NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
M. POIARES MADURO
prednesené 11. januára 2006 1(1)
Vec C‑343/04
Land Oberösterreich
proti
ČEZ, a. s.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberster Gerichtshof (Rakúsko)]
„Výklad článku 16 bod 1 písm. a) Bruselského dohovoru – Výlučná právomoc v ,konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti‘ – Žaloba, ktorá smeruje k zabráneniu obťažovania škodlivinami na poľnohospodárskom pozemku spôsobeného činnosťou jadrovej elektrárne umiestnenej na území štátu, ktorý nie je zmluvným štátom“
1. Za jednoduché situácie každodenného života sa väčšinou považujú tie, ktoré spôsobujú vznik ľahko riešiteľných právnych otázok. To však neplatí, pokiaľ ide o vzťahy medzi susedmi. Aj keď niektoré vzťahy medzi susedmi predstavujú príklady bratstva, ktoré odôvodňujú príslovie „je lepší sused na blízku, než v diali brat“,(2) nesmieme zabúdať, že susedstvo, tak ako raz poznamenal vynikajúci právnik, predovšetkým „učí negatívnemu bratstvu: vychádzaj so svojím susedom a neškoď mu“, pretože suseda je „často ťažšie mať rád alebo ho len nemať v nenávisti ako vlastných príbuzných, ktorí sú inde“.(3) Susedské vzťahy tak veľakrát vedú k chúlostivým a často vášnivým právnym sporom.
2. V tejto prejudiciálnej otázke, ktorú položil Oberster Gerichtshof, stojí Súdny dvor pred priamou klasickou situáciou, keď sa vlastník pozemku domáha zabránenia údajným účinkom škodlivín pochádzajúcich zo susediaceho pozemku na jeho pozemok. Skutočnosť, že obidva pozemky sa nenachádzajú na rakúskom území a že údajné škodliviny pochádzajú z jadrovej elektrárne, dáva veci cezhraničnú povahu a určitý stupeň náročnosti.
3. Vec bude preskúmaná v zmysle Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad](4) v znení Dohovoru z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska,(5) Dohovoru z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky,(6) Dohovoru z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky(7) a Dohovoru z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva(8) (ďalej len „Bruselský dohovor“ alebo „Dohovor“).
4. Otázka položená Súdnemu dvoru sa v podstate týka toho, či súdy v Rakúsku, kde sa údajne zasiahnutý pozemok nachádza, sú na základe článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru, ktorý sa týka „konaní, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“.
I – Skutkový stav v konaní vo veci samej, relevantná právna úprava a otázka položená Súdnemu dvoru
5. Žalobkyňa – spolková krajina Horné Rakúsko (ďalej len „žalobkyňa“ alebo „spolková krajina Horné Rakúsko“) – vlastní pozemok na severe Horného Rakúska, ktorý sa používa na poľnohospodárske účely vrátane skúšok súvisiacich s pestovaním rastlín a na ktorom sa tiež nachádza poľnohospodárska škola. Žalovaným je český energetický podnik ČEZ, a. s. (ďalej len „ČEZ“), ktorý na svojom pozemku, ktorý sa nachádza asi 60 km od pozemku žalobkyne, prevádzkuje jadrovú elektráreň Temelín.
6. Spolková krajina Horné Rakúsko konajúca ako vlastník pozemku, ktorý sa snaží chrániť pred údajným zásahom, podala 31. júla 2001 žalobu proti ČEZ na Landesgericht Linz. Domáhala sa rozhodnutia, aby ČEZ bol zaviazaný na odstránenie údajných účinkov škodlivín ionizujúceho žiarenia pochádzajúceho z pozemku, na ktorom sa prevádzkuje jadrová elektráreň Temelín, na pozemok žalobkyne v rozsahu, v akom účinky na pozemok žalobkyne presahujú účinky, ktoré je možné očakávať od jadrovej elektrárne prevádzkovanej v súlade s bežnými všeobecne uznávanými technologickými štandardmi.
7. Žalobkyňa sa subsidiárne v podstate domáhala, aby bolo žalovanému nariadené odstrániť nebezpečenstvo spôsobované ionizujúcim žiarením z jej pozemku v rozsahu, v akom prekračuje nebezpečenstvo, ktoré je možné očakávať v dôsledku normálneho prevádzkovania jadrovej elektrárne v súlade s bežnými všeobecne uznávanými technologickými štandardmi.
8. Žaloba bolo podaná na Landesgericht Linz na základe § 364 ods. 2 rakúskeho občianskeho zákonníka, Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (ďalej len „ABGB“), ktorý stanovuje, že „vlastník nehnuteľnosti môže susedovi zakázať účinky, ktoré z jeho pozemku vyvolávajú odpadové vody, dym, plyn, teplo, zápach, hluk, vibrácie a iné obdobné škodliviny, pokiaľ presahujú obvyklú úroveň vo vzťahu k miestnym podmienkam a výrazne ovplyvňujú bežné užívanie nehnuteľnosti. Priame privádzanie sú v každom prípade nezákonné, pokiaľ na ne nie je osobitné oprávnenie“.
9. Podľa § 354 ABGB „vlastníctvo je právo ľubovoľne nakladať s podstatou veci a jej plodmi a zabrániť iným osobám, aby tak robili“. Podľa rakúskeho práva je osoba oprávnená chrániť svoj majetok pred zásahmi iných osôb pomocou negatórnej žaloby, ktorá žalobcovi umožňuje určiť neexistenciu iných vecných práv k majetku a účinne ho chráni pred protiprávnym zásahom. Tak ako uviedol vnútroštátny súd, žaloba, ktorá smeruje k zabráneniu obťažovania škodlivinami (tzv. „Immissionsabwehrklage“) sa podľa § 364 ods. 2 ABGB považuje za druh negatórnej žaloby alebo „Eigentumsfreiheitsklage“, cieľom ktorej je zabezpečiť, aby nedochádzalo k zásahom do vlastníctva nehnuteľnosti.
10. Žalobkyňa pred Landesgericht Linz tvrdila, že rádioaktívne a ionizujúce žiarenia sú škodlivinami, na ktoré sa vzťahuje § 364 ods. 2 ABGB, a že ionizujúce žiarenie pochádzajúce z jadrovej elektrárne počas jej skúšobnej prevádzky – a v každom prípade rádioaktívna kontaminácia pôdy, ktorej nebezpečenstvo hrozí pri bežnej prevádzke alebo poruche elektrárne – presahuje obvyklú úroveň vo vzťahu k miestnym podmienkam a trvalo narušujú bežné užívanie pôdy na účely bývania, výučby a poľnohospodárstva. Požiadavky potrebné na podanie žaloby, ktorá smeruje k zabráneniu obťažovania škodlivinami podľa § 364 ods. 2 ABGB na Landesgericht Linz, teda boli splnené a Landesgericht Linz mal vo veci právomoc podľa článku 16 bod 1 písm. a) Bruselského dohovoru.
11. Článok 16 bod 1 písm. a) Bruselského dohovoru stanovuje, že súdy zmluvného štátu, na ktorého území sa majetok nachádza, majú bez ohľadu na bydlisko výlučnú právomoc „v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti alebo nájom nehnuteľnosti“ [neoficiálny preklad].
12. ČEZ namietal miestnu nepríslušnosť z dôvodu, že článok 16 Bruselského dohovoru nepredstavuje právny základ pre určenie právomoci pre takú žalobu, ktorá smeruje k zabráneniu obťažovania škodlivinami, akou je Immissionsabwehrklage. Podľa žalovaného spadá takáto žaloba do oblasti mimozmluvnej zodpovednosti za škodu, a vzťahuje sa tak na ňu článok 5 bod 3 Bruselského dohovoru. Toto ustanovenie stanovuje, že:
„Osobu s bydliskom na území zmluvného štátu možno žalovať v druhom zmluvnom štáte:
…
3. vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu na súdoch podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody;…“ [neoficiálny preklad]
13. To predstavuje osobitnú úpravu súdnej právomoci vo vzťahu k všeobecnej úprave stanovenej v článku 2 Dohovoru, podľa ktorého „osoby s bydliskom na území zmluvného štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto štátu“ [neoficiálny preklad].
14. Podľa žalovaného sa článok 16 musí vykladať tak, že vo vzťahu k štátom, ktoré nie sú zmluvnými štátmi, im nepriznáva právomoc, pokiaľ ide o žalobu, ktorá smeruje k zabránenie obťažovania škodlivinami, ale podľa medzinárodného práva verejného by navyše súdny príkaz smerujúci k ukončeniu obťažovania škodlivinami vydaný rakúskym súdom porušoval medzinárodné právo verejné a zasahoval by do územnej a súdnej suverenity Českej republiky a nebolo by ho možné na jej území vykonať.
15. Žalobu podanú žalobkyňou Landesgericht Linz zamietol ako neprípustnú. Domnieval sa, že výlučná právomoc podľa článku 16 bod 1 písm. a) Bruselského dohovoru sa má vykladať reštriktívne. Podľa tohto súdu treba preto konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti, vykladať v tom zmysle, že rozsah a existencia vlastníctva a držby majetku musia byť dotknuté, a vecné práva k nehnuteľnostiam preto musia byť predmetom sporu.
16. Landesgericht Linz bol navyše toho názoru, že o žalobe nemôže rozhodnúť skôr, kým nepreskúma, či tu nejde o úradne povolené zariadenie v zmysle § 364a ABGB. Podľa tohto ustanovenia, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla v § 364 ods. 2 ABGB, „ak sú však ťažkosti presahujúce túto úroveň spôsobené baníckymi zariadeniami alebo zariadeniami, ktoré boli na susednom pozemku povolené správnym orgánom, vlastník sa môže na súde domáhať len náhrady utrpenej škody, hoci táto škoda vyplýva z okolností, ktoré neboli zohľadnené v konaní o udelenie správneho povolenia“. Takéto preskúmanie existencie úradne povoleného zariadenia by však podľa Landesgericht Linz predstavovalo závažný zásah do suverenity Českej republiky.
17. Na základe odvolania žalobkyne odvolací súd čiastočne zmenil toto rozhodnutie, keď odmietol námietku nedostatku právomoci vnútroštátneho súdu, ktorú namietal žalovaný, odôvodňujúc, že na takú žalobu, ktorá smeruje k zabráneniu obťažovania škodlivinami, aká je upravená v § 364 ods. 2 ABGB, sa tiež vzťahuje článok 16 Bruselského dohovoru.
18. Žalovaný podal proti tomuto rozhodnutiu mimoriadny opravný prostriedok na Oberster Gerichtshof, ktorý následne požiadal Súdny dvor, aby rozhodol o tejto prejudiciálnej otázke:
„Má sa výraz ‚v konaniach, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti,‘ uvedený v článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (ďalej len ,Bruselského dohovoru‘) vykladať v tom zmysle, že zahŕňa aj (preventívne) žaloby o ukončenie, ktorými sa na základe § 364 ods. 2 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch (ďalej len „ABGB“) (Všeobecný občiansky zákonník) navrhuje zákaz obťažovania škodlivinami pochádzajúcimi z pozemku nachádzajúceho sa v susednom štáte, ktorý nie je členom Európskej únie (v konkrétnom prípade: účinky ionizujúceho žiarenia pochádzajúceho z jadrovej elektrárne umiestnenej v Českej republike), vo vzťahu k pozemkom, ktorých vlastníkom je žalobca?“
II – Posúdenie
19. Historicky sa v jednotlivých európskych vnútroštátnych právnych systémoch vyvinuli rôzne právne nástroje na riešenie právnych problémov vznikajúcich zo susedských vzťahov. Z toho vyplýva, že pokiaľ takéto vzťahy majú cezhraničnú povahu, tak ako je tomu v prejednávanej veci, keď sa susediace pozemky nachádzajú na území rôznych štátov, je právna zložitosť veci už od začiatku ešte väčšia z hľadiska možnosti sporu o právomoc.
20. V úvode pripomeniem, že nebolo uvedené a ani preukázané, že sa žalobkyňa v tejto veci v akomkoľvek relevantnom ohľade líši od akéhokoľvek iného súkromného podniku. Spolková krajina Horné Rakúsko nekoná ako nositeľ štátnej moci, ale výlučne ako vlastník pozemku na severe Horného Rakúska, na ktorom sa nachádza poľnohospodárska škola. To isté je možné povedať aj o ČEZ. Skutočnosť, že majoritný podiel akcií v ČEZ patrí členskému štátu, preto nie je na účely prejednávanej veci relevantná. Je preto zrejmé, že spor medzi účastníkmi konania spadá do vecnej pôsobnosti Dohody, pretože ide o občianskoprávnu vec v zmysle článku 1.(9)
21. Ďalšou úvodnou otázkou je vzťah medzi uplatnením Bruselského dohovoru a iných dohovorov, ktoré upravujú súdnu právomoc, pokiaľ ide o náhradu škody v osobitnom odvetví jadrovej energie.(10) Medzi tieto dohovory patrí Parížsky dohovor o zodpovednosti tretej strany v oblasti jadrovej energie z roku 1960 a Viedenský dohovor o občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou z roku 1963, ako aj Spoločný protokol týkajúci sa uplatňovania Viedenského dohovoru a Parížskeho dohovoru z roku 1988. Aj keď Česká republika pristúpila k Viedenskému dohovoru a k Spoločnému protokolu, nie je Viedenský a ani Parížsky dohovor v tejto veci uplatniteľný, pretože Rakúsko nie je zmluvnou stranou žiadneho z týchto dohovorov.(11)
22. Poslednou úvodnou otázkou, ktorá je podstatou veci, je rozsah pôsobnosti Dohovoru. Žalovaný v tejto veci totiž nemal v čase začatia konania v Rakúsku v roku 2001 bydlisko v zmluvnom štáte. Česká republika sa stala členským štátom Európskej únie 1. mája 2004.(12) Článok 4 Dohovoru výslovne stanovuje, že ak žalovaný nemá bydlisko na území zmluvného štátu, právomoc súdov každého zmluvného štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu. Článok 4 však takisto z tohto uplatnenia vnútroštátneho právneho poriadku o medzinárodnej právomoci vylučuje prípady výlučnej právomoci stanovené v článku 16.(13) Článok 16 má tak podstatnú úlohu, pretože poskytuje základ pre právomoc podľa Dohovoru, ktorá by inak nebola možná, pretože žalovaný nemá bydlisko v zmluvnom štáte.
23. V tomto ohľade Súdny dvor nedávnom v rozsudku vo veci Owusu rozhodol, že „pravidlá Bruselského dohovoru v prípade výlučnej právomoci… sa takisto môžu uplatniť na právne vzťahy týkajúce sa len jedného zmluvného štátu a jedného alebo viacerých tretích štátov. Tak je tomu podľa článku 16 Bruselského dohovoru v prípade sporu o vecných právach k nehnuteľným veciam alebo nájmu nehnuteľných vecí medzi osobami s bydliskom v nezmluvnom štáte, ktorý sa týka nehnuteľnosti na území zmluvného štátu“.(14) V rozsahu, v akom článok 16 bod 1 písm. a) poskytuje zmluvným štátom spoločný a jednotný základ pre výlučnú právomoc rozhodovať vecné žaloby, musí jeho uplatnenie logicky vylúčiť uplatnenie odchylných súbežných vnútroštátnych pravidiel o právomoci rozhodovať o vecných žalobách.(15)
24. Pokiaľ by zmluvný štát, ktorý nemá právomoc rozhodovať vecnú žalobu v zmysle článku 16 bod 1 písm. a), mohol legitímne podľa svojho vnútroštátneho práva nárokovať takúto právomoc rozhodovať o vecnej žalobe, vydať konečné rozhodnutie a nakoniec očakávať, že toto rozhodnutie bude uznané v inom zmluvnom štáte, viedlo by to k presne takému druhu sporov o právomoc, ktorý má článok 16 bod 1 písm. a) riešiť. Uplatnenie súbežného odlišného vnútroštátneho právneho ustanovenia priznávajúceho výlučnú právomoc rozhodovať o vecných žalobách popri článku 16 bod 1 písm. a) by zrejme škodilo užitočnému účinku Dohovoru.(16) Navyše by bolo určite v rozpore s jednotným a kogentným rozdelením výlučnej právomoci medzi zmluvnými štátmi(17) a so zásadou právnej istoty, ktorá tvorí základ Dohovoru.(18)
25. Každý ďalší výklad by okrem toho mal osobitne nepredvídateľné dôsledky na prejednávanú vec. Pokiaľ by rakúske súdy mohli vydať rozhodnutie na základe súbežných vnútroštátnych pravidiel priznávajúcich medzinárodnú právomoc rozhodovať o vecných žalobách a v Českej republike by sa žiadal výkon a uznanie takéhoto rozhodnutia, vznikol by spor týkajúci sa jeho uznania a výkonu. Takýto spor dvoch štátov, ktoré sú v súčasnosti členskými štátmi, by nespadal do rozsahu pôsobnosti režimu právnej úpravy Spoločenstva o voľnom pohybe súdnych rozhodnutí stanoveného Dohovorom a nedávno nariadením Rady (ES) č. 44/2001, ktoré je teraz záväzné pre Rakúsko aj pre Českú republiku.(19)
26. Najskôr sa sústredím na výklad pojmu „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ v článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru. Po druhé sa budem zaoberať problémom kvalifikácie žaloby, akou je Immissionsabwehrklage, v zmysle jej obsahu a účelu na účel určenia, či spadá do rozsahu pôsobnosti článku 16 bod 1 písm. a), alebo nie. Nakoniec sa budem zaoberať dôsledkami uskutočnenej kvalifikácie a vzťahu medzi právomocou v oblasti vecných práv k nehnuteľnostiam podľa článku 16 bod 1 písm. a) a osobitnou právomocou podľa článku 5 bod 3 Dohovoru vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zmluvného vzťahu.
A – Výklad pojmu „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ v zmysle článku 16
27. Súdny dvor už mal príležitosť zaoberať sa výkladom článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru a určením rozsahu pôsobnosti tohto režimu výlučnej právomoci rozhodovať žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti.
28. Súdny dvor po prvé rozhodol, že tento pojem musí byť predmetom autonómneho výkladu. Je teda nevyhnutné nájsť definíciu „konaní, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, ktorá je „nezávislá“ od akéhokoľvek rovnocenného pojmu v zmluvných štátoch,(20) tak ako to bolo nevyhnutné v prípade ostatných dôvodov výlučnej právomoci stanovených v článku 16.(21)
29. Súdny dvor po druhé rozhodol, že tento pojem sa „nesmie vykladať širšie, ako to vyžaduje účel tohto výkladu“, pretože uplatnenie článku 16 bod 1 písm. a) „má za následok, že účastníci konania sú pozbavení možnosti voľby súdu, ktorú by za iných okolností mali, a v určitých prípadoch sú predvolávaní na súd, ktorý nie je súdom miesta bydliska ani jedného z nich“(22).
30. Rozbor účelu režimu výlučnej právomoci stanoveného v článku 16 bod 1 písm. a) má tak podstatnú úlohu vo výklade tohto pojmu s cieľom určiť jeho rozsah pôsobnosti. Týmto aspektom sa budem teraz zaoberať. Následne sa v zmysle tohto rozboru budem zaoberať rozlíšením medzi vecnými žalobami a osobnými žalobami, ktoré je pri výklade článku 16 bod 1 písm. a) podstatné a ktoré Súdny dvor prijal na účel presnejšieho vymedzenia jeho rozsahu pôsobnosti.
1. Účel výlučnej právomoci stanovenej v článku 16 bod 1 písm. a)
31. So zreteľom na účel režimu stanoveného v článku 16 bod 1 písm. a) pre vecné žaloby Súdny dvor už rozhodol, že „súdy miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza, sú najlepšie z dôvodu blízkosti zistiť skutkový stav a uplatniť pravidlá a obyčaje, ktorými sú v zásade pravidlá a obyčaje štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza“(23). Priznanie výlučnej právomoci podľa článku 16 bod 1 písm. a) sa podľa judikatúry Súdneho dvora javí byť takisto odôvodnené z dôvodov „súvisiacich s riadnym výkonom spravodlivosti“,(24) „pretože žaloby týkajúce sa vecných práv k nehnuteľnosti veľa ráz zahrnujú spory vyžadujúce často vykonanie overovania, vyšetrovania a znaleckých posudkov, ktoré sa musia vykonať na mieste“(25).
32. Na základe tohto teleologického prístupu Súdny dvor ďalej špecifikoval samostatnú definíciu „konaní, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“. Takýto pojem zahrnuje len „také žaloby, ktoré smerujú k určeniu rozsahu, obsahu, vlastníctva alebo držby nehnuteľnosti alebo existencie iných vecných práv k nej a k tomu, aby držiteľom týchto práv bola zaručená ochrana výsad, ktoré vyplývajú z ich právneho postavenia“(26).
33. Komisia, ČEZ a vláda Spojeného kráľovstva sa spoliehajú na tie dôvody, ktoré vychádzajú z blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti, a tvrdia, že riešenie prejednávanej veci je pomerne jednoduché. Keďže v tejto veci väčšina vyšetrovaní a overovaní na účel určenia, či je jadrová elektráreň Temelín zdrojom rádioaktívneho a ionizujúceho žiarenia presahujúceho úroveň prijateľnú pre moderné elektrárne, sa musí vykonať v Českej republike, je odôvodniteľné domnievať sa, že sa na Immissionsabwehrklage nevzťahuje definícia vecných žalôb v článku 16 bod 1 písm. a), pokiaľ sa toto ustanovenie vykladá reštriktívne.(27) S týmto odôvodnením nesúhlasím z dvoch dôvodov.
34. Po prvé preto, že dôvody týkajúce sa blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti nie sú len v prospech právomoci českých súdov. Tak ako uviedli spolková krajina Horné Rakúsko a poľská vláda, takéto dôvody môžu byť tiež v prospech právomoci rakúskych súdov, ktoré sú bližšie k dotknutej nehnuteľnosti, a teda môžu lepšie analyzovať možný vplyv škodlivín na ňu.
35. Po druhé nie som presvedčený, že režim výlučnej právomoci rozhodovať vecné žaloby stanovený v článku 16 bod 1 písm. a) je možné vysvetliť len tými dôvodmi, ktoré sa týkajú riadneho výkonu spravodlivosti a nakoniec tiež blízkosti súdu štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza.
36. Takéto okolnosti určite odôvodňujú to, že súd miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádza, sa považuje za majúci najbližší vzťah so skutkovým stavom – aj keď, pokiaľ sú dotknuté dve nehnuteľnosti, ako je tomu v prejednávanej veci, nie je vždy jednoduché určiť, ktorý to je – a priznáva sa mu tak právomoc na prvom mieste. Problém tejto teleologickej analýzy spočíva v tom, že nestačí na objasnenie výlučnej povahy tejto právomoci. Inými slovami, prečo by podľa Dohovoru mali súdy štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza, mať s vylúčením všetkých ostatných právomoc rozhodovať o vlastníctve a držbe nehnuteľnosti, ako aj o možnej existencii obmedzených práv k nehnuteľnosti a o ochrane výsad vyplývajúcich z týchto práv?(28)
37. Tvrdenie, že vyšetrovanie, overovanie a preskúmanie sa môžu nevyhnutne vykonať len na mieste, kde sa nehnuteľnosť nachádza, nedáva v skutočnosti odpoveď na túto otázku. Existujú skutočné možnosti spolupráce medzi súdmi na účel zistenia skutkového stavu veci na mieste, kde sa nehnuteľnosť nachádza.(29) Tieto tvrdenia týkajúce sa blízkosti skutkového stavu a riadneho výkonu spravodlivosti sú založené na praktických dôvodoch jednoduchosti a účelnosti. Takéto dôvody sú dostatočné na objasnenie režimu osobitnej právomoci(30), avšak nie výlučnej právomoci pre vecné žaloby, ktorá súdom ktoréhokoľvek iného štátu bráni v tom, aby prejednával tieto žaloby, aj keď má žalovaný v tomto štáte bydlisko.
38. Analýza dôvodov objasňujúcich výlučnú právomoc v oblasti vecných práv nie je čisto akademickou záležitosťou. Naopak, ako rozhodol Súdny dvor, je zásadná pre určenie presného významu a rozsahu pôsobnosti pojmu konaní, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti, a nakoniec aj pre určenie, či taká žaloba, akou je Immissionsabwehrklage, spadá do rozsahu pôsobnosti tohto pojmu. Súdny dvor by sa podľa môjho názoru mal v tomto ohľade vyhnúť vymedzeniu rozsahu pôsobnosti výlučnej právomoci rozhodovať vecné žaloby podľa článku 16 bod 1 písm. a) na základe dôvodov, ktoré nestačia na odôvodnenie výlučnej povahy tejto právomoci.
39. Odôvodnenie priznania výlučnej právomoci je možné nájsť nielen v praktických úvahách o blízkosti skutkového stavu, jednoduchosti a účelnosti pre riadny výkon spravodlivosti. Je takisto úzko spojené s normatívnou zásadou: tradičnej suverenity každého zmluvného štátu kontrolovať, priznávať a chrániť vecné práva súkromných osôb k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú na jeho území.(31) Oblasť práva upravujúceho vecné práva týkajúce sa nehnuteľnosti je typickou oblasťou, kde si štát, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, z naliehavých politických a hospodárskych dôvodov ponecháva zákonodarnú právomoc, ktorá samozrejme zahrnuje aj výlučnú právomoc rozhodovať vecné žaloby.(32) Práve na základe týchto zásad má každý zmluvný štát monopol na právomoc rozhodovať vecné žaloby upravené v článku 16 bod 1 písm. a).(33)
40. Podľa môjho názoru by takisto nestačilo tvrdiť, tak ako to robia niektorí autori, že monopol na právomoc poskytnutý Dohovorom je odôvodnený samotnou skutočnosťou, že rozhodnutia vo vecných žalobách sa budú musieť vykonať v štáte, kde sa vydali. Takéto „praktické nevyhnutnosti“(34) sú určite relevantné, ale sú len jedným z mnohých aspektov odôvodnení výlučnej právomoci stanovenej v článku 16 bod 1 písm. a).
41. Navyše Súdny dvor v súbežnom kontexte nájmov nehnuteľností – na ktoré sa tiež podľa článku 16 bod 1 písm. a) vzťahuje výlučná právomoc – uznal výlučnú právomoc súdu miesta, kde sa nehnuteľnosť nachádzala, aj keď rozhodnutie malo byť a priori vykonané v inom štáte. Toto je príklad tých žalôb na náhradu škody,(35) na ktoré sa podľa Súdneho dvora vzťahuje výlučná právomoc podľa článku 16 bod 1 písm. a). Je tomu tak aj v prípade, kde žalovaný má bydlisko mimo územia zmluvného štátu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza, a rozhodnutie sa musí vykonať v inom štáte, ako je štát, kde sa nehnuteľnosť nachádza.(36)
42. Podľa môjho názoru preto vzhľadom na to, že každý štát má obyčajne výlučnú právomoc kontrolovať organizáciou, štruktúru a rozsah vecných práv a ich ochranu, bude mať logicky výlučnú právomoc rozhodovať o takých právach a určovať ich hranice a obmedzenia, pokiaľ ide o nehnuteľnosti nachádzajúce sa na jeho území.
43. V tomto zmysle je potrebné chápať základný prvok výkladu Súdneho dvora týkajúceho sa samostatného pojmu vecných žalôb podľa článku 16 bod 1 písm. a), podľa ktorého „súdy zmluvného štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza“, majú výlučnú právomoc len pre „žaloby, ktoré smerujú k určeniu rozsahu, obsahu, vlastníctva alebo držby nehnuteľného majetku alebo existencie iných vecných práv k nemu, a k tomu, aby držiteľom týchto práv bola zaručená ochrana výsad, ktoré vyplývajú z ich právneho postavenia“(37).
2. Rozlíšenie medzi vecnými a osobnými žalobami
44. Samostatný pojem „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, nebol vytvorený v právnom vákuu. Zodpovedá klasickému právnemu rozlíšeniu medzi vecnými žalobami – teda tými, ktoré sú v článku 16 bod 1 písm. a) označené ako „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ – a osobnými žalobami, ktoré sa týkajú konaní, ktorých predmetom sú osobné práva. Toto rozlíšenie, ktoré je dobre známe vo väčšine zmluvných štátov, aj keď menej bežným pre právnikov common law,(38) je v Dohovore podstatné, osobitne v článku 16 bod 1 písm. a) a bolo výslovne prijaté Súdny dvorom.(39) Je potrebné definovať širší praktický dopad monopolu na právomoc vyplývajúceho z článku 16 bod 1 písm. a) v zmysle existujúceho odôvodnenia režimu výlučnej právomoci.
45. Toto rozlíšenie je založené na type práva, ktoré je podstatné pre podanie žaloby. Vo „vecnej žalobe v zmysle článku 16 bod 1“ žalobca tvrdí, že „má práva, ktoré priamo súvisia s nehnuteľnosťou a pôsobia voči všetkým“(40). Priamym predmetom týchto žalôb je vecné právo ako panstvo nad vecou (res), ktoré vylučuje každý neoprávnený zásah do vlastníctva. Naopak, osobnou žalobou žalobca „žiada len uplatnenie práv“ voči určitým osobám.(41) Takéto práva môžu mať rôzny pôvod (zmluvu, udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, kvázi zmluvu a pod.), ale v každom prípade sa právo uplatňuje priamo na určitú osobu alebo osoby uvedené v jeho východisku.(42)
46. Ako to často v práve býva, toto rozlíšenie je ľahšie stanoviť, ako ho uplatniť v praxi. Napríklad, v prípade porovnania medzi osobnou žalobou, ktorá je založená na mimozmluvnej zodpovednosti, a vecnou žalobou je rozlíšenie relatívne jednoduché. Podstatou žaloby vyplývajúcej zo zodpovednosti za delikty je povinnosť nahradiť škodu a/alebo ukončiť škodu spôsobovanú správaním osoby zodpovednej za škodu. Zodpovednosť za delikty je východiskom, ktorý má za následok vznik záväzku, ktorý, ako každý iný záväzok, platí medzi určitými osobami, teda osobou zodpovednou za škodu a poškodeným. Tak žaloba poškodeného, ktorou sa domáha splnenia tohto záväzku zaplatiť náhradu škody alebo ukončiť spôsobovanú škodu, je nutne namierená voči určitej osobe, dlžníkovi, a je teda osobnou žalobou. Žaloba bude preto osobná tiež v prípade, ako je tomu vo veci Henkel,(43) kde ide o preventívnu žalobu podanú na účel zabránenia hroziacim protiprávnym konaniam (alebo deliktom) a následnému vzniku škody poškodenému.
47. Naopak, podstatou vecnej žaloby je namiesto záväzku, ktorý by sa týkal určitého dlžníka, vecné právo ako priama moc nad vecou, ktorá pôsobí voči všetkým. Pokiaľ je možné povedať, že takéto právo so sebou nesie povinnosť, ide len o povinnosť všetkých nezasahovať do tohto práva bez súhlasu vlastníka. Podstatou vecného práva je panstvo vlastníka nad vecou. Naopak, v osobnom práve je to záväzkový právny vzťah medzi určitými osobami.(44)
48. Vecnou žalobou týkajúcou sa nehnuteľnosti teda žalobca uplatňuje vecné právo a domáha sa určenia jeho rozsahu alebo predmetu, možných bremien, služobností alebo iných obmedzení tohto práva a ochrany nehnuteľnosti proti akémukoľvek zásahu, ktorý je v rozpore s výsadami patriacimi jeho právu. Naopak, osobnou žalobou uplatňuje záväzok, ktorý ho viaže k žalovanému, vychádzajúc pritom z určitého zdroja, napríklad zodpovednosti za delikty. Právny nárok na náhradu škody vyplýva práve z tohto osobitného vzťahu, nie zo samotného vecného práva. Podľa judikatúry Súdneho dvora na uplatnenie článku 16 bod 1 písm. a) nestačí, aby „sa žaloba týkala vecného práva k nehnuteľnosti alebo aby mala spojitosť s nehnuteľnosťou: žaloba sa musí zakladať na vecnom práve a nie na osobnom práve…“(45).
49. Tieto dva druhy žalôb sú úplne rozdielne, aj keď obidvomi sa možno domáhať ochrany vecného práva – hoci rozdielnymi spôsobmi. Vec Bier/Mines de Potasse d’Alsace(46) osvetľuje spôsob, akým osobná žaloba vznikajúca zo zodpovednosti za škodu môže slúžiť ochrane vlastníckeho práva. Podľa spoločnosti Bier spoločnosť Mines de Potasse spôsobila masívne vypúšťanie zvyškových solí do Rhôny vo Francúzsku, čo ovplyvnilo nehnuteľnosť Bier nachádzajúcu sa v Holandsku. Bier žiadala, aby súd určil, že takéto vypúšťanie zo strany Mines de Potasse bolo protiprávne a aby uvedenú spoločnosť zaviazal na náhradu spôsobenej škody na jej nehnuteľnosti. Táto žaloba bola nepochybne osobnou žalobou. Smerovala k splneniu záväzku zo strany Mines de Potasse vo vzťahu k spoločnosti Bier, ktorého pôvodom bola mimozmluvná zodpovednosť.(47) Na druhej strane – čo nebol prípad veci Mines de Potasse – by sa priamo týkala vymedzenia práv týkajúcich sa veci (teda nehnuteľnosti) a zabránenia akéhokoľvek zásahu, ktorý by nebol odôvodnený žiadnym existujúcim právom alebo výsadou k uvedenej nehnuteľnosti.
50. Toto všetko je možné považovať na prvý pohľad len za sémantickú záležitosť, keďže tieto žaloby, či už vychádzajúce z mimozmluvnej zodpovednosti, alebo z vlastníckeho práva, sa javia byť rozdielnymi prostriedkami na dosiahnutie rovnakého cieľa, ktorým je ochrana vlastníctva. Tento dojem zosilňuje skutočnosť, že takúto ochranu je možné poskytnúť v rámci konania o predbežnom opatrení. Zdá sa, že ide len o otázku výberu medzi predbežným opatrením formálne vychádzajúcim z práva upravujúceho vecné práva alebo z mimozmluvnej zodpovednosti.
51. Medzi vecnými a osobnými žalobami na ochranu nehnuteľnosti proti zásahu však existujú veľké a podstatné rozdiely. Tieto žaloby sú výsledkom rozdielnych starých právnych tradícií rozvinutých a ustálených v rámci režimu mimozmluvnej zodpovednosti a vlastníckeho práva v jednotlivých zmluvných štátoch.
52. Ukončiť zasahovanie do vlastníctva je v súkromnom práve väčšiny európskych právnych systémov možné nielen prostredníctvom osobných žalôb, ale tiež vecných žalôb v zmysle Dohovoru. V tomto ohľade je známe, že vo väčšine právnych systémov kontinentálnej Európy môže byť ochrana vlastníckych práv dosiahnutá žalobami, ktorých priamym predmetom je res a právo k nej. Práve toto podľa môjho názoru potvrdzuje Súdny dvor, keď medzi žaloby podľa článku 16 bod 1 písm. a) výslovne zahrnuje žaloby, ktoré smerujú k tomu, „aby držiteľom týchto práv bola zaručená ochrana výsad, ktoré vyplývajú z ich právneho postavenia“(48). To je napríklad prípad negatórnej žaloby, ktorá je dobre známa v Nemecku,(49) Taliansku(50) a podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania takisto v Rakúsku, ktorou vlastník pozemku vyhlasuje, že nie je zaťažený žiadnym cudzím vplyvom, ktorý by znamenal služobnosť, bremeno alebo obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Pokiaľ sú takéto vecné žaloby uplatnené v osobitnom kontexte vecných práv k susediacim pozemkom, umožňujú určiť, či vlastnícke právo k pozemku, ktorý spôsobuje ujmu, má taký dosah, aby odôvodnilo túto ujmu a z nej vyplývajúce obmedzenie vlastníckeho práva k postihnutému pozemku.
53. Ostatné európske právne systémy nepoznajú také žaloby, akou je negatórna žaloba. Pokiaľ ide o ochranu nehnuteľnosti, rovnaký výsledok môžu dosiahnuť prostredníctvom právnych inštitútov, ktoré zdôrazňujú správanie osoby zodpovednej za spôsobenú ujmu. Je to napríklad „tort of nuisance“ (protiprávne konanie, ktoré spočíva v obťažovaní škodlivinami) podľa common law.(51) V jednotlivých právnych systémoch sa historicky vyvinuli, v ich jednotlivom špecifickom sociálnom a kultúrnom kontexte, rovnocenné, ale rozdielne právne nástroje na ochranu vlastníctva pred vonkajším zásahom, pričom niektoré sa sústredili na samotnú vec a právo k nej, iné na vzťahy medzi osobami a ľudské správanie, ktoré spôsobuje ujmu.(52)
54. Nie je preto možné usúdiť, že pokiaľ existuje žaloba vo veci nárokov na náhradu škody spôsobenej na nehnuteľnosti alebo ukončenia takéhoto zásahu, musí nutne patriť medzi veci týkajúce sa nárokov na náhradu škody podľa článku 5 bod 3 Bruselského dohovoru. To je v podstate stanovisko, ktoré v prejednávanej veci zastáva ČEZ, Spojené kráľovstvo a Komisia, s ktorým ja nemôžem súhlasiť.
55. Takéto stanovisko sa môže určitým spôsobom zdať prirodzené väčšine právnikov, ktorí nie sú príliš oboznámení s právom upravujúcim vecné práva vo väčšine právnych systémov v Európe.(53) Môže byť dokonca pravdou, že na rozdiel od mimozmluvnej zodpovednosti je právo upravujúce vecné práva preťažené právnymi definíciami, ktoré mnoho právnikov považuje za príliš archaické, na to, aby mohli vyriešiť problémy ochrany majetku proti škodlivinám pochádzajúcim zo susediacej nehnuteľnosti. Možno ide o tradičnú koncepciu samotného „vlastníctva“ ako právneho vzťahu panstva osoby nad vecou, ktoré postupne vychádza z módy a nahradzuje sa skôr interpersonálnymi právnymi koncepciami.(54)
56. Skutočnosťou však je, že takéto „archaické“ právne pojmy práva upravujúceho vecné práva a žaloby na nich založené, ktoré ukončujú zásahy do nehnuteľností, ktoré nie sú odôvodnené žiadnym prednostným právom, existujú a sú veľmi dobre upravené v právnych systémoch v celej Európe. Túto základnú právnu realitu nie je možné ignorovať a jednoducho sa domnievať, že všetky žaloby smerujúce k ochrane nehnuteľnosti proti zásahu musia byť osobnými žalobami vo veciach týkajúcich sa zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle Dohovoru.
57. Cieľom pravidiel upravujúcich spory o právomoc v Bruselskom dohovore nie je harmonizácia hmotnoprávnych režimov zmluvných štátov zaručujúcich ochranu vlastníckych práv. Ich cieľom je „len“ zaručiť jednotné rozdelenie právomoci medzi zmluvnými štátmi. Na tento účel článok 5 ods. 3 Dohovoru určuje právomoc rozhodovať osobné žaloby na náhradu škody a/alebo na ochranu proti hroziacej škode.(55) Naopak, článok 16 bod 1 písm. a) určuje právomoc rozhodovať iný druh žaloby, ktorý v zmysle vyššie uvedeného účelu môže zahrnovať žaloby na určenie existencie obmedzení vlastníctva (akými sú služobnosti, bremená, alebo zákonné obmedzenie vlastníctva, z ktorých môže mať prospech susediaca nehnuteľnosť) a na určenie akéhokoľvek neoprávneného zásahu do nehnuteľnosti.
58. Dohovor s ohľadom na svoj účel, ktorým je určiť právomoc, musí rešpektovať inštitucionálnu voľbu, aj keď nedokonalú, pre hmotnoprávnu úpravu ochrany nehnuteľného vlastníctva vykonanú právnymi systémami na vnútroštátnej úrovni. Zhrnúť všetky procesné prostriedky vychádzajúce z práva upravujúceho vecné práva a žaloby na náhradu škody do kategórie vecí týkajúcich sa deliktov podľa článku 5 bod 3 Dohovoru by znamenalo zásah do takejto voľby. Takýto prístup by navyše znamenal, že vlastníci nehnuteľností nachádzajúcich sa v jednom zmluvnom štáte by sa mohli domáhať ochrany takejto nehnuteľnosti v tomto štáte proti zásahom z iného štátu prostredníctvom žalôb vyplývajúcich z práva upravujúceho vecné práva len v prípade, že by žalovaný mal bydlisko v niektorom zmluvnom štáte v zmysle článkov 2, 4 a 5 bod 3 Dohovoru.
59. Nemyslím si, že by Súdny dvor mal takýmto spôsobom zasahovať do už zavedených právnych tradícií. Na otázku, či je nevyhnutné chrániť nehnuteľnosť proti zásahu zo susediacej nehnuteľnosti prostredníctvom úpravy zákonných obmedzení vlastníckeho práva, alebo prostredníctvom práva upravujúceho občianskoprávne delikty, odpovedajú jednotlivé právne systémy rôzne. V rozsahu, v akom je účelom Dohovoru len rozdelenie právomoci medzi jednotlivé zmluvné štáty pri rešpektovaní ich rôznych hmotnoprávnych režimov vlastníctva a zodpovednosti za delikty v oblasti ochrany nehnuteľného majetku, musí výklad procesných pravidiel Dohovoru a kvalifikácia žaloby v prejednávanej veci tieto odlišnosti v plnom rozsahu rešpektovať.
B – Kvalifikácia žaloby, akou je Immissionsabwehrklage
60. Je nepochybné, že pojem „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, musí byť predmetom samostatného výkladu. Aj keď takýto výklad musí rešpektovať vnútroštátne rozdiely vo voľbe právnych režimov na ochranu nehnuteľného majetku, musí zostať autonómnym výkladom Spoločenstva. Inými slovami, tento výklad sa nemôže zakladať na význame, ktorý takýto pojem má v ktoromkoľvek zmluvnom štáte. Je teda nevyhnutné určiť, či kvalifikácia určitej žaloby uskutočnená na vnútroštátnej úrovni zodpovedá autonómnemu pojmu vecnej žaloby, tak ako bol definovaný vyššie. Ako Súdny dvor navyše zdôraznil, nesmie sa tento autonómny pojem vykladať širšie, ako to vyžadujú dôvody na priznanie výlučnej právomoci súdu miesta, kde sa vec nachádza.(56)
61. Otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať, je, či žaloba, akou je Immissionsabwehrklage, spadá pod tento autonómny pojem vecnej žaloby v zmysle článku 16 bod 1 písm. a). Toto je klasický postup kvalifikácie určitého druhu žaloby, v prejednávanej veci Immissionsabwehrklage. Náročnosť takejto kvalifikácie, ako tomu v medzinárodnom práve súkromnom často je, spočíva v tom, že nejde o kvalifikáciu skutočností, ale o kvalifikáciu žaloby podľa určitej vnútroštátnej právnej úpravy.
62. V tomto ohľade je nepochybné, ako som práve uviedol, že skutočnosť, že Immissionsabwehrklage je v Rakúsku podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania kvalifikovaná ako vecná žaloba, bude sama o sebe nerelevantná.
63. Požadovaná kvalifikácia vyžaduje naopak objektívne preskúmanie obsahu a účelu Immissionsabwehrklage na účel určenia jej povahy. Takáto analýza musí byť uskutočnená prostredníctvom objektívneho posúdenia Immissionsabwehrklage v kontexte právneho systému, do ktorého patrí. Zistenie predmetu a účelu Immissionsabwehrklage umožní určiť, či zodpovedá alebo nie autonómnemu pojmu vecnej žaloby v zmysle článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru v zmysle jeho vyššie spomenutého významu a účelu.(57)
64. Podľa môjho názoru je v konečnom dôsledku vecou vnútroštátneho súdu, aby vykonal predmetnú analýzu Immissionsabwehrklage, ako súčasti jeho vnútroštátneho práva. V každom prípade analýza presného obsahu a účelu Immissionsabwehrklage, ktoré sú nevyhnutné na určenie, či táto žaloba je, alebo nie je vecnou žalobou v zmysle článku 16 bod 1 písm. a), musí hľadať odpoveď na základnú otázku tejto kvalifikácie, teda, či priamym cieľom tejto žaloby je určiť obmedzenia vlastníctva vyplývajúce zo vzťahu medzi susediacimi pozemkami.
65. V tomto ohľade by som poznamenal, že väčšina vnútroštátnych systémov pozná právne ustanovenia, ktoré a priori ukladajú zákonné obmedzenia vlastníckemu práva k nehnuteľnosti s ohľadom na škodliviny pochádzajúce zo susediacich pozemkov.(58)
66. Takéto ustanovenia priamo súvisia s právnym vymedzením rozsahu inherentných oprávnení vlastníckeho práva vo vzťahu ku každému zo susediacich pozemkov. Pokiaľ teda súd prejednáva žalobu podanú na základe takých ustanovení, ktoré smerujú k zabráneniu škodlivín, je možné sa oprávnene domnievať, že priamo ukladá obmedzenia vlastníckemu právu tým, že obmedzí výkon vlastníckeho práva k pozemku, z ktorého škodliviny pochádzajú, alebo tým, že obmedzí právo vo vzťahu k dotknutému pozemku, pokiaľ rozhodne, že tento pozemok musí škodliviny strpieť.(59)
67. Každé obmedzenia, ktoré môže súd uložiť dotknutému pozemku tým, že rozhodne, že musí škodliviny zo susediaceho pozemku strpieť, bude navyše predstavovať zvýhodnenie poskytnuté tomuto susediacemu pozemku, pretože mu umožní produkovať určitú úroveň škodlivín. Toto zaťaženie nie je vecným bremenom. V každom prípade však bude obmedzením vlastníckeho práva k pozemku, ktoré v konečnom dôsledku zvýhodní druhý pozemok, a bude trvať bez ohľadu na osoby, ktoré sú v skutočnosti vlastníkmi susediacich pozemkov.(60)
68. Ak to platí o žalobe, akou je Immissionsabwehrklage podľa § 364 ods. 2 ABGB, potom je ťažké tvrdiť, že vecné práva k nehnuteľnostiam nie sú priamym predmetom tohto druhu konania. Immissionsabwehrklage by v takomto prípade mal vnútroštátny súd kvalifikovať ako vecnú žalobu spadajúcu do rozsahu pôsobnosti článku 16 bod 1 písm. a).
69. V zmysle týchto úvah som toho názoru, že na žalobu, ktorá priamo smeruje k určeniu zákonných obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich zo vzťahu medzi susediacimi pozemkami, ako aj na ukončenie zásahu do nehnuteľného majetku, ktorý sa považuje za nezlučiteľný s týmito obmedzeniami, sa vzťahuje pojem „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ v zmysle článku 16 bod 1 písm. a) Bruselského dohovoru. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, či je tomu tak v prípade Immissionsabwehrklage podľa § 364 ods. 2 ABGB.
70. Rozdielnou, ale súvisiacou otázkou je možné uplatnenie § 364a ABGB, podľa ktorého, ak sú „ťažkosti presahujúce túto úroveň spôsobené… zariadeniami, ktoré boli na susednom pozemku povolené správnym orgánom, vlastník sa môže na súde domáhať len náhrady utrpenej škody“.
71. V tomto ohľade je potrebné najskôr zdôrazniť, že rakúske súdy nebudú mať podľa článku 1 Dohovoru právomoc rozhodovať o žiadnych správnych otázkach súvisiacich s prejednávanou vecou. Otázka existencie, obsahu a právnych účinkov správneho povolenie prevádzky jadrovej elektrárne bude teda vecou príslušných českých orgánov „konajúcich v rámci výkonu ich právomocí, ako nositeľov verejnej moci“(61).
72. Po druhé, hneď ako príslušné orgány poskytnú takúto odpoveď, môžu rakúske súdy považovať takéto správne povolenie za skutočnosť, ktorú je potrebné vziať do úvahy na účely uplatnenia § 364a ABGB. To by mohlo viesť k tomu, že aj keby sa Immissionsabwehrklage podľa § 364 ods. 2 považovala za spadajúcu do rozsahu pôsobnosti článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru, neboli by v prejednávanej veci splnené podmienky požadované rakúskym právom pre jej uplatnenie. Prirodzene, ak sa rakúskym súdom teraz predkladá žaloba na náhradu škody podľa § 364a ABGB, môžu mať právomoc ju rozhodnúť na základe článku 5 ods. 3 nariadenia 44/2001, ktoré v súčasnosti platí v Rakúsku aj v Českej republike, ale nie na základe článku 16 bod 1 Dohovoru.
C – Dôsledky možnej kvalifikácie Immissionsabwehrklage ako žaloby spadajúcej do výlučnej právomoci podľa článku 16 bod 1 písm. a)
73. V prípade, že by sa obidve nehnuteľnosti nachádzali v Rakúsku, nevznikali by z možnej kvalifikácie Immissionsabwehrklage ako žaloby spadajúcej do výlučnej právomoci rakúskych súdov podľa článku 16 bod 1 písm. a) žiadne osobitné problémy.(62)
74. V prejednávanej veci však z toho dôvodu, že sa týka nehnuteľnosti v dvoch rôznych štátoch, existujú chúlostivé dôsledky kvalifikácie Immissionsabwehrklage ako vecnej žaloby v zmysle článku 16 bod 1 písm. a). Kým rakúske súdy sa môžu domáhať výlučnej právomoci podľa článku 16 bod 1 písm. a) pre prejednávanie žalôb smerujúcich k vymedzeniu a ochrane vecných práv k majetku na ich území, je takisto pravdou, že aj súdy Českej republiky sa môžu podľa svojho vnútroštátneho práva oprávnene domáhať rovnocennej výlučnej právomoci s ohľadom na nehnuteľnosti, z ktorej údajne škodliviny pochádzajú.
75. Podľa môjho názoru za predpokladu, že by v prejednávanej veci bola Immissionsabwehrklage kvalifikovaná ako vecná žaloba v zmysle článku 16 bod 1 písm. a), budú mať rakúske súdy výlučnú právomoc prejednávať túto žalobu bez ohľadu na skutočnosť, že české súdy si môžu taktiež oprávnene nárokovať výlučnú právomoc.
76. To nás teda vedie do oblasti kolidujúcich výlučných právomocí. Na prvý pohľad sa zdá, že táto nepríjemná situácia vedie k logickej absurdite. K takejto absurdite však nedochádza v každom prípade.
77. V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že táto situácia, keď si rôzne súdy môžu oprávnene nárokovať výlučnú právomoc rozhodovať vecné žaloby, ktoré majú rovnaký základ alebo sa dotýkajú rovnakého právneho problému, je uznaná a upravená v článku 23 Dohovoru. Toto ustanovenie stanovuje, že „tam, kde je pre určité spory daná výlučná právomoc viacerých súdom, vyhlási súd, pred ktorým sa konanie začalo neskôr, že právomoc má súd, ktorý začal prejednávať spor ako prvý“ [neoficiálny preklad].
78. Uplatniteľnosť tohto ustanovenia je a priori zriedkavá z dôvodu vnútornej logiky monopolu štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza, na právomoc rozhodovať vecné žaloby a uplatnení vlastnej úpravy vlastníckeho práva. Článok 23 sa však môže uplatniť, pokiaľ je právne nemožné oddeliť jeden pozemok od susediacich pozemkov kvôli určitému meritórnemu právnemu problému, ktorý sa preskúmava, alebo ak sa pozemok nachádza na území dvoch rôznych štátov a je nedeliteľný.(63)
79. Vo veci Scherrens sa Súdny dvor nepriamo zaoberal problémom uplatniteľnosti článku 23.(64) V danej veci pán Scherrens tvrdil, že je nájomcom jediného poľnohospodárskeho pozemku nachádzajúceho sa v Holandsku (asi dvanásť hektárov) a o sedem kilometrov ďalej v Belgicku (päť hektárov). S týmto tvrdením nesúhlasili prenajímatelia. Pán Scherrens začal vo veci oddelených častí pozemku samostatné konania v Holandsku a Belgicku a Súdnemu dvoru bola položená otázku, či majú súdy každého štátu výlučnú právomoc rozhodovať spory týkajúce sa pozemkov na území tohto štátu. Súdny dvor rozhodol, že „článok 16 bod 1 Dohovoru sa musí vykladať tak, že v spore o existenciu nájmu nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v dvoch zmluvných štátoch, majú výlučnú právomoc v prípade časti nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v každom zmluvnom štáte súdy tohto štátu“(65).
80. Toto riešenie sa v praxi vyhlo uznaniu existencie kolidujúcich výlučných právomocí súdov obidvoch štátov vydať rozhodnutie týkajúce sa celého pozemku. V dôsledku toho bolo upustené od uplatnenia článku 23, ktorého sa domáhala Komisia vo veci Scherrens. Tento postup Súdneho dvora je pochopiteľný v zmysle skutočnosti, že pozemky na území rôznych štátov, tak ako uviedol generálny advokát Mancini, „na právne účely boli rozdeliteľné na časti, a mohli tak spadať do právomoci rôznych vnútroštátnych súdov“(66).
81. Ak sú však obidve nehnuteľnosti nerozdeliteľné z právnych dôvodov, je existencia kolidujúcich výlučných právomocí nielen jasná, aj keď výnimočná, ale navyše vyžaduje také jednoduché riešenie, aké je poskytnuté v článku 23. V tejto súvislosti postačí, ak sa budeme zaoberať len klasickou situáciou sporu o existenciu alebo rozsah vecného bremena medzi dvomi susediacimi nehnuteľnosťami na území dvoch rôznych štátov. Vlastník panujúceho pozemku tvrdí, že jeho pozemok má prospech z práva prechodu (napríklad na účel prístupu na verejnú pozemnú komunikáciu) cez susediaci pozemok. Vlastník tohto susediaceho pozemku nesúhlasí s touto požiadavku na právo na jeho majetok.
82. Žaloba na určenie existencie a rozsahu takéhoto vecného bremena musí byť kvalifikovaná ako vecná žaloba v zmysle článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru a nie ako osobná žaloba. Súd rozhodujúci o tejto žalobe bude priamo rozhodovať o vecných právach ako o oprávneniach vo vzťahu k veciam. Vlastníci obidvoch pozemkov sa môžu zmeniť, ale vecné bremeno bude trvať, pokiaľ bude trvať situácia, kvôli ktorej vzniklo. Keďže založenie takéhoto vecného bremena navyše znamená, že vlastnícke právo k služobnému pozemku je vecným bremenom, zatiaľ čo vlastníctvo panujúceho pozemku má z vecného bremena prospech, budú obidve nehnuteľnosti pravdepodobne právne nerozdeliteľné. Z právneho hľadiska bude nemožné analyzovať vecné práva k jednej nehnuteľnosti bez prihliadnutia na vecné práva k druhej nehnuteľnosti. Potom by podľa môjho názoru musel takýto prípad spadať pod článok 23 Dohovoru.
83. V prejednávanej veci priamo nejde o vecné bremená. V rozsahu, v akom prejednávaná žaloba smeruje k určeniu obmedzení vlastníckeho práva, ktoré nie je možné chápať bez vymedzenia rozsahu vlastníckeho práva k susediacemu pozemku, je však potrebné uznať, že tieto dva pozemky sú skutočne právne nerozdeliteľné.
84. Je nepochybne potrebné zvážiť argument vhodnosti reštriktívneho výkladu vecných práv podľa článku 16 bod 1 písm. a) na účel vyhnúť sa situáciám kolidujúcich výlučných právomocí podľa článku 23 a z toho vyplývajúcej voľbe súdu žalobcom. Nemyslím si však, že výklad pojmu vecných práv podľa článku 16 bod 1 písm. a) a objektívnej kvalifikácie určitej formy žaloby ako spadajúcej do rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia záviseli od nasledujúceho konštatovania, že nastane situácia kolidujúcich výlučných právomocí. Osobitne, ak vezmeme do úvahy to, že práve samotný článok 23 Dohovoru výslovne stanovuje a upravuje takéto situácie výlučnej právomoci viacerých súdov.
85. S ohľadom na problém týkajúci sa forum shopping, nie je nič neprípustné na možnosti voľby súdu v prípade, že ide o pozemky, ktoré sú právne nerozdeliteľné.(67) Takáto voľba je len výsledkom skutočnosti, že len jeden súd môže vydať rozhodnutie vo veci samej, a najjednoduchším kritériom na rozhodnutie o tom, ktorý súd bude mať túto právomoc, je podľa článku 23, kritérium súdu, ktorý začal prejednávať spor ako prvý.
86. Takisto sa domnievam, že navrhované riešenie viac zodpovedá úprave stanovenej v článku 5 bod 3, tak ako ju vykladá Súdny dvor od vydania rozsudku vo veci Bier/Mines de Potasse d’Alsace.(68) Podľa tejto úpravy existuje kolidujúca osobitná právomoc obidvoch súdov miesta, kde došlo ku škodnej udalosti a kde došlo ku škode, na rozhodovanie o žalobách v oblasti zodpovednosti za delikty. V dôsledku toho je možné žalovaného žalovať podľa voľby žalobcu na súde jedného alebo druhého miesta.
87. Na záver by som rád uviedol niekoľko poznámok týkajúcich sa podmienok, za ktorých by vnútroštátne súdy mali mať právomoc, ktorú majú na základe Dohovoru v takých veciach, akou je táto.
88. Úprava, podľa ktorej je vlastník nehnuteľnosti chránený pred zásahmi do svojho vlastníctva a je oprávnený požadovať o vydanie súdneho príkazu na ukončenie takéhoto zásahu, znamená prijatie „property rule“, podľa ktorého vlastník musí strpieť škodliviny, ale môže požadovať náhradu škody na základe úpravy občianskoprávnej zodpovednosti.(69) Účelom obidvoch pravidiel, tak „liability rule“, ako aj „property rule“, je riešiť spory týkajúce sa škodlivín a sú rôznymi spôsobmi ochrany vlastníckeho práva k pozemku postihnutého škodlivinami. Rozhodujúci orgán alebo sudca si totiž v zásade musí v prípade, že sa zaoberá otázkou škodlivín, vybrať medzi „property rule“ a „liability rule“.
89. Je však potrebné pripomenúť, že v kontexte Dohovoru nejde o voľbu medzi právnymi riešeniami vecného problému, ale medzi kolidujúcimi právomocami. Aj keby prijatie „liability rule“ mohlo predstavovať najlepšie riešenie problému cezhraničných rádioaktívnych škodlivín, tak ako to naznačuje analýza transakčných nákladov,(70) nie je Súdny dvor oprávnený uprednostniť takéto riešenie, pokiaľ je požiadaný o výklad pravidiel Dohovoru týkajúcich sa sporov o právomoc. Cieľom Dohovoru nie je zjednotiť hmotnoprávne pravidlá právnych systémov zmluvných štátov s ohľadom na ochranu nehnuteľnosti tým, že by všetky právne prostriedky práva zodpovednosti za delikty a práva upravujúceho vecné práva zjednotila do pojmu vecí týkajúcich sa zodpovednosti za delikty podľa článku 5 bod 3 Dohovoru. Je založená skôr na snahe o koordináciu a spoluprácu medzi jednotlivými jurisdikciami.
90. Najlepšou cestou pri riešení problémov medzinárodnej právomoci, pokiaľ nastanú medzi zmluvnými štátmi, podľa Dohovoru v takých veciach, ako je táto, je práve spojenie právomoci pre veci týkajúce sa zodpovednosti za delikty s právomocou pre vecné žaloby. Pokiaľ sa dva susediace pozemky nachádzajú v rôznych zmluvných štátoch, mali by podľa môjho názoru mať obidva súdy možnosť požadovať výlučnú právomoc na to, by skúmali zákonné obmedzenia vlastníctva nehnuteľností nachádzajúcich sa na ich území. Obidva budú tiež považované aj za majúce právomoc skúmať vec z pohľadu zodpovednosti za delikty, pokiaľ ku škode dôjde v jednom štáte a ku škodnej udalosti v inom štáte.
91. Ak budú obidva súdy nakoniec súhlasiť s tým, že sa budú zaoberať žalobami založenými na zodpovednosti za delikty a na práve upravujúcom vecné práva, vznikne riziko vydania rozporných rozhodnutí. Uplatnia sa teda ustanovenia Dohovoru o litispendencii a závislých konaniach v článkoch 21 a 22, aby sa predišlo tomuto riziku.(71)
92. Ak je priznaná právomoc rozhodovať o obmedzeniach vlastníctva a/alebo o zodpovednosti za delikty so zreteľom na škodliviny týkajúce sa nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v dvoch rôznych štátoch, každému z obidvoch súdov vznikne v každom prípade problém externalizácie nákladov z jedného štátu do druhého. Napríklad, pokiaľ by súdom, ktorý bude mať nakoniec právomoc rozhodovať o celej záležitosti, pretože začal konania ako prvý, bol súd, kde sa nachádza dotknutá nehnuteľnosť, mohol by rozhodovať bez toho, aby bral do úvahy náklady a prospech zo znečistenia v štáte, z ktorého znečistenie pochádza, ale len náklady spôsobené škodlivinami vo svojom vlastnom štáte. Toto nebezpečenstvo externalizácie nákladov je skutočné. Odpoveď na tento problém je potrebné nájsť na úrovni konkrétnych súdnych rozhodnutí vnútroštátnych súdov, ktoré začali takéto konania ako prvé.
93. V tomto ohľade duch koordinácie a spolupráce, ktorým sa nesie Dohovor, zvýrazňuje v cezhraničnej úlohe, ktorú zohrávajú vnútroštátne súdy, význam dôvery. Toto je osobitne dôležité práve v kontexte prípadov cezhraničných škodlivín týkajúcich sa nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v rôznych štátoch. V takýchto prípadoch musia vydané rozhodnutia brať osobitne do úvahy cezhraničnú povahu situácie. To znamená, že vnútroštátne súdy, ktoré majú právomoc rozhodovať o cezhraničných situáciách podľa pravidiel Dohovoru, majú osobitné povinnosti vyplývajúce z cezhraničnej povahy veci, osobitne preto, aby sa vyhli riziku exteranlizácie nákladov, tak ako to bolo uvedené vyššie.
94. Takéto povinnosti vyplývajú po prvé z existencie obmedzení, pokiaľ ide o uznávanie rozhodnutí, ktoré nie sú v súlade s verejným poriadkom právnych systémov, v ktorých sa o uznanie žiada.(72) Ak sa rozhodnutie zaoberá takou cezhraničnou situáciou, akou sú cezhraničné škodliviny, bude mať rozhodnutie účinky v iných štátoch a v tomto ohľade môže vzniknúť problém uznania rozhodnutí v zahraničí. Súdy zmluvného štátu, ktoré majú právomoc rozhodovať vo veciach, tak musia dodržiavať povinnosti vyplývajúce z toho, čo by mohlo predstavovať rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zahraničnou právnou úpravou verejného poriadku.(73)
95. V kontexte sporov týkajúcich sa cezhraničných škodlivín sa musia tieto povinnosti vziať do úvahy najskôr pri výbere najvhodnejšieho právneho prostriedku. Pokiaľ vnútroštátny právny systém umožňuje ochranu nehnuteľného majetku na základe „property rule“ alebo „liability rule“, môže byť pre takúto voľbu relevantný cezhraničný rozmer veci a možná náročnosť vypracovania analýzy nákladov a prospechu. Po druhé rovnaká snaha o zohľadnenie cezhraničnej povahy situácie môže byť relevantná pri hľadaní rovnováhy všetkých prvkov relevantných pre vypočítanie výšky náhrady škody alebo posúdenia nebezpečenstva v prípade, že by ku škode mohlo dôjsť.
III – Návrh
96. Domnievam sa preto, že Súdny dvor by mal na otázku položenú Oberster Gerichtshof odpovedať takto:
Žalobu, ktorá priamo smeruje k určeniu zákonných obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich zo vzťahov medzi susediacimi pozemkami, ako aj k ukončeniu zásahu do nehnuteľného majetku, ktorý sa považuje za nezlučiteľný s týmito obmedzeniami, je potrebné považovať za spadajúcu pod pojem „konania, ktorých predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“, v zmysle článku 16 bod 1 písm. a) Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad], v znení Dohovoru z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, Dohovoru z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky, Dohovoru z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a Dohovoru z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva. Je vecou vnútroštátneho súdu, aby určil, či je tomu tak v prípade Immissionsabwehrklage podľa §364 ods. 2 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch.