ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)
zo 16. septembra 2013
Vec T‑264/11 P
Carlo De Nicola
proti
Európskej investičnej banke (EIB)
„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci EIB – Hodnotenie – Povýšenie – Hodnotenie a povyšovanie za rok 2007 – Rozhodnutie odvolacieho výboru – Psychické obťažovanie – Primeraná lehota – Návrh na zrušenie – Návrh na náhradu škody“
Predmet: Odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 8. marca 2011, De Nicola/EIB (F‑59/10) a smerujúce k zrušeniu tohto rozsudku
Rozhodnutie: Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 8. marca 2011, De Nicola/EIB (F‑59/10) sa ruší v rozsahu, v akom zamieta jednak návrhy pána Carla De Nicola smerujúce k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho výboru Európskej investičnej banky (EIB) a jednak jeho návrhy na náhradu údajných škôd spôsobených obťažovaním, ktorého sa voči nemu dopustila EIB. V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta. Vec sa vracia Súdu pre verejnú službu na ďalšie konanie. O trovách konania sa rozhodne v konaní vo veci samej.
Abstrakt
1. Odvolanie – Dôvody – Dôvod proti odôvodneniu rozsudku, na ktorom nie je založený výrok – Neúčinný dôvod
(Článok 257 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 9)
2. Žaloby úradníkov – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Rozhodnutie odvolacieho výboru Banky v oblasti hodnotenia neobsahujúce žiadne posúdenie hodnotiacej správy – Zahrnutie
3. Právo Európskej únie – Zásady – Dodržanie primeranej lehoty – Správne konanie – Súdne konanie – Kritériá posúdenia
(Charta základných práv Európskej únie, článok 47 a článok 52 ods. 1; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 41)
4. Žaloby úradníkov – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Predmet – Príkaz administratíve – Neprípustnosť
5. Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Konanie pred podaním žaloby – Fakultatívny charakter – Možnosť analógie s konaním pred podaním žaloby stanoveným služobným poriadkom úradníkov – Neexistencia
(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 41)
6. Odvolanie – Dôvody – Odmietnutie Súdu pre verejnú službu nariadiť opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo vykonať dôkazné prostriedky preskúmané Všeobecným súdom – Rozsah
(Článok 256 ods. 2 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, príloha I, článok 11)
1. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 33)
Odkaz:
Súdny dvor: 30. septembra 2003, Biret a Cie/Rada, C‑94/02 P, Zb. s. I‑10565, bod 63 a tam citovaná judikatúra
2. Rozhodnutie odvolacieho výboru Európskej investičnej banky v oblasti hodnotenia, ktoré neobsahuje nijaké posúdenie hodnotiacej správy, ale sa obmedzuje iba na rozhodnutie o nemožnosti pokračovať v pojednávaní a o nevyhnutnosti založiť toto rozhodnutie do osobného spisu dotknutej osoby, môže v zásade spôsobiť ujmu. Súd pre verejnú službu nemôže neodpovedať na otázku, či môže rozhodnutie odvolacieho výboru so zreteľom na relevantné skutkové okolnosti tohto prípadu spôsobiť ujmu žalobcovi, a či odvolací výbor, keď dospel k svojmu záveru, dodržal pravidlá pokynov pre postup hodnotenia. Také vecné posúdenie je pritom nevyhnutné, lebo Banka sa prijatím uvedených pravidiel sama obmedzila vo výkone svojej voľnej úvahy a jej zamestnanci sa môžu vzhľadom na všeobecné právne zásady, akou je zásada rovnosti zaobchádzania a zásada ochrany legitímnej dôvery na ne odvolávať pred súdom Únie.
Rozhodnutím vybaviť odvolanie žalobcu bez prijatia konečného rozhodnutia vo veci samej odvolací výbor pozbavuje žalobcu inštitúcie na preskúmanie a vytýka mu, prinajmenšom implicitne, obštrukcie v konaní. Také rozhodnutie pritom zjavne spôsobuje ujmu žalobcovi, čo odôvodňuje jeho záujem na zrušení tohto rozhodnutia. Navyše samotná skutočnosť, že odvolací výbor rozhodol založiť uvedené rozhodnutie do osobného spisu žalobcu postačuje na konštatovanie, že toto rozhodnutie mu spôsobuje ujmu a z jeho zrušenia môže mať prospech.
(pozri body 40, 41 a 44)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 10. septembra 2003, McAuley/Rada, T‑165/01, Zb. VS s. I‑A‑193, II‑963, bod 44; 1. marca 2005, Mausolf/Europol, T‑258/03, Zb. VS s. I‑A‑45, II‑189, bod 25 a tam citovaná judikatúra
Súd pre verejnú službu: 30. novembra 2009, De Nicola/EIB, F‑55/08, Zb. VS s. I‑A‑1‑469, II‑A‑1‑2529, body 39, 54 a nasl.
3. Ak dĺžka konania nie je upravená ustanovením práva Únie, musí byť primeranosť lehoty, v ktorej inštitúcia prijala predmetný akt, posúdená v závislosti od všetkých okolností každej veci a najmä od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania účastníkov konania. Primeranosť lehoty teda nemôže byť stanovená s odkazom na presnú maximálnu hranicu určenú abstraktným spôsobom, ale musí byť posúdená v každej prejednávanej veci v závislosti od predmetných okolností. Okrem toho so zreteľom na požiadavku koherentnosti treba pojem primeraná lehota uplatňovať rovnakým spôsobom vtedy, ak sa týka žaloby alebo žiadosti, pre ktoré nijaké ustanovenie práva Únie nestanovilo lehotu, v akej musia byť podané. V obidvoch prípadoch je súd Únie povinný zohľadniť okolnosti prejednávanej veci.
(pozri bod 49)
Odkaz:
Súdny dvor: 28. februára 2013, preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, body 25 až 46
4. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 63)
Odkaz:
Súd prvého stupňa: 16. decembra 2004, De Nicola/EIB, T‑120/01 a T‑300/01, Zb. VS s. I‑A‑365, II‑1671, bod 136; 16. mája 2006, Magone/Komisia, T‑73/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑107, II‑A‑2‑485, bod 15 a tam citovaná judikatúra
5. Okolnosť, že poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, ktorý definuje administratívne opravné prostriedky, nestanovuje na rozdiel článkov 90 a 91 služobného poriadku úradníkov obligatórny postup pred podaním žaloby, bráni jednoduchému prebratiu postupu stanovému služobným poriadkom, aj keby bol tento postup uplatnený pružne s cieľom zabezpečiť právnu istotu vzhľadom na neistou týkajúcu sa podmienok prípustnosti žalôb zamestnancov Banky. Hoci článok 41 uvedeného poriadku odkazuje na postup urovnania sporu zmierom, súčasne spresňuje, že tento postup prebieha nezávisle od žaloby podanej na súd Únie.
V tejto súvislosti z toho vyplýva, že poriadok zamestnancov Banky a konkrétne jeho článok 41 predstavujú v zásade úplnú internú právnu úpravu Banky, ktorej povaha a účel sa veľmi líši od služobného poriadku, vrátene jeho článkov 90 a 91. V dôsledku toho samotná existencia tejto internej právnej úpravy zakazuje analogicky uplatniť uvedený služobný poriadok. Preto nemožno vykladať contra legem podmienky upravujúce fakultatívny interný postup urovnania sporu zmierom stanovený v článku 41 poriadku zamestnancov Banky, aby sa zmenil na obligatórny postup. V tejto súvislosti totiž článok 41 nevykazuje nijaké právne medzery, ktoré by bolo nutné vyplniť na splnenie požiadaviek vyplývajúcich z nadriadených právnych zásad.
(pozri body 70 – 72)
Odkaz:
preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB, už citovaný, bod 39
Súd prvého stupňa: 23. februára 2001, De Nicola/EIB, T‑7/98, T‑208/98 a T‑109/99, Zb. VS s. I‑A‑49, II‑185, body 96 až 101; 17. júna 2003, Seiller/EIB, T‑385/00, Zb. VS s. I‑A‑161, II‑801, body 50 až 52, 65 a 73; Všeobecný súd: 27. apríla 2012, De Nicola/EIB, T‑37/10 P, body 76 a 77)
6. Pozri text rozhodnutia.
(pozri bod 81)
Odkaz:
Súdny dvor: 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 319; 10. júna 2010, Thomson Sales Europe/Komisia, C‑498/09 P, neuverejnené v Zbierke, bod 138