UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
zo 14. septembra 2015 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Vlastné zdroje Únie – Finančná zodpovednosť členských štátov – Povinnosť zaplatiť Komisii sumu zodpovedajúcu strate vlastných zdrojov – List Komisie – Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou – Neprípustnosť“
Vo veci T‑779/14,
Slovenská republika, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: L. Grønfeldt, A. Tokár a M. Wasmeier, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie údajného rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Komisie pre rozpočet obsiahnutého v liste BUDG/B/03MV D (2014) 3139078 z 24. septembra 2014, ktorým Komisia požaduje od Slovenskej republiky sprístupnenie finančných prostriedkov v hrubej výške 1 453 723,12 eura (mínus náklady na výber vo výške 25 %) zodpovedajúcich strate tradičných vlastných zdrojov, a to najneskôr do prvého pracovného dňa po devätnástom dni druhého mesiaca po odoslaní uvedeného listu,
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia N. J. Forwood a E. Bieliūnas (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Spoločnosti ako hlavné zodpovedné urobili v rokoch 2006 a 2007 v Nemecku colné vyhlásenia na účely prepustenia tovaru smerujúceho na Slovensko do colného režimu Spoločenstva vonkajší tranzit, ktorý je stanovený v článku 91 a nasl. nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307).
2 V prípade týchto tranzitných operácií slovenské colné orgány v stanovených lehotách a prostredníctvom elektronického systému NCTS (nový automatizovaný tranzitný systém) informovali orgány Spolkovej republiky Nemecko o predložení tovaru colnému úradu určenia, ako aj o výsledku vykonanej kontroly. Predmetné vonkajšie tranzitné operácie tak boli ukončené a uvoľnilo sa finančné zabezpečenie, ktoré poskytli hlavné zodpovedné.
3 Vyšetrovanie, ktoré sa viedlo na Slovensku, však umožnilo konštatovať, že na úrovni slovenského colného úradu určenia došlo k neoprávnenému ukončeniu tranzitných operácií v dôsledku nezákonného zásahu v systéme NCTS.
4 Listom z 24. septembra 2014 (ďalej len „napadnutý list“) zaslaným slovenským orgánom riaditeľ Riaditeľstva pre vlastné zdroje a finančné plánovanie Generálneho riaditeľstva Európskej komisie pre rozpočet (ďalej len „riaditeľ“) pripomenul, že v apríli 2010 nemecké orgány požiadali Komisiu, aby podľa článku 239 nariadenia č. 2913/92 rozhodla, či bolo opodstatnené odpustenie dovozného cla nemeckej spoločnosti, ktorá ako hlavná zodpovedná podala niekoľko colných vyhlásení v mene svojich klientov na účely prepravy tovaru v režime vonkajší tranzit v rokoch 2006 a 2007 na Slovensko, t. j. do členského štátu, v ktorom vyšetrovanie odhalilo, že na colnom úrade určenia tovar nebol predložený.
5 Riaditeľ tiež pripomenul, že Komisia rozhodnutím K(2011) 9750 v konečnom znení z 5. januára 2012 (vec REM 03/2010) konštatovala, že požadované odpustenie dovozného cla bolo dôvodné. Komisia v tejto súvislosti zdôraznila, že protiprávne ukončenie tranzitných operácií vyplynulo z podvodných konaní, ku ktorým mohlo dôjsť iba za aktívnej spoluúčasti zamestnanca slovenského colného úradu určenia alebo zlyhaním organizácie na tomto úrade, ktorým sa tretej osobe umožnil prístup do systému NCTS.
6 Riaditeľ v napadnutom liste tiež zdôraznil, že nemecké orgány odpustili clo v ďalších šiestich veciach týkajúcich sa 152 tranzitných operácií z rovnakých dôvodov, ako boli uvedené v rozhodnutí 03/2010. Podľa napadnutého listu nemecké orgány totiž Komisii oznámili, že slovenské orgány opakovane informovali viaceré nemecké colné úrady o tom, že viaceré tranzitné operácie boli ukončené podvodne. Riaditeľ tiež spresnil, že operácie a sumy, o ktoré išlo v šiestich dotknutých veciach, boli tieto:
– 43 operácií týkajúcich sa Colného úradu v Itzehoe v celkovej hodnote 1 202 835,66 eura,
– 71 operácií týkajúcich sa Colného úradu vo Frankfurte nad Mohanom v celkovej hodnote 178 125,11 eura,
– 9 operácií týkajúcich sa Colného úradu v Giessene v celkovej hodnote 18 404,91 eura,
– 1 operácia týkajúca sa Colného úradu v Giessene v celkovej hodnote 18 391,03 eura,
– 26 operácií týkajúcich sa Colného úradu v Giessene v celkovej hodnote 29 132,25 eura,
– 2 operácie týkajúce sa Colného úradu v Itzehoe v celkovej hodnote 3 834,16 eura.
7 Riaditeľ uviedol, že útvary Komisie považujú Slovenskú republiku za finančne zodpovednú v rozsahu, v akom potvrdenie o ukončení uvedené na tranzitných dokumentoch vrátených nemeckému úradu odoslania zabránilo nemeckým orgánom uložiť alebo vymôcť clo, ktoré je tradičným vlastným zdrojom. Riaditeľ spresnil, že hoci Slovensko nebolo zodpovedné za uloženie cla vzniknutého pri dovoze do Únie, členský štát je naďalej finančne zodpovedný za straty vlastných zdrojov, ak sa jeho orgány alebo ich predstavitelia dopustili pochybení alebo konali podvodne. Riaditeľ ďalej uviedol, že nemožno akceptovať, aby takú záťaž, aká vyplýva zo straty vlastných zdrojov, niesli iné členské štáty.
8 Riaditeľ následne zdôraznil, že slovenské orgány nedokázali zabezpečiť, aby boli colné ustanovenia Únie správne uplatňované, a že výsledkom tohto nesprávneho uplatňovania práva Únie bola strata tradičných zdrojov, keďže Nemecku sa zabránilo vybrať clo od dlžníkov a sprístupniť ho Komisii, a to z dôvodu podvodného ukončenia, ktoré predstavovalo osobitnú okolnosť vedúcu k odpusteniu cla podľa článku 239 nariadenia č. 2913/92. Riaditeľ z toho vyvodil, že Slovenská republika musí rozpočtu Únie vykompenzovať prípadnú stratu vlastných zdrojov, pretože dlh nebolo možné vymôcť priamo od dlžníkov. V tejto súvislosti sa riaditeľ analogicky odvolal na bod 44 rozsudku z 8. júla 2010, Komisia/Taliansko (C‑334/08, Zb., EU:C:2010:414).
9 Riaditeľ v podstate uviedol, že ak by Slovenská republika odmietla sprístupniť tradičné vlastné zdroje, ktoré Nemecko nemôže vybrať a sprístupniť, také odmietnutie by po prvé bolo nezlučiteľné so zásadou lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a v rámci Únie a po druhé by bránilo riadnemu fungovaniu systému vlastných zdrojov.
10 Riaditeľ teda vyzval slovenské orgány, aby Komisii sprístupnili vlastné zdroje v hrubej výške 1 453 723,12 eura (1 205 835,66 + 178 125,11 + 18 404,91 + 18 391,03 + 29 132,25 + 3 834,16), od ktorej treba odpočítať náklady na výber vo výške 25 %, a to najneskôr do prvého pracovného dňa po devätnástom dni druhého mesiaca po odoslaní napadnutého listu. Ďalej uviedol, že akékoľvek omeškanie má za následok vznik povinnosti platiť úroky podľa článku 11 zmeneného a doplneného nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1150/2000 z 22. mája 2000, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2007/436/ES, Euratom o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 169).
Konanie
11 Slovenská republika návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. novembra 2014 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
12 Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. februára 2015 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991.
13 Slovenská republika predložila svoje pripomienky k tejto námietke neprípustnosti 23. marca 2015.
14 Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 10. apríla 2015 a 4. mája 2015 Spolková republika Nemecko a Rumunsko podali v súlade s článkom 115 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Slovenskej republiky na zrušenie údajného rozhodnutia Komisie.
Návrhy účastníkov konania
15 Slovenská republika vo svojej žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil údajné rozhodnutie Komisie obsiahnuté v napadnutom liste,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
16 Komisia v námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú,
– uložil Slovenskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.
17 Slovenská republika vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou ako nedôvodnú a vyhlásil jej žalobu za prípustnú,
– subsidiárne spojil konanie o námietke neprípustnosti s konaním vo veci samej a zamietol námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou ako nedôvodnú v rozsudku, ktorý bude vydaný vo veci samej,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
18 Podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ak o to žalovaný požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti alebo nepríslušnosti pred prejednaním veci samej. V prejednávanej veci Všeobecný súd usúdil, že je dostatočne oboznámený so spisovým materiálom, a rozhodol, že rozhodne bez ďalšieho konania.
19 Komisia v námietke neprípustnosti tvrdí, že napadnutý list nie je napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ, keďže ani obsah tohto listu, ani právomoci inštitúcie, ktorá list vydala, nenaznačujú, že tento akt vyvoláva záväzné právne účinky.
20 Slovenská republika spochybňuje argumentáciu Komisie.
21 Na jednej strane po prvé Slovenská republika uvádza, že nijaký právny akt Únie nestanovuje povinnosť sprístupniť za okolností prejednávanej veci tradičné vlastné zdroje ani neurčuje ich konkrétnu výšku a lehotu na ich sprístupnenie či prípadnú povinnosť platiť úroky z omeškania. Po druhé napadnutý list jasne vyvoláva právne účinky z dôvodu svojho obsahu. Navyše slovenské orgány pred doručením napadnutého listu nedisponovali informáciami o tom, či vôbec a v akej výške nemecké orgány clo napokon vybrali. Po tretie skutkové okolnosti prejednávanej veci sa odlišujú od skutkových okolností, ktoré viedli Súdny dvor k tomu, že v rozsudku z 15. novembra 2005, Komisia/Dánsko (C‑392/02, Zb., EU:C:2005:683), konštatoval, že Dánske kráľovstvo si nesplnilo povinnosti. Navyše v rámci konania podľa článku 258 ods. 2 ZFEÚ Súdny dvor neuložil členskému štátu povinnosť a obmedzil sa iba na konštatovanie, že členský štát si nesplnil povinnosti. Po štvrté žalobu nemožno vyhlásiť za neprípustnú z dôvodu, že Komisia nemá právomoc vydať taký akt, akým je napadnutý list.
22 Na druhej strane Slovenská republika tvrdí, že jej žalobu treba vyhlásiť za prípustnú po prvé vzhľadom na kompletný systém opravných prostriedkov, ktorý existuje v rámci Únie, a povinnosť zabezpečiť účinnú súdnu ochranu a po druhé vzhľadom na naliehavosť prejednávanej situácie, ktorá vyplýva najmä z rizika vzniku povinnosti platiť značné úroky z omeškania.
23 Z ustálenej judikatúry rozvinutej v rámci žalôb o neplatnosť podaných členskými štátmi alebo inštitúciami vyplýva, že za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ sa bez ohľadu na formu považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky (pozri rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, Zb., EU:C:2011:656, bod 36 a citovanú judikatúru).
24 Podľa judikatúry sú zo súdneho preskúmania upraveného v článku 263 ZFEÚ vylúčené nielen prípravné akty, ale aj každý akt, ktorý nemá záväzné právne účinky, ako napríklad potvrdzujúce akty a výlučne vykonávacie akty, obyčajné odporúčania a stanoviská a v zásade i vnútorné pokyny [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. mája 2012, Sepracor Pharmaceuticals (Ireland)/Komisia, C‑477/11 P, EU:C:2012:292, bod 52 a citovanú judikatúru].
25 Ďalej podľa judikatúry pri určení, či možno proti opatreniu, ktorého zrušenie sa navrhuje, podať žalobu, je rozhodujúca jeho podstata, pričom forma, v akej bolo prijaté, je v tejto súvislosti v zásade bezvýznamná (pozri uznesenie z 26. januára 2011, FIBE/Parlament, T‑550/10, EU:T:2011:19, bod 17 a citovanú judikatúru).
26 V prejednávanej veci treba po prvé uviesť, že podľa článku 2 ods. 1 písm. a) rozhodnutia Rady 2007/436/ES, Euratom zo 7. júna 2007 o systéme vlastných zdrojov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 163, s. 17) tvorí vlastné zdroje, ktoré sa zahŕňajú do všeobecného rozpočtu Európskej únie, príjem z odvodov, prémií, dodatočných alebo vyrovnávacích súm, dodatočných súm alebo iných poplatkov, z ciel Spoločného colného sadzobníka a ďalších ciel stanovených zo strany inštitúcií Únie, alebo ktoré stanovia inštitúcie Únie s ohľadom na obchodovanie s nečlenskými krajinami, z ciel na výrobky, na ktoré sa vzťahuje Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ktorej platnosť uplynula, ako aj z príspevkov a iných poplatkov stanovených v rámci spoločnej organizácie trhu s cukrom.
27 Ako vyplýva z článku 8 ods. 1 rozhodnutia 2007/436, vlastné zdroje Únie uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) uvedeného rozhodnutia vyberajú členské štáty, pričom sú povinné sprístupniť ich Komisii (pozri analogicky rozsudky Komisia/Dánsko, už citovaný v bode 21 vyššie, EU:C:2005:683, bod 55, a Komisia/Taliansko, už citovaný v bode 8 vyššie, EU:C:2010:414, bod 40).
28 Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora členské štáty majú povinnosť zistiť vlastné zdroje Únie. Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 sa totiž má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sa nemôžu vyhnúť povinnosti zistiť pohľadávky, aj keď ich spochybňujú, pretože inak by konanie členského štátu viedlo, hoci dočasne, k narušeniu finančnej rovnováhy Únie (rozsudok zo 17. marca 2011, Komisia/Portugalsko, C‑23/10, EU:C:2011:160, bod 58; pozri tiež analogicky rozsudok Komisia/Dánsko, už citovaný v bode 21 vyššie, EU:C:2005:683, bod 60).
29 Okrem toho článok 9 ods. 1 nariadenia č. 1150/2000 v podstate stanovuje, že každý členský štát pripisuje vlastné zdroje na účet založený v mene Komisie v rámci štátnej pokladnice alebo orgánu, ktorý na tento účel určil.
30 Ďalej podľa článku 17 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1150/2000 sú členské štáty povinné vykonať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že suma zodpovedajúca nárokom stanoveným podľa článku 2 toho istého nariadenia bude sprístupnená Komisii. Členské štáty sú od tejto povinnosti oslobodené iba v prípade, ak nemohli sumy vybrať z dôvodu vyššej moci alebo ak sa zistí, že vyberanie je z dlhodobého hľadiska nemožné z dôvodov, ktoré im nemožno pripísať (pozri rozsudok Komisia/Taliansko, už citovaný v bode 27 vyššie, EU:C:2010:414, bod 35 a citovanú judikatúru).
31 Napokon členský štát, ktorý nevykoná zistenie vzniku nároku Únie na vlastné zdroje a neposkytne zodpovedajúcu sumu Komisii bez toho, aby bola splnená jedna z podmienok stanovených v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1150/2000, si neplní povinnosti vyplývajúce z práva Únie (pozri rozsudok z 3. apríla 2014, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑60/13, EU:C:2014:219, bod 50 a citovanú judikatúru).
32 Z ustanovení rozhodnutia 2007/436 a nariadenia č. 1150/2000 tak priamo vyplýva, že práve samotným členským štátom prináleží povinnosť posúdiť existenciu straty tradičných vlastných zdrojov, ako aj existenciu povinnosti poskytnúť takéto zdroje. Prináleží im zistiť tradičné vlastné zdroje Únie a sprístupniť ich, pokiaľ boli splnené podmienky stanovené týmito aktmi bez toho, aby bolo potrebné rozhodnutie Komisie. Za splnenie povinnosti sprístupňovať vlastné zdroje, ktorú stanovujú tieto akty, sú teda zodpovedné členské štáty.
33 Zodpovednosť orgánov členských štátov, pokiaľ ide o sprístupňovanie tradičných vlastných zdrojov, je podporená jednak odôvodnením 2 nariadenia č. 1150/2000, v ktorom sa uvádza, že Únia musí mať vlastné zdroje uvedené v článku 2 rozhodnutia 2007/436 k dispozícii za čo najlepších podmienok, a jednak požiadavkou rýchleho a efektívneho sprístupňovania vlastných zdrojov Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. októbra 2007, Fínsko/Komisia, C‑457/06 P, EU:C:2007:582, bod 39 a citovanú judikatúru).
34 Po druhé treba uviesť, že rozhodnutie 2007/436 a nariadenie č. 1150/2000 nestanovujú nijaké osobitné konanie, na základe ktorého by Komisia mohla prijať rozhodnutie týkajúce sa povinnosti, ktorá prináleží členskému štátu, a to sprístupňovať rozpočtu Únie tradičné vlastné zdroje.
35 Z odôvodnení 10 a 20, ako aj z článkov 18 a 19 nariadenia č. 1150/2000 totiž vyplýva, že Komisia má právomoc sledovať a kontrolovať činnosti členských štátov podľa potreby aj prostredníctvom vykonávania inšpekcií na mieste.
36 Naproti tomu nijaké ustanovenie rozhodnutia 2007/436 alebo nariadenia č. 1150/2000 nepriznáva Komisii právomoc vysloviť sa prostredníctvom rozhodnutia k povinnosti sprístupňovať tradičné vlastné zdroje, ktorá je upravená v týchto aktoch.
37 Navyše z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa systému zavedeného článkami 258 ZFEÚ až 260 ZFEÚ môže určenie práv a povinností členských štátov, ako aj posúdenie ich správania vyplývať iba z rozsudku Súdneho dvora (rozsudky z 29. septembra 1998, Komisia/Nemecko, C‑191/95, Zb., EU:C:1998:441, bod 45, a z 15. januára 2014, Komisia/Portugalsko, C‑292/11 P, Zb., EU:C:2014:3, bod 49).
38 Komisia tak v rámci úlohy dohľadu nad tým, aby si členské štáty plnili povinnosť sprístupňovať tradičné vlastné zdroje vyplývajúcu z rozhodnutia 2007/436 a nariadenia č. 1150/2000, nesmie ohroziť výlučnú právomoc Súdneho dvora rozhodovať o súlade určitého konania s uvedeným nariadením.
39 Z toho vyplýva, že pokiaľ existuje medzi Komisiou a určitým členským štátom spor v súvislosti s tým, či určité konanie je v súlade s povinnosťou sprístupňovať tradičné vlastné zdroje stanovenou rozhodnutím 2007/436 a nariadením č. 1150/2000, Komisia nesmie sama a s konečnou platnosťou vyriešiť taký spor vydaním rozhodnutia.
40 Pri neexistencii ustanovenia, ktoré by Komisii umožňovalo prijať akt ukladajúci členskému štátu povinnosť sprístupniť vlastné zdroje, preto možno napadnutému listu pripísať len informatívnu hodnotu a považovať ho za obyčajnú výzvu určenú Slovenskej republike.
41 Názor Komisie vyjadrený v napadnutom liste totiž nemôže vyvolávať záväzné právne účinky, pretože uplatňovanie ustanovení Únie v oblasti sprístupňovania vlastných zdrojov je predovšetkým a hlavne zodpovednosťou členských štátov a nijaké z ustanovení rozhodnutia 2007/436 a nariadenia č. 1150/2000, ktoré bolo prijaté v tejto oblasti, nepriznáva Komisii právomoc vydať rozhodnutie o ich výklade, pričom Komisia má vždy iba možnosť vyjadriť svoj názor, ktorý nie je pre vnútroštátne orgány vôbec záväzný (pozri v tomto zmysle uznesenia zo 17. mája 1989, Taliansko/Komisia, 151/88, Zb., EU:C:1989:201, bod 22, a z 13. júna 1991, Sunzest/Komisia, C‑50/90, Zb., EU:C:1991:253, bod 13 a citovanú judikatúru).
42 Inými slovami, za sprístupňovanie tradičných vlastných zdrojov sú zodpovedné členské štáty a Komisia môže vyjadriť iba svoj názor, ktorý nie je pre členské štáty záväzný, pričom vyjadrenie tohto názoru je začlenené do rámca spolupráce medzi Komisiou a orgánmi členských štátov, ktoré majú povinnosť uplatňovať právnu úpravu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 1998, Oleifici Italiani a Fratelli Rubino/Komisia, T‑54/96, Zb., EU:T:1998:204, bod 51 a citovanú judikatúru).
43 V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že podľa ustálenej judikatúry nezáväznú povahu stanoviska inštitúcie Únie nemožno spochybniť tým, že vláda, ktorej je akt určený, ho dodržala (pozri uznesenie z 5. septembra 2006, Comunidad autónoma de Madrid a Mintra/Komisia, T‑148/05, EU:T:2006:234, bod 43 a citovanú judikatúru).
44 Po tretie treba uviesť, že keďže jediným cieľom postupu pred začatím konania o nesplnení povinnosti stanoveného v článku 258 ZFEÚ je umožniť členskému štátu, aby si dobrovoľne splnil povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy, alebo mu prípadne umožniť odôvodniť svoje stanovisko, žiadny z aktov prijatých Komisiou v tomto rámci nie je záväzný (pozri uznesenie z 19. septembra 2005, Aseprofar a Edifa/Komisia, T‑247/04, Zb., EU:T:2005:327, bod 47 a citovanú judikatúru).
45 Pokiaľ ide konkrétne o vydanie odôvodneného stanoviska, Súdny dvor navyše konštatoval, že išlo o predbežné konanie, ktoré vo vzťahu k adresátovi odôvodneného stanoviska nemalo záväzné právne účinky (rozsudok Komisia/Nemecko, už citovaný v bode 37 vyššie, EU:C:1998:441, bod 44).
46 A fortiori teda napadnutý list, v ktorom Komisia neformálne vyzýva Slovenskú republiku, aby sprístupnila tradičné vlastné zdroje rozpočtu Únie, nemôže predstavovať napadnuteľný akt.
47 Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné usúdiť, že napadnutý list je iba obyčajným písomným vyjadrením názoru, ktorý má informatívny účel, a je doplnený o výzvu určenú Slovenskej republike, aby sprístupnila tradičné vlastné zdroje. Tento list tak nemôže byť rozhodnutím, proti ktorému možno podať žalobu o neplatnosť, pretože nemôže vyvolávať právne účinky ani nesmeruje k tomu, aby také účinky vyvolal.
48 Záver uvedený v bode 47 vyššie nemožno spochybniť ani ďalšími tvrdeniami uvedenými Slovenskou republikou.
49 Po prvé, pokiaľ ide o výšku tradičných vlastných zdrojov, spôsoby ich sprístupnenia a najmä lehotu stanovenú na ich sprístupnenie, ako aj prípadnú povinnosť platiť úroky z omeškania, treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora existuje nevyhnutná súvislosť medzi povinnosťou zistiť vlastné zdroje Únie a povinnosťou poukázať tieto zdroje na účet Komisie v stanovenej lehote, ako aj povinnosťou zaplatiť úroky z omeškania. Navyše tieto úroky možno vymáhať bez ohľadu na dôvod omeškania, s ktorým boli tieto zdroje pripísané na účet Komisie. Z toho vyplýva, že nie je potrebné rozlišovať medzi situáciou, keď členský štát zistil vlastné zdroje bez toho, aby ich uhradil, a situáciou, keď ich zistenie protiprávne opomenul, a to aj v prípade neexistencie záväznej lehoty (rozsudky zo 16. mája 1991, Komisia/Holandsko, C‑96/89, Zb., EU:C:1991:213, bod 38, a Komisia/Dánsko, už citovaný v bode 27 vyššie, EU:C:2005:683, bod 67).
50 To, či je možné napadnutý list napadnúť žalobou v rozsahu, v akom sa zaoberá výškou dotknutých tradičných vlastných zdrojov, lehotou stanovenou na ich sprístupnenie, ako aj prípadnou povinnosťou platiť úroky z omeškania, nemožno posúdiť oddelene od jeho napadnuteľnej povahy v rozsahu, v akom sa v tomto liste spomína povinnosť sprístupniť vlastné zdroje rozpočtu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 1986, Komisia/Nemecko, 303/84, Zb., EU:C:1986:140, bod 11).
51 Pri neexistencii rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa konštatuje nesplnenie si povinnosti Slovenskej republiky v súvislosti so spochybňovanou povinnosťou sprístupňovať tradičné vlastné zdroje stanovenou nariadením č. 1150/2000, však Komisia nemôže mať právomoc stanoviť s konečnou platnosťou výšku predmetných tradičných vlastných zdrojov, určiť lehoty na ich sprístupnenie a s konečnou platnosťou vyriešiť otázku úrokov z omeškania.
52 V dôsledku toho napadnutý list, ktorý nevyvoláva záväzné právne účinky, keď sa v ňom Slovenská republika vyzýva, aby rozpočtu Únie sprístupnila tradičné vlastné zdroje, nemôže vyvolávať ani právne účinky, pokiaľ ide o výšku možnej straty vlastných zdrojov, lehotu na ich sprístupnenie a povinnosť platiť úroky z omeškania stanovenú v článku 11 nariadenia č. 1150/2000.
53 Po druhé treba zamietnuť tvrdenie Slovenskej republiky založené na tom, že Komisia nesprávne vyložila relevantné ustanovenia predmetnej právnej úpravy, napadnutý list nemal právny základ alebo že sumy spomenuté v napadnutom liste nemohli byť posúdené ako vlastné zdroje.
54 Vzhľadom na to, že napadnutý list nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej na základe článku 263 ZFEÚ, musia byť tvrdenia Slovenskej republiky uvedené v bode 53 vyššie zamietnuté ako neúčinné v rozsahu, v akom sa týkajú dôvodnosti uvedeného listu.
55 Po tretie je tiež potrebné zamietnuť tvrdenia Slovenskej republiky založené jednak na kompletnom systéme opravných prostriedkov, ktorý existuje v rámci Únie, a povinnosti zabezpečiť účinnú súdnu ochranu a jednak na naliehavosti prejednávanej situácie, ktorá vyplýva najmä z rizika vzniku povinnosti platiť značné úroky z omeškania.
56 Na jednej strane, hoci ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva podať žalobu nemožno vzhľadom na zásadu účinnej súdnej ochrany vykladať reštriktívne, napadnutý list je, ako bolo uvedené v bode 47 vyššie, akt, proti ktorému nemožno podať žalobu o neplatnosť. Všeobecný súd teda nemôže vylúčiť podmienku týkajúcu sa existencie napadnuteľného aktu v zmysle článku 263 ZFEÚ, ktorú výslovne stanovuje táto Zmluva, bez toho, aby boli prekročené právomoci, ktoré Zmluva priznáva súdom Únie (pozri v tomto zmysle uznesenia z 10. júla 2007, AEPI/Komisia, C‑461/06 P, EU:C:2007:425, bod 29, a zo 14. júla 2011, Ruipérez Aguirre a ATC Petition/Komisia, C‑111/11 P, EU:C:2011:491, bod 15 a citovanú judikatúru).
57 Na druhej strane, pokiaľ ide o naliehavosť prejednávanej situácie, ktorá vyplýva najmä z rizika vzniku povinnosti platiť značné úroky z omeškania, zo štruktúry článku 258 ZFEÚ nepochybne vyplýva, že Komisia nemá povinnosť podať žalobu o nesplnenie povinnosti (uznesenie AEPI/Komisia, už citované v bode 56 vyššie, EU:C:2007:425, bod 24). Voľná úvaha, ktorou Komisia disponuje v súvislosti s možnosťou podať na Súdny dvor žalobu o nesplnenie povinnosti, totiž vylučuje právo kohokoľvek vyžadovať od nej, aby zaujala stanovisko v určitom zmysle (uznesenie z 9. januára 2006, Fínsko/Komisia, T‑177/05, EU:T:2006:1, bod 39).
58 Riziko vzniku povinnosti platiť značné úroky z omeškania však môže byť vylúčené vzhľadom na možnosť poskytnutú členským štátom, ktoré spochybňujú svoju finančnú zodpovednosť, a viackrát spomenutú Súdnym dvorom, a to vykonať podmienené sprístupnenie sumy, ktorú žiada Komisia (pozri uznesenie Fínsko/Komisia, už citované v bode 33 vyššie, EU:C:2007:582, bod 39 a citovanú judikatúru).
59 Vzhľadom na uvedené skutočnosti napadnutý list nie je akt, proti ktorému možno podať žalobu o neplatnosť. Žaloba preto musí byť zamietnutá ako neprípustná bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o návrhoch na vstup Spolkovej republiky Nemecko a Rumunska ako vedľajších účastníkov do konania.
O trovách
60 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
61 Keďže Slovenská republika nemala vo veci úspech, je opodstatnené, aby znášala vlastné trovy konania a bola jej uložená povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v súlade s jej návrhmi.
62 Navyše podľa článku 144 ods. 10 rokovacieho poriadku Slovenská republika, Komisia, Spolková republika Nemecko a Rumunsko znášajú vlastné trovy konania spojené s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Konanie o návrhoch Spolkovej republiky Nemecko a Rumunska na vstup do konania ako vedľajší účastníci sa zastavuje.
3. Slovenská republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.
4. Slovenská republika, Komisia, Spolková republika Nemecko a Rumunsko znášajú svoje vlastné trovy konania spojené s návrhmi na vstup vedľajšieho účastníka do konania.
V Luxemburgu 14. septembra 2015