ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 15. marca 2018 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Prípustnosť – Antidumping – Platnosť nariadenia, ktorého cieľom je vykonať rozsudok Súdneho dvora, ktorý vyhlásil skoršie nariadenia za neplatné – Povinnosť vykonania – Právny základ – Nariadenie (ES) č. 1225/2009 – Článok 14 – Stanovenie kritérií výberu antidumpingového cla členskými štátmi – Príkaz pozastaviť vrátenie antidumpingového cla vnútroštátnymi colnými orgánmi – Obnovenie konania, ktoré predchádzalo nariadeniam, ktoré boli vyhlásené za neplatné – Článok 10 – Zákaz retroaktivity – Colný kódex Spoločenstva – Článok 221 – Premlčanie – Článok 236 – Vrátenie cla, ktoré nebolo dlžné“
Vo veci C‑256/16,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Finanzgericht Düsseldorf (Finančný súd Düsseldorf, Nemecko) z 20. apríla 2016 a doručený Súdnemu dvoru 9. mája 2016, ktorý súvisí s konaním:
Deichmann SE
proti
Hauptzollamt Duisburg,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory L. Bay Larsen, sudcovia J. Malenovský (spravodajca), M. Safjan, D. Šváby a M. Vilaras,
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: M. Aleksejev, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. mája 2017,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Deichmann SE, v zastúpení: D. Ehle a C. Zimmermann, Rechtsanwälte, S. De Knop, advocaat, ako aj A. Willems, avocat,
– Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, K. Blanck‑Putz, L. Grønfeldt, N. Kuplewatzky a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. júla 2017,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka platnosti vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2016/223 zo 17. februára 2016, ktorým sa stanovuje postup na posudzovanie určitých žiadostí o trhovohospodárske zaobchádzanie a individuálne zaobchádzanie zo strany vyvážajúcich výrobcov z Číny a Vietnamu a vykonávanie rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C‑659/13 a C‑34/14 (Ú. v. EÚ L 41, 2016, s. 3, ďalej len „sporné nariadenie“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Deichmann SE a Hauptzollamt Duisburg (Hlavný colný úrad Duisburg, Nemecko) (ďalej len „colný úrad“) vo veci žiadosti o vrátenie antidumpingového cla zaplateného pri dovoze určitej obuvi so zvrškom z usne do Európskej únie.
Právny rámec
Antidumpingová právna úprava
3 Skutkové okolnosti sporu vo veci samej patria do obdobia a sporné nariadenie bolo prijaté v období, počas ktorého prijatie antidumpingových opatrení v rámci Únie postupne upravovalo nariadenie Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45), zmenené nariadením Rady (ES) č. 2117/2005 z 21. decembra 2005 (Ú. v. EÚ L 340, 2005, s. 17) (ďalej len „nariadenie č. 384/96“), neskôr nariadenie Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. EÚ L 343, 2009, s. 51), zmenené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 37/2014 z 15. januára 2014 (Ú. v. ES L 18, 2014, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1225/2009“).
4 Článok 9 nariadenia č. 384/96, nazvaný „Ukončenie bez opatrení; uloženie konečného cla“, vo svojom odseku 4 obsahoval najmä toto znenie:
„Ak skutočnosti, tak ako boli s konečnou platnosťou stanovené, preukážu existenciu dumpingu a ním spôsobenej ujmy a záujmy spoločenstva si vyžadujú prijatie opatrení v súlade s článkom 21, Rada… uloží konečné antidumpingové clo…“
5 Článok 9 nariadenia č. 1225/2009, takisto nazvaný „Ukončenie bez opatrení; uloženie konečného cla“, vo svojom odseku 4 stanovoval:
„Ak skutočnosti, tak ako boli s konečnou platnosťou stanovené, preukážu existenciu dumpingu a ním spôsobenú ujmu a záujem Únie si vyžaduje intervenciu v súlade s článkom 21, Komisia uloží konečné antidumpingové clo…“
6 Článok 10 nariadenia č. 384/96 a článok 10 nariadenia č. 1225/2009, oba nazvané „Retroaktivita“, obsahovali odsek 1 znejúci rovnako:
„… konečné antidumpingové clo sa použij[e] len na výrobky, ktoré vstupujú do voľného obehu po období, kedy nadobudne účinnosť rozhodnutie prijaté podľa… článku 9 ods. 4, okrem výnimiek, ktoré sú ustanovené v tomto nariadení.“
7 Článok 14 nariadenia č. 1225/2009, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, vo svojom odseku 1 stanovoval:
„Dočasné alebo konečné antidumpingové clo sa uloží nariadením a je vyberané členskými štátmi v stanovenej forme, sadzbe a podľa ostatných kritérií špecifikovaných v nariadení, ktoré upravuje uloženie tohto cla. …“
8 Podľa znenia článku 23 nariadenia č. 1225/2009 s názvom „Zrušenie“:
„Nariadenie (ES) č. 384/96 sa zrušuje.
Zrušenie nariadenia (ES) č. 384/96 však nemá dopad na platnosť konaní, ktoré sa začali podľa uvedeného nariadenia.
…“
9 V súlade so svojím článkom 24 nazvanom „Nadobudnutie účinnosti“ nadobudlo nariadenie č. 1225/2009 účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, teda 11. januára 2010. Následne bolo toto nariadenie zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1036 z 8. júna 2016 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 176, 2016, s. 21), ktoré nadobudlo účinnosť dvadsiatym dňom po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, teda 30. júna 2016.
Právna úprava v oblasti cla
10 Skutkové okolnosti sporu vo veci samej patria do obdobia a sporné nariadenie bolo prijaté v období, počas ktorého boli ustanoveniami uplatniteľnými v oblasti cla ustanovenia stanovené v nariadení Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, 1992, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307), zmenenom nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013 (Ú. v. EÚ L 269, 2013, s. 1) (ďalej len „colný kódex“). Tento kódex bol medzičasom zrušený.
11 Hlava VII uvedeného kódexu s názvom „Colný dlh“ obsahovala články 189 až 242.
12 Kapitola 3 tejto hlavy s názvom „Vyberanie sumy colného dlhu“ obsahovala najmä články 217 a 221 toho istého kódexu.
13 Článok 217 Colného kódexu vo svojom odseku 1 uvádzal:
„Colné orgány vypočítajú sumu dovozného alebo vývozného cla vyplývajúcu z colného dlhu, ďalej len ‚sumu cla‘, akonáhle majú potrebné údaje, a zapíšu ju do účtovnej evidencie alebo do iného rovnocenného nosiča informácií (zápis) [(zápis do účtovnej evidencie) – neoficiálny preklad].“
14 Článok 221 tohto kódexu vo svojich odsekoch 1 a 3 stanovoval:
„1. Akonáhle je suma cla zapísaná do účtovnej evidencie, musí byť oznámená dlžníkovi v súlade s ustanovenými postupmi.
…
3. Oznámenie [sumy cla] dlžníkovi sa neuskutočňuje po uplynutí lehoty troch rokov odo dňa, kedy vznikol colný dlh. Toto obdobie sa predlžuje od času [neplynie od okamihu ‐ neoficiálny preklad], keď sa podá odvolanie v zmysle článku 243 na obdobie [počas dĺžky trvania] odvolacieho konania.“
15 V kapitole 5 hlavy VII uvedeného kódexu s názvom „Vrátenie a odpustenie cla“ bol uvedený článok 236 Colného kódexu, ktorého odsek 1 stanovoval:
„Dovozné alebo vývozné clo bude vrátené, ak sa zistí, že v čase, kedy bolo zaplatené, nebola suma tohto cla dlžná na základe právnych predpisov…
…“
Okolnosti predchádzajúce sporu a prejudiciálna otázka
Okolnosti predchádzajúce spornému nariadeniu
16 Dňa 5. októbra 2006 prijala Rada nariadenie (ES) č. 1472/2006, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a s konečnou platnosťou sa vyberá dočasné clo uložené na dovoz určitej obuvi so zvrškom z usne s pôvodom v Čínskej ľudovej republike a vo Vietname (Ú. v. EÚ L 275, 2006, s. 1, ďalej len „konečné nariadenie“).
17 Článok 1 ods. 1 konečného nariadenia uložil toto konečné antidumpingové clo a boli v ňom uvedené rôzne kategórie obuvi so zvrškom z usne, na ktoré sa toto clo uplatnilo. Článok 1 ods. 3 tohto nariadenia stanovil sadzbu uvedeného cla na 16,5 % pre obuv so zvrškom z usne vyrobenú spoločnosťami so sídlom v Číne, s výnimkou spoločnosti Golden Step, pričom pre obuv vyrobenú touto spoločnosťou bola stanovená sadzbu 9,7 % a pre obuv vyrobenú spoločnosťami so sídlom vo Vietname bola stanovená sadzba 10 %.
18 Okrem toho článok 1 ods. 4 konečného nariadenia stanovoval, že „pokiaľ nie je uvedené inak, uplatňujú sa platné ustanovenia týkajúce sa colných sadzieb“.
19 Napokon článok 3 tohto nariadenia stanovil, že toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, ku ktorému došlo 6. októbra 2006, a uplatňuje sa počas obdobia 2 rokov, teda od 7. októbra 2006 do 6. októbra 2008.
20 Dňa 22. decembra 2009 prijala Rada vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 1294/2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitej obuvi so zvrškom z usne s pôvodom vo Vietname a v Čínskej ľudovej republike, rozšírené na dovoz určitej obuvi so zvrškom z usne zasielanej z OAO Macao, ktorá má alebo nemá deklarovaný pôvod v OAO Macao, na základe preskúmania pred uplynutím platnosti v súlade s článkom 11 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 384/96 (Ú. v. EÚ L 352, 2009, s. 1, ďalej len „nariadenie o predĺžení“).
21 Článok 1 ods. 1 nariadenia o predĺžení uložil toto clo a boli v ňom uvedené rôzne kategórie obuvi so zvrškom z usne, na ktoré sa toto clo uplatnilo. Článok 1 ods. 3 a 4 tohto nariadenia stanovil sadzbu uvedeného cla na 16,5 % pre obuv so zvrškom z usne vyrobenú spoločnosťami so sídlom v Číne alebo zasielanou z Macaa, na 9,7 % pre obuv vyrobenú spoločnosťou Golden Step a na 10 % pre obuv vyrobenú spoločnosťami so sídlom vo Vietname.
22 Okrem toho článok 1 ods. 5 nariadenia o predĺžení stanovil, že „pokiaľ nie je uvedené inak, uplatňujú sa platné ustanovenia týkajúce sa colných sadzieb“.
23 Napokon článok 2 tohto nariadenia stanovil, že toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom nasledujúcim po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, ku ktorému došlo 30. decembra 2009, a uplatňuje sa počas obdobia 15 mesiacov, teda od 31. decembra 2009 do 30. marca 2011.
24 Súdny dvor rozsudkom zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), vyhlásil konečné nariadenie a nariadenie o predĺžení za neplatné v rozsahu, v akom porušujú článok 2 ods. 7 písm. b) a článok 9 ods. 5 nariadenia č. 384/96.
Sporné nariadenie
25 Ako vyplýva z názvu sporného nariadenia a jeho odôvodnenia 13, je cieľom tohto nariadenia prijať opatrenia na vykonanie rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74).
26 V tejto súvislosti Komisia v odôvodneniach 13 až 16, 21 a 24 sporného nariadenia v podstate uviedla, že má v úmysle odstrániť nezákonnosti zistené Súdnym dvorom, pričom obnoví konania, ktoré viedli k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, vo fáze, keď tieto nezákonnosti nastali, na účely prijatia nových nariadení o opätovnom uložení antidumpingového cla s primeranými colnými sadzbami. Tiež spresnila, že toto antidumpingové clo nadobudne účinnosť dňom nadobudnutia účinnosti konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení.
27 Okrem toho sa Komisia v odôvodneniach 18 a 22 sporného nariadenia domnievala, že treba „uložiť vnútroštátnym colným orgánom, ktoré majú rozhodnúť o žiadosti o úhradu antidumpingových ciel na základe článku 236 [Colného kódexu],… počkať na posúdenie Komisie týkajúce sa žiadosti [o trhovohospodárske zaobchádzanie] a [individuálne zaobchádzanie] a v prípade potreby opätovne uložiť antidumpingové clo podľa príslušnej sadzby pred začatím uhrádzania“. Komisia tiež spresnila, že „právnym základom pre takú povinnosť je článok 14 [ods. 1 prvá veta] nariadenia [č. 1225/2009], v ktorom sa stanovuje, že v nariadení, ktorým sa ukladá clo, sa podrobne špecifikujú spôsoby jeho výberu členskými štátmi“.
28 Na tomto základe článok 1 sporného nariadenia stanovuje:
„1. Vnútroštátne colné orgány, ktorým bola na základe článku 236 Colného kódexu… doručená žiadosť o úhradu antidumpingových ciel uložených [konečným] nariadením alebo nariadením [o predĺžení] a vyberaných vnútroštátnymi colnými orgánmi, ktorá je založená na skutočnosti, že vyvážajúci výrobca nezaradený do vzorky požiadal [o trhovohospodárske zaobchádzanie] alebo [individuálne zaobchádzanie], postúpia túto žiadosť a akékoľvek podporné dokumenty Komisii.
2. Do ôsmich mesiacov od prijatia žiadosti a akýchkoľvek podporných dokumentov Komisia overí, či vyvážajúci výrobca skutočne podal žiadosť [o trhovohospodárske zaobchádzanie] a [individuálne zaobchádzanie]. Ak áno, Komisia uvedenú žiadosť posúdi a prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Komisie po zverejnení… opätovne zavedie príslušné clo.
3. Vnútroštátne colné orgány počkajú na uverejnenie príslušného vykonávacieho nariadenia Komisie o opätovnom uložení ciel pred rozhodnutím o žiadosti o vrátenie a odpustenie antidumpingového cla.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
29 Výmerom z 10. mája 2010, ktorý bol následne oznámený žalobkyni vo veci samej, stanovil colný úrad sumu antidumpingového cla, ktoré má táto žalobkyňa na základe konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení zaplatiť, na 11 181,92 eura, a to z titulu prepustenia určitej obuvi so zvrškom z usne s pôvodom v Číne a vo Vietname do voľného obehu. Táto obuv bola vyrobená čínskou a vietnamskou spoločnosťou, ktoré obe v rámci konaní, ktoré viedli k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, požiadali o trhovohospodárske zaobchádzanie, prípadne o individuálne zaobchádzanie. Komisia však o týchto žiadostiach nerozhodla, pretože spoločnosti, ktoré ich podali, neboli zaradené do vzorky vyvážajúcich výrobcov vytvorenej na účely prešetrovania, ktoré viedlo k prijatiu uvedených nariadení.
30 Dňa 12. júna 2012 požiadala žalobkyňa vo veci samej colný úrad, aby jej na základe článku 236 Colného kódexu vrátil antidumpingové clo, ktoré vybral na základe konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, pričom tvrdila, že toto clo treba považovať za clo, ktoré nebolo dlžné zo zákona v okamihu jeho zaplatenia, a to s prihliadnutím na neplatnosť uvedených nariadení. Táto žiadosť bola predmetom zamietavého rozhodnutia prijatého 15. novembra 2013. Následne žalobkyňa vo samej podala proti tomuto rozhodnutiu námietku, ktorú uvedený colný úrad tiež zamietol, a následne žalobu na vnútroštátny súd.
31 V tejto súvislosti Finanzgericht Düsseldorf (Finančný súd Düsseldorf, Nemecko) v prvom rade uvádza, že žalobkyňa vo veci samej je oprávnená dovolávať sa s prihliadnutím na situáciu, v ktorej sa nachádza, čiastočnej neplatnosti konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, ktorú Súdny dvor konštatoval v rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), a preto by malo byť za normálnych okolností jej žalobe vyhovené, pričom sa colnému úradu uloží, aby jej vrátil podľa článku 236 Colného kódexu antidumpingové clo, ktoré zaplatila.
32 Vnútroštátny súd v druhom rade uvádza, že sporné nariadenie, ktoré bolo prijaté po podaní uvedenej žaloby, už bráni vydaniu takého príkazu, s prihliadnutím na jeho priamu uplatniteľnosť. Dodáva však, že má pochybnosti o platnosti tohto nariadenia z niekoľkých dôvodov.
33 Vnútroštátny súd sa po prvé pýta, či sporné nariadenie malo byť založené nie na nariadení č. 1225/2009, ale na nariadení č. 384/96, a či v dôsledku toho právomoc uložiť antidumpingové clo mala byť zverená nie Komisii, ale Rade, ktorej bola táto právomoc zverená článkom 9 ods. 4 nariadenia č. 384/96.
34 Po druhé a za predpokladu, že by Komisia v spornom nariadení oprávnene uplatnila nariadenie č. 1225/2009, sa uvedený súd pýta, či Komisia bola oprávnená prijať príkazy stanovené v článku 1 sporného nariadenia s prihliadnutím na znenie článku 14 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1225/2009 na jednej strane a článku 236 ods. 1 Colného kódexu na druhej strane.
35 Po tretie sa uvedený súd pýta, či sporné nariadenie mohlo platne obnoviť konanie, ktoré viedlo k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení na účely opätovného zavedenia antidumpingových ciel uložených nariadeniami uvedenými ako poslednými, s prihliadnutím jednak na pravidlá zákazu retroaktivity, upravené v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 384/96, a následne v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1225/2009, a jednak na pravidlo premlčania stanovené v článku 221 ods. 3 Colného kódexu.
36 Po štvrté sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či príkazy stanovené sporným nariadením možno považovať za neprimerané v rozsahu, v akom zaväzujú vnútroštátne colné orgány, aby Komisii postúpili žiadosti o vrátenie, ktoré im boli podané na základe článku 236 Colného kódexu.
37 Za týchto podmienok Finanzgericht Düsseldorf (Finančný súd Düsseldorf) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je [sporné] nariadenie platné?“
O prípustnosti
38 Komisia tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania treba zamietnuť ako neprípustný z dôvodu, že žalobkyňa v konaní vo veci samej mala bez akýchkoľvek pochybností aktívnu legitimáciu na to, aby sa na súde Únie domáhala zrušenia sporného nariadenia, ale že tak neurobila v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, takže sa jej nemôže povoliť obchádzať túto lehotu tým, že teraz namieta neplatnosť tohto nariadenia na vnútroštátnom súde.
39 V tejto súvislosti je ustálenou judikatúrou, že v prípade, že osoba, ktorá bez akýchkoľvek pochybností mala aktívnu legitimáciu, domáhať sa na súde Únie zrušenia aktu a v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku tak neurobila, treba rozhodnúť, že táto osoba nemôže oprávnene namietať neplatnosť takého aktu v rámci žaloby na vnútroštátnom súde, ktorá je podaná proti vnútroštátnemu opatreniu prijatému na základe uvedeného aktu (rozsudky z 9. marca 1994, TWD Textilwerke Deggendorf, C‑188/92, EU:C:1994:90, bod 23, ako aj zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 56).
40 Z toho vyplýva, že ak v takej situácii, aká je uvedená v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, príslušný vnútroštátny súd predloží Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania na posúdenie platnosti v tejto veci, tento návrh musí byť zamietnutý ako neprípustný.
41 V prejednávanej veci však netreba určiť, či žalobkyňa vo veci samej mala bez akýchkoľvek pochybností aktívnu legitimáciu domáhať sa na súde Únie zrušenia sporného nariadenia, pretože sa nenachádza v situácii uvedenej v judikatúre citovanej v bode 39 tohto rozsudku. Toto nariadenie bolo totiž prijaté po podaní žaloby na vnútroštátny súd, v rámci ktorej je podľa vnútroštátneho súdu toto nariadenie uplatňované voči žalobkyni vo veci samej. Žalobkyňa sa tak snaží obhajovať, a nie obchádzať lehotu, v ktorej mohla napadnúť uvedené nariadenie pred Všeobecným súdom Európskej únie.
42 Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.
O prejudiciálnej otázke
43 Hoci zo znenia prejudiciálnej otázky nevyplývajú dôvody neplatnosti, pre ktoré si vnútroštátny súd kladie otázky, treba na základe údajov uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vychádzať z toho, že touto otázkou sa uvedený súd v podstate pýta, či je sporné nariadenie neplatné z viacerých dôvodov, založených na tom, že vykonáva nariadenie č. 1225/2009, a nie nariadenie č. 384/96, na okolnosti, že jeho právnym základom je článok 14 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1225/2009, na dodržiavaní pravidiel uplatniteľných v oblasti zákazu retroaktivity a premlčania, ako aj na neprimeranosti príkazov, ktoré stanovuje.
44 Tieto rôzne dôvody neplatnosti treba posúdiť postupne.
45 Po prvé si vnútroštátny súd kladie otázku, či s prihliadnutím na znenie článku 23 druhého odseku nariadenia č. 1225/2009 a dátumy, kedy sa začali konania, ktoré viedli k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, malo byť sporné nariadenie založené nie na nariadení č. 1225/2009, ale na nariadení č. 384/96. Navyše vnútroštátny súd poznamenáva, že ak by to tak bolo, bolo by sporné nariadenie neplatné aj z toho dôvodu, že neprávom zveruje právomoc ukladať antidumpingové clo nie Rade, ale Komisii, hoci článok 9 ods. 4 nariadenia č. 384/96 priznáva túto právomoc Rade.
46 V tejto súvislosti treba uviesť, že vzťahy medzi nariadením č. 384/96 a nariadením č. 1225/2009 upravuje článok 23 nariadenia č. 1225/2009.
47 Tento článok má názov „Zrušenie“. Jeho prvý odsek stanovuje, že „nariadenie [č. 384/96] sa zrušuje“. Jeho druhý odsek spresňuje účinky tohto zrušenia na konania, ktoré sa začali podľa tohto nariadenia.
48 Treba konštatovať, že existuje nesúlad medzi rôznymi jazykovými verziami tohto druhého odseku. Hoci niektoré z týchto jazykových verzií, a najmä verzia v nemeckom jazyku, uvádzajú, že nariadenie č. 384/96 sa naďalej uplatňuje na konania, ktoré sa začali podľa tohto nariadenia, všetky ostatné verzie iba uvádzajú, že zrušenie tohto nariadenia nemá dopad na platnosť týchto konaní.
49 Je však ustálenou judikatúrou, že potreba jednotného výkladu ustanovenia práva Únie vylučuje, aby sa v prípade pochybností znenie ustanovenia tohto práva posudzovalo samostatne, ale naopak vyžaduje, aby sa ustanovenie vykladalo a uplatňovalo z hľadiska skutočnej vôle jeho autora a ním sledovaného účelu, najmä s prihliadnutím na všetky jazykové verzie (rozsudky zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma, C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74, bod 122, ako aj z 25. januára 2017, Vilkas, C‑640/15, EU:C:2017:39, bod 47).
50 V prejednávanej veci z odôvodnenia 1 nariadenia č. 1225/2009 vyplýva, že jeho cieľom je najmä kodifikácia nariadenia č. 384/96 bez zmeny jeho podstaty.
51 Okrem toho z nadpisu a zo znenia článku 23 nariadenia č. 1225/2009 vyplýva, že normotvorca Únie chcel prijatím tohto článku zrušiť nariadenie č. 384/96, pričom výslovne zaručí, že konania, ktoré sa začali podľa tohto nariadenia, zostávajú platné, aby umožnil príslušným orgánom pokračovať v týchto konaniach. Naproti tomu normotvorca Únie vo väčšine jazykových verzií nariadenia č. 1225/2009 nestanovil, že ustanovenia nariadenia č. 384/96 sa na uvedené konania uplatňujú naďalej.
52 Napokon z ustálenej judikatúry vyplýva, že akty Únie musia byť v zásade prijaté v súlade s procesnoprávnymi pravidlami, ktoré platia v čase ich prijatia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P, EU:C:2016:434, bod 40). Z toho vyplýva, že práve z dôvodu zrušenia nariadenia č. 384/96, a s prihliadnutím na účel nariadenia č. 1225/2009 konania začaté na základe nariadenia č. 384/96 mohli po jeho zrušení pokračovať len na základe nariadenia č. 1225/2009.
53 V prejednávanej veci bolo sporné rozhodnutie prijaté 17. februára 2016, teda k dátumu nasledujúcemu po zrušení nariadenia č. 384/96 nariadením č. 1225/2009, ku ktorému došlo 11. januára 2010.
54 Komisia tak sporné nariadenie správne založila na nariadení č. 1225/2009.
55 Okrem toho treba uviesť, že sporné nariadenie právom zveruje právomoc ukladať antidumpingové clo Komisii, a nepriznáva ju Rade, pretože túto právomoc Komisii skutočne priznáva článok 9 ods. 4 nariadenia č. 1225/2009, zmeneného nariadením č. 37/2014.
56 V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či článok 14 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1225/2009 predstavuje právny základ umožňujúci prijatie príkazov stanovených v článku 1 sporného nariadenia. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že z tohto článku 14 ods. 1 prvej vety nemožno vyvodiť, že jednak oprávňuje Komisiu na prijatie prípravných opatrení k opätovnému uloženiu antidumpingového cla, a jednak na prijatie príkazov, ktoré by mohli byť v rozpore s článkom 236 ods. 1 Colného kódexu v rozsahu, v akom by bránili vnútroštátnym colným orgánom vrátiť antidumpingové clo vybrané podľa konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení.
57 Pokiaľ ide o prvý aspekt otázok vnútroštátneho súdu, treba uviesť, že podľa článku 14 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1225/2009 sa antidumpingové clo ukladá nariadením a vyberajú ho členské štáty v stanovej forme, sadzbe a podľa ostatných kritérií stanovených v nariadení, ktoré upravuje uloženie tohto cla.
58 Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že normotvorca Únie nezamýšľal stanoviť taxatívny výpočet kritérií týkajúcich sa výberu antidumpingového cla, ktoré môže stanoviť Komisia.
59 Cieľom príkazov stanovených v článku 1 sporného nariadenia je pritom zachovať vyberanie antidumpingového cla uloženého konečným nariadením a nariadením o predĺžení, pričom sa vnútroštátnym colným orgánom ukladá, aby počkali, kým Komisia určí sadzby, v ktorých toto clo malo byť stanovené na účely vykonania rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), než sa vyjadrí k žiadostiam o vrátenie podanými subjektmi, ktoré uvedené clo uhradili.
60 Vzhľadom na to, že sa uvedené príkazy týkajú vyberania dotknutého antidumpingového cla členskými štátmi, článok 14 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1225/2009 tak skutočne oprávňuje Komisiu, aby ich prijala.
61 Pokiaľ ide o druhý aspekt uvedený v bode 56 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že cieľom sporého nariadenia je prijať opatrenia nevyhnutné na vykonanie rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), v ktorom Súdny dvor vyhlásil, že konečné nariadenie a nariadenie o predĺžení sú neplatné, ako bolo uvedené v bode 24 rozsudku v prejednávanej veci.
62 Je zaiste pravda, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak Súdny dvor vyhlási, že také nariadenia ukladajúce antidumpingové clo, akým je konečné nariadenie a nariadenie o predĺžení, sú neplatné, treba vychádzať z toho, že antidumpingové clo nie je dlžné na základe právnych predpisov v zmysle článku 236 Colného kódexu a vnútroštátne colné orgány sú v zásade povinné ho vrátiť za podmienok stanovených na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04, EU:C:2007:547, body 66 až 69, a z 18. januára 2017, Wortmann, C‑365/15, EU:C:2017:19, bod 34).
63 Presný dosah rozsudku Súdneho dvora o vyhlásení neplatnosti, a tak povinností, ktoré z neho vyplývajú, však treba určiť v každom konkrétnom prípade s prihliadnutím nielen na výrok tohto rozsudku, ale aj na dôvody, o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, CM Eurologistik a GLS, C‑283/14 a C‑284/14, EU:C:2016:57, bod 49, ako aj citovanú judikatúru).
64 Za týchto podmienok treba v prejednávanej veci určiť presný dosah vyhlásenia neplatnosti obsiahnutého vo výroku rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), s prihliadnutím na dôvody, o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera.
65 Najprv z bodov 79, 112, 135 a 177 uvedeného rozsudku vyplýva, že neplatnosť konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, ktorú vyhlásil Súdny dvor, je dôsledkom dvoch nezákonností, ktoré sú síce odlišné, ale prepojené. Na jednej strane Rada a Komisia prijali tieto nariadenia, pričom predtým neposúdili žiadosti o trhovohospodárske zaobchádzanie zo strany vyvážajúcich výrobcov, ktorých sa týkalo prešetrovanie, na základe ktorého boli prijaté uvedené nariadenia, a to v rozpore s článkom 2 ods. 7 písm. b) nariadenia č. 384/96. Na druhej strane Rada a Komisia v rozpore s článkom 9 ods. 5 nariadenia č. 384/96 nepreskúmali žiadosti o individuálne zaobchádzanie zo strany tých istých vyvážajúcich výrobcov.
66 Ďalej z bodov 39, 108, 120 a 131 uvedeného rozsudku vyplýva, že cieľom všetkých týchto žiadostí bolo umožniť vyvážajúcim výrobcom, ktorí ich predložili, aby im bolo poskytnuté individuálne zaobchádzanie v rámci rôznych prípravných operácií na uloženie antidumpingového cla, ktoré mohlo viesť Radu a Komisiu k tomu, že stanovia v prospech uvedených vyvážajúcich výrobcov sadzby antidumpingového cla, ktoré sú nižšie než sadzby, ktoré boli stanovené v konečnom nariadení a nariadení o predĺžení.
67 Napokon z bodov 174 a 177 rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), vyplýva, že preskúmanie vykonané Súdnym dvorom v tomto rozsudku nepreukázalo žiadnu inú skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení.
68 S prihliadnutím na tieto dôvody treba dospieť k záveru, že na účely splnenia povinnosti vykonať rozsudok zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), sa Komisia mohla platne domnievať, že jej prináleží preskúmať žiadosti zo strany dotknutých vyvážajúcich výrobcov s cieľom stanoviť, či sadzby antidumpingového cla, ktoré sa na nich uplatnili na základe konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení, mali byť stanovené v nižšej výške, než sú sadzby ustanovené týmito dvoma nariadeniami.
69 Ide totiž nanajvýš iba o časť antidumpingového cla vybraného podľa uvedených nariadení zodpovedajúcu prípadnému rozdielu medzi sadzbami, ktoré tieto nariadenia stanovili pre antidumpingové clo, na jednej strane a sadzbami, ktoré mali byť stanovené, pokiaľ by nedošlo k nezákonnostiam konštatovaným Súdnym dvorom v rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), na druhej strane, ktorá bola uložená neprávom a ktorá musí byť z tohto dôvodu dotknutým osobám vrátená. V tomto kontexte článok 236 Colného kódexu nemožno vykladať tak, že zakazuje Komisii nariadiť, aby bolo rozhodnuté o žiadostiach o vrátenie uvedeného antidumpingového cla až po skončení konania, ktorého cieľom je práve umožniť jej vypočítať takýto rozdiel.
70 Za týchto podmienok, a s prihliadnutím na judikatúru citovanú v bodoch 62 a 63 tohto rozsudku, nebolo namieste vykonať okamžité a úplné vrátenie dotknutého antidumpingového cla.
71 Vzhľadom na to, že príkazy stanovené v článku 1 sporného nariadenia nie sú v rozpore s článkom 236 ods. 1 Colného kódexu, Komisia tak bola skutočne oprávnená prijať tieto príkazy na základe článku 14 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1225/2009.
72 Po tretie sa vnútroštátny súd pýta, či sporné nariadenie mohlo platne stanoviť, že sa bude pokračovať v konaní, ktoré viedlo k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení na účely opätovného uloženia antidumpingového cla, ktoré bolo uložené týmito nariadeniami, a to počas obdobia ich pôvodného uplatňovania. Pýta sa totiž, či vzhľadom na skutočnosť, že tomuto antidumpingovému clu uplynula platnosť ku dňu prijatia sporného nariadenia, nie je takéto obnovenie konania jednak v rozpore s pravidlami zákazu retroaktivity uvedenými v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 384/96 a v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1225/2009 a jednak s pravidlom premlčania stanovenom v článku 221 ods. 3 Colného kódexu.
73 V tomto ohľade, pokiaľ ide najprv o možnosť obnoviť konanie, ktoré viedlo k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení na účely opätovného uloženia antidumpingového cla stanoveného týmito nariadeniami, a to počas obdobia ich počiatočného uplatňovania, treba uviesť, že ak rozsudok Súdneho dvora zrušil nariadenie, ktorým sa ukladajú antidumpingové clá, alebo vyhlásil takéto nariadenie za neplatné, inštitúcia, ktorá má prijať opatrenia potrebné na vykonanie tohto rozsudku, môže obnoviť konanie, ktoré viedlo k prijatiu uvedeného nariadenia, aj keď táto možnosť nie je výslovne stanovená uplatniteľnou právnou úpravou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, CM Eurologistik a GLS, C‑283/14 a C‑284/14, EU:C:2016:57, body 51 a 52).
74 Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že okrem prípadu, že konštatovaná nezákonnosť sa týkala neplatnosti celého konania, uvedená inštitúcia môže na účely prijatia aktu, ktorý nahradí predchádzajúci akt, ktorý bol zrušený alebo vyhlásený za neplatný, obnoviť konanie až vo fáze, v ktorej došlo k tejto nezákonnosti (rozsudok z 28. januára 2016, CM Eurologistik a GLS, C‑283/14 a C‑284/14, EU:C:2016:57, bod 51).
75 Z toho vyplýva, že sporné nariadenie mohlo platne stanoviť, že sa obnoví konanie, ktoré viedlo k prijatiu konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení.
76 Pokiaľ ide ďalej o otázku, či je taká obnova konania prípustná v prípade, keď dotknuté antidumpingové clo už nebolo platné, vyplýva vzhľadom na pravidlá uplatniteľné v oblasti zákazu retroaktivity z judikatúry Súdneho dvora, že ak inštitúcia Únie využije možnosť obnoviť konanie uvedenú v bodoch 73 a 74 tohto rozsudku, musí v súlade so zásadami upravujúcimi časovú pôsobnosť právnych predpisov dodržiavať hmotnoprávne pravidlá platné v čase skutkových okolností, ktorých sa týka nariadenie, ktoré bolo zrušené alebo vyhlásené za neplatné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2016, Komisia/McBride a i., C‑361/14 P, EU:C:2016:434, bod 40).
77 V súlade s článkom 10 ods. 1 nariadenia č. 384/96 tak obnova konania, ku ktorej v prejednávanej veci došlo na základe sporného nariadenia, nemôže viesť k tomu, že nariadenie, ktoré bude prijaté po skončení tohto konania a nahradí konečné nariadenie a nariadenie o predĺžení, opätovne uloží antidumpingové clo, ktoré by sa uplatnilo na výrobky prepustené do voľného obehu pred dátumom, ku ktorému tieto nariadenia nadobudli účinnosť.
78 Naproti tomu znenie článku 10 ods. 1 nariadenia č. 384/96 nevylučuje, aby sa obnovilo konanie v prípade, keď dotknutému antidumpingovému clu od tohto dátumu uplynula platnosť za predpokladu, že toto clo je opätovne uložené počas obdobia ich počiatočného uplatňovania, teda v prejednávanej veci pokiaľ ide o výrobky prepustené do voľného obehu po nadobudnutí účinnosti konečného nariadenia a nariadenia o predĺžení.
79 V dôsledku toho sa nemožno domnievať, že obnova konania uskutočnená v prejednávanej veci je v rozpore s pravidlom zákazu retroaktivity stanoveným v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 384/96 z dôvodu, že platnosť antidumpingového cla zavedeného konečným nariadením a nariadením o predĺžení uplynula ku dňu prijatia sporného nariadenia.
80 Pokiaľ ide napokon o pravidlo uvedené v článku 221 ods. 3 Colného kódexu, treba pripomenúť, že jeho účinkom je nielen zabrániť tomu, aby suma cla mohla byť oznámená dlžníkovi po uplynutí lehoty troch rokov odo dňa vzniku jeho colného dlhu, ale aj spôsobiť, že tento samotný colný dlh je po uplynutí uvedenej lehoty premlčaný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. februára 2006, Molenbergnatie, C‑201/04, EU:C:2006:136, body 39 a 41).
81 Ako však už Súdny dvor uviedol, toto pravidlo sa uplatňuje podľa samotného znenia článku 221 ods. 3 Colného kódexu iba na oznámenie sumy cla dlžníkovi a jeho výkon v tejto súvislosti prináleží len vnútroštátnym colným orgánom príslušným na vykonanie takéhoto oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2003, Holandsko/Komisia, C‑156/00, EU:C:2003:149, body 63 až 64).
82 Navyše z článku 221 ods. 1 Colného kódexu vyplýva, že k tomuto oznámeniu sumy cla dlžníkovi môže prísť až po zápise tejto sumy do účtovnej evidencie, ktorý je vymedzený v článku 217 ods. 1 Colného kódexu ako operácia spočívajúca v tom, že príslušný colný orgán vypočíta uvedenú sumu hneď, ako bude mať potrebné údaje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. februára 2006, Molenbergnatie, C‑201/04, EU:C:2006:136, bod 46, ako aj zo 16. júla 2009, Snauwaert a i., C‑124/08 a C‑125/08, EU:C:2009:469, body 21 a 23).
83 V dôsledku toho pravidlo premlčania stanovené v článku 221 ods. 3 Colného kódexu nemôže brániť tomu, aby Komisia prijala nariadenie o uložení alebo o opätovnom uložení antidumpingového cla, a o to viac ani tomu, aby táto inštitúcia začala alebo obnovila konanie, ktoré predchádza takému prijatiu, pretože ku každej z týchto operácií dochádza nevyhnutne pred operáciami spočívajúcimi v tom, že príslušné vnútroštátne colné orgány vypočítajú sumu cla, ktorú treba vybrať podľa dotknutého nariadenia a následne túto sumu oznámia dlžníkovi.
84 V prejednávanej veci tak vnútroštátne colné orgány budú môcť určiť zodpovedajúce clo a oznámiť ho dlžníkom až po tom, čo Komisia ukončí konanie, ktoré sa obnovilo na základe sporného nariadenia, keď opäť uloží v príslušných sadzbách antidumpingové clo uložené konečným nariadením a nariadením o predĺžení. Potom prináleží týmto orgánom, aby pod dohľadom príslušných vnútroštátnych súdov zabezpečili v každom konkrétnom prípade dodržiavanie článku 221 ods. 3 Colného kódexu, keď overia, že k takému oznámeniu môže ešte prísť s prihliadnutím na lehotu troch rokov, stanovenú v prvej vete tohto ustanovenia a s prihliadnutím na prípadné neplynutie tejto lehoty v súlade s druhou vetou uvedeného ustanovenia.
85 Uvedená obnova konania tak nie je v rozpore s pravidlom o premlčaní stanoveným v článku 221 ods. 3 Colného kódexu.
86 Po štvrté a v poslednom rade si vnútroštátny súd kladie otázku v súvislosti s prípadnou neprimeranosťou príkazov stanovených sporným nariadením, keď uvádza, že by na vykonanie rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), mohli stačiť opatrenia menšieho rozsahu.
87 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že hoci je právnym dôsledkom konštatovania neplatnosti aktu Únie povinnosť uložená inštitúcii, ktorá tento akt prijala, aby prijala opatrenia nevyhnutné na nápravu konštatovanej nezákonnosti, pričom povinnosť stanovená v článku 266 ZFEÚ v prípade rozsudku o vyhlásení neplatnosti sa uplatní analogicky, nič to nemení na tom, že táto inštitúcia má širokú mieru voľnej úvahy pri výbere týchto opatrení s tým, že tieto opatrenia musia byť zlučiteľné s výrokom rozsudku, ako aj s dôvodmi, na ktorých je založený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2016, CM Eurologistik a GLS, C‑283/14 a C‑284/14, EU:C:2016:57, body 48 a 76, ako aj citovanú judikatúru).
88 S prihliadnutím na túto širokú mieru voľnej úvahy môže platnosť takýchto opatrení ovplyvniť len zjavne neprimeraná povaha uvedených opatrení vo vzťahu k sledovanému cieľu (pozri analogicky rozsudky z 8. februára 2000, Emesa Sugar, C‑17/98, EU:C:2000:70, bod 53, ako aj zo 6. septembra 2017, Slovensko a Maďarsko/Rada, C‑643/15 a C‑647/15, EU:C:2017:631, bod 207).
89 V prejednávanej veci treba pritom najprv uviesť, že z vyššie uvedených úvah vyplýva, že analýza príkazov stanovených v článku 1 sporného nariadenia neodhalila, že by tieto príkazy boli nezlučiteľné s výrokom a dôvodmi rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74).
90 Nezdá sa, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zvolila tieto opatrenia. Povinnosť uložená vnútroštátnym colným orgánom, aby Komisii postúpili žiadosti o vrátenie, ktoré im boli predložené podľa článku 236 Colného kódexu, totiž môže zaručiť, že táto inštitúcia bude mať k dispozícii všetky relevantné skutočnosti pre nápravu nezákonností zistených Súdnym dvorom v rozsudku zo 4. februára 2016, C & J Clark International a Puma (C‑659/13 a C‑34/14, EU:C:2016:74), pričom by pre dotknuté subjekty nevznikla dodatočná administratíva záťaž a bezdôvodne by sa neoneskorilo vybavenie dotknutých žiadostí. Napokon treba uviesť, že toto vybavenie je vymedzené lehotou stanovenou v článku 1 ods. 2 sporného nariadenia a že prípadné oneskorenie sa môže kompenzovať platbou úrokov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2017, Wortmann, C‑365/15, EU:C:2017:19, bod 37).
91 S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že jej preskúmanie nepreukázalo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť sporného nariadenia.
O trovách
92 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Preskúmanie položenej otázky nepreukázalo žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2016/223 zo 17. februára 2016, ktorým sa stanovuje postup na posudzovanie určitých žiadostí o trhovohospodárske zaobchádzanie a individuálne zaobchádzanie zo strany vyvážajúcich výrobcov z Číny a Vietnamu a vykonávanie rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C‑659/13 a C‑34/14.
Podpisy