NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NIILO JÄÄSKINEN
prednesené 17. júla 2014 (1)
Vec C‑261/13 P
Peter Schönberger
proti
Európskemu parlamentu
„Odvolanie – Právo na predloženie petície Európskemu parlamentu – Články 20 ZFEÚ a 227 ZFEÚ – Článok 44 Charty základných práv Európskej únie – Neexistencia právomoci Výboru pre petície rozhodnúť o vznesených otázkach – Rozhodnutie o nezaoberaní sa petíciou – Žaloba o neplatnosť – Akt so záväznými právnymi účinkami, ktoré by mohli ovplyvniť právne postavenie jednotlivca – Článok 263 ZFEÚ“
I – Úvod
1. Podľa správy Výboru pre petície Európskeho parlamentu (ďalej len „Výbor pre petície“), „petícia je významným nástrojom, keďže umožňuje jednotlivcovi oficiálne vyjadriť svoj názor a dosiahnuť, aby veci, ktoré sa ho týkajú, boli preskúmané inštitúciami [Únie]. Vytvára tak priame spojenie medzi nami, volenými zástupcami, a tými, ktorých záujmy máme obhajovať“.(2) Ako preukazujú štatistiky Výboru pre petície, tento nástroj mal skutočne veľký úspech. V roku 2013 presiahol počet petícií zaregistrovaných týmto výborom 3 000, čo predstavuje zvýšenie o viac ako 45 % v porovnaní s rokom 2012 a zdvojnásobenie v porovnaní s rokom 2011.(3)
2. Pán Schönberger (ďalej len „odvolateľ“) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie Schönberger/Parlament (T‑186/11, EU:T:2013:111, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým bol zamietnutý ako neprípustný návrh na zrušenie rozhodnutia Výboru pre petície Európskeho parlamentu z 25. januára 2011, na základe ktorého bolo ukončené preskúmanie petície podanej odvolateľom 2. októbra 2010(4) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
3. Táto vec sa teda týka výkladu rozsahu petičného práva v zmysle článkov 20 ZFEÚ a 227 ZFEÚ, ako ho zaručuje článok 44 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Súdny dvor má po prvýkrát príležitosť rozhodnúť o otázke, či sa na rozhodnutia prijaté Výborom pre petície vzťahuje preskúmanie súdom Únie v zmysle článku 263 ZFEÚ.
4. V rámci týchto návrhov teda treba zanalyzovať výkon petičného práva vzhľadom na judikatúru, ktorú v tejto súvislosti doposiaľ vytvoril Všeobecný súd, na základe jej porovnania s judikatúrou Súdneho dvora, týkajúcou sa pojmu napadnuteľného aktu. Napadnutý rozsudok totiž predstavuje verné uplatnenie rozsudku Tegebauer/Parlament(5), v ktorom Všeobecný súd podal výklad, podľa ktorého posúdenie prípustnosti petície musí byť predmetom súdneho preskúmania, a to z dôvodu, že rozhodnutie o neprípustnosti petície alebo o nezaoberaní sa petíciou môže ovplyvniť podstatu petičného práva, a preto je rozhodnutím, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ.(6)
5. Hneď na úvod sa domnievam, že Všeobecný súd v rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) nesprávne uplatnil pojem napadnuteľný akt, a myslím si, že toto pochybenie spočíva v extenzívnom výklade rozsahu petičného práva. Podľa môjho názoru je petičné právo nástrojom priameho politického dialógu, výrazom demokratickej interakcie medzi občanom a volenými zástupcami, do ktorého by súd Únie až na výnimočné prípady nemal mať právomoc zasahovať.
6. Preto týmito návrhmi zamýšľam navrhnúť Súdnemu dvoru, aby vyhlásil za neplatný rozsudok Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466), ktorý je základom napadnutého rozsudku. V každom prípade by Súdny dvor s cieľom zaručiť právnu istotu osôb podliehajúcich súdnej právomoci mal na základe tohto odvolania prijať k rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) výslovné stanovisko, a to tak, že ho buď vyhlási za neplatný, alebo ho potvrdí. V druhom uvedenom prípade by s vybavením odvolania nemali byť ťažkosti.
II – Právny rámec
7. Petičné právo je priznané v článku 20 písm. d) ZFEÚ a článku 227 ZFEÚ ako osobitný prejav európskeho občianstva.
8. Podľa článku 44 Charty:
„Každý občan Únie, ako aj každá fyzická osoba, ktorá má bydlisko, alebo každá právnická osoba, ktorá má sídlo v členskom štáte, má právo obrátiť sa s petíciou na Európsky parlament.“(7)
9. Preskúmanie petícií bolo upravené v hlave VIII Rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (ďalej len „vnútorný rokovací poriadok“). Ustanoveniami, ktoré sú uplatniteľné ratione temporis v predmetnej veci, sú články 191 až 193 vnútorného rokovacieho poriadku.(8) Treba však poznamenať, že v dôsledku zmeny a doplnenia vnútorného rokovacieho poriadku, ku ktorým došlo v roku 2011, boli tieto ustanovenia zmenené a odvtedy boli uvedené v článkoch 201 až 203 vnútorného rokovacieho poriadku (ďalej len „zmenený a doplnený vnútorný rokovací poriadok“).(9) Nakoniec, v dôsledku zmeny, ku ktorej došlo v júli 2014, je petičné právo v súčasnosti upravené v článkoch 215 až 218 vnútorného rokovacieho poriadku v rámci 8. volebného obdobia(10). Táto posledná uvedená zmena však nemala dosah na relevantné ustanovenia oproti zmenenému a doplnenému vnútornému rokovaciemu poriadku.
10. Podľa článku 191 vnútorného rokovacieho poriadku s názvom „Petičné právo“:
„1. Každý občan Európskej únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte má právo podať, jednotlivo alebo spoločne s inými občanmi alebo osobami, Parlamentu petíciu vo veci, ktorá patrí do pôsobnosti Európskej únie, a ktorá sa ho priamo týka.
…
6. Petíci[ami], ktoré výbor vyhlási za neprípustné, sa archivujú [sa Parlament ďalej nezaoberá – neoficiálny preklad]; predkladateľ petície je oboznámený s týmto rozhodnutím a jeho dôvodmi.
…“
11. Článok 192 vnútorného rokovacieho poriadku s názvom „Preskúmanie petícií“ stanovuje:
„1. Príslušný výbor môže vypracovať správu alebo iným spôsobom vyjadriť svoj názor na petície, ktoré vyhlásil za prípustné. Výbor môže najmä v prípade petícií, ktorých cieľom je zmena platného práva, požiadať o stanoviská iných výborov podľa článku 46.
…
3. Pri preskúmavaní petícií alebo zisťovaní skutočností môže výbor zorganizovať vypočutie predkladateľa petície alebo všeobecné vypočutie alebo vyslať svojich členov, aby overili skutočnosti na mieste.
…
7. Predseda informuje predkladateľov petícií o prijatých rozhodnutiach spolu s uvedením dôvodov.“
12. Podľa článku 201 ods. 7 zmeneného a doplneného vnútorného rokovacieho poriadku petície zapísané do registra predseda Parlamentu pridelí príslušnému výboru, ktorý najprv určí prípustnosť petície podľa článku 227 ZFEÚ.
13. Článok 201 ods. 8 zmeneného a doplneného vnútorného rokovacieho poriadku stanovuje:
„Petíci[ami], ktoré výbor vyhlási za neprípustné, sa archivujú [sa Parlament ďalej nezaoberá – neoficiálny preklad]; predkladateľ petície je oboznámený s týmto rozhodnutím a jeho dôvodmi. Podľa potreby možno odporučiť iné prostriedky nápravy.“
14. Článok 203a zmeneného a doplneného vnútorného rokovacieho poriadku, v znení vyplývajúcom z rozhodnutia Európskeho parlamentu z 22. mája 2012(11) upravuje aj preskúmanie iniciatívy občanov.
III – Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
15. Odvolateľ, bývalý úradník Európskeho parlamentu, spochybnil body za zásluhy, ktoré mu boli pridelené v rámci povyšovania za rok 2005. Na základe sťažnosti, ktorú odvolateľ podal 15. novembra 2008, vydal Európsky ombudsman 13. júla 2010 rozhodnutie, v ktorom dospel k záveru, že Parlament sa dopustil nesprávneho úradného postupu v tom, že predseda Parlamentu mal rozhodnúť o sťažnosti odvolateľa.
16. Na základe článku 227 ZFEÚ sa odvolateľ 2. októbra 2010 obrátil na Parlament s petíciou, ktorou sa domáhal, aby Parlament vykonal nápravné opatrenia vzhľadom na zistenia Ombudsmana.
17. Napadnutým rozhodnutím odpovedal predseda Výboru pre petície odvolateľovi takto: „Týmto Vám oznamujem, že výbor preskúmal Vašu petíciu a v súlade s vnútorným rokovacím poriadkom Európskeho parlamentu ju vyhlásil za prípustnú, keďže patrí do oblastí činnosti Európskej únie. Výbor pre petície sa však nemôže obsahom Vašej petície zaoberať, a tak Vaše výhrady vzal na vedomie. Vaša petícia bude postúpená generálnemu riaditeľovi personálu na uskutočnenie vhodných opatrení. Dovoľujem si Vám tiež oznámiť, že preskúmanie Vašej petície je týmto ukončené.“ V dôsledku uvedeného bolo preskúmanie petície uzavreté.
18. Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 26. marca 2011 sa pán Schönberger domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že ním Výbor pre petície ukončil preskúmanie jeho petície bez toho, aby sa zaoberal jej obsahom.
19. Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú. Všeobecný súd, odvolávajúc sa na rozsudok Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466), rozhodol, že keďže bola petícia odvolateľa považovaná za prípustnú, napadnuté rozhodnutie nevytvára právne záväzné účinky, ktoré by mohli ovplyvniť právne postavenie odvolateľa. Pre podrobnosti odkázal na napadnutý rozsudok.
IV – Návrhy účastníkov konania a konanie pred Súdnym dvorom
20. Pán Schönberger sa odvolaním domáha toho, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vyhovel žalobe podanej na prvom stupni, zrušil napadnuté rozhodnutie a zaviazal Parlament na náhradu trov konania.
21. Európsky parlament vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania.
V – O preskúmaní odvolania
22. Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza šesť výhrad(12), z ktorých prvá je založená na nezohľadnení skutkového stavu(13), druhá na neuznaní rozsahu ochrany základného práva na predloženie petície(14), tretia na nedostatku odôvodnenia a nelogickosti napadnutého rozsudku(15), štvrtá na nesprávnom posúdení v dôsledku nesprávneho uplatnenia rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466)(16), piata na nedostatku odôvodnenia vzťahujúceho sa na nepreskúmanie chýbajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia(17) a šiesta na neúplnom preskúmaní skutkového stavu(18).
23. V tomto ohľade navrhujem uvedené kritiky spojiť do dvoch odvolacích dôvodov na základe súvislosti, ktorú medzi nimi možno nájsť. Prvý odvolací dôvod budú tvoriť výhrady týkajúce sa rozsahu petičného práva (založené na druhej, tretej a štvrtej výhrade). Druhý odvolací dôvod budú tvoriť výhrady procesnej povahy (založené na prvej, piatej a šiestej výhrade).
24. Vzhľadom na to, že odpoveď na tvrdenia týkajúce sa podstaty petičného práva, ako aj rozsahu rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) je rozhodujúca na účely preskúmania tohto odvolania, navrhujem začať preskúmaním tohto odvolacieho dôvodu.
VI – O rozsahu petičného práva (prvý odvolací dôvod zahŕňajúci druhú, tretiu a štvrtú výhradu)
A – Argumentácia strán
25. Všetkými kritikami spojenými do prvého odvolacieho dôvodu odvolateľ namieta proti rozsahu ochrany petičného práva. Po prvé vo vzťahu k bodu 18 napadnutého rozsudku odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že rozhodol, že iba rozhodnutím o neprípustnosti petície môže dôjsť k obmedzeniu výkonu petičného práva. Rozsah ochrany petičného práva by tak bol nesprávne obmedzený na otázku prípustnosti petícií. Parlament je však povinný nielen preskúmať prípustnosť petície, ale aj zanalyzovať obsah petícií považovaných za prijateľné. Odmietnutím preskúmať obsah petície by sa zabránilo výkonu tohto práva v tom, že predkladateľ petície by bol zbavený možnosti prispieť k zlepšeniu práva Únie a zúčastňovať sa na demokratickom živote Únie v zmysle článku 10 ods. 3 ZEÚ a článku 24 druhého odseku ZFEÚ.
26. Po druhé odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu nelogické odôvodnenie spočívajúce v tom, že na jednej strane tvrdí, že Parlament vo veci petícií nikdy neprijíma záväzné akty, a na druhej strane, že rozhodnutie, ktorým je petícia vyhlásená za neprípustnú alebo sa na základe neho už Parlament petíciou nezaoberá, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť.(19) Po tretie odvolateľ namieta proti tomu, že Všeobecný súd uplatnil rozsudok Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) v bodoch 16, 17 a 19 napadnutého rozsudku.
27. Pokiaľ ide o Európsky parlament, tento odmieta všetky vznesené výhrady. Zdôrazňuje najmä, že petičné pravo vzhľadom na svoju mimosúdnu povahu zaručuje iba právo obrátiť sa na Parlament, pričom je zachovaná jeho politická sloboda, či vyhovie petícii alebo nie. Parlament tvrdí, že ani z petičného práva zaručeného primárnym právom, ani z ustanovení vnútorného rokovacieho poriadku nemožno vyvodiť záver, že predkladateľ petície má osobitné procesné práva na účely účinného výkonu petičného práva. Okrem toho súhlasí s analýzou vyplývajúcou z rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466).
B – O petičnom práve v práve Únie
1. O výkone petičného práva
28. Ako som už naznačil, možnosť predložiť petíciu je nástrojom priamej účasti na politických funkciách vykonávaných zástupcami občanov Únie. Keďže je to však po prvýkrát, čo je Súdny dvor požiadaný o analýzu petičného práva ako celku, považujem za potrebné uviesť podrobnú analýzu tohto nástroja.
29. Zatiaľ čo právo na predloženie petície Parlamentu nebolo upravené zakladateľskými zmluvami(20), po uskutočnení prvých všeobecných volieb Parlament v roku 1981 zmenil svoj rokovací poriadok a oficiálne priznal možnosť predkladať petície,(21) čo je možnosť, ktorá bola následne posilnená na základe medziinštitucionálneho vyhlásenia v roku 1989.(22) Až s nadobudnutím účinnosti Maastrichtskej zmluvy bolo právo na predloženie petície Parlamentu priznané v Zmluve a bolo mu konečne udelené postavenie základného práva zaradeného do článku 44 Charty.(23)
30. Petičné právo(24) tak bolo pôvodne vytvorené ako nástroj spojený s európskym občianstvom.(25) Právo obrátiť sa s petíciou na Parlament, zaručené článkom 20 písm. d) ZFEÚ, článkom 24 ods. 2 ZFEÚ a článkom 227 ZFEÚ a právo predložiť sťažnosť Ombudsmanovi v súlade s článkom 228 ZFEÚ sú prostriedkami umožňujúcimi občanom Európskej únie vykonávať ich priame demokratické občianske práva. Európska iniciatíva občanov ustanovená Lisabonskou zmluvou v súlade s článkom 11 ods. 4 ZEÚ(26) je porovnateľným nástrojom.
31. Petičné právo, ktoré je nevyhnutné pre výkon demokratickej účasti a kontroly zo strany občanov, tak posilňuje komunikáciu medzi Parlamentom a občanmi a obyvateľmi Únie, pričom pre tieto osoby predstavuje otvorený, demokratický a transparentný mechanizmus, ktorý im v prípade, že je to legitímne a opodstatnené, umožňuje dosiahnuť mimosúdne vyriešenie ich sťažnosti.(27)
32. Je pravda, že žiaden akt nezadefinoval petíciu ako takú. Parlament však v tomto zmysle vyvinul úsilie, keď navrhol, aby petícia zahŕňala „akúkoľvek sťažnosť, konzultáciu, žiadosť o prijatie opatrenia, reakciu na uznesenia Parlamentu alebo na rozhodnutia iných inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva, ktoré Parlamentu predložia jednotlivci a združenia“.(28) Bez toho, aby bola takáto definícia prijatá oficiálne, v správach Výboru pre petície sa petíciami rozumejú „žiadosti o konanie, prijatie opatrenia alebo zmenu politiky alebo žiadosti o konzultáciu, ktoré sú predložené Parlamentu“. Napokon poznamenávam, že v správe z roku 2001(29) bol predstavený návrh na posilnenie petičného práva a zmena Zmluvy, no bez uskutočnenia konkrétnych krokov na účely ich realizácie.
33. Na porovnanie, podľa mojich informácií je petičné právo vo viacerých členských štátoch právom ústavným (Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Rumunsko) alebo základným (Česká republika, Nemecko(30)). Je však ťažké poskytnúť všeobecnú definíciu petičného práva. Podľa vnútroštátnych tradícií môže petícia zahŕňať návrh alebo informáciu, iniciatívu, vyjadrujúce procesnú obranu alebo sťažnosti.(31) Aj keď niektoré členské štáty nepoznajú nástroj, ktorý by občanom umožňoval obrátiť sa v akejkoľvek veci na Parlament (Fínska republika, Švédske kráľovstvo), tieto štáty disponujú inými prostriedkami nadviazania kontaktu s volenými zástupcami, ako napríklad listy adresované Parlamentu.(32)
34. V práve Únie bol výkon petičného práva umožnený každému občanovi Únie a právnickej osobe so sídlom v členskom štáte. V nadväznosti na zmenu a doplnenie vnútorného rokovacieho poriadku v roku 2011 však bolo právo predložiť petíciu rozšírené aj na fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá nie je občanom Únie ani nemá v členskom štáte bydlisko alebo sídlo.(33) V dôsledku uvedeného už predloženie petície nie je striktne spojené s občianstvom Únie.(34) Petície môžu byť navyše podpísané niekoľkými miliónmi osôb, ktoré musia byť zastúpené predkladateľom petície.(35)
35. V súlade s článkom 227 ZFEÚ je však možnosť predložiť petíciu obmedzená na veci, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie. Petičné právo tak hrá úlohu v rámci koncepcie a kontroly rešpektovania práva Únie.
36. Na jednej strane petície inšpirujú prácu ostatných výborov Parlamentu, ktoré sú vecne príslušné na prípravu legislatívnych aktov v špecifických oblastiach. Parlament tiež môže následne prijať uznesenia v rozličných politicky citlivých oblastiach.(36)
37. Na druhej strane je petícia formou kontroly uplatnenia práva Únie a posteriori zo strany občanov Únie. Petície sú totiž vzácnym zdrojom informácií, na základe ktorých sa dajú objaviť prípady porušenia práva Únie(37), predovšetkým v oblasti životného prostredia, vnútorného trhu, v oblastiach súvisiacich s uznávaním profesionálnej kvalifikácie, sektore finančných služieb(38), a predovšetkým vo veci porušenia základných práv(39). Vo viacerých prípadoch môže podanie petície, ktoré sa časovo zhoduje so súbežným predložením sťažnosti Európskej komisii, viesť k začatiu konania o nesplnenie povinnosti alebo k podaniu žaloby na nečinnosť(40). Štatistiky ukazujú, že štvrtina až tretina petícií sú spojené alebo sú podnetom konaní o porušení právnych predpisov(41). Problematika vybavovania tak sťažností, ako aj petícií však nie je predmetom tohto konania.(42)
2. O postupe preskúmania petícií
38. Spôsoby výkonu petičného práva sú upravené v článkoch 201 až 203 zmeneného a doplneného vnútorného rokovacieho poriadku(43) (v poslednom znení).(44) Vzhľadom na tieto ustanovenia sa mi zdá nepopierateľné, že Parlament sa usiluje o zavedenie transparentného a spravodlivého postupu, umožňujúceho každej oprávnenej osobe vykonávať svoje petičné právo.(45)
39. V súlade s účinnými ustanoveniami petície, ktoré spĺňajú podmienky formálnej prípustnosti,(46) sa zapisujú do registra v poradí, v akom boli doručené. Petíciami, ktoré nespĺňajú podmienky uvedené v článku 201 ods. 2 zmeneného a doplneného vnútorného rokovacieho poriadku, sa Parlament ďalej nezaoberá a predkladateľovi petície oznámia dôvody. Aj keď treba pripustiť, že nezaregistrované petície a petície, ktoré sú neprípustné, tvoria dve odlišné kategórie,(47) rozdiel medzi nimi nie je jednoduché určiť s ohľadom na správy Výboru pre petície.(48)
40. Zaregistrované petície sa zašlú Výboru pre petície, ktorý overí ich vecnú prípustnosť vzhľadom na článok 227 ZFEÚ, z ktorého vyplýva, že každá osoba môže predložiť petíciu vo veci, ktorá patrí do pôsobnosti Únie a ktorá sa jej priamo dotýka.
41. Petíciami, ktoré sú v tomto štádiu vyhlásené za neprípustné, sa Parlament ďalej nezaoberá. Zmenený a doplnený vnútorný rokovací poriadok tiež upravuje hlasovanie v prípade, že členovia Výboru pre petície nedosiahnu dohodu o prípustnosti petície. V každom prípade je predkladateľovi petície oznámené odôvodnené rozhodnutie o neprípustnosti, ku ktorému je často pripojené odporúčanie obrátiť sa na príslušný vnútroštátny alebo medzinárodný orgán.(49) V tejto súvislosti článok 201 ods. 8 uvedeného rokovacieho poriadku upravuje možnosť odporučiť iné prostriedky nápravy.
42. Medzi prípustnými petíciami figurujú petície uzavreté s bezprostrednou odpoveďou alebo petície, ktoré sú zaslané na analýzu ostatným inštitúciám alebo orgánom na zaujatie stanoviska alebo pre informáciu. Výbor pre petície následne spravidla požiada Komisiu, aby mu poskytla všetky príslušné informácie alebo jej stanovisko k otázkam vzneseným predkladateľom petície.
43. Vzhľadom na ustanovenia upravujúce preskúmanie petícií je jasné, že právomoci Výboru pre petície sú v skutočnosti dosť obmedzené. Tento výbor totiž „nie je súdnym orgánom oprávneným povedať, čo je v konkrétnej veci spravodlivé a čo nie, ani sa vyjadriť k otázke vhodnosti politického rozhodnutia prijatého príslušným orgánom členského štátu, a rovnako nemá donucovaciu právomoc“.(50)
44. Na druhej strane je jasné, že Výbor pre petície môže rozhodovať na základe vlastnej úvahy, pokiaľ ide o spôsob vybavenia petície. Rozhodnutie týkajúce sa prípustnosti petície môže mať navyše aj diskrečný charakter, napriek spojeniu s článkom 227 ZFEÚ. Isteže je pravda, že uvedené ustanovenie na prípustnosť petície vyžaduje, aby sa týkala veci, ktorá patrí do pôsobnosti Únie a ktorá sa priamo dotýka predkladateľa petície. Nad rámec uvedených formálnych požiadaviek však z článku 201 ods. 7 zmeneného a doplneného vnútorného poriadku vyplýva, že ak Výbor pre petície nedosiahne dohodu o prípustnosti petície, petícia sa môže vyhlásiť za prípustnú na základe žiadosti aspoň jednej štvrtiny členov tohto výboru.
45. Napokon pripomínam, že Výbor pre petície usudzuje, že „petičný postup môže a mal by zostať doplnkový k ďalším mechanizmom nápravy [v širokom slova zmysle], ktoré majú občania k dispozícii, napr. podanie sťažnosti v Európskej komisii alebo u európskeho ombudsmana“.(51) Popri ostatných orgánoch, inštitúciách a nástrojoch, ktorými sú vyšetrovacie výbory, európska iniciatíva občanov a Ombudsman, zohráva Výbor pre petície autonómnu a jasne definovanú úlohu ako styčný bod pre každého občana.(52)
46. Toto ma privádza k preskúmaniu problematiky pojmu napadnuteľný akt, tak ako ho Všeobecný súd vyložil v rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466), ktorý tento súd v napadnutom rozsudku priviedol k zamietnutiu žaloby ako neprípustnej z dôvodu, že v súlade s napadnutým rozhodnutím bola petícia vyhlásená za prípustnú.
C – O právnych účinkoch výkonu petičného práva z hľadiska článku 263 ZFEÚ
1. O pojme aktu s právnymi účinkami
47. Podľa ustálenej judikatúry možno žalobu o neplatnosť podať proti všetkým opatreniam prijatým inštitúciami bez ohľadu na ich povahu alebo formu, ktoré majú vyvolávať právne účinky. V zmysle článku 263 ZFEÚ sa predovšetkým považujú za napadnuteľné všetky opatrenia s právne záväznými účinkami, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie.(53) Naopak, neprípustné sú žaloby smerujúce proti aktom, ktoré predstavujú iba opatrenia vnútornej povahy pre administratívu, a preto nevyvolávajú žiadny účinok mimo nej.(54)
48. Keďže v predmetnom prípade ide o akt prijatý Parlamentom, treba pripomenúť, že v rozsudku Les Verts/Parlament Súdny dvor potvrdil, že žaloba o neplatnosť môže smerovať proti aktom Parlamentu, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám.(55) Podľa konštantnej judikatúry však akty, ktoré sa vzťahujú iba na vnútornú organizáciu práce Parlamentu, nemôžu byť predmetom žaloby o neplatnosť.(56)
49. Súdny dvor tak rozhodol, že konštatovanie predsedu Parlamentu, podľa ktorého bol postup prijímania rozpočtu ukončený, patrí medzi akty, ktoré by mohli mať právne účinky vo vzťahu k tretím stranám.(57) Súdny dvor tiež usúdil, že je prípustné odvolanie proti pravidlám týkajúcim sa prechodného príspevku súvisiaceho so skončením mandátu v prospech poslancov Parlamentu.(58) Možnosť súdneho preskúmania sa otvorila aj v prípade uznesenia Parlamentu, ktorý určil zamestnancov zodpovedných za určité činnosti.(59)
50. Súdny dvor naopak dospel k záveru, že akty týkajúce sa zriadenia vyšetrovacích komisií Parlamentu sa vzťahujú iba na vnútornú organizáciu práce Parlamentu.(60) Súdny dvor rovnako pripomenul, že medziparlamentné delegácie majú iba informačnú a kontaktnú právomoc a že akty týkajúce sa vymenovania ich členov a voľby ich predsedu nie sú napadnuteľnými aktmi.(61) Súdny dvor ďalej rozhodol, že list zaslaný inštitúciou adresátovi ako odpoveď na ním podanú žiadosť nepredstavuje akt otvárajúci možnosť podať žalobu o neplatnosť.(62) Súdny dvor tiež spojil vecné preskúmanie s preskúmaním prípustnosti odvolania proti aktom Parlamentu.(63)
51. Pokiaľ ide o predmetný prípad, vzhľadom na charakteristické znaky petičného práva ako nástroja politického dialógu, za ktorý je zodpovedný Parlament, by sa dalo pripustiť, že rozhodnutia prijaté Výborom pre petície sú na prvý pohľad porovnateľné s aktmi vnútornej organizácie Parlamentu, prijatými v rámci jeho politickej činnosti. Vzhľadom na toto zistenie však treba preskúmať účinky rozhodnutí Výboru pre petície vo vzťahu k tretím stranám, tak ako vyplývajú z rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466).
2. O účinkoch rozhodnutí Výboru pre petície
a) O rozsudku Tegebauer/Parlament
52. Predovšetkým v rozpore s tvrdeniami odvolateľa je nesporné, že rozsudok Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) nepriznáva všetkým rozhodnutiam Výboru pre petície povahu napadnuteľných rozhodnutí, čo by otváralo možnosť pre preskúmanie súdom Únie.
53. Naopak, Všeobecný súd v tomto rozsudku rozhodol, že „aj keď spôsob, akým Parlament vybaví petíciu, ktorá je vyhlásená za prípustnú, nepatrí do oblasti preskúmania súdom Únie, pričom Parlament si v tomto ohľade zachováva úplnú voľnosť úvahy politickej povahy, posúdenie prípustnosti petície musí podliehať súdnemu preskúmaniu, keďže toto je jedinou zárukou účinnosti práva na predloženie petície vyjadreného v článku 194 ES. Rozhodnutie Výboru pre petície o neprípustnosti a o tom, že sa petíciou ďalej Parlament nebude zaoberať, môže zasiahnuť do samotnej podstaty práva občanov na predloženie petície zakotveného v Zmluve, a z tohto dôvodu predstavuje rozhodnutie, ktoré môže byť predmetom žaloby o neplatnosť“.
54. V predmetnom prípade z napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd uplatnil zásadu, podľa ktorej môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť iba tie rozhodnutia Výboru pre petície, ktorými bola petícia vyhlásená za neprípustnú.
55. Podľa odvolateľa však takýto záver nie je logicky správny vzhľadom na to, že na jednej strane judikatúra Všeobecného súdu ponecháva veľkú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o dôvodnosť petícií a spôsob ich vybavenia, a na druhej strane priznáva niektorým z týchto rozhodnutí povahu napadnuteľného rozhodnutia v zmysle článku 263 ZFEÚ.
56. Na základe už uvedených dôvodov týkajúcich sa charakteristických znakov nástroja petície v práve Únie, ako aj z dôvodov uvedených nižšie, si skutočne myslím, že rozsudok Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) obsahuje rozpor. Podľa môjho názoru totiž žiadny druh rozhodnutia Výboru pre petície nemôže závažným spôsobom zmeniť právne postavenie predkladateľa petície.
b) O obrysoch pojmu petičné „právo“
57. V prvom rade treba pripomenúť, že na účely analýzy právnych účinkov akéhokoľvek aktu práva Únie sa treba zamerať predovšetkým na jeho podstatu a povahu, a nie na jeho označenie alebo formu. Takto to musí byť aj v prípade petičného práva. Je teda nesprávne vychádzať zo zásady, že použitie pojmu „právo“ automaticky znamená existenciu subjektívneho práva.
58. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o skutočnosť, že petičné právo je uvedené v Charte a predstavuje základné právo, stačí odkázať na článok 52 Charty, ktorý vo svojom odseku 5 stanovuje rozdiel medzi právami a zásadami.(64) Napriek tomu, že určité „práva“ uvedené v Charte sú tak označené, nepovažujú sa však za individuálne práva. Ako demonštruje rozsudok Association de médiation sociale(65), „právo na informácie a konzultácie“ v zmysle článku 27 Charty bolo povýšené na „zásadu“ v zmysle Charty. Toto ustanovenie totiž nevymedzuje individuálnu právnu situáciu, ale predpisuje orgánom verejnej moci určenie objektívneho obsahu (informovanie a konzultácie so zamestnancami) a určité ciele (efektivita informovania, zastúpenie podľa úrovní, primeraný čas).(66)
59. Navyše právo Únie pozná viacero mimosúdnych nástrojov, ktoré sú označené ako „práva“ bez toho, aby sa na ne vzťahovalo súdne preskúmanie.
60. Občania tak majú právo podať sťažnosť v prípade, že sa domnievajú, že Komisia nedodržiava kódex dobrého úradného postupu.(67) Jediným opravným prostriedkom je možnosť sťažovateľa požiadať generálneho tajomníka Komisie o preskúmanie výsledku sťažnosti. Tento kódex upravuje tiež možnosť obrátiť sa na Európskeho ombudsmana. Okrem toho Komisia stanovila aj všeobecné zásady a minimálne normy použiteľné pri poradách s verejnosťou,(68) a to bez toho, aby s nimi spojila právo jednotlivcov napadnúť na súde rozhodnutia prijaté v rozpore s týmito zásadami a normami.
61. Navyše hoci toto právo nie je upravené osobitným právnym aktom, občania majú právo oznámiť Komisii porušenie práva Únie členským štátom. Je naopak nesporné, že jednotlivci nie sú oprávnení napadnúť rozhodnutie Komisie nezačať konanie pre nesplnenie povinnosti proti členskému štátu.(69) Ak sa sťažovateľ domnieva, že pri spracovaní jeho sťažnosti došlo zo strany Komisie k administratívnemu pochybeniu, môže sa obrátiť na Ombudsmana.(70)
62. V tejto súvislosti odvolateľ v odvolaní v predmetnej veci uvádza, že by mohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo v každom prípade výkonu tohto práva z hľadiska procesných záruk, ktoré sú s ním spojené. Takéto porušenie by mohlo viesť k podstatnému ovplyvneniu právneho postavenia predkladateľa petície.
63. Je totiž nesporné, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty a bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. Novembra 1950(71) a takisto znovu potvrdená v článku 47 Charty.
64. Zdôrazňujem však, že táto zásada vychádza z konštatovania, podľa ktorého „je existencia prostriedku nápravy súdnej povahy proti každému rozhodnutiu vnútroštátneho orgánu, ktorým bolo toto právo zamietnuté, nevyhnutná na to, aby zabezpečila jednotlivcovi účinnú ochranu jeho práva“.(72) Neexistencia účinnej právnej ochrany tak predstavuje porušenie zaručeného práva.
65. To však nie je prípad petičného práva. V prípade, že je petícia predmetom rozhodnutia o neprípustnosti, rozhodnutia, že sa ňou už Parlament ďalej nebude zaoberať, rozhodnutia o postúpení inej inštitúcii alebo uzavretí konania s odpoveďou, totiž nevyvstáva žiadna otázka obmedzenia alebo odmietnutia udeliť právo priznané právom Únie, v dôsledku čoho by bolo nutné poskytnúť súdnu ochranu. V takomto prípade je právo vykonávať petičné právo naopak plne rešpektované, keďže predkladateľ petície mohol predložiť svoju žiadosť, bol informovaný o procesných krokoch v Parlamente a na svoju žiadosť dostal odpoveď.
66. V rovnakom duchu poznamenávam, že v prípade nevyhovenia žiadosti predkladateľa petície môže tento znovu predložiť petíciu Parlamentu, ktorý – na základe prípadného odlišného politického posúdenia – môže slobodne prijať opačné rozhodnutie o tejto petícii. V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že Parlament rozšíril rámec prípustných petícií v porovnaní so Zmluvou. Navyše môže vo všeobecnosti prijať politické stanovisko k veciam, ktoré nepatria do právomoci Únie. Prijatie stanoviska Výborom pre petície však nemá žiadnu právnu silu rozhodnutej veci, bez ohľadu na to, či ide o stanovisko priaznivé alebo nepriaznivé. Navyše sa predkladateľ petície môže následne obrátiť na Ombudsmana alebo na Komisiu.
c) O judikatúre týkajúcej sa sťažností
67. Po druhé s cieľom zistiť, ako došlo k podľa môjho názoru nesprávnemu posúdeniu, pokiaľ ide o rozdiel, ktorý Všeobecný súd stanovil v rozsudku Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) a ktorý bol uplatnený v predmetnom napadnutom rozsudku, treba sa zamerať na pravidlá vzťahujúce sa na právomoci orgánov, na ktoré sa podávajú neformálne žiadosti alebo sťažnosti v práve Únie.
68. Na jednej strane tak najklasickejší prípad možno nájsť v judikatúre týkajúcej sa pôsobnosti Komisie, ktorá má záväzné právomoci vo veci sťažností v oblasti práva hospodárskej súťaže. Súdny dvor už totiž rozhodol, že hoci Komisia nie je povinná prijať rozhodnutie o porušení pravidiel hospodárskej súťaže ani prešetriť sťažnosť, ktorá je jej predložená na základe nariadenia [č. 17 – teraz 1/2003(73)], je povinná pozorne preskúmať skutkové a právne dôvody uvedené autorom sťažnosti s cieľom overiť existenciu protisúťažného správania. Navyše v prípade, že sa už Komisia ďalej vecou nezaoberá, je povinná svoje rozhodnutie odôvodniť, aby tým umožnila Všeobecnému súdu overiť, či sa dopustila skutkového omylu alebo nesprávneho právneho posúdenia, alebo zneužitia právomoci.(74)
69. Vzhľadom na tieto skutočnosti Súdny dvor rozhodol, že inštitúcia, ktorá má právomoc konštatovať a postihovať porušenie a na ktorú sa jednotlivec môže obrátiť so sťažnosťou, ako je to v prípade Komisie v oblasti práva hospodárskej súťaže, nevyhnutne prijíma akt s právnymi účinkami v prípade, že rozhoduje o úplnom alebo čiastočnom skončení konania o tejto sťažnosti(75) (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
70. Je však zrejmé, že vzhľadom na úplne odlišný účel predmetných opatrení regulujúcich obchod, ako aj úlohu, ktorú Komisia v tejto súvislosti zohráva, judikatúra v oblasti hospodárskej súťaže vôbec nemôže byť referenčnou pre oblasť petičného práva. Zdá sa však, že rozdiel stanovený v rozsudku vychádza z uvedenej logiky. Navyše odvolateľov odkaz na rozsudok Rendo/Komisia(76) v oblasti hospodárskej súťaže nielenže nie je uplatniteľný, pokiaľ ide o petície, ale je aj nesprávny, keďže rozsudok Rendo nepotvrdil, že každé obmedzenie práva má nevyhnutne právne účinky.(77)
71. Na druhej strane, úplne opačným prípadom je pôsobnosť Ombudsmana, ktorý nemá právomoc prijímať záväzné opatrenia.(78) Aj keď pripúšťam, že táto judikatúra plne neodpovedá na otázky vznesené v predmetnom prípade, žiada sa prirovnať posúdenie rozhodnutí prijatých Výborom pre petície s aktmi prijatými Ombudsmanom v rámci preskúmania sťažností, ktoré sú mu predložené v súlade s článkom 228 ZFEÚ.
72. Predovšetkým bolo rozhodnuté, že správa Ombudsmana, v ktorej sa konštatuje, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, už zo svojej definície nemá žiadne právne účinky vo vzťahu k tretím stranám v zmysle článku 230 ES, a ani nezaväzuje Parlament, ktorý sa môže slobodne v rámci výkonu svojich právomocí, ktoré sú mu zverené na základe Zmluvy, rozhodnúť, aké kroky vzhľadom na túto správu uskutoční. Rovnako to a fortiori platí aj pre výročnú správu, ktorú tiež musí Ombudsman predložiť Parlamentu na konci každého ročného zasadania a ktorá obsahuje všetky výsledky jeho vyšetrovaní.(79) Odôvodnené rozhodnutie ombudsmana o uzavretí vecného preskúmania sťažnosti takým spôsobom, že sa ňou ďalej nebude zaoberať, teda nepredstavuje akt napadnuteľný prostredníctvom žaloby o neplatnosť, keďže takéto rozhodnutie nemá právne účinky vo vzťahu k tretím stranám.(80)
73. Vzhľadom na právomoci Výboru pre petície je tak možné oprávnene usudzovať, že mu neprislúcha žiadna povinnosť výsledku, tak ako Ombudsmanovi.(81) Navyše vzhľadom na vyššie uvedené charakteristické znaky petičného práva by sa táto zásada mala uplatňovať na rozhodnutia o neprípustnosti alebo o nezaoberaní sa vecou bez preskúmania petície.
d) O podstate petičného práva
74. Po tretie, nemyslím si, že by petičné právo v práve Únie mohlo odzrkadľovať platný model petícií vo viacerých členských štátoch alebo že by sa ním malo inšpirovať. Podľa informácií, ktoré mám k dispozícii, iba Spolková republika Nemecko(82), Španielske kráľovstvo(83) a francúzske zámorské územné celky(84) zaviedli súdne preskúmanie rozhodnutí prijatých na základe petície. Podľa mojich zdrojov sa však ani v nemeckom práve rozhodnutia prijaté ako odpoveď na petíciu nepovažujú za „správne akty“ z dôvodu neexistencie právnych účinkov na predkladateľa petície.(85)
75. Petičné právo v práve Únie musí byť považované za autonómny pojem a na to, aby patrilo do pôsobnosti článku 263 ZFEÚ, musí spĺňať kritériá judikatúry týkajúcej sa pojmu aktu, na základe ktorého môže dôjsť k zmene právneho postavenia predkladateľa petície podstatným spôsobom. Navyše pripomínam, že v rámci preskúmania zákonnosti založenej na článkoch 263 ZFEÚ a 265 ZFEÚ nemá súd Únie právomoc vydávať príkazy inštitúciám a orgánom Únie.(86)
76. Za zavedenie petičného práva má totiž v zásade výlučnú zodpovednosť Európsky parlament ako garant záujmov jeho voličov. Musím zdôrazniť, že výkon petičného práva vo vzťahu k Parlamentu nepatrí do rámca činnosti administratívneho orgánu, ale spadá do rozsahu činnosti politického orgánu. Z toho vyplýva, že kontrolovať a postihovať rozhodnutia prijaté Parlamentom môžu občania pri európskych voľbách.
77. Rôzne druhy odpovedí, ktorými môže Výbor pre petície vybaviť petíciu, vrátane postúpenia inému orgánu vzhľadom na obmedzenia jeho mandátu, tak nemožno dať na roveň odmietnutiu administratívneho orgánu, keďže Výbor pre petície je osobitným útvarom zastupiteľského orgánu politickej povahy.
78. Na základe uvedeného navrhujem zaujať stanovisko, že podstata petičného práva spočíva v možnosti oficiálne upovedomiť Parlament o určitých otázkach bez toho, aby bolo predkladateľovi petície priznané právo priamo požadovať právnu ochranu. Nejde o individuálne právo, ktoré má mať právne účinky vo vzťahu k postaveniu predkladateľa petície, ale o politický nástroj účasti na demokratickom živote.
79. Možnosť občanov zaslať Parlamentu a poslancom listy alebo iné písomnosti totiž nezávisí od formálneho práva na predloženie petície. Z tohto dôvodu si myslím, že z hľadiska ústavného práva sa funkcia tohto nástroja rovná oprávneniu Európskeho parlamentu, aby mu boli formálne adresované iniciatívy, ktoré nevychádzajú ani z Komisie, ani od jej poslancov, frakcií alebo výborov.(87)
80. Z petičného práva tak vyplýva povinnosť Parlamentu zaviesť mechanizmy, ktoré predkladateľom petície umožnia prístup k Parlamentu v súlade s efektívnymi a transparentnými postupmi. Iba na zriadenie týchto mechanizmov sa tak môže vzťahovať preskúmanie súdom Únie na základe žaloby na nečinnosť v súlade s článkom 265 ZFEÚ.
81. V tejto súvislosti sa nazdávam, že preskúmanie súdom Únie prichádza do úvahy iba v prípade, že Parlament zaujme prístup odzrkadľujúci závažné a pretrvávajúce porušenie petičného práva a spochybňujúci uplatnenie nástroja, ktorým sú petície, ako takého, najmä v prípade odmietnutia prijať petície alebo v prípade neposkytnutia odpovede na petíciu. Takýto prístup by totiž predstavoval porušenie povinnosti, ktorá Parlamentu prináleží v súlade s článkami 20 ZFEÚ a 227 ZFEÚ a článkom 44 Charty. V takomto prípade by Komisia ako ochranca Zmlúv mala na základe sťažnosti jednotlivca zasiahnuť v súlade s článkom 265 ZFEÚ.
82. V každom prípade nie je vylúčené analogicky uplatniť riešenie, ktoré Súdny dvor vypracoval v rámci judikatúry týkajúcej sa rozhodnutí Ombudsmana, napriek prístupu, podľa ktorého petičné právo nepredstavuje subjektívne právo. Podľa tejto judikatúry by za osobitne výnimočných okolností mohol občan preukázať, že sa Výbor pre petície dopustil pri výkone svojich funkcií dostatočne závažného porušenia práva Únie, ktorým môže dotknutému občanovi spôsobiť škodu.(88)
83. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že rozsudok Tegebauer/Parlament (EU:T:2011:466) je založený na nesprávnom výklade rozsahu petičného práva v zmysle článkov 20 ZFEÚ a 227 ZFEÚ v tom, že rozhodnutiam o neprípustnosti a o nezaoberaní sa petíciou priznáva povahu napadnuteľných rozhodnutí.
84. V dôsledku uvedeného sa Všeobecný súd aplikovaním uvedeného rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia v napadnutom rozsudku.
85. Toto nesprávne právne posúdenie však nemá dôsledky na výrok napadnutého rozsudku. Nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, totiž nespôsobuje neplatnosť napadnutého rozsudku, pokiaľ sa jeho výroková časť javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov.(89) Preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby bolo odôvodnenie nahradené v tom zmysle, že súdne preskúmanie vo vzťahu k akémukoľvek rozhodnutiu Výboru pre petície Parlamentu musí byť vylúčené, keďže tieto rozhodnutia nepredstavujú napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.
VII – O druhom odvolacom dôvode (prvá, piata a šiesta výhrada)
86. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je potrebné preskúmať zvyšné výhrady uvedené v odvolaní, ktoré ostatne Parlament vo svojich pripomienkach považuje za zjavne neprípustné. Nasledujúcu analýzu tak uvádzam subsidiárne.
87. Svojou prvou výhradou odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že zanedbal skutočnosť, že Výbor pre petície sa nezaoberal obsahom odvolateľovej petície. Takéto skreslenie skutkového stavu priviedlo Všeobecný súd k nesprávnemu záveru, že petičné právo nebolo v predmetnom prípade porušené.
88. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci Súdny dvor v rámci odvolania nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Všeobecný súd uznal na preukázanie tohto skutkového stavu, právomoc súdneho preskúmania Súdneho dvora vzťahujúca sa na zistenia skutkových okolností Všeobecným súdom sa týka najmä vecnej nesprávnosti týchto zistení vyplývajúcej zo spisových dokumentov, nesprávneho posúdenia dôkazov, ich právnej kvalifikácie a otázky, či pravidlá v oblasti dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov boli dodržané.(90)
89. Na základe porovnania bodu 3 napadnutého rozhodnutia a odpoveďou uvedenou v napadnutom rozsudku však nemožno zistiť žiadne skreslenie skutkového stavu ani žiadnu vecnú nesprávnosť. Aj keď pripúšťam, že Všeobecný súd nereprodukoval doslovne list predsedu Výboru pre petície, z napadnutého rozsudku možno jasne vyvodiť, že výbor odvolateľovu petíciu nepreskúmal. V každom prípade z celého napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd správne vyhodnotil, že predmetná petícia bola prípustná, čo ho priviedlo k tomu, aby správne pripomenul, že spôsob vybavenia petície je plne ponechaný na úvahu Parlamentu, ktorý nie je povinný prijať určitý konkrétny akt vo vzťahu k predkladateľovi petície. Vzhľadom na uvedené je toto tvrdenie zjavne nedôvodné.
90. Piatou výhradou uvedenou v odvolaní odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu nedostatok odôvodnenia. Podľa odvolateľa je nesprávne, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nepreskúmal, či pri prijatí napadnutého rozhodnutia Parlament porušil povinnosť odôvodnenia napriek tomu, že odvolateľ túto výhradu vzniesol na prvom stupni. Keďže však navrhujem zaujať stanovisko, že napadnuté rozhodnutie nepredstavuje napadnuteľný akt, akákoľvek analýza je v tejto súvislosti zbytočná a táto výhrada by mala byť zamietnutá ako zjavne neprípustná.
91. Šiestou výhradou uvedenou v odvolaní odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu neúplné preskúmanie skutkového stavu, keďže tento súd neoveril, či mal odvolateľ možnosť predniesť svoju záležitosť Výboru pre petície. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 88 týchto návrhov musí byť táto kritika zamietnutá ako zjavne neprípustná. V každom prípade, keďže toto odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu navrhujem vyhlásiť za neprípustné, pričom Všeobecný súd tiež správne založil napadnutý rozsudok na neprípustnosti odvolateľovej petície, neprináležalo mu preskúmať priebeh konania vo Výbore pre petície.
VIII – Návrh
92. Navrhujem Súdnemu dvoru, aby:
– odvolanie zamietol, pričom súčasne bude nahradené odôvodnenie napadnutého rozsudku,
– zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania a rozhodol, že Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania.