ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 30. novembra 2022 (*)
„Dizajn Spoločenstva – Konanie o výmaze – Zapísaný dizajn Spoločenstva zobrazujúci príslušenstvo k bezdrôtovému diaľkovému ovládaniu – Dôvod výmazu – Znaky vonkajšej úpravy výrobku, ktoré sú dané výlučne jeho technickou funkciou – Článok 8 ods. 1 a článok 25 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 6/2002 – Uvádzané skutočnosti alebo dôkazy predložené prvýkrát pred odvolacím senátom – Článok 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 – Povinnosť odôvodnenia – Článok 41 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Charty základných práv“
Vo veci T‑611/21,
ADS L. Kowalik, B. Włodarczyk s.c., so sídlom v Sosnowieci (Poľsko), v zastúpení: M. Oleksyn, advokát,
žalobkyňa,
proti
Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: M. Chylińska a J. Ivanauskas, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO:
ESSAtech, so sídlom v Přistoupime (Česká republika),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory V. Tomljenović, sudcovia I. Nõmm a D. Kukovec (spravodajca),
tajomník: M. Zwozdziak‑Carbonne, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 11. júla 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou založenou na článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, spoločnosť ADS L. Kowalik, B. Włodarczyk s.c., domáha zrušenia rozhodnutia tretieho odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 5. júla 2021 (vec R 1070/2020‑3) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 7. decembra 2017 podala žalobkyňa prihlášku na zápis dizajnu Spoločenstva na EUIPO podľa nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142).
3 Dizajn Spoločenstva, ktorého zápis sa požadoval a ktorý je v prejednávanej veci sporný, je vyobrazený takto:
4 Výrobky, na ktoré sa dizajn vzťahuje, patria do triedy 14.03 v zmysle Locarnskej dohody o zavedení medzinárodného triedenia priemyselných vzorov z 8. októbra 1968 v znení zmien a zodpovedajú nasledujúcemu opisu: „Diaľkové ovládania (bezdrôtové) (príslušenstvo k ‑)“.
5 Sporný dizajn bol 7. decembra 2017 zapísaný ako dizajn Spoločenstva pod číslom 4 539 302‑0001 a uverejnený vo Vestníku dizajnov Spoločenstva č. 2018/044 z 5. marca 2018.
6 Dňa 20. mája 2019 ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO, spoločnosť ESSAtech, podala podľa článku 52 nariadenia č. 6/2002 návrh na výmaz sporného dizajnu.
7 Na podporu návrhu na výmaz bol uvedený dôvod podľa článku 25 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 8 ods. 1 a 2 nariadenia č. 6/2002.
8 Dňa 6. apríla 2020 výmazový odbor zamietol návrh na výmaz.
9 Dňa 27. mája 2020 ďalší účastník konania pred odvolacím senátom EUIPO podal na EUIPO odvolanie proti rozhodnutiu výmazového odboru podľa článkov 55 až 60 nariadenia č. 6/2002.
10 Napadnutým rozhodnutím tretí odvolací senát EUIPO odvolaniu vyhovel, zrušil rozhodnutie výmazového odboru a sporný dizajn vyhlásil za neplatný.
11 V tejto súvislosti odvolací senát po prvé konštatoval, že technickou funkciou dotknutého výrobku, a to zariadenia určeného na umiestnenie diaľkového ovládania pre elektrické batériové zariadenia na batérii, je umožniť odpojenie batériou dodávaného elektrického prúdu, ak sa nepoužíva. Po druhé odvolací senát konštatoval, že znaky vonkajšej úpravy predmetného výrobku sú nasledujúce: dve kruhové platne zlatej a hnedej farby, páska spájajúca tieto dve kruhové platne a vytlačené obvody umiestnené na jednej strane jednej z doštičiek a pozostávajúce z elektronických súčiastok. Po tretie sa odvolací senát domnieval, že všetky uvedené znaky sú dané výlučne technickou funkciou dotknutého výrobku, takže treba vykonať výmaz sporného dizajnu v súlade s článkom 25 ods. 1 písm. b) v spojení s článkom 8 ods. 1 nariadenia č. 6/2002.
Návrhy účastníkov konania
12 Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil EUIPO a ďalšiemu účastníkovi konania pred odvolacím senátom EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konania vynaložených v konaní pred EUIPO.
13 EUIPO navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O prípustnosti dôkazov predložených prvýkrát na Všeobecnom súde
14 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd uznal za prípustné dôkazy snímky obrazovky z internetovej stránky nachádzajúce sa v prílohách A.4 až A.6 k žalobe. Podľa jej tvrdení tieto dokumenty obrazovky z internetovej stránky preukazujú existenciu alternatív k výrobkom, na ktoré sa vzťahuje predmetný dizajn, ako aj vážne obmedzenie slobody tvorby.
15 EUIPO spochybňuje prípustnosť príloh A.4 až A.6 k žalobe z dôvodu, že dokumenty, ktoré sa v nich nachádzajú, boli prvýkrát predložené až v konaní pred Všeobecným súdom.
16 Je potrebné konštatovať, že zo spisu vyplýva, že dokumenty nachádzajúce sa v prílohách A.4 až A.6 k žalobe neboli predložené EUIPO, ale boli predložené prvýkrát až pred Všeobecným súdom.
17 Z judikatúry pritom vyplýva, že vzhľadom na znenie článku 61 nariadenia č. 6/2002 sa musí preskúmanie zákonnosti Všeobecným súdom, pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho senátu, vykonať len vo vzťahu k právnym otázkam, ktoré boli vznesené pred odvolacím senátom. Úlohou Všeobecného súdu tak nie je opätovne preskúmať skutkové okolnosti v súvislosti s dôkazmi predloženými prvýkrát v konaní pred ním. Pripustenie týchto dôkazov by totiž bolo v rozpore s článkom 188 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, podľa ktorého účastníci konania nemôžu prostredníctvom svojich vyjadrení predložených v konaní pred Všeobecným súdom meniť predmet konania pred odvolacím senátom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2013, Viejo Valle/ÚHVT – Établissements Coquet (Šálka a podšálka s ryhami a hlboký tanier s ryhami), T‑566/11 a T‑567/11, EU:T:2013:549, bod 63 a citovaná judikatúra].
18 Z toho teda vyplýva, že dôkazy predložené prvýkrát pred Všeobecným súdom musia byť odmietnuté bez toho, aby bolo potrebné skúmať ich dôkaznú silu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. marca 2010, Grupo Promer Mon Graphic/ÚHVT – PepsiCo (Vyobrazenie okrúhleho predmetu na účely reklamy), T‑9/07, EU:T:2010:96, bod 24 a citovanú judikatúru].
19 V dôsledku toho dokumenty nachádzajúce sa v prílohách A.4 až A.6 k žalobe nemožno zohľadniť, a teda sa musia považovať za neprípustné.
O dôvodnosti žalobných dôvodov
20 Na podporu žaloby žalobkyňa v podstate uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 8 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v spojení s článkom 25 ods. 1 písm. b) toho istého nariadenia, ako aj na porušení článku 41 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 41 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v spojení s článkom 63 ods. 2 tohto nariadenia, ako aj na porušení článku 41 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 41 ods. 1 Charty.
21 Preskúmanie žaloby je potrebné začať analýzou druhého žalobného dôvodu.
22 V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa odvolaciemu senátu vytýka, že nesprávne posúdil dôkazy a tvrdenia, ktoré účastník navrhujúci výmaz predložil prvýkrát pred odvolacím senátom, konkrétne prílohy č. 1 až 4 k vyjadreniu vysvetľujúcemu dôvody odvolania podaného na tento senát.
23 Po prvé podľa žalobkyne odvolací senát v zásade porušil článok 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v spojení s článkom 63 ods. 2 tohto nariadenia. Po druhé žalobkyňa poukazuje na porušenie článku 41 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 41 ods. 1 Charty.
24 EUIPO spochybňuje tieto tvrdenia žalobkyne.
25 EUIPO v prvom rade tvrdí, že odvolací senát správne vykonal svoju diskrečnú právomoc pripustiť dôkazy predložené ďalším účastníkom v konaní pred ním, keďže podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/625 z 5. marca 2018, ktorým sa dopĺňa nariadenie 2017/1001 a ktorým sa zrušuje delegované nariadenie (EÚ) 2017/1430 (Ú. v. EÚ L 104, 2018, s. 1), boli v prejednávanej veci splnené. V druhom rade zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že žalobkyňa nespochybnila uvedené pripustenie, odvolací senát nebol povinný toto pripustenie výslovne odôvodniť.
26 V prejednávanej veci zo spisu v konaní vyplýva, že v rámci odvolania podaného odvolaciemu senátu proti rozhodnutiu výmazového odboru účastník navrhujúci výmaz predložil vyjadrenie, v ktorom uviedol dôvody svojho odvolania, a predložil prílohy č. 1 až 4. Tieto prílohy obsahovali nasledujúce dôkazy:
– snímky integrovaných obvodov kruhových tvarov a hypertextové odkazy na ich zdroje (príloha č. 1),
– hypertextový odkaz na video dostupné na internetovej stránke YouTube, ako aj snímky znázorňujúce používanie výrobku (príloha č. 2),
– snímky starších dizajnov a hypertextové odkazy na ich zdroje (príloha č. 3),
– opis výrobku (príloha č. 4).
27 Ako vyplýva zo spisu a ako to uznávajú účastníci konania, prílohy č. 1 až 4 k vyjadreniu, v ktorom sa vysvetľujú dôvody odvolania podaného na odvolací senát, obsahujú uvádzané skutočnosti alebo dôkazy predložené prvýkrát pred uvedeným senátom. Účastník navrhujúci výmaz v tejto súvislosti tiež uviedol dodatočnú argumentáciu, ktorá sa nenachádzala v návrhu na výmaz.
28 V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 „v konaniach pred úradom [EUIPO] preskúma skutočnosti z vlastného podnetu“, ale „v konaniach týkajúcich sa návrhu na výmaz je však úrad viazaný pri tomto skúmaní skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami predloženými účastníkmi a návrhmi, o ktoré sa žiada“. Okrem toho článok 63 ods. 2 uvedeného nariadenia stanovuje, že „[EUIPO] nemusí prihliadať na skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mu neboli predložené účastníkmi v určenej lehote“.
29 Zo znenia článku 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 vyplýva, že spravidla, a pokiaľ nie je uvedené inak, predloženie skutočností a dôkazov účastníkmi konania zostáva možným aj po uplynutí lehôt, ktorým je podriadené takéto predloženie, pri uplatnení ustanovení nariadenia č. 6/2009 a že nič nebráni EUIPO, aby zohľadnil skutočnosti a dôkazy takto oneskorene označené alebo predložené [pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Gamet/EUIPO – „Metal‑Bud II“ Robert Gubała (Kľučka dverí), T‑306/16, neuverejnený, EU:T:2017:466, bod 15; pozri tiež analogicky rozsudok z 13. marca 2007, ÚHVT/Kaul, C‑29/05 P, EU:C:2007:162, bod 42].
30 Konštatujúc, že EUIPO sa „môže“ v podobných prípadoch rozhodnúť, že nevezme takéto dôkazy do úvahy, uvedené ustanovenie v skutočnosti priznáva EUIPO pri rozhodovaní o tom, či je alebo nie je potrebné vziať tieto dôkazy do úvahy, širokú mieru voľnej úvahy, pričom svoje rozhodnutie v súvislosti s touto otázkou musí odôvodniť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2017, Kľučka dverí, T‑306/16, neuverejnený, EU:T:2017:466, bod 16 a citovanú judikatúru).
31 Pokiaľ ide o výkon voľnej úvahy odvolacieho senátu na účely prípadného zohľadnenia uvádzaných skutočností alebo dôkazov, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním, treba uviesť, že takéto zohľadnenie môže byť odôvodnené, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625.
32 V článku 27 ods. 4 nariadenia 2018/625 sa konkrétne uvádza:
„V súlade s článkom 95 ods. 2 nariadenia… 2017/1001 môže odvolací senát akceptovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mu boli predložené prvýkrát, len ak tieto skutočnosti alebo dôkazy spĺňajú tieto požiadavky:
a) zdajú sa na prvý pohľad relevantné z hľadiska vyriešenia sporu a
b) neboli predložené včas z oprávnených dôvodov, najmä ak len dopĺňajú relevantné skutočnosti a dôkazy, ktoré boli predložené včas, resp. ak sa predkladajú na spochybnenie zistení uskutočnených alebo preskúmaných na prvom stupni na vlastný podnet príslušného orgánu v rámci rozhodnutia, voči ktorému odvolanie smeruje.“
33 Delegované nariadenie 2018/625 sa totiž uplatňuje v oblasti dizajnov Spoločenstva, keďže podľa článku 108 nariadenia č. 6/2002 sa ustanovenia uvedeného delegovaného nariadenia týkajúce sa konania pred odvolacími senátmi uplatňujú takisto na odvolania týkajúce sa rozhodnutí uvedených v článku 55 tohto nariadenia [rozsudok z 24. marca 2021, Lego/EUIPO – Delta Sport Handelskontor (Stavebný diel škatule na stavebnú hru), T‑515/19, neuverejnený, EU:T:2021:155, bod 44]. Tento posledný uvedený článok sa týka najmä rozhodnutí výmazového odboru, ako je to v prejednávanej veci.
34 Treba tiež zdôrazniť, že obsah článku 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 je totožný s obsahom článku 95 ods. 2 nariadenia 2017/1001, na ktorý výslovne odkazuje článok 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625.
35 Z toho vyplýva, že podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 sa uplatňujú mutatis mutandis na článok 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002. Možnosť odvolacieho senátu zohľadniť uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním podľa článku 63 ods. 2 uvedeného nariadenia, je tak ohraničená článkom 27 ods. 4 tohto delegovaného nariadenia [pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2021, Kondyterska korporatsiia „Roshen“/EUIPO – Krasnyj Octyabr (Vyobrazenie homára), T‑254/20, neuverejnený, EU:T:2021:650, body 55 a 56].
36 V súlade s judikatúrou prináleží Všeobecnému súdu posúdiť, či odvolací senát účinne vykonal širokú diskrečnú právomoc, ktorou disponuje, aby s uvedením dôvodov a náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností rozhodol, či je alebo nie je potrebné zohľadniť uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním na účely rozhodnutia, ktoré mal prijať. Okrem toho mu prináleží preskúmať, či odvolací senát správne uplatnil diskrečnú právomoc, ktorú mu priznáva článok 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 (pozri rozsudok z 5. júla 2017, Kľučka dverí, T‑306/16, neuverejnený, EU:T:2017:466, bod 18 a citovanú judikatúru). Vzhľadom na bod 35 vyššie sa toto ustanovenie musí uplatniť v spojení s článkom 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625.
37 Z judikatúry k článku 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 citovanej v bodoch 30 a 36 vyššie vyplýva, že odvolací senát musí vykonať svoju diskrečnú právomoc upravenú v uvedenom ustanovení, aby s uvedením dôvodov svojho rozhodnutia v tejto súvislosti určil, či je alebo nie je potrebné zohľadniť uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním. Táto povinnosť je upravená aj v judikatúre k článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625, podľa ktorej v prípade, že odvolací senát prijme a vychádza z takýchto dôkazov, musí v súlade s článkom 62 uvedeného nariadenia nutne uviesť dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 tohto delegovaného nariadenia sú splnené [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 30. júna 2021, Skyliners/EUIPO – Sky (SKYLINERS), T‑15/20, neuverejnený, EU:T:2021:401, bod 80].
38 V tejto súvislosti treba poznamenať, že povinnosť odvolacieho senátu vykonať svoju diskrečnú právomoc podľa článku 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 na účely rozhodnutia obsahujúceho riadne odôvodnenie v tomto smere, či je alebo nie je potrebné zohľadniť uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním, má svoj pôvod v povinnosti správnych orgánov odôvodniť svoje rozhodnutia.
39 Okrem toho preskúmanie zo strany odvolacieho senátu otázky prípustnosti uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred ním predstavuje povinnú etapu predchádzajúcu prípadnej analýze týchto skutočností, ktorú odvolací senát uskutoční v rámci preskúmania dôvodnosti odvolania, ktoré mu bolo predložené.
40 Preto, pokiaľ ide tak o analýzu otázky prípustnosti uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom, ako aj o meritórne preskúmanie otázok vo veci samej, napadnuté rozhodnutie musí spĺňať požiadavky povinnosti odôvodnenia, ktorá je stanovená najmä v článku 41 Charty, nazvanom „Právo na dobrú správu vecí verejných“, a konkrétnejšie v odseku 1 a odseku 2 písm. c) uvedeného článku, ktorých porušenia žalobkyňa rovnako vytýka.
41 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že článok 41 ods. 1 Charty stanovuje, že „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“. Odsek 2 písm. c) uvedeného článku spresňuje, že „toto právo zahŕňa najmä… povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia“.
42 Táto povinnosť, ktorá tiež vyplýva z článku 62 nariadenia č. 6/2002, má podľa judikatúry dvojaký cieľ, a to jednak oboznámiť dotknuté osoby s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak umožniť súdu Európskej únie preskúmať zákonnosť dotknutého rozhodnutia [pozri rozsudok zo 16. februára 2017, Antrax It/EUIPO – Vasco Group (Radiátorové rebrá), T‑828/14 a T‑829/14, EU:T:2017:87, bod 82].
43 Otázka, či odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá týmto požiadavkám, sa má posudzovať nielen vo vzťahu k jeho zneniu, ale aj vo vzťahu k jeho kontextu, ako aj ku všetkým právnym pravidlám, ktoré sa vzťahujú na predmetnú oblasť [rozsudok z 9. februára 2017, Mast‑Jägermeister/EUIPO (Poháre), T‑16/16, EU:T:2017:68, bod 58].
44 Je potrebné zdôrazniť, že cieľom povinnosti odôvodnenia je tiež zabrániť prijatiu svojvoľných rozhodnutí. Odôvodnenie teda plní funkciu autodisciplíny v tom zmysle, že ak je autor rozhodnutia povinný uviesť svoje dôvody, musí rovnako zabezpečiť, že tieto dôvody budú relevantné, koherentné a dostatočne presné.
45 Z toho vyplýva, že pokiaľ odvolací senát vykonáva diskrečnú právomoc, ktorá mu bola zverená článkom 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002, je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o prípustnosť uvádzaných skutočností alebo dôkazov, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním, pričom musí najmä uviesť, či vzhľadom na podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 možno uvedené dôkazy prijať. V tomto prípade je teda potrebné preskúmať, či si odvolací senát splnil uvedenú povinnosť.
46 Hoci v prejednávanej veci odvolací senát v napadnutom rozhodnutí výslovne nekonštatoval prípustnosť uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených v prílohách č. 1 až 4 k vyjadreniu, ktorým sa vysvetľujú dôvody odvolania podaného na odvolací senát, treba sa domnievať, že tieto dôkazy odvolací senát implicitne, ale istotne zohľadnil. Na jednej strane totiž viaceré dôkazy predložené v uvedených prílohách boli nielenže uvedené v prednesoch žalobných dôvodov a tvrdení účastníkov konania uvedených v bode 15 napadnutého rozhodnutia, ale ich zohľadnenie možno tiež vyvodiť z odkazov v odôvodnení uvedeného rozhodnutia na všetky skutočnosti, tvrdenia a dôkazy prednesené pred týmto senátom. Na druhej strane sa tak žalobkyňa, ako aj EUIPO vo svojich písomných podaniach zhodujú na takejto prípustnosti.
47 Treba však konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje žiadnu informáciu týkajúcu sa dôvodov, pre ktoré odvolací senát uznal uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník navrhujúci výmaz predložil prvýkrát v konaní pred ním.
48 Všeobecný súd tak nemôže preskúmať, či odvolací senát uplatnil článok 27 ods. 4 nariadenia 2018/625 a či boli splnené obidve požiadavky stanovené týmto ustanovením pred uznaním prípustnosti uvádzaných skutočností alebo dôkazov, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním. Konkrétne nemôže posúdiť, či odvolací senát preskúmal jednak relevantnosť uvedených skutočností prima facie pre spor a jednak prípadné platné dôvody, ktoré viedli k ich oneskorenému predloženiu. Všeobecný súd preto nemôže poznať odôvodnenie takéhoto pripustenia a posúdiť dôvodnosť napadnutého rozhodnutia v tomto ohľade.
49 Rovnako vzhľadom na to, že v napadnutom rozhodnutí nie sú uvedené dôvody prípustnosti uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom, účastníci konania sa nemôžu oboznámiť s dôvodmi tejto prípustnosti, aby mohli brániť svoje práva.
50 Preto je potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie sa vyznačuje nedostatkom odôvodnenia, pokiaľ ide o pripustenie uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom, odvolací senát nevyhovel požiadavkám vyplývajúcim z článku 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 a článku 41 ods. 2 písm. c) v spojení s článkom 41 ods. 1 Charty.
51 Tento záver nemôžu spochybniť ani tvrdenia EUIPO.
52 V prvom rade treba odmietnuť tvrdenie EUIPO, podľa ktorého vzhľadom na to, že žalobkyňa pred odvolacím senátom nespochybnila pripustenie uvádzaných skutočností alebo dôkazov, ktoré boli prvýkrát predložené pred uvedeným senátom, odvolací senát nebol povinný ich pripustenie výslovne odôvodniť.
53 Z judikatúry totiž po prvé vyplýva, že odôvodnenie môže byť implicitné pod podmienkou, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli odvolací senát k prijatiu rozhodnutia, a príslušnému súdu poskytne dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie [rozsudok z 25. apríla 2013, Bell & Ross/ÚHVT – KIN (Puzdro náramkových hodiniek), T‑80/10, neuverejnený, EU:T:2013:214, bod 37]. Ako však bolo konštatované v bodoch 48 a 49 vyššie, v prejednávanej veci to tak nebolo.
54 Po druhé, ako bolo uvedené v bode 45 vyššie, pokiaľ odvolací senát vykonáva diskrečnú právomoc, ktorá mu bola zverená článkom 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002, je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o prípustnosť uvádzaných skutočností alebo dôkazov, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním, pričom musí najmä uviesť, či vzhľadom na podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 možno uvedené dôkazy prijať.
55 Z toho vyplýva, že preskúmanie tvrdenia EUIPO uvedeného v bode 52 vyššie sa musí vykonať s prihliadnutím na existenciu povinnosti odvolacieho senátu uviesť najmä to, či vzhľadom na podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 možno prijať uvádzané skutočnosti alebo dôkazy predložené prvýkrát v konaní pred ním.
56 Je pravda, že v súlade s článkom 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 sa preskúmanie skutkových okolností zo strany EUIPO v konaní o výmaze, tak ako je to v prejednávanej veci, obmedzuje na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.
57 Článok 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 však nezbavuje odvolací senát povinnosti preskúmať a odôvodniť pripustenie uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred uvedeným senátom podľa článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 z dôvodu, že žalobkyňa nespochybnila prípustnosť týchto dôkazov.
58 V súlade s článkom 27 ods. 2 delegovaného nariadenia 2018/625 totiž odvolací senát musí ex offo preskúmať právne otázky, ktoré účastníci konania nevzniesli, pokiaľ sa týkajú podstatných procesných požiadaviek, alebo ak je potrebné vyriešiť tieto otázky na účely správneho uplatňovania nariadenia č. 6/2002 so zreteľom na skutočnosti, dôkazy a argumenty predložené účastníkmi konania [pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 10. júna 2020, L. Oliva Torras/EUIPO – Mecánica del Frío (Časti a príslušenstvo vozidiel), T‑100/19, EU:T:2020:255, body 70 až 72, a z 13. októbra 2021, Škoda Investment/EUIPO – Škoda Auto (Vzor okrídleného šípu), T‑712/20, EU:T:2021:700, bod 24].
59 Otázka v prejednávanej veci, či uvádzané skutočnosti alebo dôkazy predložené prvýkrát pred odvolacím senátom môžu byť podľa článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 pripustené, predstavuje otázku, ktorá sa týka správneho uplatnenia nariadenia č. 6/2002 s ohľadom na skutočnosti, dôkazy a argumenty predložené účastníkmi konania v zmysle odseku 2 uvedeného článku. Odvolací senát musí teda túto otázku preskúmať ex offo a odôvodniť svoju odpoveď.
60 Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí EUIPO, pripustenie uvedených skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom podľa článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625, ako aj uvedenie dôvodov v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí, nemožno vyňať z preskúmania uskutočňovaného uvedeným odvolacím senátom len z toho dôvodu, že žalobkyňa nespochybnila takéto pripustenie v štádiu konania pred týmto senátom.
61 Po tretie tento záver je potvrdený aj cieľom sledovaným článkom 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625.
62 Cieľom článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 je totiž najmä zabezpečiť riadny priebeh a efektívnosť konaní pred EUIPO tým, že účastníkov konania motivuje k tomu, aby dodržiavali stanovené lehoty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. januára 2022, Masterbuilders, Heiermann, Schmidtmann/EUIPO – Cirillo (POMODORO), T‑76/21, neuverejnený, EU:T:2022:16, bod 37 a citovanú judikatúru].
63 Článok 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 teda sleduje cieľ všeobecného záujmu. Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že toto ustanovenie sa neobmedzuje len na ochranu záujmov dotknutých účastníkov konania, nemôžu mať títo účastníci k dispozícii nástroj preskúmania dodržiavania pravidiel upravujúcich pripustenie dôkazov.
64 Tvrdenie EUIPO uvedené v bode 52 vyššie, že podmienenie obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o preskúmanie podľa článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625, otázkou, či pripustenie uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom bolo alebo nebolo spochybnené v konaní pred odvolacím senátom, poskytuje účastníkom konania nástroj preskúmania dodržiavania pravidiel upravujúcich pripustenie dôkazov a nachádzajúcich sa v tomto ustanovení. Povinnosť odvolacieho senátu dodržiavať zákon, najmä v rámci preskúmania pripustenia dôkazov s ohľadom na požiadavky stanovené právnymi predpismi a na požiadavky odôvodnenia, však nemôže byť závislá od skutočnosti, že účastníci konania ho žiadajú o vykonanie takéhoto preskúmania.
65 Po štvrté treba zdôrazniť, že ako vyplýva z judikatúry k článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625, účastníkovi konania, ktorý predloží dôkazy, prináleží vysvetliť dôvody, pre ktoré boli dôkazy predložené v tomto štádiu konania, ako aj preukázať nemožnosť predloženia týchto dôkazov v konaní pred výmazovým odborom (pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2021, Vyobrazenie homára, T‑254/20, neuverejnený, EU:T:2021:650, bod 59 a citovanú judikatúru).
66 Svojím tvrdením pripomenutým v bode 52 vyššie sa EUIPO snaží spochybniť rozdelenie dôkazného bremena definovaného v judikatúre citovanej v bode 65 vyššie, pričom chce podmieniť obsah napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o preskúmanie podľa článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625, otázkou, či pripustenie uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom bolo alebo nebolo spochybnené v konaní pred uvedeným senátom. Povinnosť odvolacieho senátu dodržiavať zákon, najmä v rámci preskúmania pripustenia dôkazov s ohľadom na požiadavky stanovené právnymi predpismi a na požiadavky odôvodnenia, však nemôže byť závislá od skutočnosti, že účastníci konania ho žiadajú o vykonanie takéhoto preskúmania.
67 Rovnako v dôsledku prijatia tézy, ktorú zastáva EUIPO, by účastníci konania pred odvolacím senátom boli nútení dbať na to, aby odvolací senát dodržiaval svoje procesné povinnosti v zmysle článku 27 ods. 2 delegovaného nariadenia 2018/625, ktoré sú záväznej povahy a podliehajú preskúmaniu ex offo.
68 V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že bez ohľadu na skutočnosť, že žalobkyňa nespochybnila prípustnosť uvádzaných skutočností alebo dôkazov predložených prvýkrát pred odvolacím senátom, odvolací senát bol v každom prípade povinný v súlade s článkom 63 ods. 2 nariadenia č. 6/2002 v spojení s článkom 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 preskúmať uvedenú prípustnosť a uviesť dôvody, ktoré ho viedli k pripusteniu uvedených dôkazov.
69 V druhom rade nemožno sa stotožniť ani s argumentami EUIPO, ktorých cieľom je preukázať, že podmienky stanovené v článku 27 ods. 4 delegovaného nariadenia 2018/625 boli v prejednávanej veci splnené.
70 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa odôvodnenie rozhodnutia musí nachádzať v samotnom texte rozhodnutia, a nemožno ho poskytnúť neskoršími vysvetleniami zo strany EUIPO, okrem výnimočných okolností, ktoré nie sú splnené v prípade neexistencie akejkoľvek naliehavosti. Z toho vyplýva, že rozhodnutie musí byť v zásade dostačujúce samo osebe a jeho odôvodnenie nemôže vyplývať z písomných alebo ústnych vysvetlení poskytnutých následne, kedy bolo dotknuté rozhodnutie už napadnuté žalobou na súde Únie [pozri rozsudok z 12. decembra 2017, Sony Computer Entertainment Europe/EUIPO – Vieta Audio (Vita), T‑35/16, neuverejnený, EU:T:2017:886, bod 57 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2018, Gifi Diffusion/EUIPO – Crocs (Obuv), T‑424/16, neuverejnený, EU:T:2018:136, bod 34 a citovanú judikatúru].
71 V prejednávanej veci vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek naliehavosti nenastali výnimočné okolnosti, ktoré by EUIPO umožnili poskytnúť neskoršie vysvetlenia smerujúce k doplneniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V každom prípade vysvetlenia poskytnuté v prejednávanej veci nemožno považovať za vysvetlenia doplňujúce existujúce odôvodnenie, keďže predstavujú úplne nové odôvodnenie.
72 Navyše podľa judikatúry nedostatok odôvodnenia sám osebe postačuje na zrušenia sporného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 78). Treba teda konštatovať, že pochybenie, ktorého sa dopustil odvolací senát, opísané v bode 50 vyššie, má za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia.
73 Okrem toho tento záver nemožno spochybniť ani judikatúrou, podľa ktorej žalobca nemá legitímny záujem dovolávať sa porušenia povinnosti odôvodnenia v prípade, keď je už vopred isté, že po zrušení napadnutého rozhodnutia bude potrebné prijať rovnaké rozhodnutie [rozsudky z 29. septembra 1976, Morello/Komisia, 9/76, EU:C:1976:129, bod 11, a z 3. decembra 2003, Audi/ÚHVT (TDI), T‑16/02, EU:T:2003:327, body 97 a 98].
74 Na jednej strane totiž nemožno vylúčiť, že preskúmanie podmienok stanovených v článku 27 ods. 4 nariadenia 2018/625 odvolacím senátom by ho mohlo viesť k tomu, že nepripustí uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním. V tejto súvislosti však Všeobecnému súdu neprináleží, aby nahrádzal EUIPO pri posúdení predmetných dôkazov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. septembra 2016, European Food/EUIPO – Société des produits Nestlé (FITNESS), T‑476/15, EU:T:2016:568, bod 68 a citovanú judikatúru].
75 Na druhej strane nemožno vylúčiť ani to, že ak by odvolací senát rozhodol nepripustiť uvádzané skutočnosti alebo dôkazy, ktoré boli prvýkrát predložené pred ním, výsledok napadnutého rozhodnutia by mohol byť odlišný. V tejto súvislosti treba uviesť, že EUIPO vo vyjadrení k žalobe pripustil, že tieto dôkazy slúžili na podporu záverov, ktoré odvolací senát vyvodil v súvislosti s posúdením uvedenej technickej funkcie znakov vonkajšej úpravy dotknutého výrobku.
76 V dôsledku toho treba konštatovať, že v nadväznosti na zrušenie napadnutého rozhodnutia nemusí byť nutne prijaté rovnaké rozhodnutie.
77 Preto je potrebné vyhovieť druhému žalobnému dôvodu uvádzanému žalobkyňou bez toho, aby bolo potrebné preskúmať jej ďalšie tvrdenia uvádzané na podporu tohto žalobného dôvodu, najmä tvrdenia týkajúce sa porušenia článku 63 ods. 1 nariadenia č. 6/2002.
78 Vzhľadom na všetko vyššie uvedené je potrebné vyhovieť žalobe, a teda zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo nutné preskúmať prvý žalobný dôvod.
O trovách
79 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
80 Žalobkyňa navrhla, aby bola EUIPO uložená povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené v konaní pred Všeobecným súdom, ako aj v konaní pred EUIPO.
81 Keďže EUIPO nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené žalobkyňou v súvislosti s konaním pred Všeobecným súdom.
82 Pokiaľ ide o trovy konania týkajúce sa konania o výmaze pred výmazovým odborom a konania pred odvolacím senátom, treba pripomenúť, že podľa článku 190 ods. 2 rokovacieho poriadku sa náklady nevyhnutne vynaložené účastníkmi konania v súvislosti s konaním pred odvolacím senátom považujú za trovy konania, ktoré sa nahrádzajú. Nie je to však tak pri nákladoch vynaložených v súvislosti s konaním pred výmazovým odborom.
83 Z toho vyplýva, že návrhu žalobkyne smerujúcemu k tomu, aby bola EUIPO uložená povinnosť nahradiť trovy konania pred výmazovým odborom a odvolacím senátom, možno vyhovieť, len pokiaľ ide o nevyhnutné náklady vynaložené na účely konania pred odvolacím senátom. EUIPO je preto povinný nahradiť trovy konania vynaložené v rámci tohto konania, ako aj trovy konania pred Všeobecným súdom.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie tretieho odvolacieho senátu Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) z 5. júla 2021 (vec R 1070/2020‑3) sa zrušuje.
2. EUIPO je povinný nahradiť trovy konania vynaložené pred odvolacím senátom, ako aj trovy konania vynaložené pred Všeobecným súdom.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 30. novembra 2022.
Podpisy