ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 17. októbra 2017 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Článok 7 bod 2 – Osobitná právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti – Porušenie práv právnickej osoby zverejnením údajne nesprávnych údajov, ktoré sa jej týkajú, na internete a neodstránením komentárov, ktoré sa jej týkajú – Miesto vzniku škody – Centrum záujmov tejto osoby“
Vo veci C‑194/16,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) z 23. marca 2016 a doručený Súdnemu dvoru 7. apríla 2016, ktorý súvisí s konaním:
Bolagsupplysningen OÜ,
Ingrid Ilsjan
proti
Svensk Handel AB,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda A. Tizzano, predsedovia komôr R. Silva de Lapuerta, M. Ilešič, J. L. da Cruz Vilaça, A. Rosas a J. Malenovský, sudcovia E. Juhász, A. Borg Barthet, J.‑C. Bonichot, M. Safjan (spravodajca), K. Jürimäe a C. Lycourgos,
generálny advokát, M. Bobek,
tajomník: I. Illéssy, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. marca 2017,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Bolagsupplysningen OÜ a I. Ilsjan, v zastúpení: K. Turk a K. Tomson, vandeadvokaadid, ako aj A. Prants a M. Pild, advokaadid,
– estónska vláda, v zastúpení: K. Kraavi‑Käerdi a N. Grünberg, splnomocnené zástupkyne,
– portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a S. Duarte Afonso, splnomocnení zástupcovia,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. Kraehling a C. Crane, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci J. Holmes, barrister,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, M. Heller a E. Randvere, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. júla 2017,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou Bolagsupplysningen OÜ a pani Ilsjanovou na jednej strane a spoločnosťou Svensk Handel AB na druhej strane, ktorého predmetom sú návrhy na opravu údajne nesprávnych údajov zverejnených na internetových stránkach druhej uvedenej spoločnosti, odstránenie súvisiacich komentárov na diskusnom fóre tejto internetovej stránky a náhrada údajne vzniknutej škody.
Právny rámec
3 Odôvodnenia 15 a 16 nariadenia č. 1215/2012 stanovujú:
„(15) Normy právomoci by mali byť ľahko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného. Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ. Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa konfliktu právomoci.
(16) Okrem bydliska žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva. Existencia takejto úzkej väzby by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť, že osoba by bola žalovaná na súde členského štátu, čo nemohla rozumne predvídať. Je to dôležité predovšetkým v prípade sporov týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.“
4 Pravidlá upravujúce právomoc sa nachádzajú v kapitole II uvedeného nariadenia.
5 Článok 4 nariadenia č. 1215/2012, ktorý je uvedený v oddiele 1 kapitoly II tohto nariadenia nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“
6 Článok 5 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v tom istom oddiele 1, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“
7 Článok 7 toho istého nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 2 nazvaného „Osobitná právomoc“, vo svojom bode 2 stanovuje:
„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:
…
2. vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.“
8 Článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa obsahovo zhoduje so znením článku 5 bodom 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré bolo zrušené nariadením č. 1215/2012, a zodpovedá aj článku 5 bodu 3 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 Bolagsupplysningen, spoločnosť založená podľa estónskeho práva, a pani Ilsjanová, zamestnankyňa tejto spoločnosti, podali 29. septembra 2015 na Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju, Estónsko) žalobu proti spoločnosti Svensk Handel AB založenej podľa švédskeho práva, ktorá združuje zamestnancov v odvetví obchodu. Žalobkyne vo veci samej žiadali, aby uvedený súd uložil spoločnosti Svensk Handel AB povinnosť opraviť nepresné údaje uverejnené na jej internetovej stránke, ktoré sa týkali spoločnosti Bolagsupplysningen, a odstrániť súvisiace komentáre, a povinnosť zaplatiť spoločnosti Bolagsupplysningen 56 634,99 eura ako náhradu spôsobenej škody a pani Ilsjanovej náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku mal určiť súd.
10 Podľa uvedenej žaloby Svensk Handel AB na svojej internetovej stránke zaradila spoločnosť Bolagsupplysningen na tzv. čiernu listinu a uviedla, že táto spoločnosť používa podvodnícke a nekalé praktiky. Na diskusnom fóre na tejto stránke sa nachádzalo takmer 1 000 komentárov, medzi nimi aj priame výzvy na násilie proti spoločnosti Bolagsupplysningen a jej pracovníkom, medzi nimi aj pani Ilsjanovej. Svensk Handel AB odmietla odstrániť tieto údaje a komentáre, čo ochromilo podnikateľskú činnosť spoločnosti Bolagsupplysningen vo Švédsku, takže tejto spoločnosti každý deň vznikala majetková ujma.
11 Uznesením z 1. októbra 2015 Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju) zamietol žalobu ako neprípustnú. Uvedený súd uviedol, že nebolo možné uplatniť článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012, pretože zo žaloby nevyplýva, že škoda vznikla v Estónsku. Sporné informácie a komentáre boli napísané vo švédskom jazyku a pre osoby žijúce v Estónsku boli bez prekladu nezrozumiteľné. Pochopenie dotknutých informácií podľa neho záviselo od jazykového kontextu. Skutočnosť, že škoda bola spôsobená v Estónsku, sa nepreukázala, a na základe skutočnosti, že príjmy boli uvedené vo švédskych korunách, bolo možné usudzovať, že táto škoda bola spôsobená vo Švédsku. Skutočnosť, že sporná internetová stránka bola dostupná v Estónsku, nemohla byť automaticky dôvodom na to, aby o občianskej veci rozhodol estónsky súd.
12 Žalobkyne vo veci samej podali proti uzneseniu Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju) odvolanie.
13 Uznesením z 9. novembra 2015 Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd Talin, Estónsko) zamietol toto odvolanie a potvrdil rozhodnutie Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju).
14 Žalobkyne vo veci samej sa domáhajú, aby vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, zrušil uznesenie Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd Talin) a rozhodol o žalobe, pričom Svensk Handel AB s týmito návrhmi žalobkýň nesúhlasí.
15 Vnútroštátny súd rozhodol o oddelenom prejednaní nárokov spoločnosti Bolagsupplysningen a pani Ilsjanovej, pretože zastával názor, že pokiaľ ide o druhý uvedený nárok, opravný prostriedok proti uzneseniu Tallinna Ringkonnakohus (Odvolací súd Talin) je dôvodný, uznesenie uvedeného súdu a uznesenie Harju Maakohus (Súd prvého stupňa Harju) treba zrušiť a vec sa musí vrátiť poslednému uvedenému súdu, aby rozhodol o prípustnosti návrhov pani Ilsjanovej.
16 Pokiaľ ide o žalobu podanú spoločnosťou Bolagsupplysningen, vnútroštátny súd zastáva názor, že patrí do pôsobnosti estónskych súdov, prinajmenšom pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, ktorá vznikla v Estónsku.
17 Vnútroštátny súd však dodáva, že na rozdiel od práva duševného alebo priemyselného vlastníctva, ktorého ochrana sa obmedzuje na územie členského štátu zápisu, práv, ktorých porušenie sa v prejednávanej veci vytýka, nie sú svojou povahou práva, ktoré možno ochraňovať len na území niektorých členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Pinckney, C‑170/12, EU:C:2013:635, body 35 až 37). Bolagsupplysningen sa v podstate odvoláva na to, že uverejnením nesprávnych informácií došlo k poškodeniu jej povesti a jej dobrého mena. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že k poškodeniu povesti a dobrého mena právnickej osoby urážlivým článkom dochádza na miestach, kde sa článok rozširuje a povesť danej právnickej osoby bola podľa jej tvrdenia poškodená (rozsudok zo 7. marca 1995, Shevill a i., C‑68/93, EU:C:1995:61, body 29 a 30).
18 Podľa názoru vnútroštátneho súdu však nie je možné s určitosťou stanoviť, či Bolagsupplysningen môže podľa zásad opísaných v predchádzajúcom bode žiadať pred estónskym súdom aj opravu nesprávnych informácií a odstránenie komentárov.
19 Nemožno podľa neho ani stanoviť, či Bolagsupplysningen môže pred estónskymi súdmi uplatňovať nárok na náhradu celkovej ujmy, ktorú podľa svojho tvrdenia utrpela. Pokiaľ ide o zásadu, podľa ktorej má osoba, ktorej právo bolo údajne porušené prostredníctvom obsahu zverejneného na internete, možnosť podať žalobu o náhradu celej škody, ktorá jej bola spôsobená, buď na súdy členského štátu, v ktorom má sídlo vydavateľ tohto obsahu, alebo na súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 52), vnútroštátny súd uvádza, že táto zásada bola prijatá v súvislosti so zásahom do práv na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Preto podľa neho nie je preukázané, že táto zásada sa vzťahuje aj na právnické osoby.
20 Vnútroštátny súd sa preto pýta, či sídlo a/alebo prevádzkareň právnickej osoby zakladajú domnienku, že sa tam nachádza aj centrum záujmov tejto právnickej osoby. Bez ohľadu na to, či z takejto domnienky treba vychádzať, vzniká otázka, podľa akých okolností a kritérií má súd posúdiť, kde sa nachádza centrum záujmov právnickej osoby.
21 Za týchto podmienok Riigikohus (Najvyšší súd, Estónsko) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 7 bod 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorej práva boli údajne porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a neodstránením komentárov, ktoré sa jej týkajú, môže na súdoch každého členského štátu, na území ktorého sú alebo boli dostupné informácie uverejnené na internete, podať v súvislosti so škodou, ktorá v danom členskom štáte vznikla, žalobu o opravu nesprávnych informácií a odstránenie komentárov porušujúcich jej práva?
2. Má sa článok 7 bod 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že právnická osoba, ktorej práva boli údajne porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a neodstránením komentárov, ktoré sa jej týkajú, môže nároky na opravu informácií, odstránenie komentárov a náhradu majetkovej škody, ktorá vznikla uverejnením nesprávnych informácií na internete, pokiaľ ide o celkovú škodu, ktorá jej vznikla, uplatniť na súdoch toho štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov?
3. V prípade kladnej odpovede na druhú prejudiciálnu otázku, má sa článok 7 bod 2 [nariadenia č. 1215/2012] vykladať v tom zmysle, že
– treba vychádzať z toho, že centrum záujmov právnickej osoby, a teda miesto, kde jej vznikne škoda, je v tom členskom štáte, kde sa nachádza jej sídlo, alebo
– pri určení centra záujmov právnickej osoby, a teda miesta, kde jej vznikne škoda, treba zohľadniť všetky okolnosti, ako napr. sídlo a prevádzkareň právnickej osoby, sídlo jej zákazníkov a spôsob uzatvárania obchodov?“
O prejudiciálnych otázkach
O druhej a tretej prejudiciálnej otázke
22 Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že právnická osoba, ktorá tvrdí, že jej práva na ochranu osobnosti boli porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a tým, že sa neodstránili komentáre, ktoré sa jej týkajú, môže podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií, odstránenia komentárov a náhrady celkovej majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla, na súdoch členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov, a ak áno, aké sú kritériá a okolnosti, ktoré treba zohľadniť na účely určenia tohto centra záujmov.
23 S cieľom odpovedať na tieto otázky, treba pripomenúť, že uvedený článok 7 bod 2 stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.
24 V tejto súvislosti treba spresniť, že výklad článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 zo strany Súdneho dvora platí rovnako aj pokiaľ ide o článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 (pozri analogicky rozsudok z 15. júna 2017, Kareda, C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 27).
25 Z judikatúry vyplýva, že pravidlo určujúce osobitnú právomoc vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti sa má vykladať samostatne vzhľadom na systematiku a ciele nariadenia, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 38).
26 Toto pravidlo osobitnej právomoci je založené na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdom miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania (pozri najmä rozsudky z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 40, a z 22. januára 2015, Hejduk, C‑441/13, EU:C:2015:28, bod 19 a citovanú judikatúru).
27 V oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti je totiž súd miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, zvyčajne najlepšie spôsobilý rozhodnúť najmä z dôvodov blízkosti sporu a jednoduchšieho vykonávania dôkazov (rozsudky zo 16. mája 2013, Melzer, C‑228/11, EU:C:2013:305, bod 27, a z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 40).
28 Pri výklade článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 treba vziať do úvahy aj jeho odôvodnenie 16, podľa ktorého existencia úzkej väzby medzi súdom a prebiehajúcim sporom by mala zaručiť právnu istotu a vylúčiť možnosť, že osoba by bola žalovaná pred súdom členského štátu, ktorého právomoc nemohla rozumne predvídať, pričom tento aspekt je dôležitý predovšetkým v sporoch týkajúcich sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodzovania dobrého mena.
29 Po tomto spresnení treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výraz „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ sa vzťahuje tak na miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ako aj na miesto vzniku škody, pričom každé z týchto miest môže podľa okolností poskytnúť zvlášť užitočné údaje týkajúce sa dôkazov a organizácie konania (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 41, ako aj citovaná judikatúra).
30 Spor vo veci samej sa netýka možnosti obrátiť sa na estónske súdy na základe miesta príčinnej súvislosti. Je totiž nesporné, že uvedené miesto sa nenachádza v obvode súdov, na ktoré sa obrátili Bolagsupplysningen a pani Ilsjanová. Vzniká však otázka, či sú tieto súdy príslušné na základe miesta vzniku údajnej škody.
31 V tejto súvislosti Súdny dvor dospel k záveru, že pokiaľ ide o žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy údajne spôsobenej článkom v tlači poškodzujúcim dobré meno, poškodený môže podať proti vydavateľovi žalobu o náhradu škody na súdy každého členského štátu, v ktorom došlo k uverejneniu a v ktorom podľa tvrdenia poškodeného došlo k poškodeniu jeho povesti, ktoré majú právomoc len na rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej v štáte sídla súdu, na ktorý je žaloba podaná (rozsudok zo 7. marca 1995, Shevill a i., C‑68/93, EU:C:1995:61, bod 33).
32 Osobitne v súvislosti s internetom však Súdny dvor rozhodol vo veci týkajúcej sa fyzickej osoby, že v prípade údajného porušenia práv na ochranu osobnosti prostredníctvom obsahu informácií uverejnených na internetovej stránke, má osoba, ktorá sa cíti byť poškodená, možnosť podať žalobu o náhradu celej spôsobenej škody, na súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 52).
33 Pokiaľ ide o takýto obsah, údajné poškodenie je vo všeobecnosti najsilnejšie pociťované v centre záujmov tejto osoby, vzhľadom na dobré meno, ktoré tu osoba požíva. Kritérium „centra záujmov poškodenej osoby“ tak najlepšie vystihuje miesto, kde v zásade došlo k vzniku škody spôsobenej obsahom na internete v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012.
34 Súdy členského štátu, v ktorom má dotknutá osoba centrum svojich záujmov, tak môžu najlepšie posúdiť dosah takého obsahu na práva dotknutej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 48).
35 Kritérium centra záujmov je navyše v súlade s cieľom predvídateľnosti pravidiel určovania súdnej právomoci, pretože umožňuje súčasne žalobcovi ľahko identifikovať súd, na ktorý sa môže obrátiť, a žalovanému rozumne stanoviť súd, na ktorom môže byť žalovaný (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 50).
36 Vzhľadom na okolnosti konania vo veci samej a pochybnosti, na ktoré sa poukázalo už v niektorých písomnostiach a ústnych vyjadreniach, treba spresniť, po prvé, že tieto úvahy platia bez toho, aby sa rozlišovalo medzi majetkovou alebo nemajetkovou povahou údajne spôsobenej škody.
37 Aj keď v závislosti od rozhodného práva môže mať vplyv z hľadiska povahy nápravy údajnej škody, majetková alebo nemajetková povaha škody nemá vplyv na určenie centra záujmov ako miesta, v ktorom súd môže najlepšie posúdiť skutočný vplyv zverejnenia údajov na internete, a to, či také zverejnenie má alebo nemá škodlivú povahu.
38 Po druhé, vzhľadom na to, že možnosť osoby, ktorá sa považuje za poškodenú, obrátiť sa na súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov, v súvislosti s náhradou celej škody, je odôvodnená záujmom riadneho výkonu spravodlivosti, a nie záujmom na konkrétnej ochrane žalobcu, nie je rozhodujúce, či pôjde o osobu fyzickú alebo právnickú.
39 V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že pravidlo osobitnej právomoci vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti nesleduje rovnaký cieľ ako pravidlá týkajúce sa právomoci obsiahnuté v oddieloch 3 až 5 kapitoly II nariadenia č. 1215/2012, ktorých účelom je poskytnúť slabšej strane zvýšenú ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2012, Folien Fischer a Fofitec, C‑133/11, EU:C:2012:664, bod 46). Kritérium centra záujmov sa týka určenia miesta vzniku škody spôsobenej obsahom na internete, a teda súdov členského štátu, ktoré môžu lepšie rozhodovať o spore.
40 Pokiaľ ide o určenie tohto centra, Súdny dvor uviedol, že v prípade fyzickej osoby je to vo všeobecnosti miesto jej obvyklého pobytu. Osoba však môže mať centrum svojich záujmov aj v členskom štáte, v ktorom nemá obvyklý pobyt, pokiaľ môžu iné indície, ako napríklad výkon povolania, preukázať zvlášť úzku väzbu k tomuto štátu (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 49).
41 Pokiaľ ide o právnickú osobu, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť, akou je žalobkyňa vo veci samej, centrum jej záujmov musí vyjadrovať miesto, v ktorom má jej obchodné meno najväčšiu váhu, a preto sa musí určiť podľa miesta, kde vykonáva hlavnú podnikateľskú činnosť. Hoci sa centrum záujmov právnickej osoby môže zhodovať s miestom jej sídla, pokiaľ v členskom štáte sídla vykonáva svoju celú alebo hlavnú podnikateľskú činnosť a povesť, ktorú na tomto mieste požíva, je potom oveľa významnejšia, ako v ktoromkoľvek inom členskom štáte, v rámci takejto analýzy však umiestnenie takého sídla nemusí byť rozhodujúcim kritériom.
42 Pokiaľ teda dotknutá právnická osoba, ako v konaní vo veci samej, vykonáva hlavnú časť svojich činností v inom členskom štáte, ako je štát jej sídla, treba predpokladať, že obchodná povesť tejto právnickej osoby, ktorá mohla byť poškodená sporným zverejnením, má v prvom uvedenom členskom štáte oveľa väčšiu váhu ako v ktoromkoľvek inom, a prípadný zásah do tejto povesti by sa tam pociťoval najintenzívnejšie. Súdy uvedeného členského štátu preto môžu najlepšie posúdiť existenciu a prípadný rozsah tohto údajného poškodenia, a to o to viac, že v prejednávanej veci je príčinou poškodenia zverejnenie údajne nepresných údajov, ohováraní a komentárov na internetovej stránke profesijného združenia spravovanej v členskom štáte, v ktorom dotknutá právnická osoba uskutočňuje prevažnú časť svojich činností a ktoré sú vzhľadom na jazyk, v ktorom sú napísané, v zásade určené osobám usadeným v tomto členskom štáte.
43 Ďalej treba spresniť, že za predpokladu, že z dôkazov, ktoré súd musí posudzovať vo fáze skúmania svojej príslušnosti, nevyplýva, že prevažná časť hospodárskej činnosti dotknutej právnickej osoby sa vykonáva v určitom členskom štáte, a nemožno preto určiť centrum záujmov právnickej osoby, ktorá tvrdí, že je poškodenou v dôsledku porušenia svojich práv na ochranu osobnosti, tejto osobe nemožno priznať nárok podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 na podanie žaloby proti údajnému autorovi tohto zásahu do jej povesti na základe miesta vzniku škody na účely úplnej náhrady škody.
44 Na druhú a tretiu otázku tak treba odpovedať tak, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že právnická osoba, ktorá tvrdí, že jej práva na ochranu osobnosti boli porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a tým, že sa neodstránili komentáre, ktoré sa jej týkajú, môže podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií, odstránenia komentárov a náhrady celkovej majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla, na súdoch členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov.
Pokiaľ dotknutá právnická osoba vykonáva hlavnú časť svojich činností v inom členskom štáte, ako je štát jej sídla, táto osoba môže podať žalobu proti údajnému autorovi tohto zásahu na základe miesta vzniku škody v tomto inom členskom štáte.
O prvej otázke
45 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorej práva na ochranu osobnosti boli údajne porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a neodstránením komentárov, ktoré sa jej týkajú, môže na súdoch každého členského štátu, na území ktorého sú alebo boli dostupné informácie uverejnené na internete, podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií a odstránenie týchto komentárov.
46 Na túto otázku treba odpovedať záporne.
47 Je nesporné, že v bodoch 51 a 52 rozsudku z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. (C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685), Súdny dvor rozhodol, že osoba, ktorá sa považuje za poškodenú, má možnosť namiesto žaloby o náhradu celej škody podať žalobu na súdy každého členského štátu, na ktorého území je alebo bol prístupný obsah informácie uverejnenej na internete, ktoré sú príslušné rozhodovať len o škode spôsobenej na území členského štátu sídla súdu, na ktorý je žaloba podaná.
48 Vzhľadom na všadeprítomnú povahu údajov a obsahov zverejnených na internetovej stránke a na to, že rozsah ich šírenia je v zásade univerzálny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, bod 46), je nárok na opravu údajov a odstránenie obsahov jediný a nerozdeliteľný, a preto ho možno na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov zo 7. marca 1995, Shevill a i. (C‑68/93, EU:C:1995:61, body 25, 26 a 32), ako aj z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. (C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685, body 42 a 48), predložiť len súdu, ktorý je príslušný na rozhodovanie o celom nároku na náhradu škody, a nie súdu, ktorý na to nie je príslušný.
49 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorej práva na ochranu osobnosti boli údajne porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a neodstránením komentárov, ktoré sa jej týkajú, nemôže na súdoch každého členského štátu, na území ktorého sú alebo boli dostupné informácie uverejnené na internete, podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií a odstránenia týchto komentárov.
O trovách
50 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že právnická osoba, ktorá tvrdí, že jej práva na ochranu osobnosti boli porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a tým, že sa neodstránili komentáre, ktoré sa jej týkajú, môže podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií, odstránenia komentárov a náhrady celkovej majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla, na súdoch členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov.
Pokiaľ dotknutá právnická osoba vykonáva hlavnú časť svojich činností v inom členskom štáte, ako je štát jej sídla, táto osoba môže podať žalobu proti údajnému autorovi tohto zásahu na základe miesta vzniku škody v tomto inom členskom štáte.
2. Článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorej práva na ochranu osobnosti boli údajne porušené uverejnením nesprávnych informácií o nej na internete a neodstránením komentárov, ktoré sa jej týkajú, nemôže na súdoch každého členského štátu, na území ktorého sú alebo boli dostupné informácie uverejnené na internete, podať žalobu, ktorou sa domáha opravy týchto informácií a odstránenia týchto komentárov.
Podpisy