ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 23. novembra 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Smernica 2001/29/ES – Článok 2 písm. e) – Vysielacie organizácie – Právo na rozmnožovanie záznamov vysielaní – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Primeraná kompenzácia – Ujma spôsobená vysielacím organizáciám – Rovnosť zaobchádzania – Vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje vysielacie organizácie z nároku na primeranú kompenzáciu“
Vo veci C‑260/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landgericht Erfurt (Krajinský súd Erfurt, Nemecko) z 31. marca 2022 a doručený Súdnemu dvoru 19. apríla 2022, ktorý súvisí s konaním:
Seven.One Entertainment Group GmbH
proti
Corint Media GmbH,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Arabadžiev, sudcovia T. von Danwitz, P. G. Xuereb, A. Kumin a I. Ziemele (spravodajkyňa),
generálny advokát: A. M. Collins,
tajomník: K. Hötzel, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. marca 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Seven.One Entertainment Group GmbH, v zastúpení: C. Masch a W. Raitz von Frentz, Rechtsanwälte,
– Corint Media GmbH, v zastúpení: O. Fiss a M. von Albrecht, Rechtsanwälte,
– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, J. Heitz a M. Hellmann, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci R. Guizzi, avvocato dello Stato,
– rakúska vláda, v zastúpení: G. Eberhard, F. Koppensteiner a G. Kunnert, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: G. von Rintelen a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 13. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Seven.One Entertainment Group GmbH (ďalej len „Seven.One“), vysielacou organizáciou, a spoločnosťou Corint Media GmbH, organizáciou kolektívnej správy, vo veci zaplatenia „primeranej kompenzácie“ podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 4, 9, 31, 35 a 38 smernice 2001/29 znejú:
„(4) Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie vrátane infraštruktúry sietí a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu rovnako v oblasti zabezpečenia obsahu, ako aj v oblasti informačných technológií a všeobecnejšie v širokej škále priemyselných a kultúrnych odvetví. Tým sa zabezpečí zamestnanosť a podporí sa vytváranie nových pracovných miest.
…
(9) Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za integrálnu súčasť vlastníctva.
…
(31) Je potrebné zabezpečiť primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany. Existujúce výnimky a obmedzenia práv ustanovené členskými štátmi sa musia prehodnotiť vo vzťahu k novému elektronickému prostrediu. Existujúce rozdiely vo výnimkách a obmedzeniach vzťahujúcich sa na niektoré obmedzené činnosti majú priamy negatívny účinok na fungovanie vnútorného trhu s autorskými právami a s nimi súvisiacimi právami. Tieto rozdiely by sa mohli ľahko stať výraznejšími vo vzťahu k ďalšiemu rozvoju cezhraničného využívania diel a k cezhraničným aktivitám. Z dôvodu zabezpečenia správneho fungovania vnútorného trhu, je potrebné harmonickejšie definovať tieto výnimky a obmedzenia. Stupeň ich harmonizácie musí vychádzať z ich dopadu na plynulé fungovanie vnútorného trhu[.]
…
(35) V niektorých prípadoch výnimiek alebo obmedzení musia byť nositelia práv primerane odškodnení, aby sa im dostatočne vynahradilo [nositelia práv dostať primeranú kompenzáciu, aby boli vhodne odškodnení za – neoficiálny preklad] používanie ich chránených diel alebo iných predmetov ochrany. Keď sa stanovuje forma, podrobné úpravy a možná úroveň vhodnej kompenzácie [takejto primeranej kompenzácie – neoficiálny preklad], treba zohľadniť osobitné podmienky každého prípadu. Pri posudzovaní týchto podmienok je hodnotným kritériom možné poškodenie nositeľa práv vyplývajúce [hodnotiacim kritériom možná ujma spôsobená nositeľom práv vyplývajúca – neoficiálny preklad] z daného aktu. V prípadoch, keď nositelia práv už dostali platby nejakou inou formou, napríklad ako súčasť licenčného poplatku, nemusí byť potrebná žiadna osobitná alebo samostatná platba. Úroveň vhodnej [primeranej – neoficiálny preklad] kompenzácie by mala v plnej miere zohľadňovať stupeň používania technologických ochranných opatrení uvedených v tejto smernici. V niektorých situáciách, keď je ujma nositeľa práv minimálna, nemusí vzniknúť žiadna povinnosť platby.
…
(38) Členské štáty musia mať možnosť poskytnúť výnimku alebo obmedzenie v súvislosti s právom rozmnožovania pre niektoré druhy rozmnožovania zvukového, vizuálneho a audiovizuálneho materiálu na súkromné použitie, ktoré sú doplnené vhodnou [primeranou – neoficiálny preklad] kompenzáciou. Sem môžu patriť úvodné alebo pokračujúce systémy odmeňovania ako kompenzácie za ujmu nositeľom práv [Takáto výnimka môže zahŕňať zavedenie alebo zachovanie systémov odmeňovania určených na poskytnutie náhrady nositeľom práv za spôsobenú ujmu – neoficiálny preklad]. Napriek tomu, že rozdiely medzi uvedenými systémami odmeňovania ovplyvňujú fungovanie vnútorného trhu, uvedené rozdiely, vzhľadom na analógovú súkromnú reprodukciu, by nemali mať významnejší dopad na rozvoj informačnej spoločnosti. Súkromné digitálne kopírovanie bude pravdepodobne oveľa rozšírenejšie a má väčší ekonomický dopad. Preto je potrebné náležite zohľadniť rozdiely medzi digitálnym a analógovým súkromným kopírovaním a v niektorých ohľadoch treba medzi nimi rozlišovať.“
4 Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Právo rozmnožovania“, stanovuje:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam;
b) pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;
c) pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;
d) pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;
e) pre vysielajúce [vysielacie – neoficiálny preklad] organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.“
5 Článok 5 uvedenej smernice, nazvaný „Výnimky a obmedzenia“, v odsekoch 2 a 5 spresňuje:
„2. Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:
…
b) vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu, v ktorej sa zohľadní uplatnenie alebo neuplatnenie technologických opatrení uvedených v článku 6 na dotknuté dielo alebo predmet ochrany;
…
5. Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“
Nemecké právo
6 Ustanovenie § 53 ods. 1 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a s ním súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1273), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „UrhG“), stanovuje:
„Fyzická osoba je oprávnená vyhotoviť si jednotlivé rozmnoženiny diela na súkromné použitie na akomkoľvek nosiči pod podmienkou, že neslúžia priamo alebo nepriamo na komerčné účely a na ich vyhotovenie sa nepoužije zjavne protiprávne vyrobená alebo verejne sprístupnená predloha. Osoba oprávnená na vyhotovovanie rozmnožením smie rozmnoženiny vyhotoviť aj prostredníctvom inej osoby, pokiaľ k tomu dôjde bez odmeny alebo ide o rozmnožovanie na papieri alebo podobnom nosiči pomocou akéhokoľvek fotografického postupu alebo iného postupu s podobným účinkom.“
7 Podľa § 54 ods. 1 UrhG:
„Ak je vzhľadom na povahu diela možné očakávať, že bude rozmnožované v súlade s § 53 ods. 1 alebo 2 alebo v súlade s § 60a až 60f, autor diela má voči výrobcovi zariadení a pamäťových nosičov, ktorých typ sa sám alebo v spojení s inými zariadeniami, pamäťovými nosičmi alebo príslušenstvom používa na vyhotovenie takýchto rozmnoženín, právo na vyplatenie primeranej odmeny.“
8 Ustanovenie § 87 UrhG znie:
„1. Vysielatelia majú výlučné právo
…
(2) vyhotovovať obrazové alebo zvukové záznamy svojho vysielania, vyhotovovať fotografie svojho vysielania, ako aj rozmnožovať a šíriť obrazové a zvukové záznamy alebo fotografie, s výnimkou nájomného práva,
…
4. Ustanovenia § 10 ods. 1 a ustanovenia oddielu 6 časti 1 s výnimkou druhej vety § 47 ods. 2 a s výnimkou § 54 ods. 1 sa uplatňujú primerane.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 Corint Media je organizáciou kolektívnej správy, ktorá spravuje autorské práva a s nimi súvisiace práva súkromných televíznych a rozhlasových vysielateľov. V tomto kontexte odvádza príjmy z poplatku za prázdne nosiče vysielacím organizáciám.
10 Seven.One je vysielacou organizáciou, ktorá na celom nemeckom území vyrába a vysiela súkromný televízny program financovaný z reklamy.
11 Tieto strany sú viazané zmluvou o správe, ktorá upravuje výlučné vykonávanie a užívanie autorských práv a s nimi súvisiacich práv spoločnosti Seven.One v súvislosti s týmto programom spoločnosťou Corint Media. V tejto súvislosti Seven.One v súlade s touto zmluvou požiadala Corint Media, aby jej zaplatila kompenzáciu z titulu poplatku za prázdne nosiče. Corint Media však tejto žiadosti nemôže vyhovieť, keďže § 87 ods. 4 UrhG vylučuje vysielateľov z nároku na primeranú kompenzáciu.
12 Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti tejto vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie. Tento súd v prvom rade poznamenáva, že primeraná kompenzácia musí byť v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vyplatená nositeľom výlučného práva rozmnožovania, ktorých sa týka výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, medzi ktorými sú aj vysielacie organizácie. Toto ustanovenie však nestanovuje obmedzenie primeranej kompenzácie na úkor niektorých nositeľov práv. Ďalej vylúčenie stanovené vnútroštátnou právnou úpravou je sporné vzhľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania zakotvenú v článku 20 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Napokon toto vylúčenie môže obmedziť slobodu vysielania stanovenú v článku 11 Charty.
13 Za týchto okolností Landgericht Erfurt (Krajinský súd Erfurt) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa smernica 2001/29/ES vykladať v tom zmysle, že vysielatelia sú priamymi a pôvodnými nositeľmi práva na primeranú kompenzáciu stanoveného v rámci tzv. výnimky pre ‚rozmnoženinu na súkromné použitie‘ podľa článku 5 ods. 2 písm. b) [uvedenej] smernice?
2. Môžu byť vysielatelia vzhľadom na svoje právo podľa článku 2 písm. e) smernice 2001/29/ES vylúčení z práva na primeranú kompenzáciu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES, lebo môžu mať nárok na primeranú kompenzáciu podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES aj ako výrobcovia filmov?
3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku:
Je dovolené všeobecné vylúčenie vysielateľov, hoci vysielatelia v závislosti od ich konkrétnej programovej skladby nadobudnú práva výrobcov filmu len vo veľmi malom rozsahu (najmä u televíznych programov s vysokým podielom programov licencovanými tretími osobami) a niekedy nenadobudnú žiadne práva výrobcov filmu (najmä prevádzkovatelia rozhlasového vysielania)?“
O návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania
14 Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 26. júla 2023 Seven.One požiadala o opätovné začatie ústnej časti konania v zmysle článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
15 Na podporu svojej žiadosti Seven.One uviedla, že návrhy generálneho advokáta si vyžadujú podrobnejšiu diskusiu, či dokonca opravu. Seven.One konkrétne na jednej strane poznamenáva, že s výlučným právom vysielacích organizácií udeliť súhlas na rozmnožovanie záznamov ich vysielaní podľa článku 2 písm. e) smernice 2001/29 treba zaobchádzať rovnako ako s výlučným právom týchto organizácií povoliť alebo zakázať záznam ich vysielania, ktoré je stanovené v článku 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28). Na druhej strane posúdenie ujmy spôsobenej vysielacím organizáciám z dôvodu rozmnoženiny na súkromné použitie nemožno ponechať na posúdenie vnútroštátneho súdu.
16 V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie a rokovací poriadok nestanovujú pre subjekty oprávnené podľa článku 23 tohto štatútu možnosť predložiť pripomienky v odpovedi na návrhy generálneho advokáta (rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20, EU:C:2022:449, bod 40, ako aj citovaná judikatúra).
17 Na druhej strane v súlade s článkom 252 druhým odsekom ZFEÚ úlohou generálneho advokáta je verejne, nestranne a nezávisle predkladať odôvodnené návrhy vo veciach, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Nejde teda o stanoviská určené sudcom alebo účastníkom konania, ktoré by pochádzali od orgánu mimo Súdneho dvora, ale o individuálny, odôvodnený a verejne vyjadrený názor člena samotnej inštitúcie. Za týchto okolností účastníci konania nemôžu diskutovať o návrhoch generálneho advokáta. Okrem toho Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k nim generálny advokát dospel. V dôsledku toho nesúhlas dotknutej osoby s návrhmi generálneho advokáta, nech už sa v nich zaoberá akýmikoľvek otázkami, nemôže sám osebe predstavovať dôvod na opätovné otvorenie ústnej časti konania (rozsudok z 9. júna 2022, Préfet du Gers a Institut national de la statistique et des études économiques, C‑673/20, EU:C:2022:449, bod 41, ako aj citovaná judikatúra).
18 Z toho vyplýva, že podľa článku 83 rokovacieho poriadku Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa nemali možnosť vyjadriť oprávnené subjekty.
19 V prejednávanej veci však Súdny dvor dospel po vypočutí generálneho advokáta k záveru, že má k dispozícii všetky skutočnosti potrebné na to, aby rozhodol o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Okrem iného poukázal na to, že skutočnosti, ktoré na podporu svojho návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania uviedla Seven.One, nie sú novými skutkovými okolnosťami spôsobilými ovplyvniť rozhodnutie, ktoré má Súdny dvor prijať.
20 Za týchto podmienok nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.
O prejudiciálnych otázkach
21 Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje vysielacie organizácie, ktorých záznamy vysielaní reprodukujú fyzické osoby na súkromné použitie a s nekomerčným cieľom, z nároku na primeranú kompenzáciu upraveného v tomto ustanovení.
22 Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen znenie ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou, a prípadne aj históriu jeho vzniku (rozsudok z 19. decembra 2019, Nederlands Uitgeversverbond a Groep Algemene Uitgevers, C‑263/18, EU:C:2019:1111, bod 38, ako aj citovaná judikatúra).
23 V prvom rade podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 môžu členské štáty zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia výlučného práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 tejto smernice v prípade rozmnožovania na akomkoľvek médiu, vykonanému fyzickou osobou na súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, pod podmienkou, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu.
24 V tejto súvislosti z tohto článku 2 písm. e) výslovne vyplýva, že vysielacie organizácie majú podobne ako ostatní nositelia práv uvedení v písmenách a) až d) tohto článku výlučné právo „udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti“ k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.
25 Zo spoločného výkladu článku 2 písm. e) a článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 teda vyplýva, že vysielacie organizácie, ktoré sú držiteľmi výlučného práva rozmnožovania, musia mať v členských štátoch, ktoré zaviedli výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, v zásade právo na primeranú kompenzáciu, ak rozmnoženiny záznamov ich vysielania vyhotovujú fyzické osoby na súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný.
26 V druhom rade je tento doslovný výklad podporený kontextom, do ktorého patria tieto ustanovenia, a históriou vzniku smernice 2001/29.
27 Treba teda na jednej strane uviesť, že článok 2 smernice 2001/29, ktorý vo svojich písmenách a) až e) definuje výlučné právo rozmnožovania rôznych kategórií nositeľov práv, nezakladá žiadny rozdiel v zaobchádzaní s týmito kategóriami nositeľov práv. V tejto súvislosti z dôvodovej správy k návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti z 10. decembra 1997 [KOM(97) 628 v konečnom znení], z ktorého vychádza smernica 2001/29, tiež vyplýva, že riešenie uvedené v článku 2 tejto smernice zaručuje, že všetci autori, výkonní umelci, výrobcovia zvukových záznamov a filmov, ako aj vysielacie organizácie požívajú rovnakú úroveň ochrany svojich diel alebo iných predmetov ochrany, pokiaľ ide o úkony chránené právom rozmnožovania.
28 Na druhej strane z odôvodnenia 35 smernice 2001/29 vyplýva, že v niektorých prípadoch výnimiek musia byť nositelia práv primerane odškodnení, aby sa im dostatočne vynahradilo používanie ich chránených diel alebo iných predmetov ochrany. Okrem toho z článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 vyplýva, že výnimka uvedená v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice sa uplatní len v určitých výnimočných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.
29 Z toho vyplýva, že tieto ustanovenia bez toho, aby boli zbavené akéhokoľvek potrebného účinku, ukladajú členskému štátu, ktorý zaviedol výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, povinnosť v rámci svojich právomocí zabezpečiť účinné vyberanie tejto kompenzácie určenej na odškodnenie nositeľov práv, ktorým bola spôsobená ujma, a to najmä ak bola spôsobená na území tohto členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. septembra 2022, Ametic, C‑263/21, EU:C:2022:644, bod 69 a citovanú judikatúru).
30 V treťom rade takýto výklad potvrdzujú ciele sledované predmetnými ustanoveniami.
31 Na jednej strane odôvodnenia 4 a 9 smernice 2001/29 uvádzajú, že cieľom tejto smernice je zabezpečiť vysokú úroveň ochrany duševného vlastníctva, ktorá by mala podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie, najmä do infraštruktúry sietí, a tak viesť k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu, a že akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu.
32 Na druhej strane, pokiaľ ide konkrétne o cieľ sledovaný článkom 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice, z jej odôvodnení 35 a 38 vyplýva, že toto ustanovenie vyjadruje zámer normotvorcu Európskej únie zaviesť osobitný mechanizmus kompenzácie, ktorý začne fungovať v okamihu, keď nositeľom práv vznikne ujma, ktorá má v zásade za následok vznik povinnosti „odškodniť“ ich alebo im „poskytnúť náhradu“ (rozsudky z 24. marca 2022, Austro‑Mechana, C‑433/20, EU:C:2022:217, bod 37, a z 8. septembra 2022, Ametic, C‑263/21, EU:C:2022:644, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).
33 Vyhotovenie rozmnoženiny fyzickou osobou na súkromné použitie sa totiž musí považovať za konanie, ktoré môže spôsobiť ujmu dotknutému nositeľovi práv, pretože táto rozmnoženina sa vyhotoví bez toho, aby bol predtým tento nositeľ požiadaný o udelenie súhlasu (rozsudok z 29. novembra 2017, VCAST, C‑265/16, EU:C:2017:913, bod 33 a citovaná judikatúra).
34 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti treba konštatovať, že vysielacím organizáciám uvedeným v článku 2 písm. e) smernice 2001/29 sa v zásade musí v členských štátoch, ktoré zaviedli výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, priznať právo na primeranú kompenzáciu stanovené v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice rovnako ako ostatným nositeľom práv výslovne uvedeným v tomto článku 2.
35 Keďže ustanovenia smernice 2001/29 nijako bližšie nespresňujú jednotlivé prvky systému primeranej kompenzácie, členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri ich vymedzovaní. Prináleží im najmä určiť osoby, ktoré majú túto kompenzáciu zaplatiť, a stanoviť formu, podrobnosti a výšku tejto kompenzácie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. marca 2022, Austro‑Mechana, C‑433/20, EU:C:2022:217, bod 41, a z 8. septembra 2022, Ametic, C‑263/21, EU:C:2022:644, bod 36, ako aj citovanú judikatúru).
36 Pri určovaní formy, podrobností a možnej výšky takejto primeranej kompenzácie členským štátom prináleží, ako vyplýva z odôvodnenia 35 smernice 2001/29, aby zohľadnili osobitné podmienky každého prípadu, a najmä možnú ujmu spôsobenú nositeľom práv vyplývajúcu z daného aktu. Okrem toho toto odôvodnenie spresňuje, že v niektorých situáciách, keď je ujma spôsobená nositeľovi práv minimálna, nemusí vzniknúť žiadna povinnosť platby.
37 Z ustálenej judikatúry teda vyplýva, že primeraná kompenzácia, a teda aj systém, na ktorom je založená, a jej výška musia súvisieť s ujmou spôsobenou nositeľom práv z dôvodu vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie. Akákoľvek primeraná kompenzácia, ktorá by nebola spojená s ujmou spôsobenou nositeľom práv vyhotovením takejto rozmnoženiny, by nebola v súlade s požiadavkou uvedenou v odôvodnení 31 smernice 2001/29, podľa ktorej treba zachovať primeranú rovnováhu medzi nositeľmi práv a používateľmi predmetov ochrany (rozsudky z 11. júla 2013, Amazon.com International Sales a i., C‑521/11, EU:C:2013:515, bod 62, ako aj z 24. marca 2022, Austro‑Mechana, C‑433/20, EU:C:2022:217, body 49 a 50, ako aj citovaná judikatúra).
38 V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že rovnako, ako sú členské štáty oprávnené upraviť alebo neupraviť niektorú z výnimiek spresnených v článku 5 ods. 2 smernice 2001/29, medzi ktoré patrí aj výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, majú tie isté štáty možnosť, ako to potvrdzuje odôvodnenie 35 tejto smernice, stanoviť v určitých situáciách, ktoré patria do pôsobnosti výnimiek, ktoré sa tieto štáty rozhodli zaviesť, výnimku z platenia primeranej kompenzácie, ak je ujma spôsobená nositeľom práv minimálna (rozsudok z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi, C‑463/12, EU:C:2015:144, body 59 a 60).
39 Pokiaľ ide o určenie ujmy, z judikatúry Súdneho dvora nepochybne vyplýva, že stanovenie hranice, po ktorú možno ujmu kvalifikovať ako „minimálnu“ v zmysle tohto odôvodnenia, musí byť predmetom voľnej úvahy členských štátov (rozsudok z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi, C‑463/12, EU:C:2015:144, bod 61).
40 Je však ešte potrebné, aby členské štáty pri uplatňovaní tejto hranice dodržiavali zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie uvedenú v článku 20 Charty (rozsudok z 5. marca 2015, Copydan Båndkopi, C‑463/12, EU:C:2015:144, bod 31 a citovaná judikatúra).
41 V prejednávanej veci treba na úvod po prvé uviesť, ako uviedol generálny advokát v bode 30 svojich návrhov, že okolnosť, na ktorú sa odvoláva nemecká vláda s cieľom odôvodniť vylúčenie všetkých vysielacích organizácií z nároku na primeranú kompenzáciu, že niektoré z nich, ktoré sú tiež výrobcami filmov, už z tohto dôvodu dostávajú primeranú kompenzáciu, je irelevantná.
42 Na jednej strane totiž predmet výlučného práva rozmnožovania týchto rôznych nositeľov práv nie je totožný. Zatiaľ čo článok 2 písm. d) smernice 2001/29 priznáva výrobcom prvých záznamov filmov výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie originálu a rozmnoženín ich filmov a chráni organizačný a hospodársky výkon týchto výrobcov, článok 2 písm. e) tejto smernice priznáva vysielacím organizáciám výlučné právo na rozmnožovanie záznamov vysielaní, ktoré vysielajú, a chráni technický výkon zakomponovaný do vysielania. Z toho vyplýva, že ani ujma spôsobená týmto nositeľom z dôvodu rozmnoženiny na súkromné použitie sa nezhoduje.
43 Na druhej strane, ako vyplýva zo spisu, postavenie vysielacích organizácií ako výrobcu filmov sa môže meniť v závislosti od toho, či sami vyrábajú svoje vysielanie s vlastným vybavením a personálnymi zdrojmi, či vysielajú vysielania vyrobené na objednávku zmluvných partnerov, alebo či vysielajú vysielania vyrobené tretími stranami na základe licencie.
44 Po druhé, ako bolo pripomenuté v bodoch 37 a 40 tohto rozsudku, systém, na ktorom je založená primeraná kompenzácia, a jej výška musia súvisieť s ujmou spôsobenou nositeľom práv z dôvodu vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie a musia rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania, ako je zakotvená v článku 20 Charty.
45 V tomto kontexte Súdny dvor už rozhodol, že tato zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený. Rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené, ak je založené na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená ak je v súlade s cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje [rozsudky zo 16. decembra 2008, Huber, C‑524/06, EU:C:2008:724, bod 75, a zo 4. mája 2023, Glavna direkcija „Požarna bezopasnost i zaštita na naselenieto“ (Nočná práca), C‑529/21 až C‑536/21 a C‑732/21 až C‑738/21, EU:C:2023:374, bod 52, ako aj citovaná judikatúra].
46 V tejto súvislosti vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 23 až 34 tohto rozsudku treba konštatovať, že vysielacie organizácie uvedené v článku 2 písm. e) smernice 2001/29 sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou ostatných nositeľov práv uvedených v tomto článku, keďže všetci títo nositelia práv majú výlučné právo rozmnožovania, ktoré je v ňom stanovené.
47 Rozdielne zaobchádzanie s takýmito vysielacími organizáciami a inými nositeľmi práv musí byť preto založené na objektívnom a primeranom kritériu a musí byť primerané cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje.
48 V tejto súvislosti neexistencia alebo „minimálna“ úroveň ujmy spôsobenej kategórii nositeľov práv tvorenej vysielacími organizáciami z dôvodu vyhotovenia rozmnoženiny ich vysielaní na súkromné použitie predstavuje vzhľadom na úvahy pripomenuté v bodoch 36 a 37 tohto rozsudku takéto objektívne a primerané kritérium, ktoré nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie spravodlivej rovnováhy medzi nositeľmi práv a používateľmi predmetov ochrany.
49 Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 38 a 39 tohto rozsudku vnútroštátnemu súdu prináleží, aby sa na jednej strane vzhľadom na objektívne kritériá ubezpečil, že vysielacím organizáciám, na rozdiel od iných kategórií nositeľov práv uvedených v článku 2 smernice 2001/29, je z dôvodu rozmnožovania záznamov ich vysielaní, na ktoré neudelili súhlas, spôsobená len ujma, ktorú možno kvalifikovať ako „minimálnu“. Na druhej strane musí vnútroštátny súd takisto vzhľadom na objektívne kritériá overiť, či sa v rámci kategórie nositeľov práv tvorenej vysielacími organizáciami všetci títo vysielatelia nachádzajú v porovnateľných situáciách, najmä pokiaľ ide o ujmu, ktorá im je spôsobená, čo by odôvodnilo vylúčenie všetkých týchto organizácií z nároku na primeranú kompenzáciu.
50 Len za týchto dvoch podmienok sa totiž vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje všetky uvedené organizácie z nároku na primeranú kompenzáciu, musí považovať za právnu úpravu spĺňajúcu požiadavky článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.
51 V tejto súvislosti sa oprávnené subjekty, ktoré predložili písomné pripomienky, nezhodujú ani na povahe a rozsahu ujmy, ktorá je spôsobená vysielacím organizáciám z dôvodu vyhotovenia rozmnoženiny ich vysielaní na súkromné použitie, ani na porovnateľnosti situácií, v ktorých sa nachádzajú tieto organizácie, podľa toho, či sú, alebo nie sú financované z verejných zdrojov.
52 Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 26 svojich návrhov, existencia a rozsah prípadnej ujmy spôsobenej vysielacím organizáciám, ako aj preskúmanie porovnateľnosti situácií, v ktorých sa nachádzajú prípadné odlišné kategórie vysielacích organizácií, predstavujú posúdenie skutkového stavu, ktorého vykonanie prináleží vnútroštátnemu súdu.
53 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje vysielacie organizácie, ktorých záznamy vysielaní reprodukujú fyzické osoby na súkromné použitie a s nekomerčným cieľom, z nároku na primeranú kompenzáciu upraveného v tomto ustanovení, pokiaľ je týmto organizáciám spôsobená možná ujma, ktorú nemožno kvalifikovať ako „minimálnu“.
O trovách
54 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje vysielacie organizácie, ktorých záznamy vysielaní reprodukujú fyzické osoby na súkromné použitie a s nekomerčným cieľom, z nároku na primeranú kompenzáciu upraveného v tomto ustanovení, pokiaľ je týmto organizáciám spôsobená možná ujma, ktorú nemožno kvalifikovať ako „minimálnu“.
Podpisy