ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora)

z 20. marca 2002 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartel – Mestské vykurovacie potrubie – Článok 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES) – Pokračujúce porušenie – Bojkot – Prístup k spisu – Pokuta – Usmernenia k metóde stanovovania pokút – Zákaz retroaktivity – Legitímna dôvera“

Vo veci T‑23/99,

LR AF 1998 A/S, predtým Løgstør Rør A/S, so sídlom v Løgstøre (Dánsko), v zastúpení: D. Waelbroeck a H. Peytz, advokáti, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: P. Oliver a É. Gippini Fournier, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 1999/60/ES z 21. októbra 1998 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 85 Zmluvy ES (IV/35.691/E‑4 – Izolované potrubia) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 24, 1999, s. 1) alebo subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej týmto rozhodnutím žalobcovi,

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory P. Mengozzi, sudcovia V. Tiili a R. M. Moura Ramos,

tajomník: G. Herzig, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. októbra 2000,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Spoločnosť LR AF 1998 A/S, predtým Løgstør Rør A/S, je dánska spoločnosť, ktorá v čase skutkových okolností veci samej vyrábala a predávala izolované potrubia používané najmä na mestské vykurovanie.

2        V systémoch mestského vykurovania je voda zohriata na centrálnom mieste rozvádzaná podzemnými potrubiami do priestorov, ktoré majú byť vykurované. Keďže teplota vody (alebo pary), ktorá ide cez potrubie, je veľmi vysoká, potrubie musí byť izolované, aby sa zabezpečila ekonomická a bezriziková distribúcia. Používané potrubie je izolované, a to tak, že v zásade pozostáva z oceľového potrubia obaleného plastovým potrubím, medzi ktorými je vrstva izolačnej peny.

3        V sektore mestského vykurovacieho potrubia existuje medzi členskými štátmi významný obchod. Najväčšie vnútroštátne trhy v Európskej únii predstavujú Nemecko s podielom 40 % na spotrebe Spoločenstva a Dánsko s podielom 20 %. Dánsko má 50 % výrobnej kapacity v Európskej únii a je hlavným produkčným centrom v Únii pre všetky členské štáty, v ktorých sa používa mestské vykurovanie.

4        Sťažnosťou z 18. januára 1995 švédsky podnik Powerpipe AB informoval Komisiu, že ostatní výrobcovia a dodávatelia mestského vykurovacieho potrubia si rozdelili európsky trh v karteli a že prijali zosúladené opatrenia, aby narušili alebo obmedzili jeho činnosť iba na švédsky trh, alebo aby ho jednoducho vytlačili z odvetvia.

5        Úradníci Komisie a zástupcovia orgánov riadiacich súťaž dotknutých členských štátov, ktorí konali podľa rozhodnutia Komisie z 12. júna 1995, uskutočnili 28. júna 1995 súčasne a bez predchádzajúceho upozornenia šetrenia v desiatich podnikoch alebo združeniach pôsobiacich v odvetví mestského vykurovania, vrátane žalobcu (ďalej len „šetrenia“).

6        Komisia potom adresovala žalobcovi a väčšine podnikov dotknutých spornými skutkovými okolnosťami podľa článku 11 nariadenia Rady (EHS) č. 17 zo 6. februára 1962 Prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).

7        Komisia adresovala žalobkyni a ďalším dotknutým podnikom 20. marca 1997 oznámenie o výhradách. Výsluch dotknutých podnikov sa konal 24. a 25. novembra 1997.

8        Dňa 21. októbra 1998 prijala Komisia rozhodnutie 1999/60/ES z 21. októbra 1998 týkajúce sa konania o uplatnení článku 85 ES (vec IV/35.691/E-4 – Izolované potrubia) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 24, 1999, s. 1), upravené pred jeho uverejnením rozhodnutím zo 6. novembra 1998 [K(1998) 3415 v konečnom znení] (ďalej „rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“), ktoré konštatovalo účasť rôznych podnikov a najmä žalobcu na dohodách a zosúladených postupoch v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 81 ods. 1 ES) (ďalej len „dohody“).

9        Podľa tohto rozhodnutia uzavreli štyria dánski výrobcovia mestských vykurovacích potrubí koncom roka 1990 dohodu založenú na zásade všeobecnej spolupráce na ich národnom trhu. Táto dohoda združila ABB IC Møller A/S, dánsku dcérsku spoločnosť grécko‑švédskej skupiny ABB Asea Brown Boveri Ltd (ďalej len „ABB“), Dansk Rørindustri A/S, tiež známu pod menom Starpipe (ďalej len „Dansk Rørindustri“), a Tarco Energi A/S (ďalej len „Tarco“) (ďalej pre všetky štyri spoločnosti spoločne „dánski výrobcovia“). Jedno z prvých opatrení pozostávalo zo zosúladenia zvýšenia cien pre dánsky trh, ako aj pre vývozné trhy. Na účely rozdelenia dánskeho trhu boli stanovené kvóty, ktoré boli následne uplatňované a kontrolované „kontaktnou skupinou“ zoskupujúcou osoby zodpovedné v dotknutých podnikoch za predaj. V prípade každého obchodného projektu (ďalej len „projekt“) informoval podnik, ktorému skupina projekt pridelila, ostatných účastníkov o cene, ktorú zamýšľal navrhnúť, a ostatní účastníci potom ponúkli vyššiu cenu, aby chránili dodávateľa určeného kartelom.

10      Podľa toho istého rozhodnutia sa dvaja nemeckí výrobcovia, skupina Henss/Isoplus (ďalej len „Henss/Isoplus“) a Pan‑Isovit GmbH, začali od jesene 1991 zúčastňovať na pravidelných stretnutiach dánskych výrobcov. V rámci týchto stretnutí sa viedli rokovania o rozdelení nemeckého trhu. Tieto rokovania vyústili v auguste 1993 do dohôd stanovujúcich predajné kvóty pre každý zúčastnený podnik.

11      Podľa rozhodnutia bola ďalej roku 1994 uzavretá dohoda medzi všetkými výrobcami na účely stanovenia kvót pre celý európsky trh. Tento európsky kartel bol štruktúrovaný v rámci dvoch úrovní. „Spolok riaditeľov“, ktorý zoskupoval prezidentov a generálnych riaditeľov podnikov zúčastnených na karteli, prideľoval kvóty každému podniku pre celý trh, ako aj pre každý z národných trhov, najmä nemecký, rakúsky, dánsky, fínsky, taliansky, holandský a švédsky. Pre niektoré národné trhy bola vytvorená „kontaktná skupina“ zložená z osôb zodpovedných na lokálnej úrovni za predaj, ktorej bola zverená úloha spravovať dohody s cieľom prideľovať projekty a zosúlaďovať predkladanie ponúk v rámci verejných súťaží.

12      Pokiaľ ide o nemecký trh, sporné rozhodnutie uvádza, že po stretnutí šiestich hlavných európskych výrobcov (ABB, Dansk Rørindustri, Henss/Isoplus, Pan‑Isovit, Tarco a žalobca) a Brugg Rohrsysteme GmgH (ďalej len „Brugg“) 18. augusta 1994 sa 7. októbra 1994 konalo prvé stretnutie kontaktnej skupiny pre Nemecko. Tieto stretnutia sa uskutočňovali aj dlho po šetreniach Komisie koncom júna 1995, aj keď od tohto okamihu sa konali mimo Európskej únie, v Zürichu. Stretnutia v Zürichu sa uskutočňovali až do 25. marca 1996.

13      Predmetné rozhodnutie uvádza ako znak kartelu najmä prijatie a zavedenie zosúladených opatrení smerujúcich k vylúčeniu jediného dôležitého podniku, ktorý netvoril jeho súčasť, a to Powerpipe. Komisia spresňuje, že niektorí účastníci kartelu zamestnali „kľúčových zamestnancov“ tejto spoločnosti a dali jej pocítiť, že sa má stiahnuť z nemeckého trhu. Po tom, ako bol podniku Powerpipe pridelený dôležitý nemecký projekt v marci 1995, konalo sa v Düsseldorfe stretnutie, na ktorom sa zúčastnilo šesť uvedených výrobcov a Brugg. Na tomto stretnutí sa rozhodlo o uskutočnení kolektívneho bojkotu klientov a dodávateľov Powerpipe. Tento bojkot sa následne začal realizovať.

14      V spornom rozhodnutí Komisia uvádza dôvody, na základe ktorých je možné nielen výslovnú dohodu o rozdelení trhu uzavretú medzi dánskymi výrobcami koncom roka 1990, ale aj dohody uzavreté od októbra 1991 v ich celku považovať za vytvárajúce dohodu zakázanú článkom 85 ods. 1 Zmluvy. Komisia navyše zdôrazňuje, že „dánsky kartel“ a „európsky kartel“ predstavujú iba jediný kartel, ktorý sa začal v Dánsku, ale ktorého cieľom bolo od začiatku z dlhodobejšieho hľadiska rozšíriť kontrolu účastníkov na celý trh. Podľa Komisie mala trvalá dohoda medzi výrobcami citeľný vplyv na obchod medzi členskými štátmi.

15      Z týchto dôvodov výrok rozhodnutia znie:

„Článok 1

ABB Asea Brown Boveri Ltd, Brugg Rohrsysteme GmbH, Dansk Rørindustri A/S, skupina Henss/Isoplus, KE KELIT Kunststoffwerk GmbH, Oy KWH Tech AB, Løgstør Rør A/S, Pan‑Isovit GmbH, Sigma Tecnologie di rivestimento Srl a Tarco Energi A/S porušili ustanovenia článku 85 ods. 1 Zmluvy tým, že sa zúčastnili, spôsobom a v rozsahu uvedenom v odôvodnení, na komplexe dohôd a zosúladených postupov zavedenom približne v novembri alebo decembri 1990 štyrmi dánskymi výrobcami, následne rozšírenom na ďalšie národné trhy, ku ktorému sa neskôr pripojili Pan‑Isovit a Henss/Isoplus; komplex dohôd a zosúladených postupov bol zavŕšený koncom roka 1994 vytvorením všeobecného kartelu pokrývajúceho celý spoločný trh.

Dĺžka trvania porušenia bola takáto:

–        v prípade… Løgstør…: približne od novembra – decembra 1990 a aspoň do marca alebo apríla 1996,

…

Základné znaky kartelu boli:

–        rozdelenie rôznych národných trhov medzi výrobcov a následne celého európskeho trhu prostredníctvom systému kvót,

–        pridelenie národných trhov určitým výrobcom a zorganizovanie stiahnutia sa iných výrobcov,

–        stanovenie cien tovaru a každého projektu,

–        pridelenie projektov určeným výrobcom a manipulácia procesov predkladania ponúk, aby boli príslušné zákazky pridelené týmto výrobcom,

–        s cieľom ochrany kartelu pred konkurenciou jediného dôležitého podniku, ktorý netvoril jeho súčasť, Powerpipe AB, prijatie a zavedenie zosúladených opatrení smerujúcich k brzdeniu jeho podnikateľskej činnosti, k poškodzovaniu riadneho chodu jeho obchodných záležitostí alebo jednoducho k jeho vytlačeniu z trhu.

…

Článok 3

Podnikom vymenovaným v článku 1 sú z dôvodu porušenia konštatovaného v tomto článku uložené tieto pokuty:

…

g)      [Løgstør] pokuta 8 900 000 ECU;

…“

16      Rozhodnutie bolo žalobcovi oznámené listom z 12. novembra 1998, ktorý mu bol doručený nasledujúci deň.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

17      Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. januára 1999 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

18      Sedem z deviatich podnikov považovaných za zodpovedné za porušenie tiež podalo proti rozhodnutiu žalobu (veci T‑9/99, T‑15/99, T‑16/99, T‑17/99, T‑21/99, T‑28/99 a T‑31/99).

19      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (štvrtá komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na písomné otázky a predložili určité dokumenty. Účastníci konania týmto žiadostiam vyhoveli.

20      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na verejnom pojednávaní 25. októbra 2000.

21      Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ho týka,

–        subsidiárne podstatne znížil výšku jeho pokuty,

–        zaviazal žalovanú na náhradu trov konania.

22      Žalovaná navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 O veci samej

23      Žalobca v podstate uvádza päť dôvodov. Prvý dôvod je založený na skutkových omyloch pri uplatnení článku 85 ods. 1 Zmluvy. Druhý dôvod je založený na porušení práva na obhajobu. Tretí dôvod je založený na porušení všeobecných zásad a na skutkových omyloch, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty. Štvrtý dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty. Napokon piaty dôvod je založený na nadmernej výške úrokov uplatnených na pokutu v prípade, že nebude okamžite zaplatená.

I –  O prvom dôvode založenom na skutkových omyloch pri uplatnení článku 85 ods. 1 Zmluvy

A –  O kompenzačnom mechanizme v rámci dánskeho kartelu

1.     Tvrdenia účastníkov konania

24      Žalobca poznamenáva, že Komisia sa dopustila chyby, keď v odôvodnení č. 35 svojho rozhodnutia tvrdila, že sa koncom roka 1991 zúčastnil na kompenzačnom mechanizme. Na žiadosť Tarca o vyrovnanie za časť trhu, ktorú stratil, žalobca len navrhol stiahnuť v prospech neho ponuku, ktorú predložil na islandskom trhu a v prípade ktorej vedel, že už bola islandským zákazníkom odmietnutá. Hoci boli prejednávané ostatné kompenzačné mechanizmy, žalobca napokon podniku Tarco nič nezaplatil. To ukazuje, že nemal úmysel zúčastniť sa na kompenzačnom systéme a že sa na ňom fakticky nezúčastnil.

25      Žalovaná poznamenáva, že vysvetlenia poskytnuté žalobcom sú nedostatočné vzhľadom na to, že žalobca pripúšťa, že s Tarcom o kompenzáciách diskutoval a navrhol stiahnuť sa z postupu verejného obstarávania. Tvrdenie, že nebola zaplatená žiadna peňažná kompenzácia, nespochybňuje uskutočnenú analýzu kompenzačného systému v rozhodnutí.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

26      Treba poznamenať, že Komisia v odôvodnení č. 35 rozhodnutia tvrdí, že pokiaľ ide o kartel na dánskom trhu, je nesporné, že koncom roka 1990 sa uskutočnil kompenzačný mechanizmus, ale že presné spôsoby kompenzácie zostávajú nejasné. V tejto súvislosti Komisia odkazuje jednak na vyjadrenia Tarca, podľa ktorých sa kompenzačné platby uskutočnili v hotovosti a prostredníctvom faktúr vystavených na fiktívne dodávky potrubí, a jednak na odpoveď žalobcu z 2. októbra 1997 na žiadosť o informácie z 26. augusta 1997, podľa ktorej bolo žiadosti o kompenzáciu Tarca vyhovené tým, že žalobca uskutočnil objednávky od tohto podniku a v prospech neho sa vzdal účasti na spoločnom projekte na Islande (druhý odsek odôvodnenia č. 35 rozhodnutia). Komisia ďalej dospela k záveru, že bez ohľadu na presnú metódu kompenzačného systému v roku 1991 bolo v roku 1992 dohodnuté, že sa bude uplatňovať nový systém, podľa ktorého budú časti trhu nad rámec kvót predmetom „prevodu“ a budú pridelené výrobcom, ktorí nedosahujú pridelené kvóty (tretí odsek bodu č. 35 rozhodnutia).

27      Je nutné konštatovať, že žalobca priznáva, že počas rokovaní s Tarcom v súvislosti s jeho žiadosťou o kompenzáciu za stratené projekty sa žalobcovi podarilo vyhovieť tejto žiadosti tým, že vyhlásil, že vezme späť svoju ponuku týkajúcu sa islandského projektu.

28      Hoci žalobca vedel, že tento projekt v každom prípade nezíska, a hoci v súvislosti s rokovaniami s Tarcom sa neuskutočnila žiadna platba, nemožno spochybniť, že žalobca sa vzdal projektu v prospech Tarca, aby vyhovel žiadosti o kompenzáciu, ktorá bola založená na mechanizme vytvorenom v rámci kartelu.

29      Z tohto dôvodu Komisia správne potvrdila, že hoci presné spôsoby kompenzácie zostávajú nejasné, je preukázané, že bol zavedený kompenzačný mechanizmus.

30      Preto treba výhradu podanú žalobcom zamietnuť.

B –  O existencii pokračujúceho kartelu od roku 1991 do roku 1996

31      Žalobca konštatuje, že sa zúčastnil na porušení článku 85 Zmluvy v priebehu nepretržitého obdobia „od novembra – decembra 1990 a aspoň do marca alebo apríla 1996“. Podľa žalobcu existovali dva oddelené kartely, jeden obmedzený na dánsky trh od januára 1991 do apríla 1993 a druhý na európsky trh od marca 1995 do novembra alebo decembra 1995, ktorý bol, pokiaľ ide o Dánsko a Nemecko, doplnený o spoluprácu od konca roka 1994 a sporadicky do marca 1996.

32      Najprv treba preskúmať tvrdenia týkajúce sa účasti žalobcu na činnosti kartelu mimo dánskeho trhu v rokoch 1990 – 1993, potom tvrdenia týkajúce sa pozastavenia jeho účasti v roku 1993, ako aj vytvorenia európskeho kartelu od roku 1994 a napokon tvrdenia týkajúce sa trvania stáleho charakteru kartelu.

1.     O účasti na karteli mimo dánskeho trhu v období 1990 – 1993

–       Tvrdenia účastníkov konania

33      Žalobca poznamenáva, že v priebehu rokov 1991 – 1993 uskutočnili dotknuté podniky niekoľko pokusov, ktoré mali vyústiť do spolupráce v Nemecku, ale tieto pokusy neboli úspešné a počas tohto obdobia nebola narušená hospodárska súťaž. Žalobca si neprial žiadnu dohodu o rozdelení trhu, pretože sa domnieval, že je schopný zvýšiť svoj podiel na trhu. Na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, zaujal pasívny postoj, bez prijatia akéhokoľvek záväzku.

34      V prvom rade sa žalobca nezúčastnil na dohode o zvýšení cien na rok 1991 vrátane cien na vývozných trhoch. Komisia sa teda v tejto súvislosti nesprávne odvoláva na zápisnicu zo stretnutia podvýboru dánskej rady pre diaľkové vykurovanie (združenie, ktoré sa nezúčastnilo na karteli) konanej 22. novembra 1990, keďže o zvýšení cien oznámených pri tejto príležitosti výrobcami bolo rozhodnuté jednostranne. Zvýšenia cien žalobcu, ktoré nadobudli účinnosť 12. novembra 1990, sú preukázané skutočnosťou, že nové ceny boli uverejnené pred týmto stretnutím. Výrobcovia teda nemohli „zosúladiť“ zvýšenia cien, o ktorých rozhodli každý z nich. Vyjadrenie Tarca v opačnom zmysle, o ktoré sa opiera Komisia, je nesprávne. Okrem toho osoba, ktorá podpísala toto vyhlásenie, nebola v danom období zamestnancom Tarca a nezúčastnila sa na stretnutí.

35      V rokoch 1991 –. 1993 jediné porušenia mimo dánskeho trhu vytvárala dohoda týkajúca sa Nemecka, ktorá mala za cieľ zvýšiť sadzby hrubých cien od 1. januára 1992, a dohoda o spolupráci v Taliansku zo 14. októbra 1991 týkajúca sa turínskeho projektu. Dohoda o sadzbách hrubých cien bola uzavretá až na stretnutí konanom 10. decembra 1991. Počas tohto stretnutia však nebola uzavretá žiadna dohoda o sadzbách spoločných cien ani o programe mesačných stretnutí. Dohoda o sadzbách hrubých cien pravdepodobne nemala nijaký priamy účinok na nemecký trh, pretože žalobca tam predával prostredníctvom nezávislého predajcu, ktorý stanovoval svoje vlastné konečné ceny a pretože zvýšenia cien v súlade so sadzobníkmi boli kompenzované zľavami, ktoré žalobca udelil svojmu nemeckému predajcovi. Pokiaľ ide o turínsky projekt, šlo o samostatný príklad spolupráce bez akéhokoľvek účinku na trh.

36      V druhom rada sa žalobca nezúčastnil na žiadnej dohode týkajúcej sa rozdelenia nemeckého trhu v roku 1994, ako tvrdí Komisia v odôvodneniach č. 50 a 51 rozhodnutia. Zo stretnutí, ktoré sa konali v Kodani 30. júna 1993 a v Zürichu 18. alebo 19. augusta 1993, si nespomína na nič z toho, čo je opísané v odôvodneniach č. 49 a 50 rozhodnutia. Taktiež nezaznamenal, že by súhlasil s vydaním sadzobníka jednotných cien alebo s vytvorením systému sankcií. Dokument, ktorý Komisia predložila ako dôkaz o obsahu takejto dohody, nachádzajúci sa v prílohe 7 pripomienok žalobcu k oznámeniu o výhradách, bol len návrhom ABB, ktorý bol predložený žalobcovi až neskôr (ďalej len „návrh ABB“). Odmietnutie žalobcu podpísať takúto dohodu nebolo v rozpore s prijatím auditu členmi kartelu, ktorý bol vykonaný švajčiarskymi účtovníkmi s cieľom získať údaje o celkovej veľkosti nemeckého trhu, ani so skutočnosťou, že Pan‑Isovit sa domnieval, že žalobca vyhľadával dohodu. Žalobca totiž predstieral, že má záujem na dohode za podmienok, o ktorých vedel, že sú neprijateľné pre nemecké podniky v karteli. Počas krátkeho stretnutia konaného 8. septembra 1993, na ktorom sa zúčastnil, žalobca deklaroval, že si neželá uzavrieť akúkoľvek dohodu, pokiaľ ide o nemecký trh. V priebehu stretnutia konaného 29. septembra 1993 znovu odmietol prijať návrh ABB. Žalobca z toho odvodzuje, že nielenže odmietol prijať dohodu o rozdelení nemeckého trhu, ale naopak, znemožnil snahy o uskutočnenie takejto dohody.

37      Podľa žalobcu samotná účasť na stretnutiach, ktoré mali protisúťažný predmet, nemohla spôsobiť vznik zodpovednosti, ako keby sa zúčastnil na karteli, vzhľadom na to, že mnohokrát vysvetlil ostatným účastníkom, že nemá záujem na pokračovaní zamýšľanej spolupráce, pričom takto „verejne“ vyjadrili svoj odstup od obsahu diskusií, ku ktorým došlo počas stretnutí. Okrem toho neboli tieto diskusie nikdy ukončené a nikdy nemali žiaden účinok na trh.

38      Žalovaná uvádza, že pokiaľ ide o spoluprácu mimo Dánska v rokoch 1991 a 1993, bola uzavretá výslovná dohoda najskôr na začiatku roka 1991 medzi dánskymi výrobcami o zvýšení vývozných cien a potom o zvýšení cien v Nemecku od roku 1992, o určení cien a rozdelení projektov v Taliansku a o systéme kvót v zmysle podielov na trhu na rok 1994. Tieto dohody nemožno kvalifikovať ako samostatné udalosti. Žalobca sa zúčastnil na mnohých pravidelných stretnutiach v rámci kartelu, ktorý od jesene 1991 rozšíril formálnu spoluprácu dánskych výrobcov na nemeckom trhu.

 – Posúdenie Súdom prvého stupňa

39      Podľa ustálenej judikatúry, ak sa podnik zúčastňuje, aj keď nie aktívne, na stretnutiach podnikov, ktoré majú protisúťažný cieľ a verejne sa nedištancuje od obsahu týchto stretnutí, vo vzťahu k ostatným účastníkom to vyvoláva dojem, že súhlasí s výsledkami stretnutí a že bude konať v súlade s nimi, a teda že sa zúčastňuje na karteli, ktorý vyplýva z uvedených stretnutí (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 232; z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, bod 98, a zo 6. apríla 1995, Tréfileurope/Komisia, T‑141/89, Zb. s. II‑791, body 85 a 86).

40      V tomto kontexte je potrebné, pokiaľ ide o obdobie od októbra 1991 do októbra 1993, vyhodnotiť dôkazy zhromaždené Komisiou a závery, ktoré z nich odvodila v odôvodneniach č. 38 a nasl. rozhodnutia.

41      Po prvé treba konštatovať, že Komisia v odôvodneniach č. 31, 38 a 135 rozhodnutia správne odvodila, že žalobca sa zúčastnil na dotknutých zvýšeniach cien uskutočnených dánskymi výrobcami na vývozných trhoch.

42      Žalobca nespochybňuje, že sa zúčastnil na stretnutí konanom 22. novembra 1990, z ktorého zápisnica (príloha 19 k oznámeniu o výhradách) obsahuje zoznam zvýšení cien, ktoré pre každého dánskeho výrobcu uvádza jednu alebo dve percentuálne sadzby doplnené dátumom v stĺpci nazvanom „Dánsko“ a zároveň v stĺpci nazvanom „Vývoz“. Záver odvodený z tohto dokumentu Komisiou, podľa ktorého sa účastníci tohto stretnutia dohodli na zosúladení zvýšenia svojich cien na vývozných trhoch, je potvrdený vyhlásením Tarca, podľa ktorého sa účastníci tohto stretnutia dohodli na zosúladených zvýšeniach ich zoznamu základných cien, tak pokiaľ ide o ceny vnútroštátnych predajov, ako aj pokiaľ ide o vývozné ceny (odpoveď Tarca z 26. apríla 1996 na žiadosť o informácie z 13. marca 1996, ďalej len „odpoveď Tarca“).

43      Tvrdenie žalobcu, že vývozné ceny neboli „dohodnuté“ počas uvedeného stretnutia, nemôže spochybniť záver Komisie. Treba uviesť, že Komisia sa obmedzila len na konštatovanie, že dánski výrobcovia „zosúladili“ svoje zvýšenia vývozných cien, čo znamená, že účastníci sa prinajmenšom dohodli na spôsobe, ktorým sa uskutoční zamýšľané zvýšenie cien, bez požiadavky, aby sa účastníci v priebehu predmetného stretnutia zároveň dohodli na spôsobe alebo presnej percentuálnej sadzbe zvýšení cien. Zo zápisnice zo stretnutia z 22. novembra 1990 vyplýva, že účastníci v každom prípade oznámili dátumy, kedy malo dôjsť k zvýšeniu cien, ako aj prípadné predpokladané odstupňovania na toto zvýšenie. Komisia preto oprávnene konštatovala zosúladené zvýšenie cien.

44      Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého uverejnil zoznam cien zvýšených už pred stretnutím výboru konaným 22. decembra 1999, nie je relevantné. Zvýšenia cien žalobcu, ktoré nadobudli účinnosť 12. novembra 1990, sú preukázané skutočnosťou, že nové ceny boli uverejnené pred týmto stretnutím. Na jednej strane žalobca nespresnil, v akom rozsahu sa zoznam uverejnený 12. novembra 1990 v dánčine uplatňoval aj na predaje určené na vývoz, keďže počas stretnutia 22. novembra 1990 sa zistilo, že k vývozným cenám je potrebné pristupovať oddelene od cien pre dánsky trh. Na druhej strane dátum nadobudnutia účinnosti tohto zoznamu (12. november 1990) zodpovedá dátumu uvedenému v zápisnici zo stretnutia z 22. novembra 1990 na zvýšenie cien žalobcu pre dánsky trh, zatiaľ čo všetky zvýšenia cien oznámené v stĺpci nazvanom „Vývoz“ mali nadobudnúť účinnosť neskôr (1. decembra 1990 pre Dansk Rørindustri a 1. januára 1991 pre Tarco a žalobcu). Žalobca teda nemôže tvrdiť, že pristúpil k zvýšeniu vývozných cien bez toho, aby vedel o úmysle ostatných výrobcov konať v rovnakom zmysle.

45      V tejto súvislosti si treba ešte všimnúť, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, nie je dôkazná hodnota odpovede Tarca vôbec ovplyvnená skutočnosťou, že osoba, ktorá ju podpísala, sa nezúčastnila na stretnutí 22. novembra 1990 ani nebola v tomto čase zamestnancom Tarca. Keďže táto odpoveď bola daná menom spoločnosti ako takej, jej vierohodnosť je vyššia ako odpoveď poskytnutá jeho zamestnancom, bez ohľadu na skúsenosti alebo osobný názor tohto zamestnanca. Okrem iného predstavitelia Tarca v ich odpovedi výslovne uviedli, že táto odpoveď je výsledkom interných zisťovaní vykonaných podnikom.

46      Po druhé treba poznamenať, že žalobca uznáva, že sa zúčastnil na dohode o zvýšení hrubých cien v Nemecku od 1. januára 1992 a na dohode o spolupráci v októbri 1991, ktorá sa týkala turínskeho projektu.

47      V tejto súvislosti nie je relevantné tvrdenie, podľa ktorého nemali predmetné dohody účinok na trh. Rovnako je neúčinné tvrdenie, podľa ktorého došlo po dohode o zvýšení hrubých cien k aktívnej hospodárskej súťaži, ktorá spôsobila pokles cien. Na účely preskúmania uplatnenia článku 85 ods. 1 ES je zohľadnenie konkrétnych účinkov dohody zbytočné, kým je zjavné, že jej cieľom je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 496; z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 99, a Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 178; rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. februára 1994, CB a Europay/Komisia, T‑39/92 a T‑40/92, Zb. s. II‑49, bod 87). Čo sa týka dohody o zvýšení hrubých cien v Nemecku, treba uviesť, že skutočnosť, že podnik, ktorý sa spolu s inými podnikmi zúčastňuje na stretnutiach, počas ktorých sú prijaté rozhodnutia týkajúce sa cien, nedodržiava určené ceny, nepotvrdzuje protisúťažný predmet týchto stretnutí, a teda účasť dotknutého podniku na karteli, ale nanajvýš preukazuje, že podnik predmetné dohody nevykonal (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 79).

48      Okrem toho platnosť rozhodnutia nemožno, pokiaľ ide o zvýšenie hrubých cien v Nemecku, spochybniť tvrdením žalobcu, podľa ktorého táto dohoda neobsahovala všetky prvky uvedené Komisiou v druhom odseku odôvodnenia č. 44 rozhodnutia. Podstatné prvky dohody, ktoré boli podľa odpovede ABB na žiadosť o informácie z 13. marca 1993 (ďalej len „odpoveď ABB“) v zásade rozhodnuté počas stretnutia 9. a 10. októbra 1991, sa nachádzajú v stručných rukou písaných poznámkach týkajúcich sa stretnutia 10. decembra 1991, ktoré si urobil žalobca (príloha 36 oznámenia o výhradách), v ktorých je zmienka najmä o „Zozname minimálnych cien pre zákazníkov“, „Cenách na výstupe zo závodu + 7%“, „Mesačných stretnutiach“ a „Zozname 13. 1. 92“. Hoci dohoda bola uzavretá, len pokiaľ ide o zvýšenia hrubých cien, rozhodnutie tým nestráca platnosť, pretože z tretieho odseku jeho odôvodnenia č. 137 vyplýva, že Komisia považovala za dohodu v zmysle článku 85 Zmluvy, pokiaľ ide o toto obdobie, iba dohodu o zvýšení cien v Nemecku od 1. januára 1992. Rovnako skutočnosť, že takáto dohoda bola uzavretá počas stretnutia 10. decembra 1991, a nie na stretnutiach 9. alebo 10. októbra 1991, nespôsobuje neplatnosť záveru, ku ktorému Komisia dospela, pokiaľ ide o súslednosť týchto stretnutí, a podľa ktorého bol dánsky kartel, na ktorom sa v tom čase zúčastňoval žalobca, v určitom momente doplnený na jeseň 1991 dohodou o zvýšení hrubých cien na nemeckom trhu. Okrem iného nie je spochybnené, že táto dohoda, ktorá bola v každom prípade uzavretá najneskôr v decembri 1991, už bola predmetom diskusie počas stretnutia 9. alebo 10. októbra 1991.

49      Po tretie sa zdá, že Komisia riadne určila, že žalobca sa koncom roka 1993 zúčastnil na dohode týkajúcej sa rozdelenia nemeckého trhu.

50      V tejto súvislosti treba uviesť, že spoločnosť ABB priznala, že v nadväznosti na audit, ktorý stanovil príjmy každého výrobcu v roku 1992, dospeli výrobcovia 18. augusta 1993 k dohode o rozdelení nemeckého trhu podľa podielov, ktoré získali v roku 1992, o príprave nového jednotného sadzobníka a o neskoršom vytvorení systému sankcií (odpoveď ABB). Podľa ABB rokovania o pridelení podielov na trhu pokračovali počas stretnutí, ktoré sa konali 8. alebo 9. septembra 1993 v Kodani a potom vo Frankfurte (odpoveď ABB).

51      Je potrebné konštatovať, že pokiaľ ide o audit stanovujúci príjmy za rok 1992, vysvetlenie ABB je v súlade so závermi, ktoré treba odvodiť zo správy ABB IC Møller z 19. augusta 1993 (príloha 53 oznámenia o výhradách) obsahujúcej tabuľku, ktorá uvádza pre dánskych výrobcov, ako aj pre Pan‑Isovit a Henss/Isoplus obrat a podiel na trhu na rok 1992, ako aj sumu predstavujúcu podiel na trhu na rok 1994. Podľa ABB údaje o obratoch a podieloch na trhu dotknutých podnikov poskytla švajčiarska audítorská kancelária (odpoveď ABB zo 4. júna 1996). Na strane 36 svojich pripomienok k oznámeniu o výhradách žalobca uznal, že švajčiarska audítorská kancelária vykonala audit predajov. Pokiaľ ide o predmet tohto auditu, vierohodnosť vysvetlenia poskytnutého ABB nemožno spochybniť tvrdením žalobcu, podľa ktorého on požadoval len audit predajov svojho predajcu v Nemecku, aby získal spoľahlivé údaje o celkovej veľkosti nemeckého trhu. Je však ťažko predstaviteľné, že podnik spolupracuje s audítorskou spoločnosťou, ktorej poskytuje svoje údaje o predajoch iba na ten účel, aby mohol potom určiť svoj podiel na trhu v pomere k celkovému trhu, zatiaľ čo ostatné podniky, ktoré súhlasili s rovnakým auditom, chcú, aby im boli oznámené všetky informácie týkajúce sa podielov na trhu.

52      Ďalej, pokiaľ ide o uzavretie dohody o budúcej dohode o rozdelení trhu, tvrdenie ABB v jej odpovedi, podľa ktorého sa podniky v auguste 1993 dohodli na rozdelení nemeckého trhu, aj keď presné podiely každého účastníka na trhu boli ešte predmetom rokovania, ktoré pokračovalo na jednotlivých stretnutiach, je potvrdené nielen uvedením podielu na trhu na rok 1994 v uvedenej správe ABB IC Møller, ale aj správou pochádzajúcou od Pan‑Isovitu z 18. augusta 1993 (príloha 52 oznámenia o výhradách) a návrhom ABB, ktoré spoločne ukazujú, že v auguste a septembri 1993 pokračovalo rokovanie o pridelení podielov na trhu v Nemecku.

53      Existencia takéhoto rokovania je jednak potvrdená uvedenou správou z 18. augusta 1993, ktorú vyhotovil Pan‑Isovit pre svoju materskú spoločnosť a ktorá sa týkala návštevy u žalobcu konanej 3. augusta 1993, z ktorej vyplýva, že Pan‑Isovit bol informovaný o tom, že žalobca sa „v zásade zaujíma o dohody o cenách, ale len pod podmienkou, že [jeho] podiel na trhu… bude primeraný“, a o skutočnosti, že žalobca sa „snaží získať na základe dohody s ABB kontrolu nad Tarcom v Dánsku a Nemecku“.

54      Návrhom Tarca je ďalej potvrdené, že pokiaľ ide o rozdelenie trhu, v septembri 1993 ostávalo prerokovať už len výšku individuálnych kvót. V tomto ohľade treba poznamenať, že návrh ABB, pokiaľ ide o systém rozdelenia nemeckého trhu založenom na audite týkajúcom sa príjmov, na platbách, ktoré by mali byť zaplatené v prípade prekročenia pridelených kvót, a na spoločnom cenníku, žalobca podľa svojho vyjadrenia k oznámeniu o výhradách prijal a podporili ho aj Pan‑Isovit a Henss/Isoplus. Čo sa týka podielov na trhu, treba poznamenať, že percentuálne sadzby uvedené v tomto návrhu súhlasia s údajmi uvedenými v už uvedenej správe ABB IC Møller („26“ pre Pan‑Isovit, „25“ pre ABB Isolrohr, „12“ pre žalobcu, „4“ pre Dansk Rørindustri/Starpipe), s výnimkou Tarca a Henss/Isoplus, ktorým boli v tomto poslednom uvedenom dokumente pridelené percentuálne sadzby „17“ a „16“, zatiaľ čo návrh ABB uvádza „17,7 %“ a „15,3 %“. Pokiaľ ide o zvýšenie podielu Tarca, treba uviesť, že ABB vo svojej odpovedi vyhlásila, že údaje na rok 1994 uvedené v správe ABB IC Møller „odrážajú dohodu uzavretú na stretnutí 18. augusta [1993], na základe ktorej boli tieto podiely na trhu zachované na rok 1994 s malými úpravami po diskusiách v priebehu tohto stretnutia“ a že na stretnutí 8. alebo 9. septembra 1993 „sa zdalo, že predmetom stretnutia je pokračovanie rokovania o pridelení podielov na trhu po správe [švajčiarskej audítorskej kancelárie]: Tarco zjavne trval na tom, aby mu bolo pridelených 18 % nemeckého trhu“. Vzhľadom na zhodu medzi vyhláseniami ABB na jednej strane a zvýšením podielu Tarca navrhovaným ABB Pan‑Isovitom a Henss/Isoplus v septembri 1993 v súvislosti s podielom uvádzaným v auguste roku 1993 v správe ABB IC Møller na druhej strane treba dospieť k záveru, že po stretnutiach konaných v auguste 1993 existovala dohoda smerujúca k rozdeleniu nemeckého trhu, aj keď diskusia o kvótach stále pokračovala.

55      Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého neprijal systém za podmienok uvedených v návrhu ABB, nie je relevantné. Sled stretnutí, počas ktorých sa podniky zišli, aby diskutovali o rozdelení podielov na trhu, by nebol možný, pokiaľ by v danom čase neexistovala spoločná vôľa medzi účastníkmi týchto stretnutí obmedziť predaje na nemeckom trhu prostredníctvom pridelenia podielov na trhu každému subjektu.

56      Podľa ustálenej judikatúry je na existenciu dohody v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy postačujúce, aby dotknuté podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (pozri napríklad rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 112, a z 29. októbra 1980, Van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 86; rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný, bod 130; rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône‑Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, bod 120).

57      Za týchto okolností Komisia z pokračovania stretnutí o pridelení podielov na trhu v auguste a septembri 1993 správne odvodila, že medzi účastníkmi týchto stretnutí existuje dohoda prinajmenšom o spôsobe rozdelenia nemeckého trhu.

58      Je pravda, že Komisia nepreukázala, že takáto dohoda o budúcej dohode existovala, pokiaľ ide o systém platieb, ktoré mali byť zaplatené v prípade prekročenia pridelených kvót, a pokiaľ ide o spoločný cenový sadzobník. Závery uvedené v rozhodnutí Komisie sa nestávajú neplatnými vzhľadom na to, že z jeho odôvodnenia č. 137 vyplýva, že Komisia v auguste 1993 posúdila ako dohodu v zmysle článku 85 Zmluvy len dohodu o systéme kvót podľa podielov na trhu.

59      Čo sa týka účasti žalobcu na takejto dohode o budúcej dohode o rozdelení nemeckého trhu, treba uviesť, že pokiaľ ide o stretnutia 30. júna a 18. a 19. augusta 1993, o ktorých tvrdí, že si na ich obsah nespomína, jeho prítomnosť potvrdila ABB vo svojej odpovedi, zatiaľ čo pokiaľ ide o o stretnutie 8. alebo 9. septembra 1993, žalobca sám uznal, že sa na ňom zúčastnil.

60      V tejto súvislosti treba uviesť, že aj keby žalobca nebol na stretnutiach 30. júna a 18. a 19. augusta 1993 prítomný, zo spisu vyplýva, že sa aspoň zúčastnil na rokovaniach, ktoré tvorili základ oboch týchto stretnutí. Na jednej strane treba konštatovať, že žalobca sa tým, že v lete 1993 súhlasil s auditom svojich predajov na nemeckom trhu, podriadil rozhodnutiu prijatému v tomto smere na stretnutí 30. júna 1993. Žalobca ďalej uznal, že na stretnutí s ABB v júni 1993 bolo rozdelenie nemeckého trhu predmetom rokovania, v priebehu ktorého žalobca vyhlásil, že nesúhlasí s rozdelením tohto trhu medzi na jednej strane nemecké podniky a na druhej strane dánske podniky v pomere nižšom než „60 – 40“ pre tento trh (pripomienky k oznámeniu o výhradách). Rozdelenie podľa tohto pomeru v tom istom čase zamýšľala aj ABB, podľa jej správy z 2. júna 1993, ktorou sa pripravovala na stretnutie so žalobcom (príloha 48 oznámenia o výhradách), v ktorej ABB potvrdzuje, že žalobca v podstate chcel väčší podiel na trhu. Z tohto posledného dokumentu, ako aj zo správy Pan‑Isovitu z 18. augusta 1993 vyplýva, že aj keď pre stretnutím 18. alebo 19. augusta 1993 ešte neexistovala dohoda o rozdelení nemeckého trhu, žalobca patril k podnikom, ktoré sa snažili o dosiahnutie takejto dohody.

61      Za týchto okolností sa žalobca nemôže vyhnúť zodpovednosti, pokiaľ ide o dohodu o budúcej dohode o rozdelení nemeckého trhu, tvrdiac, že počas stretnutia 8. alebo 9. septembra 1993 deklaroval, že si neželá uzavrieť žiadnu dohodu v Nemecku, a že počas stretnutia 29. septembra 1993 odmietol prijať návrh ABB.

62      V tejto súvislosti treba konštatovať, že postoj žalobcu na stretnutiach 8. alebo 9. a 29. septembra 1993 nepredstavoval verejný odstup od dohody o budúcej dohode o rozdelení nemeckého trhu, ktorá bola predmetom rokovaní v auguste a septembri 1993. Je pravda, že hoci dohoda o rozdelení nemeckého trhu nevyústila do písomnej dohody a postupne tak úplne zlyhala, príčinou bolo najmä správanie žalobcu, ako uznala ABB vo svojej odpovedi. Keďže však v určitom momente existovala zhoda v rozsahu, v akom existoval súhlas o spôsobe rozdelenia nemeckého trhu, žalobca dostatočne nepreukázal, že v tomto momente zaujal postoj, ktorým by ostatným účastníkom jasne dával najavo, že sa dištancuje od spôsobu takého rozdelenia. Zo všetkých písomností opísaných v bodoch 52 a 54 vyššie vyplýva, že v priebehu augusta a septembra ostatní účastníci, ako Pan‑Isovit a ABB, nepochopili žalobcov postoj ako dištancovanie sa od spôsobu rozdelenia trhu.

63      Skutočnosť, že sa žalobca zúčastnil na rokovaniach, ktoré sa konali v auguste a septembri 1993, a najmä tým, že sa zúčastnil na stretnutí 8. alebo 9. septembra 1993 bez toho, aby sa verejne dištancoval od jeho obsahu, spôsobila, že sa ostatní účastníci domnievali, že súhlasí s výsledkami stretnutia a že sa im podriadi, a možno teda považovať za preukázané, že sa zúčastnil na dohode vyplývajúcej z uvedeného stretnutia (pozri judikatúru už citovanú v bode 39 vyššie).

64      Keďže Komisia nevytýka žalobcovi, že pristúpil k dohode v zmysle článku 85 Zmluvy o systéme kompenzačných platieb a spoločnom sadzobníku cien, ani netvrdí, že dohoda o rozdelení nemeckého trhu bola skutočne vykonaná, je zbytočné, aby žalobca vychádzal zo skutočnosti, že nesúhlasil s uzavretím písomnej dohody o kompenzačných platbách a o spoločnom sadzobníku cien, ako aj z okolnosti, že nebola vykonaná dohoda o rozdelení trhu.

65      Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o obdobie od novembra 1990 do septembra 1993, Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala účasť žalobcu na dohodách o zvýšení cien mimo Dánska v roku 1990, o zvýšení cien v Nemecku od 1. januára 1992, o stanovení cien a rozdelení projektov v Taliansku a o systéme kvót podľa podielov na trhu v auguste 1993.

66      Tvrdenia žalobcu, pokiaľ ide o jeho účasť na protisúťažných činnostiach mimo dánskeho trhu v rokoch 1990 – 1993, treba odmietnuť.

2.     O prerušení účasti na karteli v roku 1993 a o účasti na karteli od roku 1994

–       Tvrdenia účastníkov konania

67      Žalobca tvrdí, že kartel opustil v apríli 1993. Komisia preto nesprávne tvrdí, že v tom čase „bol pád cien v Dánsku dôsledkom súperenia v rámci kartelu, a nie dôsledkom jeho zrušenia“. Žalobcovo vystúpenie z kartelu je potvrdené niekoľkými vnútornými memorandami ABB, ktoré pripomínajú jeho „agresívne“ správanie „v rozpore s dohodou“, ako aj značnú zmenu v rozdelení dánskeho trhu, pretože požadoval vyšší podiel na trhu.

68      Pokiaľ ide o Nemecko pred rokom 1994 a Dánsko od apríla 1993 do roku 1994, nemožno zmenšovať význam nezhôd v rámci kartelu, ktoré viedli k tomu, že žalobca kartel v roku 1993 opustil. Pokiaľ ide o obdobie rokov 1993 až 1994, Komisia nepreukázala ani najmenšiu podobnosť v správaní na príslušnom trhu, ktorý bol naopak charakterizovaný cenovou vojnou.

69      Žalobca nespochybňuje, že sa zúčastnil na príležitostných stretnutiach v roku 1993 a 1994. Zúčastnil sa teda na stretnutí s ABB 5. a 6. júla 1993, počas ktorého odmietol návrh ABB týkajúci sa znovuzapojenia do kartelu. Takáto účasť však nepredstavuje dôkaz o paralelnom neprerušenom správaní v priebehu predmetného obdobia. Účasť určitých dotknutých podnikov na príležitostných stretnutiach, pokiaľ ide o samotný nemecký trh, nie je relevantná, pretože všetky tieto podniky a osobitne žalobca nezávisle vyjadrili svoj postoj k príslušnému trhu. Na určenie zosúladeného postupu nepostačuje, že existovali stretnutia, na ktorých sa podniky nedohodli na rozdelení trhu. Situácia na príslušnom trhu v priebehu rokov, ktoré predchádzali roku 1995, jasne ukazuje, že neexistovalo paralelné správanie.

70      Pokiaľ ide o európsky kartel, žalobca pripúšťa, že sa zúčastnil na stretnutí 3. mája 1994, na ktorom boli prerokovávané ceny na nemeckom trhu, ale popiera, že by v danom čase používal akýkoľvek cenník. Ďalej si nespomína, že by sa zúčastnil na stretnutí 18. augusta 1994 v Kodani, a tvrdí, že na nejakom mnohostrannom stretnutí sa po prvýkrát zúčastnil až 30. septembra 1994. Rozhodnutie však nesprávne uvádza, že od jesene 1994 existovala všeobecná dohoda o rozdelení európskeho trhu. Konečná dohoda o tomto trhu existovala až od 20. marca 1995 a až okolo tohto dátumu došlo k snahám túto dohodu vykonať. Pokiaľ ide o nemecký trh, prvé stretnutie kontaktnej skupiny 7. októbra 1994 nevyústilo do žiadnej dohody. Prvé stretnutie, na ktorom došlo k prideleniu jednotlivých projektov účastníkom, sa konalo v januári 1995. Pokiaľ ide o dánsky trh, formálna dohoda o rozdelení trhu nebola ešte v marci 1995 účinná.

71      Podľa žalovanej žalobca neopustil kartel v apríli 1993. Počas celého trvania porušenia sa naďalej zúčastňoval na pravidelných stretnutiach. Všetky hrozby, ktoré vyslovil, smerovali k tomu, aby ABB zaistila vyššie kvóty. Navyše sa zúčastnil na stretnutiach v auguste a septembri 1993 a v priebehu jesene 1993 alebo začiatkom roka 1994 na základe žiadosti ABB súhlasil s tým, že bude prispievať na mzdu osobe zamestnanej Powerpipe.

72      Je zbytočné, aby sa žalobca snažil preukázať, že kartel bol v rokoch 1993 – 1994 prerušený, lebo Komisia v samotnom rozhodnutí uznáva, že napriek dodržiavaniu dvojstranných zmlúv medzi účastníkmi kartelu boli od konca roka 1993 do začiatku roka 1994 prerušené rôzne dohody.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

73      Tvrdenia žalobcu treba chápať v tom zmysle, že po jeho údajnom vystúpení z kartelu v apríli 1993 sa zúčastnil na dohode alebo zosúladenom postupe v zmysle článku 85 Zmluvy až v marci 1995, keď bola uzavretá konečná dohoda o rozdelení európskeho trhu.

74      V prvom rade treba uviesť, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, nemožno zo zmeny dánskeho kartelu okolo apríla 1993 odvodiť záver, podľa ktorého sa žalobca prestal v tom čase zúčastňovať na protisúťažných činnostiach v oblasti mestského vykurovania.

75      Stačí v tomto ohľade konštatovať, že hoci od marca 1993 začali ceny na dánskom trhu klesať a dohody o pridelení projektov sa viac nedodržiavali, dánski výrobcovia, ako aj Pan‑Isovit a Henss/Isoplus pokračovali na stretnutiach v Kodani 30. júna 1993, 18. alebo 19. augusta 1993 v Zürichu a 8. a 9. septembra 1993 v Kodani a vo Frankfurte v rokovaniach o rozdelení nemeckého trhu, ktoré vyústili do uzavretia dohody o budúcej dohode v auguste 1993, ktorá bola potom rozvinutá počas stretnutí v septembri 1993. Tak ako bolo uvedené v bodoch 59 až 63 vyššie, Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že sa žalobca na týchto rokovaniach zúčastnil, najmä tým, že bol prítomný na stretnutí 8. alebo 9. septembra 1993.

76      V tomto kontexte teda Komisia v odôvodnení č. 37 rozhodnutia správne potvrdila, že v tom čase bol cenový prepad v Dánsku spôsobený súperením v rámci kartelu, a nie jeho zrušením.

77      V druhom rade, pokiaľ ide o obdobie po zmene dohody o rozdelení nemeckého trhu v septembri 1993, stačí spresniť, že Komisia sama v rozhodnutí uznala, že počas určitého obdobia neboli protisúťažné činnosti na trhu významné a v každom prípade ich nebolo možné preukázať.

78      Komisia v odôvodnení č. 52 svojho rozhodnutia potvrdila, že v tom čase došlo na hlavných vnútroštátnych trhoch k poklesu cien o 20 %. Komisia uvádza, že výrobcovia sa naďalej stretávali, hoci počas určitého obdobia boli mnohostranné stretnutia nahradené dvoj- alebo trojstrannými stretnutiami. Podľa Komisie sa zdá veľmi pravdepodobné, že ABB sa chcela na týchto stretnutiach dohodnúť na novej dohode, aby sa na tieto trhy vrátil „poriadok“ (piaty odsek odôvodnenia č. 52, rozhodnutia). Podľa rozhodnutia sa žalobca stretol s ABB 28. januára, 23. februára a 11. marca 1994 a s Tarcom 8. januára a 19. marca 1994 (šiesty a siedmy odsek odôvodnenia č. 52 rozhodnutia). Avšak pokiaľ ide o tieto stretnutia, nie sú k dispozícii žiadne informácie okrem tvrdení žalobcu, podľa ktorého od neho Tarco neúspešne žiadal náhradu ako predbežnú podmienku na „mierové rokovania“ (siedmy odsek odôvodnenia č. 52 rozhodnutia).

79      Komisia ďalej v odôvodnení č. 53 uviedla, že stretnutia medzi šiestimi výrobcami pokračovali 7. marca, 15. apríla a 3. mája 1994. Počas stretnutí v marci a apríli sa diskusie týkali najmä zvýšení cien, ale nezdá sa, že boli úspešné. Po stretnutí 3. mája 1994, na ktorom sa zúčastnil žalobca, ABB, Henss a Pan‑Isovit, bol však stanovený sadzobník, ktorý mal byť základom pre všetky dodávky na nemecký trh (prvý odsek odôvodnenia č. 54 rozhodnutia). Podľa Komisie je pravdepodobné, že počas stretnutia medzi šiestimi najväčšími podnikmi a Bruggom 18. augusta 1994 sa dohodlo, že bude vypracovaný nový spoločný sadzobník a zľavy budú obmedzené na určitej úrovni (tretí odsek odôvodnenia č. 56 rozhodnutia).

80      Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o obdobie po septembri alebo októbri 1993, Komisia uznala, že aj keď naďalej dochádzalo k stretnutiam medzi podnikmi, až do rokovania o zvýšení cien na nemeckom trhu neexistuje dôkaz o dohode alebo zosúladenom postupe v zmysle článku 85 Zmluvy. Čo sa týka tohto posledného rokovania, v rozhodnutí bolo uznané, že viedlo k dohode až po stretnutí 3. mája 1994.

81      Komisia sa takisto v časti rozhodnutia týkajúcej sa právneho posúdenia skutkových okolností domnievala, že došlo k „pozastaveniu“ kartelových dohôd. Komisia pri posúdení povahy daného porušenia najprv uznala, že hoci existovala kontinuita medzi dánskym a európskym kartelom, takže šlo o jedno pokračujúce porušenie, dohody boli na krátky čas pozastavené (tretí odsek odôvodnenia č. 145 rozhodnutia). Konkrétnejšie Komisia v tomto ohľade v treťom odseku odôvodnenia č. 141 rozhodnutia uviedla, že pokiaľ ide o obdobie od septembra 1993 do marca 1994, „keďže akékoľvek prerušenie by mohlo byť považované za zrušenie obvyklých dohôd a vzťahov, výrobcovia okamžite uznali, že predlžovaný boj o moc je v rozpore s ich záujmami, a vrátili sa k rokovaciemu stolu“. Takisto pri posudzovaní trvania porušenia Komisia konštatovala, že „je možné domnievať sa, že počas šiestich mesiacov, ktoré ubehli od októbra 1993 do marca 1994, došlo k pozastaveniu dohôd, hoci (podľa slov ABB) pokračovali dvojstranné a trojstranné stretnutia“, a že „od mája 1994 bol dohovor v Nemecku obnovený s uplatňovaním sadzobníka pre celú Európu“ (prvý odsek odôvodnenia č. 152 rozhodnutia).

82      V tomto kontexte nemôže žalobca tvrdiť, že mu Komisia vo svojom rozhodnutí vytýkala účasť na protisúťažnej činnosti v období, ktoré nasledovalo po jeho odmietnutí podpísať dohodu o rozdelení nemeckého trhu, teda od septembra – októbra 1993 až do marca 1994.

83      Pokiaľ ide o obnovenie kartelu, treba uviesť, že Komisia správne konštatovala, že žalobca sa po stretnutí, ktoré sa konalo 3. mája 1994, zúčastnil na dohode o sadzobníku pre nemecký trh a potom od jesene 1994 na dohode o systéme kvót pre európsky trh.

84      V prvom rade, pokiaľ ide o sadzobník pre nemecký trh, je potrebné uviesť, že podľa odpovede ABB existoval sadzobník, ktorý mal byť po stretnutí 3. mája 1994 v Hannoveri použitý pre všetky dodávky nemeckým dodávateľom. To je potvrdené listom z 10. júna 1994, ktorým boli pán Henss a vedúci pracovníci žalobcu, ABB, Dansk Rørindustri, Pan‑Isovitu a Tarca pozvaní koordinátorom kartelu na stretnutie, ktoré sa malo konať 18. augusta 1994 (príloha 56 oznámenia o výhradách) a v ktorom je uvedené:

„Stretnutie o situácii na trhu v SRN je teraz stanovené na tento dátum:

Štvrtok 18. augusta 1994 o 11. hodine…

Keďže zoznam z 9. mája 1994 nebol kompletný, pokiaľ ide o určité položky, a na základe tejto skutočnosti vyvolali porovnania ponúk konfrontácie a výkladové rozdiely, dovoľujem si doplniť chýbajúce položky priloženým zoznamom.“

85      Z tohto listu teda vyplýva, že existoval zoznam cien, ktoré mali byť uplatnené pri predkladaní ponúk a s ktorého vykonávaním sa, hoci problematickým spôsobom, už začalo. Existenciu takéhoto zoznamu potvrdzuje aj Tarco vo svojej druhej odpovedi z 31. mája 1996 na žiadosť o informácie z 13. marca 1996, ktorá uvádza zoznam cien oznámený koordinátorom kartelu vedúcim pracovníkom „pravdepodobne v máji 1994“. Podľa odpovede ABB o opatreniach sledujúcich „zlepšenie“ cenovej úrovne v Nemecku sa diskutovalo neskôr, na stretnutí 18. augusta 1994 v Kodani.

86      Pokiaľ ide o účasť žalobcu na tejto dohode o spoločnom sadzobníku cien, treba uviesť, že priznáva, že sa 3. mája 1994 zúčastnil na stretnutí, na ktorom sa diskutovalo o cenovej situácii na nemeckom trhu, a následne mu bol sadzobník skutočne zaslaný. Okrem toho je teda preukázané, že žalobca sa zúčastnil na stretnutí 18. augusta 1994, aj keď pred Súdom prvého stupňa tvrdí, že jeho obchodný riaditeľ síce mal v úmysle sa na tomto stretnutí zúčastniť, ale napokon sa na ňom nezúčastnil. V podstate treba konštatovať, že prítomnosť zástupcu žalobcu na tomto stretnutí je potvrdená nielen prostredníctvom tabuľky služobných ciest jeho obchodného riaditeľa, ktorá sa nachádza v prílohe jeho odpovede z 25. apríla 1996 na žiadosť o informácie z 13. marca 1996, ale tiež odpoveďou ABB a podniku Brugg (tabuľka uvedená v prílohe 2 odpovede Bruggu z 9. augusta 1996 na žiadosť o informácie). Vzhľadom na pozvánku na stretnutie z 18. augusta 1994, ktorá bola adresovaná žalobcovi a obsahovala zoznam cien, ktoré mu boli zaslané, Komisia z jeho účasti na stretnutiach 3. mája a 18. augusta 1994 správne odvodila jeho účasť na dohode o sadzobníku.

87      V tomto ohľade treba pripomenúť, že žalobca sa nemôže odvolávať na skutočnosť, že takúto dohodu nikdy neuplatňoval, lebo samotná skutočnosť, že podnik, ktorý sa zúčastňuje aj na iných stretnutiach, na ktorých sú prijaté rozhodnutia v oblasti cien, stanovené ceny nedodržuje, nemôže poprieť protisúťažný predmet týchto stretnutí a tým účasť dotknutého podniku v karteli, ale nanajvýš dokazuje, že predmetné dohody nevykonal (pozri už citovanú judikatúru v bode 47).

88      Ďalej, pokiaľ ide o dohodu o rozdelení európskeho trhu, je vhodné spresniť, že žalobca uznáva, že na stretnutí 30. septembra a potom na ďalších stretnutiach 12. októbra a 16. novembra 1994 sa diskutovalo o rozdelení európskeho trhu, ale tvrdí, že k dohode došlo až v marci 1995.

89      V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala svoje tvrdenie, podľa ktorého bola na stretnutí 30. septembra 1994 uzavretá dohoda o budúcej dohode týkajúca sa vytvorenia systému globálnych kvót pre európsky trh, pričom presné čísla mali byť stanovené pre každý vnútroštátny trh a ich vykonanie bolo zverené stretnutiam kontaktných skupín na nižšej úrovni (štvrtý odsek odôvodnenia č. 59 rozhodnutia).

90      Je potrebné teda konštatovať, že ABB najprv vo svojej odpovedi uznala, že spôsob globálneho rozdelenia európskeho trhu bol dohodnutý už v priebehu stretnutia v roku 1994, pričom o rozdelení individuálnych podielov sa rozhodlo neskôr, na stretnutí 16. novembra 1994. Pokiaľ ide o stretnutie 30. septembra 1994, žalobca uznal, tvrdiac, že nebola uzavretá žiadna dohoda a že táto dohoda vyžadovala účasť Bruggu a iného európskeho výrobcu, KWH, že existovala dohoda týkajúca sa pokračovania postupu, že bolo dohodnuté, že sa žalobca zamyslí nad návrhom ABB, že ABB navštívi všetky podniky vrátane KWH a Bruggu s cieľom vypracovať konečné riešenie a že budú určené podiely na trhu, ak a vtedy, keď sa ABB podarí zaradiť KWH do dohody. Treba však konštatovať, že toto tvrdenie žalobcu neznamená vyvrátenie záveru, ktorý Komisia odvodila z odpovede ABB, podľa ktorej sa účastníci stretnutia konaného 30. septembra 1994 dohodli na spôsobe rozdelenia európskeho trhu. Tým, že ABB bola poverená vypracovaním dohody so všetkými dotknutými podnikmi, prejavili účastníci týchto stretnutí spoločnú vôľu zosúladiť svoje správanie na trhu a prostredníctvom pridelenia podielov na trhu každému subjektu, hoci stanovenie jednotlivých podielov záviselo od prípadného pridelenia podielov na trhu podnikom Brugg a KWH.

91      Z toho vyplýva, že Komisia bola oprávnená tvrdiť, že dohoda o rozdelení európskeho trhu bola v zásade uzavretá na stretnutí 30. septembra 1994, hoci o určení jednotlivých podielov bolo rozhodnuté až neskôr. V tejto súvislosti treba ešte uviesť, že v každom prípade nemožno 20. marec 1995 považovať za dátum, keď bolo pridelenie podielov na európskom trhu po prvýkrát predmetom spoločnej dohody, lebo podľa zhodných vyhlásení ABB v jej odpovedi a podniku Pan‑Isovit (odpoveď Pan‑Isovitu zo 17. júna 1996 na žiadosť o informácie) bola takáto dohoda uzavretá na stretnutí 16. novembra 1994.

92      Treba uviesť, že vzhľadom na to, že účasť žalobcu na celkovej dohode o rozdelení európskeho trhu je preukázaná žalobcovou prítomnosťou na stretnutiach 30. septembra, 12. októbra a 16. novembra 1994, je zbytočné tvrdiť, že táto dohoda bola na rôznych vnútroštátnych trhoch vykonaná až po uzavretí dohôd v rámci vnútroštátnych kontaktných skupín.

93      Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia žalobcu treba zamietnuť v rozsahu, v akom popierajú zistenie uvedené v rozhodnutí týkajúce sa pozastavenia účasti žalobcu na karteli koncom roka 1993 a obnovenia účasti na tomto karteli od začiatku roka 1994.

94      Treba však ešte preskúmať postoj žalobcu v rozsahu, v akom popiera aj posúdenie trvania a pokračujúci charakter porušenia.

3.     O trvaní a pokračujúcom charaktere porušenia vytýkaného žalobcovi

–       Tvrdenia účastníkov konania

95      Žalobca uvádza, že keďže šlo o dva oddelené kartely, nezúčastnil sa na porušení článku 85 Zmluvy sústavne „od novembra – decembra 1990 a aspoň do marca alebo apríla 1996“, teda celkovo po obdobie 5 rokov a 5 mesiacov. Naopak, pokiaľ ide o pôvodný dánsky kartel, treba určiť trvanie skôr na 2 roky a 3 mesiace, a pokiaľ ide o neskorší európsky kartel, podľa jednotlivých krajín, v prípade Nemecka od 4 mesiacov do maximálne 16 až 18 mesiacov.

96      V rozsahu, v akom žalovaná tvrdí, že zohľadnila skutočnosť, že „spočiatku boli dohody nekompletné a mimo dánskeho trhu mali minimálny účinok“, treba uviesť, že menej závažné porušenie by malo viesť skôr k zisteniu menšej závažnosti než k obmedzeniu jeho trvania.

97      Žalovaná uvádza, že kartel tvoril skôr jediné porušenie než sériu viacerých odlišných dohôd, ktoré trvali až do jari 1996, a nie do jesene 1995, a ku koncu boli ešte tvrdšie než predtým.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

98      Podľa článku 1 druhého odseku rozhodnutia je žalobcovi vytýkané porušenie trvajúce „približne od novembra – decembra 1990 aspoň do marca alebo apríla 1996“.

99      Navyše vo štvrtom odseku odôvodnenia č. 153 rozhodnutia sa Komisia „domnieva, že dospela k záveru, že trvanie účasti rôznych podnikov a porušení bolo nasledujúce: a) ABB, [žalobca], Tarco a [Dansk Rørindustri]: začiatok okolo novembra 1990, potom postupné rozšírenie na celé Spoločenstvo a udržanie aspoň do marca alebo apríla 1996, s výnimkou obdobia približne najviac šesť mesiacov od októbra 1993 do marca 1994, počas ktorého boli dohody pozastavené“.

100    Je možné domnievať sa, že Komisia správne vypočítala trvanie porušenia vytýkaného žalobcovi.

101    Po prvé nemožno spochybniť, že účasť žalobcu sa začala v „novembri – decembri 1990“ na dánskom trhu a že žalobca ukončil svoju účasť na európskom karteli až „v marci alebo apríli 1996“. Jednak bolo v bodoch 42 až 45 vyššie preukázané, že žalobca sa v novembri 1990 zúčastnil na zvýšení cien, ktoré boli dohodnuté na stretnutí 22. novembra 1990. Jednak, pokiaľ ide o ukončenie účasti na karteli, stačí konštatovať, že žalobca priznáva, že sa 4. marca 1996 zúčastnil na stretnutí spolku riaditeľov a až do 25. marca 1996 sa zúčastňoval na stretnutiach nemeckej kontaktnej skupiny.

102    Po druhé žalobca nesprávne tvrdí, že Komisia mala konštatovať, že existovali dva oddelené kartely, a mala zohľadniť skutočnosť, že jeho účasť na dánskom karteli sa skončila v apríli 1993 a jeho účasť na európskom karteli sa začala až v marci 1995. V bodoch 50 až 65 a 84 až 88 vyššie sa už vlastne konštatovalo, že v auguste alebo v septembri 1993 sa žalobca ešte zúčastnil na dohode o budúcej dohode o rozdelení nemeckého trhu a ďalej sa od mája 1994 zúčastňoval na dohode o spoločnom sadzobníku v Nemecku. Z odôvodnenia č. 153 rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia pri posudzovaní trvania porušenia vytýkaného žalobcovi správne zohľadnila pozastavenie kartelu v období od októbra 1993 do marca 1994.

103    Okrem toho Komisia zohľadnila obdobie prerušenia kartelu, čo potvrdzuje výpočet pokuty uloženej žalobcovi. Z tretieho odseku odôvodnenia č. 175 rozhodnutia v podstate vyplýva, že trvanie uvádzané pri stanovení pokuty je rovnaké ako trvanie uvádzané v prípade ABB. Pokiaľ teda ide o ABB, v odôvodnení č. 170 rozhodnutia je spresnené, že skutočnosť, že dohody boli pozastavené „medzi koncom roka 1993 a začiatkom roka 1994“, patrí spoločne s okolnosťami, podľa ktorých boli dohody spočiatku neúplné a mimo dánskeho trhu mali obmedzený vplyv, ako aj s faktom, že dohody dosiahli svoju konečnú podobu až súčasne s kartelom na európskom trhu vytvorenom v rokoch 1994/1995, medzi faktory, ktoré Komisia zohľadnila, keď sa rozhodla použiť koeficient 1,4 na pokutu za porušenie, ktoré trvalo viac ako 5 rokov.

104    V tejto súvislosti je vhodné poznamenať, že skutočnosť, že obnovenie účasti žalobcu na karteli treba situovať do mája 1994, zatiaľ čo rozhodnutie zohľadňuje pozastavenie do „marca 1994“, nezneplatňuje posúdenie trvania porušenia Komisiou, lebo z odôvodnenia č. 170 rozhodnutia vyplýva, že pozastavenie kartelu na určitý počet mesiacov predstavovalo v každom prípade len jeden z faktorov na určenie dôsledku trvania porušenia, ktoré treba zohľadniť pri výpočte pokuty, takže tieto dôsledky nezáviseli od presného počtu mesiacov, počas ktorých boli dohody kartelu pozastavené.

105    Vzhľadom na to, že pozastavenie činnosti kartelu bolo pri posúdení trvania kartelu zohľadnené, žalobca sa nemôže opierať o skutočnosť, že Komisia posúdila kartel za jediné a pokračujúce porušenie.

106    Je potrebné uviesť, že Komisia v rozsahu, v akom posúdila predmetný kartel ako jediné a pokračujúce porušenie, zamietla tvrdenie predložené v priebehu správneho konania najmä žalobcom, podľa ktorého „dánsky“ a „európsky“ kartel predstavovali dve úplne odlišné a od seba nezávislé porušenia. V tomto kontexte Komisia zdôraznila, že od začiatku kartelu v Dánsku bolo jedným z dlhodobých cieľov rozšírenie kontroly na celý trh (tretí odsek odôvodnenia č. 140 rozhodnutia), že v období od septembra 1993 do marca 1994 mohlo byť každé prerušenie považované za pozastavenie dohôd a bežných vzťahov (tretí odsek odôvodnenia č. 141 rozhodnutia) a že medzi novou dohodou uzavretou na konci roka 1994 pre celý európsky trh a skoršími dohodami existovala, pokiaľ ide o metódy a postupy, zrejmá kontinuita (prvý odsek odôvodnenia č. 142 rozhodnutia).

107    Z toho vyplýva, že Komisia tým, že sa vo svojom rozhodnutí domnievala, že európsky kartel vytvorený od konca roka 1994 bol len pokračovaním predchádzajúceho kartelu medzi výrobcami na trhu mestského vykurovania, nedospela k záveru, že žalobca sa zúčastňoval na karteli nepretržite počas celého obdobia od novembra 1990 až do marca 1996. Tento výklad sa ponúka o to viac, že Komisia výslovne uznala, že pokiaľ ide o jediné a pokračujúce porušenie, jeho intenzita a jeho účinky sa v priebehu celého predmetného obdobia menili: postupne sa rozširovalo (s výnimkou krátkeho obdobia, v priebehu ktorého boli dohody pozastavené) z dohôd týkajúcich sa najskôr Dánska v roku 1991 na ostatné trhy, až po vytvorenie v roku 1994 paneurópskeho kartelu, ktorý sa týkal skoro celého obchodu s predmetnými výrobkami“ (tretí odsek odôvodnenia č. 145 rozhodnutia).

108    Z tohto dôvodu treba tvrdenia žalobcu týkajúce sa trvania a pokračujúceho charakteru porušenia zamietnuť.

109    Výhrada týkajúca sa existencie pokračujúceho kartelu od roku 1990 do roku 1996 sa má zamietnuť v celom rozsahu.

C –  O účasti na európskom karteli, pokiaľ ide o taliansky trh

1.     Tvrdenia účastníkov konania

110    Žalobca Komisii vytýka, že v súvislosti s ním nesprávne zohľadnila taliansky trh, na ktorom nebol žalobca prítomný. Nemožno ho robiť zodpovedným za porušenia spáchané na tomto trhu jeho miestnym predajcom Socologstor, pretože jeho účasť na tomto podniku predstavovala len 49 %.

111    V tomto ohľade nie je dôvod posudzovať situáciu Socologstoru odlišne od situácie KE KELIT Kunststoffwerk GmbH (ďalej len „KE KELIT“), ktorý bol tiež predajcom jeho výrobkov, ale ktorému bola uložená samostatná pokuta. Hoci by prítomnosť žalobcu na stretnutiach týkajúcich sa talianskeho trhu bolo možné považovať za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, Komisia nepreukázala, že žalobca mohol vnútiť svoju vôľu Socologstoru, aby tak obmedzil hospodársku súťaž.

112    Žalovaná odkazuje na dôkazy týkajúce sa pridelenia kvót pre Taliansko všetkým výrobcom vrátane žalobcu, ako aj účasti žalobcu na stretnutí kontaktnej skupiny pre Taliansko a na inom stretnutí 9. júna 1995 týkajúcom sa tejto krajiny. Žalobca by sa na týchto stretnutiach nezúčastnil, keby nemal, pokiaľ ide o Taliansko, žiadny skutočný záujem. Okrem toho skutočnosť, že Komisia mohla začať konanie priamo proti Socologstoru, nezbavuje žalobcu zodpovednosti za činnosti spáchané kartelom v Taliansku.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

113    Treba konštatovať, že žalobca nepopiera, že sa zúčastnil na prvom stretnutí kontaktnej skupiny pre Taliansko 21. marca 1995 v Miláne, ako aj na ďalšom stretnutí týkajúcom sa Talianska 9. júna 1995 v Zürichu.

114    Okrem toho z určitých poznámok získaných Komisiou od predmetných podnikov vyplýva, že pokiaľ ide o taliansky trh, žalobca bol zapojený do prideľovania kvót a projektov (prílohy 64, 111 a 188 oznámenia o výhradách), čo tiež potvrdil Pan‑Isovit (odpoveď Pan‑Isovitu zo 17. júna 1196 na žiadosť o informácie).

115    Preto je možné domnievať sa, že Komisia mala k dispozícii dostatok informácií, aby mohla rozhodnúť, že účasť žalobcu na európskom karteli bola rozšírená aj na taliansky trh, bez toho, aby bolo treba posúdiť, v akom rozsahu mohol žalobca kontrolovať správanie svojho predajcu na tomto trhu.

116    Výhradu uplatnenú žalobcom treba teda zamietnuť.

D –  O spolupráci týkajúcej sa noriem kvality

1.     Tvrdenia účastníkov konania

117    Žalobca uvádza, že sa nezúčastnil na porušení vytýkanom výrobcom potrubí, ktoré spočíva v používaní noriem kvality s cieľom udržať ceny na určitej úrovni a oddialiť zavedenie nových, hospodárnejších technológií. Naopak, bol obeťou takéhoto správania, ktoré bolo v prvom rade namierené proti technológii, ktorú žalobca vyvinul.

118    V tejto súvislosti žalovaná nesprávne tvrdí, že toto porušenie nie je súčasťou správania, za ktoré bola rozhodnutím uložená sankcia. Hoci takéto porušenie nie je zahrnuté v „hlavných charakteristikách“ porušenia, rozhodnutie vo svojom odôvodnení č. 2 stanovuje, že toto správanie predstavuje osobitné porušenie, ktoré možno pripísať najmä žalobcovi. Navyše článok 1 rozhodnutia výslovne odkazuje na odôvodnenie vypracované v rozhodnutí na účely definovania predmetného porušenia.

119    Žalovaná uvádza, že rozhodnutie neuvádza v článku 1 výroku používanie noriem kvality medzi hlavnými charakteristikami porušenia. Otázku, či bol žalobca preto, lebo mal účinnejšiu technológiu, obeťou spolupráce, pokiaľ ide o normy kvality, treba preskúmať pri posudzovaní poľahčujúcich okolností zohľadnených pri stanovení výšky pokuty.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

120    Je vhodné konštatovať, že používanie noriem kvality s cieľom udržať ceny na určitej úrovni a oddialiť zavedenie nových, hospodárnejších technológií sa nachádza medzi charakteristikami predmetného porušenia, ktoré sú uvedené v odôvodnení č. 2 rozhodnutia. Komisia ďalej po preskúmaní úlohy profesijnej asociácie „European District Heating Pipe Manufacturers Association“ (ďalej len „EuHP“) v karteli v odôvodneniach č. 113 až 115 rozhodnutia odkazuje na úmysel ABB používať normy kvality ako prostriedok, ako zabrániť žalobcovi používať nepretržitý výrobný postup umožňujúci znížiť výrobné náklady a na základe toho aj ceny. Okrem toho je medzi obmedzeniami hospodárskej súťaže vyvolanými kartelom v poslednej zarážke odôvodnenia č. 147 rozhodnutia uvedené: „Využívať normy s cieľom zabrániť alebo oddialiť zavedenie nových technológií, ktoré môžu spôsobiť pokles cien (členovia EuHP).“

121    Je však potrebné konštatovať, že spolupráca týkajúca sa noriem kvality sa nenachádza medzi hlavnými charakteristikami uvedenými v treťom odseku článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia v opravenom znení. V tejto súvislosti treba uviesť, že dánska verzia rozhodnutia, ktorá bola oznámená žalobcovi 21. októbra 1998, skutočne obsahovala vo svojom výroku časť uvádzajúcu spoluprácu týkajúcu sa noriem kvality medzi hlavnými charakteristikami kartelu. Komisia tým, že túto časť opravným rozhodnutím zo 6. novembra 1998 vymazala z výroku, jasne vyjadrila svoj úmysel nepovažovať túto spoluprácu za časť porušenia vytýkaného žalobcovi.

122    Hoci aj naďalej existuje určitá inkoherencia vzhľadom na to, že spolupráca týkajúca sa noriem kvality nie je uvedená vo výroku rozhodnutia medzi znakmi predmetného porušenia, ale je viackrát opísaná v jeho odôvodneniach, po vyjasnení súvisiacom s uvedeným opravným rozhodnutím je nepochybné, že Komisia nevytýka žalobcovi, že sa dopustil porušenia článku 85 Zmluvy tým, že spolupracoval na normách kvality.

123    Z tohto dôvodu nemôže žalobca spochybniť platnosť rozhodnutia tvrdením, že sa na takejto spolupráci nezúčastnil.

124    Túto výhradu treba zamietnuť.

E –  O zosúladených postupoch proti Powerpipe

1.     Tvrdenia účastníkov konania

125    Žalobca popiera všetky tvrdenia, ktoré sa ho týkajú, uvedené v rozhodnutí vzťahujúcom sa k zosúladeným postupom proti Powerpipe. Hoci sa zúčastnil na stretnutiach, počas ktorých boli zosúladené postupy prerokovávané, vo vzťahu k Powerpipe nevykonal žiadne zosúladené postupy.

126    Na úvod žalobca spresňuje, že k stretnutiu v Billunde v júli 1992 a k zamestnaniu generálneho riaditeľa Powerpipe, švédskeho podniku, došlo pred vstupom Švédska do Európskej únie 1. januára 1995. Z toho vyplýva, že tieto skutočnosti sú relevantné len vtedy, ak mali účinok na hospodársku súťaž v rámci Európskej únie. Pokiaľ však taký účinok vôbec existoval, bol minimálny.

127    Žalobca sa skutočne zúčastnil na stretnutí v Billunde s ABB a Powerpipe, na ktorom ABB Powerpipe varovala. Na tomto stretnutí bol však prerokovávaný možný predaj Powerpipe spoločnosti ABB a/alebo žalobcovi a žalobca prestal rokovať s ABB v okamihu, keď jasne vyjadrila svoj úmysel Powerpipe zavrieť a rozdeliť.

128    Pokiaľ ide o zamestnanie generálneho riaditeľa Powerpipe, už dlhšie bolo plánované otvoriť lobistickú kanceláriu v Bruseli a návrh obsadiť túto pozíciu uvedenou osobu sa zdal byť dobrou voľbou. Táto otázka bola znovu nastolená neskôr, pravdepodobne v jeseni 1993 alebo na začiatku roka 1994. Žalobca sa o jeho zamestnaní dozvedel, až keď mu ABB predložila faktúru nákladov spojených s touto osobou. Žalobca pochopil, že predmetná osoba si priala opustiť Powerpipe a sama sa kontaktovala s ABB. V tomto kontexte žalobca súhlasil so zaplatením časti nákladov spojených s jej zamestnaním. Nevedel o akejkoľvek kampani ABB, ktorá by smerovala k zamestnaniu ďalších zamestnancov Powerpipe, ani sa na žiadnej kampani nezúčastnil.

129    Žalobca nepopiera, že po tom, ako Henss vykonával silný nátlak v súvislosti s projektom Neubrandenburg, kontaktoval sa v roku 1994 s Powerpipe, aby ho presvedčil, že sa má z tohto projektu stiahnuť, a navrhol mu, aby spoločne s podnikom Henss/Isoplus našiel zmierlivé riešenie. Počas tohto rozhovoru ani počas druhého telefonického rozhovoru sa však podniku Powerpipe nijakým spôsobom nevyhrážal.

130    Pokiaľ ide o projekt Leipzig‑Lippendorf, žalobca uvádza, že napriek tomu, že v rámci kartelu bolo dohodnuté, že tento projekt bude pridelený trom nemeckým výrobcom, rozhodol sa, že sa pokúsi získať ho. Spresňuje, že musel nariadiť svojej nemeckej dcérskej spoločnosti, aby stiahla ponuku predloženú v rámci tohto projektu na dvadsaťmetrové potrubia a nahradila ju ponukou na osemnásťmetrové potrubia. Táto prvá ponuka vyžadovala významné investície v jeho novej výrobnej jednotke, ktoré nemohli byť výnosné. Nová ponuka nebola podaná len preto, lebo došlo k omylu. Keďže tvorca projektu bol znepokojený tým, že prvá ponuka bola vzatá späť, rokovania žalobcu s ním boli prerušené.

131    Pokiaľ ide o stretnutie 24. marca 1995, žalobca uvádza, že nevie o tom, že by sa k tomuto momentu autor projektu Leipzig‑Lippendorf rozhodol projekt prideliť Powerpipe. Žalobca sa nezúčastnil na prvej časti stretnutia, na ktorej sa mohlo diskutovať o zosúladenom postupe proti Powerpipe. V priebehu časti stretnutia, na ktorej sa zúčastnil, trval Henss na otázke zosúladených postupov. Žalobca však vyzval združenie troch nemeckých výrobcov, aby sa snažilo dostať sa na cenu Powerpipe, a dokonca mu ponúkol dodávať potrubia ako subdodávateľ. Diskusie sa okrem toho týkali technickej nespôsobilosti Powerpipe uspokojiť ponuku, osobitne v stanovenej lehote. V priebehu stretnutia navrhol žalobca ABB, aby autorovi projektu vysvetlila škodu, ktorá už bola spôsobená celkovému obrazu mestského vykurovania výberom nedostatočne kvalifikovaného dodávateľa v prípade turínskeho projektu. Kroky ABB smerom k autorovi projektu neboli úspešné, pretože združenie si neprialo dostať sa na cenu Powerpipe. Žalobca sa dozvedel, že Powerpipe získal zákazku až v apríli 1995.

132    Žalobca nevykonal voči Powerpipe žiadnu dohodu. Podľa toho, čo vie, to tak bolo aj v prípade ostatných výrobcov, s výnimkou ABB a Isoplus. Tieto dva posledné podniky na stretnutí EuHP 5. mája 1995 trvali na tom, aby bol voči Powerpipe uskutočnený zosúladený postup, ktorý by mu spôsobil problémy so zásobovaním. Keďže žalobca nevyrábal zariadenia, ktoré požadoval subdodávateľ projektu Leipzig‑Lippendorf, nebol schopný ich dodať. Takisto nebola potvrdená žiadna dohoda namierená proti Powerpipe na stretnutí, ktoré sa konalo 13. júna 1995.

133    Pokiaľ ide o Lymatex, žalobcovho subdodávateľa, tento podnik mu v nijakom prípade neprikázal, aby škodil Powerpipe. V tom čase sa Lymatex dostal do veľkého omeškania, pokiaľ ide o dodávky tesnení žalobcovi, zatiaľ čo žalobca mal v roku 1995 zmluvnú povinnosť odoberať od neho všetky tesnenia, ktoré potreboval. V rozpore s tým, čo je uvedené v odôvodnení č. 102 rozhodnutia, žalobca trval iba na tom, aby Lymatex dodržal povinnosti, ktoré voči nemu má. Žalobcovi bol adresovaný návrh listu Powerpipe z podnetu Lymatexu, zjavne preto, aby mu Lymatex ukázal, že sa usiluje riešiť svoje problémy s dodávkami, a žalobca tento návrh nikdy nekomentoval.

134    Okrem toho problém, ktorý mal Powerpipe pri výkone svojich zmluvných povinností, bol spôsobený jeho vlastným správaním. Pokiaľ ide o projekt Århus Kommunale Væerker (ÅKV), Powerpipe uzavrel neuskutočniteľnú zmluvu, ktorá mu uložila povinnosťdodať tesnenia rovnakého druhu ako tie pre žalobcu, a to vo veľmi krátkej lehote. Autor tohto projektu nakoniec uvedenú zmluvu zrušil z dôvodu nesplnenia dodávok Powerpipe. Rozhodnutie zrušiť zmluvu bolo teda prijaté nezávisle od rozhodnutia Lymatexu viac nezásobovať Powerpipe. To je potvrdené skutočnosťou, že rozhodnutie zrušiť tieto dodávky Powerpipe bolo prijaté 10. mája 1995, teda v ten istý deň, keď Lymatex informoval Powerpipe, že má prechodné problémy s dodávkami a pred septembrom 1995 nemôže prijímať nové objednávky. Dôvody zrušenia zmluvy zákazníkom nemali nič spoločné so správaním žalobcu.

135    Z tohto dôvodu nehral žalobca nijakú rolu pri pokuse vylúčiť Powerpipe z trhu. Skutočnosť, že trval na dodávkach od Lymatexu, bola úplne oprávnená a údajné následky tohto postoja pre Powerpipe neboli výsledkom žiadneho nezákonného správania.

136    Žalovaná uvádza, že žalobca pripúšťa svoju účasť na mnohých stretnutiach, na ktorých boli prerokovávané opatrenia voči Powerpipe, najmä na stretnutí v júni 1992 s ABB a Powerpipe, na ktorom bol Powerpipe „varovaný“. Toto priznanie stačí, aby bol žalobca zapojený do zosúladených postupov proti Powerpipe. Navyše žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by spochybnili zistenia uvedené v odôvodneniach č. 143 a 144 rozhodnutia, podľa ktorých sa svojou prítomnosťou na stretnutí 24. marca 1995 zúčastnil na dohode, ktorá mala poškodzovať Powerpipe.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

137    Po prvé treba uviesť, že žalobca nevyvrátil zistenia Komisie, pokiaľ ide o spoluprácu na pláne smerujúcom k vylúčeniu Powerpipe a osobitne pokiaľ ide o zamestnanie kľúčového zamestnanca Powerpipe.

138    Žalobca nespochybňuje, že sa zúčastnil na stretnutí v júli 1992 v Billunde, ktoré je opísané v odôvodnení č. 91 rozhodnutia. Navyše nebolo spochybnené, že žalobca uzavrel a vykonal dohodu s ABB, ktorá smerovala k zamestnaniu generálneho riaditeľa Powerpipe a rozdeleniu nákladov súvisiacich s týmto zamestnaním.

139    V tejto súvislosti nemožno prijať tvrdenie žalobcu, podľa ktorého dohoda o podieľaní sa na nákladoch súvisiacich so zamestnaním nemala za cieľ poškodzovať Powerpipe. Vzhľadom na výstrahu ABB adresovanú Powerpipe už v júli 1992, keď sa s ním táto spoločnosť stretla za prítomnosti žalobcu, si žalobca nemohol nevšimnúť, že úmysel ABB zamestnať zamestnancov Powerpipe bol súčasťou stratégie, ktorá mala za cieľ poškodzovať Powerpipe. Zo záznamu ABB z 2. júla 1993, ktorý bol určený na prípravu stretnutia ABB so žalobcom, skutočne vyplýva, že zamestnanie tohto generálneho riaditeľa sa považovalo za „spoločný postup voči Powerpipe“ (príloha 48 oznámenia o výhradách). Žalobca počas správneho konania uznal, že vymenovanie predmetnej osoby bolo možné považovať za negatívny postup voči Powerpipe (vyjadrenie pána Becha uvedené v prílohe odpovede žalobcu z 25. apríla na žiadosť o informácie z 13. marca 1996).

140    V každom prípade, aj keď žalobca môže tvrdiť, že spočiatku súhlasil s podieľaním sa na nákladoch na zamestnanie len s cieľom umožniť otvorenie novej lobistickej kancelárie, toto vysvetlenie neodôvodňuje skutočnosť, že súhlasil so zaplatením príspevku vo chvíli, keď bolo zjavné, že predmetná osoba bola zamestnaná ABB, aby vykonávala iné ako plánované úlohy.

141    V druhom rade nie je namietané, že v čase, keď sa Powerpipe uchádzal o projekt Neubrandenburg, dohodol sa žalobca s podnikmi ABB a Henss, že bude vykonávať tlak na Powerpipe, aby vzal svoju ponuku späť. Hoci žalobca sám Powerpipe počas ich stretnutí neohrozil, je nesporné, že sa správal podľa postupu dohodnutého s ostatnými účastníkmi kartelu. Žalobca teda priznáva, že jeho obchodný riaditeľ v tom čase Powerpipe potvrdil, že medzi subjektmi v danej oblasti existoval určitý kartel.

142    Pokiaľ ide o nátlak, ktorému bol žalobca vystavený, je vhodné uviesť, že podnik, ktorý sa s inými podnikmi zúčastňuje na protisúťažných činnostiach, sa nemôže odvolávať na skutočnosť, že sa na nich zúčastňoval pod nátlakom iných účastníkov. Skôr ako zúčastniť sa na predmetných činnostiach mohol totiž oznámiť nátlak, ktorému bol vystavený, príslušným orgánom a podať Komisii sťažnosť podľa článku 3 nariadenia č. 17 (rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Hüls/Komisia, T‑9/89, Zb. s. II‑499, body 123 a 128; a Tréfileurope/Komisia, už citovaný, bod 58).

143    V treťom rade, pokiaľ ide o zadanie projektu Leipzig‑Lippendorf, treba uviesť, že závery Komisie sú založené na výsledkoch stretnutia, ktoré sa konalo 24. marca 1995 v Düsseldorfe.

144    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobca nespochybňuje, že v rámci kartelu existovala dohoda, podľa ktorej bol projekt Leipzig‑Lippendorf určený ABB, Henss/Isoplus a Pan‑Isovitu.

145    V tomto kontexte bola Komisia oprávnená v odôvodnení č. 99 svojho rozhodnutia uviesť, že stiahnutie ponuky predloženej žalobcom na tento projekt je možné aspoň sčasti vysvetliť nátlakom, ktorý vykonávali ostatí výrobcovia. Hoci sa žalobca domnieval, že investície nevyhnutné v súvislosti s jeho prvou ponukou nemôžu byť výnosné, tvrdenie, že jeho nová ponuka nebola podaná len „omylom“, nie je vierohodné, pretože v súvislosti so zadaním projektu v rámci kartelu mal vedieť, že takéto správanie je v súlade s tým, čo od neho očakávali ostatní účastníci kartelu.

146    Z poznámok, ktoré si zo stretnutia 24. marca 1995 urobil Tarco, vyplýva (príloha 143 oznámenia o výhradách), že skutočnosť, že Powerpipe získal projekt Leipzig‑Lippendorf, viedla k diskusiám o rade opatrení. Podľa týchto poznámok:

„[Powerpipe] zjavne získal [projekt] Leipzig‑Lippendorf.

–        Žiaden výrobca nesmie dodávať nijaký výrobok L‑L, IKR, Mannesmann‑Seiffert, VEAG.

–        Všetky žiadosti o informácie týkajúce sa projektu musia byť oznámené [X].

–        Žiaden zo subdodávateľov nesmie pracovať pre [Powerpipe]; v opačnom prípade bude ukončená akákoľvek spolupráca.

–        Pokúsime sa zabrániť [Powerpipe], aby sa zásobil napríklad plastami atď.

–        EuHP zistí, či je možné sťažovať sa na zadanie zmluvy nekvalifikovanému podniku.“

147    Treba pripomenúť, že účasť podniku na stretnutí, ktorého predmet je zjavne protisúťažný, bez verejného dištancovania sa od jeho obsahu môže vo vzťahu k ostatným účastníkom vyvolávať dojem, že tento podnik súhlasí s výsledkami stretnutí a že bude konať v súlade s nimi (pozri judikatúru uvedenú v bode 39 vyššie). Za týchto podmienok na preukázanie účasti podniku na zosúladenom konaní stačí, že na stretnutí, na ktorom sa daný podnik zúčastnil, boli protiprávne zosúladené konania spomenuté.

148    Keďže na stretnutí 24. marca 1995 boli protisúťažné opatrenia spomenuté, všetky podniky, ktoré sa na tomto stretnutí zúčastnili bez toho, aby sa verejne od neho dištancovali, treba považovať za účastníkov dohody alebo zosúladeného postupu, ku ktorým týmito opatreniami došlo.

149    V tejto súvislosti je otázka, či bol projekt Leipzig‑Lippendorf zadaný Powerpipe už na stretnutí 24. marca 1995, irelevantná. Opatrenia, o ktorých sa diskutovalo na stretnutí 24. marca 1995, skutočne vychádzali z predpokladu, že Powerpipe túto zmluvu získa. V každom prípade, aj keď je možné, že zmluva medzi VEAG, spoločnosťou, ktorá predmetné zadávacie konanie vyhlásila, a Powerpipe bola podpísaná až po tomto stretnutí, z listu VEAG hlavnému zhotoviteľovi projektu z 21. marca 1995 (príloha 142 oznámenia o výhradách), ako aj z odpovede VEAG z 29. septembra 1995 na žiadosť o informácie vyplýva, že rozhodnutie zadávacieho orgánu v prospech Powerpipe bolo prijaté 21. marca 1995, to znamená pred inkriminovaným stretnutím.

150    Okrem toho žalobca, aby sa zbavil svojej zodpovednosti, nemôže tvrdiť, že sa nezúčastnil na tej časti stretnutia, na ktorej bol možno prerokovávaný spoločný postup proti Powerpipe. Pokiaľ ide o časť, na ktorej sa zúčastnil, žalobca priznáva, že Henss trval na otázke „spoločného postupu“.

151    Navyše správanie žalobcu na stretnutí 24. marca 1995 nemožno v nijakom prípade chápať ako verejné dištancovanie sa od rozhodnutia nedodávať Powerpipe, keďže s ohľadom na tento kontext, najmä na situáciu Powerpipe v projekte ÅKV a na problémy s dodávkami Lymatexu, žalobca naopak potvrdil postoj, ktorý toto rozhodnutie potvrdzuje.

152    Po prvé žalobca nepopiera, že vyjadril svoj nesúhlas, keď zistil, že Powerpipe sa po tom, ako získal projekt ÅKV určený kartelom ABB a žalobcovi, podarilo nechať sa v rámci plnenia tejto zákazky zásobovať od švédskej dcérskej spoločnosti žalobcu.

153    Po druhé treba považovať za preukázané, že žalobca intervenoval u Lymatexu, aby Lymatex oneskoril svoje dodávky Powerpipe. Tvrdenie Powerpipe, podľa ktorého mu člen personálu Lymatexu potvrdil, že rozhodnutie do septembra 1995 ho nezásobovať nesúviselo s výrobnými problémami, ktoré Lymatex uvádza vo svojom liste z 10. mája 1995 Powerpipe (príloha 153 oznámenia o výhradách), je potvrdené skutočnosťou, že návrh tohto listu (príloha 155 oznámenia o výhradách) sa nachádzal pri šetreniach, ktoré uskutočnila Komisia najmä 28. júna 1995 v kancelárii riaditeľa žalobcu. Skutočnosť, že Lymatex považoval za nutné informovať žalobcu o jeho odpovedi Powerpipe ešte pred odoslaním tejto odpovede Powerpipe, dokazuje, že Lymatex chcel umožniť žalobcovi zasiahnuť, pokiaľ ide o odpoveď, ktorú zamýšľal dať na túto objednávku. S ohľadom na rozhodnutie prijaté na stretnutí 24. marca 1995 nezásobovať Powerpipe nemožno prítomnosť návrhu odpovede Lymatexu u žalobcu chápať inak ako potvrdenie skutočnosti, že žalobca mal 10. mája 1995 alebo predtým kontakty s Lymatexom, počas ktorých vyjadril svoju vôľu oneskoriť dodávky Powerpipe. Tento záver nie je vyvrátený skutočnosťou, že Lymatex nezrušil ostatné objednávky Powerpipe. Treba teda v tejto súvislosti konštatovať, že Lymatex nedal žalobcovi úprimné vysvetlenie o zaslaní návrhu odpovede žalobcovi, tvrdiac, že nešlo o návrh odpovede, ale o kópiu tohto listu Powerpipe a že chcel len ukázať, že robí niečo, aby dodržal svoje zmluvné povinnosti voči žalobcovi (príloha 157 oznámenia o výhradách), zatiaľ čo z údajov na verzii listu, ktorú mal k dispozícii žalobca, jasne vyplýva, že šlo o návrh, ktorý bol odoslaný niekoľko hodín predtým, ako bola konečná verzia tohto listu odoslaná Powerpipe.

154    Keďže bolo dostatočne preukázané, že žalobca sa nedištancoval od rozhodnutia o bojkote, ktoré bolo prijaté na stretnutí 24. marca 1995, nie je relevantné určiť, v akom rozsahu je správanie žalobcu priamou príčinou strát, o ktorých Powerpipe tvrdí, že ich utrpel najmä v rámci projektu ÅKV.

155    Z toho vyplýva, že Komisia správne preukázala účasť žalobcu na dohode, ktorej cieľom bolo poškodzovať Powerpipe, lebo žalobca nepreukázal, že sa dištancoval od výsledku predmetnej schôdzky.

156    Tento záver nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že v nijakom prípade nemohol bojkotovať Powerpipe, pretože nevyrábal zariadenia požadované subdodávateľom daného projektu.

157    Bojkotu sa totiž môže podnik dopustiť bez toho, aby sa skutočne zúčastnil alebo mohol zúčastniť na jeho realizácii. Opačný postoj by viedol k záveru, že podniky, ktoré súhlasili s opatreniami bojkotu, ale ktoré samy nemali príležitosť prijať opatrenie na jeho uskutočnenie, by unikli akejkoľvek zodpovednosti za svoju účasť na dohode.

158    V tomto smere treba uviesť, že podnik, ktorý sa zúčastnil na mnohotvárnom porušení pravidiel hospodárskej súťaže vlastným správaním, ktoré spočíva v dohode alebo v zosúladenom postupe s protisúťažným predmetom v zmysle článku 85 ods. 1 Zmluvy a ktorého cieľom je uskutočnenie porušenia ako celku, môže byť takisto zodpovedným za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia za celý čas jeho účasti na tomto porušení, ak je dokázané, že predmetný podnik vie o protiprávnom správaní ostatných účastníkov alebo že ho môže rozumne predpokladať a je pripravený prijať z toho vyplývajúce riziko (pozri v tomto zmysle rozsudok komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný, bod 203).

159    Tým, že sa žalobca zúčastnil na stretnutí 24. marca 1995, vedel o zamýšľaných opatreniach, ktoré mali poškodzovať obchodnú činnosť Powerpipe. Keďže sa od týchto opatrení nedištancoval, mohli sa ostatní účastníci domnievať, že súhlasí s výsledkom tohto stretnutia, že sa mu podriadi a že je pripravený prijať súvisiace riziko.

160    Napokon, pokiaľ Komisia uvádzala činnosti vo Švédsku pred jeho pristúpením k Európskej únii 1. januára 1995, stačí uviesť, že opatrenia, ktoré mali poškodzovať činnosť Powerpipe, za ktoré má byť žalobca zodpovedný, boli urýchlené vstupom Powerpipe na nemecký trh, a teda od začiatku mu mali brániť v rozvoji jeho činnosti v Európskej únii. Navyše, keďže súhlasil, že bude prispievať na zamestnanie generálneho riaditeľa Powerpipe, žalobca skutočne už pred 1. januárom 1995 vykonal na spoločnom trhu dohodu, ktorá mala poškodzovať činnosť Powerpipe. Z toho vyplýva, že Komisia zohľadnila protisúťažné činnosti, ktoré vznikli vo Švédsku, v rozsahu, v akom sa skutočne týkali hospodárskej súťaže vnútri Európskej únie.

161    V tejto súvislosti je v odôvodnení rozhodnutia č. 148 jasne uvedené toto:

„Na účely tohto konania Komisia zohľadní spoločné postupy proti Powerpipe pred pristúpením Švédska k Spoločenstvu (1. [januára] 1995) len v rozsahu, v akom ovplyvnili súťaž vnútri Únie (vstup Powerpipe na nemecký trh) alebo v akom nepriamo dokazujú existenciu plánu poškodzovať alebo vytláčať Powerpipe po tomto dátume.“

162    Z uvedeného vyplýva, že treba tiež zamietnuť výhradu týkajúcu sa zosúladených postupov proti Powerpipe.

F –  O nátlaku vykonávanom ABB

1.     Tvrdenia účastníkov konania

163    Žalobca tvrdí, že Komisia podcenila nátlak, ktorý naňho vyvíjala ABB, čo žalovaná popiera.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

164    Ako poznamenal žalobca, treba uviesť, že Komisia vo svojom rozhodnutí niekoľkokrát uviedla, že ABB vykonávala na ostatné podniky odvetvia značný nátlak s cieľom presvedčiť ich, aby súhlasili s predmetnými protisúťažnými dohodami. Navyše Komisia pri stanovovaní výšky pokuty ABB uznala, že ABB „systematicky uplatňovala svoju ekonomickú silu a zdroje veľkého nadnárodného podniku, aby posilnila účinnosť kartelu a uistila sa, že ostatné podniky budú plniť jej priania“ (odôvodnenie č. 169 rozhodnutia).

165    Pokiaľ ide o porušenie vytýkané žalobcovi, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa podnik, ktorý sa zúčastňuje na protisúťažných činnostiach na nátlak ostatných účastníkov, nemôže odvolávať na tento nátlak, pretože mohol oznámiť nátlak, ktorému bol vystavený, skôr než sa na predmetných činnostiach zúčastnil (pozri judikatúru uvedenú v bode 142 vyššie).

166    Keďže túto výhradu nemožno prijať, treba dôvod spočívajúci v skutkových omyloch pri uplatnení článku 85 ods. 1 Zmluvy v celom rozsahu zamietnuť.

II –  O druhom dôvode spočívajúcom v porušení práva na obhajobu

A –  O prístupe k spisu

1.     Tvrdenia účastníkov konania

167    Žalobca tvrdí, že ho Komisia odradila od toho, aby trval na prístupe k spisu. Podniku Pan‑Isovit, ktorý tak zjavne urobil, tak bola uložená nižšia pokuta ako tá, ktorá bola z dôvodu tejto spolupráce uložená ostatným. Žalobca pod nátlakom súhlasil s tým, že sa vzdá časti svojich práv, lebo dúfal, že získa listiny týkajúce sa kartelu priamo od ABB. ABB mu však poskytla len určitý výber z týchto listín, ktoré navyše neboli úplné. V tejto súvislosti žalobca tvrdí, že voľba Komisie ponechať na dotknutých podnikoch, aby zaistili príslušnú výmenu listín zo spisu, nebola uspokojivým riešením.

168    Žalovaná popiera, že bránila podnikom v prístupe k spisu, a pripomína, že žalobca súhlasil s organizovaním výmeny listín medzi dotknutými podnikmi. Zníženie výšky pokuty Pan‑Isovitu nesúviselo s postojom tohto podniku, pokiaľ ide o prístup k spisu. Čo sa týka ABB, tvrdenie, že táto spoločnosť neposkytla úplnú dokumentáciu, nie je úplne presné.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

169    Podľa ustálenej judikatúry je cieľom prístupu k spisu vo veciach hospodárskej súťaže umožniť adresátom oznámenia o výhradách oboznámiť sa s dôkazmi uvedenými v spise Komisie, aby sa na základe nich mohli vecne vyjadriť k záverom, ku ktorým dospela Komisia vo svojom oznámení o výhradách (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 89, a z 8. júla 1999, Hercules Chemicals/Komisia, C‑51/92 P, Zb. s. I‑4235, bod 75; rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 59, a ICI/Komisia, T‑36/91, Zb. s. II‑1847, bod 69). Prístup k spisu tak vyplýva z procesných záruk určených na ochranu práv na obhajobu a osobitne na zabezpečenie skutočného výkonu práva byť vypočutý stanoveného v článku 19 ods. 1 a 2 nariadenia č. 17 a článku 2 nariadenia Komisie č. 99/63/EHS z 25. júla 1963 o výsluchoch stanovených v článku 19 ods. 1 a 2 nariadenia č. 17 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 127, s. 2268) (rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, T‑65/89, Zb. s. II‑389, bod 30).

170    Podľa ustálenej judikatúry je Komisia povinná na účely umožnenia predmetným podnikom a združeniam podnikov efektívne sa brániť proti výhradám vzneseným proti nim v oznámení o výhradách umožniť im prístup k celému vyšetrovaciemu spisu, s výnimkou dokumentov obsahujúcich obchodné tajomstvá iných podnikov, iných dôverných informácií a interných dokumentov Komisie (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný, bod 54, a z 19. mája 1999 BASF Coatings/Komisia, T‑175/95, Zb. s. II‑1581).

171    V rámci kontradiktórneho konania vedeného podľa nariadenia č. 17 nemôže Komisia sama rozhodovať, ktoré z dokumentov sú využiteľné na obranu (rozsudky z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, už citovaný, bod 81, a ICI/Komisia, už citovaný, bod 91). S ohľadom na všeobecnú zásadu rovnosti prostriedkov v konaní nemožno pripustiť, aby Komisia sama rozhodovala o použití alebo nepoužití dokumentov proti podnikom, zatiaľ čo tieto podniky k nim nemali prístup, a teda nemohli sa rozhodnúť, či tieto dokumenty použijú alebo nepoužijú na svoju obranu (rozsudky z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, už citovaný, bod 83, a ICI/Komisia, už citovaný, bod 93).

172    S ohľadom na tieto pravidlá treba overiť, či Komisia v prejednávanej veci sprístupnila celý vyšetrovací spis.

173    Najprv treba uviesť, že Komisia vo svojom liste z 20. marca 1997, ktorý bol pripojený k oznámeniu o výhradách, žalobcovi oznámila:

„Na účely pomoci podnikom pripraviť si vyjadrenia k výhradám, ktoré im boli oznámené, im Komisia môže povoliť nahliadnutie do spisu, ktorý sa ich týka. V prejednávanej veci pripojila Komisia k oznámeniu o výhradách celú príslušnú dokumentáciu, ktorá sa skladá z celej príslušnej korešpondencie podľa článku 11 nariadenia [č. 17]. Odkazy na skutočnosti, ktoré nesúvisia s predmetom veci, boli z dokumentov pripojených k oznámeniu o výhradách vymazané. Pokiaľ si budete priať preskúmať v kanceláriách Komisie listiny, do ktorých môžete nahliadnuť a ktoré sa týkajú vášho podniku, alebo pokiaľ máte otázky týkajúce sa tohto postupu, kontaktujte sa, prosím […] v lehote troch týždňov od doručenia tohto listu.“

174    Žalobca po písomnej otázke položenej Súdom prvého stupňa potvrdil, že sa 23. apríla 1997 obrátil na Komisiu, aby mu bol umožnený prístup k celému spisu. Hoci je nesporné, že sa takýto telefonický hovor konal, strany sa nezhodujú na jeho presnom obsahu, najmä pokiaľ ide na jednej strane o to, či Komisia odmietla žiadosť o prístup k spisu, pričom uviedla, že „ak si podniky skutočne prajú preukázať spoluprácu, mali by skôr samy zaistiť výmenu kópií“, a na druhej strane o to, či žalobca nakoniec žiadal o prístup k úplnému spisu. Nie je však popierané, že pri tomto rozhovore šlo o postup výmeny listín medzi dotknutými podnikmi.

175    Je nesporné, že v apríli a máji 1997 Komisia navrhla podnikom, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, aby si vymenili všetky dokumenty, ktoré boli zadržané v priebehu šetrenia. Nespochybňuje sa, že všetky dotknuté podniky, okrem Dansk Rørindustri, s takouto výmenou dokumentov súhlasili. Potom všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na výmene listín, medzi nimi aj žalobca, dostali od nich listiny nimi zadržané spolu so zoznamom vypracovaným dotknutým podnikom alebo v prípade ABB a Pan‑Isovitu na ich žiadosť Komisiou. Pokiaľ ide o dokumenty zadržané podnikom Dansk Rørindustri, časť týchto dokumentov bola na žiadosť Komisie oznámená ostatným podnikom 18. júna 1997, zatiaľ čo druhú časť odoslala samotná Komisia 24. septembra 1997.

176    Tiež platí, že po telefonickom rozhovore 23. apríla 1997 sa žalobca v súvislosti s prístupom k dokumentom s Komisiou nekontaktoval.

177    Vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa žalobca uviedol, že z tohto telefonického rozhovoru odvodil, že bolo v jeho záujme nežiadať o právo k úplnému spisu Komisie, pretože inak by mu Komisia vytýkala nedostatok spolupráce pri správnom konaní.

178    Treba však konštatovať, že žalobca neprináša žiaden dôkaz o správaní komisie, z ktorého by bolo možné rozumne v danom čase odvodiť, že výkon jeho práva na prístup k vyšetrovaciemu spisu by vplýval na neskoršie posúdenie jeho stupňa spolupráce pri stanovení výšky pokuty. Platí, že ABB v liste zo 6. júna 1997 adresovanom Komisii spojila svoj návrh na výmenu listín so svojou vôľou spolupracovať s Komisiou a že Tarco za seba v liste z 19. júna 1997 Komisii potvrdil, že svojou účasťou na výmene listín „naďalej vyjadruje [svoju] vôľu spolupracovať a [svoju] skutočnú spoluprácu s Komisiou, aj keď riskuje, že nebude mať prístup k úplnému spisu“. Tieto tvrdenia odvolávajúce sa na vôľu dotknutých podnikov aj naďalej spolupracovať nie sú v súlade so správaním Komisie, ktoré by mohlo vyvolať dojem, že žiadosť o prístup k spisu by mohla viesť k zvýšeniu pokuty. Žalobca tiež nepreukázal svoje tvrdenie vyjadrené v žalobe, podľa ktorého súhlasil s tým, že nebude trvať na prístupe k spisu „pod nátlakom“. To isté platí, aj pokiaľ ide o jeho tvrdenie, podľa ktorého by mala žiadosť o prístup k spisu pre Pan‑Isovit vplyv na posúdenie jeho spolupráce pri výpočte výšky pokuty.

179    Preto je potrebné dospieť k záveru, že žalobca nepreukázal, že Komisia vyvolávala nátlak, aby žalobca nevyužil možnosť prístupu k úplnému vyšetrovaciemu spisu. Vzhľadom na to treba predpokladať, že žalobca nechcel túto možnosť využiť.

180    V každom prípade treba usudzovať, že Komisia sa tým, že stanovila a uskutočnila prístup k spisu vo svojich kanceláriách, ako bolo oznámené v jej liste priloženom k oznámeniu o výhradách, zbavila povinnosti priznať podnikom, z jej vlastného podnetu a bez toho, aby čakala na postup týchto podnikov, prístup k vyšetrovaciemu spisu.

181    Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať, že chcela zjednodušiť prístup k vyšetrovaciemu spisu tým, že vyzvala dotknuté podniky, aby medzi sebou a prostredníctvom svojich poradcov zorganizovali výmenu dokumentov zadržaných každým z nich v priebehu šetrení.

182    V tejto súvislosti je vhodné uviesť, že žalobca sa nemôže odvolávať na to, že nemal prístup k spisu, lebo v rámci tejto výmeny listín mu ABB zaslala dokumenty, v ktorých boli určité časti vymazané.

183    Z listu zo 4. júna 1997 zaslaného poradcami ABB poradcom žalobcu v podstate vyplýva, že ABB „cenzúrovala“ („redacted“) niekoľko dokumentov, pretože šlo o interné dokumenty, ktoré obsahovali dôverné informácie. Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa nemôže prístup k spisu vzťahovať na obchodné tajomstvo iných podnikov a na iné dôverné informácie (pozri bod 170 vyššie). Ak mal žalobca akúkoľvek pochybnosť, pokiaľ ide o verziu určitých listín pripravenú ABB alebo inými konkurentmi, najmä pokiaľ ide o informácie vymazané ABB v určitých listinách, alebo pokiaľ mal akúkoľvek pochybnosť o úplnosti zoznamov listín vyhotovených jeho konkurentmi, nič mu nebránilo v tom, aby sa obrátil na Komisiu alebo aby podľa okolností využil svoje právo na prístup k úplnému vyšetrovaciemu spisu v kanceláriách Komisie.

184    Z uvedeného vyplýva, že Komisia tým, že dotknutým podnikom navrhla zjednodušenie prístupu k dokumentom výmenou dokumentov, pričom sama zaistila právo na prístup k úplnému vyšetrovaciemu spisu, náležite zohľadnila požiadavky stanovené v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej výmena listín medzi podnikmi nemôže v nijakom prípade vylúčiť povinnosť Komisie zaisťovať počas vyšetrovania porušenia práva hospodárskej súťaže dodržiavať právo na obhajobu. Obhajoba jedného podniku nemôže závisieť od dobrej vôle iného podniku, ktorý je pravdepodobne jeho konkurentom, voči ktorému Komisia uplatnila podobné výhrady a ktorého hospodárske a procesné záujmy sú často opačné (rozsudky z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, už citovaný, body 85 a 86, a ICI/Komisia, už citovaný, body 95 a 96).

185    Z toho vyplýva, že výhradu odvodenú z nedostatku prístupu k spisu treba zamietnuť.

B –  O porušení práva byť vypočutý, pokiaľ ide o uvedenie nových dôkazných prostriedkov

1.     Tvrdenia účastníkov konania

186    Žalobca Komisii vytýka, že porušila právo na obhajobu tým, že po oznámení o výhradách listami z 22. mája a z 9. októbra 1997 dvakrát pripojila dodatočné dokumenty na podporu svojho obvinenia. Komisia sa nemohla opierať o tieto dokumenty, pretože v oznámení o výhradách jasne neuviedla, že to urobí.

187    Žalovaná uvádza, že žiadne procesné pravidlo jej nebráni v tom, aby po odoslaní oznámenia o výhradách predložila dodatočné dôkazy. V predmetných listoch vysvetlila, že k nim pripojené dokumenty sa vzťahujú k tvrdeniam uvedeným v oznámení o výhradách alebo v pripomienkach k nemu. Keďže tieto listy boli odoslané pred výsluchom, žalobca mal možnosť na ne odpovedať a to aj urobil.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

188    Z článku 19 ods. 1 nariadenia č. 17 v spojení s článkami 2 a 4 nariadenia č. 99/63 vyplýva, že Komisia musí oznámiť výhrady, ktoré uplatňuje voči podnikom a združeniam podnikov, a vo svojich rozhodnutiach môže uviesť len výhrady, ku ktorým sa tieto podniky mohli vyjadriť (rozsudok CB a Europay/Komisia, už citovaný, bod 47).

189    Rovnako rešpektovanie práva na obhajobu, predstavujúce základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorú treba zabezpečiť za každých okolností, najmä v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, aj v prípade, ak ide o správne konanie, vyžaduje, aby dotknuté podniky a združenia podnikov mohli v štádiu správneho konania užitočne vyjadriť svoje stanovisko k reálnosti a relevantnosti skutkových okolností, výhrad a okolností, ktoré uvádza Komisia (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 11, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Shell/Komisia, T‑11/89, Zb. s. II‑757, bod 39).

190    Žiadne ustanovenie však Komisii nezakazuje oznámiť účastníkom po zaslaní oznámenia o výhradách nové písomnosti, o ktorých sa domnieva, že podporujú jej tvrdenie, pokiaľ dá podnikom dostatočný čas na to, aby sa k tejto veci vyjadrili (rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 29).

191    Pokiaľ ide o list z 22. mája 1997, treba uviesť, že Komisia v ňom uviedla význam listín pripojených v prílohách X1 až X9 s ohľadom na oznámenie o výhradách z 20. marca 1997 a označila časti oznámenia o výhradách, ktorých sa príslušné dokumenty týkali. Z toho vyplýva, že žalobca bol dostatočne informovaný o relevantnosti uvedených dokumentov vo vzťahu k už oznámeným výhradám.

192    Pokiaľ ide o dokumenty pripojené k listu z 9. októbra 1997, je potrebné spresniť, že ide o skupinu doplňujúcich dokumentov k oznámeniu o výhradách očíslovaných od 1 po 18 a o skupinu odpovedí, ktoré dali niektoré podniky v nadväznosti na žiadosti o informácie, zaslaných spolu s tabuľkami, ktoré uvádzajú pre každý dokument daný predmet, ako aj odkaz na príslušnú časť oznámenia o výhradách, prípadne na časti pripomienok určitých podnikov k oznámeniu o výhradách.

193    Z toho vyplýva, že listy Komisie z 22. mája a 9. októbra 1997 neuviedli nové výhrady, ale uvádzali určité dokumenty, ktoré predstavujú doplňujúce dôkazy na podporu výhrad vyjadrených v oznámení určenom na tento účel.

194    Keďže Komisia dostatočne spresnila, v akom rozsahu sa každý z dokumentov zaslaných po oznámení o výhradách vzťahuje k tomuto oznámeniu, a žalobca tiež netvrdí, že nemal čas potrebný na predloženie pripomienok v tomto ohľade, treba konštatovať, že žalobca sa mohol vyjadriť k existencii a relevantnosti skutočností, výhrad a okolností uvádzaných v týchto dokumentoch.

195    Z týchto dôvodov treba výhradu zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka uvádzania nových dôkazných prostriedkov.

C –  O porušení práva byť vypočutý, pokiaľ ide o použitie usmernení k metóde stanovovania výšky pokút

1.     Tvrdenia účastníkov konania

196    Podľa žalobcu Komisia tým, že sa odvolala na svoje nové usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) (ďalej len „nové usmernenia“ alebo „usmernenia“), porušila právo na obhajobu. Hoci tieto usmernenia podstatne zmenili pravidlá, ktoré sa dovtedy uplatňovali, Komisia vo svojom oznámení o výhradách vôbec nenaznačila, že pokiaľ ide o metódu stanovenia výšky pokuty, použije novú politiku. Vo všeobecnosti sa považuje za vhodné, aby Komisia vo svojom oznámení o výhradách uviedla kritériá, ktoré hodlá použiť v súvislosti s určením výšky pokuty.

197    Žalovaná pripomína, že pokiaľ ide o neexistenciu akejkoľvek zmienky o výške pokuty v oznámení o výhradách, nemá v tejto súvislosti žiadnu povinnosť.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

198    V prvom rade treba uviesť, že nie je spochybnené, že Komisia stanovila pokutu uloženú žalobcovi podľa všeobecného spôsobu stanovenia výšky pokút uvedeného v usmerneniach.

199    Podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ Komisia výslovne uvedie v oznámení o výhradách, že bude skúmať, či je potrebné udeliť dotknutým podnikom pokutu, a ak označí hlavné skutkové a právne okolnosti spôsobilé viesť k pokute, ako napríklad závažnosť a dĺžku trvania predpokladaného porušovania a skutočnosť, že bolo spáchané úmyselne alebo z nedbanlivosti, naplní svoju povinnosť rešpektovať právo podnikov byť vypočutý. Takéto konanie Komisie im poskytuje údaje potrebné na ich obranu nielen proti konštatovaniu porušovania, ale aj proti udeleniu pokuty (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 21).

200    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút, práva na obranu dotknutých podnikov sú zaručené pred Komisiou prostredníctvom možnosti vyjadriť pripomienky k trvaniu, závažnosti a protisúťažnému charakteru vytýkaných skutočností. Podniky okrem toho majú dodatočnú záruku, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút, keďže Súd prvého stupňa vykonáva pri rozhodovaní neobmedzenú právomoc a môže najmä zrušiť alebo znížiť pokutu podľa článku 17 nariadenia č. 17 (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 1994, Tetra Pak/Komisia, T‑83/91, Zb. s. II‑755, bod 235).

201    V tejto súvislosti treba konštatovať, že Komisia na stranách 53 a 54 oznámenia o výhradách zaslaného žalobcovi vysvetlila trvanie porušenia, ktoré mala v úmysle voči nemu použiť.

202    Potom Komisia na stranách 57 a 58 oznámenia o výhradách uviedla dôvody, ktoré ju viedli k záveru, že toto porušenie je veľmi závažným porušením, a tiež faktory predstavujúce priťažujúce okolnosti, ktorými sú konkrétne manipulácia postupov pri predkladaní ponúk, násilné uplatňovanie kartelu na účely zabezpečenia zosúladenia všetkých účastníkov dohôd a vylúčenia jediného dôležitého konkurenta, ktorý sa nezúčastnil na dohodách, a skutočnosť, že porušenie pokračovalo po tom, ako bolo vykonané šetrenie.

203    Na tom istom mieste Komisia spresnila, že pri určovaní pokuty, ktorá má byť uložená každému samostatnému podniku, zohľadnila najmä úlohu, ktorú zohral každý z nich v protisúťažných postupoch, všetky podstatné rozdiely týkajúce sa trvania ich účasti, ich význam v priemysle mestského vykurovania, ich obrat v priemysle mestského vykurovania, prípadne ich celkový obrat, aby zohľadnila veľkosť a hospodársku moc daných podnikov a aby zaistila dostatočne odstrašujúci účinok a napokon všetky poľahčujúce okolnosti.

204    Potom na strane 58 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že žalobca zohrával úlohu vodcu kartelu, že bol druhým najväčším výrobcom potrubí mestského vykurovania a že hral aktívnu úlohu pri všetkých postupoch kartelu, hoci táto úloha bola menšia v porovnaní s úlohou ABB.

205    Tým Komisia v oznámení o výhradách uviedla skutkové a právne skutočnosti, z ktorých hodlala vychádzať pri stanovovaní výšky pokuty, ktorá má byť uložená žalobcovi, takže v tomto ohľade bolo právo žalobcu byť vypočutý riadne dodržané.

206    Treba uviesť, že Komisia vzhľadom na to, že uviedla skutkové a právne skutočnosti, na ktorých založila svoj výpočet výšky pokút, nebola povinná spresniť spôsob, akým použila každý z týchto prvkov na určenie výšky pokuty. Uviesť údaje o výške zamýšľaných pokút v čase, keď podniky nemohli uplatniť svoje pripomienky k výhradám proti nim, by znamenalo neprimeraným spôsobom predbiehať rozhodnutie Komisie (rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 21, a z 9. novembra 1983, Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 19).

207    Komisia teda nebola v priebehu správneho konania povinná ani oznámiť dotknutým podnikom svoj zámer uplatniť novú metódu stanovenia výšky pokút.

208    Komisia nebola povinná v oznámení o výhradách uviesť možnosť prípadnej zmeny svojej politiky, pokiaľ ide o úroveň výšky pokút, teda o možnosť, ktorá závisí od všeobecných hodnotení politiky hospodárskej súťaže, bez toho, aby mala priamy vzťah s osobitnými okolnosťami prejednávaných vecí (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 22). Komisia totiž nemá povinnosť upozorniť podniky na svoj úmysel zvýšiť všeobecnú úroveň pokút (rozsudok Solvay/Komisia, už citovaný, bod 311).

209    Z toho vyplýva, že právo žalobcu byť vypočutý nezaväzovalo Komisiu oznámiť mu jej úmysel uplatňovať v jeho prípade nové usmernenia.

210    Na základe všetkých týchto dôvodov treba výhradu týkajúcu sa práva byť vypočutý tiež zamietnuť, pokiaľ ide o uplatnenie usmernení k metóde stanovovania výšky pokút.

III –  O treťom dôvode založenom na porušení všeobecných zásad a skutkových omyloch pri určení výšky pokuty

A –  O porušení zásady zákazu retroaktivity

1.     Tvrdenia účastníkov konania

211    Žalobca Komisii vytýka, že porušila zásadu zákazu retroaktivity tým, že v jeho prípade uplatnila nové usmernenia, hoci spolupracoval s Komisiou bez toho, aby si bol vedomý, že Komisia má v úmysle podstatne zmeniť svoju politiku v oblasti pokút.

212    V tejto súvislosti žalobca uvádza, že pokuty stanovené v článku 15 nariadenia č. 17 majú trestnoprávny charakter, a preto sa na ne vzťahuje článok 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), ktorý zakazuje ukladať prísnejšie tresty než tie, ktoré bolo možné uložiť v čase spáchania daného trestného činu. Je teda v rozpore s článkom 7 ods. 1 EDĽP retroaktívne uplatniť nové právne pravidlá, ktoré si Komisia uložila, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, a ktoré majú normatívny charakter a zaväzujú Komisiu. Hoci tieto nové usmernenia nemožno považovať za normatívne, ale len za zmenu v praxi Komisie, uplatnenie noriem vyplývajúcich z tejto zmeny by bolo v rozpore so zásadami obsiahnutými v uvedených ustanoveniach. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tiež vyplýva, že tieto zásady sa uplatňujú aj na zmeny v judikatúre.

213    Žalobca uznáva, že Komisia má štandardne právo zvýšiť všeobecnú výšku pokút bez upozornenia vopred. V prejednávanej veci však Komisia radikálne zmenila svoju politiku a prax v oblasti pokút, čo ju zaväzovalo vopred na to upozorniť, osobitne v prípade, keď podnik, ako je žalobca, dobrovoľne poskytol dôkazy, ktoré ho usvedčovali, bez toho, aby o tejto radikálnej zmene vedel.

214    Pokiaľ ide o podniky v rovnakej situácii ako žalobca, usmernenia skutočne vedú k systematickému zvyšovaniu úrovne pokút. Keďže pokuty sú vypočítané na základe absolútnych hodnôt, malé a stredné podniky sú dotknuté viac než v systéme, kde pokuty úplne alebo sčasti závisia od obratu dotknutého podniku.

215    Žalovaná tvrdí, že nové usmernenia len vykladajú rámec, v ktorom hodlá uplatňovať článok 15 nariadenia č. 17, a tento rámec nijako nemenia. Komisia by totiž mohla uložiť úplne rovnakú pokutu bez toho, aby vôbec musela nové usmernenia prijať.

216    Navyše usmernenia predstavujú zmenu vo všeobecnom prístupe Komisie pri stanovovaní výšky pokút, ktorá v konkrétnom prípade nemusí viesť k zvýšeniu. Hoci cieľom usmernení bolo ukladať pokuty vo vyššej výške, bolo to úplne v súlade s judikatúrou.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

217    Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry tvoria základné práva neoddeliteľnú súčasť všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (pozri najmä stanovisko Súdneho dvora 2/94 z 28. marca 1996, Zb. s. I‑1759, bod 33, a rozsudok Súdneho dvora z 29. mája 1997, Kremzow, C‑299/95, Zb. s. I‑2629, bod 14). Na tieto účely sa Súdny dvor inšpiruje ústavnými tradíciami spoločnými pre členské štáty, ako aj usmerneniami, ktoré vyplývajú z medzinárodných nástrojov ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili. Zvláštny význam prináleží v tejto súvislosti EDĽP (rozsudok Kremzow, už citovaný, bod 14; rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. februára 2001, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑112/98, Zb. s. II‑729, bod 60). Okrem toho podľa článku F ods. 2 Zmluvy o EÚ „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva Spoločenstva“.

218    Podľa článku 7 ods. 1 EDĽP „nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom“, a „nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu“.

219    Je namieste pripomenúť, že zásada zákazu retroaktivity trestných ustanovení je spoločnou zásadou pre všetky právne poriadky členských štátov, takisto je jej venovaný článok 7 EDĽP a tvorí neoddeliteľnú súčasť všeobecných zásad práva, ktorých dodržiavanie súd Spoločenstva zabezpečuje (rozsudok Súdneho dvora z 10. júla 1984, Kirk, 63/83, Zb. s. 2689, bod 22).

220    Aj keď z článku 15 ods. 4 nariadenia č. 17 vyplýva, že rozhodnutia Komisie o uložení pokút za porušenie práva hospodárskej súťaže nemajú trestnoprávny charakter (rozsudok Tetra Pak/Komisia, už citovaný, bod 235), skutočnosťou zostáva, že Komisia je povinná dodržiavať všeobecné zásady práva Spoločenstva a najmä zásadu zákazu retroaktivity vo všetkých správnych konaniach, ktoré môžu viesť k sankciám podľa pravidiel hospodárskej súťaže uvedených v Zmluve (pozri analogicky rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný, bod 7).

221    Toto dodržiavanie vyžaduje, aby sa tresty uložené podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže zhodovali s tými, ktoré boli stanovené v čase, keď bolo porušenie spáchané.

222    V tejto súvislosti treba spresniť, že tresty, ktoré môže Komisia uložiť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, sú stanovené v článku 15 nariadenia č. 17, ktorý bol prijatý predtým, ako sa porušenie začalo. Na jednej strane treba pripomenúť, že Komisia nemôže meniť nariadenie č. 17 ani sa od neho odkloniť pravidlami všeobecnej povahy, ktoré si sama uloží. Na druhej strane, pokiaľ platí, že Komisia určila výšku pokuty uloženej žalobcovi podľa všeobecnej metódy stanovovania výšky pokút určenej v usmerneniach, treba konštatovať, že tým zostala v rámci trestov stanovených v článku 15 nariadenia č. 17.

223    Podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 „Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty od 1 000 do 1 000 000 účtovných jednotiek alebo viac, ale nepresahujúcej 10 % obratu v predchádzajúcom obchodnom roku každého podniku, ktorý sa zúčastnil porušenia, ak buď úmyselne, alebo z nedbalosti… porušili článok 85 ods. 1… Zmluvy“. V tom istom ustanovení je uvedené, že „pri stanovení pokuty sa bude posudzovať jednak závažnosť porušenia a tiež jeho trvanie“.

224    Usmernenia teda stanovujú v prvom pododseku bodu 1, že pri stanovení výšky bude základná suma určená podľa závažnosti a dĺžky trvania porušovania pravidiel, čo sú jediné kritériá uvedené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

225    Podľa usmernení vychádza Komisia pri výpočte pokút zo sumy stanovenej v závislosti od závažnosti porušenia (ďalej len „všeobecné východisko“). Pri posúdení závažnosti porušenia sa musí brať do úvahy samotná povaha porušenia, jeho skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu (bod 1 A prvý pododsek). V tomto rámci sú porušenia klasifikované do troch kategórií, konkrétne „mierne porušenia“, pre ktoré je predpokladaná výška pokút medzi 1 000 a 1 milión ECU, „závažné porušenia“, pre ktoré sa predpokladaná výška pokút môže pohybovať medzi 1 miliónom a 20 miliónmi ECU, a „veľmi závažné porušenia“, pre ktoré predpokladaná výška pokút presahuje 20 miliónov ECU (bod 1 A druhý pododsek prvá až tretia zarážka). V rámci každej z týchto kategórií, predovšetkým však pokiaľ ide o kategórie „závažné“ a „veľmi závažné“, umožňuje rozpätie stanovených sankcií uplatniť k podnikom diferencovaný prístup podľa povahy nimi spáchaných porušení (bod 1 A tretí pododsek). Okrem iného je potrebné zobrať do úvahy skutočnú hospodársku kapacitu pôvodcov porušení spôsobiť značnú škodu iným subjektom, osobitne spotrebiteľom, a stanoviť výšku pokuty na takej úrovni, ktorá zabezpečí, že bude mať dostatočne odstrašujúci účinok (bod 1 A štvrtý pododsek).

226    Ďalej môže byť zohľadnená skutočnosť, že podniky veľkého rozsahu disponujú väčšinou dostatočnou infraštruktúrou na ovládanie ekonomicko-právnych vedomostí, ktoré im umožňujú lepšie posúdiť, či má ich správanie charakter porušenia a jeho dôsledky z hľadiska práva hospodárskej súťaže (bod 1 A piaty pododsek).

227    V rámci každej z troch vyššie uvedených kategórií sa môže v niektorých prípadoch zvážiť stanovená výška pokút, aby bola zohľadnená špecifická záťaž, a teda aj reálny dosah porušovania pravidiel každého podniku v hospodárskej súťaži, najmä ak existuje značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sú pôvodcami porušenia rovnakej povahy, a v dôsledku toho prispôsobiť východiskový bod podľa osobitného charakteru každého podniku (ďalej len „osobitný východiskový bod“) (bod 1 A šiesty pododsek).

228    Pokiaľ ide o faktor týkajúci sa dĺžky trvania porušenia, usmernenia rozlišujú medzi krátkodobými porušeniami (vo všeobecnosti v dĺžke trvania kratšej ako jeden rok), pre ktoré sa výška pokuty stanovená podľa závažnosti nemôže zvyšovať, strednodobé porušenia (vo všeobecnosti v dĺžke trvania od jedného do piatich rokov), pre ktoré sa výška pokuty môže zvýšiť o 50 %, a dlhodobé porušenia (vo všeobecnosti v dĺžke trvania viac ako päť rokov), pre ktoré táto výška môže byť zvýšená o 10 % za každý rok (bod 1 B prvý pododsek prvá a tretia zarážka).

229    Usmernenia ďalej príkladom vymenovávajú zoznam priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, ktoré môžu byť vzaté do úvahy na účely zvýšenia alebo zníženia základnej sumy a ktoré sa následne odvolávajú na oznámenie o neukladaní pokút a znižovaní ich výšky vo veciach týkajúcich sa kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, s. 4) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

230    Vo forme všeobecnej poznámky sa spresňuje, že konečný výpočet výšky pokuty podľa tejto schémy (základná suma zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe) nemôže v nijakom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu podnikov, ako je stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 [bod 5 písm. a)]. Navyše usmernenia stanovujú, že v závislosti od okolností je potrebné po vykonaní vyššie uvedených výpočtov zobrať do úvahy na účely prispôsobenia in fine výšky predpokladaných pokút určité objektívne skutočnosti, ako napríklad špecifický ekonomický kontext, ekonomické alebo finančné výhody získané pôvodcami porušenia, špecifickú charakteristiku predmetných podnikov a ich reálnu platobnú schopnosť v špecifickom sociálnom kontexte [bod 5 písm. b)].

231    Z toho plynie, že podľa metódy uvedenej v usmerneniach sa výpočet súm pokút naďalej uskutočňuje v závislosti od dvoch kritérií spomínaných v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, a to závažnosti porušenia a jeho trvania, pričom je dodržaná maximálna hranica v pomere k obratu každého podniku zavedená tým istým ustanovením.

232    Nemožno preto usudzovať, že usmernenia idú nad právny rámec sankcií, ako je definovaný v tomto ustanovení.

233    V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, nie je zmena zavedená usmerneniami v porovnaní so správnou praxou Komisie ani porušením právneho rámca stanovujúceho pokuty, ktoré je možné uložiť, a nie je teda v rozpore so zásadami uvedenými v článku 7 ods. 1 EDĽP.

234    Doterajšia rozhodovacia prax Komisie nemôže na jednej strane slúžiť ako právny rámec na stanovenie pokút v oblasti hospodárskej súťaže, pretože tento rámec je definovaný výlučne článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17.

235    Na druhej strane vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorá je Komisii ponechaná nariadením č. 17, zavedenie novej metódy výpočtu pokút Komisiou, ktorá môže v určitých prípadoch spôsobiť zvýšenie sumy pokút bez toho, aby presiahli maximálnu hranicu stanovenú rovnakým nariadením, nemožno považovať za zvýšenie s retroaktívnym účinkom pokút, ako sú právne stanovené v článku 15 nariadenia č. 17, ktoré je v rozpore so zásadami zákonnosti a právnej istoty.

236    V tejto súvislosti nie je relevantné tvrdiť, že výpočet výšky pokút metódou stanovenou v usmerneniach, najmä od určitej výšky, v zásade podľa závažnosti porušovania, môže viesť Komisiu k ukladaniu pokút vyšších než v jej skoršej praxi. Podľa ustálenej judikatúry musí byť závažnosť porušovania preukázaná v závislosti od viacerých skutočností, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext, odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby bol vypracovaný nejaký záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa museli zohľadňovať (uznesenie Súdneho dvora z 25. marca 1996, SPO a i./Komisia, C‑137/95 P, Zb. s. I‑1611, bod 54; rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C‑219/95 P, Zb. s. I‑4411, bod 33; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Buchmann/Komisia, T‑295/94, Zb. s. II‑813, bod 163). Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia má v rámci nariadenia č. 17 priestor na voľnú úvahu pri stanovovaní výšky pokuty, aby sa usmerňovalo správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Martinelli/Komisia, T‑150/89, Zb. II‑1165, bod 59; z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, T‑49/95, Zb. II‑1799, bod 53, a z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 127).

237    Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pri určitých typoch porušenia pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 17, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 109; z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, už citovaný, bod 309; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, T‑304/94, Zb. s. II‑869, bod 89). Efektívne uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva totiž vyžaduje, aby Komisia mohla výšku pokút kedykoľvek prispôsobiť potrebám tejto politiky (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 109).

238    Na základe všetkých týchto dôvodov treba výhradu založenú na údajnom porušení zásady zákazu retroaktivity zamietnuť.

B –  O porušení zásady ochrany legitímnej dôvery

1.     Tvrdenia účastníkov konania

239    Žalobca tvrdí, že použitie novej politiky metódy výpočtu výšky pokút po tom, ako dobrovoľne poskytol dôkazy, ktoré ho usvedčovali, je v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Mal právo spoliehať sa na prax Komisie v oblasti výpočtu výšky pokút, ktorá platila v čase, keď sa obrátil na Komisiu. Miera voľnej úvahy Komisie bola za týchto okolností obmedzená skutočnosťou, že žalobca s ňou spolupracoval na základe metódy výpočtu pokút stanovenej v rozhodnutí Komisie 94/601/ES z 13. júla 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy ES (IV/C/33.833 ─ Kartón) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 243, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Kartón“) a v návrhu oznámenia Komisie o neukladaní pokút a znižovaní ich výšky vo veciach týkajúcich sa kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 341, s. 13, ďalej len „návrh oznámenia o spolupráci“), na ktoré sa žalobca aj Komisia v danom čase odvolávali.

240    Podľa žalovanej z judikatúry vyplýva, že osoby, ktoré porušili pravidlá hospodárskej súťaže, nemajú „nárok“ na osobitnú výšku pokuty. Navyše žalobca nemôže tvrdiť, že keď sa rozhodol predložiť dokumenty Komisii, spoliehal sa na oznámenie o spolupráci, no potom zistil, že politika v oblasti pokút bola zmenená novými usmerneniami. Komisia úplne dodržala znenie a celkový ráz tohto oznámenia tým, že znížila pokutu o 30 %. Keďže toto oznámenie neupravuje výpočet základnej sumy pokuty, nemohlo vzbudiť v dotknutých podnikoch očakávanie, pokiaľ ide o výšku pokuty pred znížením jej výšky na základe tohto oznámenia.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

241    Treba uviesť, že čo sa týka stanovovania pokút za porušenia predpisov hospodárskej súťaže, Komisia vykonáva svoje právomoci v rámci miery voľnej úvahy na základe nariadenia č. 17. Ustálená judikatúra stanovuje, že hospodárske subjekty nemôžu mať legitímnu dôveru, že vzniknutá situácia, ktorú môžu zmeniť inštitúcie Spoločenstva pri výkone svojich právomocí, sa nezmení (pozri rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1982, Edeka, 245/81, Zb. s. 2745, bod 27, a zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb. s. I‑395, bod 33).

242    Naopak, Komisia je oprávnená zvýšiť všeobecnú výšku pokút v rámci obmedzení stanovených nariadením č. 17, ak je to potrebné na zabezpečenie uplatňovania politiky Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže (pozri judikatúru už citovanú v bode 237).

243    Z toho vyplýva, že podniky, ktoré sú účastníkmi správneho konania, ktorého výsledkom môže byť pokuta, nemôžu získať legitímnu dôveru, že Komisia neprekročí výšku už skôr uložených pokút.

244    Pokiaľ ide o dôveru, ktorú žalobca odvodil z rozhodnutia Kartón, najmä pokiaľ ide o zníženie z dôvodu jeho spolupráce v priebehu správneho konania, treba doplniť, že samotná skutočnosť, že Komisia uložila v rámci svojej skoršej rozhodovacej praxe určité zníženie pokuty za stanovené konanie, neznamená, že je povinná uložiť rovnaké pomerné zníženie pri posúdení podobného konania v rámci neskoršieho správneho konania (pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť, pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayr‑Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 368).

245    V každom prípade Komisia nemôže uplatniť v danom prípade politiku, ktorú uplatňovala v čase prijatia rozhodnutia Kartón, pretože potom prijala svoje oznámenie o spolupráci uverejnené 18. júla 1996. Od tohto dátumu vzbudila Komisia v podnikoch legitímnu dôveru, že budú uplatňované kritériá uvedené v tomto oznámení, čo Komisiu zaväzuje, aby tieto kritériá vykonala.

246    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobca nemohol vo chvíli, keď sa obrátil na Komisiu, v nijakom prípade veriť, že Komisia v jeho prípade uplatní spôsob stanovený v jej návrhu oznámenia o spolupráci, keďže z tohto textu zverejneného v úradnom vestníku jasne vyplýva, že ide o návrh. Komisia doplnila tento text o vysvetlenie, podľa ktorého mala v úmysle prijať oznámenie týkajúce sa neukladania alebo znižovania pokút v súvislosti s podnikmi, ktoré s ňou spolupracujú pri vyšetrovaní alebo stíhaní porušení, a že pred týmto prijatím vyzvala všetky dotknuté osoby, aby jej oznámili svoje pripomienky vo veci tohto návrhu. Účelom návrhu bolo len upozorniť dotknuté podniky, že Komisia hodlá v tejto otázke prijať oznámenie.

247    V rozsahu, v akom sa úvaha žalobcu opiera o predpoklad, že Komisia nedodržala oznámenie o spolupráci, jeho argumentácia splýva s argumentáciou založenou na nesprávnom uplatnení uvedeného oznámenia.

248    Z toho vyplýva, že uplatnenú výhradu treba v rozsahu, v akom je založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, zamietnuť.

C –  O porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality a o zákonnosti usmernení

1.     Tvrdenia účastníkov konania

249    Žalobca uvádza viacero dôvodov, o ktoré opiera svoje tvrdenie, podľa ktorého mu Komisia uložila neprimeranú a diskriminačnú pokutu a tým porušila súčasne zásadu rovnosti zaobchádzania a zásadu proporcionality.

250    V prvom rade tým, že Komisia zohľadnila ako východiskový bod na výpočet výšky pokuty, podľa závažnosti porušenia, iba abstraktné hodnoty, dopustila sa diskriminácie malých a stredných podnikov. Komisia rozdelila dotknuté podniky podľa ich veľkosti do štyroch kategórií. Keďže osobitný východiskový bod, ktorý stanovila pre ABB, podnik prvej kategórie, bol nižší ako 10 % obratu tohto podniku, spôsob výpočtu umožnil úplne zohľadniť relevantné hľadiská na stanovenie konečnej výšky pokút. Naopak, pokiaľ ide o žalobcu a ostatné podniky, ktoré patrili do druhej a tretej kategórie a ktoré boli menšie ako ABB, boli osobitné východiskové body také vysoké, že účinky týchto faktorov boli pohltené potrebou dostať sa pod obmedzenie 10 % obratu, ako to ukladá nariadenie č. 17.

251    V dôsledku toho sa Komisia dopustila diskriminácie malých a stredných podnikov v rozpore so svojou všeobecnou politikou založenou na menej prísnom zaobchádzaní so spoločnosťami, ktoré pôsobia hlavne v oblasti pokrytej porušením v porovnaní s nadnárodnými spoločnosťami, ktoré pôsobia v niekoľkých oblastiach zároveň. Správanie Komisie je tiež v rozpore s článkom 130 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 157 ods. 1 ES), podľa ktorého je Komisia povinná podporovať prostredie priaznivé na vytváranie a rozvoj podnikov, najmä malých a stredných.

252    V druhom rade by metóda výpočtu použitá Komisiou spôsobila, že podnikom druhej a tretej kategórie by boli uložené pokuty, ktorých základná suma by bola vyššia ako obmedzenie 10 % obratu stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17. Podľa žalobcu nemožno toto obmedzenie prekročiť v žiadnom štádiu výpočtu. Ak by Komisia mohla stanovovať výšku pokuty od základných súm prekračujúcich toto obmedzenie 10 %, bola by každá oprava výšky pokuty vykonaná Komisiou čisto iluzórna a nemala by vplyv na konečnú výšku pokuty, ktorá by sa v každom prípade rovnala 10 % celkového obratu.

253    Vo svojej replike žalobca dodáva, že bod 5 písm. a) usmernení stanovuje, že „konečná výška pokuty vypočítaná podľa… metódy (základná výška zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe)“ nesmie v nijakom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu podnikov. Samotné usmernenia teda vôbec neumožňovali, aby výsledok prekročil obmedzenie 10 % obratu.

254    Žalobca uvádza, že Komisia, aby dodržala obmedzenie 10 % obratu pri výpočte pokuty, ktorá sa nachádzala po zohľadnení poľahčujúcich okolností, ale pred znížením výšky z dôvodu spolupráce, znížila pokuty pre podniky druhej a tretej kategórie na čo najvyššiu legálnu úroveň. V prípade žalobcu bola pokuta pred znížením z dôvodu jeho spolupráce stanovená na 12 700 000 ECU, to znamená presne 10 % jeho obratu.

255    V treťom rade Komisia stanovila výšku pokút tak, že nezodpovedali individuálnej veľkosti podnikov. Zatiaľ čo vo svojej skoršej praxi Komisia uprednostňovala obrat pochádzajúci z výrobkov, ktoré boli predmetom porušenia, v danom prípade znížila pokutu uloženú žalobcovi na 10 % jeho celkového obratu. Komisia bola povinná zohľadniť pri stanovení výšky pokuty každý z týchto obratov, aby zohľadnila veľkosť daného podniku a jeho prítomnosť na rôznych trhoch.

256    K tomuto bodu žalobca ešte uvádza, že Komisia neuznala skutočnú situáciu žalobcu tým, že ho považovala za podnik špecializujúci sa najmä na predmetný výrobok, zatiaľ čo v skutočnosti jeho obrat na dotknutom trhu predstavoval len 36,8 % jeho celkového obratu. V dôsledku tohto nesprávneho posúdenia situácie žalobcu mu bola uložená neprimeraná pokuta vzhľadom na obrat na relevantnom trhu. Použitá metóda výpočtu spôsobila diskrimináciu žalobcu oproti podnikom tretej kategórie, pretože rozdiel medzi pokutami, ktoré im boli uložené, a pokutou uloženou žalobcovi je vo vzťahu k ich veľkosti neprimeraný.

257    Vo štvrtom rade sa Komisia tým, že vypočítala výšku pokút na základe súm vyšších, než je strop prípustný na základe právnych predpisov, zbavila možnosti zohľadniť ostatné hľadiská, ktoré treba vziať do úvahy pri posudzovaní závažnosti porušenia. Komisia teda nevypočítala výšku pokút v závislosti od zisku, ktorý dosiahol každý z dotknutých podnikov na relevantnom trhu, hoci požiadavka zohľadniť toto hľadisko bola uznaná v judikatúre Súdneho dvora, ako aj vo vlastnej praxi Komisie a vyjadrená v jej XXI. správe o politike hospodárskej súťaže. Komisia nezohľadnila skutočnosť, že žalobca nedosahoval nadmerný zisk v priebehu trvania uvádzaného porušenia. Žalobca nerozumie tomu, ako mohli ostatné skutočnosti, o ktoré sa Komisia opierala pri stanovení výšky pokuty, odrážať teoretické výhody, ktoré získal každý z podnikov, ako žalovaná tvrdí.

258    Napokon je pokuta neprimeraná, pretože Komisia nezohľadnila schopnosť žalobcu pokutu zaplatiť, a tak stanovila jej hodnotu vo výške, ktorá ohrozuje žalobcovu existenciu. Naopak, vo svojej skoršej praxi Komisia viackrát uložila nižšiu pokutu, než vo zvyčajnej hodnote, z dôvodu finančných problémov dotknutých podnikov. Vo svojich usmerneniach Komisia navyše vysvetlila svoj úmysel zohľadniť skutočnú schopnosť podnikov platiť v osobitnom sociálnom kontexte, aby prispôsobila zamýšľanú výšku pokút. Podniky z tohto úmyslu odvodili legitímne očakávania. V tomto ohľade žalobca uvádza, že v priebehu rokov 1997 až 1998 utrpel ťažké straty, ktoré v spojení s pokutou spôsobili stratu presahujúcu celkovú čistú hodnotu jeho vlastných zdrojov. Aby zabránil konkurzu a zaobstaral si prostriedky na zaplatenie pokuty, musel žalobca predať väčšinu svojich priemyselných a obchodných činností, ako aj obchodné meno „Løgstør Rør“. Hoci žalobca stále existuje ako právnická osoba, z predmetného trhu bol vylúčený.

259    Žalobca dodáva, že Komisia pri stanovovaní výšky pokút má mať za cieľ ich odstrašujúcu povahu, a nie vylúčiť podniky z relevantného trhu a tým poškodiť hospodársku súťaž v rámci dotknutého odvetvia. Stanovenie pokuty v takej vysokej výške môže spôsobiť odchod dvoch hlavných konkurentov ABB, to znamená žalobcu a Tarca, z trhu.

260    V rozsahu, v akom sa Komisia opierala pri výpočte výšky pokút o svoje nové usmernenia, aby stanovila neprimeranú a diskriminačnú výšku pokuty, sa žalobca odvoláva na protiprávnosť týchto usmernení s ohľadom na článok 184 Zmluvy ES (teraz článok 241 ES). Komisia vo svojich usmerneniach určila základné sumy na výpočet pokút také vysoké, že jej bránia v miere voľnej úvahy, ktorú jej priznáva článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, zohľadniť všetky relevantné faktory vrátane prípadných poľahčujúcich okolností.

261    Žalovaná najskôr uvádza, že tvrdenie, podľa ktorého vykonávala diskrimináciu pri stanovovaní súm na výpočet pokút, je neopodstatnené.

262    Použitie jediného obratu 20 miliónov ECU ako východiskového bodu na všetky porušenia nemožno považovať za diskriminačné, pretože táto výška bola menená vo vzťahu ku každej osobe, ktorá sa dopustila porušenia, a podľa závažnosti jej účasti na porušení. Komisia výslovne zohľadnila rozdiely vo veľkosti a hospodárskej schopnosti daných podnikov najmä tým, že zvýšila pôvodnú výšku pokuty uloženej ABB. Pokuta 8,9 milióna ECU uložená žalobcovi namiesto toho, aby bola určená na najvyššej možnej úrovni, zostala pod stropom, ktorý povoľuje nariadenie č. 17.

263    Navyše, aj pokiaľ by sa s ABB zaobchádzalo priaznivejšie ako so žalobcom, nemohlo by to viesť k zníženiu pokuty uloženej žalobcovi, lebo nikto sa nemôže vo svoj prospech odvolávať na protiprávnosť spáchanú v prospech iného. V každom prípade nemôže žalobca tvrdiť, že má postavenie stredného podniku. Pokiaľ ide o článok 130 Zmluvy, vzhľadom na jeho všeobecnú povahu je ťažko predstaviteľné, že by opatrenie mohlo byť zrušené z dôvodu nezlučiteľnosti s týmto ustanovením.

264    Žalovaná ďalej popiera, že sumy použité na výpočet pokút nemôžu byť nikdy vyššie ako 10 % obratu. Dôležitý z hľadiska obmedzenia stanoveného v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 je iba konečný výsledok výpočtu pokuty, a nie hodnoty použité v priebehu výpočtu. Komisia okrem toho mohla použiť východiskový bod nižší ako 10 % obratu, ktorý by vyústil do rovnakej konečnej výšky pokuty. Nič nebráni Komisii, aby v prípade, že uplatnenie kritérií usmernení vyústi do hodnoty, ktorá je vyššia ako najvyššia hodnota, ešte predtým, ako uplatní kritériá stanovené v oznámení o spolupráci, znížila hodnotu na sumu presne zodpovedajúcu tomuto obmedzeniu. V rozsahu, v akom sa žalobca opiera vo svojej replike o znenie bodu 5 písm. a) usmernení, je toto tvrdenie nové a neprípustné na základe článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

265    Okrem toho výklad obmedzenia 10 % obratu uvádzaný žalobcom je neopodstatnený, pretože by znamenal, že Komisia by bola povinná začať výpočet na neobyčajne nízkej úrovni, aby v nijakom okamihu neprekročila pri výpočte toto obmedzenie, čo by mohlo viesť k stanoveniu východiskového bodu, ktorý by nebol v súlade s kritériami uvedenými v týchto usmerneniach. Podľa tohto spôsobu by mal byť celý výpočet urobený obrátene a východiskový bod by sa jednoznačne objavil až na konci operácie. Takýto spôsob by bol svojvoľný a viedol by Komisiu k tomu, aby ignorovala okolnosti každého osobitného prípadu.

266    Komisia môže uložiť pokutu, ktorá neprekračuje 10 % celosvetového obratu podniku. Hoci Komisia často zohľadnila obrat na predmetnom trhu ako východiskový bod na výpočet výšky pokút, nie je povinná túto svoju skoršiu prax dodržiavať. Pri výpočte výšky pokuty treba zohľadniť veľa skutočností a nepripisovať neprimeraný význam obratu. V každom prípade nebola skoršia prax Komisie ustálená, pretože pokuty mohli byť stanovené aj na základe iných obratov, ako len obratu na predmetnom trhu, alebo na základe výhod, ktoré získali pôvodcovia porušenia.

267    Tým, že rozhodnutie uvádzalo, že žalobca sa špecializuje na jediný výrobok, nestanovilo, že vyrábal len jediný výrobok. Opis žalobcu ako podniku špecializujúceho sa najmä na jediný výrobok nie je nesprávny, lebo podľa informácií poskytnutých samotným žalobcom predstavovali izolované potrubia v priebehu šetrenia približne 80 % jeho celosvetového obratu. Okrem toho sa Komisia opierala o túto skutočnosť len preto, aby odlíšila žalobcu od ABB a znížila východiskový bod pokuty z 20 na 10 miliónov ECU.

268    Pokiaľ ide o zohľadnenie výhod vyplývajúcich z porušenia, Komisia nemala povinnosť brať tieto výhody do úvahy. Je všeobecne ťažké stanoviť, aké výhody vyplývali pre každý podnik z jeho účasti na porušení, čo platilo najmä v posudzovanej veci. V každom prípade ostatné skutočnosti, o ktoré sa opiera Komisia, musia odrážať teoretické výhody získané každým podnikom. V prípade závažného a úmyselného porušenia článku 85 Zmluvy môže byť toto porušenie považované za dostatočne závažné, aby Komisia neprikladala osobitný význam skutočnej výške zisku.

269    Komisia teda nie je povinná pri stanovení výšky pokuty zohľadniť zlú finančnú situáciu podniku, ak sa pohybuje pod najvyšším obmedzením stanoveným nariadením č. 17. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by pokutou bola ohrozená jeho existencia ani že by v dôsledku povinnosti zaplatiť pokutu bolo treba predať jeho činnosti. Takéto opatrenie mohlo byť prijaté na základe rôznych dôvodov a nemožno ho v nijakom prípade považovať za vylúčenie podniku z predmetného trhu.

270    Keďže pokuta nie je nadmerná ani diskriminačná, nemá žalobca žiaden dôvod na to, aby popieral zákonnosť usmernení. Nebolo by tiež správne uvádzať, že Komisia sa tým, že prijala usmernenia, zaviazala, že nebude zohľadňovať prípadné poľahčujúce okolnosti a úlohu rôznych účastníkov kartelu.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

271    Treba uviesť, že žalobca k tvrdeniam týkajúcim sa porušenia zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality pripojil námietku nezákonnosti podľa článku 184 Zmluvy proti usmerneniam, pretože Komisia sa pri prijatí týchto usmernení vzdala svojej diskrečnej právomoci pri posúdení, ktorú jej priznáva nariadenie č. 17, najmä zohľadniť individuálnu veľkosť daného podniku a úlohu, ktorú každý z nich zohrával pri porušení. Najskôr treba preskúmať túto námietku nezákonnosti.

–       O námietke nezákonnosti usmernení

272    Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je článok 184 vyjadrením všeobecnej zásady, ktorá každému účastníkovi konania umožňuje na účely zrušenia rozhodnutia, ktoré sa ho priamo a osobne týka, namietať platnosť skorších aktov inštitúcií, ktoré hoci nemajú formu nariadenia, tvoria právny základ sporného rozhodnutia, ak by tento účastník konania nemal právo podať podľa článku 173 Zmluvy priamu žalobu proti týmto aktom, ktorých následky sa ho týkali bez toho, aby mohol požiadať o ich zrušenie (rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 1979, Simmenthal/Komisia, 92/78, Zb. s. 777, body 39 a 40).

273    Vzhľadom na to, že účelom článku 184 Zmluvy nie je umožniť účastníkovi konania spochybniť uplatnenie akéhokoľvek aktu všeobecného charakteru, bez ohľadu na to, či to bude na podporu akejkoľvek žaloby, všeobecný akt, ktorého nezákonnosť je namietaná, musí byť uplatniteľný priamo alebo nepriamo na vec, ktorá je predmetom žaloby, a musí existovať priamy právny vzťah medzi jednotlivým napadnutým rozhodnutím a daným všeobecným aktom (rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1965, Macchiorlati Dalmas e Figli/Vysoký úrad, 21/64, Zb. s. 227, 245, a z 13. júla 1966, Taliansko/Rada a Komisia, 32/65, Zb. s. 563, 594; rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 1993, Reinarz/Komisia, T‑6/92 a T‑52/92, Zb. s. II‑1047, bod 57).

274    Pokiaľ ide o usmernenia, treba uviesť, že Komisia v prvých pododsekoch týchto usmernení oznámila: „Zásady tu načrtnuté by mali zabezpečiť priehľadnosť a nestrannosť rozhodnutí Komisie rovnako v očiach podnikov, ako aj v očiach Súdneho dvora, pričom [diskrečná] právomoc Komisie stanovovať pokuty v rozmedzí 10 %… obratu [podnikov a…] [n]ová metóda určovania výšky pokuty sa bude pridŕžať nasledujúcich pravidiel.“ Z toho vyplýva, že hoci usmernenia netvoria právny základ napadnutého rozhodnutia, pretože toto rozhodnutie sa opiera o článok 3 a článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, určujú všeobecným a abstraktným spôsobom metódu, ktorú si Komisia uložila na účely určenia výšky pokút uložených rozhodnutím, a tým zaručujú právnu istotu podnikov.

275    Navyše platí, že Komisia určila výšku pokuty uloženej žalobcovi podľa všeobecnej metódy, ktorú si uložila vo svojich usmerneniach (pozri bod 222 vyššie).

276    V dôsledku toho existuje v prejednávanej veci priamy právny vzťah medzi jednotlivými napadnutými rozhodnutiami a všeobecným aktom vytvoreným usmerneniami. Keďže žalobca nemohol požiadať o zrušenie usmernení ako všeobecného aktu, môžu byť tieto usmernenia predmetom námietky nezákonnosti.

277    V tomto kontexte treba uviesť, že Komisia, ako už bolo uvedené v bodoch 223 až 232 vyššie, tým, že vo svojich usmerneniach oznámila metódu, ktorú hodlala uplatňovať pri výpočte pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, neprekročila právny rámec uložený týmto ustanovením.

278    V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, Komisia nie je povinná pri určovaní sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania predmetného porušenia vypočítať pokutu na základe súm vychádzajúcich z obratu predmetných podnikov ani zabezpečiť, ak sú pokuty uložené viacerým podnikom zúčastneným na tom istom porušení, aby konečné sumy pokút, ku ktorým jej výpočet vedie, odrážali všetky odlišnosti medzi nimi, pokiaľ ide o ich celkový obrat alebo obrat na trhu dotknutého výrobku.

279    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť závažnosť porušovania preukázaná v závislosti od viacerých skutočností, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext, odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby bol vypracovaný nejaký záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa museli zohľadňovať (pozri judikatúru citovanú v bode 236 vyššie).

280    Medzi kritériá posúdenia závažnosti porušenia môžu v závislosti od prípadu patriť objem a hodnota tovaru, na ktoré sa porušenie vzťahuje, ako aj veľkosť a hospodárska sila podniku a v nadväznosti na to vplyv, ktorým tento podnik mohol pôsobiť na relevantný trh. Na jednej strane z toho vyplýva, že pri určení výšky pokuty je možné zohľadniť tak celkový obrat podniku, ktorý naznačuje, aj keď len približne a nedokonalo, jeho veľkosť a hospodársku silu, ako aj časť tohto obratu, ktorá pochádza z predaja tovaru, na ktoré sa porušenie vzťahuje, a je spôsobilá naznačiť rozsah tohto porušenia. Na druhej strane z toho vyplýva, že ani jednému z týchto obratov nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia, takže stanovenie primeranej výšky pokuty nemôže byť výsledkom jednoduchého výpočtu založeného na celkovom obrate (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, body 120 a 121; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1994 Parker Pen/Komisia, T‑77/92, Zb. s. II‑549, bod 94, a zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 176).

281    Z judikatúry vyplýva, že Komisia je oprávnená vypočítať pokuty podľa závažnosti porušenia bez toho, aby zohľadnila rôzne obraty dotknutých podnikov podľa ich činnosti v príslušných odvetviach (rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 1983, IAZ International Belgium a i./Komisia, 96/82 až 102/82, 104/82, 105/82, 108/82 a 110/82, Zb. s. 3369, body 48 až 53) alebo podľa rozsahu ich účasti, ich úlohy v karteli a ich významu na trhu vypočítaného na základe priemerného podielu na trhu v priebehu referenčného obdobia.

282    Z toho vyplýva, že Komisia sa tým, že v usmerneniach vysvetlila spôsob výpočtu výšky pokút, ktorý sa nezakladal na obrate dotknutých podnikov, neodchýlila od výkladu článku 15 nariadenia č. 17 uvedeného v ustálenej judikatúre.

283    V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci usmernenia nestanovujú, že výška pokuty sa má vypočítať podľa celkového obratu alebo podľa obratu na trhu príslušného výrobku dotknutých podnikov, nebráni to zohľadneniu týchto obratov pri stanovení výšky pokuty tak, aby boli dodržané všeobecné zásady práva Spoločenstva a ako to vyžadujú okolnosti.

284    Zdá sa, že pri uplatňovaní usmernení sa môže obrat dotknutých podnikov zobrať do úvahy pri skúmaní skutočnej hospodárskej kapacity pôvodcov porušenia spôsobiť značnú škodu ostatným subjektom na trhu a pri potrebe zaistiť, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci charakter, alebo pri zohľadnení skutočnosti, že veľké podniky disponujú obvykle dostatočnou infraštruktúrou na ovládanie ekonomicko‑právnych vedomostí, ktoré im umožňujú lepšie posúdiť protiprávnosť ich konania a jeho dôsledky z hľadiska práva hospodárskej súťaže (pozri bod 226 vyššie). Obrat dotknutých podnikov môže tiež prichádzať do úvahy v súvislosti s určením špecifickej záťaže protiprávneho konania každého podniku, a teda jeho reálneho dosahu na hospodársku súťaž, najmä ak existuje značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sú pôvodcami porušenia rovnakej povahy (pozri bod 227 vyššie). Takisto môžu obraty podnikov naznačovať hospodársku alebo finančnú výhodu prípadne nadobudnutú pôvodcami porušenia alebo iné im vlastné charakteristiky, ktoré je podľa okolností potrebné zohľadniť (pozri bod 230 vyššie).

285    Navyše usmernenia stanovujú, že zásada rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uplatneniu diferencovaných výšok pokút na dotknuté podniky bez toho, aby sa táto diferenciácia riadila aritmetickým výpočtom (bod 1 A siedmy pododsek).

286    Napriek tvrdeniam žalobcu usmernenia neprekračujú ustanovenia nariadenia č. 17. Žalobca tvrdí, že tieto usmernenia umožňujú Komisii uložiť podľa závažnosti porušenia taký vysoký východiskový bod na výpočet sumy pokuty, že s ohľadom na skutočnosť, že podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nesmie suma pokuty za žiadnych okolností prekročiť obmedzenie 10 % obratu dotknutého podniku, neexistuje už v určitých prípadoch možnosť, aby mali na výšku pokuty vplyv ostatné skutočnosti, ako sú trvanie alebo poľahčujúce či priťažujúce okolnosti.

287    V tomto smere je potrebné uviesť, že hoci článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 stanovuje, že Komisia môže uložiť pokuty až do výšky 10 % obratu za posledný hospodársky rok každému podniku, ktorý sa zúčastnil na porušení, zároveň požaduje, aby prípadná pokuta podniku bola znížená, ak by mala presiahnuť 10 % jeho obratu nezávisle od priebežných výpočtov, ktoré berú do úvahy závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

288    V dôsledku toho článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nezakazuje Komisii, aby výška pokuty v čase jej výpočtu presahovala 10 % obratu príslušného podniku, ak výška prípadnej pokuty uloženej podniku neprekračuje maximálnu hranicu.

289    Usmernenia idú tým istým smernom, keď stanovujú, že „konečná výška pokuty vypočítaná podľa tejto metódy (základná výška zvýšená alebo znížená na percentuálnom základe) nesmie v žiadnom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu daných podnikov, tak ako je to stanovené v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17“ [bod 5 písm. a)].

290    V prípade, že Komisia odkáže pri svojom výpočte na čiastkovú sumu presahujúcu 10 % obratu predmetného podniku, nemôže byť kritizovaná za to, že určité faktory vzaté do úvahy pri jej výpočte neovplyvňujú konečnú výšku pokuty, čo je dôsledkom zákazu stanoveného v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 nepresiahnuť 10 % obratu daného podniku.

291    V rozsahu, v akom sa žalobca opiera o nezákonnosť usmernení s ohľadom na nariadenie č. 17, treba jeho námietku zamietnuť.

–       O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

292    Treba uviesť, že žalobca vytýka Komisii, že mu uložila, tak ako aj iným malým a stredným podnikom, pokutu, ktorá v porovnaní s pokutou uloženou ABB nezohľadňovala jeho obrat a veľkosť.

293    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania podľa ustálenej judikatúry dochádza v prípade, že sa k porovnateľnými situáciám pristupuje rôznym spôsobom alebo k rozdielnym situáciám sa pristupuje rovnakým spôsobom, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené (rozsudky Súdneho dvora z 13. decembra 1984, Sermide, 106/83, Zb. s. 4209, bod 28, a z 28. júna 1990, Hoche, C‑174/89, Zb. s. I‑2681, bod 25; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 309).

294    V danom prípade treba uviesť, že Komisia sa domnievala, že v prejednávanej veci ide o veľmi závažné porušenie, za ktoré sa bežne ukladá pokuta vo výške 20 miliónov ECU (odôvodnenie č. 165 rozhodnutia).

295    Je potrebné ďalej poznamenať, že Komisia s cieľom zohľadniť rozdiel vo veľkosti podnikov zúčastnených na porušení rozdelila podniky do štyroch kategórií podľa ich významu na trhu Spoločenstva pri zachovaní úprav smerujúcich k zohľadneniu potreby zaistiť účinný odstrašujúci charakter (druhý a štvrtý pododsek odôvodnenia č. 166 rozhodnutia). Z odôvodnení č. 168 až 183 rozhodnutia vyplýva, že štyrom kategóriám boli pridelené pri stanovení výšky pokút, v poradí podľa významu, osobitné východiskové body 20, 10, 5 miliónov a 1 milión ECU.

296    Pokiaľ ide o určenie východiskových bodov pre každú z kategórií, Komisia v nadväznosti na otázku položenú Súdom prvého stupňa vysvetlila, že tieto sumy odrážajú význam každého z podnikov v odvetví izolovaných potrubí vzhľadom na jeho veľkosť a závažnosť v porovnaní s ABB a v rámci kartelu. Na tento účel Komisia prihliadla nielen na ich obrat na dotknutom trhu, ale aj na relatívny význam, ktorý členovia kartelu pripísali sebe samým, ako to vyplýva z kvót stanovených v rámci kartelu uvedených v prílohe 60 k oznámeniu o výhradách a z výsledkov dosiahnutých a plánovaných v roku 1995 uvedených v prílohách 169 až 171 k oznámeniu o výhradách.

297    Navyše Komisia ešte zvýšila východiskový bod na výpočet výšky pokuty, ktorá mala byť uložená spoločnosti ABB, až na 50 miliónov ECU, aby zohľadnila jej postavenie jedného z hlavných predstaviteľov európskych skupín (odôvodnenie č. 168 rozhodnutia).

298    V tomto kontexte je potrebné usúdiť, vzhľadom na všetky relevantné faktory vzaté do úvahy pri stanovovaní špecifických východiskových bodov, že rozdiel medzi východiskovým bodom v prípade žalobcu a tým, ktorý bol zvolený v prípade ABB, je objektívne odôvodnený. Keďže Komisia nie je povinná zabezpečiť, aby konečné sumy pokút uložených predmetným podnikom, ku ktorým vedú jej výpočty, odrážali všetky rozdiely medzi nimi, pokiaľ ide o obrat, žalobca nemôže kritizovať Komisiu, že východiskový bod vzatý do úvahy vyústil do uloženia pokuty, ktorá je v percentuálnom vyjadrení celkového obratu vyššia ako v prípade pokuty uloženej ABB.

299    Okrem toho Súd prvého stupňa už rozhodol, že Komisia v rozsahu, v akom sa pri určení výšky pokút opierala v prejednávanej veci o obrat podniku na dotknutom trhu, nie je povinná zohľadniť na účely posúdenia závažnosti porušenia vzťah medzi celkovým obratom podniku a obratom súvisiacim s výrobkami, ktoré sú predmetom porušenia (rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný, bod 184). Komisia preto nie je a fortiori povinná určiť výšku pokút v závislosti od celkového obratu dotknutých podnikov v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, keď sa na účely posúdenia závažnosti a trvania porušenia rozhodla zohľadniť relevantné faktory, najmä pri stanovovaní východiskových bodov na výpočet pokút.

300    V rozsahu, v akom je východiskový bod pre žalobcu objektívne odstupňovaný v porovnaní s východiskovým bodom určeným pre ABB, nemožno Komisiu kritizovať za to, že niektoré z faktorov zohľadnených pri výpočte sa neodrážajú na konečnej výške pokuty, ktorá mu bola uložená, keďže ide o dôsledok zákazu stanoveného v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 neprekročiť 10 % obratu dotknutého podniku (pozri bod 290 vyššie). Okrem toho, pokiaľ ide o menšiu závažnosť úlohy, ktorú hral žalobca pri porušení v porovnaní s ABB, treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 171 rozhodnutia, osobitná úloha ABB bola zohľadnená ako priťažujúca okolnosť, aby bola pokuta uložená ABB zvýšená.

301    Z toho vyplýva, že žalobca nepreukázal, že Komisia mu uložila diskriminačnú pokutu vo vzťahu k pokute uloženej ABB ani že Komisia vo všeobecnosti diskriminovala malé a stredné podniky oproti podniku veľkej veľkosti ako ABB.

–       O porušení zásady proporcionality

302    Pokiaľ ide o porušenie zásady proporcionality, treba uviesť, že žalobca vytýka Komisii v prvom rade, že nedostatočne zohľadnila jeho obrat na príslušnom trhu, čo ju viedlo k tomu, že mu uložila diskriminačnú pokutu v porovnaní s podnikmi tretej kategórie.

303    V tejto súvislosti stačí uviesť, že z rozhodnutia, ako aj z vysvetlenia Komisie na písomnú otázku Súdu prvého stupňa vyplýva, že Komisia zohľadnila pri určení osobitných východiskových bodov na výpočet výšky pokút všetky skutočnosti odrážajúce význam každého podniku v odvetví izolovaných potrubí, medzi ktorými bol obrat dosiahnutý na relevantnom trhu. Samotná skutočnosť, že Komisia v tomto kontexte vychádzala nielen z obratu každého podniku na relevantnom trhu, ale že zohľadnila aj ostatné skutočnosti týkajúce sa významu podniku na tomto trhu, nemôže viesť k záveru, že Komisia uložila neprimeranú pokutu. Z judikatúry vyplýva, že ani celkovému obratu podniku, ani obratu, ktorý pochádza z predaja tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, nemožno pripísať neprimeranú dôležitosť v porovnaní s inými kritériami posúdenia (pozri bod 280 vyššie).

304    V tomto kontexte nemožno dospieť k záveru, že výška pokuty uložená žalobcovi je neprimeraná, pretože východiskový bod jeho pokuty je odôvodnený vo svetle kritérií stanovených Komisiou na posúdenie dôležitosti každého podniku na relevantnom trhu. S ohľadom na kvótu pridelenú žalobcovi v rámci kartelu a na predpokladané výsledky, ako vyplývajú z príloh 60 a 169 až 171 k oznámeniu o výhradách, bola Komisia oprávnená stanoviť v jeho prípade aspoň dvakrát taký vysoký východiskový bod než bod stanovený podnikom tretej kategórie.

305    V tejto súvislosti nemôže žalobca argumentovať skutočnosťou, že ho Komisia v odôvodnení č. 175 svojho rozhodnutia kvalifikovala ako „podnik špecializovaný na jediný výrobok“. Z tohto odseku v podstate vyplýva, že takáto kvalifikácia má za cieľ len rozlíšiť nižší východiskový bod jeho pokuty v porovnaní s východiskovým bodom stanoveným pre ABB. Žalobcovi sa nepodarilo určiť, v akom rozsahu ho takáto kvalifikácia, za predpokladu, že bola nesprávna, znevýhodňovala.

306    V rozsahu, v akom žalobca vytýka Komisii, že nezohľadnila jeho obrat na relevantnom trhu pri uplatnení obmedzenia 10 % obratu stanoveného v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17, je potrebné pripomenúť ustálenú judikatúru, podľa ktorej treba obrat uvedený v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 chápať ako celosvetový obrat dotknutého podniku, keďže len tento obrat poskytuje približný údaj o význame a vplyve tohto podniku na trhu (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 119; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Cockerill‑Sambre/Komisia, T‑144/89, Zb. s. II‑947, bod 98, a zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 160). Ak Komisia dodrží obmedzenie stanovené v uvedených ustanoveniach nariadenia č. 17, môže stanoviť sumu pokuty na základe ľubovoľného obratu podľa geografického umiestnenia a dotknutých výrobkov.

307    V druhom rade sa žalobca nemôže odvolávať na porušenie zásady proporcionality na základe skutočnosti, že Komisia nevypočítala výšku jeho pokuty podľa zisku, ktorý dosiahol na relevantnom trhu. Hoci zisk, ktorý mohli podniky dosiahnuť v súvislosti s ich postupmi, patrí medzi skutočnosti, na základe ktorých je posudzovaná závažnosť porušenia (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný, bod 129, a Deutsche Bahn/Komisia, už citovaný, bod 127), a hoci Komisia v rozsahu, v akom môže považovať tento zisk za nezákonný, má možnosť stanoviť pokuty v takej výške, že tento zisk presahujú, z ustálenej judikatúry vyplýva, že závažnosť porušenia má byť stanovená v závislosti od viacerých skutočností, akými sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext, odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby bol vypracovaný nejaký záväzný a vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré by sa museli zohľadňovať (pozri bod 236 vyššie). Komisia vo svojich usmerneniach tiež oznámila, že hospodárska alebo finančná výhoda prípadne dosiahnutá subjektmi, ktoré sa dopustili porušenia, je medzi objektívnymi údajmi, ktoré je „podľa okolností“ vhodné zobrať do úvahy na účely prispôsobenia výšky predpokladaných pokút (pozri bod 230 vyššie). V každom prípade nemožno tvrdiť, že Komisia tým, že stanovila východiskový bod pokuty, ktorá mala byť uložená žalobcovi, podľa všetkých faktorov odrážajúcich význam žalobcu na trhu, neprihliadala k výhodám, ktoré mohol žalobca získať z daného porušenia.

308    Pokiaľ ide o schopnosť žalobcu zaplatiť pokutu, stačí uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia nie je pri určení výšky pokuty povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu podniku, keďže uloženie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu (rozsudok IAZ International Belgium a i./Komisia, už citovaný, body 54 a 55; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Fiskeby Board/Komisia, T‑319/94, Zb. s. II‑1331, body 75 a 76, a Enso Española/Komisia, T‑348/94, Zb. s. II‑1875, bod 316). Takisto v rozsahu, v akom stanovujú usmernenia „reálnu platobnú schopnosť v špecifickom sociálnom kontexte“ na účely prispôsobenia výšky zamýšľaných pokút, zároveň uvádza, že je to vhodné uskutočniť „podľa okolností“ (pozri bod 230 vyššie).

309    Pokiaľ sa žalobca opiera o porušenie zásady proporcionality, jeho tvrdenia treba tiež zamietnuť.

310    Z toho vyplýva, že výhradu vychádzajúcu z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania a primeranosti, ako aj z nezákonnosti usmernení treba ako celok zamietnuť.

D –  O nesprávnom posúdení trvania porušenia

1.     Tvrdenia účastníkov konania

311    Komisia nie je podľa žalobcu oprávnená vynásobiť čiastkovú sumu pokuty hodnotou 1,4 z toho dôvodu, že kartel trval údajne päť rokov, lebo pokiaľ ide oňho, zúčastnil sa iba na karteli v Dánsku, ktorý trval relatívne krátko a z ktorého vystúpil v roku 1993, ako aj na krátkom, ale rozsiahlejšom karteli, ktorý trval len niekoľko mesiacov predtým, než došlo k úplnému zrušeniu spolupráce v rámci neho. Skutočnosť, že ABB uznala existenciu pokračujúceho porušenia, nemôže byť relevantná na účely výpočtu trvania porušenia, ktoré sa ho týka.

312    Navyše na účely posúdenia trvania kartelu sa mala zohľadniť skutočnosť, že „spočiatku boli dohody nekompletné a mimo dánskeho trhu mali minimálny účinok“.

313    Žalovaná upozorňuje, že tvrdenie žalobcu popiera jeho účasť na pokračujúcom karteli. V každom prípade Komisia tým, že v odôvodnení č. 170 rozhodnutia stanovila trvanie porušenia na päť rokov, zohľadnila počiatočný neúplný charakter dohôd mimo dánskeho trhu.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

314    Ako bolo uvedené v bodoch 99 až 109 vyššie, Komisia správne vypočítala trvanie porušenia vytýkaného žalobcovi.

315    Pokiaľ ide o okolnosť, podľa ktorej boli dohody v rámci kartelu spočiatku nekompletné a mali minimálny účinok mimo dánskeho trhu, stačí konštatovať, že Komisia k tomu dostatočne prihliadala pri posúdení trvania porušenia vytýkaného žalobcovi.

316    Výhradu treba teda zamietnuť.

E –  O nesprávnom uplatnení priťažujúcich okolností

1.     Tvrdenia účastníkov konania

317    Žalobca namieta zvýšenie základnej pokuty o 30 %, ku ktorému došlo na základe priťažujúcich okolností stanovených Komisiou najmä na základe úmyselného pokračovania jeho účasti na porušení po šetreniach vykonaných predovšetkým Komisiou a jeho údajnej aktívnej úlohe pri odvetných opatreniach voči Powerpipe. Tým Komisia napokon nepreukázala žiadnu z priťažujúcich okolností vymenovaných v bode 2 jej vlastných usmernení.

318    Komisia nesprávne zvýšila výšku pokuty za pokračovanie porušenia po šetreniach. Pokračovanie daných postupov po začiatku vyšetrovania Komisie je vlastné každému porušeniu, a nemožno ho teda považovať za priťažujúcu okolnosť. To potvrdzuje skutočnosť, že rozhodovacia prax Komisie, ako aj jej usmernenia, ukazujú, že neexistenciu stíhania porušenia treba zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť. Ak má byť predčasné ukončenie porušenia považované za poľahčujúcu okolnosť, neexistuje dôvod pristupovať k pokračovaniu porušenia po začiatku vyšetrovania ako k priťažujúcej okolnosti.

319    Pokiaľ ide o zosúladené postupy proti Powerpipe, žalobca opakuje, že sa nezúčastnil na žiadnej trestnej činnosti proti Powerpipe.

320    Žalovaná uvádza, že zoznam priťažujúcich okolností uvedený v usmerneniach nie je úplný. Preto mohla považovať pokračovanie porušenia za priťažujúcu okolnosť, osobitne keď ide o vážne porušenia, ktoré žiadna informovaná osoba nemôže považovať za zákonné. Napokon zodpovednosť žalobcu za zosúladené činnosti proti Powerpipe bola dokázaná v jej rozhodnutí.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

321    V prvom rade, pokiaľ ide o zoznam priťažujúcich okolností uvedených v usmerneniach, treba uviesť, že usmernenia jasne uvádzajú, že ide o zoznam daný ako príklad.

322    Pokiaľ ide o aktívnu rolu žalobcu v odvetných opatreniach voči Powerpipe, stačí pripomenúť, že je preukázané, ako už bolo uvedené v bodoch 139 až 164 vyššie, že žalobca bol od júla 1992 v spojení s ABB, aby poškodzoval činnosť Powerpipe, že sa v roku 1993 dohodol s ABB na zamestnaní kľúčového zamestnanca tohto podniku a že po stretnutí 24. marca 1995 sa snažil zasiahnuť u jedného zo svojich dodávateľov, aby oneskoril svoje dodávky Powerpipe. Za týchto okolností je Komisia oprávnená vytýkať mu ako priťažujúcu okolnosť jeho aktívnu rolu v odvetných opatreniach voči Powerpipe, pričom hlavná úloha, ktorú v tejto veci zohrávala ABB, bola napokon uznaná.

323    V druhom rade treba uviesť, že žalobca nepopiera, že pokračoval vo svojom porušení po šetreniach Komisie.

324    V rozpore s tým, čo tvrdí žalobca, skutočnosť, že ukončenie porušenia po prvých zásahoch Komisie možno považovať za poľahčujúcu okolnosť, neznamená, že pokračovanie porušenia v takejto situácii nemožno považovať za priťažujúcu okolnosť. Reakcia podniku na začatie vyšetrovania týkajúceho sa jeho činností môže byť posudzovaná len s prihliadnutím k osobitnému kontextu prejednávanej veci. Keďže Komisia nie je vo všeobecnosti povinná považovať pokračovanie porušenia za priťažujúcu okolnosť ani považovať ukončenie porušenia za poľahčujúcu okolnosť, možnosť, že kvalifikuje takéto ukončenie v osobitnom prípade ako poľahčujúcu okolnosť, ju nezbavuje jej právomoci kvalifikovať v inom prípade takéto pokračovanie ako priťažujúcu okolnosť.

325    Z toho vyplýva, že výhradu nemožno prijať.

F –  O nezohľadnení poľahčujúcich okolností

1.     Tvrdenia účastníkov konania

326    Žalobca Komisii vytýka, že nezohľadnila určité faktory, ktoré boli v minulosti systematicky považované za poľahčujúce okolnosti, najmä existenciu nátlaku jedného podniku na druhý alebo zavedenie politiky prispôsobenia právu Spoločenstva v podniku.

327    Po prvé Komisia mala zohľadniť skutočnosť, že žalobca je rodinný podnik strednej veľkosti, ktorý nemá kapitál podniku, ktorý je súčasťou skupiny, čo zmenšuje jeho schopnosť zaplatiť pokutu.

328    Po druhé žalobca bol sústavne vystavený silnému nátlaku zo strany ABB, ktorá mala moc a prostriedky potrebné na ovládnutie odvetvia. ABB nikdy neskrývala, že jej dlhodobým cieľom je získať kontrolu nad žalobcom alebo ho poškodiť z dôvodu hrozby predstavovanej lacnejšou technológiou. Cieľom žalobcu bolo skôr neodporovať ABB, než dodržiavať kartel uložený ABB. Nátlak vykonávaný ABB by teda mal byť zohľadnený ako poľahčujúca okolnosť v prospech žalobcu.

329    V tejto súvislosti žalobca popiera tvrdenie žalovanej, podľa ktorého stačilo tieto okolnosti zohľadniť pri posudzovaní závažnosti správania ABB. Pri individuálnom porušovaní každého podniku mala Komisia zvážiť skutočný vplyv, ktorý mala nátlaková stratégia ABB na správanie podnikov, a teda na správanie žalobcu. V každom prípade malo rozhodnutie prihliadnuť k relatívne menej závažnej úlohe žalobcu v porovnaní s úlohou ABB, vedúceho podniku kartelu.

330    Po tretie Komisia mala posúdiť skutočnosť, že žalobca mal k dispozícii výkonnejšiu technológiu, ktorá mu umožňovala tlačiť ceny na nižšiu úroveň. V každom okamihu teda mal záujem skôr na zvyšovaní svojho podielu na trhu, než na zachovaní svojej súčasnej situácie na trhu. V rámci EuHP sa stal obeťou odporu voči používaniu jeho novej, účinnejšej technológie.

331    Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej, podľa ktorého skutočnosť, že žalobca nepodal sťažnosť, zabránila tomu, aby bola táto situácia zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť, je toto tvrdenie v rozpore so samotným textom oznámenia o spolupráci.

332    Po štvrté účasť žalobcu na karteli mohla mať len minimálny vplyv na trh, pretože žalobca nadobudol v roku 1991 a 1992 na dánskom trhu podiely, ktoré boli podstatne vyššie ako podiely, ktoré mu boli pridelené. Žalobca sa tak dištancoval v rozsahu požadovanom judikatúrou od postupov kvót používaných ostatnými podnikmi. Treba tiež zdôrazniť, že to bol práve žalobca, kto od apríla 1993 ukončil prvý kartel v Dánsku.

333    Po piate treba uviesť, že od konca roka 1997 žalobca opustil EuHP. Podľa žalobcu bola spolupráca v rámci EuHP súčasťou správania potrestaného rozhodnutím. Komisia mala zohľadniť skutočnosti súvisiace s jeho odchodom z EuHP pri stanovovaní výšky pokuty.

334    Napokon žalobca zaviedol na jar 1997 interný program prispôsobenia právu Spoločenstva, ktorý zahrnoval distribúciu „príručky o súlade“ a konferencie a diskusie v tejto veci s dánskym a nemeckým personálom.

335    Žalovaná tvrdí, že žiadnu z týchto okolností uvedených v žalobe nemožno zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

336    Treba uviesť, že v prejednávanej veci sa mohla Komisia legitímne domnievať, že žiadna z poľahčujúcich okolností nemohla byť žalobcovi uznaná.

337    Najprv je potrebné uviesť, že samotná skutočnosť, že Komisia vo svojej skoršej rozhodovacej praxi usúdila, že určité faktory predstavujú poľahčujúce okolnosti na účely stanovenia výšky pokuty, nevyplýva, že je povinná pridŕžať sa rovnakého posúdenia v neskoršom rozhodnutí (rozsudok Mayr‑Melnhof/Komisia, už citovaný, bod 368).

338    Ďalej je vhodné uviesť, že skutočnosť, že žalobca predstavuje rodinný podnik strednej veľkosti, nemôže byť v nijakom prípade poľahčujúcou okolnosťou. Aj za predpokladu, že existuje väzba medzi rodinným charakterom akcionárov podniku a jeho platobnou schopnosťou, čo nebolo preukázané, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu dotknutého podniku, keďže uloženie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu (pozri bod 308 vyššie).

339    Ďalej, pokiaľ ide o nátlak, ktorý ABB vykonávala na žalobcu, treba pripomenúť, že žalobca mal skôr oznámiť nátlak, ktorému bol vystavený, príslušným orgánom a podať Komisii sťažnosť podľa článku 3 nariadenia č. 17, ako zúčastniť sa na karteli (pozri bod 142 vyššie). V každom prípade nemožno Komisii vytýkať, že neuznala takýto nátlak, lebo pri určovaní pokuty ukladanej ABB bol nátlak, ktorý ABB vykonávala na ostatné podniky s cieľom presvedčiť ich, aby sa pripojili ku kartelu, považovaný za skutočnosť vedúcu k zvýšeniu pokuty.

340    To isté platí v prípade nátlaku v súvislosti s použitím novej technológie, ktorý bol na žalobcu vykonávaný zo strany ostatných podnikov zúčastnených na EuHP. V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobca mal tým, že disponoval technológiou umožňujúcou znížiť náklady, silnejšiu pozíciu na to, aby sa postavil proti činnosti kartelu, a v prípade, že by mu kartel zakázal použitie jeho technológie, aby predložil sťažnosť Komisii.

341    Okrem toho treba zdôrazniť, že nič v texte oznámenia o spolupráci ani v usmerneniach nebráni tomu, aby v prípade nepodania sťažnosti týkajúcej sa nátlaku vykonávaného konkurenčnými podnikmi bol tento nátlak považovaný za poľahčujúcu okolnosť.

342    Napokon žalobca nemôže argumentovať tým, že v rámci dánskeho kartelu nie vždy dodržiaval rozdelenie kvót rozhodnuté v rámci kartelu. Tak ako je uvedené v odôvodneniach č. 36 a 37 rozhodnutia, hoci žalobca sa vyhrážal, že opustí kartel, svoju účasť na karteli neukončil, ale sledoval skôr zvýšenie svojej kvóty touto cestou. V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobca pripustil, že sám predložil návrhy na zmenu rozdelenia podielov na trhu (odpoveď žalobcu na oznámenie o výhradách). Potom, pokiaľ ide o jeho vystúpenie z dánskeho kartelu v apríli 1993, treba uviesť, ako bolo konštatované v bodoch 75 až 77 vyššie, že po oslabení dánskeho kartelu bol žalobca zapojený do rokovaní o rozdelení nemeckého trhu.

343    Za týchto okolností sa mohla Komisia legitímne domnievať, že správanie žalobcu v rámci kartelu nemohlo vyústiť do žiadnej poľahčujúcej okolnosti.

344    Pokiaľ ide o vystúpenie žalobcu z EuHP na začiatku roka 1997, stačí uviesť, že keďže Komisia nepovažovala, spoluprácu žalobcu v rámci EuHP za skutočnosť vytvárajúcu porušenie a okrem toho stanovila ukončenie porušenia na jar 1996, nemohla, pokiaľ ide o žalobcu, považovať za poľahčujúcu okolnosť jeho vystúpenie z EuHP, ktoré je navyše datované neskôr, než je stanovené trvanie porušenia.

345    Napokon Komisii nemožno vytýkať, že vykonanie vnútorného programu na prispôsobenie právu Spoločenstva nepovažovala za poľahčujúcu okolnosť. Hoci je určite dôležité, aby žalobca prijal opatrenia, ktoré mali zabrániť spáchaniu nových porušení práva hospodárskej súťaže Spoločenstva jeho zamestnancami, táto skutočnosť nič nemení na tom, že v danom prípade bolo konštatované porušenie (rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný, bod 357). Okrem toho z judikatúry vyplýva, že hoci vykonanie programu na prispôsobenie právu Spoločenstva ukazuje vôľu daného podniku predchádzať budúcim porušeniam a predstavuje prvok, ktorý umožňuje Komisii, aby lepšie splnila svoju úlohu spočívajúcu najmä v uplatnení zásad stanovených v Zmluve v oblasti hospodárskej súťaže a v usmernení podnikov v tomto zmysle, samotná skutočnosť, že v určitých prípadoch Komisia zohľadnila vo svojej skoršej rozhodovacej praxi zavedenie programu na prispôsobenie ako poľahčujúcu okolnosť, neznamená pre ňu povinnosť postupovať v určitej veci rovnako (rozsudky Súdu prvého stupňa Fiskeby Board/Komisia, už citovaný, bod 83, a zo 16. novembra 2000, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 417). Ešte viac to platí v prípade, keď predmetné porušenie predstavuje ako v prejednávanej veci zjavné porušenie článku 85 ods. 1 písm. a) a písm. c) Zmluvy.

346    Na základe všetkých týchto dôvodov treba výhradu zamietnuť.

G –  O nesprávnom porušení oznámenia o spolupráci

1.     Tvrdenia účastníkov konania

347    Žalobca tvrdí, že zníženie pokuty uloženej podľa bodu D oznámenia o spolupráci o 30 % nedostatočne odráža význam jeho spolupráce s Komisiou. Po druhé sa domnieva, že Komisia mala voči nemu uplatniť skôr zásady uvedené v návrhu oznámenia o spolupráci, než ustanovenia konečného znenia tohto oznámenia. Po tretie žiadna pokuta mu nemá byť uložená za skutkové zistenia, ku ktorým došlo až po šetreniach.

348    V prvom rade Komisia by mala zohľadniť skutočnosť, že žalobca bol prvým podnikom, ktorý informoval tlač o tom, že bude spolupracovať s touto inštitúciou pri jej vyšetrovaní. Žalobca bol prvým podnikom, ktorý poskytol Komisii informácie a vecné dôkazy vrátane dôkazov o pokračovaní kartelu po šetreniach, ktoré Komisia ignorovala. Počas svojej spolupráce s Komisiou sa žalobca ukázal byť flexibilný vzhľadom na to, že sa vzdal svojho práva na prístup k spisu a práva, že nikoho nemožno donucovať k priznaniu. Komisia nemôže opierať svoje zamietnutie priznať mu vyššie zníženie o samotnú skutočnosť, že žalobca začal spolupracovať až po začiatku vyšetrovania, pretože bod D oznámenia vyžaduje len to, aby k spolupráci došlo pred odoslaním oznámenia o výhradách.

349    Podľa žalobcu mala jeho spolupráca viesť k zníženiu pokuty o viac než 30 %, pretože jeho spolupráca šla výrazne nad postoj nepopierania skutkových zistení, čo viedlo napríklad v rozhodnutí Kartón k zníženiu pokuty o 33 %. V prejednávanej veci samotné nepopieranie skutkových zistení už viedlo v prípade KE KELIT k zníženiu pokuty o 20 %.

350    Žalobca mohol očakávať rovnaké zníženie ako zníženie poskytnuté v rozhodnutí Kartón, na ktoré Komisia odkázala pri prvom kontakte žalobcu s Komisiou. V rozhodnutí Komisie 98/247/ESUO z 21. januára 1998 o konaní podľa článku 65 Zmluvy o ESUO (vec IV/35.814 – Prirážka za legovanie) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 100, 1998, s. 55, ďalej len „rozhodnutie Prirážka za legovanie“) boli priznané zníženia pokuty o 40 % za poskytnutie dôkazov a v prípade podniku, ktorý poskytol dôkazy ako prvý, nebola uložená žiadna pokuta.

351    V druhom rade mala Komisia uplatniť zásady vyjadrené v jej návrhu oznámenia o spolupráci, a nie zásady vyjadrené v konečnom znení oznámenia o spolupráci. Keďže toto konečné znenie nebolo ešte uverejnené, žalobca sa rozhodol spolupracovať s Komisiou na základe návrhu oznámenia o spolupráci a skoršej praxe Komisie. Vo svojom návrhu oznámenia o spolupráci Komisia okrem iného uviedla, že si uvedomuje skutočnosť, že oznámenie vytvára legitímne očakávania, o ktoré sa opierajú podniky, ktoré zamýšľajú informovať Komisiu o existencii kartelu.

352    Podľa návrhu oznámenia o spolupráci malo byť poskytnuté zníženie o najmenej 50 %, ak po tom, čo Komisia pristúpila k šetreniam, spĺňal podnik tri kritériá, a síce po prvé bol ako prvý pripravený spolupracovať, po druhé rozšíreným spôsobom informoval Komisiu a udržiaval trvalú spoluprácu a po tretie nenútil iný podnik, aby sa zúčastnil na karteli ani nehral rozhodujúcu rolu v nezákonnej činnosti. Tento návrh oznámenia o spolupráci teda neobsahoval podmienku uvedenú v konečnom znení, podľa ktorej nemali šetrenia poskytovať dostatočný podklad na odôvodnenie začatia konania s cieľom prijať rozhodnutie. Návrh oznámenia o spolupráci v tejto súvislosti odrážal prax Komisie, ktorá existovala v tej chvíli, ilustrovanú najmä rozhodnutím Kartón, v ktorom boli podnikom poskytnuté zníženia dosahujúce až dve tretiny pokuty, pretože poskytli dôkazy, ktoré zmenšili potrebu Komisie opierať sa o nepriame dôkazy a ovplyvnili ostatné dotknuté podniky, ktoré by inak naďalej pokračovali v popieraní porušenia.

353    Aj keby mala Komisia právo uplatniť oznámenie v jeho konečnom znení a ak by sa mohla domnievať, že žalobca spĺňal podmienku uvedenú v bode D tohto oznámenia, nezdá sa jasné, prečo nebolo žalobcovi poskytnuté čo najvyššie možné zníženie, teda o 50 %.

354    Po tretie žalobcovi nemožno uložiť žiadnu pokutu v súvislosti s protiprávnymi činnosťami vykonanými po šetreniach, pretože práve on informoval Komisiu o takýchto činnostiach, o ktorých, ako Komisia sama pripúšťa, nebola v tom čase informovaná. Tak návrh oznámenia o spolupráci, ako aj konečné znenie stanovovali v bode B, že podnik, ktorý informuje Komisiu o karteli, o ktorom Komisia nevie, má nárok na podstatné zníženie, alebo ešte lepšie, podľa návrhu oznámenia má nárok na to, aby mu nebola uložená žiadna pokuta.

355    V prejednávanej veci bolo zníženie pokuty poskytnuté žalobcovi veľmi obmedzené, lebo skutkové okolnosti odhalené Komisii už viedli k zvýšeniu pokuty prvýkrát z dôvodu zvýšenia trvania porušenia a druhýkrát najmä z dôvodu 30 %‑ného zvýšenia z dôvodu závažnosti porušenia.

356    Žalovaná tvrdí, že vykonala diskrečnú právomoc, ktorou disponuje v súvislosti s uplatnením svojho oznámenia o spolupráci, zákonným a primeraným spôsobom. Podľa bodu D tohto oznámenia pomoc poskytnutá žalobcom si nezaslúžila zníženie vyššie než 30 %, lebo žalobca nezačal svoju spoluprácu predtým, ako mu bolo doručená žiadosť o informácie. Navyše žalobca neuviedol tvrdenia, aby preukázal, že sa naň vzťahovali body B alebo C tohto oznámenia. V každom prípade sa Komisia nemohla vzdialiť od svojho konečného oznámenia, pretože musí dodržiavať politiku, ktorú sama verejne oznámila.

357    Keďže vzhľadom na množstvo faktorov, ktoré treba zohľadniť, Komisia disponuje v tomto ohľade širokou diskrečnou právomocou, nemohol žalobca legitímne očakávať žiadne osobitné zníženie poskytnuté v predchádzajúcich veciach, také ako v rozhodnutí Kartón. Prípad žalobcu nemožno porovnávať ani s prípadmi podnikov, ktorým bolo poskytnuté zníženie o 40 % v rozhodnutí Extra d’alliage. Pokiaľ ide o tvrdenie založené na 20 %‑nom znížení poskytnutom KE KELIT, mohlo by to viesť len k zvýšeniu pokuty uloženej uvedenému podniku.

358    V každom prípade sa žalobca nemôže odvolávať na bod B oznámenia o spolupráci s cieľom požadovať imunitu, pokiaľ ide o skutky spáchané po začatí vyšetrovania. Naopak, pokračovanie porušenia za týchto podmienok bolo dostatočne šokujúce, aby viedlo Komisiu k zvýšeniu sumy pokuty z odstrašujúceho dôvodu.

2.     Posúdenie Súdom prvého stupňa

359    Najprv je potrebné uviesť, že Komisia vo svojom oznámení o spolupráci definovala podmienky, za ktorých podniky, ktoré s ňou spolupracujú v priebehu jej vyšetrovania kartelu, môžu byť oslobodené od pokuty alebo za ktorých im môže byť znížená suma pokuty, ktorú by inak museli zaplatiť (pozri časť A ods. 3 oznámenia o spolupráci).

360    Ako je uvedené v bode E ods. 3 oznámenia o spolupráci, toto oznámenie vyvolalo legitímne očakávania, o ktoré sa opierajú podniky, ktoré chcú informovať Komisiu o existencii kartelu. So zreteľom na legitímnu dôveru, ktorú podniky, ktoré chcú spolupracovať s Komisiou, mohli odvodzovať z tohto oznámenia, bola teda Komisia povinná pri stanovovaní výšky pokuty uloženej žalobcovi pri posudzovaní jeho spolupráce postupovať v súlade s týmto očakávaním.

361    Naopak, žalobca nemôže tvrdiť, že Komisia mala v jeho prípade použiť kritériá uvedené v jej návrhu oznámenia. Ako už bolo konštatované v bode 246 vyššie, tento návrh tým, že upozorňoval podniky na to, že Komisia zamýšľala prijať oznámenie vo veci spolupráce podnikov pri vyšetrovaní a stíhaní porušení, nemohol sám osebe opodstatňovať akúkoľvek dôveru, že kritériá, ktoré sú v ňom uvedené, budú nakoniec prijaté a potom uplatnené. Opačná situácia by mala nežiaduci účinok, lebo by odrádzala Komisiu od toho, aby uverejnila návrhy oznámenia na účely získania pripomienok dotknutých subjektov.

362    Pokiaľ ide o uplatnenie oznámenia o spolupráci v prípade žalobcu, treba uviesť, že žalobca nepatrí do pôsobnosti bodu B tohto oznámenia, pretože tento bod sa týka prípadu, keď podnik oznámi Komisii tajný kartel predtým, než Komisia začala šetrenie (prípad, ktorý môže viesť až k 75 %‑nému zníženiu sumy pokuty), ani do pôsobnosti bodu C uvedeného oznámenia, ktorý sa vzťahuje na podnik, ktorý oznámi tajný kartel po tom, ako Komisia začala šetrenie, avšak bez toho, aby mala dostatočný základ na odôvodnenie začatia konania na účely prijatia rozhodnutia (prípad, ktorý môže viesť k 50 až 75 %‑nému zníženiu sumy pokuty).

363    Pokiaľ ide o bod D oznámenia o spolupráci, treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia, „ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v [bodoch] B a C, zníži sa mu výška pokuty, ktorá by mu bola uložená v prípade, že by nespolupracoval, o 10 až 50 %“. Toto oznámenie spresňuje:

„Je to tak najmä v prípade, že:

–        podnik ešte pred zaslaním oznámenia o výhradách poskytne Komisii informácie, dokumenty alebo iné dôkazy, ktoré prispejú k potvrdeniu existencie spáchaného porušenia,

–        podnik po prijatí oznámenia o výhradách informuje Komisiu, že nenamieta proti vecnému zisteniu skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia.“ [neoficiálny preklad]

364    Treba konštatovať, že žalobca nepreukázal, že mu Komisia tým, že uznala, že jej žalobca dobrovoľne poskytol písomné dôkazy, ktoré významne prispeli k preukázaniu dôležitých aspektov veci, najmä skutočnosti, že sa členovia kartelu dohodli na jeho pokračovaní po vyšetrovaní, čo Komisia tušila, ale nemala o tom dôkaz (bod 177 odôvodnení rozhodnutia), mala poskytnúť vyššie než 30 %‑né zníženie, ktoré mu bolo poskytnuté.

365    Je vhodné uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 177 svojho rozhodnutia uviedla, že žiadosti o informácie umožnili žalobcovi, aby poskytol dôkazy o porušení. V tejto súvislosti z rozhodnutia vyplýva, že pokiaľ ide o spoluprácu, ktorú ponúkla ABB, Komisia sa domnievala, že tejto spoločnosti nemôže byť poskytnuté zníženie o 50 % podľa bodu D, pretože na to, aby začala spolupracovať, bolo treba zaslať detailné žiadosti o informácie (tretí a štvrtý pododsek odôvodnenia č. 174). Z toho vyplýva, že Komisia nebola pripravená znížiť pokutu o 50 %, keď jej predmetný podnik neoznámil informácie pred prevzatím žiadosti o informácie. Platí, že žalobca poskytol Komisii dokumenty až po tom, ako mu bola doručená takáto žiadosť o informácie.

366    Pokiaľ ide o porovnanie tohto prípadu so skoršou praxou Komisie, treba uviesť, že samotná skutočnosť, že Komisia poskytla vo svojej skoršej rozhodovacej praxi určitú mieru zníženia za určité správanie, neznamená, že je povinná poskytnúť rovnaké primerané zníženie v prípade posúdenia podobného správania v rámci neskoršieho správneho konania (pozri bod 244 vyššie).

367    Žalobca tiež nemôže argumentovať skutočnosťou, že podniku KE KELIT bolo poskytnuté 20 %‑né zníženie výšky jeho pokuty, pretože nespochybnil skutkové okolnosti, ktoré mu boli vytknuté. Aj za predpokladu, že Komisia poskytla príliš vysoké zníženie pokuty uloženej tomuto druhému podniku, je potrebné pripomenúť, že dodržanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržaním zásady zákonnosti, podľa ktorej nikto nemôže vo svoj prospech uplatňovať protiprávnosť, z ktorej má prospech iná osoba (rozsudky SCA Holding/Komisia, už citovaný, bod 160, a Mayr‑Melnhof/Komisia, už citovaný, bod 334).

368    Okrem toho žalobca nemôže žiadať vyššie zníženie, pokiaľ ide o obdobie po začatí vyšetrovania, počas ktorého bolo pokračované v porušení a v súvislosti s ktorým žalobca poskytol dôkazy Komisii. Keďže toto pokračovanie v karteli predstavuje aspekt neoddeliteľný od porušenia, porušenie mohlo byť posudzované pri uplatnení oznámenia o spolupráci len ako celok. Keďže žalobca nespĺňal podmienky uplatnenia bodu B ani bodu C uvedeného oznámenia, jeho správanie je potrebné posúdiť podľa bodu D.

369    Napokon Komisia mala právo zohľadniť pokračovanie porušenia po šetreniach, okrem výpočtu jeho trvania, takisto ako priťažujúcu okolnosť, keďže takéto správanie svedčí o osobitnom odhodlaní účastníkov kartelu pokračovať v ich porušení bez ohľadu na riziko uloženia sankcie.

370    Za týchto okolností sa Komisia nedopustila žiadneho nesprávneho právneho posúdenia alebo skutkového omylu pri uplatnení svojho oznámenia o spolupráci. Preto treba túto výhradu zamietnuť.

IV –  O štvrtom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia pri určovaní výšky pokuty

A –  Tvrdenia účastníkov konania

371    Žalobca Komisii vytýka, že porušila povinnosť odôvodnenia tým, že nezabezpečila transparentnosť metódy výpočtu výšky pokuty. Komisia nevysvetlila skutočnosť, že pokuta bola stanovená na základe východiskových bodov vyjadrených v absolútnych hodnotách nezávisle od obratu podnikov a vyšších než bola najvyššia legálne povolená hodnota. V prípade malých a stredných podnikov neposkytla vysvetlenia, pokiaľ ide o jej posúdenie závažnosti porušenia. Konkrétne nevysvetlila, ako sa mohla odchýliť od svojej skoršej praxe, ktorá spočívala v určení výšky pokút v pomere k obratu na relevantnom trhu.

372    Podľa žalobcu je v rozpore s povinnosťou odôvodnenia aj skutočnosť, že žalovaná bez uvedenia akéhokoľvek odôvodnenia retroaktívne uplatnila svoje nové usmernenia k metóde stanovovania výšky pokút.

373    Táto povinnosť bola rovnako porušená tým, že Komisia sa odklonila od svojho skoršieho zhovievavého postupu a od svojho návrhu oznámenia o spolupráci, ktorý tiež vyjadroval túto zhovievavosť, a uplatnila skôr inú politiku, uvedenú v konečnom znení oznámenia o spolupráci.

374    Navyše Komisia porušila povinnosť odôvodnenia tým, že ignorovala všetky poľahčujúce okolnosti uplatnené žalobcom. Hoci Komisia nebola povinná zohľadniť okolnosti uvedené žalobcom, bola povinná vysvetliť, prečo tieto okolnosti ignorovala.

375    Žalovaná upozorňuje, že žalobca v rámci svojho dôvodu o povinnosti odôvodnenia len z iného pohľadu uvádza tvrdenia, ktoré už rozvinul v súvislosti s údajnou diskrimináciou.

376    V každom prípade tvrdenie žalobcu týkajúce sa údajného nedostatku odôvodnenia je bezdôvodné, tak pokiaľ ide o „retroaktívne“ uplatnenie nových usmernení, ako aj pokiaľ ide o okolnosť, podľa ktorej sa Komisia odklonila od svojho návrhu oznámenia o spolupráci. Napokon, keďže Komisia nebola povinná považovať určité okolnosti za poľahčujúce, nebolo v tejto veci požadované žiadne odôvodnenie.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

377    Podľa ustálenej judikatúry musí odôvodnenie vyžadované článkom 190 Zmluvy ES (teraz článok 253 ES) jasne a jednoznačne uvádzať úvahy orgánu Spoločenstva, ktorý je autorom predmetného aktu, spôsobom, ktorý umožňuje dotknutým osobám spoznať zdôvodnenie prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonávať kontrolu. Požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená v závislosti od okolností predmetnej veci, najmä obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, aký môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka, na tom, aby dostali vysvetlenie (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

378    Vo vzťahu k rozhodnutiu o uložení pokút viacerým podnikom za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva musí byť rozsah povinnosti odôvodnenia určený najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že závažnosť porušení sa musí stanoviť v závislosti od početných faktorov, akými sú predovšetkým osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci účinok pokút, a bez toho, aby bol stanovený záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré treba povinne zohľadniť (uznesenie SPO a i./Komisia, už citované, bod 54).

379    V prejednávanej veci Komisia vo svojom rozhodnutí najskôr vysvetľuje všeobecné konštatovania týkajúce sa závažnosti predmetného porušenia, ako aj osobitné prvky kartelu, o ktoré sa opierala, aby dospela k záveru, že v tejto veci ide o veľmi závažné porušenia, za ktoré sa bežne ukladá pokuta vo výške 20 miliónov ECU (odôvodnenia č. 164 a 165 rozhodnutia). Ďalej vysvetľuje, že táto výška musí byť prispôsobená vzhľadom na skutočnú hospodársku kapacitu pôvodcov porušenia spôsobiť značnú škodu ostatným subjektom na trhu, ako aj na potrebu zaistiť, aby pokuta mala dostatočne odstrašujúci účinok (odôvodnenie č. 166 rozhodnutia). Potom Komisia uvádza, že pri určení výšky pokuty zohľadnila prípadné priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj postoj každého podniku k oznámeniu o spolupráci (odôvodnenie č. 167 rozhodnutia).

380    Pokiaľ ide o pokutu, ktorá má byť uložená žalobcovi, Komisia ďalej vysvetľuje, že s ohľadom na význam žalobcu, ktorý je v poradí druhým európskym výrobcom izolovaných potrubí, a s cieľom zohľadniť jeho situáciu podniku špecializujúceho sa na jediný výrobok, východiskový bod na jeho pokutu bol stanovený na 10 miliónov ECU z dôvodu závažnosti porušenia, ktoré sa ho týka (prvý a druhý pododsek odôvodnenia č. 175 rozhodnutia). Ďalej Komisia vysvetľuje vyváženie pokuty uloženej žalobcovi v závislosti od dĺžky trvania porušenia (tretí pododsek odôvodnenia č. 175 rozhodnutia).

381    Ďalej Komisia uvádza, že základnú výšku pokuty žalobcu je potrebné zvýšiť vzhľadom na osobitne priťažujúcu okolnosť, ktorá spočíva v pokračovaní jeho úmyselnej účasti na porušení po šetreniach, ako aj na doplňujúcu priťažujúcu okolnosť, ktorá spočíva v aktívnej úlohe žalobcu pri odvetných opatreniach voči Powerpipe, hoci z iného dôvodu ako ABB (prvý a druhý pododsek odôvodnenia č. 176 rozhodnutia). Komisia uvádza, že nemožno konštatovať žiadnu poľahčujúcu okolnosť, a vysvetľuje, že hoci bol na žalobcu vykonávaný v rôznych okamihoch nátlak zo strany ABB, žalobca rozsah tohto nátlaku preháňa, keď tvrdí, že tento nátlak ho prinútil zúčastniť sa proti svojej vôli na karteli (tretí pododsek odôvodnenia č. 176 rozhodnutia). Navyše Komisia spresňuje, že keďže konečná výška vypočítaná podľa tejto metódy nemôže v nijakom prípade prekročiť 10 % celosvetového obratu žalobcu, ako stanovuje článok 15 ods. 2 nariadenia č. 17, bude uložená pokuta vo výške 12 700 000 ECU, tak aby neprekročila stanovené obmedzenie (štvrtý pododsek odôvodnenia č. 176 rozhodnutia).

382    Komisia nakoniec vysvetľuje, že podľa oznámenia o spolupráci bolo žalobcovi poskytnuté zníženie o 30 %, pretože dobrovoľne poskytol písomné dôkazy, ktoré prispeli k preukázaniu dôležitých aspektov veci, osobitne skutočnosti, že členovia kartelu sa rozhodli pokračovať v ňom aj po vyšetrovaní, čo Komisia tušila, ale nemala o tom dôkaz (bod 177 odôvodnení rozhodnutia).

383    Je potrebné vziať do úvahy, že odôvodnenia č. 164 až 167 a 175 rozhodnutia, vykladané s ohľadom na skutkové tvrdenia uvedené v súvislosti s každým adresátom rozhodnutia, obsahujú dostatočné a relevantné vysvetlenia posudzovaných skutočností, ktoré boli zohľadnené pri stanovení závažnosti a trvania porušenia, ktorého sa dopustil žalobca (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C‑248/98 P, Zb. s. I‑9641, bod 43).

384    Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať, že presnejšie neodôvodnila základnú výšku a konečnú výšku pokuty uloženej žalobcovi alebo výšku zníženia poskytnutého za jeho spoluprácu, a to tým skôr, že pokiaľ ide o tento posledný bod, rozhodnutie stanovovalo význam jeho spolupráce s ohľadom na bod D oznámenia o spolupráci.

385    Za predpokladu, že vo vzťahu k výške pokút rozhodnutie predstavuje podstatné zvýšenie v porovnaní s predchádzajúcimi rozhodnutiami, Komisia explicitne uviedla svoje dôvody na určenie výšky pokuty žalobcu na takejto úrovni (pozri rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491, bod 31).

386    Žalobca nemôže Komisii vytknúť ani to, že neodôvodnila svoj výpočet pokuty v súvislosti s okolnosťami, ktoré uviedol ako poľahčujúce.

387    Keďže Komisia vo svojom rozhodnutí vysvetlila, že vo vzťahu k žalobcovi nezohľadnila žiadnu poľahčujúcu okolnosť, poskytla mu všetky potrebné údaje, ktoré mu umožnili určiť, či je rozhodnutie dôvodné, alebo či je postihnuté vadou, ktorá umožňuje namietať jeho platnosť.

388    Okrem toho, ak je Komisia povinná na základe článku 190 Zmluvy odôvodniť svoje rozhodnutia uvedením skutkových a právnych okolností, od ktorých závisí právne zdôvodnenie rozhodnutia, ako aj úvah, ktoré ju viedli k jeho prijatiu, toto ustanovenie od nej nevyžaduje, aby sa vyjadrila k všetkým skutkovým a právnym otázkam, ktoré sa rozoberali v správnom konaní (rozsudky Michelin/Komisia, už citovaný, body 14 a 15, a Fiskeby Board/Komisia, už citovaný, bod 127).

389    V každom prípade, pokiaľ ide o nátlak, ktorému bol vystavený žalobca, Komisia v treťom pododseku odôvodnenia č. 176 rozhodnutia zdôraznila dôvody, prečo ho nepovažovala za okolnosť, ktorá by mala viesť k zníženiu pokuty.

390    Napokon Komisii nemožno vytknúť, že výslovne neuviedla právny rámec, ktorý sa uplatňuje v prejednávanej veci, najmä uplatnenie nových usmernení alebo oznámenia o spolupráci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkretizovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázku, či odôvodnenie rozhodnutia spĺňa požiadavky článku 190 Zmluvy, treba posúdiť s ohľadom nielen na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce príslušnú oblasť (rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 63). Vzhľadom na záväzok prijatý Komisiou v súvislosti s uverejnením jej usmernení a oznámenia o spolupráci, že k nim bude prihliadať pri stanovovaní výšky pokuty za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže (pozri body 245 a 274 vyššie), Komisia nemala povinnosť spresniť, či a z akých dôvodov ich uplatní pri stanovovaní výšky žalobcovej pokuty.

391    Preto treba dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia zamietnuť.

V –  O piatom dôvode založenom na príliš vysokej úrokovej sadzbe pokuty

A –  Tvrdenia účastníkov konania

392    Žalobca uvádza, že výška úrokov z omeškania stanovená v článku 4 rozhodnutia na 7,5 %, to znamená sadzbu uplatňovanú Európskou centrálnou bankou na jej operácie v ECU v prvý pracovný deň v mesiaci, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, zvýšená o 3,5 bodu, je neobvykle vysoká. Táto sadzba vykonávala na žalobcu nerozumný nátlak, aby ho prinútila rýchlo zaplatiť pokuty, zatiaľ čo žalobca sa domnieval, že má vážne právne dôvody na napadnutie rozhodnutia. Úroková sadzba by teda mala byť znížená na rozumnú úroveň.

393    V tejto súvislosti sa žalobca odvoláva na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly k rozsudku Súdneho dvora zo 16. marca 2000, Compagnie Maritime Belge a i./Komisia (C‑395/96 P a C‑396/96 P, Zb. s. I‑1365, I‑1371), v ktorých spresňuje, že úroková sadzba nesmie byť taká vysoká, aby nútila podniky zaplatiť pokuty, a že zvýšenie už takej vysokej sadzby o 3,5 bodu uplatnené bez akéhokoľvek vysvetlenia nie je prípustné.

394    Žalovaná uvádza, že bola oprávnená určiť dostatočne vysokú úrokovú sadzbu, aby odradila podniky od oneskoreného zaplatenia pokuty. S ohľadom na aktuálne úrokové sadzby komerčných bánk je úroková sadzba 7,5 % úplne primeraná a nevybočuje z rámca jej miery voľnej úvahy.

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

395    Uplatnenie úrokov z omeškania na pokuty ukladané podnikom, ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti porušia ustanovenia článku 85 Zmluvy ES, zaručuje užitočný účinok Zmluvy. Z tohto hľadiska tieto úroky z omeškania posilňujú právomoc Komisie pri jej úlohe, ktorá jej je zverená článkom 89 Zmluvy ES (teraz článok 85 ES), zabezpečiť uplatňovanie zásad hospodárskej súťaže a poskytnúť záruky, že pravidlá Zmluvy nebudú zmarené postupmi jednostranne vykonávanými podnikmi, ktoré sú v omeškaní so zaplatením pokút, ktoré im boli uložené. Ak by Komisia nemala právomoc ukladať spoločne s pokutami úroky z omeškania, boli by podniky, ktoré sú v omeškaní so zaplatením pokút, zvýhodnené v porovnaní s tými, ktoré zaplatia svoje pokuty v stanovenej lehote (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. júla 1995, CB/Komisia, T‑275/94, Zb. s. II‑2169, body 48 a 49).

396    Ak by právo Spoločenstva nepripúšťalo opatrenia smerujúce ku kompenzácii výhody, ktorú môže podnik získať zo svojho omeškania so zaplatením pokuty, viedlo by to k podávaniu zjavne nedôvodných žalôb, ktorých jediným cieľom by bolo oneskoriť platbu (rozsudok AEG/Komisia, už citovaný, bod 141).

397    V tomto kontexte treba konštatovať, že Komisia tým, že stanovila úrokovú sadzbu 7,5 %, tvorenú sadzbou používanou Európskou centrálnou bankou na jej operácie v ECU v prvý pracovný deň v mesiaci, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, zvýšenú o 3,5 bodu, neprekročila mieru voľnej úvahy, ktorú má v súvislosti so stanovením výšky sadzby úrokov z omeškania.

398    V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť, že ak nesmie byť úroková sadzba taká vysoká, aby nútila podniky zaplatiť pokuty, aj keď sa domnievajú, že majú dobré dôvody namietať platnosť rozhodnutia Komisie, je Komisia v rozsahu potrebnom na odradenie od omeškania so zaplatením pokuty oprávnená zvoliť si ako východisko vyššiu sadzbu, ako je príslušná trhová sadzba uplatňovaná voči priemernému dlžníkovi (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Fennelly k rozsudku Compagnie Maritime Belge a i./Komisia, už citovanému, bod 190).

399    Keďže Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia pri stanovení výšky úroku z omeškania, dôvod založený na neprimeranej výške uvedenej sadzby treba zamietnuť.

400    Z uvedeného vyplýva, že žalobu treba v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

401    V súlade s ustanovením článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie v tomto zmysle.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (štvrtá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

Mengozzi Tiili Moura Ramoz

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. marca 2002.

Tajomník       Predseda komory

H. Jung       P. Mengozzi

Obsah

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

O veci samej

I –  O prvom dôvode založenom na skutkových omyloch pri uplatnení článku 85 ods. 1 Zmluvy

A –  O kompenzačnom mechanizme v rámci dánskeho kartelu

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O existencii pokračujúceho kartelu od roku 1991 do roku 1996

1.  O účasti na karteli mimo dánskeho trhu v období 1990 – 1993

–  Tvrdenia účastníkov konania

– Posúdenie Súdom prvého stupňa

2.  O prerušení účasti na karteli v roku 1993 a o účasti na karteli od roku 1994

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

3.  O trvaní a pokračujúcom charaktere porušenia vytýkaného žalobcovi

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O účasti na európskom karteli, pokiaľ ide o taliansky trh

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

D –  O spolupráci týkajúcej sa noriem kvality

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

E –  O zosúladených postupoch proti Powerpipe

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

F –  O nátlaku vykonávanom ABB

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

II –  O druhom dôvode spočívajúcom v porušení práva na obhajobu

A –  O prístupe k spisu

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O porušení práva byť vypočutý, pokiaľ ide o uvedenie nových dôkazných prostriedkov

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O porušení práva byť vypočutý, pokiaľ ide o použitie usmernení k metóde stanovovania výšky pokút

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

III –  O treťom dôvode založenom na porušení všeobecných zásad a skutkových omyloch pri určení výšky pokuty

A –  O porušení zásady zákazu retroaktivity

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

B –  O porušení zásady ochrany legitímnej dôvery

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

C –  O porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality a o zákonnosti usmernení

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

–  O námietke nezákonnosti usmernení

–  O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

–  O porušení zásady proporcionality

D –  O nesprávnom posúdení trvania porušenia

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

E –  O nesprávnom uplatnení priťažujúcich okolností

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

F –  O nezohľadnení poľahčujúcich okolností

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

G –  O nesprávnom porušení oznámenia o spolupráci

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom prvého stupňa

IV –  O štvrtom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia pri určovaní výšky pokuty

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

V –  O piatom dôvode založenom na príliš vysokej úrokovej sadzbe pokuty

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom prvého stupňa

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.