Spojené veci C‑558/18 a C‑563/18
Miasto Łowicz
proti
Skarb Państwa – Wojewoda Łódzki
a
Prokurator Generalny
proti
VX a i.
(návrhy na začatie prejudiciálneho konania,
ktoré podali Sąd Okręgowy w Łodzi a Sąd Okręgowy w Warszawie)
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 26. marca 2020
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Právny štát – Účinná súdna ochrana v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie – Zásada nezávislosti súdnictva – Disciplinárny režim uplatniteľný na vnútroštátnych sudcov – Právomoc Súdneho dvora – Článok 267 ZFEÚ – Prípustnosť – Výklad potrebný na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať svoj rozsudok – Pojem“
1. Právo Európskej únie – Zásady – Právo na účinnú súdnu ochranu – Zásada nezávislosti sudcov – Rozsah
(Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ; článok 267 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47 druhý odsek a článok 51 ods. 1)
(pozri body 32 – 36, 59)
2. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Všeobecné alebo hypotetické otázky – Chýbajúca spojitosť medzi sporom vo veci samej a ustanovením práva Únie uvedeným v prejudiciálnych otázkach – Neprípustnosť
(Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ; článok 267 ZFEÚ)
(pozri body 45, 49, 51 – 53, 60 a výrok)
3. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Právomoci vnútroštátnych súdov – Rozsah – Vnútroštátna právna úprava, ktorá pod hrozbou disciplinárnych opatrení bráni súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni položiť prejudiciálne otázky alebo na nich zotrvávať – Neprípustnosť
(Článok 267 ZFEÚ)
(pozri body 56, 57)
Zhrnutie
Súdny dvor vyhlásil za neprípustné dva návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa poľských opatrení z roku 2017, ktoré zavádzajú režim disciplinárneho konania voči sudcom
Skutočnosť, že vnútroštátny sudca položil prejudiciálnu otázku, ktorá sa ukáže ako neprípustná, však nemôže viesť k disciplinárnym konaniam voči nemu
V rozsudku Miasto Łowicz a Prokurator Generalny (spojené veci C‑558/18 a C‑563/18) z 26. marca 2020 Súdny dvor zasadajúci ako veľká komora vyhlásil za neprípustné návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré predložili Krajský súd Lodž (Poľsko) a Krajský súd Varšava (Poľsko). Týmito dvomi návrhmi sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú Súdneho dvora na súlad novej poľskej právnej úpravy, ktorá upravuje disciplinárny režim sudcov, s právom jednotlivcov na účinnú súdnu ochranu zaručeným článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ.
Prvá vec (C‑558/18) sa týka sporu medzi mestom Łowicz v Poľsku a Štátnou pokladnicou v súvislosti so žiadosťou o zaplatenie verejných dotácií. Vnútroštátny súd spresnil, že je pravdepodobné, že rozhodnutie, ktoré sa v danej veci prijme, bude pre štátnu pokladnicu nepriaznivé. Druhá vec (C‑563/18) sa týka trestného konania začatého proti trom osobám za trestné činy, ktorých sa dopustili v rokoch 2002 a 2003, pričom vnútroštátny súd im bude musieť priznať mimoriadne zníženie trestu z dôvodu, že páchatelia spolupracovali s orgánmi činnými v trestnom konaní a priznali vytýkané skutky. Oba návrhy na začatie prejudiciálneho konania poukazujú na obavy, že proti samosudcovi, ktorý je zodpovedný za každú z vecí, sa začne disciplinárne konanie v dôsledku takýchto rozhodnutí. Vnútroštátne súdy poukazujú na nedávne legislatívne reformy v Poľsku, ktoré vedú k spochybneniu objektivity a nestrannosti disciplinárnych konaní voči sudcom a ohrozujú nezávislosť poľských súdov. Predovšetkým zdôrazňujú právomoc značného vplyvu zverenú v súčasnosti ministrovi spravodlivosti v disciplinárnych konaniach voči sudcom všeobecných súdov a podčiarkujú neexistenciu primeraných záruk spojených s touto právomocou. Podľa vnútroštátnych súdov takto koncipované disciplinárne konania priznávajú zákonodarným a výkonným orgánom prostriedok ako vytesniť sudcov, ktorých rozhodnutia sa im nehodia, a ako týmto spôsobom ovplyvniť súdne rozhodnutia, ktoré majú vydať.
Po tom, čo Súdny dvor potvrdil svoju právomoc vykladať článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, vyjadril sa k prípustnosti týchto dvoch návrhov na začatie prejudiciálneho konania. V tejto súvislosti najprv pripomenul, že podľa článku 267 ZFEÚ požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke musí byť „nevyhnutné“ na to, aby umožnilo vnútroštátnemu súdu „vydať svoj rozsudok“. Zároveň spresnil, že v súlade s výkladom tohto ustanovenia uskutočneným Súdnym dvorom prejudiciálne konanie predovšetkým predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého súdy majú zohľadniť rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní. Súdny dvor, ktorý vyzdvihuje dôležitosť svojej úlohy v rámci návrhov na začatie prejudiciálneho konania, a to úlohy pomáhať vnútroštátnemu súdu pri vyriešení konkrétneho sporu, ktorý prejednáva, následne konštatoval, že musí existovať spojitosť medzi týmto sporom a ustanoveniami práva Únie, o ktorých výklad sa žiada. Táto spojitosť musí byť taká, aby tento výklad bol objektívne nevyhnutný na rozhodnutie, ktoré musí vnútroštátny súd prijať.
V predmetnej veci Súdny dvor konštatoval po prvé, že spory vo veci samej nemajú žiadnu spojitosť s právom Únie, a najmä s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ktorého sa týkajú prejudiciálne otázky. Z tohto dôvodu Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátne súdy nemajú uplatniť toto právo s cieľom správne meritórne rozhodnúť v uvedených veciach samých. Po druhé Súdny dvor pripomína, že už rozhodol, že prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu procesných ustanovení práva Únie, ktoré je dotknutý vnútroštátny súd povinný uplatniť na vydanie svojho rozsudku, sú prípustné(1), o takýto prípad však nejde pri otázkach položených v rámci oboch prejednávaných vecí. Po tretie Súdny dvor uviedol, že sa nezdá, že by odpoveď na tieto otázky mohla vnútroštátnym súdom poskytnúť výklad práva Únie, ktorý by im umožnil rozhodnúť o procesných otázkach vnútroštátneho práva predtým, ako budú môcť rozhodnúť o merite sporov vo veciach samých(2). V dôsledku toho Súdny dvor rozhodol, že z návrhov na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by medzi ustanovením práva Únie uvedeným v prejudiciálnych otázkach a spormi vo veciach samých existovala spojitosť, ktorá by zabezpečila nevyhnutnosť požadovaného výkladu na to, aby vnútroštátne súdy mohli na základe záverov vyplývajúcich z takéhoto výkladu prijať svoje rozsudky. Preto dospel k záveru, že položené otázky majú všeobecnú povahu a z tohto dôvodu návrhy na začatie prejudiciálneho konania musia byť vyhlásené za neprípustné.
Napokon Súdny dvor pripomenul, že nie je prípustné, aby vnútroštátne ustanovenia vystavovali vnútroštátnych sudcov disciplinárnym konaniam z dôvodu, že predložili Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania(3). Takáto vyhliadka disciplinárnych konaní by totiž mohla ohroziť účinný výkon možnosti dotknutých vnútroštátnych sudcov obrátiť sa na Súdny dvor a výkon funkcií súdov poverených uplatňovaním práva Únie, ktoré im zverujú Zmluvy. Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že absencia vystavenia takýmto disciplinárnym konaniam alebo sankciám predstavuje okrem iného inherentnú záruku ich nezávislosti.