NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 20. septembra 2012 (1)
Vec C‑325/11
Krystyna Alder,
Ewald Alder
proti
Sabine Orlowskej,
Czesławovi Orlowskému
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Rejonowy w Koszalinie (Poľsko)]
„Doručovanie súdnych a mimosúdnych písomností – Nariadenie (ES) č. 1393/2007 – Rozsah – Určenie prípadov, v ktorých sa má písomnosť odoslať z jedného členského štátu do iného – Vnútroštátne ustanovenie stanovujúce fikciu doručenia založením do súdneho spisu v prípade, ak si strana s bydliskom na území iného členského štátu neurčí zástupcu na doručovanie písomností s bydliskom v tuzemsku“
1. Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000(2).
2. Otázka sa konkrétnejšie týka toho, či členské štáty majú priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o určenie prípadov, v ktorých sa má uskutočniť cezhraničné doručenie písomnosti podľa pravidiel stanovených v nariadení č. 1393/2007.
3. Vzhľadom na to, že jednotné uplatňovanie pravidiel doručovania súdnych písomností vo všetkých členských štátoch má veľký význam pre vytvorenie európskeho justičného priestoru, technické hľadisko a zložitosť problematiky, ktorá sa vyznačuje tak kombináciou vnútroštátnych noriem, medzinárodných noriem a noriem práva Únie, ako aj koexistenciou pravidiel vyplývajúcich z nariadenia č. 1393/2007 a pravidiel vyplývajúcich z iných nástrojov v rámci samotného právneho poriadku Európskej únie, nesmú zakrývať jednoznačný význam tejto otázky, ktorá poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť vzťah medzi vnútroštátnymi procesnými predpismi a právnym poriadkom Únie.
4. Prejednávaná vec má pôvod v žalobe o zaplatenie peňažnej sumy, ktorú podali 20. novembra 2008 na Sąd Rejonowy w Koszalinie (Poľsko) Krystyna Alder a Ewald Alder(3), ktorí majú bydlisko v Nemecku, proti Sabine Orlowskej a Czesławovi Orlowskému, ktorí majú bydlisko v Poľsku.
5. Tento súd informoval manželov Alderovcov o ich povinnosti určiť si v lehote jedného mesiaca zástupcu na doručovanie písomností na základe § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku (Kodeks postępowania cywilnego), ktorý stanovuje, že pokiaľ si strana, ktorá má bydlisko v zahraničí, neurčí procesného zástupcu alebo zástupcu na doručovanie písomností, súdne písomnosti určené tejto strane sa založia do súdneho spisu a považujú sa za doručené.
6. Vzhľadom na to, že manželia Alderovci si procesného zástupcu alebo zástupcu na doručovanie písomností neurčili, ich návrh bol zamietnutý rozsudkom z 5. júna 2009 po pojednávaní, na ktorom sa nezúčastnili.
7. Manželia Alderovci podali 29. októbra 2009 návrh na obnovu konania a na zrušenie rozsudku, pričom tvrdili, že im bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo neboli riadne predvolaní na pojednávanie, a že Sąd Rejonowy w Koszalinie tým, že im nedoručil súdne písomnosti na ich adresu v Nemecku, porušil zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Tento súd ich návrh 23. júna 2010 zamietol.
8. Na základe odvolania, ktoré podali manželia Alderovci, Sąd Okręgowy w Koszalinie (Poľsko) 19. apríla 2011 zrušil tento rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie, keďže sa domnieval, že fikcia doručenia je v rozpore s nariadením č. 1393/2007.
9. Sąd Rejonowy w Koszalinie, ktorý sa s týmto záverom nestotožňuje, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa článok 1 ods. 1 nariadenia… č. 1393/2007… a článok 18 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že je prípustné založiť do súdneho spisu súdne písomnosti určené strane, ktorá má bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte, v dôsledku čoho sa tieto písomnosti budú považovať za doručené, ak si uvedená strana neurčila zástupcu na doručovanie písomností, ktorý má bydlisko v členskom štáte, v ktorom prebieha súdne konanie?“
I – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Článok 18 ZFEÚ
10. Článok 18 ZFEÚ stanovuje:
„V rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.
Európsky parlament a Rada môžu v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijať pravidlá o zákaze takejto diskriminácie.“
2. Nariadenie č. 1393/2007
11. Nariadenie č. 1393/2007, ktorým sa zrušuje a nahrádza nariadenie Rady (ES) č. 1348/2000 z 29. mája 2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch(4), vytvára systém doručovania súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch Únie. Nariadenie č. 1393/2007, ktorého cieľom je urýchliť a uľahčiť odosielanie písomností, stanovuje priame a čo najrýchlejšie odosielanie písomností(5) prostredníctvom odosielajúcich a prijímajúcich orgánov určených členskými štátmi(6), pričom pripúšťa iné spôsoby odosielania(7) bez stanovenia hierarchie medzi nimi(8), ako je odosielanie konzulárnou alebo diplomatickou cestou za výnimočných okolností(9), doručovanie diplomatickými zástupcami alebo konzulárnymi úradníkmi(10), doručovanie prostredníctvom poštových služieb(11) alebo priame doručenie súdnym doručovateľom na návrh akejkoľvek dotknutej osoby(12).
12. Odôvodnenia 6 až 9 nariadenia č. 1393/2007 znejú:
„(6) Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania v občianskych veciach si vyžaduje odosielanie súdnych a mimosúdnych písomností medzi miestnymi orgánmi, ktoré sú určené členskými štátmi, priamo a rýchlymi prostriedkami. …
(7) Rýchlosť pri odoslaní odôvodňuje použitie všetkých vhodných prostriedkov za predpokladu, že sa dodržia určité podmienky týkajúce sa čitateľnosti a spoľahlivosti doručených písomností. …
(8) Toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na doručovanie písomností splnomocnenému zástupcovi strany v tom členskom štáte, v ktorom sa uskutočňuje konanie, a to bez ohľadu na miesto pobytu tejto strany.
(9) Doručenie písomností by sa malo uskutočniť čo najskôr, v každom prípade do jedného mesiaca od prijatia prijímajúcim orgánom.“
13. Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach, keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci (acta iure imperii).
2. Toto nariadenie sa neuplatní, ak nie je známa adresa osoby, ktorej sa má písomnosť doručiť.
3. V tomto nariadení pojem ,členský štát‘ znamená členské štáty okrem Dánska.“
14. Podľa článku 26 posledného odseku uvedeného nariadenia „toto nariadenie je záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva“.
B – Poľské právo
15. Podľa § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku:
„1. Strana, ktorá má bydlisko, obvyklý pobyt alebo sídlo v cudzine, je v prípade, ak si neurčila procesného zástupcu s bydliskom v Poľsku, povinná určiť si zástupcu na doručovanie písomností v Poľsku.
2. Ak nie je určený zástupca na doručovanie písomností, ponechajú sa súdne písomnosti adresované tejto strane v súdnom spise a považujú sa za doručené. Strana o tom musí byť poučená pri prvom doručení. Okrem toho musí byť strana poučená o tom, že má právo vyjadriť sa k návrhu na začatie konania a predložiť písomné vyjadrenia, ako aj o tom, komu môže udeliť plnomocenstvo.“
II – Analýza
16. Otázka, ktorú položil Sąd Rejonowy w Koszalinie, si vyžaduje preskúmanie zlučiteľnosti § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku s právom Únie z dvoch hľadísk. Na jednej strane je potrebné preskúmať, či je fikcia doručenia v prípade, ak si strana neurčí zástupcu, prípustná z hľadiska nariadenia č. 1393/2007, najmä jeho článku 1. Na druhej strane je potrebné overiť, či je sporné ustanovenie zlučiteľné so zásadou zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti stanovenou v článku 18 ZFEÚ.
17. V záujme prehľadnosti svojej analýzy preskúmam tieto dva aspekty otázky samostatne.
A – Preskúmanie sporného ustanovenia z hľadiska článku 1 nariadenia č. 1393/2007
18. Podľa článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa toto nariadenie uplatní, „keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila“.
19. Nariadenie č. 1393/2007, ktoré bolo prijaté na základe článku 61 písm. c) ES, ktorý oprávňuje Radu, aby prijala opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach, iba v prípade, ak ide o opatrenia s „cezhraničnými dopadmi“, sa uplatní len v prípade medzinárodného doručovania, a nie v prípade vnútroštátneho doručovania.
20. Vzhľadom na to, že článok 1 tohto nariadenia nestanovuje, v ktorých prípadoch sa písomnosť „má“ odoslať do cudziny, aby sa tam doručila, vzniká otázka, či toto nariadenie ponecháva na každý členský štát, aby určil, kedy sa má písomnosť odoslať do cudziny na účely doručenia, alebo či sa naopak uplatní vždy, keď sa adresa osoby, ktorej sa má doručovaná písomnosť doručiť, nachádza v inom členskom štáte.
1. Tvrdenia účastníkov konania
21. Žalovaní vo veci samej, ako aj poľská a talianska vláda sa vyjadrujú v prospech prvej alternatívy, pričom tvrdia, že v súlade so zásadou procesnej autonómie nariadenie č. 1393/2007 upravuje len doručovanie vyžadované vnútroštátnymi procesnými predpismi.
22. Poľská vláda a talianska vláda ďalej uvádzajú, že v práve Únie existujú podobné povinnosti týkajúce sa určenia zástupcu na doručovanie písomností.(13)
23. Poľská vláda sa navyše domnieva, že inštitút zástupcu na doručovanie písomností upravený poľským právom sleduje tie isté ciele účinnosti a rýchlosti súdnych konaní, aké sleduje nariadenie č. 1393/2007.
24. Manželia Alderovci, portugalská vláda a Európska komisia naopak podporujú druhú alternatívu, pričom tvrdia, že pravidlá doručovania stanovené nariadením č. 1393/2007 sa použijú, pokiaľ má strana, ktorej sa má písomnosť doručiť, bydlisko v inom členskom štáte a jej adresa je známa.
25. Manželia Alderovci zastávajú názor, že vnútroštátna poľská norma tým, že toto nariadenie uplatňuje iba v prípade prvého doručenia, bráni pohybu súdnych písomností v Spoločenstve, hoci článok 14 uvedeného nariadenia pripúšťa doručovanie písomností prostredníctvom poštových služieb.
26. Portugalská vláda sa na základe článku 26 posledného odseku nariadenia č. 1393/2007 takisto domnieva, že ustanovenia poľského Občianskeho súdneho poriadku sa môžu uplatniť len na občanov, ktorí majú bydlisko v treťom štáte, ktorý nie je členským štátom Únie, keďže povinnosť odoslania na základe tohto nariadenia sa týka len skutočnosti, že bydlisko, obvyklý pobyt alebo sídlo jednej zo strán sa nenachádza v členskom štáte, v ktorom bola podaná žaloba, čo prepožičiava veci cezhraničný charakter bez ohľadu na to, čo stanovuje vnútroštátne procesné právo.
27. Komisia, ktorá sa tiež domnieva, že povinnosť určiť si zástupcu v Poľsku nie je v súlade s nariadením č. 1393/2007, a uvádza, že zlučiteľnosť § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku s právom Únie je predmetom dialógu s poľskými orgánmi v nadväznosti na petíciu adresovanú Parlamentu(14), venuje prevažnú časť svojich pripomienok preskúmaniu zlučiteľnosti tohto ustanovenia s článkom 18 ZFEÚ. Tvrdí, že povinnosť určiť si zástupcu v Poľsku je s týmto článkom nezlučiteľná, keďže predstavuje nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, lebo sa vo všeobecnosti týka štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí v mnohých prípadoch nemajú bydlisko, obvyklý pobyt alebo sídlo v Poľsku.
2. Posúdenie
28. V súlade so stanoviskom manželov Alderovcov, portugalskej vlády a Komisie sa domnievam, že sankcionovať fikciou doručenia skutočnosť, že strana, ktorá má bydlisko v cudzine, si neurčí zástupcu na doručovanie písomností s bydliskom v Poľsku, nie je v súlade s nariadením č. 1393/2007.
29. Toto nariadenie zrušuje a nahrádza nariadenie č. 1348/2000, ktoré vychádza z Dohovoru vypracovaného na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych alebo obchodných veciach v členských štátoch Európskej únie(15). Dohovor z roku 1997, ktorého cieľom bolo vypracovať nástroj, ktorý mal zjednodušiť a zrýchliť postupy odosielania súdnych a mimosúdnych písomností medzi členskými štátmi, nenadobudol platnosť, lebo nebol ratifikovaný pred nadobudnutím platnosti Amsterdamskej zmluvy.
30. Hoci dohovor z roku 1997 zahŕňal určité inovácie(16), najmä s cieľom väčšmi rešpektovať práva strán, nadväzoval na Haagsky dohovor z 15. novembra 1965 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach(17), ktorý stanovuje mechanizmus administratívnej spolupráce umožňujúci doručenie písomnosti prostredníctvom ústredného orgánu povereného prijímaním a vybavovaním žiadostí. Okrem toho článok IV protokolu pripojeného k Bruselskému dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach(18), zmenenému a doplnenému Dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva(19), stanovil ako fakultatívny spôsob odosielania súdnych písomností doručovanie medzi ministerskými úradníkmi.
31. Haagsky dohovor z roku 1965 sa považuje za nezáväzný v tom zmysle, že sa uplatní len vtedy, keď sa má podľa vnútroštátneho práva štátu sídla súdu písomnosť odoslať do cudziny na účely doručenia. Praktická príručka o fungovaní tohto dohovoru vypracovaná Stálou kanceláriou Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného(20) uvádza, že z praxe zmluvných štátov „na prvý pohľad vyplýva až na niekoľko výnimiek nezáväznosť [uvedeného] dohovoru“(21), avšak s poľutovaním ďalej uvádza, že na úplné dosiahnutie cieľa spočívajúceho v zabezpečení toho, aby bol adresát skutočne oboznámený s doručovanou písomnosťou, mal byť Haagsky dohovor z roku 1965 začlenený do vnútroštátneho práva a sám určovať podmienky platného doručenia, čo údajne bolo jediným prostriedkom na vylúčenie fiktívnych spôsobov doručovania, ako je doručenie prokurátorovi.
32. Domnievam sa však, že rozsiahly vývoj, ktorým táto oblasť neskôr prešla, najmä pokiaľ ide o jej prevedenie do práva Spoločenstva, si vyžaduje nový výklad vzťahov medzi právnou úpravou, ktorá v súčasnosti vyplýva z nariadenia č. 1393/2007, a vnútroštátnymi procesnými predpismi.
33. Je totiž potrebné zohľadniť vývoj cieľov pripisovaných politike Únie v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach a vôľu vytvoriť európsky justičný priestor, ktorého cieľom je jednak zaručiť voľný pohyb súdnych a mimosúdnych písomností a jednak chrániť základné práva.
34. Teraz sa budem zaoberať postupne týmito dvoma neoddeliteľnými cieľmi.
35. Nariadenie č. 1393/2007 je v prvom rade súčasťou vytvárania európskeho justičného priestoru, v ktorom musí byť zaručený voľný pohyb súdnych a mimosúdnych písomností.
36. Ako Súdny dvor rozhodol vo svojich rozsudkoch z 8. novembra 2005, Leffler(22), a z 25. júna 2009, Roda Golf & Beach Resort(23), cieľ Amsterdamskej zmluvy vytvoriť „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti“, ktorý Európskemu spoločenstvu dáva „novú dimenziu“, a prenos režimu umožňujúceho prijatie opatrení patriacich do oblasti súdnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničným prvkom zo Zmluvy EÚ do Zmluvy o ES preukazujú vôľu členských štátov „zakotviť“ takéto opatrenia v právnom poriadku Únie.(24)
37. Toto „zakotvenie“ dáva systému cezhraničného doručovania, ktorý prispieva k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zaručením voľného pohybu súdnych a mimosúdnych písomností, nový význam.
38. Vôľa vybudovať európsky justičný priestor navyše viedla normotvorcu Únie k prekročeniu postupu jednoduchej koordinácie vnútroštátnych postupov postupným zavádzaním osobitných postupov Spoločenstva určených na rýchlejšie a účinnejšie urovnanie cezhraničných sporov, ako je európsky exekučný titul pre nesporné nároky(25), ako aj európske konanie o platobnom rozkaze(26) a európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.(27)
39. Hoci tieto nové nástroje nezjednocujú spôsoby doručovania na európskej úrovni, zavádzajú minimálne pravidlá, vzhľadom na ktoré tak nariadenie č. 805/2004, ako aj nariadenie č. 1896/2006 stanovujú, že spôsob doručenia založený na právnej fikcii nemožno považovať za dostatočný.(28)
40. Hoci sa tradične vychádzalo z toho, že vykonávanie procesných úkonov na území členského štátu narúša suverenitu štátov, tieto jednotlivé nariadenia prostredníctvom zavedenia týchto minimálnych pravidiel postupne – aj keď len v obmedzenej miere – upúšťajú od niektorých znakov tejto suverenity, keďže stanovujú uskutočňovanie priameho cezhraničného doručovania poštou(29) bez toho, aby priznávali členským štátom možnosť namietať proti tomuto spôsobu odoslania. Na rozdiel od Haagskeho dohovoru z roku 1965, ktorý stanovuje, že dožiadaný štát môže namietať proti priamemu zaslaniu súdnych písomností osobám, ktoré sa nachádzajú na jeho území(30), nariadenie č. 1393/2007 neumožňuje členskému štátu, na území ktorého má príjemca bydlisko, vylúčiť toto zaslanie a dokonca ani spresniť podmienky jeho používania.(31)
41. Vytvorenie európskeho justičného priestoru je po druhé neoddeliteľné od všeobecného cieľa Únie práva, ktorým je ochrana základných práv.
42. Cieľom tohto nového priestoru je najmä podporovať procesné záruky, ktoré sú súčasťou práva na spravodlivý proces, ako vyplýva z článku 47 druhého odseku Charty základných práv Európskej únie a z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, a zároveň ich zosúladiť s požiadavkami rýchlosti a efektívnosti civilného súdnictva.
43. V nadväznosti na zasadnutie Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999 a na Haagsky program prijatý v roku 2004 Európska rada v Štokholmskom programe prijatom v roku 2010(32) vyhlásila, že hlavným cieľom politiky v oblasti občianskeho práva procesného je, aby hranice medzi členskými štátmi už nepredstavovali prekážku riešenia občianskoprávnych sporov alebo začatia súdneho konania ani výkonu rozhodnutí v občianskych veciach. Európska rada tiež vyhlásila, že treba uprednostniť zavedenie mechanizmov určených na uľahčenie prístupu k spravodlivosti, aby občania mohli uplatniť svoje práva kdekoľvek v Únii. Priamym cieľom budovania „Európy práva a spravodlivosti“,(33) ktorá prekračuje tradičnú justičnú spoluprácu, je teda reagovať na potreby osôb podliehajúcich súdnej právomoci.(34)
44. Zavedenie účinných spôsobov doručovania pritom patrí medzi procesné záruky spravodlivého procesu. Európsky súd pre ľudské práva totiž konštatuje, že „právo na súd“ a zásada rovnosti zbraní, ktoré sú súčasťami spravodlivého procesu a ktoré „sa týkajú celého procesného práva zmluvných štátov…, sa uplatňujú aj v osobitnej oblasti doručovania súdnych písomností účastníkom konania“(35) a že povinnosť zmluvných štátov „usporiadať svoj justičný systém tak, aby ich súdy mohli zaručiť každému právo na konečné rozhodnutie sporov týkajúcich sa jeho práv a povinností občianskoprávnej povahy v primeranej lehote…, si vyžaduje aj zavedenie účinných postupov doručovania, ktoré umožnia zabezpečiť včasné oznámenie termínu pojednávania účastníkom konania“.(36)
45. Vo svojom rozsudku z 8. mája 2008, Weiss und Partner(37), Súdny dvor, ktorý konštatoval, že výklad nariadenia č. 1348/2000 nemožno vyňať z kontextu vývoja v oblasti súdnej spolupráce v občianskych veciach, do ktorej toto nariadenie patrí, zdôraznil ochranu práva na obranu, pričom – analogicky s riešením stanoveným pre výklad nariadenia č. 44/2001 – poukázal na to, že ciele zlepšiť a zrýchliť doručovanie písomností sledované nariadením č. 1348/2000 „nemožno dosiahnuť tým, že sa akýmkoľvek spôsobom oslabí právo na obranu“, ktoré „je odvodené od práva na spravodlivé súdne konanie, zakotveného v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,“ a „je základným právom, ktoré je súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zaručuje“.(38)
46. Viaceré ustanovenia nariadenia č. 1393/2007 svedčia o vôli vytvoriť systém doručovania súdnych písomností spôsobilý zaručiť právo na spravodlivý proces. Systém dvojakého dátumu, ktorý umožňuje v prípade, keď sa má písomnosť doručiť v stanovenej lehote, zohľadniť právo odosielajúceho členského štátu na určenie dátumu vo vzťahu k navrhovateľovi a zároveň zohľadniť právo prijímajúceho členského štátu vo vzťahu k adresátovi písomnosti, zodpovedá úsiliu zabezpečiť rovnováhu medzi záujmami strán. Ochrana adresáta písomnosti je zabezpečená jeho možnosťou odmietnuť prevzatie písomnosti, ak nie je preložená do jazyka, ktorému rozumie, alebo do úradného jazyka prijímajúceho členského štátu, povinnosťou súdu prerušiť konanie, keď sa odporca nedostaví, ako aj tým, že odporca môže využiť odpustenie dôsledkov uplynutia odvolacej lehoty, ak sa oneskorene dozvedel o konaní a ak na svoju obhajobu uviedol skutočnosti, ktoré zjavne spochybňujú vecnú stránku návrhu.
47. Cieľ ochrany práva na obranu, na ktorom bolo založené už nariadenie č. 1348/2000, je navyše posilnený zmenami tohto predpisu zavedenými nariadením č. 1393/2007, ktoré napríklad zlepšuje informovanosť adresáta tým, že stanovuje povinnosť písomne mu oznámiť na vzorovom tlačive, že môže odmietnuť doručovanú písomnosť prevziať, ak nie je vyhotovená v jazyku, ktorému rozumie, alebo v úradnom jazyku prijímajúceho členského štátu,(39) a posilňuje istotu prevzatia písomnosti tým, že stanovuje doporučený list s doručenkou alebo iným rovnocenným dokladom ako spôsob doručovania prostredníctvom poštových služieb(40).
48. Vzhľadom na tieto ciele je potrebné nariadenie č. 1393/2007 vykladať s prihliadnutím na požiadavku jednotného uplatňovania jeho ustanovení. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že hoci Komisia najprv predložila návrh smernice s cieľom premeniť dohovor z roku 1997 na nástroj Spoločenstva(41), nasledovala odlišný názor Parlamentu, ktorý navrhol prijať nariadenie(42), s cieľom zaručiť „rýchle, jasné a jednotné vykonanie“ nových ustanovení.(43) Tento výber nariadenia ako nástroja na vytvorenie tohto systému namiesto smernice svedčí o úsilí normotvorcu Únie dosiahnuť „priamu použiteľnosť“ ustanovení nariadenia č. 1393/2007 a „ich jednotné uplatňovanie“.(44)
49. Podľa môjho názoru sa doručenie súdnej písomnosti musí nevyhnutne uskutočniť v súlade s požiadavkami tohto nariadenia, pokiaľ má osoba, ktorej sa má písomnosť doručiť, bydlisko v inom členskom štáte.
50. Tento výklad je podporený tak znením, ako aj cieľmi a všeobecnou štruktúrou uvedeného nariadenia.
51. Po prvé nasvedčuje tomu doslovný výklad článku 1 nariadenia č. 1393/2007. Hoci článok 1 ods. 1 tohto nariadenia je nejednoznačný, keďže neuvádza, v ktorých prípadoch sa súdna alebo mimosúdna písomnosť „má“ odoslať z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila, toto ustanovenie treba vykladať v spojení s článkom 1 ods. 2 uvedeného nariadenia, ktorý stanovuje, že toto nariadenie „sa neuplatní, ak nie je známa adresa osoby, ktorej sa má písomnosť doručiť“. Vzhľadom na to, že neexistencia známeho bydliska adresáta je jediným prípadom, v ktorom je uplatnenie nariadenia č. 1393/2007 výslovne vylúčené, možno z toho a contrario vyvodiť, že toto nariadenie sa uplatní vo všetkých prípadoch, keď má adresát známu adresu, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte.
52. Po druhé domnievam sa, že ak by sa umožnilo každému členskému štátu, aby naďalej uplatňoval vnútroštátne ustanovenia, ktoré stanovujú fikciu doručenia, keď sa adresát zdržiava v inom členskom štáte, viedlo by to k ohrozeniu cieľov voľného pohybu písomností a ochrany základných práv. Treba osobitne zdôrazniť, že zaradenie pravidiel o doručovaní súdnych písomností medzi zložky spravodlivého procesu, ktorých cieľom je zaručiť pre navrhovateľa právo na prístup k súdu a pre odporcu právo byť včas informovaný o predmete a dôvode návrhu, aby sa mohol brániť, si vyžaduje zákaz akéhokoľvek spôsobu fiktívneho doručenia, ktoré má za následok odňatie ochranných pravidiel obsiahnutých v nariadení č. 1393/2007 stranám. Fikcia doručenia by mohla mať pritom napríklad za následok zbavenie odporcu s bydliskom v inom členskom štáte možnosti odmietnuť prevziať písomnosť, ktorou sa začína konanie, ak nie je preložená do jazyka, ktorému rozumie, alebo do úradného jazyka prijímajúceho členského štátu.(45)
53. Po tretie zo všeobecnej štruktúry nariadenia č. 1393/2007 vyplýva, že systém doručovania, ktorý toto nariadenie stanovuje, má zabezpečiť skutočné a účinné prevzatie súdnej písomnosti jej adresátom, čo predstavuje spoločný menovateľ rôznych spôsobov doručovania, ktoré majú členské štáty k dispozícii. Z tohto hľadiska nemožno pripustiť čisto fiktívne doručenie, ktoré vyplýva z právnej domnienky odvodenej zo založenia písomností do súdneho spisu. Na rozdiel od toho, čo tvrdí poľská vláda, sa tiež domnievam, že procesný nástroj, ktorým je fikcia doručenia založením do súdneho spisu, môže byť porovnávaný s mechanizmami odosielania písomností zavedenými týmto nariadením.
54. V konečnom dôsledku skutočnosť, že vnútroštátne právo uplatniteľné na spor vo veci samej stanovuje v oblasti doručovania súdnych písomností domnienku, ktorá nevyžaduje doručenie na mieste skutočného bydliska strany, ktorá sa zdržiava v cudzine, podľa môjho názoru odporuje tak zneniu, ako aj cieľu a všeobecnej štruktúre nariadenia č. 1393/2007 a zbavuje toto nariadenie potrebného účinku tým, že obchádza systém doručovania súdnych písomností stanovený týmto nariadením.
55. Rozsudok z 15. marca 2012, G(46), tento výklad potvrdzuje.
56. V tomto rozsudku, v ktorom išlo o otázku zlučiteľnosti ustanovenia nemeckého Občianskeho súdneho poriadku (Zivilprozessordnung) stanovujúceho doručenie písomnosti, ktorou sa začalo konanie, keď je adresa žalovaného neznáma, verejnou vyhláškou s právom Únie, Súdny dvor stanovil podmienky, za ktorých možno vydať rozsudok pre zmeškanie proti žalovanému, ktorého miesto pobytu nebolo možné zistiť a ktorému bola písomnosť, ktorou sa začína konanie, doručená vyhláškou v súlade s vnútroštátnym právom. Hoci uvedený rozsudok bol vydaný za okolností konania vo veci samej, na ktoré sa nariadenie č. 1393/2007 nevzťahovalo, keďže adresa osoby, ktorej sa mala písomnosť doručiť, nebola známa(47), z jeho preskúmania vyplývajú dva závery, ktoré sú relevantné na zodpovedanie prejednávanej prejudiciálnej otázky.
57. Prvým z týchto záverov je, že miera voľnej úvahy priznaná členským štátom na stanovenie procesnoprávnych noriem, ktoré sa uplatňujú na žaloby podané na ich súdoch, je nevyhnutne obmedzená povinnosťou dodržiavať právo Únie. Súdny dvor totiž uviedol, že „hoci v prípade neexistencie systematickej úpravy vnútroštátnych konaní právom Únie prislúcha členským štátom, aby v rámci svojej procesnej autonómie stanovili procesnoprávne normy, ktoré sa uplatňujú na žaloby podané na ich súdoch, tieto normy nesmú byť v rozpore s právom Únie“(48).
58. Druhým záverom, ktorý vyplýva z preskúmania uvedeného rozsudku, je, že spôsob doručovania, ktorého cieľom nie je umožniť adresátovi skutočne prevziať písomnosť, ako je doručenie vyhláškou, možno pripustiť iba v prípade, ak adresa osoby, ktorej sa má písomnosť doručiť, nie je známa a ak prebehli všetky prieskumy, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil jej pobyt.(49) Z toho a contrario vyplýva, že keď je adresa osoby, ktorej sa má písomnosť doručiť, známa, písomnosť sa musí doručiť na túto adresu.
59. Záver, že nariadenie č. 1393/2007 bráni takej fikcii doručenia, akú stanovuje sporné vnútroštátne ustanovenie, však naráža na tri námietky, ktoré by som chcel teraz vyvrátiť.
60. Prvá námietka vznesená proti tomuto riešeniu vyplýva z § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku, ktorý síce stanovuje fikciu doručenia, ale tiež stanovuje, že pri prvom doručení sa strany poučia o tom, že si musia určiť zástupcu, a o možnosti požiadať o oslobodenie od súdnych poplatkov a určenie procesného zástupcu.
61. Domnievam sa však, že toto upozornenie nemôže odôvodniť odchýlku od ustanovení nariadenia č. 1393/2007 a umožniť fikciu doručenia, ktorá nezodpovedá požiadavkám spravodlivého procesu. Okrem toho, že poľská vláda uvádza, že prvé doručenie sa na základe tohto nariadenia vykonáva len „najčastejšie“, z čoho vyplýva, že sa na základe neho nevykonáva systematicky, sa domnievam, že pôvodne poskytnutá informácia nezaručuje kontradiktórny priebeh konania a v dôsledku toho nemôže nahradiť neexistenciu neskoršieho doručenia súdnych písomností.
62. Ak by sa pripustila fikcia doručenia pod zámienkou, že adresát bol upozornený na svoju povinnosť určiť si zástupcu na doručovanie písomností, nebolo by to navyše v súlade so zásadou lojálnej spolupráce a zásadou vzájomnej dôvery, ktoré si vyžadujú, aby všetky súdne písomnosti, ktoré sa majú doručiť adresátovi, ktorý má bydlisko v inom členskom štáte, boli doručené v súlade so systémom vytvoreným nariadením č. 1393/2007.
63. Druhá námietka je založená na odôvodnení 8 nariadenia č. 1393/2007, ktoré stanovuje, že toto nariadenie by sa nemalo vzťahovať na doručovanie písomností splnomocnenému zástupcovi strany v tom členskom štáte, v ktorom sa uskutočňuje konanie, a to bez ohľadu na miesto pobytu tejto strany.
64. Domnievam sa však, že táto výnimka, ktorá je navyše uvedená len v odôvodnení bez toho, aby bola prebratá alebo vyjadrená v konkrétnom článku, sa má vykladať doslovne a okrem určenia procesného zástupcu sa môže týkať len dobrovoľného určenia adresy na doručovanie písomností vyplývajúceho z prejavu vôle, ktorým sa osobe, ktorej adresa sa určí na doručovanie písomností, priznáva oprávnenie preberať doručované súdne písomnosti.
65. Ani tretiu námietku, založenú na existencii ustanovení práva Únie, ktoré stanovujú určenie adresy na doručovanie písomností, nepovažujem za relevantnejšiu.
66. Je síce pravda, že tak nariadenie č. 44/2001, ako aj nariadenie č. 2201/2003 ukladajú strane, ktorá žiada o výkon rozsudku vydaného v určitom členskom štáte v inom členskom štáte, povinnosť uviesť adresu na doručovanie písomností v obvode súdu, na ktorý podal návrh, alebo ak právny poriadok členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, neupravuje určenie adresy na doručovanie písomností, určiť si procesného zástupcu.
67. Nie je mi však jasné, ako by existencia tohto režimu, ktorý sa odchyľuje od všeobecných pravidiel vyplývajúcich z nariadenia č. 1393/2007, na európskej úrovni mohla oprávňovať členské štáty, aby zaviedli alebo ponechali vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku pravidlá cezhraničného doručovania, ktoré by nahrádzali systém doručovania stanovený týmto nariadením, hoci by boli splnené podmienky uplatnenia tohto nariadenia.
68. Okrem toho požiadavka určenia adresy na doručovanie písomností, ktorá je vlastná konaniu o vyhlásenie vykonateľnosti a ktorej účelom je uľahčiť tak oznámenie rozhodnutia o návrhu navrhovateľovi, ako aj uplatnenie prostriedku nápravy účastníkom, proti ktorému sa výkon žiada, sa prirodzene vzťahuje bez rozdielu na každého občana Únie bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť.
69. Napokon poukazujem na to, že hoci dôsledky, ktoré vyplývajú z porušenia pravidiel týkajúcich sa určenia adresy na doručovanie písomností, určuje právo členského štátu, v ktorom sa o výkon žiada, Súdny dvor obmedzil mieru voľnej úvahy členských štátov, keď rozhodol, že „stanovená sankcia nemôže… ani spochybniť platnosť rozsudku o vyhlásení vykonateľnosti, ani umožniť, aby došlo k porušeniu práv účastníka, proti ktorému sa výkon vedie“(50).
70. Tvrdenie vychádzajúce z rokovacieho poriadku je podľa môjho názoru úplne irelevantné, keďže tento text nie je porovnateľný s nástrojom harmonizácie vnútroštátnych právnych predpisov, ktorým je nariadenie č. 1393/2007. Kvôli úplnosti dodávam, že uvedenie adresy na doručovanie stanovenej v článku 38 ods. 2 rokovacieho poriadku je len nepovinné (51) a že sa okrem toho v prípade, ak strana neuviedla adresu na doručovanie písomností alebo súhlasil s doručovaním písomností technickými komunikačnými prostriedkami, písomnosti dotknutej strane doručujú doporučenou poštovou zásielkou adresovanou jeho splnomocnenému zástupcovi alebo advokátovi.
71. Na základe týchto dôvodov som dospel k záveru, že sporné ustanovenie treba považovať za nezlučiteľné s nariadením č. 1393/2007. Bez ohľadu na jeho prípadné medzery a nedostatky, najmä pokiaľ ide o pravidlá doručovania prostredníctvom poštových služieb(52), toto nariadenie predstavuje tak významný posun, ako aj nevyhnutnú podmienku vytvorenia európskeho justičného priestoru, v rámci ktorého „procesná fosília“(53), ktorou je fikcia doručenia založením do súdneho spisu, nemá miesto.
72. V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že článok 1 nariadenia č. 1393/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje, že súdne písomnosti určené strane, ktorá má bydlisko, obvyklý pobyt alebo sídlo v inom členskom štáte, sa zakladajú do súdneho spisu, v dôsledku čoho sa považujú za doručené, ak si uvedená strana neurčila zástupcu na doručovanie písomností s bydliskom v členskom štáte, v ktorom prebieha súdne konanie.
73. Vyššie uvedené úvahy postačujú na zodpovedanie otázky vnútroštátneho súdu. Pre prípad, ak by sa Súdny dvor nestotožnil s výkladom nariadenia č. 1393/2007, ktorý navrhujem, však považujem za užitočné v krátkosti preskúmať otázku z hľadiska článku 18 ZFEÚ.
B – Preskúmanie sporného ustanovenia z hľadiska článku 18 ZFEÚ
74. Rovnako ako manželia Alderovci, portugalská vláda a Komisia sa domnievam, že povinnosť určenia adresy na doručovanie písomností porušuje zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti stanovenú článkom 18 ZFEÚ.
75. Dôsledkom tejto zásady v rámci európskeho justičného priestoru je povinnosť dodržiavať rovnosť zaobchádzania so všetkými občanmi Únie bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť a miesto bydliska. Európska rada na svojom zasadnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999 zdôraznila, že „občan môže požívať slobodu len v skutočnom priestore spravodlivosti, kde sa každý môže obrátiť na súdy a orgány všetkých členských štátov tak ľahko ako vo svojej vlastnej krajine“.
76. Súdny dvor opakovane rozhodol, že vnútroštátna norma občianskeho práva procesného, podľa ktorej sa pri podaní žaloby musí zložiť zábezpeka na zaplatenie prípadných trov konania (cautio judicatum solvi), nemôže byť diskriminačná voči osobám, ktorým právo Únie priznáva právo na rovnosť zaobchádzania.(54)
77. Súdny dvor vo svojom rozsudku z 10. februára 1994, Mund & Fester(55), konštatoval, že vnútroštátne procesné ustanovenie, ktoré pre rozsudok, ktorý sa má vykonať v inom členskom štáte, povoľuje obstavenie majetku len z dôvodu, že výkon sa bude musieť uskutočniť v cudzine, zatiaľ čo pre rozsudok, ktorý sa má vykonať v tuzemsku, ho povoľuje len z dôvodu, že je pravdepodobné, že výkon bude inak zmarený alebo podstatne sťažený, predstavuje skrytú formu diskriminácie, ktorá nie je odôvodnená objektívnymi okolnosťami.
78. Vzhľadom na tieto rozhodnutia sa domnievam, že procesné ustanovenie, ktoré ukladá stranám s bydliskom v inom členskom štáte povinnosť určiť si zástupcu na doručovanie súdnych písomností v členskom štáte, v ktorom prebieha súdne konanie, odporuje zásade zákazu diskriminácie.
79. Hoci – ako poznamenáva poľská vláda – § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku nestanovuje priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, keďže sa uplatní vo všetkých prípadoch, keď má strana bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť bydlisko v inom členskom štáte, nič to nemení na tom, že – ako správne uvádza Komisia – toto ustanovenie sa uplatní najmä na štátnych príslušníkov iných členských štátov, ktorí najčastejšie nemajú bydlisko alebo obvyklý pobyt v Poľsku, skôr ako na poľských občanov.
80. Okrem toho tvrdenie poľskej vlády, že fikcia doručenia nie je diskriminačná, keďže rovnaká sankcia je v § 136 ods. 2 poľského Občianskeho súdneho poriadku stanovená vo vzťahu k strane s bydliskom v Poľsku, je podľa môjho názoru nepresné. Na rozdiel od strany s bydliskom v cudzine totiž strana s bydliskom v Poľsku nie je povinná určiť si zástupcu na doručovanie písomností. Sankcia spočívajúca vo fiktívnom doručení jej hrozí iba v osobitnom prípade, keď neinformovala súd o zmene svojho bydliska alebo sídla v priebehu konania.
81. Dôvody, ktoré uvádza poľská vláda na podporu povinnosti určenia adresy na doručovanie v Poľsku, a to najmä potreba zabezpečiť účinný priebeh súdneho konania, podľa môjho názoru nemôžu odôvodniť zachovanie tejto povinnosti, keďže cieľom nariadenia č. 1393/2007 je práve uľahčiť a zrýchliť cezhraničné zasielanie stanovením rôznych spôsobov odosielania písomností.
82. V dôsledku toho sa domnievam, že § 11355 poľského Občianskeho súdneho poriadku je diskriminačný z hľadiska článku 18 ZFEÚ.
III – Návrh
83. Navrhujem, aby Súdny dvor na otázku, ktorú položil Sąd Rejonowy w Koszalinie, odpovedal takto:
Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch („doručovanie písomností“) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje, že súdne písomnosti určené strane, ktorá má bydlisko, obvyklý pobyt alebo sídlo v inom členskom štáte, sa zakladajú do súdneho spisu, v dôsledku čoho sa považujú za doručené, ak si uvedená strana neurčila zástupcu na doručovanie písomností s bydliskom v členskom štáte, v ktorom prebieha súdne konanie.