ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia rozšírená komora)

z 2. októbra 2001 (*)

„Žaloba o neplatnosť – Akt Európskeho parlamentu týkajúci sa ustanovenia jeho rokovacieho poriadku – Vyhlásenie o vytvorení skupiny v zmysle článku 29 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu – Prípustnosť – Námietka nezákonnosti – Rovnosť zaobchádzania – Rešpektovanie základných práv – Zásady demokracie a proporcionality – Sloboda združovania – Ochrana legitímnej dôvery – Parlamentné tradície členských štátov – Porušenie podstatných formálnych náležitostí – Zneužitie postupu“

V spojených veciach T‑222/99, T‑327/99 a T‑329/99,

Jean-Claude Martinez, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Montpellier (Francúzsko),

Charles de Gaulle, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Paríži (Francúzsko),

v zastúpení: F. Wagner, advokát,

žalobcovia vo veci T‑222/99,

Front national, so sídlom v Saint-Cloud (Francúzsko), v zastúpení: A. Nivière, advokát,

žalobca vo veci T‑327/99,

Emma Bonino, poslankyňa Európskeho parlamentu, bydliskom v Ríme (Taliansko),

Marco Pannella, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Ríme,

Marco Cappato, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom vo Vedano al Lambro (Taliansko),

Gianfranco Dell’Alba, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Livorne (Taliansko),

Benedetto Della Vedova, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Tirane (Taliansko),

Olivier Dupuis, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Ríme,

Maurizio Turco, poslanec Európskeho parlamentu, bydliskom v Pulsane (Taliansko),

Lista Emma Bonino, so sídlom v Ríme,

v zastúpení: pôvodne A. Tizzano a G. M. Roberti, advokáti, neskôr G. M. Roberti,

žalobcovia vo veci T‑329/99,

proti

Európskemu parlamentu, v zastúpení: G. Garzón Clariana, J. Schoo, H. Krück a A. Caiola, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanému,

ktorých predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Európskeho parlamentu zo 14. septembra 1999 o výklade článku 29 ods. 1 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (vo veci T‑222/99), rozhodnutia Európskeho parlamentu zo 14. septembra 1999 o zrušení „Groupe technique des députés indépendants (TDI) – Groupe mixte“ (Technickej skupiny nezávislých poslancov – zmiešanej skupiny) so spätnou účinnosťou (vo veci T‑327/99) a rozhodnutia Európskeho parlamentu zo 14. septembra 1999, ktorým prevzal stanovisko výboru pre ústavné veci týkajúce sa zlučiteľnosti vyhlásenia o vytvorení „Groupe technique des députés indépendants (TDI) – Groupe mixte“ (Technickej skupiny nezávislých poslancov – zmiešanej skupiny) s článkom 29 ods. 1 Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (vo veci T‑329/99),

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia rozšírená komora),

v zložení: predseda komory J. Azizi, sudcovia K. Lenaerts, R. M. Moura Ramos, M. Jaeger a M. Vilaras,

tajomník: J. Palacio González, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. februára 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Rokovací poriadok Európskeho parlamentu v znení účinnom k 1. máju 1999 (Ú. v. ES L 202, s. 1, ďalej len „rokovací poriadok“) vo svojom článku 29 s názvom „Utváranie politických skupín“ stanovuje:

„1.      Poslanci sa môžu združovať do skupín podľa svojej politickej príslušnosti.

2.      Každá politická skupina musí zahrňovať poslancov z viac ako len z jedného členského štátu. Minimálny počet poslancov potrebných na utvorenie politickej skupiny je dvadsaťtri, pokiaľ pochádzajú z dvoch členských štátov, osemnásť, pokiaľ pochádzajú z troch členských štátov, a štrnásť, pokiaľ pochádzajú zo štyroch a viacerých členských štátov.

3.      Poslanec môže byť členom najviac jednej politickej skupiny.

4.      Utvorenie politickej skupiny je potrebné oznámiť predsedovi vyhlásením. Toto vyhlásenie musí obsahovať názov skupiny, mená jej členov a zloženie predsedníctva.

5.      Vyhlásenie sa uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.“ [neoficiálny preklad]

2        Článok 30 rokovacieho poriadku, ktorý upravuje postavenie nezávislých poslancov, stanovuje:

„1.      Poslancom, ktorí nie sú členmi politickej skupiny, sa poskytne k dispozícii sekretariát. Podrobné opatrenia prijme predsedníctvo na návrh generálneho tajomníka.

2.      Predsedníctvo tiež rozhodne o postavení a právach týchto poslancov.“ [neoficiálny preklad]

3        Z článku 23 vyplýva, že konferencia predsedov sa skladá z predsedu Parlamentu a predsedov politických skupín, ktorí majú hlasovacie právo, a z dvoch zástupcov nezávislých poslancov, ktorí na schôdzach konferencie nemajú hlasovacie právo. Okrem toho návrh uznesenia na záver rozpravy o voľbe Komisie môžu podať len politické skupiny (článok 33) a právo účasti v delegácii Parlamentu na zmierovacom výbore tiež prináleží len politickým skupinám (článok 82). Článok 137 rokovacieho poriadku okrem iného priznáva politickým skupinám právo podať ústne vysvetlenie, ktoré nesmie trvať dlhšie ako dve minúty.

4        Z rokovacieho poriadku vyplýva, že určité návrhy môžu podať len politické skupiny alebo aspoň 32 poslancov. Ide o:

–        návrhy kandidátov na funkciu predsedu, podpredsedov a kvestorov (článok 13),

–        možnosť položenia ústnych otázok Rade a Komisii a možnosť žiadať zaradenie otázok do programu rokovania Parlamentu (článok 42),

–        predloženie návrhov odporúčaní Rade týkajúcich sa záležitostí patriacich do hláv V a VI Zmluvy o EÚ alebo v prípadoch, keď sa s Parlamentom nekonzultovalo o medzinárodnej zmluve v rámci pôsobnosti článku 97 alebo článku 98 rokovacieho poriadku (článok 49),

–        návrh na rozpravu o aktuálnych a naliehavých problémoch alebo problémoch zásadného významu (článok 50),

–        návrh na opätovné predloženie veci Parlamentu na základe článku 71 ods. 3 rokovacieho poriadku,

–        predloženie návrhu zamietnutia spoločnej pozície Rady (článok 79),

–        predloženie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov spoločnej pozície Rady (článok 80),

–        predloženie návrhu na požiadanie Komisie a Rady o účasť v rozprave pred začatím rokovaní so štátom uchádzajúcim sa o členstvo (článok 96),

–        predloženie návrhu na požiadanie Rady, aby nepovolila začatie rokovaní o uzatvorení, obnovení alebo o pozmenení a doplnení medzinárodnej zmluvy, pokiaľ Parlament na základe správy gestorského výboru nevydá stanovisko k navrhovanému mandátu na rokovanie (článok 97),

–        predloženie návrhov smerujúcich k tomu, aby výbor, ktorý pôsobí vo veci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vypracoval odporúčania pre Radu (článok 104),

–        predloženie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov k návrhu programu rokovania Parlamentu (článok 111),

–        predloženie žiadostí o naliehavú rozpravu (článok 112),

–        návrh na hlasovanie po častiach (článok 131),

–        návrh na hlasovanie podľa mien (článok 134),

–        predloženie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov na posúdenie v pléne (článok 139),

–        žiadosť o vrátenie veci výboru (článok 144),

–        návrh na uzavretie rozpravy (článok 145),

–        návrh na odloženie rozpravy (článok 146),

–        návrh na prerušenie alebo skončenie rokovania (článok 147),

–        návrh na spochybnenie výkladu rokovacieho poriadku, ktorý navrhol príslušný výbor.

5        Článok 180 rokovacieho poriadku, ktorý upravuje použitie rokovacieho poriadku, ustanovuje:

„1.      Ak vzniknú pochybnosti o použití alebo výklade tohto rokovacieho poriadku, predseda môže bez toho, aby boli dotknuté predchádzajúce rozhodnutia prijaté v tejto oblasti, prideliť záležitosť na preskúmanie gestorskému výboru.

Ak je podaná procedurálna námietka podľa článku 142, predseda môže tiež prideliť záležitosť gestorskému výboru.

2.      Výbor rozhodne, či je potrebné vypracovať k rokovaciemu poriadku pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. V takom prípade postupuje podľa článku 181.

3.      Ak výbor rozhodne, že postačuje výklad dotknutých článkov, predloží svoj výklad predsedovi, ktorý o tom informuje Parlament.

4.      Ak politická skupina alebo najmenej tridsaťdva poslancov spochybní výklad výboru, záležitosť sa predloží na hlasovanie v Parlamente. Text sa prijme jednoduchou väčšinou hlasov, ak je prítomná aspoň tretina všetkých poslancov Parlamentu. V prípade zamietnutia sa vec vráti späť výboru.

5.      Výklad, ktorý nebol spochybnený, a výklad prijatý Parlamentom sa dopíše kurzívou spolu s rozhodnutiami o použití rokovacieho poriadku ako vysvetlivky k príslušnému článku alebo článkom rokovacieho poriadku.

6.      Tieto vysvetlivky sa vezmú do úvahy pri budúcom použití a výklade príslušných článkov.

…“ [neoficiálny preklad]

 Skutkový stav

6        Listom z 19. júla 1999 oznámilo niekoľko poslancov z rôznych politických frakcií predsedníčke Parlamentu podľa článku 29 ods. 4 rokovacieho poriadku, že bola vytvorená „Groupe technique des députés indépendants (TDI) – Groupe mixte“ (Technická skupina nezávislých poslancov – zmiešaná skupina) (ďalej len „skupina TDI“). Jej deklarovaným cieľom bolo zabezpečiť, aby všetci poslanci mohli plnohodnotne vykonávať svoj mandát.

7        Príloha tohto listu pod názvom „Pravidlá vytvorenia“ skupiny TDI uvádza:

„Jednotliví zakladajúci členovia vzájomne vyhlasujú svoju úplnú politickú nezávislosť. Z toho vyplýva:

–        slobodné hlasovanie vo výboroch, ako aj v pléne,

–        žiaden člen skupiny nebude hovoriť v mene členov skupiny ako celku,

–        cieľom stretnutí skupiny je len rozdelenie času na rozpravu a úprava akýchkoľvek administratívnych alebo finančných otázok, ktoré sa týkajú skupiny,

–        predsedníctvo skupiny sa skladá zo zástupcov jednotlivých zložiek.“

8        Zo zápisnice z plenárneho rokovania Parlamentu, ktoré sa uskutočnilo 20. júla 1999 (Ú. v. ES C 301, s. 1), vyplýva, že predsedníčka Parlamentu vyhlásila, že „dostala od 29 poslancov vyhlásenie o vytvorení novej politickej skupiny s názvom Groupe technique des députés indépendants (TDI)“. Keďže predsedovia ostatných politických skupín zastávali názor, že v tomto prípade nebola splnená podmienka týkajúca sa politickej príslušnosti, ktorá je upravená v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, požiadali listom z toho istého dňa, ktorý bol adresovaný predsedníčke Parlamentu, aby táto otázka bola predložená parlamentnému výboru pre ústavné veci na účel výkladu tohto ustanovenia a aby dotknutí poslanci boli pred vyhlásením rozhodnutia tohto výboru považovaní za nezávislých poslancov.

9        Listom z 28. júla 1999 informoval predseda výboru pre ústavné veci predsedníčku Parlamentu:

„Na svojej schôdzi z 27. a 28. júla 1999 výbor pre ústavné veci preskúmal žiadosť o výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorá mu bola predložená Konferenciou predsedov na schôdzi 21. júla 1999.

Po podrobnej výmene názorov dospel výbor hlasovaním 15 hlasov za a 2 hlasy proti, pričom jeden člen sa zdržal hlasovania, k nasledujúcemu výkladu článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku:

Vytvorenie (skupiny TDI) nie je v súlade s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

Vyhlásenie o vytvorení tejto skupiny a konkrétne príloha 2 listu o jej vytvorení, ktorý bol adresovaný predsedníčke Európskeho parlamentu, totiž vylučuje akúkoľvek politickú príslušnosť. Umožňuje jednotlivým zakladajúcim členom absolútnu politickú nezávislosť v rámci skupiny.

Navrhujem, aby do rokovacieho poriadku boli zahrnuté nasledujúce slová ako výkladová poznámka k článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku:

,Utvorenie skupiny, ktorá otvorene odmieta politický charakter a akúkoľvek spoločnú politickú príslušnosť svojich členov, nie je v zmysle tohto článku prijateľné.‘

…“

10      Na plenárnom rokovaní 13. septembra 1999 informovala predsedníčka v zmysle článku 180 ods. 3 rokovacieho poriadku Parlament o obsahu listu z 28. júla 1999, uvedenom v predchádzajúcom bode. Podľa článku 180 ods. 4 rokovacieho poriadku skupina TDI podala námietku voči výkladovej poznámke, ktorú navrhol výbor pre ústavné veci.

11      Počas plenárneho rokovania 14. septembra 1999 bola táto výkladová poznámka v súlade s článkom 180 ods. 4 predložená na hlasovanie Parlamentu, ktorý ju väčšinou hlasov prijal.

 Konanie

12      Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. októbra, 19. novembra a 22. novembra 1999 podali páni Martinez a de Gaulle (vec T‑222/99), Front National (vec T‑327/99) a pani Bonino, páni Pannella, Capato, Dell’Alba, Della Vedova, Dupuis, Turco a Lista Emma Bonino (ďalej len „pani Bonino a i.“) (vec T‑329/99) tieto žaloby o neplatnosť.

13      Iným podaním, doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 5. októbra 1999, páni Martinez a de Gaulle podali v zmysle článku 242 ES žiadosť o odklad výkonu aktu Parlamentu zo 14. septembra 1999. Uznesením z 25. novembra 1999, Martinez a de Gaulle/Parlament (T‑222/99 R, Zb. s. II‑3397), predseda Súdu prvého stupňa tomuto návrhu vyhovel, pričom rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.

14      Veci boli pôvodne pridelené komore zloženej z troch sudcov. Po vypočutí účastníkov konania Súd prvého stupňa 14. novembra 2000 rozhodol, že veci pridelí komore zloženej z piatich sudcov v súlade s článkom 51 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

15      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (tretia rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Súd prvého stupňa účastníkov konania vyzval, aby predložili určité dokumenty a odpovedali na určité otázky. Účastníci konania týmto požiadavkám vyhoveli v rámci stanovených lehôt.

16      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté počas pojednávania, ktoré sa konalo 13. februára 2001.

17      Po tom, čo boli účastníci konania v tejto súvislosti vypočutí, Súd prvého stupňa (tretia rozšírená komora) usudzuje, že je opodstatnené spojiť tieto dve veci na účely vyhlásenia rozsudku podľa článku 50 rokovacieho poriadku.

 Návrhy účastníkov konania

18      Vo veci T‑222/99 páni Martinez a de Gaulle navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil rozhodnutie Parlamentu zo 14. septembra 1999 týkajúce sa výkladu rokovacieho poriadku Parlamentu,

–        vyhlásil, že výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý navrhol výbor Parlamentu pre ústavné veci, je v rozpore s právnym poriadkom Spoločenstva, ako aj so zásadou právneho štátu a so základnými zásadami únie a základnými právami,

–        zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

19      Vo veci T‑327/99 Front national navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil rozhodnutie Parlamentu zo 14. septembra 1999, ktorým sa ruší skupina TDI,

–        vrátil členom skupiny všetky ich hmotné i nehmotné práva a výsady so spätnou účinnosťou k 19. júlu 1999, teda k dátumu, keď bolo predsedníčke Parlamentu oznámené vytvorenie skupiny TDI,

–        obnovil zamestnanie personálu, ktorý bol k dispozícii skupine TDI, tak, aby asistenti, technická pomoc a sekretárky, ktorí na tejto skupine závisia, nadobudli postavenie, v akom mali byť v súvislosti s platovým stupňom a platovou triedou, ktoré by im prináležali ako členom personálu politickej skupiny,

–        s účinnosťou od 19. júla 1999 nariadil v prospech skupiny TDI vyplatenie rôznych dotácií, ktoré boli určené politickým skupinám, podľa pravidiel, ktoré sa na nich vzťahovali,

–        zaviazal žalovaného na náhradu trov konania a odmeny advokáta vo výške 52 500 francúzskych frankov (FRF).

20      Na pojednávaní však Front national vzal späť druhý, tretí a štvrtý návrh, čo vzal Súd prvého stupňa na vedomie.

21      Vo veci T‑329/99 pani Bonino a i. navrhujú, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil rozhodnutie Parlamentu zo 14. septembra 1999, podľa ktorého je založenie skupiny TDI v rozpore s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku,

–        subsidiárne, vyhlásil článok 29 ods. 1 a článok 30 rokovacieho poriadku podľa článku 241 ES za nezákonné a neuplatniteľné,

–        zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

22      Vo všetkých troch veciach Parlament navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol návrh ako neprípustný alebo subsidiárne ako nedôvodný,

–        zaviazal žalobcu alebo žalobcov na náhradu trov konania.

 O prípustnosti

23      Hoci Parlament formálne nenamieta neprípustnosť podľa článku 114 rokovacieho poriadku, tvrdí, že žaloby o neplatnosť sú neprípustné. V tejto súvislosti sa dovoláva troch žalobných dôvodov.

24      V rámci prvého dôvodu Parlament tvrdí, že vo veciach T‑327/99 a T‑329/99 akt, ktorý napadli žalobcovia, neexistuje. V rámci druhého dôvodu v týchto troch veciach tvrdí, že jeho akt zo 14. septembra 1999 nemôže podliehať preskúmaniu súdom Spoločenstva. Tretí dôvod, ktorý sa uvádza v týchto troch veciach, vyplýva z toho, že daný akt sa netýka priamo a osobne žalobcov v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na neexistencii napadnutého aktu vo veciach T‑327/99 a T‑329/99

25      Vo veciach T‑327/99 a T‑329/99 Parlament uvádza neexistenciu aktu, ktorého neplatnosť navrhujú žalobcovia, teda údajného rozhodnutia zo 14. septembra 1999, ktorým sa so spätnou účinnosťou rozpúšťa skupina TDI, a údajného rozhodnutia z toho istého dňa, ktorým Parlament prijal stanovisko výboru pre ústavné veci o súlade vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI s článkom 29 rokovacieho poriadku. Parlament tvrdí, že 14. septembra 1999 len prijal výklad uvedeného článku, ktorý navrhol výbor pre ústavné veci, podľa ktorého „vytvorenie skupiny, ktorá otvorene odmieta politický charakter a akúkoľvek spoločnú politickú príslušnosť svojich členov, nie je v zmysle tohto článku prijateľné“.

26      Súd prvého stupňa však zdôrazňuje, že pri určovaní, či akt, ktorého zrušenie sa navrhuje, môže byť predmetom žaloby podľa článku 230 ES, je nevyhnutné sa zamerať na jeho podstatu. Pokiaľ ide o právo napadnúť takýto akt alebo rozhodnutie žalobou o neplatnosť, je forma, v akej boli prijaté, v zásade irelevantná (pozri rozsudky Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96, Zb. s. I‑4723, bod 27; uznesenie Súdneho dvora z 13. júna 1991, Sunzets/Komisia, C‑50/90, Zb. s. I‑2917, bod 12).

27      Je preto nutné preskúmať, či bez ohľadu na to, že akt zo 14. septembra 1999 predstavuje z formálneho hľadiska prijatie výkladu článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku navrhnutého výborom pre ústavné veci zo strany Parlamentu, môže tento akt obsahovať aj rozhodnutia napadnuté žalobcami vo veciach T‑327/99 a T‑329/99.

28      Pokiaľ ide o vec T‑327/99, je potrebné pripomenúť, že po tom, ako 20. júla 1999 predsedníčka Parlamentu v pléne oznámila, že dostala vyhlásenie o vytvorení skupiny TDI, bol súlad tejto skupiny s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku spochybnený predsedami ostatných politických skupín, ktorí navrhli postúpenie tejto veci výboru pre ústavné veci a požiadali, aby do vyhlásenia stanoviska výboru boli dotknutí členovia považovaní za nezávislých poslancov.

29      Podľa konečnej verzie zápisnice z pléna Parlamentu z 22. júla 1999 (Ú. v. ES C 301, s. 26) bola výboru pre ústavné veci predložená „otázka uplatnenia článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku predovšetkým vo vzťahu k vytvoreniu skupiny TDI“. Z bodu 5 zápisnice zo schôdze tohto výboru z 27. a 28. júla 1999 vyplýva, že jeho predseda uviedol žiadosť o výklad, ktorá bola výboru adresovaná v tom zmysle, že sa týka „otázky vytvorenia skupiny TDI na účely stanovenia, či toto založenie bolo v súlade s ustanovením článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku“.

30      Listom z 28. júla 1999 (pozri bod 9 vyššie) informoval predseda výboru pre ústavné veci predsedníčku Parlamentu, že výbor vyložil článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku tak, že nedovoľuje vytvorenie skupiny TDI vzhľadom na to, že vyhlásenie o vytvorení tejto skupiny vylučuje akúkoľvek politickú príslušnosť a dáva jej zakladajúcim členom absolútnu politickú slobodu. Predseda navrhol zahrnutie výkladovej poznámky uvedenej v bode 9 tohto rozsudku do článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. Tento návrh bol prijatý Parlamentom v pléne 14. septembra 1999.

31      Z už uvedených bodov 28 až 30 vyplýva, že výbor pre ústavné veci bol požiadaný o výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku po tom, ako bolo oznámené vyhlásenie o vytvorení skupiny TDI a jeho súlad s týmto článkom bol spochybnený predsedami ostatných politických skupín. Výkladová poznámka k tomuto ustanoveniu navrhnutá výborom pre ústavné veci a schválená Parlamentom 14. septembra 1999 bola prijatá v súvislosti s týmto vyhlásením a jej obsah bol vymedzený s prihliadnutím na konkrétny prípad tohto vyhlásenia.

32      Za týchto okolností Parlament nemôže tvrdiť, že cieľom aktu zo 14. septembra 1999 bolo len prijatie všeobecného a abstraktného výkladu článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

33      Tým, že Parlament 14. septembra 1999 schválil všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý navrhol výbor pre ústavné veci, vyjadril takisto aj svoje stanovisko k vyhláseniu o vytvorení skupiny TDI. Vo svetle tohto všeobecného výkladu rozhodol, že skupina nekonala v súlade s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, a teda ju možno považovať za neexistujúcu. Následne a bez toho, aby v tejto súvislosti bolo potrebné ďalej konať, poslanci, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny TDI a ktorých Parlament akceptoval ako poslancov, ktorí zatiaľ zasadajú ako členovia skupiny TDI, čo Parlament pripustil na pojednávaní, boli s okamžitou platnosťou považovaní za nezávislých poslancov. Túto skutočnosť Parlament nepopiera.

34      Z rozhodnutia, ktoré bolo prijaté predsedníctvom Parlamentu 14. septembra 1999, týkajúceho sa rozdelenia príspevkov podľa bodu 3707 rozpočtu Parlamentu v súvislosti s výdavkami na sekretariát a na administratívu, ako aj výdavkami vo vzťahu k politickým aktivitám politických skupín a nezávislých poslancov v období druhej polovice roku 1999, je zrejmé, že rozhodnutie, ktoré v tento deň schválil Parlament a ktorým bola skupina TDI vyhlásená za neexistujúcu, malo účinky ex tunc. Toto rozhodnutie predsedníctva totiž neuvádza skupinu TDI medzi skupinami, na ktoré sa vzťahuje rozdelenie príspevkov na uvedený polrok, ktorý zahŕňa obdobie medzi 19. júlom a 14. septembrom 1999.

35      Ako vyplýva z bodov 28 až 34 vyššie, je namieste sa domnievať, že Parlament 14. septembra 1999 rozhodol, že skupina TDI bola neexistujúca ex tunc z dôvodu nesúladu s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

36      Návrh Front national na zrušenie rozhodnutia Parlamentu zo 14. septembra 1999, ktorým sa rozpúšťa skupina TDI so spätnou účinnosťou, sa musí vnímať tak, že odkazuje na rozhodnutie uvedené v predchádzajúcom bode.

37      Vo svetle uvedených úvah sa vo veci T‑327/99 musí zamietnuť žalobný dôvod, ktorý sa zakladá na neexistencii napadnutého rozhodnutia.

38      Vo vzťahu k veci T‑329/99 z doslovného zápisu z pléna Parlamentu, ktoré sa uskutočnilo 13. septembra 1999, vyplýva, že počas tohto zasadania predsedníčka Parlamentu oznámila:

„Ako si určite spomínate, na schôdzi 27. a 28. júla tohto roku výbor pre ústavné veci preskúmal žiadosť o výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorá bola podaná Konferenciou predsedov počas schôdze 21. júla.

Výbor pre ústavné veci rozhodol takto: ‚Vyhlásenie o vytvorení technickej skupiny nezávislých poslancov (zmiešanej skupiny) nie je v súlade s článkom 29 ods. 1 [rokovacieho poriadku]‘. Výbor pre ústavné veci ďalej uvádza: ‚Vyhlásenie o vytvorení tejto skupiny, konkrétne príloha 2 listu o jej založení, ktoré bolo adresované predsedovi Európskeho parlamentu, vylučuje akúkoľvek politickú príslušnosť. Toto vyhlásenie dovoľuje zakladajúcim členom skupiny absolútnu politickú nezávislosť v rámci skupiny.‘

Výbor pre ústavné veci žiada, aby bola do článku 29 ods. 1 nášho rokovacieho poriadku zahrnutá nasledujúca výkladová poznámka: ‚vytvorenie skupiny, ktorá otvorene odmieta politický charakter a akúkoľvek spoločnú politickú príslušnosť svojich členov, nie je v zmysle tohto článku prijateľné‘.“

39      Z doslovného zápisu z pléna Parlamentu zo 14. septembra 1999 vyplýva, že na základe pripomienky pána Napolitano zo skupiny PSE, ktorý poznamenal, že predbežná verzia zápisnice z pléna z 13. septembra 1999 nezachytila vyhlásenie predsedníčky Parlamentu v úplnej podobe, keďže neobsahovalo prvú časť tohto vyhlásenia týkajúcu sa nesúladu vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, predsedníčka Parlamentu uviedla, že zápisnica bude upravená a doplnená v požadovanom zmysle.

40      Po vystúpeniach zo strany pánov Gollnisch a Dell’Alba zo skupiny TDI, ktorí namietali proti tejto úprave, predsedníčka Parlamentu vyhlásila:

„Pán Dell’Alba, jedna vec je jasná. Ja viem, čo som včera povedala, a nie len že to viem, ale mám pred sebou text, ktorý som včera prečítala a ktorý nemôže nikto spochybniť.

Máme postup, ktorý upravuje prijatie zápisnice a ktorý umožňuje poslancom, ktorí si myslia, že zápisnica nie je v súlade s tým, čo bolo povedané, túto zápisnicu neschváliť. Navyše aj ja sama by som mohla zastávať názor, že moje myšlienky neboli presne zachytené, berúc do úvahy to, ako som ich vyjadrila, a to, ako ich tu dnes nachádzam.

Jediné, čo môžem urobiť, je podporiť opravu, o ktorú žiada pán Napolitano, vzhľadom na to, že som viac ako ktokoľvek iný spôsobilá konštatovať, či moje slová boli presne zachytené. Z tohto dôvodu nemôžem odmietnuť podporiť túto opravu.“

41      Po pripomienke pána Panellu zo skupiny TDI predsedníčka Parlamentu dodala:

„… Teraz žiadam všetkých, aby predložili svoje návrhy na opravu zápisnice z rokovania, ktoré považujú za nevyhnutné… V súlade so zvyčajným postupom potom vyhlásim zápisnicu za schválenú spolu s opravami, o ktorých som bola informovaná. Až potom pristúpime k hlasovaniu o vašej námietke proti výkladu.“

42      Zápisnica z pléna z 13. septembra 1999, ktorá bola doplnená tak, ako o to požiadal pán Napolitano, bola následne schválená Parlamentom. Z toho vyplýva, že stanovisko výboru pre ústavné veci o súlade vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku tak, ako je uvedené v bode 38 tohto rozsudku, je neoddeliteľnou súčasťou výkladu tohto článku, ktorý bol predložený na hlasovanie Parlamentu. Nič nenasvedčuje tomu, že Parlament pri schválení tohto výkladu urobil výhradu voči stanovisku, ktoré bolo takto vyjadrené.

43      Vo svetle týchto skutočností sa na schválenie výkladovej poznámky k článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku navrhovanej výborom pre ústavné veci, ku ktorému došlo 14. septembra 1999, musí nazerať tak, že jeho súčasťou je prijatie stanoviska výboru o súlade tohto článku s vyhlásením o vytvorení skupiny TDI.

44      V každom prípade analýza v bodoch 28 až 34 tohto rozsudku, z ktorej vyplýva, že 14. septembra 1999 Parlament vyhlásil skupinu TDI za neexistujúcu z dôvodu nesúladu s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, poukazuje na to, že Parlament sa v tento deň rozhodol prijať vyššie uvedené stanovisko.

45      Z toho vyplýva, že žalobný dôvod, ktorý spočíva v neexistencii napadnutého aktu, musí byť zamietnutý aj vo veci T‑329/99. Tento žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý v celom rozsahu.

46      Na záver skúmania tohto žalobného dôvodu je nevyhnutné dospieť k záveru, že aktom zo 14. septembra 1999 sa Parlament rozhodol prijať všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý navrhol výbor pre ústavné veci, ako aj stanovisko, ktoré tento výbor vyjadril v súvislosti so súladom tohto článku s vyhlásením o vytvorení skupiny TDI, a konštatovať neexistenciu tejto skupiny ex tunc z dôvodu nerešpektovania podmienky uvedenej v tomto ustanovení.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na nežalovateľnej povahe aktu zo 14. septembra 1999

47      Vo všetkých troch veciach Parlament tvrdí, že jeho akt zo 14. septembra 1999 nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť pred súdom Spoločenstva. V podstate tvrdí, že tento akt sa týka výlučne vnútornej organizácie práce Parlamentu a vo vzťahu k tretím osobám nemá žiadne právne účinky.

48      Súd prvého stupňa predbežne pripomína, že Európske spoločenstvo je založené na panstve práva v tom zmysle, že ani jeho členské štáty, ani jeho inštitúcie sa nemôžu vyhnúť preskúmaniu, či ich akty sú v súlade so základnou ústavnou chartou, teda Zmluvou obsahujúcou ucelený systém opravných prostriedkov a konaní, ktorých cieľom je umožniť Súdnemu dvoru preskúmanie zákonnosti aktov inštitúcií (pozri rozsudky Súdneho dvora z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, Zb. s. 1339, bod 23; z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4199, bod 16, a z 23. marca 1993, Weber/Parlament, C‑314/91, Zb. s. I‑1093, bod 8, a uznesenie Súdneho dvora z 13. júla 1990, Zwartveld a i., C‑2/88 Imm., Zb. s. I‑3365, bod 16; pozri tiež stanovisko Súdneho dvora zo 14. decembra 1991, 1/91, Zb. s. I‑6079, bod 21).

49      Predovšetkým článok 230 prvý odsek ES stanovuje, že súd Spoločenstva preskúmava zákonnosť aktov Parlamentu, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám.

50      V tejto veci bol akt zo 14. septembra 1999 prijatý v pléne väčšinou poslancov. Na účely preskúmania jeho prípustnosti sa tento akt musí považovať za akt samotného Parlamentu (pozri analogicky rozsudok Les Verts/Parlament, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 20).

51      Ďalej je vhodné zdôrazniť, že na to, aby bola žaloba o neplatnosť aktu Parlamentu prípustná, vyžaduje článok 230 prvý odsek ES podľa judikatúry, aby sa rozlišovalo medzi dvoma kategóriami aktov.

52      Akty Parlamentu, ktoré sa vzťahujú výhradne na vnútornú organizáciu práce Parlamentu, nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť (uznesenia Súdneho dvora zo 4. júna 1986, Skupina európskej pravice/Parlament, 78/85, Zb. s. 1753, bod 11, a z 22. mája 1990, Blot a Front national/Parlament, C‑68/90, Zb. s. I‑2101, bod 11; rozsudok Weber/Parlament, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 9). Do tejto prvej kategórie aktov patria akty Parlamentu, ktoré buď nemajú právne účinky, alebo majú právne účinky len v rámci Parlamentu vo vzťahu k organizácii jeho práce a sú predmetom postupov preskúmania, ktoré sú upravené v Rokovacom poriadku Parlamentu (rozsudok Weber/Parlament, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 10).

53      Druhá kategória zahŕňa akty Parlamentu, ktoré majú právne účinky alebo sú prijaté s cieľom, aby mali právne účinky vo vzťahu k tretím osobám, alebo inými slovami, akty, ktoré prekračujú rámec vnútornej organizácie práce inštitúcie. Takéto akty môžu byť napadnuté pred súdom Spoločenstva (rozsudok Weber/Parlament, už citovaný v bode 48 vyššie, bod 11).

54      Parlament tvrdí, že akt zo 14. septembra 1999 patrí do prvej kategórie, a nemôže byť preto napadnutý žalobou o neplatnosť. Žalobcovia naopak tvrdia, že tento akt spadá do druhej kategórie a že ich žaloba o neplatnosť musí byť vyhlásená za prípustnú.

55      V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že predmetom týchto žalôb je zrušenie aktu zo 14. septembra 1999, ktorým Parlament prijal všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, navrhovaný výborom pre ústavné veci, ako aj jeho stanovisko o súlade vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI s týmto článkom a ktorým vyhlásil neexistenciu tejto skupiny ex tunc (pozri bod 46 vyššie).

56      Je pravdou, že cieľom rokovacieho poriadku inštitúcie Spoločenstva je organizácia vnútorného fungovania jeho zložiek v záujme dobrého výkonu správy a hlavnou úlohou pravidiel, ktoré sú v ňom ustanovené, je zabezpečiť hladký priebeh rozpravy (rozsudok Súdneho dvora zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, Zb. s. I‑2069, bod 49).

57      Táto skutočnosť však sama osebe neznamená, že akt Parlamentu, ako je ten, ktorý bol prijatý 14. septembra 1999, nemôže mať právne účinky voči tretím osobám (pozri rozsudok Súdneho dvora z 30. apríla 1996, Holandsko/Rada, C‑58/94, Zb. s. I‑2169, bod 38), a teda že nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej na súd Spoločenstva podľa článku 230 ES.

58      Z toho vyplýva, že je úlohou Súdu prvého stupňa, aby určil či akt zo 14. septembra 1999 môže byť považovaný za taký, ktorý má právne účinky, alebo bol prijatý s cieľom, aby mal právne účinky, ktoré prekračujú rámec vnútornej organizácie práce Parlamentu.

59      V tomto smere je vhodné zdôrazniť, že akt zo 14. septembra 1999 bráni poslancom, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny TDI, aby sa mohli prostredníctvom tejto skupiny združovať v politickej skupine v zmysle článku 29 rokovacieho poriadku, a to tým, že sú považovaní za nezávislých poslancov podľa článku 30 rokovacieho poriadku. Ako teda vyplýva z toho, čo bolo uvedené v bode 3 a 4, títo poslanci pri výkone svojho mandátu podliehajú iným podmienkam, ako sú podmienky v súvislosti s členstvom v politickej skupine, ktoré by sa na nich vzťahovali v prípade, ak by akt zo 14. septembra 1999 nebol prijatý.

60      Akt zo 14. septembra 1999 teda má vplyv na podmienky, za ktorých dotknutí poslanci vykonávajú parlamentné funkcie, a má teda vo vzťahu k nim právne účinky.

61      Poslanci, ktorí sú uvedení v bodoch 59 a 60 vyššie a ktorí sú zvolení podľa článku 1 aktu z 20. septembra 1976 o všeobecných a priamych voľbách zástupcov do Zhromaždenia (Ú. v. ES L 278, s. 5, ďalej len „akt z roku 1976“) ako zástupcovia ľudu štátov spojených v Spoločenstve, musia byť v súvislosti s aktom, ktorý pochádza z Parlamentu a ktorý má právne účinky, pokiaľ ide o podmienky výkonu tohto mandátu, považovaní za tretie osoby v zmysle článku 230 prvého odseku ES, a to bez ohľadu na stanovisko, ktoré osobne zastávali v pléne 14. septembra 1999 pri hlasovaní o výkladovej poznámke k článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorú navrhol výbor pre ústavné veci.

62      Za týchto okolností nemožno na akt zo 14. septembra 1999 nazerať len ako na akt, ktorý sa vzťahuje na vnútornú organizáciu práce Parlamentu. Navyše je potrebné zdôrazniť, že tento akt nepodlieha preskúmaciemu konaniu podľa rokovacieho poriadku. Z toho vyplýva, že podľa kritérií stanovených Súdnym dvorom v rozsudku Weber/Parlament, už citovanom v bode 48 vyššie (body 9 a 10), musí byť možné tento akt preskúmať súdom Spoločenstva podľa článku 230 prvého odseku ES.

63      S prihliadnutím na uvedené sa musí druhý žalobný dôvod zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na tom, že žalobcovia nie sú priamo a osobne dotknutí aktom zo 14. septembra 1999

64      Vo všetkých troch veciach Parlament tvrdí, že žalobcovia nie sú aktom zo 14. septembra 1999 priamo a osobne dotknutí v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, ktorý, ako tvrdí Parlament, je všeobecným a deklaratórnym výkladom ustanovenia všeobecnej povahy.

65      Pokiaľ ide o otázku, či sa akt zo 14. septembra 1999 priamo týka žalobcov, Súd prvého stupňa konštatuje, že s prihliadnutím na už uvedené body 59 a 60 tento akt bráni pánovi Martinezovi a de Gaullovi, ako aj poslancom, ktorí podali žalobu vo veci T‑329/99, bez toho, aby bolo nevyhnutné prijatie doplnkového opatrenia, združovať sa prostredníctvom skupiny TDI v politickej skupine v zmysle článku 29 rokovacieho poriadku, čo priamo zasahuje do výkonu ich funkcií. Tento akt sa preto musí považovať za akt, ktorý sa žalobcov priamo týka.

66      Čo sa týka veci T‑327/99, je vhodné zdôrazniť, že francúzska politická strana známa ako Front national je právnickou osobou, ktorej cieľom je v zmysle vyhlásenia o vytvorení propagácia politických myšlienok a projektov prostredníctvom svojich členov v rámci vnútroštátnych a európskych inštitúcií. Táto strana predložila zoznam kandidátov vo voľbách zástupcov do Parlamentu v júni 1999. Všetky osoby uvedené na tomto zozname, ktoré boli zvolené do Parlamentu, sú medzi poslancami, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny TDI. Vzhľadom na akt zo 14. septembra 1999 sú všetky tieto osoby v situácii, ktorá je už opísaná v bode 59 vyššie, čo priamo zasahuje do podmienok propagácie myšlienok a projektov strany, ktorú reprezentujú v Európskom parlamente, a tým pádom vplýva na dosiahnutie deklarovaného cieľa politickej strany na európskej úrovni.

67      Akt zo 14. septembra 1999 sa preto musí považovať za akt, ktorý sa priamo týka Front national.

68      Čo sa týka otázky, či sa akt zo 14. septembra 1999 osobne týka žalobcov, je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry môžu fyzické alebo právnické osoby tvrdiť, že sú osobne dotknuté len v prípade, že sa ich napadnutý akt osobne týka vzhľadom na ich osobitné vlastnosti alebo vzhľadom na okolnosti, ktorými sa odlišujú od všetkých ostatných osôb (pozri napríklad rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223, a z 18. mája 1994, Codorniu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. apríla 1995, CCE de Vittel a i./Komisia, T‑12/93, Zb. s. II‑1247, bod 36).

69      Hoci v tomto prípade bol aktom zo 14. septembra 1999 prijatý všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý navrhol výbor pre ústavné veci, je vhodné mať na zreteli predovšetkým to, že výbor bol o tento výklad požiadaný po tom, ako predsedovia politických skupín vzniesli námietku po oznámení predsedníčky Parlamentu na plenárnom zasadnutí 20. júla 1999, že od niekoľkých poslancov dostala vyhlásenie týkajúce sa vytvorenia skupiny TDI. Medzi týmito poslancami boli aj páni Martinez a de Gaulle, členovia Front national, a poslanci, ktorí podali žalobu vo veci T‑329/99.

70      Ďalej bolo konštatované, že tento výklad bol navrhnutý výborom pre ústavné veci vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu vyhlásenia o vytvorení (pozri body 29 až 31 vyššie).

71      Nakoniec z analýzy týkajúcej sa prvého žalobného dôvodu je zrejmé, že aktom zo 14. septembra 1999 Parlament neprijal len všeobecný výklad uvedený v bode 69 tohto rozsudku, ale tiež stanovisko vyjadrené výborom pre ústavné veci v súvislosti so súladom vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, a vyhlásil, že táto skupina je neexistujúca ex tunc z dôvodu nesúladu s týmto ustanovením (pozri bod 46 vyššie).

72      Z toho vyplýva, že akt zo 14. septembra 1999 sa týka žalobcov vo veciach T‑222/99 a T‑327/99, ako aj poslancov, ktorí podali žalobu vo veci T‑329/99, vzhľadom na konkrétne rozhodnutia uvedené v predchádzajúcom bode, ktoré sa v ňom nachádzali v súvislosti so skupinou TDI, čím sa ich postavenie odlišuje od všetkých ostatných osôb. Z toho dôvodu sa ich osobne týka v zmysle judikatúry uvedenej v bode 68 vyššie.

73      Čo sa týka veci T‑329/99, je vhodné upresniť – vzhľadom na to, že tu ide o jednu a tú istú žalobu –, že keď sa dospelo k záveru, že akt zo 14. septembra 1999 sa priamo a osobne týka poslancov, ktorí podali túto žalobu, nie je potrebné skúmať, či sa toto opatrenie priamo a osobne týka aj volebného zoskupenia Lista Emma Bonino, ktoré je v tejto veci jedným zo žalobcov (rozsudok Súdneho dvora z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, bod 31).

74      Vo svetle týchto úvah musí byť tretí žalobný dôvod zamietnutý.

75      Žaloba o neplatnosť musí byť preto vyhlásená za prípustnú.

 O veci samej

76      Na podporu svojich žalôb o neplatnosť žalobcovia predkladajú niekoľko žalobných dôvodov, z ktorých niektoré sú spoločné, zatiaľ čo ostatné sa týkajú len ich konkrétnych vecí. Ich tvrdenia však v podstate môžu byť rozdelené na deväť žalobných dôvodov.

77      Podľa prvého žalobného dôvodu je akt zo 14. septembra 1999 založený na nesprávnom výklade článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. Druhý žalobný dôvod uvádza porušenie zásady rovnosti zaobchádzania a porušenie rokovacieho poriadku, ako aj absenciu právneho základu vzhľadom na to, že Parlament sa dopustil chyby, keď preskúmal súlad skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a zaujal stanovisko, že poslanci, ktorí patria do tejto skupiny, nemajú rovnakú politickú príslušnosť. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k členom skupiny TDI. Podľa štvrtého žalobného dôvodu bola porušená zásada demokracie. Piatym žalobným dôvodom je porušenie zásady proporcionality. Šiestym je porušenie zásady slobody združovania. Siedmy žalobný dôvod je založený na údajnom nerešpektovaní parlamentných tradícií, ktoré sú spoločné pre členské štáty. Podľa ôsmeho žalobného dôvodu boli porušené základné formálne požiadavky. Deviaty žalobný dôvod je založený na domnienke zneužitia postupu.

78      Žalobcovia, ktorí uvádzajú tieto žalobné dôvody v jednotlivých veciach, budú konkretizovaní pri preskúmaní týchto dôvodov.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na tom, že akt zo 14. septembra 1999 spočíva na nesprávnom výklade článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku

79      Vo všetkých troch prípadoch žalobcovia tvrdia, že akt zo 14. septembra 1999 je založený na nesprávnom výklade článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a je v rozpore s duchom rokovacieho poriadku. Požiadavka politickej príslušnosti upravená v tomto ustanovení je fakultatívna. Poslanci sa môžu združovať v politických skupinách na základe svojej politickej príslušnosti, ale majú tiež právo vytvárať skupiny na základe iných kritérií. Ustanovenie článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku by teda malo byť vykladané tak, že dovoľuje poslancom združovať sa podľa ich politickej príslušnosti, ale zároveň im nebráni vytvárať skupiny, ktoré takúto politickú príslušnosť nemajú, ak je ich cieľom vytvoriť rovnováhu medzi požiadavkami, ktoré vyplývajú z efektívnej organizácie parlamentného zhromaždenia, a zabezpečením plnohodnotného výkonu parlamentných funkcií poslancov.

80      V súvislosti s touto otázkou Súd prvého stupňa poukazuje na to, že podľa článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku môžu poslanci vytvárať skupiny podľa svojej politickej príslušnosti.

81      Na takéto ustanovenie článku s názvom „vytváranie politických skupín“ sa musí nevyhnutne nazerať tak, že poslanci, ktorí sa rozhodnú vytvoriť v rámci Parlamentu politickú skupinu, ju môžu vytvoriť výlučne na základe politickej príslušnosti., Znenie článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ako aj názov tohto článku preto odporuje tvrdeniu žalobcu o fakultatívnej povahe kritéria politickej príslušnosti, ktoré obsahuje toto ustanovenie.

82      Okrem toho rokovací poriadok a predovšetkým ustanovenia uvedené v bodoch 1 až 5 vyššie stále odkazujú na politické skupiny, čo nepochybne vyplýva z myšlienky, že organizácia európskeho parlamentného zhromaždenia je založená na vytváraní skupín, ktoré majú výlučne politickú povahu. Toto zistenie podporuje tvrdenie Európskeho parlamentu, že kritérium politickej príslušnosti upravené v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku je povinným predpokladom vytvorenia skupiny.

83      Vo všetkých troch veciach sa žalobcovia domnievajú, že ich tvrdenia podporuje skutočnosť, že Parlament doteraz nikdy nemonitoroval rešpektovanie podmienky politickej príslušnosti a že vytvorenie technických skupín bolo v minulosti povolené. Takto bolo povolené vytvorenie „Groupe de coordination technique des groupes et des parlementaires indépendants“ (Politická skupina pre technickú koordináciu nezávislých skupín a poslancov, ďalej len „skupina CDI“) v roku 1979; „Groupe arc-en-ciel: Fédération de l’Alliance Verte-Alternative Européenne, d’Agalev-Ecolo, du Mouvement Populaire danois contre l’Appartenance à la Communauté Européenne et de l’Alliance Libre Européenne au sein du Parlament Européenn“ (Dúhová skupina zložená z Európskej zelenej alternatívnej aliancie, Agalev-Ecolo, Dánskeho ľudového hnutia proti členstvu v Európskom spoločenstve a zo Slobodnej európskej aliancie Európskeho parlamentu) v roku 1984; „Groupe technique de défense des groupes et des députés indépendants“ (Technická skupina na ochranu nezávislých skupín a poslancov, ďalej len „skupina CTDI“) v roku 1987; a „Groupe arc-en-ciel au Parlament Européenn“ (Dúhová skupina Európskeho Parlamentu) v roku 1989. Front national tiež poukazuje na vytvorenie „Europe des Nations“ (Európa národov) počas mandátu predchádzajúcich zákonodarných zhromaždení.

84      Aj keď však možno akceptovať tvrdenia žalobcov o technickej povahe rôznych skupín uvedených v predchádzajúcom bode, skutočnosť, že vytvorenie takýchto skupín nebolo spochybnené na základe rovnakého ustanovenia, akým je článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, nie je v kontexte analýzy uvedenej v bodoch 80 až 82 relevantná, teda z tejto analýzy jednoznačne vyplýva, že na článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku sa musí nazerať tak, že vyžaduje, aby poslanci vyhlasujúci sa za skupinu mali rovnakú politickú príslušnosť.

85      Postoj Parlamentu v súvislosti s vyhláseniami o vytvorení skupín, ktorý je uvedený v bode 83 vyššie, sa musí vnímať tak, že odráža posúdenie súladu požiadavky politickej príslušnosti, ktorá sa líši od politickej príslušnosti v tomto prípade a ktorá je závislá na špecifickom obsahu a kontexte jednotlivých vyhlásení. Naopak, nemožno ho považovať za prístup, ktorého výsledkom by bol právny výklad, podľa ktorého by požiadavka politickej príslušnosti uvedená v po sebe nasledujúcich vydaniach Rokovacieho poriadku Parlamentu mohla byť považovaná za fakultatívnu.

86      Front national a pani Bonino a i. tvrdia, že ich výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku podporuje skutočnosť, že Parlament v zložení, aké vzišlo z posledných volieb, povolil vytvorenie „Skupiny pre Európu demokracie a rozdielov“ (ďalej len „skupina EDD“), hoci išlo o výlučne technickú skupinu.

87      Súd prvého stupňa však pripomína, že názov tejto skupiny evokuje politickú víziu Európy, ktorú majú jej členovia a ktorá opodstatňuje stanovisko Parlamentu, podľa ktorého požiadavka politickej príslušnosti ustanovená v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku bola na rozdiel od tejto veci splnená.

88      V každom prípade, aj keby sme prijali tvrdenia žalobcov o technickej povahe skupiny EDD, skutočnosť, že Parlament neskúmal súlad tejto skupiny s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku je v kontexte preskúmania uvedenom v bodoch 80 až 82 irelevantná. Jediné, čo z neho vyplýva, je, že Parlament posúdil vyhlásenie o vytvorení skupiny EDD inak ako vyhlásenie skupiny TDI v prejednávanej veci.

89      Z analýzy uvedenej v predchádzajúcich dvoch bodoch vyplýva, že skutočnosť, že Parlament nenamietal proti vytvoreniu skupiny EDD, nemôže byť žalobcom v žiadnom prípade na prospech pri napadnutí kogentnej povahy požiadavky politickej príslušnosti stanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

90      Pani Bonino a i. tiež tvrdia, že skutočnosť, že Parlament nikdy nespochybnil legitimitu súčasných politických skupín, hoci ich politická identita sa pri posledných hlasovaniach v pléne zdala pochybná, smeruje v prospech výkladu článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý presadzujú pani Bonino a i.

91      Z toho, ako v pléne hlasujú členovia politických skupín, ktoré tvoria súčasný Parlament, však nemožno, pokiaľ ide o článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, vyvodzovať žiadne závery. Požiadavka spoločnej politickej príslušnosti členov politických skupín im v skutočnosti nezabraňuje v tom, aby pri každodennom kontakte vyjadrovali rozdielne politické názory o určitej téme v súlade so zásadou nezávislosti mandátu stanovenou v článku 4 ods. 1 aktu z roku 1976 a v článku 2 rokovacieho poriadku. To, že poslanci tej istej politickej skupiny môžu hlasovať rozdielne, sa za týchto okolností nesmie považovať za ukazovateľ nedostatku spoločnej politickej príslušnosti poslancov, ale skôr za skutočnosť, ktorá odráža zásadu nezávislosti mandátu poslanca.

92      Z toho vyplýva, že skutočnosť, že členovia jednej politickej skupiny hlasujú v pléne rozdielne, ako aj skutočnosť že Parlament na takýto postup nereagoval, nemožno v žiadnom prípade vnímať ako dôkaz fakultatívnej povahy požiadavky politickej príslušnosti stanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

93      Pani Bonino a i. ďalej tvrdia, že skutočnosť, že rokovací poriadok neobsahuje ustanovenie o tom, že nezávislí poslanci budú automaticky pridelení do zmiešanej skupiny s rovnakými výsadami, aké má politická skupina, podporuje voľný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý pani Bonino a i. presadzujú.

94      Postavenie, ktoré Parlament udelil poslancom, ktorí nepatria do žiadnej politickej skupiny, však nemožno použiť v prospech takého výkladu článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý je v rozpore so samotným znením tohto ustanovenia, ako aj s ostatnými skutočnosťami uvedenými v bodoch 80 až 82.

95      Vo svetle týchto úvah musí byť prvý žalobný dôvod zamietnutý.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a ustanovení rokovacieho poriadku, ako aj na neexistencii právneho základu vzhľadom na to, že Parlament sa dopustil chyby, keď skúmal súlad skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a zaujal stanovisko, že členovia tejto skupiny nemajú rovnakú politickú príslušnosť

96      Páni Martinez a de Gaulle spolu s Front national tvrdia, že v rokovacom poriadku nie je ustanovenie, podľa ktorého má Parlament právo overovať politickú príslušnosť poslancov, ktorí vyhlásia, že majú v úmysle vytvoriť skupinu. Založenie skupiny je záležitosťou poslancov a ich jedinou povinnosťou je predložiť vyhlásenie predsedovi Parlamentu. Nejestvuje ustanovenie, ktoré by upravovalo postup uznania. V tejto veci však Parlament svojvoľne preskúmal politickú možnosť vytvorenia skupiny TDI a uzurpoval si právomoc posudzovať politickú príslušnosť a dôvody, ktoré viedli k vytvoreniu tejto skupiny. Tým konal v rozpore so znením a duchom rokovacieho poriadku.

97      Títo žalobcovia tvrdia, že Parlament dospel k nesprávnemu záveru, že poslancov, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny TDI, nespájala žiadna politická príslušnosť. Títo poslanci v skutočnosti mali rovnakú politickú príslušnosť, ktorá súvisela so želaním zabezpečiť pre všetkých poslancov plnohodnotný výkon ich mandátov. Vyhlásenie politickej nezávislosti, ktoré bolo obsiahnuté v pravidlách vytvorenia skupiny TDI, nevylučuje existenciu takejto príslušnosti. Akt zo 14. septembra 1999 je v skutočnosti politickým rozhodnutím bez objektívneho opodstatnenia, ktoré umožňuje neprípustné správanie politických skupín v Parlamente.

98      Front national dodáva, že členovia skupiny TDI sa nikdy žiadnym spôsobom nezaviazali, že nebudú vzájomne spolupracovať. Naopak, od prijatia uznesenia vo veci Martinez a de Gaulle/Parlament, už citovaného v bode 13 vyššie, skupina TDI fungovala ako každá politická skupina v Parlamente. Predkladala pozmeňujúce návrhy k správam a návrhy uznesení.

99      Páni Martinez a de Gaulle ďalej tvrdia, že len správanie členov skupiny počas zasadania môže odhaliť politickú súdržnosť tejto skupiny. V tejto súvislosti uvádzajú podobne ako Front national aktuálne príklady hlasovania podľa mien, ktoré dokladujú zhodu názorov medzi členmi skupiny TDI.

100    Aby mohol Súd prvého stupňa reagovať na tvrdenia žalobcov v rámci tohto žalobného dôvodu, pokladá za vhodné najprv preskúmať, či má Parlament právomoc overovať, tak ako to urobil v tejto veci, či skupina, ktorej vytvorenie vyhlásilo niekoľko poslancov podľa článku 29 ods. 4 rokovacieho poriadku, rešpektovala ustanovenie článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. Ak sa ukáže, že je to tak, bude ďalej úlohou Sudu prvého stupňa určiť rozsah voľnej úvahy, ktorý z tejto právomoci pre Parlament vyplýva, a po tretie preskúmať, či je záver Parlamentu, že skupina TDI nesplnila požiadavku politickej príslušnosti stanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, dôvodný.

101    Vo vzťahu k prvej otázke z článku 180 rokovacieho poriadku jasne vyplýva, že Parlament má právomoc zabezpečiť, aby bol rokovací poriadok správne uplatňovaný a vykladaný, a túto právomoc môže v prípade potreby uskutočniť prostredníctvom výboru pre ústavné veci. V tejto súvislosti má predovšetkým právomoc monitorovať, tak ako to urobil v tejto veci, či skupina, ktorá predložila vyhlásenie o vytvorení predsedovi Parlamentu podľa článku 29 ods. 4 rokovacieho poriadku, dodržala požiadavku politickej príslušnosti ustanovenú v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. Odňatie tejto právomoci Parlamentu by bolo to isté, ako ho zaviazať, aby zbavil ustanovenie článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku jeho účinku.

102    V súvislosti s rozsahom voľnej úvahy, ktorá Parlamentu vyplýva z jeho kontrolnej právomoci, Súd prvého stupňa poukazuje na to, že ani ustanovenie článku 29 rokovacieho poriadku, ani iné jeho ustanovenie nedefinuje koncept politickej príslušnosti uvedenej v odseku 1 tohto článku. Rokovací poriadok ani nevyžaduje, aby bol k vyhláseniu o vytvorení skupiny podľa článku 29 rokovacieho poriadku pripojený dokument, z ktorého vyplýva politická príslušnosť členov skupiny.

103    Za týchto okolností musí byť koncept politickej príslušnosti vnímaný tak, že v každom špecifickom prípade má taký význam, aký mu dajú poslanci, ktorí tvoria politickú skupinu podľa článku 29 rokovacieho poriadku, bez toho, aby bolo nevyhnutné otvorene ho definovať. Z toho vyplýva domnienka, že poslanci, ktorí vyhlásia, že sa združujú v skupine podľa tohto ustanovenia, majú rovnakú politickú príslušnosť, hoc aj len minimálnu.

104    Túto domnienku však nemožno pokladať za nevyvrátiteľnú. Z kontrolnej právomoci Parlamentu uvedenej v bode 101 tohto rozsudku vyplýva, že Parlament má právo preskúmať, či bola splnená požiadavka článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak – tak ako to vyplýva z výkladovej poznámky k článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku prijatej 14. septembra 1999 (pozri bod 9 vyššie) – poslanci, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny, otvorene popierajú akúkoľvek spoločnú politickú príslušnosť spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s vyššie uvedenou požiadavkou.

105    Tento prístup umožňuje dať do súladu na jednej strane široký spôsob vnímania, ktorý je potrebné zaujať v súvislosti s konceptom politickej príslušnosti, vzhľadom na jeho subjektívnu povahu a na druhej strane rešpektovanie požiadavky stanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

106    Parlament v tomto prípade tým, že vyjadril súhlas so stanoviskom vyjadreným výborom pre ústavné veci, dospel k záveru, že vyhlásenie o vytvorení skupiny TDI nie je v súlade s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, pretože vylučovalo akúkoľvek politickú príslušnosť a pre jednotlivých zakladajúcich členov z neho vyplývala absolútna politická nezávislosť v rámci tejto skupiny. Takéto posúdenie je možné zahrnúť do rámca voľnej úvahy uvedeného v bode 104 vyššie.

107    Keďže je to tak, prislúcha teraz Sudu prvého stupňa určiť, tak ako bolo uvedené v bode 100, či takéto posúdenie bolo dôvodné.

108    V tejto súvislosti skutočnosť, že vo vyhlásení o vytvorení skupiny TDI sa uvádza, že jednotliví zakladajúci členovia skupiny TDI si zachovávajú slobodu hlasovania jednak vo výboroch a jednak v pléne, neodôvodňuje záver, že týchto zakladajúcich členov nespája žiadna politická príslušnosť. Ide totiž o prejav zásady nezávislosti mandátu, ktorý je upravený v článku 4 ods. 1 aktu z roku 1976 a v článku 2 rokovacieho poriadku, a preto nemôže mať žiaden vplyv na posúdenie rešpektovania článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku zo strany skupiny (pozri bod 91 vyššie).

109    Ani skutočnosť, že poslanci, ktorí sa združia do skupiny, vyhlásia, že zostávajú navzájom politicky nezávislí, nestačí na to, aby odôvodnila zistenie, že nemajú rovnakú politickú príslušnosť. Takéto vyhlásenie je takisto v súlade so zásadou nezávislosti mandátu uvedenou v predchádzajúcom bode.

110    V tomto prípade je však nutné konštatovať, že konkrétne následky, ktoré členovia skupiny TDI spojili so svojím vyhlásením politickej nezávislosti, teda na jednej strane zákaz tykajúci sa každého člena skupiny hovoriť v mene všetkých členov skupiny a na druhej strane obmedzenie dôvodov stretnutí skupiny na rozdelenie času na rozpravu a na vyriešenie finančných a administratívnych otázok týkajúcich sa skupiny, poskytujú ucelený dôkaz o skutočnosti, že členovia skupiny sa za každú cenu snažili nevyvolať zdanie, že ich spája politická príslušnosť, a absolútne vylúčili zákonodarnú prácu smerujúcu k vyjadreniu spoločných politických zámerov, myšlienok a cieľov, hoci len minimálnych. Tieto skutočnosti poukazujú na to, že členovia skupiny TDI sa dohodli na tom, že vylúčia akékoľvek riziko toho, že budú považovaní za subjekt, ktorý spája politická príslušnosť, a odmietli vnímať skupinu ako prostriedok na vyjadrenie spoločného politického konania a obmedzili ju len na vykonávanie finančných a administratívnych funkcií.

111    Takto členovia skupiny TDI kategoricky odmietli akúkoľvek politickú príslušnosť, zaviazali sa, že za žiadnych okolností nebudú vyvolávať zdanie, že ich takáto príslušnosť spája, a vopred vylúčili akúkoľvek činnosť, hoci aj ad hoc, ktorá by počas pôsobenia zákonodarného zboru mohla slúžiť tomuto cieľu.

112    Zámerné popretie spoločnej politickej príslušnosti členov skupiny TDI dokazujú určité časti listu, zaslaného poslancami Lista Bonino ostatným poslancom, z 13. septembra 1999, teda zo dňa predchádzajúceho plénu, na ktorom Parlament rozhodol o výklade článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý navrhol výbor pre ústavné veci.

113    V týchto častiach listu sa uvádza:

„…

Na ustanovujúcom zasadaní nášho Parlamentu navrhli poslanci Lista Bonino všetkým poslancom, ktorí nepatria do žiadnej politickej skupiny, aby vytvorili jednu „zmiešanú“ skupinu. Cieľom návrhu bolo ukončiť diskriminačné zaobchádzanie s „nezávislými“ poslancami, ktoré vyplýva z rokovacieho poriadku, ako aj z vnútorných administratívnych a finančných ustanovení. V čase, keď sa od Parlamentu vyžaduje prijatie nových úloh a novej zodpovednosti, sme považovali za svoju povinnosť, uvedomujúc si riziko, že vyvolávame dojem, akoby sme vytvárali politické spojenia „contra naturam“, odsúdiť túto diskrimináciu, ktorá pokračuje už dvadsať rokov, a nie je hodna demokratického parlamentu, pretože znevažuje úctu, ktorú si vôľa ľudu zaslúži.

…

Vo výklade rokovacieho poriadku prijatého výborom pre ústavné veci, ktorý Vám bude predložený na schválenie počas tohto zasadania, sa uvádza…, že skupina TDI sa musí rozpustiť, pretože jej členovia podpísali vyhlásenie, podľa ktorého vylučujú akúkoľvek politickú príslušnosť a vyhlasujú absolútnu nezávislosť politických zástupcov, ktorí túto skupinu tvoria. Ide naozaj o zmiešanú skupinu, ktorú sme mali v úmysle založiť predtým, ako bude definitívne uznaná [rokovacím poriadkom].“

114    Týmito vyhláseniami sa signatári tohto listu snažili dať ostatným poslancom jasne najavo, že bez ohľadu na prvý dojem, ktorý vytvorenie skupiny TDI mohlo zanechať, nemajú žiadnu politickú príslušnosť s ostatnými členmi skupiny a že cieľom založenia skupiny bolo len umožniť tým poslancom, ktorí nepociťujú žiadnu politickú príslušnosť s ostatnými poslancami, združiť sa v zmiešanej skupine, ktorá by mohla požívať rovnaké výsady, ako sú tie, ktoré prináležia politickým skupinám, a aby sa tak ukončilo rozdielne zaobchádzanie, ktorému sú títo poslanci vystavení z dôvodu ich postavenia ako nezávislých poslancov.

115    Žalobcovia tvrdia, že deklarovaný ciel skupiny TDI, teda zabezpečenie, aby všetci poslanci mohli plnohodnotne vykonávať svoje parlamentné mandáty (pozri bod 6 vyššie), je dôkazom existencie politickej príslušnosti členov tejto skupiny. V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že medzi 20. júlom 1999, teda dňom, keď predsedovia ostatných politických skupín v Parlamente spochybnili súlad vytvorenia skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a 14. septembrom 1999, teda dňom, keď bolo prijaté predmetné rozhodnutie, sa členovia skupiny TDI pri spochybnení politickej povahy ich skupiny neodvolali na deklarovaný cieľ skupiny, aby tak demonštrovali existenciu spoločnej politickej príslušnosti jej členov.

116    Na schôdzach, kde sa diskutovalo o probléme súladu skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, členovia tejto skupiny najmä tvrdili, že podmienka uvedená v tomto ustanovení nie je obligatórna a že toto ustanovenie nevyžaduje od poslancov, ktorí sa združujú v skupinách, aby preukázali svoju politickú príslušnosť, a že ani Parlament, ani iné politické skupiny nie sú oprávnené prisvojiť si funkciu posudzovania politickej príslušnosti členov skupiny TDI a že skupiny, ktoré združujú poslancov, ktorí nemajú rovnakú politickú príslušnosť, boli povolené v minulosti a aj počas funkčného obdobia súčasného zákonodarného orgánu. Členovia skupiny TDI okrem toho spochybňujú aj existenciu spoločnej politickej príslušnosti členov politických skupín Parlamentu. Ďalej poukazujú na nepriaznivé zaobchádzanie s nezávislými poslancami v porovnaní s poslancami, ktorí patria do politickej skupiny, na rozdiel v tomto smere medzi situáciou v Parlamente a parlamentnými tradíciami istých členských štátov a na riziko, že zákaz skupiny TDI by mohol vytvoriť precedens.

117    Členovia tejto skupiny nikdy netvrdili, že cieľ, ktorí sledovali jej vytvorením, by mal byť vnímaný ako dôkaz ich politickej príslušnosti. Naopak, zo skutočností uvedených v bode 113 vyššie je zrejmé, že cieľom skupiny TDI bolo umožniť poslancom, ktorí nemajú rovnakú politickú príslušnosť s ostatnými, aby sa združili do zmiešanej skupiny s cieľom požívať výsady, ktoré majú politické skupiny.

118    Z toho vyplýva, že žalobcovia nemôžu kritizovať Parlament za to, že nevyložil cieľ deklarovaný vo vyhlásení o vytvorení skupiny TDI ako dôkaz existencie spoločnej politickej príslušnosti členov tejto skupiny.

119    V každom prípade táto skutočnosť nemôže vyvrátiť analýzu uvedenú v bodoch 111 až 115 vyššie, z ktorej jasne vyplýva, že členovia tejto skupiny sa otvorene dohodli na popretí politickej povahy skupiny.

120    Preskúmanie v bodoch 110 až 119 vyššie umožňuje dospieť k záveru, že Parlament správne zaujal stanovisko, že z vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI vyplývala absolútna a zjavná absencia spoločnej politickej príslušnosti členov tejto skupiny. Parlament tým, že zaujal toto stanovisko, si napriek tvrdeniam žalobcov, neprisvojil právo na posudzovanie politickej príslušnosti členov tejto skupiny. Parlament len konštatoval na základe uvedeného vyhlásenia, že dotknutí poslanci otvorene popreli akúkoľvek politickú príslušnosť, čím sami popreli vyvrátiteľnú domnienku politickej príslušnosti uvedenú v bodoch 103 a 104 tohto rozsudku. Za týchto okolností musel Parlament dospieť k záveru, že skupina TDI nesplnila požiadavky vyplývajúce z tohto ustanovenia, inak by zbavil článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku akéhokoľvek účinku.

121    Na túto analýzu nemá vplyv ani skutočnosť uvedená Front national, že odo dňa prijatia uznesenia vo veci Martinez a de Gaulle/Parlament, už citovaného v bode 13 vyššie, boli predložené pozmeňujúce návrhy správ a návrhy uznesení v mene skupiny TDI ani dôkazy predložené pánmi Martinez a de Gaulle, ako aj Front national o spôsobe hlasovania členov skupiny TDI na nedávnych plénach.

122    Pokiaľ ide o návrhy predložené v mene skupiny TDI, z dokumentov predložených Front national na žiadosť Súdu prvého stupňa je zrejmé, že tieto iniciatívy pochádzali buď od jedného poslanca, ktorý bol členom skupiny TDI, alebo od poslancov, ktorí patrili do určitej časti tejto skupiny. Žiaden z týchto návrhov nepochádzal od poslancov, ktorí by patrili do viac ako jednej časti skupiny TDI. Toto zistenie ďalej dokazuje úplnú absenciu spoločnej politickej príslušnosti zložiek skupiny tak, ako je to uvedené vo vyhlásení o vytvorení skupiny.

123    Čo sa týka spôsobu hlasovania členov skupiny TDI na nedávnych plénach, je vhodné zdôrazniť, že, ako na to vo svojich písomných vyjadreniach správne poukázal Parlament, zhodné hlasovacie postupy v rámci tejto skupiny môžu maskovať výrazné rozdiely v individuálnych politických motívoch, na ktorých sa zakladá hlasovanie individuálnych poslancov, a preto nemôžu byť považované za dôkaz existencie spoločnej politickej príslušnosti členov skupiny.

124    Je dôležité dodať, že akt zo 14. septembra 1999 predchádzal okolnostiam a skutočnostiam uvedeným v bode 121 vyššie, čo znamená, že tie nemôžu v žiadnom prípade ovplyvniť preskúmanie dôvodnosti zistenia Parlamentu, že vytvorenie skupiny TDI nie je zlučiteľné s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

125    Vo svetle týchto úvah musí byť druhý žalobný dôvod zamietnutý.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k členom skupiny TDI

126    Tento dôvod možno rozdeliť na tri časti. V prvej časti žalobcovia tvrdia, že akt zo 14. septembra 1999 zakladá diskrimináciu členov skupiny TDI oproti poslancom, ktorí patria do politickej skupiny. V druhej časti tvrdia, že uvedené opatrenie je voči skupine TDI diskriminačné vo vzťahu k ostatným technickým skupinám. V tretej časti uvádzajú diskrimináciu skupiny TDI oproti politickým skupinám, z ktorých pozostáva súčasné parlamentné zhromaždenie.

 O prvej časti žalobného dôvodu

127    Vo všetkých troch veciach žalobcovia tvrdia, že akt zo 14. septembra 1999 je diskriminačný voči poslancom, ktorí nepatria do žiadnej politickej skupiny.

128    Z členstva v takejto skupine totiž podľa nich vyplýva celý rad výhod vo forme parlamentných výsad, ako aj výhod z administratívneho, vecného a finančného hľadiska, o ktoré sú členovia skupiny TDI ochudobnení vzhľadom na to, že akt zo 14. septembra 1999 im prideľuje postavenie nezávislých poslancov. Zákazom skupiny TDI tento akt schvaľuje na úkor členov tejto skupiny diskrimináciu nezávislých poslancov v rámci Parlamentu, a tým porušuje rovnosť medzi poslancami vo vzťahu k podmienkam výkonu ich mandátu.

129    Rovnaké tvrdenia predložila pani Bonino a i. na podporu námietky nezákonnosti uplatnenú podľa článku 241 ES vo vzťahu k článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku.

130    Súd prvého stupňa sa domnieva, že táto námietka by mala byť preskúmaná ako prvá.

131    Parlament tvrdí, že námietka je neprípustná.

132    Tvrdí, že rokovací poriadok nepatrí do kategórie aktov, ktoré môžu byť napadnuté námietkou nezákonnosti podľa článku 241 ES. Okrem toho článok 30 rokovacieho poriadku nebol právnym základom aktu zo 14. septembra 1999. Tento akt nebol vykonávacím opatrením k článku 29 rokovacieho poriadku, z čoho vyplýva, že nemožno namietať nezákonnosť týchto dvoch ustanovení.

133    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry vyjadruje článok 241 ES všeobecnú zásadu, podľa ktorej má každý účastník konania s cieľom zrušenia rozhodnutia, ktoré sa ho priamo a osobne týka, právo napadnúť platnosť skoršieho aktu inštitúcií, ktorý tvorí právny základ napadnutého rozhodnutia, ak tento účastník konania nemá právo podať priamu žalobu podľa článku 230 ES, ktorou by napadol akt, z ktorého pre neho vyplynuli takéto právne následky, a nemôže žiadať jeho zrušenie (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb. s. 777, bod 39, a z 19. januára 1984, Andersen a i./Parlament, 262/80, Zb. s. 195, bod 6).

134    Námietka nezákonnosti preto nemôže byť obmedzená na akty vo forme nariadení v zmysle článku 241 ES. Tento článok musí byť vykladaný extenzívne, aby bola zabezpečená účinná kontrola zákonnosti všeobecne záväzných aktov inštitúcií v prospech osôb, ktoré proti takýmto aktom nemôžu podať priamo žalobu, v prípadoch, keď sú tieto osoby príslušnými vykonávacími rozhodnutiami priamo a osobne dotknuté (rozsudok Simmenthal/Komisia, už citovaný v bode 133 vyššie, body 40 a 41; rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, T‑6/92 a T‑52/92, Zb. s. II‑1047, bod 56).

135    Okrem toho pôsobnosť tohto článku sa musí rozšíriť na tie akty inštitúcií, ktoré boli relevantné pre prijatie rozhodnutia, ktoré je predmetom žaloby o neplatnosť, a to aj v prípade, že tieto akty formálne neboli právnym základom tohto rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. marca 1998, De Abreu/Súdny dvor, T‑146/96, Zb. VS s. I‑A-109 a II‑281, bod 27).

136    Je vhodné doplniť, že námietka nezákonnosti sa musí obmedzovať na to, čo je nevyhnutné na vyriešenie sporu. Účelom článku 241 ES nie je umožniť účastníkovi konania napadnúť uplatniteľnosť akéhokoľvek všeobecne záväzného aktu na podporu akéhokoľvek návrhu. Musí jestvovať priama právna súvislosť medzi napadnutým individuálnym rozhodnutím a dotknutým všeobecne záväzným aktom (rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1965, Macchiorlati Dalmas e Figli/Vysoký úrad, 21/64, Zb. s. 227, 245; z 13. júla 1966, Taliansko/Rada a Komisia, 32/65, Zb. s. 563, 594, a z 21. februára 1984, Walzstahlvereinigung a Thyssen/Komisia, 140/82, 146/82, 221/82 a 226/82, Zb. s. 951, bod 20; rozsudok Reinharz/Komisia, už citovaný v bode 134 vyššie, bod 57).

137    V prejednávanej veci je nepopierateľné, že ustanovenia článku 29 a článku 30 rokovacieho poriadku, ktoré majú vplyv na podmienky, za ktorých poslanci vykonávajú svoj mandát, majú všeobecnú povahu. Vzťahujú sa na objektívne určené situácie a majú právne účinky na kategórie osôb určené všeobecne a abstraktne (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 18. marca 1975, Acton a i./Komisia, 44/74, 46/74 a 49/74, Zb. s. 383, bod 7, a zo 14. februára 1989, Lefebvre Frère et Soeur/Komisia, 206/87, Zb. s. 275, bod 13). Žalobcovia sa preto nemôžu domáhať zrušenia podľa článku 230 ES.

138    Navyše rozhodnutie prijaté Parlamentom v akte zo 14. septembra 1999 (pozri bod 46 vyššie) sa zakladá priamo na skutočnosti, že podľa článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku je podmienkou vytvorenia politickej skupiny v rámci Parlamentu spoločná politická príslušnosť dotknutých poslancov. Toto ustanovenie bolo základom spochybnenia vytvorenia skupiny TDI zo strany predsedov ostatných politických skupín a následne bolo predmetom výkladu prijatého Parlamentom 14. septembra 1999. Berúc do úvahy toto ustanovenie, tak ako bolo definované v uvedenom výklade, Parlament vyhlásil skupinu TDI za neexistujúcu a podľa článku 30 rokovacieho poriadku považoval dotknutých poslancov za nezávislých. Kombinované uplatnenie týchto dvoch ustanovení preto podmienilo existenciu a obsah aktu zo 14. septembra 1999.

139    Z toho vyplýva, že je možné dospieť k záveru, že existuje priama právna súvislosť medzi aktom zo 14. septembra 1999 a článkom 29 ods. 1 a článkom 30 rokovacieho poriadku, ktorých nezákonnosť namietajú pani Bonino a i.

140    Za týchto okolností a berúc do úvahy, že žaloba o neplatnosť podaná pani Bonino a i. bola vyhlásená za prípustnú (pozri bod 75 vyššie), musí byť námietka nezákonnosti, vznesená týmito žalobcami proti článku 29 ods. 1 a článku 30 rokovacieho poriadku, vyhlásená za prípustnú.

141    Ďalej je vhodné preskúmať, či je táto námietka dôvodná v rozsahu, v akom spočíva na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.

142    Okrem tvrdení uvedených v bode 128 tohto rozsudku tvrdia pani Bonino a i., že ak má byť ustanovenie článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku vykladané tak, že zakazuje vytvorenie skupiny poslancov, ktorí nemajú rovnakú politickú príslušnosť, zákonnosť takéhoto ustanovenia v spojení s ustanovením článku 30 rokovacieho poriadku musí byť spochybnená berúc do úvahy zásadu zákazu diskriminácie. Kombinované uplatnenie týchto ustanovení znamená, že poslanci, ktorí nemajú žiadnu politickú príslušnosť s ostatnými, sa nemôžu združovať do skupín v zmysle článku 29 rokovacieho poriadku ani sa nemôžu dovolávať automatického zaradenia do zmiešanej skupiny. Títo poslanci sa považujú za nezávislých, čo zasahuje do plnohodnotného výkonu ich parlamentného mandátu.

143    Ako potvrdili pani Bonino a i. na pojednávaní, napádajú zákonnosť vyššie uvedených ustanovení vzhľadom na to, že zabraňujú jednak dobrovoľnému vytvoreniu technickej skupiny poslancov, ktorí nemajú rovnakú politickú príslušnosť, a jednak automatickému zoskupeniu takýchto poslancov v rámci zmiešanej skupiny.

144    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa poukazuje na to, že po prvé podľa judikatúry je Parlament prostredníctvom právomoci na stanovenie vlastnej vnútornej organizácie, ktorá mu vyplýva z článku 25 UO, 199 ES a 112 AE, splnomocnený prijať vhodné opatrenia na zabezpečenie riadneho fungovania a priebehu vlastných postupov (rozsudky Súdneho dvora z 10. februára 1983, Luxembursko/Parlament, 230/81, Zb. s. 255, bod 38, a z 28. novembra 1991, Luxembursko/Parlament, C‑213/88 a C‑39/89, Zb. s. I‑5643, bod 29).

145    V prejednávanej veci, ako správne uvádza Parlament, sleduje jeho členenie na politické skupiny niekoľko legitímnych cieľov, ktoré vyplývajú zo sociálno‑politických skutočností vlastných parlamentným demokraciám, z jeho špecifických čŕt v porovnaní s národnými parlamentmi a z jeho úloh a právomocí, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy, pričom technické skupiny alebo zmiešané skupiny, ako je skupina TDI, ktoré združujú poslancov bez spoločnej politickej príslušnosti, nemôžu byť pri splnení týchto cieľov nápomocné.

146    Členenie Parlamentu do politických skupín, ktoré združujú poslancov z viacerých členských štátov a v ktorých poslanci majú rovnakú politickú príslušnosť, sa po prvé javí ako opatrenie, ktoré je prispôsobené efektívnej organizácii práce a postupom inštitúcie, a to najmä v záujme umožnenia spoločného vyjadrenia politickej vôle a dosiahnutia kompromisu, čo je mimoriadne dôležité vzhľadom na veľmi vysoký počet poslancov, ktorí toto zhromaždenie tvoria, na významné rozdiely v kultúrach, národnostiach, jazykoch a národných politických hnutiach, ktoré sú v Parlamente reprezentované, široké spektrum parlamentných aktivít a vzhľadom na skutočnosť, že na rozdiel od národných parlamentov v Európskom parlamente nejestvuje tradičné rozdelenie na parlamentnú väčšinu a na opozíciu. Na tomto základe plní politická skupina v zmysle článku 29 rokovacieho poriadku funkciu, ktorú skupina poslancov bez politickej príslušnosti plniť nemôže.

147    Po druhé organizácia v politických skupinách je odôvodnená rozsahom – predovšetkým od prijatia Zmluvy o Európskej únii a Amsterdamskej zmluvy – právomocí Parlamentu pri vykonávaní úloh, ktoré boli Spoločenstvu zverené Zmluvou ES, a pri postupe prijímania aktov Spoločenstva, ktoré sú nevyhnutné pri plnení týchto úloh (pozri články 7 ES, 192 ES až 195 ES, 200 ES a 201 ES). Predovšetkým riadne fungovanie a efektívny priebeh konania podľa článku 251 ES, ktoré sa týka spoločného prijímania aktov Spoločenstva Parlamentom a Radou (tzv. postup „spolurozhodovania“), vyžaduje, aby sa v prípade, že je nevyhnutné zvolať zmierovací výbor podľa odsekov 3 až 5 tohto ustanovenia na účel dosiahnutia dohody o spoločnom návrhu, dosiahol politický kompromis najprv v Parlamente. Ďalej je nevyhnutné, aby bola delegácia Parlamentu, ktorej bola zverená úloha rokovať s Radou v rámci zmierovacieho výboru, zložená z poslancov, ktorí môžu odrážať politické zloženie Parlamentu, sú splnomocnení hovoriť v mene ostatných poslancov, a po dohode s Radou nájdu podporu, k čomu môže politická skupina na rozdiel od skupiny zloženej z poslancov, ktorí nemajú rovnakú politickú príslušnosť, účinne prispieť.

148    Po tretie dvojitá požiadavka organizácie poslancov do politických skupín spočívajúca v tom, že členovia politickej skupiny musia mať rovnakú politickú príslušnosť a musia pochádzať z viac ako jedného členského štátu, umožňuje preklenúť lokálny politický partikularizmus a podporuje európsku integráciu, ktorú predpokladá Zmluva. Politické skupiny tým prispievajú k dosiahnutiu cieľa uvedeného v článku 191 ES, teda k vzniku politických strán na európskej úrovni ako faktorov integrácie v rámci Únie, vytvárania európskeho povedomia a k vyjadreniu politickej vôle občanov Únie. Takáto úloha nemôže byť splnená technickou alebo zmiešanou skupinou, ktorá pozostáva z poslancov odmietajúcich spoločnú politickú príslušnosť.

149    Z uvedenej analýzy vyplýva, že ustanovenie článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku, ktoré v rámci Parlamentu umožňujú výlučne vytváranie skupín, ktoré sú založené na politickej príslušnosti, a podľa ktorých poslanci, ktorí nepatria do politickej skupiny, majú zasadať ako nezávislí poslanci za podmienok stanovených predsedníctvom Parlamentu a nedovoľujú vytvoriť technickú skupinu alebo zmiešanú skupinu, sú opatreniami vnútornej organizácie, ktoré sú odôvodnené vzhľadom na špecifické vlastnosti Parlamentu, tlak, pod ktorým Parlament pracuje, ako aj právomoci a ciele, ktoré pre neho vyplývajú zo Zmluvy.

150    Ďalej je vhodné zdôrazniť, že zásada zákazu diskriminácie, ktorá je podľa judikatúry základnou právnou zásadou, zakazuje posudzovať porovnateľné situácie rozdielne a rozdielne situácie rovnako, pokiaľ toto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 1990, Hoche, C‑174/89, Zb. s. I‑2681, bod 25 a tam citovanú judikatúru).

151    V prejednávanej veci získali všetci poslanci demokratickým spôsobom mandát od svojich voličov a všetci prijali rovnakú úlohu politickej reprezentácie na európskej úrovni (pozri bod 61 vyššie). Z tohto dôvodu sú všetci v rovnakej situácii.

152    Je nepochybné, že ustanovenie článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku zavádza rozdiel medzi dvoma kategóriami poslancov, a to tými, ktorí patria do politickej skupiny v zmysle vnútorných predpisov Parlamentu, a tými, ktorí zasadajú ako nezávislí poslanci za podmienok stanovených predsedníctvom Parlamentu. Tento rozdiel je však odôvodnený skutočnosťou, že prvá kategória poslancov na rozdiel od druhej spĺňa požiadavku rokovacieho poriadku, ktorá vyplýva z napĺňania legitímnych cieľov (pozri body 145 až 149 vyššie).

153    Takýto rozdiel teda nemôže byť považovaný za porušenie zásady zákazu diskriminácie, tak ako je definovaná v judikatúre (pozri bod 150 vyššie).

154    Vo svojich písomných vyjadreniach žalobcovia na podporu svojich tvrdení uvádzajú, že nezávislí poslanci v zmysle článku 30 rokovacieho poriadku sú diskriminovaní v porovnaní s členmi politických skupín. Poukazujú na niekoľko rozdielov v zaobchádzaní medzi nezávislými poslancami a členmi politických skupín vo vzťahu k parlamentným výsadám a finančným, administratívnym a materiálnym výhodám, ktoré zakladajú nezákonnú diskrimináciu.

155    Z písomných vyjadrení účastníkov konania a z dokumentov, ktoré predložili na žiadosť Súdneho dvora, však vyplýva, že toto rozdielne zaobchádzanie, ktoré Parlament nepopiera, nevychádza z ustanovení článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku, ale z mnohých iných vnútorných ustanovení Parlamentu.

156    Preto:

–        nepriznanie hlasovacieho práva, aké majú predsedovia politických skupín alebo ich zástupcovia, dvom zástupcom nezávislých poslancov na konferencii predsedov vyplýva z článku 23 rokovacieho poriadku,

–        skutočnosť, že nezávislí poslanci nemôžu na rozdiel od politických skupín podať návrh uznesenia na konci rozpravy o voľbe Komisie, vyplýva z článku 33 rokovacieho poriadku,

–        skutočnosť, že nezávislí poslanci sú vylúčení z práce delegácie Parlamentu v zmierovacom výbore, zatiaľ čo politické skupiny sú zastúpené buď v tejto delegácii, alebo na prípravných rokovaniach tejto delegácie, vyplýva z článku 82 rokovacieho poriadku;

–        skutočnosť, že nezávislý poslanec môže požívať parlamentné výsady, ktoré prináležia politickým skupinám, len v prípade podpory 31 ostatných poslancov, vyplýva z rôznych ustanovení rokovacieho poriadku už uvedených v bode 4,

–        skutočnosť, že nezávislí poslanci rovnakej politickej orientácie nemajú na rozdiel od politických skupín právo vysvetliť svoj spoločný postoj pri záverečnom hlasovaní, vyplýva z článku 137 rokovacieho poriadku,

–        skutočnosť, že nezávislí poslanci nie sú zohľadnení pri rozdeľovaní funkcií predsedu Parlamentu a kvestora, predsedu a podpredsedu výborov a medziparlamentných delegácií uvedených v kapitole XX a XXI rokovacieho poriadku, že sú zohľadnení až sekundárne pri udeľovaní členstva v týchto výboroch a delegáciách a že sú vylúčení z delegácií zriadených ad hoc konferenciou predsedov a z delegácie na konferencii výborov pre európske záležitosti uvedenej v článku 56 rokovacieho poriadku, vyplýva z použitia „D’Hondtovej metódy“, ktorú Parlament používa pri obsadzovaní uvedených miest, ako aj zo skutočnosti, že zástupcovia nezávislých poslancov, ktorí zasadajú na konferencii predsedov, ktorá je v tomto smere príslušným orgánom, nemajú hlasovacie právo,

–        rozdielne zaobchádzanie s nezávislými poslancami a politickými skupinami, pokiaľ ide o sekretariát, je výsledkom rozhodnutí predsedníctva Parlamentu, ktoré boli prijaté na základe článku 22 rokovacieho poriadku,

–        rozdielne zaobchádzanie s nezávislými poslancami a politickými skupinami pri rozdelení príspevkov podľa bodu 3707 rozpočtu, ktorý sa týka osobitných výdavkov Parlamentu, akými sú výdavky na sekretariát, administratívne výdavky, ako aj výdavky v súvislosti s politickými aktivitami politických skupín a nezávislých poslancov, vyplýva z rozhodnutí predsedníctva Parlamentu prijatých podľa článku 22 rokovacieho poriadku,

–        skutočnosť, že nezávislí poslanci sú na rozdiel od politických skupín vylúčení z využívania služieb zabezpečovaných Parlamentom, najmä pokiaľ ide o simultánny preklad, je dôsledkom administratívnych pravidiel Parlamentu týkajúcich sa schôdzí politických skupín.

157    Je prirodzene úlohou Parlamentu, aby určil, či je situácia vyplývajúca z uplatnenia rôznych interných ustanovení, ktoré boli uvedené v predchádzajúcom bode, zo všetkých hľadísk v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania, tak ako je definovaná v judikatúre (pozri bod 150 vyššie). V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že hoci dosiahnutie legitimných cieľov Parlamentu prostredníctvom jeho organizácie v politických skupinách odôvodňuje to, že týmto skupinám, a teda im členom, sú priznané isté výsady a prostriedky, ktoré nezávislým poslancom priznané nie sú, je úlohou Parlamentu, aby podľa relevantných vnútorných postupov preskúmal, či všetky rozdiely v zaobchádzaní medzi týmito dvoma kategóriami poslancov, ktoré vyplývajú z vyššie uvedených vnútorných ustanovení, sú nevyhnutne, a teda objektívne odôvodnené vo vzťahu k už uvedeným cieľom. V prípade potreby mu prináleží, aby v rámci svojej vnútornej organizačnej právomoci odstránil nerovnosti vyplývajúce z týchto ustanovení, ktoré nezodpovedajú požiadavke nevyhnutnosti a ktoré môžu byť následne na základe preskúmania aktov Parlamentu prijatých na základe týchto ustanovení považované súdom Spoločenstva za diskriminačné (pozri body 48 až 62 vyššie).

158    V tomto prípade je však nutné konštatovať, že pani Bonino a i. neuvádzajú nezákonnosť rôznych ustanovení uvedených v bode 156. Na pojednávaní potvrdili, že námietka nezákonnosti uvedená v ich žalobe o neplatnosť sa týkala článku 29 ods. 1 a článku 30 rokovacieho poriadku a nie vnútorných ustanovení Parlamentu, ktoré upravujú postavenie nezávislých poslancov.

159    V každom prípade, akékoľvek porušenie zásady rovnosti zaobchádzania ktorýmkoľvek z týchto dvoch vnútorných ustanovení môže mať vplyv len na zákonnosť dotknutého ustanovenia a aktu, ktorý podľa neho prijal Parlament. Nemôže naopak spochybniť analýzu vypracovanú v už uvedených bodoch 144 až 153.

160    Z uvedenej analýzy (pozri body 144 až 159 vyššie) vyplýva, že námietka nezákonnosti, ktorá sa týka článku 29 ods. 1 a článku 30 rokovacieho poriadku, v rozsahu, v akom spočíva na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

161    Z tých istých dôvodov je potrebné zamietnuť tvrdenia žalobcov v prvej časti predmetného žalobného dôvodu, ktorý je založený na rovnakých skutočnostiach, ako sú tie, ktoré tvrdia pani Bonino a i. pri napadnutí súladu článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri body 127 až 129 vyššie).

162    Je nutné konštatovať, že akt zo 14. septembra 1999, ktorý oberá poslancov, ktorých nespája žiadna politická príslušnosť, tak, ako je to v prípade poslancov, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny TDI, o možnosť vytvoriť politickú skupinu v zmysle vnútorných predpisov Parlamentu a prideľuje im postavenie nezávislých poslancov, je len dôsledkom nerešpektovania požiadavky politickej príslušnosti ustanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a uplatňuje na nich riešenie, ktoré pre poslancov, ktorí nespĺňajú túto požiadavku, vyplýva z článku 30 rokovacieho poriadku.

163    Nemožno však poprieť súlad týchto dvoch ustanovení so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri body 144 až 159 vyššie).

164    Z toho vyplýva, že akt zo 14. septembra 1999 nemožno považovať za akt, ktorý odporuje tejto zásade.

165    Je vhodné doplniť, že rozdiely v zaobchádzaní, ktoré uvádzajú žalobcovia na podporu svojich tvrdení a ktoré sa pri výkone ich mandátu vzťahovali na poslancov dotknutých aktom zo 14. septembra 1999, z dôvodu ich postavenia nezávislých poslancov (pozri body 155 až 156 vyššie) nevyplývajú z tohto aktu, ale z vnútorných predpisov Parlamentu uvedených v bode 156 vyššie, ktorých zákonnosť žalobcovia nenapadli.

166    Okrem toho, čo bolo uvedené v bode 158, je vhodné uviesť, že v súvislosti s vecou T‑327/99 Front national po tom, ako zdôraznil rozdielne zaobchádzanie z viacerých hľadísk, ktorému boli vystavení nezávislí poslanci v porovnaní s členmi politických skupín, uviedol:

„Toto má tak ďalekosiahly dosah, že si možno legitímne položiť otázku, či tieto ustanovenia rokovacieho poriadku nezakladajú diskrimináciu. Ale to nie je predmetom tejto žaloby.“ (Žaloba s. 8.)

167    Žalobcovia na pojednávaní potvrdili, že nenapádajú zákonnosť vnútorných ustanovení uvedených v bode 156 vyššie.

168    Vo svetle uvedených úvah musí byť prvá časť skúmaného žalobného dôvodu zamietnutá.

 O druhej časti žalobného dôvodu

169    Vo všetkých troch veciach žalobcovia tvrdia, že akt zo 14. septembra 1999 zakladá neodôvodnenú diskrimináciu v rozsahu, v akom zakazuje vytvorenie skupiny TDI, napriek tomu, že predchádzajúce zákonodarné zbory umožnili vytvorenie niekoľkých technických skupín, konkrétne skupiny CDI; „Groupe arc‑en-ciel: Fédération de l’Alliance Verte-Alternative Européenne, d’Agalev‑Ecolo, du Mouvement Populaire danois contre l’Appartenance à la Communauté Européenne et de l’Alliance Libre Européenne au sein du Parlament Européenn“ (Dúhovej skupiny zloženej z Európskej zelenej alternatívnej aliancie, Agalev-Ecolo, Dánskeho ľudového hnutia proti členstvu v Európskom spoločenstve a zo Slobodnej európskej aliancie Európskeho parlamentu); skupiny CTDI a skupiny „Arc-en-ciel au Parlement Européenn“ (Dúhovej skupiny Európskeho parlamentu). Front national tiež poukazuje na vytvorenie „Europe des Nations“ (Európy národov) počas mandátu predchádzajúceho zákonodarného zhromaždenia.

170    Povolenie vzniku skupiny EDD, ktorej povaha je výlučne technická, počas funkčného obdobia súčasného zákonodarného zboru posilňuje diskriminačný charakter aktu zo 14. septembra 1999 vo vzťahu k členom skupiny TDI.

171    Súd prvého stupňa v tejto súvislosti pripomína, že z analýzy už uvedenej v bodoch 100 až 124 vyššie vyplýva, že Parlament správne konštatoval neexistenciu skupiny TDI pre nesúlad s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku z dôvodu, že členovia tejto skupiny otvorene vylúčili akúkoľvek spoločnú politickú príslušnosť a popreli akýkoľvek politický charakter tejto skupiny. Za týchto okolností žalobcovia nemôžu v žiadnom prípade účinne uvádzať ako dôvod rozdielne posúdenie Parlamentu, ktoré sa týkalo vyhlásení o vytvorení skupín uvedených v predchádzajúcom bode.

172    Je vhodné dodať, že žalobcovia nenapadli tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého na rozdiel od poslancov, ktorí vyhlásili vytvorenie skupiny TDI, poslanci, ktorí vyhlásili vytvorenie uvedených skupín, nikdy otvorene neodmietli spoločnú politickú príslušnosť. Situácia skupiny TDI a situácia týchto skupín preto nemôže byť považovaná za porovnateľnú, takže rozdielne zaobchádzanie s nimi je odôvodnené.

173    V tejto súvislosti pani Bonino a i. odpovedajú, že tvrdenie Parlamentu sa rovná zredukovaniu požiadavky politickej príslušnosti na výlučne formálny predpoklad, ktorý je splnený, ak poslanci, ktorí vyhlásia, že sa združujú do skupiny, nepoprú otvorene spoločnú politickú príslušnosť. Toto tvrdenie by deformovalo pôsobnosť článku 29 rokovacieho poriadku. Navyše neexistencia výslovného popretia spoločnej politickej príslušnosti členov skupín uvedených v bodoch 169 a 170 nemôže zakryť, že medzi týmito poslancami jestvujú extrémne politické rozdiely. Okrem toho nie je rozdiel medzi skupinou, ktorá podobne ako skupina TDI otvorene poprie spoločnú politickú príslušnosť svojich zložiek, a skupinou, ktorá podobne ako skupina CDI výslovne vyhlási, že každý z jej členov si ponecháva svoj politický program, ako aj slobodu vyjadrovania a hlasovania vo výboroch, ako aj v pléne.

174    Tvrdenie žalobcov však nemožno prijať. Ako vyplýva z analýzy uvedenej v bodoch 110 až 114 vyššie, popretie spoločnej politickej príslušnosti členov skupiny TDI nie je výlučne formálne. Išlo o vedomý zámer týchto poslancov vyhnúť sa tomu, aby vytvárali dojem, že majú rovnakú politickú príslušnosť. Parlament, konfrontovaný s takýmto zrejmým popretím nemohol reagovať inak ako vziať absenciu politickej príslušnosti do úvahy a vyhlásiť skupinu TDI za neexistujúcu z dôvodu nesplnenia požiadavky ustanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, v opačnom prípade by totiž zbavil toto ustanovenie účinku.

175    Na druhej strane absencia výslovného popretia spoločnej politickej príslušnosti skupinami uvedenými v bodoch 169 a 170 mohla s prihliadnutím na relevantné skutočnosti viesť k záveru, že politické rozdiely medzi členmi týchto skupín, označenie niektorých za technickú skupinu alebo v prípade skupiny CTDI praktické dôvody, na ktoré sa odvolali dotknutí poslanci vo svojom vyhlásení o vytvorení, nevylučujú existenciu minimálnej spoločnej politickej príslušnosti členov týchto skupín, a teda nedovoľujú spochybniť domnienku politickej príslušnosti uvedenú v bode 103.

176    Aj keby sa potvrdilo tvrdenie pani Bonino a i. o tom, že vyhlásenie o vytvorení skupiny CDI zachovalo členom tejto skupiny politickú nezávislosť, ako aj slobodu prejavu a hlasovania vo výboroch a v pléne, toto tvrdenie nemôže z dôvodov uvedených v bodoch 91, 108 a 109 tohto rozsudku vyvrátiť predchádzajúce závery. V súvislosti so skupinou CTDI platí to isté pre vyhlásenie o nezávislosti jej členov.

177    Predovšetkým v súvislosti so skupinou EDD je vhodné doplniť, že napriek tvrdeniam Front national uvedeným v jeho písomných vyjadreniach meno tejto skupiny vyjadruje politickú koncepciu Európy, ktorú poslanci patriaci do tejto skupiny majú, čo sa okrem iného odráža aj v stanovách, ktoré skupina prijala v novembri 1999.

178    Stanovy predložené Parlamentom obsahujú nasledujúce vyhlásenia:

„Skupina je prístupná poslancom, ktorí sú členmi Európskej asociácie suverénnych národných štátov a prijímajú Deklaráciu Organizácie spojených národov o ľudských právach a parlamentnej demokracii.

Skupina EDD hlása vybudovanie stabilnej a demokratickej Európy národných štátov, ktorá sa zakladá na rozmanitosti kultúr jej ľudu. Skupina je prístupná osobám, ktoré sú zdržanlivé voči narastajúcej európskej integrácii a centralizácii.“

179    Takéto vyhlásenia odôvodňujú stanovisko, že poslanci, ktorí patria do skupiny EDD, majú spoločnú politickú príslušnosť, ktorá je charakteristická vôľou zabezpečiť suverenitu členských štátov a rozmanitosť európskych národov a nie vôľou sledovať nadmernú dôležitosť, ktorá sa priznáva európskej integrácii a centralizácii. Tieto vyhlásenia pomáhajú vysvetliť skutočnosť, že Parlament nepokladal za potrebné spochybňovať súlad tejto skupiny s požiadavkou uvedenou v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

180    Je vhodné ďalej upresniť, že napriek tvrdeniam Front national, nie je nejednotné hlasovanie členov skupiny EDD v pléne z dôvodov uvedených bode 91 tohto rozsudku relevantné pri posúdení súladu tejto skupiny s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. Z toho vyplýva, že Front national sa nemôže na podporu svojho žalobného dôvodu účinne odvolávať na túto skutočnosť.

181    Z týchto úvah vyplýva, že tvrdenia žalobcov o neodôvodnenej diskriminácii členov skupiny TDI oproti skupinám uvedeným v bodoch 169 a 170 vyššie musia byť zamietnuté.

182    Páni Martinez a de Gaulle ďalej tvrdia, že príklad týchto skupín mal v priebehu posledných 20 rokov za následok vznik legitímnej dôvery, ktorá sa týka možnosti vytvorenia technických skupín v Parlamente. Akt zo 14. septembra 1999 je tým, že zakázal skupinu TDI, v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery.

183    V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada ochrany legitímnej dôvery ako jedna zo základných zásad Spoločenstva (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora zo 14. októbra 1999, Atlanta/Európske spoločenstvo, C‑104/97 P, Zb. s. I‑6983, bod 52), predpokladá, že dotknutá inštitúcia Spoločenstva poskytla dotknutým osobám konkrétne ubezpečenia, ktoré mali za následok vznik dôvodného očakávania (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1994, Unifruit Hellas/Komisia, T‑489/93, Zb. s. II‑1201, bod 51 a tam citovanú judikatúru, a z 29. januára 1998, Dubois et Fils/Rada a Komisia, T‑113/96, Zb. s. II‑125, bod 68).

184    V prejednávanej veci však skutočnosť, že Parlament nemal námietky proti vyhláseniu o vytvorení skupín, ktoré nemali rovnaké vlastnosti ako skupina TDI (pozri body 172 až 180 vyššie) nemožno považovať za konkrétne ubezpečenie, z ktorého by poslanci, ktorí vytvorili túto skupinu, mohli vyvodiť dôvodné očakávanie vo vzťahu k súladu tejto skupiny s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

185    Je vhodné dodať, že jej súlad s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku bol napadnutý hneď po tom, ako bolo vytvorenie skupiny TDI vyhlásené. Navyše v spise sa nenachádza dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že medzi momentom, keď bola spochybnená zákonnosť skupiny TDI, a prijatím aktu zo 14. septembra 1999 dostali poslanci, ktorí vyhlásili jej vytvorenie, konkrétne ubezpečenie od akéhokoľvek orgánu Parlamentu, na základe ktorého mohli dôvodne očakávať, že skupina TDI splnila požiadavky uvedeného ustanovenia.

186    Z toho vyplýva, že tvrdenia pánov Martinez a de Gaulle, podľa ktorých bola porušená zásada ochrany legitímnej dôvery, musia byť zamietnuté.

187    Vo svetle uvedeného musí byť druhá časť skúmaného žalobného dôvodu zamietnutá.

 O tretej časti žalobného dôvodu

188    Vo všetkých troch veciach žalobcovia tvrdia, že legitímnosť politických skupín, ktoré tvoria súčasný Parlament, nebola nikdy spochybnená. Napriek tomu pri nedávnych hlasovaniach o citlivých politických otázkach sa existencia spoločnej politickej príslušnosti členov týchto skupín javila ako pochybná, zatiaľ čo členovia skupiny TDI preukázali výraznú politickú súdržnosť. Toto konštatovanie podporuje diskriminačný charakter aktu zo 14. septembra 1999.

189    Súd prvého stupňa však pripomína, že analýza v bodoch 100 až 124 vyššie poukazuje na to, že Parlament správne konštatoval neexistenciu skupiny TDI z dôvodu nesúladu s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, keďže členovia tejto skupiny výslovne popreli akúkoľvek politickú príslušnosť. V rámci tejto analýzy bolo zdôraznené, že dôvodnosť posúdenia Parlamentu nemožno vyvrátiť skutočnosťou, že na nedávnych schôdzach členovia tejto skupiny rovnako hlasovali (pozri už uvedené body 123 a 124).

190    Za týchto okolností sa žalobcovia nemôžu účinne odvolávať na to, že Parlament rozdielne posúdil vyhlásenia o vytvorení politických skupín, ktoré tvoria súčasný Parlament.

191    Je vhodné doplniť, že žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz o tom, že tieto skupiny otvorene popierali akúkoľvek politickú identitu, ako to bolo v prípade skupiny TDI. Z dôvodov už uvedených v bode 91 nemožno za takýto dôkaz považovať skutočnosť, že členovia rovnakej politickej skupiny hlasujú o určitých otázkach odlišne.

192    Vo svetle týchto úvah musí byť tretia časť skúmaného žalobného dôvodu zamietnutá.

193    Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady demokracie

194    Vo veciach T‑222/99 a T‑329/99 žalobcovia tvrdia, že napadnutý akt porušuje zásadu demokracie, ktorá je spoločná pre všetky členské štáty a ktorá je základným stavebným prvkom Spoločenstva (články 6 EÚ, 7 EÚ, 49 EÚ a 309 ES; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro k rozsudku Holandsko/Rada, už citovaný v bode 57, Zb. s. I‑2171, bod 19). Z tejto zásady vyplýva, že ľud má účasť na výkone moci prostredníctvom zastupiteľského zhromaždenia (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada, T‑135/96, Zb. s. II‑2335, bod 88).

195    Pani Bonino a i. tvrdia, že v prejednávanej veci zákaz vytvorenia skupiny TDI oberá nezávislých poslancov o výsady, ktoré prináležia politickým skupinám, a je vážnou prekážkou výkonu ich mandátov, ktoré získali demokratickým spôsobom. Preto má vplyv aj na politickú reprezentáciu voličov.

196    V prípade, že jestvuje niekoľko možných výkladov práva Spoločenstva, je potrebné vybrať ten, ktorý najviac umožňuje plné uskutočnenie demokratických hodnôt Únie (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro k rozsudku Súdneho dvora z 11. júna 1991, Komisia/Rada, C‑300/89, Zb. s. I‑2867, I‑2878).

197    V súvislosti s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku je vhodné z niekoľkých možných výkladov tohto ustanovenia vybrať to, ktoré najlepšie zabezpečuje zásadu demokracie a účasti ľudu na výkone moci prostredníctvom zastupiteľského zhromaždenia (rozsudok Komisia/Rada, už citovaný v bode 196 vyššie).

198    Pani Bonino a i. sa tiež dovolávajú tvrdení uvedených v bodoch 194 až 197 na podporu svojej námietky, že článok 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku je nezákonný v rozsahu, v akom sú tieto ustanovenia v rozpore so zásadou demokracie.

199    Súd prvého stupňa považuje za vhodné najprv preskúmať námietku nezákonnosti, ktorá je z dôvodov už uvedených v bodoch 133 až 140 prípustná v rozsahu, v akom je predmetom námietky porušenie uvedenej zásady vo svetle tvrdení uvedených v bodoch 194 až 197 vyššie a tvrdení uvedených v bode 142 tohto rozsudku, ktoré boli v tejto súvislosti predložené pani Bonino a i.

200    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že aj keď je zásada demokracie naozaj základným princípom Európskej únie (rozsudok UEAPME/Rada, už citovaný v bode 194 vyššie, bod 89), nebráni Parlamentu, aby prijímal opatrenia vnútornej organizácie, akým je napríklad aj článok 29 ods. 1 a článok 30 rokovacieho poriadku, ktoré Parlamentu umožňujú čo najlepšie a v súlade s jeho osobitnými vlastnosťami plniť inštitucionálnu úlohu, ako aj ciele, ktoré preň vyplývajú zo Zmlúv (pozri už uvedené body 144 až 149).

201    Je pravdou, že nezávislí poslanci sú v zmysle článku 30 ukrátení pri výkone svojich funkcií o výhodu mnohých materiálnych, administratívnych, finančných a parlamentných výsad, ktoré sú priznané politickým skupinám. Ako sa však uvádza v bodoch 155 a 156 tohto rozsudku, táto situácia nevyplýva z ustanovení článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku, ale z vnútorných predpisov Parlamentu, ktoré už boli uvedené v bode 156.

202    Je nepochybne úlohou Parlamentu, aby za podmienok uvedených v bode 157 vyššie a podliehajúc prípadnému preskúmaniu súdom Spoločenstva posúdil, či situácia opísaná v predchádzajúcom bode je z každého hľadiska v súlade so zásadou demokracie. Podľa tejto zásady na okolnosti, za ktorých poslanci, vykonávajú mandát, ktorý im bol demokraticky pridelený, nemôže mať vplyv skutočnosť, že nepatria do politickej skupiny, a to v rozsahu, ktorý presahuje nevyhnutnú mieru dosiahnutia legitímnych cieľov, ktoré Parlament sleduje prostredníctvom svojho členenia na politické skupiny.

203    V prejednávanej veci však pani Bonino a i. nenapádajú zákonnosť vnútorných predpisov uvedených v bode 156 (pozri bod 158 vyššie).

204    V každom prípade, ak by niektorý z týchto vnútorných predpisov porušil zásadu demokracie, môže to ovplyvniť len zákonnosť tohto predpisu a zákonnosť aktov, ktoré Parlament podľa nich prijal. Toto porušenie ale nemôže vyvrátiť analýzu uvedenú v bodoch 144 až 149 a v bode 200 tohto rozsudku.

205    Z analýzy uvedenej v bodoch 200 až 204 tohto rozsudku vyplýva, že v rozsahu, v akom je námietka nezákonnosti týkajúca sa článku 29 ods. 1 a článku 30 rokovacieho poriadku založená na porušení zásady demokracie, musí byť zamietnutá ako nepodložená.

206    Táto analýza tiež vedie k zamietnutiu tvrdení predložených žalobcami v kontexte skúmaného žalobného dôvodu, ktoré sú založené na rovnakých skutočnostiach, ako sú tie, ktoré sú obsahom tvrdení Bonino a i. pri napadnutí súladu článku 29 ods. 1 a článku 30 rokovacieho poriadku so zásadou demokracie (pozri body 194 až 198 vyššie).

207    Je vhodné pripomenúť, že tým, že akt zo 14. septembra 1999 oberá poslancov, ktorí podobne ako tí, čo vyhlásili vytvorenie skupiny TDI, nemajú rovnakú politickú príslušnosť, o možnosť vytvoriť politickú skupinu v zmysle vnútorných predpisov Parlamentu, a tým, že im prideľuje postavenie nezávislých poslancov, len vyvodzuje následky z nerešpektovania požiadavky politickej príslušnosti stanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a uplatňuje na nich riešenie, ktoré pre poslancov, ktorí nespĺňajú túto požiadavku, vyplýva z článku 30 rokovacieho poriadku (pozri bod 162 vyššie).

208    Súlad týchto dvoch ustanovení so zásadou demokracie nemožno napadnúť. Z analýzy uvedenej v bodoch 144 až 149 a v bode 200 tohto rozsudku vyplýva, že účelom týchto ustanovení je umožniť Parlamentu čo najlepšie plniť jeho inštitucionálnu úlohu, ako aj ciele, ktoré preň vyplývajú zo Zmlúv.

209    Za týchto okolností nemožno konštatovať, že akt zo 14. septembra 1999 je v rozpore so zásadou demokracie.

210    Je vhodné doplniť, že prekážky, ktoré uvádzajú žalobcovia na podporu svojho žalobného dôvodu (pozri bod 195 vyššie), ktorým sú pri výkone svojich funkcií vystavení poslanci dotknutí aktom zo 14. septembra 1999, nepochádzajú z tohto aktu, ale z vnútorných predpisov Parlamentu uvedených v bode 156, ktorých zákonnosť však nie je v rozsahu týchto žalôb o neplatnosť napadnutá (pozri body 166 a 167 vyššie).

211    Vo svetle týchto úvah musí byť štvrtý žalobný dôvod zamietnutý.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

212    Pani Bonino a i. tvrdia, že akt zo 14. septembra 1999 porušuje zásadu proporcionality. Tvrdia, že voľný výklad článku 29 rokovacieho poriadku, na ktorom spočíva vytvorenie skupiny TDI, umožňuje na rozdiel od aktu uviesť do súladu požiadavky vyplývajúce z efektívnej organizácie parlamentného zhromaždenia so zabezpečením plnohodnotného výkonu parlamentných funkcií.

213    Tieto tvrdenia uvádzajú pani Bonino a i. aj na podporu svojej námietky nezákonnosti článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku.

214    Súd prvého stupňa považuje za vhodné najprv preskúmať námietku nezákonnosti, ktorá je z dôvodov uvedených v bodoch 133 až 140 prípustná v rozsahu, v akom sa týka porušenia zásady proporcionality vo svetle tvrdení uvedených v bode 212 a v bode 142 tohto rozsudku, ktoré v tejto súvislosti uviedli pani Bonino a i.

215    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že zásada proporcionality podľa judikatúry vyžaduje, aby akty prijaté inštitúciami Spoločenstva boli primerané a nevyhnutné na dosiahnutie stanovených cieľov, a v prípade, že jestvuje možnosť voľby medzi viacerými vhodnými opatreniami, musí sa použiť to opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora zo 17. mája 1984, Denkavit Nederland, 15/83, Zb. s. 2171, bod 25, a z 11. júla 1989, Schräder, 265/87, Zb. s. 2237, bod 21).

216    V tomto prípade je z analýzy uvedenej v bodoch 144 až 149 zjavné, že ustanovenia článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku sú ustanovenia vnútornej organizácie, ktoré sú primerané a nevyhnutné vo svetle legitímnych cieľov opísaných v predchádzajúcich bodoch. S prihliadnutím na osobitné vlastnosti Parlamentu a nároky jeho fungovania umožňujú výkon jeho inštitucionálnych úloh a cieľov, ktoré preň vyplývajú zo Zmluvy, len skupiny zložené z poslancov, ktorí majú rovnakú politickú príslušnosť v zmysle článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. V prípade, že poslanci, ktorí vyhlásia vytvorenie skupiny podľa článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, nemajú rovnakú politickú príslušnosť, Parlament nemá inú možnosť ako zakázať vytvorenie takejto skupiny a považovať ich za nezávislých podľa článku 30 rokovacieho poriadku, v opačnom prípade by totiž ohrozil dosiahnutie legitímnych cieľov, o ktoré sa usiluje prostredníctvom svojho členenia na politické skupiny.

217    Z toho vyplýva, že článok 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku nemôžu byť považované za opatrenia, ktoré v rozpore so zásadou proporcionality prekračujú pri dosahovaní legitímnych cieľov uvedených v prechádzajúcom bode hranicu primeranosti a nevyhnutnosti.

218    Je pravdou, že nezávislí poslanci v zmysle článku 30 rokovacieho poriadku nemajú pri výkone svojich funkcií rovnaké výhody ako členovia politických skupín. Ako však bolo uvedené v bodoch 155 a 156 tohto rozsudku, táto situácia nevyplýva z ustanovenia článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku, ale z vnútorných predpisov Parlamentu uvedených v bode 156 tohto rozsudku.

219    Je nepochybne úlohou Parlamentu, aby podľa podmienok uvedených v bode 157 vyššie a podliehajúc možnému preskúmaniu súdom Spoločenstva posúdil, či je takáto situácia v súlade so zásadou proporcionality, a to tak, že sa uistí, či by v prípade každého z vnútorných predpisov uvedených v bode 156 vyššie bolo miernejšie riešenie rovnako vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov, ktoré Parlament sleduje prostredníctvom svojho členenia na politické skupiny.

220    V prejednávanej veci je však vhodné pripomenúť, že pani Bonino a i. nenapádajú zákonnosť vnútorných predpisov uvedených v predchádzajúcich bodoch (pozri bod 158 vyššie).

221    V každom prípade, ak ktorýkoľvek z týchto vnútorných predpisov porušuje zásadu proporcionality, môže to ovplyvniť len zákonnosť týchto predpisov a aktov, ktoré na ich základe prijal Parlament. Takéto porušenie naopak nemôže spochybniť konštatovania uvedené v bodoch 144 až 149 a v bodoch 215 až 217 vyššie.

222    Z tejto analýzy (pozri body 215 až 221 vyššie) vyplýva, že v rozsahu, v akom námietka nezákonnosti článku 29 ods. 1 a článku 30 rokovacieho poriadku spočíva na porušení zásady proporcionality, musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

223    Vo svetle úvah uvedených v bodoch 144 až 160, v bodoch 200 až 205 a v bodoch 215 až 222 tohto rozsudku, je potrebné námietku nezákonnosti vznesenú pani Bonino a i. vo vzťahu k článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku zamietnuť.

224    Analýza uvedená v bodoch 215 až 221 vedie k zamietnutiu tvrdení predložených pani Bonino a i. v rámci skúmaného žalobného dôvodu, pričom tieto tvrdenia sa prekrývajú s tvrdeniami týchto žalobcov o nesúlade článku 29 ods. 1 v spojení s článkom 30 rokovacieho poriadku so zásadou proporcionality (pozri body 212 a 213 vyššie).

225    Je vhodné pripomenúť, že tým, že akt zo 14. septembra 1999 oberá poslancov, ktorí podobne, ako tí, čo vyhlásili vytvorenie skupiny TDI, nemajú rovnakú politickú príslušnosť, o možnosť vytvoriť politickú skupinu v zmysle vnútorných predpisov Parlamentu, a tým, že im prideľuje postavenie nezávislých poslancov, tento akt len vyvodzuje následky z nerešpektovania požiadavky politickej príslušnosti ustanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku a uplatňuje na nich riešenie, ktoré pre poslancov, ktorí nespĺňajú túto požiadavku vyplýva z článku 30 rokovacieho poriadku (pozri bod 162 vyššie).

226    Súlad týchto dvoch ustanovení so zásadou proporcionality však nemožno napadnúť (pozri body 144 až 149 a body 215 až 217 vyššie).

227    Za týchto okolností akt zo 14. septembra 1999 neporušuje zásadu proporcionality.

228    Je vhodné doplniť, že nerovnováha – ktorú udáva pani Bonino a i. (pozri bod 212 vyššie) – medzi požiadavkami efektívneho fungovania Parlamentu a zabezpečením plnohodnotného výkonu parlamentného mandátu pre všetkých poslancov, nevyplýva z aktu zo 14. septembra 1999, ale z vnútorných predpisov Parlamentu uvedených v bode 156 vyššie, ktorých zákonnosť však nie je žalobcami napadnutá (pozri body 158 a 167 vyššie).

229    Vo svetle uvedených úvah musí byť piaty žalobný dôvod zamietnutý.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady slobody združovania

230    Páni Martinez a de Gaulle tvrdia, že akt zo 14. septembra 1999 porušuje slobodu združovania, ktorá je chránená článkom 11 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP). Tvrdia, že na základe tejto slobody musí byť poslancom umožnené združovať sa do politických skupín, aby mohli mať prístup k všetkým výsadám, ktoré sú nevyhnutné na riadne fungovanie demokracie, bez toho, aby sa pri tom museli podriadiť záväznému politickému programu, ktorý zasahuje do ich politickej nezávislosti a demokratického procesu. Tým, že Parlament zakázal vytvorenie skupiny TDI, ktorej legitímnym cieľom bolo zastaviť diskrimináciu, ktorej boli vystavení nezávislí poslanci, obmedzil slobodu združovania z politických dôvodov.

231    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa zdôrazňuje, že zásada slobody združovania, ktorá je zakotvená v článku 11 EDĽP a ktorá vyplýva z ústavných tradícií, ktoré sú spoločné pre členské štáty, je jedným zo základných práv, ktoré, ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora potvrdenej preambulou Jednotného Európskeho aktu a článkom 6 ods. 2 EÚ, sú chránené v právnom poriadku Spoločenstva (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 79, a z 8. júla 1999, Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, bod 137).

232    Je však vhodné zdôrazniť, že aj v prípade, že sa táto zásada mala uplatniť aj na vnútornú organizáciu Parlamentu, nejde o absolútnu zásadu. Výkon slobody združovania môže byť z legitímnych dôvodov podrobený obmedzeniam za predpokladu, že tieto obmedzenia netvoria s prihliadnutím na sledovaný cieľ neprimeraný a neprípustný zásah, ktorý je v rozpore so samotnou podstatou tohto práva (v tomto zmysle pozri rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1989, Wachauf, 5/88, Zb. s. 2609, bod 18, a z 13. apríla 2000, Karlsson a i., C‑292/97, Zb. s. I‑2737, bod 45; pozri tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. júna 1981, Le Compte, Van Leuven a De Meyere, séria A č. 43, bod 65).

233    V prejednávanej veci zásada slobody združovania nebráni Parlamentu, aby v rozsahu svojho práva na vnútornú organizáciu podmienil vytvorenie politickej skupiny požiadavkou spoločnej politickej príslušnosti, ktorá vyplýva zo sledovania legitímnych cieľov (pozri body 145 až 149 vyššie), a aby zakázal, ako to urobil v akte zo 14. septembra 1999, vytvorenie politickej skupiny, ktorá je, tak ako skupina TDI, v zjavnom rozpore s touto požiadavkou. Takéto oparenia, ktoré spočívajú na legitímnom základe, neovplyvňujú právo poslancov združovať sa do politických skupín, pokiaľ sú splnené podmienky, ktoré v tejto súvislosti stanovuje rokovací poriadok.

234    V tejto súvislosti sa páni Martinez a de Gaulle nemôžu pri spochybnení platnosti výkladu článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku prijatého Parlamentom a odmietnutia tejto inštitúcie uznať skupinu TDI účinne opierať o zásadu slobody združovania.

235    Vo svetle týchto úvah musí byt šiesty žalobný dôvod zamietnutý.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na nerešpektovaní parlamentných tradícií, ktoré sú spoločné pre členské štáty

236    Páni Martinez a de Gaulle tvrdia, že tým, že Parlament zakázal vytvorenie zmiešaných skupín, hoci takýto zákaz nemá oporu v článku 29 rokovacieho parlamentu, prijal Parlament aktom zo 14. septembra 1999 taký výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s väčšinou právnych poriadkov a parlamentných zvyklostí členských štátov. Poukazujú na situáciu v talianskom a španielskom parlamente, kde sú nezávislí poslanci automaticky zaradení do zmiešanej skupiny, ktorá má rovnaké postavenie a výsady ako politické skupiny.

237    Poukazujú aj na vlastnosti nemeckého parlamentného systému. Tento systém, ktorý má podobnú koncepciu ako európsky parlamentný systém, umožňuje vytvorenie zmiešaných parlamentných skupín so súhlasom Bundestagu. Okrem toho podľa judikatúry nemeckého ústavného súdu majú poslanci, ktorí nepatria do politickej skupiny, rovnaké práva ako poslanci, ktorí sú súčasťou takejto skupiny. Nemecký parlamentný systém, ktorý je považovaný za najprísnejší v Európe, sa preto javí ako menej obmedzujúci vo vzťahu k individuálnym právam poslancov ako systém, ktorý vyplýva z výkladu prijatého Parlamentom v akte zo 14. septembra 1999.

238    Front national tvrdí, že s takou úrovňou diskriminácie, aká existuje v Parlamente voči nezávislým poslancom v porovnaní s poslancami, ktorí patria do politických skupín, sa nemožno stretnúť v žiadnom z národných parlamentov. Príklady, ktoré pochádzajú z parlamentnej praxe rôznych členských štátov (Španielske kráľovstvo, Talianska republika, Holandské kráľovstvo, Fínska republika, Švédske kráľovstvo, Rakúska republika a Spolková republika Nemecko), ukazujú, že akt zo 14. septembra 1999 je zjavne v rozpore s porovnávaným parlamentným právom.

239    Pani Bonino a i. sa domnievajú, že odmietnutie Parlamentu uznať právo nezávislých poslancov požívať výsady, ktoré vyplývajú z členstva v politickej skupine, kontrastuje s parlamentnou praxou niekoľkých členských štátov.

240    V tejto súvislosti sa Súd prvého stupňa predovšetkým domnieva, že aj za predpokladu, že judikatúra, podľa ktorej sú pri ochrane základných práv súdy Spoločenstva povinné inšpirovať sa ústavnými tradíciami, ktoré sú spoločné pre členské štáty (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1970, Internationale Handelsgesellschaft, 11/70, Zb. s. 1125, bod 4, a zo 14. mája 1974, Nold/Komisia, 4/73, Zb. s. 491, bod 13), sa analogicky uplatňuje na parlamentné tradície, ktoré sú spoločné pre členské štáty, nemôže byť akt zo 14. septembra 1999, ktorý zakazuje vytvorenie skupín, ktorých členovia popierajú, tak ako je to v prejednávanej veci, akúkoľvek spoločnú politickú príslušnosť, považovaný za akt, ktorý je v rozpore s parlamentnými tradíciami spoločnými pre členské štáty.

241    Informácie, ktoré žalobcovia predložili vo svojich písomných vyjadreniach, poukazujú len na to, že vytvorenie technických skupín a zmiešaných skupín je v niektorých národných parlamentoch dovolené.

242    To však nevyhnutne neznamená, že národné parlamenty, ktoré tak ako Európsky parlament podmieňujú vytvorenie skupiny v rámci Parlamentu požiadavkou politickej príslušnosti, by vyhlásenie o vytvorení podobnej skupiny, akou je skupina TDI, nevykladali rovnakým spôsobom, ako to urobil Parlament v akte zo 14. septembra 1999. Na základe týchto informácií nemožno ani dospieť k záveru, že vytvorenie takej skupiny, akou je skupina TDI, ktorej členovia výslovne uvádzajú, že ide o výhradne apolitickú skupinu, by bolo vo väčšine národných parlamentov možné.

243    Ďalej je na mieste pripomenúť, že údajná diskriminácia zo strany Parlamentu uplatňovaná v porovnaní s členmi politických skupín voči poslancom, ktorí sú nezávislí, a to tak, ako to vyplýva z aktu zo 14. septembra 1999 v prípade poslancov, ktorí založili skupinu TDI, nie je dôsledkom tohto aktu, ale vnútorných predpisov Parlamentu uvedených v bode 156 vyššie.

244    Za týchto okolností bez toho, aby bolo nevyhnutné vykonať komparatívnu právnu štúdiu postavenia nezávislých alebo nezaradených poslancov v rámci rôznych národných parlamentov, sa musí tvrdenie žalobcov, že akt zo 14. septembra 1999 diskriminuje členov skupiny TDI oproti členom politických skupín spôsobom, ktorý je v rozpore s parlamentnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, zamietnuť.

245    Vo svetle týchto úvah sa musí siedmy žalobný dôvod zamietnuť.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí

246    Front national v ďalšom žalobnom dôvode tvrdí, že boli porušené základné formálne náležitosti. Tento žalobný dôvod pozostáva z troch častí. V prvej časti Front national tvrdí, že pôsobnosť aktu zo 14. septembra 1999 prekračuje výklad rokovacieho poriadku. V druhej časti tvrdí, že o rozpustení skupiny TDI sa nehlasovalo v pléne. V tretej časti uvádza porušenie zásady kontradiktórnosti.

 O prvej časti žalobného dôvodu

247    V prvej časti tohto žalobného dôvodu Front national tvrdí, že akt zo 14. septembra 1999 je viac ako len všeobecným a deklaratórnym výkladom. Je rozhodnutím so spätnou účinnosťou ku dňu vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI, ktoré podmieňuje vytvorenie skupiny TDI novou – v zmysle článku 29 fakultatívnou –požiadavkou, ktorou je existencia spoločnej politickej príslušnosti členov predmetnej skupiny. Na podporu svojich tvrdení uvádza Front national príklady technických skupín, ktoré boli povolené počas funkčného obdobia predchádzajúcich zákonodarných orgánov, ako aj súčasného Parlamentu, čo dokazuje, že v tejto veci Parlament použil svoju diskrečnú právomoc na kontrolu splnenia fakultatívnej podmienky a porušil pravidlo obyčajového práva, ktoré dosiaľ nebolo spochybnené.

248    Súd prvého stupňa rozumie tvrdeniu Front national v tejto časti žalobného dôvodu tak, že Parlament porušil podstatné formálne náležitosti tým, že aktom zo 14. septembra 1999 nielen prijal všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý navrhol výbor pre ústavné veci, ale rozhodol aj o neexistencii skupiny TDI ex tunc.

249    Toto tvrdenie sa musí zamietnuť.

250    Súd prvého stupňa konštatuje, že na jednej strane Front national nepoukazuje na podstatné formálne náležitosti, ktoré boli podľa neho porušené zo strany Parlamentu, keď 14. septembra 1999 s prihliadnutím na všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý bol v ten istý deň prijatý v pléne, konštatoval neexistenciu skupiny TDI ex tunc.

251    V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že výklad je podľa článku 180 ods. 5 a 6 rokovacieho poriadku prijímaný Parlamentom vo forme vysvetliviek ku korešpondujúcemu článku alebo článkom a tieto vysvetlivky sa použijú ako precedens predovšetkým pri budúcom uplatnení relevantných článkov. Na rozdiel od ustanovenia článku 181 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktoré sa týka pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov rokovacieho poriadku a podľa ktorého takéto pozmeňujúce a doplňujúce návrhy nadobúdajú účinnosť prvý deň schôdze nasledujúcej po ich prijatí, podľa uvedeného článku 180 nepodlieha uplatnenie výkladu ustanovenia rokovacieho poriadku prijatého Parlamentom na konkrétny prípad nijakému časovému obmedzeniu alebo formálnej požiadavke.

252    Na druhej strane v súvislosti s účinnosťou rozhodnutia ex tunc, ktorým sa potvrdzuje neexistencia skupiny TDI, je vhodné zdôrazniť, že výklad ustanovenia rokovacieho poriadku Parlamentom objasňuje a upresňuje význam a pôsobnosť tohto ustanovenia tak, ako musí a malo byť chápané a uplatňované od nadobudnutia účinnosti. Z toho vyplýva, že takto vykladané ustanovenie môže byť uplatnené na situácie, ktoré vznikli pred prijatím výkladového rozhodnutia.

253    Súd prvého stupňa rozumie tvrdeniu predloženému Front national v tejto časti žalobného dôvodu tak, že po druhé vedie k tomu, že vzhľadom na to, že technické skupiny boli počas funkčného obdobia predchádzajúcich zákonodarných zborov, ako aj počas funkčného obdobia toho súčasného dovolené, je na mieste sa domnievať, že tým, že Parlament odmietol v tomto prípade uznať vytvorenie skupiny TDI a nezohľadnil dovtedy ustálený výklad tohto ustanovenia, pozmenil obsah článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku. Parlament takto udelil podmienke vzťahujúcej sa na politickú príslušnosť obligatórny charakter, ktorý predtým nemala, a neodôvodnene podrobil túto podmienku svojej kontrole.

254    V tejto súvislosti je vhodné poukázať na to, že z dôvodov už uvedených v bodoch 84, 85 a 87 až 89, nemá skutočnosť, že Parlament nenamietal voči vytvoreniu skupín, ktoré uviedol Font national, vplyv na analýzu uvedenú v bodoch 80 až 82 a 101 až 124 vyššie. Z tejto analýzy vyplýva, že kritérium politickej príslušnosti, ktoré sa podľa vyhlásení Parlamentu na pojednávaní nachádzalo vo všetkých predchádzajúcich verziách rokovacieho poriadku v rovnakom znení ako v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, sa musí považovať za kritérium, ktoré tvorilo od začiatku fungovania tejto inštitúcie obligatórnu požiadavku vytvorenia politickej skupiny. Z tejto analýzy je tiež zrejmé, že z právomoci Parlamentu na uplatnenie a výklad svojho rokovacieho poriadku vyplýva pre Parlament právomoc voľnej úvahy, ktorá ho oprávňuje zakázať vytvorenie skupiny, ktorá, ako je to v prípade skupiny TDI, zjavne túto požiadavku nespĺňa.

255    Vo svetle týchto úvah musí byť prvá časť tohto žalobného dôvodu zamietnutá.

 O druhej časti žalobného dôvodu

256    V druhej časti skúmaného žalobného dôvodu Front national tvrdí, že po prvé, výbor pre ústavné veci nebol príslušný prijať individuálne rozhodnutie vo vzťahu súladu vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

257    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa poukazuje na to, že podľa prílohy VI bodu XV ods. 8 rokovacieho poriadku je výbor pre ústavné veci zodpovedný za záležitosti spojené s výkladom rokovacieho poriadku predovšetkým podľa článku 180 rokovacieho poriadku.

258    Podľa článku 180 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak vzniknú pochybnosti o uplatnení alebo výklade tohto rokovacieho poriadku, predseda môže prideliť záležitosť na preskúmanie výboru pre ústavné veci. Podľa odseku 3 tohto článku, ak výbor rozhodne, že postačuje výklad dotknutých článkov, predloží svoj výklad predsedovi, ktorý o tom informuje Parlament.

259    Ustanovenia uvedené v predchádzajúcich dvoch bodoch sa musia vnímať tak, že oprávňujú výbor pre ústavné veci v prípade, ak je o to požiadaný, navrhnúť Parlamentu výklad článku v súvislosti s konkrétnym problémom, na základe ktorého bola otázka predložená.

260    V tomto prípade je zo skutočností uvedených v bodoch 29 a 30 vyššie zrejmé, že otázka o uplatňovaní článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku bola výboru pre ústavné veci predložená najmä v súvislosti s vyhlásením o vytvorení skupiny TDI. Tiež z nich vyplýva, že po schôdzi výboru 27. a 28. júla 1999 ten najprv informoval predsedníčku Parlamentu, že vyložil článok 29 ods. 1 rokovacieho poriadku v tom zmysle, že nepripúšťa vytvorenie skupiny TDI z dôvodu, že vyhlásenie o vytvorení skupiny vylučovalo spoločnú politickú príslušnosť a jednotlivým zakladajúcim členom poskytovalo absolútnu politickú nezávislosť v rámci skupiny, a po druhé navrhol výklad tohto ustanovenia, ktorý sa inšpiruje konkrétnym prípadom, na základe ktorého bola otázka predložená.

261    Výbor pre ústavné veci tým neprekročil rámec právomocí, ktoré mu vyplývajú z prílohy VI bodu XV ods. 8 a z článku 180 rokovacieho poriadku.

262    Po druhé Front national tvrdí, že rozhodnutie rozpustiť skupinu TDI nebolo predmetom hlasovania v pléne. Hlasovalo sa len o všeobecnom výklade článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku navrhovanom výborom pre ústavné veci a po tom, ako bol tento výklad prijatý, predsedníčka Parlamentu vyhlásila, že hlasovanie sa vzťahovalo aj na uvedené rozhodnutie. Hoci podľa článku 180 ods. 4 rokovacieho poriadku mal Parlament vyjadriť svoje stanovisko len k tomuto výkladu, participoval na prijatí textu, s ktorým sa nemohol plne oboznámiť.

263    V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomína, že v pléne 13. septembra 1999 predsedníčka Parlamentu prečítala parlamentnému zhromaždeniu obsah listu už uvedeného v bode 38, ktorý jej bol adresovaný 28. júla 1999 predsedom výboru pre ústavné veci. Tým informovala Parlament po prvé o konkrétnom výklade článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý tento výbor navrhol v súvislosti s vyhlásením o vytvorení skupiny TDI, ako aj o dôvodoch tohto konkrétneho výkladu a po druhé o obsahu textu, ktorý tento výbor navrhol začleniť ako všeobecný výklad článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku.

264    Na základe týchto informácií a po tom, ako bola voči tomuto všeobecnému výkladu prednesená námietka skupinou TDI, poslanci o výklade hlasovali, pričom si boli vedomí konkrétnych následkov tohto hlasovania na vyhlásenie o vytvorení skupiny TDI. Nevyhnutne porozumeli tomu, že rozhodovaním o uvedenom výklade sa dotýka aj súladu vyhlásenia o vytvorení s článkom 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, a tým aj o osudu skupiny TDI. Za týchto okolností nebol daný dôvod na oddelené hlasovanie o tomto bode.

265    Vo svetle týchto úvah musí byť druhá časť skúmaného žalobného dôvodu zamietnutá.

 O tretej časti žalobného dôvodu

266    V tretej časti skúmaného žalobného dôvodu Front national tvrdí, že tým, že Parlament pred prijatím aktu zo 14. septembra 1999 neotvoril rozpravu, ktorá by členom skupiny TDI umožnila brániť sa proti tvrdeniam, že nemajú rovnakú spoločnú politickú príslušnosť, nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti a právo na obranu. Front national dodáva, že rozprava vo výbore pre ústavné veci sa uskutočnila za zatvorenými dverami a že členovia skupiny TDI na nej participovali ako inštitucionálni členovia tohto výboru.

267    Súd prvého stupňa však uvádza, že medzi 20. júlom 1999, teda dňom, keď predsedovia politických skupín spochybnili súlad vyhlásenia o vytvorení skupiny TDI a článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku, a 14. septembrom 1999 mohli členovia tejto skupiny pri niekoľkých príležitostiach vyjadriť pred ostatnými poslancami svoj názor na kritiku smerujúcu k nezlučiteľnosti tejto skupiny s uvedeným článkom.

268    Po prvé zápisnica zo schôdze Konferencie predsedov z 21. a 22. júla 1999 obsahuje zmienku o dvoch vystúpeniach pani Bonino, poverenej predsedníčky skupiny TDI, a to v bode 2 programu, ktorého predmetom bolo vytvorenie tejto skupiny. Počas schôdze „predniesla poznámku, v ktorej uviedla niekoľko technických skupín, ktoré dovtedy vznikli, a poukázala na to, že Rokovací poriadok Parlamentu sa vo veci politickej príslušnosti nezmenil“. Tiež „vyjadrila pochybnosti o posúdení kritéria politickej príslušnosti“.

269    Po druhé zápisnica zo schôdze výboru pre ústavné veci z 28. júla 1999 uvádza pri bode, ktorý sa týka „výkladu článku 29 v súvislosti s vytvorením skupiny TDI“ vystúpenia pána Speroniho a pána Dupuisa. Označenie „TDI“, ktoré sa nachádza za ich menami, poukazuje na to, že hovorili v mene skupiny TDI a že ich vystúpenie bolo takto vnímané aj ostatnými členmi výboru.

270    Pán Speroni predovšetkým uviedol:

„Všetky formálne požiadavky týkajúce sa vytvorenia skupiny boli splnené. Zmiešaná skupina ako prostriedok úniku z geta nezávislých poslancov nie je nezlučiteľná s existenciou iných skupín. ‚Absencia politickej príslušnosti‘ jestvuje aj v iných skupinách Európskeho parlamentu… Postavenie individuálneho poslanca nie je efektívne. Nie je úlohou iných skupín rozhodovať o vytvorení alebo nevytvorení ostatných skupín… Článok 29 nevyžaduje dôkaz takejto ‚politickej príslušnosti‘. Na minimálnej úrovni minimum príbuznosti na minimálnom spoločnom základe.“

271    V súvislosti s touto schôdzou je vhodné dodať, že zo zápisnice nie je zjavné, že výbor sa stretol za zatvorenými dverami. Okrem toho Front national nepredložil žiaden dôkaz o tom, že poslanci, ktorí nie sú členmi tohto výboru, mali snahu sa zúčastniť na jeho práci podľa článku 166 ods. 3 rokovacieho poriadku a bolo im v tom zabránené.

272    Po tretie pri rozprave o bode programu pléna Parlamentu 14. septembra 1999 týkajúcom sa prijatia zápisnice zo zasadania v predchádzajúci deň pán Gollnisch predostrel v mene skupiny TDI tieto úvahy:

„Chcel by som tiež s Vaším dovolením veľmi stručne povedať, prečo podľa nášho názoru nemožno podporiť [výklad článku 29]. Podľa článku 29 [ods.] 4 nášho rokovacieho poriadku musí vyhlásenie o vytvorení politickej skupiny obsahovať jej názov, mená jej členov a zloženie jej predsedníctva. To sú jediné tri požiadavky, ktoré vyplývajú z rokovacieho poriadku.

Ak sa, milí kolegovia, rozhodnete vykladať toto ustanovenie spôsobom, ktorý pôjde nad rámec znenia rokovacieho poriadku Parlamentu, napriek tomu, že toto znenie je mimoriadne jasné, či už z dôvodu nepochopenia práv minorít, alebo ako výraz hegemónnych tendencií veľkých strán, rád by som Vám pripomenul, že tým vytvoríte mimoriadne dôležitý a nebezpečný precedens, ktorý sa môže v budúcnosti obrátiť proti ktorejkoľvek strane alebo podskupine tohto zhromaždenia.

Takýmto rozhodnutím by ste vlastne umožnili väčšine Parlamentu, v jeho súčasnom zložení, rozhodovať o spoločnej politickej príslušnosti tých či oných poslancov, ktorí však podpísali vytvorenie politickej skupiny, a všetci veľmi dobre vieme, že aj v rámci väčšinových skupín jestvujú frakcie, ktoré nemajú spoločný politický program.“

273    Vo svetle týchto úvah musí byť tretia časť skúmaného žalobného dôvodu zamietnutá.

274    Z toho vyplýva, že ôsmy žalobný dôvod musí byť v celom rozsahu zamietnutý.

 O deviatom žalobnom dôvode založenom na domnienke zneužitia postupu

275    Front national sa opiera o domnienku zneužitia postupu. Odvolávajúc sa na minulé pozmeňujúce a doplňujúce návrhy článku 14 rokovacieho poriadku o otváracom prejave pri príležitosti nového zákonodarného obdobia, článku 34 o návrhu na vyslovenie nedôvery Komisii a článku 126 rokovacieho poriadku o uznášaniaschopnosti, Front national tvrdí, že akt zo 14. septembra 1999 rovnako ako uvedené pozmeňujúce a doplňujúce návrhy poukazuje na vôľu Parlamentu systematicky obmedzovať práva niektorých poslancov a predovšetkým tých, ktorí zastupujú Front national.

276    Súd prvého stupňa však pripomína, že podľa ustálenej judikatúry k zneužitiu právomoci – pričom zneužitie postupu je len jednou z jej foriem – dochádza len vtedy, ak z objektívnych, relevantných a zhodných indícií vyplýva, že sporné rozhodnutie bolo prijaté výlučne alebo aspoň prevažne na účel dosiahnutia iného cieľa, ako je ten, ktorý bol deklarovaný (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora z 25. júna 1997, Taliansko/Komisia, C‑285/94, Zb. s. I‑3519, bod 52, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Ferriere Nord/Komisia, T‑143/89, Zb. s. II‑917, bod 68).

277    V tejto veci príklady predošlých pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch Rokovacieho poriadku Parlamentu nedokazujú, že rozhodnutia Parlamentu zo 14. septembra 1999 (pozri bod 46 vyššie) boli prijaté so zámerom obmedziť práva určitých poslancov, predovšetkým žalobcov vo veci T‑327/99. Naopak, analýza v bodoch 101 až 124 tohto rozsudku poukazuje na to, že Parlament v prejednávanej veci využil svoju právomoc voľnej úvahy vo vzťahu k zlučiteľnosti skupiny s požiadavkou spoločnej politickej príslušnosti stanovenej v článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku úplne zákonne a že v prípade, v ktorom bola absencia politickej príslušnosti tak zjavná, ako tomu bolo vo vyhlásení o vytvorení skupiny TDI, nemohol postupovať inak, ako vyhlásiť neexistenciu tejto skupiny z dôvodu nerešpektovania uvedenej požiadavky.

278    Z toho vyplýva, že deviaty žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

279    Vo svetle týchto úvah musia byť žaloby o neplatnosť zamietnuté.

 O trovách

280    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené v súlade s návrhmi Parlamentu rozhodnúť, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania Parlamentu v dotknutej veci vrátane, pokiaľ ide o vec T‑222/99, trov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Veci T‑222/99, T‑327/99 a T‑329/99 sú spojené na spoločné konanie na účely vyhlásenia rozsudku.

2.      Žaloby sa zamietajú.

3.      Žalobcovia v každej veci znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania Parlamentu vrátane, pokiaľ ide o vec T‑222/99, trov súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia.

Azizi Lenaerts Moura Ramos

Jaeger       Vilaras

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 2. októbra 2001.

Tajomník       Predseda

H. Jung       M. Jaeger

* Jazyky konania: francúzština a taliančina.