ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 27. februára 2024 (*)
„Odvolanie – Duševné vlastníctvo – Dizajny Spoločenstva – Zmluva o patentovej spolupráci (PCT) – Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva – Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva – Článok 4 – Nariadenie (ES) č. 6/2002 – Článok 41 – Prihláška na zapísaný dizajn – Právo prednosti – Uplatnenie práva prednosti založené na medzinárodnej prihláške podanej na základe PCT – Lehota – Výklad v súlade s článkom 4 tohto dohovoru – Obmedzenia“
Vo veci C‑382/21 P,
ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 23. júna 2021,
Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: D. Gája, D. Hanf, E. Markakis a V. Ruzek, splnomocnení zástupcovia,
navrhovateľ,
ktorého v konaní podporuje:
Európska komisia, v zastúpení: P. Němečková, J. Samnadda a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník v odvolacom konaní,
ďalší účastník konania:
The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR, so sídlom v Mníchove (Nemecko), v zastúpení: J. Hellmann‑Cordner, Rechtsanwältin, za pomoci T. Lachmann a F. Steinbach, Patentanwälte,
žalobkyňa v prvostupňovom konaní,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr K. Jürimäe, C. Lycourgos, E. Regan a N. Piçarra, sudcovia M. Ilešič, P. G. Xuereb, L. S. Rossi (spravodajkyňa), I. Jarukaitis, A. Kumin, N. Jääskinen, N. Wahl, I. Ziemele a J. Passer,
generálna advokátka: T. Ćapeta,
tajomník: M. Krausenböck, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. marca 2023,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 13. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojím odvolaním sa Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. apríla 2021, The KaiKai Company Jaeger Wichmann/EUIPO (Náradie a predmety na gymnastiku alebo šport) (T‑579/19; ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:186), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie tretieho odvolacieho senátu EUIPO z 13. júna 2019 (vec R 573/2019‑3).
Právny rámec
Medzinárodné právo
Parížsky dohovor
2 Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva bol podpísaný v Paríži 20. marca 1883, naposledy revidovaný v Štokholme 14. júla 1967 a zmenený 28. septembra 1979 (Zbierka dohovorov Organizácie spojených národov, zv. 828, č. 11851, s. 305; ďalej len „Parížsky dohovor“). Všetky členské štáty Európskej únie sú zmluvnými stranami tohto dohovoru.
3 Článok 1 ods. 1 a 2 uvedeného Dohovoru stanovuje:
„(1) Krajiny, na ktoré sa vzťahuje tento Dohovor, tvoria Úniu na ochranu priemyslového vlastníctva.
(2) Predmetom ochrany priemyslového vlastníctva sú patenty na vynálezy, úžitkové vzory, priemyslové vzory alebo modely, továrenské alebo obchodné známky, známky služieb, obchodné meno a údaje o proveniencii tovaru alebo označení jeho pôvodu. Ďalšou úlohou ochrany priemyslového vlastníctva je aj potlačovanie nekalej súťaže.“
4 Článok 4 toho istého dohovoru uvádza:
„A.
1. Kto riadne podá žiadosť o patent na vynález (prihlášku vynálezu), o úžitkový vzor, o priemyslový vzor alebo model, o továrenskú alebo obchodnú známku v jednej z únijných krajín, alebo jeho právny nástupca, bude v nižšie uvedených lehotách požívať prioritné právo pri podaní prihlášky v ostatných krajinách.
2. Za prihlášku, ktorá zakladá prioritné právo, sa uznáva každá prihláška, ktorá je riadnou národnou prihláškou podľa národného zákonodarstva každej únijnej krajiny alebo podľa dvojstranných alebo viacstranných zmlúv uzavretých medzi niekoľkými únijnými krajinami [na ochranu duševného vlastníctva].
…
C.
1. Vyššie uvedené prioritné lehoty sú dvanásť mesiacov pre patenty na vynálezy a pre úžitkové vzory a šesť mesiacov pre priemyslové vzory alebo modely a pre továrenské alebo obchodné známky.
2. Tieto lehoty začnú plynúť odo dňa, keď bola podaná prvá prihláška; deň podania prihlášky sa do lehoty nepočíta.
…
4. Za prvú prihlášku, od dátumu podania ktorej plynie prioritná lehota, pokladá sa neskoršia prihláška, ktorej predmet sa zhoduje s predmetom skoršej prvej prihlášky podľa odseku 2, podanej v tej istej únijnej krajine, ak v čase podania neskoršej prihlášky bola skoršia prihláška odvolaná, alebo sa od nej upustilo, alebo bola zamietnutá bez toho, že by bola daná na verejné nazretie, a bez toho, že by z nej plynuli nejaké práva, a ak ešte nebola použitá za podklad na uplatnenie prioritného práva. Skoršia prihláška nemôže sa potom už použiť za podklad na uplatnenie prioritného práva.
…
E.
1. Ak je v niektorej krajine prihlásený priemyslový vzor alebo model na podklade prioritného práva založeného na prihláške úžitkového vzoru, platí iba prioritná lehota určená pre priemyslové vzory alebo modely.
2. Okrem toho je prípustné prihlásiť v niektorej krajine úžitkový vzor na podklade prioritného práva založeného podaním žiadosti o patent a naopak.
…“
5 Článok 19 Parížskeho dohovoru znenie takto:
„Únijné krajiny si [na ochranu duševného vlastníctva] navzájom vyhradzujú právo dojednávať oddelene medzi sebou osobitné dohody na ochranu priemyslového vlastníctva, pokiaľ také dohody neodporujú ustanoveniam tohto dohovoru.“
6 Podľa článku 25 ods. 1 tohto dohovoru:
„Každá krajina, ktorá je stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje, že urobí v súlade so svojimi ústavnými predpismi opatrenia nevyhnutné na vykonanie tohto dohovoru.“
Dohoda TRIPS
7 Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej len „dohoda TRIPS“) predstavuje prílohu 1 C k Dohode o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá bola podpísaná v Marrákeši 15. apríla 1994 a schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80). Zmluvnými stranami dohody TRIPS sú členovia WTO, medzi nimi všetky členské štáty Únie, ako aj samotná Únia.
8 Článok 2 tejto dohody, ktorý sa nachádza v jej časti I, v odseku 1 stanovuje:
„Pokiaľ ide o časti II, III a IV tejto dohody, členovia budú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 12 a článok 19 [Parížskeho dohovoru].“
9 Článok 25 uvedenej dohody, ktorý je súčasťou časti II, v odseku 1 ukladá členom WTO, aby zabezpečili ochranu nezávisle vytvoreným priemyselným vzorom, ktoré sú nové alebo pôvodné.
10 Článok 62 tej istej dohody, ktorý je súčasťou časti IV dohody, sa zaoberá okrem iného nadobúdaním práv duševného vlastníctva.
PCT
11 Zmluva o patentovej spolupráci bola uzavretá 19. júna 1970 vo Washingtone a naposledy zmenená 3. októbra 2001 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1160, č. 18336, s. 231; ďalej len „PCT“). Všetky členské štáty Únie sú zmluvnými stranami PCT.
12 Článok 1 ods. 2 PCT stanovuje:
„Žiadne ustanovenie Zmluvy nemožno vykladať tak, že by to bolo na úkor práv podľa ustanovení Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva občana krajiny, ktorá je členom tohto dohovoru, alebo toho, kto má v takej krajine pobyt.“
13 Článok 2 tejto zmluvy stanovuje:
„Na účely tejto Zmluvy a Vykonávacieho predpisu, pokiaľ nie je výslovne uvedené inak:
i) pojmom ‚prihláška‘ sa rozumie prihláška na ochranu vynálezu; všetkými odkazmi na ‚prihlášku‘ sa rozumejú odkazy na prihlášky o udelení patentu na vynález, autorského osvedčenia na vynález, osvedčenia na úžitkový vzor, úžitkového vzoru, dodatkového patentu alebo osvedčenia, dodatkového autorského osvedčenia na vynález a dodatkového osvedčenia na úžitkový vzor;
ii) odkazmi na pojem ‚patent‘ sa rozumejú odkazy na patent na vynález, na autorské osvedčenie na vynález, na osvedčenie na úžitkový vzor, na úžitkový vzor, na dodatkový patent alebo osvedčenie, na dodatkové autorské osvedčenie na vynález a na dodatkové osvedčenie na úžitkový vzor;
…
vii) pojmom ‚medzinárodná prihláška‘ sa rozumie prihláška podaná podľa Zmluvy;
…“
Právo Únie
14 Článok 25 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142) znie takto:
„Dizajn spoločenstva sa môže vymazať iba v nasledujúcich prípadoch:
…
g) ak dizajn predstavuje nevhodné použitie ktoréhokoľvek zo znakov uvedených v článku 6ter [Parížskeho dohovoru] alebo symbolických znakov, vlajok a erbov iných ako tie, na ktoré sa vzťahuje uvedený článok 6ter, a ktoré sú mimoriadneho verejného záujmu v danom členskom štáte.“
15 Článok 41 tohto nariadenia v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Osoba, ktorá riadne podala prihlášku na právo na dizajn alebo prihlášku úžitkového vzoru v štáte alebo vo vzťahu k štátu, ktorý je zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru na ochranu priemyselného vlastníctva, alebo dohody o založení [WTO], alebo u jeho právnych nástupcov, má pre účely podania prihlášky na zapísaný dizajn spoločenstva v súvislosti so zhodným dizajnom alebo úžitkovým vzorom právo prednosti počas šiestich mesiacov odo dňa podania prvej prihlášky.
2. Každé podanie, ktoré je rovnocenné s riadnym národným podaním podľa vnútroštátnych právnych predpisov štátu, kde sa podanie uskutočnilo, alebo podľa dvojstranných alebo viacstranných dohôd, sa uznáva za podanie, ktoré vedie k vzniku práva prednosti.“
Okolnosti predchádzajúce sporu
16 Okolnosti predchádzajúce sporu, ktoré Všeobecný súd opísal v bodoch 12 až 22 napadnutého rozsudku, možno pre potreby tohto konania zhrnúť nasledujúcim spôsobom.
17 Dňa 24. októbra 2018 podala spoločnosť The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR (ďalej len „KaiKai“) na EUIPO hromadnú prihlášku, týkajúcu sa zápisu dvanástich dizajnov Spoločenstva (ďalej len „predmetná prihláška“), pričom sa pre všetky tieto dizajny dovolávala práva prednosti na základe medzinárodnej patentovej prihlášky PCT/EP2017/077469, ktorá bola na základe PCT na Európsky patentový úrad podaná 26. októbra 2017 (ďalej len „medzinárodná prihláška z 26. októbra 2017 podaná na základe PCT“).
18 Listom z 31. októbra 2018 prieskumový pracovník EUIPO informoval spoločnosť KaiKai, že predmetnej prihláške sa vyhovelo v celom rozsahu, ale že právo prednosti, ktorého sa dovolávala, bolo pre všetky predmetné dizajny zamietnuté, keďže dátum podania medzinárodnej prihlášky z 26. októbra 2017 podanej na základe PCT predchádzal dátumu podania tejto prihlášky o viac ako šesť mesiacov.
19 Keďže KaiKai trvala na uplatnení svojho práva prednosti a požiadala o vydanie rozhodnutia, proti ktorému je možné podať odvolanie, prieskumový pracovník rozhodnutím zo 16. januára 2019 zamietol právo prednosti pre všetky predmetné dizajny (ďalej len „rozhodnutie prieskumového pracovníka“).
20 Na podporu tohto rozhodnutia prieskumový pracovník uviedol, že hoci medzinárodná prihláška podaná na základe PCT môže v zásade založiť právo prednosti podľa článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, keďže široká definícia pojmu „patent“ uvedená v článku 2 PCT zahŕňa aj úžitkové vzory uvedené v tomto článku 41 ods. 1, uplatnenie takéhoto práva prednosti podlieha tiež šesťmesačnej lehote, ktorá v prejednávanej veci nebola dodržaná.
21 Dňa 14. marca 2019 KaiKai podala odvolanie na EUIPO proti rozhodnutiu prieskumového pracovníka.
22 Rozhodnutím z 13. júna 2019 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) tretí odvolací senát EUIPO odvolanie zamietol. V podstate sa domnieval, že prieskumový pracovník správne uplatnil článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, ktorý verne odráža ustanovenia Parížskeho dohovoru.
23 V dôsledku toho odvolací senát dospel k záveru, že KaiKai sa mohla dovolávať práva prednosti na základe medzinárodnej prihlášky z 26. októbra 2017 podanej na základe PCT len v lehote šiestich mesiacov od dátumu podania tejto prihlášky, teda do 26. apríla 2018.
Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
24 Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. augusta 2019 podala KaiKai žalobu proti spornému rozhodnutiu, ktorou sa domáhala:
– v rámci prvého, tretieho a štvrtého žalobného návrhu zrušenia tohto rozhodnutia a aby EUIPO bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania pred odvolacím senátom a Všeobecným súdom,
– v rámci druhého žalobného návrhu zrušenia rozhodnutia prieskumového pracovníka a aby bolo uznané uplatnené právo prednosti, a
– subsidiárne v rámci piateho žalobného návrhu uskutočnenia pojednávania.
25 Na podporu svojej žaloby KaiKai uviedla dva žalobné dôvody, z ktorých prvý bol založený na porušení podstatných formálnych náležitostí odvolacím senátom EUIPO a druhý na nesprávnom výklade a uplatnení článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 týmto senátom.
26 V napadnutom rozsudku Všeobecný súd v bodoch 25 až 33 najprv zamietol ako neprípustné druhý a piaty žalobný návrh predložený spoločnosťou KaiKai a následne preskúmal odôvodnenosť druhého žalobného dôvodu.
27 Po prvé v bodoch 41 až 50 tohto rozsudku Všeobecný súd zamietol prvú časť tohto žalobného dôvodu založenú na nesprávnom právnom posúdení pri výklade pojmu „úžitkový vzor“ v zmysle článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002.
28 V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 44 napadnutého rozsudku konštatoval, že argumentácia spoločnosti KaiKai je nejednoznačná a neprináša jej nijaký prospech. V bodoch 45 až 47 tohto rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „medzinárodné patentové prihlášky“ podané na základe PCT zahŕňajú úžitkové vzory, keďže táto zmluva nerozlišuje podľa jednotlivých práv, prostredníctvom ktorých rôzne zmluvné štáty priznávajú ochranu vynálezu. Všeobecný súd teda v bodoch 49 a 50 uvedeného rozsudku rozhodol, že hoci sa znenie článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 výslovne netýka uplatnenia práva prednosti založeného na patente, odvolací senát EUIPO sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyložil toto ustanovenie široko vzhľadom na systematiku PCT, aby sa uplatnenie práva prednosti založeného na medzinárodnej prihláške z 26. októbra 2017 podanej na základe PCT považovalo za upravené uvedeným ustanovením, pokiaľ ide o otázku, či sa právo prednosti môže zakladať na takejto prihláške.
29 Po druhé v bodoch 51 až 87 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyhovel druhej časti druhého žalobného dôvodu založenej na tom, že na účely určenia lehoty, v ktorej možno uplatniť takéto právo prednosti, nebol zohľadnený článok 4 časť C ods. 1 Parížskeho dohovoru.
30 Na tento účel Všeobecný súd v bodoch 56 až 66 tohto rozsudku predovšetkým rozhodol, že keďže článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 neupravuje otázku lehoty na uplatnenie práva prednosti „medzinárodnej patentovej prihlášky“ v rámci neskoršej prihlášky dizajnu a že účelom tohto ustanovenia je zosúladiť toto nariadenie s povinnosťami Únie vyplývajúcimi z Parížskeho dohovoru, je vhodné uplatniť článok 4 tohto dohovoru, aby sa vyplnila medzera v uvedenom nariadení. Ďalej Všeobecný súd v bodoch 72 a 77 až 85 uvedeného rozsudku uviedol, že hoci tento dohovor neobsahuje žiadne výslovné pravidlá týkajúce sa lehoty prednosti uplatniteľnej na takúto situáciu, z logiky, ktorá je vlastná systému prednosti, a z prípravných prác k uvedenému dohovoru vyplýva, že vo všeobecnosti je to povaha skoršieho práva, ktorá je rozhodujúca pre určenie dĺžky takejto lehoty prednosti. Napokon Všeobecný súd v bode 86 toho istého rozsudku dospel k záveru, že odvolací senát EUIPO sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že lehota uplatniteľná na uplatnenie si práva prednosti zo strany spoločnosti KaiKai, pokiaľ ide o medzinárodnú prihlášku z 26. októbra 2017 podanú na základe PCT, je šesť mesiacov.
31 V dôsledku toho Všeobecný súd bez toho, aby preskúmal prvý žalobný dôvod, v bode 88 napadnutého rozsudku vyhovel žalobe v rozsahu, v akom smerovala k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a preto toto rozhodnutie zrušil.
Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
32 Odvolaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 23. júna 2021 podal EUIPO odvolanie proti napadnutému rozsudku.
33 Návrhom podaným v ten istý deň EUIPO v súlade s článkom 170 a ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora požiadal o prijatie svojho odvolania v súlade s článkom 58 a tretím odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
34 Uznesením z 10. decembra 2021, EUIPO/The KaiKai Company Jaeger Wichmann (C‑382/21 P, EU:C:2021:1050), Súdny dvor rozhodol, že odvolanie sa prijíma.
35 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 8. apríla 2022 bol Európskej komisii povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov EUIPO.
36 EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu,
– zamietol v celom rozsahu žalobu podanú v prvostupňovom konaní proti spornému rozhodnutiu a
– uložil spoločnosti KaiKai povinnosť nahradiť trovy tohto konania, ako aj trovy v prvostupňovom konaní.
37 KaiKai navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie ako nedôvodné a
– uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré mu vznikli v tomto odvolacom konaní, v prvostupňovom konaní a v odvolacom konaní pred odvolacím senátom EUIPO.
38 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu,
– zamietol žalobu podanú v prvostupňovom konaní v celom rozsahu a
– uložil spoločnosti KaiKai povinnosť nahradiť trovy tohto konania.
O odvolaní
Argumentácia účastníkov konania
39 Na podporu svojho odvolania EUIPO uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002. Tento odvolací dôvod pozostáva z troch častí.
40 V prvej časti EUIPO vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 56, 57 a 64 až 66 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že okolnosť, že toto ustanovenie nestanovuje, že skoršia patentová prihláška môže slúžiť ako základ práva prednosti pre neskoršiu prihlášku dizajnu Spoločenstva, a teda nestanovuje lehotu, v ktorej môže byť takéto právo prednosti uplatnené, predstavuje legislatívnu medzeru.
41 Takýto výklad by bol totiž v jasnom rozpore s jednoznačným znením uvedeného ustanovenia, ktoré výslovne stanovuje tak povahu jediných práv priemyselného vlastníctva, na ktorých možno zakladať uplatnenie práva prednosti, a síce skorší dizajn alebo úžitkový vzor, čím vylučuje patent, a jednak dĺžku lehoty, v ktorej sa takéto právo prednosti môže uplatniť, a to šesť mesiacov odo dňa podania skoršej prihlášky.
42 V druhej časti jediného odvolacieho dôvodu EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd tým, že uznal existenciu lehoty na uplatnenie práva prednosti v dĺžke dvanástich mesiacov, v bodoch 75 až 86 napadnutého rozsudku jednoducho nevyložil článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v súlade s článkom 4 Parížskeho dohovoru, ale odmietol uplatnenie článku 41 ods. 1 a nahradil ho týmto článkom 4. Všeobecný súd tým priznal tomuto poslednému uvedenému ustanoveniu priamy účinok v právnom poriadku Únie.
43 Na jednej strane by uznanie priameho účinku článku 4 Parížskeho dohovoru bolo v rozpore s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 25. októbra 2007, Develey/ÚHVT (C‑238/06 P, EU:C:2007:635, body 37 až 44), podľa ktorej ustanovenia Parížskeho dohovoru, ako aj ustanovenia dohody TRIPS, ktorou je Únia viazaná, nemajú priamy účinok. Okrem toho neexistencia priameho účinku Parížskeho dohovoru vyplýva aj z jeho článku 25, ako to analogicky vyplýva z rozsudku z 15. marca 2012, SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140, body 47 a 48). Na druhej strane a v každom prípade pravidlo stanovené Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku nemožno odvodiť zo znenia článku 4 tohto dohovoru, v dôsledku čoho nie sú splnené požiadavky jasnosti, presnosti a bezpodmienečnosti stanovené judikatúrou týkajúcou sa priamej uplatniteľnosti medzinárodného práva v práve Únie, vyplývajúce najmä z rozsudku z 3. júna 2008, Intertanko a i. (C‑308/06, EU:C:2008:312, point 45).
44 Komisia v tom istom zmysle dodáva, že obmedzenia stanovené v judikatúre Súdneho dvora týkajúce sa povinnosti vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, vyplývajúce najmä z rozsudku z 24. januára 2012, Dominguez (C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 25), sa vzťahujú aj na Všeobecný súd, keď vykladá článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 s ohľadom na Parížsky dohovor. Keďže teda výklad Všeobecného súdu by bol v rozpore s jasným znením tohto ustanovenia, Všeobecný súd by v skutočnosti priamo uplatnil tento dohovor, pričom dohovor nemôže mať priamy účinok, a to ani prostredníctvom dohody TRIPS.
45 Komisia sa predovšetkým domnieva, že judikatúra Súdneho dvora, vyplývajúca najmä z rozsudkov z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada (C‑149/96, EU:C:1999:574, bod 49), ako aj zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal (C‑21/14 P, EU:C:2015:494, body 40 a 41), ktorými sa výnimočne uznáva priama uplatniteľnosť niektorých ustanovení Dohody o založení WTO, ako aj dohôd uvedených v jej prílohách 1 až 4 (ďalej len „dohody WTO“), sa v prejednávanej veci neuplatní. Keďže článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 neobsahuje žiadny výslovný odkaz na konkrétne ustanovenie Parížskeho dohovoru, nemožno z tohto ustanovenia vyvodiť, že normotvorca Únie mal v úmysle priznať článku 4 tohto dohovoru priamy účinok. To možno vyvodiť aj z porovnania uvedeného ustanovenia s článkom 25 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia, ktorý naopak tým, že výslovne a konkrétne odkazuje na článok 6ter uvedeného dohovoru, takýto úmysel preukazuje.
46 V tretej časti svojho jediného odvolacieho dôvodu EUIPO vytýka Všeobecnému súdu, že údajnú právnu medzeru v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 vyplnil nesprávnym výkladom článku 2 PCT a článku 4 Parížskeho dohovoru.
47 Konkrétne EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 15, 18, 20, 22, 39, 40, 44 až 50, 56, 64, 66, 70, 72, 74, 79, 83, 84 a 86 napadnutého rozsudku odkazuje na pojem „medzinárodná patentová prihláška“, nesprávne vyložil pojem „medzinárodná prihláška“ v zmysle článku 2 písm. i), ii) a vii) PCT, ako aj skutočnosť, že podľa článku 4 časti E ods. 1 Parížskeho dohovoru a článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 len skoršie podanie „medzinárodnej prihlášky“ „úžitkového vzoru“ v zmysle uvedeného ustanovenia môže zakladať právo prednosti pre neskoršiu prihlášku „dizajnu Spoločenstva“.
48 EUIPO v tejto súvislosti pripomína, že v prejednávanej veci tak rozhodnutie prieskumového pracovníka, ako aj sporné rozhodnutie správne kvalifikovali medzinárodnú prihlášku z 26. októbra 2017 podanú na základe PCT ako „medzinárodnú prihlášku“ „úžitkového vzoru“, a nie ako „medzinárodnú patentovú prihlášku“, ako sa nesprávne domnieval Všeobecný súd. EUIPO v tejto súvislosti tvrdí, že za predpokladu, že znenie „medzinárodnej prihlášky“ v zmysle bodu vii) tohto článku 2 výslovne nevylučuje ochranu „úžitkového vzoru“ v zmysle bodu i) tohto článku, ochrana požadovaná prostredníctvom takejto prihlášky, podobne ako prihláška podaná spoločnosťou KaiKai, sa štandardne vzťahuje aj na úžitkový vzor. Len na základe skutočnosti, že medzinárodná prihláška z 26. októbra 2017 podaná na základe PCT bola podľa tohto pravidla kvalifikovaná ako „medzinárodná prihláška“ „úžitkového vzoru“, mohla v zásade tvoriť základ práva prednosti na podanie prihlášky dizajnu Spoločenstva.
49 EUIPO tvrdí, že z článku 4 časti C ods. 2 a 4 Parížskeho dohovoru okrem iného vyplýva, že právo prednosti môže mať spravidla len neskoršia prihláška, ktorá má „rovnaký predmet“ ako skoršia prihláška. Podľa tohto pravidla by teda každý druh práva priemyselného vlastníctva zakladal právo prednosti len pre ten istý druh práva priemyselného vlastníctva v lehotách stanovených v článku 4 časti C ods. 1 tohto dohovoru. Iba výnimočne článok 4 časť E ods. 1 dohovoru stanovuje, že prihláška týkajúca sa úžitkového vzoru môže zakladať právo prednosti pre následnú prihlášku týkajúcu sa nielen úžitkového vzoru, ale aj dizajnu, avšak za predpokladu, že táto „heterogénna dvojica predmetov“ sa týka toho istého vyobrazenia výrobku, a potom iba v lehote šiestich mesiacov. Z toho vyplýva, že výnimka stanovená v článku 4 časti E ods. 1 sa vzťahuje na všeobecné pravidlo „rovnakého predmetu“ uvedené v článku 4 časti C ods. 2 a 4, a nie, ako nesprávne rozhodol Všeobecný súd v bodoch 77 až 85 napadnutého rozsudku, na údajné všeobecné pravidlo, podľa ktorého povaha skoršieho práva určuje lehotu s ním spojeného práva prednosti.
50 Zo všeobecného pravidla „rovnakého predmetu“ stanoveného v článku 4 časti C ods. 2 a 4 Parížskeho dohovoru v spojení s výnimkou z tohto pravidla stanovenou v článku 4 časti E ods. 1 tohto dohovoru teda vyplýva, že len dva druhy práva priemyselného vlastníctva, a to skorší dizajn a skorší úžitkový vzor, môžu podľa tohto dohovoru platne založiť právo prednosti pre neskôr zapísaný dizajn. V dôsledku toho by starší patent nezakladal právo prednosti pre neskôr zapísaný dizajn Spoločenstva. Záver Všeobecného súdu, podľa ktorého lehota na uplatnenie práva prednosti patentovej prihlášky pre neskoršiu prihlášku dizajnu je dvanásť mesiacov, nemá teda právny základ v tom istom dohovore.
51 Na podporu argumentácie EUIPO Komisia uvádza, že ako vyplýva najmä z dokumentov vykladajúcich Parížsky dohovor vypracovaných Svetovou organizáciou duševného vlastníctva (WIPO), ktoré síce nie sú právne záväzné, ale súd Únie sa na ne môže odvolávať pri výklade tohto dohovoru, zmluvné strany uvedeného dohovoru sa zámerne rozhodli nezahrnúť patenty do výnimky stanovenej v článku 4 časti E tohto dohovoru, pretože patenty a dizajny sa neprekrývajú. Táto inštitúcia tvrdí, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 je plne v súlade s týmto prístupom, keďže uznáva určitú priepustnosť medzi samotnými úžitkovými vzormi na jednej strane a dizajnom na strane druhej, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že ako uznal Súdny dvor v rozsudku z 8. marca 2018, DOCERAM (C‑395/16, EU:C:2018:172, body 24 až 29), obidva sú spôsobilé chrániť technickú funkciu určitého výrobku.
52 KaiKai najprv namieta, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 len preberá osobitné pravidlo stanovené v článku 4 časti E ods. 1 Parížskeho dohovoru, ktoré sa vzťahuje len na právo prednosti založené na úžitkovom vzore a nemá za cieľ ani účinok stanoviť lehotu uplatniteľnú na právo prednosti založené na medzinárodnej patentovej prihláške. Keďže článok 25 tohto dohovoru neoprávňuje normotvorcu Únie obmedziť právo prednosti priznané prihlasovateľovi, neexistencia ustanovenia umožňujúceho uplatnenie práva prednosti skoršej patentovej prihlášky predstavuje medzeru v tomto nariadení.
53 KaiKai ďalej tvrdí, že Všeobecný súd tým, že vyplnil túto medzeru odkazom na Parížsky dohovor, neuplatnil tento dohovor priamo, čím ponechal článok 41 ods. 1 uvedeného nariadenia nepoužiteľný, ale vyložil toto ustanovenie v zmysle uvedeného dohovoru v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora uvedenou najmä v rozsudku z 15. marca 2012, SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140, bod 51). Existencia uvedenej medzery teda vylučuje akýkoľvek rozpor s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bode 43 tohto rozsudku, ktorá popiera akýkoľvek priamy účinok daného dohovoru.
54 Napokon KaiKai tvrdí, že medzinárodná prihláška podaná na základe PCT predstavuje patentovú prihlášku aj prihlášku úžitkového vzoru, a preto sú tieto dve prihlášky totožné z hľadiska predmetu, keďže obidve opisujú technický vynález. Z toho vyplýva, že pri podaní prihlášky dizajnu Spoločenstva je možné uplatniť právo prednosti prihlášky úžitkového vzoru, ako aj právo prednosti patentovej prihlášky. Skutočnosť, že Parížsky dohovor stanovuje v týchto dvoch prípadoch rozdielne lehoty prednosti, teda nezávisí od rozdielu medzi chránenými predmetmi práv priemyselného vlastníctva, ale od rozdielu medzi postupmi zápisu, ktoré sa na ne vzťahujú.
55 Okrem toho podľa spoločnosti KaiKai by vylúčenie patentov ako základu práva prednosti pre dizajny Spoločenstva viedlo k diskriminácii prihlasovateľov na základe ich štátnej príslušnosti. Zatiaľ čo v niektorých členských štátoch by bolo možné transformovať národný patent na národný úžitkový vzor a potom ho použiť ako základ práva prednosti pre dizajn, v iných štátoch, ako napríklad v Belgickom kráľovstve, Cyperskej republike a Holandskom kráľovstve, ktoré národný úžitkový vzor nestanovujú, by prihlasovateľ o túto možnosť prišiel.
Posúdenie Súdnym dvorom
56 V troch častiach svojho jediného odvolacieho dôvodu, ktoré treba posudzovať spoločne, EUIPO v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že priamo uplatnil článok 4 Parížskeho dohovoru, pričom vylúčil uplatnenie jasného a taxatívneho ustanovenia článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, aby ho nahradil nesprávnym výkladom tohto článku 4.
O účinkoch Parížskeho dohovoru v právnom poriadku Únie
57 Ako vyplýva z článku 216 ods. 2 ZFEÚ a ustálenej judikatúry Súdneho dvora, medzinárodné dohody uzavreté Úniou sú pre ňu záväzné a tvoria neoddeliteľnú súčasť jej právneho poriadku od okamihu nadobudnutia ich platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. apríla 1974, Haegeman, 181/73, EU:C:1974:41, bod 5, ako aj z 1. augusta 2022, Sea Watch, C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2022:604, bod 94).
58 Okrem toho Únia môže nahradiť členské štáty v ich medzinárodných záväzkoch, ak členské štáty preniesli na Úniu v jednej z jej zakladajúcich zmlúv svoje právomoci týkajúce sa týchto záväzkov. Je to tak v prípade, keď sa Únia stala výlučne kompetentnou v oblasti upravenej ustanoveniami medzinárodnej dohody uzavretej všetkými jej členskými štátmi [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1972, International Fruit Company a i., 21/72 až 24/72, EU:C:1972:115, body 10 až 18, ako aj stanovisko 2/15 (Dohoda o voľnom obchode so Singapurom) zo 16. mája 2017, EU:C:2017:376, bod 248].
59 Vzhľadom na to nie je potrebné na účely rozhodnutia o tomto odvolaní skúmať, či a prípadne do akej miery sa Únia stala výlučne príslušnou vo veciach upravených Parížskym dohovorom, ktorý uzavreli všetky členské štáty, nie však Únia. Ako už Súdny dvor rozhodol, pravidlá stanovené niektorými článkami tohto dohovoru, vrátane jeho článku 4, sú začlenené do dohody TRIPS, ktorú uzavrela Európska únia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2004, Anheuser‑Busch, C‑245/02, EU:C:2004:717, bod 91).
60 Konkrétne sa v článku 2 ods. 1 tejto dohody stanovuje, že členovia WTO, vrátane Únie, musia dodržiavať články 1 až 12 a 19 Parížskeho dohovoru, pokiaľ ide o časti II až IV uvedenej dohody, ktoré zahŕňajú jej články 9 až 62.
61 Preto, pokiaľ ide najmä o ochranu priemyselných vzorov uvedenú v článku 25 dohody TRIPS a nadobudnutie tejto ochrany uvedené v článku 62 tejto dohody, pravidlá stanovené v týchto článkoch Parížskeho dohovoru vrátane jeho článku 4 sa musia považovať za neoddeliteľnú súčasť uvedenej dohody.
62 Za týchto okolností sa pravidlá uvedené v článku 4 Parížskeho dohovoru musia považovať za pravidlá, ktoré majú rovnaké účinky ako dohoda TRIPS (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2004, Anheuser‑Busch, C‑245/02, EU:C:2004:717, bod 96).
63 V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že berúc do úvahy povahu a štruktúru dohody TRIPS, nemajú ustanovenia tejto dohody priamy účinok. Tieto ustanovenia teda v zásade nefigurujú medzi normami, vo vzťahu ku ktorým Súdny dvor preskúmava zákonnosť právnych aktov inštitúcií Únie, ani nevytvárajú práva pre jednotlivcov, ktoré títo môžu priamo uplatňovať pred súdom podľa právneho poriadku Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. decembra 2000, Dior a i., C‑300/98 a C‑392/98, EU:C:2000:688, body 43 až 45; zo 16. novembra 2004, Anheuser‑Busch, C‑245/02, EU:C:2004:717, bod 54, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, body 70 a 71).
64 Článok 4 Parížskeho dohovoru sa navyše nevzťahuje ani na dve výnimočné situácie, v ktorých Súdny dvor pripustil, že jednotlivci sa môžu priamo dovolávať ustanovení dohôd WTO pred súdmi Únie, teda na jednej strane ak dotknutý akt Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia týchto dohôd a po druhé ak Únia zamýšľala vykonať konkrétny záväzok prijatý na základe týchto dohôd (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 1989, Fediol/Komisia, 70/87, EU:C:1989:254, body 19 až 22; zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, EU:C:1991:186, body 29 až 31, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, body 74 a 75).
65 Na jednej strane článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 neobsahuje výslovný odkaz na článok 4 Parížskeho dohovoru.
66 Na druhej strane treba pripomenúť, že Súdny dvor v podstate rozhodol, že na preukázanie vôle normotvorcu Únie implementovať do právneho poriadku Únie konkrétny záväzok, ktorý bol prijatý v rámci dohôd WTO, nestačí, aby z odôvodnení predmetného aktu Únie všeobecne vyplývalo, že tento akt bol prijatý pri zohľadnení medzinárodných záväzkov Únie. Naopak z konkrétneho napadnutého ustanovenia práva Únie musí byť možné vyvodiť, že jeho cieľom je prebrať do právneho poriadku Únie konkrétny záväzok vyplývajúci z dohôd WTO (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Rusal Armenal, C‑21/14 P, EU:C:2015:494, body 45, 46 a 48, ako aj z 28. septembra 2023, Changmao Biochemical Engineering/Komisia, C‑123/21 P, EU:C:2023:708, body 76, 78 a 79).
67 Takýto úmysel normotvorcu Únie však nemožno vyvodiť z článku 41 nariadenia č. 6/2002 len na základe zhody medzi znením tohto článku 41 na jednej strane a znením článku 4 Parížskeho dohovoru na strane druhej. Toto nariadenie je totiž vyjadrením úmyslu normotvorcu prijať pre jedno z práv priemyselného vlastníctva, na ktoré sa vzťahuje tento dohovor, prístup špecifický pre právny poriadok Únie tým, že zavádza osobitný systém jednotnej a nedeliteľnej ochrany dizajnov Spoločenstva na území Únie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právo prednosti stanovené v uvedenom článku 41.
68 Z toho vyplýva, že pravidlá stanovené v článku 4 Parížskeho dohovoru nemajú priamy účinok, a preto nezakladajú práva jednotlivcov, ktorých by sa mohli dovolávať priamo podľa práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2007, Develey/ÚHVT, C‑238/06 P, EU:C:2007:635, body 39 a 43).
69 V dôsledku toho sa právo prednosti na podanie prihlášky dizajnu Spoločenstva riadi článkom 41 nariadenia č. 6/2002 bez toho, aby sa hospodárske subjekty mohli priamo odvolávať na článok 4 Parížskeho dohovoru.
70 Vzhľadom na to, že dohoda TRIPS je pre Úniu záväzná, a preto má prednosť pred aktmi sekundárneho práva Únie, musia sa tieto akty vykladať v čo najväčšej miere v súlade s ustanoveniami tejto dohody (pozri analogicky rozsudky z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94, EU:C:1996:313, bod 52, ako aj z 1. augusta 2022, Sea Watch, C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2022:604, body 92 a 94, ako aj citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že nariadenie č. 6/2002 sa má v čo najväčšej možnej miere vykladať v súlade s dohodou TRIPS, a teda s pravidlami stanovenými v článkoch Parížskeho dohovoru, najmä v jeho článku 4, ktoré sú súčasťou tejto dohody (pozri analogicky rozsudky z 15. novembra 2012, Bericap Záródástechnikai, C‑180/11, EU:C:2012:717, body 70 a 82, ako aj z 11. novembra 2020, EUIPO/John Mills, C‑809/18 P, EU:C:2020:902, body 64 a 65).
71 Pri výklade článku 41 nariadenia č. 6/2002 v súlade s článkom 4 Parížskeho dohovoru treba zohľadniť aj ustanovenia PCT, na základe ktorých bola podaná skoršia prihláška, na ktorú sa KaiKai odvoláva pri uplatňovaní práva prednosti. Keďže všetky členské štáty Únie sú zmluvnými stranami PCT, ustanovenia tejto zmluvy možno zohľadniť pri výklade ustanovení sekundárneho práva Únie, ktoré patria do jej pôsobnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, Sea Watch, C‑14/21 a C‑15/21, EU:C:2022:604, bod 90 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti je tiež dôležité pripomenúť, že zmluvou PCT nie sú v súlade s jej článkom 1 ods. 2 dotknuté práva stanovené Parížskym dohovorom.
72 Vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať, či Všeobecný súd, ako v podstate tvrdí EUIPO, odmietol uplatnenie článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v prospech priameho uplatnenia článku 4 Parížskeho dohovoru.
O jasnej a taxatívnej povahe článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002
73 Po prvé v bodoch 56 až 66 napadnutého rozsudku Všeobecný súd na základe výkladu článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, ktorý je v súlade s jeho vlastným výkladom článku 4 Parížskeho dohovoru, rozhodol, že tento článok 41 ods. 1 obsahuje medzeru v tom, že sa v ňom nestanovuje lehota, v ktorej možno uplatniť právo prednosti na základe medzinárodnej prihlášky z 26. októbra 2017 podanej na základe PCT, ktorú označil ako „medzinárodnú patentovú prihlášku“, a že túto medzeru je potrebné vyplniť uplatnením tohto článku 4. Na druhej strane Všeobecný súd v bodoch 70 až 86 napadnutého rozsudku v podstate na základe svojho výkladu uvedeného článku 4 rozhodol, že táto lehota je dvanásťmesačná, v dôsledku čoho odvolací senát EUIPO nesprávne konštatoval, že uvedenou lehotou je šesťmesačná lehota stanovená v uvedenom článku 41 ods. 1.
74 Bez ohľadu na opodstatnenosť výkladu článku 4 Parížskeho dohovoru, ktorý uskutočnil Všeobecný súd, je však potrebné konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže zjavne prekročil hranice konformného výkladu článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 a v skutočnosti priamo uplatnil tento článok 4, ako ho vykladá tento súd, na úkor jasného znenia článku 41 ods. 1 a bez ohľadu na taxatívnu povahu tohto posledného ustanovenia.
75 Článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 totiž stanovuje, že „osoba, ktorá riadne podala prihlášku na právo na dizajn alebo prihlášku úžitkového vzoru v štáte alebo vo vzťahu k štátu, ktorý je zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru… alebo dohody o založení [WTO], alebo u jeho právnych nástupcov, má pre účely podania prihlášky na zapísaný dizajn spoločenstva… právo prednosti počas šiestich mesiacov odo dňa podania prvej prihlášky“.
76 Z jasného znenia tohto článku 41 ods. 1 teda jednoznačne vyplýva, že na základe tohto ustanovenia len dve kategórie skorších prihlášok, a to po prvé prihláška zapísaného dizajnu a po druhé prihláška zapísaného úžitkového vzoru, môžu zakladať právo prednosti v prospech neskoršej prihlášky zapísaného dizajnu Spoločenstva, a to len v lehote šiestich mesiacov od dátumu podania príslušnej skoršej prihlášky.
77 Z toho tiež vyplýva, že článok 41 ods. 1 má taxatívnu povahu a že skutočnosť, že toto ustanovenie nestanovuje lehotu, v ktorej možno uplatniť právo prednosti založené na prihláške patentu, nie je medzerou v uvedenom ustanovení, ale dôsledkom toho, že neumožňuje, aby sa takéto právo zakladalo na tejto kategórii skorších prihlášok.
78 Medzinárodná prihláška podaná na základe PCT teda môže po prvé zakladať právo prednosti podľa článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 len vtedy, ak je predmetom dotknutej medzinárodnej prihlášky úžitkový vzor, a po druhé lehota na uplatnenie tohto práva na základe takejto prihlášky je šesť mesiacov, ktorá je výslovne stanovená v článku 41 ods. 1.
O výklade Parížskeho dohovoru, ktorý uskutočnil Všeobecný súd
79 Pokiaľ ide o výklad článku 4 Parížskeho dohovoru, ktorý podal Všeobecný súd v bodoch 70 až 86 napadnutého rozsudku a podľa ktorého toto ustanovenie umožňuje uplatniť právo prednosti skoršej „medzinárodnej patentovej prihlášky“ pri podaní neskoršej prihlášky dizajnu v lehote dvanástich mesiacov, treba uviesť, že aj tento výklad je poznačený nesprávnym právnym posúdením.
80 Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor má právomoc vykladať tieto pravidlá, keďže pravidlá stanovené v niektorých článkoch Parížskeho dohovoru vrátane jeho článku 4 sú prevzaté do dohody TRIPS, ktorú uzavrela Únia a ktorá je neoddeliteľnou súčasťou jej právneho poriadku (pozri analogicky rozsudky zo 14. decembra 2000, Dior a i., C‑300/98 a C‑392/98, EU:C:2000:688, body 33 až 35 a citovanú judikatúru, ako aj z 2. septembra 2021, Moldavská republika, C‑741/19, EU:C:2021:655, bod 29 a citovanú judikatúru).
81 V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 4 časť A ods. 1 Parížskeho dohovoru stanovuje, že oprávneným z práva prednosti je osoba, ktorá riadne podala prihlášku patentu, úžitkového vzoru, priemyselného vzoru alebo ochrannej známky v jednom zo zmluvných štátov tohto dohovoru, a že toto právo prednosti sa uznáva na účely umožnenia tomuto oprávnenému podať prihlášku v ostatných štátoch, na ktoré sa vzťahuje uvedený dohovor.
82 Okrem toho z článku 4 časti C ods. 1, 2 a 4 uvedeného dohovoru vyplýva, že v zásade len neskoršia prihláška, ktorá má „rovnaký predmet“ ako skoršia prihláška, môže mať právo prednosti a že lehoty, v ktorých možno toto právo uplatniť, sú stanovené podľa druhu príslušného práva priemyselného vlastníctva, pričom tieto lehoty sú dvanásť mesiacov pre patenty a úžitkové vzory a šesť mesiacov pre priemyselné vzory.
83 Ako sa uvádza aj v Príručke na uplatňovanie Parížskeho dohovoru, výkladovom dokumente vypracovanom WIPO, ktorý síce nemá normatívnu pôsobnosť, ale prispieva k výkladu tohto dohovoru (pozri analogicky rozsudok zo 7. decembra 2006, SGAE, C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 41), z častí A a C vykladaných v spojení s článkom 4 uvedeného dohovoru vyplýva, že neskoršia prihláška sa musí týkať „rovnakého predmetu“ ako skoršia prihláška, ktorá predstavuje základ práva prednosti.
84 Napokon, hoci článok 4 časť E Parížskeho dohovoru pripúšťa, že ten istý predmet môže niekedy požívať viac ako jednu formu ochrany, takže právo prednosti možno uplatniť na inú formu ochrany, ako bola predtým uplatnená, v tomto ustanovení sa napriek tomu taxatívne uvádzajú okolnosti, za ktorých k tomu môže dôjsť. Konkrétne odsek 1 uvedeného ustanovenia stanovuje, že prihláška úžitkového vzoru môže zakladať právo prednosti pre prihlášku dizajnu v lehote stanovenej pre dizajny, t. j. šesť mesiacov, a jeho odsek 2 stanovuje, že patentová prihláška môže zakladať právo prednosti pre prihlášku úžitkového vzoru a naopak.
85 Za týchto okolností článok 4 Parížskeho dohovoru neumožňuje uplatniť právo prednosti skoršej patentovej prihlášky pri podaní neskoršej prihlášky dizajnu, a preto a fortiori nestanovuje žiadne pravidlá týkajúce sa lehoty, ktorá je na tento účel poskytnutá prihlasovateľovi. Preto len medzinárodná prihláška podaná na základe PCT týkajúca sa úžitkového vzoru môže zakladať právo prednosti pre prihlášku dizajnu podľa tohto článku 4, a to v šesťmesačnej lehote uvedenej v jeho časti E ods. 1.
86 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné vyhovieť jedinému odvolaciemu dôvodu, a v dôsledku toho zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom vyhovuje druhej časti druhého žalobného dôvodu vznesenému na prvom stupni a zrušuje sporné rozhodnutie.
O žalobe na Všeobecnom súde
87 V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.
88 V prejednávanej veci najmä vzhľadom na okolnosť, že žaloba o neplatnosť, ktorú podala KaiKai vo veci T‑579/19, je založená na žalobných dôvodoch, ktoré boli predmetom kontradiktórnej diskusie pred Všeobecným súdom a ktorých preskúmanie si nevyžaduje prijatie žiadneho dodatočného opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo preskúmanie spisu, Súdny dvor dospel k záveru, že stav konania dovoľuje, aby sám vydal konečný rozsudok, a to v rozsahu sporu, ktorý bol Súdnemu dvoru predložený (pozri analogicky rozsudky z 8. septembra 2020, Komisia a Rada/Carreras Sequeros a i., C‑119/19 P a C‑126/19 P, EU:C:2020:676, bod 130, ako aj zo 4. marca 2021, Komisia/Fútbol Club Barcelona, C‑362/19 P, EU:C:2021:169, bod 108).
89 Táto žaloba je založená na dvoch žalobných dôvodoch uvedených v bode 25 tohto rozsudku. Ako vyplýva z bodu 27 tohto rozsudku, prvú časť druhého z týchto žalobných dôvodov Všeobecný súd zamietol bez toho, aby KaiKai v rámci vzájomného odvolania napadla odôvodnenosť tejto časti napadnutého rozsudku. V dôsledku toho čiastočné zrušenie tohto rozsudku Súdnym dvorom nespochybňuje rozsudok v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol túto časť. Za týchto okolností má napadnutý rozsudok právnu silu rozhodnutej veci v rozsahu, v akom Všeobecný súd zamietol prvú časť druhého žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní.
90 To isté platí z rovnakých dôvodov pre odôvodnenie napadnutého rozsudku uvedené v bode 26 tohto rozsudku, v ktorom Všeobecný súd zamietol druhý a piaty bod žalobného návrhu ako neprípustné.
91 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba preskúmať len prvý žalobný dôvod a druhú časť druhého žalobného dôvodu, ktoré KaiKai uvádza na podporu svojej žaloby o neplatnosť, a to len v rozsahu, v akom tento žalobný dôvod a táto časť smerujú k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k uloženiu povinnosti EUIPO nahradiť trovy konania pred odvolacím senátom a na Všeobecnom súde.
Argumentácia účastníkov konania
92 V rámci prvého žalobného dôvodu svojej žaloby o neplatnosť KaiKai vytýka odvolaciemu senátu EUIPO, že porušil podstatné formálne náležitosti.
93 V rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu KaiKai tvrdí, že vzhľadom na neexistenciu jasného pravidla v nariadení č. 6/2002 týkajúceho sa lehoty na uplatnenie práva prednosti vyplývajúceho z medzinárodnej patentovej prihlášky podanej na základe PCT mal odvolací senát EUIPO na účely určenia tejto lehoty uplatniť článok 4 časť C ods. 1 Parížskeho dohovoru.
94 V tomto ohľade sa KaiKai predovšetkým domnieva, že z článku 4 časti E ods. 1 tohto dohovoru vyplýva, že ak je na jednej strane príslušný vecný obsah patentovej prihlášky a prihlášky úžitkového vzoru v podstate zhodný, tak sa na staršiu z týchto dvoch prihlášok možno odvolávať na podporu práva prednosti pri podaní inej prihlášky, a na druhej strane že ak je obsah prihlášky úžitkového vzoru dostatočný na to, aby z neho vyplývalo právo prednosti pre neskoršiu prihlášku dizajnu, tak obsah patentovej prihlášky nevyhnutne postačuje na to, aby z neho vyplývalo právo prednosti pre neskoršiu prihlášku dizajnu. Následne sa KaiKai domnieva, že uvedená dohoda je založená na zásade, podľa ktorej lehota na uplatnenie práva prednosti závisí od povahy práva priemyselného vlastníctva, ktoré je predmetom skoršej prihlášky, bez ohľadu na povahu práva, ktoré je predmetom neskoršej prihlášky. Poukazuje tiež na to, že článok 4 časť C ods. 1 tohto dohovoru stanovuje dvanásťmesačnú lehotu na uplatnenie práva prednosti na základe skoršej patentovej prihlášky. Napokon KaiKai dospela k záveru, že pokiaľ sa medzinárodná prihláška podaná na základe PCT považuje za „patentovú prihlášku“ v zmysle posledného uvedeného ustanovenia, lehota prednosti uplatniteľná na túto prihlášku je dvanásť mesiacov.
95 EUIPO nesúhlasí s touto argumentáciou.
Posúdenie Súdnym dvorom
96 Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod žaloby o neplatnosť, treba pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na konanie na Všeobecnom súde v zmysle článku 53 prvého odseku tohto štatútu, a podľa článku 76 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu každá žaloba musí obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie týchto dôvodov. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je pre prípustnosť žaloby podanej na Všeobecný súd nevyhnutné, aby podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, vyplývali aspoň stručne, ale koherentne a zrozumiteľne, zo znenia samotnej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 29. marca 2012, Komisia/Estónsko, C‑505/09 P, EU:C:2012:179, bod 34, ako aj z 3. marca 2022, WV/ESVČ, C‑162/20 P, EU:C:2022:153, body 67 a 68).
97 V prejednávanej veci treba konštatovať, že právne okolnosti, na ktorých sa zakladá údajné porušenie podstatných formálnych náležitostí uvedené v prvom žalobnom dôvode, nevyplývajú z textu žaloby v prvom stupni, keďže KaiKai sa obmedzila na tvrdenie o takomto porušení bez toho, aby uviedla akýkoľvek argument na podporu tohto žalobného dôvodu. Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako neprípustný.
98 Pokiaľ ide o druhú časť druhého žalobného dôvodu, stačí uviesť, že z dôvodov uvedených v bodoch 57 až 85 tohto rozsudku musí byť táto časť zamietnutá ako nedôvodná. Ani článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002, ani článok 4 Parížskeho dohovoru, ktorý navyše nemá priamy účinok v právnom poriadku Únie, totiž neumožňujú uplatniť právo prednosti z medzinárodnej prihlášky podanej na základe PCT, ak je neskoršia prihláška dizajnu podaná v lehote dvanástich mesiacov bez ohľadu na to, či sa táto medzinárodná prihláška týka úžitkového vzoru alebo patentu. V súlade s týmito ustanoveniami je teda v prvom z týchto prípadov lehota na uplatnenie práva prednosti na základe uvedenej medzinárodnej prihlášky stanovená na šesť mesiacov, zatiaľ čo v druhom z uvedených prípadov je existencia takéhoto práva od začiatku vylúčená.
99 Keďže prvý žalobný dôvod a druhá časť druhého žalobného dôvodu žaloby o neplatnosť boli zamietnuté, musí byť táto žaloba zamietnutá.
O trovách
100 Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.
101 V súlade s článkom 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľným na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
102 Keďže KaiKai v prejednávanej veci nebola úspešná ani v tomto odvolaní, ani v konaní na prvom stupni, v súlade s návrhmi EUIPO a Komisie jej má byť uložená povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania, ako aj nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil EUIPO v rámci týchto dvoch konaní.
103 Podľa článku 140 ods. 1 toho istého poriadku, ktorý je tiež uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.
104 V dôsledku toho Komisia ako vedľajší účastník konania v rámci tohto odvolania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. apríla 2021, The KaiKai Company Jaeger Wichmann/EUIPO (Náradie a predmety na gymnastiku alebo šport) (T‑579/19, EU:T:2021:186), sa zrušuje v rozsahu, v akom vyhovel druhej časti druhého žalobného dôvodu žaloby v prvom stupni a zrušil rozhodnutie tretieho odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 13. júna 2019 (vec R 573/2019‑3).
2. Žaloba podaná spoločnosťou The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR vo veci T‑579/19 sa zamieta.
3. The KaiKai Company Jaeger Wichmann GbR je povinná nahradiť okrem vlastných trov konania aj trovy konania vynaložené Úradom Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) v rámci tohto odvolacieho konania, ako aj konania na prvom stupni.
4. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania.
Podpisy