Vec T‑139/06

Francúzska republika

proti

Európskej komisii

„Nevykonanie rozsudku Súdneho dvora o určení nesplnenia povinnosti členským štátom – Penále – Prijatie určitých opatrení členským štátom – Žiadosť o zaplatenie – Právomoc Komisie – Právomoc Všeobecného súdu“

Abstrakt rozsudku

1.      Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje nesplnenie povinnosti vykonať rozsudok a ukladá sa penále – Právomoc Komisie na vymáhanie penále stanoveného Súdnym dvorom

(Články 226 ES až 228 ES, 274 ES a 279 ES)

2.      Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora o určení nesplnenia povinnosti – Lehota na vykonanie

(Články 226 ES a 228 ES)

3.      Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje nesplnenie povinnosti vykonať rozsudok a ukladá sa penále – Posúdenie opatrení, ktoré prijal členský štát na vykonanie rozsudku Súdneho dvora, zo strany Komisie – Hranice

(Články 226 ES a 228 ES)

4.      Žaloba o nesplnenie povinnosti – Rozsudok Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje nesplnenie povinnosti vykonať rozsudok a ukladá sa penále – „Fixné penále“ a „klesajúce penále“ – Právomoc Komisie na zníženie sumy penále stanoveného Súdnym dvorom – Neexistencia

(Články 226 ES a 228 ES)

5.      Konanie – Rozdelenie právomocí medzi Súdny dvor a Všeobecný súd – Žaloba o neplatnosť podaná členským štátom proti rozhodnutiu Komisie o určení sumy penále dlžného na základe rozsudku Súdneho dvora – Neobmedzená právomoc Všeobecného súdu na zníženie sumy penále – Neexistencia – Výlučná právomoc Súdneho dvora

(Články 226 ES, 228 ES a 229 ES)

1.      Zmluva o ES nestanovuje spôsoby vykonania rozsudku, ktorý Súdny dvor vyhlási na konci konania upraveného v článku 228 ES, najmä ak bolo uložené penále. Hoci je pravda, že konania upravené v článkoch 226 ES a 228 ES majú rovnaký účel, a to zabezpečiť účinné uplatňovanie práva Únie, nič to nemení na tom, že sú to dve odlišné konania s rozdielnym predmetom. Cieľom konania zavedeného článkom 226 ES je totiž určiť, že konanie členského štátu je v rozpore s právom Únie, a prinútiť tento členský štát, aby od tohto konania upustil, zatiaľ čo predmet konania upraveného v článku 228 ES je omnoho obmedzenejší, lebo smeruje len k tomu, aby podnietil členský štát, ktorý nesplnil povinnosť, aby vykonal rozsudok o nesplnení povinnosti.

Z toho vyplýva, že len čo Súdny dvor rozsudkom vydaným podľa článku 226 ES určí, že členský štát si nesplnil svoje povinnosti, predmetom ďalších rokovaní medzi týmto členským štátom a Komisiou už nie je nesplnenie povinnosti, ktoré Súdny dvor už konštatoval, ale otázka, či sú splnené podmienky potrebné na podanie žaloby podľa článku 228 ES.

Podľa článkov 226 ES až 228 ES stanovenie práv a povinností členských štátov, ako aj posúdenie ich konania môže vyplývať iba z rozsudku Súdneho dvora. Pokiaľ Súdny dvor jasne stanovil povinnosti členského štátu v rozsudku vydanom podľa článku 228 ES, bolo by v rozpore so zmyslom Zmluvy a s cieľom mechanizmu stanoveného v článku 228 ES uložiť Komisii povinnosť podať novú žalobu o nesplnenie povinnosti na základe článku 226 ES.

Navyše vzhľadom na to, že rozsudok Súdneho dvora vyhlásený na základe článku 228 ods. 2 ES ukladá členskému štátu povinnosť zaplatiť Komisii penále na účet „Vlastné zdroje Európskeho spoločenstva“ a že Komisia na základe článku 274 ES plní rozpočet, prináleží Komisii, aby v súlade s ustanoveniami nariadení prijatých na základe článku 279 ES vymáhala sumy, ktoré na základe rozsudku patria do rozpočtu Únie.

Z toho vyplýva, že Komisia má v zásade právomoc vyžadovať zaplatenie penále stanoveného Súdnym dvorom.

(pozri body 25 – 28, 32, 37, 38)

2.      Článok 228 ES síce nestanovuje lehotu, v rámci ktorej sa má vykonať rozsudok Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje nesplnenie povinnosti, ale záujem na okamžitom a jednotnom uplatňovaní práva Únie vyžaduje, aby sa vykonanie rozsudku začalo okamžite a skončilo sa v čo najkratšej lehote. Zo zmyslu Zmluvy a zo vzťahu článkov 226 ES a 228 ES vyplýva, že rozsudok Súdneho dvora, v ktorom sa konštatuje nesplnenie povinnosti, ako aj následný rozsudok, v ktorom sa konštatuje nevykonanie prvého rozsudku v celom rozsahu, sa musia považovať za právny rámec, ktorý umožňuje členskému štátu presne stanoviť potrebné opatrenia, ktoré sa majú vykonať, aby sa dosiahol súlad s právom Únie.

(pozri body 42, 43)

3.      Ak má Komisia v rámci vykonania rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa členskému štátu ukladá penále, závažné a dôvodné pochybnosti vo vzťahu ku kontrolám, ktoré vykonali vnútroštátne orgány, členský štát nemôže vyvrátiť jej zistenia, kým svoje vlastné tvrdenia nepodporí skutočnosťami, ktoré dokazujú existenciu spoľahlivého a funkčného kontrolného systému. Je totiž povinnosťou tohto členského štátu, aby predložil čo najpodrobnejší a najúplnejší dôkaz o uskutočnení týchto kontrol a o prípadnej nesprávnosti tvrdení Komisie. To platí ešte viac v rámci konania o vykonaní rozsudku Súdneho dvora o nesplnení povinnosti, keďže prináleží členskému štátu, aby preukázal, že neplnenie povinnosti ukončil. Komisia totiž musí mať v tomto rámci možnosť posúdiť opatrenia prijaté členským štátom na vyhovenie rozsudku Súdneho dvora, aby sa zabránilo najmä tomu, že členský štát, ktorý si nesplnil svoje povinnosti, prijme iba opatrenia, ktoré majú v skutočnosti rovnaký obsah ako opatrenia, ktoré sú predmetom rozsudku Súdneho dvora.

Výkon tejto právomoci posúdenia nemôže však zasahovať do práv – a to najmä do procesných práv – členských štátov, ako vyplývajú z konania stanoveného článkom 226 ES, ani do výlučnej právomoci Súdneho dvora rozhodovať o súlade vnútroštátnej právnej úpravy s právom Spoločenstva.

Komisia je preto pred vymáhaním penále povinná overiť, či výhrady, ktoré Súdny dvor uviedol v rámci rozsudku založeného na článku 228 ES, naďalej trvajú ku dňu uplynutia lehoty stanovenej Súdnym dvorom.

(pozri body 52 – 55)

4.      Ak Súdny dvor v rámci vykonania rozsudku o nesplnení povinnosti na základe článku 228 ES rozhodol o stanovení fixného penále, ktoré je splatné po uplynutí každého polroka od vyhlásenia rozsudku, na konci ktorého rozsudok o nesplnení povinnosti nebol vykonaný v celom rozsahu, je z toho potrebné vyvodiť, že čiastočné vykonanie uvedeného rozsudku nezakladá právo na zníženie sumy penále. Ak totiž Súdny dvor výslovne stanovil „fixné penále“ a nie „klesajúce penále“, Komisia nemá právomoc znížiť sumu tohto penále, lebo je viazaná rozsudkom Súdneho dvora.

(pozri body 78, 79)

5.      Pokiaľ ide o prípadnú neobmedzenú právomoc Všeobecného súdu, aby znížil sumu penále, eventuálne stanovenie penále a jeho výšky v prípade nevykonania rozsudku o nesplnení povinnosti je vo výlučnej právomoci Súdneho dvora. Bolo by teda v rozpore s koherenciou Zmluvy, aby ho Všeobecný súd znížil v rámci žaloby o neplatnosť. Článok 229 ES napokon vyžaduje, aby táto právomoc bola výslovná. Pritom ju nemožno odvodiť zo znenia článku 226 ES ani zo znenia článku 228 ES.

(pozri bod 81)