Vec C‑606/21
Doctipharma SAS
proti
Union des Groupements de pharmaciens d’officine (UDGPO)
a
Pictime Coreyre
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour d’appel de Paris)
Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 29. februára 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Humánne lieky – Smernica 2001/83/ES – Článok 85c – Pôsobnosť – Predaj liekov verejnosti na diaľku – Humánne lieky, ktoré nie sú viazané na povinný lekársky predpis – Osoby, ktoré majú povolenie alebo sú oprávnené predávať lieky verejnosti na diaľku – Možnosť členských štátov stanoviť podmienky, odôvodnené ochranou verejného zdravia, pre maloobchodnú distribúciu liekov, ktoré sú predávané online, na ich území – Služby informačnej spoločnosti – Smernica 98/34/ES – Smernica (EÚ) 2015/1535 – Služba umožňujúca nadviazanie kontaktu medzi lekárnikmi a zákazníkmi na účely online predaja liekov“
1. Aproximácia právnych predpisov – Postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby poskytované informačnou spoločnosťou – Smernice 98/34 a 2015/1535 – Služba informačnej spoločnosti – Pojem – Služba umožňujúca nadviazanie kontaktu medzi lekárnikmi a zákazníkmi na účely online predaja humánnych liekov, ktoré nie sú viazané na povinný lekársky predpis – Zahrnutie
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/34, zmenená smernicou 98/48, článok 1 bod 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/31, článok 2 písm. a), a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2015/1535, článok 1 ods. 1 písm. b)]
(pozri body 27, 29 – 33, 35, 38, bod 1 výroku)
2. Aproximácia právnych predpisov – Humánne lieky – Smernica 2001/83 – Humánne lieky, ktoré nie sú viazané na povinný lekársky predpis – Osoby, ktoré majú povolenie alebo sú oprávnené predávať lieky verejnosti na diaľku – Možnosť členských štátov zakázať poskytovanie služby, ktorá prostredníctvom webového sídla umožňuje nadviazanie kontaktu medzi lekárnikmi a zákazníkmi na účely predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis – Prípustnosť – Podmienka
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/83, zmenená smernicou 2011/62, článok 85c)
(pozri body 45, 48 – 55, 57, bod 2 výroku)
Zhrnutie
Súdny dvor, na ktorý Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, spresnil hranice pojmu „služba informačnej spoločnosti“ a poskytol výkladové prvky, ktoré umožňujú posúdiť súlad s právom Únie, pokiaľ ide o zákaz služby – uložený zo strany členského štátu –, poskytovanej prostredníctvom webového sídla a spočívajúcej v umožnení nadviazania kontaktu medzi lekárnikmi a zákazníkmi na účely online predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis (ďalej len „poskytovaná služba“).
Spoločnosť Doctipharma vytvorila webové sídlo www.doctipharma.fr, na ktorej mohli používatelia internetu z webových sídiel lekární nakupovať farmaceutické výrobky a lieky, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis.
Na tomto webovom sídle si lekárnici objednávali službu online predajnej platformy prostredníctvom mesačného predplatného uhrádzaného spoločnosti Doctipharma a zákazníci si museli vytvoriť zákaznícky účet na to, aby sa mohli dostať na webové sídla lekárnikov podľa svojho výberu.
Union des Groupements de pharmaciens d’officine (združenie zoskupení lekární, UDGPO), ktoré sa domnievalo, že na základe tohto postupu sa Doctipharma podieľa na elektronickom obchode s liekmi, podalo proti tejto spoločnosti žalobu na Tribunal de commerce de Nanterre (Obchodný súd Nanterre, Francúzsko), ktorý určil, že toto webové sídlo je protiprávne, a uložil spoločnosti Doctipharma povinnosť ukončiť svoju činnosť. Rozsudok Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles, Francúzsko), ktorým bol prvostupňový rozsudok zrušený, Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) zrušil. Tento súd konštatoval, že Doctipharma tým, že umožňuje nadviazanie kontaktu medzi lekárnikmi a potenciálnymi pacientmi, vystupovala pri predaji liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, ako sprostredkovateľ a podieľala na elektronickom obchode s liekmi bez toho, aby pritom mala postavenie lekárnika, čo je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi predpismi. Uvedený súd vrátil vec na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
Vzhľadom na odlišné prístupy francúzskych súdov sa vnútroštátny súd rozhodol obrátiť sa na Súdny dvor s viacerými prejudiciálnymi otázkami. Tento súd sa Súdneho dvora pýta na výklad smernice 98/34(1) s cieľom určiť, či poskytovaná služba spadá pod pojem „služba informačnej spoločnosti“, a na výklad článku 85c smernice 2001/83(2) s cieľom zistiť, či členské štáty môžu na základe tohto ustanovenia zakázať poskytovanie predmetnej služby.
Posúdenie Súdnym dvorom
V prvom rade, pokiaľ ide o podmienky, ktoré treba splniť na to, aby sa služba kvalifikovala ako služba spadajúca pod pojem „služba informačnej spoločnosti“ na účely smerníc 98/34 a 2015/1535(3), Súdny dvor najprv konštatoval, že je irelevantné jednak to, že spoločnosti Doctipharma bola vyplácaná odmena od lekárnikov, ktorí si objednali službu jej platformy na základe paušálneho poplatku, a jednak to, že sa na službu poskytovanú touto spoločnosťou vzťahovalo mesačné predplatné, ktoré jej platili lekárnici, a tiež spätný prevod percentuálneho podielu zo sumy predajov, uskutočňovaný platformou, a to z toho dôvodu, že tieto skutočnosti, ak by boli potvrdené, znamenajú, že predmetná služba sa musí považovať za službu, ktorá spĺňa podmienku spočívajúcu v tom, že bola poskytovaná za odplatu. Kvalifikácia predmetnej služby ako „služby informačnej spoločnosti“ vyplýva tiež zo skutočnosti, že táto služba sa uskutočňuje prostredníctvom webového sídla, čo si nevyžaduje súčasnú prítomnosť poskytovateľa služby a zákazníka alebo lekárnika, a tiež z tej skutočnosti, že služba sa poskytuje na základe individuálnej požiadavky lekárnikov a zákazníkov.
Súdny dvor na základe uvedeného dospel k záveru, že služba poskytovaná na webovom sídle, ktorá spočíva v umožnení nadviazania kontaktu medzi lekárnikmi a zákazníkmi na účely predaja liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, z webových sídiel lekární, ktoré si túto službu objednali, spadá pod pojem „služba informačnej spoločnosti“.
V druhom rade, pokiaľ ide o možnosť členských štátov zakázať takúto sprostredkovateľskú službu na základe článku 85c smernice 2001/83, Súdny dvor pripomenul, že len členské štáty majú právomoc určiť fyzické alebo právnické osoby, ktoré majú povolenie alebo sú oprávnené na predaj liekov verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti.
Súdny dvor konštatoval, že článok 85c ods. 1 písm. a) smernice 2001/83 ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť overiť, či treba poskytovateľa predmetnej služby vnímať ako subjekt, ktorý sa prostredníctvom vlastného plnenia, ktoré je odlišné od predaja, obmedzuje len na umožnenie nadviazania kontaktu medzi predávajúcimi a zákazníkmi, alebo či tohto poskytovateľa treba považovať za subjekt, ktorý je sám poskytovateľom predaja.
V tejto súvislosti v prejednávanej veci platí, že ak by na základe tejto analýzy bolo potrebné Doctipharma považovať za subjekt, ktorý je sám poskytovateľom predaja, článok 85c ods. 1 písm. a) by nebránil zákazu tejto služby členským štátom, na ktorého území je táto spoločnosť usadená. Členský štát totiž môže vyhradiť predaj liekov, ktoré nie sú viazané na lekársky predpis, verejnosti na diaľku prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti len pre osoby, ktoré majú postavenie lekárnika.
Ak by sa naopak ukázalo, že Doctipharma poskytuje vlastnú službu odlišnú od predaja, potom by poskytovaná služba nemohla byť zakázaná na základe článku 85c ods. 2 smernice 2001/83 a nespadala by pod pojem „podmienky maloobchodnej distribúcie“ liekov ponúkaných na predaj verejnosti na diaľku. Poskytovaná služba sa totiž musí kvalifikovať ako „služba informačnej spoločnosti“. Článok 85c ods. 1 pritom výslovne stanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne právne predpisy zakazujúce ponuku predaja liekov na predpis verejnosti na diaľku, členské štáty zabezpečia, aby sa lieky ponúkali na predaj na diaľku verejnosti prostredníctvom služieb informačnej spoločnosti. Bolo by preto nekoherentné konštatovať, že využívanie takejto služby by členské štáty mohli zakázať.