NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 11. júna 2015 (1)
Vec C‑408/14
Aliny Wojciechowski
proti
Office national des pensions (ONP)
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal du travail de Bruxelles (Belgicko)]
„Úradník Európskej únie na dôchodku – Právo na dôchodok – Zásada podielu 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov – Súbeh dôchodkových nárokov – Zásada lojálnej spolupráce – Charta základných práv Európskej únie“
1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu zásady lojálnej spolupráce medzi Európskou úniou a jej členskými štátmi a článku 34 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Wojciechowskou, bývalou úradníčkou Únie, a belgickým Office national des pensions (Národný dôchodkový úrad, ďalej len „ONP“) vo veci odmietnutia tohto úradu priznať dotknutej osobe nárok na starobný dôchodok.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
2. Článok 11 ods. 2 prílohy VIII nazvanej „Systém dôchodkového zabezpečenia“ k Služobného poriadku úradníkov Európskej únie zavedeného nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa ustanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev [a zavádzajú osobitné opatrenia dočasne uplatniteľné na úradníkov Komisie – neoficiálny preklad](2), zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1080/2010 z 24. novembra 2010(3) (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„Úradník, ktorý vstúpi do služieb Únie po:
…
– vykonávaní činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba,
má po uvedení do funkcie, ale pred získaním nároku na výplatu starobného dôchodku v zmysle článku 77 služobného poriadku právo voči Únii na kapitálovú hodnotu, aktualizovanú ku dňu skutočného prevodu, práv na dôchodok, ktoré získal na základe tejto služby alebo týchto činností.
…“.
B – Belgické právo
3. Kráľovské nariadenie č. 50 z 24. októbra 1967 o starobných a pozostalostných dôchodkoch zamestnancov(4) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „kráľovské nariadenie č. 50“) stanovuje v článku 10a(5) prvom a štvrtom odseku:
„Ak zamestnancovi vznikne nárok na starobný dôchodok podľa tohto nariadenia a na starobný dôchodok alebo výhodu, ktorá je s ním rovnocenná, podľa jedného alebo viacerých iných systémov, a ak súčet zlomkov vyjadrujúcich podiel každého z týchto starobných dôchodkov presahuje podiel 1/1, tak sa počet odpracovaných rokov, ktorý sa zohľadní na výpočet starobného dôchodku, zníži o počet rokov potrebný na to, aby sa uvedený súčet znížil na podiel 1/1.
…
Na uplatnenie tohto článku treba pod pojmom ‚iný systém‘ rozumieť akýkoľvek iný belgický systém v oblasti starobného a pozostalostného dôchodku s výnimkou systému samostatne zárobkovo činných osôb a akýkoľvek iný porovnateľný systém inej krajiny alebo systém uplatniteľný na zamestnancov inštitúcie medzinárodného práva verejného.“
4. Podľa článku 3 kráľovského nariadenia zo 14. októbra 1983, ktorým sa vykonáva článok 10a kráľovského nariadenia č. 50 z 24. októbra 1967 o starobných a pozostalostných dôchodkoch zamestnancov(6) (ďalej len „kráľovské nariadenie zo 14. októbra 1983“), nemôže počet rokov, ktorý sa má odpočítať podľa vyššie uvedeného článku 10a, presiahnuť číslo 15, ani výsledok zaokrúhlený na vyššiu jednotku, ku ktorému sa dospeje tak, že rozdiel medzi prevedenou sumou(7) a paušálnou sumou(8) sa vydelí sumou rovnajúcou sa 10 % uvedenej paušálnej sumy.
5. Zníženie počtu odpracovaných rokov sa dotýka v prvom rade rokov, ktoré zakladajú nárok na najmenej výhodný dôchodok.(9)
II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej a prejudiciálna otázka
6. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pani Wojciechowski, belgická štátna príslušníčka, pracovala od roku 1965 do roku 1977 v Belgicku ako zamestnanec, a následne od 17. októbra 1977 do 30. novembra 2011 ako úradník Európskej komisie.
7. V máji 2012 ONP z úradnej povinnosti preskúmal nárok pani Wojciechowskej na starobný dôchodok zamestnanca, keďže 26. apríla 2013 dosiahla v Belgicku zákonný dôchodkový vek (65 rokov).
8. Vo formulári so základnými informáciami, ktorý dotknutá osoba vyplnila 21. mája 2012, poskytla údaj o počte svojich odpracovaných rokov zamestnanca v Belgicku od roku 1965 do roku 1977 a uviedla, že od 1. decembra 2011 poberá od Európskej komisie starobný dôchodok. Okrem toho spresnila, že v uvedený deň ukončila svoju pracovnú činnosť.
9. Listom z 12. júna 2012 ONP požiadal Komisiu o informáciu, či pani Wojciechowski spĺňa podmienky na vyplácanie starobného dôchodku zo systému Európskej únie. Listom zo 17. augusta 2012 Komisia oznámila ONP, že v súlade so svojou správnou praxou zaslala odpoveď dotknutej osobe.
10. Listom z 24. augusta 2012 pani Wojciechowski zaslala ONP potvrdenie Komisie, z ktorého vyplýva, že od 1. decembra 2011 poberá od Komisie dôchodok vypočítaný na základe príspevkov, ktoré odviedla do dôchodkového systému Spoločenstva za obdobie od 17. októbra 1977 do 30. novembra 2011. Výšku tohto dôchodku ONP neoznámila. V tom istom liste pani Wojciechowski okrem toho potvrdila ONP, že si voči Únii neuplatnila právo na prevod kapitálovej hodnoty dôchodkových práv, ktoré získala na základe svojho zamestnania, zakotvené v článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku.
11. Rozhodnutím z 11. septembra 2012 ONP oznámil dotknutej osobe s odkazom na článok 10a kráľovského nariadenia č. 50 toto:
„Okrem daného počtu odpracovaných rokov ste určitý počet rokov odpracovali v inom dôchodkovom systéme (orgán štátnej služby, medzinárodná organizácia). Z dôvodu súhrnu rôznych dôchodkových systémov však počet vami odpracovaných rokov nemôže presiahnuť podiel 1/1 odpracovaných rokov, čo znamená, že celkový počet vami odpracovaných rokov nemôže presiahnuť 45 rokov. … počet rokov, ktoré ste odpracovali, sa musí znížiť o 10 rokov. …“.
12. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že ONP usúdil, že počet rokov odpracovaných pani Wojciechowskou ako zamestnanec predstavuje 13/45 a počet rokov, ktoré odpracovala v inom dôchodkovom systéme, predstavuje 45/45 rokov. Podľa platných pravidiel výpočtu z toho vyvodil, že dotknutá osoba má na základe počtu svojich odpracovaných rokov ako zamestnanec v Belgicku nárok na starobný dôchodok 83,05 eur, ktorý zodpovedá zlomku počtu jej odpracovaných rokov ako zamestnanec 3/45.(10)
13. E‑mailom z 13. novembra 2012 ONP spresnil pani Wojciechowskej, že keďže nie je známa výška dôchodku vyplácaného Komisiou, domnieva sa, že po 35 rokoch odpracovaných v uvedenej inštitúcii sa zlomok vyjadrujúci podiel dôchodku, ktorý treba zohľadniť na účely uplatnenia uvedeného článku 10a, rovná 70/70 alebo 45/45 – vzhľadom na to, že európski úradníci, ktorí nastúpili do služobného pomeru pred 1. májom 2004, majú nárok na 2 % zo svojej poslednej mzdy v zamestnaní za každý odpracovaný rok, a maximálne percento, ktoré môžu získať, je obmedzené na 70 % ich poslednej základnej mzdy –, a že podiel 1/1 odpracovaných rokov je teda v jej prípade prekročený o trinásť rokov.
14. V súvislosti so znížením dôchodku uplatniteľným z dôvodu prekročenia podielu 1/1 ONP v tom istom e‑maile uviedol, že ak suma dôchodku získaná z iného dôchodkového systému nie je známa, jej výpočet sa uskutoční na základe sumy prevedenej z tohto iného dôchodkového systému, pri ktorej sa predpokladá, že „sa rovná 2,5 násobku paušálnej sumy 6 506,98 [eur] upravenej pomocou indexu 138,01“(11), pokiaľ sa nepreukáže opak. Podľa ONP z toho vyplynulo, že nemožno uznať žiaden rok činnosti ako zamestnankyne na rozdiel od toho, čo uviedol v rozhodnutí z 11. septembra 2012. ONP neoznámil nové rozhodnutie dotknutej osobe, ale od júla 2013 jej prestal vyplácať dôchodok.
15. Návrhom podaným 11. decembra 2012 pani Wojciechowski podala na Tribunal du travail de Bruxelles (Belgicko) žalobu o neplatnosť rozhodnutia z 11. septembra 2012 a o určenie povinnosti ONP priznať jej starobný dôchodok vo výške 13/45, čiže približne 367,07 eur mesačne.(12) Na podporu svojej žaloby pani Wojciechowski predovšetkým uviedla, že ak by sa nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva(13), alebo nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia(14), vzťahovalo na jej situáciu, v zmysle judikatúry Súdneho dvora(15) by to znamenalo, že ONP nemôže pri výpočte belgického dôchodku uplatniť uvedenú zásadu podielu 1/1 stanoveného počtu odpracovaných rokov. Okrem toho sa domnieva, že ONP sa dopustil nesprávneho posúdenia vzhľadom na to, že v inštitúciách odpracovala 34 rokov a 11 mesiacov, čiže 35 rokov, a nie 45 rokov. Z tohto hľadiska by ju zaujímalo, na akom právnom základe ONP teoretickým spôsobom stanovil výšku jej európskeho dôchodku.
16. ONP tvrdí, že dôchodky vyplácané inštitúciami Únie nepatria do pôsobnosti právnej úpravy Európskej únie zamedzujúcej súbeh dávok, keďže nie sú uplatniteľné nariadenia č. 1408/71 a č. 883/2004. Belgický Cour de cassation (kasačný súd) navyše uznal ústavnosť zásady podielu 1/1 stanoveného počtu odpracovaných rokov a ONP sa domnieva, že uplatnil zásadu obozretnosti tým, že na základe teoretických údajov uplatnil článok 10a kráľovského nariadenia č. 50, keďže nemá informácie, o ktoré požiadal Komisiu.
17. Vnútroštátny súd spresňuje, že zásada podielu 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov je konkrétnym vyjadrením doplnkovosti dôchodkového systému zamestnancov s inými dôchodkovými systémami a znamená, že všetky uznané odpracované roky, s výnimkou rokov odpracovaných ako samostatne zárobkovo činná osoba, sa pripočítajú k počtu odpracovaných rokov zamestnanca, a ak súčet zlomkov vyjadrujúcich podiel každého z týchto dôchodkov presiahne podiel 1/1, počet odpracovaných rokov, ktorý sa zohľadní pre výpočet starobného dôchodku zamestnanca, sa zníži o počet rokov potrebný na to, aby sa uvedený súčet znížil na podiel 1/1. Ako rozhodol belgický Cour constitutionnelle (Ústavný súd) v rozsudku z 20. septembra 2011, uvedený článok 10a má zabezpečiť, aby sa so všetkými pracovníkmi, ktorí majú odpracované roky v rámci zmiešanej činnosti, zaobchádzalo rovnako a pritom sa plnil cieľ kontroly výdavkov v oblasti dôchodkov.
18. Po tom, ako Tribunal du travail de Bruxelles konštatoval, že podmienky zamestnávania zamestnancov Európskej komisie sú ako podmienky zamestnávania zamestnancov inštitúcie podľa medzinárodného verejného práva upravené v článku 10a kráľovského nariadenia č. 50 a že podľa judikatúry Súdneho dvora sa pani Wojciechowski nemôže odvolávať na články 45 ZFEÚ a 48 ZFEÚ, ani na nariadenie č. 1408/71 alebo č. 883/2004, uviedol dlhé výňatky z rozhodnutia vnútroštátneho Cour du travail de Bruxelles (Pracovný súd v Bruseli) o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci, ktorá viedla k rozsudku Melchior (C‑647/13, EU:C:2015:54). Hoci sa Tribunal du travail de Bruxelles domnieva, že dôvody uvedeného rozhodnutia nie sú priamo uplatniteľné na prejednávanú vec, pretože predmetné belgické vnútroštátne právne úpravy sú rozdielne a ani riešenie predostreté v rozsudku My (C‑293/03, EU:C:2004:821) nie je priamo uplatniteľné na vec, v ktorej má rozhodnúť, zastáva názor, že článok 10a kráľovského nariadenia č. 50 by mohol sťažiť prijímanie úradníkov belgickej štátnej príslušnosti, ktorí majú odpracované určité roky, do zamestnania pre Európsku úniu.
19. Za týchto okolností Cour du travail de Bruxelles rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni zásada lojálnej spolupráce a článok 4 ods. 3 ZEÚ na jednej strane a článok 34 ods. 1 [Charty] na druhej strane tomu, aby členský štát znížil alebo zamietol zamestnancovi starobný dôchodok splatný na základe príspevkov, ktoré odviedol v súlade s právnymi predpismi tohto členského štátu, ak súčet odpracovaných rokov v tomto členskom štáte a v európskych inštitúciách prekročí podiel 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných 45 rokov upravený v článku 10a [kráľovského nariadenia č. 50]?“
III – Konanie pred Súdnym dvorom
20. V rámci prejednávanej veci podali písomné pripomienky podľa článku 23 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie belgická vláda a Komisia. Po tom, čo sa pani Wojciechowski vzdala práva predložiť písomné pripomienky, podala návrh na otvorenie pojednávania. Tomuto návrhu sa vyhovelo na základe článku 76 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
21. Uznesením z 13. marca 2015 Súdny dvor vyhovel žiadosti pani Wojciechowskej o poskytnutie pomoci súvisiacej s trovami konania.
22. Na pojednávaní 7. mája 2015 boli vypočuté ústne prednesy pani Wojciechowskej, belgickej vlády a Komisie.
IV – O prejudiciálnej otázke
A – O právomoci Súdneho dvora a o prípustnosti prejudiciálnej otázky
1. O právomoci Súdneho dvora
a) Tvrdenia belgickej vlády
23. Belgická vláda predovšetkým namieta nedostatok právomoci Súdneho dvora rozhodnúť o prejudiciálnej otázke s odôvodnením, že konanie vo veci samej nemá žiadnu súvislosť s právom Európskej únie. Na jednej strane je právna situácia pani Wojciechowskej plne vnútroštátna, pretože nespadá ani pod ustanovenia primárneho práva v oblasti voľného pohybu pracovníkov, ani pod nariadenie č. 1408/71 alebo č. 883/2004. Na druhej strane sa spor vo veci samej netýka zamietnutia či zníženia starobného dôchodku, na ktorý si dotknutá osoba môže uplatniť nárok za odpracované roky v Európskej únii, ani odmietnutia zo strany ONP zohľadniť na účely určenia starobného dôchodku z belgického systému roky odpracované v určitej inštitúcii, keďže tieto roky boli naopak skutočne zohľadnené. Zásada lojálnej spolupráce upravená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ktorá stanovuje vzájomné povinnosti Európskej únie a jej členských štátov, sa neuplatní v prejednávanej veci, ktorú nemožno porovnávať ani s vecou, ktorá viedla k rozsudku Komisia/Belgicko (137/80, EU:C:1981:237), ani s vecou, ktorá viedla k rozsudku My (C‑293/03, EU:C:2004:821).
24. Napokon podľa názoru belgickej vlády nie je uplatniteľný ani článok 34 Charty jednak preto, lebo toto ustanovenie zakotvuje len zásadu, a nie právo v zmysle článku 51 ods. 1 samotnej Charty, a jednak preto, lebo článok 10a kráľovského nariadenia č. 50 nemožno považovať za ustanovenie, ktorým sa vykonáva právo Únie.
b) Analýza
25. Podľa ustálenej judikatúry má úradník Európskej únie postavenie pracovníka v zmysle článku 45 ods. 1 ZFEÚ pod podmienkou, že využil svoje právo slobody pohybu.(16) V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že doba výkonu činnosti v medzinárodnej verejnej službe, akou je Európska únia, nemôže byť porovnateľná s dobou výkonu práce uskutočnenou vo verejnej službe iného členského štátu a nemôže preto byť spôsobilá vytvoriť sama osebe súvislosť s jednou zo situácií upravených v tomto ustanovení Zmluvy.(17)
26. V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a zo spisu vyplýva, že pani Wojciechowski, belgická štátna príslušníčka, mala vždy bydlisko a pracovala v Belgicku(18), najprv ako zamestnankyňa v súkromnom sektore, potom v službách Európskej komisie. Nikdy vo svojom profesijnom živote nezískala postavenie migrujúceho pracovníka. Preto jej situácia, ktorá zostáva úplne vnútroštátna, nespadá pod článok 45 ods. 1 ZFEÚ.(19)
27. Okrem toho ako správne uviedli vnútroštátny súd a belgická vláda, situácia pani Wojciechowskej v období, keď bola zamestnaná v službách Európskej komisie, nespadá ani pod nariadenie č. 1408/71, ani pod nariadenie č. 883/2004. Súdny dvor v tejto súvislosti totiž spresnil, že „úradníkov [Únie] nemožno považovať za pracovníkov v zmysle nariadenia č. 1408/71, keďže nepodliehajú vnútroštátnej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia, ako to požaduje článok 2 ods. 1 vyššie uvedeného nariadenia, ktorý definuje jeho osobnú pôsobnosť“.(20)
28. Z judikatúry Súdneho dvora navyše vyplýva, že situácia úradníka nespadá do oblasti uplatnenia práva Únie len z dôvodu súčasnej alebo minulej existencie spojitosti zamestnania s ňou.(21)
29. Samotná okolnosť, že pani Wojciechowski je úradníčka na dôchodku, teda neumožňuje automaticky dospieť k záveru, že existuje súvislosť s právom Únie. V tomto ohľade treba zdôrazniť, že z tohto dôvodu síce spadá pod pôsobnosť služobného poriadku, čiže aktu „záväzného v celom rozsahu a priamo uplatniteľného vo všetkých členských štátoch“(22), ktorý zaväzuje členské štáty „v rozsahu, v akom je ich súčinnosť nevyhnutná na jeho vykonanie“(23), ale je zrejmé, že žiadne jeho ustanovenie priamo neupravuje skutkové okolnosti dotknuté vo veci samej.
30. Predovšetkým zo žiadneho ustanovenia služobného poriadku nemožno vyvodiť, že pre členské štáty platí zákaz zohľadniť dôchodok, ktorý vypláca Európska únia svojmu bývalému úradníkovi, na účely uplatnenia vnútroštátnej právnej normy smerujúcej k stanoveniu hornej hranice dôchodkových nárokov, ktoré by si uvedená úradníčka mohla uplatniť na základe právnej úpravy tohto členského štátu. Na druhej strane podľa ustálenej judikatúry sa právo Únie nedotýka právomoci členských štátov prispôsobiť si svoje systémy sociálneho zabezpečenia, a hoci je pravda, že členské štáty sú pri výkone tejto právomoci povinné dodržiavať právo Únie(24), nič to však nemení na tom, že pri neexistencii harmonizácie na úrovni Únie prináleží každému členskému štátu, aby vo svojej právnej úprave stanovil jednak právne podmienky alebo povinnosť byť poistený v systéme sociálneho zabezpečenia, jednak podmienky vzniku nároku na dávky.(25)
31. Dalo by sa, samozrejme, tvrdiť, že belgickou právnou úpravou je v konečnom dôsledku dotknuté právo prevodu práv na dôchodok podľa článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, pretože v prípade neuplatnenia tohto práva môže dôjsť k strate dôchodkových nárokov získaných v belgickom systéme pred vstupom do služby Únie, pričom sa toto právo v skutočnosti mení na povinnosť v rozpore s jasným znením uvedeného ustanovenia. V konaní vo veci samej sa však pani Wojciechowski sťažuje, že z belgického systému jej nebol priznaný žiaden starobný dôchodok za obdobia, počas ktorých platila príspevky do tohto systému, a nesťažuje sa na prekážku fungovania mechanizmu prevodu práv na dôchodok podľa vyššie uvedeného ustanovenia služobného poriadku, ktorého účelom je iba umožniť uskutočnenie prevodu kapitálovej hodnoty práv na dôchodok získaných vo vnútroštátnom systéme s cieľom započítať ich do rokov potrebných na vznik nároku na dôchodok podľa dôchodkového systému Únie, pričom tohto prevodu sa pani Wojciechowski napokon výslovne vzdala.
32. Na základe uvedených skutočností treba zdôrazniť, že prvou časťou položenej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či sa na situáciu žalobkyne v konaní vo veci samej vzťahuje judikatúra Súdneho dvora počínajúca rozsudkami Komisia/Belgicko (137/80, EU:C:1981:237) a My (C‑293/03, EU:C:2004:821), a najnovšie potvrdená rozsudkom Melchior (C‑647/13, EU:C:2015:54), podľa ktorej povinnosť lojálnej spolupráce a pomoci, ktorú majú členské štáty voči Únii a ktorá je vyjadrená v povinnosti ustanovenej v článku 10 ES (teraz článok 4 ods. 3 ZEÚ) uľahčiť dosiahnutie úloh Únie, bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by mohla odradiť od výkonu povolania v inštitúcii Únie, a tým sťažiť prijímanie štátnych zamestnancov do tejto inštitúcie.(26)
33. Podľa vnútroštátneho súdu by pritom právna úprava vo veci samej a jej uplatnenie ONP v prípade pani Wojciechowskej mohli znamenať porušenie povinnosti lojálnej spolupráce a pomoci, ako ju vykladá a uplatňuje Súdny dvor vo svojej judikatúre.
34. Za týchto okolností zastávam názor, že nemožno spochybniť právomoc Súdneho dvora odpovedať na túto časť prejudiciálnej otázky. Takáto právomoc bola mimochodom implicitne uznaná v rozsudku Melchior (C‑647/13, EU:C:2015:54), v ktorom Súdny dvor odpovedal na obdobnú otázku, ktorú položil Cour du travail de Bruxelles a ktorá sa týkala uplatnenia belgickej právnej úpravy o dávke v nezamestnanosti v rámci sporu medzi ONP a bývalým zmluvným zamestnancom Únie, ktorého situácia, rovnako ako situácia pani Wojciechowskej, nemala súvislosť s právom Únie.(27)
35. Tvrdenie belgickej vlády, že spor vo veci samej sa líši od sporov, ktoré viedli k rozsudkom Komisia/Belgicko (137/80, EU:C:1981:237) a My (C‑293/03, EU:C:2004:821), takže zásady stanovené Súdnym dvorom v týchto rozsudkoch nie sú uplatniteľné na situáciu pani Wojciechowskej, sa dotýka podstaty otázky, ktorú položil vnútroštátny súd, a teda nemôže mať vplyv na právomoc Súdneho dvora odpovedať na ňu.
36. Pokiaľ ide o druhú časť prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu článku 34 Charty, zastávam názor, že vzhľadom na neexistenciu alternatívnych kolíznych kritérií na nadviazanie na právo Únie možno určiť uplatnenie Charty, a teda právomoc Súdneho dvora odpovedať na túto časť otázky, len v prípade, že by sa judikatúra Súdneho dvora uvedená v bode 32 vyššie vzťahovala na situáciu pani Wojciechowskej.(28)
2. O prípustnosti prejudiciálnej otázky
37. Pre prípad, že by Súdny dvor usúdil, že má právomoc odpovedať na položenú otázku, belgická vláda namieta jej prípustnosť, pretože podľa jej názoru má čisto hypotetický charakter a vnútroštátny súd zakladá podanie na Súdny dvor na domnienke, ktorá nevychádza z overených skutočností a nesúvisí so sporom vo veci samej, podľa ktorej článok 10a kráľovského nariadenia č. 50 „by mohol sťažiť prijímanie úradníkov belgickej štátnej príslušnosti, ktorí majú odpracované určité roky vo verejnej službe, do zamestnania Európskym spoločenstvom“.
38. V tejto súvislosti len poznamenám, že judikatúra uvedená v bode 32 vyššie sa v podstate zakladá na konštatovaní o existencii rizika prekážky v plnení úloh Únie z dôvodu uplatňovania vnútroštátnych právnych úprav, ktoré by mohli sťažiť vstup určitých kategórií pracovníkov do verejnej služby. So zreteľom na spornú domnienku belgickej vlády si vnútroštátny súd, ktorý sa vôbec nemieni zaoberať skutočnosťou nesúvisiacou s existenciou sporu vo veci samej, iba kladie otázku a pýta sa Súdneho dvora, či za okolností vo veci samej existuje predmetné riziko a či sú splnené podmienky na uplatnenie vyššie uvedenej judikatúry.
B – O veci samej
1. O prvej časti prejudiciálnej otázky: zásada lojálnej spolupráce
39. Prvou časťou prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či zásada lojálnej spolupráce bráni tomu, aby členský štát znížil alebo zamietol zamestnancovi starobný dôchodok splatný na základe plnení, ktoré poskytol v súlade s právnymi predpismi tohto členského štátu, ak súčet odpracovaných rokov v tomto členskom štáte a v európskych inštitúciách prekročí podiel 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov upravený vnútroštátnou právnou úpravou.
a) Pripomienky prednesené pred Súdnym dvorom
40. Belgická vláda tvrdí, že na tú časť otázky vnútroštátneho súdu, ktorá sa týka výkladu článku 4 ods. 3 ZEÚ, treba odpovedať záporne. Podľa belgickej vlády zásada lojálnej spolupráce, ako ju vykladá Súdny dvor v rozsudkoch uvedených v bode 32 vyššie, nie je uplatniteľná na spor vo veci samej, ktorý sa netýka odmietnutia vnútroštátnymi orgánmi zohľadniť zamestnancovi pri určení jeho starobného dôchodku z belgického dôchodkového systému roky, ktoré odpracoval v rámci Únie. V prípade pani Wojciechowskej bol počet rokov, ktoré odpracovala v službách Únie, v skutočnosti zohľadnený. Článok 4 ods. 3 ZEÚ pritom stanovuje vzájomnú povinnosť lojálnej spolupráce medzi Úniou a členskými štátmi.
41. Belgická vláda okrem toho tvrdí, že ak by aj zásada lojálnej spolupráce bola uplatniteľná na spor vo veci samej, zásada podielu 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov upraveného belgickou právnou úpravou naň nemôže mať vplyv. V tejto súvislosti belgická vláda uvádza, že uvedená zásada nemôže viesť k zvýhodňovaniu osôb, ktoré boli zamestnancami ešte predtým, ako odpracovali celý počet rokov zakladajúcich nárok na dôchodok ako úradníci Únie, oproti ostatným pracovníkom, osobitne tým, ktorí majú odpracované roky v rámci zmiešanej činnosti. Pravidlo podielu 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov sa zakladá na legitímnom dôvode, kontrole výdavkov v oblasti dôchodkov a na zásade rovnosti zamestnancov, ktorí majú odpracované roky v rámci zmiešanej činnosti. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa právo Únie nedotýka právomoci členských štátov prispôsobiť si svoje systémy sociálneho zabezpečenia a v prípade neexistencie harmonizácie na úrovni Únie členským štátom prináleží určiť podmienky práva alebo povinnosti byť poistený v systéme sociálneho zabezpečenia, ako aj podmienky zakladajúce nárok na dávky.
42. Komisia uvádza, že ak by nariadenie č. 883/2004 bolo uplatniteľné na spor vo veci samej, belgické orgány by nemohli namietať pravidlo podielu 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov voči pani Wojciechowskej, pretože by tým došlo k porušeniu zásady sčítavania jednotlivých dôb poistenia a bolo by to v rozpore s účelom pravidiel na zamedzenie súbehu dávok podľa tohto nariadenia.(29) Podľa názoru Komisie to isté platí v prípade povinnosti lojálnej spolupráce, ktorú má Belgické kráľovstvo podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ. V tejto súvislosti Komisia na jednej strane uvádza, že pravidlo podielu 1/1 môže brániť výkonu povolania v inštitúcii Únie, a teda od neho odrádzať, pretože zamestnanec tým, že prijme zamestnanie v takej inštitúcii, bude pripravený o ochranu pred pravidlom na zamedzenie súbehu dávok stanoveným belgickou právnou úpravou, ktorého sa voči nemu nemožno dovolávať, pokiaľ si uplatnil právo na slobodu pohybu v inom členskom štáte. Komisia na druhej strane zdôrazňuje, že z judikatúry vyplýva, že účel prijímania kvalifikovaných zamestnancov do zamestnania inštitúciami Únie, pri plnení ktorého členské štáty podporujú Úniu v zmysle zásady lojálnej spolupráce, viedol k stanoveniu základnej zásady uplatňovanej v judikatúre Súdneho dvora, čiže zásady, podľa ktorej sa nároky osoby, ktorá vykonávala zamestnanie v členskom štáte, na sociálne zabezpečenie nesmú zhoršiť z dôvodu, že pracovala v európskych inštitúciách. Podľa názoru Komisie rozdiely existujúce medzi sporom vo veci samej a sporom, ktorý viedol k rozsudku My (C‑293/03, EU:C:2004:821), neumožňujú dospieť k odlišnému záveru, ako je ten, ku ktorému dospel Súdny dvor v uvedenom rozsudku. Okrem toho sa na základe uplatnenia článku 10a kráľovského nariadenia č. 50 v prejednávanej veci dospelo k záveru, že pani Wojciechowski platila príspevky na sociálne zabezpečenie v rámci belgického dôchodkového systému bez nároku na protiplnenie.
43. Komisia na pojednávaní ďalej spresnila svoje stanovisko tým, že uviedla, že situácia úradníčky Únie musí byť považovaná za rovnocennú so situáciou migrujúceho pracovníka aj vtedy, ak nevyužil svoje právo na slobodu pohybu. Súdny dvor vypracoval judikatúru uvedenú v bode 32 vyššie s cieľom obísť prípadné prekážky uplatnenia zásad, ktoré sa odvíjajú od pravidiel Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov, voči úradníkom Únie.
44. Vychádzajúc najmä z rozsudku Melchior (C‑647/13, EU:C:2015:54) a z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Časta (C‑166/12, EU:C:2013:443), pani Wojciechowski na pojednávaní poukázala na to, že článok 4 ods. 3 ZEÚ v spojení so služobným poriadkom zakotvuje zásadu, že musí byť zaručené pokračovanie dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré úradník Únie získal vo vnútroštátnom systéme sociálneho zabezpečenia.
b) Analýza
45. Hneď na začiatku treba zamietnuť tvrdenie belgickej vlády založené na recipročnom charaktere zásady lojálnej spolupráce. Ak som uvedené tvrdenie správne pochopil, belgická vláda sa domnieva, že na základe takejto reciprocity nemožno namietať, že pri určovaní sociálnych nárokov pracovníka inštitúcie Únie vo vnútroštátnom systéme členský štát nezohľadnil obdobie výkonu zamestnania tohto pracovníka v inštitúcii Únie rovnako ako vo veciach, ktoré viedli k rozsudkom My (C‑293/03, EU:C:2004:821) a Melchior (C‑647/13, EU:C:2015:54), a súčasne že ich zohľadnil, ako v spore vo veci samej.
46. Je samozrejmé a nespochybniteľné, že zásada lojálnej spolupráce ustanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ako sa mimochodom výslovne uvádza v prvom odseku tohto ustanovenia,(30) znamená vzájomnú povinnosť pomoci medzi Úniou a jej členskými štátmi. Z toho vyplýva, že k porušeniu tejto zásady môže dôjsť v prípade, že takáto reciprocita nie je zabezpečená, najmä ak je povinnosť spolupráce jednostranne uložená členským štátom, alebo aj vtedy, keď je obsah tejto povinnosti vymedzený spôsobom, ktorý zasahuje do právomocí vyhradených členským štátom.
47. Vzhľadom na okolnosti v konaní vo veci samej však nejde o takýto prípad.
48. V tejto súvislosti podotýkam jednak to, že judikatúra uvedená v bode 32 vyššie sa v podstate týka akejkoľvek vnútroštátnej právnej úpravy alebo praxe, ktorá vzhľadom na to, že nezabezpečuje pokračovanie sociálnych nárokov pracovníkov, ktorí odpracovali určitý počet z celkového stanoveného počtu odpracovaných rokov v inštitúcii Únie, odrádza od nástupu do služieb tejto inštitúcie, a teda Únii sťažuje prijímanie zamestnancov do zamestnania. Keďže takáto vnútroštátna právna úprava alebo prax sa posudzuje výhradne podľa svojich účinkov, vyplýva z toho, že táto judikatúra sa vzťahuje tak na odmietnutie zo strany orgánov členského štátu zohľadniť obdobia, ktoré úradník odpracoval ako zamestnanec inštitúcie Únie, na účely vzniku nároku na základe systému sociálneho zabezpečenia tohto štátu, ako aj na započítanie uvedených období, rovnako ako v prípade pani Wojciechowskej, na účely zníženia alebo zrušenia dôchodkových nárokov, ktoré pracovník získal v uvedenom systéme.(31) Tento záver vyplýva zo základnej podstaty judikatúry uvedenej v bode 32 vyššie a nemožno ho považovať za porušujúci recipročný charakter lojálnej spolupráce.
49. Okrem toho, aj keď je pravda, ako pripomína belgická vláda, že právo Únie sa nedotýka právomoci členských štátov prispôsobiť si svoje systémy sociálneho zabezpečenia a že pri neexistencii harmonizácie na úrovni Únie prináleží každému členskému štátu, aby vo svojej právnej úprave stanovil podmienky priznania dávok sociálneho zabezpečenia, nič to nemení na tom, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať právo Únie(32) vrátane zásad, ktoré Súdny dvor stanovil v judikatúre uvedenej v bode 32 vyššie, teda aj zásadu lojálnej spolupráce vykladanú v spojení so služobným poriadkom.
50. Okrem toho ma nijako nepresvedčilo tvrdenie Komisie, že treba zabezpečiť jednotný prístup k riešeniam, ktoré sa odvíjajú jednak od uplatnenia ustanovení Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov a ustanovení nariadenia č. 883/2004, a jednak od judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa uplatňovania zásady lojálnej spolupráce uvedenej v bode 32 vyššie.(33)
51. Po prvé, ako správne uviedla belgická vláda na pojednávaní, v rozsudku My (C‑293/03, EU:C:2004:821, bod 42) Súdny dvor výslovne vylúčil, že obdobie zárobkovej činnosti v medzinárodnej verejnej službe, takej ako v Únii, by na účely uplatnenia článku 45 ZFEÚ malo byť porovnateľné s obdobím uskutočneným vo verejnej službe iného členského štátu, čím jasne odlíšil situáciu migrujúceho pracovníka od situácie úradníka, ktorý nevyužil svoje právo na voľný pohyb.
52. Po druhé, ako som vysvetlil v bode 27 vyššie, podľa ustálenej judikatúry situácia úradníkov Únie nespadá pod nariadenia prijaté na základe článku 48 ZFEÚ, ktoré majú koordinovať právne úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia, a to ani v prípade, že uvedení úradníci využili svoje právo na voľný pohyb.
53. Po tretie, ako spresnil Súdny dvor v rozsudkoch Komisia/Luxembursko (315/85, EU:C:1987:569, bod 21) a Časta (C‑166/12, EU:C:2013:792, bod 30), účelom článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku nebolo harmonizovať ani koordinovať rozličné vnútroštátne ustanovenia v oblasti dôchodkov.
54. Po štvrté judikatúra uvedená v bode 32 vyššie tým, že stanovila zásadu lojálnej spolupráce vykladanú v spojení s ustanoveniami služobného poriadku, podľa ktorej si členský štát, ktorý prijal právnu úpravu, ktorá by mohla odrádzať od zárobkovej činnosti v európskej inštitúcii, nesplnil povinnosť lojálnej spolupráce, má za cieľ odstrániť prekážky pri prijímaní zamestnancov do zamestnania Úniou, ktoré môžu takéto vnútroštátne právne úpravy vytvárať, a to v súlade s cieľom uvedeným v článku 27 prvým odsekom služobného poriadku.(34) Pri uplatnení tejto judikatúry sa vzhľadom na jej podstatu nemôže nezohľadniť preskúmanie s cieľom určiť, či právna úprava, o ktorú ide, môže výrazne „sťažiť“ prijímanie zamestnancov do zamestnania.(35)
55. Po tomto spresnení treba overiť, či právna úprava, dotknutá v spore vo veci samej, môže odrádzať od výkonu zárobkovej činnosti v inštitúcii Únie v zmysle judikatúry uvedenej v bode 32 vyššie.
56. V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá môže sťažiť prijímanie pracovníkov, ktorí majú odpracované určité roky,(36) inštitúciou Únie, ako aj vnútroštátna právna úprava, ktorá by mohla byť prekážkou pri prijímaní do zamestnania dočasných zamestnancov(37) niektorou z týchto inštitúcií, sú v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce vykladanou v spojení s ustanoveniami služobného poriadku.
57. V konaniach vo veci samej, ktoré viedli k uvedeným rozhodnutiam, neboli obdobia výkonu práce v službách inštitúcií Únie zohľadnené na účely vzniku nároku na dávky zo systému sociálneho zabezpečenia dotknutého členského štátu, na ktoré by dotknutá osoba mala nárok, keby počas uvedených období bola poistencom uvedeného systému. V prejudiciálnom konaní, ktorým sa tu zaoberáme, naopak bol žalobkyni vo veci samej zohľadnený počet odpracovaných rokov pri výpočte jej belgického starobného dôchodku. Samotná táto okolnosť však nemôže odôvodniť iné riešenie vo chvíli, keď zohľadnenie počtu odpracovaných rokov vedie k rovnakému výsledku, teda k zníženiu alebo zrušeniu práv na dôchodok, ktoré by si pani Wojciechowski mohla uplatniť z belgického systému, keby nepracovala v inštitúcii Únie.
58. Perspektíva straty takýchto zvýhodnení však v podstate môže pracovníka, ktorý bol určitý počet rokov poistencom belgického dôchodkového systému, odradiť od toho, aby prijal zamestnanie v inštitúcii Únie alebo ho môže podnietiť k tomu, aby odišiel zo svojho zamestnania ešte skôr, ako v ňom odpracuje celý počet rokov potrebný na priznanie starobného dôchodku. Právna úprava, o ktorú ide v spore vo veci samej, teda porušuje zásadu lojálnej spolupráce v spojení so služobným poriadkom z rovnakého dôvodu ako právne úpravy dotknuté v sporoch, ktoré viedli k rozsudku My (C‑293/03, EU:C:2004:821) a k uzneseniu Ricci a Pisaneschi (C‑286/09 a C‑287/09, EU:C:2010:420).
59. Treba však zdôrazniť, že stratu všetkých práv na dôchodok, ktoré by si pani Wojciechowski mohla uplatniť, keby bola poistená v belgickom systéme zamestnancov počas celého počtu odpracovaných rokov, nespôsobilo samotné uplatnenie zásady podielu 1/1 odpracovaných rokov ustanovenej v článku 10a kráľovského nariadenia č. 50, ale skôr spôsob, akým ONP vypočítal zlomok, ktorý vyjadruje podiel dôchodku, ktorý má vyplácať Únia, keď 35 odpracovaných rokov v inštitúcii Únie stotožňuje s celkovým počtom odpracovaných rokov (45/45) v belgickom systéme. Práva na dôchodok žalobkyne vo veci samej podľa belgického systému by v skutočnosti vôbec neboli priznané, keby sa ONP domnieval, že 35 rokov, ktoré odpracovala v službe Komisie, sa rovná zlomku 35/45, a keby teda dospel k záveru, že jej celkový počet odpracovaných rokov predstavuje 48/45, čo znamená presiahnutie celkového počtu odpracovaných rokov iba o tri roky. Z toho vyplýva, že zásadu lojálnej spolupráce v spojení so služobným poriadkom neporušuje pravidlo podielu 1/1 odpracovaných rokov, ale spôsob, akým belgické orgány vypočítali koeficient korelácie medzi belgickým dôchodkom a dôchodkom, ktorý má vyplácať Únia.
60. Belgická vláda na pojednávaní osobitne poukázala na to, že úradník, ktorý vstúpi do služby Únie podľa článku 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku, má po uvedení do funkcie, ale pred získaním nároku na výplatu starobného dôchodku v zmysle článku 77 služobného poriadku, právo voči Únii na kapitálovú hodnotu, aktualizovanú ku dňu skutočného prevodu, práv na dôchodok, ktoré získal na základe svojej predchádzajúcej služby alebo predchádzajúcich činností. Podľa názoru belgickej vlády to bola práve okolnosť, že pani Wojciechowski si neuplatnila uvedené právo, ktorá jej spôsobila stratu dôchodkových nárokov na základe belgického systému.
61. V tejto súvislosti je pravda, ako zdôrazňuje aj belgická vláda, že v rozsudku Komisia/Belgicko (137/80, EU:C:1981:237) Súdny dvor spresnil, že zavedením systému prevodu dôchodkových práv v prospech úradníkov má vyššie uvedené ustanovenie prílohy VIII služobného poriadku „uľahčiť prechod z vnútroštátnych zamestnaní vo verejnom alebo súkromnom sektore do administratívy Spoločenstva, a tak zabezpečiť pre Spoločenstvá najlepšie možnosti výberu kvalifikovaného personálu, ktorý má potrebnú profesionálnu skúsenosť“(38). Uplatnenie tohto práva však umožňuje iba previesť obdobia platenia príspevkov do vnútroštátneho systému na počet rokov zamestnania, započítateľných pre odchod do dôchodku v dôchodkovom systéme Únie. Z toho vyplýva, že v prípade úradníka, ktorý rovnako ako žalobkyňa vo veci samej veľa rokov platil príspevky do vnútroštátneho systému dôchodkového zabezpečenia, kým odpracoval celú dobu zamestnania v inštitúcii Únie potrebnú na odchod do dôchodku, predstavuje takýto prevod samozrejme zvýhodnenie, ktoré mu umožní skôr dosiahnuť maximálnu výšku starobného dôchodku vyplácaného Úniou, ale ho zbavuje možnosti získať okrem tohto dôchodku aj dôchodok z vnútroštátneho systému na základe príspevkov, ktoré uhradil do tohto systému. Vzhľadom na to, že hoci umožňuje uľahčiť prechod zo zamestnania vo vnútroštátnej inštitúcii do zamestnania v inštitúcii Únie, možnosť takéhoto prevodu však neodstraňuje nevýhody, ktoré takémuto úradníkovi vyplývajú z uplatňovania právnej úpravy dotknutej v spore vo veci samej. Okrem toho ako správne uviedla Komisia na pojednávaní, článok 11 ods. 2 prílohy VIII služobného poriadku ustanovuje iba určité právo úradníka a neuplatneniu tohto práva nemožno pripísať stratu práv, ktoré úradník získal v dôsledku platenia príspevkov do vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia.
62. Na základe všetkých predchádzajúcich úvah sa domnievam, že na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Tribunal du travail de Bruxelles, treba odpovedať tak, že v rozsahu, v akom sa týka článku 4 ods. 3 ZEÚ, toto ustanovenie v spojení so služobným poriadkom bráni vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava dotknutá v spore vo veci samej, ktorá stanovuje, že starobný dôchodok splatný zamestnancovi na základe príspevkov, ktoré platil v súlade s právnou úpravou tohto členského štátu, sa zníži alebo zruší, ak v prípade tohto zamestnanca súčet jeho odpracovaných rokov ako zamestnanca v uvedenom členskom štáte a ako európskeho úradníka prideleného do toho istého členského štátu, presiahne podiel 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov, keďže je takéto zníženie v dôsledku metódy výpočtu zlomku vyjadrujúceho podiel dôchodku, ktorý má vyplácať Únia, vyššie ako zníženie, ktoré by sa uplatnilo v prípade, keby uvedený zamestnanec dosiahol súčet svojich odpracovaných rokov ako zamestnanec v predmetnom členskom štáte.
63. Pokiaľ ide o námietku Komisie týkajúcu sa skutočnosti, že žalobkyňa vo veci samej má možnosť domáhať sa voči belgickým orgánom povinnosti, ktorá vyplýva členským štátom zo zásady lojálnej spolupráce vykladanej v spojení so služobným poriadkom, uľahčiť Únii dosiahnutie jej úloh tým, že uplatňovaním svojich právnych úprav v oblasti sociálneho zabezpečenia nebudú odrádzať od výkonu zárobkovej činnosti v niektorej z jej inštitúcií, podotýkam, že v rozsudkoch My (C‑293/03, EU:C:2004:821) a Melchior (C‑647/13, EU:C:2015:54) Súdny dvor nepriamo priznáva tejto povinnosti schopnosť vyvolávať priame právne účinky vo vzťahoch medzi členskými štátmi a osobami podliehajúcimi právomoci ich súdov. Nakoniec odkazujem na poznámku pod čiarou 26 mojich návrhov vo veci Melchior (C‑647/13, EU:C:2014:2301).
2. O druhej časti prejudiciálnej otázky: článok 34 Charty
64. So zreteľom na odpoveď, ktorú navrhujem poskytnúť na prejudiciálnu otázku týkajúcu sa zásady lojálnej spolupráce, sa preskúmanie tejto otázky aj z hľadiska článku 34 ods. 1 Charty zdá byť nepotrebné.
65. Na druhej strane, ak by sa Súdny dvor na rozdiel od skutočností uvedených v týchto návrhoch domnieval, že zásada lojálnej spolupráce nie je uplatniteľná na spor vo veci samej, v takom prípade nie je uplatniteľná ani Charta. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií.(39) Ako to Súdny dvor spresnil v rozsudku Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105), nemôže nastať prípad, ktorý by spadal pod právo Únie a neuplatnili by sa uvedené základné práva. Z uplatniteľnosti práva Únie teda vyplýva uplatniteľnosť základných práv zaručených Chartou.(40) Pokiaľ naopak právna situácia nespadá pod pôsobnosť práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť.(41) V prejednávanej veci je zrejmé, že vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, tým, že stanovuje pravidlá výpočtu dávok starobného dôchodku zamestnancov, nevykonáva právny akt sekundárnej legislatívy Únie. Z vyššie uvedených úvah ďalej vyplýva, že právna situácia pani Wojciechowskej je plne vnútroštátna a priamo sa na ňu nevzťahuje ustanovenie služobného poriadku.(42) Z toho vyplýva, že len v prípade, ak bude Súdny dvor, ako to navrhujem, považovať článok 4 ods. 3 ZEÚ, vykladaný v spojení so služobným poriadkom, za uplatniteľný na spor vo veci samej, sa situácia pani Wojciechowskej bude spravovať právom Únie, a Charta sa teda uplatní.
66. Ak by napokon Súdny dvor usúdil, že uvedený článok je síce uplatniteľný na spor vo veci samej, ako to tvrdí Komisia, ale pani Wojciechowski sa ho nemôže dovolávať na súde, z rozsudku Association de médiation sociale (C‑176/12, EU:C:2014:2) vyplýva, že Charta sa uplatní.(43) Pripomínam však, že v uvedenom rozsudku Súdny dvor na rozdiel od toho, ako rozhodol v rozsudku Kücükdeveci (C‑555/07, EU:C:2010:21) z hľadiska zásady zákazu diskriminácie na základe veku zakotvenej v článku 21 ods. 1 Charty, usúdil, že článku 27 Charty sa nemožno dovolávať na súde samostatne, pretože tento článok môže dosiahnuť svoju plnú účinnosť až po spresnení ustanovení práva Únie alebo vnútroštátneho práva.
67. Pokiaľ ide o hmotnoprávne hľadisko, primerane odkazujem na úvahy uvedené v bodoch 60 až 62 mojich návrhov vo veci Melchior (C‑647/13, EU:C:2014:2301). Nespochybňujem skutočnosť, že členské štáty majú pri výkone svojej právomoci prispôsobiť svoje systémy sociálneho zabezpečenia právo stanoviť mechanizmy určovania hornej hranice dávok alebo pravidlá na zamedzenie súbehu, avšak vnútroštátna právna úprava, ktorá v situáciách, akými sú situácie dotknuté vo veci samej, vedie k zrušeniu práv na dôchodok, ktoré zamestnanec získal na základe platenia príspevkov do vnútroštátneho systému, z jediného dôvodu, že v inštitúcii Únii odpracoval celý počet rokov potrebný na to, aby mu vznikol nárok na dôchodok, ktorý má vyplácať Únia za iné obdobie, ako je obdobie, počas ktorého platil príspevky do vnútroštátneho systému, je podľa môjho názoru nezlučiteľná so zásadami stanovenými v článku 34 Charty.
V – Návrh
68. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Tribunal du travail de Bruxelles, takto:
Článok 4 ods. 3 ZEÚ vykladaný v spojení so služobným poriadkom úradníkov Európskej únie, zavedený nariadením Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 259/68 z 29. februára 1968, ktorým sa stanovuje Služobný poriadok úradníkov a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev [a zavádzajú osobitné opatrenia dočasne uplatniteľné na úradníkov Komisie – neoficiálny preklad], zmeneným a doplneným nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1080/2010 z 24. novembra 2010, bráni právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá stanovuje, že starobný dôchodok splatný zamestnancovi na základe jeho príspevkov odvádzaných v súlade s právnymi predpismi tohto štátu sa zníži alebo zruší v prípade, že súčet odpracovaných rokov tohto zamestnanca v predmetnom členskom štáte ako zamestnanec a ako európsky úradník v tom istom štáte, presiahne podiel 1/1 zo stanoveného počtu odpracovaných rokov, pretože pri použití metódy výpočtu zlomku vyjadrujúceho podiel dôchodku, ktorý má vyplácať Európska únia, je zníženie dôchodku vyššie ako zníženie, ktoré by sa uplatnilo, ak by uvedený zamestnanec dosiahol súčet svojich odpracovaných rokov ako zamestnanec v danom členskom štáte.