ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 13. decembra 2018 (*)
„Štátna pomoc – Chemický priemysel – Rozhodnutie o pokračovaní prevádzky podniku počas konkurzného konania – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje neexistencia štátnej pomoci – Žaloba o neplatnosť – Osobná dotknutosť – Prípustnosť – Pojem štátna pomoc – Výhoda – Kritérium súkromného veriteľa – Pripísateľnosť štátu – Povinnosť odôvodnenia“
Vo veci T‑284/15,
AlzChem AG, so sídlom v Trostbergu (Nemecko), v zastúpení: pôvodne P. Alexiadis, solicitor, A. Borsos a I. Georgiopoulos, advokáti, neskôr P. Alexiadis, A. Borsos, E. Kazili, P. Oravec a K. Csach, advokáti,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: G. Conte a L. Armati, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Slovenská republika, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,
a
Fortischem a.s., so sídlom v Novákoch (Slovensko), v zastúpení: C. Arhold, P. Hodál a M. Staroň, advokáti,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie článku 2 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1826 z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.33797 (2013/C) (ex 2013/NN) (ex 2011/CP) poskytnutej Slovenskom podniku NCHZ (Ú. v. EÚ L 269, 2015, s. 71),
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory G. Berardis, sudcovia S. Papasavvas a O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa),
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. apríla 2018,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
I. Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca spoločnosť AlzChem AG je spoločnosťou so sídlom v Nemecku, ktorá pôsobí na viacerých trhoch čistých chemikálií v niektorých členských štátoch Európskej únie, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika.
2 Novácke chemické závody, a. s. v konkurze (ďalej len „NCHZ“), boli výrobcom chemických látok v súkromnom vlastníctve pozostávajúcim z troch divízií. Táto spoločnosť prevádzkovala chemický závod nachádzajúci sa v Trenčianskom kraji (Slovenská republika). Hlavným predmetom činnosti spoločnosti bola výroba karbidu vápnika a technických plynov, polyvinylchloridu a jeho vedľajších produktov a v čoraz väčšej miere aj základných a špeciálnych nízkotonážnych chemických látok.
3 NCHZ 8. októbra 2009 vyhlásili, že nie sú schopné udržať prevádzku, a vstúpili do konkurzu.
4 Slovenská republika prijala 5. novembra 2009 zákon č. 493/2009 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa strategických spoločností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o strategických spoločnostiach“). Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 2009, poskytol štátu prednostné právo na kúpu strategických spoločností v konkurznom konaní a od správcu konkurznej podstaty (ďalej len „správca“) vyžadoval, aby zabezpečil pokračovanie prevádzky strategickej spoločnosti počas tohto konania. Slovenské orgány na základe uvedeného zákona vyhlásili 2. decembra 2009 NCHZ za strategickú spoločnosť, pričom tento štatút mala uvedená spoločnosť až do skončenia účinnosti tohto zákona 31. decembra 2010. NCHZ boli jedinou spoločnosťou, pri ktorej sa uvedený zákon uplatnil (ďalej len „prvé obdobie konkurzu“).
5 Po 31. decembri 2010 sa na NCHZ vzťahoval zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“) (ďalej len „druhé obdobie konkurzu“). Na spoločnom zasadnutí z 26. januára 2011, ktorého sa zúčastnili nezabezpečení veritelia združení v rámci veriteľského výboru (ďalej len „veriteľský výbor“) a dotknutí prednostní veritelia (ďalej len „zasadnutie z 26. januára 2011“), ich vtedajší správca informoval, že náklady na prevádzkovanie NCHZ sú vyššie ako výnosy z prevádzkovania. Veriteľom tiež predložil svoju ekonomickú analýzu z 23. decembra 2010 (ďalej len „ekonomická analýza“), ktorá bola doplnená prezentáciou vedenia spoločnosti. Uvedení veritelia následne rozhodli o pokračovaní prevádzky NCHZ (ďalej len „rozhodnutie z 26. januára 2011“). Keďže toto rozhodnutie 17. februára 2011 schválil aj súd v Trenčíne (ďalej len „rozhodnutie súdu v Trenčíne“ alebo „rozhodnutie to 17. februára 2011“), správca v tejto prevádzke pokračoval aj naďalej. Veriteľský výbor, prednostní veritelia a súd v Trenčíne predstavovali v prejednávanej veci príslušný orgán podľa zákona o konkurze (ďalej len „príslušný orgán“).
[omissis]
10 Listom z 2. júla 2013 Komisia oznámila slovenským orgánom svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 297, 2013, s. 85), a to pokiaľ ide jednak o súhlas štátu prostredníctvom zákona o strategických spoločnostiach s pokračovaním prevádzky NCHZ v období od decembra 2009 do decembra 2010 a jednak o rozhodnutie veriteľov z januára 2011 o pokračovaní prevádzky NCHZ po skončení účinnosti zákona o strategických spoločnostiach. Komisia okrem toho vyjadrila pochybnosti, či verejná súťaž, prostredníctvom ktorej boli NCHZ predané, bola bez podmienok, pričom dospela k záveru o existencii významných náznakov, že ekonomická kontinuita medzi NCHZ a novým subjektom nebola prerušená.
[omissis]
II. Napadnuté rozhodnutie
13 Komisia prijala 15. októbra 2014 rozhodnutie (EÚ) 2015/1826 o štátnej pomoci SA.33797 (2013/C) (ex 2013/NN) (ex 2011/CP) poskytnutej Slovenskom podniku NCHZ (Ú. v. EÚ L 269, 2015, s. 71, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
14 Komisia dospela k záveru, že vyhlásenie NCHZ za strategickú spoločnosť (ďalej len „prvé opatrenie“) predstavovalo selektívnu výhodu v prospech uvedenej spoločnosti, bolo pripísateľné štátu, viedlo k použitiu štátnych prostriedkov a narušilo hospodársku súťaž na trhu otvorenom pre obchodovanie medzi členskými štátmi. Komisia z toho vyvodila, že toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pričom ide o neoprávnenú pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom (odôvodnenia 110 a 114 až 124 napadnutého rozhodnutia). Po tom, čo konštatovala, že výška štátnej pomoci zodpovedá sume 4 783 424,10 eura, dospela k záveru, že táto pomoc sa musí vymôcť od NCHZ a príkaz na vymáhanie by sa mal rozšíriť aj na spoločnosť Fortischem, ktorá je prepojená s NCHZ formou hospodárskej kontinuity (odôvodnenia 101 a 174 napadnutého rozhodnutia).
15 Na druhej strane Komisia dospela k záveru, že pokračovanie prevádzky NCHZ na základe rozhodnutia z 26. januára 2011 (ďalej len „druhé opatrenie“) nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže nie sú splnené najmenej dve z kumulatívnych podmienok podmieňujúcich existenciu štátnej pomoci, konkrétne pripísateľnosť dotknutého opatrenia štátu a existencia hospodárskej výhody (odôvodnenie 113 napadnutého rozhodnutia).
16 Výroková časť napadnutého rozhodnutia uvádza:
„Článok 2
Rozhodnutie, ktoré umožnilo pokračovanie prevádzky NCHZ po skončení účinnosti zákona na základe rozhodnutia veriteľského výboru, nepredstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
…
Článok 6
Toto rozhodnutie je určené [Slovenskej republike].“
[omissis]
V. Právny stav
[omissis]
B. O veci samej
[omissis]
2. O otázke pripísateľnosti pokračovania prevádzky NCHZ v druhom období konkurzu štátu (druhý žalobný dôvod)
[omissis]
b) O porušení povinnosti odôvodnenia týkajúcej sa pripísateľnosti druhého opatrenia štátu vzhľadom na schválenie rozhodnutia z 26. januára 2011 súdom v Trenčíne (prvá časť druhého žalobného dôvodu)
97 Žalobca tvrdí, že tak ako uviedla Komisia v odôvodnení 46 napadnutého rozhodnutia, aj on ako sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie o povolení pokračovania prevádzky NCHZ je pripísateľné štátu, a to osobitne vzhľadom na to, že súd v Trenčíne toto rozhodnutie potvrdil a priznal mu záväznú povahu.
98 Hoci Komisia v odôvodneniach 14, 33, 35, 36 a 102 napadnutého rozhodnutia uznáva dôsledky rozhodnutia súdu v Trenčíne v rámci rozhodovacieho procesu, v odôvodneniach 103 a 104 napadnutého rozhodnutia, v ktorých uvádza svoju analýzu otázky pripísateľnosti druhého opatrenia štátu, sa nevyjadrila k úlohe, ktorú zohral uvedený súd. Žalobca z toho vyvodzuje, že hoci rozhodnutia vnútroštátnych súdov sa vo všeobecnosti považujú za pripísateľné štátu, Komisia nepredložila žiadnu informáciu umožňujúcu vysvetliť dôvod, pre ktorý rozhodnutie súdu v Trenčíne nebolo relevantné, alebo v prípade, že relevantné bolo, prečo podľa nej nebolo dostatočné na preukázanie pripísateľnosti druhého opatrenia štátu.
99 Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené. Domnieva sa, že jasne a jednoznačne vysvetlila úvahy, ktorými sa riadila, čo umožnilo žalobcovi ich pochopiť a Všeobecnému súdu vykonať svoje súdne preskúmanie. Komisia uvádza, že už spresnila, že v situácii, keď všetci veritelia, ktorých väčšina predstavuje súkromné osoby a spoločnosti, výslovne rozhodne, že je v ich záujme umožniť pokračovanie činností podniku v konkurze, ich rozhodnutie nie je pripísateľné štátu len z toho jednoduchého dôvodu, že súd toto rozhodnutie následne potvrdí a prizná mu záväznú povahu. Hoci žalobca podľa Komisie nemusí súhlasiť s dôvodnosťou tohto prístupu, nemôže predstierať, že nepochopil logiku, na ktorej je založený záver Komisie, keďže podľa nej tieto úvahy z napadnutého rozhodnutia, aj napriek jeho stručnosti, pokiaľ ide o túto otázku, jednoznačne vyplývajú, a to najmä z jeho odôvodnení 102 až 104.
100 Na úvod je potrebné konštatovať, že žalobca sa svojou argumentáciou v podstate odvoláva na porušenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o úlohu súdu v Trenčíne v rozhodovacom procese.
101 Je potrebné uviesť, že v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na to, že „všetci veritelia na veriteľskom výbore, ako aj [prednostní] veritelia sa v januári 2011 dohodli, že NCHZ budú pokračovať v prevádzke“, a že „uvedené uznesenie následne potvrdil [súd v Trenčíne] v súlade so… zákonom o konkurze, a tým sa stalo pre správcu záväzné“.
102 V odôvodnení 103 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zaoberala otázkou prípadnej existencie práva veta veriteľského výboru a prednostných veriteľov, pričom v tejto súvislosti dospela k záveru, že „žiadny štátny subjekt by preto nedokázal presadiť svoje záujmy, aby sa dlhy ďalej nehromadili“.
103 V odôvodnení 104 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „je teda možné skonštatovať, že pokračovanie prevádzky NCHZ vychádzalo z rozhodnutia prijatého súkromnými veriteľmi, zatiaľ čo verejní veritelia nemali možnosť vetovať pokračovanie prevádzky NCHZ“, a že „preto rozhodnutie o pokračovaní prevádzky NCHZ po uplynutí platnosti zákona nemožno považovať za opatrenie pripísateľné štátu“.
104 Je nesporné, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a v súlade s ustanoveniami zákona o konkurze bol súd v Trenčíne členom príslušného orgánu oprávneného rozhodovať o pokračovaní alebo nepokračovaní prevádzky NCHZ, pričom v súlade s § 83 ods. 4 zákona o konkurze bol správca rozhodnutím zo 17. februára 2011 viazaný.
105 Je však potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí jasne neuviedla, akým spôsobom vníma úlohu súdu v Trenčíne v rozhodovacom procese. V odôvodneniach 14, 26 a 32, ako aj v článku 2 uvedeného rozhodnutia totiž spomenula len rozhodnutie z 26. januára 2011, a to bez toho, aby spomenula zásah tohto súdu (pozri bod 78 vyššie), zatiaľ čo v odôvodneniach 33, 35, 36 a 102 napadnutého rozhodnutia spomenula rozhodnutie tohto súdu bez toho, aby vysvetlila jeho presnú úlohu v tejto veci vzhľadom na znenie § 83 ods. 4 zákona o konkurze, čím vyvolala dojem, že tento súd konal len pri potvrdení rozhodnutia z 26. januára 2011 a pri priznaní záväznej povahy tomuto rozhodnutiu (pozri najmä odôvodnenie 33 napadnutého rozhodnutia).
106 Okrem toho, hoci sa Komisia v rámci posúdenia rozhodnutia o pokračovaní prevádzky NCHZ v druhom období konkurzu v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia zmienila o existencii rozhodnutia zo 17. februára 2011, je potrebné konštatovať, že v žiadnom z odôvodnení 103 až 112 napadnutého rozhodnutia, a osobitne v odôvodneniach 103 a 104, sa nenachádza zmienka o uvedenom rozhodnutí. Komisia sa teda zmienila len o rozhodnutí z 26. januára 2011.
107 Okrem toho, ako uviedla Komisia na pojednávaní, nemožno vylúčiť, že by sa opatrenie mohlo považovať za rozhodnutie pripísateľné štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v dôsledku rozhodnutia vnútroštátneho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. októbra 2016, DEI a Komisia/Alouminion tis Ellados, C‑590/14 P, EU:C:2016:797, body 59, 77 a 81, a z 3. marca 2016, Simet/Komisia, T‑15/14, EU:T:2016:124, body 38, 44 a 45).
108 V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z toho, že Komisia bola povinná uviesť v napadnutom rozhodnutí dôvody, ktoré ju viedli k záveru, že rozhodnutie o pokračovaní prevádzky NCHZ nie je pripísateľné súdu v Trenčíne.
109 Pokiaľ ide v tejto súvislosti o tvrdenie Komisie, že predložila jasné a jednoznačné úvahy, ktorými sa riadila, je potrebné konštatovať, že jej vysvetlenia uvedené v bode 99 vyššie nijakým spôsobom nevyplývajú z napadnutého rozhodnutia, ale z jej písomností pred Všeobecným súdom, a že v rozpore s tým, čo tvrdí, takýmto spôsobom dopĺňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 74 vyššie sa však odôvodnenie musí nachádzať v samotnom napadnutom rozhodnutí a nemôže byť po prvý raz a až dodatočne uvedené pred súdom Únie.
110 Preto, ako to uvádza žalobca, Komisia opomenula uviesť v napadnutom rozhodnutí dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu v Trenčíne nemalo nijaký vplyv na jej posúdenie pripísateľnosti posudzovaného opatrenia.
111 Okrem toho na pojednávaní Komisiu vypočul Všeobecný súd s cieľom pochopiť, či vzhľadom na ustanovenia zákona o konkurze má súd zúčastnený v súlade s § 83 ods. 4 uvedeného zákona, ako je v prejednávanej veci súd v Trenčíne, preskúmať len dodržanie formálnych aspektov rozhodnutia veriteľov alebo či musí okrem toho overiť aj dôvodnosť tohto rozhodnutia, a ak je to potrebné, prijať odlišné rozhodnutie. Je však potrebné konštatovať, že Komisia nebola v tejto súvislosti schopná poskytnúť odpoveď. Obmedzila sa len na tvrdenie, že v prejednávanej veci nemal súd v Trenčíne inú možnosť, než potvrdiť rozhodnutie z 26. januára 2011, avšak bez toho, aby potvrdila obmedzenosť preskúmania uvedeného súdu z právneho hľadiska.
112 Z toho vyplýva, že vzhľadom na osobitný kontext, v ktorom súd v Trenčíne konal v prejednávanej veci, keďže bol členom príslušného výboru, napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatočné odôvodnenie, pokiaľ ide o to, či možno rozhodnutie o pokračovaní prevádzky NCHZ v druhom období konkurzu pripísať štátu.
[omissis]
3. O existencii hospodárskej výhody poskytnutej v dôsledku rozhodnutia o pokračovaní prevádzky NCHZ v druhom období konkurzu (prvá časť prvého žalobného dôvodu)
[omissis]
c) O nesprávnom uplatnení kritéria súkromného veriteľa (prvá podčasť)
[omissis]
(3) O porovnateľnosti situácie verejných a súkromných veriteľov
[omissis]
i) O zohľadnení štátu ako jediného veriteľa
[omissis]
184 Je potrebné konštatovať, že ako uviedla Komisia podporovaná Slovenskou republikou a spoločnosťou Fortischem, argumentácia žalobcu v tejto súvislosti spočíva na predpoklade, že Komisia nemala zohľadniť každého verejného veriteľa jednotlivo, ale Slovenskú republiku ako jediného verejného veriteľa zastupujúceho všetkých príslušných verejných veriteľov.
185 Pritom tak Komisia, ako aj vedľajší účastníci konania poukazujú na nesprávnosť uvedeného predpokladu, keďže z kritéria súkromného veriteľa vyplýva, že každý verejný veriteľ musí rozhodovať s ohľadom na vlastnosti pohľadávok, ktoré má voči príslušnému dlžníkovi, pričom že by sa malo porovnať rozhodnutie každého verejného veriteľa s rozhodnutím, aké by prijal súkromný veriteľ nachádzajúci sa v rovnakej situácii.
186 Na úvod je potrebné konštatovať, že žalobca neuvádza žiadnu judikatúru na podporu svojej argumentácie a obmedzuje sa na spochybňovanie toho, že judikatúra, na ktorú sa odvoláva Komisia, by mohla podporiť jej tvrdenie. Žalobca sa domnieva, že táto otázka nebola vyriešená, hoci podľa Komisie ani nebolo potrebné, aby bola vyriešená, keďže je súčasťou samotnej podstaty uplatnenia kritéria súkromného veriteľa.
187 Po prvé v rozsudku z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia (T‑152/99, EU:T:2002:188), na ktorý sa odvoláva Komisia, súd Únie konštatoval, že Komisii prislúchalo stanoviť pre každý z dotknutých verejných orgánov, či nimi poskytnuté odpustenie dlhu bolo zjavne väčšie než to, s ktorým by bol súhlasil súkromný veriteľ nachádzajúci sa vo vzťahu k žalobcovi v porovnateľnej situácii ako dotknutý verejný orgán a usilujúci sa vymôcť svoje dlžné pohľadávky. Preto sa podľa súdu Únie každý veriteľ musí rozhodnúť, berúc do úvahy na jednej strane sumu, ktorá sa mu ponúka v rámci navrhnutej dohody, a na druhej strane sumu, o ktorej sa domnieva, že by ju mohol vymôcť pri možnom ukončení likvidácie podniku, pričom jeho voľbu ovplyvňuje celý rad faktorov, ako napríklad jeho postavenie ako prednostného alebo nezabezpečeného veriteľa, povaha a rozsah možných záruk, ktoré mu patria, jeho zhodnotenie možnosti ozdravenia podniku, ako aj prospech, ktorý by mohol získať v prípade likvidácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia, T‑152/99, EU:T:2002:188, body 168 a 170).
188 Z rozsudku z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia (T‑152/99, EU:T:2002:188), a najmä z jeho bodov 166 až 172 preto vyplýva, že súd Únie odporučil vykonanie preskúmania individuálnej situácie verejných veriteľov, najmä vzhľadom na ich postavenie nezabezpečených alebo prednostných veriteľov, a to s cieľom určiť, či ich voľba išla nad rámec toho, čo bolo odôvodnené obchodnými požiadavkami, alebo či je možné vysvetliť túto voľbu vôľou poskytnúť dotknutej spoločnosti výhodu. Z toho vyplýva, že súd Únie vychádzal z toho, že verejní veritelia by sa nemali považovať za jediný subjekt, ale že je potrebné zohľadniť ich osobitné vlastnosti.
189 Okrem toho je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého rozsudok z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia (T‑152/99, EU:T:2002:188), nie je relevantný, pretože vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, všetci verejní veritelia súhlasili s odpustením dlhu príjemcu predmetnej pomoci, zatiaľ čo v prejednávanej veci podľa neho zjavne neboli pri uplatnení kritéria súkromného veriteľa zohľadnené záujmy sociálnej poisťovne. Jej záujmy ako veriteľa, ktorého pohľadávky vznikli po vyhlásení konkurzu, totiž boli zohľadnené (odôvodnenie 110 napadnutého rozhodnutia) (pozri body 161 až 163 vyššie).
190 Napokon je potrebné konštatovať, že úvahy uvedené v rozsudku z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia (T‑152/99, EU:T:2002:188, body 168 a 170), boli prevzaté aj v rozsudku zo 17. mája 2011, Buczek Automotive/Komisia (T‑1/08, EU:T:2011:216, bod 84).
191 Po druhé, pokiaľ ide o rozsudok z 11. septembra 2012, Corsica Ferries France/Komisia (T‑565/08, EU:T:2012:415, body 85 až 94), na ktorý poukazuje aj Komisia, je potrebné vychádzať z toho, že tak, ako uvádza žalobca, tento rozsudok je v prejednávanej veci irelevantný. Išlo v ňom totiž o otázku, či Komisia jednoznačne vymedzila hospodárske činnosti francúzskeho štátu, vo vzťahu ku ktorým prípadne mohla existovať potreba ochrany dobrej povesti, a nie o to, či mal byť štát vnímaný ako jediný veriteľ.
192 Po tretie je potrebné pripomenúť, že okrem iného v rozsudkoch uvedených v bode 61 vyššie Súdny dvor poukázal na potrebu vziať pri uplatňovaní zásady súkromného veriteľa do úvahy súkromného veriteľa nachádzajúceho sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii verejnoprávneho veriteľa, usilujúceho sa o vyplatenie súm, ktoré mu dlhuje dlžník vo finančných ťažkostiach, čo znamená, že štát nie je možné považovať za jediného veriteľa tak, že sa zlúčia všetci dotknutí verejní veritelia.
193 Po štvrté, ako Komisia správne uvádza, podľa judikatúry uplatniteľnej v oblasti štátnej pomoci sa v určitých prípadoch vyžaduje rozlišovanie medzi úlohou štátu ako hospodárskeho subjektu a jeho úlohou ako orgánu verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, EU:C:1994:325, bod 22). Z toho vyplýva, že v oblasti štátnej pomoci štát nevyhnutne nemôže byť považovaný za jediný subjekt.
[omissis]
196 Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že definovanie štátu ako jediného veriteľa by mohlo viesť k pripusteniu možnosti, že niektorí verejní veritelia by boli povinní prijať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s ich záujmami, a nepostupovať tak, ako by postupoval súkromný veriteľ nachádzajúci sa v rovnakej situácii, čo je v rozpore s judikatúrou citovanou v bode 61 vyššie. Argumentáciu žalobcu týkajúcu sa zohľadnenia štátu ako jediného veriteľa je preto potrebné zamietnuť.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol takto:
1. Článok 2 rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1826 z 15. októbra 2014 o štátnej pomoci SA.33797 (2013/C) (ex 2013/NN) (ex 2011/CP) poskytnutej Slovenskom podniku NCHZ sa zrušuje.
2. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti AlzChem AG.
3. Slovenská republika a Fortischem a. s. znášajú vlastné trovy konania.
Berardis | Papasavvas | Spineanu‑Matei |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. decembra 2018.
Podpisy