Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 18. januára 2024(1)
Vec C‑766/21 P
Európsky parlament
proti
Axa Assurances Luxembourg SA,
Bâloise Assurances Luxembourg SA,
La Luxembourgeoise SA,
Nationale‑Nederlanden Schadeverzekering Maatschappij NV
„Odvolanie – Článok 272 ZFEÚ – Rozhodcovská doložka pripojená k zmluve uzavretej Európskou úniou – Článok 123 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu – Žalovaný nezúčastnený na konaní – Rozsudok pre zmeškanie – Návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie – Článok 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie – Články 172 a 176 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Vyjadrenie k odvolaniu – Vzájomné odvolanie – Nesprávny výklad – Nedostatočné a rozporuplné odôvodnenie“
I. Úvod
1. Texty, ktoré upravujú konanie na súdoch Európskej únie, sa podobajú železničnému systému. Každá koľaj predstavuje procesný postup, zatiaľ čo vlaky prevádzkované na týchto koľajach symbolizujú jednotlivé veci, ktoré sa tejto súdnej inštitúcii predkladajú. Ako konanie postupuje, procesné pravidlá slúžia ako traťová signalizácia, pričom zabezpečujú, aby vec zostala na príslušnej koľaji vedúcej do jej cieľovej stanice.
2. Rovnako ako v prípade cesty vlakom sa však na právnej ceste veci môžu vyskytnúť križovatky. Odvolania, vzájomné odvolania a iné mechanizmy môžu podnietiť zmenu smerovania veci a ponúknuť alternatívnu trasu do jej cieľovej stanice, pričom sa po celý čas dodržiavajú stanovené procesné pravidlá. V tejto súvislosti možno povedať, že presne tak, ako vlak závisí od bezproblémového fungovania železničnej siete, aj súdne veci závisia od presne vymedzených procesných pravidiel, aby sa zabezpečilo ich spravodlivé a náležité riešenie.
3. Tieto úvahy sú súčasťou prejednávanej veci.
4. Európsky parlament vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor čiastočne zrušil rozsudok Všeobecného súdu vo veci Parlament/Axa Assurances Luxembourg a i.(2), ktorým tento súd z väčšej časti zamietol jeho žalobu, ktorou sa domáhal náhrady nákladov vzniknutých v dôsledku škôd spôsobených vodou na budove Konrad Adenauer (ďalej len „KAD“) v Luxemburgu (Luxembursko) v máji 2016.
5. Súčasťou prejednávanej veci je zároveň vzájomné odvolanie podané spoločnosťou Nationale‑Nederlanden Schadeverzekering Maatschappij NV (ďalej len „NN“), ktorá bola jednou zo žalovaných v prvostupňovom konaní a ktorá sa domáha zrušenia (iných častí) napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom jej Všeobecný súd v rámci konania pre zmeškanie uložil povinnosť nahradiť Parlamentu časť deklarovaných nákladov a zaplatiť zákonný úrok z omeškania.
6. Na žiadosť Súdneho dvora sa budú tieto návrhy zameriavať na vzájomné odvolanie podané spoločnosťou NN. Podrobnosti tejto veci však Súdnemu dvoru poskytujú príležitosť dodať niektorým prvkom konania pre zmeškanie väčšiu zrozumiteľnosť, čo je obzvlášť dôležité v prejednávanej veci, pretože Všeobecný súd sa podľa môjho názoru pri uplatňovaní príslušných pravidiel v tejto súvislosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Tieto návrhy sa teda budú zaoberať aj týmito otázkami.
II. Právny rámec
A. Štatút Súdneho dvora Európskej únie
7. Článok 41 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „štatút“) stanovuje:
„Ak riadne predvolaný odporca nepredloží žiadne písomné návrhy, bude proti nemu vydaný rozsudok pre zmeškanie. Proti tomuto rozsudku možno do jedného mesiaca od jeho doručenia podať návrh na jeho zrušenie. …“
8. Podľa článku 56 štatútu platí:
„… do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia [možno] podať odvolanie na Súdny dvor.
Toto odvolanie môže podať strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne. …“
B. Rokovací poriadok Súdneho dvora
9. Článok 172 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora (ďalej len „RPSD“) s názvom „Účastník konania oprávnený podať vyjadrenie k odvolaniu“ stanovuje, že „každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí, môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia. …“
10. Článok 176 RPSD sa týka vzájomných odvolaní. V jeho odseku 1 sa stanovuje, že „účastníci konania uvedení v článku 172 [RPSD] môžu podať vzájomné odvolanie v rovnakej lehote, ako je stanovená na predloženie vyjadrenia k odvolaniu“. V tejto súvislosti sa vo vzájomnom odvolaní v súlade s článkom 178 ods. 1 RPSD navrhuje, aby bolo rozhodnutie Všeobecného súdu čiastočne alebo úplne zrušené.
C. Rokovací poriadok Všeobecného súdu
11. V súlade s článkom 123 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (ďalej len „RPVS“) s názvom „Rozsudky pre zmeškanie“ platí:
„1. Ak Všeobecný súd zistí, že žalovaný, ktorému bola žaloba riadne doručená, sa k tejto žalobe nevyjadril vo forme alebo v lehote požadovanej…, žalobca môže v lehote určenej predsedom Všeobecnému súdu navrhnúť, aby sa o veci rozhodlo rozsudkom pre zmeškanie.
2. Žalovaný nezúčastnený na konaní nezasahuje do konania pre zmeškanie a nedoručuje sa mu nijaká procesná písomnosť s výnimkou rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
3. V rozsudku pre zmeškanie Všeobecný súd vyhovie návrhom žalobcu, pokiaľ nie je zjavne nepríslušný rozhodnúť o žalobe, táto žaloba nie je zjavne neprípustná alebo jej zjavne nechýba akýkoľvek právny základ.
…“
12. Podľa článku 166 RPVS môže žalovaný nezúčastnený na konaní v súlade s článkom 41 štatútu podať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.
III. Okolnosti predchádzajúce sporu, konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
A. Okolnosti predchádzajúce sporu
13. Okolnosti predchádzajúce sporu sa podrobne uvádzajú v napadnutom rozsudku.(3) Skutkové okolnosti relevantné pre tieto návrhy možno zhrnúť takto.
14. Parlament v roku 2011 začal postup verejného obstarávania na zabezpečenie poistnej zmluvy týkajúcej sa tous risques chantier („všetkých rizík súvisiacich so staveniskom“) v súvislosti s významnou renováciou a výstavbou, ktoré predstavovali súčasť projektu rozšírenia budovy KAD v Luxemburgu. Vybraný bol návrh, ktorý predložili spoločnosti AXA Assurances Luxembourg SA (ďalej len „AXA“), Bâloise Assurances Luxembourg SA, La Luxembourgeoise SA a Delta Lloyd Schadeverzekering NV. Spoločnosť, ktorá sa uvádza ako posledná, sa 12. decembra 2018 zlúčila so spoločnosťou NN (spoločne ďalej len „žalované v prvostupňovom konaní“).
15. Európska únia zastúpená Parlamentom 3. apríla 2012 uzavrela so žalovanými v prvostupňovom konaní zmluvu týkajúcu sa všetkých rizík súvisiacich so staveniskom, ktorá sa uvádzala v ponuke. V zmluve sa AXA určovala za vedúceho poisťovateľa.(4)
16. Po silných dažďoch, ku ktorým došlo 27. a 30. mája 2016, prenikla dažďová voda zo staveniska KAD do suterénu budovy. Nahromadenú vodu nebolo možné odviesť a v priestoroch, v ktorých už bolo nainštalované technické vybavenie, vzniklo vlhké prostredie. V dôsledku toho sa toto vybavenie poškodilo.
17. Spoločnosť zodpovedajúca za hlavné práce na danom stavenisku si 30. mája 2016 vzhľadom na okolnosti uplatnila nárok na poistné plnenie. AXA vystupujúca ako vedúci poisťovateľ listom z 15. júla 2016 informovala Parlament, že na základe informácií preskúmaných jej expertmi sa zmluva týkajúca sa všetkých rizík súvisiacich so staveniskom na dané okolnosti nevzťahuje, a akúkoľvek zodpovednosť teda odmietla.
18. Nezhody medzi spoločnosťou AXA a Parlamentom napriek výmene korešpondencie a stretnutiu pretrvávali. Parlament zaslal žalovaným v prvostupňovom konaní formálnu výzvu na základe predbežného odhadu škody.
19. Po tomto prvom liste Parlament danú výzvu opakoval 28. novembra 2018, pričom uviedol, že vzniknutá škoda zodpovedala sume 800 624,33 eura bez dane z pridanej hodnoty.
B. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
20. Parlament 20. júna 2019 podal na Všeobecný súd žalobu podľa článku 272 ZFEÚ, v ktorej sa domáhal, aby sa žalovaným v prvostupňovom konaní uložila povinnosť nahradiť náklady spojené so škodami spôsobenými vodou na vybavení v budove KAD v máji 2016. Parlament na podporu svojej žaloby uviedol šesť žalobných dôvodov.
21. Dňa 10. septembra 2019 AXA, Bâloise Assurances Luxembourg a La Luxembourgeoise predložili Všeobecnému súdu svoje vyjadrenia žalovaných.
22. Keďže kancelária Všeobecného súdu bola informovaná, že Delta Lloyd Schadeverzekering sa zlúčila so spoločnosťou NN, listom z 13. januára 2020 oznámila spoločnosti NN podanie žaloby a stanovila lehotu na predloženie vyjadrenia žalovanej.
23. NN vyjadrenie žalovanej v určenej lehote nepredložila.
24. Kancelária Všeobecného súdu listom z 29. júna 2020 informovala NN, že v súlade s článkom 123 RPVS, ktorý sa týka rozsudkov pre zmeškanie, sa už na návrh Parlamentu nebude zúčastňovať na konaní pre zmeškanie a doručí sa jej len rozhodnutie, ktorým sa dané konanie ukončí.
25. Všeobecný súd 29. septembra 2021 bodmi 2 a 4 výroku napadnutého rozsudku zamietol žalobu v rozsahu, v akom sa týkala žalovaných v prvostupňovom konaní, s výnimkou spoločnosti NN. V bodoch 1 a 3 výroku tohto rozsudku daný súd uložil spoločnosti NN povinnosť nahradiť Parlamentu sumu 79 653,89 eura (čo zodpovedá sume, ktorej sa Parlament voči spoločnosti NN domáhal vo svojich žalobných návrhoch) a zaplatiť zákonný úrok z omeškania, ako aj povinnosť znášať trovy konania pre zmeškanie v rozsahu, v akom sa jej toto konanie týkalo.
26. Dňa 18. novembra 2021 podala NN v súlade s článkom 41 štatútu a článkom 166 RPVS návrh na zrušenie bodov 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku. Všeobecný súd rozhodnutím z 10. januára 2022 dané konanie prerušil až do rozhodnutia Súdneho dvora o tomto odvolaní.
IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania
27. Podaním z 8. decembra 2021 predložil Parlament proti napadnutému rozsudku odvolanie, ktoré je predmetom tohto konania.
28. Parlament vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil body 2 a 4 výroku napadnutého rozsudku,
– vrátil vec Všeobecnému súdu,
– rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, s výnimkou tých, ktoré súvisia s bodom 3 výroku napadnutého rozsudku, a
– subsidiárne zrušil body 2 a 4 výroku napadnutého rozsudku a vyhovel návrhu Parlamentu vo vzťahu k žalovaným v prvostupňovom konaní.
29. Žalované v prvostupňovom konaní vrátane spoločnosti NN vo svojom vyjadrení k danému odvolaniu navrhujú, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie Parlamentu,
– zamietol návrh Parlamentu, podľa ktorého sa má o trovách konania rozhodnúť neskôr,
– subsidiárne v prípade, že Súdny dvor vyhovie odvolaniu Parlamentu, vrátil vec Všeobecnému súdu a
– subsidiárne zamietol návrhy Parlamentu vo vzťahu k spoločnostiam AXA, Bâloise Assurances Luxembourg a La Luxembourgeoise na základe argumentov, ktoré predložili v prvostupňovom konaní, a rozhodol teda v súlade s ich podaniami.
30. NN vo svojom vzájomnom odvolaní podanom 6. apríla 2022 navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhlásil vzájomné odvolanie za prípustné a
– zrušil body 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku.
31. Parlament vo svojom vyjadrení k vzájomnému odvolaniu navrhuje, aby Súdny dvor:
– vyhlásil vzájomné odvolanie za neprípustné,
– subsidiárne vyhlásil vzájomné odvolanie za nedôvodné a
– uložil spoločnosti NN povinnosť nahradiť trovy konania o vzájomnom odvolaní.
V. Analýza
32. V prejednávanej veci boli na Súdny dvor podané dve odvolania – jedno podal Parlament a druhé NN.
33. Parlament na podporu hlavného odvolania uvádza tri odvolacie dôvody s cieľom napadnúť výklad Všeobecného súdu, pokiaľ ide o pojem „záplavy“, ktorý sa vyskytuje v článku I.15.1.1 zmluvy týkajúcej sa všetkých rizík súvisiacich so staveniskom. Parlament v tejto súvislosti uvádza (i) porušenie zásad výkladu práva Únie, (ii) nedostatočné odôvodnenie a (iii) skreslenie skutkového stavu a dôkazov.
34. NN na podporu svojho vzájomného odvolania predkladá dva odvolacie dôvody. V prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 45 ods. 1 písm. a) RPVS, ktorý sa týka spôsobu, akým sa určuje jazyk konania, keďže nekonštatoval, že žaloba Parlamentu vypracovaná vo francúzskom jazyku je v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti NN, zjavne neprípustná.
35. V druhom rade subsidiárne uvádza porušenie článku 123 ods. 3 RPVS (ktorý sa týka krokov, ktoré musí Všeobecný súd urobiť, aby mohol vydať rozsudok pre zmeškanie), ako aj nedostatočné odôvodnenie, a to v rozsahu, v akom sa napadnutým rozsudkom vyhovelo žalobe vo vzťahu k spoločnosti NN a zároveň sa zamietla vo vzťahu k ostatným žalovaným v prvostupňovom konaní napriek tomu, že návrhy Parlamentu boli založené na rovnakých právnych a skutkových tvrdeniach.
36. Ako sa uvádza vyššie, na žiadosť Súdneho dvora sa budú tieto návrhy zameriavať najmä na analýzu prípustnosti druhého odvolania, teda vzájomného odvolania spoločnosti NN. Je však potrebné zdôrazniť, že vzájomné odvolanie spoločnosti NN nemožno posudzovať izolovane a bez toho, aby sa náležitá pozornosť venovala širším kontextovým okolnostiam, najmä skutočnosti, že NN je žalovanou nezúčastnenou na konaní a že využila dva rôzne procesné mechanizmy. Považujem za potrebné preskúmať aj tieto aspekty, aj keď do istej miery presahujú rámec vzájomného odvolania.
37. Vzhľadom na to vo svojich návrhoch najprv uvediem niekoľko úvodných pripomienok, ktoré sa týkajú postavenia spoločnosti NN ako žalovanej nezúčastnenej na konaní a – ako sa uvádza v bode 26 vyššie – jej návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku (alebo „rozsudku pre zmeškanie“), ktorý podala na Všeobecný súd (časť A). Potom sa budem zaoberať prípustnosťou vyjadrenia spoločnosti NN k hlavnému odvolaniu (časť B). Následne posúdim to, či NN môže podať vzájomné odvolanie (časť C). Napokon sa v závere zameriam na niektoré výkladové otázky, ktoré vyplývajú zo znenia článku 123 ods. 3 RPVS, ako aj na spôsob, akým ho Všeobecný súd uplatnil v napadnutom rozsudku (časť D).
A. Rozsudok pre zmeškanie a návrh spoločnosti NN na jeho zrušenie
38. Podľa článku 41 štatútu v spojení s článkom 123 RPVS platí, že ak žalovaný, ktorému bola žaloba riadne doručená, nepredloží žiadne písomné návrhy v náležitej forme alebo v určenej lehote, Všeobecný súd môže na návrh žalobcu v dotknutej veci proti danému účastníkovi konania vydať rozsudok pre zmeškanie.
39. Za týchto okolností bude mať tento účastník konania postavenie „žalovaného nezúčastneného na konaní“(5).
40. Žalovaný nezúčastnený na konaní však v súlade s článkom 41 štatútu a článkom 166 RPVS môže vzniesť námietku v podobe návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie podaného na Všeobecný súd, a to v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia daného rozsudku.(6) Texty, ktoré upravujú konanie na súdoch Európskej únie, teda výslovne stanovujú procesnú možnosť nápravy pre každého účastníka konania, ktorý sa stane žalovaným nezúčastneným na konaní. Uplatnenie tejto procesnej možnosti takémuto žalovanému umožní dosiahnuť obnovu konania a preskúmanie veci, o ktorej sa (predbežne) rozhodlo inaudita altera parte.
41. Dňa 18. novembra 2021 NN túto procesnú možnosť využila a podala návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie vydaného Všeobecným súdom. Daný súd však 10. januára 2022 rozhodol o prerušení tohto konania vzhľadom na skutočnosť, že Parlament podal proti napadnutému rozsudku hlavné odvolanie.
42. Následne 6. apríla 2022 NN v rámci konania o odvolaní podanom Parlamentom predložila vyjadrenie k odvolaniu a vzájomné odvolanie.
43. Parlament v tomto kontexte zastáva názor, že vyjadrenie k odvolaniu aj vzájomné odvolanie podané spoločnosťou NN sú neprípustné. V ďalších dvoch častiach sa budem venovať argumentom Parlamentu v tejto súvislosti.
B. Prípustnosť vyjadrenia spoločnosti NN k hlavnému odvolaniu
44. Parlament v prvom rade tvrdí, že vyjadrenie k odvolaniu, ktoré spoločne podali žalované v prvostupňovom konaní, je neprípustné v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti NN, pretože daná spoločnosť nemá žiadny záujem na vyhovení odvolaniu ani jeho zamietnutí.
45. Parlament uvádza, že jeho odvolanie sa týka iba bodov 2 a 4 výroku napadnutého rozsudku, ktorými Všeobecný súd zamietol jeho žalobu v rozsahu, v akom smerovala proti ostatným žalovaným v prvostupňovom konaní. Preto tvrdí, že hlavné odvolanie sa právnej situácie spoločnosti NN nedotýka.
46. S týmto posúdením nesúhlasím.
47. Pripomínam, že v súlade s článkom 172 RPSD „každý účastník konania v predmetnej veci“ pred Všeobecným súdom, „ktorý má oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí“, môže podať svoje vyjadrenie k odvolaniu v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.
48. Zo samotného znenia článku 172 RPSD teda vyplýva, že každá osoba, ktorá mala formálne postavenie „účastníka“ prvostupňového konania, sa v zásade môže zúčastniť na odvolacom konaní tak, že predloží vyjadrenie k odvolaniu podanému iným účastníkom konania, a to za predpokladu, že má záujem na úspešnosti alebo neúspešnosti odvolania. Účasť teda okrem príslušnej lehoty závisí od splnenia dvoch kumulatívnych podmienok.
49. Po prvé musí vyjadrenie k odvolaniu predložiť „účastník konania v predmetnej veci“.
50. V súlade s vymedzením pojmov „účastník konania“ a „hlavný účastník konania“, ktoré sa stanovuje v článku 1 ods. 2 písm. c) a d) RPVS, toto slovné spojenie podľa môjho chápania zahŕňa žalobcov a žalovaných, ako aj vedľajších účastníkov konania v danej veci.(7) Keďže NN bola v rámci napadnutého rozsudku žalovanou, túto podmienku spĺňa.
51. Kvalifikácia spoločnosti NN ako „žalovanej nezúčastnenej na konaní“ nemá vplyv na jej postavenie „účastníčky konania“. NN si v skutočnosti počas celého konania na Všeobecnom súde zachovala postavenie žalovanej. Práve z tohto dôvodu jej bol totiž doručený napadnutý rozsudok.(8)
52. Podobne v článku 172 RPSD sa jasne stanovuje, že ak je podané odvolanie, má sa doručiť účastníkom konania v predmetnej veci. Doručenie odvolania Parlamentu spoločnosti NN je takisto jasným potvrdením toho, že NN je účastníčkou konania.(9)
53. Po druhé musí mať účastník konania, ktorý chce predložiť vyjadrenie k odvolaniu, „oprávnený záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí“.
54. Je nesporné, že účastník konania, ktorý chce podať odvolanie, musí byť schopný preukázať, že toto odvolanie v prípade úspechu pravdepodobne danému účastníkovi prinesie prospech.(10) V tejto súvislosti by to isté malo platiť v prípade účastníka konania, ktorý chce predložiť vyjadrenie k odvolaniu, pretože na to, aby to mohol urobiť, musí mať aj on „záujem“ na výsledku odvolacieho konania. Hoci súhlasím, že daný pojem môže zahŕňať širokú škálu výhod, ktoré presahujú rámec striktne právnych faktorov,(11) výsledok daného konania musí byť spôsobilý mať právne následky pre účastníka konania, ktorý podáva odvolanie, a podľa môjho názoru aj pre tých, ktorí sa chcú na konaní zúčastňovať.(12)
55. Ako sa uvádza vyššie, NN podala návrh na zrušenie napadnutého rozsudku podľa článku 41 štatútu a článku 166 RPVS. Všeobecný súd však konanie o danom návrhu prerušil, pričom čaká na rozhodnutie Súdneho dvora o hlavnom odvolaní.
56. Súdny dvor bude musieť vo svojom nadchádzajúcom rozsudku týkajúcom sa hlavného odvolania na základe dôvodov predložených Parlamentom preskúmať, či Všeobecný súd pochybil vo svojej argumentácii, keď žalobu zamietol vo vzťahu k ostatným žalovaným v prvostupňovom konaní.
57. V tejto súvislosti je vhodné zdôrazniť, že Parlament sa vo vzťahu ku všetkým žalovaným (teda vrátane spoločnosti NN) opieral o rovnaké skutkové okolnosti a rovnaké právne tvrdenia. Je preto pomerne jasné, že posúdenie argumentov Parlamentu Súdnym dvorom v odvolacom konaní bude pravdepodobne rozhodujúce pre výsledok konania o návrhu spoločnosti NN, ktoré v súčasnosti prebieha (aj keď je prerušené) na Všeobecnom súde. Ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a vyhovie návrhom Parlamentu, osud návrhu spoločnosti NN na Všeobecnom súde bude pravdepodobne spečatený. Rovnako platí aj opak – ak Súdny dvor odvolanie Parlamentu zamietne, šanca spoločnosti NN na úspech, pokiaľ ide o zrušenie rozsudku pre zmeškanie, sa výrazne zvýši.
58. V dôsledku toho sa mi zdá pomerne jasné, že v rozpore s tvrdeniami Parlamentu má NN na výsledku tohto odvolacieho konania významný a priamy právny záujem. NN teda spĺňa obe relevantné podmienky uvedené v bodoch 49 a 53 vyššie a vyjadrenie k prejednávanému odvolaniu môže predložiť.
59. Podľa môjho názoru však existujú aj principiálne dôvody, prečo by NN napriek tomu, že je žalovanou nezúčastnenou na konaní, mala mať v situácii ako tá, ktorá je predmetom tohto konania, možnosť predložiť vyjadrenie k hlavnému odvolaniu.
60. Všeobecný súd v dôsledku podania hlavného odvolania prerušil konanie o návrhu spoločnosti NN na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. V tejto súvislosti bol prostriedok nápravy, ktorý mala NN spočiatku k dispozícii na základe článku 41 štatútu a článku 166 RPVS, dočasne pozastavený, zatiaľ čo prostriedok nápravy použitý Parlamentom, konkrétne odvolanie, dostal prednosť.
61. Ak by mal účastník konania – hoci aj žalovaný nezúčastnený na prvostupňovom konaní – uviaznuť v takomto stave právneho vákua, v ktorom by nemohol účinne využiť právny prostriedok nápravy dostupný v jeho situácii, teda návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, ani sa zúčastniť na odvolacom konaní, ktoré sa týka práve toho konania, v rámci ktorého bol – a stále je – účastníkom, podľa môjho názoru by to bolo v rozpore s právom na účinný prostriedok nápravy aj právom na vypočutie.
62. Právo na vypočutie predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie. Patrí k právam na obhajobu, ktoré sú zakotvené v ustanoveniach Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), najmä v jej článku 47. Vo všeobecnosti možno povedať, že toto právo zabezpečuje, aby bol každý účastník konania oprávnený písomne alebo ústne sa vyjadriť pred vydaním akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy.(13)
63. Povinnosťou Súdneho dvora je teda zabezpečiť, aby mal každý účastník konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k ostatným účastníkom konania.(14)
64. Ak sa účastník konania, ako je NN, nebude môcť vyjadriť k podanému odvolaniu, nebude môcť uviesť svoje právne stanovisko a byť vypočutý na základe vlastných právnych tvrdení, ktoré by uviedol na svoju obhajobu, čo bude musieť Súdny dvor náležite zohľadniť. Za takýchto okolností je pomerne ťažké vidieť, akým spôsobom by Súdny dvor mohol zabezpečiť uplatnenie práva spoločnosti NN na vypočutie a na účinný prostriedok nápravy.
65. Vzhľadom na už uvedené zastávam názor, že vyjadrenie k odvolaniu, ktoré spoločne predložili žalované v prvostupňovom konaní, je prípustné v celom rozsahu, a to aj v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti NN.
C. Prípustnosť vzájomného odvolania spoločnosti NN
66. Po druhé Parlament tvrdí, že Súdny dvor by mal vyhlásiť vzájomné odvolanie spoločnosti NN za neprípustné, pretože NN ako žalovaná nezúčastnená na konaní nespĺňa podmienky nevyhnutné na využitie daného procesného prostriedku nápravy.
67. Pri skúmaní prípustnosti vzájomného odvolania spoločnosti NN najprv posúdim relevantné ustanovenia, na ktorých je založené použitie tohto právneho mechanizmu. Na tento účel preskúmam článok 176 RPSD týkajúci sa vzájomných odvolaní a vysvetlím, prečo v tomto špecifickom kontexte považujem za relevantný aj článok 56 štatútu, ktorý sa týka odvolaní (časť 1). Potom budem venovať pozornosť požiadavkám podľa daného ustanovenia štatútu a vysvetlím, prečo zastávam názor, že NN v kontexte prejednávanej veci nie je oprávnená na podanie vzájomného odvolania (časť 2). Napokon uvediem niekoľko stručných úvah k systému prostriedkov nápravy, ktoré má k dispozícii žalovaný nezúčastnený na konaní, najmä k tomu, či takýto žalovaný môže použiť zároveň viaceré mechanizmy (časť 3).
1. Ustanovenia relevantné na účely podania vzájomného odvolania
68. Článok 176 RPSD stanovuje procesný rámec vzájomných odvolaní. V súlade s týmto ustanovením môžu účastníci konania uvedení v článku 172 RPSD podať vzájomné odvolanie. V tejto súvislosti môže byť podávateľom vzájomného odvolania každý účastník konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom, ktorý má záujem na vyhovení odvolaniu alebo na jeho zamietnutí.
69. Súdny dvor vo svojej judikatúre uznal, že účastník konania patriaci do pôsobnosti týchto ustanovení môže predložiť vyjadrenie k odvolaniu a zároveň podať vzájomné odvolanie.(15) Vyjadrenie k odvolaniu však nemôže smerovať k zrušeniu rozhodnutia Všeobecného súdu z dôvodov, ktoré sú odlišné a nezávislé od dôvodov uplatnených v odvolaní, pretože také dôvody možno predložiť len v rámci vzájomného odvolania.(16) V tejto súvislosti sa vzájomné odvolanie musí predložiť prostredníctvom podania oddeleného od vyjadrenia k odvolaniu a musí obsahovať iba dôvody a tvrdenia, ktoré sú odlišné a nezávislé od tých, ktoré boli uvedené vo vyjadrení k odvolaniu toho istého účastníka konania.(17)
70. Ako už bolo objasnené vyššie, v kontexte prejednávanej veci sa NN kvalifikuje ako účastníčka konania, ktorá môže predložiť vyjadrenie k hlavnému odvolaniu v zmysle článku 172 RPSD. Na základe doslovného výkladu znenia článku 176 RPSD sa teda zdá, že NN má takisto právo podať vzájomné odvolanie v súlade s podmienkami uvedenými vyššie.
71. Tieto podmienky sú zrejme v prejednávanej veci splnené. Zo spisu totiž vyplýva, že žalované v prvostupňovom konaní vrátane spoločnosti NN podali vyjadrenie k hlavnému odvolaniu v ten istý deň, ako NN podala svoje vzájomné odvolanie, a to prostredníctvom samostatného podania a v stanovenej lehote. V tomto vzájomnom odvolaní sa navrhuje zrušenie bodov 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku. Obsah tohto vzájomného odvolania sa teda zakladá na dôvodoch odlišných od dôvodov uplatnených v hlavnom odvolaní (ktoré sa týkajú bodov 2 a 4 výroku napadnutého rozsudku) a je odlišný a nezávislý od tvrdení uvedených vo vyjadrení k hlavnému odvolaniu.
72. V tejto súvislosti a v rozpore s argumentmi, ktoré v tomto kontexte predložil Parlament, nevidím žiadny problém v tom, že NN vo svojom vzájomnom odvolaní uvádza iné tvrdenia a dovoláva sa iného riešenia ako v prípade hlavného odvolania.(18)
73. Splnenie formálnych požiadaviek podľa článkov 172 a 176 RPSD však predstavuje len jednu prekážku, ktorú musí účastník konania prekonať predtým, ako môže úspešne podať vzájomné odvolanie.
74. Článok 56 štatútu uvádza základné požiadavky, ktoré musí účastník konania splniť, aby mohol podať odvolanie. Jeho druhý odsek v tejto súvislosti stanovuje, že odvolanie môže podať „strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne“.
75. V tomto smere okamžite vzniká jedna otázka: Vzťahuje sa článok 56 štatútu pri neexistencii výslovného odkazu na obyčajné „odvolanie“ aj na „vzájomné odvolanie“?
76. Podľa môjho názoru je odpoveď pomerne jasná.
77. V danom ustanovení sa uvádza pojem „odvolanie“, ktorý opisuje právny prostriedok nápravy, prostredníctvom ktorého môže účastník konania napadnúť súdne rozhodnutie alebo jeho časť, a to tak, že predloží právne tvrdenia, ktorých cieľom je dosiahnuť úplné alebo čiastočné zrušenie daného rozhodnutia.
78. „Vzájomné odvolanie“ je právnym prostriedkom nápravy, ktorý slúži rovnakému účelu. Je totiž v podstate podobné, s výnimkou kľúčového rozdielu spočívajúceho v tom, že účastník konania podá vzájomné odvolanie po tom, ako bolo podané hlavné odvolanie, a že prirodzene vychádza z právnych tvrdení a odvolacích dôvodov iných, ako sú tie, ktoré sa uvádzajú v hlavnom odvolaní. Rozdiel medzi odvolaním a vzájomným odvolaním v tejto súvislosti nespočíva v podstate týchto mechanizmov, ale v ich časovom rozmere a nezávislej alebo vedľajšej povahe.
79. Odvolanie sa totiž musí podať do dvoch mesiacov od doručenia napadnutého rozhodnutia,(19) zatiaľ čo vzájomné odvolanie možno podať aj po uplynutí tejto lehoty. Podľa článkov 172 a 176 RPSD ho možno podať „v rovnakej lehote, ako je stanovená na predloženie vyjadrenia k odvolaniu“, teda v lehote dvoch mesiacov od doručenia odvolania účastníkovi konania.(20)
80. Ak navyše rôzni účastníci konania podajú proti rovnakému rozhodnutiu Všeobecného súdu samostatné odvolania, každé z týchto odvolaní bude „žiť nezávislým životom“. Súdny dvor vo vhodnom prípade môže (niektoré alebo všetky) tieto veci spojiť na účely písomnej alebo ústnej časti konania alebo na účely rozsudku.(21) Ak by však niektoré z týchto odvolaní bolo vzaté späť alebo zamietnuté ako neprípustné, konanie týkajúce sa ostatných odvolaní by dotknuté nebolo.
81. Vzájomné odvolanie naopak predstavuje vec, ktorá sa pripojí k existujúcej veci. Znamená to, že preskúmanie vzájomného odvolania Súdnym dvorom môže závisieť od hlavného odvolania. Podľa článku 183 RPSD sa totiž vzájomné odvolanie môže stať bezpredmetným, ak odvolateľ vzal odvolanie späť alebo ak je odvolanie vyhlásené za zjavne neprípustné z určitých špecifických dôvodov.(22)
82. Vzhľadom na už uvedené sa zdá, že mechanizmus vzájomného odvolania bol vytvorený predovšetkým z dôvodov hospodárnosti súdneho konania, najmä s cieľom odrádzať od zbytočného vedenia sporov a umožniť preskúmanie súvisiacich vecí v rámci toho istého konania.
83. Bežným postupom nespokojného účastníka konania po vydaní rozsudku (alebo iného rozhodnutia, ktoré možno napadnúť) Všeobecného súdu by bolo urýchlené podanie odvolania. Môžu však nastať situácie, keď môže byť účastník konania s určitými aspektmi rozhodnutia nespokojný a zároveň s inými jeho aspektmi spokojný. V takýchto prípadoch je možné, že účastník konania je ochotný prijať výsledok prvostupňového konania za predpokladu, že ho prijmú aj ostatní účastníci, aby sa spor konečne urovnal.
84. Ak by však neexistovalo ustanovenie, ako je článok 176 ods. 1 RPSD, „vyčkávací“ prístup účastníka konania by bol riskantný, pretože iný účastník konania by mohol odvolanie podať krátko pred koncom dvojmesačnej lehoty, v dôsledku čoho by bolo pre prvého uvedeného účastníka náročné zareagovať včas. V takomto scenári by existovala vyššia pravdepodobnosť podávania nedôvodných odvolaní dokonca aj v prípadoch, v ktorých sa účastníci konania mohli prikláňať k tomu, že ďalšie kolo súdneho konania nezačnú.
85. Na základe uvedených dôvodov som dospel k záveru, že vzájomné odvolania a hlavné odvolania sú skrátka dva druhy patriace do rovnakej skupiny, teda skupiny odvolaní.
86. Malý rozdiel v terminológii používanej v pravidlách relevantných pre jednotlivé druhy odvolaní teda slúži ako pomôcka pri ich rozlišovaní, keď sa o týchto právnych prostriedkoch nápravy hovorí v kontexte daného konania. Neznamená to však, že v situácii, ako je tá, ktorá je predmetom hlavného konania, by sa k nim malo pristupovať rozdielne.
87. Ak by sa totiž článok 56 štatútu uplatňoval iba na účastníka konania, ktorý chce podať odvolanie, a nie na účastníka konania, ktorý chce podať vzájomné odvolanie po tom, ako už bolo podané hlavné odvolanie, bolo by to v rozpore s dôležitosťou zabezpečenia riadneho výkonu spravodlivosti a myšlienkou, že účastníci konania by mali mať rovnaké postavenie.
88. Zastávam teda názor, že článok 56 štatútu sa vzťahuje na všetky formy odvolania dostupné podľa textov, ktoré upravujú konanie pred touto súdnou inštitúciou, čo zahŕňa aj vzájomné odvolania.
89. Zatiaľ čo som teda v kontexte prejednávanej veci presvedčený, že NN spĺňa podmienky podľa článkov 172 a 176 RPSD, je potrebné určiť, či spĺňa aj formálne požiadavky vymedzené v článku 56 štatútu.(23)
2. Požiadavky podľa článku 56 štatútu
90. Ako som uviedol v bode 74 vyššie, článok 56 druhý odsek štatútu stanovuje, že odvolanie môže podať „strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne“.
91. Hoci by malo byť overenie, či je táto podmienka splnená, vo veľkej väčšine prípadov pomerne jednoduché, v niektorých prípadoch také priamočiare byť nemusí. Môže to tak byť okrem iného preto, že pojmy „nebola úspešná“(24) a „podaniami“(25) nie sú úplne jednoznačné. Táto nejednoznačnosť je sčasti spôsobená rozpormi medzi jednotlivými jazykovými zneniami štatútu.(26)
92. Bez ohľadu na tieto výkladové pochybnosti však podľa môjho názoru možno len ťažko spochybniť, že žalovaný nezúčastnený na konaní nespĺňa tieto kritériá. Takýto žalovaný neurobil žiadne podania, a tak nepredložil žiadne konkrétne návrhy. V dôsledku toho navyše nemôže obstáť tvrdenie, že takýto účastník konania „nebo[l] úspešn[ý]“ v zmysle článku 56 štatútu.
93. Ak použijem metaforu spomenutú v úvode, možno povedať, že dosiahnutie cieľovej stanice vlaku si vyžaduje najprv kúpu lístka a zistenie plánu cesty a až potom nástup do vlaku.
94. Tento postoj je zrejme v súlade s prístupom Súdneho dvora v jeho rozsudku Bayer CropScience a Bayer/Komisia. Bayer CropScience aj Bayer v danej veci podali odvolanie na Súdny dvor, aj keď bola účastníčkou konania na Všeobecnom súde iba spoločnosť uvedená ako prvá. Keďže Bayer sa na tomto prvostupňovom konaní nezúčastnila a neuviedla žiadnu osobitnú okolnosť, ktorá by ju prípadne mohla oprávniť na podanie odvolania, Súdny dvor rozhodol, že odvolanie je neprípustné v rozsahu, v akom bolo podané v mene tejto spoločnosti.(27)
95. Súdny dvor podobne dospel k porovnateľnému záveru v niektorých veciach týkajúcich sa ochranných známok v súvislosti s potenciálnymi vedľajšími účastníkmi odvolacieho konania. V situácii, keď účastník konania podávajúci odvolanie nepredložil vyjadrenie k žalobe, Súdny dvor konštatoval, že takéhoto účastníka konania nemožno považovať za účastníka zúčastňujúceho sa na konaní na Všeobecnom súde, pretože nepredložil vlastné návrhy ani neuviedol, že podporuje návrhy iných účastníkov konania.(28)
96. Vzhľadom na už uvedené a v súlade s tvrdeniami predloženými Parlamentom zastávam názor, že vzájomné odvolanie spoločnosti NN je neprípustné.
3. Širšie procesné úvahy
97. Napriek tomu, že som k uvedenému záveru dospel na základe prejednávanej veci, sa však rovnaká logika uplatňuje na širší procesný rámec upravujúci právne prostriedky nápravy na súdoch Európskej únie.
98. Z tvrdení predložených rôznymi účastníkmi tohto konania vyplýva významná nejednoznačnosť spojená s používaním špecifických právnych mechanizmov pred touto súdnou inštitúciou a príslušným časovým bodom, keď ich možno použiť.
99. V tejto súvislosti je vhodné dať konkrétne okolnosti tejto veci na okamih bokom a zaoberať sa dvoma otázkami, ktoré sú očividne prepojené: (i) či žalovaný nezúčastnený na konaní môže podať odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie alebo či musí použiť procesný prostriedok, ktorý mu umožňuje podať návrh na zrušenie tohto rozsudku, a ak platí druhá možnosť, (ii) či takýto žalovaný môže použiť oba prostriedky naraz, alebo podať takýto návrh spolu so vzájomným odvolaním, čoho príkladom je prejednávaná vec.
100. Podľa môjho názoru je odpoveď na obe otázky pomerne jasná.
101. Žalovaný nezúčastnený na konaní konkrétne proti prvostupňovému rozhodnutiu nemôže podať odvolanie, pretože musí použiť špecifický prostriedok nápravy, ktorým je návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie. Tým viac potom platí, že žalovaný nezúčastnený na konaní nemôže využiť oba prostriedky naraz tak, že by podal odvolanie na Súdny dvor spolu s návrhom na zrušenie rozsudku pre zmeškanie na Všeobecný súd.
102. Takýto výklad, zdá sa, bol nedávno potvrdený Súdnym dvorom v rozsudku vo veci Eulex Kosovo/SC, vyhlásenom v rovnaký deň ako tieto návrhy.(29)
103. Tieto dva procesné prostriedky preto nielenže sú alternatívy, ktoré sa navzájom vylučujú, ale takisto ich nemožno vzájomne zamieňať.
104. Na jednej strane musí účastník konania na to, aby mohol podať odvolanie, splniť formálne požiadavky uvedené v článku 56 štatútu, v ktorom sa v podstate ukladá povinnosť účasti na prvostupňovom konaní. Žalovaný nezúčastnený na konaní teda z dôvodov uvedených vyššie toto kritérium nespĺňa. Akýkoľvek pokus o podanie úspešného odvolania by bol zrejme márny.
105. Na druhej strane platí, že ak sa účastník konania zúčastnil na prvostupňovom konaní, už z povahy veci ho nemožno kvalifikovať ako žalovaného nezúčastneného na konaní. Neexistoval by teda žiadny rozsudok pre zmeškanie, ktorého zrušenie by daný účastník konania mohol navrhnúť.
106. Akýkoľvek iný pohľad na danú otázku by bol v rozpore s logikou systému právnych prostriedkov nápravy Únie.
107. Nielenže by sa tým totiž obchádzali pravidlá upravujúce procesný prostriedok nápravy, ktorý bol špecificky vytvorený na zabránenie rozsudku pre zmeškanie, ale tento prostriedok nápravy by sa tým znehodnocoval, a to vzhľadom na rôzne časové rámce, ktorými sa riadia tieto mechanizmy, a na rozhodujúcu váhu, ktorú má rozsudok Súdneho dvora v odvolacom konaní. Rovnako by sa tým narúšala samotná podstata rozsudkov pre zmeškanie, ktorých účelom je povzbudiť aktívnu účasť na súdnom konaní tým, že sa obmedzí zapojenie a prostriedky dostupné účastníkovi konania, ktorý sa nezúčastňoval na prvostupňovom konaní napriek tomu, že bol o to požiadaný.
108. Ak by sa navyše umožnilo použitie dvoch právnych prostriedkov nápravy súčasne, znamenalo by to, že žalovaný nezúčastnený na konaní by mohol mať dve šance alebo – aby som pokračoval v metafore – by sa mohol viezť v dvoch vlakoch naraz. Bolo by to v rozpore so zásadou rovnosti zbraní všetkých účastníkov konania. Ak sa na vec nazerá týmto spôsobom, ako by mohlo byť prípustné, aby účastník konania, ktorý sa na prvostupňovom konaní nezúčastňoval, napriek tomu mal možnosť využiť jeden prostriedok nápravy na Všeobecnom súde a druhý na Súdnom dvore, pričom oba by v konečnom dôsledku smerovali k rovnakému výsledku?
109. Napokon by takáto situácia dokonca mala potenciál narušiť riadny výkon spravodlivosti, pričom by ovplyvnila integritu procesného rámca, pretože by spôsobila nejasnosti v súvislosti s vhodným prostriedkom nápravy v konkrétnom prípade, a pravdepodobne by prispela k zvýšeniu nákladov všetkých účastníkov súbežných konaní, ako aj tejto súdnej inštitúcie.(30)
110. Tieto pripomienky sú rovnako relevantné v prípade použitia vzájomného odvolania.
111. Za takýchto okolností sa argumenty uvedené žalovaným nezúčastneným na konaní v jeho návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie môžu podobať argumentom, ktoré ten istý žalovaný predložil vo vzájomnom odvolaní. Ako sa však názorne ukazuje vo vzájomnom odvolaní spoločnosti NN, takisto sa môže stať, že argumenty uvedené vo vzájomnom odvolaní sú úplne odlišné.
112. V tejto súvislosti sa nestotožňujem s názorom spoločnosti NN, podľa ktorého by bolo účinkom takéhoto scenára zefektívnenie konania, pretože Súdny dvor by mohol vydať konečný rozsudok, ktorým by sa takisto s konečnou platnosťou vyriešili otázky nastolené v návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie na Všeobecnom súde.
113. V takejto situácii sa naopak neúmyselne zvýhodňuje žalovaný nezúčastnený na konaní, keďže môže použiť ďalší procesný prostriedok na uvedenie ďalších právnych tvrdení, pričom aj keď Súdny dvor konštatuje, že vzájomné odvolanie je dôvodné, nezaručuje sa náležité riešenie počiatočných argumentov uvedených v návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie v skutkovom kontexte veci na Všeobecnom súde. Dôvodom je, že Súdny dvor sa v kontexte vzájomného odvolania musí zaoberať výlučne právnymi otázkami.
114. Práve opísané dôsledky podľa môjho názoru nezodpovedajú zamýšľanému fungovaniu systému prostriedkov nápravy stanovenému v textoch, ktoré upravujú konanie na súdoch Európskej únie – jeden vlak sa nemôže nachádzať na dvoch koľajach naraz.
115. Vzhľadom na uvedené úvahy sa mi teda zdá, že procesný prostriedok umožňujúci žalovanému nezúčastnenému na konaní podať návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie na Všeobecný súd je najvhodnejším (alebo presnejšie jediným) postupom, ktorý môže takýto účastník za daných okolností využiť.
116. Ak žalovaný podá na Všeobecný súd návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, pôvodný rozsudok v prvostupňovom konaní sa nebude považovať za konečný. V praxi to znamená, že ak bude tento návrh úspešný, rozsudok pre zmeškanie bude nahradený novým rozhodnutím.
117. Ak bude naopak daný návrh zamietnutý, rozsudok pre zmeškanie zostane v platnosti a vo vzťahu k prvostupňovému konaniu sa stane konečným. Ak bude mať žalovaný nezúčastnený na konaní záujem, v tejto fáze bude môcť podať odvolanie, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku. Podľa môjho názoru je tento postup v súlade so zamýšľaným fungovaním systému prostriedkov nápravy dostupných v procesnom rámci.(31)
118. Vzhľadom na už uvedené opakujem svoj záver, že vzájomné odvolanie spoločnosti NN by sa malo vyhlásiť za neprípustné. Súdny dvor teda dva odvolacie dôvody, ktoré v ňom predkladá NN, posudzovať nemusí.
119. Z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, však zastávam názor, že ak by Súdny dvor nesúhlasil s mojím vyššie uvedeným posúdením, a dospel by k záveru, že vzájomné odvolanie spoločnosti NN je prípustné, mal by konštatovať, že toto vzájomné odvolanie je dôvodné, a napadnutý rozsudok by mal teda v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti NN, zrušiť.
D. Prístup Všeobecného súdu pri vydávaní rozsudku pre zmeškanie vo vzťahu k spoločnosti NN
120. Ako som uviedol v bode 34 vyššie, NN vo svojom vzájomnom odvolaní predkladá dva odvolacie dôvody. Z dôvodov hospodárnosti súdneho konania navrhujem, aby Súdny dvor najprv preskúmal druhý odvolací dôvod spoločnosti NN. Keďže tento dôvod považujem za zjavne dôvodný, preskúmanie prvého odvolacieho dôvodu spoločnosti NN zo strany Súdneho dvora nebude potrebné.
121. NN v rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu uvádza porušenie článku 123 ods. 3 RPVS, ktorý sa týka podmienok, za ktorých Všeobecný súd môže vydať rozsudok pre zmeškanie, ako aj nedostatočné odôvodnenie, a to v rozsahu, v akom sa napadnutým rozsudkom vyhovelo žalobe vo vzťahu k tejto spoločnosti, a zároveň sa táto žaloba zamietla vo vzťahu k ostatným žalovaným v prvostupňovom konaní napriek tomu, že návrhy Parlamentu boli založené na rovnakých právnych a skutkových tvrdeniach.
122. Všeobecný súd v bodoch 45 až 61 napadnutého rozsudku preskúmal to, či by sa malo vyhovieť návrhu Parlamentu na vydanie rozsudku pre zmeškanie vo vzťahu k spoločnosti NN so zreteľom na podmienky stanovené v článku 123 ods. 3 RPVS. Podľa tohto ustanovenia platí, že skôr než Všeobecný súd môže vydať rozsudok pre zmeškanie v prospech žalobcu, musí overiť, že (i) je príslušný o žalobe rozhodnúť, (ii) žaloba nie je zjavne neprípustná a (iii) žalobe zjavne nechýba akýkoľvek právny základ.
123. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku považoval podmienky podľa článku 123 ods. 3 RPVS za splnené.
124. Keď Všeobecný súd konštatoval, že je príslušný o žalobe Parlamentu rozhodnúť a že daná žaloba nie je zjavne neprípustná, zameral sa na preskúmanie tretej podmienky uvedenej vyššie. V jedinom stručnom bode uviedol:
„… z analýzy argumentov Parlamentu prima facie nevyplýva, že by žalobe zjavne chýbal akýkoľvek právny základ. Otázka, či sa na nárok, v prípade ktorého vyžaduje náhradu, vzťahuje zmluva týkajúca sa všetkých rizík súvisiacich so staveniskom, bez toho, aby podliehal doložke o vylúčení v rámci tejto zmluvy, si totiž vyžaduje dôkladnejšie preskúmanie podmienok danej zmluvy, a to v kontexte a so zohľadnením úmyslu zmluvných strán“(32).
125. Na tomto základe Všeobecný súd vyhovel žalobe Parlamentu vo vzťahu k spoločnosti NN. Pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vo vzťahu k ostatným žalovaným v prvostupňovom konaní však Všeobecný súd po podrobnejšom preskúmaní argumentov Parlamentu dospel k záveru, že tieto argumenty sú nedôvodné, a danú časť žaloby zamietol.(33)
126. V uvedených častiach napadnutého rozsudku nachádzam dva zjavné prípady nesprávneho právneho posúdenia: nesprávny výklad článku 123 RPVS a nedostatočné odôvodnenie.
127. Po prvé prístup Všeobecného súdu prezrádza nesprávne pochopenie účelu a rozsahu súdneho preskúmania, ktoré sa nariaďuje v článku 123 RPVS, ako aj pojmu „zjavný“, ktorý sa v ňom uvádza.
128. Na základe vysvetlení, ktoré som uviedol vo svojich nedávnych návrhoch vo veci Komisia/Spojené kráľovstvo [Rozsudok Supreme Court (Najvyšší súd)](34), chcem podotknúť, že z procesných pravidiel Únie týkajúcich sa konania pre zmeškanie, ako aj z judikatúry tejto súdnej inštitúcie jasne vyplýva, že neúčasť žalovaného na konaní automaticky neznamená prijatie návrhov žalobcu zo strany rozhodujúceho súdu. Samotná myšlienka, že by sa umožnilo, aby sa na tvrdenia žalobcu vzťahovala domnienka pravdivosti, totiž v konaní pre zmeškanie skrátka neprichádza do úvahy.
129. Súdy Európskej únie však zároveň majú pri preskúmaní uplatňovať štandard relatívnej zhovievavosti voči návrhom žalobcu. Súdny dvor nemusí vykonávať plnohodnotné preskúmanie skutočností a právnych tvrdení uvádzaných žalobcom a nemožno od neho očakávať, že bude rozvádzať skutkové a právne tvrdenia, ktoré mohol uviesť žalovaný, keby sa na konaní zúčastnil. Tým, že sa žalovaný vzdá svojho práva na účasť, rozhodne sa zrieknuť okrem iného možnosti predkladať dôkazy, ktoré môžu spochybniť správnosť skutočností uvádzaných žalobcom, alebo uviesť argumenty na svoju obranu, ktorých predloženie a podloženie v zásade prináleží žalovanému.(35)
130. V konaní pre zmeškanie na Všeobecnom súde skrátka žalobca znáša bremeno preukázania toho, že jeho návrhy nie sú „prima facie nedôvodné“.(36) Toto bremeno unesie, keď sa bez hĺbkovej analýzy zdá, že argumenty, ktoré predložil na podporu svojich návrhov, sú presvedčivé, t. j. dostatočne opodstatnené zo skutkového aj z právneho hľadiska a prípadne podporené primeranými dôkazmi.
131. Procesné pravidlá Únie z dôvodov hospodárnosti súdneho konania súdom Európskej únie umožňujú vyhnúť sa hĺbkovému preskúmaniu návrhov žalobcu, ak sa žalovaný napriek tomu, že mu bola žaloba riadne doručená, rozhodne, že sa na konaní nezúčastní.
132. Tieto pravidlá však nemožno vykladať v tom zmysle, že z nich vyplýva, že v prípade zložitosti argumentov predložených žalobcom sa nemusí vykonať vôbec žiadne preskúmanie. Je zrejmé, že medzi jednoduchým preskúmaním a úplnou absenciou preskúmania je rozdiel.
133. Chcem zdôrazniť toto. Test stanovený v článku 123 ods. 3 RPVS Všeobecnému súdu neumožňuje konštatovať, že žaloba žalobcu je prima facie dôvodná len preto, že vec nastolená žalobcom je taká zložitá (z právneho a/alebo zo skutkového hľadiska), že si vyžaduje dôkladnejšie preskúmanie. Zložitosť, pokiaľ ide o predložené argumenty, nie je dôvodom na to, aby sa nevykonala žiadna forma súdneho posúdenia týchto argumentov.(37)
134. Práve k tomu však v prejednávanej veci došlo vo vzťahu k návrhom Parlamentu smerujúcim proti spoločnosti NN. Na základe bodu 57 napadnutého rozsudku je absolútne jasné, že Všeobecný súd nevykonal žiadne hmotnoprávne posúdenie týchto návrhov.
135. Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa pri výklade a uplatňovaní článku 123 RPVS dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Všeobecný súd mal preskúmať aspoň to, či bol výklad danej zmluvy uvádzaný Parlamentom so zreteľom na podmienky tejto zmluvy vykladané v kontexte dostatočne presvedčivý na to, aby bola žaloba prima facie dôvodná.
136. V každom prípade je mi rovnako jasné, že určitý argument už nie je presvedčivý, ak Všeobecný súd v tom istom rozhodnutí rozhoduje o dôvodnosti daného argumentu, a dospeje k záveru, že po podrobnejšom preskúmaní je nedôvodný.
137. Ako som už vysvetlil, článok 123 RPVS Všeobecnému súdu v konaní pre zmeškanie umožňuje upustiť od podrobného preskúmania návrhov žalobcu. Toto ustanovenie však nemožno vykladať v tom zmysle, že by sa od tohto súdu vyžadovalo, aby sa obmedzil na jednoduchú podobu preskúmania v prípade, že posudzuje argumenty vznesené proti žalovanému nezúčastnenému na konaní, pričom tieto argumenty sa z nejakého dôvodu budú musieť preskúmať dôkladnejšie.
138. Je zložité nájsť logiku takéhoto súdneho rozhodnutia, v ktorom súd v jednej časti (v tomto prípade pri posúdení týkajúcom sa spoločnosti NN) konštatuje, že argumenty (skutkové aj právne) nie sú zjavne nesprávne, a potom tie isté argumenty v inej časti daného rozhodnutia (v tomto prípade pri posudzovaní vo vzťahu k ostatným žalovaným v prvostupňovom konaní) za nesprávne považuje.
139. Z výkladu Všeobecného súdu, pokiaľ ide o článok 123 RPVS, zrejme vyplýva, že je v niektorých prípadoch vlastne povinný prijať argument, aj keď si je plne vedomý, že tento argument je nesprávny, a – čo je ešte horšie – aj keď to výslovne uznal v tom istom rozhodnutí.
140. Podľa môjho názoru to nemožno považovať za riadny a spravodlivý výkon súdnej činnosti tohto súdu. Súd by v podstate rozhodol v neprospech účastníka konania nezúčastneného na konaní len preto, že sa tento účastník rozhodol, že sa na konaní nezúčastní. Ako sa však uvádza vyššie, to sa v pravidlách Únie týkajúcich sa konania pre zmeškanie nestanovuje. Tieto pravidlá stále vyžadujú, aby súdy Európskej únie vykonali posúdenie veci, pri ktorom sa napriek tomu, že má jednoduchú podobu, musia dodržiavať požiadavky vyplývajúce z článku 47 Charty.
141. V tejto súvislosti by sa nemalo zabúdať na to, že hoci rozhodnutie nezúčastniť sa na konaní môže byť poľutovaniahodné, je ponechané úplne na uváženie konkrétneho účastníka konania, a teda je legitímne.(38) S týmto rozhodnutím sa prirodzene spája riziko, že sa k danému účastníkovi konania bude pristupovať ako k žalovanému nezúčastnenému na konaní, čo je postavenie, ktoré môže viesť k vydaniu rozsudku pre zmeškanie proti tomuto účastníkovi, pričom takýto rozsudok, ako už bolo vysvetlené, má viacero procesných dôsledkov a niektoré z nich sú pre žalovaného nepriaznivé.
142. Ak by mal však súd vykladať procesné pravidlá Únie v tom zmysle, že mu ukladajú povinnosť automaticky prijať argumenty žalobcu bez ohľadu na okolnosti, znenie aj účel týchto pravidiel by sa príliš rozširovali.
143. Moje stanovisko je zrejme podporené aj rozsudkom veľkej komory Súdneho dvora Tomkins, v ktorom bolo potvrdené rozhodnutie Všeobecného súdu skrátiť dĺžku trvania protisúťažného správania pripísaného spoločnosti na základe zistení týkajúcich sa inej spoločnosti napriek tomu, že prvá uvedená spoločnosť neuviedla žiadny návrh v súvislosti s trvaním porušovania.(39) Komisia Všeobecnému súdu vytýkala, že rozhodol ultra petita. Súdny dvor však odvolanie zamietol, pričom v podstate poznamenal, že tieto dve spoločnosti boli prepojené (materská a dcérska spoločnosť) a že nešlo o prípad dvoch odlišných foriem správania porušujúceho pravidlá hospodárskej súťaže, ale o jediné porušenie, za ktoré mohli byť brané na zodpovednosť obe spoločnosti.
144. Zdá sa, že zásady vyplývajúce z tohto rozsudku sú mutatis mutandis relevantné aj v prejednávanej veci. Žalované v prvostupňovom konaní sú prepojené v tom zmysle, že sú všetky viazané rovnakou zmluvou a Parlament ich spoločne žaloval na Všeobecnom súde za údajné nedodržanie danej zmluvy. Štyria poisťovatelia boli v tomto konaní v totožnom skutkovom a právnom postavení: Parlament na základe rovnakých právnych dôvodov tvrdil, že spoločne zodpovedajú za náhradu nákladov spojených so škodou spôsobenou jednou konkrétnou udalosťou (t. j. údajným zaplavením budovy KAD).
145. Rovnako ako v rozsudku Tomkins, v ktorom súdy Európskej únie nemohli k rovnakému správaniu priradiť dve rôzne obdobia v závislosti od dotknutej spoločnosti z dôvodov týkajúcich sa vystupovania týchto spoločností v súdnom konaní, táto súdna inštitúcia v prejednávanej veci nemôže konštatovať, že rovnaké podmienky rovnakej zmluvy majú dva rôzne významy v závislosti od dotknutej spoločnosti z dôvodov týkajúcich sa vystupovania týchto spoločností v súdnom konaní.
146. Z uvedeného navyše vyplýva, že napadnutý rozsudok je takisto postihnutý nedostatočným odôvodnením, keďže v jeho bode 57 chýba akékoľvek posúdenie prima facie, pokiaľ ide o argumenty predložené žalobcom, a tento bod je v rozpore s bodmi 62 až 138 tohto rozsudku.(40)
147. Vzhľadom na uvedené preto zastávam názor, že napadnutý rozsudok je postihnutý (i) nesprávnym výkladom článku 123 RPVS a (ii) nedostatočným a rozporuplným odôvodnením v súvislosti s otázkou, prečo bola splnená tretia podmienka stanovená v danom ustanovení, ktorá Všeobecnému súdu umožňuje vydať rozsudok pre zmeškanie v prospech žalobcu.
148. Ak by teda Súdny dvor považoval vzájomné odvolanie spoločnosti NN za prípustné, podľa môjho názoru by musel zrušiť body 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku.
VI. Návrh
149. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby:
– konštatoval, že vyjadrenie spoločnosti Nationale‑Nederlanden Schadeverzekering Maatschappij NV k hlavnému odvolaniu je prípustné,
– zamietol vzájomné odvolanie spoločnosti Nationale‑Nederlanden Schadeverzekering Maatschappij NV ako neprípustné.