ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 29. februára 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná azylová a prisťahovalecká politika – Žiadosť o medzinárodnú ochranu – Charta základných práv Európskej únie – Článok 4 – Riziká neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie (ES) č. 604/2013 – Článok 3 ods. 2 – Rozsah povinností členského štátu, ktorý požiadal o prijatie žiadateľa zodpovedným členským štátom späť a ktorý chce uskutočniť odovzdanie žiadateľa do tohto členského štátu – Zásada vzájomnej dôvery – Prostriedky a miera dôkazu o skutočnom riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania vyplývajúceho zo systémových chýb – Prax vrátenia v skrátenom konaní (pushback) do tretej krajiny a zaistenia na hraničných priechodoch“
Vo veci C‑392/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko) z 15. júna 2022 a doručený Súdnemu dvoru v ten istý deň, ktorý súvisí s konaním:
X
proti
Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory C. Lycourgos, sudcovia O. Spineanu‑Matei (spravodajkyňa), J.‑C. Bonichot, S. Rodin a L. S. Rossi,
generálny advokát: J. Richard de la Tour,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– X, v zastúpení: A. Khalaf, advocaat,
– holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a C. S. Schillemans, splnomocnené zástupkyne,
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, A. Van Baelen a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne,
– česká vláda, v zastúpení: A. Edelmannová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci D. G. Pintus, avvocato dello Stato,
– rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch a J. Schmoll, splnomocnení zástupcovia,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, pôvodne v zastúpení: pôvodne L. Grønfeldt a G. Wils, neskôr G. Wils, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 13. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31) (ďalej len „nariadenie Dublin III“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi X a Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (štátny tajomník pre spravodlivosť a bezpečnosť, Holandsko), (ďalej len „štátny tajomník“) vo veci rozhodnutia štátneho tajomníka o odmietnutí vykonať posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú podal X v Holandsku.
Právny rámec
3 Podľa odôvodnení 3, 20, 32 a 39 nariadenia Dublin III:
„(3) Európska rada na svojom mimoriadnom zasadnutí v Tampere v dňoch 15. a 16. októbra 1999 súhlasila, že bude pracovať na vytvorení [spoločného európskeho azylového systému (SEAS)] založeného na úplnom a rozsiahlom uplatňovaní Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, ktorý bol doplnený Newyorským protokolom z 31. januára 1967 (ďalej len ‚Ženevský dohovor‘), čím sa zabezpečí, že nikto nebude vrátený, aby bol prenasledovaný, t. j. dodrží sa zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Z tohto hľadiska a bez toho, aby boli dotknuté kritériá zodpovednosti stanovené v tomto nariadení, sa členské štáty, z ktorých každý rešpektuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia, považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.
…
(20) Zaistenie žiadateľov by sa malo uplatňovať v súlade s hlavnou zásadou, podľa ktorej osobu nie je možné zaistiť len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu. Zaistenie by malo byť na čo najkratšiu dobu a mala by sa naň vzťahovať zásada nevyhnutnosti a proporcionality. Zaistenie žiadateľov musí byť predovšetkým v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru. Konania stanovené na základe tohto nariadenia, ktoré sa týkajú zaistenej osoby, by sa mali viesť ako prioritné a v rámci čo najkratších lehôt. Pokiaľ ide o všeobecné záruky vzťahujúce sa na zaistenie, ako aj podmienky zaistenia, mali by členské štáty podľa potreby uplatňovať ustanovenia smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2013/33/EÚ [z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96)] aj na osoby zaistené na základe tohto nariadenia.
…
(32) Pokiaľ ide o zaobchádzanie s osobami, na ktoré sa vzťahuje rozsah pôsobnosti tohto nariadenia, členské štáty sú viazané svojimi povinnosťami vyplývajúcimi z nástrojov medzinárodného práva, ako aj z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
…
(39) Toto nariadenie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie [(ďalej len „Charta“)]. Toto nariadenie sa usiluje najmä zabezpečiť úplné dodržiavanie práva na azyl zaručeného článkom 18 [Charty], ako aj práv uznaných podľa jej článkov 1, 4, 7, 24 a 47. Toto nariadenie by sa preto malo uplatňovať zodpovedajúcim spôsobom.“
4 Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Prístup k postupu posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu“, stanovuje:
„1. Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.
2. Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.
Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty] členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.
…“
5 Článok 5 ods. 1 až 3 uvedeného nariadenia znie:
„1. Na uľahčenie procesu určovania zodpovedného členského štátu, členský štát, ktorý uskutočňuje tento proces, vykoná osobný pohovor so žiadateľom. Tento osobný pohovor má zároveň žiadateľovi umožniť správne pochopiť informácie, ktoré sa mu poskytli podľa článku 4.
2. Od osobného pohovoru možno upustiť, ak:
…
b) potom ako sa mu poskytli informácie uvedené v článku 4, žiadateľ už iným spôsobom poskytol informácie dôležité pre určenie zodpovedného členského štátu. Členský štát, ktorý upustí od osobného pohovoru, umožní žiadateľovi predložiť všetky ďalšie informácie potrebné na riadne určenie zodpovedného členského štátu pred prijatím rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa zodpovednému členskému štátu podľa článku 26 ods. 1.
3. Osobný pohovor sa uskutoční včas, vždy však pred prijatím rozhodnutia o odovzdaní žiadateľa do zodpovedného členského štátu podľa článku 26 ods. 1“
6 Podľa článku 21 toho istého nariadenia:
„1. Ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa.
…
3. V prípadoch uvedených v odsekoch 1 a 2 sa dožiadanie o prevzatie iným členským štátom podá na štandardnom tlačive a obsahuje dôkazy alebo indície, ktoré sú opísané v dvoch zoznamoch uvedených v článku 22 ods. 3, a/alebo relevantné časti z vyhlásenia žiadateľa, ktoré orgánom dožiadaného členského štátu umožnia overiť, či je zodpovedný na základe kritérií stanovených v tomto nariadení.
…“
7 Článok 22 nariadenia Dublin III znie:
„…
2. V postupe na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú dôkazné prostriedky a indície.
3. [Európska] komisia prostredníctvom vykonávacích aktov zostaví a pravidelne reviduje dva zoznamy uvádzajúce príslušné dôkazné prostriedky a indície podľa kritérií uvedených v písmenách a) a b) tohto odseku. …
…
b) Indícia
i) vzťahuje sa na indikatívne prvky, ktoré, hoci sú vyvrátiteľné, v určitých prípadoch môžu byť dostatočné podľa dôkaznej hodnoty, ktorá sa im pripísala;
…
4. Požiadavka dôkazu by nemala prekročiť rámec toho, čo je potrebné pre náležité uplatňovanie tohto nariadenia.
5. Ak neexistuje žiaden formálny dôkaz, dožiadaný členský štát uzná svoju zodpovednosť, ak sú indície logické, overiteľné a dostatočne podrobné na ustanovenie zodpovednosti.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 X je sýrsky štátny príslušník. V Poľsku podal žiadosť o medzinárodnú ochranu 9. novembra 2021.
9 Potom 21. novembra 2021 vstúpil na územie Holandska a nasledujúci deň podal novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v tomto poslednom uvedenom členskom štáte.
10 Dňa 20. januára 2022 Holandské kráľovstvo požiadalo Poľskú republiku o prijatie X späť na základe článku 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Dublin III. Dňa 1. februára 2022 tento posledný uvedený členský štát vyhovel tejto žiadosti podľa článku 18 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia.
11 Rozhodnutím z 20. apríla 2022 štátny tajomník žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podal X v Holandsku, neposúdil, a to z dôvodu, že za posúdenie tejto žiadosti je zodpovedná Poľská republika, a zamietol tvrdenia, ktoré X uviedol s cieľom namietať proti svojmu odovzdaniu.
12 X podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi, Holandsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorou sa domáhal zákazu svojho odovzdania do Poľska. Súčasne požiadal, aby toto odovzdanie bolo zakázané, až kým sa s konečnou platnosťou nerozhodne o tejto žalobe, v čom mu bolo vyhovené.
13 Vnútroštátny súd uvádza, že X v rámci svojej žaloby po prvé tvrdí, že poľské orgány porušili jeho základné práva.
14 V tejto súvislosti sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádzajú jeho tvrdenia, podľa ktorých bol trikrát po vstupe na poľské územie predmetom vrátenia v skrátenom konaní (pushback) do Bieloruska, z toho jedenkrát v noci. Tvrdí, že 7. novembra 2021 sa mu napokon podarilo vstúpiť do Poľska spolu s dvoma členmi jeho rodiny a zdržiavať sa v lese, pokiaľ neboli chytení a odovzdaní pohraničnej stráži. Dodáva, že počas tohto pobytu v lese sa jeho životné podmienky stali neznesiteľnými. Súhlasil s odobratím svojich odtlačkov prstov pod hrozbou vrátenia do Bieloruska a na radu istej organizácie, pričom nevedel, že táto skutočnosť sa rovná podaniu žiadosti o medzinárodnú ochranu. Pri tejto príležitosti dostal dokumenty v poľskom jazyku a dokument v arabskom jazyku obsahujúci informácie o nariadení Dublin III, ale nebola mu poskytnutá pomoc tlmočníka. X uvádza, že potom bol približne týždeň zadržiavaný v stredisku pohraničnej stráže, rovnako ako všetci ostatní žiadatelia o medzinárodnú ochranu, kde bol údajne vystavený veľmi zlému zaobchádzaniu, najmä z dôvodu nedostatku stravy a absencie akéhokoľvek lekárskeho vyšetrenia. X tvrdil, že poľským orgánom nepodal sťažnosť týkajúcu sa tohto zlého zaobchádzania z dôvodu, že toto zaobchádzanie mu spôsobili samotné tieto orgány.
15 X uviedol, že sa obáva, že jeho základné práva budú znovu porušené, ak by bol odovzdaný do Poľska.
16 Po druhé X tvrdí, že poľské súdy nie sú nezávislé.
17 X podložil svoje tvrdenia svojimi vlastnými vyhláseniami, ako aj správami mimovládnych organizácií o situácii štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie o odovzdaní podľa nariadenia Dublin III, v Poľsku. Poukázal tiež na judikatúru Súdneho dvora, Európskeho súdu pre ľudské práva a vnútroštátnych súdov.
18 Odvolávajúc sa na správy z hodnoverných zdrojov, ktoré cituje, a na úradné dokumenty, vnútroštátny súd poukazuje na postoj viacerých členských štátov, ktoré bránia štátnym príslušníkom tretích krajín vstúpiť na ich územie, a na vyhlásenia všetkých členských štátov zamerané na zabránenie emigrácie na ich územie. Domnieva sa, že existuje rozpor medzi jednak týmto prístupom a vyhláseniami a jednak povinnosťami členských štátov podľa Ženevského dohovoru, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a Charty, ktorej dodržiavanie je základom spoločného európskeho azylového systému. Konkrétnejšie poukazuje najmä na prax vrátenia v skrátenom konaní na hraniciach.
19 Vnútroštátny súd uvádza, že takáto prax je v rozpore s povinnosťou zaoberať sa každou žiadosťou o medzinárodnú ochranu a oslabuje zásadu vzájomnej dôvery, ako aj fungovanie tohto systému okrem iného preto, že vedie štátnych príslušníkov tretích krajín k obchádzaniu členských štátov, ktoré ju využívajú.
20 V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd domnieva, že objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie preukazujú, že Poľská republika už niekoľko rokov systematicky porušuje viaceré základné práva štátnych príslušníkov tretích krajín tým, že prikračuje k vráteniam v skrátenom konaní, ktoré sú pravidelne sprevádzané uchýlením sa k násiliu, a systematicky zadržiava štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí neoprávnene vstúpili na jej územie, v podmienkach označovaných ako „hrozné“.
21 Vyhlásenia X týkajúce sa vrátení v skrátenom konaní, ktorým bol vystavený, a ktorých dôveryhodnosť štátny tajomník nespochybnil, boli v súlade s týmito informáciami.
22 Tento súd sa pýta, či v prípade, ak došlo k štrukturálnemu porušeniu základných práv v členskom štáte vo vzťahu k žiadateľovi alebo štátnym príslušníkom tretích krajín vo všeobecnosti, príslušný orgán sa musí zdržať prijatia rozhodnutia o odovzdaní do tohto členského štátu, alebo či sa naďalej plne uplatňuje zásada vzájomnej dôvery.
23 Ak možno prijať rozhodnutie o odovzdaní, vnútroštátny súd sa pýta, či v situácii systematického a všeobecného porušovania práv štátnych príslušníkov tretích krajín zodpovedným členským štátom môže žiadajúci členský štát napriek tomu vychádzať zo zásady vzájomnej dôvery pri posudzovaní situácie žiadateľa po jeho odovzdaní podľa článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III.
24 Uvádza, že z bodu 82 rozsudku z 19. marca 2019, Jawo (C‑163/17, EU:C:2019:218), a z odôvodnenia 32 nariadenia Dublin III vyplýva, že dodržiavanie povinností zo strany členského štátu, ktoré mu vyplývajú zo spoločného európskeho azylového systému, nie je obmedzené na obdobie po odovzdaní žiadateľa ani na článok 4 Charty.
25 Vnútroštátny súd sa okrem toho domnieva, že za predpokladu, že by sa žiadajúci členský štát nemohol odvolávať na zásadu vzájomnej dôvery, bolo by možné predstaviť si úpravy, pokiaľ ide o dôkazné bremeno.
26 Konkrétne v prípade systematického a všeobecného porušovania základných práv členským štátom, a to aj iných, ako sú práva zaručené v článku 4 Charty, vnútroštátny súd zvažuje zníženie úrovne dôkazu vyžadovanej od žiadateľa na jednej strane, pokiaľ ide o jeho vyhlásenia týkajúce sa porušení základných práv, a na druhej strane, pokiaľ ide o potenciálne riziká v prípade odovzdania. V tejto súvislosti dokonca uvažuje o prenesení dôkazného bremena. Mohlo by teda prináležať žiadajúcemu členskému štátu, aby odstránil akúkoľvek vážnu pochybnosť, pokiaľ ide o skutočné riziko porušenia článku 4 Charty, či dokonca všetkých základných práv voči tomuto žiadateľovi v prípade odovzdania, analogicky s článkom 4 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), týkajúcim sa rizík hroziacich v krajine pôvodu.
27 Okrem toho zastáva názor, že žiadajúci členský štát by mohol požiadať orgány zodpovedného členského štátu o individuálne záruky týkajúce sa primeraných podmienok prijímania, pokračovania azylového konania, ako aj neexistencie zadržania bez právneho základu, a dokonca by mohol kontrolovať dodržiavanie získaných záruk.
28 Napokon vnútroštátny súd uvádza, že žiadateľ hodnoverne uvádza, že by nemal skutočnú možnosť podať opravný prostriedok v prípade porušenia jeho základných práv po prípadnom odovzdaní, a pýta sa na dôsledky tejto skutočnosti.
29 Za týchto okolností Rechtbank Den Haag, zittingsplaats ’s‑Hertogenbosch (súd v Haagu zasadajúci v ’s‑Hertogenboschi) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa nariadenie Dublin III so zreteľom na jeho odôvodnenia 3, 32 a 39 v spojení s článkami 1, 4, 18, 19 a 47 Charty vykladať a uplatňovať v tom zmysle, že zásada vzájomnej dôvery medzi [členskými] štátmi je nedeliteľná, a tak závažné a systematické porušovanie práva Únie spáchané pred odovzdaním do prípadne zodpovedného členského štátu voči príslušníkom tretích krajín, voči ktorým (ešte) nebolo prijaté rozhodnutie o návrate podľa tohto nariadenia, je absolútnou prekážkou ich odovzdania tomuto členskému štátu?
2. V prípade zápornej odpovede na [prvú] prejudiciálnu otázku: má sa článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin III v spojení s článkami 1, 4, 18, 19 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď prípadne zodpovedný členský štát závažným a systematickým spôsobom porušuje právo Únie, odovzdávajúci členský štát nesmie v rámci [tohto nariadenia] bez ďalšieho vychádzať zo zásady vzájomnej dôvery medzi [členskými] štátmi, ale musí odstrániť všetky pochybnosti alebo musí dostatočne preukázať, že žiadateľ sa po jeho odovzdaní nedostane do situácie, ktorá odporuje článku 4 Charty?
3. Akými [dôkazmi] môže žiadateľ podložiť svoje tvrdenia o tom, že jeho odovzdaniu bráni článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin III, a aká úroveň dôkazov sa pri tom má uplatniť? Má odovzdávajúci členský štát vzhľadom na odkazy… na acquis práva Únie [uvedené] v odôvodneniach [tohto nariadenia] povinnosť spolupracovať a/alebo povinnosť ubezpečiť sa, resp. musí si v prípade závažného a systematického porušovania základných práv vo vzťahu k príslušníkom tretích krajín od zodpovedného členského štátu vyžiadať individuálne záruky toho, že základné práva žiadateľa budú po jeho odovzdaní dodržiavané? Bude odpoveď na túto otázku iná, keď sa žiadateľ nachádza v dôkaznej núdzi, pokiaľ svoje konzistentné a podrobné tvrdenia nemôže doložiť dokumentmi, zatiaľ čo to vzhľadom na druh vyhlásení nemožno očakávať?
4. Bude odpoveď na [tretiu otázku] iná, ak žiadateľ osvedčí, že sťažnosti na úradoch a/alebo podanie opravných prostriedkov nie sú v zodpovednom členskom štáte možné a/alebo účinné?“
O návrhu na skrátené konanie
30 Vnútroštátny súd požiadal o prejednanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania v skrátenom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
31 Tento súd, ktorý uvádza, že nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odovzdanie žiadateľa do Poľska až do rozhodnutia o zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní, o ktoré ide vo veci samej, právoplatným súdnym rozhodnutím, tvrdí, že spor vo veci samej otvára dôležitú problematiku týkajúcu sa zásad spoločného európskeho azylového systému, a to problematiku spojenú s praxou vrátenia v skrátenom konaní a zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí prenikli na územie členských štátov s cieľom podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, na hraničných priechodoch. Okrem toho sú vnútroštátne súdy čoraz viac konfrontované s touto problematikou, a tak užitočnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke, ktoré sa má vydať, prekračuje rámec tohto konania vo veci samej. Povaha tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania teda odôvodňuje, aby bol predmetom skráteného konania.
32 Článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu, alebo výnimočne i bez návrhu, môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta, rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom súdnom konaní.
33 V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora rozhodol 19. júla 2022 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta o zamietnutí návrhu vnútroštátneho súdu uvedeného v bode 30 tohto rozsudku.
34 Podľa ustálenej judikatúry totiž uplatnenie skráteného prejudiciálneho konania nezávisí od povahy sporu vo veci samej ako takej, ale od výnimočných okolností prejednávanej veci, ktoré musia preukazovať mimoriadnu naliehavosť rozhodnutia o týchto otázkach (rozsudok z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, bod 27 ako aj citovaná judikatúra).
35 Okolnosť, že sa vec týka jedného alebo viacerých podstatných aspektov spoločného európskeho azylového systému, však nepredstavuje dôvod preukazujúci mimoriadnu naliehavosť nevyhnutnú na odôvodnenie prejednania v skrátenom súdnom konaní. To isté platí aj pre skutočnosť, že položené otázky sa potenciálne týkajú veľkého počtu osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2021, Randstad Italia, C‑497/20, EU:C:2021:1037, bod 39 a citovanú judikatúru).
O návrhu na postúpenie veci veľkej komore a začatie ústnej časti konania
36 Po prednesení návrhov 13. júla 2023 žalobca vo veci samej listom zo 16. augusta 2023 požiadal Súdny dvor o postúpenie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania veľkej komore a v prípade takéhoto postúpenia navrhuje začatie ústnej časti konania.
37 Tieto žiadosti boli zamietnuté rozhodnutím predsedu štvrtej komory z 23. augusta 2023.
38 V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s článkom 60 ods. 1 rokovacieho poriadku prináleží Súdnemu dvoru, aby rozhodol o rozhodovacom zložení, ktorému sa má vec prideliť, s výnimkou pridelenia veci veľkej komore, o ktoré podľa článku 16 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie požiadal členský štát alebo inštitúcia Európskej únie zúčastnené na konaní. Okrem toho na základe odseku 3 uvedeného článku 60 je výlučne úlohou posúdenia rozhodovacieho zloženia, ktorému bola vec pridelená, požiadať Súdny dvor, aby túto vec pridelil širšiemu rozhodovaciemu zloženiu.
39 V prejednávanej veci však o postúpenie veci veľkej komore požiadal žalobca vo veci samej a žiadna skutočnosť neodôvodňuje postúpenie veci širšiemu rozhodovaciemu zloženiu. Za týchto podmienok nie je potrebné skúmať návrh žalobcu vo veci samej, predložený pre prípad, že by bola vec postúpená veľkej komore, na začatie ústnej časti konania. Podmienky na uplatnenie článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku sú v každom prípade naďalej splnené, keďže Súdny dvor je dostatočne informovaný na to, aby rozhodol.
O prejudiciálnych otázkach
O prvej a druhej otázke
40 Na úvod treba poznamenať, že svojimi prvými dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd pýta, ako treba vykladať nariadenie Dublin III, najmä jeho článok 3 ods. 2 druhý pododsek, v prípade závažných a systematických porušení práva Únie, ktorých sa voči štátnym príslušníkom tretích krajín dopustil členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu jedného z týchto štátnych príslušníkov pred jeho prípadným odovzdaním do tohto členského štátu. Konkrétne sa pýta, či takéto porušenia môžu spochybniť uplatnenie zásady vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi do takej miery, že by bránili tomuto odovzdaniu, alebo prinajmenšom či znamenajú, že žiadajúci členský štát, ktorý chce uskutočniť uvedené odovzdanie, zabezpečí, aby v prípade odovzdania dotknutý žiadateľ o medzinárodnú ochranu nebol vystavený riziku zaobchádzania odporujúceho článku 4 Charty.
41 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tieto otázky sa týkajú situácie, v ktorej žiadateľ tvrdí, že zodpovedný členský štát vykonáva na svojich vonkajších hraniciach vrátenia v skrátenom konaní (pushback), ako aj zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí chcú podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, na svojich hraničných priechodoch, čo je prax, ktorej bol údajne podrobený samotný žalobca vo veci samej.
42 Treba teda konštatovať, že svojimi prvými dvoma otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny vykoná vo vzťahu k takýmto štátnym príslušníkom, ktorí chcú podať takúto žiadosť na jeho hranici, vrátenia v skrátenom konaní, ako aj zaistenia na jeho hraničných priechodoch, bráni odovzdaniu tohto štátneho príslušníka do tohto členského štátu.
43 Treba pripomenúť, že právo Únie spočíva na základnom predpoklade, podľa ktorého každý členský štát zdieľa so všetkými ostatnými členskými štátmi určitý súbor spoločných hodnôt, na ktorých je Únia založená, ako je to spresnené v článku 2 ZEÚ, a uznáva, že ostatné členské štáty s ním tieto hodnoty zdieľajú. Z tohto predpokladu vyplýva a je ním odôvodnená existencia vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi v uznávanie týchto hodnôt, a teda aj v dodržiavanie práva Únie, ktoré tieto hodnoty vykonáva, ako aj v skutočnosť, že ich jednotlivé vnútroštátne právne poriadky sú spôsobilé poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných v Charte, najmä v jej článkoch 1 a 4, ktoré zakotvujú jednu zo základných hodnôt Únie a jej členských štátov, a to konkrétne ľudskú dôstojnosť, ktorá zahŕňa okrem iného zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania [rozsudok z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie), C‑228/21, C‑254/21, C‑297/21, C‑315/21 a C‑328/21, EU:C:2023:934, bod 130 ako aj citovaná judikatúra].
44 Zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi má v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňuje vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Konkrétne zásada vzájomnej dôvery najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti konkrétne ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie, a najmä základné práva uznané týmto právom (rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 81 a citovaná judikatúra).
45 Preto v kontexte spoločného európskeho azylového systému, a najmä nariadenia Dublin III, sa musí predpokladať, že zaobchádzanie so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu v každom členskom štáte je v súlade s požiadavkami Charty, Ženevského dohovoru a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 82 a citovaná judikatúra).
46 Nemožno však vylúčiť, že fungovanie tohto systému sa bude v praxi stretávať s veľkými ťažkosťami v konkrétnom členskom štáte, a teda bude existovať vážne riziko, že sa so žiadateľmi o azyl v prípade odovzdania do tohto členského štátu bude zaobchádzať spôsobom nezlučiteľným s ich základnými právami (rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 83 a citovaná judikatúra).
47 Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III stanovuje, že žiadateľa o medzinárodnú ochranu nemožno odovzdať do členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že bude vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty z dôvodu systémových chýb v azylovom konaní a podmienkach prijímania žiadateľov v tomto členskom štáte.
48 V prejednávanej veci žalobca vo veci samej poukazuje na existenciu systémových chýb v podmienkach prijímania v zodpovednom členskom štáte, ktoré spočívajú vo vráteniach v skrátenom konaní na vonkajšie hranice a zaisteniach štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí chcú podať žiadosť o medzinárodnú ochranu alebo ktorí úspešne podali takúto žiadosť, na hraničných priechodoch, ale aj na existenciu systémových chýb v konaní o azyle, keďže vrátenie štátneho príslušníka tretej krajiny v skrátenom konaní predstavuje prekážku začatia tohto konania.
49 Vnútroštátny súd sa domnieva, že existenciu takýchto praktík potvrdzujú objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie.
50 Pokiaľ ide v prvom rade o prax vrátenia v skrátenom konaní na vonkajšie hranice Únie, ktorá vedie k vyhosteniu osôb, ktoré chcú podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, z územia Únie alebo k vyhosteniu z tohto územia osôb, ktoré podali takúto žiadosť pri vstupe na uvedené územie, predtým ako táto žiadosť bola predmetom posúdenia stanoveného právnymi predpismi Únie, treba uviesť, že táto prax porušuje článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).
51 Toto ustanovenie, ktoré sa týka prístupu ku konaniu o poskytnutí medzinárodnej ochrany, predstavuje jeden zo základov spoločného európskeho azylového systému a je súčasťou legislatívnych noriem Únie, ktoré konkretizujú základné právo zakotvené v článku 18 Charty získať postavenie osoby požívajúcej medzinárodnú ochranu, pokiaľ sú splnené podmienky požadované právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. mája 2020, Országos Idegenrendészeti Főigazgatóság Dél‑alföldi Regionális Igazgatóság, C‑924/19 PPU a C‑925/19 PPU, EU:C:2020:367, bod 192). Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že každý štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti má právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, a to aj na hraniciach členského štátu, a prejaviť svoju vôľu požívať medzinárodnú ochranu niektorému z orgánov uvedených v tomto ustanovení. Toto právo mu musí byť priznané, aj keď má na tomto území neoprávnený pobyt a bez ohľadu na vyhliadky na úspech takejto žiadosti [rozsudok z 22. júna 2023, Komisia/Maďarsko (Vyhlásenie o úmysle pred podaním žiadosti o azyl), C‑823/21, EU:C:2023:504, bod 43 a citovaná judikatúra].
52 Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 31 a 32 svojich návrhov, prax vrátenia v skrátenom konaní porušuje tento základný prvok spoločného európskeho azylového systému, keďže bráni výkonu práva podať žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v dôsledku toho bráni priebehu konania spočívajúceho v podaní a posúdení takejto žiadosti podľa postupov stanovených právnou úpravou Únie.
53 Ak je v každom prípade v rozpore s článkom 6 smernice 2013/32, prax vrátenia v skrátenom konaní môže okrem toho porušiť zásadu zákazu vyhostenia. Ako vyplýva z odôvodnenia 3 nariadenia Dublin III, táto zásada, podľa ktorej nikto nesmie byť vrátený, kde by mohol byť opätovne vystavený prenasledovaniu, je ako základné právo zaručená v článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Ženevského dohovoru, ako aj v článku 19 ods. 2 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21, EU:C:2022:913, bod 55]. Prax vrátenia v skrátenom konaní teda porušuje uvedenú zásadu len vtedy, ak spočíva vo vrátení osôb, ktoré chcú podať v Únii žiadosť o medzinárodnú ochranu, do tretej krajiny, na ktorej území sú vystavené vyššie uvedenému riziku.
54 Pokiaľ ide v druhom rade o prax zaistenia na hraničných priechodoch, odôvodnenie 15 smernice 2013/33, ako aj odôvodnenie 20 nariadenia Dublin III pripomínajú zásadu, že nikto by nemal byť zaistený len z toho dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu.
55 Vzhľadom na závažnosť zásahu do práva na slobodu vyplývajúceho z tohto opatrenia zaistenia a vzhľadom na význam tohto práva je právomoc priznaná príslušným vnútroštátnym orgánom zaistiť štátnych príslušníkov tretích krajín striktne vymedzená. Opatrenie spočívajúce v zaistení tak možno nariadiť alebo predĺžiť len pri dodržaní všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré stanovujú jeho podmienky a spôsoby [rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21, EU:C:2022:858, bod 75, ako aj citovaná judikatúra].
56 Okrem toho štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno zaistiť v rámci spoločného európskeho azylového systému, ak možno účinne uplatniť miernejšie donucovacie opatrenie [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21, EU:C:2022:858, bod 78].
57 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že taká prax, aká bola konštatovaná v prejednávanej veci, týkajúca sa vrátenia v skrátenom konaní a zaistenia na hraničných priechodoch, je nezlučiteľná s právom Únie a predstavuje závažné nedostatky v azylovom konaní a podmienkach prijímania žiadateľov. Z toho však nevyhnutne nevyplýva, že tieto nedostatky spĺňajú dve kumulatívne podmienky uvedené v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia Dublin III, ktoré musia byť splnené, aby sa zabránilo odovzdaniu žiadateľa o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom táto prax existuje.
58 Podľa tohto ustanovenia iba „systémové“ chyby, pre ktoré „hrozí… neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty]“, znemožňujú takéto odovzdanie.
59 V prejednávanej veci, pokiaľ ide o prvú z týchto dvoch podmienok, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či konštatované chyby v Poľsku stále pretrvávajú a či sa vo všeobecnosti týkajú konania o azyle a podmienok prijímania uplatniteľných na žiadateľov o medzinárodnú ochranu alebo prinajmenšom niektorých skupín žiadateľov o medzinárodnú ochranu posudzovaných ako celok, ako je skupina osôb, ktorá chce získať medzinárodnú ochranu po prekročení alebo pokuse prekročiť hranicu medzi Poľskom a Bieloruskom.
60 Ak by sa ukázalo, že ide o taký prípad, tieto chyby by sa mohli kvalifikovať ako „systémové“ vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá umožňuje považovať chyby týkajúce sa určitých skupín osôb za rovnocenné so systémovými chybami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 90).
61 V opačnom prípade by bolo potrebné dospieť k záveru, že táto prvá podmienka uvedená v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia Dublin III nie je v prejednávanej veci splnená. Toto ustanovenie v tomto poslednom uvedenom prípade nebráni odovzdaniu žiadateľa do zodpovedného členského štátu.
62 Pokiaľ ide o druhú podmienku týkajúcu sa existencie rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty vyplývajúceho zo systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či systémové chyby spôsobujú pre dotknutú osobu riziko, že bude vystavená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 4 Charty.
63 V tejto súvislosti bude musieť na jednej strane preskúmať, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že žalobca vo veci samej by v prípade odovzdania bol vystavený reálnemu riziku, že bude opätovne dopravený na hranicu medzi Poľskom a Bieloruskom a bude tam vrátený v skrátenom konaní do Bieloruska, čomu by prípadne predchádzalo zaistenie na hraničnom priechode, a na druhej strane, či by ho takéto opatrenia alebo prax vystavili situácii ťažkej materiálnej deprivácie, ktorá by mu neumožňovala uspokojenie jeho najzákladnejších potrieb, ako sú napríklad jedenie, umývanie sa a bývanie, a ktorá by poškodzovala jeho telesné alebo duševné zdravie alebo by ho uviedla do stavu poníženia nezlučiteľného s ľudskou dôstojnosťou tým, že by sa dostal do tak závažnej situácie, že by ju bolo možné považovať za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, body 85 a 87, ako aj 91 až 93).
64 Pri tomto posúdení je potrebné zohľadniť situáciu, v ktorej dotknutému žiadateľovi hrozí, že sa bude nachádzať počas odovzdania alebo následne po odovzdaní do zodpovedného členského štátu [pozri analogicky rozsudky z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, body 85, 87 a 88, ako aj z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie), C‑228/21, C‑254/21, C‑297/21, C‑315/21 a C‑328/21, EU:C:2023:934, body 134 a 135], a nie situáciu, v ktorej sa nachádzal, keď pôvodne vstúpil na územie tohto členského štátu.
65 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny vykoná vo vzťahu k takýmto štátnym príslušníkom, ktorí chcú podať takúto žiadosť na jeho hranici, vrátenia v skrátenom konaní, ako aj zaistenia na jeho hraničných priechodoch, sama osebe nebráni odovzdaniu tohto štátneho príslušníka do tohto členského štátu. Odovzdanie uvedeného štátneho príslušníka do uvedeného členského štátu je však vylúčené, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že pri odovzdaní alebo po ňom by bol vystavený skutočnému riziku, že bude podrobený takej praxi, a ak táto prax, podľa okolností, ktoré musia posúdiť príslušné orgány a súd, ktorý prípadne rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ho môže uviesť do situácie ťažkej materiálnej deprivácie takej závažnosti, že ju možno považovať za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie zakázané článkom 4 Charty.
O tretej otázke
66 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 nariadenia Dublin III v spojení s článkom 4 Charty vykladať v tom zmysle po prvé, že členský štát, ktorý požiadal o prijatie žiadateľa o medzinárodnú ochranu zodpovedným členským štátom späť a ktorý chce odovzdať tohto žiadateľa do tohto posledného uvedeného členského štátu, musí predtým, ako môže vykonať toto odovzdanie, zohľadniť všetky informácie, ktoré mu uvedený žiadateľ poskytuje, najmä pokiaľ ide o prípadnú existenciu skutočného rizika, že bude pri odovzdaní alebo následne po odovzdaní podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle uvedeného článku 4, po druhé, že musí spolupracovať pri zisťovaní skutočností a/alebo overiť ich existenciu, a po tretie, že v prípade závažného a štrukturálneho porušovania základných práv štátnych príslušníkov tretích krajín v zodpovednom členskom štáte musí tento štát požiadať o poskytnutie individuálnych záruk dodržiavania základných práv uvedeného štátneho príslušníka v prípade odovzdania.
67 Pokiaľ ide o úroveň a režim dokazovania umožňujúci začať uplatnenie článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III, vzhľadom na neexistenciu osobitných spresnení v tomto ustanovení treba odkázať na všeobecné ustanovenia a štruktúru tohto nariadenia.
68 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci uvedeného nariadenia sa normotvorca Únie neobmedzuje na zavedenie organizačných pravidiel upravujúcich len vzťahy medzi členskými štátmi na účely určenia zodpovedného členského štátu, ale že sa rozhodol zapojiť do tohto konania žiadateľov o medzinárodnú ochranu, pričom členským štátom ukladá povinnosť informovať ich o kritériách zodpovednosti a poskytnúť im príležitosť predložiť informácie umožňujúce správne uplatnenie týchto kritérií (rozsudok zo 7. júna 2016, Ghezelbash, C‑63/15, EU:C:2016:409, bod 51).
69 V prvom rade totiž, ako uviedol generálny advokát v bode 46 svojich návrhov, osobný pohovor stanovený v článku 5 nariadenia Dublin III, ako aj prípadný opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu o odovzdaní musia žiadateľovi o medzinárodnú ochranu umožniť predložiť dôkazy, ktoré má k dispozícii.
70 Podľa článku 5 ods. 1 a 3 nariadenia Dublin III je cieľom osobného pohovoru najmä uľahčiť proces určovania zodpovedného členského štátu. Tento pohovor sa musí uskutočniť včas a v každom prípade pred prijatím rozhodnutia o odovzdaní.
71 Z článku 5 ods. 2 nariadenia Dublin III ďalej vyplýva, že žiadateľ musí mať možnosť „predložiť všetky ďalšie informácie potrebné na riadne určenie zodpovedného členského štátu“.
72 Z uvedeného vyplýva, že žiadateľovi sa musí umožniť, aby predložil všetky relevantné dôkazy alebo všetky indície v zmysle článku 22 ods. 2 a 3 tohto nariadenia týkajúce sa určenia zodpovedného členského štátu.
73 Okrem toho článok 21 ods. 3 tohto nariadenia sa týka uvedených dôkazov alebo uvedených indícií, ale aj iných relevantných skutočností vyplývajúcich z vyhlásenia žiadateľa, ktoré umožnia orgánom dožiadaného členského štátu overiť, či je zodpovedný na základe kritérií stanovených v uvedenom nariadení.
74 Napokon článok 22 ods. 4 a 5 toho istého nariadenia spresňuje na jednej strane, že požiadavka dôkazu by nemala prekročiť rámec toho, čo je potrebné pre náležité uplatňovanie tohto nariadenia, a na druhej strane, že ak neexistuje žiaden formálny dôkaz, dožiadaný členský štát uzná svoju zodpovednosť, ak sú indície logické, overiteľné a dostatočne podrobné na ustanovenie zodpovednosti.
75 Zo skutočností uvedených v bodoch 68 až 74 tohto rozsudku vyplýva, že normotvorca Únie neuložil žiadnu požiadavku, pokiaľ ide o povahu a dôkaznú silu informácií, ktoré môže žiadateľ predložiť v rámci svojej účasti na postupe určenia zodpovedného členského štátu, najmä na účely preukázania prípadnej existencie závažných a preukázaných dôvodov domnievať sa, že v prípade odovzdania do zodpovedného členského štátu bude vystavený skutočnému riziku, ako je uvedené v článku 3 ods. 2 druhom pododseku tohto nariadenia.
76 V dôsledku toho treba zohľadniť všetky dôkazy predložené žiadateľom na účely preukázania existencie rizika zaobchádzania odporujúceho článku 4 Charty, pričom súdne orgány členského štátu povereného určením zodpovedného členského štátu musia na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií a s ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie posúdiť reálnosť existencie uvádzaných nedostatkov [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 90, ako aj z 30. novembra 2023, Ministero dell’Interno a i. (Spoločný informačný materiál – Nepriame vyhostenie), C‑228/21, C‑254/21, C‑297/21, C‑315/21 a C‑328/21, EU:C:2023:934, bod 136].
77 Okrem toho treba uviesť, že bez ohľadu na zohľadnenie informácií poskytnutých žiadateľom sú členské štáty povinné neodovzdať žiadateľa do zodpovedného členského štátu, pokiaľ nemôžu ignorovať, že systémové zlyhania azylového konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte vytvárajú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že žiadateľ bude vystavený skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2011, N. S. a i., C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, bod 94, ako aj z 19. marca 2019, Jawo, C‑163/17, EU:C:2019:218, bod 85). Nemožno teda vylúčiť, že členský štát zodpovedný za určenie zodpovedného členského štátu bude musieť z vlastnej iniciatívy zohľadniť relevantné informácie, o ktorých sa dozvedel, aby rozhodol o uplatnení článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III.
78 Z toho vyplýva, že členský štát poverený určením členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny musí na jednej strane zohľadniť všetky informácie, ktoré mu tento štátny príslušník poskytuje, najmä pokiaľ ide o prípadnú existenciu rizika zaobchádzania odporujúceho článku 4 Charty v prípade odovzdania tohto štátneho príslušníka. Tento prvý uvedený členský štát musí na druhej strane spolupracovať pri zisťovaní skutočností tým, že posúdi existenciu tohto rizika, a to na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií a s ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie, prípadne s prihliadnutím z vlastnej iniciatívy na relevantné informácie, ktoré nemôže ignorovať, týkajúce sa prípadných systémových nedostatkov v azylovom konaní a podmienkach prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte.
79 V prípade, že sa takéto nedostatky preukážu a predstavujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že v prípade odovzdania by žiadateľ o medzinárodnú ochranu bol vystavený skutočnému riziku zaobchádzania odporujúceho článku 4 Charty, členský štát zodpovedný za určenie zodpovedného členského štátu musí v súlade s článkom 3 ods. 2 druhým pododsekom nariadenia Dublin III pokračovať v posudzovaní kritérií, ktoré sú stanovené v kapitole III tohto nariadenia, s cieľom zistiť, či iný členský štát môže byť určený ako zodpovedný.
80 Členský štát pristupujúci k odovzdaniu sa však pred prijatím záveru, že existuje skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade odovzdania do zodpovedného členského štátu, môže snažiť získať individuálne záruky, ktoré sú dostatočné na vylúčenie tohto rizika (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. februára 2017, C. K. a i., C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127, body 83 a 84).
81 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že nariadenie Dublin III v spojení s článkom 4 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že:
– členský štát, ktorý požiadal o prijatie žiadateľa o medzinárodnú ochranu zodpovedným členským štátom späť a ktorý chce odovzdať tohto žiadateľa do tohto posledného uvedeného členského štátu, musí predtým, ako môže vykonať toto odovzdanie, zohľadniť všetky informácie, ktoré mu uvedený žiadateľ poskytuje, najmä pokiaľ ide o prípadnú existenciu skutočného rizika, že bude pri alebo následne po uvedenom odovzdaní podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle uvedeného článku 4,
– členský štát, ktorý chce uskutočniť odovzdanie, musí spolupracovať pri zisťovaní skutočností a/alebo overiť ich existenciu,
– tento členský štát sa musí zdržať uskutočnenia tohto odovzdania v prípade závažných a preukázaných dôvodov domnievať sa, že v prípade odovzdania existuje skutočné riziko takéhoto zaobchádzania,
– uvedený členský štát sa však môže snažiť získať od zodpovedného členského štátu individuálne záruky a ak sú takéto záruky poskytnuté a zdajú sa byť dôveryhodné a zároveň dostatočné na vylúčenie akéhokoľvek skutočného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, môže pristúpiť k odovzdaniu.
O štvrtej otázke
82 Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či odpoveď na tretiu otázku ovplyvňuje okolnosť, za predpokladu, že by bola preukázaná, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu sa nemôže alebo nemôže účinne obrátiť na orgány a uplatniť opravné prostriedky v zodpovednom členskom štáte.
83 Treba pripomenúť, že postup upravený v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú. V rámci tejto spolupráce prislúcha vnútroštátnemu súdu prejednávajúcemu spor vo veci samej, ktorý sám bezprostredne pozná jeho skutkové okolnosti a ktorý musí niesť zodpovednosť za prijímané súdne rozhodnutie, posúdiť jednak to, či je na vydanie rozsudku potrebné rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, a jednak to, či sú otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru, relevantné. V dôsledku toho, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 7. decembra 2023, mBank [Vyhlásenie spotrebiteľa], C-140/22, EU:C:2023:965, bod 47 a citovaná judikatúra).
84 Súdny dvor však nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke, ak je zjavné, že výklad právneho predpisu Únie požadovaný vnútroštátnym súdom nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu, ktorý prejednáva, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na poskytnutie užitočnej odpovede na otázky, ktoré mu boli položené (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C-391/20, EU:C:2022:638, bod 42 a citovaná judikatúra).
85 V tejto súvislosti treba zdôrazniť dôležitosť toho, aby vnútroštátny súd uviedol presné dôvody, pre ktoré považuje výklad práva Únie za sporný a položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru za potrebné (rozsudok zo 6. decembra 2005, ABNA a i., C‑453/03, C‑11/04, C‑12/04 a C‑194/04, EU:C:2005:741, bod 46, ako aj uznesenie z 15. apríla 2011, Debiasi, C‑613/10, EU:C:2011:266, bod 22).
86 V prejednávanej veci treba konštatovať, že vnútroštátny súd neuvádza s požadovaným stupňom jasnosti a presnosti ťažkosti, s ktorými by mohol byť žalobca vo veci samej konfrontovaný v prípade odovzdania do zodpovedného členského štátu.
87 Okrem toho jasne neuvádza ani dôvody, pre ktoré vytvára súvislosť medzi ťažkosťami pri podaní účinného opravného prostriedku v tomto členskom štáte po odovzdaní žiadateľa a úrovňou dôkazu, ktorá sa od neho vyžaduje v rámci konania o určení členského štátu zodpovedného za posúdenie jeho žiadosti týkajúcej sa skutočností, ktoré uvádza na podporu svojho tvrdenia, že v prípade odovzdania do uvedeného členského štátu bude vystavený riziku zaobchádzania odporujúceho článku 4 Charty z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov azylového konania alebo podmienok prijímania.
88 Z uvedeného vyplýva, že štvrtá otázka je neprípustná.
O trovách
89 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 2 druhý pododsek nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
skutočnosť, že členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu štátneho príslušníka tretej krajiny vykoná vo vzťahu k takýmto štátnym príslušníkom, ktorí chcú podať takúto žiadosť na jeho hranici, vrátenia v skrátenom konaní, ako aj zaistenia na jeho hraničných priechodoch, sama osebe nebráni odovzdaniu tohto štátneho príslušníka do tohto členského štátu. Odovzdanie uvedeného štátneho príslušníka do uvedeného členského štátu je však vylúčené, ak existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že pri odovzdaní alebo po ňom by bol vystavený skutočnému riziku, že bude podrobený takej praxi, a ak táto prax, podľa okolností, ktoré musia posúdiť príslušné orgány a súd, ktorý prípadne rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ho môže uviesť do situácie ťažkej materiálnej deprivácie takej závažnosti, že ju možno považovať za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie zakázané článkom 4 Charty základných práv Európskej únie.
2. Nariadenie č. 604/2013 v spojení s článkom 4 Charty základných práv,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
– členský štát, ktorý požiadal o prijatie žiadateľa o medzinárodnú ochranu zodpovedným členským štátom späť a ktorý chce odovzdať tohto žiadateľa do tohto posledného uvedeného členského štátu, musí predtým, ako môže vykonať toto odovzdanie, zohľadniť všetky informácie, ktoré mu uvedený žiadateľ poskytuje, najmä pokiaľ ide o prípadnú existenciu skutočného rizika, že bude pri alebo následne po uvedenom odovzdaní podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle uvedeného článku 4,
– členský štát, ktorý chce uskutočniť odovzdanie, musí spolupracovať pri zisťovaní skutočností a/alebo overiť ich existenciu,
– tento členský štát sa musí zdržať uskutočnenia tohto odovzdania v prípade závažných a preukázaných dôvodov domnievať sa, že v prípade odovzdania existuje skutočné riziko takéhoto zaobchádzania,
– uvedený členský štát sa však môže snažiť získať od zodpovedného členského štátu individuálne záruky a ak sú takéto záruky poskytnuté a zdajú sa byť dôveryhodné a zároveň dostatočné na vylúčenie akéhokoľvek skutočného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, môže pristúpiť k odovzdaniu.
Podpisy