ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (ôsma komora)
z 24. septembra 2008 (*)
„Spoločná obchodná politika – Antidumpingové clá – Vyrovnávacie clá – Uplynutie platnosti ciel – Oznámenie o začatí preskúmania – Lehota – Pravidlá WTO“
Vo veci T‑45/06,
Reliance Industries Ltd, so sídlom v Mumbai (India), v zastúpení: I. MacVay, S. Ahmed, solicitors, R. Thompson, QC, a K. Beal, barrister,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci G. Berrisch, advokát,
a
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: N. Khan a P. Stancanelli, splnomocnení zástupcovia,
žalovaným,
ktorej predmetom sú návrhy na zrušenie:
– oznámenia Komisie z 1. decembra 2005 o začatí preskúmania v súvislosti s uplynutím platnosti vyrovnávacích opatrení uplatniteľných na dovoz určitého polyetyléntereftalátu s pôvodom, inter alia, v Indii (Ú. v. EÚ C 304, s. 4),
– oznámenia Komisie z 1. decembra 2005 o začatí preskúmania v súvislosti s uplynutím platnosti antidumpingových opatrení uplatniteľných na dovoz určitého polyetyléntereftalátu s pôvodom v Indii, Indonézii, Kórejskej republike, Malajzii, na Taiwane a v Thajsku a čiastočného predbežného preskúmania antidumpingových opatrení uplatniteľných na dovoz určitého polyetyléntereftalátu s pôvodom v Kórejskej republike a na Taiwane (Ú. v. EÚ C 304, s. 9),
– nariadenia Rady (ES) č. 2603/2000 z 27. novembra 2000, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo a vyberá s konečnou platnosťou dočasné clo uložené na dovozy určitých druhov polyetyléntereftalátov, s pôvodom v Indii, Malajzii a v Thajsku, a ktorým sa ukončuje antidotačné konanie, týkajúce sa dovozov určitých druhov polyetyléntereftalátov, s pôvodom v Indonézii, v Kórejskej republike a na Taiwane (Ú. v. ES L 301, s. 1; Mim. vyd. 11/034, s. 241); nariadenia Rady (ES) č. 2604/2000 z 27. novembra 2000, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a vyberá s konečnou platnosťou dočasné clo uložené na dovozy určitých polyetylén tereftalátov s pôvodom v Indii, Indonézii, Malajzii, Kórejskej republike, na Taiwane a v Thajsku (Ú. v. ES L 301, s. 21; Mim. vyd. 11/034, s. 261), a rozhodnutia Komisie 2000/745/ES z 29. novembra 2000, ktorým sa prijímajú záväzky ponúknuté v súvislosti s antidumpingovým a antisubvenčným konaním, týkajúcim sa dovozu polyetyléntereftalátu (PET) s pôvodom v Indii, Indonézii, Malajzii, Kórejskej republike, na Taiwane a v Thajsku [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 301, s. 88), a to v rozsahu, v akom sa tieto akty mali uplatniť na žalobcu po 1. decembri 2005,
– subsidiárne článku 11 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45) a článku 18 ods. 1 nariadenia Rady (ES) 2026/97 zo 6. októbra 1997 o ochrane pred subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 288, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 78),
SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (ôsma komora),
v zložení: predsedníčka komory E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia N. Wahl a A. Dittrich,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. decembra 2007,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
Antidumpingové a antisubvenčné dohody Svetovej obchodnej organizácie
1 Článok 11 ods. 3 Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 103; Mim. vyd. 11/021, s. 189, ďalej len „antidumpingová dohoda“) nachádzajúci sa v prílohe 1A Dohody o založení svetovej obchodnej organizácie (WTO) stanovuje:
„…každé konečné antidumpingové clo sa zruší najneskôr do piatich rokov odo dňa jeho vymerania…, ak úrady nezistia pri preskúmaní, ktoré začalo pred týmto dátumom na základe vlastnej iniciatívy alebo na základe dostatočne odôvodnenej žiadosti podanej prostredníctvom alebo v mene domáceho výrobného odvetvia v primeranej lehote pred týmto dátumom, že uplynutie platnosti cla by zrejme malo za následok pokračovanie alebo obnovenie dumpingu a ujmy. Clo môže zostať v platnosti až do výsledku tohto preskúmania.“
2 Rovnako tiež článok 21 ods. 3 Dohody o subvenciách a vyrovnávacích opatreniach z roku 1994, taktiež uvedenej v prílohe 1 A Dohody o založení WTO (Ú. v. ES L 336, s. 156; Mim. vyd. 11/021, s. 243, ďalej len „antisubvenčná dohoda“), stanovuje:
„…každé vyrovnávacie clo sa zruší najneskôr do piatich rokov od jeho vymerania…, ak úrady neurčia pri preskúmaní začatom pred týmto dátumom z ich iniciatívy alebo na základe náležite odôvodnenej žiadosti podanej domácim výrobným odvetvím alebo v jeho mene v primeranom období pred týmto dátumom, že uplynutie platnosti cla by pravdepodobne viedlo k pokračovaniu alebo k obnoveniu subvencovania a k ujme. Clo môže zostať v platnosti až do výsledku tohto preskúmania.“
Základné antidumpingové nariadenie
3 Článok 8 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, 1996, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45, ďalej len „základné antidumpingové nariadenie“), v znení platnom v čase sporných skutkových okolností, stanovuje:
„Prešetrovania môžu byť ukončené bez uloženia dočasných alebo konečných ciel po prijatí dostatočných dobrovoľných záväzkov ktoréhokoľvek vývozcu, že upraví svoje ceny alebo zastaví vývoz do príslušnej oblasti v dumpingových cenách tak, aby bola Komisia po konzultácii presvedčená, že poškodzujúci vplyv dumpingu sa odstránil. …“
4 Článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia stanovuje:
„Konečné antidumpingové opatrenie vyprší päť rokov od jeho uloženia alebo päť rokov od ukončenia najnovšieho preskúmania, ktoré sa týkalo tak dumpingu, ako aj ujmy, pokiaľ nie je v rámci preskúmania stanovené, že uplynutie platnosti by pravdepodobne viedlo k pokračovaniu alebo opakovanému výskytu dumpingu a ujmy. Takéto preskúmanie uplynutia platnosti sa iniciuje z podnetu Komisie alebo na žiadosť výrobcov spoločenstva, alebo v ich mene a príslušné opatrenia zostanú v platnosti až do výsledku takéhoto preskúmania.
Preskúmanie uplynutia platnosti sa začne, ak žiadosť obsahuje dostatočné dôkazy, že uplynutie platnosti opatrení by pravdepodobne malo za následok pokračovanie alebo opakovaný výskyt dumpingu a ujmy. …
…
Oznámenie o blížiacom sa uplynutí platnosti sa uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev vo vhodnom čase v poslednom roku uplatňovania opatrení, ktoré sú vymedzené v tomto odseku. Následne sú výrobcovia spoločenstva oprávnení, najneskôr tri mesiace pred koncom päťročného obdobia, podať si žiadosť o preskúmanie v súlade s druhým pododsekom. Taktiež sa uverejní oznámenie o skutočnom uplynutí platnosti opatrení podľa tohto odseku.“
5 Podľa článku 11 ods. 6 základného antidumpingového nariadenia „preskúmania podľa tohto článku sa začnú zo strany Komisie po konzultácii s poradným výborom“.
6 Odôvodnenie č. 18 základného antidumpingového nariadenia uvádza, že „je potrebné ustanoviť, aby [antidumpingové] opatrenia zanikli po piatich rokoch, pokiaľ preskúmanie nepreukáže, že by mali byť zachované“.
Základné antisubvenčné nariadenie
7 Článok 13 ods. 1 nariadenia Rady (ES) 2026/97 zo 6. októbra 1997 o ochrane pred subvencovanými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 288, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 78, ďalej len „základné antisubvenčné nariadenie“) stanovuje:
„[Antisubvenčné] prešetrovania možno ukončiť bez uloženia dočasných alebo konečných ciel po obdržaní uspokojivých dobrovoľných záväzkov, podľa ktorých:
a) krajina pôvodu a/alebo vývozu súhlasí so zrušením alebo obmedzením subvencie alebo s prijatím iných opatrení; alebo
b) vývozca sa zaviaže zmeniť svoje ceny alebo prestať vyvážať do príslušnej oblasti, kým tieto vývozy budú zvýhodnené napadnuteľnými subvenciami, aby Komisia po konzultácii získala istotu, že škodlivý účinok subvencií bol odstránený. Rast cien v rámci týchto záväzkov nebude vyšší, než je potrebné pre vyrovnanie hodnoty napadnuteľných subvencií, a mal by byť nižší ako hodnota napadnuteľných subvencií, aby bola napravená ujma, ktorá vznikla výrobnému odvetviu spoločenstva.“
8 Článok 18 základného antisubvenčného nariadenia stanovuje:
„1. Platnosť konečného vyrovnávacieho opatrenia uplynie päť rokov od jeho uloženia alebo päť rokov odo dňa posledného preskúmania zameraného na poskytovanie subvencií a vznik ujmy, pokiaľ sa počas preskúmania nezistí, že skončenie platnosti tohto opatrenia by mohlo spôsobiť pokračovanie alebo opakovanie subvencií a ujmy. Toto preskúmanie pri uplynutí platnosti sa začne na návrh Komisie alebo na žiadosť predloženú výrobcami spoločenstva prípadne v ich mene, a predmetné opatrenie zostane v platnosti až do ukončenia tohto preskúmania.
2. Preskúmanie pri uplynutí platnosti sa uskutoční, ak žiadosť obsahuje dostatočné dôkazy o tom, že skončenie platnosti opatrení by mohlo spôsobiť pokračovanie alebo opakovanie subvencií alebo ujmy. …
…
4. Oznámenie o blížiacom sa uplynutí platnosti sa uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev v primeranom čase v poslednom roku obdobia, počas ktorého platili opatrenia definované v tomto článku. Výrobcovia spoločenstva môžu po uverejnení tohto oznamu do troch mesiacov pred uplynutím päťročného obdobia podať žiadosť o preskúmanie v súlade s odsekom 2. Oznámenie o skutočnom skončení platnosti opatrení v zmysle tohto článku sa tiež uverejní.“
9 Podľa článku 22 ods. 2 základného antisubvenčného nariadenia „kontroly v zmysle [článku] 18… začne Komisia po porade s poradným výborom“.
10 Odôvodnenie č. 22 základného antisubvenčného nariadenia uvádza, že „je potrebné zabezpečiť, aby [antisubvenčné] opatrenia zanikli po piatich rokoch, pokiaľ kontrola neukáže, že ich treba zachovať aj v budúcnosti“.
Okolnosti predchádzajúce sporu
11 Žalobca Reliance Industries Ltd je spoločnosťou založenou podľa indického práva, ktorá vyrába predovšetkým polyetyléntereftalát (PET).
12 Dňa 27. novembra 2000 prijala Rada nariadenie (ES) č. 2603/2000, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo a vyberá s konečnou platnosťou dočasné clo uložené na dovozy určitých druhov polyetyléntereftalátov, s pôvodom v Indii, Malajzii a v Thajsku, a ktorým sa ukončuje antidotačné konanie, týkajúce sa dovozov určitých druhov polyetyléntereftalátov, s pôvodom v Indonézii, v Kórejskej republike a na Taiwane (Ú. v. ES L 301, s. 1; Mim. vyd. 11/034, s. 241).
13 Dňa 27. novembra 2000 prijala Rada taktiež nariadenie (ES) č. 2604/2000, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo a vyberá s konečnou platnosťou dočasné clo uložené na dovozy určitých polyetylén tereftalátov s pôvodom v Indii, Indonézii, Malajzii, Kórejskej republike, na Taiwane a v Thajsku (Ú. v. ES L 301, s. 21; Mim. vyd. 11/034, s. 261).
14 V rámci konania, ktoré predchádzalo prijatiu nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, sa žalobca pred Komisiou zaviazal, že v súlade s článkom 8 ods. 1 základného antidumpingového nariadenia a článkom 13 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia prehodnotí svoje ceny. Navyše súhlasil s tým, aby jeho záväzok „podliehal ustanoveniam [článku] 11 [ods.] 2…, základného antidumpingového nariadenia a [článku] 18 ods. 1 a 2 základného antisubvenčného nariadenia“.
15 Dňa 29. novembra 2000 prijala Komisia rozhodnutie 2000/745/ES, ktorým sa prijímajú záväzky ponúknuté v súvislosti s antidumpingovým a antisubvenčným konaním, týkajúcim sa dovozu určitých druhov PET s pôvodom v Indii, Indonézii, Malajzii, Kórejskej republike, Taiwane a Thajsku [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 301, s. 88).
16 Nariadenia č. 2603/2000 a č. 2604/2000, ako aj rozhodnutie 2000/745 boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 30. novembra 2000. Podľa článku 6 nariadenia č. 2603/2000, článku 4 nariadenia č. 2604/2000 a článku 2 rozhodnutia 2000/745, nadobudli účinnosť v deň nasledujúci po ich uverejnení, teda 1. decembra 2000.
17 Dňa 2. marca 2005 Komisia v súlade s článkom 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článkom 18 ods. 4 základného antisubvenčného nariadenia uverejnila v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev oznámenie o nastávajúcom uplynutí platnosti niektorých antidumpingových a vyrovnávacích opatrení (Ú. v. EÚ C 52, s. 2). Oznámenie sa týkalo najmä nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, ako aj rozhodnutia 2000/745. Komisia v tomto oznámení pripomenula, že v prípade, ak nebude začaté preskúmanie, platnosť týchto opatrení uplynie 1. decembra 2005. Žiadosti o preskúmanie sa mali Komisii doručiť najneskôr do troch mesiacov pred uplynutím platnosti dotknutých opatrení.
18 Žiadosť o preskúmanie bola doručená 30. augusta 2005 prostredníctvom Polyethylene Terephthalate (PET) Committee of Plastics Europe v mene výrobcov, ktorých výroba predstavovala dôležitú časť celkovej výroby Spoločenstva určitých druhov PET, v tomto prípade viac ako 90 %.
19 Dňa 1. decembra 2005 Komisia uverejnila v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev jednak oznámenie o začatí preskúmania v súvislosti s uplynutím platnosti vyrovnávacích opatrení uplatniteľných na dovoz určitého polyetyléntereftalátu s pôvodom, inter alia, v Indii (Ú. v. EÚ C 304, s. 4), jednak oznámenie o začatí preskúmania v súvislosti s uplynutím platnosti antidumpingových opatrení uplatniteľných na dovoz určitého polyetyléntereftalátu s pôvodom v Indii, Indonézii, Kórejskej republike, Malajzii, na Taiwane a v Thajsku a čiastočného predbežného preskúmania antidumpingových opatrení uplatniteľných na dovoz určitého polyetyléntereftalátu s pôvodom v Kórejskej republike a na Taiwane (Ú. v. EÚ C 304, s. 9) (ďalej len spoločne „napadnuté oznámenia o preskúmaní“). Napadnuté oznámenia o preskúmaní sa týkali nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, ako aj rozhodnutia 2000/745.
20 Listom z 31. januára 2006 žalobca týmito slovami informoval Komisiu o svojich obavách týkajúcich sa dátumu uverejnenia oznámení o preskúmaní:
„Podľa pravidiel WTO,… platnosť antidumpingových a vyrovnávacích opatrení uplynie najneskôr päť rokov odo dňa ich uloženia, ibaže by bola lehota ešte pred svojím uplynutím predĺžená v dôsledku začatia preskúmania. Relevantné ustanovenia práva Spoločenstva sa musia vykladať v súlade s pravidlami WTO. Európska únia však údajne začala konanie o preskúmaní z dôvodu uplynutia platnosti antidumpingových a vyrovnávacích opatrení PET v deň uplynutia platnosti týchto opatrení (konkrétne 1. decembra 2005) a nie pred týmto dátumom (konkrétne najneskôr 30. novembra 2005), ako to vyžadujú pravidlá WTO, v dôsledku čoho zamýšľané predĺženie doby platnosti dotknutých nariadení presahuje rámec, ktorý povoľujú pravidlá WTO.“
21 Listom z 3. februára 2006 Komisia odpovedala, že predmetné preskúmania sa začali „plne v súlade s článkom 11 ods. 2 [základného antidumpingového nariadenia] a s článkom 18 [základného antisubvenčného nariadenia]“.
Konanie a návrhy účastníkov konania
22 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. februára 2006 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
23 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Žiadne opatrenie na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku nebolo prijaté.
24 Listom z 15. novembra 2007 žalobca zaslal Súdu prvého stupňa správu odvolacieho orgánu WTO z 12. apríla 2007 o preskúmaní uplynutia platnosti antidumpingových opatrení týkajúcich sa rúrovitých výrobkov pre ropné polia s pôvodom v Argentíne (WT/DS268/AB/RW). Tento dokument bol vložený do spisu a zaslaný Rade a Komisii.
25 Prednesy účastníkov konania a odpovede na otázky položené Súdom prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní 13. decembra 2007.
26 Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil napadnuté oznámenia o preskúmaní,
– zrušil nariadenie č. 2603/2000, nariadenie č. 2604/2000 a rozhodnutie 2000/745, v rozsahu, v akom sa po 1. decembri 2005 mali uplatniť na žalobcu, ak to bude považovať za nevyhnutné alebo primerané,
– výlučne za predpokladu a v rozsahu, že by sa Súd prvého stupňa domnieval, v rozpore s argumentáciou žalobcu, že zmysel správne vykladaného článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia sa líši od zmyslu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a/alebo článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody, zrušil uvedené ustanovenia základného nariadenia,
– zaviazal Radu a Komisiu na náhradu trov konania.
27 Rada navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú v rozsahu, v akom smeruje proti nej,
– zamietol námietku nezákonnosti článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia subsidiárne podanú žalobcom, ako aj návrh na zrušenie týchto ustanovení,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
28 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
O prípustnosti
O prípustnosti návrhov na zrušenie napadnutých oznámení o preskúmaní a v rozsahu, v akom smerujú proti Rade
Tvrdenia účastníkov konania
29 Rada a Komisia nespochybňujú, že napadnuté oznámenia o preskúmaní sú aktmi napadnuteľnými v zmysle článku 230 ES. Keďže sú však napadnuté oznámenia o preskúmaní aktmi prijatými Komisiou, Rada a Komisia tvrdia, že žaloba je neprípustná v rozsahu, v akom smeruje proti Rade.
30 Rada navyše na pojednávaní zdôraznila, že 22. februára 2007 prijala nariadenie (ES) č. 192/2007, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitého polyetyléntereftalátu, s pôvodom v Indii, Indonézii, Malajzii, Kórejskej republike, Thajsku a na Taiwane, po preskúmaní uplynutia platnosti a čiastočnom predbežnom preskúmaní podľa článku 11 ods. 2 a článku 11 ods. 3 základného antidumpingového nariadenia (Ú. v. EÚ L 59, s. 1) a nariadenie (ES) č. 193/2007, ktorým sa ukladá konečné vyrovnávacie clo na dovozy polyetyléntereftalátu (PET) s pôvodom v Indii po preskúmaní uplynutia platnosti podľa článku 18 základného antisubvenčného nariadenia (Ú. v. EÚ L 59, s. 34). Žalobca teda stratil svoj záujem na konaní o zrušenie napadnutého oznámenia o preskúmaní, keďže nepodal žalobu o neplatnosť proti uvedeným nariadeniam, ktoré medzičasom nadobudli konečnú platnosť.
31 Žalobca tvrdí, že je aktívne legitimovaný ako osoba, ktorej boli napadnuté akty určené, alebo ako subjekt priamo a osobne dotknutý týmito aktmi (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. februára 2002, BSC Footwear Supplies a i./Rada, T‑598/97, Zb. s. II‑1155, bod 45).
32 Čo sa týka údajnej straty záujmu na konaní, žalobca zdôrazňuje, že Rada predložila túto námietku neprípustnosti až na pojednávaní a tvrdí, že si v každom prípade zachováva záujem na zrušení napadnutých oznámení o preskúmaní.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
– O záujme žalobcu na konaní
33 Je potrebné pripomenúť, že nedostatok záujmu na konaní je jednou z prekážok konania z dôvodov verejného záujmu, ktorú môže súd Spoločenstva skúmať ex offo (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 45 a tam citovanú judikatúru).
34 Taktiež je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou prípustná len vtedy, ak žalobca má záujem na zrušení napadnutého aktu (pozri rozsudok MCI/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 44 a tam citovanú judikatúru).
35 Žalobcov záujem na konaní týkajúci sa predmetu žaloby musí existovať v štádiu podania žaloby, inak by bola žaloba neprípustná. Tento predmet konania musí pretrvávať, tak ako aj záujem na konaní, až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené, čo predpokladá, že výsledok konania prináša prospech strane, ktorá žalobu podala (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb. s. I‑4333, bod 42; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa zo 17. októbra 2005, First Data a i./Komisia, T‑28/02, Zb. s. II‑4119, body 35 až 38).
36 Pokiaľ by v priebehu konania žalobcov záujem na konaní zanikol, rozhodnutie Súdu prvého stupňa vo veci samej by žalobcovi neprinieslo žiaden prospech (rozsudok Wunenburger/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 43).
37 V prejednávanej veci je potrebné jednak zdôrazniť, že napadnuté oznámenia o preskúmaní sa týkajú opatrení uložených nariadeniami č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutím 2000/745 a jednak to, že žalobca je podnikom vyrábajúcim a vyvážajúcim výrobky, ktorých sa uvedené akty týkajú. Dôsledkom prijatia napadnutých oznámení o preskúmaní bolo podľa článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia to, že opatrenia, ktoré boli predmetom preskúmania a ktoré majú vplyv na vývoz žalobcu, ostali v platnosti až do skončenia preskúmania, kým v prípade, že by k preskúmaniu nedošlo, by ich platnosť uplynula päť rokov po ich zavedení.
38 Z toho vyplýva, že žalobca mal v čase podania žaloby záujem na konaní, pretože napadnuté oznámenia o preskúmaní mu spôsobovali ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok Wunenburger/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 44 a tam citovanú judikatúru).
39 Je tiež potrebné preskúmať, či nariadenia č. 192/2007 a č. 193/2007, ktorými sa preskúmanie ukončilo a ktoré žalobca v lehote stanovenej článkom 230 piatym odsekom ES nenapadol, spôsobili zánik záujmu žalobcu na zrušení napadnutých oznámení o preskúmaní.
40 V tomto ohľade je po prvé potrebné konštatovať, že predmet sporu zostal zachovaný, pretože napadnuté oznámenia o preskúmaní neboli nariadeniami č. 192/2007 a č. 193/2007 formálne zrušené (pozri v tomto zmysle rozsudok Wunenburger/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 48).
41 Po druhé je potrebné konštatovať, že právne účinky napadnutých oznámení o preskúmaní neboli zrušené prijatím nariadení č. 192/2007 a č. 193/2007. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že napadnuté oznámenia o preskúmaní ostali v platnosti až do skončenia preskúmania opatrení uložených nariadeniami č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutím 2000/745. Právne účinky napadnutých oznámení o preskúmaní však neboli do nadobudnutia platnosti nariadení č. 192/2007 a č. 193/2007, teda až do 28. februára 2007 dotknuté novými antidumpingovými a vyrovnávacími opatreniami uloženými týmito nariadeniami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia, C‑400/99, Zb. s. I‑3657, bod 17).
42 Za týchto podmienok by zrušenie napadnutých oznámení o preskúmaní mohlo mať právne následky v prospech žalobcu, keďže prípadné zistenie nezákonnosti Súdom prvého stupňa by mohlo byť základom prípadnej žaloby o náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 31. marca 1998, Francúzsko a i./Komisia, C‑68/94 a C‑30/95, Zb. s. I‑1375, bod 74).
43 Po tretie má žalobca tiež záujem na návrhu na zrušenie napadnutých oznámení o preskúmaní s cieľom zabrániť, aby k takejto nezákonnosti, ktorou sú tieto oznámenia údajne postihnuté, v budúcnosti nedochádzalo (pozri v tomto zmysle rozsudok Wunenburger/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 50 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, bod 60). V tomto ohľade je potrebné zdôrazniť, že k údajnej nezákonnosti môže v budúcnosti dôjsť bez ohľadu na skutočnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby žalobcom, pretože sa týka nesprávneho právneho posúdenia Komisie pri výklade ustanovení základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia v duchu príslušných ustanovení dohôd WTO (pozri v tomto zmysle rozsudok Wunenburger/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 52).
44 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca mal záujem na navrhnutí zrušenia napadnutých oznámení o preskúmaní.
– O aktívnej legitimácii žalobcu
45 Keďže napadnuté oznámenia o preskúmaní neboli určené žalobcovi, je podľa článku 230 štvrtého odseku ES potrebné preskúmať, či je nimi priamo a osobne dotknutý.
46 Po prvé sa musí konštatovať, že žalobca je priamo dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES. Napadnuté oznámenia o preskúmaní majú totiž priame účinky na jeho právne postavenie, pričom vnútroštátnym orgánom povereným ich vykonaním neponechávajú žiadnu mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. septembra 2000, Starway/Rada, T‑80/97, Zb. s. II‑3099, bod 61).
47 Po druhé, žalobca je tiež osobne dotknutý v zmysle uvedeného ustanovenia, keďže bol v nariadeniach č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a v rozhodnutí 2000/745, ktoré sú predmetom napadnutých oznámení o preskúmaní, označený ako vyrábajúci a vyvážajúci podnik, ktorý v rámci správneho konania ponúkol záväzok, ktorý Komisia prijala (pozri v tomto zmysle rozsudok BSC Footwear Supplies a i./Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 45 a tam citovanú judikatúru).
48 Z toho vyplýva, že žalobca má aktívnu legitimáciu v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
49 Z predchádzajúceho vyplýva, že návrh žalobcu na zrušenie napadnutých oznámení o preskúmaní je prípustný.
– O prípustnosti návrhov v rozsahu, v akom smerujú proti Rade
50 Je potrebné konštatovať, že keďže podľa článku 11 ods. 6 základného antidumpingového nariadenia a článku 22 ods. 2 základného antisubvenčného nariadenia napadnuté oznámenia o preskúmaní prijala Komisia, táto žaloba je prípustná v časti, v ktorej smeruje k zrušeniu týchto oznámení o preskúmaní len proti tejto inštitúcii (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 22. februára 2001, Lamberts/Ombudsman a Parlament, T‑209/00, Zb. s. II‑765, body 13 až 19).
51 Z toho vyplýva, že žaloba smerujúca k zrušeniu napadnutého oznámenia o preskúmaní je neprístupná v rozsahu, v akom je namierená proti Rade.
O prípustnosti žaloby v časti, v ktorej smeruje k zrušeniu nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, rozhodnutia 2000/745, ako aj článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia
Tvrdenia účastníkov konania
52 Rada a Komisia tvrdia, že žaloba je neprípustná v časti, v ktorej smeruje k zrušeniu nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, rozhodnutia 2000/745, článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia. Bola totiž podaná až po uplynutí lehoty stanovenej článkom 230 piatym odsekom ES. Žalobca navyše nie je článkom 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článkom 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia osobne dotknutý v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES.
53 Žalobca najskôr poukazuje na to, že platnosť nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000 mala uplynúť 1. decembra 2005. Napadnuté oznámenia o preskúmaní predĺžili platnosť dotknutých nariadení tak, že žalobca bol nútený napadnúť tiež zachovanie platnosti uvedených nariadení (pozri analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. júla 2006, Ayadi/Rada, T‑253/02, Zb. s. II‑2139, bod 77, a Hassan/Rada a Komisia, T‑49/04, neuverejnený v Zbierke, body 53 až 59). Cieľom žalobcu teda nebolo dosiahnuť zrušenie nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000 ako takých, ale len v tom rozsahu, v akom mali naň účinky po 1. decembri 2005. Žalobu teda nebolo možné podať pred uverejnením napadnutých oznámení o preskúmaní.
54 Žalobca ďalej pripomína, že je aktívne legitimovaný ako osoba, ktorej boli napadnuté akty určené, alebo ako osoba priamo a osobne dotknutá týmito aktmi spoločne alebo každým z nich jednotlivo (rozsudok BSC Footwear Supplies a i./Rada, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 45).
55 Nakoniec v časti, v ktorej sa žaloba týka zrušenia určitých ustanovení základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia, žalobca zdôrazňuje, že nieto návrhy predložil subsidiárne pre prípad, ak by prvé dve časti jeho základného žalobného dôvodu boli zamietnuté.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
56 Podľa ustálenej judikatúry lehota na podanie žaloby je kogentnou lehotou, ktorú ani osoby podliehajúce súdnej právomoci, ani súdy nemôžu meniť, keďže bola zavedená s cieľom zabezpečiť jasnosť a istotu právnych situácií a zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (rozsudok Súdneho dvora z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95, Zb. s. I‑403, bod 21; rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1997, Mutual Aid Administration Services/Komisia, T‑121/96 a T‑151/96, Zb. s. II‑1355, body 38 a 39).
57 Na základe článku 230 piateho odseku ES disponoval žalobca lehotou dvoch mesiacov na podanie svojej žaloby o neplatnosť, predĺženou podľa článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa o paušálnu lehotu 10 dní. Keďže všetky akty dotknuté návrhmi žalobcu boli uverejnené v úradnom vestníku, lehota na podanie žaloby sa podľa článku 102 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku počíta od konca 14. dňa po uverejnení dotknutých aktov.
58 Vzhľadom na dátum uverejnenia dotknutých aktov (pozri body 3, 7 a 16 vyššie), je žaloba podaná 13. februára 2006 zjavne oneskorená, a preto neprípustná v časti týkajúcej sa zrušenia nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, rozhodnutia 2000/745, článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia.
59 Žalobca nemôže vyvodzovať svoje tvrdenia z rozsudku Hassan/Rada a Komisia, už citovaného v bode 53 vyššie. Na rozdiel od tejto veci totiž Komisia vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Hassan/Rada a Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, zmenila nariadenie Rady na základe osobitného poverenia. Súd prvého stupňa v tejto veci rozhodol, že žaloba podaná v lehote podľa článku 230 piateho odseku ES proti nariadeniu Komisie bola prípustná aj v časti týkajúcej sa zrušenia nariadenia Rady, nie však v jeho pôvodnom znení, pretože takáto žaloba by bola oneskorená, ale v znení vyplývajúcom z nariadenia Komisie (rozsudok Hassan/Rada a Komisia, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 56). V prejednávanej veci však napadnuté oznámenia o preskúmaní nezmenili nariadenia č. 2603/2000 a č. 2604/2000, či rozhodnutie 2000/745 ani článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia, či článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia.
60 Relevantným nie je ani odkaz na rozsudok Ayadi/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie. V tejto veci chcel žalobca dosiahnuť čiastočné zrušenie nariadenia Rady (ES) č. 881/2002 z 27. mája 2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al-Qaida a Talibanom a ruší nariadenie Rady (ES) č. 467/2001, ktoré zakazuje vývoz určitého tovaru a služieb do Afganistanu, posilňuje zákaz letov a rozširuje zmrazenie finančných prostriedkov a ďalších finančných zdrojov vo vzťahu k Talibanu v Afganistane (Ú. v. ES L 139, s. 9; Mim. vyd. 18/001, 294). Súd prvého stupňa skúmal, za akých podmienok bolo nariadenie č. 881/2002, ktoré zachovávalo zmrazenie finančných prostriedkov už stanovené nariadením č. 467/2001, potrebné považovať za jednoduchý potvrdzujúci nenapadnuteľný akt a za akých podmienok ho bolo potrebné považovať za „nový“ akt napadnuteľný žalobcom, ktorý včas nepodal žalobu proti nariadeniu č. 467/2001 (rozsudok Ayadi/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, body 70 a 71). Súd prvého stupňa vyhlásil žalobu smerujúcu proti nariadeniu č. 881/2002 za prípustnú po tom, ako zistil, že tento akt podstatným spôsobom zmenil právne postavenie žalobcu. Peňažné prostriedky žalobcu totiž ostali zmrazené najmä na základe nariadenia č. 881/2002, kým v prípade neprijatia tohto aktu by opatrenia uložené nariadením č. 467/2001 stratili platnosť (rozsudok Ayadi/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 77). Z rozsudku Ayadi/Rada, už citovaného v bode 53 vyššie, preto možno vyvodiť, že žaloba podaná v prejednávanej veci sa musí vyhlásiť za prípustnú v tej časti, v ktorej sa týka zrušenia napadnutých oznámení o preskúmaní, ktoré zachovávajú v platnosti opatrenia uložené nariadeniami č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutím 745/2000. Na druhej strane však tento rozsudok nie je žiadnou oporou pre tvrdenie, podľa ktorého prijatie aktov, ktoré zachovávajú v platnosti opatrenia zavedené predchádzajúcimi aktmi, v prejednávanej veci nariadeniami č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutím 745/2000, by opätovne spôsobilo plynutie lehoty na podanie žalôb proti týmto aktom, ktoré nadobudli konečnú platnosť, a to bez toho, aby sa žaloba podala v lehotách podľa článku 230 piateho odseku ES.
61 Z predchádzajúceho vyplýva, že žaloba je prípustná len v tej časti, v ktorej sa týka zrušenia napadnutých oznámení o preskúmaní a v ktorej smeruje proti Komisii.
O námietke nezákonnosti
Tvrdenia účastníkov konania
62 Žalobca vo svojej replike uvádza, že návrhy na zrušenie nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, rozhodnutia 2000/745, článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia bolo možné tiež formulovať ako návrh na vyhlásenie nezákonnosti týchto opatrení na základe článku 241 ES.
63 Komisia vo svojej duplike tvrdí, že námietka nezákonnosti na základe článku 241 ES, ktorá bola po prvýkrát uvedená v replike, sa musí zamietnuť ako neprípustná na základe článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku. Návrh sa môže opierať výlučne o článok 230 ES.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
64 Je potrebné zdôrazniť, že žalobca v rámci žaloby výslovne nepredložil námietku nezákonnosti. V rozsahu, v akom sa námietka nezákonnosti uvedená v replike týka zákonnosti článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia, sa však musí považovať za rozvinutie tretej časti jediného odvolacieho dôvodu uvedeného v návrhu, ktorá predovšetkým spochybňuje zákonnosť týchto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. novembra 2004, Ferriere Nord/Komisia, T‑176/01, Zb. s. II‑3931, bod 136).
65 Na druhej strane však žaloba neobsahuje žiadnu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutia 2000/745. Za týchto podmienok sa námietka nezákonnosti v rozsahu týkajúcom sa zákonnosti uvedených aktov nemôže považovať za rozvinutie argumentácie už uvedenej v návrhu. Okrem toho sa námietka nezákonnosti nezakladá na žiadnej právnej alebo skutkovej okolnosti, ktorá by vyšla najavo v priebehu konania v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2005, Common Market Fertilizers/Komisia, T‑134/03 a T‑135/03, Zb. s. II‑3923, bod 51).
66 Z predchádzajúceho vyplýva, že námietka nezákonnosti je prípustná len v časti, v ktorej sa týka zákonnosti článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia.
O dodržaní požiadaviek článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku
Tvrdenia účastníkov konania
67 Komisia tvrdí, že žaloba je nejasná a nespĺňa požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Tvrdenie žalobcu, na ktorom spočíva celá žaloba, konkrétne skutočnosť, že dohody WTO vyžadujú, aby sa preskúmanie na základe uplynutia platnosti začalo najneskôr deň pred dátumom uplynutia lehoty piatich rokov, nie je totiž podložené žiadnym vysvetlením. Okrem toho sa uvedené tvrdenie týka len údajnej nezákonnosti napadnutých oznámení o preskúmaní. Žaloba neobsahuje žiadnu argumentáciu týkajúcu sa zákonnosti nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutia 2000/745.
68 Žalobca odpovedá, že argumentácia, ktorú rozvinul v žalobe, je dostatočne jasná na to, aby umožnila Rade a Komisii brániť sa a Súdu prvého stupňa vykonať preskúmanie zákonnosti (rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. februára 2005, Chiquita Brands a i./Komisia, T‑19/01, Zb. s. II‑315).
Posúdenie Súdom prvého stupňa
69 Vzhľadom na zistenie uvedené v bode 61 vyššie sa tvrdenie týkajúce sa nedostatku jasnosti žaloby musí skúmať výlučne v rozsahu, v akom sa žaloba týka zrušenia napadnutých oznámení o preskúmaní.
70 Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa podľa svojho článku 53 prvého odseku a článku 44 ods. 1 písm. c) a d) rokovacieho poriadku uplatňuje na konanie na Súde prvého stupňa, musí každá žaloba obsahovať najmä uvedenie predmetu konania, návrhy a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Tieto náležitosti musia byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnili žalovanému pripraviť svoju obranu a Súdu prvého stupňa rozhodnúť o žalobe, prípadne bez ďalších informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je pre prípustnosť žaloby nevyhnutné, aby zo samotného textu žaloby vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, a to aspoň stručne, ale zároveň súvislým a pochopiteľným spôsobom (rozsudok Chiquita Brands a i./Komisia, už citovaný v 68 bode vyššie, bod 64; pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 8. marca 2006, Service station Veger/Komisia, T‑238/99, neuverejnené v Zbierke, bod 28 a tam citovanú judikatúru).
71 V prejednávanej veci žaloba spĺňa uvedené požiadavky. Dostatočne jasným spôsobom totiž označuje predmet sporu, návrhy a dôvody uvedené na podporu návrhov. Okrem tvrdení týkajúcich sa nezákonnosti nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutia 2000/745, ktorých nedostatočnosť viedla k čiastočnej neprípustnosti námietky nezákonnosti (pozri bod 69 vyššie), obsahuje žaloba okrem iného uvedenie všetkých podstatných skutkových a právnych okolností, z ktorých žalobca vychádza pri preukazovaní, že napadnuté oznámenia o preskúmaní sú nezákonné.
72 Tvrdenia Komisie o neprípustnosti vychádzajúce z článku 44 rokovacieho poriadku sa preto v tomto rozsahu musia zamietnuť.
O veci samej
73 Jediný žalobný dôvod uvádzaný žalobcom sa zakladá na oneskorenom začatí preskúmania nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutia 2000/745. Tento žalobný dôvod sa skladá z troch častí. Prvá časť vychádza z porušeniu článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia vykladaných v súlade so zodpovedajúcimi ustanoveniami antidumpingovej a antisubvenčnej dohody. Druhá časť vychádza z porušenia zásady právnej istoty. Subsidiárna tretia časť sa zakladá na nezákonnosti článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia.
O prvej časti založenej na porušení článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia, vykladaných v súlade so zodpovedajúcimi ustanoveniami antidumpingovej a antisubvenčnej dohody
Tvrdenia účastníkov konania
74 Žalobca po tom, ako zdôraznil, že pri výkone právomoci Spoločenstva sa má dodržiavať medzinárodné právo (rozsudky Súdneho dvora z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation, C‑286/90, Zb. s. I‑6019, bod 9, a z 24. novembra 1993, Mondiet, C‑405/92, Zb. s. I‑6133, bod 12; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger k rozsudku Súdneho dvora zo 14. júla 1998, Bettati, C‑341/95, Zb. s. I‑4355, I‑4358, bod 33), pripomína, že z bodu 20 už citovaného rozsudku Bettati vyplýva, že právne predpisy Spoločenstva sa majú, pokiaľ je to možné, vykladať spôsobom, ktorý je v súlade s medzinárodným právom, najmä vtedy, keď je cieľom ich ustanovení špecificky uviesť do praxe medzinárodnú dohodu uzatvorenú Spoločenstvom. Podľa žalobcu ide o takzvanú povinnosť „Bettati“. Prednosť medzinárodných dohôd, ktoré uzavrelo Spoločenstvo, pred sekundárnou právnou úpravou Spoločenstva totiž vyžaduje, aby táto právna úprava bola v čo najširšej možnej miere vykladaná v súlade s týmito dohodami (rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko, C‑61/94, Zb. s. I‑3989, bod 52).
75 Z toho podľa žalobcu vyplýva, že ustanovenia základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia sa musia vykladať v súlade s antidumpingovou a antisubvenčnou dohodou. Súd prvého stupňa navyše výslovne uznal, že článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia sa musí vykladať v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. júna 2001, Euroalliages/Komisia, T‑188/99, Zb. s. II‑1757, bod 44; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. januára 2000, BEUC/Komisia, T‑256/97, Zb. s. II‑101, body 66 a 67).
76 V prejednávanej veci článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia neupresňujú posledný deň lehoty, v ktorý možno začať preskúmanie antidumpingových a vyrovnávacích opatrení. Keďže však základné nariadenia majú výlučne za cieľ prebrať dohody WTO do práva Spoločenstva (rozsudok Súdneho dvora z 9. januára 2003, Petrotub a Republica/Rada, C‑76/00 P, Zb. s. I‑79, body 53 až 57), je potrebné sa domnievať, že dotknuté ustanovenia základných nariadení majú rovnaký význam ako zodpovedajúce ustanovenia antidumpingovej a antisubvenčnej dohody.
77 Z článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody vyplýva, že každé preskúmanie opatrení, ktorých platnosť má uplynúť, sa musí začať pred koncom lehoty piatich rokov nasledujúcej po zavedení antidumpingových alebo vyrovnávacích ciel. V tomto prípade malo k začatiu preskúmania dôjsť najneskôr 30. novembra 2005. Okrem toho v zmysle znenia článku 12 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 22 ods. 7 antisubvenčnej dohody sa všetky rozhodnutia o začatí preskúmania musia oznámiť verejnosti. Keďže napadnuté oznámenia o preskúmaní boli uverejnené 1. decembra 2005, neboli uverejnené spôsobom stanoveným antidumpingovou a antisubvenčnou dohodou, teda pred dátumom uplynutia platnosti opatrení, na ktoré sa vzťahovali. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že napadnuté oznámenia o preskúmaní porušujú ustanovenia článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia, vykladané v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody. Clám a záväzkom dotknutým nariadeniami č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutím 2000/745 teda uplynula platnosť 1. decembra 2005.
78 Žalobca vo svojej replike po prvé tvrdí, vychádzajúc najmä z judikatúry Súdneho dvora a zo správ orgánu pre riešenie sporov a odvolacieho orgánu WTO, že pri stanovovaní zmyslu výrazu „pred týmto dátumom“ sa musí zohľadniť jeho všeobecný kontext a jeho zmysel v bežnej reči, a to s odkazom na dátum uzavretia antidumpingovej a antisubvenčnej dohody v roku 1994.
79 Rôzne slovníky uverejnené v dobe uzavretia a po uzavretí antidumpingovej a antisubvenčnej dohody potvrdzujú, že koherentný a prvoradý zmysel slova „dátum“ v období od roku 1994 po dnešný deň spočíva v kalendárnom dátume.
80 Rovnako ostatné záväzné znenia (konkrétne francúzske a španielske znenie), ktoré je potrebné zohľadniť na účely výkladu dohôd WTO (rozsudok Súdneho dvora z 13 septembra 2001, Schieving-Nijstad a i., C‑89/99, Zb. s. I‑5851) potvrdzujú toto stanovisko. Tieto ďalšie znenia používajú slová „date“ a „fecha“, ktoré v duchu významu priradenému k týmto pojmom v slovníkoch francúzskeho a španielskeho jazyka, odkazujú skôr na kalendárny dátum, ako na určitý konkrétny bod v čase.
81 Na podporu svojej argumentácie, podľa ktorej sa slovo „dátum“ uvedené v článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody musí chápať ako odkaz na kalendárny deň, žalobca odkazuje aj na Court of Appeal (England & Wales) [odvolací súd (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo] vo veci Trow v. Ind Coope ([1967] 2 All England Law Reports 900)].
82 Okrem toho Komisia samotná vo svojom oznámení o nastávajúcom uplynutí platnosti opatrení uložených nariadeniami č. 2603/2000 a č. 2604/2000 a rozhodnutím 2000/745 z 2. marca 2005 vyzvala výrobcov, aby písomne predložili žiadosť o preskúmanie „od dátumu uverejnenia tohto oznámenia, najneskôr však do troch mesiacov pred dátumom uvedeným v tabuľke“. Dátum upresnený v tomto oznámení bol skôr 1. december 2005 ako určitý konkrétny okamih počas 1. decembra 2005.
83 Použitie pojmu „dátum“ na označenie skôr kalendárneho dátumu ako konkrétneho bodu alebo časového okamihu je koherentné so znením nariadenia rady (EHS, EURATOM) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny (Ú. v. ES L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 51) a najmä jeho článku 4 ods. 2 a 3 a jeho článku 5 ods. 2. Vo všeobecnosti sa slovo „dátum“ v práve Spoločenstva považuje za odkaz na kalendárny dátum a nie na konkrétny okamih počas kalendárneho dňa (rozsudky Súdneho dvora z 22. novembre 1973, Münch, 139/73, Zb. s. 1287, bod 10; z 28. septembra 1994, Coloroll Pension Trustees, C‑200/91, Zb. s. I‑4389, body 48 a 59, a z 18. júna 2002, Španielsko/Komisia, C‑398/00, Zb. s. I‑5643; uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. januára 2001, Confindustria a i./Komisia, T‑126/00, Zb. s. II‑85, body 12 a 14, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2002, Rudolph/Rada a Komisia, T‑187/94, Zb. s. II‑367, bod 65). Ak možno akt prijať „v“ konkrétny kalendárny dátum, relevantné legislatívne ustanovenie použije výraz „najneskôr do…“, kým z výrazu „pred…“ vyplýva nevyhnutnosť uskutočnenia dotknutého aktu do konca predchádzajúceho kalendárneho dňa [pozri článok 102 ods. 2 ES, článok 116 ods. 1 až 3 ES, a článok 121 ods. 3 a 4 ES; pozri tiež rozsudok Súdneho dvora z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, Zb. s. I‑4845, bod 28].
84 Po druhé žalobca zdôrazňuje, že jeho výklad slova „dátum“ je koherentný s legislatívnym kontextom článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody, ktorých cieľom bolo poskytnúť možnosť osobitnej výnimky zo všeobecného pravidla, podľa ktorého platnosť dotknutých opatrení uplynie najneskôr po období piatich rokov. Spoločenstvo totiž vždy pri výnimkách zo svojich vlastných pravidiel uplatňovalo doslovný výklad. Výklad žalobcu je tiež koherentný s predmetom a cieľom týchto ustanovení dotknutých zmlúv. Účinkom začatia preskúmania z dôvodu uplynutia platnosti je predĺženie právneho účinku opatrení na ochranu obchodu, ktorých platnosť by bez začatia preskúmania uplynula päť rokov po ich uložení. Žalobca tvrdí, že jeho výklad výrazu „pred týmto dátumom“ uprednostňuje právnu istotu a riadnu správu vecí verejných tým, že dovozcovia budú ešte pred dátumom uplynutia platnosti stanoveným pre antidumpingové alebo vyrovnávacie opatrenia vedieť, že opatrenia v skutočnosti ostávajú v platnosti, čomu budú schopné prispôsobiť svoje správanie. Podľa tvrdenia Komisie by uverejnenie oznámení o začatí preskúmania 1. decembra 2005 o 23.59 hod. malo stačiť na informovanie hospodárskych subjektov, že dovážané výrobky, ktoré budú nasledujúci deň o pár minút neskôr prechádzať cez štátne colnice, budú naďalej podliehať antidumpingovému clu, hoci tieto subjekty očakávali uplynutie platnosti antidumpingových opatrení ku koncu obdobia piatich rokov. Antidumpingová a antisubvenčná dohoda mali za cieľ zamedziť zmätku a neistote, ktoré by takáto situácia vyvolala, tým spôsobom, že požadovali, aby oznámenia o otvorení preskúmania boli uverejnené prinajmenšom pred dátumom, v ktorom by mala uplynúť platnosť relevantných antidumpingových opatrení.
85 Po tretie žalobca na pojednávaní vysvetlil, že jeho výklad článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody bol potvrdený samotným odvolacím orgánom WTO v jeho správe z 12. apríla 2007 o preskúmaní uplynutia platnosti antidumpingových opatrení týkajúcich sa rúrovitých výrobkov pre ropné polia s pôvodom v Argentíne (WT/DS268/AB/RW). V tejto súvislosti odkazuje na bod 163 tejto správy, ktorý stanovuje najmä toto:
„Článok 11 [ods.] 3 stanovuje, že antidumpingové clo sa musí zrušiť ‚do piatich rokov… od dátumu, keď bolo uložené‘, ibaže by sa určilo, ‚že je pravdepodobné, že by dumping a škoda pretrvali alebo by k nim opätovne došlo, ak by sa clo zrušilo‘. Podľa odvolacieho orgánu toto ustanovenie teda funguje ako ‚záväzné pravidlo obsahujúce výnimku‘ [poznámka pod čiarou odkazuje na správu odvolacieho orgánu o preskúmaní uplynutia platnosti týkajúceho sa protikorózne upravenej ocele, bod 104]. Existuje aj doplňujúca povinnosť, podľa ktorej musí orgán poverený vyšetrovaním začať preskúmanie v súvislosti s uplynutím platnosti ex offo alebo na základe žiadosti predloženej domácim výrobným odvetvím ‚pred týmto dátumom‘, teda pred piatym výročím uloženia antidumpingového cla.“
86 Komisia tvrdí, že z článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia vykladaných v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody nevyplýva, že sa preskúmanie v súvislosti s uplynutím platnosti antidumpingových a vyrovnávacích opatrení musí začať najneskôr v deň predchádzajúci uplynutiu platnosti dotknutých opatrení. Tieto ustanovenia výlučne vyžadujú, aby sa preskúmanie začalo pred polnocou posledného dňa bežného obdobia platnosti opatrení, ktoré sú predmetom preskúmania.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
– Úvodné pripomienky
87 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dohody WTO vzhľadom na ich povahu a štruktúru v zásade nepatria medzi normy, s ohľadom na ktoré súd Spoločenstva preskúmava zákonnosť aktov inštitúcií Spoločenstva podľa článku 230 prvého odseku ES (rozsudky Súdneho dvora z 23. novembra 1999, Portugalsko/Rada, C‑149/96, Zb. s. I‑8395, bod 47, a Petrotub a Republica/Rada, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 53).
88 V každom prípade má však súd Spoločenstva právomoc preskúmať zákonnosť dotknutého aktu Spoločenstva s ohľadom na pravidlá WTO za predpokladu, že Spoločenstvo chcelo vykonať konkrétny záväzok v rámci WTO, alebo v prípade, že akt Spoločenstva výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia dohôd WTO (rozsudky Súdneho dvora Portugalsko/Rada, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 49; Petrotub a Republica/Rada, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 54, a z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04, Zb. s. I‑7723, bod 30).
89 V tomto ohľade z preambuly základného antidumpingového nariadenia (odôvodnenie č. 5) a základného antisubvenčného nariadenia (odôvodnenia č. 6 a 7) vyplýva, že cieľom uvedených nariadení je najmä prebrať do práva Spoločenstva v najväčšej možnej miere nové a podrobné pravidlá obsiahnuté v antidumpingovej a antisubvenčnej dohode, medzi ktorými sa nachádzajú osobitne pravidlá týkajúce sa dĺžky trvania a preskúmania antidumpingových a vyrovnávacích opatrení, a to na účely zaručenia primeraného a transparentného uplatnenia uvedených pravidiel (pozri v tomto zmysle rozsudok Petrotub a Republica/Rada, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 55, a rozsudok BEUC/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 66).
90 Spoločenstvo teda prijalo základné antidumpingové a antisubvenčné nariadenie preto, aby splnilo svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z antidumpingovej a antisubvenčnej dohody. Článkom 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia teda zamýšľalo vykonať osobitné záväzky obsiahnuté v článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článkom 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia zamýšľalo vykonať osobitné záväzky obsiahnuté v článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok Petrotub a Republica/Rada, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 56).
91 Z toho vyplýva, že citované ustanovenia základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia sa v čo najväčšej možnej miere musia vykladať v duchu zodpovedajúcich ustanovení antidumpingovej a antisubvenčnej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudky Bettati, už citovaný v bode 74 vyššie, bod 20, a Petrotub a Republica/Rada, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 57; rozsudky Súdu prvého stupňa BEUC/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 67; Euroalliages/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 44, a z 28. októbra 2004, Shanghai Teraoka Electronic/Rada, T‑35/01, Zb. s. II‑3663, bod 138).
– O výklade článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia v duchu článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody
92 V rámci tejto časti žalobného dôvodu žalobca tvrdí, že z článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia vykladaného v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia vykladaného v duchu článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody vyplýva, že napadnuté oznámenia o preskúmaní boli prijaté oneskorene.
93 V tomto ohľade sa po prvé musí konštatovať, že základné antidumpingové a antisubvenčné nariadenia neobsahujú žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne upresňovalo posledný okamih, v ktorom možno začať preskúmanie v súvislosti s uplynutím platnosti antidumpingového alebo vyrovnávacieho opatrenia. Zo štruktúry článku 11 ods. 2 prvého pododseku základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia však bez pochybností vyplýva, že takéto preskúmanie sa musí začať najneskôr pred uplynutím platnosti opatrenia, na ktoré sa vzťahuje.
94 Na jednej strane totiž článok 11 ods. 2 prvý pododsek základného antidumpingového nariadenia a článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia stanovujú, že platnosť antidumpingového alebo vyrovnávacieho opatrenia uplynie „päť rokov od jeho uloženia… pokiaľ sa počas preskúmania nezistí, že skončenie platnosti tohto opatrenia by mohlo spôsobiť pokračovanie alebo opakovanie“ dumpingu, subvencií a ujmy, pričom na druhej strane tieto ustanovenia upresňujú, že opatrenia ostávajú v platnosti až do výsledkov tohto preskúmania. Odôvodnenie č. 18 základného antidumpingového nariadenia a odôvodnenie č. 22 základného antisubvenčného nariadenia okrem toho vysvetľujú, že platnosť antidumpingových a antisubvenčných opatrení uplynie po piatich rokoch, „pokiaľ kontrola neukáže, že ich treba zachovať aj v budúcnosti“. Podľa článku 11 ods. 2 prvého pododseku základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia sa teda preskúmanie týka opatrení „v platnosti“, ktoré je prípadne „treba zachovať“, z čoho možno nutne vyvodiť začatie takéhoto preskúmania pred uplynutím platnosti uvedených opatrení.
95 Po druhé sa musí skúmať, či výklad článku 11 ods. 2 prvého pododseku základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia v duchu zodpovedajúcich ustanovení antidumpingovej a antisubvenčnej dohody vyžaduje, aby sa preskúmanie v súvislosti s uplynutím platnosti antidumpingového alebo vyrovnávacieho opatrenia začalo, ako tvrdí žalobca, najneskôr v deň predchádzajúci uplynutiu platnosti opatrení, na ktoré sa preskúmanie vzťahuje.
96 Je potrebné pripomenúť, že článok 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článok 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody stanovujú, že každé konečné antidumpingové alebo vyrovnávacie clo „[sa] zruší najneskôr do piatich rokov odo dňa jeho vymerania…, ak úrady nezistia pri preskúmaní, ktoré začalo pred týmto dátumom“, že zrušenie by zrejme malo za následok pokračovanie alebo obnovenie dumpingu alebo subvencií a ujmy. Tieto isté ustanovenia upresňujú, že „clo môže zostať v platnosti až do výsledku tohto preskúmania“.
97 Po prvé je medzi účastníkmi konania nesporné, že platnosť opatrení dotknutých napadnutými oznámeniami o preskúmaní by mala v prípade, že nedôjde k preskúmaniu, uplynúť o polnoci 1. decembra 2005. Podľa žalobcu sa preskúmanie v prejednávanej veci malo začať „pred týmto dátumom“, čiže najneskôr 30. novembra 2005.
98 Je nutné konštatovať, že článok 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článok 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody stanovujú len lehotu, v ktorej sa preskúmanie musí „začať“. Neobsahujú žiadnu povinnosť týkajúcu sa uverejnenia oznámenia o preskúmaní. Ak sa teda opatrenie Komisie uverejní v určitý deň v Úradnom vestníku Európskej Únie, možno sa domnievať, že samotné opatrenie bolo prijaté najneskôr v deň predchádzajúci dňu uverejnenia. Keďže v prejednávanej veci k uverejneniu napadnutých oznámení o preskúmaní došlo 1. decembra 2005, Komisia nevyhnutne prijala rozhodnutie o začatí preskúmania najneskôr 30. novembra 2005, a teda v každom prípade v lehote stanovenej článkom 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článkom 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
99 Po druhé, aj za predpokladu, že by dátumom začatia preskúmania podľa článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody bol dátum uverejnenia oznámenia o preskúmaní, je dôležité preskúmať, či sa výklad citovaných ustanovení žalobcom, podľa ktorého by sa preskúmanie malo začať najneskôr v deň predchádzajúci uplynutiu platnosti opatrení, na ktoré sa vzťahuje, skutočne spravuje ustaveniami uvedených dohôd (pozri v tomto zmysle rozsudok BEUC/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 68).
100 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že zmluva podľa medzinárodného práva, akou je antidumpingová a antisubvenčná dohoda, sa podľa článku 31 ods. 1 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969 „musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy“.
101 Toto výkladové pravidlo zodpovedá pravidlu uplatňovanému súdom Spoločenstva v prípade, keď vykladá nejaké ustanovenie práva Spoločenstva. Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že pri výklade ustanovenia práva Spoločenstva je potrebné zohľadniť jeho znenie, kontext a jeho ciele (rozsudky Súdneho dvora z 21. februára 1984, Kniepf-Melde, 337/82, Zb. s. 1051, bod 10; zo 17. októbra 1995, Leifer a i., C‑83/94, Zb. s. I‑3231, bod 22, a z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, Zb. s. I‑3953, bod 11).
102 Najskôr je nutné konštatovať, že tak ako vyplýva zo slovníkov, na ktoré odkazuje žalobca vo svojej replike, pojem „dátum“ má viacero významov, medzi ktorými sú „určitý deň v mesiaci“ (New Shorter Oxford Dictionary, 1993), ale tiež „okamih, keď má k niečomu dôjsť“ (New Shorter Oxford Dictionary, 1993). Doslovný význam pojmu „dátum“ teda neodkazuje nevyhnutne na kalendárny deň, keďže tento pojem možno použiť na označenie konkrétneho okamihu v čase.
103 Čo sa týka kontextu, do ktorého článok 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článok 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody patria, a cieľa sledovaného týmito ustanoveniami, je potrebné najskôr pripomenúť, že dohoda týkajúca sa vykonania článku VI všeobecnej dohody o clách a obchode, ktorá predchádzala antidumpingovej dohode a bola schválená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 80/271/EHS z 10. decembra 1979 o uzavretí multilaterálnych zmlúv vyplývajúcich z obchodných rokovaní v rokoch 1973 až 1979 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 71, 1980, s. 1), nestanovovala konkrétne obdobie uplatnenia antidumpingových ciel. Jej článok 9 výlučne stanovoval, že „antidumpingové clo ostáva v platnosti len taký čas a v takom rozsahu, aký je nevyhnutný na neutralizáciu dumpingu, ktorý [spôsobil] škodu“. Článok 4 ods. 9 dohody o výklade a vykonávaní článkov VI, XVI a XXIII všeobecnej dohody o clách a obchode schválenej v mene Spoločenstva rozhodnutím 80/271, obsahoval rovnaké ustanovenie týkajúce sa vyrovnávacích cieľ.
104 Cieľom článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody je stanoviť automatické zrušenie dotknutých ciel päť rokov po ich zavedení, ibaže by sa začalo ich preskúmanie. Ako totiž správne zdôrazňuje Komisia vo svojich písomných vyjadreniach, ustanovenie upravujúce možnosť zachovania existujúcich ciel v platnosti v nadväznosti na začatie preskúmania v súvislosti s uplynutím platnosti antidumpingových a vyrovnávacích opatrení, ktoré sú uvedené v článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a v článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody, bola vložená počas Uruguajského kola rokovaní s cieľom kompenzácie zavedenia ustanovenia nazývaného „automatické zrušenie“, ktoré zodpovedá automatickému skončeniu platnosti antidumpingových a vyrovnávacích opatrení päť rokov po ich zavedení.
105 V tomto kontexte a po zohľadnení cieľa článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody je dôležité, aby sa preskúmanie začalo najneskôr pred automatickým uplynutím platnosti antidumpingových a vyrovnávacích opatrení. V časti, kde tieto ustanovenia stanovujú konečnú lehotu pre začatie preskúmania, odkazujú na okamih uplynutia platnosti dotknutých ciel. Clá, ktorých sa preskúmanie týka, musia byť v okamihu začatia preskúmania stále platné.
106 Z toho vyplýva, že pojmy „pred týmto dátumom“, ktoré sú uvedené v článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody nemožno vykladať ako pojmy ukladajúce zmluvným stranám povinnosť začať preskúmanie dotknutého antidumpingového alebo vyrovnávacieho opatrenia najneskôr v deň predchádzajúci uplynutiu platnosti uvedených opatrení. Na druhej strane však vzhľadom na to, čo sa konštatovalo v bodoch 102 až 105 vyššie, sa právna úprava jednej zmluvnej strany, ktorá umožňuje začať preskúmanie až do posledného okamihu obdobia platnosti opatrení, ktorých sa týka, musí považovať za zlučiteľnú s článkom 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článkom 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
107 Tvrdenie, ktoré žalobca vyvodzuje zo správy odvolacieho orgánu WTO z 12. apríla 2007 o preskúmaní uplynutia platnosti antidumpingových opatrení týkajúcich sa rúrovitých výrobkov pre ropné polia s pôvodom v Argentíne (WT/DS268/AB/RW), nemožno prijať.
108 Na jednej strane sa totiž citovaná správa netýkala výkladu pojmov „pred týmto dátumom“ uvedených v článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody. Podľa bodu 160 tejto správy sa totiž položená otázka týkala „určenia pravdepodobnosti dumpingu na účely výkonu odporúčaní a rozhodnutí [orgánu pre riešenie sporov]“.
109 Na druhej strane, keďže bod 163 obiter dictum pripomína, že preskúmanie sa musí začať „‚pred týmto dátumom‘, teda pred piatym výročím uloženia antidumpingového cla“, musí sa zdôrazniť, že uvedený výňatok je len parafrázovaním jedného bodu inej správy odvolacieho orgánu, na ktorý sa odkazuje v poznámke pod čiarou, konkrétne bodu 104 správy odvolacieho orgánu z 9. januára 2004 o preskúmaní uplynutia platnosti antidumpingových opatrení týkajúcich sa plochých výrobkov z uhlíkovej ocele s protikoróznou úpravou s pôvodom v Japonsku (WT/DS244/AB/R), ktorá uvádza, že „preskúmanie sa musí začať pred uplynutím lehoty piatich rokov od uloženia cla“. Nikde sa teda v tomto bode netvrdí, že preskúmanie sa musí začať najneskôr deň pred uplynutím platnosti platných opatrení. Odkazujúc na nevyhnutnosť začať preskúmanie pred uplynutím lehoty piatich rokov po dátume uloženia cla, sa naopak potvrdzuje, že právna úprava zmluvnej strany, ktorá umožňuje začatie preskúmania až do posledného okamihu obdobia platnosti opatrení, ktorých sa týka, sa musí považovať za zlučiteľnú s článkom 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článkom 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
110 Z predchádzajúceho vyplýva, že preskúmanie, ktoré sa začne pred polnocou posledného dňa bežného obdobia platnosti dotknutých opatrení, sa musí považovať za zlučiteľné s článkom 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článkom 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
111 Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci je nesporné, že platnosť antidumpingových a vyrovnávacích ciel, ktorých sa preskúmanie týkalo, by v prípade neexistencie preskúmania uplynula 1. decembra 2005 o polnoci, je potrebné domnievať sa, že preskúmanie, o ktorom boli dotknuté osoby informované 1. decembra 2005 uverejnením napadnutých oznámení o preskúmaní v úradnom vestníku, sa začalo v lehote stanovenej pre začatie preskúmania v článku 11 ods. 2 prvého pododseku základného antidumpingového nariadenia vykladaného v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia vykladaného v duchu článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
112 Tento záver nemožno vyvrátiť ani tvrdením žalobcu, podľa ktorého sa preskúmanie z dôvodov právnej istoty a riadnej správy vecí verejných musí začať najneskôr v deň predchádzajúci uplynutiu platnosti dotknutých opatrení.
113 Je potrebné pripomenúť, že zásada právnej istoty je podľa ustálenej judikatúry základnou zásadou práva Spoločenstva, ktorá najmä vyžaduje, aby právna úprava bola zrozumiteľná a určitá, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1996, Van Es Douane Agenten, C‑143/93, Zb. s. I‑431, bod 27, a zo 14. apríla 2005, Belgicko/Komisia, C‑110/03, Zb. s. I‑2801, bod 30).
114 Z predchádzajúcej analýzy však vyplýva, že článok 11 ods. 2 prvého pododseku základného antidumpingového nariadenia a článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia, a to aj v prípade ich výkladu v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody, jasne a presne stanovujú, že preskúmanie antidumpingových a vyrovnávacích ciel sa musí začať pred uplynutím ich platnosti.
115 Žalobca neuvádza žiadnu konkrétnu skutočnosť na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého si rešpektovanie zásady právnej istoty vyžaduje, aby k uverejneniu oznámia o preskúmaní došlo najneskôr v deň predchádzajúci uplynutiu platnosti opatrení, ktorých sa preskúmanie týka. Ani nepreukázal, ani netvrdil, že predaj na účely vývozu do Spoločenstva začal 30. novembra 2005, pretože sa domnieval, po tom, ako sa oboznámil s úradným vestníkom z tohto dňa, že platnosť opatrení, ktorých sa preskúmanie týkalo, uplynie 1. decembra 2005 o polnoci.
116 Tvrdenie založené na porušení zásady právnej istoty sa teda musí zamietnuť.
117 Nakoniec, čo sa týka tvrdenia založeného na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, je potrebné zohľadniť, že v prípade, že inštitúcia Spoločenstva disponuje lehotou na uskutočnenie určitého aktu, neporušuje zásadu riadnej správy vecí verejných, ak koná až v posledný deň lehoty, ktorá jej bola stanovená.
118 V prejednávanej veci totiž boli totiž napadnuté oznámenia o preskúmaní uverejnené v posledný deň lehoty stanovenej podľa článku 11 ods. 2 prvého pododseku základného antidumpingového nariadenia vykladaného v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a podľa článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia vykladaného v duchu článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody (pozri body 110 a 111 vyššie). Komisii teda nemožno pripísať žiadne porušenie zásady riadnej správy vecí verejných.
119 Z predchádzajúceho teda vyplýva, že prvá časť prvého žalobného dôvodu nie je dôvodná.
O druhej časti žalobného dôvodu založenej na porušení zásady právnej istoty
Tvrdenia účastníkov konania
120 Žalobca pripomína, že zásada právnej istoty vyžaduje, aby sa v prípade, keď právna úprava Spoločenstva ukladá jednotlivcom povinnosti, ktoré sú formulované nejednoznačne, takáto nejednoznačnosť vyriešila v prospech jednotlivca (rozsudky Súdneho dvora z 9. júla 1981, Gondrand, 169/80, Zb. s. 1931, bod 17; z 22. februára 1989, Komisia/Francúzsko a Spojené kráľovstvo, 92/87 a 93/87, Zb. s. 405, bod 22, a Van Es Douane Agenten, už citovaný v bode 113 vyššie, bod 27). Táto zásada právnej istoty sa uplatňuje osobitne prísne vtedy, ak ide o akt, ktorý by mohol mať finančné dôsledky, aby sa dotknutým osobám umožnilo presne poznať rozsah povinností, ktoré sa im ukladajú (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. januára 1997, Opel Austria/Rada, T‑115/94, Zb. s. II‑39, bod 124 a tam citovanú judikatúru).
121 Žalobca sa domnieva, že článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia, vykladané v duchu zodpovedajúcich ustanovení antidumpingovej a antisubvenčnej dohody, nie sú nejednoznačné. Ak by sa však Súd prvého stupňa domnieval, že význam dotknutých ustanovení základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia je nejednoznačný alebo neistý, bolo by podľa žalobcu v súlade so všeobecnou zásadou právnej istoty potrebné vyriešiť túto nejednoznačnosť alebo neistotu výkladom, ktorý je spomedzi možných výkladov pre žalobcu priaznivejší (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Petrotub a Republica, už citovaný v bode 76 vyššie, body 56 až 60, a z 23. septembra 2003, BGL, C‑78/01, Zb. s. I‑9543, body 71 a 72).
122 Z toho podľa žalobcu vyplýva, že posledným dňom pre začatie preskúmania bol v prejednávanej veci 30. november 2005. Napadnuté oznámenia o preskúmaní, ktoré sa uverejnili 1. decembra 2005, boli teda nezákonné.
123 Komisia odpovedá, že z článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia nevyplýva žiadna nejednoznačnosť, ktorú by bolo potrebné odstrániť v prospech žalobcu.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
124 Z analýzy, ktorá bola uskutočnená v rámci prvej časti žalobného dôvodu, vyplýva, že z článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a z článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia jasne vyplýva, že preskúmanie dumpingových a vyrovnávacích ciel sa môže začať až do okamihu uplynutia platnosti týchto ciel. Rovnako to platí aj v prípade, že sa tieto ustanovenia vykladajú v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody alebo článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
125 Za týchto podmienok nemožno prijať ani druhú časť žalobného dôvodu.
O tretej časti žalobného dôvodu založenej na nezákonnosti článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia
Tvrdenia účastníkov konania
126 Žalobca odkazuje na rozsudok Súdneho dvora zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada (C‑69/89, Zb. s. I‑2069), z ktorého vyplýva, že súd Spoločenstva preskúmava zákonnosť základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia s ohľadom na ustanovenia antidumpingovej a antisubvenčnej dohody, keďže Spoločenstvo tým, že prijalo základné antidumpingové naradenie a základné antisubvenčné nariadenie, zamýšľalo vykonať osobitnú povinnosť prijatú v rámci WTO (rozsudky Súdneho dvora Petrotub a Republica/Rada, už citovaný v bode 76 vyššie, body 53 až 57, a z 1. marca 2005, Van Parys, C‑377/02, Zb. s. I‑1465, body 39 a 40; rozsudok Shanghai Teraoka Electronic/Rada, už citovaný v bode 91 vyššie, bod 138). V tomto ohľade žalobca vo svojich písomných vyjadreniach odkazuje na povinnosť nazývanú „Nakajima“.
127 Žalobca sa domnieva, že z antidumpingovej a antisubvenčnej dohody vyplýva, že akékoľvek preskúmanie antidumpingových a vyrovnávacích opatrení, ktorých platnosť sa končí, sa musí začať „pred týmto dátumom“, teda v dátume predchádzajúcom dátumu uplynutia platnosti, a nie v určitú hodinu dňa uplynutia platnosti. Komisia, ktorá sa obmedzila na to, aby vo svojom liste z 3. februára 2006 potvrdila, že v prejednávanej veci boli dátum uplynutia platnosti dotknutých opatrení a dátum začatia preskúmania rovnaké, v tomto bode dohody WTO neuplatnila správne.
128 Ak by sa aj článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia nemohli vykladať v súlade so zodpovedajúcimi ustanoveniami antidumpingovej a antisubvenčnej dohody a za bežných okolností by sa mal prijať výklad základných nariadení navrhnutý Komisiou v jej liste z 3. februára 2006, voči čomu žalobca namieta, bolo by nutné konštatovať nezákonnosť článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia z dôvodu ich nesúladu so zodpovedajúcimi ustanoveniami antidumpingovej a antisubvenčnej dohody.
129 Žalobca vo svojej replike tvrdí, že povinnosť Nakajima sa neobmedzuje na povinnosť vykladať právo Spoločenstva v súlade s dohodami WTO. Súd prvého stupňa totiž viackrát rozhodol, že zákonnosť opatrení Spoločenstva možno preskúmavať s odkazom na dohody WTO (rozsudky Euroalliages/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 57, a Chiquita Brands a i./Komisia, už citovaný v 68 bode vyššie, body 117 a 126).
130 Komisia tvrdí, že preskúmanie zákonnosti antidumpingového aktu Spoločenstva vo vzťahu k pravidlám WTO Súdnym dvorom sa zakladá na zásade koherentného výkladu „v čo najväčšej možnej miere“ (rozsudok Petrotub a Republica, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 57). Niet teda rozdielu medzi tým, čo žalobca nazýva povinnosť Bettati a povinnosť Nakajima. Ak by v prejednávanej veci dotknuté ustanovenia základného antidumpingového a antisubvenčného nariadenia neumožňovali výklad v súlade s antidumpingovou a antisubvenčnou dohodou, žalobca by ako dôvod na zrušenie týchto ustanovení nemohol uvádzať nesúlad medzi právom Spoločenstva a pravidlami WTO.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
131 Z analýzy uskutočnenej v rámci prvej časti žalobného dôvodu vyplýva, že napadnuté oznámenia o preskúmaní, ktoré boli uverejnené v úradnom vestníku v deň uplynutia platnosti opatrení, ktorých sa týkali, rešpektujú požiadavky článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia vykladaného v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia vykladaného v duchu článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody.
132 Túto časť žalobného dôvodu, ktorá sa javí ako námietka nezákonnosti, nemožno prijať. Zakladá sa totiž na predpoklade, ktorý sa v tejto veci nepotvrdil, a síce že článok 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článok 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia neboli vykladané v súlade so zodpovedajúcimi ustanoveniami antidumpingovej a antisubvenčnej dohody.
133 Ani posledná časť žalobného dôvodu teda nie je dôvodná.
134 S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy sa žaloba musí zamietnuť.
O trovách
135 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ho v súlade s návrhmi Rady a Komisie na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Reliance Industries Ltd je povinný nahradiť trovy konania.
Martins Ribeiro | Wahl | Dittrich |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 24. septembra 2008.
Tajomník | | Predsedníčka komory |
E. Coulon | | M. E. Martins Ribeiro |
Obsah
Právny rámec
Antidumpingové a antisubvenčné dohody Svetovej obchodnej organizácie
Základné antidumpingové nariadenie
Základné antisubvenčné nariadenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania
O prípustnosti
O prípustnosti návrhov na zrušenie napadnutých oznámení o preskúmaní a v rozsahu, v akom smerujú proti Rade
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
– O záujme žalobcu na konaní
– O aktívnej legitimácii žalobcu
– O prípustnosti návrhov v rozsahu, v akom smerujú proti Rade
O prípustnosti žaloby v časti, v ktorej smeruje k zrušeniu nariadení č. 2603/2000 a č. 2604/2000, rozhodnutia 2000/745, ako aj článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
O námietke nezákonnosti
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
O dodržaní požiadaviek článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
O veci samej
O prvej časti založenej na porušení článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia, vykladaných v súlade so zodpovedajúcimi ustanoveniami antidumpingovej a antisubvenčnej dohody
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
– Úvodné pripomienky
– O výklade článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia v duchu článku 11 ods. 3 antidumpingovej dohody a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia v duchu článku 21 ods. 3 antisubvenčnej dohody
O druhej časti žalobného dôvodu založenej na porušení zásady právnej istoty
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
O tretej časti žalobného dôvodu založenej na nezákonnosti článku 11 ods. 2 základného antidumpingového nariadenia a článku 18 ods. 1 základného antisubvenčného nariadenia
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Súdom prvého stupňa
O trovách