ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

zo 6. decembra 2001 (*)

„Režim pridruženia zámorských krajín a území – Rozhodnutie 97/803/ES – Dovozy cukru – Žaloba o neplatnosť – Žaloba o náhradu škody – Prípustnosť – Nezvratnosť získaných skúseností – Zásada proporcionality – Právna istota“

Vo veci T‑43/98,

Emesa Sugar (Free Zone) NV, usadená v Oranjestade (Aruba), v zastúpení: G. van der Wal, advokát, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: J. Huber a G. Houttuin, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: T. Van Rijn, splnomocnený zástupca, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: M. López-Monís Gallego a R. Silva de Lapuerta, splnomocnené zástupkyne, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

a

Francúzska republika, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger, splnomocnená zástupkyňa, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 97/803/ES z 24. novembra 1997, ktorým sa v polovici obdobia platnosti mení rozhodnutie 91/482/EHS o pridružení zámorských krajín a území k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (Ú. v. ES L 329, s. 50), ako aj návrh na náhradu škody,

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (tretia komora),

v zložení: predseda J. Azizi, sudcovia K. Lenaerts a M. Jaeger,

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. mája 2001,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Podľa článku 3 písm. r) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. s) ES], činnosti spoločenstva zahŕňajú pridruženie zámorských krajín a území (ďalej len „ZKÚ“) „na účel vzrastu obchodu a spoločnej podpory hospodárskeho a sociálneho rozvoja“.

2        Aruba je súčasťou ZKÚ.

3        Ich pridruženie k Spoločenstvu sa riadi štvrtou časťou Zmluvy ES.

4        Podľa článku 131 druhého a tretieho odseku Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 182 druhý a tretí odsek ES):

„Cieľom pridruženia je podporovať hospodársky a sociálny rozvoj krajín a území a nadviazať úzke hospodárske vzťahy medzi nimi a spoločenstvom ako celkom.

V súlade so zásadami, ktoré sú uvedené v preambule tejto zmluvy, pridruženie slúži predovšetkým na podporu záujmov a blahobytu obyvateľov týchto krajín a území a na to, aby dospeli k hospodárskemu, sociálnemu a kultúrnemu rozvoju, o ktorý sa usilujú.“

5        Na tento účel článok 132 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 183 ES) uvádza určitý počet cieľov, medzi nimi i ten, že „členské štáty uplatňujú pri obchodných stykoch s týmito krajinami a územiami rovnaké zaobchádzanie, na akom sa v zmysle tejto zmluvy vzájomne dohodli“.

6        Článok 133 ods. 1 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 184 ods. 1 ES) stanovuje, že clá na tovar pochádzajúci zo ZKÚ sa pri dovoze do členských štátov úplne zrušia v súlade s postupným zrušením ciel medzi členskými štátmi podľa ustanovení tejto zmluvy.

7        Podľa článku 136 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 187 ES):

„Podrobnosti pridruženia krajín a území do spoločenstva a jeho postup sa stanovia v počiatočnom období piatich rokov [jeho postup na počiatočné obdobie piatich rokov – neoficiálny preklad] po nadobudnutí platnosti tejto zmluvy vykonávacím dohovorom pripojeným k tejto zmluve.

Pred uplynutím platnosti dohovoru uvedeného v predchádzajúcom odseku Rada na základe získanej skúsenosti a zásad stanovených touto zmluvou jednomyseľne stanoví opatrenia potrebné na ďalšie obdobie.“

8        Na základe článku 136 druhého odseku Zmluvy ES prijala Rada 25. februára 1964 rozhodnutie 64/349/EHS o pridružení ZKÚ k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 1964, 93, s. 1472). Cieľom tohto rozhodnutia bolo nahradiť vykonávací dohovor o pridružení ZKÚ k spoločenstvu, pripojený k zmluve a uzavretý na obdobie piatich rokov, a to od 1. júna 1964, keď vstúpil do platnosti vnútorný dohovor o financovaní a správe pomoci Spoločenstva podpísaný v Yaoundé 20. júla 1963.

9        V nadväznosti na viaceré rozhodnutia s rovnakým predmetom Rada prijala rozhodnutie 91/482/EHS z 25. júla 1991 o pridružení ZKÚ k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 263, s. 1, ďalej len „rozhodnutie ZKÚ), ktoré je podľa jeho článku 240 ods. 1 uplatniteľné na obdobie desiatich rokov od 1. marca 1990. Odsek 3 písm. a) a b) toho istého ustanovenia však predpokladá, že pred uplynutím prvého obdobia piatich rokov môže Rada v prípade potreby na návrh Komisie jednomyseľným rozhodnutím prijať, popri finančnej pomoci Spoločenstva, na druhé obdobie piatich rokov prípadné zmeny týkajúce sa pridruženia ZKÚ k Spoločenstvu. Takto Rada prijala rozhodnutie 97/803/ES z 24. novembra 1997, ktorým sa v polovici obdobia platnosti mení rozhodnutie ZKÚ [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 329, s. 50, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

10      Vo svojom pôvodnom znení článok 101 ods. 1 rozhodnutia ZKÚ stanovoval:

„Výrobky pochádzajúce zo ZKÚ sú pri dovoze do Spoločenstva oslobodené od ciel a od poplatkov s rovnakým účinkom.“ [neoficiálny preklad]

11      Článok 102 toho istého rozhodnutia stanovoval:

„Spoločenstvo neuplatňuje na dovoz výrobkov pochádzajúcich zo ZKÚ množstevné obmedzenia ani opatrenia s rovnakým účinkom.“ [neoficiálny preklad]

12      Článok 108 ods. 1 prvá zarážka rozhodnutia ZKÚ odkazuje na prílohu II tohto rozhodnutia (ďalej len „príloha II“), pokiaľ ide o vymedzenie pojmu výrobok pochádzajúci zo ZKÚ a metód administratívnej spolupráce, ktoré s tým súvisia. Podľa článku 1 tejto prílohy sa výrobok považuje za výrobok pochádzajúci zo ZKÚ, Spoločenstva alebo štátov Afriky, Karibiku a Tichomoria (ďalej len „štáty AKT“), pokiaľ tam bol úplne získaný alebo dostatočne prepracovaný.

13      Článok 3 ods. 3 prílohy II uvádza zoznam spracovateľských a prepracovateľských činností, ktoré sa považujú za nedostatočné na priznanie charakteru výrobku pochádzajúceho zo ZKÚ.

14      Článok 6 ods. 2 prílohy II však stanovuje:

„Pokiaľ sú výrobky úplne získané… v štátoch AKT predmetom spracovateľských alebo prepracovateľských činností v ZKÚ, hľadí sa na ne tak, akoby boli úplne získané v ZKÚ.“ [neoficiálny preklad]

15      Podľa článku 6 ods. 4 prílohy II sa pravidlo uvedené v predchádzajúcom bode, nazývané „kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ“, uplatní na „každú spracovateľskú alebo prepracovateľskú činnosť vykonanú v ZKÚ vrátane úkonov vymenovaných v článku 3 ods. 3“ [neoficiálny preklad].

16      Napadnuté rozhodnutie obmedzilo uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, pokiaľ ide o cukor pochádzajúci zo ZKÚ.

17      V siedmom odôvodnení napadnutého rozhodnutia Rada vysvetľuje:

„keďže zavedenie voľného prístupu pre všetky výrobky pochádzajúce zo ZKÚ rozhodnutím [ZKÚ] a zachovanie kumulácie medzi výrobkami pochádzajúcimi zo štátov AKT a výrobkami pochádzajúcimi zo ZKÚ viedli ku konštatovaniu rizika konfliktu medzi cieľmi dvoch politík Spoločenstva, a to rozvoja ZKÚ a spoločnej poľnohospodárskej politiky; keďže sa totiž vážne narušenia trhu Spoločenstva s niektorými výrobkami, na ktoré sa vzťahuje spoločná organizácia trhov, viackrát prejavili prijatím ochranných opatrení; keďže je vhodné predísť novým narušeniam prostredníctvom opatrení schopných vytvoriť rámec priaznivý pre riadny obchod a zároveň zlučiteľných so spoločnou poľnohospodárskou politikou“ [neoficiálny preklad].

18      Na tento účel vložilo napadnuté rozhodnutie do rozhodnutia ZKÚ najmä článok 108b, ktorý pripúšťa kumuláciu pôvodu AKT/ZKÚ, pokiaľ ide o cukor, v určenom množstve za rok. Tento článok 108b ods. 1 a 2 stanovuje:

„1. … kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ uvedená v článku 6 prílohy II je povolená pre množstvo 3 000 ton cukru za rok.

2. Na uplatnenie pravidiel kumulácie AKT/ZKÚ uvedenej v odseku 1 sa za dostatočné na to, aby bol výrobkom priznaný charakter výrobkov pochádzajúcich zo ZKÚ, považuje lisovanie kockového cukru alebo jeho farbenie.“ [neoficiálny preklad]

 Skutkový stav a konanie

19      Žalobkyňa, ktorá bola založená 6. februára 1997, prevádzkuje od apríla 1997 továreň na cukor na ostrove Aruba a vyváža cukor do Spoločenstva. Továreň žalobkyne má podľa jej tvrdenia minimálnu výrobnú kapacitu 34 000 ton cukru za rok. Keďže cukor sa na Arube nevyrába, žalobkyňa nakupuje biely cukor od rafinérií trstinového cukru usadených v štátoch AKT. Nakúpený cukor sa prepravuje na Arubu, kde je pred vývozom do Spoločenstva predmetom spracovania a prepracovania, aby sa naň mohla uplatniť kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ.

20      Za týchto okolností žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. marca 1998 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie a ktorej predmetom je návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj návrh na náhradu škody.

21      Samostatným podaním zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa 10. apríla 1998 podala žalobkyňa na základe článku 185 Zmluvy ES (teraz článok 242 ES) návrh na odklad výkonu článku 1 bodov 28, 30, 32 a 60 napadnutého rozhodnutia až do doby, kým Súd prvého stupňa rozhodne vo veci samej, a subsidiárne na základe článku 186 Zmluvy ES (teraz článok 243 ES) návrh na vhodné predbežné opatrenia.

22      Uznesením zo 14. augusta 1998, Emesa Sugar/Rada (T‑43/98 R, Zb. s. II‑3055), predseda Súdu prvého stupňa zamietol tieto návrhy.

23      Návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 7. mája, 4. júna a 15. júna 1998 podali Španielske kráľovstvo, Komisia a Francúzska republika v súlade s článkom 115 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rady. Návrhu Španielskeho kráľovstva sa vyhovelo uznesením zo 7. júla 1998 a návrhom Komisie a Francúzskej republiky uzneseniami z 9. júla 1998. Španielske kráľovstvo predložilo vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania 20. novembra 1998 a Komisia to urobila 22. decembra 1998 a hlavní účastníci konania boli vyzvaní na predloženie svojich pripomienok k týmto vyjadreniam.

24      Na základe odvolania žalobkyne bolo uznesenie Emesa Sugar/Rada, už citované v bode 22 vyššie, zrušené uznesením predsedu Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Emesa Sugar/Rada [C‑363/98 P(R), Zb. s. I‑8787], a vec bola vrátená Súdu prvého stupňa.

25      Predseda Súdu prvého stupňa potom nariadil predbežné opatrenia vo veci T‑44/98 R II [uznesenia predsedu Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1999, Emesa Sugar/Komisia, T‑44/98 R II, Zb. s. II‑1427, a z 29. septembra 1999, Emesa Sugar/Komisia, T‑44/98 R II, Zb. s. II‑2815]. Vzhľadom na tieto predbežné opatrenia bolo rozhodnuté, že už nie je potrebné vydať rozhodnutie vo veci T‑43/98 R II (uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2000, Emesa Sugar/Rada, T‑43/98 R II, neuverejnené v Zbierke).

26      Na základe článku 177 Zmluvy ES (teraz článok 234 ES) predseda Arrondissementsrechtbank te ’s-Gravenhage (Holandsko) požiadal Súdny dvor, aby sa vyjadril k platnosti napadnutého rozhodnutia (vec C‑17/98).

27      Uznesením z 11. februára 1999 Súd prvého stupňa prerušil toto konanie až do konečného rozhodnutia Súdneho dvora v konaní o veci C–17/98.

28      Súdny dvor vo svojom rozsudku z 8. februára 2000, Emesa Sugar (C‑17/98, Zb. s. I‑675, ďalej len „rozsudok Emesa“), rozhodol, že preskúmania položených otázok neodhalilo skutočnosti, ktoré by mohli ovplyvniť platnosť napadnutého rozhodnutia.

29      Listom z 29. februára 2000 boli účastníci konania vyzvaní, aby predložili pripomienky k pokračovaniu konania v prejednávanej veci.

30      Žalobkyňa vo svojom liste z 31. marca 2000 uviedla, že rozsudok Emesa je založený na skutkových omyloch. Okrem toho bol tento rozsudok vydaný v rozpore s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže v priebehu konania pred Súdnym dvorom nemohla žalobkyňa podať svoje pripomienky k návrhom generálneho advokáta. Žalobkyňa požiadala Súd prvého stupňa, aby pokračoval v písomnej časti konania a aby vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k okolnostiam veci samej v prípade rozsudku Emesa.

31      Rada a Komisia vo svojich listoch z 29. a 24. marca 2000 tvrdili, že žaloba sa stala bezpredmetnou vzhľadom na to, že Súdny dvor v rozsudku Emesa potvrdil platnosť napadnutého rozhodnutia.

32      Listom z 24. mája 2000 bola žalobkyňa vyzvaná, aby predložila doplnkové vyjadrenie k okolnostiam veci samej v prípade rozsudku Emesa. Dňa 9. októbra 2000 žalobkyňa predložila toto vyjadrenie, ku ktorému Rada a Komisia predložili svoje pripomienky vo vyjadreniach z 21. februára 2001.

33      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (tretia komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku boli účastníkom konania zaslané niektoré písomne otázky, na ktoré títo účastníci konania v stanovenej lehote odpovedali.

34      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté počas pojednávania, ktoré sa konalo 15. mája 2001.

 Návrhy účastníkov konania

35      Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie alebo aby prinajmenšom zrušil jeho časti, ktoré na jednej strane menia články 101, 102 a 108 rozhodnutia ZKÚ a článok 6 prílohy II a na druhej strane upravujú vloženie nového článku 108b do rozhodnutia ZKÚ (článok 1 body 27 až 32 napadnutého rozhodnutia),

–        rozhodol, že Spoločenstvo je zodpovedné za škodu, ktorá bola žalobkyni spôsobená tým, že od 1. decembra 1997 je v dôsledku napadnutého rozhodnutia znemožnený alebo obmedzený dovoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ do Spoločenstva,

–        nariadil, aby sa účastníci konania dohodli na rozsahu tejto škody a aby sa v prípade, že sa nedohodnú, pokračovalo v konaní v lehote, ktorú určí, na účely upresnenia tohto rozsahu, alebo aby prinajmenšom uložil Spoločenstvu povinnosť zaplatiť sumu zodpovedajúcu škode, predbežne odhadnutú v žalobe, ktorá ešte musí byť definitívne určená, alebo aby subsidiárne uložil Spoločenstvu povinnosť zaplatiť náhradu škody, ktorú Súd prvého stupňa spravodlivo určí, zvýšenú o úroky z omeškania,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

36      Rada navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        odmietol návrhy na zrušenie ako neprípustné, subsidiárne zamietol tieto návrhy ako nedôvodné,

–        zamietol návrh na náhradu škody ako nedôvodný,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.,

–        určil v prípade, že by rozhodol o neplatnosti článku 1 bodov 27 až 32 napadnutého rozhodnutia, ktoré účinky zrušených ustanovení sa majú zachovať až do uvedenia tohto rozhodnutia do súladu s rozsudkom vydaným v prejednávanej veci.

37      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        odmietol žalobu o neplatnosť ako neprípustnú alebo ju aspoň zamietol ako nedôvodnú,

–        zamietol návrh na náhradu škody,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

38      Španielske kráľovstvo navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu;

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 O prípustnosti návrhov na zrušenie

 Tvrdenia účastníkov konania

39      Rada a Komisia popierajú prípustnosť návrhov na zrušenie. Podľa nich je napadnuté rozhodnutie všeobecne záväzným legislatívnym opatrením, ktoré sa uplatňuje na všetky dotknuté ekonomické subjekty. V žiadnom prípade nie je žalobkyňa napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá v zmysle článku 173 štvrtého odseku Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 230 štvrtý odsek ES).

40      Žalobkyňa odpovedá, že napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím v zmysle článku 173 štvrtého odseku Zmluvy. Dodáva, že v zmysle tohto istého ustanovenia je priamo a osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím alebo prinajmenšom tými jeho ustanoveniami, ktoré zmenili články 101, 102 a 108 rozhodnutia ZKÚ a článok 6 prílohy II a ktoré vložili nový článok 108b do rozhodnutia ZKÚ.

41      Žalobkyňa tvrdí, že je priamo dotknutá, pretože napadnuté rozhodnutie alebo prinajmenšom jeho ustanovenia uvedené v predchádzajúcom bode nenechávajú žiadnu mieru voľnej úvahy vnútroštátnym orgánom členských štátov, ktoré ich majú uplatniť. Okrem toho je osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím alebo prinajmenšom jeho vyššie uvedenými ustanoveniami z toho dôvodu, že sa nachádza v situácii, ktorá ju odlišuje od akéhokoľvek iného podniku (rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 1994, Codorniu/Rada, C‑309/89, Zb. s. I‑1853). Na tento účel uvádza, že je jediným výrobcom cukru zo ZKÚ, ktorý sa jasne prejavil ako dotknutá osoba v priebehu správneho konania, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutého rozhodnutia.

42      Žalobkyňa ďalej zdôrazňuje, že je jedným z veľmi malého počtu cukrovarníckych podnikov usadených v ZKÚ, ktorých situáciu mala Rada preskúmať predtým, ako zmenila rozhodnutie ZKÚ. Na tento účel pripomína, že vykonala významné investície a prijala dlhodobé záväzky voči dodávateľom cukru z krajín AKT (rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1985, Piraiki-Patraiki a i./Komisia, 11/82, Zb. s. 207, bod 28, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, bod 74). Listom z 18. decembra 1997 člen Komisie p. Fischler podľa žalobkyne sám uznal, že zmeny vykonané v rozhodnutí ZKÚ napadnutým rozhodnutím boli prijaté ako alternatívne rozhodnutie namiesto ochranných opatrení, ktoré by mohli byť prijaté na základe článku 109 rozhodnutia ZKÚ. Za týchto okolností mala Rada vziať zreteľ na záujmy žalobkyne (rozsudok Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný, body 76 a 77). Pokiaľ by totiž Spoločenstvo formálne prijalo ochranné opatrenia, musela by brať ohľad na dôsledky, ktoré by mohli mať voči podnikom usadeným v ZKÚ. Žalobkyňa usudzuje, že z formálneho rozdielu, odlišujúceho ochranné opatrenie od štrukturálneho obmedzenia, nevyplýva žiadny rozdiel, pokiaľ ide o mieru, v akej musí brať Spoločenstvo zreteľ na záujmy podnikov usadených v ZKÚ.

43      Povinnosť Spoločenstva brať zreteľ na dôsledky, ktoré by mal akt, ktorý zamýšľa prijať, na situáciu určitých jednotlivcov, podľa žalobkyne vyplýva vo všeobecnosti z preambuly Zmluvy, z charty Organizácie spojených národov a z článku 131 tretieho odseku Zmluvy.

44      Žalobkyňa ďalej upozorňuje na to, že množstevné obmedzenie dovozu cukru pochádzajúceho zo ZKÚ uložené napadnutým rozhodnutím a obmedzenie typov spracovateľských a prepracovateľských činností, ktoré umožňujú priznať charakter pôvodu zo ZKÚ podľa pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, priamo ohrozujú jej existenciu a obchodné činnosti. Na pojednávaní zdôraznila, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia bola jediným cukrovarníckym podnikom usadeným na Arube. Domnieva sa, že jej situácia je porovnateľná so situáciou žalobkyne vo veci, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom Súdneho dvora zo 16. mája 1991, Extramet Industrie/Rada (C‑358/89, Zb. s. I‑2501).

45      Nakoniec sa žalobkyňa s odkazom na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. júna 1998, UEAPME/Rada (T‑135/96, Zb. s. II‑2335, bod 89), domnieva, že napadnuté rozhodnutie nepodliehalo nijakej demokratickej kontrole. Neboli konzultované ani Európsky parlament, ani ZKÚ. Za týchto okolností mala Rada zohľadniť zvláštne postavenie ZKÚ (rozsudok UEAPME/Rada, už citovaný, bod 90).

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

46      Treba konštatovať, že hoci sa napadnuté rozhodnutie nazýva „rozhodnutie“, má všeobecnú platnosť, pretože sa uplatňuje na všetky dotknuté ekonomické subjekty. Skutočnosť, že článok 108b, vložený napadnutým rozhodnutím do rozhodnutia ZKÚ, by sa obmedzením dovozu cukru, ktorý požíva výhodu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, do Spoločenstva zvlášť dotkol žalobkyne, nie je spôsobilá spochybniť normotvornú povahu napadnutého rozhodnutia, pretože predmetné ustanovenie sa vzťahuje na všetky podniky, ktorých sa týka vývoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ do Spoločenstva. Na tento účel treba pripomenúť, že možnosť určiť viac alebo menej presne počet alebo dokonca identitu ekonomických subjektov, na ktoré sa právny akt v danom okamihu vzťahuje, nestačí na spochybnenie normotvornej povahy právneho aktu, pokiaľ je zrejmé, že toto uplatňovanie sa vykonáva na základe objektívnych skutkových alebo právnych okolností zadefinovaných samým predpisom v súvislosti s jeho účelom (rozsudky Codorniu/Rada, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 18, a Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 65).

47      Všeobecná platnosť napadnutého rozhodnutia však sama osebe nevylučuje, že sa toto rozhodnutie môže priamo a osobne dotýkať určitých fyzických alebo právnických osôb v zmysle článku 173 štvrtého odseku Zmluvy (pozri rozsudky Codorniu/Rada, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 19, a Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 66).

48      Treba uviesť, že žalobkyňa je napadnutým rozhodnutím priamo dotknutá, keďže toto rozhodnutie nenecháva vnútroštátnym orgánom členských štátov, ktoré ho majú uplatňovať, žiadnu mieru voľnej úvahy (rozsudok Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 63).

49      Pokiaľ ide o to, či je žalobkyňa napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá, treba pripomenúť, že na to, aby sa na fyzickú alebo právnickú osobu mohlo hľadieť ako na osobne dotknutú aktom so všeobecnou platnosťou, treba, aby ním bola zasiahnutá na základe svojich určitých osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ju odlišujú od akejkoľvek inej osoby (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia, 25/62, Zb. s. 197, 223; uznesenia Súdu prvého stupňa z 30. septembra 1997, Federolio/Komisia, T‑122/96, Zb. s. II‑1559, bod 59, a z 29. apríla 1999, Alce/Komisia, T‑120/98, Zb. s. II‑1395, bod 19).

50      Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie postihuje hospodársku činnosť žalobkyne, nie je spôsobilá odlíšiť ju od akéhokoľvek iného subjektu v zmysle článku 173 štvrtého odseku Zmluvy, keďže sa nachádza v objektívne danej situácii, ktorá je porovnateľná so situáciou akéhokoľvek iného subjektu, ktorý je usadený alebo ktorý sa usadí v ZKÚ, a ktorý pôsobí alebo bude pôsobiť na trhu s cukrom (uznesenie Federolio/Komisia, už citované v bode 49 vyššie, bod 67). Z tohto hľadiska treba uviesť, že sama žalobkyňa v žalobe (bod 207) tvrdila, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia boli v ZKÚ ďalšie dva alebo tri cukrovarnícke podniky (najmä v Curaçao). Okrem toho na pojednávaní vysvetlila, že na Arube sa po prijatí napadnutého rozhodnutia usadil nový cukrovarnícky podnik, Rica Foods. Za týchto podmienok žalobkyňa nepriniesla dôkaz, že utrpela výnimočnú škodu spôsobilú odlíšiť ju od iných ekonomických subjektov v zmysle rozsudku Extramet Industrie/Rada, už citovaného v bode 44 vyššie.

51      Žalobkyňa však zdôrazňuje, že Rada mala zákonnú povinnosť preskúmať jej osobitnú situáciu pred tým, než prijala napadnuté rozhodnutie.

52      Treba pripomenúť, že skutočnosť, že orgán Spoločenstva má na základe osobitných ustanovení povinnosť zohľadniť dôsledky aktu, ktorý plánuje prijať, na situáciu určitých jednotlivcov, je spôsobilá týchto jednotlivcov odlíšiť (rozsudky Súdneho dvora Piraiki-Patraiki a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, body 28 až 31; z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑2477, body 11 až 13; Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 67).

53      Treba však konštatovať, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia žiadne ustanovenie práva Spoločenstva neukladalo Rade povinnosť zohľadniť osobitnú situáciu žalobkyne. Na tento účel treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie nemôže byť považované za ochranné opatrenie spadajúce do pôsobnosti článku 109 rozhodnutia ZKÚ (pozri ďalej body 107 až 112). Povinnosť, ktorú toto ustanovenie ukladá inštitúcii, ktorá prijme ochranné opatrenie, teda povinnosť vziať do úvahy osobitnú situáciu dotknutých podnikov (Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 72), sa preto v tomto prípade neuplatní. V každom prípade treba zdôrazniť, že návrh rozhodnutia Rady 96/C 139/01, ktorým sa v polovici obdobia platnosti mení rozhodnutie ZKÚ (Ú. v. ES C 139, 1996, s. 1), predložila Komisia Rade 16. februára 1996 a že tento návrh na začiatku predpokladal úplné zrušenie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, pokiaľ ide o cukor pochádzajúci zo štátov AKT (pozri ďalej bod 94). Aj keby Komisia bola chcela, nemohla zohľadniť osobitnú situáciu žalobkyne, keďže v tomto období žalobkyňa, založená 6. februára 1997, ešte neexistovala.

54      Okolnosť, že žalobkyňa vykonala investície a uzavrela zmluvy o zásobovaní, vyplýva z ekonomického rozhodnutia, ktoré urobila na základe svojich vlastných obchodných záujmov (uznesenie Súdu prvého stupňa z 30. januára 2001, Iposea/Komisia, T‑49/00, Zb. s. II‑163, bod 34). Takáto situácia vyplývajúca z bežnej činnosti každého podniku, ktorý pôsobí v oblasti prepracovávania cukru, nie je spôsobilá odlíšiť žalobkyňu v zmysle článku 173 štvrtého odseku Zmluvy.

55      Pokiaľ ide o účasť žalobkyne na postupe predchádzajúcom prijatiu napadnutého rozhodnutia, je potrebné pripomenúť, že žiadne ustanovenie práva Spoločenstva neukladalo Rade, aby počas preskúmavania rozhodnutia ZKÚ použila taký postup, v rámci ktorého by žalobkyňa mala právo byť vypočutá. Preto žalobkyni nemožno na základe jej účastí, na ktoré sa odvoláva, priznať aktívnu legitimáciu v zmysle článku 173 štvrtého odseku Zmluvy (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2001, Sociedade Agrícola dos Arinhos a i./Komisia, T‑38/99, Zb. s. II‑585, bod 48).

56      Nakoniec skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie podľa žalobkyne nepodliehalo nijakej demokratickej kontrole, neumožňuje obísť uplatnenie kritérií prípustnosti stanovených v článku 173 štvrtom odseku Zmluvy (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 10. mája 2001, FNAB a i./Rada, C‑345/00 P, Zb. s. I‑3811, bod 40).

57      Na základe všetkého, čo bolo uvedené vyššie, treba návrhy na zrušenie vyhlásiť za neprípustné.

 O návrhu na náhradu škody

 Úvodné poznámky

58      Žalobkyňa tvrdí, že porušenia práva Spoločenstva uvedené v jej návrhoch na zrušenie jej spôsobili škodu a zakladajú mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva.

59      Treba pripomenúť, že v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva sa priznáva právo na náhradu škody, pokiaľ sú splnené tri kumulatívne podmienky: porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom, dostatočná závažnosť porušenia a nakoniec existencia priamej príčinnej súvislosti medzi porušením zo strany Spoločenstva a škodou spôsobenou poškodeným osobám (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 42).

60      Je preto potrebné preskúmať, či sa dôvody na zrušenie uvedené v žalobe týkajú porušenia právnych noriem priznávajúcich práva jednotlivcom.

61      Žalobkyňa na podporu svojich návrhov na zrušenie uvádza päť žalobných dôvodov. Prvý vychádza z porušenia „mechanizmu zamknutia“, podľa ktorého výhody udelené ZKÚ v rámci uskutočňovania jednotlivých etáp ich začleňovania do Spoločenstva nemôžu byť spochybnené Spoločenstvom. Druhý vychádza z porušenia princípu proporcionality. Tretí žalobný dôvod vychádza z porušenia článku 240 rozhodnutia ZKÚ a štvrtý z porušenia zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Piaty dôvod vychádza z porušenia článku 190 Zmluvy ES (teraz článok 253 ES).

62      Žalobkyňa ani dokonca netvrdí, že porušenia práva Spoločenstva, ktoré uvádza ako tretí a piaty žalobný dôvod, sa týkajú právnych noriem priznávajúcich práva jednotlivcom. V žalobe (bod 180) len tvrdí, že „mechanizmus zamknutia“ (prvý žalobný dôvod), zásada proporcionality (druhý žalobný dôvod) a zásada právnej istoty alebo ochrany legitímnej dôvery (štvrtý žalobný dôvod) takýmito normami sú.

63      Pokiaľ ide o piaty žalobný dôvod, už bolo rozhodnuté, že porušenie článku 190 Zmluvy nie je spôsobilé založiť mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva (rozsudky Súdneho dvora z 15. septembra 1982, Kind/EHS, 106/81, Zb. s. 2885, bod 14, a zo 6. júna 1990, AERPO a i./Komisia, C‑119/88, Zb. s. I‑2189, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1994, Unifruit Hellas/Komisia, T‑489/93, Zb. s. II‑1201, bod 41). Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod vychádzajúci z údajného porušenia článku 240 rozhodnutia ZKÚ, spočívajúci v tom, že Rada vraj už nebola na základe tohto ustanovenia príslušná ratione temporis na prijatie napadnutého rozhodnutia, je ťažko mysliteľné, že by toto ustanovenie mohlo byť právnou normou priznávajúcou práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 1992, Vreugdenhil/Komisia, C‑282/90, Zb. s. I‑1937, body 20 až 25). V každom prípade Súdny dvor už rozhodol v rozsudku Emesa (bod 33), že prijatím napadnutého rozhodnutia nebol porušený článok 240 rozhodnutia ZKÚ a žalobkyňa vo svojom doplňujúcom vyjadrení z 9. októbra 2000 nepredložila k tejto časti rozsudku Súdneho dvora pripomienky.

64      Naproti tomu právnymi normami priznávajúcimi práva jednotlivcom sú zásada proporcionality uvedená v druhom žalobnom dôvode (rozsudok Unifruit Hellas/Komisia, už citovaný v bode 63 vyššie, bod 42) a zásada ochrany legitímnej dôvery uvedená v štvrtom žalobnom dôvode (rozsudok Súdneho dvora z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑3061, bod 15). Pokiaľ ide o „mechanizmus zamknutia“, ktorý je základom prvého žalobného dôvodu, treba najprv preskúmať, či ide o zásadu práva Spoločenstva, a potom preveriť, či ide prípadne o právnu normu priznávajúcu práva jednotlivcom.

65      Z uvedeného vyplýva, že v rámci návrhov na náhradu škody treba skúmať len prvý, druhý a štvrtý žalobný dôvod.

 O žalobnom dôvode vychádzajúcom z „mechanizmu zamknutia“

66      Žalobkyňa tvrdí, že ustanovenia štvrtej časti Zmluvy, najmä jej články 132, 133 a 136 a acquis communautaire, ktoré bolo zavedené postupne prijímanými rozhodnutiami ZKÚ, stanovujú „zásadu zamknutia“. Táto zásada je podľa nej prekážkou toho, aby výhody udelené ZKÚ v rámci uskutočňovania jednotlivých etáp ich začleňovania do Spoločenstva boli spochybnené neskorším rozhodnutím Spoločenstva.

67      V rozsudku Emesa (body 38 a 39) Súdny dvor rozhodol:

„38      … Hoci dynamický a postupný proces, v rámci ktorého sa ZKÚ pridružujú k Spoločenstvu, vyžaduje, aby Rada zohľadňovala skúsenosti získané vďaka jej predchádzajúcim rozhodnutiam, nič to nemení na tom…, že Rada musí pri vydávaní opatrení na základe článku 136 druhého odseku Zmluvy zohľadniť tak zásady obsiahnuté v jej štvrtej časti, ako aj iné zásady práva Spoločenstva vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na spoločnú poľnohospodársku politiku.

39      Pri vyvažovaní rôznych cieľov stanovených Zmluvou, ktoré Rada uskutočňuje s celkovým ohľadom na skúsenosti získané na základe jej predchádzajúcich rozhodnutí, môže byť Rada, ktorá má na tento účel širokú mieru voľnej úvahy odrážajúcu politickú zodpovednosť, ktorú jej zverujú článok 40 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 34 ES), články 41 a 42 Zmluvy ES (teraz články 35 ES a 36 ES), článok 43 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 37 ES) a článok 136 Zmluvy, prinútená k tomu, aby v prípade potreby obmedzila niektoré výhody, ktoré boli skôr priznané ZKÚ.“

68      Z uvedeného vyplýva, že neexistuje absolútny „mechanizmus alebo zásada zamknutia“ vo vzťahoch medzi Spoločenstvom a ZKÚ. Rada totiž môže byť v prípade potreby prinútená k obmedzeniu niektorých výhod, ktoré boli skôr priznané ZKÚ (rozsudok Emesa, bod 39).

69      Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor na základe skutočností v spise, ktorý mal k dispozícii, skúmal, či v danom prípade mohla Rada po zvažovaní cieľov pridruženia ZKÚ a cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky rozumne uvážiť, že je potrebné obmedziť uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ.

70      Súdny dvor tak v rozsudku Emesa (body 40 až 42) rozhodol:

„40      V danom prípade je zrejmé, že obmedzenie množstva cukru, ktorý môže požívať výhodu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, na 3 000 ton za rok, zakladá v porovnaní s rozhodnutím ZKÚ obmedzenie. Pokiaľ sa však preukáže, že uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu v sektore cukru mohlo značne narušiť fungovanie spoločnej organizácie trhu…, Rada po zvážení cieľov pridruženia ZKÚ a cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky mala za podmienky dodržania zásad práva Spoločenstva vzťahujúcich sa na výkon jej voľnej úvahy právo prijať akékoľvek opatrenie, ktoré by mohlo ukončiť alebo zmierniť uvedené narušenia, vrátane zrušenia alebo obmedzenia výhod, ktoré boli predtým priznané ZKÚ.

41      Uvedené platí o to viac,… pokiaľ majú uvedené výhody výnimočný charakter v porovnaní s pravidlami fungovania spoločného trhu. To je i prípad pravidla, ktoré umožňuje po vykonaní určitých činností priznať pôvod zo ZKÚ určitým výrobkom pochádzajúcim zo štátov AKT.

42      Je potrebné dodať, že zmena rozhodnutia ZKÚ nepriniesla len obmedzenia v porovnaní s režimom, ktorý platil predtým, pretože, ako to zdôraznila Komisia, ktorej v tomto smere nik neodporoval, ZKÚ boli priznané rôzne výhody v oblasti usadenia sa v Spoločenstve (články 232 a 233a zmeneného rozhodnutia ZKÚ), vzájomného uznávania odborných kvalifikácií (článok 233b), prístupu k programom Spoločenstva (článok 233c). Okrem toho bola finančná pomoc Spoločenstva ZKÚ zvýšená o 21 % (článok 154a).“

71      Z tejto časti rozsudku Emesa vyplýva, že Súdny dvor sa domnieva, že za okolností daného prípadu Rada nielenže mala právo obmedziť uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, ako to urobila, ale že mohla túto výhodu týkajúcu sa cukru pochádzajúceho zo ZKÚ aj úplne zrušiť.

72      Podľa žalobkyne však Súdny dvor v bodoch 40 až 42 rozsudku uznal, že aj „v prípade potreby“ (rozsudok Emesa, bod 39) mohla Rada obmedziť výhodu predtým priznanú ZKÚ len za podmienky, že daná výhoda má výnimočný charakter a že budú poskytnuté kompenzácie v iných oblastiach. No pravidlo kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ nie je podľa žalobkyne ničím výnimočným. Údajný výnimočný charakter uvedeného pravidla treba posudzovať nie v súvislosti s pravidlami fungovania spoločného trhu, ale v súvislosti s bežnými pravidlami pôvodu, s rôznymi režimami dovozu a s privilegovaným postavením ZKÚ. Žalobkyňa okrem iného kritizuje skutočnosť, že Súdny dvor neskúmal, či kompenzácie v iných oblastiach skutočne vyvážili paralýzu cukrovarníckeho priemyslu vyvolanú napadnutým rozhodnutím.

73      Keďže žalobkyňa dokonca ani netvrdí, že posúdenie Súdneho dvora bolo založené na nesprávnych alebo neúplných skutkových údajoch, Súdu prvého stupňa neprináleží, aby dané posúdenie spochybnil.

74      Okrem toho treba uviesť, že argumentácia žalobkyne vychádza z nesprávneho pochopenia bodov 40 až 42 rozsudku Emesa. Súdny dvor nerozhodol, že Rada môže obmedziť výhodu priznanú ZKÚ len za podmienky, že daná výhoda má výnimočný charakter a že budú poskytnuté kompenzácie v iných oblastiach. Z rozsudku vyplýva, že Rada mala právo obmedziť alebo dokonca i zrušiť výhodu, ktorá bola predtým priznaná ZKÚ, v danom prípade uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, keďže „uplatňovanie [tohto]… pravidla v sektore cukru mohlo značne narušiť fungovanie spoločnej organizácie trhu…“ (bod 40 rozsudku).

75      Súdny dvor dodáva, aby podčiarkol odôvodnený a vyrovnaný charakter napadnutého rozhodnutia, že v každom prípade mala priznaná výhoda výnimočný charakter a že Rada napadnutým rozhodnutím poskytla rôzne výhody v iných oblastiach (rozsudok Emesa, body 41 a 42).

76      Súdny dvor však nikde v rozsudku Emesa neopisuje „kompenzácie“. V bode 42 tohto rozsudku odkazuje na „rôzne výhody, [ktoré boli] priznané ZKÚ“ bez toho, aby žalobkyňa spochybnila existenciu takýchto výhod.

77      Pokiaľ ide o otázku, či pravidlo kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ priznáva výnimočnú výhodu ekonomickým subjektom v ZKÚ, treba pripomenúť, že podľa bežných pravidiel pôvodu sa výrobok považuje za výrobok pochádzajúci z danej krajiny, ak v nej bol buď úplne získaný, alebo dostatočne prepracovaný [články 4 a 5 nariadenia Rady (EHS) č. 802/68 z 27. júna 1968 o spoločnej definícii pojmu pôvodu tovaru [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 148, s. 1) a články 1 až 3 prílohy II].

78      Medzi účastníkmi však nie je sporné, že cukor dovážaný žalobkyňou nebol úplne získaný v ZKÚ. Ide totiž o cukor dovážaný z krajín AKT. Okrem toho sa nespochybňuje, že cukor dovážaný žalobkyňou nie je na Arube dostatočne prepracovaný na to, aby bol považovaný za výrobok pochádzajúci zo ZKÚ na základe bežných pravidiel pôvodu.

79      Cukor vyvážaný žalobkyňou môže byť považovaný za cukor pochádzajúci zo ZKÚ len pri použití pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ. Na základe tohto pravidla totiž minimálne úpravy vykonané v ZKÚ na výrobkoch pochádzajúcich z AKT – aj tie, ktoré sú výslovne uvedené v článku 3 ods. 3 prílohy II ako nedostatočné na to, aby bol výrobku priznaný charakter výrobku pochádzajúceho zo ZKÚ – výnimočne udeľujú daným výrobkom charakter pôvodu zo ZKÚ. Keďže výrobky, na ktoré sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, môžu byť dovážané do Spoločenstva bez cla, treba prísť k záveru, ako to podčiarkuje Súdny dvor, že toto pravidlo poskytuje ekonomickým subjektom zo ZKÚ výnimočnú výhodu (rozsudok Emesa, bod 41).

80      V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa ešte tvrdí, že Rada porušila článok 133 ods. 1 Zmluvy tým, že obmedzila množstvo cukru, ktorý môže požívať výhodu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, na 3 000 ton za rok. Strop zavedený v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ totiž podľa žalobkyne zakladá množstevné obmedzenie zakázané týmto ustanovením. Okrem toho, hoci režim vyplývajúci z rozhodnutia ZKÚ znamenal zásah do iných záujmov Spoločenstva, Rada vraj mala na základe článku 136 druhého odseku Zmluvy povinnosť zohľadniť „získanú skúsenosť“.

81      Treba však uviesť, že Súdny dvor toto tvrdenie už zamietol v rozsudku Emesa takto:

„45      Bez toho, aby bolo potrebné vyriešiť otázku, či môže byť colná kvóta stanovená v článku 108b zmeneného rozhodnutia ZKÚ považovaná za množstevné obmedzenie, a otázku, či režim kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ zveruje danému tovaru pôvod zo ZKÚ na účely uplatňovania dovozného režimu uvedeného v článku 133 ods. 1 Zmluvy, treba zdôrazniť, že príslušné výrobky možno dovážať nad rámec kvóty len po zaplatení cla.

46      Článok 133 ods. 1 Zmluvy však stanovuje, pokiaľ ide o dovoz zo ZKÚ do Spoločenstva, že na ten sa vzťahuje úplné zrušenie ciel, tak ako k nemu ,postupne došlo medzi členskými štátmi podľa ustanovení tejto zmluvy‘.

47      Z tohto hľadiska je vhodné uviesť, ako to urobila Komisia, že pokiaľ ide o obchod s cukrom, k zrušeniu cla v rámci Spoločenstva došlo až po zavedení spoločnej organizácie trhu s týmto tovarom, z ktorého vyplynulo stanovenie spoločného vonkajšieho cla súbežne zo stanovením minimálnej ceny uplatniteľnej vo všetkých členských štátoch, aby sa najmä odstránili skreslenia hospodárskej súťaže. Vzhľadom na neexistenciu spoločnej poľnohospodárskej politiky medzi ZKÚ a Spoločenstvom nemožno považovať opatrenia, ktorých cieľom je zabrániť skresľovaniu hospodárskej súťaže a narušeniam trhu Spoločenstva a ktoré môžu mať formu colnej kvóty, za odporujúce článku 133 ods. 1 Zmluvy len z dôvodu ich prijatia.

48      Pokiaľ ide o otázku, či colná kvóta stanovená v článku 108b zmeneného rozhodnutia ZKÚ je zlučiteľná s článkom 136 druhým odsekom Zmluvy, stačí uviesť, že toto ustanovenie výslovne stanovuje, že Rada musí konať ,na základe získanej skúsenosti a zásad stanovených touto zmluvou‘. Medzi takéto zásady patria, ako o tom rozhodol Súdny dvor v rozsudku [z 11. februára 1999,] Antillean Rice Mills a i./Komisia [C‑390/95 P, Zb. s. I‑769], bod 37, aj zásady vzťahujúce sa na spoločnú poľnohospodársku politiku.

49      Preto nemožno Rade vyčítať, že v rámci vykonávania článku 136 druhého odseku Zmluvy vzala do úvahy požiadavky spoločnej poľnohospodárskej politiky.

50      Z uvedeného vyplýva, že platnosť opatrenia uvedeného v článku 108b rozhodnutia ZKÚ nemôže byť spochybnená z hľadiska článkov 133 ods. 1 a 136 druhého odseku Zmluvy z toho dôvodu, že stanovuje dovoznú kvótu na cukor, na ktorý sa vzťahuje režim kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ.“

82      Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že prvý žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako celok.

83      Bez toho, že by bolo ešte potrebné vysloviť sa k otázke, či sa prvý žalobný dôvod dotýka právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom, treba uviesť, že jeho skúmanie nepreukázalo existenciu konania Spoločenstva, ktoré by mohlo založiť jeho zodpovednosť.

 O žalobnom dôvode vychádzajúcom z porušenia zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery

84      Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery. Pripomína, že vložením článku 108b ods. 1 do rozhodnutia ZKÚ Rada obmedzila dovoz cukru, ktorý môže požívať výhodu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, na 3 000 ton za rok. Žalobkyňa nemohla očakávať takúto zmenu rozhodnutia ZKÚ. Na tento účel zdôrazňuje, že rozhodnutie ZKÚ bolo prijaté na obdobie desiatich rokov a že na základe jeho článku 240 ods. 3 mala byť jediná zmena vykonaná k 1. marcu 1995. Okrem iného podľa žalobkyne prípadná zmena mohla byť vykonaná len v zmysle cieľa uvedeného v článku 132 ods. 1 Zmluvy.

85      Žalobkyňa ďalej tvrdí, že všeobecné zásady práva Spoločenstva ukladajú Rade povinnosť, aby zohľadnila záujmy podnikov, ktoré vykonali investície a rozvinuli svoje aktivity na základe platných právnych noriem (rozsudky Súdneho dvora z 27. apríla 1978, Stimming/Komisia, 90/77, Zb. s. 995, zo 16. mája 1979, Tomadini, 84/78, Zb. s. 1801; z 28. apríla 1988, Mulder, 120/86, Zb. s. 2321, a z 11. júla 1991, Crispoltoni, C‑368/89, Zb. s. I‑3695).

86      Súd prvého stupňa najprv pripomína, že Rada pri vydávaní opatrení na základe článku 136 druhého odseku Zmluvy musí zohľadniť tak zásady obsiahnuté v jej štvrtej časti, najmä v článku 132 Zmluvy, ako aj iné zásady práva Spoločenstva vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na spoločnú poľnohospodársku politiku (rozsudok Emesa, bod 38). Treba ešte pripomenúť, že Rada, ktorá má širokú mieru voľnej úvahy na účely vyvažovania cieľov pridruženia ZKÚ a cieľov spoločnej poľnohospodárskej politiky (rozsudok Emesa, body 39 a 53), má právo obmedziť alebo dokonca zrušiť určitú výhodu, ktorá bola skôr priznaná ZKÚ, pokiaľ by jej uplatňovanie mohlo značne narušiť fungovanie spoločnej organizácie trhu (rozsudok Emesa, bod 40).

87      Hoci dodržiavanie legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Spoločenstva, ekonomické subjekty nemôžu legitímne vkladať svoju dôveru do zachovania existujúcej situácie, ktorá sa môže zmeniť v rámci voľnej úvahy inštitúcií Spoločenstva (pozri najmä rozsudok Súdneho dvora zo 7. septembra 1998, Pontillo, C‑372/96, Zb. s. I‑5091, body 22 a 23, a rozsudok Emesa, bod 34).

88      Starostlivý ekonomický subjekt mal preto predvídať, že rozhodnutie ZKÚ môže byť zmenené a že zmena by sa prípadne mohla týkať zrušenia alebo obmedzenia výhod, ktoré boli predtým priznané ZKÚ. Takáto analýza je potrebná v danom prípade o to viac, že dotknuté výhody mali výnimočný charakter (rozsudok Emesa, body 40 a 41). Navyše žiadne ustanovenie práva Spoločenstva neukladalo Rade povinnosť, aby zohľadňovala záujmy podnikov, ktoré už boli prítomné na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, C‑280/93, Zb. s. I‑4973, bod 79).

89      Žalobkyňa nemôže argumentovať článkom 240 ods. 3 rozhodnutia ZKÚ, ktorý stanovuje, že po uplynutí prvého obdobia piatich rokov Rada v prípade potreby rozhodne o prípadných zmenách týkajúcich sa pridruženia ZKÚ k Spoločenstvu. Toto ustanovenie totiž nezbavuje Radu právomoci, ktorá jej vyplýva priamo zo Zmluvy a ktorá jej umožňuje meniť akty prijaté na základe článku 136 Zmluvy na účely uskutočnenia cieľov uvedených v článku 132 Zmluvy (rozsudok Emesa, bod 33).

90      Žalobkyňa ďalej poznamenáva, že jej rozhodnutie umiestniť na Arube továreň na výrobu cukru bolo prijaté až po dohodách so štátnymi orgánmi na Arube a so stálym zastúpením Holandského kráľovstva pri Európskej únii v rokoch 1995 a 1996.

91      Žalobkyňa tvrdí, že nemohla predvídať, že Rada zamýšľa množstevne obmedziť dovoz cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ. V tomto ohľade žalobkyňa trvá na skutočnosti, že rozhodovací proces Rady nie je verejný. Štátne orgány Aruby informovali žalobkyňu o obsahu diskusií až od júla 1997.

92      Súd prvého stupňa však konštatuje, že žalobkyňa nepredkladá nič, z čoho by vyplynulo, že inštitúcie Spoločenstva jej poskytli presné ubezpečenia, ktoré by jej umožnili dôvodne očakávať zachovanie existujúceho režimu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ pre vývoz cukru, ktorý plánovala vykonávať.

93      Naopak, ako správne zdôrazňuje Súdny dvor v rozsudku Emesa, „zo spisu vyplýva, že žalobkyňa mala v čase vykonania investícií v Arube k dispozícii informácie postačujúce na to, aby mohla ako normálne starostlivý subjekt predvídať, že liberálny režim kumulácie pôvodu môže byť zmenený v tom zmysle, že bude obmedzený“ (bod 36 rozsudku). Súdny dvor na tento účel uvádza, „že návrh [96/C 139/01] bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 10. mája 1996, čo je približne rok predtým, ako žalobkyňa začala výrobu na Arube“ (bod 36 rozsudku).

94      Návrh 96/C 139/01, ktorý Súdny dvor analyzuje, pritom stanovil zrušenie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, najmä pokiaľ ide o cukor pochádzajúci zo ZKÚ. V prílohe II totiž Komisia navrhla nový článok 6, podľa ktorého sa pravidlo kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ neuplatňuje „na výrobky pochádzajúce zo štátov AKT vymenované v kapitolách 1 až 24 harmonizovaného systému….“ Cukor je uvedený v kapitole 17 harmonizovaného systému.

95      Návrh 96/C 139/01, uverejnený v máji 1996, čiže približne deväť mesiacov predtým, ako bola žalobkyňa založená, a jedenásť mesiacov predtým, ako začala s výrobou cukru (pozri vyššie bod 19), teda upravoval zavedenie ešte obmedzujúcejšieho systému pre žalobkyňu ako systém obsiahnutý v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ, ktoré pripúšťa kumuláciu pôvodu AKT/ZKÚ pre množstvo 3 000 ton cukru za rok.

96      Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu ochrany legitímnej dôvery, keďže nestanovuje žiadne prechodné obdobie a žiadne prechodné ustanovenia vzťahujúce sa na činnosti existujúce v ZKÚ v čase zmeny rozhodnutia ZKÚ. Podľa žalobkyne v danom prípade neexistoval žiaden kategorický všeobecný záujem, ktorý by bol mohol odôvodniť to, že zmena rozhodnutia ZKÚ nebola sprevádzaná prechodnými opatreniami (rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Affish, C‑183/95, Zb. s. I‑4315, bod 57).

97      Súd prvého stupňa už rozhodol, že žiadne ustanovenie práva Spoločenstva neukladalo Rade povinnosť, aby zohľadnila záujmy podnikov, ktoré sú už prítomné na trhu (pozri bod 88 vyššie).

98      Súd prvého stupňa ďalej konštatuje, že žalobkyňa netvrdí, že mala v čase prijatia napadnutého rozhodnutia náklad cukru na lodi smerujúcej do Spoločenstva, o ktorom by sa mohla legitímne domnievať, že bude do Spoločenstva dovezený bez akéhokoľvek obmedzenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Sofrimport/Komisia, už citovaný v bode 52 vyššie, body 16 až 21, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 1997, Oleifici Italiani/Komisia, T‑267/94, Zb. s. II‑1239, body 38 až 40).

99      Okrem toho treba uviesť, že 17. decembra 1997 Komisia prijala nariadenie (ES) č. 2553/97 o spôsobe doručenia dovozných certifikátov pre určité výrobky kumulujúce pôvod AKT/ZKÚ, ktorých sa týkajú kódy KN 1701, 1702, 1703 a 1704 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 349, s. 26). Z článku 8 nariadenia č. 2553/97 pritom vyplýva, že článok 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ nadobudol účinnosť až od 1. januára 1998 a že dovozné certifikáty, o ktoré sa požiada od 10. decembra 1997 do 31. decembra 1997, budú vydané do množstva 3 000 ton. Okrem toho sa nepopiera, že žiadostiam o dovozné certifikáty podaným pred 10. decembrom 1997 sa v plnom rozsahu vyhovelo.

100    Počas jedného mesiaca teda prechodné obdobie existovalo a bolo veľkorysé v tom zmysle, že „ročné“ množstvo 3 000 ton cukru, požívajúce výhodu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, mohlo byť dovezené v priebehu 21 dní – od 10. do 31. decembra 1997.

101    Výhrada vychádzajúca z údajnej neexistencie prechodného obdobia preto musí byť tiež zamietnutá.

102    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že žalobný dôvod vychádzajúci z porušenia zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery musí byť zamietnutý. Preskúmanie tohto žalobného dôvodu teda tiež nepreukázalo, že by Spoločenstvo porušilo právnu normu priznávajúcu práva jednotlivcom.

 O žalobnom dôvode vychádzajúcom z porušenia zásady proporcionality

103    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že Rada musí zosúlaďovať sledovanie rôznych cieľov uvedených v článku 3 Zmluvy, avšak bez toho, aby uprednostnila spoločnú poľnohospodársku politiku (rozsudok Súdneho dvora z 23. februára 1988, Spojené kráľovstvo/Rada, 68/86, Zb. s. 855, bod 12, a uznesenie Súdneho dvora z 12. júla 1996, Spojené Kráľovstvo/Komisia, C‑180/96 R, Zb. s. I‑3903, bod 63). V prejednávanej veci podľa nej Rada porušila zásadu proporcionality tým, že dala prednosť spoločnej poľnohospodárskej politike na úkor záujmov ZKÚ.

104    V rozsudku Emesa Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že Rada musí „pri vydávaní opatrení na základe článku 136 druhého odseku Zmluvy zohľadniť tak zásady obsiahnuté v jej štvrtej časti, ako aj iné zásady práva Spoločenstva vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na spoločnú poľnohospodársku politiku“ (bod 38 rozsudku), a na druhej strane, že „pri vyvažovaní rôznych cieľov stanovených Zmluvou… môže byť Rada… prinútená k tomu, aby v prípade potreby obmedzila niektoré výhody, ktoré boli skôr priznané ZKÚ“ (bod 39 rozsudku).

105    Tento argument musí teda byť zamietnutý. Neskoršie sa bude skúmať, či sa Rada v prejednávanej veci nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia „potreby“ obmedzenia dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ (pozri ďalej body 117 až 150).

106    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že článok 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ obsahuje štrukturálne obmedzenie dovozu cukru pochádzajúceho zo ZKÚ do Spoločenstva. Toto ustanovenie totiž obmedzuje množstvo cukru pochádzajúceho z AKT, ktorý môže byť dovážaný do Spoločenstva s priznaním pôvodu zo ZKÚ po tom, čo bol predmetom spracovania alebo prepracovania v zmysle článku 6 prílohy II, na 3 000 ton za rok. Pokiaľ však ide o dovoz zo ZKÚ, podľa žalobkyne mohli byť na základe článku 109 rozhodnutia ZKÚ prijaté len dočasné obmedzujúce opatrenia, a to len ak „obmedzuj[ú] len výnimočne, čiastočne a dočasne“ voľný dovoz výrobkov pochádzajúcich zo ZKÚ do Spoločenstva (rozsudky Súdneho dvora z 26. októbra 1994, Holandsko/Komisia, C‑430/92, Zb. s. I‑5197, a z 22. apríla 1997, Road Air, C‑310/95, Zb. s. I‑2229, body 40 a 41; Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 95).

107    Z rozsudku Emesa (bod 40) však vyplýva, že Rada má právo štrukturálne obmedziť výhodu predtým priznanú ZKÚ, v danom prípade kumuláciu pôvodu AKT/ZKÚ v sektore cukru, pokiaľ sa preukáže, že „uplatňovanie [tohto] pravidla… v [tomto] sektore [… môže] značne narušiť fungovanie spoločnej organizácie trhu…“. Neskoršie sa bude skúmať, či sa Rada v prejednávanej veci nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri posúdení rizika, ktoré by pravidlo kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ predstavovalo pre spoločnú organizáciu trhu s cukrom (pozri ďalej body 117 až 150).

108    Po tretie žalobkyňa upozorňuje, že z listu p. Fischlera z 18. decembra 1997 adresovaného jej poradcovi a z listu p. Soubestreho z Komisie z 9. júna 1997 adresovaného stálemu zástupcovi Holandského kráľovstva vyplýva, že štrukturálne obmedzenie článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ bolo prijaté ako alternatívne riešenie. Domnieva sa, že štrukturálne obmedzenie prijaté namiesto ochranných opatrení musí prinajmenšom spĺňať rovnaké kritériá ako opatrenia uvedené v článku 109 rozhodnutia ZKÚ. Bolo by totiž neprijateľné, aby konečné štrukturálne obmedzenie mohlo byť ľahšie prijaté ako ochranné opatrenie. V prejednávanej veci však neboli splnené podmienky prijatia ochranného opatrenia na základe článku 109 rozhodnutia ZKÚ.

109    Súd prvého stupňa napriek tomu konštatuje, že oba uvedené listy Komisie, ktoré žalobkyňa cituje, jej tvrdenia nepodporujú.

110    Na jednej strane Komisia v liste podpísanom p. Soubestrem zamieta návrh holandských orgánov. Tie navrhli systém minimálnych vývozných cien cukru pochádzajúceho zo ZKÚ a prispôsobenie konania týkajúceho sa ochranných opatrení vzťahujúcich sa na normy uplatňujúce sa v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Z tohto listu však v žiadnom prípade nevyplýva, že štrukturálne obmedzenie stanovené neskôr Radou v napadnutom rozhodnutí je skrytým ochranným opatrením.

111    Na druhej strane list p. Fischlera z 18. decembra 1997 je odpoveďou na list poradcu žalobkyne, v ktorom tento poradca vyložil dôvody, pre ktoré prijatie ochranných opatrení týkajúcich sa cukru pochádzajúceho zo ZKÚ nebolo potrebné. P. Fischler s touto analýzou súhlasí. Vysvetľuje, že Komisii sa v súvislosti s prijatím napadnutého rozhodnutia v danej chvíli nezdali byť ochranné opatrenia potrebné („safeguard measures seem, for the time being, unnecessary“). V žiadnom prípade však netvrdí, že by napadnuté rozhodnutie bolo alternatívnym riešením, prijatým namiesto ochranného opatrenia. Z listu vyplýva jedine to, že štrukturálne riešenie, ktoré prinieslo napadnuté rozhodnutie, zabránilo narušeniam na trhu Spoločenstva, takže nie je potrebné prijať ochranné opatrenia.

112    Ani jeden z dvoch listov, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, teda nepreukazuje, že obmedzenie kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ uložené článkom 108b ods. 1 napadnutého rozhodnutia je skrytým ochranným opatrením alebo alternatívnym riešením prijatým namiesto takéhoto opatrenia.

113    V každom prípade Súdny dvor v rozsudku Emesa už rozhodol, že „opatrenie obsiahnuté v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ nie je ochranným opatrením, ktoré by malo výnimočne a dočasne riešiť objavenie výnimočných ťažkostí, ktorým sa v bežne uplatniteľnom režime obchodu nemožno vyhnúť, ale mení samotný bežný režim podľa rovnakých kritérií, ako sú tie, na základe ktorých bolo prijaté rozhodnutie ZKÚ“, a že za týchto okolností „podmienky prijatia ochranných opatrení na základe článku 109 rozhodnutia ZKÚ… sú pre posúdenie platnosti [napadnutého] rozhodnutia irelevantné“ (bod 61 rozsudku). Súdny dvor z toho vyvodzuje, že „Rada preto pri prijímaní článku 108b zmeneného rozhodnutia ZKÚ nebola povinná dodržať osobitné požiadavky spojené s prijatím ochranných opatrení na základe článku 109 rozhodnutia ZKÚ“ (bod 62 rozsudku).

114    Tretí argument musí teda tiež byť zamietnutý.

115    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že článok 108b ods. 2 zmeneného rozhodnutia ZKÚ je nezlučiteľný so zásadou proporcionality, keďže mletie cukru („milling“) je vylúčené zo spracovania alebo prepracovania, ktoré sa považujú za dostatočné na priznanie kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ. Na tento účel zdôrazňuje, že podľa článku 108b ods. 2 zmeneného rozhodnutia ZKÚ farbenie cukru, ktoré je menej dôležitým spracovaním alebo prepracovaním ako „milling“, stačí na priznanie pôvodu zo ZKÚ.

116    Tento argument je však založený na nesprávnom výklade napadnutého rozhodnutia. Ako zdôrazňuje Súdny dvor v rozsudku Emesa (body 59 a 60), „článok 108b ods. 2 sa obmedzuje na spomenutie dvoch príkladov činností, ktoré môžu byť považované za dostatočné na priznanie charakteru výrobku pochádzajúceho zo ZKÚ, avšak bez toho, aby na tento účel obsahoval taxatívny výpočet“, a teda žalobkyňa „nemôže dôvodne tvrdiť, že [tento] článok… vypustil „milling“ spomedzi činností, ktoré sú relevantné na priznanie kumulácie pôvodu“.

117    Je preto potrebné zamietnuť aj tento argument.

118    Po piate žalobkyňa tvrdí, že situácia na trhu Spoločenstva s cukrom si nevyžadovala obmedzenie dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, na 3 000 ton za rok.

119    V tomto ohľade Súdny dvor rozhodol v rozsudku Emesa (body 53 až 58):

„53      Treba pripomenúť, že v oblasti, kde ako v tomto prípade majú inštitúcie Spoločenstva širokú mieru voľnej úvahy, môže platnosť prijatého opatrenia ovplyvniť len jeho zjavne neprimeraný charakter vzhľadom na sledovaný cieľ. Obmedzenie preskúmavania Súdnym dvorom je nutné najmä vtedy, keď Rada musí vyvažovať rôznorodé záujmy a uskutočniť tak voľbu v rámci politického výberu, ktorý spadá do jej vlastnej zodpovednosti [pozri rozsudky… Nemecko/Rada [už citovaný], body 90 a 91; zo 17. októbra 1995, Fisherman’s Organisation a i., C‑44/94, Zb. s. I‑3115, bod 37, a z 19. novembra 1998, Spojené kráľovstvo/Rada, C‑150/94, Zb. s. I‑7235, bod 87].

54      … v tomto kontexte nemožno prísť k záveru, že zavedenie colnej kvóty stanovenej v článku 108b zmeneného rozhodnutia ZKÚ zjavne prekročilo to, čo bolo potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré Rada sledovala.

55      V tomto ohľade vyplýva zo siedmeho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že Rada zaviedla článok 108b na jednej strane preto, že bola nútená konštatovať, že ,voľný prístup pre všetky výrobky pochádzajúce zo ZKÚ a zachovanie kumulácie pre výrobky pochádzajúce z AKT a výrobky pochádzajúce zo ZKÚ‘ prináša ,riziko konfliktu‘ medzi cieľmi politiky Spoločenstva týkajúcej sa rozvoja ZKÚ a cieľmi spoločnej poľnohospodárskej politiky, a na druhej strane preto, aby zohľadnila skutočnosť, že ,závažné narušenia trhu Spoločenstva s určitými výrobkami, na ktoré sa vzťahuje spoločná organizácia trhu, viedli viackrát k prijatiu ochranných opatrení‘.

56      Je vhodné uviesť, že zo spisu vyplýva, že ku dňu [napadnutého] rozhodnutia na jednej strane výroba repného cukru v Spoločenstve presahovala jeho spotrebu v Spoločenstve a k nej sa pridával dovoz trstinového cukru pochádzajúceho zo štátov AKT, aby sa tým vyhovelo osobitnému dopytu po tomto výrobku a povinnosti Spoločenstva dovážať určité množstvo cukru z tretích krajín na základe dohôd uzatvorených v rámci WTO. Na druhej strane bolo Spoločenstvo tiež povinné dotovať dovoz cukru vo forme vývozných náhrad a v medziach dohôd uzatvorených v rámci WTO. Za týchto podmienok sa Rada mohla oprávnene domnievať, že akékoľvek ďalšie množstvo cukru, hoci aj minimálne vzhľadom na rozsah výroby v Spoločenstve, ktoré sa dostane na trh Spoločenstva, by inštitúcie Spoločenstva prinútilo zvýšiť sumu vývozných dotácií vo vyššie uvedených medziach alebo znížiť kvóty európskych výrobcov, čo by narušilo spoločnú organizáciu trhu s cukrom, ktorého rovnováha je krehká, a bolo by v rozpore s cieľmi spoločnej poľnohospodárskej politiky.

57      Okrem toho tak z uznesenia vnútroštátneho súdu, ako aj z číselných údajov poskytnutých Radou a Komisiou vyplýva, že ročná kvóta 3 000 ton nie je nižšia ako úroveň tradičného dovozu cukru pochádzajúceho zo ZKÚ, keďže ZKÚ samy tento výrobok nevyrábajú. Okrem toho, keďže tovaru pochádzajúcemu zo štátov AKT sa na území ZKÚ dodávala len nízka pridaná hodnota, priemysel dotknutý [napadnutým] rozhodnutím mohol k rozvoju ZKÚ prispieť len slabou mierou. Navyše nebolo možné vylúčiť, že neobmedzené uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu by prinášalo riziko, že by sa výrobky zo štátov AKT snažili umelo vytvorenou okľukou cez územie ZKÚ získať prístup na trh Spoločenstva vo väčšom množstve, než je množstvo, v rámci ktorého tieto štáty na základe dohody mali zaručený bezcolný prístup na tento trh.

58      V dôsledku uvedeného nemožno považovať opatrenie týkajúce sa dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, obsiahnuté v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ za odporujúce zásade proporcionality.“

120    Žalobkyňa vo svojich pripomienkach z 9. októbra 2000 tvrdo kritizuje túto časť rozsudku.

121    Najskôr, pokiaľ ide o bod 55 rozsudku Emesa, žalobkyňa tvrdí, že Súdny dvor založil svoje posúdenie na tvrdeniach obsiahnutých v siedmom odôvodnení napadnutého rozhodnutia bez toho, aby skúmal ich správnosť.

122    Tento argument treba odmietnuť. Preskúmanie zákonnosti určitého aktu vyžaduje aj zváženie dôvodov tohto aktu. Pri posudzovaní toho, či Rada neporušila zásadu proporcionality, teda Súdny dvor najskôr v bode 55 svojho rozsudku pripomenul dôvody, ktoré Rada uviedla v napadnutom rozhodnutí na podporu obmedzenia dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ. Súdny dvor však s tvrdeniami Rady nezaobchádzal ako s preukázanými skutočnosťami. V bodoch 56 a 57 rozsudku totiž skúmal, či informácie obsiahnuté v siedmom odôvodnení napadnutého rozhodnutia nespočívali na zjavne nesprávnom posúdení, čo sa však podľa Súdneho dvora v tomto prípade nestalo.

123    Ďalej žalobkyňa tvrdí, že Súdny dvor sa v bode 55 rozsudku Emesa dopustil skutkových omylov, ktoré spochybňujú záver, že napadnuté rozhodnutie neporušuje zásadu proporcionality.

124    Žalobkyňa na tento účel vysvetľuje, že na cukor požívajúci výhodu kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ sa pred prijatím napadnutého rozhodnutia nikdy nevzťahovali ochranné opatrenia. Okrem toho je nesprávne tvrdiť, že „niektoré výrobky“ boli dotknuté ochrannými opatreniami. Predmetom takýchto opatrení bola totiž iba ryža zo ZKÚ.

125    Treba však konštatovať, že ani Rada v siedmom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ani Súdny dvor v rozsudku Emesa netvrdili, že Spoločenstvo v minulosti prijalo ochranné opatrenia na obmedzenie dovozu cukru. Siedme odôvodnenie napadnutého rozhodnutia treba chápať tak, že podobne, ako sa „vážne narušenia na trhu Spoločenstva [spôsobené] niektorými výrobkami, na ktoré sa vzťahuje spoločná organizácia trhov, viackrát prejavili prijatím ochranných opatrení“, bola obava, že vzniknú narušenia aj v prípade cukru. Podľa Rady takéto narušenia odôvodňovali prijaté štrukturálne opatrenie a Súdny dvor v rozsudku Emesa s týmto záverom súhlasil.

126    Okrem toho, hoci sa v minulosti ochranné opatrenia týkali len ryže pochádzajúcej zo ZKÚ, Rada sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia zmienkou o tom, že ochranné opatrenia boli prijaté pre „niektoré výrobky“. Napríklad ochranné opatrenie, ktoré viedlo k rozsudku Antillean Rice Mills a i./Komisia, už citovanému v bode 42 vyššie, sa týkalo rôznych výrobkov, a to rôznych druhov ryže, na ktoré sa vzťahujú kódy KN 1006 30 21 až 1006 30 48. Okrem toho článok 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ, ktoré sa zdanlivo vzťahuje len na jeden výrobok, a to cukor, sa v skutočnosti tiež týka rôznych výrobkov, a to „výrobkov, ktoré patria do tarifných položiek HS 1701, 1702, 1703 a 1704“.

127    Pokiaľ ide o bod 56 rozsudku Emesa, podľa žalobkyne sa Súdny dvor dopustil skutkových omylov tiež v tejto časti rozsudku.

128    Žalobkyňa však na pojednávaní pri otázke týkajúcom sa tohto bodu vysvetlila, že nenapádala vecnú správnosť skutkových okolností, ale ich posúdenie Súdnym dvorom.

129    Žalobkyňa v tomto ohľade poukazuje na to, že Súdny dvor svoje posúdenie potreby a proporcionality obmedzenia dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, založil na troch skutočnostiach, a to po prvé na nadvýrobe repného cukru v Spoločenstve v porovnaní s množstvom spotrebovaným v Spoločenstve v čase napadnutého rozhodnutia, po druhé na existencii významného objemu preferenčného dovozu a po tretie na povinnostiach vyplývajúcich z dohôd uzatvorených v rámci Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „dohody WTO“).

130    Pokiaľ pritom ide o nadvýrobu, tá je podľa žalobkyne štrukturálna a vždy existovala, a to i v čase prijatia rozhodnutia ZKÚ v roku 1991. Preto je nesprávne tvrdiť – tak ako Súdny dvor v bode 56 rozsudku Emesa –, že na trhu s cukrom panuje krehká rovnováha. Okrem toho preferenčný dovoz stále rástol bez toho, aby Spoločenstvo až do roku 2000 alebo 2001 považovalo za potrebné znížiť svoju vlastnú výrobu. Tento prístup možno vysvetliť tým, že spoločná organizácia trhu funguje na systéme samofinancovania, ktorého náklady znášajú spotrebitelia.

131    Podľa žalobkyne je mylné myslieť si, že dovoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ spôsobuje vývoz s náhradou rovnakého množstva cukru. Medzi nimi totiž neexistuje systém spojených nádob, ako to nakoniec uznali aj Komisia a Rada (uznesenie z 30. apríla 1999, Emesa Sugar/Komisia, už citované v bode 25 vyššie).

132    Okrem toho je podľa žalobkyne nesprávne tvrdiť, že by dovoz zo ZKÚ, ktorý by po čase dosiahol maximálne 100 000 až 150 000 ton za rok, predstavoval problém z hľadiska povinností, ktoré Spoločenstvu vyplývajú z dohôd WTO. Komisia navyše v rámci konania o naradení predbežného opatrenia uznala, že Spoločenstvo vyváža s náhradou nižšie množstvo cukru ako množstvo povolené dohodami WTO. Tento dodatočný rozdiel dosahuje 1 120 000 ton pre obdobie zodpovedajúce kampaniam 1995/96 až 1997/98 (uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 8. októbra 1997, CEFS/Rada, T‑229/97 R, Zb. s. II‑1649). Podľa prepočtov Komisie dosahoval tento rozdiel 998 200 ton k 1. júlu 1997 (uznesenie z 30. apríla 1999, Emesa Sugar/Komisia, už citované v bode 25 vyššie, bod 107). Pri kampani 2000/2001 ešte presahuje 400 000 ton. Nízka úroveň dovozu zo ZKÚ preto nemohla Spoločenstvu zabrániť dodržiavať povinnosti, ktoré mu vyplývajú z dohôd WTO, a to prinajmenšom až do kampane 2000/2001. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že cukor pochádzajúci zo ZKÚ môže byť zaradený do kategórie cukru pochádzajúceho z AKT, pretože kumuluje tieto dva pôvody. Išlo by pritom o preferenčný cukor, na ktorý by sa nevzťahovali záväzky, ktoré Spoločenstvo prijalo v rámci dohôd WTO (pozri poznámku pod čiarou 1 v „Schedule CXL“).

133    Podľa žalobkyne štrukturálna nadvýroba v cukrovarníckom priemysle znamená pre tento priemysel skutočný problém. V minulosti sa však nikdy nerozhodlo, že by táto nadvýroba, ktorá existovala prinajmenšom od roku 1973, vyžadovala obmedzenie preferenčného dovozu cukru do Spoločenstva. Bolo preto neprimerané napadnutým rozhodnutím obmedziť dovoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ v roku 1997 na 3 000 ton, zatiaľ čo tento dovoz dosiahol sotva 10 000 ton a Spoločenstvo mohlo v tomto čase doviezť ešte 1 milión ton v rámci dohôd WTO. Žalobkyňa poukazuje na to, že keď v roku 1999 dovoz cukru zo ZKÚ presiahol v dôsledku kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ 50 000 ton, Spoločenstvo nepovažovalo za potrebné stanoviť množstevné obmedzenia, ale stanovilo minimálne ceny.

134    Súd prvého stupňa najprv pripomína, že Súdny dvor v bode 40 rozsudku Emesa rozhodol na základe posúdenia situácie v sektore cukru, o ktorej sa zmienil najmä v bode 56 tohto rozsudku, že Rada mohla oprávnene usúdiť, že je potrebné znížiť rozsah pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ na cukor, pretože uplatňovanie tejto výhody „v tomto sektore mohlo vážne narušiť fungovanie spoločnej organizácie trhu“.

135    Keďže Súdu prvého stupňa neprináleží spochybniť posúdenie skutkového stavu Súdnym dvorom, ktorého vecná správnosť sa nespochybňuje (pozri bod 128 vyššie), argumenty žalobkyne týkajúce sa bodu 56 rozsudku Emesa – a to najmä otázky, či sa Rada nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď v roku 1997 usúdila, že uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ bez obmedzenia „mohlo vážne narušiť fungovanie spoločnej organizácie trhu“, bude skúmané len pre úplnosť.

136    V tomto ohľade treba najprv uviesť, že žiadny z účastníkov konania nepopiera, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia bola v Spoločenstve cena cukru dvakrát vyššia ako cena na svetovom trhu. Žalobkyňa však v nadväznosti na písomnú otázku Súdu prvého stupňa uviedla, že na Arube sa na cukor zakúpený v krajine AKT nevyrubuje žiadne dovozné clo. Keďže sa cukru pochádzajúcemu z AKT a prepracovanému v ZKÚ na základe pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ priznáva pôvod ZKÚ a je z tohto dôvodu oslobodený od cla v Spoločenstve, výrazný rozdiel medzi svetovou cenou cukru a cenou cukru v Spoločenstve v čase prijatia napadnutého rozhodnutia vytváral skutočné riziko zvýšenia vývozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, do Spoločenstva.

137    Hoci v roku 1996 bol vývoz cukru do Spoločenstva, na ktorý sa vzťahovala kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, nižší ako 3 000 ton, sama žalobkyňa predpokladala, že pokiaľ by nebolo prijaté napadnuté rozhodnutie, tento dovoz by v budúcich rokoch dosiahol 100 000 až 150 000 ton. Tento odhad navyše ani nepočítal s možným vývozom, ale bol založený len na výrobe dvoch existujúcich podnikov a dvoch ďalších podnikov, ktoré mali začať činnosť v čase prijatia napadnutého rozhodnutia (pozri správu NEI, s. 85, bod 6.5). Vzhľadom na rozdiel medzi svetovou cenou cukru a cenou cukru v Spoločenstve je však viac ako pravdepodobné, že ak by Rada nebola obmedzila uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ vo vzťahu k cukru, na ten istý trh by vstúpili aj iné spoločnosti.

138    V čase prijatia napadnutého rozhodnutia navyše existovalo nepopierateľné „riziko, že by sa výrobky zo štátov AKT snažili umelo vytvorenou okľukou cez územie ZKÚ získať prístup na trh Spoločenstva vo väčšom množstve, než je množstvo, v rámci ktorého tieto štáty na základe dohody mali zaručený bezcolný prístup na tento trh“, ako to zdôrazňuje Súdny dvor v bode 57 rozsudku Emesa. V tomto ohľade treba pripomenúť, že na základe pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ stačí aj veľmi jednoduché prepracovanie (dokonca aj také, ktoré za obvyklých okolností nemôže nikdy slúžiť na priznanie pôvodu ZKÚ) na to, aby sa výrobky z AKT považovali za výrobky zo ZKÚ a mohli byť uvedené na trh Spoločenstva s oslobodením od dovozného cla.

139    Na základe vyššie uvedeného treba dospieť k záveru, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia existovalo skutočné riziko závažného zvýšenia dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, do Spoločenstva.

140    Pokiaľ ide o otázku, či bezprostredne hroziace zvýšenie dovozu predstavovalo riziko narušení spoločnej organizácie trhu s cukrom, treba pripomenúť, že žalobkyňa nepopiera skutkové tvrdenia obsiahnuté v bode 56 rozsudku Emesa, a to tomu, že „výroba repného cukru v Spoločenstve presahovala jeho spotrebu v Spoločenstve“ a že okrem toho bolo Spoločenstvo povinné „dovážať určité množstvo cukru z tretích krajín na základe [dohôd WTO]“, a že k tomu všetkému sa pridával ešte „dovoz trstinového cukru pochádzajúceho zo štátov AKT, aby sa tým vyhovelo osobitnému dopytu po tomto výrobku“. Vzhľadom na vysokú úroveň cien v Spoločenstve v porovnaní so svetovými cenami „bolo Spoločenstvo tiež povinné dotovať dovoz cukru vo forme vývozných náhrad a v medziach [dohôd WTO]“.

141    Pokiaľ ide o argument žalobkyne, podľa ktorého je nadvýroba cukru v Spoločenstve štrukturálna a existovala už v roku 1991, teda v čase prijatia pravidla kumulácie pôvodu EKP/ZKÚ, treba uviesť, že cukor nie je jediným výrobkom, na ktoré sa toto pravidlo vzťahuje. Naopak, ide o všeobecnú výhodu vzťahujúcu sa na každý výrobok prepracovaný v ZKÚ. Pokiaľ uplatňovanie takejto výhody spôsobuje alebo môže spôsobiť narušenia v určitom sektore, Spoločenstvo má právo prijať čiastkové alebo štrukturálne opatrenia, aby daný problém vyriešilo.

142    Podľa Súdneho dvora „sa Rada mohla oprávnene domnievať, že akékoľvek ďalšie množstvo cukru, hoci aj minimálne vzhľadom na rozsah výroby v Spoločenstve, ktoré sa dostane na trh Spoločenstva, by inštitúcie Spoločenstva prinútilo zvýšiť sumu vývozných dotácií v [medziach dohôd WTO] alebo znížiť kvóty európskych výrobcov, čo by narušilo spoločnú organizáciu trhu s cukrom, ktorého rovnováha je krehká, a bolo by v rozpore s cieľmi spoločnej poľnohospodárskej politiky“ (rozsudok Emesa, bod 56).

143    Žalobkyňa spochybňuje toto posúdenie skutkového stavu. Podľa nej neexistovalo skutočné riziko narušení na trhu Spoločenstva s cukrom.

144    Pokiaľ však na trhu Spoločenstva s cukrom, kde sa uplatňuje systém chránených cien, ponuka už presahuje dopyt, je primerané usúdiť, že každé zvýšenie ponuky prostredníctvom dovozu môže spôsobiť narušenia. Na to, aby sa zachovala na trhu krehká rovnováha – ktorá je skôr kontrolovanou nerovnováhou, pokiaľ sa rovnováha dosahuje len prostredníctvom dotovaného vývozu – je potrebné buď výrazne znížiť intervenčnú cenu, aby sa tak brzdil dovoz a zvýšil dopyt, alebo znížiť výrobu v Spoločenstve a/alebo zvýšiť vývoz, ktorý vzhľadom na rozdiel medzi cenami v Spoločenstve a svetovými cenami musí byť dotovaný.

145    Vzhľadom na bezprostredne hroziace riziko závažného zvýšenia dovozu cukru do Spoločenstva spôsobeného pravidlom kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ (pozri vyššie bod 139) Rada po zvážení záujmov ZKÚ a záujmov spoločnej poľnohospodárskej politiky mohla dôvodne rozhodnúť o obmedzení uplatňovania tohto pravidla, aby tak brzdila dovoz zo ZKÚ, pokiaľ ide o výrobok, ktorý mal pôvod zo ZKÚ len vďaka právnej domnienke.

146    Pokiaľ ide o argument žalobkyne, podľa ktorého Spoločenstvo vyváža s náhradou menšie množstvo cukru ako to, ktoré je povolené podľa dohôd WTO, treba uviesť, že ani Rada, ani Súdny dvor netvrdili, že dôvodom obmedzenia dovozu bez cla podľa článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ bola skutočnosť, že Spoločenstvo už nemohlo zvýšiť množstvo dotovaného vývozu cukru pre dohody WTO.

147    Treba poukázať na to, že dohody WTO, najmä „Schedule CXL“, obsahujú limity pre dotovaný vývoz cukru. Neobsahujú však žiadnu povinnosť vyčerpať toto povolené množstvo. Cieľom dohôd WTO je totiž postupne znížiť dotovaný vývoz.

148    Nemožno sa preto domnievať, že Rada porušila zásadu proporcionality tým, že rozhodla obmedziť dovoz cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, hoci dodatočný vývoz, ktorý by mohol byť spôsobený takýmto dovozom, zostal pod úrovňou limitu stanoveného dohôd WTO.

149    Žalobkyňa ešte vysvetľuje, že zvýšenie dovozu cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, nemôže mať vplyv na výrobu v Spoločenstve. Poukazuje na to, že výroba v Spoločenstve v posledných rokoch vždy zostala pod úrovňou výrobných kvót stanovených Spoločenstvom.

150    Treba však pripomenúť, že počas celého konania žalobkyňa zdôrazňuje štrukturálnu nadvýrobu na trhu Spoločenstva. Na pojednávaní sa žalobkyňa ešte odvolala na zvláštnu správu Dvora audítorov č. 20/2000 o riadení a spoločnej organizácii trhov v cukrárenskom sektore [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 50, 2001, s. 1), z ktorej vyplýva, že v roku 1997 táto nadvýroba predstavovala približne 2 milióny ton. Nezávisle od toho, či boli vyčerpané výrobné kvóty, je preto rozumné usúdiť, že trh Spoločenstva s cukrom, kde ponuka vysoko presahuje dopyt, by bol narušený, keby došlo k významnému zvýšeniu dovozu v dôsledku uplatňovania pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ.

151    Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že Rada sa mohla dôvodne domnievať, že je potrebné obmedziť dovoz cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, na účely ochrany stability spoločnej organizácie trhu s cukrom.

152    Treba ešte preskúmať, či pri obmedzení uplatňovania pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ na 3 000 ton Rada neporušila zásadu proporcionality.

153    Treba však uviesť, že Súdny dvor už rozhodol v rozsudku Emesa, že limit určený v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ, a to obmedzenie dovozu, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, na 3 000 ton za rok, nemožno považovať za odporujúci zásade proporcionality. V tomto ohľade odkazuje na bod 57 svojho rozsudku, najmä na skutočnosť, že „ročná kvóta 3 000 ton nie je nižšia ako úroveň tradičného dovozu cukru pochádzajúceho zo ZKÚ, keďže ZKÚ samy tento výrobok nevyrábajú“, že priemysel dotknutý napadnutým rozhodnutím „mohol k rozvoju ZKÚ prispieť len slabou mierou“ a že „neobmedzené uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu by prinášalo riziko, že by sa výrobky zo štátov AKT snažili umelo vytvorenou okľukou cez územie ZKÚ získať prístup na trh Spoločenstva vo väčšom množstve, než je množstvo, v rámci ktorého tieto štáty na základe dohody mali zaručený bezcolný prístup na tento trh.“

154    Vo svojich pripomienkach z 9. októbra 2000 žalobkyňa kritizuje i túto časť rozsudku Emesa. Keďže argumenty žalobkyne sa týkajú len posúdenia skutkového stavu Súdnym dvorom, ktorého vecná správnosť sa nespochybňuje, budú preskúmané len pre úplnosť.

155    Žalobkyňa trvá na skutočnosti, že tradičný dovoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ neexistuje. Podľa nej sa cukrovarnícky priemysel v ZKÚ začal rozvíjať z dôvodu pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ. V roku 1996 bol vývoz nižší ako 3 000 ton, keďže dotknuté podniky ešte nepracovali naplno. Odôvodnenie kvóty 3 000 ton odvolaním sa na tradičný dovoz, tak ako to urobil Súdny dvor v bode 57 rozsudku Emesa, je za týchto okolností nepochopiteľné. Žalobkyňa poukazuje na to, že množstvo 3 000 ton je nižšie ako jej mesačná výroba. Pripomína, že predseda Súdu prvého stupňa rozhodol v uznesení z 30. apríla 1999, Emesa Sugar/Komisia, už citovanom v bode 25 vyššie, že na zabezpečenie jej prežitia je potrebný dovoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ v množstve 15 000 ton za rok. Hoci bolo potrebné obmedziť dovoz cukru, na ktorý sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ, žalobkyňa zdôrazňuje, že Rada mala v napadnutom rozhodnutí zohľadniť záujmy podnikov existujúcich v ZKÚ v sektore cukru a mala stanoviť kvótu na takej úrovni, aby umožnila týmto podnikom udržať sa na trhu. Na tento účel odkazuje na prístup Rady, pokiaľ ide o iné výrobky, najmä o izoglukózu a inulín.

156    Súd prvého stupňa najprv konštatuje, že i sama žalobkyňa uznáva, že v ZKÚ neexistuje výroba cukru. V každom prípade, pokiaľ by takáto výroba existovala, nijako by sa jej napadnuté rozhodnutie nedotklo, keďže ako úplne získaná v ZKÚ v zmysle článku 2 prílohy II požíva pôvod ZKÚ.

157    Pokiaľ ide o cukor „prepracovaný“ v ZKÚ, treba pripomenúť, že cukor, ktorý je dostatočne prepracovaný v súlade s bežnými pravidlami pôvodu (pozri bod 77 vyššie), sa považuje za výrobok pochádzajúci zo ZKÚ, ktorý môže vstúpiť do Spoločenstva oslobodený od cla, a to bez akéhokoľvek množstevného obmedzenia.

158    Vložením článku 108b ods. 1 do rozhodnutia ZKÚ Rada len stanovila strop dovozu cukru požívajúceho kumuláciu pôvodu AKT/ZKÚ, a to cukru pôvodom z AKT, ktorý bol v ZKÚ predmetom prepracovania, ktoré bežne nepostačuje na to, aby mu bol priznaný pôvod AKT, ale na ktorý sa aj tak hľadí ako na cukor s takýmto pôvodom na základe právnej domnienky.

159    Rada stanovila strop uvedený v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ približne na úroveň ako úroveň vývozu cukru požívajúceho kumuláciu pôvodu AKT/ZKÚ existujúceho v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

160    Žalobkyňa potvrdzuje, že v roku predchádzajúcom prijatiu napadnutého rozhodnutia bolo množstvo vývozu cukru kumulujúceho pôvod AKT/ZKÚ do spoločenstva 2 310 ton. V prvých šiestich mesiacoch 1997 to bolo podľa žalobkyne 1 404,3 tony. Rada preto nekonala nerozumne, ak v novembri 1997 obmedzila uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ na 3 000 ton za rok, pokiaľ ide o cukor.

161    V súvislosti s argumentom, v zmysle ktorého mali orgány Spoločenstva zohľadniť skutočnosť, že cukrovarnícky priemysel v ZKÚ sa len začína rozvíjať, treba uviesť, že pravidlo kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ existuje už od prijatia napadnutého rozhodnutia v roku 1991. Žalobkyňa bola založená až 6. februára 1997, v čase, keď už Komisia podala Rade návrh smerujúci k úplnému zrušeniu pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ, pokiaľ ide o cukor (pozri bod 94 vyššie).

162    Ďalej, pokiaľ by prežitie žalobkyne skutočne záviselo od zachovania pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ tak, ako to tvrdí, uskutočnenú investíciu treba považovať za nanajvýš nerozvážnu. Pravidlo kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ je totiž výnimočné a jeho zrušenie, pokiaľ ide o cukor, bolo oznámené už pred založením žalobkyne.

163    Žalobkyňa na pojednávaní ešte trvala na skutočnosti, že dovoz cukru za celý rok 1997 dosiahol len 10 000 ton. Keďže takéto množstvo nemôže spôsobiť narušenia trhu Spoločenstva, stanovenie stropu v článku 108b ods. 1 zmeneného rozhodnutia ZKÚ je úplne neprimerané.

164    Treba však pripomenúť, že sama žalobkyňa zdôrazňuje na základe odhadu, ktorý ani nepočíta s možným vývozom, že pokiaľ by nebolo prijaté napadnuté rozhodnutie, dovoz cukru požívajúceho kumuláciu pôvodu AKT/ZKÚ by dosiahol 100 000 až 150 000 ton za rok (pozri bod 137 vyššie). Ako však už bolo uvedené, Rada mohla dôvodne usúdiť, že takéto množstvo mohlo narušiť trh Spoločenstva s cukrom (pozri body 144 a 145 vyššie).

165    Žalobkyňa ešte kritizuje tvrdenie Súdneho dvora v bode 57 rozsudku Emesa, podľa ktorého „keďže tovaru pochádzajúcemu zo štátov AKT sa na území ZKÚ dodávala len nízka pridaná hodnota, priemysel dotknutý [napadnutým] rozhodnutím mohol k rozvoju ZKÚ prispieť len slabou mierou“.

166    Nemožno však vážne poprieť, že činnosti, na základe ktorých sa podľa bežných pravidiel priznáva určitému výrobku pôvod zo ZKÚ, dodávajú tomuto výrobku väčšiu vnútornú hodnotu ako jednoduché činnosti, na ktoré sa vzťahuje kumulácia pôvodu AKT/ZKÚ. Okrem toho tieto jednoduché činnosti zvyčajne nevytvárajú veľa pracovných príležitostí. Je teda namieste usúdiť, že dôležitosť priemyslu dotknutého napadnutým rozhodnutím môže k rozvoju ZKÚ prispieť len slabou mierou.

167    Ďalej žalobkyňa poukazuje na to, že v protiklade s tým, čo tvrdí Súdny dvor v bode 57 rozsudku Emesa, žiadne okolnosti nesvedčia o umelo vytvorenej okľuke pri výrobkoch pochádzajúcich zo štátov AKT v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

168    Ako sa už však konštatovalo v bode 138 vyššie, riziko takejto okľuky bolo skutočné, a to vzhľadom na rozdiel medzi cenou cukru v Spoločenstve a cenou na svetovom trhu.

169    Žalobkyňa sa nakoniec rozhorčuje nad tým, že na dovoz cukru pochádzajúceho zo ZKÚ sa vzťahuje menej výhodné zaobchádzanie ako na dovoz pochádzajúci zo štátov AKT alebo z tretích krajín. Zdôrazňuje, že preferenčný dovoz cukru pochádzajúci zo štátov AKT a z tretích krajín predstavuje 1,7 milióna ton. Tento dovoz je podľa žalobkyne každoročne subvencovaný FEOGA vo výške 0,8 miliardy eur. Táto suma vysoko presahuje náklady možnej subvencie exportu cukru pôvodom zo ZKÚ. Žalobkyňa ešte zdôrazňuje skutočnosť, že ZKÚ sa nachádzajú na vrchole rebríčka krajín, s ktorými Európska únia udržiava privilegované vzťahy. Výrobky pochádzajúce zo ZKÚ by preto mali mať privilegované postavenie.

170    Táto argumentácia je založená na nesprávnom predpoklade. Výrobky pôvodom zo ZKÚ totiž sú a naďalej budú úplne oslobodené od cla. Rada obmedzila – na 3 000 ton – uplatňovanie pravidla kumulácie pôvodu AKT/ZKÚ týkajúceho sa cukru, ktoré výhradne prostredníctvom právnej domnienky priznáva pôvod zo ZKÚ výrobkom, ktoré sú v skutočnosti výrobkami z AKT.

171    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že žalobný dôvod vychádzajúci z porušenia zásady proporcionality musí byť tiež zamietnutý.

172    Keďže preskúmanie návrhov na zrušenie nepreukázalo porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom, bez toho, aby bolo ešte potrebné skúmať ďalšie dve podmienky potrebné na založenie zodpovednosti Spoločenstva, treba konštatovať, že návrhom na náhradu škody nemožno vyhovieť.

173    Z toho vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť ako celok.

 O trovách

174    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania vrátane trov konaní o nariadení predbežného opatrenia v súlade s návrhom Rady.

175    Podľa článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku Komisia, Španielske kráľovstvo a Francúzska republika, ktoré vstúpili do konania na podporu Rady, znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Žalobkyňa okrem vlastných trov znáša aj trovy Rady, a to vrátane trov konaní o nariadení predbežného opatrenia.

3.      Vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.

Azizi Lenaerts Jaeger

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. decembra 2001.

Tajomník       Predseda

H. Jung       M. Jaeger

* Jazyk konania: holandčina.