Language of document : ECLI:EU:C:2017:467

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 15. júna 2017 (1)

Vec C‑181/16

Sadikou Gnandi

proti

État belge

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2008/115/ES – Vrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na štátnom území – Príkaz na opustenie územia – Vydanie bezprostredne po zamietnutí žiadosti o azyl a pred vyčerpaním opravných prostriedkov“






1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článku 5 a článku 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území(2).

2.        Svojou prejudiciálnou otázkou sa Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) v podstate pýta Súdneho dvora, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a právo na účinný opravný prostriedok bránia prijatiu rozhodnutia o návrate v zmysle smernice 2008/115 voči žiadateľovi o udelenie azylu bezprostredne po tom, ako mu bola zamietnutá žiadosť o medzinárodnú ochranu orgánom, ktorý žiadosť preskúmal na prvom stupni, a teda skôr, ako tento žiadateľ mohol vyčerpať dostupné opravné prostriedky proti zamietavému rozhodnutiu.

 Právny rámec

 Právo Únie

 Smernica 2005/85/ES

3.        Článok 7 smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca(3) stanovuje:

„1.      Žiadateľom [o azyl] musí byť umožnené zostať v členskom štáte, výlučne na účely tohto konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni ustanoveným v kapitole III. Toto právo zostať nezakladá nárok na povolenie na pobyt.[(4)]

…“

4.        Článok 39 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby každý žiadateľ o azyl mal právo na účinný opravný prostriedok pred súdnym orgánom. Odsek 3 tohto ustanovenia znie:

„Tam, kde je to vhodné, členské štáty zavedú pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami, týkajúce sa:

a)      otázky, či opravný prostriedok podľa odseku 1 bude mať ten účinok, že sa žiadateľovi do jeho výsledku povolí zostať v príslušnom členskom štáte;

b)      možnosti zákonného opravného prostriedku alebo ochranných opatrení v prípade, že opravný prostriedok podľa odseku 1 nemá ten účinok, že sa žiadateľovi do jeho výsledku povolí zostať v príslušnom členskom štáte. …

…“

5.        Smernica 2005/85 bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany(5). Článok 46 ods. 5 tejto poslednej uvedenej smernice stanovuje, že „umožnia členské štáty žiadateľom zostať na území dovtedy, kým neuplynie lehota na uplatnenie ich práva na účinný opravný prostriedok, a ak sa takéto právo uplatnilo, dovtedy, kým sa o opravnom prostriedku nerozhodne“. Toto ustanovenie sa však ratione temporis neuplatní na skutkový stav sporu vo veci samej.(6)

 Smernica 2008/115

6.        V článku 2 ods. 1 smernice 2008/115 sa spresňuje, že táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

7.        V článku 3 bodoch 2, 4 a 5 tejto smernice sa stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

2.      ,nelegálny pobyt‘ je prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu ustanovené v článku 5 Kódexu schengenských hraníc alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte;

4.      ,rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu;

5.      ,odsun‘ je vykonanie povinnosti návratu, teda fyzický transport z členského štátu.“

8.        Článok 5 smernice 2008/115 ukladá členským štátom povinnosť dodržiavať pri jej vykonávaní zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

9.        Článok 6 tejto smernice s názvom „Rozhodnutie o návrate“ v odsekoch 1 a 6 stanovuje:

„1.      Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.

6.      Táto smernica nebráni členským štátom prijať rozhodnutie o ukončení legálneho pobytu spolu s rozhodnutím o návrate… v jednom správnom alebo súdnom rozhodnutí alebo akte v zmysle ustanovení ich vnútroštátnych právnych predpisov, a to bez toho, aby boli dotknuté procesné záruky ustanovené v kapitole III a v iných príslušných ustanoveniach práva Spoločenstva a vnútroštátneho práva.“

10.      Článok 8 tejto smernice s názvom „Odsun“ vo svojom odseku 3 stanovuje:

„Členské štáty môžu vydať osobitné správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým nariadia odsun.“

11.      V článku 9 ods. 1 tejto smernice s názvom „Odklad odsunu“ sa stanovuje:

„Členské štáty odložia odsun:

a)      ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia, alebo

b)      počas trvania pozastavenia udeleného v súlade s článkom 13 ods. 2“

12.      V článku 12 ods. 1 smernice 2008/115 sa uvádza:

„Rozhodnutia o návrate… sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch.

…“

13.      V článku 13 ods. 1 a 2 tejto smernice sa stanovuje:

„1.      Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2.      Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.

 Belgické právo

14.      V článku 39/70 prvom odseku loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon z 15. decembra 1980 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhosťovaní cudzincov, ďalej len „zákon z 15. decembra 1980“) sa stanovuje:

„Bez súhlasu cudzinca je počas lehoty určenej na podanie žaloby a počas rozhodovania o nej neprípustný nútený výkon rozhodnutia o jeho vyhostení zo štátneho územia alebo vrátení“.

15.      V článku 52/3 ods. 1 prvom a druhom pododseku tohto zákona sa stanovuje:

„V prípade, že Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides [Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, ďalej len „generálny komisár“] nevyhovie žiadosti cudzinca o azyl alebo mu neprizná postavenie utečenca alebo postavenie doplnkovej ochrany a tento cudzinec sa v Belgickom kráľovstve zdržiava neoprávnene, minister alebo ním poverená osoba bezodkladne vydá príkaz na opustenie územia z dôvodov uvedených v článku 7 prvom odseku bodoch 1 až 12. …

Ak Conseil du contentieux des étrangers [Rada pre cudzinecké spory, Belgicko, ďalej len „CCE“] zamietne opravný prostriedok cudzinca proti rozhodnutiu [generálneho komisára] na základe článku 39/2 ods. 1 bodu 1 a cudzinec sa na belgickom území zdržiava neoprávnene, minister alebo ním poverená osoba bezodkladne rozhodne predĺžiť príkaz na opustenie územia podľa odseku 1. …“

16.      V článku 75 ods. 2 arrêté royal du 8 octobre 1981 concernant l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (kráľovské nariadenie z 8. októbra 1981 o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhostení cudzincov, ďalej len „kráľovské nariadenie z 8. októbra 1981“) sa stanovuje:

„Ak [generálny komisár] neprizná cudzincovi postavenie utečenca a postavenie doplnkovej ochrany alebo nevyhovie jeho žiadosti o udelenie azylu, minister alebo ním poverená osoba vydá príkaz na opustenie územia podľa článku 52/3 ods. 1 zákona [z 15. decembra 1980].“

17.      Článok 111 tohto kráľovského nariadenia stanovuje:

„Ak bola žaloba v rámci neobmedzenej právomoci podaná na [CCE] podľa bežného postupu…, orgán samosprávy obce vydá dotknutej osobe na základe pokynu ministra alebo ním poverenej osoby, pokiaľ bola táto žaloba podaná proti rozhodnutiu o odsune z Belgického kráľovstva, doklad v súlade so vzorom uvedeným v prílohe 35.

Platnosť tohto dokladu je tri mesiace odo dňa jeho vydania a následne sa bude predlžovať vždy o jeden mesiac dovtedy, kým sa nerozhodne o žalobe uvedenej v predchádzajúcom odseku.“

18.      V prílohe 35 uvedeného kráľovského nariadenia s názvom „Osobitné povolenie na pobyt“ sa spresňuje, že dotknutá osoba, ktorej sa toto povolenie udelí, „nemá právo na pobyt ani povolenie na pobyt, ale až do vydania rozhodnutia [CCE] sa môže zdržiavať na území Belgického kráľovstva“.

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

19.      Dňa 14. apríla 2011 podal pán Sadikou Gnandi, štátny príslušník Toga a navrhovateľ vo veci samej, žiadosť o udelenie azylu.

20.      Generálny komisár 23. mája 2014 mu túto žiadosť o udelenie azylu zamietol.

21.      Belgické kráľovstvo, odporca vo veci samej, 3. júna 2014 prikázal navrhovateľovi opustiť územie Belgicka.

22.      Dňa 23. júna 2014 podal navrhovateľ vo veci samej na CCE žalobu proti rozhodnutiu generálneho komisára z 23. mája 2014, ktorým mu bola zamietnutá žiadosť o udelenie azylu. V ten istý deň podal navrhovateľ vo veci samej na predmetný súdny orgán návrh na vyhlásenie neplatnosti príkazu na opustenie územia z 3. júna 2014, ako aj na odklad jeho výkonu.

23.      CCE rozsudkom z 31. októbra 2014 zamietla žalobu proti rozhodnutiu generálneho komisára z 23. mája 2014. Dňa 19. novembra 2014 navrhovateľ vo veci samej podal proti tomuto rozsudku opravný prostriedok na Conseil d’État (Štátna rada). Conseil d’État (Štátna rada) 10. novembra 2015 zrušila uvedený rozsudok a vrátila vec CCE.

24.      CCE rozsudkom z 19. mája 2015 zamietla aj žalobu proti príkazu na opustenie územia z 3. júna 2014 z dôvodu zániku záujmu navrhovateľa vo veci samej na konaní. Tento súdny orgán dospel okrem iného k záveru, že svojím rozsudkom z 31. októbra 2014 zamietol žiadosť navrhovateľa vo veci samej o udelenie azylu, a že tento prestal mať právny záujem dovolávať sa prospechu z pokračovania v konaní o azyle, ktoré sa ukončilo. Uvedený súdny orgán sa navyše domnieval, že keďže predmetný príkaz na opustenie územia nebol doplnený o jeho nútený výkon, navrhovateľ mal po vydaní rozhodnutia generálneho komisára, ktorým sa zamietla jeho žiadosť o azyl, možnosť predložiť CCE svoje argumenty, a preto už nepreukazuje právny záujem na dovolávaní sa porušenia článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

25.      Dňa 2. júna 2015 navrhovateľ vo veci samej napadol rozsudok CCE z 19. mája 2015 na vnútroštátnom súde. V súvislosti s týmto opravným prostriedkom vnútroštátny súd zamietol prvú námietku neprípustnosti, lebo dospel k záveru, že napadnutý príkaz na opustenie územia spôsobuje navrhovateľovi ujmu. Uvedený súd dospel k záveru, že hoci je nútený výkon predmetného príkazu dočasne neprípustný, navrhovateľovi ukladá povinnosť opustiť územie. Okrem toho zákaz núteného výkonu tohto príkazu je len dočasný, takže k nútenému výkonu rozhodnutia môže dôjsť hneď, ako CCE nanovo zamietne žalobu podanú proti rozhodnutiu generálneho komisára z 23. mája 2014.

26.      V súvislosti s predmetným opravným prostriedkom sa Belgické kráľovstvo odvolalo na druhú námietku neprípustnosti, ktorú založilo tiež na neexistencii záujmu na žalobe, pričom okrem iného tvrdilo, že v prípade zrušenia príkazu na opustenie územia by nemalo inú možnosť, ako znovu prijať to isté rozhodnutie. Právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, mu totiž ukladá povinnosť vydať príkaz na opustenie územia bezprostredne po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu zo strany generálneho komisára, a to bez ohľadu na to, či toto zamietnutie je alebo nie je konečné. Pán Gnandi argumentuje tým, že uloženie povinnosti opustiť štátne územie bezprostredne po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, a teda ešte predtým, ako mohol vyčerpať opravné prostriedky voči tomuto zamietnutiu, je v rozpore s právom Únie, a najmä s právom na účinný opravný prostriedok a zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Vnútroštátny súd sa domnieva, že ak by právo Únie bránilo vydaniu príkazu na opustenie územia ešte pred definitívnym ukončením konania o azyle, navrhovateľ by mal potrebný právny záujem na zrušení napadnutého rozsudku.

27.      Za týchto okolností Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 5 smernice [2008/115], ktorý ukladá členským štátom povinnosť dodržiavať pri vykonávaní tejto smernice zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ako aj právo na účinný opravný prostriedok v zmysle článku 13 ods. 1 uvedenej smernice a článku 47 [Charty], vykladať v tom zmysle, že bránia vydaniu rozhodnutia o návrate upraveného v článku 6 smernice [2008/115], ako aj v článku 52/3 ods. 1 zákona z 15. decembra 1980… a v článku 75 ods. 2 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981…, bezprostredne po tom, ako [generálny komisár] zamietol žiadosť o udelenie azylu, a teda skôr, ako sa mohli vyčerpať opravné prostriedky proti zamietavému rozhodnutiu a ako sa mohlo definitívne ukončiť konanie o azyle?“

28.      Následne po rozhodnutí vnútroštátneho súdu položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku zrušila CCE rozsudkom z 11. marca 2016 rozhodnutie generálneho komisára z 23. mája 2014 o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu a vrátila vec generálnemu komisárovi. Generálny komisár 30. júna 2016 prijal nové rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, ktoré pán Gnandi opätovne napadol na CCE.

29.      Okrem toho pánovi Gnandimu bolo nezávisle od jeho žiadosti o udelenie azylu udelené rozhodnutím z 8. februára 2016 povolenie na dočasný pobyt na území Belgicka do 1. marca 2017.

 Konanie pred Súdnym dvorom

30.      Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu podľa článku 101 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora žiadosť o vysvetlenie, na ktorú vnútroštátny súd odpovedal listom zo 14. februára 2017.

31.      Pán Gnandi, belgická a česká vláda, ako aj Európska komisia predložili podľa článku 23 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie písomné pripomienky. Prednesy týchto zúčastnených strán, okrem Českej republiky, boli vypočuté na pojednávaní 1. marca 2017.

32.      Dňa 2. marca 2017 bola belgická vláda podľa článku 62 ods. 1 rokovacieho poriadku vyzvaná, aby predložila viaceré dokumenty. Belgická vláda tejto žiadosti vyhovela 9. marca 2017.

 Analýza

 O potrebe odpovede na prejudiciálnu otázku na vyriešenie sporu vo veci samej

33.      Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach predovšetkým tvrdí, že o prejudiciálnej otázke už netreba rozhodovať. Poukazuje jednak na to, že príkaz na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, stratil svoju platnosť na základe rozsudku CCE z 11. marca 2016, ktorým tento súd zrušil rozhodnutie generálneho komisára z 23. mája 2014, na ktorom bol tento príkaz založený, a jednak na to, že pánovi Gnandimu bolo udelené povolenie na dočasný pobyt v Belgicku do 1. marca 2017. Za týchto okolností sa spor vo veci samej stal podľa nej bezpredmetným, resp. prinajmenšom pán Gnandi už nemá právny záujem na podaní svojej žaloby.

34.      Vnútroštátny súd, ktorý bol Súdnym dvorom vyzvaný, aby uviedol dôvody, pre ktoré sa domnieva, že vzhľadom na skutočnosti, ktoré uviedla belgická vláda, je preň odpoveď na prejudiciálnu otázku stále potrebná, spresnil, že zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu pána Gnandiho rozsudkom CCE z 11. marca 2016 samo osebe nemá právny účinok na príkaz na opustenie územia z 3. júna 2014.

35.      Toto zrušenie naproti tomu vedie k opätovnému začatiu konania o azyle pána Gnandiho pred generálnym komisárom, na základe čoho mu belgické orgány vydali dočasné povolenie na pobyt dovtedy, kým nebude vydané nové rozhodnutie o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

36.      Vnútroštátny súd pripúšťa, že už rozhodol, že také povolenie na dočasný pobyt, aké bolo udelené pánovi Gnandimu, je aktom, ktorý je v rozpore so skôr vydaným príkazom na opustenie územia a má za následok jeho konkludentné späťvzatie. V rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 75), však zdôrazňuje, že Súdny dvor spresnil, že potrebný účinok smernice 2008/115 môže vyžadovať, aby bolo možné pokračovať v konaní o návrate začatom na základe tejto smernice v štádiu, keď bolo toto konanie prerušené z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, len čo bude táto žiadosť zamietnutá v prvom stupni. So zreteľom na túto požiadavku zabezpečiť potrebný účinok smernice 2008/115 nemožno podľa názoru vnútroštátneho súdu usudzovať, že príkaz na opustenie územia z 3. júna 2014 stratil svoju platnosť. Takýto akt opätovne vyvoláva účinky po druhom odmietnutí žiadosti o udelenie azylu pána Gnandiho, ku ktorému došlo 30. júna 2016, aby sa mohlo pokračovať v konaní o návrate v štádiu, keď bolo toto konanie prerušené.

37.      Podľa ustálenej judikatúry je konanie upravené v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú.(7) V rámci tejto spolupráce je príslušný vnútroštátny súd rozhodujúci o spore v najlepšej pozícii posúdiť s ohľadom na konkrétne okolnosti veci tak potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke, ktoré by mu umožnilo vydať rozsudok, ako aj význam otázok, ktoré predloží Súdnemu dvoru.(8)

38.      Nič to však nemení na tom, že Súdny dvor s cieľom preveriť vlastnú právomoc, musí, ak je to potrebné, skúmať podmienky, za ktorých sa naň vnútroštátny súd obrátil, a najmä určiť, či požadovaný výklad práva Únie súvisí so skutkovými okolnosťami a predmetom sporu vo veci samej v takej miere, aby Súdny dvor nebol vedený k podávaniu poradných stanovísk k všeobecným alebo hypotetickým otázkam.(9) Pokiaľ sa zdá, že zodpovedanie položenej otázky zjavne nie je potrebné na vyriešenie tohto sporu, Súdny dvor rozhodne o zastavení konania.(10)

39.      Súdny dvor okrem iného vyhlásil, že o návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebolo potrebné rozhodnúť, lebo akt, proti ktorému bola podaná žaloba vo veci samej, stratil svoju platnosť v dôsledku udalostí, ku ktorým došlo po podaní tohto návrhu, takže sa spor vo veci samej stal bezpredmetným.(11)

40.      Pokiaľ ide v prejednávanej veci po prvé o účinky rozsudku CCE z 11. marca 2016, ktorým sa zrušuje zamietnutie žiadosti o udelenie azylu pána Gnandiho, ku ktorému došlo na základe príkazu na opustenie územia z 3. júna 2014, vnútroštátny súd len poprel, že by tento rozsudok mal na predmetný príkaz nejaký právny účinok, pričom však tento svoj názor nezdôvodnil. Belgická vláda zasa opiera svoje tvrdenie, podľa ktorého v dôsledku vynesenia uvedeného rozsudku stratil predmetný príkaz svoju platnosť, výlučne na zistení, že tento príkaz bol založený na zamietavom rozhodnutí generálneho komisára z 23. mája 2014.

41.      V tejto súvislosti poznamenávam, že hoci v príkaze na opustenie územia z 3. júna 2014 sa v časti „Odôvodnenie rozhodnutia“ objasňuje, že „rozhodnutie o zamietnutí priznania postavenia utečenca… vydal [generálny komisár] 26. [mája] 2014“(12), v tej istej časti sa uvádza, že príkaz na opustenie územia bol vydaný „na základe článku 7 prvého odseku zákona z 15. decembra 1980“ a z dôvodov uvedených v bode 1 tohto ustanovenia, a síce preto, lebo „dotknutá osoba sa zdržiava v Belgickom kráľovstve bez dokladov, ktoré je podľa článku 2 [zákona z 15. decembra 1980] povinná mať, totiž dotknutá osoba nie je držiteľom platného pasu s platným vízom“. Z príkazu na opustenie územia z 3. júna 2014 teda na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda, vyplýva, že dôvodom na jeho vydanie bol nelegálny pobyt pána Gnandiho na belgickom území, a nie rozhodnutie generálneho komisára. Podľa príslušných ustanovení belgického práva mohol byť tento príkaz samozrejme vydaný za okolností sporu vo veci samej až po tom, ako generálny komisár zamietol pánovi Gnandimu žiadosť o udelenie azylu.(13) Zamietnutie žiadosti bolo teda nevyhnutým predpokladom na vydanie predmetného príkazu. Nebolo však jeho základom, ktorým bol, ako vyplýva zo znenia príkazu, práve nelegálny pobyt pána Gnandiho.

42.      Okrem toho príkaz na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, bol vydaný v súlade s článkom 75 ods. 2 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981, ktorý odkazuje na článok 52/3 ods. 1 zákona z 15. decembra 1980. Zdôrazňujem však, že žiadne z týchto ustanovení nestanovuje, že prípadné zrušenie rozhodnutia o zamietnutí priznania postavenia utečenca, ktoré prijal generálny komisár, a súčasne vrátenie veci generálnemu komisárovi, zbavuje príkaz na opustenie územia, vydaného na základe uvedených ustanovení, akéhokoľvek právneho účinku. Belgické právo napokon upravuje aj ďalšie situácie, v ktorých existuje príkaz na opustenie územia zároveň so žiadosťou o medzinárodnú ochranu a začatým konaním o priznanie postavenia utečenca.(14) Nakoniec zdôrazňujem, že belgická vláda neuvádza na podporu svojich tvrdení, okrem uvedených dvoch článkov, žiadne ďalšie vnútroštátne právne ustanovenie, ani žiadne súdne rozhodnutie.

43.      Vzhľadom na uvedené nepovažujem za zjavné, že sa spor vo veci samej stal v dôsledku zrušenia rozhodnutia generálneho komisára z 23. mája 2014 bezpredmetným. Podporiť názor belgickej vlády napriek opačnému, hoci nezdôvodnenému stanovisku vnútroštátneho súdu, by za týchto okolností znamenalo spochybniť príslušné úlohy vnútroštátneho súdu a Súdneho dvora, ktoré majú v rámci konania vedeného na základe článku 267 ZFEÚ. Súdny dvor mal už samozrejme príležitosť odmietnuť svoju príslušnosť aj napriek želaniu vnútroštátneho súdu, aby sa jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania považoval za prípustný.(15) To sa však stalo len v prípadoch, keď zánik predmetu sporu vo veci samej alebo návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyvolával pochybnosti, takže vyhlásenie prípustnosti tohto návrhu by Súdny dvor zjavne viedlo k tomu, aby odpovedal na hypotetické otázky, resp. na otázky irelevantné pre vyriešenie sporu vo veci samej. Podľa môjho názoru to však z vyššie opísaných dôvodov v prejednávanej veci tak nie je.

44.      Pokiaľ ide po druhé o vplyv dočasného povolenia na pobyt, vydaného pánovi Gnandimu, na príkaz na opustenie územia z 3. júna 2014, zo znenia odpovede na žiadosť o vysvetlenie vyplýva, že podľa názoru Conseil d’État (Štátna rada) výklad smernice 2008/115, ktorý poskytol Súdny dvor v rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), bráni domnienke, že takéto povolenie malo za následok konkludentné späťvzatie predmetného príkazu.

45.      V tejto súvislosti po prvé zdôrazňujem, že analýza prejudiciálnej otázky, ktorú položila Conseil d’État (Štátna rada), vyžaduje okrem iného preskúmať otázku, či a za akých podmienok sa riešenie, ktoré uplatnil Súdny dvor v rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), uplatní na spor vo veci samej tak, aby odpoveď Súdneho dvora na túto otázku – hoci len pokiaľ ide o tento bod – bola naďalej potrebná na rozhodnutie, ktoré má vnútroštátny súd vydať v spore vo veci samej. Po druhé poznamenávam, že z odpovede na žiadosť o vysvetlenie nevyplýva, že by uplatnenie iba samotných vnútroštátnych predpisov nevyhnutne viedlo Conseil d’État (Štátna rada) k tomu, aby rozhodla, že príkaz na opustenie územia dotknutý vo veci samej je neplatný z dôvodu, že pánovi Gnandimu bolo vydané dočasné povolenie na pobyt, keďže tento súd neuviedol, aká je v tomto ohľade ustálená súdna prax. Nie je teda zjavné, že sa spor vo veci samej stal v dôsledku vydania takého povolenia bezpredmetným.

46.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nemožno súhlasiť s názorom belgickej vlády, že odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku už nie je pre vyriešenie sporu vo veci samej potrebná.

 O prejudiciálnej otázke

47.      Na úvod treba zdôrazniť, že tak vnútroštátny súd, ako aj všetky zúčastnené osoby, ktoré Súdnemu dvoru predložili pripomienky, sa zhodli na tom, že príkaz na opustenie územia z 3. júna 2014 treba považovať za „rozhodnutie o návrate“ podľa smernice 2008/115.

48.      Tiež súhlasím s týmto názorom. Predmetný príkaz zodpovedá definícii obsiahnutej v článku 3 bode 4 tejto smernice – ide o správny akt, ktorým sa pobyt pána Gnandiho na belgickom území vyhlasuje za neoprávnený a pánovi Gnandimu sa prikazuje, aby belgické územie v stanovej lehote opustil.(16) Skutočnosť, že podľa článku 39/70 zákona z 15. decembra 1980 nemôže byť predmetný príkaz dočasne predmetom núteného výkonu, nemá na posúdenie v tomto zmysle žiadny vplyv.

49.      Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta Súdneho dvora, či podmienky prijatia tohto rozhodnutia o návrate boli za okolností sporu vo veci samej splnené a či sa jeho prijatím neporušila zásada zákazu vyhostenia a vrátenia a zásada účinnej súdnej ochrany.

50.      V tejto súvislosti pripomínam, že podľa článku 2 ods. 1 smernice 2008/115 sa táto smernica uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu. Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/115, ktorého znenie je uvedené v bode 9 týchto návrhov, je na to, aby voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny mohlo byť prijaté rozhodnutie o návrate, potrebné, aby sa „neoprávnene zdržiaval“ na území dotknutého členského štátu.

51.      Preto treba preveriť, či pána Gnandiho bolo za okolností sporu vo veci samej možné považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na belgickom území v zmysle smernice 2008/115 a či belgické orgány mohli, resp. museli voči nemu prijať rozhodnutie o návrate.

52.      V článku 3 bode 2 smernice 2008/115 je vymedzený pojem „nelegálny pobyt“, ktorý je uvedený v bode 7 týchto návrhov.(17) Z vymedzenia tohto pojmu vyplýva, že neoprávnene sa zdržiavajúcim je každý štátny príslušník tretej krajiny prítomný na území členského štátu bez toho, aby spĺňal podmienky vstupu alebo pobytu na tomto území.(18)

53.      V odôvodnení 9 tejto smernice, ktoré v tejto súvislosti odkazuje na smernicu 2005/85, sa uvádza, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, by sa nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, „pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl“.

54.      Článok 7 ods. 1 smernice 2005/85, ktorý sa uplatňoval v čase skutkových okolností veci samej, priznal totiž žiadateľovi o azyl právo zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu prinajmenšom dovtedy, kým nebude jeho žiadosť zamietnutá na prvom stupni. Súdny dvor v bode 48 svojho rozsudku z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343) spresnil, že toto právo vylučuje, aby žiadateľ mohol byť považovaný za „neoprávnene sa zdržiavajúceho“ v zmysle smernice 2008/115. Podľa názoru Súdneho dvora je to tak bez ohľadu na to, či dotknutý členský štát žiadateľovi o azyl vydal alebo nevydal povolenie na pobyt, pričom článok 7 smernice 2005/85 ponecháva vydanie takéhoto povolenia na uváženie tomuto členskému štátu.

55.      Podľa môjho názoru však z bodov 44 až 49 odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343), a všeobecnejšie zo smernice 2008/115 v spojení so smernicou 2005/85 – teraz smernice 2013/32 – jednoznačne vyplýva, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je žiadateľom o udelenie azylu, nemôže byť považovaný za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu, v ktorom si podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, a to dovtedy, dokedy sa mu podľa práva Únie alebo vnútroštátneho práva priznáva právo zdržiavať sa na tomto území, teda do ukončenia konania o tejto žiadosti.

56.      Tento záver je ostatne implicitne potvrdený článkom 6 ods. 4 smernice 2008/115, ktorý stanovuje, že ak členský štát rozhodne o udelení samostatného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia poskytujúceho štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov, v takom prípade sa nevydáva rozhodnutie o návrate. Právo určitej osoby zostať na území členského štátu, v ktorom si podal žiadosť o udelenie azylu, dovtedy, kým táto žiadosť nebude posúdená, samozrejme, nezakladá nárok na povolenie na pobyt, ako ho spresňuje článok 7 ods. 1 posledná veta smernice 2005/85. Ako však zdôraznila Komisia na pojednávaní a ako sa spresňuje v príručke o návrate vydanej touto inštitúciou(19), každý štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je fyzicky prítomný na území členského štátu, sa na ňom z hľadiska smernice 2008/115 zdržiava buď oprávnene, alebo neoprávnene. Žiadna tretia možnosť neexistuje.(20)

57.      Keďže žiadateľ o azyl, oprávnený zostať na území členského štátu až do posúdenia jeho žiadosti, nemôže byť považovaný za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu, neuplatní sa na neho smernica 2008/115(21), a to prinajmenšom počas obdobia, na ktoré mu bolo udelené také oprávnenie. Preto mu nemôže byť určené rozhodnutie o návrate podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice.

58.      Ako som už pripomenul v týchto návrhoch, v čase skutkových okolností veci samej stanovovala smernica 2005/85 právo žiadateľa o azyl zdržiavať sa na území príslušného členského štátu len dovtedy, kým jeho žiadosť nebude zamietnutá na prvom stupni. Pánovi Gnandimu toto právo zaniklo 23. mája 2014, teda v deň prijatia rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti zo strany generálneho komisára.

59.      Článok 39 ods. 3 písm. a) smernice 2005/85 ponecháva členským štátom možnosť z vlastného podnetu zaviesť pravidlá v súlade s ich medzinárodnými záväzkami týkajúce sa práva žiadateľov o azyl zostať na území členského štátu, v ktorom si podali žiadosť o udelenie azylu, až do výsledku opravného prostriedku podľa článku 39 ods. 1 tejto smernice, podaného proti zamietnutiu tejto žiadosti na prvom stupni.

60.      Zo spisu však vyplýva, že belgické orgány 11. júla 2014 vydali pánovi Gnandimu osobitné povolenie na pobyt podľa prílohy 35 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981 na základe článku 111 uvedeného nariadenia z dôvodu, že na CCE podal žalobu v rámci neobmedzenej právomoci. V tomto povolení, spočiatku platnom do 10. októbra 2014 a postupne predĺženom do 10. decembra 2014, sa uvádza, že „dotknutej osobe nebol povolený vstup ani pobyt, avšak až do vydania rozhodnutia [CCE] sa môže zdržiavať na území Belgického kráľovstva“.

61.      Treba konštatovať, že pánovi Gnandimu sa vyššie uvedeným povolením udelilo právo zostať na belgickom území do výsledku opravného prostriedku, pričom netreba skúmať otázku, či Belgické kráľovstvo použilo článok 39 ods. 3 písm. a) smernice 2005/85. Toto povolenie teda odo dňa svojho vydania bránilo prijatiu rozhodnutia o návrate podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 voči pánovi Gnandimu, takže ho nemožno považovať za „neoprávnene“ sa zdržiavajúceho na území Belgicka.

62.      Podotýkam však, že príkaz na opustenie územia dotknutého vo veci samej bol vydaný 3. júna 2014, čiže potom, ako pán Gnandi 23. júna 2014 podal žalobu na CCE. V čase, keď bol tento príkaz vydaný, belgické právo teda pánovi Gnandimu ešte nepriznávalo právo zostať na belgickom území, lebo toto právo mu vzniklo až po tom, ako podal žalobu.(22)

63.      Má sa vychádzať z toho, že sa pán Gnandi v období odo dňa zamietnutia jeho žiadosti o udelenie azylu zo strany generálneho komisára do dňa podania žaloby na CCE neoprávnene zdržiaval na belgickom území, lebo nemal platný pas a vízum, a nemal právo zostávať na belgickom území ako žiadateľ o azyl ani podľa smernice 2005/85, ani podľa belgickej právnej úpravy, v dôsledku čoho sa voči nemu mohlo vydať rozhodnutie o návrate na základe článku 6 ods. 1 smernice 2008/115?

64.      Z dôvodov, ktoré ďalej objasním, som presvedčený o tom, že odpoveď na túto otázku musí byť záporná.

65.      Článok 39 ods. 1 písm. a) smernice 2005/85 ukladal členským štátom povinnosť priznať žiadateľom o azyl „právo na účinný opravný prostriedok“ pred súdnym orgánom akémukoľvek rozhodnutiu o jeho žiadosti o azyl. Ako Súdny dvor uznal vo svojom rozsudku zo 17. decembra 2015, Tall (C‑239/14, EU:C:2015:824, body 51 až 53), charakteristiky tohto opravného prostriedku sa musia určiť v súlade s článkom 47 Charty, ktorý opätovne potvrdzuje zásadu účinnej súdnej ochrany, a z hľadiska zásady zákazu vyhostenia a vrátenia zakotvenej v článku 19 ods. 2 Charty.(23)

66.      Pripomínam však, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú treba podľa článku 52 ods. 3 Charty zohľadniť na účely výkladu jej článku 19 ods. 2 a článku 47, vyplýva, že v situácii, keď štát rozhodne vrátiť cudzinca do krajiny, kde existujú vážne dôvody domnievať sa, že by tam bol vystavený skutočnému riziku zaobchádzania odporujúcemu článku 3 EDĽP, vyžaduje účinnosť právneho prostriedku nápravy podľa článku 13 EDĽP, aby tento cudzinec mal k dispozícii právny prostriedok nápravy s automatickým odkladným účinkom proti vykonaniu opatrenia umožňujúceho jeho navrátenie.(24) Rovnaké zásady potvrdil Súdny dvor najmä v rozsudkoch z 18. decembra 2014, Abdida (C‑562/13, EU:C:2014:2453, body 52 a 53) a zo 17. decembra 2015, Tall (C‑239/14, EU:C:2015:824, bod 58).

67.      Vyššie uvedená judikatúra sa samozrejme vzťahuje výhradne na opravné prostriedky proti opatreniam, ktorých vykonanie môže dotknutú osobu vystaviť zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 3 EDĽP a článkom 19 ods. 2 Charty. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá ako taká neobsahuje opatrenia o odsune, však takým opatrením v zásade nie je. Práve preto Súdny dvor dospel k záveru, že neexistencia odkladného účinku opravného prostriedku uplatneného proti takémuto rozhodnutiu je v zásade v súlade s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty. Také rozhodnutie síce štátnemu príslušníkovi tretej krajiny znemožňuje získať medzinárodnú ochranu, avšak vykonanie tohto rozhodnutia nemôže samo osebe viesť k vyhosteniu uvedeného štátneho príslušníka.(25)

68.      Účinnosť opravného prostriedku proti takému rozhodnutiu a dodržanie zásady zákazu vyhostenia a vrátenia by boli narušené aj počas lehoty na podanie takého opravného prostriedku – a po jeho podaní až do jeho výsledku – ak by bol žiadateľ o azyl vystavený výkonu opatrení odsunu.

69.      Okrem toho, aby sme sa vrátili k prípadu, ktorý máme riešiť, belgická právna úprava v článku 39/70 zákona z 15. decembra 1980 výslovne stanovuje, že voči cudzincovi nie je prípustný výkon žiadneho opatrenia odsunu počas lehoty určenej na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiam generálneho komisára, ktorý sa bude skúmať v rámci neobmedzenej právomoci.

70.      Pokiaľ je teda voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny počas lehoty určenej na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu neprípustný výkon akéhokoľvek opatrenia odsunu, lebo inak by tento opravný prostriedok stratil svoju účinnosť a porušila by sa zásada zákazu vyhostenia a vrátenia, znamená to, že taký štátny príslušník má právo zostať počas uvedeného obdobia na území členského štátu, v ktorom si podal túto žiadosť.

71.      Takéto právo vylučuje, aby mohol byť považovaný za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území v zmysle smernice 2008/115, ako bola vyložená v rozsudku z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343)(26), a teda, aby mohlo byť voči nemu vydané rozhodnutie o návrate v zmysle článku 6 ods. 1 tejto smernice.

72.      Podľa môjho názoru rozsudok z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), na ktorý sa odvoláva belgická vláda, takémuto záveru nebráni.

73.      V tomto rozsudku Súdny dvor vylúčil, že by podanie žiadosti o udelenie azylu štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorá súvisí s konaním o návrate na základe smernice 2008/115, mohlo spôsobiť neplatnosť akéhokoľvek rozhodnutia o návrate, ktoré by sa prijalo v rámci tohto konania.(27) Okolnosť, že taký štátny príslušník má ako žiadateľ o azyl právo zostať na území dotknutého členského štátu do prijatia rozhodnutia o jeho žiadosti, a preto nemôže byť považovaný za neoprávnene sa zdržiavajúceho na štátnom území v zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2008/115, nebráni podľa názoru Súdneho dvora tomu, aby sa v už začatom konaní o návrate voči nemu, hoci bolo prerušené, mohlo v prípade zamietnutia jeho žiadosti o udelenie azylu pokračovať.

74.      Toto stanovisko, ktoré sa vyskytlo už v bode 60 rozsudku z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343), je podľa Súdneho dvora odôvodnené požiadavkou neohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou 2008/115, a síce vytvorenie účinnej politiky odsunu a vydávania neoprávnene sa zdržiavajúcich príslušníkov tretích krajín.(28) Povinnosť členských štátov stanovená v článku 8 uvedenej smernice, a to vykonať odsun v prípadoch uvedených v odseku 1 tohto článku, ktorá musí byť splnená čím skôr,(29) by totiž nebola splnená, ak by došlo k prieťahom s odsunom z dôvodu, že po zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu na prvom stupni by sa v konaní o návrate muselo pokračovať, a to nie od štádia, kedy bolo prerušené, ale od začiatku.(30)

75.      Belgická vláda zastáva názor, že keďže na základe rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84) môže konanie o návrate pokračovať po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu na prvom stupni, musí byť tiež umožnené jeho začatie bezprostredne po zamietnutí takejto žiadosti.

76.      S týmto názorom nesúhlasím. Skutkové a právne okolnosti konania vo veci samej týkajúceho sa prejednávanej veci sa značne odlišujú od skutkových a právnych okolností veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), do takej miery, že riešenie zvolené v druhom prípade nemožno automaticky preniesť na prvý prípad.

77.      Konanie o návrate voči pánovi N. bolo začaté ešte predtým, ako si pán N. podal žiadosť o medzinárodnú ochranu.(31) V čase začatia tohto konania nebol teda pán N. ešte žiadateľom o azyl(32) a nemal žiadne právo zostávať z tohto dôvodu na holandskom území. Na tomto území sa zdržiaval neoprávnene v zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2008/115. Okrem toho, keď si podal žiadosť o azyl, rozhodnutie o návrate a zákaz vstupu na desať rokov, ktoré boli voči nemu vydané, sa stali právoplatnými.(33)

78.      Naopak v čase, keď bol pánovi Gnandimu doručený príkaz na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, prebiehalo konanie o azyle, generálny komisár vydal rozhodnutie o zamietnutí danej žiadosti a plynula lehota na podanie opravného prostriedku voči tomuto rozhodnutiu. Keďže pán Gnandi nemohol byť počas tejto lehoty a po podaní opravného prostriedku až do vydania rozhodnutia o ňom vyhostený alebo vrátený, mal právo, ako som už uviedol, zdržiavať sa na belgickom území. V čase začatia konania o návrate pán Gnandi preto nemohol byť považovaný za osobu s nelegálnym pobytom v zmysle článku 3 bodu 2 smernice 2008/115.

79.      Z toho vyplýva, že analogické uplatnenie rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84) na tento prípad nielenže nie je z interpretačného hľadiska možné vzhľadom na existujúce rozdiely medzi spormi vo veci samej v tomto prípade a v prípade, v ktorom bol vydaný uvedený rozsudok, ale v podstate by viedlo k neprípustnému výsledku – umožneniu členským štátom začať konanie o návrate podľa smernice 2008/115 v prípadoch, keď podmienky stanovené touto smernicou nie sú splnené.

80.      Okrem toho požiadavky účinnosti a rýchlosti, na ktorých sa zakladá riešenie prijaté Súdnym dvorom v uvedenom rozsudku, sa uplatnia len v prípade, že už bolo začaté konanie o návrate. V takom prípade môžu tieto požiadavky odôvodniť, aby sa také konanie prerušilo alebo zastavilo. V tomto zmysle je rozsudok z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84) v súlade s článkom 6 ods. 4 smernice 2008/115, ktorý stanovuje, že ak členský štát rozhodne o udelení práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a už bolo prijaté rozhodnutie o návrate, toto rozhodnutie môže byť jednoducho pozastavené na obdobie trvania tohto práva, resp. tiež s článkom 9 tejto smernice, ktorý stanovuje, že odsun „sa odloží“, ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

81.      Inými slovami, riadne začaté konanie o návrate môže pokračovať, pričom voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý v priebehu tohto konania nadobudne právo zostať alebo zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu, sa pozastaví.

82.      Naopak, takéto konanie nemožno voči takémuto štátnemu príslušníkovi začať dovtedy, kým takéto právo existuje.

83.      Argumenty proti záveru uvedenému v bode 71 týchto návrhov nemožno nájsť ani v článku 6 ods. 6 smernice 2008/115, ani v príručke o návrate, na ktorú sa belgická vláda takisto odvoláva.

84.      Článok 6 ods. 6 smernice 2008/115, ktorého znenie je uvedené v bode 9 týchto návrhov, stanovuje, že rozhodnutie o návrate možno prijať zároveň a v súvislosti s ukončením legálneho pobytu dotknutej osoby a vyhlásením o tomto ukončení.

85.      Toto ustanovenie iba priznáva členským štátom procesnú možnosť,(34) ktorej cieľom je zjednodušiť dvojstupňové konanie ustanovené touto smernicou(35) a ktorú môžu využívať, pokiaľ dodržia podmienky jej uplatnenia. K týmto podmienkach pritom patrí podmienka nelegálnosti pobytu štátneho príslušníka dotknutej tretej krajiny. Možnosť prijať na účely ukončenia legálneho pobytu takéhoto štátneho príslušníka iba jeden a ten istý akt namiesto dvoch rôznych aktov na jednej strane a vydať rozhodnutie o návrate a/alebo odsune na druhej strane, by členským štátom nemalo umožňovať neprihliadnuť na takú podmienku a začať konanie o návrate voči osobe, ktorá má právo zostať na ich území.

86.      Takýto záver ostatne jasne vyplýva zo samotného znenia článku 6 ods. 6 smernice 2008/115, ktorý umožňuje spojiť rozhodnutie o návrate a/alebo odsune s „rozhodnutím o ukončení legálneho pobytu“, a síce s rozhodnutím, ktoré tým, že taký pobyt ukončuje, predznamenáva začiatok nelegálneho pobytu dotknutej osoby. Ako som už uviedol, v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie azylu to však tak nie je, pokiaľ podľa práva Únie alebo vnútroštátneho práva nie je toto zamietnutie konečné a žiadateľ má právo zostať na území dotknutého členského štátu až do skončenia azylového konania.

87.      Ďalej poznamenávam, rovnako ako Komisia v rámci svojho ústneho prednesu, že článok 6 ods. 6 smernice 2008/115 sa uplatňuje „bez toho, aby boli dotknuté príslušné ustanovenia práva [Únie] a vnútroštátneho práva“. K týmto ustanoveniam pritom patria aj vyššie pripomenuté zásady práva Únie a vnútroštátne právne úpravy, ktoré žiadateľovi o azyl priznávajú právo zostať počas azylového konania na území dotknutého členského štátu.

88.      V príručke o návrate sa zasa spresňuje, že zamietnutie žiadosti o udelenie azylu a rozhodnutie o návrate sa môžu prijať v jednom akte v súlade s článkom 6 ods. 6 smernice 2008/115.(36) Táto príručka, ktorá nie je nijako právne záväzná(37), bola prijatá po nadobudnutí účinnosti smernice 2013/32, ktorá nahradila smernicu 2005/85, a ako zdôraznila Komisia na pojednávaní, musí sa vykladať so zreteľom na ustanovenia tejto smernice. Ako som však už pripomenul, článok 46 ods. 5 smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty umožnia žiadateľom o azyl zostať na území dovtedy, kým neuplynie lehota na uplatnenie ich práva na účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu zamietajúcemu ich žiadosť, a ak sa takéto právo v stanovenej lehote uplatnilo, dovtedy, kým sa o opravnom prostriedku nerozhodne. Je teda jasné, že tam, kde sa v uvedenej príručke uvádza, že zamietavé rozhodnutie týkajúce sa žiadosti o udelenie azylu ukladá tiež povinnosť návratu, neodkazuje sa na rozhodnutie, proti ktorému sa podáva opravný prostriedok na základe článku 46 ods. 1 smernice 2013/32, lebo taký výklad by bol v rozpore so zásadami stanovenými v rozsudku Arslan(38). Okrem toho takéto tvrdenie treba považovať skôr za týkajúce sa rozhodnutia o zamietnutí, ktoré sa stalo právoplatným, alebo, ako vysvetlila Komisia na pojednávaní, rozhodnutia prijatého v niektorom z prípadov vymenovaných v článku 46 ods. 6 tejto smernice, keď právo dotknutého členského štátu alebo súdne rozhodnutie neumožňujú žiadateľovi o azyl zostať na území tohto štátu dovtedy, kým sa nerozhodne o opravnom prostriedku.

89.      Zo všetkých uvedených úvahy vyplýva, že voči pánovi Gnandimu nemožno podľa smernice 2008/115 vydať žiadne rozhodnutie o návrate počas lehoty na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti o udelenie azylu, ani po podaní tohto opravného prostriedku po celú dobu jeho prejednávania, a to dovtedy, kým neskočí platnosť jeho osobitného povolenia na pobyt podľa prílohy 35 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981.

90.      Pokiaľ ide o obdobie po vynesení rozsudku CCE z 31. októbra 2014 a po podaní kasačného správneho opravného prostriedku proti tomuto rozsudku, treba pripomenúť, že v rozsudku z 28. júla 2011, Samba Diouf (C‑69/10, EU:C:2011:524), Súdny dvor spresnil, že zo smernice 2005/85 nevyplýva, že musí existovať dvojstupňové súdne konanie a zásada účinnej súdnej ochrany umožňuje konkrétne právo na prístup k súdu, a nie právo na viacstupňové konanie(39).

91.      Z úvah, ktoré tu boli doteraz rozvinuté, však vyplýva, že ak právna úprava členského štátu upravuje takéto dvojstupňové konanie a žiadateľovi o azyl umožňuje zostať na území tohto členského štátu dovtedy, kým sa nerozhodne o odvolaní alebo kasačnom opravnom prostriedku, nemožno voči tomuto žiadateľovi začať konanie o návrate na základe smernice 2008/115. Zo spisu pritom vyplýva, že belgické orgány 8. februára 2016 vydali pánovi Gnandimu dočasné povolenie na pobyt platné do 1. marca 2017 na základe článku 9a zákona z 15. decembra 1980, ktorý stanovuje možnosť vydať taký doklad okrem iného žiadateľom o azyl, ktorí podali kasačný správny opravný prostriedok vyhlásený za prípustný.

92.      Na záver by som chcel ešte vyjadriť k dvom otázkam, ktoré síce s návrhom na začatie prejudiciálneho konania priamo nesúvisia, ale účastníci konania sa k nim vyjadrili v pripomienkach a na pojednávaní.

93.      Prvá otázka sa týka súladu príkazu na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, s procesnými zárukami podľa smernice 2008/115.

94.      V tejto súvislosti poznamenávam, že v oznámení príkazu sa uvádza možnosť podať žalobu o neplatnosť podľa článku 39/2 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980, ako aj návrh na odklad výkonu v súlade s článkom 39/82 tohto zákona, a spresňuje sa, že „pod podmienkou uplatnenia článku 39/79 toho istého zákona“ nespôsobí taká žaloba, ani podanie takého návrhu odklad výkonu doručeného príkazu. Uvedené oznámenie naproti tomu neobsahovalo žiadnu zmienku o tom, že článkom 39/70 zákona z 15. decembra 1980 sa zakazuje nútený výkon predmetného príkazu počas lehoty na podanie žaloby proti rozhodnutiu, ktorým sa nepriznáva postavenie utečenca, ako aj počas rozhodovania o prípadnom opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu. Naopak, informácie oznámené pánovi Gnandimu spolu s príkazom na opustenie územia dotknutým vo veci samej mohli viesť k presvedčeniu, že predmetný príkaz môže byť po uplynutí lehoty stanovenej pre dobrovoľný odchod predmetom núteného výkonu. V oznámení sa totiž uvádzalo, že ak pán Gnandi odmietne tento príkaz splniť, vystaví sa riziku, že bude vrátený na hranice a na tento účel zadržaný. Podľa tvrdenia pána Gnandiho sú rovnaké informácie uvedené na tlačive, ktoré dostal spolu s oznámením, čo belgická vláda nespochybňuje.

95.      Za týchto okolností nie je rozhodnutie o návrate doručené pánovi Gnandimu podľa môjho názoru v súlade s procesnými zárukami stanovenými smernicou 2008/115, a najmä jej článkom 12 ods. 1, ktorý stanovuje, že v rozhodnutiach sa „uvádzajú… informácie o dostupných opravných prostriedkoch“, a jej článkom 14 ods. 2, ktorý stanovuje, že členské štáty písomne poskytnú osobám uvedeným v odseku 1 tohto článku,(40) že sa rozhodnutie o odsune dočasne nevykoná. Všeobecnejšie nedostatočnosť a rozpornosť(41) týchto informácií za okolností sporu vo veci samej z môjho pohľadu nezodpovedajú požiadavkám spravodlivého a transparentného konania uvedeným v odôvodnení 6 tejto smernice.

96.      Druhá otázka, ktorá si vyžaduje krátke preskúmanie, sa týka vplyvu príkazu na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, na podmienky pobytu pána Gnandiho na belgickom území, najmä pokiaľ ide o sociálne a ekonomické práva.

97.      Vnútroštátny súd poskytol v tomto ohľade len málo informácií. V podstate sa obmedzil na uvedenie skutočnosti, že predmetný príkaz bol záväzný pre pána Gnandiho, ktorý bol ďalej povinný dobrovoľne ho splniť, hoci voči nemu nemožno nútene vykonať žiadne opatrenie odsunu. Zo spisu však vyplýva a medzi účastníkmi je zjavné, že na základe obežníka z 30. augusta 2013(42) bolo meno navrhovateľa po vydaní predmetného príkazu vymazané z registra obyvateľov, čo podľa všetkého znamená, že už nemá nárok na žiadne dávky poisťovne, ani na žiadnu formu sociálnej pomoci.

98.      V tejto súvislosti po prvé pripomínam, že smernicou 2003/9(43) a smernicou 2013/33(44), ktorá túto smernicu nahradila od 20. júla 2015, sa stanovujú minimálne podmienky na prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré sú členské štáty povinné zabezpečiť v prospech štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, pokiaľ majú povolenie na pobyt na ich území ako žiadatelia o azyl.(45) Opatrenia upravené týmito smernicami sa týkajú predovšetkým materiálnych podmienok prijímania a zdravotnej starostlivosti vrátane zohľadnenia situácie žiadateľa o azyl(46), ktorá nie je vôbec porovnateľná so zárukami do rozhodnutia o návrate podľa článku 14 ods. 1 smernice 2008/115.(47)

99.      Po druhé, rovnako ako Komisia v jej písomných pripomienkach pripomínam, že Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z roku 2015(48) spresnil, že donútenie žiadateľa o azyl, aby sa vrátil do krajiny, z ktorej ušiel bez toho, aby súd mohol posúdiť dôvodnosť jeho obáv, znamená porušenie záruk dostupnosti a prístupnosti opravných prostriedkov ustanovených v článkoch 3 a 13 EDĽP, v právnom poriadku, ako aj v praxi.(49) Je však pravda, že Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorému bola postúpená vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, rozhodla vyškrtnúť žalobu z registra, takže uvedený rozsudok už nemá žiadny právny účinok.(50) Domnievam sa však, že výklad zásady účinnej súdnej ochrany, ktorý poskytol tento rozsudok, treba prijať, pokiaľ ide o článok 47 Charty vykladaný v spojení s jej článkom 19 ods. 2 Tieto ustanovenia bránia tomu, aby bol žiadateľ o azyl de facto donútený opustiť územie štátu, v ktorom podal opravný prostriedok proti zamietnutiu svojej žiadosti o udelenie azylu, ešte predtým, ako sa o tomto opravnom prostriedku rozhodne, z dôvodu, že mu nebolo umožnené uspokojovať si svoje základné potreby.

 Návrh

100. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú mu položila Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko), takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článok 2 ods. 1 a článok 5, ako aj zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a účinnej súdnej ochrany, zakotvené v článku 19 ods. 2 a článku 47 prvom odseku Charty základných práv Európskej únie, bránia prijatiu rozhodnutia o návrate podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý si podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, a ktorý sa podľa práva Únie a/alebo vnútroštátneho práva môže zdržiavať v členskom štáte, v ktorom si podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, počas lehoty na podanie opravného prostriedku stanovenej v článku 39 ods. 1 smernice 2005/85 proti zamietnutiu tejto žiadosti, a ak bol tento opravný prostriedok podaný v lehote, tak počas rozhodovania o ňom. Smernica 2008/115, ako aj zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a zásada účinnej súdnej ochrany naopak nebránia tomu, aby toto rozhodnutie o návrate bolo voči takému štátnemu príslušníkovi prijaté po zamietnutí uvedeného opravného prostriedku, pokiaľ tento štátny príslušník nemá povolenie zdržiavať sa v dotknutom členskom štáte dovtedy, kým nebude vydané právoplatné rozhodnutie v azylovom konaní.


1      Jazyk prednesu: francúzština.


2      Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98.


3      Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13.


4      Odsek 2 tohto článku stanovuje obmedzené výnimky z pravidla stanoveného v odseku 1. Tieto výnimky sa na spor vo veci samej nevzťahujú.


5      Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60.


6      Podľa článku 52 prvého odseku smernice 2013/32 sa žiadosti o medzinárodnú ochranu podané pred 20. júlom 2015 budú riadiť zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami prijatými podľa smernice 2005/85.


7      Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 16. júla 1992, Meilicke (C‑83/91, EU:C:1992:332, bod 22); z 27. novembra 2012, Pringle (C‑370/12, EU:C:2012:756, bod 83), a z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko (C‑180/12, EU:C:2013:693, bod 36).


8      Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 16. júla 1992, Lourenço Dias (C‑343/90, EU:C:1992:327, bod 15); z 21. februára 2006, Ritter-Coulais (C‑152/03, EU:C:2006:123, bod 14), a z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko (C‑180/12, EU:C:2013:693, bod 37).


9      Pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 16. decembra 1981, Foglia (244/80, EU:C:1981:302, body 18 a 21); z 30. septembra 2003, Inspire Art (C‑167/01, EU:C:2003:512, bod 45), a z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko (C‑180/12, EU:C:2013:693, bod 38).


10      Pozri rozsudky zo 16. júla 1992, Lourenço Dias (C‑343/90, EU:C:1992:327, bod 20); z 21. februára 2006, Ritter-Coulais (C‑152/03, EU:C:2006:123, bod 15 a citovaná judikatúra), a z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko (C‑180/12, EU:C:2013:693, bod 38).


11      Pozri rozsudky z 10. júna 2011, Mohammad Imran (C‑155/11 PPU, EU:C:2011:387, body 16 až 18), a z 3. marca 2016, Euro Bank (C‑537/15, neuverejnený, EU:C:2016:143, body 31 až 36). Pozri tiež rozsudok z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko (C‑180/12, EU:C:2013:693, body 39 až 46).


12      Uvedený dátum nezodpovedá dátumu uvedenému vnútroštátnym súdom, ktorý je uvedený na fotokópii rozhodnutia generálneho komisára, ktorý zaslala Súdnemu dvoru belgická vláda.


13      Nie je to tak vždy. V niektorých prípadoch, najmä tých, ktoré sú upravené v článku 74/6 ods. 1a zákona z 15. decembra 1980, sa príkaz na opustenie územia vydáva pri podaní žiadosti o udelenie azylu (pozri tiež článok 52/3 ods. 2 zákona z 15. decembra 1980).


14      Najmä v prípade „nadväzujúcich“ žiadostí o udelenie azylu pozri článok 74/6 ods. 1a zákona z 15. decembra 1980.


15      Pozri najmä uznesenia z 22. októbra 2012, Šujetová (C‑252/11, neuverejnený, EU:C:2012:653, body 11 až 20); z 5. júna 2014, Antonio Gramsci Shipping a i. (C‑350/13, EU:C:2014:1516, body 5 až 12), a z 23. marca 2016, Overseas Financial a Oaktree Finance (C‑319/15, neuverejnený, EU:C:2016:268, body 28 až 35). Pozri tiež rozsudky z 27. júna 2013, Di Donna (C‑492/11, EU:C:2013:428, body 24 až 31), a z 24. októbra 2013, Stoilov i Ko (C‑180/12, EU:C:2013:693, body 39 až 46).


16      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 2014, Abdida (C‑562/13, EU:C:2014:2453, bod 39).


17      Vzhľadom na neexistenciu výslovného odkazu na vnútroštátne právo je tento pojem potrebné vykladať výlučne podľa práva Únie [pozri najmä rozsudok z 21. októbra 2010, Padawan (C‑467/08, EU:C:2010:620, bod 32)], a to i napriek tomu, že konkrétne posúdenie legálnosti či nelegálnosti pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu môže v jednotlivých prípadoch závisieť aj od uplatnenia vnútroštátnych predpisov tohto štátu.


18      Pozri rozsudok zo 7. júna 2016, Affum (C‑47/15, EU:C:2016:408, bod 48).


19      Pozri odporúčanie Komisie z 1. októbra 2015, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom [C(2015) 6250 final] (ďalej len „príručka o návrate“).


20      Pozri príručku o návrate, bod 1.2.


21      Pozri rozsudok z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343, body 48 a 49).


22      Osobitné povolenie na pobyt podľa prílohy 35 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981 bolo pánovi Gnandimu vydané až 10. júla 2014, ale právo zdržiavať sa na belgickom území, ktoré toto povolenie potvrdzuje, sa viaže na podanie opravného prostriedku a vyplýva z článku 111 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981.


23      V tomto ustanovení sa predovšetkým stanovuje, že nikoho nemožno vrátiť do štátu, kde mu hrozí vážne riziko, že bude vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu. Vo svojom rozsudku z 28. júla 2011, Samba Diouf (C‑69/10, EU:C:2011:524, bod 61) Súdny dvor uznal, že „cieľom smernice 2005/85 je stanoviť spoločný rámec záruk umožňujúcich zaručiť úplné dodržiavanie dohovoru [o postavení utečencov podpísaný v Ženeve 28. júla 1951] a základných práv“ vrátane práva na účinný opravný prostriedok.


24      Pozri nakoniec rozsudok ESĽP zo 14. februára 2017, Allanazarova v. Rusko (CE:ECHR:2017:0214JUD004672115, body 96 až 99 a citovaná judikatúra).


25      Pokiaľ ide o rozhodnutie nepokračovať v konaní o neskoršej žiadosti o udelenie azylu, pozri rozsudok zo 17. decembra 2015, Tall (C‑239/14, EU:C:2015:824, bod 56).


26      Poznamenávam, že v rozsudku Saadi v. Spojené kráľovstvo veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva v kontexte článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP zaujala odlišné stanovisko. Podľa tohto súdu je vstup žiadateľa o azyl na územie zmluvného štátu „nezákonný“, pokiaľ nebol týmto štátom „povolený“ (pozri rozsudok z 29. januára 2008, ECLI:CE:ECHR:2008:0129JUD001322903, bod 65), čo podľa všetkého naznačuje kladný výsledok posúdenia žiadosti o udelenie azylu. Pozri však spoločný, čiastočne nesúhlasný názor šiestich sudcov Veľkej komory.


27      Pozri bod 75 rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84).


28      Pozri rozsudok z 28. apríla 2011, El Dridi (C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 59).


29      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian (C‑329/11, EU:C:2011:807, body 43 a 45).


30      Pozri bod 76 rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84).


31      Išlo o štvrtú žiadosť o udelenie azylu podanú pánom N. Prvá a tretia žiadosť bola s konečnou platnosťou zamietnutá a druhá bola vzatá späť.


32      Všetky tri žiadosti o udelenie azylu, ktoré si pán N. podal ešte predtým, boli s konečnou platnosťou zamietnuté, takže v čase vydania rozhodnutia o návrate voči nemu neprebiehalo žiadne azylové konanie.


33      Pozri najmä bod 44 rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84).


34      Okrajovo podotýkam, že belgické orgány v prípade pána Gnandiho túto možnosť nevyužili. Na jednej strane totiž samotný príkaz na opustenie štátneho územia doručený pánovi Gnandimu neukončuje jeho legálny pobyt v Belgicku, ale skôr konštatuje nelegálnosť jeho pobytu, a na druhej strane sú tento príkaz a rozhodnutie generálneho komisára z 23. mája 2014 dva rozdielne akty, prijaté dvoma rôznymi orgánmi.


35      V návrhu smernice 2008/115 sa v bode 4 uvádza, že táto možnosť bola stanovená s cieľom reagovať na obavy, ktoré vyjadrili mnohé členské štáty počas predbežných konzultácií a ktoré sa obávajú, aby dvojstupňové konanie nespôsobovalo prieťahy v konaní.


36      Pozri príručku o návrate, bod 12.2.


37      Ako sa spresňuje v predslove tejto príručky, táto príručka vychádza prevažne z práce, ktorú členské štáty a Komisia vykonali v rámci „kontaktného výboru pre smernicu o návrate“ v rokoch 2009 – 2014 a systematickým a súhrnným spôsobom zoskupuje diskusie, ktoré sa uskutočnili v rámci tohto fóra, ktoré pokiaľ ide o výklad právnych aktov, nevyhnutne neodrážajú súhlas medzi členskými štátmi.


38      Pozri rozsudok z 30. mája 2013, Arslan (C‑534/11, EU:C:2013:343).


39      Pozri bod 69. Pokiaľ ide o článok 13 EDĽP, pozri nakoniec rozsudok ESĽP zo 14. februára 2017, Allanazarova v. Rusko (CE:ECHR:2017:0214JUD004672115, bod 98), v ktorom sa potvrdzuje, že toto ustanovenie neukladá zmluvným štátom povinnosť zaviesť dvojstupňové súdne konanie týkajúce sa opatrení odsunu a že stačí, aby existoval aspoň jeden vnútroštátny opravný prostriedok, ktorý by spĺňal podmienky účinnosti stanovené v uvedenom ustanovení, t. j. opravný prostriedok umožňujúci dôsledné monitorovanie a dôkladné preskúmanie tvrdenia, pokiaľ ide o nebezpečenstvo zaobchádzania, ktoré by bolo v rozpore s článkom 3 EDĽP, a ktorý by mal úplný odkladný účinok vo vzťahu k spornému opatreniu.


40      Okrem iných ide o osoby, voči ktorým bol odložený odsun podľa článku 9 smernice 2008/115, pretože je v rozpore so zákazom vyhostenia alebo vrátenia.


41      Príkaz na opustenie územia, o ktorý ide vo veci samej, bol pánovi Gnandimu oznámený len niekoľko dní po rozhodnutí generálneho komisára z 23. mája 2014, ktorým mu bolo oznámené, že počas lehoty na podanie opravného prostriedku voči tomuto rozhodnutiu na CCE nemôže byť voči nemu prijaté žiadne opatrenie odsunu. Ako však vidno, tento príkaz – prijatý iným orgánom, ako generálnym komisárom – ako aj jeho sprievodné oznámenie neobsahujú žiadnu zmienku o tom, že nútený výkon príkazu na opustenie územia bol dočasne pozastavený, ale naopak boli sformulované tak, že vyvolávajú opačné presvedčenie, takže uvádzajú svojho príjemcu do omylu týkajúceho sa jeho povinností a dostupných opravných prostriedkov.


42      Obežník, ktorým sa zrušuje obežník z 20. júla 2001 o právnej pôsobnosti prílohy 35 kráľovského nariadenia z 8. októbra 1981 (Moniteur belge zo 6. septembra 2013, s. 63240).


43      Smernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (Ú. v. EÚ L 31, 2003, s. 18; Mim. vyd. 19/006, s. 101).


44      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2003, s. 96).


45      Článok 3 ods. 1 oboch smerníc.


46      Pozri rozsudok z 27. februára 2014, Saciri a i. (C‑79/13, EU:C:2014:103, body 35 až 42).


47      V súlade s článkom 14 ods. 1 písm. b) smernice 2008/115 majú štátni príslušníci tretích krajín počas lehoty na dobrovoľný odchod nárok iba na poskytovanie urgentnej zdravotnej starostlivosti a základnej liečby. Článok 14 ods. 1 psím. d) tejto smernice ukladá povinnosť zohľadňovania osobitných potrieb zraniteľných osôb.


48      Rozsudok ESĽP zo 7. júla 2015, V.M. a i. v. Belgicko (CE:ECHR:2015:0707JUD006012511).


49      Rozsudok ESĽP zo 7. júla 2015, V.M. a i. v. Belgicko (CE:ECHR:2015:0707JUD006012511, body 197 a nasl.).


50      Rozsudok ESĽP zo 17. novembra 2016, V.M. a i. v. Belgicko (CE:ECHR:2016:1117JUD006012511).