ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata rozšírená komora)

z 27. novembra 2003 (*)

„Štátna pomoc – Prevádzkový úver – Prípustnosť – Lehota na podanie žaloby – Potvrdzujúci akt – Žaloba o neplatnosť – Existujúca pomoc alebo nová pomoc – Zásada tempus regit actum – Pomoc na vývoz – Prevádzková pomoc – Primeraná lehota“

Vo veci T‑190/00,

Regione Siciliana, v zastúpení: F. Quadri, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: V. Di Bucci a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je zrušenie rozhodnutia Komisie 2000/319/ES z 22. decembra 1999 o schéme štátnej pomoci stanovenej Talianskom v prospech výroby, spracovania a uvádzania na trh poľnohospodárskych výrobkov uvedených v prílohe I k Zmluve ES (zákon č. 68 regiónu Sicília z 27. septembra 1995) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 110, s. 17) v rozsahu, v akom stanovuje, že štátna pomoc ustanovená článkom 6 zákona č. 68 regiónu Sicília z 27. septembra 1995 v prospech podnikov z odvetvia poľnohospodárstva alebo rybolovu je nezlučiteľná so spoločným trhom a že Taliansko je povinné neuplatniť a zrušiť túto pomoc,

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory R. García-Valdecasas, sudcovia P. Lindh, J. D. Cooke, A. W. H. Meij a H. Legal,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. mája 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

1        Komisia na základe článku 93 ods. 1 Zmluvy ES (teraz článok 88 ods. 1 ES), ktorý stanovuje, že Komisia navrhuje členským štátom príslušné opatrenia, ktoré sa týkajú štátnej pomoci existujúcej v týchto štátoch, a ktoré si vyžadujú postupný rozvoj alebo fungovanie spoločného trhu, definovala kritériá zlučiteľnosti prevádzkových úverov s pravidlami Zmluvy uplatniteľnými na štátnu pomoc v oznámení uverejnenom 16. februára 1996 o štátnej pomoci týkajúcej sa krátkodobých úverov s bonifikáciou úrokov v poľnohospodárstve [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 44, s. 2, ďalej len „oznámenie o prevádzkových úveroch“).

2        Dňa 4. júla 1997 Komisia informovala členské štáty o svojom rozhodnutí prerušiť uplatňovanie oznámenia o prevádzkových úveroch vzhľadom na zistenie určitých výkladových problémov. Listom z 19. decembra 1997 Komisia informovala členské štáty, že toto prerušenie sa ukončí 30. júna 1998 a od uvedeného dátumu bude uplatňovať oznámenie o prevádzkových úveroch v súlade s výkladom predloženým v tomto liste.

3        Prax, ktorú Komisia dodržiavala pred uplatnením oznámenia o prevádzkových úveroch, je uvedená v dokumente Komisie s názvom „Politika hospodárskej súťaže v poľnohospodárstve“ (Zelená Európa – Správy z poľnohospodárskej politiky Spoločenstva, č. 22, Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, Luxemburg, 1987, s. 12):

„Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o štátnu pomoc v oblasti prevádzkových úverov, Komisia si vyhradila možnosť prijať stanovisko v neskoršom štádiu. Pomoc poskytnutá vo forme prevádzkových úverov so zníženou úrokovou sadzbou je však považovaná za nezlučiteľnú so spoločným trhom, ak je udelená:

–        na dobu prekračujúcu hospodársky rok (12 mesiacov),

–        na jeden výrobok a jednu činnosť (napríklad uskladnenie vína, nákup hovädzieho dobytku, atď.).

Toto stanovisko bolo odôvodnené skutočnosťou, že poľnohospodárska výroba, vzhľadom na jej osobitosti spojené s výrobnými cyklami, vyžaduje špecifické potreby financovania.“

4        Sedemnásta správa o politike hospodárskej súťaže (Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev, Luxemburg, 1988, bod 259) v tejto súvislosti spresňuje, že vyššie citovaný text opisuje všeobecné princípy dodržiavané Komisiou pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže v poľnohospodárstve.

5        Táto prax sa tiež spomína v oznámení o prevádzkových úveroch, ktoré zdôrazňuje – predtým, ako uvedie nové pravidlá uplatniteľné v budúcnosti –, že Komisia už niekoľko rokov uplatňuje politiku spočívajúcu v tom, že nebráni štátnej pomoci poskytnutej vo forme krátkodobých úverov s bonifikáciou úrokov v prospech poľnohospodárskeho odvetvia a že „jediné podmienky, ktoré Komisia stanovila pre túto pomoc, sú tieto: doba trvania pôžičky je maximálne jeden rok a zároveň pôžička nesmie byť obmedzená na jeden výrobok a jednu činnosť“, pričom zdôrazňuje, že „neexistuje obmedzenie intenzity pomoci a [že] nič nebráni tomu, pokiaľ ide o individuálneho príjemcu, aby bol tento bonifikovaný úver obnovovaný každý rok“ (oznámenie o prevádzkových úveroch, piaty odsek).

6        Pokiaľ ide o pomoc kvalifikovanú ako „nová“, článok 93 ods. 3 Zmluvy (teraz článok 88 ods. 3 ES) stanovuje:

„Komisia musí byť v dostatočnom čase upovedomená o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky. Ak usúdi, že takýto zámer je nezlučiteľný so spoločným trhom podľa článku 92 [teraz článok 87 ES], začne konanie podľa odseku 2. Členský štát nemôže vykonať navrhované opatrenia, pokiaľ sa vo veci nerozhodlo s konečnou platnosťou.“

7        Obsah článku 93 bol spresnený nariadením Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúcim podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), ktoré nadobudlo účinnosť 16. apríla 1999.

 Skutkové okolnosti

 A – Schéma štátnej pomoci zavedená článkom 48 regionálneho zákona č. 32 z 23. mája 1991 a jej preskúmanie Komisiou

8        Listom z 10. júna 1991 talianska vláda oznámila Komisii v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy (teraz článok 88 ods. 3 ES) schému pomoci zavedenú regiónom Sicília v rámci regionálneho zákona č. 32 z 23. mája 1991 (ďalej len „regionálny zákon č. 32/91“) o podporách v poľnohospodárskom odvetví.

9        Článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 ustanovoval na obdobie rokov 1991 – 1993 poskytnutie bonifikácie dlžných úrokov úverovým inštitúciám a bankám na pôžičky, ktorých doba trvania neprekračuje jeden rok, pridelených obchodným subjektom, ktoré majú sídlo a podnikajú na Sicílii a ktorých obrat pochádzal aspoň vo výške 70 % z predaja citrusov, ovocia a zeleniny mimo regionálneho územia. Jeho ustanovenia sú nasledujúce:

„1.      Regionálny zástupca zodpovedný za poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo je oprávnený priznať na roky 1991 až 1993 bonifikáciu úrokov dlžných úverovým zariadeniam a bankám na prevádzkové pôžičky, ktorých doba trvania neprevyšuje jeden rok, poskytnutých hospodárskym subjektom, ktoré majú sídlo a podnikajú na Sicílii a ktorých obrat pochádza aspoň vo výške 70 % z predaja citrusov, ovocia a zeleniny mimo regionálneho územia.

2.      Úroková sadzba zostávajúca na ťarchu hospodárskych subjektov sa rovná úrokovej sadzbe stanovenej na základe článku 4 ods. 2 prvého pododseku regionálneho zákona č. 13 z 25. marca 1986.

3.      S výnimkou hospodárskeho roka 1990 – 1991 sa bonifikovaná pôžička poskytuje pod podmienkou, že aspoň 51 % výrobkov uvádzaných na trh bude kúpených od poľnohospodárskych družstiev a ich členov a od združení poľnohospodárskych výrobcov uznaných na základe medziodvetvových zmlúv.

4.      Výška bonifikovanej pôžičky – ktorá je pomerná k ročne stanoveným stropom v súlade s článkom 18 ods. 4 regionálneho zákona č. 13 z 25. marca 1986 – nemôže v žiadnom prípade prekročiť 50 % priemerného obratu za posledné tri roky, ktorý vyplýva z daňových priznaní k DPH.

5.      Príjemcovia pomoci sú povinní zachovať úroveň zamestnanosti a dodržiavať kolektívne pracovné zmluvy. Ak sa preukáže, že tieto povinnosti boli porušené, regionálny zástupca pre poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo pristúpi k zrušeniu dotknutej pomoci a vymáhaniu zaplatených čiastok spolu so zákonnými úrokmi.

6.      Na vykonanie tohto článku na obdobie rokov 1991 – 1993 sa poskytne čiastka vo výške 30 000 miliónov lír, z ktorých 10 000 miliónov sa uplatní v rozpočtovom roku 1991.

7.      Sedemdesiat percent výdavkov povolených týmto článkom musí smerovať do odvetvia citrusov.“

10      Listom zo 14. decembra 1992 informovala Komisia taliansku vládu v súvislosti s článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91, že „pokiaľ ide o pomoc vo forme prevádzkových úverov s bonifikovanou sadzbou, Komisia nebráni ich udeľovaniu, ale v súlade s článkom 93 ods. 1 Zmluvy si vyhradzuje právo preskúmať svoje stanovisko k neskoršiemu dátumu“.

 B – Refinancovanie schémy pomoci zavedenej článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91, článkom 7 regionálneho zákona č. 81 zo 7. novembra 1995 a článkom 20 regionálneho zákona č. 33 z 18. mája 1996 a jeho preskúmanie Komisiou

11      Listom zo 6. decembra 1995 oznámila talianska vláda Komisii v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy (teraz článok 88 ods. 3 ES) schému pomoci zavedenú regiónom Sicília v rámci regionálneho zákona č. 81 zo 7. novembra 1995 (ďalej len „regionálny zákon č. 81/95“) o niektorých podporách v poľnohospodárskom odvetví. Článok 7 povolil na rozpočtový rok 1995 refinancovanie schémy pomoci zavedenej článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91 na hospodársky rok 1992/1993:

„Na účely uvedené v článku 48 regionálneho zákona č. 32 z 23. mája 1991 sa na rozpočtový rok 1995 povoľuje výdavok 2 000 miliónov lír na [hospodársky] rok 1992 – 1993.“

12      Listom z 2. mája 1996 oznámila talianska vláda Komisii znenie článku 20 regionálneho zákona č. 33 z 18. mája 1996 (ďalej len „regionálny zákon č. 33/96“), ktorý sa odvolával na článok 7 regionálneho zákona č. 81/95 a povolil na rozpočtový rok 1996 refinancovanie schémy pomoci zavedenej článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91 na hospodársky rok 1992/1993:

„Na účely uvedené v článku 48 regionálneho zákona č. 32 z 23. mája 1991 sa na rozpočtový rok 1996 povoľuje výdavok 2 000 miliónov lír na [hospodársky] rok 1992 – 1993 ako dodatok k čiastke uvedenej v článku 7 regionálneho zákona č. 81 zo 7. novembra 1995.“

13      Listom z 23. januára 1997 informovala Komisia taliansku vládu, že nemá námietky, pokiaľ ide o vyššie uvedené ustanovenia článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 na hospodársky rok 1992/1993 uplatniteľné na refinancovanie. Tento list najmä uvádza:

„Komisia sa rozhodla nevzniesť námietky voči pomoci uvedenej v článku 7 regionálneho zákona č. 81/95 a v článku 20 regionálneho zákona č. 33/96. Prijatím tohto rozhodnutia Komisia zobrala na vedomie skutočnosť, že čiastky určené na toto opatrenie sú čiastky týkajúce sa hospodárskeho roka 1992/93 a že ide o oneskorené platby vzťahujúce sa na existujúcu pomoc (štátna pomoc N 377/91).

Na financovanie stanovené v článku 7 regionálneho zákona č. 81/95 a v článku 20 regionálneho zákona č. 33/95 sa preto môže naďalej vzťahovať priaznivé posúdenie vyjadrené Komisiou v súvislosti s článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91.“

 C – Schéma pomoci zavedená článkom 6 regionálneho zákona č. 68 z 27. septembra 1995 a jej preskúmanie Komisiou

14      Listom z 8. augusta 1995 oznámila talianska vláda Komisii v súlade s článkom 93 ods. 3 Zmluvy (teraz článok 88 ods. 3 ES) schému pomoci, ktorá mala byť zavedená regiónom Sicília v rámci návrhu regionálneho zákona následne prijatého vo forme regionálneho zákona č. 68 z 27. septembra 1995, ďalej len „regionálny zákon č. 68/95“).

15      Článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 stanovoval schému pomoci v prospech podnikov z odvetvia poľnohospodárstva alebo rybolovu a jeho podstatné ustanovenia sú tieto:

„1.      Regionálny zástupca zodpovedný za spoluprácou, obchod, remeselnú výrobu a rybolov je oprávnený priznať v rokoch 1995 – 1997 na hospodárske roky 1993 – 1994, 1994 – 1995 a 1995 – 1996 bonifikáciu úrokov dlžných úverovým zariadeniam a bankám za prevádzkové pôžičky, ktorých doba trvania neprevyšuje jeden rok, poskytnutých hospodárskym subjektom, ktoré majú sídlo a podnikajú na Sicílii a ktorých obrat aspoň vo výške 70 % pochádza z predaja citrusov, ovocia a zeleniny mimo regionálneho územia.

2.      Úroková sadzba zostávajúca na ťarchu hospodárskych subjektov sa rovná úrokovej sadzbe stanovenej na základe článku 4 ods. 2 prvého pododseku regionálneho zákona č. 13 z 25. marca 1986.

3.      Výška bonifikovanej pôžičky – ktorá je pomerná k stropom ročne stanoveným jednotným spôsobom v súlade s článkom 18 ods. 4 regionálneho zákona č. 13 z 25. marca 1986 – nemôže v žiadnom prípade prekročiť 50 % priemerného obratu za posledné tri roky, ktorý vyplýva z daňových priznaní k DPH.

4.      Príjemcovia pomoci sú povinní zachovať úroveň zamestnanosti. Ak sa preukáže, že táto povinnosť bola porušená, regionálny zástupca zodpovedný za spoluprácu, obchod, remeselnú výrobu a rybolov pristúpi k zrušeniu priznanej bonifikácie a vymáhaniu zaplatených čiastok spolu so zákonnými úrokmi.

5.      Sedemdesiat percent čiastok povolených týmto článkom musí smerovať do odvetvia citrusov.

6.      Na vykonanie tohto článku na obdobie rokov 1995 – 1997 sa poskytne čiastka vo výške 15 000 miliónov lír, z ktorej 2 000 miliónov lír je určených na rozpočtový rok 1995, 7 000 miliónov lír na rozpočtový rok 1996 a 6 000 miliónov lír na rozpočtový rok 1997.

7.      Čiastka vo výške 2 000 miliónov lír na rozpočtový rok 1995 je pokrytá prostriedkami z kapitoly 21257 regionálneho rozpočtu na rovnaký rozpočtový rok. Zvyšných 13 000 miliónov lír na rozpočtové roky 1996 a 1997 je naplánovaných vo viacročnom regionálnom rozpočte – položka 2001“.

16      Listom z 13. februára 1998 oznámila Komisia Taliansku svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 93 ods. 2 Zmluvy (teraz článok 88 ods. 2 ES) v súvislosti s uplatnením pomoci plánovanej v regionálnom zákone č. 68/95 na odvetvie poľnohospodárstva, rybolovu a vodného hospodárstva. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 21. marca 1998 (Ú. v. ES C 86, s. 3) a Komisia vyzvala dotknuté strany, aby v súvislosti s dotknutou pomocou predložili pripomienky.

17      Na odôvodnenie začatia vyššie uvedeného konania Komisia uviedla – v časti týkajúcej sa článku 6 – že má pochybnosti o možnosti považovať dotknutú pomoc za skutočné prevádzkové úvery (v zmysle „sezónnych úverov“), lebo sa zdá, že tieto úvery skôr zodpovedajú definícii pomoci pri vývoze, keďže sú určené pre podniky orientované na vývoz a vypočítané z výšky (50 %) obratu podniku dosiahnutého prevažne z príjmov z vývozu (pozri rozhodnutie o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES, odôvodnenie č. 2.7).

18      Listom z 30. júna 1998 predložili talianske orgány Komisii svoje pripomienky. Žiadna iná dotknutá strana pripomienky nepredložila. Útvary Komisie požiadali o doplňujúce informácie o článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 faxom z 10. novembra 1998. Listom z 19. novembra 1998 talianske orgány predložili útvarom Komisie doplňujúce pripomienky týkajúce sa článku 6.

19      Dňa 22. decembra 1999 Komisia prijala rozhodnutie 2000/319/ES, ktoré predovšetkým stanovuje, že štátna pomoc ustanovená článkom 6 regionálneho zákona č. 68/95 v prospech podnikov z odvetvia poľnohospodárstva alebo rybolovu je nezlučiteľná so spoločným trhom a že Taliansko je povinné neuplatniť a zrušiť túto pomoc (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 6. mája 2000 (Ú. v. ES L 110, s. 17).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

20      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 20. júla 2000 žalobca podal na Súd prvého stupňa túto žalobu.

21      Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom stanovuje, že štátna pomoc ustanovená článkom 6 regionálneho zákona č. 68/95 v prospech podnikov z odvetvia poľnohospodárstva alebo rybolovu je nezlučiteľná so spoločným trhom a že Taliansko je povinné neuplatniť a zrušiť túto pomoc,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

22      Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú alebo, v každom prípade, ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

23      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (piata rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania.

24      Účastníci konania boli riadne predvolaní na pojednávanie 15. mája 2003, na ktorom sa žalobca nezúčastnil. Prednesy Komisie a jej odpovede na ústne otázky položené Súdom prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní.

 O prípustnosti

 Tvrdenia účastníkov konania

25      Komisia po tom, ako pripomenula, že na základe článku 230 piateho odseku ES žaloby o neplatnosť aktu prijatého inštitúciami Spoločenstva musia byť podané do dvoch mesiacov od zverejnenia daného aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel, upriamila pozornosť Súdu prvého stupňa – avšak bez formálneho vznesenia námietky neprípustnosti – na skutočnosť, že v prejednávanom prípade bola žaloba podaná v lehote dvoch mesiacov od zverejnenia aktu, hoci žalobca disponoval znením rozhodnutia prinajmenšom už niekoľko mesiacov predtým.

26      V tejto súvislosti Komisia pripomína judikatúru, podľa ktorej, ak sú akty uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev na základe ustálenej praxe, ako v prejednávanom prípade, lehota na podanie žaloby začína plynúť odo dňa uverejnenia (rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 1998, Nemecko/Rada, C‑122/95, Zb. s. I‑973, body 34 až 39). Zdôrazňuje však, že v prípade žalôb podaných regiónmi, ktoré boli doteraz preskúmané Súdom prvého stupňa, bol návrh na začatie konania podaný v lehote dvoch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, body 17 a 19) alebo odo dňa, kedy sa o ňom žalobca dozvedel (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 1999, Regione autonoma Friuli-Venezia Giulia/Komisia, T‑288/97, Zb. s. II‑1871, body 5 a 7).

27      Za týchto okolností sa Komisia domnieva, že postavenie regiónov môže byť porovnateľné s postavením členských štátov, ktoré poskytujú pomoc, keďže podľa ustálenej praxe sú regióny rýchlo informované daným členským štátom o rozhodnutiach, ktoré sa ich týkajú. Hoci Komisia uvádza, že je nesporné, že regióny nie sú stricto sensu adresátmi rozhodnutia a že sa nezdá, že by mal deň oznámenia rozhodujúcu povahu, v prípade regiónov však navrhuje, aby sa na účely určenia dies a quo lehoty na podanie žaloby zohľadnil skutočný dátum, kedy sa o rozhodnutí dozvedeli.

28      Žalobca spochybňuje túto argumentáciu, tvrdiac, že z článku 230 ods. 5 ES vyplýva, že dátum oboznámenia sa s napadnutým aktom, ako kritérium pre začiatok počítania lehoty na podanie žaloby, má subsidiárny charakter vo vzťahu ku kritériu uverejnenia alebo oznámenia aktu. V prípade neoznámenia dotknutého rozhodnutia žalobcovi je však jediným dátumom, ktorý možno zohľadniť na účely začatia počítania lehoty, deň uverejnenia napadnutého rozhodnutia v úradnom vestníku.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

29      Podľa článku 230 ods. 5 ES žaloba o neplatnosť musí byť podaná do dvoch mesiacov od zverejnenia daného aktu alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel.

30      Zo samotného znenia tohto článku vyplýva, že dátum oboznámenia sa s napadnutým aktom, ako kritérium pre začiatok počítania lehoty na podanie žaloby, má subsidiárny charakter vo vzťahu ku kritériu uverejnenia alebo oznámenia aktu (rozsudok Nemecko/Rada, už citovaný bod 35; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia, T‑11/95, Zb. s. II‑3235, bod 47; zo 6. októbra 1999, Salomon/Komisia, T‑123/97, Zb. s. II‑2925, bod 42, a z 12. decembra 2000, Alitalia/Komisia, T‑296/97, Zb. s. II‑3871, bod 61).

31      V prejednávanom prípade Komisia neoznámila napadnuté rozhodnutie žalobcovi, ale iba Talianskej republike. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 6. mája 2000, práve týmto posledným uvedeným dňom začína plynúť žalobcovi lehota na podanie žaloby a nie dňom, kedy sa s aktom mohol oboznámiť.

32      V tejto súvislosti sa Komisia nemôže na podporu svojho tvrdenia účinne dovolávať už citovaných rozsudkov Vlaams Gewest/Komisia a Regione autonoma Friuli-Venezia Giulia/Komisia. Na jednej strane v prvej z týchto vecí bola žaloba flámskeho regiónu podaná v lehote dvoch mesiacov (27. novembra 1995) od uverejnenia napadnutého rozhodnutia v úradnom vestníku (9. novembra 1995). Na druhej strane v žiadnej z týchto vecí sa nestanovilo, že v prípade, ak sa región oboznámil s rozhodnutím pred jeho uverejnením, nemôže už požívať lehotu dvoch mesiacov na podanie žaloby od tohto uverejnenia.

33      V dôsledku toho bola žaloba podaná v požadovanej lehote, a teda je prípustná.

 O veci samej

34      Žalobca uvádza na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 88 ods. 1 ES, porušení zásady legitímnej dôvery a zásady právnej istoty, porušení podstatných formálnych náležitostí a porušení článku 253 ES; druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady tempus regit actum a zneužití právomoci; tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 87 ES, zneužití právomoci a porušení článku 253 ES pre nedostatočné odôvodnenie; štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení podstatných formálnych náležitostí a na nedodržaní lehôt primeraných pre riadny priebeh konaní stanovených v článku 87 ES.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 88 ods. 1 ES, porušení zásady legitímnej dôvery a zásady právnej istoty, porušení podstatných formálnych náležitostí a porušení článku 253 pre nedostatočné odôvodnenie

 O prípustnosti

–       Tvrdenia účastníkov konania

35      Komisia tvrdí, že výhrady formulované žalobcom v rámci jeho prvého žalobného dôvodu týkajúce sa kvalifikácie opatrenia ako existujúcej pomoci a nie ako novej pomoci, sú neprípustné, pretože kvalifikácia vyplývala z rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES, ktoré žalobca nespochybnil, a ktoré teda nadobudlo právoplatnosť; napadnuté rozhodnutie kvalifikujúce pomoc ako novú pomoc predstavuje akt, ktorý iba potvrdzuje rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Komisia preto tvrdí, že táto kvalifikácia mohla a mala byť napadnutá žalobou proti rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a že už nemôže byť predmetom žaloby týkajúcej sa konečného rozhodnutia.

36      Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že judikatúra Súdneho dvora spresňuje, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania má konečné právne účinky, keďže konečné rozhodnutie Komisie vyhlasujúce dotknutú pomoc za zlučiteľnú so spoločným trhom nemá za následok legalizáciu a posteriori vykonávacích aktov, ktoré by sa mali považovať za akty prijaté v rozpore so zákazom uvedeným v článku 88 ods. 3 poslednej vete ES (rozsudky Súdneho dvora z 30. júna 1992, Španielsko/Komisia, C‑312/90, Zb. s. I‑4117, body 20 a 23, ďalej len „rozsudok Cenemesa“, a z 30. júna 1992, Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb. s. I‑4145, body 26 a 29, ďalej len „rozsudok Italgrani z 30. júna 1992“).

37      Komisia najmä pripomína, že úvodná kvalifikácia pomoci determinuje konanie, ktoré sa má uplatniť, a tiež dosah a účinky konečného rozhodnutia. Podľa článku 88 ods. 3 druhej vety ES a tiež podľa článkov 4, 6 a 13 nariadenia č. 659/1999 je Komisia povinná v prípade novej pomoci a ak usúdi, že zámer v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci je nezlučiteľný so spoločným trhom, bezodkladne začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES. Pokiaľ ide o protiprávnu pomoc, ktorá už bola poskytnutá v rozpore so zákazom uvedeným v článku 88 ods. 3 poslednej vete ES, článok 14 nariadenia č. 659/1999 ukladá Komisii povinnosť nariadiť jej vymáhanie. Pokiaľ ide o existujúcu pomoc, Komisia môže na základe článku 88 ods. 1 ES a článkov 17 až 19 nariadenia č. 659/99 prípadne navrhnúť dotknutému členskému štátu príslušné opatrenia; iba v prípade, ak členský štát odmietne tieto opatrenia, môže Komisia začať konanie vo veci formálneho zisťovania v súlade s článkom 88 ods. 2 ES, vymáhanie pomoci však požadovať nemôže.

38      Vzhľadom na tieto odlišnosti sa Komisia domnieva, že je v záujme všetkých rýchlo definovať spory, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s kvalifikáciou opatrení ako novej alebo existujúcej pomoci.

39      Pokiaľ ide o odvolanie sa žalobcu na rozsudky Cenemesa a Italgrani z 30. júna 1992, Komisia sa domnieva, že z uvedenej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania znamená pre dotknutý členský štát zákaz poskytovať plánovanú pomoc dovtedy, kým toto konanie neskončí právoplatným rozhodnutím a že ak sa aj začali vykonávať opatrenia, ktoré Komisia kvalifikovala ako novú pomoc, právne účinky spojené s touto kvalifikáciou sú konečné (rozsudky Cenemesa, body 12 a 23, a Italgrani z 30. júna 1992, body 20 a 29).

40      Komisia tiež zdôrazňuje, že téza prednesená v prejednávanej veci sa podstatne odlišuje od téz uvádzaných vo veciach Preussag Stahl a Moccia Irme, ktoré Súd prvého stupňa zamietol (rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. marca 1998, Preussag Stahl/Komisia, T‑129/96, Zb. s. II‑609, bod 31, a z 12. mája 1999, Moccia Irme a i./Komisia, T‑164/96 až T‑167/96, T‑122/97 a T‑130/97, Zb. s. II‑1477, bod 65). Pripomína najmä, že vo veci Preussag Stahl/Komisia vzniesla proti žalobe námietku neprípustnosti založenú na skutočnosti, že žalobca nepodal žalobu proti rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania a že Súd prvého stupňa skonštatoval, že konečné rozhodnutie vykazuje vlastné právne účinky, vrátane povinnosti vrátiť poskytnutú pomoc, a dotknutý podnik preto musí disponovať právom podať opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu bez ohľadu na to, či napadol alebo nenapadol rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania spornej pomoci. Námietka neprípustnosti vznesená Komisiou bola teda zamietnutá, lebo sa týkala žaloby v celom rozsahu a najmä častí, v ktorých žalobca spochybňoval závery prijaté Komisiou až v štádiu konečného rozhodnutia, čo neplatí v prejednávanej veci, v ktorej Komisia spochybňuje prípustnosť výhrad uvádzaných žalobcom, pokiaľ ide o kvalifikáciu novej pomoci, urobenú v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

41      Žalobca spochybňuje túto argumentáciu z dôvodu, že je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania môže byť napadnuté samostatne iba v prípade, ak má účinky spôsobujúce adresátovi ujmu (rozsudky Cenemesa a Italgrani z 30. júna 1992), čo platí len vtedy, ak toto rozhodnutie ukladá adresátovi povinnosť určitým spôsobom konať alebo sa určitého konania zdržať, alebo, v každom prípade, ak má nezvratné účinky. Tak to však nie je v prejednávanej veci, v ktorej má voči žalobcovi účinok iba konečné rozhodnutie. Žalobca prinajmenšom tvrdí, že konečné rozhodnutie vyhlasujúce pomoc za nezlučiteľnú so spoločným trhom zakladá nové a úplne autonómne právne účinky vo vzťahu k rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, čo mu umožňuje spochybniť jeho zákonnosť. To má za následok, že na podporu takej žaloby o neplatnosť je možné uplatniť žalobné dôvody, ktoré sú spoločné tak pre konečné rozhodnutie, ako aj pre akt o začatí konania, ak nebol predmetom samostatnej žaloby, a to nezávisle od otázky, či bol tento akt prijatý na základe článku 88 ods. 2 ES spochybnený alebo nie (pozri rozsudky Preussag Stahl/Komisia, už citovaný, a Moccia Irme a i./Komisia, už citovaný).

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

42      Komisia v podstate tvrdí, že žalobca už nemôže spochybniť konečné rozhodnutie v rozsahu, v akom kvalifikuje dotknuté opatrenie ako novú pomoc, čo je predmetom prvého žalobného dôvodu, pretože táto kvalifikácia vyplýva z rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré žalobca nespochybnil v požadovanej lehote, a ktoré preto nadobudlo právoplatnosť.

43      Najprv treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry opatrenia so záväznými právnymi účinkami, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, predstavujú akty alebo rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES (rozsudok Súdneho dvora z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, Zb. s. 2639, bod 9, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑10/92 až T‑12/92 a T‑15/92, Zb. s. II‑2667, bod 28).

44      Pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktorých príprava sa vykonáva vo viacerých fázach, najmä podľa vnútorného postupu, napadnuteľnými aktmi sú v zásade len opatrenia, ktoré s konečnou platnosťou predstavujú stanovisko inštitúcie podľa tohto postupu, s výnimkou predbežných opatrení, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie (rozsudok IBM/Komisia, už citovaný, bod 10, a rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný, bod 28).

45      Na základe tejto judikatúry predstavuje konečné rozhodnutie prijaté Komisiou na účely skončenia konania vo veci formálneho zisťovania stanoveného článkom 88 ods. 2 ES akt napadnuteľný na základe článku 230 ES. Takéto rozhodnutie má totiž záväzné právne účinky, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov dotknutých strán, pretože sa ním končí predmetné konanie a s konečnou platnosťou sa určí zlučiteľnosť skúmaného opatrenia s pravidlami uplatniteľnými na štátnu pomoc. Dotknuté strany preto majú vždy možnosť napadnúť konečné rozhodnutie, ktorým sa skončilo konanie vo veci formálneho zisťovania, a musia mať v tejto súvislosti možnosť spochybniť rôzne prvky, na ktorých sa zakladá konečné stanovisko prijaté Komisiou.

46      Táto možnosť nezávisí od toho, či rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania má alebo nemá právne účinky, ktoré by mohli byť predmetom žaloby o neplatnosť. Isteže, judikatúra Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa pripustila možnosť podať žalobu proti rozhodnutiu o začatí konania, ak má konečné právne účinky, ktoré nemôžu byť legalizované a posteriori konečným rozhodnutím. Tak je to v prípade, ak Komisia začne konanie vo veci formálneho zisťovania voči opatreniu, ktoré predbežne kvalifikuje ako novú pomoc, takéto rozhodnutie o začatí konania má autonómne právne účinky vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu. Pozastavenie uplatňovania dotknutého opatrenia, vyplývajúce z predbežnej kvalifikácie tohto opatrenia ako novej pomoci na základe článku 88 ods. 3 ES, má totiž samostatnú povahu vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu, ktorá je časovo obmedzená až do skončenia konania vo veci formálneho zisťovania (pozri najmä rozsudky Cenemesa, body 12 až 24, a Italgrani z 30. júna 1992, body 29 a 30; rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 2001, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑7303, body 56 až 62 a bod 69, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2002, Government of Gibraltar/Komisia, T‑195/01 a T‑207/01, Zb. s. II‑2309, body 80 až 86).

47      Možnosť napadnúť rozhodnutie o začatí konania totiž nemôže spôsobiť obmedzenie procesných práv dotknutých strán tak, že by im zabránila napadnúť konečné rozhodnutie a odvolávať sa na podporu svojej žaloby na vady týkajúce sa všetkých častí konania vedúcich k tomuto rozhodnutiu.

48      Nemožno spochybniť, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, aj keď má vlastné a autonómne právne účinky, má prípravnú povahu vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu, ktoré s konečnou platnosťou určí stanovisko Komisie. Článok 6 nariadenia č. 659/1999 spresňuje, že rozhodnutie začať konať vo veci formálneho zisťovania zhrnie príslušné skutkové a právne okolnosti, bude zahrnovať predbežné zhodnotenie, ktoré sa týka charakteru pomoci navrhovaného opatrenia, a vysvetlí pochybnosti, čo sa týka jeho zlučiteľnosti so spoločným trhom a vyzve členský štát a zainteresované strany, aby predložili pripomienky v rámci predpísaného obdobia. Nevyhnutne prípravnú povahu posúdenia uvedeného v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania potvrdzuje článok 7 nariadenia č. 659/1999, ktorý určuje, že Komisia môže v konečnom rozhodnutí stanoviť, že oznámené opatrenie nepredstavuje pomoc, že oznámená pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom, že oznámenú pomoc možno považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak sú splnené určité podmienky, alebo že oznámená pomoc je nezlučiteľná so spoločným trhom. Okrem toho, ak aj Komisia v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania pôvodne zastávala názor, že dotknuté opatrenie predstavuje novú pomoc, nič jej nebráni v rozhodnutí ukončujúcom konanie rozhodnúť, že toto opatrenie predstavuje existujúcu pomoc.

49      V prejednávanej veci stačí skonštatovať, že napadnuté rozhodnutie je konečné rozhodnutie, ktorým sa skončilo konanie a ktoré má záväzné a konečné právne účinky voči dotknutým stranám v rozsahu, v akom kvalifikuje pomoc ako novú pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom a zaväzuje Taliansko neuplatniť a zrušiť túto pomoc. Žalobca preto musí mať právo podať opravný prostriedok proti celému rozhodnutiu, vrátane kvalifikácie pomoci za novú pomoc, bez ohľadu na to, či tento aspekt dotknutého rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania bol alebo nebol napadnutý (pozri rozsudky Preussag Stahl/Komisia, už citovaný, bod 31, a Moccia Irme a i./Komisia, už citovaný, bod 65). Rozsudky Súdu prvého stupňa vo veciach Preussag Stahl a Moccia Irme sa v rozpore s tvrdením Komisie zakladajú na rovnakých zásadách, ako sú zásady v prejednávanej veci, teda že napadnuté rozhodnutie je konečné rozhodnutie, ktoré má vlastné právne účinky, a dotknuté strany sú preto oprávnené ho napadnúť. Skutočnosť, že vo veci Preussag Stahl Komisia uplatnila námietku neprípustnosti proti celej žalobe a že v prejednávanej veci sa uvedená námietka obmedzuje na tento žalobný dôvod, nemá nijaký vplyv na povahu vznesenej otázky.

50      Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého je vo všeobecnom záujme rýchlo definovať spory, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s kvalifikáciou dotknutého opatrenia, je namieste zdôrazniť, že takáto úvaha nemôže v žiadnom prípade predstavovať prekážku, ktorá by mohla pozbaviť dotknuté strany možnosti podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré mení jeho právnu situáciu.

51      Téza Komisie by v konečnom dôsledku znamenala podporu situácie, ktorá je v rozpore so zásadami stanovenými judikatúrou vo veci napadnuteľných aktov. Táto téza by znamenala pripustiť, že skutočnosť, že súdy Spoločenstva rozhodnú v predbežnej fáze konania o prípravných aktoch, akým je rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, a najmä o kvalifikácii pomoci ako novej, bráni dotknutým stranám napadnúť konečné rozhodnutie, v ktorom Komisia môže zmeniť posúdenia vykonané v rozhodnutí o začatí konania. Pripustiť takúto tézu by malo za následok anticipovanie rozpravy vo veci samej a zamenenie jednotlivých fáz správnych a súdnych konaní, čím by sa pozbavil zmyslu podstatný cieľ konania vo veci formálneho zisťovania, ktorým je umožniť dotknutým stranám predložiť svoje pripomienky ku všetkým sporným aspektom spisu a Komisii umožniť prijať konečné rozhodnutie so zohľadnením týchto pripomienok.

52      Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno oprávnene tvrdiť, že keďže žalobca nepodal v požadovanej lehote žalobu proti rozhodnutiu o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, nemôže už spochybniť kvalifikáciu dotknutého opatrenia v rámci žaloby proti konečnému rozhodnutiu.

53      V dôsledku toho je prvý žalobný dôvod prípustný.

 O veci samej

–       Tvrdenia účastníkov konania

54      Žalobca najprv pripomína, že Komisia v rozhodnutí zo 14. decembra 1992 zastávala názor, že článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 je zlučiteľný s ustanoveniami Zmluvy uplatniteľnými na štátnu pomoc, pričom si jednoducho ponechala možnosť zmeniť svoje stanovisko neskôr na základe článku 93 ods. 1 Zmluvy (teraz článok 88 ods. 1 ES). Tvrdí tiež, že Komisia nevyužila túto možnosť, keďže sa domnievala, že ďalšie refinancovania článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 prostredníctvom článku 7 regionálneho zákona č. 81/95 a článku 20 regionálneho zákona č. 33/96 sú zlučiteľné so spoločným trhom.

55      V tomto kontexte žalobca tvrdí, že článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 je nutné považovať iba za refinancovanie podľa článku 48 regionálneho zákona č. 32/91. Porovnanie týchto dvoch ustanovení totiž ukazuje, že sú analogické, pokiaľ ide o príjemcov pomoci, bonifikácie a ciele, pričom odlišnosti spočívajú v zavedení výslovného odkazu na poľnohospodárske roky, v rozšírení skupiny príjemcov pomoci a v zjavnej zmene rozpočtových rokov, na ktoré sa financovanie vzťahuje.

56      Žalobca sa preto domnieva, že skutočnosť, že Komisia pristúpila k preskúmaniu zlučiteľnosti pomoci stanovenej v článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 so spoločným trhom, akoby išlo o novú pomoc v zmysle článku 87 ES, a nie akoby išlo o refinancovanie predtým schválenej existujúcej pomoci v zmysle článku 88 ods. 1 ES, ako sa zaviazala postupovať, predstavuje porušenie článku 88 ods. 1 ES a porušenie podstatných formálnych náležitostí.

57      Žalobca teda tvrdí, že nemožno zastávať názor, ako je to v odôvodnení č. 52 písm. c) napadnutého rozhodnutia, že článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 zavádza novú schému pomoci. Tvrdí, že článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 nestanovuje žiadne časové obmedzenie s ohľadom na poľnohospodárske roky, na ktoré môžu byť poskytnuté bonifikované pôžičky. Podľa žalobcu treba odkaz v regionálnom zákone č. 32/91 na tri roky zahrnuté v období rokov 1991 – 1993 chápať vo výlučne finančnom zmysle tak, že úvery môžu byť priznané v priebehu týchto troch rokov, ale že poľnohospodárske roky, v rámci ktorých môžu hospodárske subjekty použiť tieto úvery, nie sú časovo obmedzené. Naopak, zámerom článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 bolo reštriktívnejšie vymedziť poľnohospodárske roky, v ktorých treba uplatniť pomoc, konkrétne poľnohospodárske roky 1993/1994, 1994/1995 a 1995/1996.

58      Tiež sa domnieva, že refinancovanie na základe článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 nepredstavuje nijaký osobitný rozdiel v porovnaní s refinancovaním vykonaným prostredníctvom článku regionálneho zákona č. 81/95 a článku 20 regionálneho zákona č. 33/96 – schváleného Komisiou –, pretože cieľom všetkých týchto článkov bolo reorganizovať čiastky, ktoré boli pôvodne stanovené článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91.

59      Žalobca ďalej zdôrazňuje, že judikatúra stanovila zásadu, podľa ktorej ak sa schválila všeobecná schéma pomoci, Komisia nepristupuje k individuálnemu preskúmaniu tejto pomoci (rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1994, Taliansko/Komisia, C‑47/91, Zb. s. I‑4635, ďalej len „rozsudok Italgrani z 5. októbra 1994“). Pripustiť, že by sa mohlo vykonať nové posúdenie zlučiteľnosti tejto pomoci, by znamenalo riziko porušenia zásad legitímnej dôvery a právnej istoty. Tieto zásady by sa tiež mali uplatniť v prípade, ak schéma pomoci – už schválená – musí byť potvrdená prostredníctvom jednoduchého refinancovania čiastok, ktoré neboli použité. Žalobca preto usudzuje, že ak sa neuvažuje (ako to bolo v tomto prípade) o navrhnutí vhodných opatrení spojených s postupným rozvojom alebo fungovaním spoločného trhu v rámci priebežného preskúmania schémy pomoci, nie je prípustné vykonať opätovné preskúmanie takejto schémy pomoci. V prejednávanej veci sa toto opätovné preskúmanie nevykonalo v rámci predchádzajúceho rozhodnutia o schválení, ale na základe Zmluvy, čím sa porušili zásady legitímnej dôvery a právnej istoty.

60      Žalobca sa napokon domnieva, že Komisia pri uvádzaní dôvodov, pre ktoré treba považovať článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 za novú schému pomoci, nezobrala do úvahy skutočný dosah tohto ustanovenia, lebo ho kvalifikovala odlišným a protichodným spôsobom v porovnaní s predchádzajúcim rozhodnutím schvaľujúcim dotknutú pomoc, a nepredložila odôvodnenie, pokiaľ ide o pripomienky, ktoré jej predložili talianske orgány.

61      Komisia tvrdí, že výhrady formulované žalobcom v súvislosti s kvalifikáciou pomoci nie sú dôvodné, pretože opatrenia uvedené v článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 sa netýkajú existujúcej pomoci a nijakým spôsobom sa nezačleňujú do údajne časovo neobmedzenej schémy zavedenej článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91, ktorá bola predtým schválená rozhodnutím Komisie zo 14. decembra 1992.

62      Podľa Komisie rozhodnutie zo 14. decembra 1992 týkajúce sa článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 iba schvaľuje schému obmedzenú na trojročné obdobie rokov 1991 – 1993, teda obdobie, ktoré možno vykladať tak, že sa zhoduje s poľnohospodárskymi rokmi 1990/1991, 1991/1992 a 1992/1993. Článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 preto nemožno považovať za jednoduché refinancovanie článku 48 regionálneho zákona č. 32/91, keďže nové ustanovenie sa týka trojročného obdobia 1995 – 1997 a poľnohospodárskych rokov 1993/1994, 1994/1995 a 1995/1996, teda neskorších období, ako sú obdobia uvedené v predchádzajúcom ustanovení.

63      V dôsledku toho článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 predstavuje novú pomoc a, presnejšie, novú pomoc s retroaktívnym účinkom, a nie nové financovanie schémy pomoci. Komisia preto tvrdí, že odkaz na rozsudok Italgrani z 5. októbra 1994 nie je relevantný a že jej nemožno vytýkať žiadne porušenie zásad legitímnej dôvery a právnej istoty. Komisia tiež zdôrazňuje, že odôvodnenie č. 52 napadnutého rozhodnutia predkladá vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom dôvody, pre ktoré musia byť preskúmavané opatrenia považované za novú pomoc.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

64      Na úvod treba zdôrazniť, že sporná pomoc nebola talianskymi orgánmi oznámená v rámci trvalej spolupráce medzi Komisiou a členskými štátmi založenej článkom 88 ods. 1 ES, ktorý sa týka existujúcej pomoci, ale na základe článku 88 ods. 3 ES, ktorý sa týka novej pomoci. List talianskych orgánov z 8. augusta 1995 oznamujúci Komisii návrh regionálneho zákona, ktorý bol následne prijatý ako regionálny zákon č. 68/95, výslovne uvádza článok 88 ods. 3 ES a neobsahuje žiadny odkaz na článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 alebo na rozhodnutie Komisie zo 14. decembra 1992, ktorým sa schválila pomoc stanovená týmto ustanovením.

65      Komisia preto bola a priori oprávnená začať konanie vo veci formálneho zisťovania v rámci režimu uplatniteľného na novú pomoc.

66      Kvalifikácia pomoci napriek tomu zodpovedá objektívnej situácii, ktorá nezávisí od posúdenia vykonaného pri oznámení pomoci alebo v štádiu začatia konania ustanoveného článkom 88 ods. 2 ES, a preto treba preskúmať jednotlivé výhrady uvádzané žalobcom v rámci tohto žalobného dôvodu.

67      Po prvé žalobca tvrdí, že preskúmanie článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 ako novej pomoci a nie ako refinancovania pomoci stanovenej článkom 48 regionálneho zákona č. 32/91, ktorý predtým schválila Komisia, prestavuje porušenie článku 88 ods. 1 ES.

68      Hneď treba zdôrazniť, že článok 7 regionálneho zákona č. 81/95 a článok 20 regionálneho zákona č. 33/96 sa výslovne odvolávajú na článok 48 regionálneho zákona č. 32/91, poukazujúc na ciele stanovené týmto článkom. Článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 však na článok 48 žiadnym spôsobom neodkazuje.

69      Okrem toho článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 sa týka iného obdobia, ako je obdobie preskúmané v rámci článku 48 regionálneho zákona č. 32/91. Podľa odsekov 1 a 6 článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 sa stanovená pomoc vzťahuje na „roky 1995 – 1997“ a „obdobie rokov 1995 – 1997“, zatiaľ čo podľa odsekov 1 a 6 článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 sa pomoc schválená rozhodnutím zo 14. decembra 1992 týka „rokov 1991 až 1993“ a „obdobia rokov 1991 – 1993“.

70      Komisia sa mohla v dôsledku toho oprávnene domnievať, že preskúmanie schémy pomoci vzťahujúcej sa na roky 1995 – 1997 sa nemalo vykonať v rámci rozhodnutia o schválení schémy pomoci týkajúcej sa odlišného obdobia, teda rokov 1991 – 1993.

71      Žiadne z tvrdení, ktoré k tomuto bodu uvádza žalobca, nie je spôsobilé spochybniť tento záver.

72      Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého je cieľom slovných spojení „roky 1991 až 1993“ a „obdobie rokov 1991 – 1993“ uvedených v článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 iba spresniť, že úvery schválené na základe tohto článku sa môžu použiť v priebehu rokov 1991, 1992 a 1993, a nemôžu sa preto vykladať ako odkaz na hospodárske roky zodpovedajúce každému z týchto troch rokov, treba zdôrazniť, že toto tvrdenie nemá nijaký vplyv na vyššie vykonanú analýzu. Aj za predpokladu, že trojročné obdobie 1991 – 1993 uvedené v článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 sa nemalo vzťahovať na hospodárske roky zodpovedajúce týmto rokom, nemôže to stačiť na to, aby sa článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 považoval iba za opatrenie refinancovania predtým schválených ustanovení, pretože obdobie uvedené v článku 48 je odlišné od trojročného obdobia 1995 – 1997, na ktoré sa vzťahuje článok 6 a ktoré bolo preskúmané napadnutým rozhodnutím.

73      Žalobca tiež nemôže odôvodnene tvrdiť, že ak článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 nestanovuje žiadne časové obmedzenie s ohľadom na hospodárske roky, na ktoré môže byť poskytnutá bonifikovaná pôžička, hospodárske roky, v ktorých môžu hospodárske subjekty použiť úvery schválené v rámci tejto schémy [konkrétne 30 miliónov talianskych lír (ITL)] teda nie sú časovo obmedzené, a článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 je preto iba refinancovaním tejto schémy na hospodárske roky 1993/1994, 1994/1995 a 1995/1996 (na čiastku 15 miliónom ITL). Rozdiel, ktorý existuje medzi týmito dvoma ustanoveniami, je totiž zásadný, prvé ustanovenie schvaľuje pomoc iba „na roky 1991 až 1993“ (pozri článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 odsek 1), zatiaľ čo druhé tak robí iba „na roky 1995 – 1997“ (pozri článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 odsek 1). Akékoľvek predĺženie obdobia 1991 až 1993 musí byť predmetom nového oznámenia v zmysle článku 88 ods. 3 ES, tak ako postupovali talianske orgány, a implikuje teda nové preskúmanie pomoci.

74      Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého údajné refinancovanie vykonané článkom 6 regionálneho zákona č. 68/95 nepredstavuje žiadny rozdiel v porovnaní s refinancovaniami vykonanými článkom 7 regionálneho zákona č. 81/95 a článkom 20 regionálneho zákona č. 33/96, ktoré Komisia schválila, treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie vysvetľuje, z akých dôvodov musia byť tieto opatrenia rozlišované, pretože článok 7 regionálneho zákona č. 81/95 a článok 20 regionálneho zákona č. 33/96 sa jednak odvolávajú na článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 a jednak je ich cieľom financovanie opatrení stanovených na „hospodársky rok“ 1992/1993 v priebehu rozpočtových rokov 1995 a 1996 [pozri napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 52 písm. b)], zatiaľ čo článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 sa neodvoláva na článok 48 regionálneho zákona č. 32/91 a jeho cieľom je financovať opatrenia stanovené na hospodárske roky 1993/1994, 1994/1995 a 1995/1996 [pozri napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 52 písm. d) a in fine].

75      Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada spojená s porušením článku 88 ods. 1 ES musí byť zamietnutá.

76      Po druhé žalobca tvrdí, že Komisia tým, že rozhodla, že článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 je nová pomoc, porušila zásady legitímnej dôvery a právnej istoty.

77      V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Italgrani z 5. októbra 1994, ktorý stanovuje postup uplatniteľný v prípade, ak sa tvrdí, že preskúmavaná pomoc je súčasťou vopred schválenej schémy pomoci. V bode 24 tohto rozsudku Súdny dvor spresňuje:

„Keď má Komisia pred sebou individuálnu pomoc, o ktorej sa tvrdí, že bola poskytnutá podľa vopred schválenej schémy, nemôže ju na začiatku skúmať priamo vo vzťahu k Zmluve. Pred začatím akéhokoľvek konania sa musí najprv obmedziť na preskúmanie, či je pomoc pokrytá všeobecnou schémou a spĺňa podmienky uložené v rozhodnutí o jej schválení. Ak by sa tak nestalo, Komisia by sa mohla počas skúmania každej individuálnej pomoci vrátiť k svojmu rozhodnutiu o schválení schémy pomoci, ktoré už zahŕňalo prieskum v zmysle článku 92 Zmluvy [teraz článku 87 ES]. Zásada právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery by teda boli ohrozené tak pre členské štáty, ako aj pre hospodárske subjekty, pretože individuálna pomoc, ktorá je plne v súlade s rozhodnutím o schválení schémy pomoci, by mohla byť v ktoromkoľvek okamihu spochybnená Komisiou.“

78      Tejto judikatúry sa však v prejednávanej veci nemožno účinne dovolávať, pretože talianske orgány prvýkrát tvrdili, že dotknutá pomoc predstavuje refinancovanie vopred schválenej pomoci, až v odpovedi na rozhodnutie Komisie z 13. februára 1998 o začatí konania stanového článkom 88 ods. 2 ES (pozri listy talianskych orgánov Komisie z 30. júna a 19. novembra 1998). Pred rozhodnutím o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa tieto orgány samotné začlenili do režimu uplatniteľného na novú pomoc tým, že oznámili dotknuté opatrenie Komisii na základe článku 88 ods. 3 ES.

79      Okrem toho, keď Komisia schválila vo svojom liste z 23. januára 1997 refinancovanie článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 na hospodársky rok 1992/1993 v rámci opatrení stanovených článkom 7 regionálneho zákona č. 81/95 a článku 20 regionálneho zákona č. 33/96, upozornila talianske orgány na skutočnosť, že schválenie tohto refinancovania nijakým spôsobom neprejudikuje prebiehajúce preskúmavanie článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 [pozri napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 52 písm. c)].

80      Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada spojená s porušením zásady legitímnej dôvery a zásady právnej istoty musí byť zamietnutá.

81      Po tretie žalobca tvrdí, že Komisia tým, že rozhodla, že článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 je nová pomoc, porušila podstatné formálne náležitosti a povinnosť odôvodnenia, ktorú ukladá článok 253 ES.

82      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Komisia tým, že prijala napadnuté rozhodnutie na základe článku 88 ods. 2 ES v nadväznosti na oznámenie vykonané talianskymi orgánmi v súlade s článkom 88 ods. 3 ES, neporušila podstatné formálne náležitosti v prejednávanej veci, pretože odôvodnenie č. 52 napadnutého rozhodnutia vysvetľuje z právneho hľadiska dostatočným spôsobom dôvody, pre ktoré Komisia usúdila, že článok 6 regionálneho zákona č. 68/95 nemožno považovať za refinancovanie podľa článku 48 regionálneho zákona č. 32/91 v tom zmysle, ako ho chápali talianske orgány v rámci konania vo veci formálneho zisťovania.

83      Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrady spojené s porušením podstatných formálnych náležitostí a nedostatočným odôvodnením musia byť zamietnuté.

84      V dôsledku toho musí byť prvý žalobný dôvod zamietnutý v celom rozsahu.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady tempus regit actum a zneužití právomoci

 Tvrdenia účastníkov konania

85      Žalobca vytýka napadnutému rozhodnutiu, že nevyhlásilo schému pomoci stanovenú článkom 6 regionálneho zákona č. 68/95 za zlučiteľnú s pravidlami uplatniteľnými na prevádzkové úvery poskytované v poľnohospodárstve.

86      Po prvé žalobca zdôrazňuje, že Komisia porušila zásadu tempus regit actum a zásadu zákazu retroaktivity správnych aktov (rozsudky Súdneho dvora zo 16. júna 1993, Francúzsko/Komisia, C‑325/91, Zb. s. I‑3283, a z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125) tým, že uplatnila oznámenie o prevádzkových úveroch – prijaté v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania – na schému pomoci stanovenú článkom 6 regionálneho zákona č. 68/1995, ktorá predchádzala tomuto predpisu. Komisia tiež opakovane v priebehu správneho konania zvažovala uplatnenie nových ustanovení týkajúcich sa prevádzkových úverov. Komisia vo svojom liste z 2. októbra 1995 zaslanom stálemu zastúpeniu Talianska, v ktorom žiadala spresnenia v súvislosti s hospodárskym rokom 1995/1996, vyzvala talianske orgány, aby potvrdili, že podmienky uvedené v návrhu oznámenia o prevádzkových úveroch tvoriace prílohu boli dodržané. Takisto vo svojom liste talianskemu ministrovi zahraničných vecí z 23. januára 1997 Komisia vyjadrila názor, že oznámenie o prevádzkových úveroch je uplatniteľné, „lebo ide o nový režim, ktorý zostane platný po 1. januári 1996“.

87      Po druhé žalobca tvrdí, že talianske orgány boli uvedené do omylu náznakmi Komisie v priebehu správneho konania; boli presvedčené, že sa nemajú sústrediť na povahu pomoci (lebo sa zdalo byť nesporné, že ide o prevádzkové úvery), ale skôr na otázku, či boli splnené podmienky potrebné na získanie pomoci, konkrétne podmienky, ktoré sa uplatňovali pred oznámením o prevádzkových úveroch (podľa žalobcu to tak bolo), alebo prísnejšie podmienky uvedené v tomto oznámení (podľa žalobcu to tak tiež bolo). Takýto postup znamená zneužitie právomoci.

88      Žalobca na podporu svojej argumentácie tvrdí, že Komisia pri posudzovaní sporných opatrení zohľadnila kritériá stanovené oznámením o prevádzkových úveroch, ako to naznačuje odkaz na „sezónnu“ povahu pôžičiek v odôvodnení č. 54 písm. c) napadnutého rozhodnutia. Žalobca oponuje najmä tvrdeniu Komisie, podľa ktorého bola sezónna povaha pomoci podmienkou, ktorá sa vyžadovala už v jej praxi predchádzajúcej nadobudnutiu účinnosti nových pravidiel definovaných v oznámení o prevádzkových úveroch, pričom sa odvoláva na samotné znenie tohto oznámenia, ktorého piaty odsek jasne uvádza, že dve podmienky uplatniteľné pred nadobudnutím jeho účinnosti sa týkajú jednak obmedzenia maximálnej dĺžky trvania pôžičky na jeden rok a jednak zákazu obmedziť pomoc na jeden výrobok a jednu činnosť bez toho, aby spomínal sezónnu povahu. Práve oznámenie o prevádzkových úveroch zaviedlo v siedmom odseku podľa nových pravidiel uplatniteľných v budúcnosti podmienku týkajúcu sa sezónnej povahy pôžičky, aby sa poľnohospodárskemu subjektu umožnilo uhradiť výdavky spojené s výrobným cyklom predtým, ako nadobudne zisky z predaja.

89      Žalobca však zdôrazňuje, že dve podmienky vyžadované predchádzajúcou praxou Komisie boli splnené (pôžičky mali dĺžku trvania nepresahujúcu jeden rok a pomoc sa uplatňovala na všetky citrusy, ovocie a zeleninu), ako to mimochodom uznalo napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 54 písm. c) [„ak by sa aj pripustilo, že úver s bonifikovanou sadzbou nie je poskytnutý na jeden výrobok (ale na dve kategórie výrobkov) alebo nie je spojený s jednou činnosťou (ale predovšetkým s jednou činnosťou, vývozom) a že doba trvania neprekračuje dvanásť mesiacov“].

90      Komisia najprv spresňuje, že žalobca jej v podstate vytýka, že nesprávne uplatnila pravidlá uvedené v oznámení o prevádzkových úveroch. Zdôrazňuje, že takáto argumentácia nie je vecne podložená, pretože piaty odsek odôvodnenia č. 53 napadnutého rozhodnutia uvádza, že relevantné pravidlá boli v prejednávanej veci tie, ktoré sa uplatňovali pred nadobudnutím účinnosti oznámenia o prevádzkových úveroch.

91      Komisia tiež tvrdí, že talianske orgány neboli uvedené do omylu, pretože v odôvodnení č. 2.4 a nasl. rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa spresňuje, že Komisia uznala ich stanovisko, pokiaľ ide o vymedzenie uplatniteľných pravidiel, a je tam výslovný odkaz na prax, ktorá predchádzala oznámeniu o prevádzkových úveroch.

92      Na záver Komisia v rozpore s tvrdeniami žalobcu uvádza, že sezónna povaha nepredstavuje novú podmienku zavedenú oznámením o prevádzkových úveroch, ale že je bytostne spojená so samotným pojmom prevádzkový úver alebo sezónny úver; dokonca predstavuje podstatný znak tohto pojmu.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

93      Treba definovať pravidlá uplatniteľné ratione temporis na oznámené opatrenie pred preskúmaním obsahu týchto pravidiel a ich uplatnením na prejednávaný prípad.

 1. Definovanie pravidiel uplatniteľných ratione temporis

94      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že po tom, ako Komisia určitý čas zvažovala uplatnenie nových pravidiel uvedených v oznámení o prevádzkových úveroch (pozri odôvodnenie č. 53 tretí odsek), Komisia od toho nakoniec upustila a obmedzila sa na uplatnenie pravidiel vyplývajúcich z jej predchádzajúcej praxe (pozri odôvodnenie č. 53 štvrtý a piaty odsek).

95      Presnejšie odôvodnenie č. 53 piaty odsek výslovne uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že pomoc zavedená článkom 6 regionálneho zákona č. 68/95 sa uplatňuje na hospodárske roky 1993/1994, 1994/1995 a 1995/1996 a že neskôr prijaté oznámenie o prevádzkových úveroch sa uplatňuje iba na pomoc, ktorá nadobudla účinnosť alebo zostala účinná po 30. júni 1998, článok 6 regionálneho zákona č. 68/1995 sa musí preskúmať „na základe kritérií uplatniteľných na krátkodobé úvery s bonifikovanou sadzbou pred 30. júnom 1998, okamihom, od ktorého sa uplatňuje nové oznámenie [o prevádzkových úveroch]“. Komisia tým iba prevzala obsah pripomienok predložených talianskymi orgánmi v liste z 30. júna 1997 (pozri napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 36).

96      V dôsledku toho žalobca Komisii neoprávnene vytýka, že posúdila pripomienky predložené talianskymi orgánmi v rozpore s pravidlami uplatniteľnými ratione temporis na prevádzkové úvery tým, že uplatnila nové pravidla definované v oznámení o prevádzkových úveroch, alebo že sa v rámci tohto posúdenia dopustila zneužitia právomoci.

 2. Obsah pravidiel uplatniteľných ratione temporis

97      Žalobca tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s pravidlami uplatniteľnými pred nadobudnutím účinnosti nových pravidiel v oznámení o prevádzkových úveroch z dôvodu, že sa zohľadnila sezónna povaha pomoci, teda kritérium, ktoré sa podľa neho v predchádzajúcej praxi Komisie nezvažovalo.

98      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pred definovaním nových pravidiel uplatniteľných od 30. júna 1998 oznámenie o prevádzkových úveroch uvádza, že Komisia už niekoľko rokov uplatňuje politiku spočívajúcu v tom, že nebráni štátnej pomoci poskytnutej vo forme krátkodobých úverov s bonifikáciou úrokov v prospech poľnohospodárskeho odvetvia. Toto oznámenie spresňuje, že „jediné podmienky, ktoré Komisia stanovila pre túto pomoc, sú: doba trvania pôžičky je maximálne jeden rok a zároveň pôžička nesmie byť obmedzená na jeden výrobok a jednu činnosť“, pričom zdôrazňuje, že „neexistuje obmedzenie intenzity pomoci a [že] nič nebráni tomu, pokiaľ ide o individuálneho príjemcu, aby bol tento bonifikovaný úver obnovovaný každý rok“ (oznámenie o prevádzkových úveroch, piaty odsek).

99      Napriek tomu, a na rozdiel od tvrdenia žalobcu, takáto definícia nemôže nezohľadniť sezónnu povahu dotknutej pomoci, pretože takáto povaha je vlastná samotnej definícii prevádzkového úveru, ktorá nevyhnutne odkazuje na pojem „sezónne úvery“, teda úver určený na to, aby hospodársky subjekt vopred pokryl výdavky spojené s cyklom poľnohospodárskej výroby, pokiaľ nezíska prímy z toho istého cyklu (pozri rozhodnutie Komisie z 13. februára 1998 o začatí konania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES, odôvodnenie č. 2.8 in fine).

100    Sezónna povaha prevádzkového úveru vyplýva z dokumentu Komisie s názvom „Politika hospodárskej súťaže v poľnohospodárstve“, o ktorom Sedemnásta správa o politike hospodárskej súťaže spresňuje, že opisuje všeobecné princípy sledované Komisiou pri uplatňovaní pravidiel hospodárskej súťaže v poľnohospodárstve, čo z neho urobilo referenčný rámec známy členským štátom, verejným inštitúciám a dotknutým hospodárskym subjektom. Podľa tohto dokumentu sa pomoc poskytnutá vo forme prevádzkových úverov považuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom, ak sú tieto úvery: „udelené na dobu prekračujúcu hospodársky rok (12 mesiacov) na jeden výrobok a jednu činnosť (a contrario, pomoc, ktoré spĺňa tieto dve kritériá, sa považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom). Dokument ďalej vysvetľuje, že stanovisko Komisie je „odôvodnené skutočnosťou, že vzhľadom na osobitosti poľnohospodárskej výroby spojené s výrobnými cyklami si táto vyžaduje špecifické potreby financovania“.

101    Sezónna povaha dotknutého opatrenia je spomenutá aj v siedmom odseku oznámenia o prevádzkových úveroch, v časti prezentujúcej závery, ku ktorým Komisia dospela v priebehu opätovného preskúmania tejto praxe, kde sa uvádza, že „poľnohospodárstvo v Spoločenstve môže byť z dôvodov vlastných povahe tohto odvetvia a týchto súvisiacich činností, najmä sezónnej povahy výroby a štruktúry poľnohospodárskych prevádzok, znevýhodnené v porovnaní so subjektmi z ostatných hospodárskych odvetví, jednak pokiaľ ide o jeho potrebu krátkodobých úverov a jednak o jeho možnosť ich financovať“.

102    Je to práve potreba vyhovieť osobitným potrebám financovania spojeného so sezónnou povahou poľnohospodárskej výroby, ktorá odôvodňuje dve kritériá zavedené s cieľom umožniť definovať zlučiteľnosť prevádzkových úverov s pravidlami Zmluvy, a preskúmanie takýchto opatrení nemožno uskutočniť bez zohľadnenia tejto povahy.

103    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že definícia predchádzajúcej praxe Komisie uskutočnená v odôvodnení č. 53 druhom odseku napadnutého rozhodnutia podľa ktorého „pravidlá uplatniteľné na krátkodobé pôžičky s bonifikovanou sadzbou v poľnohospodárstve zakazovali v čase oznámenia poskytnúť pôžičku na jeden výrobok alebo jednu činnosť a obmedzovali jej dĺžku trvania na dvanásť mesiacov“ je doplnená odôvodnením č. 54 prvým odsekom, ktorý sa odvoláva nielen na dve vyššie uvedené kritériá, ale aj na sezónnu povahu dotknutého opatrenia, keď uvádza, že kritériá uplatniteľné na opatrenie oznámené pred nadobudnutím účinnosti nových pravidiel stanovených oznámením o prevádzkových úveroch sú tieto: „pôžičky musia mať ‚sezónnu‘ povahu, musia byť určené na pokrytie všeobecných výdavkov (nákup surovín, platenie pracovnej sily, atď.), pôžička nesmie byť viazaná na jeden výrobok alebo jednu činnosť a jej dĺžka trvania nesmie prekročiť dvanásť mesiacov“.

104    Žalobca navyše nemôže byť prekvapený použitím kritéria sezónnej povahy pomoci, ktoré je výslovne uvedené v odôvodnení č. 2.5 rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES medzi „kritériami stanovenými praxou Komisie v oblasti štátnej pomoci vo forme prevádzkových úverov pred prijatím rámca uverejneného v Ú. v. ES C 44 zo 14. februára 1996 [oznámenie o prevádzkových úveroch]“ a ktorého odôvodnenie č. 2.6 spresňovalo, že existujú pochybnosti, „pokiaľ ide o možnosť považovať dotknutú pomoc za skutočné prevádzkové úvery (v zmysle ‚sezónnych úverov‘).“

105    V dôsledku toho nemožno Komisii vytýkať, že preskúmala pripomienky predložené talianskymi orgánmi týkajúce sa kvalifikácie oznámeného opatrenia ako prevádzkového úveru v závislosti od jeho sezónnej povahy.

 3. Uplatnenie týchto pravidiel v prejednávanom prípade

106    Pokiaľ ide o použitie pravidiel uplatniteľných na prevádzkové úvery Komisiou v napadnutom rozhodnutí, stačí zdôrazniť, že žalobca nespochybňuje, že dotknutá pomoc nemá sezónnu povahu, ale nesprávne sa obmedzuje na tvrdenie, že potreba mať takúto povahu bola zavedená až nadobudnutím účinnosti nových pravidiel definovaných oznámením o prevádzkových úveroch.

107    Zo žaloby predovšetkým jasne vyplýva, že žalobca uznal, že dotknutá pomoc nemá sezónnu povahu („je nepochybné, že pomoc stanovená článkom 6 regionálneho zákona č. 68/1995… sa uplatňuje v prospech hospodárskych subjektov a že v dôsledku toho prichádza v okamihu, ktorý nasleduje až po tom, ako poľnohospodár vynaloží výrobné náklady“).

108    Navyše je vhodné poznamenať, že žalobca nespochybňuje, že kritérium týkajúce sa dĺžky trvania pôžičky (ktorej dĺžka trvania je obmedzená na dvanásť mesiacov aj keď úver môže byť obnovovaný každý rok) nie je v prejednávanej veci dodržané vzhľadom na skutočnosť, že doba splácania pôžičky bola tridsaťšesť mesiacov (alebo správnejšie „priemerná doba… ďaleko kratšia ako tridsaťšesť mesiacov“, pričom nemožno vylúčiť, že môže byť „dlhšia ako dvanásť mesiacov“) (pozri napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 54 b a, na základe odkazu odôvodnenie č. 32).

109    Komisii nemožno vytýkať, že sa domnievala, že v prejednávanej veci prevádzkové úvery nemajú sezónnu povahu.

110    Zo všetkých skutočností uvedených vyššie vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 87 ES, zneužití právomoci a porušení článku 253 ES pre nedostatočné odôvodnenie

111    Tento žalobný dôvod obsahuje tri typy tvrdení: tvrdenia týkajúce sa pojmu pomoc na vývoz, tvrdenia týkajúce sa pojmov pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach a pomoc pre zamestnanosť a tvrdenia, ktoré sa týkajú pojmu prevádzková pomoc poskytnutá na sanáciu dlhov z minulosti.

 1. O výhradách týkajúcich sa pojmu pomoc na vývoz

–       Tvrdenia účastníkov konania

112    Žalobca kritizuje napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom vyvodzuje, že dotknutá pomoc musí byť kvalifikovaná ako „pomoc na vývoz“. Podľa žalobcu však Komisia dospela k tomuto záveru nie na základe preskúmania dotknutej pomoci vo svetle zásad uvedených v článku 87 ES, ale vylúčením na základe reziduálneho kritéria, ktoré nemá nijaký základ v právnej úprave uplatniteľnej na štátnu pomoc. Navyše napadnuté rozhodnutie odôvodnilo kvalifikáciu „pomoc na vývoz“ nedostatkom dôkazov predložených talianskymi orgánmi, pokiaľ ide o dopad vývozu z Talianska na vývoz mimo Sicílie. Žalobca sa domnieva, že Komisia tým porušila článok 87 ES a dopustila sa zneužitia právomoci, pretože práve Komisii prináleží preukázať, že dotknutá pomoc spôsobuje skreslenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.

113    Tento spôsob konania sa odráža aj v odôvodnení. Judikatúra Súdneho dvora totiž zakotvila zásadu, podľa ktorej rozhodnutia, ktoré neobsahujú údaje týkajúce sa situácie na relevantnom trhu, podielov podniku, ktorý bol príjemcom pomoci, na trhu, obchodných tokov týkajúcich sa dotknutého výrobku medzi členskými štátmi a vývozu uskutočneného príjemcami pomoci, nespĺňa minimálne požiadavky na odôvodnenie (rozsudky Francúzsko/Komisia, už citovaný, a CIRFS a i./Komisia, už citovaný). V tejto súvislosti žalobca uvádza, že údaje uvedené v odôvodnení č. 41 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o vývoz talianskych citrusov, ovocia a zeleniny, neposkytujú žiadnu informáciu o percente výrobkov pochádzajúcich z regiónu Sicília, takže údajný dopad štátnej pomoci na obchod Spoločenstva je založený na základe „nedostatku informácií“, pokiaľ talianske orgány nepreukážu opak.

114    Komisia tvrdí, že ak by aj výhrady žalobcu boli dôvodné, nemohli by viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, lebo sa odvolávajú na tú časť odôvodnenia, ktorá na základe výslovnej zmienky samotného rozhodnutia nemá žiadny vplyv na výrok (pozri napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie č. 55).

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

115    Argumentácia žalobcu, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie dospelo k záveru, že dotknutá pomoc musí byť kvalifikovaná ako pomoc na vývoz, nie je vecne podložená, pretože z napadnutého rozhodnutia výslovne vyplýva, že ak aj bola takáto kvalifikácia pôvodne zvažovaná, nakoniec sa od nej upustilo.

116    Odôvodnenie č. 55 napadnutého rozhodnutia totiž uvádza, že Komisia v odpovedi na pripomienky talianskych orgánov spochybňujúce skutočnosť, že oznámené opatrenie by mohlo byť kvalifikované ako pomoc na vývoz, zobrala na vedomie, že „predaj mimo regionálneho územia nemusí nevyhnutne a výlučne znamenať vývoz mimo talianskeho územia, a v dôsledku toho v kontexte tohto rozhodnutia nebude pokračovať v preskúmaní pomoci v závislosti od tejto kvalifikácie“.

117    Nepochybne je pravda, že po tom, ako odôvodnenie č. 55 uvádza, že od kvalifikácie pomoci ako pomoc na vývoz sa upustilo, to isté odôvodnenie stanovuje: „Ako poznamenala Komisia v rozhodnutí o začatí konania, vzhľadom na skutočnosť, že sa zdá, že metóda výpočtu pomoci (pozri odôvodnenie č. 23) zodpovedá metóde výpočtu pomoci na vývoz a vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne orgány založili svoje pripomienky na doslovnom výklade článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 bez toho, aby predložili listinné dôkazy o údajoch, ktoré sa týkajú napríklad vývozu mimo regionálneho územia určeného do Talianska, ako aj mimo talianskeho územia, Komisia nemôže vylúčiť, že pomoc v skutočnosti nepredstavuje aj pomoc na vývoz.“ Napriek tomu táto pripomienka, ktorá iba konštatuje zrejmú skutočnosť – to, že Komisia upustila od šetrenia, neznamená, že pomoc by prípadne nemohla byť kvalifikovaná ako pomoc na vývoz, ak sa to preukáže –, nijako neumožňuje vyvodiť záver, ako to urobil žalobca, že napadnuté rozhodnutie stanovuje, že dotknutá pomoc musí byť kvalifikovaná ako pomoc na vývoz.

118    V dôsledku toho treba zamietnuť výhrady týkajúce sa pojmu pomoc na vývoz bez ďalšieho preskúmania, pretože Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne od takejto kvalifikácie upustila.

 2. O výhradách týkajúcich sa pojmov pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach a pomoc pre zamestnanosť

–       Tvrdenia účastníkov konania

119    Žalobca tvrdí, že odkazy v napadnutom rozhodnutí na pojmy pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach a pomoc pre zamestnanosť nie sú relevantné. Talianske orgány nikdy netvrdili, že dotknutá pomoc môže byť kvalifikovaná inak ako pomoc na krátkodobé bonifikované pôžičky v poľnohospodárskom odvetví („prevádzkové úvery“) a nemali potrebu predložiť dôkazy naznačujúce, že pomoc mala inú povahu. Konkrétne odkaz na zachovanie úrovne zamestnanosti v článku 6 regionálneho zákona č. 68/95 neslúži na to, aby sa dotknutej pomoci priznala povaha pomoci v zamestnanosti, ale na odôvodnenie významu pomoci zo sociálneho hľadiska.

120    Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie nie je v tejto súvislosti postihnuté žiadnou vadou, pretože vylučuje zlučiteľnosť dotknutej pomoci so spoločným trhom s prihliadnutím na pravidlá uplatniteľné na pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach a pomoc pre zamestnanosť.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

121    Je namieste zdôrazniť, že tvrdenia žalobcu uvádzané v tejto súvislosti sú bezpredmetné, pretože sa obmedzuje na tvrdenie, že odkazy na pojmy pomoc na záchranu alebo reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach a pomoc pre zamestnanosť sú úplne irelevantné, čo je presne záver, ku ktorému dospelo napadnuté rozhodnutie.

122    Hoci odôvodnenie č. 56 napadnutého rozhodnutia uvádza, že talianske orgány sa neodvolali na možnosť, že pomoc stanovená článkom 6 regionálneho zákona č. 68/1995 spĺňa podmienky stanovené v usmerneniach Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 283, z 19. septembra 1997, s. 2) uplatniteľných v tejto oblasti a pripomína obsah týchto podmienok, robí tak s cieľom vyvodiť záver, že „vnútroštátne orgány nepredložili nijaký dôkaz o súlade dotknutého opatrenia s vyššie uvedenými kritériami a nijaký dôkaz v tejto súvislosti nevyplýva z informácií poskytnutých talianskymi orgánmi“.

123    Takisto, hoci odôvodnenie č. 58 napadnutého rozhodnutia uvádza, že pripomienky formulované talianskymi orgánmi sa „vágne odvolávajú“ na súvislosť existujúcu medzi opatrením a zachovaním úrovne zamestnanosti, hneď potom zdôrazňuje, že nebol predložený nijaký dôkaz, pokiaľ ide o otázku, či je dotknutá pomoc v súlade s účelom a znením usmernení o pomoci pre zamestnanosť [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 334, z 12. decembra 1995, s. 4). Rozhodnutie najmä zdôrazňuje, že hoci článok 6 ods. 4 regionálneho zákona č. 68/95 stanovuje zrušenie a vymáhanie pomoci v prípade, ak príjemcovia nesplnia povinnosť zachovať úroveň zamestnanosti, nezdá sa, že by bola táto pomoc v súlade s podmienkami stanovenými usmerneniami Spoločenstva o pomoci pre zamestnanosť, lebo nie je predkladaná ani osobitne navrhnutá ako pomoc na ochranu zamestnanosti, jej výška nijako nesúvisí s počtom zamestnancov a jej forma nezávisí na mzdových nákladoch. Rozhodnutie preto vyvodzuje záver, že hoci dotknutá pomoc môže nepriamo prispievať k zachovaniu úrovne zamestnanosti, ako je to v prípade množstva iných kategórií pomoci, nemožno ju považovať za pomoc pre zamestnanosť v zmysle usmernení uplatniteľných v tejto oblasti.

124    V dôsledku toho musia byť výhrady týkajúce sa pojmov pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach a pomoc pre zamestnanosť zamietnuté.

 3. O výhrade týkajúcej sa pojmu prevádzková pomoc poskytnutá na sanáciu dlhov z minulosti

–       Tvrdenia účastníkov konania

125    Žalobca kritizuje tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 59 napadnutého rozhodnutia, ktoré kvalifikuje dotknutú pomoc ako „prevádzkovú pomoc poskytnutú na sanáciu dlhov z minulosti“ bez toho, aby sa preskúmalo odôvodnenie uvádzané vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti so skutočnosťou, že úrokové sadzby uplatňované bankami na Sicílii sú podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v ostatnom Taliansku. Tiež poznamenáva, že Komisia tým, že kvalifikovala dotknutú pomoc ako prevádzkovú pomoc nezlučiteľnú s pravidlami spoločného trhu, nepreskúmala otázku, či táto pomoc môže byť kvalifikovaná ako „pomoc na vývoz“ – pričom táto kvalifikácia, ak by o nej vnútroštátne orgány vedeli včas a ak by aj bola vecne nesprávna, by v každom prípade umožnila, aby sa na dotknutú pomoc vzťahovali výnimky uvedené v článku 87 ods. 3 písm. a) a c) ES. Žalobca okrem toho tvrdí, že Komisia žiadnym spôsobom neodôvodňuje kvalifikáciu pomoci ako prevádzkovej, a napadnuté rozhodnutie je preto postihnuté vadou spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení.

126    Komisia spochybňuje túto argumentáciu a pripomína, že dotknutá pomoc bola kvalifikovaná ako pomoc poskytnutá na sanáciu dlhov z minulosti samotnými talianskymi orgánmi. Navyše zdôrazňuje, že jej povaha prevádzkovej pomoci nebola nikdy spochybnená a je riadne odôvodnená odôvodnením č. 59 napadnutého rozhodnutia. Komisia tiež poznamenáva, že v prejednávanom prípade nemôže byť takéto opatrenie schválené ako prevádzkový úver, pričom existencia rozdielnych úrokových sadzieb medzi Sicíliou a zvyškom Talianska nie je v tejto súvislosti vôbec relevantná, pretože tento parameter pravidlá uplatniteľné na prevádzkové úvery nevyžadujú.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

127    Podľa odôvodnenia č. 59 napadnutého rozhodnutia pomoc stanovená článkom 6 regionálneho zákona č. 68/1995, „ktorá zjavne nie je pomocou v prospech investícií a nezdá sa, že by spĺňala podmienky stanovené pre krátkodobé úvery s bonifikovanou sadzbou, alebo podmienky v oblasti záchrany a reštrukturalizácie podnikov v ťažkostiach, alebo podmienky týkajúce sa pomoci pre zamestnanosť, alebo akékoľvek iné podmienky pre udelenie výnimky, ktoré majú odlišný právny základ“, sa zdá byť „len prevádzkovou pomocou poskytnutou na sanáciu dlhov z minulosti, ktorej účinok zaniká ukončením platby pomoci“.

128    Napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 60 pripomína, že ustálená prax Komisie v oblasti poľnohospodárstva spočívala v zákaze poskytovania prevádzkovej pomoci vo všetkých regiónoch, aj v tých, na ktoré sa uplatňujú ustanovenia článku 87 ods. 3 písm. a) ES, lebo táto pomoc môže ako taká zasahovať do mechanizmov spoločnej organizácie trhov, ktoré majú prednosť pred pravidlami hospodárskej súťaže stanovenými Zmluvou.

129    Po tomto vysvetlení napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 61 uvádza, že vzhľadom na to, že „pripomienky talianskych orgánov potvrdzujú, že cieľom dotknutého opatrenia je znížiť stav zadlženia príjemcov a že pokiaľ ide o týchto príjemcov, neexistuje žiadne protiplnenie, ktoré by mohlo uľahčiť rozvoj niektorých hospodárskych činností alebo niektorých regiónov“, na toto opatrenie sa nemôže vzťahovať žiadna z výnimiek stanovených v článku 87 ods. 3 písm. a) a c) ES, a je teda nezlučiteľné so spoločným trhom.

130    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry prevádzková pomoc, teda pomoc, ktorej cieľom je oslobodenie podniku od nákladov, ktoré musí obvykle znášať pri bežnom riadení alebo obvyklej činnosti, v zásade nepatrí do pôsobnosti článku 87 ods. 3 ES. Podľa judikatúry táto pomoc v zásade narúša hospodársku súťaž v odvetviach, v ktorých sa poskytuje bez toho, aby mohla samotnou svojou povahou dosiahnuť ciele uvedené v ustanoveniach o výnimkách stanovených Zmluvou ES (rozsudky Súdneho dvora zo 6. novembra 1990, Taliansko/Komisia, C‑86/89, Zb. s. I‑3891, bod 18, a zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 50; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T‑459/93, Zb. s. II‑1675, bod 48).

131    V prejednávanej veci žalobca nepredložil nijaký dôkaz, ktorý by vyvracal tvrdenie Komisie, podľa ktorého poskytnutie pomoci s cieľom sanácie dlhov z minulosti znížením stavu zadlženia jej príjemcov predstavuje prevádzkovú pomoc nezlučiteľnú s pravidlami Zmluvy o štátnej pomoci. Existencia rozdielnych úrokových sadzieb medzi Sicíliou a zvyškom Talianska nepredstavuje z tohto hľadiska odôvodnenie, ktoré by mohlo urobiť takú pomoc zlučiteľnú s už citovanými pravidlami, pretože článok 87 ods. 3 ES nepredpokladá tento typ výnimky.

132    V dôsledku toho musí byť výhrada týkajúca sa pojmu prevádzková pomoc poskytnutá na sanáciu dlhov z minulosti zamietnutá.

133    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tretí žalobný dôvod musí byť zamietnutý v celom rozsahu.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí a nedodržaní primeraných lehôt pre riadny priebeh konaní stanovených v článku 87 ES

 Tvrdenia účastníkov konania

134    Žalobca tvrdí, že Komisia neukončila správne konania v primeranej lehote, keďže schéma pomoci stanovená regionálnym zákonom č. 68/95 bola oznámená 8. augusta 1995 a medzi rozhodnutím o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES z 13. februára 1998 a konečným rozhodnutím z 22. decembra 1999 uplynuli prakticky dva roky.

135    Komisia spochybňuje túto argumentáciu a predovšetkým tvrdí, že lehotu 30 mesiacov, ktorá uplynula medzi oznámením schémy pomoci stanovenej regionálnym zákonom č. 68/1995 a začatím konania vo veci formálneho zisťovania, a dĺžku trvania 22 mesiacov konania vo veci formálneho zisťovania možno pripísať predovšetkým talianskym orgánom. Komisia okrem toho zdôrazňuje, že lehota 22 mesiacov nemôže byť považovaná za neprimeranú vzhľadom na článok 7 ods. 5 nariadenia č. 659/1999, z ktorého vyplýva, že lehota 18 mesiacov stanovená týmto ustanovením nie je záväzná a že doba mierne prekračujúca túto lehotu je prijateľná.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

136    Treba pripomenúť, že dodržiavanie primeranej lehoty Komisiou pri prijímaní rozhodnutí na základe správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej súťaže predstavuje zásadu správneho úradného postupu (pozri v oblasti štátnej pomoci rozsudky Súdneho dvora z 11. decembra 1973, Lorenz, 120/73, Zb. s. 1471, bod 4; z 24. novembra 1987, RSV/Komisia, 223/85, Zb. s. 4617, body 12 až 17; v oblasti zamietnutia sťažností rozsudok Súdneho dvora z 18. marca 1997, Guérin automobiles/Komisia, C‑282/95 P, Zb. s. I‑1503, body 37 a 38). Primeranú povahu dĺžky trvania takého správneho konania treba posudzovať v závislosti od konkrétnych okolností každej veci a najmä od jej kontextu, od jednotlivých procesných etáp, ktoré musí Komisia dodržiavať, od komplexnosti veci, ako aj od jej významu pre rozličné dotknuté osoby (pozri v oblasti hospodárskej súťaže rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. októbra 1997, SCK a FNK/Komisia, T‑213/95 a T‑18/96, Zb. s. II‑1739, bod 57).

137    V prejednávanej veci však žalobca iba uvádza, že schéma pomoci stanovená regionálnym zákonom č. 68/95 bola oznámená 8. augusta 1995, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES bolo prijaté 13. februára 1998, že konečné rozhodnutie bolo vydané 22. decembra 1999 a že tieto lehoty nie sú primerané bez toho, aby predložil akékoľvek odôvodnenie.

138    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že lehotu 30 mesiacov medzi oznámením schémy pomoci a začatím konania vo veci formálneho zisťovania možno pripísať predovšetkým talianskym orgánom, ktoré odpovedali čiastkovým alebo neúplným spôsobom na žiadosti Komisie o informácie, ako je uvedené v odôvodnení č. 3 napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby to žalobca spochybnil. Komisia za túto lehotu nemôže byť zodpovedná.

139    Pokiaľ ide o lehotu 22 mesiacov medzi začatím konania vo veci formálneho zisťovania a konečným rozhodnutím, z článku 7 ods. 6 nariadenia č. 659/1999, ktoré nadobudlo účinnosť 16. apríla 1999, vyplýva, že „Komisia podľa možností vynaloží všetko úsilie na to, aby prijala rozhodnutie v období 18 mesiacov od začatia konania“. Lehota 22 mesiacov teda nemôže byť neprimeraná jedine z dôvodu, že prekračuje túto 18‑mesačnú lehotu, ktorá, hoci predstavuje cieľ, ktorý treba dodržiavať, nie je záväznou lehotou. Žalobca navyše nespochybňuje, že obdobie relatívnej nečinnosti, ktoré nastalo uprostred konania vo veci formálneho zisťovania, možno pripísať talianskym orgánom, ktoré boli požiadané – bez úspechu – o spresnenia predovšetkým v súvislosti s prípadnou kvalifikáciou pomoci ako pomoci na vývoz.

140    Štvrtý žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý.

141    V dôsledku toho musí byť žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

 O trovách

142    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal úspech vo svojich návrhoch a Komisia navrhla, aby žalobca nahradil trovy konania, je opodstatnené zaviazať ho, aby znášal svoje vlastné trovy konania a nahradil trovy konania Komisie.

Z týchto dôvodov

Súd prvého stupňa (piata rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Žalobca je povinný nahradiť vlastné trovy konania a trovy konania Komisie.

García-Valdecasas Lindh Cooke

Meij       Legal

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. novembra 2003.

Tajomník       Predseda komory

H. Jung       R. García-Valdecasas

* Jazyk konania: taliančina.