ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (deviata rozšírená komora)

z 25. októbra 2018 (*)

„Žaloba o neplatnosť a o náhradu škody – Zamestnanci SATCEN‑u – Zmluvní zamestnanci – Právomoc súdov Únie – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Článok 24 Zmluvy o EÚ – Články 263, 268, 270 a 275 Zmluvy o FEÚ – Článok 47 Charty základných práv – Rovnosť zaobchádzania – Rozhodnutia 2014/401/SZBP a 2009/747/SZBP – Odvolacia komisia SATCEN‑u – Námietka nezákonnosti – Žiadosť o pomoc – Spôsob vedenia administratívneho vyšetrovania – Pozastavenie výkonu funkcie – Disciplinárne konanie – Odvolanie z funkcie – Zásada riadnej správy vecí verejných – Požiadavka nestrannosti – Právo byť vypočutý – Prístup k spisu – Mimozmluvná zodpovednosť – Predčasne podané návrhy na náhradu škody – Nemajetková ujma“

Vo veci T‑286/15,

KF, v zastúpení: A. Kunst, advokát, a N. Macaulay, barrister,

žalobkyňa,

proti

Satelitnému stredisku Európskej únie (SATCEN), v zastúpení: L. Defalque a A. Guillerme, advokáti,

žalovanému,

ktorého v konaní podporuje:

Rada Európskej únie, v zastúpení: F. Naert a M. Bauer, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

ktorej predmetom je jednak návrh podaný na základe článku 263 Zmluvy o FEÚ na zrušenie rozhodnutí riaditeľa SATCEN‑u z 5. júla 2013 o začatí disciplinárneho konania proti žalobkyni, o pozastavení výkonu funkcie žalobkyne a o zamietnutí jej žiadosti o pomoc, a z 28. februára 2014 o odvolaní žalobkyne z funkcie, ako aj rozhodnutia odvolacej komisie SATCEN‑u z 26. januára 2015, ktorým boli tieto rozhodnutia potvrdené, a jednak návrh podaný na základe článku 268 Zmluvy o FEÚ na náhradu údajne vzniknutej ujmy,

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory S. Gervasoni, sudcovia L. Madise, R. da Silva Passos (spravodajca), K. Kowalik‑Bańczyk a C. Mac Eochaidh,

tajomník: S. Spyropoulos, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 26. októbra 2017,

vyhlásil tento

Rozsudok

I.      Okolnosti predchádzajúce sporu

A.      O Satelitnom stredisku Európskej únie

1        Satelitné stredisko Európskej únie (SATCEN) bolo zriadené na základe rozhodnutia Rady ministrov Západoeurópskej únie (ďalej len „ZEÚ“) z 27. júna 1991 o vytvorení strediska využívania satelitných údajov, ktoré bolo prijaté na základe rozhodnutia uvedenej Rady z 10. decembra 1990 o spolupráci v oblasti kozmického priestoru v rámci ZEÚ. Podľa rozhodnutia Rady ministrov ZEÚ z 27. júna 1991 bolo satelitné stredisko ZEÚ vytvorené ako podporný orgán ZEÚ a nemalo samostatnú právnu subjektivitu.

2        Rada ministrov ZEÚ vo svojom vyhlásení v Marseille (Francúzsko) z 13. novembra 2000 vzala na vedomie, že Rada Európskej únie v zásade vyjadrila 10. novembra 2000 súhlas so zriadením satelitného strediska vo forme agentúry v rámci Európskej únie, zahŕňajúceho relevantné prvky satelitného strediska zriadeného v rámci ZEÚ.

3        SATCEN tak bolo zriadené na základe jednotnej akcie Rady 2001/555/SZBP z 20. júla 2001 (Ú. v. ES L 200, 2001, s. 5; Mim. vyd. 18/001, s. 187) a začalo fungovať od 1. januára 2002. V odôvodnení 4 uvedenej jednotnej akcie sa uvádza, že „satelitné stredisko Európskej únie by malo mať právnu subjektivitu, avšak [a pritom – neoficiálny preklad] udržiavať úzke vzťahy s Radou a zohľadňovať všeobecnú politickú zodpovednosť Európskej únie a jej inštitúcií“.

4        Dňa 30. marca 2010 členské štáty ZEÚ na základe spoločného vyhlásenia zrušili túto organizáciu k 30. júnu 2011, a to predovšetkým z dôvodu, že „nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy zač[ala] nová fáza európskej bezpečnosti a obrany“.

5        Rada následne prijala rozhodnutie 2014/401/SZBP z 26. júna 2014 o SATCEN a zrušení jednotnej akcie 2001/555/SZBP o zriadení Satelitného strediska Európskej únie (Ú. v. EÚ L 188, 2014, s. 73), ktoré v súčasnosti predstavuje právny rámec uplatniteľný na SATCEN.

6        Z odôvodnenia 2 a z článku 5 tohto rozhodnutia vyplýva, že SATCEN funguje ako „európska autonómna kapacita“ a že má právnu subjektivitu potrebnú na výkon svojich funkcií a dosahovanie svojich cieľov.

7        Podľa článku 2 ods. 1 a 3 uvedeného rozhodnutia hlavné úlohy SATCEN‑u spočívajú v tom, že podporuje rozhodovania a opatrenia Únie v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) a najmä v oblasti spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (SBOP), vrátane misií a operácií krízového riadenia Únie, a to poskytovaním produktov a služieb, ktoré sú výsledkom využívania príslušných možností kozmického priestoru a sprievodných údajov, vrátane satelitných a leteckých snímok a súvisiacich služieb, na žiadosť Rady a vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.

8        Článok 3 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2014/401 spresňuje, že Politický a bezpečnostný výbor (PBV) vykonáva pod vedením Rady politický dohľad nad činnosťami SATCEN‑u a vydáva politické usmernenia o prioritách SATCEN‑u, zatiaľ čo vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku mu ukladá operatívne pokyny.

9        SATCEN tvoria tri prevádzkové divízie, a síce operatívna divízia, divízia rozvoja kapacity a divízia informačných technológií. SATCEN má okrem toho administratívne oddelenie a finančný útvar.

10      Podľa článku 7 ods. 3 rozhodnutia 2014/401 je riaditeľ SATCEN‑u štatutárnym orgánom tohto subjektu. Na základe článku 7 ods. 4 a článku 7 ods. 6 druhého pododseku písm. e) rozhodnutia 2014/401 tento riaditeľ zodpovedá jednak za prijímanie všetkých ostatných zamestnancov SATCEN‑u a jednak za všetky personálne záležitosti.

11      Pokiaľ ide o zamestnancov SATCEN‑u, podľa článku 8 ods. 1 a 3 rozhodnutia 2014/401 tvoria ich zmluvní zamestnanci vymenovaní riaditeľom SATCEN‑u, ako aj dočasne vyslaní experti. Článok 8 ods. 5 tohto rozhodnutia priznáva správnej rade právomoc, aby na návrh riaditeľa vypracovala služobný poriadok SATCEN‑u, ktorý prijíma Rada. Na základe totožného ustanovenia tak Rada v rámci jednotnej akcie 2001/555 prijala rozhodnutie 2009/747/SZBP zo 14. septembra 2009 o služobnom poriadku SATCEN‑u (Ú. v. EÚ L 276, 2009, s. 1, ďalej len „služobný poriadok SATCEN‑u“).

12      Pokiaľ ide o spory medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami v otázkach súvisiacich so služobným poriadkom SATCEN‑u, článok 28 ods. 5 služobného poriadku SATCEN‑u stanovuje:

„Po vyčerpaní všetkých možností prvého stupňa (interné administratívne odvolanie) môžu zamestnanci požadovať urovnanie pred odvolacou komisiou [SATCEN‑u].

Zloženie, činnosť a osobitné postupy tohto orgánu sú uvedené v prílohe X.“

13      Článok 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u uvádza:

„Rozhodnutia odvolacej komisie sú záväzné pre obe strany. Nemožno sa proti nim odvolať. Odvolacia komisia môže:

a)      zrušiť alebo potvrdiť napadnuté rozhodnutia;

b)      v niektorých prípadoch nariadiť [SATCEN‑u], aby nahradilo akúkoľvek materiálnu škodu, ktorá vznikla zamestnancovi, a to odo dňa, kedy zrušené rozhodnutie nadobudlo účinnosť;

c)      okrem toho rozhodnúť, že [SATCEN] v rámci hraníc, ktoré určila odvolacia komisia, nahradí odôvodnené výdavky, ktoré vznikli sťažovateľovi…“.

14      Príloha X bod 1 služobného poriadku SATCEN‑u stanovuje:

„Odvolacia komisia má právomoc riešiť spory vyplývajúce z porušení tohto služobného poriadku alebo zmlúv ustanovených v článku 7 služobného poriadku. V tejto súvislosti má právomoc, pokiaľ ide o odvolania podané zamestnancami v služobnom pomere alebo bývalými zamestnancami alebo ich dedičmi a/alebo zástupcami proti rozhodnutiu riaditeľa.“

15      Príloha X bod 4 písm. b) služobného poriadku SATCEN‑u takisto stanovuje, že sťažovateľ pred odvolacou komisiou SATCEN‑u (ďalej len „odvolacia komisia“) „má lehotu 20 dní od oznámenia napadnutého rozhodnutia…, na predloženie písomnej žiadosti o zrušenie alebo zmenu tohto rozhodnutia odvolacou komisiou; žiadosť sa adresuje vedúcemu administratívneho a osobného oddelenia [SATCEN‑u], ktorý potvrdí jej prijatie a začne postup pre zvolanie odvolacej komisie“.

16      Pokiaľ ide napokon o zloženie odvolacej komisie SATCEN‑u, z prílohy X bodu 2 písm. a), b) a e) služobného poriadku SATCEN‑u vyplýva, že sa skladá z predsedu a dvoch členov, ktorých menuje správna rada SATCEN‑u na dobu dvoch rokov spomedzi osôb, ktoré nie sú zamestnancami SATCEN‑u, a že funkčné požitky predsedu a členov odvolacej komisie stanoví správna rada SATCEN‑u.

B.      Skutkové okolnosti sporu a napadnuté rozhodnutia

17      Žalobkyňa, KF, bola prijatá SATCEN‑om ako dočasný zamestnanec od 1. augusta 2009 na obdobie troch rokov na pozíciu vedúcej administratívneho oddelenia. Po skončení skúšobnej lehoty, a síce 31. januára 2010, riaditeľ SATCEN‑u potvrdil s konečnou platnosťou prijatie žalobkyne na jej pracovné miesto a v tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa „prac[ovala] ohľaduplne a diplomaticky, pričom zároveň prejavovala dostatočnú mieru rozhodnosti pri oznamovaní svojich rozhodnutí“.

18      V rámci každoročného hodnotenia za rok 2010 vypracoval zástupca riaditeľa SATCEN‑u 28. marca 2011 hodnotiacu správu o žalobkyni, podľa ktorej sa jej celkové pracovné výsledky považovali za nedostatočné a dostala najnižšiu známku hodnotenia. Zástupca riaditeľa sa okrem iného domnieva, že „vzhľadom na širokú škálu úloh v administratívnej oblasti, [bolo] mimoriadne dôležité, aby [KF]… dôverovala svojim zamestnancom pri plnení pracovných povinností, ktoré plne [spadali] do ich právomocí“ a že bolo potrebné „osobitne zohľadniť medziľudské vzťahy v prevažne medzinárodnom prostredí, ktoré sa vyznačuje značnou mierou citlivých otázok, aby sa tak predišlo zbytočnému napätiu medzi pracovníkmi“. Tieto závery a spôsob, akým bolo toto hodnotenie vedené, žalobkyňa spochybnila.

19      V rámci každoročného hodnotenia za rok 2011 zástupca riaditeľa SATCEN‑u 27. marca 2012 poukázal na pozitívny vývoj žalobkyne v porovnaní s predchádzajúcim rokom a konštatoval, že jej celkové pracovné výsledky boli s ohľadom na úsilie, ktoré vynaložila, uspokojivé. Takisto spresnil, že v tomto úsilí „je na účely dosiahnutia zlepšenia pri riadení tímu administratívnych pracovníkov potrebné naďalej dôrazne pokračovať“ a že „jej spôsob výkonu vedúcej funkcie stále vyvolával opakované všeobecné sťažnosti, ktoré boli v určitých prípadoch vnímané ako neustály pracovný tlak“. Pokiaľ ide o časť hodnotiacej správy venovanej náprave a medziľudským vzťahom, zástupca riaditeľa uviedol, že žalobkyňa musí vynaložiť skutočné úsilie pri riadení svojho tímu, vyhnúť sa neodôvodnenému nátlaku a viac dôverovať svojim spolupracovníkom. Žalobkyňa aj k tejto hodnotiacej správe predložila pripomienky a uviedla, že medziľudské vzťahy boli podľa nej na jej oddelení na veľmi dobrej úrovni, zatiaľ čo komunikácia s ďalšími vedúcimi oddelení bola často „napätejšia z dôvodu nedorozumenia, ktoré bolo niekedy zvýšené nejasnými e‑mailovými správami, čo viedlo k podozrievaniu a obviňovaniu, a tak k zhoršeniu pracovných vzťahov“.

20      Pracovná zmluva žalobkyne bola 24. mája 2012 predĺžená o štyri roky, a síce do 31. júla 2016.

21      V rámci každoročného hodnotenia za rok 2012 riaditeľ SATCEN‑u poveril na základe interného oznámenia zo 17. októbra 2012 zástupcu riaditeľa, aby získal od zamestnancov informácie o náprave a medziľudských vzťahoch v rámci SATCEN‑u. V tomto internom oznámení riaditeľ SATCEN‑u spresnil, že osobitnú pozornosť treba venovať zamestnancom, ktorí majú riadiacu zodpovednosť, a to najmä vedúcim oddelení, pričom treba prípadne identifikovať možné prípady psychologického nátlaku alebo obťažovania, ktoré môžu v ich podriadených vyvolávať úzkosť, stratu sebadôvery a motivácie, či dokonca plač.

22      Dňa 14. novembra 2012 podalo dvanásť zamestnancov SATCEN‑u riaditeľovi a zástupcovi riaditeľa sťažnosť, v ktorej poukázali na „zložitú situáciu, ktorej čelia už viac ako tri roky pri bežnom plnení svojich pracovných úloh“, a spresnili, že táto situácia „vyplýva zo správania a vykonávania riadiacej funkcie vedúcej administratívneho oddelenia, [KF]“.

23      Na začiatku roku 2013 zástupca riaditeľa SATCEN‑u v nadväznosti na vyššie uvedené interné oznámenie zo 17. októbra 2012 vo veci úpravy a medziľudských vzťahov zaslal 40 zamestnancom SATCEN‑u z viacerých oddelení dotazník, v ktorom ich požiadal, aby prostredníctvom odpovedí na otázky s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, zhodnotili medziľudské vzťahy s ich vedúcim oddelenia. Interným oznámením zo 7. marca 2013 zástupca riaditeľa SATCEN‑u informoval riaditeľa SATCEN‑u, že vzhľadom na odpovede na tento dotazník „je s prihliadnutím na vo všeobecnosti negatívne odpovede zamestnancov administratívneho oddelenia zrejmé, že existuje skutočný problém v oblasti medziľudských vzťahov s vedúcou administratívneho oddelenia“.

24      Interným oznámením z 8. marca 2013 požiadal riaditeľ SATCEN‑u zástupcu riaditeľa SATCEN‑u podľa článku 27 služobného poriadku tejto inštitúcie o začatie administratívneho vyšetrovania voči žalobkyni.

25      Administratívne vyšetrovanie spočívalo v tom, že sa 12. júna 2013 zaslal 24 zamestnancom SATCEN‑u dotazník vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, na základe ktorého sa malo zistiť, či sa stretli s určitým druhom správania zo strany žalobkyne (s uvedením jej mena) a či na sebe samých alebo na ostatných zamestnancoch spozorovali určité dôsledky dotknutého správania. V dotazníkoch boli zamestnanci takisto vyzvaní k tomu, aby na podporu svojich odpovedí predložili akékoľvek svedectvá alebo dôkazy. Zamestnanci mali odpovedať do 20. júna 2013, pričom z 24 oslovených ich šesť na dotazník neodpovedalo.

26      Medzičasom žalobkyňa v odpovedi na svoje každoročné hodnotenie za rok 2012, podľa ktorého sa jej celkové pracovné výsledky opäť považovali za neuspokojivé, jednak listom z 20. marca 2013 spochybnila uvedené hodnotenie a jednak požiadala riaditeľa SATCEN‑u, aby prijal nevyhnutné opatrenia na ukončenie obťažovania, ktorému čelila.

27      Dňa 2. júla 2013 zástupca riaditeľa SATCEN‑u dokončil svoje vyšetrovanie so záverom, že skutky vytýkané žalobkyni sa preukázali. Podľa vyšetrovacej správy sa žalobkyňa dopustila „úmyselného, opakovaného a neustáleho či systematického správania s cieľom zdiskreditovať alebo ponížiť dotknuté osoby“, „a toto správanie pripisované [KF] bolo potvrdené a s ohľadom na jeho povahu, frekvenciu a dopad na niektorých zamestnancov sa vyznačovalo psychickým obťažovaním“.

28      E‑mailom od riaditeľa SATCEN‑u z 3. júla 2013, ku ktorému bola pripojená vyšetrovacia správa, bola žalobkyňa informovaná o záveroch správy z administratívneho vyšetrovania. V tom istom e‑maile predvolal riaditeľ SATCEN‑u žalobkyňu na pohovor na 5. júla 2013 s cieľom začať postup stanovený v článku 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u.

29      Rozhodnutím z 5. júla 2013 vzal riaditeľ SATCEN‑u na vedomie, že zástupca riaditeľa SATCEN‑u dospel po skončení svojho vyšetrovania k záveru, že správanie vytýkané žalobkyni sa potvrdilo a že vzhľadom na svoju povahu, frekvenciu a dopad na niektorých zamestnancov SATCEN‑u predstavuje psychické obťažovanie. Na základe týchto dôvodov a po vypočutí žalobkyne v ten istý deň riaditeľ SATCEN‑u rozhodol jednak začať proti žalobkyni disciplinárne konanie pred disciplinárnou komisiou (ďalej len „rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania“) a jednak pozastaviť výkon jej funkcie s ponechaním platu (ďalej len „rozhodnutie o pozastavení“).

30      Riaditeľ SATCEN‑u rozhodol 23. augusta 2013 o zložení disciplinárnej komisie a informoval o tom žalobkyňu.

31      Žalobkyňa podala 28. augusta 2013 riaditeľovi SATCEN‑u administratívnu sťažnosť proti rozhodnutiu z 5. júla 2013 o začatí disciplinárneho konania a o pozastavení, proti rozhodnutiu 23. augusta 2013 o zložení disciplinárnej komisie, ako aj proti rozhodnutiu, v ktorom riaditeľ SATCEN‑u implicitne zamietol jej žiadosť o pomoc z dôvodu údajného psychického obťažovania.

32      Dňa 11. septembra 2013 bolo s konečnou platnosťou stanovené zloženie disciplinárnej komisie, pričom sa konštatovalo, že žalobkyňa nenamietala voči žiadnemu konkrétnemu členovi, ktorý bol pôvodne vymenovaný.

33      Listom zo 4. októbra 2013 zamietol riaditeľ SATCEN‑u administratívnu sťažnosť, ktorú podala žalobkyňa 28. augusta 2013. Konštatoval, že rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania a o pozastavení boli odôvodnené na základe informácií obsiahnutých v správe z administratívneho vyšetrovania. Pokiaľ ide o žiadosť o pomoc z dôvodu údajného psychického obťažovania, riaditeľ SATCEN‑u dospel k názoru, že z predbežného vyšetrovania, ktoré bolo vedené v reakcii na túto žiadosť, vyplýva, že nijaké správanie, ktoré by sa mohlo pripísať zamestnancom SATCEN‑u, nemohlo predstavovať obťažovanie voči žalobkyni.

34      Dňa 25. októbra 2013 predložil riaditeľ SATCEN‑u podľa článku 10 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u odvolacej komisii správu, ktorá bola zaslaná aj žalobkyni.

35      Dňa 1. novembra 2013 žalobkyňa zaslala predsedovi disciplinárnej komisie list, v ktorom ho žiadala o poskytnutie lehoty minimálne 45 dní na prípravu svojej obhajoby. Takisto požiadala o kópiu všetkých dokumentov, ktoré boli použité počas administratívneho vyšetrovania, o to, aby pred disciplinárnu komisiu bolo predvolaných 12 zamestnancov, ktorí proti nej podpísali 14. novembra 2012 sťažnosť, ako aj 18 zamestnancov, ktorí v rámci administratívneho vyšetrovania vyplnili dotazník vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, a napokon aj o totožnosť 6 zamestnancov, ktorí odmietli na tento dotazník odpovedať.

36      Listom z 21. novembra 2013 vedúci administratívneho oddelenia SATCEN‑u odmietol žalobkyni prístup k jej e‑mailom a k ďalším dokumentom z jej počítača a služobného mobilného telefónu.

37      Listom z 28. novembra 2013 predseda disciplinárnej komisie informoval žalobkyňu o dátume vypočúvania pred disciplinárnou komisiou, ktoré sa malo konať 13. alebo 14. januára 2014. V tom istom liste ju požiadal, aby disciplinárnej komisii predložila svoje písomné pripomienky aspoň týždeň pred konaním vypočúvania. Žalobkyňa predložila svoje písomné pripomienky 21. decembra 2013.

38      Dňa 2. decembra 2013 podala žalobkyňa odvolanie odvolacej komisii jednak proti rozhodnutiu riaditeľa SATCEN‑u zo 4. októbra 2013, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti rozhodnutiam o pozastavení, začatí disciplinárneho konania a o zamietnutí jej žiadosti o pomoc, a jednak proti rozhodnutiu z 21. novembra 2013, ktoré je uvedené v bode 36 vyššie.

39      Listom z 9. decembra 2013 žalobkyňa požiadala predsedu disciplinárnej komisie o odročenie výsluchu. Uviedla tiež mená trinástich svedkov, ktorých predvolanie navrhovala.

40      Listom zo 16. decembra 2013 predseda disciplinárnej komisie rozhodol o zachovaní dátumu konania vypočúvania na 13. alebo 14. januára 2014 a informoval žalobkyňu o svojom rozhodnutí vypočuť dvoch zo svedkov, ktorých navrhla.

41      E‑mailom zo 17. decembra 2013 žalobkyňa požiadala predsedu disciplinárnej komisie, aby odstúpil zo svojej funkcie člena uvedenej komisie vzhľadom na to, že sa angažoval v konaní voči nej. Žalobkyňa takisto zopakovala svoj návrh na vypočutie svedkov a zdôraznila, že jej nebolo poskytnuté nijaké vysvetlenie v súvislosti s kritériami, na základe ktorých bola táto žiadosť zamietnutá.

42      V ten istý deň žalobkyňa podala riaditeľovi SATCEN‑u sťažnosť proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie zo 16. decembra 2013, ktoré je spomenuté v bode 40 vyššie.

43      Po vypočutí, ktoré sa konalo 13. januára 2014, disciplinárna komisia vydala 4. februára 2014 odôvodnené stanovisko, podľa ktorého jednak jednomyseľne konštatovala, že žalobkyňa porušila svoje pracovné povinnosti, a jednak odporučila zaradiť žalobkyňu do nižšej platovej triedy aspoň o dve triedy, aby už ďalej nemohla zostať na pozícii s riadiacou zodpovednosťou.

44      Po vypočutí žalobkyne 25. februára 2014 riaditeľ SATCEN‑u rozhodol 28. februára 2014 o jej odvolaní z funkcie z disciplinárnych dôvodov (ďalej len „rozhodnutie o odvolaní“), pričom toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca po tomto dátume. V tomto rozhodnutí riaditeľ SATCEN‑u konštatoval, že:

„Vzhľadom na závažnosť Vášho pochybenia, ako vyplýva zo správy riaditeľa predloženej disciplinárnej komisii, ktorá bola potvrdená odôvodneným stanoviskom disciplinárnej komisie, na nemožnosť preradiť Vás na pracovné miesto na úrovni a s kompetenciami navrhovanými v stanovisku disciplinárnej komisie, a na to, že odmietate uznať nevhodnosť Vášho správania, som sa v súlade s článkom 7 prílohy IX [služobného poriadku SATCEN‑u] rozhodol uložiť Vám túto sankciu:

–        odvolanie z funkcie, ktoré vedie k skončeniu Vašej pracovnej zmluvy so SATCEN‑om.

[Vaša] pracovná zmluva skončí podľa článku 7 ods. 3 písm. a) bodu vii) [služobného poriadku SATCEN‑u] uplynutím lehoty jedného mesiaca od oznámenia tohto rozhodnutia.“

45      Proti rozhodnutiu o odvolaní podala žalobkyňa 17. apríla 2014 administratívnu sťažnosť, ktorá bola zamietnutá rozhodnutím riaditeľa SATCEN‑u 4. júna 2014. Dňa 12. júna 2014 žalobkyňa napadla rozhodnutie o odvolaní z funkcie pred odvolacou komisiou.

46      V rozhodnutí z 26. januára 2015 (ďalej len „rozhodnutie odvolacej komisie“), ktoré bolo žalobkyni doručené 23. marca 2015, odvolacia komisia zamietla návrhy žalobkyne smerujúce k zrušeniu rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania a rozhodnutia o pozastavení. Navyše odvolacia komisia po tom, čo zamietla všetky dôvody, ktoré žalobkyňa uviedla proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie, čiastočne zrušila uvedené rozhodnutie, a to len pokiaľ ide o to, že dátum nadobudnutia jeho účinnosti bol stanovený na 31. marca, a nie na 4. apríla 2014.

II.    Konanie a návrhy účastníkov konania

47      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. mája 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

48      Samostatným podaním doručeným 4. júna 2015 žalobkyňa požiadala o zachovanie anonymity, ktorá jej bola priznaná rozhodnutím Všeobecného súdu 29. júla 2015.

49      Všeobecný súd po tom, čo účastníkom konania umožnil predložiť svoje pripomienky, rozhodnutím z 13. januára 2016 prijatým v súlade s článkom 69 písm. d) rokovacieho poriadku prerušil konanie v prejednávanej veci až do vydania konečného rozhodnutia vo veci C‑455/14 P, H/Rada a Komisia. Po vyhlásení rozsudku z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia (C‑455/14 P, EU:C:2016:569), sa v konaní pokračovalo.

50      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 21. apríla 2016 Rada podala návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov SATCEN‑u.

51      Po odchode pôvodne ustanoveného sudcu spravodajcu bola prejednávaná vec zverená novému sudcovi spravodajcovi pridelenému do deviatej komory, ktorej bola preto táto vec pridelená.

52      Uznesením z 27. októbra 2016 predseda deviatej komory Všeobecného súdu povolil Rade, aby vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania.

53      Dňa 17. júla 2017 Všeobecný súd postúpil túto vec deviatej rozšírenej komore.

54      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie o zamietnutí jej žiadosti o pomoc, rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, rozhodnutie o pozastavení, rozhodnutie o odvolaní z funkcie a rozhodnutie odvolacej komisie (ďalej spoločne len „napadnuté rozhodnutia“),

–        prípadne zrušil na jednej strane rozhodnutie riaditeľa SATCEN‑u zo 4. októbra 2013 o zamietnutí jej sťažnosti proti rozhodnutiu o zamietnutí jej žiadosti o pomoc, rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania a rozhodnutie o pozastavení, ako aj na druhej stane rozhodnutie riaditeľa SATCEN‑u zo 4. júna 2014 o zamietnutí jej sťažnosti proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie,

–        uložil SATCEN‑u povinnosť zaplatiť jej sumu zodpovedajúcu nevyplateným platom ako náhradu majetkovej ujmy a sumu vo výške 500 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela,

–        uložil SATCEN‑u povinnosť nahradiť trovy konania spolu s úrokmi vo výške 8 %.

55      SATCEN navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu o neplatnosť a žalobu o náhradu škody, ktoré podala žalobkyňa, „vzhľadom na nedostatok právomoci Všeobecného súdu EÚ o nich rozhodovať“,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako čiastočne neprípustnú a čiastočne nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

56      Rada na pojednávaní v podstate podporila prvý žalobný návrh SATCEN‑u.

III. Právny stav

57      Táto žaloba pozostáva z návrhu na zrušenie a z návrhu na náhradu ujmy.

58      SATCEN bez toho, aby formálne vznieslo námietku v zmysle článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, namieta jednak nedostatok právomoci Všeobecného súdu a jednak v podstate neprípustnosť žaloby.

A.      O právomoci Všeobecného súdu

59      Žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdí, že Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o jej žalobe, a zdôrazňuje, že hoci je nepochybné, že SATCEN bolo zriadené na základe spoločnej akcie Rady, na spory týkajúce sa tohto subjektu sa nevzťahuje vylúčenie právomoci súdov Únie v oblasti ustanovení týkajúcich sa SZBP, ktoré je stanovené v článku 24 ods. 1 Zmluvy o EÚ a v článku 275 Zmluvy o FEÚ.

60      Žalobkyňa v tomto zmysle predovšetkým uvádza, že napadnuté rozhodnutia sú čisto administratívnej alebo disciplinárnej povahy a týkajú sa personálneho riadenia. Takéto rozhodnutia sa teda zjavne odlišujú od politických alebo strategických opatrení prijatých v rámci SZBP, pričom vylúčenie právomoci súdov Únie sa môže vzťahovať len na tieto posledné uvedené opatrenia.

61      Žalobkyňa ďalej tvrdí, že podľa judikatúry Súdneho dvora inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie konajúce v rámci SZBP musia dodržiavať ústavné zásady a základné práva, v prípade ktorých je úlohou Súdneho dvora Európskej únie zabezpečiť ich dodržiavanie. Keďže sa tento spor týka základných práv žalobkyne, súdy Únie majú právomoc rozhodovať.

62      Na tento účel sa musí právomoc, ktorú má Súdny dvor Európskej únie podľa článku 275 druhého odseku Zmluvy o FEÚ pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia, vykladať v tom zmysle, že sa týka každého rozhodnutia, v ktorom údajne došlo k porušeniu základných práv fyzickej osoby, a teda sa uplatňuje na situáciu žalobkyne.

63      Žalobkyňa napokon zdôrazňuje, že nemá k dispozícii nijaký opravný prostriedok, ktorý by mohla uplatniť pred vnútroštátnym súdom a že vzhľadom na to, že Zmluvy vytvorili ucelený systém právnych prostriedkov a postupov, nemožno pripustiť, aby rozhodnutia, o aké ide v tejto veci, nepodliehali žiadnemu súdnemu preskúmaniu.

64      V tejto súvislosti žalobkyňa v podstate tvrdí, že možnosť obrátiť sa na základe služobného poriadku SATCEN‑u na príslušnú odvolaciu komisiu, aby preskúmala jej nároky, nemožno prirovnať k súdnemu prostriedku nápravy v zmysle relevantných ustanovení Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, a Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

65      SATCEN tvrdí, že Súdny dvor Európskej únie musí ako inštitúcia Únie rešpektovať zásadu prenesenia právomocí. Keďže nijaké ustanovenie Zmlúv nepriznáva Všeobecnému súdu právomoc rozhodovať o sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami, Všeobecný súd sa musí vyhlásiť za nepríslušný, ibaže by bola porušená zásada prenesenia právomocí rozšírením jeho právomocí nad rámec tých, ktoré sú stanovené v Zmluvách.

66      Na podporu svojej argumentácie SATCEN zdôrazňuje, že článok 263 piaty odsek Zmluvy o FEÚ umožňuje, aby inštitúcia Únie pri zriadení orgánu, úradu či agentúry poverila preskúmaním zákonnosti aktov, ktoré prijal uvedený orgán, úrad či agentúra, iný súd, než je súd Únie.

67      Toto ustanovenie primárneho práva tak umožňuje Rade stanoviť v článku 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u právomoc odvolacej komisie rozhodovať o sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami.

68      Odvolacia komisia tak predstavuje špeciálny súdny orgán, ktorého výlučná právomoc, ktorú povoľuje článok 263 piaty odsek Zmluvy o FEÚ, je prekážkou právomoci súdov Únie rozhodnúť v tomto spore.

69      Vylúčenie právomoci Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať v sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami je potvrdené aj rozhodnutím zástupcov vlád členských štátov Únie, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady, z 15. októbra 2001 o výsadách a imunitách udelených Inštitútu Európskej únie pre bezpečnostné štúdie a SATCEN‑u a ich orgánom a zamestnancom, ktorého článok 6 stanovuje, že zamestnanci SATCEN‑u požívajú imunitu voči právomoci súdov v súvislosti s aktmi prijatými pri výkonu svojich funkcií.

70      Toto rozhodnutie je prejavom výslovnej vôle členských štátov vyňať z právomoci tak vnútroštátnych súdov, ako aj súdov Únie spory týkajúce sa plnenia pracovných povinností zamestnancami SATCEN‑u. SATCEN zdôrazňuje, že na rozdiel od protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266), ktorý stanovuje imunitu úradníkov a ostatných zamestnancov Únie voči právomoci súdov a zároveň podrobuje právomoci Súdu spory medzi nimi a inštitúciami Únie, rozhodnutie uvedené v bode 69 vyššie nestanovuje takúto právomoc Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o SATCEN.

71      SATCEN, ktorý odkazuje na rozsudok z 12. novembra 2015, Elitaliana/Eulex Kosovo (C‑439/13 P, EU:C:2015:753), dodáva, že rozhodnutia prijaté v oblasti SZBP, ktoré však súvisia s administratívnymi výdavkami, patria do právomoci Súdneho dvora Európskej únie len v prípade, že existujú rozhodnutia, ktoré možno pripísať na ťarchu rozpočtu Únie. Keďže v prejednávanej veci sa na napadnuté rozhodnutia nevzťahuje rozpočet Únie, ale príspevky členských štátov, s výnimkou Dánska, právomoc Všeobecného súdu sa musí vylúčiť.

72      SATCEN ďalej vo svojej duplike uvádza, že súdy Únie nemajú v zásade právomoc preskúmavať akty, ktoré prijali inštitúcie, orgány alebo úrady či agentúry Únie v oblasti SZBP. Inak by to bolo len v prípade, ak by rozhodnutie, ktorým sa zriaďuje orgán, úrad či agentúra pôsobiace v oblasti SZBP, alebo ich služobný poriadok výslovne stanovoval právomoc Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať v sporoch medzi uvedeným orgánom, úradom či agentúrou a ich zamestnancami.

73      V prípade SATCEN‑u pritom ani akt, ktorým bolo toto stredisko zriadené, ani jeho služobný poriadok nepriznáva Súdnemu dvoru Európskej únie právomoc pri preskúmavaní zákonnosti aktov prijatých voči jeho zamestnancom.

74      V replike sa žalobkyňa domnieva, že argumentácia SATCEN‑u je spochybnená rozsudkom z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia (C‑455/14 P, EU:C:2016:569).

75      Podľa žalobkyne Súdny dvor v tomto rozsudku rozhodol, že nedostatok právomoci Všeobecného súdu na základe článku 24 Zmluvy o EÚ a článku 275 Zmluvy o FEÚ sa nemôže vzťahovať na rozhodnutia prijaté v oblasti pracovnoprávnych sporov. Na akty o personálnom riadení, aj keď boli prijaté v rámci SZBP, sa preto vzťahuje právomoc súdov Únie.

76      Žalobkyňa, ktorá vychádza z bodu 55 rozsudku z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia (C‑455/14 P, EU:C:2016:569), ďalej uvádza, že nedostatok právomoci súdov Únie v prejednávanej veci by v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania viedol k rozdielnemu zaobchádzaniu so zamestnancami SATCEN‑u a zamestnancami ostatných úradov a agentúr pôsobiacich v oblasti SZBP, akými sú Európska obranná agentúra a Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). Tvrdí teda, že zamestnanci týchto subjektov majú možnosť obrátiť sa na Súdny dvor.

77      SATCEN naopak tvrdí, že z rozsudku z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia (C‑455/14 P, EU:C:2016:569), vyplýva, že v prípade nedostatku výslovnej právomoci súdov Únie, tak ako je uvedená v bode 72 vyššie, má Súdny dvor Európskej únie v oblasti SZBP len právomoc preskúmavať zákonnosť aktov personálneho riadenia, ktoré sa týkajú zamestnancov vyslaných členskými štátmi, aby sa tak predišlo akémukoľvek narušeniu rovnosti zaobchádzania v porovnaní s expertmi vyslanými inštitúciami Únie, v prípade ktorých má Súdny dvor Európskej únie naďalej právomoc podľa Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“).

78      Riešenie vyplývajúce z rozsudku z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia (C‑455/14 P, EU:C:2016:569), preto nemožno uplatniť na situáciu žalobkyne, ktorá je zmluvným zamestnancom SATCEN‑u, a nie národným expertom vyslaným členským štátom alebo inštitúciou Únie.

79      SATCEN ďalej tvrdí, že Súdny dvor Európskej únie by v každom prípade nemal právomoc ani v prípade národného experta vyslaného do SATCEN‑u, keďže takáto právomoc nie je stanovená v rozhodnutí jeho správnej rady o vyslaných národných expertoch z 18. júla 2007.

80      Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 24 ods. 1 druhého pododseku poslednej vety Zmluvy o EÚ a článku 275 prvého odseku Zmluvy o FEÚ súdy Únie nemajú v zásade právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa SZBP, ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe (pozri rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 39 a citovanú judikatúru).

81      V tejto súvislosti je SZBP definovaná v článku 24 ods. 1 prvom pododseku Zmluvy o EÚ tak, že sa vzťahuje na všetky oblasti zahraničnej politiky, ako aj všetky otázky týkajúce sa bezpečnosti Únie vrátane postupného vymedzenia spoločnej obrannej politiky, ktorá môže viesť k spoločnej obrane.

82      V prejednávanej veci boli napadnuté rozhodnutia prijaté riaditeľom a odvolacou komisiou SATCEN‑u, ktorý je subjektom, ktorý sa riadi rozhodnutím 2014/401 prijatým najmä na základe článku 28 Zmluvy o EÚ, ktorý sa týka operačných činností Únie a patrí do hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o Európskej únii týkajúcej sa SZBP. Ako v tejto súvislosti vyplýva z odôvodnenia 2 a z článku 2 tohto rozhodnutia, poslaním SATCEN‑u je v podstate poskytovať členským štátom a inštitúciám Únie produkty a služby, ktoré sú výsledkom využívania pozorovacích kozmických a leteckých prostriedkov s cieľom podporiť rozhodovací proces a činnosti Únie v oblasti SZBP.

83      Okolnosť, že napadnuté rozhodnutia sú súčasťou fungovania subjektu pôsobiaceho v oblasti SZBP, pritom sama osebe neznamená, že súdy Únie nemajú právomoc rozhodovať v tomto spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 43, ako aj citovanú judikatúru).

84      Článok 24 ods. 1 druhý pododsek posledná veta Zmluvy o EÚ a článok 275 prvý odsek Zmluvy o FEÚ totiž zavádzajú výnimku z pravidla všeobecnej právomoci, ktorú článok 19 Zmluvy o EÚ priznáva Súdnemu dvoru Európskej únie na zabezpečenie dodržiavania práva pri výklade Zmlúv, a preto sa musia vykladať reštriktívne (pozri rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 40 a citovanú judikatúru).

85      Rovnako tak platí, že aj keď článok 47 Charty nemôže založiť právomoc Súdneho dvora Európskej únie, ak ju Zmluvy vylučujú, zásada účinnej súdnej ochrany však znamená, že vylúčenie právomoci súdov Únie v oblasti SZBP sa musí vykladať reštriktívne (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 74).

86      Ako ďalej vyplýva z článku 2 Zmluvy o EÚ, ktorý patrí k spoločným ustanoveniam tejto Zmluvy, ako aj z článku 21 Zmluvy o EÚ týkajúceho sa vonkajšej činnosti Únie, na ktorý odkazuje článok 23 Zmluvy o EÚ týkajúci sa SZBP, Únia je založená predovšetkým na hodnotách rovnosti a právneho štátu. Samotná existencia účinného súdneho preskúmavania na účely dodržania ustanovení práva Únie je tak súčasťou existencie takého právneho štátu (pozri rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 41 a citovanú judikatúru).

87      V prejednávanej veci bola žalobkyňa – ako vyplýva z jej pracovnej zmluvy – prijatá na miesto vedúceho administratívneho oddelenia SATCEN‑u.

88      Touto žalobou sa domáha zrušenia rozhodnutí o pozastavení, začatí disciplinárneho konania a o odvolaní z funkcie, ktorými riaditeľ SATCEN‑u pozastavil výkon jej funkcie, začal voči nej disciplinárne konanie a ukončil s ňou pracovnoprávny vzťah z disciplinárnych dôvodov. Žalobkyňa ďalej navrhuje zrušiť rozhodnutie odvolacej komisie, ktorá v podstate potvrdila tri vyššie citované rozhodnutia. Okrem toho žalobkyňa žiada, aby Všeobecný súd zrušil rozhodnutie, v ktorom riaditeľ SATCEN‑u implicitne zamietol jej žiadosť o pomoc, ktorú podala z dôvodu údajného psychického obťažovania voči jej osobe. Napokon sa žalobkyňa domáha náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku prijatia sporných rozhodnutí.

89      Rozhodnutia o pozastavení a začatí disciplinárneho konania boli prijaté po administratívnom vyšetrovaní, ktoré bolo vedené na základe sťažnosti dvanástich zamestnancov SATCEN‑u, ktorí sa sťažovali na zhoršenú atmosféru v rámci administratívneho oddelenia a finančného útvaru, ktorú podľa sťažovateľov zapríčinila žalobkyňa, a na to, že žalobkyňa bola v každodennom konflikte so svojimi spolupracovníkmi, ktorých neustále kritizovala, a to až v takom rozsahu, že niektorí z nich boli vystavení psychickému obťažovaniu z jej strany. V rámci vyšetrovania a následne konania pred disciplinárnou komisiou tak viacero zamestnancov administratívneho oddelenia a finančného útvaru SATCEN‑u predložilo odpovede na dotazník a svedectvá, ktoré túto kritiku podporujú. Rovnako nadriadení žalobkyne v jej hodnotiacich správach za roky 2010 až 2012 spochybnili jej manažérske schopnosti a jej riadenie medziľudských vzťahov na pracovisku, ktoré boli neustále zdrojom konfliktov.

90      Pokiaľ ide o rozhodnutie o odvolaní žalobkyne z funkcie, bolo odôvodnené, ako vyplýva zo stanoviska disciplinárnej komisie, na ktoré sa v tomto rozhodnutí odkazuje, tým, že sa žalobkyni v podstate vytýkalo opakované neprimerané správanie, ktoré spočívalo predovšetkým v tom, že kričala, mala očierňujúce a šikanózne pripomienky, ako aj zastrašujúce poznámky voči ostatným zamestnanom administratívneho oddelenia a finančného útvaru SATCEN‑u.

91      Z toho vyplýva, že vyššie uvedené rozhodnutia o pozastavení, začatí disciplinárneho konania a o odvolaní predstavujú akty výlučne personálneho riadenia, ktoré s ohľadom na svoje dôvody a ciele, ako aj súvislostí, za ktorých boli prijaté, nemali za cieľ viesť, definovať alebo vykonávať SZBP v zmysle článku 24 ods. 2 Zmluvy o EÚ, a konkrétnejšie ani plniť poslanie SATCEN‑u v oblasti SZBP, ktoré je pripomenuté v bodoch 7 a 82 vyššie. K rovnakému záveru treba dospieť aj v prípade rozhodnutia odvolacej komisie, ktorá v súlade s právomocami, ktoré jej priznáva služobný poriadok SATCEN‑u (pozri body 13 a 14 vyššie), prijala právne záväzné rozhodnutie, ktorým boli v podstate potvrdené tri vyššie citované rozhodnutia.

92      Platí to aj v prípade implicitného rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc. Táto žiadosť o pomoc totiž súvisela s disciplinárnym konaním vedeným proti žalobkyni, keďže v nej v podstate tvrdila, že obvinenia, ktoré boli vznesené voči jej správaniu, vyplývajú zo situácie psychického obťažovania voči jej osobe, v súvislosti s ktorou žiadala SATCEN o pomoc.

93      Navyše treba na jednej strane konštatovať, že služobný poriadok SATCEN‑u vo svojej kapitole VII a vo svojej prílohe IX stanovuje disciplinárny režim, ktorý sa podobá režimu stanovenému v hlave VI a v prílohe IX služobného poriadku, pokiaľ ide o administratívne vyšetrovanie a konanie pred disciplinárnou komisiou, ako aj o kategórie sankcií a skutočností, ktoré treba zohľadniť pri stanovení primeranej sankcie. Rovnako oddiel 6 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u tak v podstate v rovnakom znení ako oddiel 6 prílohy IX služobného poriadku stanovuje možnosť pozastaviť výkon funkcie zamestnanca, ktorý čelí obvineniu zo závažného pochybenia.

94      Na druhej strane článok 28 ods. 1 až 3 služobného poriadku SATCEN‑u stanovuje postup v súvislosti s administratívnou sťažnosťou podanou riaditeľovi SATCEN‑u, v prípade ktorého treba pripustiť, že sleduje porovnateľný cieľ ako postup pred začatím súdneho konania, ktorý je stanovený v článku 90 služobného poriadku, a síce umožniť dotknutým stranám urovnať ich spor zmierom.

95      Treba preto konštatovať, že tento spor sa podobá sporom medzi inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie, ktoré nepatria do oblasti SZBP, a niektorým z ich úradníkov alebo iným zamestnancom, ktoré môžu prejednávať súdy Únie na základe článku 270 Zmluvy o FEÚ, ktorý stanovuje právomoc Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať vo všetkých sporoch medzi Úniou a jej zamestnancami (pozri analogicky rozsudok zo 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB, T‑192/99, EU:T:2001:72, bod 54).

96      Nemožno sa pritom domnievať, že výnimka z právomoci Súdneho dvora Európskej únie stanovená v článku 24 ods. 1 druhom pododseku tretej vete Zmluvy o EÚ a v článku 275 prvom odseku Zmluvy o FEÚ, ktorá sa má vykladať reštriktívne, zachádza až tak ďaleko, že vylučuje právomoc súdu Únie preskúmavať zákonnosť takých aktov, o aké ide v prejednávanej veci, ktoré vydala agentúra Únie, zatiaľ čo súd Únie má právomoc preskúmavať zákonnosť totožných aktov, pokiaľ ide o ich obsah, ciele, ktoré sledujú, postup, ktorý viedol k ich prijatiu, a okolnosti jeho prijatia, pokiaľ sa takéto akty týkajú inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry Únie, ktorých poslanie nesúvisí so SZBP (pozri analogicky rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 55).

97      Akýkoľvek iný výklad by viedol k vylúčeniu zamestnanca úradu či agentúry Únie v oblasti SZBP zo systému súdnej ochrany poskytovanej zamestnancom Únie, čo by bolo v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri analogicky rozsudok z 18. októbra 2001, X/ECB, T‑333/99, EU:T:2001:25, body 38 až 40).

98      Výklad uvedený v bode 96 vyššie je podporený tým, že SATCEN môže podľa článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2014/401 prijať úradníkov vyslaných z inštitúcií Únie, ktorí, ako to SATCEN pripustilo na pojednávaní, sa na základe článku 270 Zmluvy o FEÚ môžu počas obdobia svojho vyslania obrátiť na súdy Únie. Pre tento výklad ďalej svedčí aj to, že súdy Únie majú právomoc rozhodovať na základe článku 11 ods. 3 písm. a) a článku 11 ods. 6 rozhodnutia Rady (SZBP) 2015/1835 z 12. októbra 2015, ktorým sa vymedzuje štatút, sídlo a spôsob fungovania Európskej obrannej agentúry (Ú. v. EÚ L 266, 2015, s. 55), o žalobách podaných zmluvnými zamestnancami tejto agentúry, a rozhodovať na základe článku 6 ods. 2 posledného pododseku rozhodnutia Rady 2010/427/EÚ z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní Európskej služby pre vonkajšiu činnosť [ESVČ] (Ú. v. EÚ L 201, 2010, s. 30), o žalobách zmluvných zamestnancov ESVČ (pozri analogicky rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 56).

99      Za týchto okolností má Všeobecný súd právomoc rozhodnúť v tomto spore. Táto právomoc vyplýva, pokiaľ ide o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, z článku 263 Zmluvy o FEÚ a pokiaľ ide o návrhy na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, z článku 268 Zmluvy o FEÚ v spojení s článkom 340 druhým odsekom Zmluvy o FEÚ, pričom sa zohľadní článok 19 ods. 1 Zmluvy o EÚ a článok 47 Charty (pozri analogicky rozsudok z 19. júla 2016, H/Rada a Komisia, C‑455/14 P, EU:C:2016:569, bod 58).

100    Tento záver nespochybňujú ani ďalšie tvrdenia, ktoré uviedlo SATCEN.

101    Po prvé treba zamietnuť tvrdenie SATCEN‑u založené na ustanoveniach služobného poriadku SATCEN‑u, ktoré stanovujú právomoc odvolacej komisie rozhodovať v sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami bez možnosti odvolať sa proti jej rozhodnutiu.

102    Ako síce zdôraznila Rada na pojednávaní, mechanizmus odvolacej komisie ako orgánu na urovnávanie sporov medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami možno vysvetliť osobitosťou SATCEN‑u, ktoré pôvodne spadalo pod ZEÚ, medzinárodnú medzivládnu organizáciu, a následne od 1. januára 2002 pod Úniu v jej podobe pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy (pozri body 1 až 3 vyššie). Za týchto okolností sa postavenie zamestnancov SATCEN‑u nemohlo prirovnať k postaveniu zamestnancov Európskeho spoločenstva, ktorí sa ako jediní mohli podľa článku 236 ES (teraz článok 270 Zmluvy o FEÚ) obrátiť na Všeobecný súd, čím mohlo byť v rámci SATCEN‑u odôvodnené zriadenie orgánu, akým je odvolacia komisia, ktorá má právomoc urovnávať spory v oblasti pracovného práva. Zdá sa však, že takéto rozdielne zaobchádzanie už nie je opodstatnené po tom, čo 1. decembra 2009 nadobudla platnosť Lisabonská zmluva, z ktorej vyplýva, že Únia nahrádza Európske spoločenstvo a je jeho právnym nástupcom (článok 1 Zmluvy o EÚ), a teda že všetci zamestnanci Únie, ktorí spadajú do pôsobnosti bývalého Spoločenstva alebo Únie v podobe pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, sa môžu nachádzať v podobnom postavení. Spory medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami možno teraz prirovnať k sporom medzi akýmkoľvek zamestnancom Únie a jeho zamestnávateľom (pozri body 91 až 99 vyššie).

103    Na rozdiel od toho, čo tvrdila Rada na pojednávaní, je v tejto súvislosti vhodné pripomenúť, že sa Rada pri prijatí rozhodnutia 2011/411/SZBP z 12. júla 2011, ktorým sa vymedzuje štatút, sídlo a spôsob fungovania Európskej obrannej agentúry a ktorým sa zrušuje jednotná akcia 2004/551/SZBP (Ú. v. EÚ L 183, 2011, s. 16), rozhodla, že ukončí právomoc „odvolacej komisie“ rozhodovať v sporoch medzi Európskou obrannou agentúrou a jej zmluvnými zamestnancami, ktorá bola predtým stanovená v hlave VII rozhodnutia Rady 2004/676/ES z 24. septembra 2004 týkajúceho sa Služobného poriadku Európskej obrannej agentúry (Ú. v. EÚ L 310, 2004, s. 9). Rozhodnutie 2011/411, ktorého odôvodnenie 4 spresňovalo, že jeho cieľom je „zohľadniť zmeny a doplnenia Zmluvy o Európskej únii (Zmluva o EÚ) zavedené Lisabonskou zmluvou“, totiž vo svojom článku 11 ods. 4 stanovilo právomoc Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať v takýchto sporov.

104    Po druhé nemožno prijať tvrdenie SATCEN‑u, podľa ktorého článok 263 piaty odsek Zmluvy o FEÚ oprávňuje Radu, aby priznala odvolacej komisii výlučnú právomoc rozhodovať v sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami a vylúčila takúto právomoc Všeobecného súdu.

105    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 19 Zmluvy o EÚ Súdny dvor Európskej únie zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv. Okrem toho podľa článku 256 ods. 1 prvej vety Zmluvy o FEÚ je Všeobecný súd príslušný prejednávať a rozhodovať v prvom stupni o žalobách a v konaniach uvedených v článkoch 263, 265, 268, 270 a 272 Zmluvy o FEÚ s výnimkou tých, ktoré sú prenesené na osobitný súd zriadený podľa článku 257 tej istej Zmluvy alebo ktoré Štatút Súdneho dvora Európskej únie vyhradzuje Súdnemu dvoru. V prejednávanej veci je právomoc Všeobecného súdu rozhodnúť v tomto spore založená na článkoch 263 a 268 Zmluvy o FEÚ (pozri bod 99 vyššie).

106    Nepochybne článok 263 piaty odsek Zmluvy o FEÚ stanovuje, že právne akty, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie, môžu ustanoviť osobitné podmienky a úpravy týkajúce sa žalôb podaných fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom týchto orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré voči nim zakladajú právne účinky.

107    Na rozdiel od toho, čo tvrdí SATCEN, však toto ustanovenie nemožno vykladať v tom zmysle, že Rade v rámci jej rozhodnutia týkajúceho sa služobného poriadku SATCEN‑u priznáva právo vyňať z akéhokoľvek súdneho preskúmania vykonávaného súdmi Únie akty, ktoré prijíma riaditeľ SATCEN‑u a ktoré majú mať právne účinky v rámci jeho vnútorného fungovania tým, že prizná odvolacej komisii výlučnú právomoc rozhodnúť „bez možnosti sa proti takémuto rozhodnutiu odvolať“ v sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami, ako sa uvádza v článku 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u. Pripustením takéhoto výkladu by bola narušená právomoc súdu Únie zabezpečiť „dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv“, ako to vyžaduje článok 19 ods. 1 prvý pododsek druhá veta Zmluvy o EÚ. Ako to pripustila Rada na pojednávaní, „osobitné podmienky a úpravy“ v zmysle článku 263 piateho odseku Zmluvy o FEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že majú za cieľ zavedenie – zo strany orgánu, úradu alebo agentúry Únie – čisto interných podmienok alebo úprav, ktoré predchádzajú podaniu súdneho prostriedku nápravy a upravujú najmä fungovanie mechanizmu interného dohľadu alebo priebeh konania na mimosúdne riešenie sporov na účely vyhnutia sa sporu pred súdmi Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 12. septembra 2013, European Dynamics Luxembourg a i./ÚHVT, T‑556/11, EU:T:2013:514, body 59 a 60).

108    Z článku 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u pritom vyplýva, že odvolacia komisia vykonáva výlučné preskúmanie zákonnosti rozhodnutí riaditeľa SATCEN‑u, ktoré je záväzné, a že môže tiež rozhodnúť o návrhoch na náhradu ujmy, ktoré podali zamestnanci SATCEN‑u.

109    Z toho vyplýva, že článok 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u je nezlučiteľný so Zmluvami, a osobitne s článkom 19 Zmluvy o EÚ a s článkom 256 Zmluvy o FEÚ, lebo stanovuje, že odvolacia komisia má výlučnú právomoc záväzne rozhodovať v sporoch medzi SATCEN‑om a jej zamestnancami, a to napriek tomu, že o tomto druhu žalôb má právomoc rozhodovať v prvom stupni Všeobecný súd.

110    V tejto súvislosti je tvrdenie SATCEN‑u, že odvolacia komisia spĺňa kritériá nezávislého a nestranného súdu stanovené Európskym súdom pre ľudské práva, irelevantné. Keďže Všeobecný súd má právomoc preskúmavať zákonnosť takých rozhodnutí, ako sú rozhodnutia riaditeľa SATCEN‑u, a rozhodovať o návrhu žalobkyne na náhradu ujmy, nemožno pripustiť, že takýto orgán – aj keď je nezávislý a nestranný – môže plniť takéto úlohy namiesto súdu Únie.

111    Po tretie treba zamietnuť tvrdenie SATCEN‑u, podľa ktorého mali zástupcovia vlád členských štátov zasadajúci v Rade v úmysle, aby ich rozhodnutie z 15. októbra 2001 o výsadách a imunitách SATCEN‑u viedlo k bezvýhradnému vylúčeniu právomoci Súdneho dvora.

112    Toto rozhodnutie sa totiž týka výlučne výsad a imunít, ktoré SATCEN‑u a jeho zamestnancom priznali členské štáty v rámci svojich vnútroštátnych poriadkov, a teda vôbec nesúvisí s právomocou súdov Únie. Skutočnosť, že takéto rozhodnutie nevyhradzuje právomoc Súdneho dvora Európskej únie v prípade sporov medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami – na rozdiel od článku 11 písm. a) protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, pokiaľ ide o spory medzi Úniou a jej zamestnancami – tak neznamená, že Všeobecný súd nemôže v sporoch medzi SATCEN‑om a jeho zamestnancami rozhodovať.

113    Po štvrté tvrdenie SATCEN‑u, ktoré je založené na rozsudku z 12. novembra 2015, Elitaliana/Eulex Kosovo (C‑439/13 P, EU:C:2015:753), a vychádza z toho, že napadnuté rozhodnutia nemožno financovať z rozpočtu Únie, sa musí tiež zamietnuť. V tejto poslednej uvedenej veci totiž Súdny dvor potvrdil svoju právomoc v špecifickej situácii, a síce pokiaľ ide o opatrenia prijaté v oblasti verejného obstarávania v súvislosti so SZBP, ktoré si vyžadovali výdavky zaťažujúce rozpočet Únie. Na základe okolnosti, že táto vec nesúvisí s takouto situáciou, však nemožno v prejednávanej veci vylúčiť právomoc Všeobecného súdu, lebo táto právomoc vyplýva z úvah uvedených v bodoch 88 až 99 vyššie.

114    Všeobecný súd tak má právomoc rozhodnúť o všetkých žalobných návrhoch predložených žalobkyňou.

B.      O prípustnosti

115    Na úvod treba poznamenať, že návrhy žalobkyne na zrušenie rozhodnutí, ktorými riaditeľ SATCEN‑u zamietol jej sťažnosti proti rozhodnutiam o zamietnutí žiadosti o pomoc, o začatí disciplinárneho konania, o pozastavení výkonu funkcie a o odvolaní z funkcie, sa majú považovať za návrhy smerujúce proti týmto štyrom posledným uvedeným rozhodnutiam. Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa postupu pred začatím súdneho konania stanoveného v článku 90 služobného poriadku, ktorý sleduje rovnaký cieľ ako článok 28 ods. 1 až 3 služobného poriadku SATCEN‑u (pozri bod 94 vyššie), totiž platí, že sťažnosť zamestnanca a jej zamietnutie príslušným orgánom tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania, takže žaloba, aj keď formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti zamestnanca, má za následok, že sa Všeobecný súd bude zaoberať aktom, ktorý spôsobil ujmu a proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri analogicky rozsudok z 20. septembra 2000, De Palma a i./Komisia, T‑203/99, EU:T:2000:213, bod 21 a citovanú judikatúru).

116    Ďalej vo svojom vyjadrení k žalobe sa SATCEN v podstate domáha neprípustnosti všetkých návrhov na zrušenie a na náhradu ujmy, pričom vznáša dve námietky neprípustnosti, z ktorých prvá je založená na pracovnom vzťahu medzi žalobkyňou a SATCEN‑om a druhá na zmluvnej povahe sporu.

117    Napokon SATCEN subsidiárne vznáša námietku neprípustnosti po prvé návrhov smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc, po druhé návrhov smerujúcich proti rozhodnutiu o začatí disciplinárneho konania a po tretie voči tvrdeniam smerujúcim proti konaniu pred disciplinárnou komisiou.

1.      O námietke neprípustnosti založenej na pracovnoprávnom vzťahu medzi žalobkyňou a SATCEN‑om

118    SATCEN tvrdí, že pracovnoprávny vzťah založený medzi žalobkyňou a SATCEN‑om bráni jednak tomu, aby bola žalobkyňa kvalifikovaná ako tretia strana v zmysle článku 263 Zmluvy o FEÚ a jednak mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

119    Podľa SATCEN‑u treba rozlišovať opravné prostriedky, ktoré môže podať každá fyzická alebo právnická osoba na základe článkov 263, 268 a 340 Zmluvy o FEÚ, a právomoc Všeobecného súdu v prípade sporov medzi Úniou a jej zamestnancami, ktorá je stanovená v článku 270 Zmluvy o FEÚ, ako aj v článku 91 služobného poriadku. Toto rozlišovanie je odôvodnené pracovnoprávnym vzťahom existujúcim medzi Úniou a jej zamestnancami, a musí sa tak analogicky uplatniť na situáciu žalobkyne. Žalobkyňa sa tak nemôže obrátiť na Súdny dvor na základe článkov 263, 268 a 340 Zmluvy o FEÚ, a to ani vtedy, ak nemôže podať opravné prostriedky stanovené v článku 270 Zmluvy o FEÚ, keďže služobný poriadok sa na zamestnancov SATCEN‑u neuplatňuje.

120    Treba však najskôr pripomenúť, že argumentácia SATCEN‑u vychádza z nesprávneho predpokladu, keďže – ako bolo uvedené v bode 99 vyššie – právomoc Všeobecného súdu rozhodovať v tomto spore sa zakladá na článkoch 263 a 268 Zmluvy o FEÚ.

121    Je pravda, ako zdôrazňuje SATCEN, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a týmto strediskom priznáva tomuto sporu osobitnú povahu. Takýto vzťah v zásade vedie k tomu, že na spor medzi zamestnancom orgánu alebo úradu Únie a jeho zamestnávateľom sa nevzťahujú články 263, 268 a 340 Zmluvy o FEÚ, ale článok 270 Zmluvy o FEÚ.

122    Nič to nemení na tom, ako to zdôraznili účastníci konania, že článok 270 Zmluvy o FEÚ sa na situáciu žalobkyne neuplatní. Podľa tohto ustanovenia má totiž Súdny dvor Európskej únie právomoc rozhodovať vo všetkých sporoch medzi Úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom a podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Únie (ďalej len „PZOZ“). V tejto súvislosti zo znenia článku 1 a článku 1a ods. 2 služobného poriadku v spojení s článkom 3a ods. 1 písm. b) PZOZ vyplýva, že tieto služobné poriadky sa uplatňujú na zmluvných zamestnancov orgánu, úradu a agentúry Únie len vtedy, ak to stanovuje akt, ktorým boli uvedený orgán, úrad a agentúra zriadené. Pokiaľ však ide o zmluvných zamestnancov SATCEN‑u, rozhodnutie 2014/401 ani služobný poriadok SATCEN‑u nestanovuje uplatniteľnosť služobného poriadku a PZOZ.

123    Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení SATCEN‑u, žaloba o neplatnosť, ktorú podala žalobkyňa, patrí do pôsobnosti článku 263 Zmluvy o FEÚ a jej žiadosť na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie do pôsobnosti článku 268 Zmluvy o FEÚ.

2.      O námietke neprípustnosti založenej na zmluvnej povahe tohto sporu

124    SATCEN tvrdí, že táto žaloba je neprípustná, keďže má čisto zmluvnú povahu, pretože napadnuté rozhodnutia sú založené na pracovnej zmluve žalobkyne.

125    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 263 Zmluvy o FEÚ súdy Únie preskúmavajú len zákonnosť aktov prijatých inštitúciami, ktoré majú mať záväzné právne účinky vo vzťahu k tretím osobám tým, že významne menia ich právnu situáciu, a že táto právomoc sa týka len aktov uvedených v článku 288 Zmluvy o FEÚ, ktoré tieto inštitúcie vydávajú za podmienok stanovených v Zmluve pri uplatnení svojich výsad verejnej moci. Na druhej strane akty prijaté inštitúciami, ktoré patria do čisto zmluvného rámca, od ktorého sú neoddeliteľné, nepatria vzhľadom na svoju samotnú povahu medzi akty uvedené v článku 288 Zmluvy o FEÚ, ktorých zrušenie možno navrhnúť podľa článku 263 Zmluvy o FEÚ (pozri rozsudok z 10. apríla 2013, GRP Security/Dvor audítorov, T‑87/11, neuverejnený, EU:T:2013:161, bod 29 a citovanú judikatúru).

126    Podľa článku 8 ods. 1 rozhodnutia 2014/401 sú zamestnancami SATCEN‑u predovšetkým zmluvní zamestnanci. Žalobkyňa tak bola prijatá do zamestnania na základe pracovnej zmluvy, ktorá je výsledkom súhlasného prejavu vôle zmluvných strán. Pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a SATCEN‑om má teda zmluvnú povahu.

127    Žalobkyňa uzatvorila pracovnú zmluvu s agentúrou Únie, ktorá plní úlohy vo všeobecnom záujme a v prípade ktorej je Rada oprávnená podľa článku 8 ods. 5 rozhodnutia 2014/401 prijať „služobný poriadok“. Na základe totožného ustanovenia prijala Rada v rámci spoločnej akcie 2001/555 rozhodnutie 2009/747 o služobnom poriadku SATCEN‑u (pozri bod 11 vyššie). Podľa svojho článku 1 ods. 1 sa služobný poriadok vzťahuje na každého zamestnanca, ktorý bol SATCEN‑om prijatý do zamestnania na základe pracovnej zmluvy.

128    Hoci je teda pracovnoprávny vzťah medzi SATCEN‑om a jej zamestnancami zmluvnej povahy, nič to nemení na tom, že títo zamestnanci sa nachádzajú v právnej situácii, ktorá je vymedzená služobným poriadkom SATCEN‑u.

129    Všeobecné ustanovenia služobného poriadku SATCEN‑u, ktorý bol jednostranne prijatý Radou, ktorá nebola zmluvnou stranou pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalobkyňou, sa teda záväzne uplatňujú na ňu, ako aj na každého iného zmluvného zamestnanca SATCEN‑u, a sú neoddeliteľnou súčasťou ich pracovnej zmluvy (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 14. októbra 2004, Pflugradt/ECB, C‑409/02 P, EU:C:2004:625, body 34 a 35). V tejto súvislosti je dôležité uviesť, že v prejednávanej veci bod 14 návrhu pracovnej zmluvy, ktorý bol predložený žalobkyni a ktorý žalobkyňa podpísala, spresňoval, že „tento návrh pracovnej zmluvy, ako aj pracovnoprávne podmienky sa riadi [služobným poriadkom SATCEN‑u]… a všetkými jeho následnými zmenami a tento služobný poriadok je neoddeliteľnou súčasťou tohto návrhu“.

130    Spor však vznikol v dôsledku toho, že žalobkyňa údajne porušila pracovné povinnosti, ktoré stanovuje služobný poriadok SATCEN‑u. Navyše riaditeľ SATCEN‑u uplatnil svoje disciplinárne právomoci voči žalobkyni na základe služobného poriadku SATCEN‑u. Ako vyplýva z článku 7 ods. 6 druhého pododseku rozhodnutia 2014/401, tieto právomoci patria medzi úlohy, ktoré sú riaditeľovi SATCEN‑u pridelené vo všetkých personálnych záležitostiach.

131    Z toho vyplýva, že riaditeľ SATCEN‑u pri prijímaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania, rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie a rozhodnutia o odvolaní z funkcie, iba uplatnil služobný poriadok SATCEN‑u, ktorý ide nad rámec zmluvného vzťahu žalobkyne so SATCEN‑om. Tento spor sa pritom týka samotnej zákonnosti týchto rozhodnutí riaditeľa SATCEN‑u, ako aj rozhodnutia odvolacej komisie, ktorá v podstate zamietla odvolanie, ktoré žalobkyňa podala proti rozhodnutiu o začatí disciplinárneho konania, rozhodnutiu o pozastavení výkonu funkcie a rozhodnutiu o odvolaní z funkcie.

132    Námietka neprípustnosti založená na zmluvnej povahe tohto sporu sa teda musí zamietnuť.

3.      O námietke neprípustnosti, ktorú SATCEN vznieslo voči návrhom na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc

133    SATCEN sa domnieva, že návrhy na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc sú neprípustné, keďže žalobkyňa v podstate nedodržala administratívny postup pred začatím súdneho konania, ktorý je stanovený v služobnom poriadku SATCEN‑u.

134    Podľa článku 28 ods. 1 až 3 služobného poriadku SATCEN‑u v prípade, že riaditeľ SATCEN‑u do dvoch mesiacov neodpovie na žiadosť, aby prijal rozhodnutie v záležitostiach, na ktoré sa vzťahuje tento služobný poriadok, považuje sa to za implicitné rozhodnutie o zamietnutí, proti ktorému možno podať sťažnosť do troch mesiacov od dátumu uplynutia lehoty na odpoveď.

135    Keďže riaditeľ SATCEN‑u na žiadosť o pomoc v zmysle článku 2 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 28 ods. 1 tohto služobného poriadku nijako neodpovedal, možno sa domnievať, že prijal implicitné rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti o pomoc. V tomto prípade treba vychádzať z predpokladu, že riaditeľ SATCEN‑u sa nedomnieval, že skutočnosti uvádzané na podporu žiadosti o pomoc predstavujú dôkaz prima facie, ktorý postačuje na preukázanie existencie uplatňovaných skutočností, na základe ktorých vzniká povinnosť poskytnúť pomoc, čo môže viesť k začatiu administratívneho vyšetrovania, ak sú uplatňované skutočnosti kvalifikované ako psychické obťažovanie (pozri analogicky rozsudky z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, EU:T:2007:322, bod 41, a z 24. apríla 2017, HF/Parlament, T‑570/16, EU:T:2017:283, body 53 až 57).

136    V prejednávanej veci žalobkyňa podala riaditeľovi SATCEN‑u žiadosť o pomoc 20. marca 2013. Riaditeľ SATCEN‑u požiadal 22. marca 2013 svojho zástupcu, aby popri administratívnom vyšetrovaní, ktoré bolo vedené voči žalobkyni, overil informácie uvedené v tejto žiadosti. Riaditeľ SATCEN‑u sa však nedomnieval, že na základe tohto overenia informácií vyplynul neúplný dôkaz o existencii uvádzaných skutočností, ktorý by odôvodňoval začatie administratívneho vyšetrovania, ako to potvrdzuje e‑mail, ktorý mu 26. augusta 2013 zaslal zástupca riaditeľa SATCEN‑u, a zamietnutie, ktorým 7. októbra 2013 nevyhovel sťažnosti žalobkyne.

137    Treba sa preto domnievať, že žiadosť žalobkyne o pomoc, ktorá bola doručená 21. marca 2013, bola v súlade s článkom 28 ods. 1 služobného poriadku SATCEN‑u implicitne zamietnutá v lehote dvoch mesiacov od tohto dátumu, a síce 21. mája 2013, a nie ako to tvrdí žalobkyňa, 5. júla 2013. Ako správne uvádza SATCEN, proti tomuto implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí sa mala podľa článku 28 ods. 2 služobného poriadku SATCEN‑u podať sťažnosť v lehote troch mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na odpoveď, teda najneskôr 21. augusta 2013. Zo spisovej dokumentácie však nevyplýva, že by žalobkyňa takúto sťažnosť vo vyššie uvedených lehotách podala.

138    Z vyššie uvedeného vyplýva, že návrhy žalobkyne sa majú v rozsahu, v akom smerujú k zrušeniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc, zamietnuť ako neprípustné.

4.      O námietke neprípustnosti, ktorú SATCEN vznieslo voči návrhom na zrušenie rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania

139    SATCEN tvrdí, že žaloba proti rozhodnutiu o začatí disciplinárneho konania sa nemôže sama osebe preskúmať, pretože napadnuteľným rozhodnutím môže byť len rozhodnutie, ktoré bolo prijaté na konci disciplinárneho konania. Návrhy žalobkyne na zrušenie rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania sa preto majú zamietnuť ako neprípustné.

140    Žalobkyňa túto argumentáciu spochybňuje a subsidiárne žiada, aby sa na účely preskúmania zákonnosti rozhodnutia o odvolaní z funkcie preskúmala zákonnosť rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania.

141    V tejto súvislosti treba uviesť, že ak bola zamestnancovi orgánu či agentúry Únie uložená sankcia, je rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania voči nemu len prípravným aktom, ktorý nemá vplyv na konečné stanovisko správneho orgánu, a nemôže sa teda považovať za akt spôsobujúci ujmu v zmysle článku 263 Zmluvy o FEÚ (pozri analogicky rozsudok z 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, EU:T:2008:257, bod 340 a citovanú judikatúru).

142    Návrhy týkajúce sa rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania sú teda samy osebe neprípustné, keďže aktom spôsobujúcim ujmu je len konečné disciplinárne rozhodnutie, a síce rozhodnutie o odvolaní z funkcie.

143    Neprípustnosť návrhu na zrušenie aktu nespôsobujúcemu ujmu však nebráni možnosti dovolávať sa na podporu návrhov smerujúcich proti napadnuteľnému rozhodnutiu prípadnej nezákonnosti tohto aktu (pozri analogicky rozsudok z 13. marca 2003, Pessoa e Costa/Komisia, T‑166/02, EU:T:2003:73, bod 37 a citovanú judikatúru). Preto aj keď sú návrhy na zrušenie rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania neprípustné, majú sa žalobné dôvody uvedené na podporu týchto návrhov považovať za dôvody smerujúce proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie, ktoré bolo prijaté na konci tohto konania.

5.      O námietke neprípustnosti, ktorú SATCEN vznieslo voči tvrdeniam smerujúcim proti konaniu pred disciplinárnou komisiou

144    Na podporu svojho prvého a druhého žalobného dôvodu, ktoré smerujú k zrušeniu rozhodnutia o odvolaní z funkcie, žalobkyňa spochybňuje podmienky, za ktorých prebehlo disciplinárne konanie pred disciplinárnou komisiou.

145    Podľa SATCEN‑u sa výhrady smerujúce proti stanovisku disciplinárnej komisie majú zamietnuť ako neprípustné, keďže sa uvedené výhrady musia považovať za výhrady smerujúce proti samotnému stanovisku disciplinárnej komisie, ktoré prestavuje akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému nebola podaná predchádzajúca administratívna sťažnosť.

146    V tejto súvislosti však treba uviesť, že rozsudok z 11. júla 1968, Van Eick/Komisia (35/67, EU:C:1968:39), z ktorého vychádza SATCEN, nie je relevantný, lebo v tejto veci Súdny dvor zamietol ako neprípustné návrhy, ktoré okrem zrušenia samotného stanoviska disciplinárnej komisie smerovali aj k zrušeniu „konania pred disciplinárnou komisiou“.

147    Rovnako tak v rozsudku z 29. januára 1985, F./Komisia (228/83, EU:C:1985:28, bod 16), ktorý citovalo SATCEN, Súdny dvor konštatoval, že je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti a s právom na obhajobu osoby dotknutej disciplinárnym konaním zastávať názor, že táto osoba nemôže oddelene napadnúť stanovisko disciplinárnej komisie s cieľom dosiahnuť jeho zrušenie, aby sa tak mohlo zopakovať disciplinárne konanie.

148    Z týchto rozsudkov teda nijako nevyplýva, že žalobkyňa sa na podporu svojich návrhov na zrušenie disciplinárnych sankcií, ktoré boli prijaté v nadväznosti na stanovisko disciplinárnej komisie, nemôže odvolávať na vady konania prebiehajúceho pred uvedenou disciplinárnou komisiou, keďže toto konanie predstavuje v situácii žalobkyne nevyhnutný predpoklad pre napadnutú sankciu spočívajúcu v odvolaní z funkcie, ako vyplýva zo spoločného výkladu článkov 7, 9 a 10 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u.

149    Tvrdenia založené na protiprávnosti konania pred disciplinárnou komisiou sú preto prípustné.

150    Vzhľadom na vyššie uvedené sa majú po prvé námietky neprípustnosti, ktoré SATCEN vznieslo voči návrhom na zrušenie a na náhradu ujmy, v celom rozsahu zamietnuť. Po druhé je táto žaloba neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu o začatí disciplinárneho konania a proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o pomoc. Po tretie je žaloba prípustná v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu o pozastavení výkonu funkcie, rozhodnutiu o odvolaní z funkcie a proti rozhodnutiu odvolacej komisie, takže treba preskúmať zákonnosť týchto troch rozhodnutí, pričom sa začne s preskúmaním rozhodnutia odvolacej komisie.

C.      O veci samej

1.      O návrhoch na zrušenie

a)      O zákonnosti rozhodnutia odvolacej komisie

151    Žalobkyňa navrhuje zrušiť rozhodnutie odvolacej komisie z dvoch dôvodov. Po prvé odvolacia komisia porušila právo žalobkyne na účinný prostriedok nápravy, a to jednak z dôvodu svojho zloženia, ktoré nespĺňa kritériá nezávislého a nestranného súdu, a jednak tým, že nezohľadnila väčšinu skutkových a právnych tvrdení, ktoré žalobkyňa predložila. Po druhé sa odvolacia komisia v podstate dopustila viacerých nesprávnych právnych posúdení tým, že odmietla odvolanie, ktoré podala žalobkyňa.

152    Ďalej žalobkyňa vzniesla na základe článku 277 Zmluvy o FEÚ námietku nezákonnosti článku 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u v podstate z toho dôvodu, že toto ustanovenie robí z odvolacej komisie jediný orgán, ktorý je oprávnený preskúmať zákonnosť rozhodnutí riaditeľa SATCEN‑u.

153    SATCEN navrhuje zamietnuť návrhy na zrušenie rozhodnutia odvolacej komisie, keďže táto odvolacia komisia poskytuje dostatočné záruky pri zabezpečení dodržiavania práva žalobkyne na účinný prostriedok nápravy. Jej rozhodnutia tak môžu byť konečné a záväzné, ako stanovuje článok 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u.

154    Najskôr je potrebné preskúmať námietku nezákonnosti článku 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u, ktorú vzniesla žalobkyňa.

155    Podľa ustálenej judikatúry platí, že článok 277 Zmluvy o FEÚ je vyjadrením všeobecnej zásady zaručujúcej každému účastníkovi konania – s cieľom dosiahnuť zrušenie individuálneho rozhodnutia – právo incidenčne napadnúť platnosť skorších aktov inštitúcií, ktoré predstavujú právny základ tohto individuálneho rozhodnutia (pozri rozsudok z 19. júna 2015, Taliansko/Komisia, T‑358/11 P, EU:T:2015:394, bod 180 a citovanú judikatúru).

156    Keďže cieľom článku 277 Zmluvy o FEÚ nie je umožniť účastníkovi konania napadnúť uplatniteľnosť akéhokoľvek všeobecne záväzného právneho aktu v prospech akejkoľvek žaloby, musí byť rozsah námietky nezákonnosti obmedzený na to, čo je nevyhnutné na vyriešenie sporu. Z toho vyplýva, že všeobecný akt, ktorého nezákonnosť je namietaná, musí byť priamo alebo nepriamo uplatniteľný na prejednávanú vec, ktorá je predmetom žaloby, a že medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a predmetným všeobecným aktom musí existovať priamy právny vzťah. V tejto súvislosti možno existenciu takejto súvislosti vyvodiť najmä zo zistenia, že napadnutý akt vo veci samej je v podstate založený na ustanovení aktu, ktorého zákonnosť sa spochybňuje (pozri rozsudok z 27. októbra 2016, ECB/Cerafogli, T‑787/14 P, EU:T:2016:633, bod 44 a citovanú judikatúru).

157    Konštatovanie protiprávnosti súdom nemá účinok erga omnes, ale má za následok protiprávnosť napadnutého individuálneho aktu, pričom zachováva všeobecne záväzný právny akt v právnom poriadku bez toho, aby to malo vplyv na zákonnosť ostatných aktov, ktoré boli prijaté na jeho základe a ktoré neboli napadnuté v lehote stanovenej na podanie žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 1974, Kortner a i./Rada a i., 15/73 až 33/73, 52/73, 53/73, 57/73 až 109/73, 116/73, 117/73, 123/73, 132/73 a 135/73 až 137/73, EU:C:1974:16, body 37 a 38).

158    V prejednávanej veci článok 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u, ktorého protiprávnosti sa žalobkyňa dovoláva, okrem iného stanovuje, že odvolacia komisia má právomoc zrušiť alebo potvrdiť rozhodnutia riaditeľa SATCEN‑u, ktoré boli prijaté na základe tohto služobného poriadku, ako aj uložiť povinnosť nahradiť určitú škodu, ktorá zamestnancovi vznikla v dôsledku protiprávneho rozhodnutia riaditeľa SATCEN‑u (pozri bod 13 vyššie). Toto ustanovenie navyše spresňuje, že rozhodnutia odvolacej komisie sú „záväzné pre obe strany“ a že sa proti nim „nemožno odvolať“.

159    Z preskúmania právomoci Všeobecného súdu rozhodnúť v tomto spore však vyplýva, že Rada nemohla bez toho, aby porušila ustanovenia článku 19 Zmluvy o EÚ a článku 256 Zmluvy o FEÚ, priznať odvolacej komisii výlučnú právomoc s konečnou platnosťou preskúmavať zákonnosť rozhodnutí riaditeľa SATCEN‑u a rozhodovať o návrhu na náhradu ujmy svojich zamestnancov v prípade, keď ako v prejednávanej veci má Všeobecný súd právomoc rozhodnúť v takýchto sporoch v prvom stupni (pozri body 101 až 110 vyššie).

160    Rada tak tým, že rozhodnutím 2009/747 zriadila odvolaciu komisiu s výlučnou právomocou, ktorá nahradzuje právomoc Všeobecného súdu, a tým, že zachovala túto odvolaciu komisiu aj po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, porušila Zmluvy, a to konkrétne vyššie uvedený článok 19 Zmluvy o EÚ a článok 256 Zmluvy o FEÚ. Je teda potrebné vyhovieť námietke nezákonnosti a vyhlásiť, že článok 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u sa v prejednávanej veci neuplatní.

161    V dôsledku toho je rozhodnutie odvolacej komisie, ktoré bolo prijaté na základe právomocí, ktoré jej priznáva toto ustanovenie, zbavené právneho základu, a preto ho treba zrušiť bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ďalších žalobných dôvodov, ktoré žalobkyňa uvádza proti rozhodnutiu odvolacej komisie.

162    Protiprávnosť rozhodnutia odvolacej komisie okrem toho nemá vplyv na dodržanie lehoty na podanie žaloby žalobkyňou, pokiaľ ide o rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie a o odvolaní z funkcie.

163    Je síce pravda, že v dôsledku tohto rozsudku je rozhodnutie odvolacej komisie so spätnou účinnosťou vyňaté z právneho poriadku a Všeobecný súd tak rozhoduje o žalobe, ktorá bola podaná po uplynutí lehoty dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 šiestom odseku Zmluvy o FEÚ, predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, ktorá je stanovená v článku 60 rokovacieho poriadku. Zatiaľ čo rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie bolo žalobkyni doručené 5. júla 2013 a rozhodnutie o odvolaní z funkcie 4. marca 2014, táto žaloba bola podaná 28. mája 2015.

164    Podľa ustálenej judikatúry však platí, že na základe článku 263 Zmluvy o FEÚ sa má prípustnosť žaloby posúdiť vzhľadom na situáciu v čase podania žaloby (rozsudok z 27. novembra 1984, Bensider a i./Komisia, 50/84, EU:C:1984:365, bod 8, a z 18. apríla 2002, Španielsko/Rada, C‑61/96, C‑132/97, C‑45/98, C‑27/99, C‑81/00 a C‑22/01, EU:C:2002:230, bod 23).

165    Všeobecný súd však ku dňu podania tejto žaloby nekonštatoval protiprávnosť článku 28 ods. 6 služobného poriadku SATCEN‑u. Predloženie veci odvolacej komisii rozhodujúcej v súlade s právomocami, ktoré jej priznáva toto ustanovenie, sa tak uskutočnilo na právnom základe a predstavovalo opravný prostriedok, ktorý žalobkyni v zásade poskytoval prostriedok na nápravu jej situácie, pretože sa a priori nemohlo vylúčiť, že odvolacia komisia zruší napadnuté rozhodnutia riaditeľaSATCEN‑u. Podľa ustálenej judikatúry totiž platí, že na akty inštitúcií Únie sa v zásade vzťahuje prezumpcia zákonnosti, a majú teda právne účinky dovtedy, kým nie sú derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti (pozri rozsudok zo 6. októbra 2015, Schrems, C‑362/14, EU:C:2015:650, bod 52 a citovanú judikatúru).

166    Nemožno sa preto – najmä s ohľadom na právo na účinný súdny prostriedok nápravy zakotvený v článku 47 Charty – domnievať, že predloženie veci odvolacej komisii v prípade rozhodnutí o pozastavení výkonu funkcie a o odvolaní z funkcie môže viesť k prepadnutiu práv žalobkyne napadnúť na Všeobecnom súde tieto rozhodnutia, ktoré boli v podstate potvrdené rozhodnutím odvolacej komisie (pozri analogicky rozsudok z 21. februára 2018, LL/Parlament, C‑326/16 P, EU:C:2018:83, bod 35).

167    Za týchto podmienok začala lehota na podanie žaloby proti rozhodnutiam o pozastavení výkonu funkcie a o odvolaní z funkcie žalobkyni plynúť až 23. marca 2015, čo je dátum, kedy jej bolo doručené rozhodnutie odvolacej komisie. Žalobkyňa tak tým, že túto žalobu proti rozhodnutiam o pozastavení výkonu funkcie a o odvolaní z funkcie podala 28. mája 2015, dodržala lehotu dvoch mesiacov stanovenú v článku 263 šiestom odseku Zmluvy o FEÚ, predĺženú o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, ktorá je stanovená v článku 60 rokovacieho poriadku.

b)      O zákonnosti rozhodnutia o odvolaní z funkcie

168    Na podporu svojich návrhov na zrušenie rozhodnutia o odvolaní z funkcie žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a požiadavky nestrannosti v priebehu administratívneho vyšetrovania (prvá časť) a v priebehu konania pred disciplinárnou komisiou (druhá časť). Druhý žalobný dôvod je založený na porušení procesných pravidiel a práv na obhajobu v priebehu administratívneho vyšetrovania (prvá časť) a v priebehu konania pred disciplinárnou komisiou (druhá časť). Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady prezumpcie neviny. Štvrtý žalobný dôvod je založený na nepreukázaní existencie vytýkaných skutočností. Piaty žalobný dôvod je založený na zneužití právomoci.

169    Žalobkyňa sa v prvej časti svojho prvého žalobného dôvodu a v prvej časti svojho druhého žalobného dôvodu snaží spochybniť postup administratívneho vyšetrovania. Všeobecný súd tak považuje za vhodné preskúmať spoločne obe tieto časti, z ktorých prvá je založená na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a požiadavky nestrannosti v priebehu administratívneho konania a druhá na porušení procesných pravidiel a práva na obhajobu v priebehu uvedeného vyšetrovania.

1)      O riadnom priebehu administratívneho vyšetrovania

170    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 27 ods. 2 služobného poriadku SATCEN‑u, ak riaditeľ SATCEN‑u získa dôkazy o tom, že zamestnanec porušil svoje povinnosti stanovené v tomto služobnom poriadku, môže začať administratívne vyšetrovanie, aby overil, či k tomuto porušeniu došlo.

171    Podľa článku 1 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u:

„Kedykoľvek, keď vnútorné vyšetrovanie odhalí možnosť osobného zainteresovania zamestnanca alebo bývalého zamestnanca, je o tom táto osoba okamžite informovaná, pokiaľ to nepoškodí vyšetrovanie. Závery vyšetrovania obsahujúce meno zamestnanca sa po ukončení vyšetrovania v žiadnom prípade nesmú vypracovať bez toho, aby mal zamestnanec možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ho týkajú. Jeho pripomienky sa uvedú v záveroch.“

172    Článok 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u stanovuje:

„Na základe vyšetrovacej správy, po oznámení všetkých dôkazov v spisoch dotknutému zamestnancovi a po jeho vypočutí riaditeľ môže: … c) v prípade porušenia povinností podľa článku 27 služobného poriadku: i) rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania ustanoveného v oddiele 4 tejto prílohy alebo ii) rozhodnúť o začatí disciplinárneho konania pred disciplinárnou komisiou.“

173    Ak sa začne disciplinárne konanie pred disciplinárnou komisiou, riaditeľ predloží tejto disciplinárnej komisii podľa článku 10 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u správu, v ktorej musí jasne uviesť vytýkané skutočnosti a prípadne okolnosti, za ktorých k nim došlo, vrátane všetkých priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností. Správa určená disciplinárnej komisii je prijatá po vypočutí dotknutého úradníka po skončení vyšetrovania, a má len zistiť skutočnosti – najmä s ohľadom na výsledky tohto vypočutia – a dať ich do vzájomného vzťahu s povinnosťami alebo ustanoveniami služobného poriadku, ktorých porušenie je tomuto úradníkovi vytýkané (pozri analogicky rozsudok z 10. júna 2016, HI/Komisia, F‑133/15, EU:F:2016:127, bod 131).

174    Cieľom administratívneho vyšetrovania je teda určiť skutočnosti vytýkané dotknutej osobe a s nimi spojené okolnosti, ako aj umožniť riaditeľovi SATCEN‑u posúdiť prima facie ich význam a závažnosť, aby si tak mohol urobiť názor o vhodnosti predložiť vec disciplinárnej komisii na účely uloženia prípadnej disciplinárnej sankcie.

175    Ako vyplýva z judikatúry, orgán poverený administratívnym vyšetrovaním disponuje pri vedení vyšetrovania širokou mierou voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudky zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia, F‑42/10, EU:F:2012:64, bod 38; z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia, F‑46/11, EU:F:2013:115, bod 124, a z 18. septembra 2014, CV/CESE, F‑54/13, EU:F:2014:216, bod 43).

176    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo Únie vyžaduje, aby administratívne konania prebehli v súlade so zárukami, ktoré priznáva zásada riadnej správy vecí verejných zakotvená v článku 41 Charty. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu. Právo každého na to, aby jeho záležitosti boli vybavené nestranne, zahŕňa jednak subjektívnu nestrannosť v tom zmysle, že žiadny člen dotknutej inštitúcie, ktorá rozhoduje o veci, nesmie mať predsudky alebo byť osobne zaujatý, a jednak objektívnu nestrannosť v tom zmysle, že dotknutá inštitúcia musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (pozri rozsudok z 11. júla 2013, Ziegler/Komisia, C‑439/11 P, EU:C:2013:513, bod 155 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 11. mája 2010, Nanopoulos/Komisia, F‑30/08, EU:F:2010:43, bod 189).

177    Navyše právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa podľa článku 41 ods. 2 písm. a) a b) Charty právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať, ako aj právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka. Pokiaľ ide o vedenie administratívneho vyšetrovania v rámci SATCEN‑u, sú tieto pravidlá zohľadnené v článku 1 ods. 1 a v článku 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u, ktoré boli pripomenuté v bodoch 171 a 172 vyššie.

178    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné spoločne preskúmať prvú časť prvého žalobného dôvodu a prvú časť druhého žalobného dôvodu, v ktorých žalobkyňa spochybňuje i) výber jej priameho nadriadeného, ktorý mal viesť voči nej administratívne vyšetrovanie; ii) použitie dotazníka vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, v ktorom sa na žalobkyňu priamo odkazovalo, ako spôsobu vedenia administratívneho vyšetrovania; iii) skutočnosť, že nebola zapojená do administratívneho vyšetrovania, a iv) odmietnutie včasného prístupu k spisovej dokumentácii z administratívneho vyšetrovania.

i)      O výbere vyšetrovacieho úradníka

179    Žalobkyňa spochybňuje menovanie jej priameho nadriadeného, a síce zástupcu riaditeľa SATCEN‑u, aby voči nej viedol administratívne vyšetrovanie. Podľa nej nebol jej priamy nadriadený objektívne nestranný, aby mohol viesť vyšetrovanie, lebo v rámci pracovného styku s ňou prejavoval predsudky a správal sa voči nej zaujato a nepriateľsky.

180    V tomto zmysle žalobkyňa tvrdí, že mala voči zástupcovi riaditeľa SATCEN‑u námietky, ktoré uviedla vo svojich dvoch žiadostiach o pomoc z dôvodu psychického obťažovania, ktorému bola vystavená. Žalobkyňa tiež tvrdí, že na stretnutiach, ktoré sa konali za prítomnosti riaditeľa SATCEN‑u a jeho zástupcu, ako aj vo svojich troch ročných hodnotiacich správach, ktoré vypracoval zástupca riaditeľa SATCEN‑u, čelila urážkam a útokom. Nepriateľský postoj zástupcu riaditeľa SATCEN‑u voči žalobkyni preukazuje aj skutočnosť, že tento zástupca jej spolu s riaditeľom SATCEN‑u svojvoľne odňal určité právomoci „napriek jej nespochybniteľným odborným spôsobilostiam“.

181    V tejto súvislosti treba najprv konštatovať, že zo spisovej dokumentácie nevyplýva, že zástupca riaditeľa SATCEN‑u svojvoľne odňal žalobkyni určité právomoci, ani že žalobkyňa čelila v jeho prítomnosti urážkam, lebo o takýchto tvrdeniach svedčia len poznámky, ktoré vyhotovila samotná žalobkyňa. Navyše aj za predpokladu, že by sa týmto vyhláseniam mala priznať určitá dôkazná povaha, treba uviesť, že tieto vyhlásenia nesmerujú priamo k spochybneniu osoby zástupcu riaditeľa SATCEN‑u v tom zmysle, že žalobkyni odňal určité kompetencie alebo že bol svedkom urážok voči nej, ktoré toleroval.

182    Ďalej pokiaľ ide o jej každoročné hodnotiace správy, žalobkyňa nepreukázala, v akom zmysle tieto správy obsahovali urážky a svedčili o zaujatosti a nepriateľskom postoji zástupcu riaditeľa SATCEN‑u. Na rozdiel od toho, čo zjavne uvádza žalobkyňa, hodnotenie výsledkov hodnoteného zamestnanca priamym nadriadeným, aj keď je kritické, nemožno prirovnať k urážlivým vyjadreniam, a nemôže samo osebe preukazovať zaujatosť dotknutého priameho nadriadeného.

183    Napokon pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že menovanie zástupcu riaditeľa SATCEN‑u ako vyšetrovacieho úradníka bolo nevhodné, lebo proti nemu smerovali dve žiadosti o pomoc, ktoré podala žalobkyňa, treba túto argumentáciu zamietnuť.

184    Treba konštatovať, že žalobkyňa vo svojich vyjadreniach k hodnotiacej správe, ktoré vypracovala 30. mája 2011, totiž zástupcu riaditeľa SATCEN‑u nekritizovala. Žalobkyňa okrem iného následne 7. marca 2013 uviedla, že neboli prijaté nijaké opatrenia v nadväznosti na jej sťažnosť z roku 2012, podľa ktorej sa cítila byť obeťou psychického obťažovania zo strany finančného riaditeľa, a nie zástupcu riaditeľa SATCEN‑u.

185    Ďalej bol zástupca riaditeľa SATCEN‑u poverený riaditeľom SATCEN‑u viesť 8. marca 2013 administratívne vyšetrovanie, teda predtým, ako žalobkyňa 20. marca 2013 predložila druhú žiadosť o pomoc, v ktorej spochybnila správanie zástupcu riaditeľa SATCEN‑u.

186    V každom prípade treba pripomenúť znenie druhej žiadosti o pomoc podanej žalobkyňou, v ktorej je uvedené meno vyšetrovacieho úradníka:

„Týmto Vás oficiálne žiadam, aby ste prijali opatrenia, ktoré zaistia ukončenie obťažovania voči mojej osobe a mojej funkcii…

Predovšetkým Vás žiadam, aby [finančný riaditeľ] ukončil kontrolu a prestal klásť zamestnancom môjho oddelenia otázky týkajúce sa interných záležitostí oddelenia… a aby prestal šíriť svoj zavádzajúci názor. Hoci som v septembri 2012 pripisovala ponižovanie len jemu, teraz pozorujem, že proti mne vystupujú určití spolupracovníci, ktorí prostredníctvom ohovárania a mojej diskreditácie zjavne ovplyvňujú ostatných kolegov, vrátane zástupcu riaditeľa.“

187    Na rozdiel od toho, čo uvádza žalobkyňa, takáto formulácia nemá za cieľ spochybniť priamo účasť zástupcu riaditeľa SATCEN‑u na situácii, ktorej údajne čelila žalobkyňa, ale finančného riaditeľa. Pokiaľ totiž ide o zástupcu riaditeľa SATCEN‑u, ktorý bol poverený viesť vyšetrovanie, žalobkyňa sa obmedzila na konštatovanie, že mohol byť ovplyvnený názorom finančného riaditeľa. Žiadosť o pomoc, ktorú podala žalobkyňa, teda nepostačuje na konštatovanie zaujatosti vyšetrovacieho úradníka.

188    V dôsledku toho zo spisovej dokumentácie dostatočne nevyplýva, že menovanie vyšetrovacieho úradníka mohlo u žalobkyne vyvolať dôvodné obavy, pokiaľ ide o jej objektívnu nestrannosť pri vedení vyšetrovania.

ii)    O použití dotazníka vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, ktorý sa týkal žalobkyne, v rámci administratívneho vyšetrovania

189    Žalobkyňa spochybňuje spôsob vedenia administratívneho vyšetrovania a tvrdí, že v jeho priebehu SATCEN porušilo zásadu riadnej správy vecí verejných a požiadavku nestrannosti, ktorá z nej vyplýva.

190    Žalobkyňa namieta proti tomu, že vyšetrovací úradník požiadal rôznych zamestnancov SATCEN‑u o vyplnenie dotazníka vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, v ktorého názve bolo uvedené jej meno v spojení s pojmom zastrašovanie. Žalobkyňa dodáva, že otázky s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, ktoré boli uvedené v tomto dotazníku, boli účelové a vysoko sugestívne. Podľa nej tak zaslanie dotazníka samo osebe predstavovalo nevhodný nástroj pri zisťovaní skutočností.

191    V tejto súvislosti podľa žalobkyne z cieľa administratívneho vyšetrovania týkajúceho sa prípadných disciplinárnych priestupkov vyplýva, že treba získať všetky presné a relevantné skutočnosti. V prejednávanej veci však správa z administratívneho vyšetrovania neuvádza nijaký konkrétny incident a preukazuje, že vyšetrovací úradník len zhromaždil odpovede na dotazník a prevzal všeobecné obvinenia, ktoré sú v ňom uvedené.

192    Z toho vyplýva, že administratívne vyšetrovanie bolo zaujaté a skreslené, a teda porušilo zásadu riadnej správy vecí verejných a požiadavku nestrannosti.

193    SATCEN túto argumentáciu žalobkyne spochybňuje a zdôrazňuje, že dotazník obsahoval dve otvorené otázky, pričom odpovede na ne treba vykladať v spojení s odpoveďami na časť dotazníku, ktorá mala formu otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí.

194    V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že riaditeľovi SATCEN‑u bola 14. novembra 2012 doručená sťažnosť, ktorú vlastnoručne podpísalo dvanásť zamestnancov v nasledujúcom znení:

„My všetci sme nejakým spôsobom dospeli k záveru o nevhodnom správaní [KF], lebo jej rozhodnutia sa odvíjajú od toho, kto o ne žiada, a pravidlá uplatňuje podľa toho, ako sa jej hodia; stretli sme sa s obťažovaním alebo zneužívaním voči určitým zamestnancom. Takisto sme čelili zásahom do našej odbornej práce v oblastiach, v ktorých nemá odborné znalosti. To všetko sťažuje plnenie našich každodenných pracovných úloh a znižuje ich efektivitu pod stanovenú úroveň. Nie je normálne, aby táto zamestnankyňa SATCEN‑u vyhľadávala každodenné konflikty s niektorým z nás a aby sme sa tešili z jej neprítomnosti v kancelárii. Naši kolegovia sú neustále kritizovaní a pracovné prostredie je katastrofálne, či dokonca škodlivé. Vieme, že táto situácia je známa aj ostatným zamestnancom SATCEN‑u, ktorí Vám prípadne môžu poskytnúť ďalšie dôkazy na podporu našej sťažnosti. Naším cieľom je, aby ste po overení všetkých dôkazov prijali nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie, aby sa tento spôsob správania, ktorý je tak vzdialený duchu [Únie], už nikdy viac neopakoval.“

195    Riaditeľ SATCEN‑u preto začal 8. marca 2013 administratívne vyšetrovanie. Podľa vyšetrovacej správy bolo toto vyšetrovanie odôvodnené „mimoriadne vážnou situáciou, o ktorej bol informovaný riaditeľ SATCEN‑u a ktorá svedčila o tom, že si [žalobkyňa] neplní povinnosti stanovené služobným poriadkom SATCEN‑u“, a jeho cieľom bolo „zhromaždiť skutočnosti, ktoré by mohli prípadne preukázať, že [zo strany žalobkyne] došlo k prípadnému psychickému obťažovaniu a zastrašovaniu zamestnancov, ktorí sú pod jej priamym vedením“.

196    Administratívne vyšetrovanie spočívalo v tom, že 12. júna 2013 bol 24 zamestnancom SATCEN‑u zaslaný dotazník vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, nazvaný „Dotazník o obťažovaní“, v ktorom sa uvádzalo: „odpovedzte, prosím, na nasledujúce otázky na overenie skutočnosti, či sa [KF] voči Vám prípadne správala zastrašujúcim spôsobom“. Dotazník bol vo forme tejto tabuľky, ktorá obsahovala políčka na zaškrtávanie zodpovedajúce kategóriám správaní, ktoré mala voči nim zaujať žalobkyňa:

	Oblasť	Odpoveď
		Nie	Občas	Často
1	Chýbajúce alebo nízke uznanie, nedostatok dôvery voči iným osobám
2	Nízka miera zapojenia do rozhodovaní
3	Nízka či nedostatočná komunikácia/informo‑vanie
4	Chýbajúce spätné informovanie o výsledkoch
5	Ponižujúce či útočné poznámky, nátlak, agresívne chovanie, nevhodné reakcie
6	Urážky týkajúce sa určitej osoby alebo odbornej spôsobilosti
7	Urážlivé alebo výhražné poznámky, ústne aj písomné
8	Zastrašovanie, nátlak
9	Vyhrážky odvetou
10	Očierňovanie príspevkov a dosiahnutých výsledkov
11	Zhoršenie sociálnych vzťahov
12	Pocit izolácie, separovania, vylúčenia, odmietnutia, prehliadania, očierňovania či zastrašovania
13	Stanovenie zjavne nesplniteľných cieľov alebo úloh
14	Nedostatok práce alebo práca nezodpovedajúca profilu zastávaného pracovného miesta

197    Adresátom dotazníka bola takisto položená otázka, či v prípade, že sa stretli s niektorou z týchto kategórií správania, viedlo toto správanie k nasledujúcim dôsledkom, ktoré boli takisto uvedené vo forme tabuľky ktorá obsahovala políčka na zaškrtávanie:

	Oblasť	Odpoveď
		Nie	Občas	Áno
15	Izolácia a snahy o zhoršenie sociálnych vzťahov
16	Stále častejšie dopúšťanie sa chýb, neschopnosť koncentrácie, zníženie výkonnosti, strata motivácie
17	Narušenie profesijného rozvoja a ohrozenie profesijnej dráhy
18	Problémy duševného a telesného zdravia, ako napríklad stres, úzkosť, pocit hanby a strata motivácie
19	Zastrašovanie, dezorientácia, poruchy spánku, depresia alebo zvýšenie závažných fyzických či fyziologických problémov
20	Narušenie pravidiel na pracovisku
21	Zvýšený výskyt konfliktov
22	Zveličovanie nepodstatných problémov

198    Ako vyplýva z ustanovení a z judikatúry, ktoré sú pripomenuté v bode 170 až 177 vyššie, cieľom administratívneho vyšetrovania, ktoré začalo na základe tvrdení o porušení pracovných povinností a ktoré sa týka zamestnanca SATCEN‑u, je preukázať vecnú správnosť skutkových okolností, ktoré sa mu vytýkajú, a preto musí spočívať v dôkladnom a nestrannom zhromaždení všetkých presných a relevantných dôkazov, ktoré sa týkajú prejednávanej veci. Pokiaľ ide o obsah sťažnosti, ktorá bola predložená riaditeľovi SATCEN‑u a v ktorej sa spochybňuje celkový prístup žalobkyne, ktorý je okrem iného kvalifikovaný ako „obťažovanie“, vyšetrujúcemu úradníkovi prislúcha, aby vyzval sťažovateľov doložiť uvádzané skutočností a aby posúdil ich detailnú a zhodnú povahu predtým, než prípadne pristúpi k ich právnej kvalifikácii.

199    Vyšetrujúci úradník však zaslal sťažovateľom, ako aj ostatným zamestnancom SATCEN‑u „dotazník o obťažovaní“, ktorý obsahoval rubriky s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, ktoré v podstate zodpovedali všeobecným kategóriám správania, ktorými možno charakterizovať „psychické obťažovanie“.

200    Cieľom takejto iniciatívy teda nebolo zistiť vecnú správnosť konkrétnych uvádzaných skutočností, ale požiadať adresátov dotazníka, aby vo všeobecnosti a abstraktne vyjadrili svoj pocit v súvislosti s kategóriami správania, o ktorých sa domnievajú, že by sa mali u žalobkyne konštatovať.

201    Je pravda, že SATCEN má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o samotné začatie vyšetrovania a stanovenie spôsobu jeho vykonania v praxi. SATCEN však tým, že zaslalo zamestnancom, ktorí so žalobkyňou každodenne spolupracujú, dotazník vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, ktorý sa týka žalobkyne a v ktorom je uvedené jej meno, nekonal s náležitou obozretnosťou a starostlivosťou, ktorá sa vyžaduje v spore medzi úradom či agentúrou Únie a niektorým z ich zamestnancov. Takáto iniciatíva mohla len zhoršiť pracovné vzťahy žalobkyne s jej spolupracovníkmi, či už nadriadenými alebo podriadenými, bez toho, aby sa mohla objektívne zistiť vecná správnosť konkrétnych skutočností. Zástupca riaditeľa mal na hodnotenie chovania žalobkyne použiť iné vhodnejšie prostriedky, najmä dvojstranné stretnutia s osobami, ktoré sťažnosť predložili, aby sa tak mohli pokojne a objektívne vypočuť dôvody, ktoré uvádzali, ako aj priame stretnutia so žalobkyňou. Zástupcovi riaditeľa prislúchalo, aby po skončení týchto stretnutí prípadne určil, či ide o určité typy správania, ktoré môžu vzhľadom na ich pretrvávajúcu, opakovanú a systematickú povahu a ich dôsledky predstavovať psychické obťažovanie či prinajmenšom porušenie pracovných povinností zo strany žalobkyne.

202    Použitie takéhoto dotazníka vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí pri preukázaní vecnej správnosti obvinení z obťažovaní, ktorý vyšetrujúci úradník zaslal 24 zamestnancom SATCEN‑u, tak treba považovať za zjavne neprimerané, a teda v rozpore s povinnosťou náležitej starostlivosti, ktorou sa treba riadiť pri vedení administratívneho vyšetrovania.

203    Ako síce zdôrazňuje SATCEN, oslovení zamestnanci boli vyzvaní, aby popri dotazníku vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí odpovedali na dve otvorené otázky. Zo samotného znenia týchto dvoch otázok však vyplýva, že nemožno nimi spochybniť zjavne neprimeranú povahu uvedeného dotazníku. V prvej otvorenej otázke boli oslovení zamestnanci požiadaní, aby oznámili všetky skutočnosti alebo udalosti, ktoré súviseli s prípadmi uvedenými v dotazníku, ktoré zaškrtli. Prípadné odpovede na túto otázku boli totiž neoddeliteľne spojené so všeobecnými kategóriami protiprávneho konania, ktoré boli v tomto dotazníku uvedené. Ďalej v druhej otvorenej otázke boli oslovení zamestnanci vyzvaní, aby uviedli, či boli svedkami správania, ktoré predstavovalo psychické obťažovanie iných zamestnancov SATCEN‑u zo strany žalobkyne. SATCEN položením tejto otázky teda predpokladalo, že samotní oslovení zamestnanci môžu správanie opísané v odpovedi na túto otázku – bez toho, aby bolo vopred objektívne skúmané – kvalifikovať ako psychické obťažovanie.

204    Zo spisovej dokumentácie v každom prípade vyplýva, že závery vyšetrovacej správy, podľa ktorých je preukázaná vecná správnosť konaní vytýkaných žalobkyni, sa opierajú len o všeobecné kategórie správania, ktoré sa pripisujú žalobkyni, bez toho, aby uvádzali konkrétny dôkaz, ktorý by vyplýval z odpovedí zamestnancov na dve otvorené otázky.

205    Ďalej ako to správne uvádza žalobkyňa, vyšetrujúci úradník, ktorým bol zástupca riaditeľa SATCEN‑u, nekonal obozretne, keď v „dotazníku o obťažovaní“ uviedol meno žalobkyne. Takýmto postupom môže byť spochybnená subjektívna nestrannosť zástupcu SATCEN‑u, lebo takýmto spôsobom poukazoval na zodpovednosť žalobkyne z dôvodu právne kvalifikovaného disciplinárneho priestupku napriek tomu, že žalobkyňa nebola v tejto fáze vypočutá a ešte nebolo rozhodnuté o začatí disciplinárneho konania.

206    S prihliadnutím na vyššie uvedené nemožno konštatovať, že cieľom administratívneho vyšetrovania bolo skutočne preukázať konkrétne skutočnosti prostredníctvom dôkladného a nestranného vyhľadávania všetkých relevantných dôkazov prejednávanej veci. Za týchto podmienok treba vyvodiť záver, že SATCEN nepostupovalo s náležitou starostlivosťou, ktorú má povinnosť vynaložiť úrad či agentúra Únie vo vzťahu k ich zamestnancom prijatím opatrení, ktoré sú vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci primerané a vhodné.

207    Vzhľadom na vyššie uvedené Všeobecný súd dospel k záveru, že SATCEN počas administratívneho vyšetrovania neporušilo zásadu riadnej správy vecí verejných, povinnosť náležitej starostlivosti a požiadavku nestrannosti.

iii) O nedostatočnom zapojení žalobkyne do administratívneho vyšetrovania

208    Žalobkyňa takisto SATCEN‑u vytýka, že nebola zapojená do administratívneho vyšetrovania, čo je v rozpore s právom byť vypočutý a s článkom 1 ods. 1 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u.

209    V tomto zmysle žalobkyňa tvrdí, že jej neboli doručené žiadne informácie týkajúce sa administratívneho vyšetrovania od marca 2013, v priebehu ktorého toto vyšetrovanie začalo, do júla 2013, v priebehu ktorého bola po prvýkrát informovaná o podmienkach uvedeného vyšetrovania. Žalobkyňa navyše uvádza, že hoci ju vyšetrovací úradník predvolal 2. júla 2013, závery vyšetrovania už boli k tomuto dátumu vypracované.

210    Podľa žalobkyne však mala byť vypočutá, oboznámená s podrobnými informáciami o incidentoch, ktoré sa jej vytýkali, a mala byť stanovená dostatočná lehota na ich preskúmanie.

211    V prejednávanej veci zo spisovej dokumentácie vyplýva, že riaditeľ SATCEN‑u informoval žalobkyňu o začatí administratívneho vyšetrovania, ktoré bolo proti nej vedené, oznámením zo 4. apríla 2013, v ktorom sa odkazovalo na článok 27 služobného poriadku SATCEN‑u.

212    Riaditeľ SATCEN‑u oznámil žalobkyni závery vyšetrovacej správy e‑mailovou správou z 3. júla 2013, ktorá bola odoslaná o 16.56 hod. V tej istej e‑mailovej správe pozval riaditeľ SATCEN‑u žalobkyňu na vypočúvanie, ktoré sa malo konať 5. júla 2013 o 10.00 hod., a vyzval ju, aby predložila svoje pripomienky k záverom vyšetrovacej správy.

213    Podľa týchto záverov zástupca riaditeľa SATCEN‑u konštatoval, že zamestnanci pracujúci v bezprostrednom okolí žalobkyne „nepochybne potvrdili rôzne aspekty, ktorými sa vyznačuje psychické obťažovanie“, keďže, pokiaľ ide o viacero všeobecných kategórií chovania, ktoré boli uvedené v dotazníku vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, viacero z týchto zamestnancov zaškrtlo políčko „často“ (a síce v prípade týchto kategórií: „chýbajúce alebo nízke uznanie, nedostatok dôvery voči iným osobám“, zaškrtnuté šesťkrát; „ponižujúce či útočné poznámky, nátlak, agresívne chovanie, nevhodné reakcie“, zaškrtnuté sedemkrát; „urážky týkajúce sa určitej osoby alebo odbornej spôsobilosti“, zaškrtnuté trikrát; „urážlivé alebo výhražné poznámky“, zaškrtnuté trikrát; „zastrašovanie, nátlak“, zaškrtnuté sedemkrát; „očierňovanie príspevkov“, zaškrtnuté trikrát; „pocit zastrašovania“, zaškrtnuté štyrikrát).

214    Ďalej pokiaľ ide o zamestnancov, ktorí so žalobkyňou priamo nepracovali, zástupca riaditeľa SATCEN‑u vo vyšetrovacej správe uviedol, že „boli predložené tieto vyhlásenia: sústavné mikroriadenie, ktoré neprináleží [zamestnancovi] v triede A 4; nedostatok dôvery, ktorý viedol k priebežnému krížovému overovaniu; kritika zamestnancov na verejnosti bez ohľadu na ich funkciu; šírenie ohovárania o nečinnosti niektorých interných aktérov; zveličovanie nepodstatných problémov; nevhodné iniciatívy a v niektorých prípadoch nerešpektovanie rozhodnutí riaditeľa a zástupcu riaditeľa“.

215    Podľa vyšetrovacej správy zástupca riaditeľa SATCEN‑u z týchto informácií vyvodil, že sa „preukázalo, že správanie [KF] bolo zneužívajúce, úmyselné, opakujúce sa, sústavné či systematické a jeho cieľom bolo diskreditovať alebo ponížiť dotknuté osoby“ a že „toto správanie pripisované [KF] sa potvrdilo a vzhľadom na jeho povahu, frekvenciu a dôsledky na niektorých zamestnancov ho možno charakterizovať ako psychické obťažovanie“.

216    Treba však uviesť, že závery vyšetrovacej správy, ktoré sú použité na preukázanie vecnej správnosti skutočností napĺňajúcich znaky psychického obťažovania, sú formulované zvlášť všeobecne a nepresne, lebo odkazujú len na všeobecné kategórie správania pripisovaného žalobkyni bez toho, aby uvádzali akýkoľvek konkrétny incident, čo žalobkyni sťažovalo výkon jej práv na obhajobu. Ďalej bola žalobkyni poskytnutá lehota kratšia ako 48 hodín na to, aby predložila svoje pripomienky k tejto správe, v ktorej boli uvedené veľmi závažné skutočnosti, ktoré sa jej vytýkali, a ktorou bolo ukončené vyšetrovanie, ktoré začalo niekoľko mesiacov predtým. Za týchto podmienok nemožno konštatovať, že SATCEN náležite vypočulo žalobkyňu predtým, ako riaditeľ SATCEN‑u vyvodil na základe vyšetrovacej správy príslušné závery.

217    Žalobkyňa si teda oprávnene sťažuje na to, že SATCEN porušilo pravidlo, podľa ktorého môže riaditeľ SATCEN‑u vyvodiť závery z administratívneho vyšetrovania až po tom, čo bol dotknutý zamestnanec predtým a náležite vypočutý, ktoré je stanovené v článku 1 ods. 1 a v článku 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u (pozri body 171 a 172 vyššie), pravidlo, ktorým sa konkrétne uplatňuje všeobecná zásada ochrany práv na obhajobu, ktorá je okrem iného zakotvená v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty (pozri bod 177 vyššie).

iv)    O včasnom prístupe žalobkyne k spisovej dokumentácii z administratívneho vyšetrovania

218    Podľa žalobkyne jej boli dokumenty z vyšetrovacieho spisu, na základe ktorých riaditeľ SATCEN‑u odôvodnil rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, doručené až v októbri 2013, teda po tom, čo bolo toto rozhodnutie 5. júla 2013 skutočne prijaté. Žalobkyňa tak nemala k dispozícii dostatočné informácie, ktoré by jej umožnili identifikovať obvinenia, ktoré boli voči nej vznesené, ani na ne účinne odpovedať, čím toto rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania porušilo článok 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u.

219    Ako vyplýva zo zápisu zo stretnutia z 5. júla 2013 a ako pripustilo SATCEN na pojednávaní, v prejednávanej veci treba konštatovať, že dokumenty, na ktoré odkazovala správa z administratívneho vyšetrovania, neboli žalobkyni poskytnuté pred rozhodnutím o začatí disciplinárneho konania, ktoré bolo prijaté v ten istý deň a bola ním ukončená fáza administratívneho vyšetrovania.

220    Podľa tohto istého zápisu zo stretnutia totiž riaditeľ SATCEN‑u zastával názor, že žalobkyňa nemôže mať v tejto fáze prístup k dotazníkom, ktoré vyplnili a podpísali zamestnanci SATCEN‑u, a to z dôvodu pravidiel o ochrane osobných údajov a obáv z možnej odvety, ktorej by mohli čeliť zamestnanci, ktorí poskytli svedectvo.

221    V tejto súvislosti bolo síce rozhodnuté, že administratíva bola v rámci administratívneho vyšetrovania vedeného na základe sťažnosti povinná zvážiť význam dvoch práv, ktoré si môžu vzájomne odporovať, a síce právo osoby, na ktorú bola podaná sťažnosť, uplatniť svoje práva na obhajobu, a právo sťažovateľa na to, aby jeho sťažnosť bola adekvátne preskúmaná, ktoré spočíva v povinnosti zachovávať dôvernosť, ktorá je uložená administratíve a podľa ktorej je administratíva povinná zdržať sa každého postupu, ktorý by mohol ohroziť výsledky vyšetrovania (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2012, Donati/ECB, F‑63/09, EU:F:2012:193, bod 171).

222    V prejednávanej veci však k takémuto zváženiu vzájomne si odporujúcich práv nedošlo, lebo už boli dosiahnuté výsledky administratívneho vyšetrovania, takže jeho riadny priebeh už nemohol byť ohrozený poskytnutím svedeckých výpovedí žalobkyni. To je okrem iného dôvod, prečo je v článku 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u jasne a bezpodmienečne stanovené, že riaditeľ SATCEN‑u má po skončení tohto vyšetrovania a pred prijatím rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania povinnosť informovať každú osobu, proti ktorej sa vedie vyšetrovanie, o všetkých spisových dokumentoch (pozri bod 172 vyššie).

223    V každom prípade aj za predpokladu, že by povinnosť administratívy zachovávať dôvernosť mohla odôvodniť obmedzenie práv žalobkyne na obhajobu, riaditeľ SATCEN‑u dokonca nenavrhol ani to, aby žalobkyni boli sprístupnené predmetné svedecké výpovede po tom, čo boli anonymizované. Takúto možnosť pritom výslovne stanovil zástupca riaditeľa SATCEN‑u, ktorý pri zasielaní dotazníka zamestnancom SATCEN‑u, ktorým bol adresovaný v rámci vyšetrovania, uviedol toto spresnenie: „prvá strana obsahuje Vaše meno, dátum a podpis (vyšetrujúci úradník a svedok) a môže byť úplne oddelená od samotného dotazníka…, ak je to potrebné na ochranu svedka“.

224    Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa oprávnene tvrdí, že riaditeľ SATCEN‑u tým, že jej pred prijatím rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania neposkytol písomnosti zo spisu, porušil jej právo na prístup k spisu, ako je stanovené v článku 41 ods. 2 Charty a pripomenuté v článku 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u (pozri body 172 a 177 vyššie).

2)      O dôsledkoch vady administratívneho vyšetrovania

225    Podľa ustálenej judikatúry platí, že na to, aby procesná vada viedla k zrušeniu predmetného aktu, je potrebné, aby v prípade, že by k tejto vade nedošlo, mohlo konanie dospieť k inému výsledku (pozri rozsudok z 18. septembra 2015, Wahlström/Frontex, T‑653/13 P, EU:T:2015:652, bod 21 a citovanú judikatúru). Pri tomto preskúmaní sa konštatovalo, že bolo treba zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu výhrad a množstvo procesných vád, ku ktorým došlo, vo vzťahu k zárukám, z ktorých zamestnanec mohol mať prospech (pozri rozsudok z 15. apríla 2015, Pipiliagkas/Komisia, F‑96/13, EU:F:2015:29, bod 65 a citovanú judikatúru).

226    V prejednávanej veci sa v rámci preskúmania dôvodnosti prvej časti prvého žalobného dôvodu a prvej časti druhého žalobného dôvodu preukázalo, že SATCEN svojím spôsobom vedenia administratívneho vyšetrovania voči žalobkyni porušilo svoju povinnosť viesť administratívne vyšetrovanie starostlivo a nestranne a ďalej porušilo právo žalobkyne byť vypočutá a jej právo na prístup k spisu.

227    Ako bolo pripomenuté v bodoch 171 až 173 vyššie, disciplinárne konanie stanovené v prílohe IX služobného poriadku SATCEN‑u stanovuje dve odlišné fázy. Prvú fázu tvorí riadne a nestranné administratívne vyšetrovanie, ktoré začína na základe rozhodnutia riaditeľa SATCEN‑u, nasleduje vypracovanie vyšetrovacej správy a táto fáza je ukončená po vypočutí dotknutej osoby v súvislosti so skutkami, ktoré sa jej vytýkajú, vypracovaním záverov na základe uvedenej správy. Druhú fázu tvorí samotné disciplinárne konanie, ktoré začína ten istý riaditeľ na základe tejto vyšetrovacej správy a ktoré spočíva buď v začatí disciplinárneho konania bez účasti disciplinárnej komisie, alebo v predložení veci uvedenej komisii na základe správy, ktorú vypracoval riaditeľ SATCEN‑u na základe záverov vyšetrovania a pripomienok, ktoré k nim uviedla dotknutá osoba.

228    Z toho vyplýva, že administratívne vyšetrovanie je podmienkou na to, aby riaditeľ SATCEN‑u mohol uplatniť svoju diskrečnú právomoc v súvislosti s následnými opatreniami, ktoré treba prijať, a že tieto následné opatrenia môžu v konečnom dôsledku viesť k uloženiu disciplinárnej sankcie. Na základe tohto vyšetrovania a vypočutia dotknutého zamestnanca totiž riaditeľ SATCEN‑u posudzuje po prvé, či treba alebo netreba začať disciplinárne konanie, po druhé, či toto disciplinárne konanie sa musí prípadne viesť pred disciplinárnou komisiou a po tretie, pokiaľ začne konanie pred disciplinárnou komisiou, skutočnosti, ktoré sú uvedenej komisii predložené.

229    Keďže teda právomoc riaditeľa SATCEN‑u nie je ničím viazaná, nemožno vylúčiť, že ak by bolo administratívne vyšetrovanie vedené starostlivo a nestranne, uvedené vyšetrovanie by mohlo viesť k inému pôvodnému posúdeniu skutočností a vyvolať odlišné dôsledky, takže by sa mohlo prijať miernejšie rozhodnutie, než je rozhodnutie o odvolaní žalobkyne z funkcie (pozri analogicky rozsudok zo 14. februára 2017, Kerstens/Komisia, T‑270/16 P, neuverejnený, EU:T:2017:74, bod 82).

230    Navyše SATCEN tým, že neumožnilo žalobkyni, aby po skončení administratívneho vyšetrovania účelne vyjadrila svoje stanovisko, ju zbavilo možnosti presvedčiť riaditeľa SATCEN‑u o tom, že je možné dospieť k inému pôvodnému posúdeniu skutkov, ktoré je rozhodujúce pre ďalší priebeh konania. Za okolností prejednávanej veci však nemožno pripustiť, aby riaditeľ SATCEN‑u prijal rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o odvolaní z funkcie, pokiaľ by žalobkyňa mohla účinne vyjadriť svoje pripomienky k vyšetrovacej správe a k spisovej dokumentácii z vyšetrovania. V dôsledku takéhoto riešenia by totiž bolo základné právo byť vypočutý a základné právo na prístup k spisu, ktoré sú zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) a b) Charty zbavené svojej podstaty, pretože samotný obsah týchto práv predpokladá, že dotknutá osoba má možnosť ovplyvniť dotknutý rozhodovací proces (pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 2011, Marcuccio/Komisia, T‑236/02, EU:T:2011:465, bod 115).

231    Vzhľadom na vyššie uvedené treba návrhom žalobkyne na zrušenie rozhodnutia o odvolaní z funkcie vyhovieť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody, ktoré boli uvedené na ich podporu.

c)      O zákonnosti napadnutého rozhodnutia

232    Žalobkyňa spochybňuje zákonnosť rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie a v podstate uvádza tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a požiadavky nestrannosti, druhý na porušení jej práv na obhajobu a tretí na porušení jej práva na prezumpciu neviny.

233    Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najskôr druhý žalobný dôvod, v ktorom žalobkyňa spochybňuje skutočnosť, že rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie bolo prijaté napriek tomu, že jej neboli poskytnuté všetky dôkazy, z ktorých vychádzajú závery administratívneho vyšetrovania. Týmto neposkytnutím spisovej dokumentácie pred prijatím rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie boli porušené práva žalobkyne na obhajobu a článok 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u.

234    V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u, ktorého porušenie žalobkyňa namieta, sa týka záverov, ktoré môže riaditeľ SATCEN‑u vyvodiť z administratívneho vyšetrovania, medzi ktorými sa neuvádza pozastavenie výkonu funkcie zamestnanca, ako je stanovené v článku 18 tej istej prílohy. Tvrdenie založené na neposkytnutí spisovej dokumentácie v rozpore s článkom 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u sa tak má v rozsahu, v akom smeruje proti rozhodnutiu o pozastavení výkonu funkcie, zamietnuť.

235    To však nemení nič na tom, že rozhodnutie týkajúce sa pozastavenia výkonu funkcie zamestnanca, založené na článku 18 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u, ktoré je prijaté z dôvodu údajného závažného pochybenia, je nepriaznivým individuálnym opatrením, pri prijímaní ktorého sa teda musia dodržať práva na obhajobu, a konkrétne právo byť vypočutý. S výnimkou riadne preukázaných mimoriadnych okolností tak rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie môže byť prijaté až po tom, čo zamestnanec mohol účinne vyjadriť svoje stanovisko k skutočnostiam svedčiacim v jeho neprospech, na ktorých príslušný orgán zamýšľa toto rozhodnutie založiť (pozri analogicky rozsudky zo 16. decembra 2004, De Nicola/EIB, T‑120/01 a T‑300/01, EU:T:2004:367, bod 123, a zo 16. decembra 2015, DE/EMA, F‑135/14, EU:F:2015:152, bod 57).

236    V tejto súvislosti z ustanovení článku 41 ods. 2 písm. b) Charty vyplýva, že každý má právo na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva. Z toho vyplýva, že zamestnanec SATCEN‑u má právo na prístup k informáciám, ktoré má k dispozícii jeho zamestnávateľ a ktoré mu môžu umožniť oboznámiť sa s obsahom tvrdení odôvodňujúcich pozastavenie výkonu funkcie, aby mohol predovšetkým preukázať, že za dotknuté konania nie je zodpovedný, že nemajú závažnosť, ktorá by odôvodňovala rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie, že nemajú dostatočne dôveryhodnú povahu alebo že zjavne nie sú opodstatnené, a teda že pozastavenie výkonu funkcie dotknutého zamestnanca je protizákonné (pozri analogicky rozsudok z 13. decembra 2012, AX/ECB, F‑7/11 a F‑60/11, EU:F:2012:195, bod 101). Ďalej na dodržanie práva byť vypočutý, ktoré je zaručené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, je takisto nevyhnutné, aby administratíva informovala dotknutého zamestnanca s dostatočnou presnosťou o dôsledkoch, ktoré môže z predmetných informácií vyvodiť, a to v štádiu, keď sa od dotknutej osoby vyžaduje, aby predložila svoje pripomienky (rozsudok z 5. októbra 2016, ECDC/CJ, T‑395/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:598, bod 60).

237    Ako bolo uvedené v bode 219 vyššie, žalobkyni neboli pred rozhodnutím o pozastavení výkonu funkcie, ktoré bolo prijaté súbežne s rozhodnutím o začatí disciplinárneho konania a ktoré sa týkalo tých istých skutkových okolností, poskytnuté relevantné informácie, ktorými disponoval riaditeľ SATCEN‑u, a síce prílohy k vyšetrovacej správe. Na rozdiel od okolností vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. decembra 2012, AX/ECB (F‑7/11 a F‑60/11, EU:F:2012:195), na ktorý sa odvoláva SATCEN, nesprístupnenie týchto dôkazov v prejednávanej veci nemožno odôvodniť potrebou chrániť účinnosť administratívneho vyšetrovania, lebo v čase prijatia rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie už zástupca riaditeľa SATCEN‑u svoje vyšetrovanie ukončil a predložil svoju vyšetrovaciu správu riaditeľovi SATCEN‑u.

238    Ďalej zo spisovej dokumentácie nevyplýva, že riaditeľ pred prijatím rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie oboznámil žalobkyňu so svojím úmyslom prijať voči nej takéto opatrenie. V e‑mailovej správe z 3. júla 2013, v ktorej ju tento riaditeľ pozval na vypočúvanie, sa uvádzal len článok 2 prílohy IX služobného poriadku SATCEN‑u, ktorý sa týka následných disciplinárnych opatrení po skončení administratívneho vyšetrovania vedeného voči zamestnancovi, a nie pozastavenia výkonu jeho funkcie.

239    Z toho vyplýva, že SATCEN tým, že žalobkyňu neinformovalo o zamýšľanom opatrení o pozastavení výkonu funkcie a tým, že jej neposkytlo dôkazy, na ktoré odkazovala vyšetrovacia správa, porušilo jej právo byť vypočutý a jej právo na prístup k spisu, ako sú zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) a b) Charty.

240    Ako bolo uvedené v bode 230 vyššie, právo byť vypočutý a právo na prístup k spisu, ako sú zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) a b) Charty, predpokladajú, že dotknutá osoba má možnosť ovplyvniť dotknutý rozhodovací proces. Bez toho, aby tieto základné práva stratili svoju podstatu, tak nemožno vylúčiť, že ak by žalobkyňa mala prístup k dokumentom, o ktoré sa opieralo rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie, a ak by bola včas informovaná o tom, že riaditeľ SATCEN‑u má v úmysle prijať takéto rozhodnutie, mala by žalobkyňa možnosť ovplyvniť obsah rozhodnutia riaditeľa SATCEN‑u.

241    V dôsledku toho treba žalobnému dôvodu založenému na porušení práv žalobkyne na obhajobu pri prijatí rozhodnutia o pozastavení výkonu funkcie vyhovieť a v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 225 vyššie tak zrušiť rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza.

2.      O návrhoch na náhradu ujmy

242    Na podporu svojich návrhov na náhradu ujmy sa žalobkyňa odvoláva na nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Týmito rozhodnutiami jej bola spôsobená majetková ujma vo forme ušlej mzdy, funkčných požitkov a nárokov, ktoré by dostávala v období odo dňa nadobudnutia účinnosti jej odvolania z funkcie do dňa skončenia jej zmluvy. Ďalej týmito istými rozhodnutiami jej bola spôsobená nemajetková ujma, ktorá v podstate spočívala v psychických problémoch a v poškodení jej profesijnej bezúhonnosti, ktorej celkovú sumu žalobkyňa vyčíslila na 500 000 eur.

243    Podľa ustálenej judikatúry je vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku Zmluvy o FEÚ z dôvodu protiprávneho konania jej inštitúcií podmienený súčasným splnením podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (rozsudok z 28. apríla 1971, Lütticke/Komisia, 4/69, EU:C:1971:40, bod 10; pozri tiež rozsudky z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 106 a citovanú judikatúru, a z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, EU:C:2010:147, bod 40 a citovanú judikatúru).

244    Je preto potrebné overiť, či sú v prejednávanej veci splnené podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

a)      O protiprávnosti konania vytýkaného SATCEN‑u

245    Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúcii, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak inštitúcia koná ako zamestnávateľ, má väčšiu zodpovednosť, ktorá sa prejavuje povinnosťou nahradiť všetku ujmu spôsobenú svojim zamestnancom akýmkoľvek protiprávnym konaním, ktorého sa ako zamestnávateľ dopustila. Na rozdiel od akéhokoľvek iného jednotlivca je totiž úradník alebo iný zamestnanec Únie spojený s inštitúciou, orgánom, úradom či agentúrou, ku ktorej patrí, pracovným pomerom, v rámci ktorého existuje rovnováha osobitných vzájomných práv a povinností, ktorá má predovšetkým chrániť vzťah dôvery, ktorý musí existovať medzi administratívou a jej úradníkmi či inými zamestnancami, na účely zabezpečenia riadneho plnenia úloh všeobecného záujmu zverených inštitúciám, orgánom, úradom či agentúram Únie vo vzťahu k občanom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli, T‑143/09 P, EU:T:2010:531, bod 46, a z 12. júla 2012, Komisia/Nanopoulos, T‑308/10 P, EU:T:2012:370, bod 103).

246    Aj keď judikatúra pripomenutá v bode 245 vyššie bola prijatá v súvislosti so žalobami podanými na základe článku 270 Zmluvy o FEÚ a článkov 90 a 91 služobného poriadku, treba ju v prejednávanej veci uplatniť mutatis mutandis. Rovnako ako v prípade služobného poriadku ustanovenia služobného poriadku SATCEN‑u totiž zakladajú rovnováhu osobitných vzájomných práv a povinností, ktoré sa týkajú zmluvných zamestnancov SATCEN‑u, na účely zabezpečenia riadneho plnenia úloh všeobecného záujmu zverených SATCEN‑u.

247    V prejednávanej veci teda postačuje na to, aby sa prvá z troch podmienok nevyhnutných pre vznik zodpovednosti Únie považovala za splnenú, samotné zistenie protiprávnosti, ktorej sa dopustilo SATCEN.

248    V tejto súvislosti z preskúmania návrhov žalobkyne na zrušenie, ktoré sú základom pre jej návrhy na náhradu ujmy, vyplýva, že všetky tri rozhodnutia, a síce rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie, rozhodnutie o odvolaní z funkcie a rozhodnutie odvolacej komisie, sú protiprávne, a v dôsledku toho ich možno zrušiť. SATCEN sa tak tým, že prijalo tieto rozhodnutia, dopustilo pochybenia, ktoré môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie za predpokladu, že sa preukáže existencia skutočnej a určitej ujmy a dostatočná priama príčinná súvislosť medzi touto ujmou a týmto pochybením.

b)      O ujme a príčinnej súvislosti

1)      O majetkovej ujme a príčinnej súvislosti

249    Žalobkyňa sa domáha náhrady majetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku napadnutých rozhodnutí a ktorá zodpovedá výške odmeny, na ktorú mala nárok, ak by naďalej vykonávala svoje funkcie v rámci SATCEN‑u v období odo dňa, ku ktorému bola odvolaná z funkcie do dňa skončenia jej pracovnej zmluvy.

250    V tejto súvislosti je pravda, že Všeobecný súd v tomto rozsudku rozhodol o zrušení rozhodnutia o odvolaní z funkcie, ktorým bola skončená pracovná zmluva žalobkyne. Podľa článku 266 Zmluvy o FEÚ pritom SATCEN‑u prislúcha urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovelo rozsudku, ktorý mu je určený. Všeobecný súd tak nemôže – ibaže by prejudikoval tieto vykonávacie opatrenia – dospieť k záveru, že v dôsledku zrušenia rozhodnutia o odvolaní z funkcie má žalobkyňa nevyhnutne nárok na vyplatenie súm, ktoré požaduje, takže sa návrhy na náhradu majetkovej ujmy majú v tomto okamžiku zamietnuť ako predčasné (pozri analogicky rozsudky zo 17. októbra 2013, BF/Dvor audítorov, F‑69/11, EU:F:2013:151, bod 75 a citovanú judikatúru, ako aj z 22. mája 2014, CU/EHSV, F‑42/13, EU:F:2014:106, bod 56).

251    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že na to, aby sa dosiahol súlad s rozsudkom o zrušení a aby bol tento rozsudok vykonaný v plnom rozsahu, je inštitúcia, ktorá vydala zrušený akt, povinná prijať nevyhnutné opatrenia na odstránenie účinkov zistenej nezákonnosti, čo v prípade už vykonaného aktu znamená znovu uviesť žalobcu do právnej situácie, v akej sa nachádzal pred vydaním tohto aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2004:94, bod 84 a citovanú judikatúru).

252    Článok 266 Zmluvy o FEÚ takisto ukladá dotknutej inštitúcii povinnosť vyhnúť sa tomu, aby akt, ktorý má nahradiť zrušený akt, bol postihnutý tými istými nezrovnalosťami, ktoré boli identifikované v zrušujúcom rozsudku (pozri rozsudok z 13. septembra 2005, Recalde Langarica/Komisia, T‑283/03, EU:T:2005:315, bod 51 a citovanú judikatúru).

253    Napokon pokiaľ sú s vykonaním rozsudku o zrušení spojené osobitné ťažkosti, môže dotknutá inštitúcia prijať akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže spravodlivo nahradiť nevýhodu, ktorá pre dotknutú osobu vyplynula zo zrušeného rozhodnutia, a v tejto súvislosti s ňou môže nadviazať dialóg s cieľom dosiahnuť dohodu, ktorá by tejto osobe poskytla spravodlivú náhradu za protiprávnosť, ktorej sa stala obeťou (pozri rozsudok z 24. júna 2008, Andres a i./ECB, F‑15/05, EU:F:2008:81, bod 132 a citovanú judikatúru).

254    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd nemôže žalobkyni priznať aj náhradu majetkovej ujmy bez toho, aby poznal opatrenia, ktoré SATCEN prijme na vykonanie tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. júna 2006, Pérez‑Díaz/Komisia, T‑156/03, EU:T:2006:153, bod 76 a citovanú judikatúru, a z 5. februára 2016, GV/ESVČ, F‑137/14, EU:F:2016:14, bod 94 a citovanú judikatúru).

2)      O nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti

255    Žalobkyňa sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré jej vznikla z dôvodu prijatia napadnutých rozhodnutí, ktoré u nej vyvolali psychické problémy a poškodili jej profesijnú bezúhonnosť, jej povesť a kariérne vyhliadky, ako aj jej pracovné schopnosti.

256    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, okrem prípadu, ak by žalobca preukázal, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením (pozri rozsudok z 19. júla 2017, DD/FRA, T‑742/15 P, neuverejnený, EU:T:2017:528, bod 72 a citovanú judikatúru).

257    V prejednávanej veci treba konštatovať, že rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie a rozhodnutie o odvolaní z funkcie nemôžu napraviť nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobkyni a ktorá bola spôsobená protiprávnosťami, ktorými sú postihnuté uvedené rozhodnutia.

258    V prvom rade bolo totiž proti žalobkyni vedené administratívne vyšetrovanie, ktorého výsledok odôvodnil rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie, ako aj rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o odvolaní z funkcie. Správa z administratívneho vyšetrovania však spochybňovala správanie žalobkyne veľmi všeobecne. Ďalej bola žalobkyni poskytnutá príliš krátka lehota na predloženie jej pripomienok k tejto správe a podstatné dokumenty z tohto vyšetrovania jej boli poskytnuté až niekoľko mesiacov po prijatí rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania. Žalobkyňa tak musela utrpieť psychické problémy spojené s jej stavom neistoty v súvislosti s konkrétnymi skutkami, ktoré sa jej vytýkali – bez ohľadu na ich predpokladanú závažnosť – a ktoré boli výslovne kvalifikované ako psychické obťažovanie.

259    V druhom rade SATCEN tým, že rozoslalo ostatným zamestnancom SATCEN‑u „dotazník o psychickom obťažovaní“, v ktorom bolo uvedené meno žalobkyne a v ktorom bola žalobkyňa spojovaná s kategóriami správania, ktorými sa môže vyznačovať psychické obťažovanie, aj keď nebola vypočutá v období po ukončení administratívneho vyšetrovania a predtým, ako riaditeľ rozhodol o pozastavení výkonu jej funkcie, sa dopustilo obzvlášť závažného poškodenia cti a profesijnej povesti žalobkyne.

260    Naopak, požiadavky žalobkyne na náhradu ujmy, ktorá jej vznikla z dôvodu psychického obťažovania voči jej osobe, sa musia zamietnuť. Takýmto návrhom sa totiž žalobkyňa snaží dosiahnuť rovnaký výsledok, aký by dosiahla v prípade úspechu jej návrhov na zrušenie implicitného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc z dôvodu psychického obťažovania voči jej osobe, ktoré boli zamietnuté ako neprípustné (pozri bod 138 vyššie). V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že návrhy na náhradu škody musia byť zamietnuté v rozsahu, v akom úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté (pozri rozsudok z 9. septembra 2010, Carpent Languages/Komisia, T‑582/08, neuverejnený, EU:T:2010:379, bod 84 a citovanú judikatúru).

261    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyni bola spôsobená nemajetková ujma, ktorá vznikla z dôvodu stavu neistoty v súvislosti so skutkami, ktoré sa jej vytýkali, zasiahnutia do jej cti, ako aj do jej profesijnej povesti. Treba preto rozhodnúť ex æquo et bono,že náhrada vo výške 10 000 eur predstavuje primeranú náhradu tejto nemajetkovej ujmy, a uložiť tak SATCEN‑u, aby žalobkyni túto sumu zaplatil.

 O trovách

262    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

263    Z vyššie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že keďže SATCEN nemalo vo veci v podstatnej časti úspech, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom žalobkyne.

264    Naopak, treba zamietnuť návrh žalobkyne smerujúci k tomu, aby sa SATCEN‑u okrem náhrady nákladov uložila aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Takýto návrh je totiž predčasný a možno o ňom prípadne rozhodnúť až v rámci konania o určení výšky trov konania.

265    Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu znášajú členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, svoje vlastné trovy konania. Rada ako inštitúcia, ktorá je vedľajším účastníkom konania, tak znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (deviata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie odvolacej komisie Satelitného strediska Európskej únie (SATCEN) z 26. januára 2015 sa zrušuje.

2.      Rozhodnutie riaditeľa SATCEN‑u z 5. júla 2013 o pozastavení výkonu funkcie KF sa zrušuje.

3.      Rozhodnutie riaditeľa SATCEN‑u z 28. februára 2014 o odvolaní KF z funkcie sa zrušuje.

4.      SATCEN je povinné zaplatiť KF sumu vo výške 10 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla.

5.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

6.      SATCEN je povinné znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli KF.

7.      Rada Európskej únie znáša svoje vlastné trovy konania.

Gervasoni Madise da Silva Passos

Kowalik‑Bańczyk       Mac Eochaidh

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. októbra 2018.

Podpisy

Obsah

I. Okolnosti predchádzajúce sporu

A. O Satelitnom stredisku Európskej únie

B. Skutkové okolnosti sporu a napadnuté rozhodnutia

II. Konanie a návrhy účastníkov konania

III. Právny stav

A. O právomoci Všeobecného súdu

B. O prípustnosti

1. O námietke neprípustnosti založenej na pracovnoprávnom vzťahu medzi žalobkyňou a SATCENom

2. O námietke neprípustnosti založenej na zmluvnej povahe tohto sporu

3. O námietke neprípustnosti, ktorú SATCEN vznieslo voči návrhom na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc

4. O námietke neprípustnosti, ktorú SATCEN vznieslo voči návrhom na zrušenie rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania

5. O námietke neprípustnosti, ktorú SATCEN vznieslo voči tvrdeniam smerujúcim proti konaniu pred disciplinárnou komisiou

C. O veci samej

1. O návrhoch na zrušenie

a) O zákonnosti rozhodnutia odvolacej komisie

b) O zákonnosti rozhodnutia o odvolaní z funkcie

1) O riadnom priebehu administratívneho vyšetrovania

i) O výbere vyšetrovacieho úradníka

ii) O použití dotazníka vo forme otázok s možnosťou výberu z viacerých odpovedí, ktorý sa týkal žalobkyne, v rámci administratívneho vyšetrovania

iii) O nedostatočnom zapojení žalobkyne do administratívneho vyšetrovania

iv) O včasnom prístupe žalobkyne k spisovej dokumentácii z administratívneho vyšetrovania

2) O dôsledkoch vady administratívneho vyšetrovania

c) O zákonnosti napadnutého rozhodnutia

2. O návrhoch na náhradu ujmy

a) O protiprávnosti konania vytýkaného SATCENu

b) O ujme a príčinnej súvislosti

1) O majetkovej ujme a príčinnej súvislosti

2) O nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti

O trovách

*Jazyk konania: angličtina.