ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)
zo 7. februára 2007
Spojené veci T‑118/04 a T‑134/04
Giuseppe Caló
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Úradníci – Preradenie riaditeľa na miesto hlavného poradcu – Záujem služby – Rovnocennosť pracovných miest – Reorganizácia EUROSTAT‑u – Vymenovanie na miesto riaditeľa – Oznámenie o voľnom pracovnom mieste – Povinnosť odôvodnenia – Hodnotenie zásluh uchádzačov – Žaloba o neplatnosť – Žaloba o náhradu škody“
Predmet: Žaloba, ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 9. júla 2006 o preradení žalobcu z miesta riaditeľa na miesto hlavného poradcu, rozhodnutia Komisie z 1. októbra 2003 o reorganizácii Eurostat-u v časti, v ktorej potvrdzuje preradenie žalobcu, a návrh na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá údajne vznikla žalobcovi, ako aj návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 30. marca 2004 o vymenovaní pána N. na miesto riaditeľa riaditeľstva pre štatistiku o poľnohospodárstve, rybolove, štrukturálnych fondoch a životnom prostredí Eurostat-u a o zamietnutí kandidatúry žalobcu na toto miesto
Rozhodnutie: Vo veci T‑118/04 je Komisia povinná zaplatiť žalobcovi 1 euro ako náhradu škody za nesprávny služobný postup. Vo veci T‑134/04 je Komisia povinná zaplatiť žalobcovi 5 000 eur ako náhradu škody za nesprávny služobný postup. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Vo veci T‑118/04 Komisia znáša svoje vlastné trovy konania, vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia pred Súdom prvého stupňa, a je povinná nahradiť pätinu trov konania, ktoré vznikli žalobcovi, vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia pred Súdom prvého stupňa. Vo veci T‑118/04 žalobca znáša pätinu svojich vlastných trov konania, vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia pred Súdom prvého stupňa. Vo veci T‑134/04 Komisia znáša všetky trovy konania vrátane trov konania súvisiacich s konaním o nariadení predbežného opatrenia pred Súdom prvého stupňa.
Abstrakt
1. Úradníci – Preloženie – Preradenie – Rozlišovacie kritérium
(Služobný poriadok úradníkov, článok 4, článok 7 ods. 1 a článok 29)
2. Úradníci – Menovací orgán – Výkon právomoci
(Služobný poriadok úradníkov, článok 2 ods. 1)
3. Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov
(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1)
4. Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov
(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1)
5. Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov
(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1)
6. Úradníci – Mimozmluvná zodpovednosť inštitúcií – Nesprávny služobný postup
7. Úradníci – Oznámenie o voľnom pracovnom mieste – Predmet
(Služobný poriadok úradníkov, článok 29 ods. 1)
8. Úradníci – Voľné pracovné miesto – Porovnávacie hodnotenie zásluh uchádzačov
(Služobný poriadok úradníkov, článok 29 ods. 1)
9. Úradníci – Prijímanie – Pracovné miesto patriace v oblasti vymenovania do právomoci kolégia členov Komisie
(Služobný poriadok úradníkov, článok 14)
10. Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Zamietnutie kandidatúry
(Služobný poriadok úradníkov, článok 90 ods. 2 a článok 91 ods. 2 a 4)
1. Zo štruktúry služobného poriadku vyplýva, že o preloženie vo vlastnom zmysle slova ide len v prípade presunu úradníka na voľné pracovné miesto. To znamená, že každé preloženie vo vlastnom zmysle slova podlieha formálnym požiadavkám stanoveným v článkoch 4 a 29 služobného poriadku. Naopak, tieto formálne požiadavky sa neuplatnia v prípade preradenia úradníka z toho dôvodu, že nejde o presun na voľné pracovné miesto.
Rozhodnutia o preradení však podliehajú, rovnako ako rozhodnutia o preložení, pravidlám článku 7 ods. 1 služobného poriadku, pokiaľ ide o zachovanie práv a legitímnych záujmov dotknutých úradníkov najmä v tom zmysle, že k preradeniu úradníka môže dôjsť len v záujme služby a pri dodržaní rovnocennosti pracovných miest.
(pozri body 49, 53, 99)
Odkaz: Súdny dvor, 24. februára 1981, Carbognani a Coda Zabetta/Komisia, 161/80 a 162/80, Zb. s. 543, bod 21; Súdny dvor, 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, Zb. s. 1681, bod 6; Súdny dvor, 7. marca 1990, Hecq/Komisia, C‑116/88 a C‑149/88, Zb. s. I‑599, bod 11; Súdny dvor, 9. augusta 1994, Rasmussen/Komisia, C‑398/93 P, Zb. s. I‑4043, bod 11; Súd prvého stupňa, 22. januára 1998, Costacurta/Komisia, T‑98/96, Zb. VS s. I‑A‑21, II‑49, bod 36; Súd prvého stupňa, 15. septembra 1998, De Persio/Komisia, T‑23/96, Zb. VS s. I‑A‑483, II‑1413, bod 79; Súd prvého stupňa, 6. marca 2001, Campoli/Komisia, T‑100/00, Zb. VS s. I‑A‑71, II‑347, bod 29; Súd prvého stupňa, 26. novembra 2002, Cwik/Komisia, Zb. VS s. I‑A‑229, II‑1137, bod 30
2. Ďalšie prenesenie právomoci alebo výnimka z kritérií rozdeľovania právomocí zverené služobným poriadkom menovaciemu orgánu môže spôsobiť neplatnosť aktu administratívy iba v prípade, keby takéto prenesenie právomocí alebo výnimka mohli ohrozovať niektorú záruku priznanú úradníkom služobným poriadkom, alebo pravidlá riadnej správy vecí verejných v oblasti riadenia zamestnancov.
Preto okolnosť, že v osobitnom kontexte údajných závažných nezrovnalostí v rámci administratívy, bolo rozhodnutie o preradení úradníka prijaté kolégiom členov Komisie, pričom táto inštitúcia postúpila túto právomoc na generálneho riaditeľa dotknutej osoby podľa článku 2 služobného poriadku, nemôže spôsobiť neplatnosť tohto rozhodnutia. Jeho prijatie delegujúcim orgánom, ktorý pôvodne mal túto právomoc, treba totiž v tomto kontexte považovať za poskytujúce zvýšenú ochranu záujmov preradeného úradníka. Okrem toho je v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných, že jeden a ten istý orgán prijíma nevyhnutné administratívne opatrenia so zreteľom na závažnosť situácie, ako aj podľa neho potrebné rozhodnutia v oblasti riadenia zamestnancov. Napokon osobitné okolnosti, ako sú v kontexte údajných nezrovnalostí riadenia, plne odôvodňujú výnimočnú odchýlku od cieľa riadnej správy a racionálneho využívania ľudských zdrojov sledovaný prenesením právomocí na základe článku 2 služobného poriadku, ktorá spočíva v uprednostnení priblíženia sa k úrovni zodpovednosti, ktorá sa bezprostrednejšie týka riadenia potrieb.
(pozri body 66 – 68, 70, 71)
Odkaz: Súdny dvor, 30. mája 1973, De Greef/Komisia, 46/72, Zb. s. 543, body 18 a 21; Súdny dvor, 30. mája 1973, Drescig/Komisia, 49/72, Zb. s. 565, body 10 a 13; De Persio/Komisia, už citovaný, body 110 až 112
3. Pokiaľ sa preukáže, že v rámci generálneho riaditeľstva došlo k nezrovnalostiam, administratíva sa nedopustí zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa bude domnievať, že záujem služby odôvodňuje odňať všetkým riaditeľom úlohy riadenia, ktoré zastávali a preradiť ich na pracovné miesta hlavných poradcov na účely zabezpečenia nestrannosti a riadneho priebehu vyšetrovaní týkajúcich sa uvedených nezrovnalostí a najmä skúmaní určených na posúdenie ich prípadnej úlohy pri týchto nezrovnalostiach. V tejto súvislosti, so zreteľom na cieľ, ktorý nesmeruje k potrestaniu riaditeľov alebo k zabráneniu v pokračovaní v uvedených nezrovnalostiach, nie je relevantná okolnosť, že vyšetrovanie preukázalo, že riaditeľovi nemožno pripísať žiadne nesplnenie povinnosti, túto skutočnosť riaditeľ nemôže v žiadnom prípade užitočne uplatniť voči rozhodnutiu o preradení, ktoré treba posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase jeho prijatia.
Toto posúdenie nemožno spochybniť údajnou existenciou vlastného záujmu Komisie a konkrétne určitých jej členov, ktorí nesú vinu za včasné neprijatie opatrení, ktoré sa mali prijať po tom, ako boli informovaní o závažných podozreniach týkajúcich sa nezrovnalostí v riadení dotknutého generálneho riaditeľstva, lebo pokiaľ nebolo rozhodnuté, že rozhodnutie je v rozpore so záujmom služby, nemôže ísť o zneužitie právomoci.
(pozri body 108, 110, 111, 114, 115)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 10. júla 1992, Eppe/Komisia, T‑59/91 a T‑79/91, Zb. s. II‑2061, bod 57; Súd prvého stupňa, 19. júna 1997, Forcat Icardo/Komisia, T‑73/96, Zb. VS s. I‑A‑159, II‑485, bod 39; Campoli/Komisia, už citovaný, bod 63; Súd prvého stupňa, 4. júna 2003, Del Vaglio/Komisia, T‑124/01 a T‑320/01, Zb. VS s. I‑A‑157, II‑767, bod 77
4. Zákonnosť rozhodnutia o preradení prijatého v súlade so záujmom služby nemôže byť sama osebe dotknutá okolnosťou, že jeho oznámením verejnosti administratívou mohol omylom vzniknúť dojem, že preradený úradník môže byť vinný alebo prinajmenšom podozrivý, že sa podieľal na týchto nezrovnalostiach. Táto okolnosť však môže predstavovať relevantný prvok v rámci preskúmania návrhu na náhradu škody podaného dotknutou osobou.
(pozri body 120, 121)
5. Keďže jednoduchým vnútorným organizačným opatrením prijatým v záujme služby, ako je preradenie, nie je dotknuté služobné postavenie úradníka alebo zásada súladu medzi platovou triedou a pracovným miestom, nemusí mu predchádzať vypočutie dotknutej osoby, ani nemusí byť odôvodnené.
(pozri body 122, 126, 142)
Odkaz: Súdny dvor, 7. marca 1990, Hecq/Komisia, už citovaný, bod 14; Cwik/Komisia, už citovaný, bod 62
6. O nesprávny služobný postup administratívy zakladajúci jej zodpovednosť ide vtedy, keď administratíva vzbudí dojem prostredníctvom tlačovej správy voľne prístupnej verejnosti, že jeden úradník preradený v záujme služby bol zapletený do určitých nezrovnalostí, a to aj v prípade, keď samotné rozhodnutie o preradení nemôže byť nezákonné. Taký nesprávny služobný postup spôsobuje uvedenému úradníkovi nemajetkovú ujmu, lebo sa nachádza v situácii, že sa musí neustále obhajovať pred svojimi kolegami, ako aj osobami mimo služieb.
(pozri body 155 – 157)
7. Aj keď oznámenie o voľnom pracovnom mieste musí dotknuté osoby čo najpresnejšie informovať o povahe podmienok vyžadovaných na obsadenie pracovného miesta, o ktoré ide, oznámenie o voľnom pracovnom mieste týkajúce sa pracovného miesta platovej triedy A 2 môže stanovením týchto podmienok ponechať menovaciemu orgánu určitý priestor na voľnú úvahu s prihliadnutím na význam funkcie, ktorá sa má obsadiť. Z toho vyplýva, že pokiaľ oznámenie o voľnom pracovnom mieste riaditeľa v platovej triede A 2 uvádza dostatočne presne požiadavky, ktoré umožňujú menovaciemu orgánu vykonať porovnávacie hodnotenie zásluh rôznych uchádzačov, skutočnosť, že bolo napísané v rovnakom znení ako iné oznámenia uverejnené v ten istý deň pre iné pracovné miesta rovnakej platovej triedy, ale s odlišnými právomocami, nepredstavuje prvok, ktorý by mohol spôsobiť jeho protiprávnosť.
(pozri body 180, 181, 183)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 18. marca 1997, Picciolo a Caló/Výbor regiónov, T‑178/95 a T‑179/95, Zb. VS s. I‑A‑51, II‑155, bod 87; Súd prvého stupňa, 20. septembra 2001, Coget a i./Dvor audítorov, T‑95/01, Zb. VS s. I‑A‑191, II‑879, bod 67
8. Pokiaľ ide o prípadné nesprávne posúdenie pri výbere úradníka na pracovné miesto v platovej triede A 2, ktoré predpokladá veľkú zodpovednosť, to musí byť zjavné a musí prekročiť širokú mieru voľnej úvahy, ktorou menovací orgán disponuje pri porovnávaní zásluh uchádzačov a pri posudzovaní záujmov služby. Súdne preskúmanie Súdom prvého stupňa sa musí obmedziť na otázku, či tento orgán vzhľadom na skutočnosti, o ktoré sa opieral pri svojom posudzovaní, neprekročil primerané medze a či neuplatnil svoju mieru voľnej úvahy zjavne nesprávne alebo na iné účely, ako mu bola pôvodne zverená. Súd prvého stupňa preto nemôže svojím posúdením zásluh alebo kvalifikácií uchádzačov nahradiť posúdenie menovacieho orgánu, pokiaľ žiadna zo skutočností uvedených v spise nenaznačuje, že dotknutý orgán sa pri posúdení zásluh a kvalifikácie uchádzačov dopustil zjavného omylu.
Tieto zásady sú uplatniteľné najmä vtedy, keď Súd prvého stupňa má preveriť, či uchádzač vybraný na obsadenie voľného pracovného miesta skutočne spĺňa podmienky vyžadované v oznámení o voľnom pracovnom mieste a najmä či má odborné skúsenosti zodpovedajúce úrovni vyžadovanej v oznámení. V tejto súvislosti skutočnosť, že žalobca ich spĺňal, sama osebe nepreukazuje, že menovací orgán sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že vymenoval iného uchádzača na dotknuté pracovné miesto. Takým dôkazom nie je ani skutočnosť, že žalobca mal väčšie odborné skúsenosti ako vybratý uchádzač.
Menovací orgán konkrétne neprekračuje svoju mieru voľnej úvahy, keď sa domnieva, že uchádzač, ktorý bol vedúcim kabinetu člena Komisie z dôvodu tejto praxe a so zreteľom na to, že kabinet je administratívnym útvarom s asi desiatimi osobami, spĺňa podmienku týkajúcu sa uznanej schopnosti riadiť dôležitý administratívny útvar, pričom táto podmienka sa nevzťahuje na skutočné riadenie takého útvaru, ale uznanej schopnosti riadiť, ktorá môže vyplývať zo skúseností a skutočností, ktoré nutne nemusia pozostávať z riadenia veľkého počtu zamestnancov.
(pozri body 205, 209, 212, 213)
Odkaz: Picciolo a Caló/Výbor regiónov, už citovaný, bod 85; Súd prvého stupňa, 29. mája 1997, Contargyris/Rada, T‑6/96, Zb. VS s. I‑A‑119, II‑357, bod 120; Coget a. i/Dvor audítorov, už citovaný, body 92 a 124; Súd prvého stupňa, 9. júla 2002, Tilgenkamp/Komisia, T‑158/01, Zb. VS s. I‑A‑111, II‑595, bod 59; Súd prvého stupňa, 5. novembra 2003, Cougnon/Súdny dvor, T‑240/01, Zb. VS s. I‑A‑263, II‑1283, bod 97
9. Nie je porušením článku 14 služobného poriadku konanie vedúceho kabinetu člena Komisie, ktorý sa ako uchádzač o pracovné miesto obsadzované vymenovaním prislúchajúce kolégiu členov tejto inštitúcie, nezúčastní na schôdzi skupiny vedúcich kabinetov, ktorá má pripraviť prijatie tohto rozhodnutia, a nechá sa zastúpiť iným členom tohto kabinetu. Článok 14 služobného poriadku ani iné právne pravidlo totiž nestanovuje, že pokiaľ sa úradník zdrží rozhodnutia o záležitosti, na ktorej riešení alebo výsledku má osobný záujem, zdržia sa tiež všetci jemu podriadení úradníci. Navyše, samotná okolnosť, že tento úradník bol súčasťou orgánu, ktorý sa podieľal na príprave rozhodnutia o vymenovaní, je irelevantná a neumožňuje predpokladať, že bol „požiadaný“ vyjadriť sa k prijatiu tohto rozhodnutia v zmysle článku 14 služobného poriadku, keďže sa nezúčastnil jeho prípravy, a v každom prípade rozhodnutie bolo prijaté s konečnou platnosťou kolégiom Komisie.
(pozri body 246 – 248)
10. V prípade žaloby podanej na základe článku 91 ods. 4 služobného poriadku proti rozhodnutiu o neprijatí kandidatúry, ktoré nie je odôvodnené, menovací orgán môže na účely nápravy tohto nedostatku odôvodniť rozhodnutie po podaní žaloby, pokiaľ je uvedené konanie zastavené do explicitného alebo implicitného rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti. Naopak po uplynutí lehoty štyroch mesiacov od podania sťažnosti stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktoré znamená implicitné prijatie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, a teda pokračovanie v konaní pred súdom Spoločenstva, nedostatok odôvodnenia už nie je možné napraviť vysvetleniami poskytnutými menovacím orgánom.
Žalobca sa totiž v skutočnosti po uplynutí uvedenej lehoty nachádza v rovnakej situácii, ako je situácia, v ktorej by sa nachádzal, pokiaľ by bez využitia možnosti stanovenej v článku 91 ods. 4 služobného poriadku napadol toto isté implicitné rozhodnutie o zamietnutí na základe článku 91 ods. 2 služobného poriadku v deň, keď sa považuje za vydané, teda v prípade, v ktorom odpoveď na sťažnosť po podaní žaloby už nemôže napraviť nedostatok odôvodnenia. Na základe výkladu, podľa ktorého ak ide o žalobu na základe článku 91 ods. 4 služobného poriadku, by menovací orgán mohol odôvodniť svoje rozhodnutie nielen po podaní žaloby, ale aj po uplynutí lehoty štyroch mesiacov po podaní žaloby, by sa administratíva nachádzala vo výhodnejšej situácii ako v prípade žaloby na základe článku 91 ods. 2. Odhliadnuc od toho, že článok 91 ods. 4 vôbec nestanovuje túto možnosť, nijaký objektívny dôvod nemôže odôvodniť tento rozdiel. Naopak, pokiaľ je menovací orgán informovaný o tom, že úradník využil možnosť stanovenú v článku 91 ods. 4 a že konanie prebieha na súde Spoločenstva, treba zvlášť striktne vyžadovať, aby napadnuté rozhodnutie bolo včas odôvodnené.
(pozri body 272 – 274)
Odkaz: Súdny dvor, 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; Súdny dvor, 9. decembra 1993, Parlament/Volger, C‑115/92 P, Zb. s. I‑6549, bod 23; Súdny dvor, 23. septembra 2004, Hectors/Parlament, C‑150/03 P, Zb. s. I‑8691, bod 50; Súd prvého stupňa, 3. marca 1993, Vela Palacios/HSV, T‑25/92, Zb. s. II‑201, bod 25; Súd prvého stupňa, 20. júla 2001, Brumter/Komisia, T‑351/99, Zb. VS s. I‑A‑165, II‑757, bod 33; Súd prvého stupňa, 20. februára 2002, Roman Parra/Komisia, T‑117/01, Zb. VS s. I‑A‑27, II‑121, bod 26; Súd prvého stupňa, 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203, II‑903, bod 108