UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
zo 4. júna 2012 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Verejné zmluvy na dodanie tovaru – Verejné obstarávanie – Digitalizácia čiernohorského verejnoprávneho vysielania – Rozhodnutie o uzavretí verejnej zmluvy prijaté delegáciou Únie v Čiernej Hore – Nedostatok postavenia žalovanej – Neprípustnosť“
Vo veci T‑395/11,
Elti d.o.o., so sídlom v Gornjej Radgone (Slovinsko), v zastúpení: N. Zidar Klemenčič, advokát,
žalobkyňa,
proti
Delegácii Európskej únie v Čiernej Hore, v zastúpení: pôvodne N. Bertolini, splnomocnený zástupca, neskôr J. Stuyck a A.‑M. Vandromme, advokáti,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia vedúceho delegácie Únie v Čiernej Hore z 21. marca 2011 o zamietnutí ponuky žalobkyne na uzavretie zmluvy na dodanie zariadení určených na digitalizáciu čiernohorského verejnoprávneho vysielania a zároveň o uzavretí uvedenej zmluvy s inou spoločnosťou a subsidiárne návrh na náhradu škody,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory L. Truchot, sudcovia M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa) a A. Popescu,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 14. septembra 2010 bolo v Dodatku k Úradnému vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ 2010/S 178‑270613) pod značkou EuropeAid/129435/C/SUP/ME uverejnené oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania týkajúce sa projektu s názvom „Podpora pre digitalizáciu čiernohorského verejnoprávneho vysielania – Dodávka zariadenia, Čierna Hora“, ktorý smeroval k uzavretiu zmluvy na dodanie zariadenia. Toto oznámenie obsahovalo nasledujúcu zmienku: „Verejný obstarávateľ: Európska únia, zastúpená Delegáciou Európskej únie v Čiernej Hore v mene a na účet prijímajúcej krajiny Čiernej Hory.“
2 Financovanie dotknutého projektu je súčasťou rozhodnutia Komisie Európskych spoločenstiev z 20. augusta 2009 o prijatí národného programu pre Čiernu Horu v rámci nástroja predvstupovej pomoci (NPP), ktorý má pomôcť pri transformácii a posilnení inštitúcií v roku 2009, ktorého prílohy obsahujú zoznam projektov zahŕňajúci aj projekt, ktorý je predmetom tohto konania. Právnym základom tohto rozhodnutia Komisie je nariadenie Rady (ES) č. 1085/2006 zo 17. júla 2006, ktorým sa ustanovuje nástroj predvstupovej pomoci (Ú. v. EÚ L 210, s. 82).
3 Súčasťou vykonania uvedeného programu bolo podpísanie zmluvy o financovaní zo strany Komisie, ktorá bola zastúpená vedúcim delegácie, a vlády Čiernej Hory v dňoch 18. októbra a 6. novembra 2009.
4 Žalobkyňa Elti d.o.o., spoločnosť založená podľa slovinského práva, predložila 15. novembra 2010 v rámci vyššie uvedeného konania ponuku.
5 Delegácia Únie v Čiernej Hore listom z 13. decembra 2010 informovala žalobkyňu jednak o zamietnutí jej ponuky z dvoch dôvodov technickej povahy a jednak o skutočnosti, že verejné obstarávanie bolo zrušené z dôvodu, že žiadny z uchádzačov nespĺňal v plnom rozsahu podmienky verejného obstarávania.
6 Delegácia Únie v Čiernej Hore listom z 26. januára 2011 vyzvala žalobkyňu, aby sa zúčastnila na rokovacom konaní týkajúcom sa toho istého projektu pod značkou EuropeAid/129435/C/SUP/ME‑NP, a spresnila, že pôvodná zadávacia dokumentácia zostáva pre potreby tohto rokovacieho konania v celom rozsahu platná.
7 Delegácia Únie v Čiernej Hore listom z 22. februára 2011 požiadala žalobkyňu o objasnenie deviatich bodov týkajúcich sa technickej časti jej novej ponuky predloženej 10. februára 2011, pričom žalobkyňa tak urobila listom z 24. februára 2011.
8 Žalobkyňa listom z 23. marca 2011 poslala delegácii Únie v Čiernej Hore dopyt, aby sa oboznámila s rozhodnutím, ktoré bolo prijaté v rokovacom konaní.
9 Delegácia Únie v Čiernej Hore listom z 11. mája 2011 žalobkyňu informovala:
„Pre vašu informáciu konanie ešte stále prebieha, a preto v tejto chvíli nemôžeme oznámiť žiadne ďalšie informácie. O konečnom rozhodnutí Vás však určite budeme čoskoro informovať.“
10 Žalobkyňa 27. mája 2011 dostala od delegácie Únie v Čiernej Hore list z 21. marca 2011, v ktorom ju delegácia informovala, že jej ponuka bola zamietnutá, lebo „jej technická spôsobilosť“ nebola považovaná za dostatočnú na to, aby mohla splniť viaceré kritériá uvedené v zadávacej dokumentácii, a že zmluva bola uzavretá so spoločnosťou Eurotel SpA na sumu vo výške 1 420 046 eur.
11 Žalobkyňa listom zo 6. júna 2011 určenom delegácii Únie v Čiernej Hore spochybnila rozhodnutie z 21. marca 2011 a požiadala delegáciu, aby zrušila svoje „nesprávne“ rozhodnutie a aby vybrala žalobkyňu ako dodávateľa v dotknutom verejnom obstarávaní.
12 Delegácia Únie v Čiernej Hore listom zo 16. júna 2011 žalobkyni oznámila:
„Ďakujeme Vám za Váš list doručený 6. júna 2011. V tomto liste sú položené viaceré otázky, ktoré si vyžadujú preskúmanie, na ktorom v súčasnosti pracujeme. Podľa oddielu 2.4.15 praktického sprievodcu postupmi pri verejných zákazkách v rámci vonkajšej činnosti [Európskeho spoločenstva] máte nárok na odpoveď do 45 dní odo dňa prijatia Vášho listu naším pracoviskom.“
13 Delegácia Únie v Čiernej Hore listom z 18. júla 2011 žalobkyňu informovala, že neexistuje dôvod na preskúmanie alebo na zmenu rozhodnutia výboru, ktorý považoval ponuku za technicky nespôsobilú, a preto ju zamietol.
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júla 2011 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
15 Samostatným podaním v ten istý deň žalobkyňa podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom navrhovala, aby predseda Všeobecného súdu nariadil odklad výkonu rozhodnutia delegácie Únie v Čiernej Hore o zamietnutí jej ponuky a o uzavretí verejnej zmluvy s iným uchádzačom, ako aj odklad výkonu predmetnej zmluvy na dodanie tovaru, ak už bola táto zmluva uzavretá.
16 Žalobkyňa a delegácia Únie v Čiernej Hore vyjadreniami z 22. augusta 2011 odpovedali na otázku položenú Všeobecným súdom, ktorá sa týkala postavenia delegácie ako žalovanej v konaní o nariadení predbežného opatrenia a v konaní vo veci samej.
17 Uznesením z 30. septembra 2011 bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný žalobkyňou zamietnutý a o trovách konania sa malo rozhodnúť vo veci samej.
18 Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 26. októbra 2011 delegácia Únie v Čiernej Hore vzniesla námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobkyňa predložila k tejto námietke svoje pripomienky 15. decembra 2011.
19 Žalobkyňa vo svojej žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil, že delegácia Únie v Čiernej Hore porušila smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132), najmä jej článok 2 a článok 30 ods. 3,
– zrušil rokovacie konanie v rozsahu, v akom v ňom uvedená delegácia neuplatnila zásadu rovnosti zaobchádzania a tým neposkytla žalobkyni možnosť opraviť alebo vysvetliť svoju ponuku,
– zrušil rozhodnutie o uzavretí zmluvy prijaté po skončení rokovacieho konania, ktorým tá istá delegácia zamietla jej ponuku a uzavrela zmluvu s Eurotelom,
– v prípade, ak zmluva na dodanie tovaru už bola uzavretá, vyhlásil túto zmluvu za celkom neplatnú,
– zaviazal delegáciu Únie v Čiernej Hore na zaplatenie sumy vo výške 10 000 eur ako trov konania podľa článku 87 rokovacieho poriadku vrátane trov konania prípadných vedľajších účastníkov konania.
Subsidiárne, v prípade, ak zmluva už bola vykonaná, alebo v prípade, ak rozhodnutie už nemôže byť zrušené:
– vyhlásil, že uvedená delegácia porušila smernicu 2004/18 a najmä jej článok 2 a článok 30 ods. 3,
– zaviazal uvedenú delegáciu, aby žalobkyni zaplatila náhradu škody vo výške 172 541,56 eura ako odškodnenie za stratu, ktorá vznikla v rámci tohto konania,
– zaviazal tú istú delegáciu na náhradu trov konania a na zaplatenie celkovej sumy vo výške 10 000 eur ako trov konania podľa článku 87 rokovacieho poriadku vrátane trov konania prípadných vedľajších účastníkov konania.
20 Delegácia Únie v Čiernej Hore vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu o neplatnosť za neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania oboch účastníkov konania.
21 Žalobkyňa vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd vznesenú námietku neprípustnosti zamietol ako nedôvodnú a nepreukázanú a aby „uznal, že podľa rozhodnutia Rady z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní Európskej služby pre vonkajšiu činnosť žalovaná zastupuje Európsku úniu v Čiernej Hore vo verejnom obstarávaní pod značkou EuropeAid/129435/C/SUP/ME‑NP z 21. marca 2011, a preto je právoplatným účastníkom konania v tejto veci“.
Právny stav
22 Podľa článku 114 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania žiada, aby Všeobecný súd rozhodol o neprípustnosti pred prejednaním veci samej, žiadosť sa ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania, pokiaľ Všeobecný súd nerozhodne inak.
23 V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieva, že vec je dostatočne objasnená a nie je potrebné začať ústnu časť konania.
24 Delegácia Únie v Čiernej Hore tvrdí, že v rámci tohto konania nemôže mať postavenie žalovanej z dôvodu, že nemá postavenie samostatného orgánu a v prejednávanej veci takýmto spôsobom nekonala.
25 V tejto súvislosti treba pripomenúť znenie článku 263 ods. 1 ZFEÚ, ktorý stanovuje:
„Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky okrem odporúčaní a stanovísk a preskúmava aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Tiež preskúmava zákonnosť aktov orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám.“
26 Z tohto ustanovenia vyplýva, že žaloba o neplatnosť môže byť podaná aj proti aktom niektorých menovaných inštitúcií, ale takisto aj proti aktom „orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie“, pokiaľ ide o akty, ktoré majú záväzné právne účinky.
27 Zo znenia článku 263 ods. 1 ZFEÚ ani z judikatúry súdov Únie, ktorá vyplýva z rozsudku Súdneho dvora z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, nazývaného „Les Verts“ (294/83, Zb. s. 1339), preto nie je možné vyvodiť, ako to robí žalobkyňa, že akýkoľvek subjekt alebo štruktúra, ktorá patrí do rámca organizačnej schémy Únie alebo funguje v ňom, môžu byť na základe tejto samotnej skutočnosti považované za orgán, úrad alebo agentúru Únie v zmysle už citovaného článku.
28 Skutočnosť, že rozhodnutie o neuzavretí zmluvy so žalobkyňou môže byť považované za akt, ktorý jej spôsobuje ujmu tým, že závažným spôsobom mení jej právne postavenie, nemusí znamenať, že orgán, ktorý uvedený akt vydal, má spôsobilosť brániť jeho zákonnosť na súde Únie.
29 S ohľadom na ustanovenia upravujúce postavenie dotknutého subjektu treba totiž preveriť, či tento subjekt disponuje dostatočnou právnou spôsobilosťou, aby mohol byť považovaný za samostatný orgán Únie a aby mu bolo priznané postavenie žalovaného.
30 Pokiaľ ide o delegácie Únie, článok 221 ZFEÚ ich upravuje týmto spôsobom:
„1. Delegácie Únie v tretích krajinách a pri medzinárodných organizáciách zabezpečujú zastupovanie Únie.
2. Delegácie Únie podliehajú vedeniu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku…“.
31 Rozhodnutie Rady 2010/427/EÚ z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (Ú. v. EÚ L 201, s. 30, ďalej len „rozhodnutie z 26. júla 2010“), prijaté podľa článku 27 ods. 3 ZEÚ, vo svojom článku 1 stanovuje:
„…
2. ESVČ, ktorej sídlo je v Bruseli, je funkčne nezávislý orgán Európskej únie oddelený od Generálneho sekretariátu Rady a od Komisie a disponuje právomocami potrebnými na výkon svojich úloh a plnenie svojich cieľov.
3. ESVČ podlieha právomoci vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku…
4. ESVČ sa skladá z ústrednej správy a delegácií Únie v tretích krajinách a pri medzinárodných organizáciách.“
32 Článok 5 rozhodnutia z 23. júla 2010 s názvom „Delegácie Únie“ obsahuje nasledujúce ustanovenia:
„1. Rozhodnutie o otvorení alebo zatvorení delegácie prijíma vysoký predstaviteľ po dohode s Radou a Komisiou.
2. Každá delegácia Únie podlieha právomoci vedúceho delegácie.
…
3. Vedúci delegácie dostáva pokyny od vysokého predstaviteľa a ESVČ a zodpovedá za ich plnenie.
V oblastiach, v ktorých Komisia vykonáva právomoci zverené zmluvami, môže pokyny delegáciám vydávať v súlade s článkom 221 ods. 2 ZFEÚ aj Komisia, pričom za ich plnenie celkovo zodpovedá vedúci delegácie.
4. Vedúci delegácie čerpá v súlade s nariadením o rozpočtových pravidlách operačné úvery vo vzťahu k projektom Únie v príslušnej tretej krajine, ak ho tým poverí Komisia.
…
8. Vedúci delegácie má právomoc zastupovať Úniu v krajine, v ktorej je delegácia akreditovaná, najmä pokiaľ ide o uzatváranie zmlúv a účasť na súdnych konaniach.
…“
33 V prvom rade žalobkyňa uvádza, že na základe tejto novej právnej úpravy vyplývajúcej z Lisabonskej zmluvy, ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, sa delegácie Komisie zmenili na delegácie Únie, ktoré sú nezávislými hráčmi disponujúcimi právnou subjektivitou.
34 Samotná skutočnosť, že delegácie do budúcnosti už nezastupujú výlučne Komisiu, ale celú Úniu, nie je dostatočná na to, aby bolo delegácii Únie v Čiernej Hore priznané postavenie žalovanej.
35 Po prvé treba poukázať na to, že z článku 221 ZFEÚ a z rozhodnutia z 26. júla 2010 vyplýva, že delegácia Únie v Čiernej Hore je neoddeliteľnou súčasťou hierarchickej a funkčnej štruktúry Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) a je iba jej oddelením, aj keď ESVČ je jednoznačne ustanovená ako samostatný orgán Únie, ktorý má právnu subjektivitu nevyhnutnú na výkon svojich úloh. Tieto zistenia boli napokon učinené samotnou žalobkyňou v jej písomnostiach.
36 V uznesení z 30. júna 2011, Technoprocess/Komisia a delegácia Únie v Maroku (T‑264/09, neuverejnené v Zbierke, bod 70), sa Všeobecný súd oprel práve o skutočnosť, že delegácie Komisie boli pripojené k poslednej uvedenej (ESVČ) a boli od nej závislé, a na základe toho dospel k záveru o nedostatku ich právnej subjektivity a o neprípustnosti žaloby namierenej proti delegácii Komisie v tretej krajine.
37 Po druhé okrem tejto organickej spojitosti s ESVČ rozhodnutie z 26. júla 2010 odhaľuje funkčnú podriadenosť delegácií Únie a konkrétnejšie vedúcich delegácií vo vzťahu ku Komisii, a to v rámci vykonávania rozpočtu Únie.
38 Osobitný vzťah medzi vedúcimi delegácie Únie a Komisiou je presne opísaný v nariadení Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74, ďalej len „rozpočtové pravidlá“), ktoré muselo byť zmenené a doplnené v dôsledku založenia ESVČ predovšetkým kvôli potrebe „zabezpečiť kontinuitu fungovania delegácií Únie, najmä však kontinuitu a efektívnosť v riadení vonkajšej pomoci poskytovanej prostredníctvom delegácií“ podľa znenia odôvodnenia 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1081/2010 z 24. novembra 2010, ktorými sa menia a dopĺňajú rozpočtové pravidlá, pokiaľ ide o ESVČ (Ú. v. EÚ L 311, s. 9).
39 Článok 51 druhý odsek rozpočtových pravidiel stanovuje, že „Komisia však môže delegovať svoje právomoci týkajúce sa čerpania prevádzkových rozpočtových prostriedkov z vlastného oddielu rozpočtu na vedúcich delegácií Únie“, a že „pokiaľ vedúci delegácií Únie konajú ako subdelegovaní povoľujúci úradníci Komisie, uplatňujú pravidlá Komisie pre plnenie rozpočtu a mali by mať rovnaké úlohy, povinnosti a zodpovednosť ako ktorýkoľvek iný subdelegovaný povoľujúci úradník Komisie“.
40 Článok 59 rozpočtových pravidiel stanovuje, že „povoľujúci úradníci vymenovaní delegovaním alebo subdelegovaním môžu konať iba v medziach ustanovených právnym aktom o delegovaní alebo subdelegovaní“, a že „pokiaľ vedúci delegácií Únie konajú ako povoľujúci úradníci vymenovaní subdelegovaním v súlade s druhým odsekom článku 51, podliehajú Komisii ako inštitúcii zodpovednej za stanovenie, výkon, kontrolu a hodnotenie ich úloh a povinností ako povoľujúcich úradníkov vymenovaných subdelegovaním“, Komisia zároveň o tejto skutočnosti informuje vysokého predstaviteľa.
41 Z článku 60a rozpočtových pravidiel vyplýva, že vedúci delegácií Únie, ktorí konajú ako povoľujúci úradníci vymenovaní subdelegovaním, sú povinní predkladať správu príslušnému povoľujúcemu úradníkovi vymenovanému delegovaním týkajúcu sa najmä vykonávania operácií, ktoré im boli subdelegované, a zároveň odpovedať na každú žiadosť príslušného delegovaného povoľujúceho úradníka Komisie.
42 Podľa znenia článku 85 rozpočtových pravidiel vedúci delegácií Únie, ktorí konajú ako povoľujúci úradníci vymenovaní subdelegovaním, „podliehajú kontrolnej právomoci vnútorného audítora Komisie, pokiaľ ide o finančné hospodárenie, ktoré im bolo subdelegované“.
43 Ďalej treba poukázať na to, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1080/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok úradníkov Európskych spoločenstiev a podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov týchto Spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 311, s. 1) do tohto služobného poriadku začlenilo nový článok 96, ktorého druhý odsek stanovuje, že „úradník ESVČ, ktorý musí v rámci svojich pracovných povinností vykonávať úlohy, ktorými ho poverila Komisia, prijíma v súvislosti s týmito úlohami pokyny od Komisie v súlade s článkom 221 ods. 2 [ZFEÚ]“.
44 Vzhľadom na vyššie uvedené ustanovenie je potrebné predpokladať, že delegácie Únie môžu hrať úlohu v asistovaní Komisii pri plnení rozpočtu Únie na miestnej úrovni, konkrétnejšie pri vykonávaní finančných projektov v rámci programov vonkajšej pomoci Únie.
45 Táto pomoc, ktorá je súčasťou subdelegácie v prospech vedúceho delegácie, sa vykonáva pod prísnou kontrolou Komisie, ktorá je podľa článkov 317 a 319 ZFEÚ zodpovedná za vykonávanie rozpočtu a podľa článku 51 rozpočtových pravidiel má právomoc vziať späť udelenú delegáciu.
46 Z článku 221 ZFEÚ, z rozhodnutia z 26. júla 2010 a z príslušných vyššie uvedených ustanovení rozpočtových pravidiel vyplýva, že právne postavenie delegácií Únie sa vyznačuje dvojitou organickou a funkčnou závislosťou od ESVČ a Komisie, ktorá neumožňuje považovať ich za orgán v zmysle článku 263 ZFEÚ.
47 Tento záver nemôže spochybniť ani znenie článku 5 ods. 8 rozhodnutia z 26. júla 2010 zdôraznené žalobkyňou, ktoré stanovuje, že vedúci delegácie má právomoc zastupovať Úniu v krajine, v ktorej je delegácia akreditovaná, konkrétne na účely uzatvárania zmlúv a na účely konania na súde.
48 Toto ustanovenie pripomína len to, že delegácia nekoná vo vlastnom mene a na svoj účet a priznáva zodpovednej osobe iba takú právnu subjektivitu, ktorá je prísne vymedzená pre dané územie a ktorá je nevyhnutná na plnenie vlastných potrieb prevádzky delegácie.
49 V tejto súvislosti treba pripomenúť znenie článku 274 ZFEÚ, podľa ktorého „s výnimkou právomoci, ktorú Súdnemu dvoru priznávajú zmluvy, spory, ktorých je Únia zúčastnenou stranou, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci súdov členských štátov,“ a článok 335 ZFEÚ, podľa ktorého:
„v každom členskom štáte požíva Únia najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Únia môže najmä nadobúdať alebo scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a môže vystupovať pred súdmi. V takom prípade zastupuje Úniu Komisia. Únia je však zastúpená aj každou z inštitúcií na základe ich administratívnej autonómie v záležitostiach týkajúcich sa ich fungovania.“
50 Okrem toho článok 5 ods. 8 rozhodnutia z 26. júla 2010 nemožno skúmať izolovane. Nie je možné ho oddeliť a treba ho vykladať vo svetle celej právnej úpravy, ktorú tvorí článok 221 ZFEÚ, rozhodnutie z 26. júla 2010 v celom svojom rozsahu a príslušné ustanovenia rozpočtových pravidiel.
51 V druhom rade žalobkyňa uvádza, že delegácia Únie v Čiernej Hore vždy vystupovala ako zástupkyňa Únie, ktorá má plné právomoci konať v jej mene. Zdôrazňuje, že sporné verejné obstarávanie bolo uverejnené v mene verejného obstarávateľa tvoreného Úniou zastúpenou jej delegáciou v Čiernej Hore, že všetka korešpondencia a rozhodnutia týkajúce sa predmetného verejného obstarávania boli prijaté tým istým orgánom, a to delegáciou v osobe svojho vedúceho, pričom o Komisii a ESVČ nebola v žiadnom z týchto dokumentov ani zmienka.
52 Je potrebné pripomenúť, že žalobkyňa žiada najmä zrušenie rozhodnutia vedúceho delegácie Únie v Čiernej Hore z 21. marca 2011 o zamietnutí jej ponuky na uzavretie zmluvy na dodanie zariadenia určeného na digitalizáciu čiernohorského verejnoprávneho vysielania a zároveň o uzavretí tejto zmluvy s inou spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva.
53 Ako už bolo uvedené, financovanie predmetného projektu je súčasťou rozhodnutia K(2009) 6420.
54 Súčasťou vykonania národného programu pre Čiernu Horu prijatého týmto rozhodnutím bolo podpísanie zmluvy o financovaní zo strany Komisie, ktorá bola zastúpená vedúcim delegácie, a vlády Čiernej Hory, 18. októbra a 6. novembra 2009.
55 Článok 2 uvedenej zmluvy stanovuje vykonanie národného programu pre Čiernu Horu Komisiou v rámci NPP, ktorý má pomôcť pri transformácii a posilnení inštitúcií v roku 2009 na centralizovanom základe podľa článku 53 ods. 1 písm. a) rozpočtových pravidiel.
56 Po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1081/2010 článok 53a rozpočtových pravidiel stanovuje, že „keď Komisia plní rozpočet centralizovane, realizačné úlohy vykonáva buď priamo prostredníctvom svojich útvarov alebo prostredníctvom delegácií Únie v súlade s druhým odsekom článku 51, alebo nepriamo v súlade s ustanoveniami článkov 54 až 57“.
57 Je opodstatnené pripomenúť, že podľa článku 51 druhého odseku rozpočtových pravidiel Komisia môže delegovať svoje právomoci týkajúce sa čerpania prevádzkových rozpočtových prostriedkov z vlastného oddielu rozpočtu na vedúcich delegácií Únie a že v tomto prípade vedúci delegácií Únie uplatňujú pravidlá Komisie pre plnenie rozpočtu a mali by mať rovnaké úlohy, povinnosti a zodpovednosť ako ktorýkoľvek iný subdelegovaný povoľujúci úradník Komisie.
58 Pokiaľ však ide o žalobné dôvody týkajúce sa NPP, Komisia pristúpila k subdelegácii právomocí, ako to vyplýva z aktu subdelegácie poskytnutého vedúcemu delegácie Únie v Čiernej Hore z 18. apríla 2011 a nahrádzajúceho akt zo 7. júla 2010, ktorý bol prijatý pred rozhodnutím z 26. júla 2010.
59 Táto situácia je konkrétnym prejavom nevyhnutnosti zabezpečiť kontinuitu fungovania delegácií Únie a najmä kontinuitu a efektívnosť v riadení vonkajšej pomoci delegáciami, o ktorej sa zmieňuje odôvodnenie 7 nariadenia č. 1081/2010.
60 List, ktorým Generálne riaditeľstvo Komisie pre rozšírenie udelilo svoj súhlas so žiadosťou vedúceho delegácie Únie v Čiernej Hore o povolenie začať rokovacieho konanie v rámci predmetného verejného obstarávania, je okrem toho príkladom pokynov, ktoré môžu byť udelené vedúcemu delegácie.
61 Hoci žalobkyňa nepopiera, že rozhodnutie o zamietnutí jej ponuky bolo prijaté vedúcim delegácie Únie v Čiernej Hore konajúcim ako subdelegovaný povoľujúci úradník, napriek tomu tvrdí, že nejde o akt pochádzajúci od Komisie alebo od vysokého predstaviteľa.
62 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že akty prijaté na základe delegovaných právomocí sa bežne pripisujú delegujúcej inštitúcii, ktorej prislúcha brániť na súde predmetný akt (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1957, Algera a i./Zhromaždenie, 7/56 a 3/57 až 7/57, Zb. s. 81, 113; zo 17. júla 1959, Snupat/Vysoký úrad, 32/58 a 33/58, Zb. s. 275, 298, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. februára 1998, DIR International Film a i./Komisia, T‑369/94 a T‑85/95, Zb. s. II‑357, body 52 a 53). Akty Európskeho úradu pre boj proti podvodom, ktoré sú napadnuteľné, sa tak pripisujú Komisii (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, Zb. s. II‑1173, bod 66, a uznesenie predsedu Všeobecného súdu z 15. marca 2010, GL2006 Europe/Komisia OLAF, T‑435/09 R, neuverejnené v Zbierke, body 14 až 16).
63 Toto riešenie sa predovšetkým vzťahuje na delegovanie podpisu (rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, body 11 až 14) a ako v prejednávanej veci na prípad subdelegácie.
64 Za týchto okolností je opodstatnené sa domnievať, že akty, ktoré prijal vedúci delegácie Únie v Čiernej Hore konajúci ako subdelegovaný povoľujúci úradník Komisie v rámci konania týkajúceho sa zmluvy na dodanie tovaru pod značkou EuropeAid/129435/C/SUP/ME-NP, neumožňujú priznať tejto delegácii postavenie žalovanej a sú v tomto prípade pripísateľné Komisii.
65 Úvahy žalobkyne o význame zamestnancov delegácie Únie v Čiernej Hore, znenie oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania ani neexistencia akceptácie postavenia žalovanej v konaní o nariadení predbežného opatrenia zo strany Komisie alebo ESVČ nie sú spôsobilé spochybniť vyššie uvedený záver.
66 V treťom rade sa žalobkyňa odvoláva na rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008 Sogelma/EAO (T‑411/06, Zb. s. II‑2771), aby mohla dospieť k záveru, že námietka neprípustnosti vznesená delegáciou Únie v Čiernej Hore má byť zamietnutá.
67 V tomto rozsudku sa Súd prvého stupňa domnieval, že má právomoc rozhodnúť o žalobe namierenej proti Európskej agentúre pre obnovu (EAO) a smerujúcej k zrušeniu rozhodnutí týkajúcich sa verejného obstarávania na práce a organizácie nového verejného obstarávania.
68 Treba však poukázať na to, že situácia delegácií Únie nie je v nijakom prípade porovnateľná so situáciou EAO vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Sogelma/EAO, už citovaný v bode 66 vyššie.
69 Na podporu svojho rozhodnutia Súd prvého stupňa totiž v bodoch 3 a 50 uviedol, že EAO je orgán Spoločenstva, ktorému bola právna subjektivita výslovne priznaná nariadením Rady (ES) č. 2667/2000 z 5. decembra 2000 o Európskej agentúre pre obnovu (Ú. v. ES L 306, s. 7; Mim. vyd. 11/034, s. 308) a ktorý je oprávnený na základe poverenia Komisiou uskutočňovať programy pomoci Spoločenstva najmä v prospech Srbska a Čiernej Hory.
70 Táto situácia sa nezhoduje so situáciou delegácie Únie v Čiernej Hore, ktorá koná v rámci priameho centralizovaného riadenia uvedeného v článku 53a rozpočtových pravidiel, a nie nepriameho riadenia ako v prípade EAO.
71 Súd prvého stupňa okrem toho vzal do úvahy skutočnosť, že podľa článku 13 ods. 2 a článku 13a ods. 3 nariadenia č. 2667/2000 prislúcha EAO povinnosť brániť sa na súde Únie v sporoch týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti a v sporoch týkajúcich sa rozhodnutí, ktoré prijala podľa článku 8 nariadenia (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).
72 Takáto spôsobilosť vystupovať na súde zjavne chýba, pokiaľ ide o delegácie Únie.
73 Zo súhrnu predchádzajúcich úvah vyplýva, že delegácia Únie v Čiernej Hore nemôže byť považovaná za orgán, úrad alebo agentúru Únie a nemôže jej byť priznané postavenie žalovanej.
74 Z toho vyplýva, že žaloba, ktorú proti nej podala žalobkyňa, je neprípustná, pokiaľ ide o návrh na zrušenie formulovaný vo veci samej, ako aj návrh na náhradu škody prednesený subsidiárne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. decembra 1992, SGEEM a Etroy/EIB, C‑370/89, Zb. s. I‑6211, bod 16).
75 V dôsledku toho treba túto žalobu zamietnuť.
O trovách
76 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania, vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia, v súlade s návrhom delegácie Únie v Čiernej Hore v konaní o nariadení predbežného opatrenia, ako aj v konaní vo veci samej.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Elti d.o.o. je povinná nahradiť trovy konania vrátane trov konania o nariadení predbežného opatrenia.
V Luxemburgu 4. júna 2012