Vec C‑222/22
Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl
proti
JF
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Rakúsko)]
Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 29. februára 2024
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky na priznanie doplnkovej ochrany – Obsah tejto ochrany – Článok 5 – Potreby medzinárodnej ochrany vznikajúce na mieste – Žiadosť o priznanie postavenia utečenca – Článok 5 ods. 3 – Pojem ‚okolnosti, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu‘ – Úmysel zneužitia a účelového využitia uplatňovaného konania – Činnosti v hostiteľskom členskom štáte, ktoré nie sú vyjadrením presvedčenia alebo orientácie a zotrvaním na takomto presvedčení alebo orientácii, ktoré boli prejavované už v krajine pôvodu – Náboženská konverzia“
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95 – Následná žiadosť – Potreby medzinárodnej ochrany, ktoré vznikli na mieste – Okolnosti, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu – Možnosť členských štátov vylúčiť priznanie postavenia utečenca – Podmienka – Okolnosti týkajúce sa úmyslu zneužiť právo alebo využiť konanie – Automatické vylúčenie z priznania postavenia utečenca okrem prípadov, ktoré preukazujú vyjadrenie presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré boli prejavované už v krajine pôvodu – Neprípustnosť
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 4 ods. 3 a článok 5 ods. 3)
(pozri body 28, 32, 34, 36 – 37, 40, 44, 46 a výrok)
Zhrnutie
Súdny dvor, na ktorý Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, spresňuje podmienky, za ktorých členské štáty môžu podľa článku 5 ods. 3 smernice 2011/95(1) obmedziť uznanie potreby medzinárodnej ochrany vyplývajúcej z činností vykonávaných štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti po opustení krajiny pôvodu.
V roku 2015 JF, iránsky štátny príslušník, podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Rakúsku. Jeho žiadosť bola s konečnou platnosťou zamietnutá v roku 2018.
JF podal v roku 2019 následnú žiadosť v zmysle článku 2 písm. q) smernice 2013/32(2), pričom tvrdil, že medzičasom konvertoval na kresťanstvo, a v dôsledku toho sa obáva prenasledovania v krajine pôvodu. Rozhodnutím prijatým v júni 2020 mu príslušný rakúsky orgán zamietol priznať postavenie utečenca, keďže uvádzané riziko prenasledovania vzniklo na mieste a žiadateľ ho vytvoril svojím vlastným rozhodnutím. Vzhľadom na to, že JF hrozilo riziko, že v prípade návratu do Iránu bude vystavený individuálnemu prenasledovaniu z dôvodu jeho konverzie, tento orgán mu priznal postavenie osoby s nárokom na doplnkovú ochranu a právo na prechodný pobyt.
V septembri 2020 Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) vyhovel odvolaniu JF proti tomuto rozhodnutiu. Tento súd sa domnieval, že žiadosť nebola podaná so zneužívajúcim úmyslom a že neexistencia dôkazov preukazujúcich, že konverzia JF bola vyjadrením a pokračovaním presvedčenia prejavovaného už v krajine pôvodu, nepostačuje na odôvodnenie zamietnutia priznania postavenia utečenca. Príslušný rakúsky orgán podal proti tomuto rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
Za týchto podmienok sa tento súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku, či článok 5 ods. 3 smernice 2011/95(3) bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje priznanie postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť založenú na riziku prenasledovania vyplývajúceho z okolností, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, dvojakou podmienkou, že tieto okolnosti patria medzi činnosti povolené v dotknutom členskom štáte a že predstavujú vyjadrenie presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré žiadateľ prejavoval už v krajine pôvodu.
Posúdenie Súdnym dvorom
Súdny dvor predovšetkým zdôraznil, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 má povahu výnimky vo vzťahu k zásade stanovenej v odsekoch 1 a 2 tohto článku(4) v rozsahu, v akom umožňuje, aby riziko prenasledovania uvádzané na podporu následnej žiadosti založenej na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, viedlo „spravidla“ k vylúčeniu priznania postavenia utečenca. Právomoc, ktorú členským štátom priznáva toto ustanovenie, sa teda musí vykladať reštriktívne.
Súdny dvor ďalej rozhodol, že zamietnutie priznania postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť má na základe tohto ustanovenia za cieľ sankcionovať zneužívajúci úmysel žiadateľa, ktorý „vykonštruoval“ okolnosti, na ktorých je založené riziko prenasledovania, ktorému by bol vystavený v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, a tým účelovo využil uplatniteľné konanie o poskytnutí medzinárodnej ochrany.
Otázka, či boli okolnosti uvedené s úmyslom zneužiť právo a účelovo využiť uplatniteľné konanie, si vyžaduje individuálne posúdenie tejto žiadosti s ohľadom na všetky skutočnosti predmetnej veci príslušnými orgánmi členských štátov v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2011/95. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že prebratie článku 5 ods. 3 tejto smernice neumožňuje členským štátom zaviesť domnienku, podľa ktorej akákoľvek následná žiadosť založená na okolnostiach, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, je podaná so zneužívajúcim úmyslom a so zámerom účelovo využiť konanie o poskytnutí medzinárodnej ochrany. Opačný výklad by totiž zbavil ustanovenia článku 4 smernice 2011/95, ktoré sa vzťahujú na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu, bez ohľadu na dôvody prenasledovania uvádzané na podporu týchto žiadostí, potrebného účinku.
Pokiaľ sa teda po individuálnom posúdení následnej žiadosti konštatuje, že okolnosti, ktoré uvádza žiadateľ, svedčia o zneužívajúcom úmysle a účelovom využití uplatniteľného konania, je dotknutý členský štát oprávnený podľa článku 5 ods. 3 smernice 2011/95 rozhodnúť, že sa tomuto žiadateľovi v zásade neprizná postavenie utečenca v zmysle článku 2 písm. e) tejto smernice.(5) Pojem „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor(6)“ uvedený v článku 5 ods. 3 tejto smernice však vyžaduje v prípade, že príslušný vnútroštátny orgán zistí, že pri návrate žiadateľa do krajiny pôvodu mu pravdepodobne hrozí riziko prenasledovania, aby tento žiadateľ v dotknutom členskom štáte mohol požívať práva zaručené týmto dohovorom, ktoré nemôžu byť predmetom žiadnej výhrady. Medzi tieto práva patrí okrem iného zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia zakotvená v článku 33 ods. 1 tohto dohovoru.
Napokon Súdny dvor rozhodol, že pojem „bez toho, aby bol dotknutý Ženevský dohovor“ nebráni podmienke stanovenej vnútroštátnym právom, podľa ktorej činnosti zakladajúce riziko prenasledovania, na ktoré sa odvoláva žiadateľ, musia byť povolené v hostiteľskom členskom štáte. V tejto súvislosti pripomína, že podľa článku 2 Ženevského dohovoru „každý utečenec má povinnosti voči štátu, v ktorom sa nachádza, čo znamená, že sa musí podrobiť zákonom a iným predpisom, najmä opatreniam týkajúcim sa dodržiavania verejného poriadku“.
Vzhľadom na vyššie uvedené Súdny dvor konštatoval, že článok 5 ods. 3 smernice 2011/95 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá priznanie postavenia utečenca v nadväznosti na následnú žiadosť založenú na riziku prenasledovania vyplývajúceho z okolností, ktoré žiadateľ vytvoril svojím vlastným rozhodnutím od opustenia krajiny pôvodu, podmieňuje tým, že tieto okolnosti predstavujú vyjadrenie presvedčenia a zotrvanie na takomto presvedčení, ktoré žiadateľ prejavoval už v tejto krajine.