Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
LAILA MEDINA
prednesené 18. januára 2024(1)
Vec C‑240/22 P
Európska komisia
proti
Intel Corporation Inc.
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Zneužitie dominantného postavenia – Trh s mikroprocesormi – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušeniu článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o EHP – Vernostné zľavy – Kvalifikácia ako zneužívajúce konanie – Analýza rovnako efektívneho konkurenta – Celková stratégia – Jediné a nepretržité porušenie – Extrapolácia hospodárskych údajov – Zľavy poskytované vo forme nepeňažných výhod“
I. Úvod
1. Tieto návrhy sa týkajú odvolania, ktoré podala Európska komisia s cieľom zrušiť rozsudok z 26. januára 2022, Intel Corporation/Komisia (T‑286/09 RENV)(2). Tento rozsudok nasledoval po rozsudku Súdneho dvora zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C‑413/14 P)(3), ktorým sa zrušil rozsudok z 12. júna 2014, Intel/Komisia (T‑286/09)(4), a zároveň sa vec vrátila Všeobecnému súdu.
2. V napadnutom rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že rozhodnutie Komisie K(2009) 3726 v konečnom znení, ktoré sa vzťahuje na konanie podľa článku [102 ZFEÚ] a článku 54 Dohody o EHP(5), by sa malo čiastočne zrušiť.
3. Všeobecný súd konkrétne zistil, že Komisia nemala právomoc určiť, že zľavy za exkluzivitu a platby, ktoré spoločnosť Intel poskytovala niekoľkým výrobcom pôvodného zariadenia (ďalej len „OEM“) a európskemu distribútorovi stolových počítačov, mohli mať alebo pravdepodobne mali protisúťažné účinky, a preto predstavovali porušenie článku 102 ZFEÚ.(6) Podľa Všeobecného súdu to bolo z dôvodu pochybení v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide po prvé o posúdenie, ktoré Komisia vykonala v súvislosti s testom rovnako efektívneho konkurenta (ďalej len „test AEC“), a po druhé o posúdenie miery pokrytia trhu danou praktikou Intel a dĺžku jej trvania.(7)
4. Komisia proti prístupu, ktorý zaujal Všeobecný súd, namieta a na podporu svojho odvolania uvádza šesť dôvodov. V týchto odvolacích dôvodoch Komisia v zásade tvrdí, že Všeobecný súd nevykonal celkové posúdenie toho, či praktiky spoločnosti Intel majú schopnosť vylúčiť konkurenciu z trhu, so zreteľom na všetky relevantné okolnosti, že skreslil dôkazy a dopustil sa viacnásobného nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o úroveň preskúmania, nesprávne interpretoval test AEC, pokiaľ ide o jeho uplatnenie v napadnutom rozhodnutí, a porušil právo Komisie na obhajobu.
5. Súdny dvor požiadal o preskúmanie dvoch konkrétnych právnych otázok, ktoré sa týkajú štvrtého a piateho odvolacieho dôvodu. V oboch týchto dôvodoch sa spochybňuje posúdenie testu AEC, ktorý vykonal Všeobecný súd, v súvislosti s dvomi OEM, ktorí mali prospech z praktík spoločnosti Intel. Tieto návrhy sa preto budú zameriavať na uvedené odvolacie dôvody, a konkrétne na otázky, ktoré z nich vyplynuli a ktoré sa týkajú po prvé rozsahu voľnej úvahy Komisie pri uplatňovaní testu AEC na konkrétne správanie a po druhé posúdenia zliav poskytovaných vo forme nepeňažných výhod.
II. Skutkový stav a priebeh konania
6. Na účely týchto návrhov možno skutkový stav a priebeh konania zhrnúť takto.(8)
A. Okolnosti sporu a správne konanie
7. Intel Corporation (ďalej len „Intel“) je spoločnosť so sídlom v Spojených štátoch, ktorá zabezpečuje dizajn, vývoj, výrobu a predaj centrálnych procesových jednotiek (ďalej len „CPU“), čipsetov (chipsets) a iných polovodičových komponentov, ako aj platformových riešení pre spracovanie údajov a komunikačných zariadení.
8. Na základe formálnej sťažnosti, ktorú 18. októbra 2000 predložila spoločnosť Advanced Micro Devices, Inc. (ďalej len „AMD“), doplnenej 26. novembra 2003, Komisia začala vyšetrovanie podľa nariadenia Rady (ES) č. 1/2003(9).
9. Komisia 26. júla 2007 doručila spoločnosti Intel oznámenie námietok týkajúce sa jeho konania voči piatim hlavným OEM, konkrétne spoločnostiam Dell, Hewlett‑Packard Company (ďalej len „HP“), Acer Inc. (ďalej len „Acer“), NEC Corp. (ďalej len „NEC“) a International Business Machines Corp. (ďalej len „IBM“).
10. Dňa 17. júla 2008 Komisia doručila spoločnosti Intel dodatočné oznámenie námietok týkajúce sa jej konania voči spoločnosti MSH, európskemu distribútorovi mikroelektronických zariadení a hlavnému európskemu distribútorovi stolových počítačov. Toto oznámenie námietok sa týkalo aj konania spoločnosti Intel voči spoločnosti Lenovo Group Ltd (ďalej len „Lenovo“) a obsahovalo aj nové dôkazy o konaní spoločnosti Intel voči niektorým OEM uvedeným vyššie.
11. Po rôznych procesných krokoch Komisia 13. mája 2009 prijala napadnuté rozhodnutie, ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ L 227, 2009, s. 13).
B. Napadnuté rozhodnutie
12. Podľa napadnutého rozhodnutia sa Intel dopustila jediného a nepretržitého porušenia článku 102 ZFEÚ a článku 54 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v období od októbra 2002 do decembra 2007 tým, že uplatňovala stratégiu zameranú na zabránenie vstupu konkurenta, konkrétne spoločnosti AMD, na trh s mikroprocesormi CPU s architektúrou x86 (ďalej len „CPU x86“).
1. Relevantný trh
13. Tovar, o ktorý v napadnutom rozhodnutí ide, sú CPU, konkrétne CPU x86, ktoré sú kľúčovými komponentmi každého počítača a ktoré ovplyvňujú celkový výkon aj cenu systému. CPU sa často označujú za „mozog“ počítača a proces ich výroby si vyžaduje nákladné zariadenia využívajúce špičkové technológie. Pred rokom 2000 existovalo na trhu viacero výrobcov CPU x86. Väčšina z nich však už trh opustila. V napadnutom rozhodnutí sa uvádza, že spoločnosti Intel a AMD sú prakticky jediné dve spoločnosti, ktoré ešte vyrábajú CPU x86.
14. Geografický trh bol vymedzený ako celosvetový.
2. Dominantné postavenie
15. Na základe po prvé trhových podielov dosahujúcich viac ako alebo približne 70 %, ktorých držiteľkou bola Intel v rokoch 1997 až 2007, a po druhé významných prekážok vstupu na relevantný trh a jeho rozšírenia – vyplývajúcich z nenávratných investícií v oblasti výskumu a vývoja, duševného vlastníctva a potrebných výrobných zariadení – Komisia dospela k záveru, že Intel mala dominantné postavenie na uvedenom trhu, a to prinajmenšom v období, ktorého sa napadnuté rozhodnutie týka, t. j. od októbra 2002 do decembra 2007.
3. Druhy konania
16. V napadnutom rozhodnutí sa opisujú dva druhy konania spoločnosti Intel voči jej obchodným partnerom, a to podmienené zľavy a „čisté obmedzenia“ (naked restrictions).
17. Po prvé podľa napadnutého rozhodnutia Intel poskytla zľavy štyrom OEM, konkrétne spoločnostiam Dell, Lenovo, HP a NEC, pod podmienkou, že od nej budú nakupovať všetky alebo takmer všetky svoje CPU x86. Intel poskytla platby aj spoločnosti MSH, a to pod podmienkou, že MSH bude predávať výhradne počítače vybavené CPU x86 spoločnosti Intel.
18. V napadnutom rozhodnutí sa dospelo k záveru, že podmienené zľavy, ktoré Intel poskytovala OEM, predstavujú vernostné zľavy. Pokiaľ ide o MSH, v napadnutom rozhodnutí sa konštatovalo, že hospodársky mechanizmus podmienených platieb spoločnosti Intel v rámci týchto platieb je rovnocenný mechanizmu vernostných zliav pre OEM.
19. V napadnutom rozhodnutí sa vykonala aj ekonomická analýza toho, či by zľavy mohli zabrániť vstupu hypotetického konkurenta, ktorý by bol rovnako efektívny ako Intel, na trh, ale nemal by dominantné postavenie. V analýze sa v podstate stanovilo, za akú cenu by konkurent, ktorý je rovnako efektívny ako Intel, musel ponúkať svoje CPU, aby výrobcovi pôvodného zariadenia nahradil stratu zľavy poskytovanej spoločnosťou Intel. Rovnaký typ analýzy bol vykonaný aj pre platby spoločnosti Intel poskytnuté spoločnosti MSH.
20. Komisia na základe získaných dôkazov dospela k záveru, že podmienené zľavy a platby poskytnuté spoločnosťou Intel mali za následok, že si zaistila vernosť strategických OEM a spoločnosti MSH. Tieto praktiky mali aj vedľajšie účinky v tom zmysle, že významne znížili schopnosť konkurentov konkurovať na základe kvality ich CPU x86. Protisúťažné správanie spoločnosti Intel teda viedlo k obmedzeniu možnosti voľby spotrebiteľa a k nižším inovačným stimulom.
21. Po druhé, pokiaľ ide o čisté obmedzenia, Komisia uviedla, že Intel poskytla platby trom OEM, a to spoločnostiam HP, Acer a Lenovo, ktoré boli podmienené tým, že títo výrobcovia odložia alebo zrušia uvedenie výrobkov vybavených procesorom CPU spoločnosti AMD na trh a/alebo zavedú obmedzenia na distribúciu týchto výrobkov. V napadnutom rozhodnutí sa dospelo k záveru, že konaním spoločnosti Intel sa tiež priamo narušila hospodárska súťaž a toto konanie nepredstavuje bežnú hospodársku súťaž založenú na kvalite.
4. Zneužívajúce správanie a pokuta
22. Komisia v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že každé zo sporných konaní spoločnosti Intel voči OEM a voči spoločnosti MSH predstavovalo zneužitie v zmysle článku 102 ZFEÚ, pričom jednotlivé zneužitia boli zároveň súčasťou jednotnej stratégie zameranej na zabránenie vstupu spoločnosti AMD, jedinému významnému konkurentovi spoločnosti Intel, na trh s CPU x86. Jednotlivé zneužitia boli teda súčasťou jediného a nepretržitého porušenia v zmysle článku 102 ZFEÚ, ku ktorému dochádzalo od októbra 2002 do decembra 2007.(10)
23. Komisia na základe usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) uložila spoločnosti Intel pokutu vo výške 1,06 miliardy eur.(11)
C. Pôvodný rozsudok
24. Intel 22. júla 2009 podala proti napadnutému rozhodnutiu žalobu o neplatnosť. Združeniu Association for Competitive Technology (ďalej len „ACT“) bolo dovolené, aby vstúpilo do daného konania ako vedľajší účastník na podporu spoločnosti Intel.
25. V pôvodnom rozsudku vydanom 12. júna 2014 Všeobecný súd žalobu zamietol v celom rozsahu.
26. Všeobecný súd vo svojom rozsudku v podstate rozhodol, že zľavy poskytnuté OEM predstavovali zľavy za exkluzivitu, pretože boli viazané na podmienku, že zákazník sa bude nákupmi od spoločnosti Intel uspokojovať celý rozsah svojich potrieb CPU x86 alebo ich významnú časť. Všeobecný súd okrem toho vysvetlil, že otázka, či by sa takéto zľavy mohli kvalifikovať ako zneužitia, nezávisí od analýzy okolností prejednávanej veci, ktorej cieľom je preukázať potenciálnu schopnosť týchto zliav obmedziť hospodársku súťaž, ani od preukázania možných protisúťažných účinkov prostredníctvom testu AEC.
27. Len pre úplnosť, Všeobecný súd dospel v rámci alternatívneho preskúmania k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala na základe analýzy okolností prejednávanej veci schopnosť zliav a platieb za exkluzivitu, ktoré Intel poskytovala spoločnostiam Dell, HP, NEC, Lenovo a MSH, obmedziť hospodársku súťaž. Naproti tomu sa Všeobecný súd domnieval, že preskúmanie toho, či Komisia vykonala test AEC v súlade s platnými pravidlami a bez pochybení, nebolo potrebné.
D. Rozsudok o prvom odvolaní
28. Intel podala 26. augusta 2014 odvolanie proti pôvodnému rozsudku.
29. Rozsudkom o prvom odvolaní vydanom 6. septembra 2017(12) Súdny dvor zrušil pôvodný rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.(13)
30. Konkrétne po zamietnutí piateho a štvrtého odvolacieho dôvodu, v ktorých sa poukazovalo na údajné nesprávne uplatnenie kritérií týkajúcich sa právomoci Komisie, pokiaľ ide o dohody uzatvorené medzi spoločnosťami Intel a Lenovo, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, a na nezrovnalosti v konaní,(14) Súdny dvor preskúmal a pripustil prvý odvolací dôvod, v ktorom sa poukazovalo na údajné nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o nepreskúmanie predmetných zliav vzhľadom na relevantné okolnosti.
31. V tejto súvislosti Súdny dvor predovšetkým pripomenul, že cieľom článku 102 ZFEÚ v nijakom prípade nie je zakázať podniku, aby vlastnou zásluhou získal dominantné postavenie na trhu. Cieľom tohto ustanovenia nie je ani zabezpečiť, aby konkurenti, ktorí sú menej efektívni ako podnik v dominantnom postavení, zostali na trhu.(15) Vzhľadom na osobitnú zodpovednosť dominantného podniku, aby svojím správaním nenarušil účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu, si však takýto podnik okrem iného nemôže osvojiť také cenové praktiky, ktoré majú za následok vylúčenie rovnako efektívnych konkurentov.(16)
32. Na základe týchto úvah Súdny dvor rozhodol, že zásady stanovené v rozsudku z 13. februára 1979, Hoffmann‑La Roche/Komisia(17), treba spresniť, ak dotknutý podnik v priebehu správneho konania uvádza dôkazy preukazujúce, že jeho konanie nemohlo obmedziť hospodársku súťaž, a najmä nemohlo spôsobiť vytýkaný účinok vylúčenia konkurencie.(18) V takom prípade je Komisia povinná nielen analyzovať jednak rozsah dominantného postavenia podniku na relevantnom trhu a jednak mieru pokrytia trhu spornou praktikou, ako aj podmienky a spôsoby poskytovania predmetných zliav, ich trvanie a ich výšky, ale je tiež povinná posúdiť prípadnú existenciu stratégie zameranej na vylúčenie prinajmenšom rovnako efektívnych konkurentov z trhu.(19)
33. Súdny dvor navyše dospel k záveru, že ak v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje zneužívajúca povaha systému zliav, Komisia vykoná test AEC, Všeobecnému súdu prináleží preskúmať všetky tvrdenia žalobcu spochybňujúce dôvodnosť zistení Komisie s ohľadom na schopnosť dotknutého systému zliav vylučovať z trhu.(20)
34. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, Súdny dvor konštatoval, že test AEC mal dôležitú úlohu v rámci toho, keď Komisia vykonávala posúdenie, či predmetná praktika zliav môže mať účinky vylúčenia rovnako efektívnych konkurentov.(21) Za týchto podmienok bol Všeobecný súd podľa Súdneho dvora povinný preskúmať všetky tvrdenia spoločnosti Intel predložené s ohľadom na tento test.(22) Keďže Všeobecný súd rozhodol, že nebolo potrebné preskúmať otázku, či alternatívne výpočty, ktoré predložila Intel, boli vykonané správne,(23) nesprávne nezohľadnil tvrdenia spoločnosti Intel, ktorými chcela poukázať na údajné chyby, ktorých sa Komisia dopustila v rámci testu AEC.(24)
E. Napadnutý rozsudok
35. Po vrátení bola vec pridelená štvrtej rozšírenej komore Všeobecného súdu.
36. V napadnutom rozsudku vydanom 26. januára 2022 Všeobecný súd rozhodol, že napadnuté rozhodnutie sa musí čiastočne zrušiť.
37. Všeobecný súd na úvod odkázal na predmet sporu po vrátení veci na ďalšie konanie.(25) Konkrétne dospel k záveru, že predmet sporu sa v podstate týka analýzy schopnosti sporných zliav obmedziť hospodársku súťaž so zreteľom na (i) uvedené spresnenia, pokiaľ ide o zásady stanovené v rozsudku Hoffmann‑La Roche, a (ii) hlavné a doplňujúce pripomienky účastníkov konania týkajúce sa záverov, ktoré sa majú z uvedených spresnení vyvodiť.(26)
38. Všeobecný súd ďalej potvrdil zistenia z pôvodného rozsudku týkajúce sa právnej kvalifikácie čistých obmedzení a ich nezákonnosti podľa článku 102 ZFEÚ.(27) Takisto súhlasil s posúdením týkajúcim sa kvalifikácie sporných zliav ako „zliav za exkluzivitu“(28). Všeobecný súd však rozhodol, že v súlade s rozsudkom Súdneho dvora o prvom odvolaní táto kvalifikácia neznamená, že nebolo potrebné uplatniť test AEC na analýzu ich schopnosti obmedziť hospodársku súťaž. Táto kvalifikácia nepostačovala na to, aby sa tieto zľavy považovali za zneužitia podľa článku 102 ZFEÚ.(29)
39. Pokiaľ ide o predmet prejednávanej veci, Všeobecný súd po pripomenutí metódy stanovenej Súdnym dvorom na posúdenie toho, či má systém zliav schopnosť obmedziť hospodársku súťaž,(30) a zásad vyplývajúcich z rozsudku o prvom odvolaní(31) posúdil argumenty, ktoré predložili Intel a ACT.
1. Argumenty týkajúce sa právnej analýzy, z ktorej vychádzala Komisia
40. Všeobecný súd preskúmal v prvom rade argumenty predložené spoločnosťou Intel a združením ACT, v ktorých tvrdili, že napadnuté rozhodnutie bolo založené na nesprávnej právnej analýze. Všeobecný súd v tomto smere dospel k záveru, že Komisia tým, že vychádzala z predpokladu, že spornými zľavami bol porušený článok 102 ZFEÚ z toho dôvodu, že už zo svojej podstaty predstavovali zneužitie, bez toho, aby sa nevyhnutne musela zohľadniť schopnosť takýchto zliav obmedziť hospodársku súťaž, poznačila napadnuté rozhodnutie nesprávnym právnym posúdením.(32) Vzhľadom na významnú úlohu testu AEC v rámci posúdenia Komisie týkajúceho sa schopnosti predmetných zliav vyvolať účinok vylúčenia rovnako efektívnych konkurentov z trhu sa však Všeobecný súd domnieval, že má v rámci druhého kroku povinnosť preskúmať všetky tvrdenia spoločnosti Intel uvedené v súvislosti s týmto testom.(33)
2. Argumenty týkajúce sa pochybení, ktoré poznačili analýzu AEC
41. V druhom rade sa Všeobecný súd vo svojej analýze venoval argumentom týkajúcim sa testu AEC. Táto analýza bola rozdelená do štyroch oddielov.
42. Prvý oddiel sa týkal rozsahu preskúmania Všeobecným súdom,(34) pričom Všeobecný súd zvažoval, že ho v súlade s judikatúrou Súdneho dvora právne aj vecne rozšíri na všetky aspekty rozhodnutia Komisie so zreteľom na dôvody, ako aj na všetky príslušné dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa. Všeobecný súd však pripomenul, že pri skúmaní zákonnosti sporného aktu nemôže odôvodnenie Komisie nahradiť svojím vlastným.
43. Druhý oddiel obsahoval všeobecné úvahy týkajúce sa testu AEC a znel takto(35):
„152. Východiskovým bodom testu AEC… je, že Intel bola najmä vzhľadom na povahu svojho produktu, svoju dobrú povesť a profil nevyhnutným obchodným partnerom a že OEM vždy nakupovali prinajmenšom časť svojich potrieb týkajúcich sa CPU od spoločnosti Intel, a to bez ohľadu na kvalitu ponuky alternatívneho dodávateľa. V dôsledku toho iba v rozsahu určitého podielu na trhu boli zákazníci ochotní a spôsobilí obrátiť sa v súvislosti s ich zásobovaním na tohto alternatívneho dodávateľa (ďalej len ‚sporný podiel‘). Z tohto postavenia nevyhnutného obchodného partnera vyplývala možnosť spoločnosti Intel využiť nesporný podiel ako páku na zníženie ceny v rámci sporného podielu na trhu.
153. Ako uviedol Všeobecný súd v bode 141 pôvodného rozsudku, test AEC vykonaný v napadnutom rozhodnutí vychádza zo zásady, že rovnako efektívny konkurent, ktorý sa snaží získať sporný podiel objednávok doteraz uspokojovaných dominantným podnikom, musí zákazníkovi ponúknuť náhradu zľavy za exkluzivitu, ktorú by zákazník stratil, ak by nakupoval v menšom rozsahu, než stanovuje podmienka exkluzivity alebo takmer exkluzivity. Cieľom testu AEC je určiť, či konkurent rovnako efektívny ako podnik v dominantnom postavení, ktorý má rovnaké náklady ako tento podnik, môže v takom prípade pokryť svoje náklady.
154. Test AEC, tak ako bol uplatnený v prejednávanej veci, stanovuje cenu, za ktorú by rovnako efektívny konkurent ako Intel musel ponúkať svoje CPU x86, aby nahradil OEM stratu akejkoľvek platby za exkluzivitu poskytnutej spoločnosťou Intel. Táto cena sa v teste AEC označuje ako ‚skutočná cena‘ alebo,SC‘.
155. V zásade časť celkových zliav, pre ktorú musí rovnako efektívny konkurent ponúknuť kompenzáciu, zahŕňa len sumu zliav, ktorá podlieha podmienke výhradného zásobovania sa, pričom množstevné zľavy sú z toho vylúčené (ďalej len ‚podmienená časť‘ zliav). … aby bola zohľadnená len podmienená časť platby, test AEC odkazuje v tomto prípade na priemernú predajnú cenu (ďalej len ‚PPC‘), a to na katalógovú cenu po odpočítaní podmienených zliav.
156. Čím je sporný podiel menší, a v dôsledku toho aj čím je menšie množstvo výrobkov, s ktorými môže alternatívny dodávateľ konkurovať, tým väčšia je pravdepodobnosť, že platba za exkluzivitu bude schopná vytlačiť rovnako efektívneho konkurenta z trhu. Ak by totiž strata platieb, ktoré Intel poskytovala svojmu zákazníkovi, musela byť rozložená na malé množstvo výrobkov, ktoré ponúka alternatívny dodávateľ v rámci sporného podielu, potom by to viedlo k značnému zníženiu skutočnej ceny. Táto skutočná cena bude teda pravdepodobne nižšia než oprávnená úroveň nákladov spoločnosti Intel.
157. Skutočná cena sa musí porovnať s úrovňou oprávnených nákladov spoločnosti Intel. Úroveň oprávnených nákladov spoločnosti Intel prijatá v napadnutom rozhodnutí je úroveň priemerných nákladov, ktorým bolo možné predísť (ďalej len ‚PNP‘).
158. … možno dospieť k záveru, že systém platieb za exkluzivitu je schopný zabrániť rovnako efektívnym konkurentom vo vstupe na trh, ak je skutočná cena nižšia než PNP spoločnosti Intel. V tomto prípade ide o negatívny výsledok testu AEC. Ak je naopak skutočná cena vyššia ako PNP, rovnako efektívny konkurent by mohol pokryť svoje náklady, a teda byť schopný vstúpiť na trh. V takom prípade test AEC vedie k pozitívnemu výsledku.
159. Práve vzhľadom na tieto všeobecné úvahy je potrebné [zo strany Všeobecného súdu] preskúmať dôvodnosť tvrdení žalobkyne, podľa ktorých je analýza AEC poznačená viacerými pochybeniami.“
44. Je zjavné, a to predovšetkým z napadnutého rozsudku,(36) že podľa metodiky, ktorú prijala Komisia, sa pozitívny alebo negatívny výsledok testu AEC, ako sa vymedzuje v bode 158 uvedeného rozsudku, napokon stanoví prostredníctvom porovnania medzi sporným podielom a požadovaným podielom, pričom druhý predstavuje podiel požiadaviek zákazníkov, ktoré musí rovnako efektívny konkurent získať, aby mohol vstúpiť na trh bez toho, aby mu vznikli straty. Ak je sporný podiel vyšší než požadovaný podiel, je test AEC pre Intel pozitívny. Opačná situácia znamená negatívny výsledok a to, že sporné zľavy sú schopné vylúčiť konkurenta, ktorý je rovnako efektívny ako Intel.
45. Tretí oddiel bol venovaný dôkaznému bremenu a požadovanej úrovni dokazovania.(37)
46. Vo štvrtom oddiele Všeobecný súd preskúmal podstatu tvrdení spoločnosti Intel, že sporné rozhodnutie bolo poznačené viacerými pochybeniami, pokiaľ ide o test AEC.(38) Tento oddiel zahŕňa päť pododdielov, pričom každý z nich sa venuje argumentom, ktoré predložila Intel v súvislosti s analýzou AEC uvedenou v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o štyroch dotknutých OEM, konkrétne spoločnosti Dell, HP, NEC a Lenovo na jednej strane a MSH na strane druhej. So zreteľom na túto analýzu Všeobecný súd prijal argument spoločnosti Intel, že analýza AEC, ktorú vykonala Komisia v napadnutom rozhodnutí, bola poznačená pochybeniami.(39)
3. Argumenty týkajúce sa kritérií, na ktoré sa odkazuje v bode 139 rozsudku o prvom odvolaní
47. V treťom rade Všeobecný súd preskúmal argumenty spoločnosti Intel a združenia ACT, že Komisia náležite neanalyzovala kritériá, na ktoré odkazuje v bode 139 rozsudku o prvom odvolaní.(40)
48. Všeobecný súd v tejto súvislosti rozhodol, že Intel bola oprávnená tvrdiť, že analýza vykonaná v napadnutom rozhodnutí bola poznačená viacerými pochybeniami, že Komisia náležite nezohľadnila kritérium týkajúce sa miery pokrytia trhu spornou praxou a nevykonala správnu analýzu dĺžky trvania zliav.(41)
4. Záver
49. Všeobecný súd zistil, že vzhľadom na uvedené úvahy a so zreteľom na pochybenia, ktorými je poznačené napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide po prvé o posúdenie testu rovnako efektívneho konkurenta, ktorý vykonala Komisia, a po druhé o posúdenie miery pokrytia trhu praxou spoločnosti Intel a dĺžky jej trvania,(42) Komisia nemohla určiť, že zľavy za exkluzivitu spoločnosti Intel mohli mať alebo pravdepodobne mali protisúťažné účinky, a teda že predstavovali porušenie článku 102 ZFEÚ.(43)
50. Všeobecný súd preto dospel k záveru, že dôvody napadnutého rozhodnutia nemohli slúžiť ako základ pre článok 1 písm. a) až e) tohto rozhodnutia, pokiaľ ide konkrétne o zľavy za exkluzivitu spoločnosti Intel. Uvedený článok bol následne zrušený.(44) Navyše, keďže sa Všeobecný súd domnieval, že nie je v pozícii určiť výšku pokuty týkajúcej sa výhradne čistých obmedzení, ktoré sa považovali za správne stanovené v pôvodnom rozsudku,(45) zrušil sa aj článok 2 napadnutého rozhodnutia.(46) A napokon bol zrušený článok 3 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkal zliav za exkluzivitu spoločnosti Intel. Všeobecný súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol.(47)
III. Návrhy účastníkov konania pred Súdnym dvorom
51. Komisia vo svojom odvolaní podanom na Súdny dvor 5. apríla 2022 navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok s výnimkou bodu 3 výroku,
– vrátil vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie,
– rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
52. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 5. augusta 2022 bolo Spolkovej republike Nemecko povolené vstúpiť do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.
53. Intel a ACT navrhovali, aby Súdny dvor žalobu zamietol a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
54. V prejednávanej veci sa nekonalo žiadne pojednávanie.
IV. Posúdenie
55. Komisia na podporu svojho odvolania uvádza šesť odvolacích dôvodov. Komisia konkrétne tvrdí, že:
– Všeobecný súd rozhodol ultra petita, nesprávne uplatnil rozsudok o prvom odvolaní a nevykonal žiadne celkové posúdenie schopnosti praktík spoločnosti Intel vylúčiť konkurentov z trhu (prvý odvolací dôvod),
– preskúmanie testu AEC, ktoré vykonal Všeobecný súd, porušilo právo Komisie na obhajobu (druhý odvolací dôvod),
– Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o úroveň preskúmania, porušil právo Komisie na obhajobu a skreslil dôkazy v súvislosti s preskúmaním testu AEC, pokiaľ ide o spoločnosť Dell (tretí odvolací dôvod),
– Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil právo Komisie na obhajobu v súvislosti s preskúmaním testu AEC, pokiaľ ide o spoločnosť HP (štvrtý odvolací dôvod),
– Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci svojho výkladu testu AEC a článku 102 ZFEÚ, skreslil dôkazy a porušil právo Komisie na obhajobu v súvislosti s preskúmaním daného testu, pokiaľ ide o spoločnosť Lenovo (piaty odvolací dôvod),
– v rozsahu, v akom napadnutý rozsudok vychádza z preskúmania testu AEC na účely čiastočného zrušenia rozhodnutia, Všeobecný súd riadne nezohľadnil vplyv svojich zistení (šiesty odvolací dôvod).
56. V súlade so žiadosťou Súdneho dvora sa vo svojej analýze budem venovať štvrtému a piatemu odvolaciemu dôvodu.
A. Štvrtý odvolací dôvod, v ktorom sa poukazuje na viaceré nesprávne právne posúdenia a porušenie práva Komisie na obhajobu v súvislosti s preskúmaním testu AEC, pokiaľ ide HP
57. Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí sa nepreukázalo, že zľavy, ktoré poskytovala Intel spoločnosti HP, mali účinok vylúčenia z trhu počas celého obdobia porušenia.
58. Tento odvolací dôvod je rozdelený do štyroch hlavných oddielov, v ktorých sa uvádza po prvé, že sa náležite nezohľadnila miera voľnej úvahy Komisie v komplexných hospodárskych záležitostiach; po druhé, že sa nezohľadnilo, že Intel počas správneho konania implicitne uznala referenčné obdobie; po tretie porušenie práva Komisie na obhajobu a po štvrté pochybenie Všeobecného súdu v súvislosti s vhodným záverom, ktorý sa mal vyvodiť, pokiaľ ide o celé obdobie uplatňovania spornej praktiky.(48)
59. Po pripomenutí zistení Všeobecného súdu týkajúcich sa zliav, ktoré poskytla Intel spoločnosti HP, postupne preskúmam každý z uvedených argumentov.
1. Zistenia Všeobecného súdu týkajúce sa zliav, ktoré poskytla Intel spoločnosti HP
60. Z napadnutého rozsudku zjavne vyplýva, že podľa napadnutého rozhodnutia Intel uzavrela so spoločnosťou HP v období od novembra 2002 do mája 2005 dve dohody týkajúce sa stolových počítačov určených pre podniky.(49)
61. Prvá z týchto dohôd (ďalej len „dohoda HPA1“) sa vzťahovala na obdobie od novembra 2002 do mája 2004 a druhá (ďalej len „dohoda HPA2“) sa vzťahovala na obdobie od júna 2004 do mája 2005. V oboch týchto dohodách podliehalo poskytnutie zliav spoločnosťou Intel nepísanej podmienke, že HP od prvej uvedenej spoločnosti nakúpi aspoň 95 % CPU x86, ktoré potrebuje na vybavenie svojich počítačov. Podľa Komisie test AEC preukázal, že tieto zľavy mohli mať protisúťažný účinok vylúčenia.(50)
62. Tento záver vychádza z porovnania medzi požadovaným podielom a sporným podielom spoločnosti HP(51) a z dvoch posilňujúcich faktorov.(52)
63. Pokiaľ ide o vypočítanie požadovaného podielu spoločnosti HP, ktorý je základom tohto odvolacieho dôvodu, v napadnutom rozsudku sa najprv odkazuje na tabuľku 34 napadnutého rozhodnutia (ďalej len „tabuľka 34“).(53) Ako uvádza Všeobecný súd, v tejto tabuľke sa stanovujú parametre a konkrétne číselné údaje, ktoré Komisia použila na výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP a ktoré sa tu uvádzajú v ôsmich riadkoch zodpovedajúcich jednotlivým štvrťrokom od štvrtého štvrťroka daňového roku 2003 až po tretí štvrťrok daňového roku 2005.(54)
64. Po druhé v napadnutom rozsudku sa odkazuje na tabuľku 35 napadnutého rozhodnutia (ďalej len „tabuľka 35“),(55) v ktorej sa uvádza Komisiou vykonaný celkový výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP, pokiaľ ide o dohodu HPA1 a dohodu HPA2. Ako poznamenáva Všeobecný súd, celkový výpočet je výsledkom aritmetického súčtu alebo priemeru číselných hodnôt uvedených v tabuľke 34.(56) V napadnutom rozsudku sa tiež poznamenáva, že Komisia zistila, že požadovaný podiel spoločnosti HP bol trvalo vyšší ako sporný podiel počas celého obdobia porušenia.(57)
65. Z napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že Intel pred Všeobecným súdom tvrdila, že napadnuté rozhodnutie obsahuje viacero pochybení týkajúcich sa okrem iného posudzovaného obdobia porušenia.(58)
66. Všeobecný súd v tom smere poukázal na skutočnosť, že tabuľka 34 neobsahovala žiadne údaje týkajúce sa pôvodného obdobia, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, konkrétne novembra a decembra 2002, ani prvých troch štvrťrokov daňového roku 2003.(59) Celkový výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP, pokiaľ ide o dohodu HPA1, ako sa uvádza v tabuľke 35, vypočítala Komisia z aritmetického súčtu alebo priemeru číselných hodnôt uvedených v tabuľke 34, konkrétne z jej prvých troch riadkov, ktoré sa uvádzajú ako Q4 FY03, Q1 FY04 a Q2 FY04.(60)
67. Všeobecný súd preto konštatoval, že Komisia vo výpočte, ktorý viedol k požadovanému podielu spoločnosti HP, pokiaľ ide o dohodu HPA1, nezohľadnila november a december 2002 ani prvé tri štvrťroky daňového roku 2003.(61) V tejto súvislosti v podstate dodal, že Komisia netvrdila, že absencia hodnôt za chýbajúce tri štvrťroky v jej výpočtoch bola dôsledkom náhody ani že by tieto hodnoty boli totožné s hodnotami za chýbajúce tri štvrťroky obdobia, na ktoré sa vzťahovala uvedená dohoda.(62)
68. Za týchto okolností tak Všeobecný súd dospel k záveru, že výpočet požadovaného podielu nezahŕňal celé obdobie od novembra 2002 do mája 2005, v prípade ktorého sa Komisia domnievala, že môže preukázať existenciu účinku vylúčenia konkurentov z trhu vyvolaného zľavami, ktoré Intel poskytla spoločnosti HP.(63)
69. Všeobecný súd ďalej zamietol argumenty Komisie založené na skutočnosti, že výsledok výpočtu na štvrťročnom základe sa zásadne neodlišuje od výsledku celkového výpočtu, ktorý bol údajne vykonaný.(64) Ďalej sa domnieval, že dodatočné výpočty, ktoré Komisia predložila vo svojej duplike, konkrétne v jej prílohe D.17, boli neprípustné a v žiadnom prípade nemohli slúžiť ako základ pre zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí.(65)
2. Nedostatočné zohľadnenie miery voľnej úvahy Komisie v komplexných hospodárskych záležitostiach
a) Argumenty účastníkov konania
70. Komisia podporovaná Spolkovou republikou Nemecko v prvom rade tvrdí, že v napadnutom rozsudku sa neberie do úvahy povaha testu AEC ako zložitého hospodárskeho posúdenia a miera voľnej úvahy, ktorú má táto inštitúcia v takýchto prípadoch k dispozícii. Táto miera voľnej úvahy musí nevyhnutne zahŕňať aj výpočet požadovaného podielu podniku na účely uplatnenia testu AEC, a najmä výber hospodárskych parametrov a referenčného obdobia, ktoré Komisia na daný výpočet použije, čo by malo podliehať len obmedzenému súdnemu preskúmaniu.
71. Komisia ďalej kritizuje posúdenie Všeobecného súdu, že pri výpočte požadovaného podielu spoločnosti HP vychádzala z neúplných číselných údajov. Komisia tvrdí, že bolo odôvodnené vychádzať z číselných údajov zodpovedajúcich posledným trom štvrťrokom, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, pretože sa považovali za dostatočne reprezentatívne pre celé obdobie, keďže výška zliav bola v tomto období v jednotlivých štvrťrokoch stabilná.
72. Komisia napokon tvrdí, že číselné hodnoty použité na výpočet požadovaného podielu za obdobie, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, ako sa uvádzali v tabuľke 35, boli pre Intel priaznivé. Keby sa v napadnutom rozhodnutí použili dostupné údaje za predchádzajúce štvrťroky, požadovaný podiel za toto obdobie by bol ešte vyšší, čo by znamenalo, že zľavy spoločnosti Intel by mali ešte väčšiu schopnosť vylúčiť konkurenciu z trhu.
73. Intel podporovaná združením ACT tieto argumenty spochybňuje. Tvrdí, že Komisia sa rozhodla vykonať štvrťročné posúdenie AEC, aby mohla stanoviť porušenie zo strany spoločnosti Intel, pokiaľ ide o HP, a že Komisia následne do svojich výpočtov nezahrnula všetky potrebné údaje na preukázanie účinkov vylúčenia konkurencie za celé obdobie, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1. Toto pochybenie nebolo súčasťou komplexnej hospodárskej záležitosti, ale skôr posúdenia skutočností. Intel ďalej spochybňuje, že priemerné číselné hodnoty z posledných štvrťrokov boli dostatočne reprezentatívne na zistenie porušenia počas celého obdobia. V tejto súvislosti poznamenáva, že dané posúdenie jednoducho nevyplýva z napadnutého rozhodnutia a že dodatočné výpočty, ktoré Komisia predložila počas súdneho pojednávania, boli vyhlásené za neprípustné.
b) Analýza
74. Na úvod by som poznamenala, že argument, ktorý predložila Komisia, pokiaľ ide o povahu testu AEC ako komplexného hospodárskeho posúdenia, sa horizontálne uplatňuje aj na ďalšie odvolacie dôvody predložené v prejednávanom odvolaní. Niektoré moje úvahy sa preto môžu vzťahovať aj na analýzy, ktoré Súdny dvor vykoná v súvislosti s ostatnými odvolacími dôvodmi, ktorých sa tieto návrhy konkrétne netýkajú.
75. Podľa ustálenej judikatúry musí úroveň posúdenia súdmi Únie týkajúceho sa analýzy, ktorú vykonala Komisia na základe pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve, zohľadňovať mieru voľnej úvahy, ktorá je základom každého posudzovaného rozhodnutia a ktorú odôvodňuje zložitosť uplatňovania týchto pravidiel. Veci, ktoré zahŕňajú obmedzené preskúmanie sa musia obmedzovať na také, v ktorých je napadnuté rozhodnutie založené na komplexnom hospodárskom posúdení.(66)
76. Túto judikatúru, v ktorej sa stanovuje štandard pre obmedzené preskúmanie v prípadoch komplexných hospodárskych posúdení, uplatňujú súdy Únie vo všetkých oblastiach práva hospodárskej súťaže(67) od jej prvého sformulovania v rozsudku Consten a Grundig/Komisia(68). Vyžaduje si, aby pri zložitých hospodárskych záležitostiach museli súdy Únie obmedziť svoje preskúmanie na preverenie dodržania procesných pravidiel, primeranosti odôvodnenia, ako aj vecnej presnosti skutkových okolností a neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia a zneužitia právomoci.(69)
77. Súdny dvor však aj tak neustále pripomína, že mieru voľnej úvahy priznanú Komisii pri riešení komplexných hospodárskych posúdení, a to najmä v oblasti práva hospodárskej súťaže, nevyhnutne sprevádzajú určité záruky, ktoré sú súdy Únie povinné overiť.(70)
78. Preto Súdny dvor vo svojom rozsudku Komisia/Tetra Laval(71) konštatoval, že aj keď Súdny dvor uznáva, že Komisia má v hospodárskych záležitostiach priestor na voľnú úvahu, nevyplýva z toho, že súdy Únie sa musia zdržať posúdenia výkladu údajov hospodárskej povahy uskutočneného Komisiou. Súdy Únie musia totiž nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, musia aj zistiť, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú tieto dôkazy spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili.(72)
79. Súdny dvor neskôr v rozsudkoch KME Germany a i./Komisia(73) a Chalkor/Komisia(74), v ktorých sa vychádza z predchádzajúceho výroku v rozsudku Tetra Laval, zdôraznil, že súdy Únie sa v úsilí vyhnúť sa vykonaniu podrobného vecného a právneho preskúmania nemôžu opierať o mieru voľnej úvahy Komisie.(75)
80. V prejednávanej veci Komisia vo všeobecnosti kritizuje úroveň preskúmania, ktorú Všeobecný súd uplatnil v napadnutom rozsudku. Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd pri skúmaní testu AEC uplatneného v napadnutom rozhodnutí, a to aj v súvislosti so zľavami, ktoré Intel poskytla spoločnosti HP, prekročil obmedzenia vzťahujúce sa na súdne preskúmanie, ktoré sa stanovujú v jeho judikatúre.
81. Je dôležité poznamenať, že otázkou, na ktorú poukázala Komisia, nie je to, či by mala mať možnosť využívať mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o výber konkrétneho testu na určenie toho, či cenové praktiky, ktoré prijal podnik s dominantným postavením, majú schopnosť vylúčiť konkurenta, ktorý je rovnako efektívny ako daný podnik.(76) Ani Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, ani žalovaná v prejednávanom odvolaní nespochybňujú použitie testu AEC zo strany Komisie pri posudzovaní toho, či zľavy, ktorých sa týka napadnuté rozhodnutie, mali schopnosť narušiť hospodársku súťaž podľa článku 102 ZFEÚ.
82. V rozpore s argumentmi Komisie sa navyše nespochybňuje, že táto inštitúcia má mať možnosť voľnej úvahy, pokiaľ ide o uplatňovanie testu AEC na konkrétne správanie, a to najmä pokiaľ ide o výber hospodárskych parametrov a referenčného obdobia, ktoré sa musia použiť, aby sa daný test mohol uplatniť na konkrétne správanie.
83. Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva,(77) čo Všeobecný súd nijako nespochybňuje, že test AEC, ktorý vykonala Komisia v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o zľavy spoločnosti Intel pre HP, bol založený na hospodárskom modeli, ktorý sa Komisia rozhodla uplatniť štvrťročne v rámci obdobia, ktoré predtým stanovila ako trvajúce od novembra 2002 do mája 2005. Daný model si vyžadoval jednak výpočet požadovaného podielu a jednak výpočet sporného podielu. Konkrétne na účely výpočtu požadovaného podielu, o ktorý ide v tejto časti odvolacieho dôvodu, sa zohľadňovala podmienená časť zliav, ktoré poskytoval podnik s dominantným postavením, priemerná predajná cena a priemerné výdavky tohto podniku, ktorým bolo možné predísť. Výsledok testu AEC, či už pozitívny alebo negatívny, sa nakoniec určil porovnaním číselných hodnôt získaných z výpočtu požadovaného podielu spoločnosti HP a sporného podielu na trhu.(78)
84. V súlade s argumentmi Komisie by som poukázala na to, že keďže výpočet požadovaného podielu zahŕňa širokú škálu rozhodnutí týkajúcich sa metodiky, musí sa považovať za komplexné hospodárske posúdenie. Komisia preto musí byť schopná legitímne vymedziť parametre používané na výpočet tohto podielu, čo podlieha len obmedzenému preskúmaniu súdmi Únie. To znamená, že súdy Únie sa pri výkone svojich povinností musia zdržať toho, aby posúdenie Komisie nahrádzali vlastným posúdením,(79) s výnimkou prípadov, keď dotknutý podnik tvrdí, že došlo k zjavnému nesprávnemu posúdeniu a takúto chybu aj preukáže.(80)
85. Výpočet požadovaného podielu však nemôže byť imúnny voči súdnemu preskúmaniu chýb vo výpočte alebo selektívnemu či neúplnému zohľadneniu dôkazov. Práve v takýchto prípadoch sa v plnej miere uplatňuje judikatúra stanovená v rozsudku Tetra Laval, ktorá bola následne prepracovaná v rozsudkoch KME Germany a Chalkor. Dôkazy, o ktoré sa opiera Komisia na účely posúdenia komplexnej situácie, musia byť totiž vecne presné, spoľahlivé a konzistentné, musia obsahovať všetky údaje potrebné na takéto posúdenie a musia byť spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodzujú.
86. V tomto prípade zastávam názor, že Všeobecný súd vykonal posúdenie v súvislosti s výpočtom požadovaného podielu spoločnosti HP, ktorý vykonala Komisia, spôsobom, aký požaduje Súdny dvor.
87. Z napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Všeobecný súd najprv v súvislosti s referenčným obdobím stanoveným samotnou Komisiou objasnil parametre použité v tabuľke 34 na účely výpočtu požadovaného podielu spoločnosti HP a štvrťročného posúdenia, ktoré si na vykonanie daného výpočtu tiež zvolila Komisia. Všeobecný súd následne uviedol výsledok celkového výpočtu požadovaného podielu spoločnosti HP, pokiaľ ide o dohodu HPA1, uvedený v tabuľke 35, ktorý, ako tiež poznamenal, vyplynul z aritmetického súčtu či priemeru číselných hodnôt uvedených v tabuľke 34. Všeobecný súd potom upozornil na absenciu akéhokoľvek číselného údaju týkajúceho sa prvej časti obdobia, na ktoré sa vzťahovala uvedená dohoda, konkrétne novembra a decembra 2002 a prvých troch štvrťrokov daňového roku 2003. To ho viedlo k záveru, že výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP sa nemôže považovať za preukázaný za celé obdobie porušenia.(81)
88. Z toho vyplýva, ako tvrdia Intel a ACT, že hoci sa Komisia rozhodla na určenie požadovaného podielu spoločnosti HP počas referenčného obdobia, ktoré bolo stanovené vopred, vykonať štvrťročnú analýzu AEC, následne do svojich výpočtov nezahrnula všetky príslušné a potrebné údaje, ako sa vyžaduje v judikatúre Súdneho dvora. Za týchto okolností mohol Všeobecný súd bez toho, aby zasiahol do miery voľnej úvahy Komisie, dospieť k záveru, že dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí neboli spôsobilé opodstatniť jej závery, pokiaľ ide o účinky vylúčenia, ktoré mali zľavy spoločnosti Intel po celé obdobie, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1.
89. Preto by sa podľa môjho názoru mala odmietnuť kritika Komisie, že Všeobecný súd stanovil úroveň preskúmania, ktorá prekračuje obmedzenia vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora.
90. Navyše, pokiaľ Komisia tvrdí, že bolo odôvodnené vychádzať z číselných údajov zodpovedajúcich posledným trom štvrťrokom, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, pretože tieto číselné údaje boli dostatočne reprezentatívne pre celé obdobie, takýto argument si od Súdneho dvora vyžaduje preskúmanie, či v prejednávanej veci pri absencii konkrétnych dôkazov možno odôvodnene vyvodiť dátum začiatku daného obdobia prostredníctvom extrapolácie.
91. Ako je známe, extrapolácia zahŕňa odhad neznámej hodnoty na základe rozšírenia známej sekvencie hodnôt. Na tento účel zahŕňa prvok predpokladu,(82) čo je opakujúci sa mechanizmus používaný na zmiernenie dôkazného bremena, ktoré (zvyčajne) znáša Komisia pri konštatovaní porušenia – alebo jeho prvku – pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve.(83) Navyše, pokiaľ je zámerom extrapolácií vyvodiť neznáme zo známeho, musia sa zakladať na konkrétnom vzorci. Tento vzorec sa zvyčajne odvodzuje z trendu vyplývajúceho z konkrétnej identifikovanej sekvencie hodnôt alebo aspoň z bežnej skúsenosti či triezvej úvahy. Je dôležité poznamenať, že okrem prípadov, keď je to samozrejmé, musí vzorec, ktorý umožňuje vykonanie extrapolácie, vymedziť a výslovne uviesť účastník konania, ktorý znáša dôkazné bremeno.
92. Mohla by som súhlasiť s tým, že vymedzenie vzorca, ktorý môže slúžiť ako základ pre extrapoláciu údajov, môže v niektorých prípadoch patriť do miery voľnej úvahy, ktorú má Komisia k dispozícii, ak jeho vymedzenie zahŕňa komplexné hospodárske otázky. V prejednávanej veci však takáto otázka vôbec nevznikla, keďže v napadnutom rozhodnutí sa nikde neodkazuje na reprezentatívny či pravidelný vzorec, ktorý by preukázal, že údaje za druhú časť obdobia dohody HPA1 by sa mohli uplatniť aj na prvú časť tohto obdobia. Preto argument Komisie, že opomenutie hospodárskych údajov, ktoré zistil Všeobecný súd, pokiaľ ide o dané obdobie, je v skutočnosti výsledkom dobrovoľnej extrapolácie, ktorú Komisia vykonala v rámci uplatňovania svojej miery voľnej úvahy, považujem za nepresvedčivý.
93. Všeobecný súd v tomto smere správne konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí Komisia netvrdila, že preukázanie požadovaného podielu spoločnosti HP pre dohodu HPA1, ako vyplynul z tabuľky 35, bolo výsledkom náhody. Ani netvrdila, že rôzne hodnoty uvedené v tejto tabuľke boli rovnaké aj pre chýbajúce tri štvrťroky a pre nasledujúce tri štvrťroky.(84) Z tohto hľadiska bol Všeobecný súd plne oprávnený sa domnievať, ako to vyplýva aj z napadnutého rozsudku,(85) že príliš nezáležalo, či boli výpočty Komisie urobené na štvrťročnom alebo celkovom základe, keďže november a december 2002 a prvé tri štvrťroky daňového roku 2003 by sa aj tak nezohľadnili bez ohľadu na to, aké číselné hodnoty by sa použili.
94. Z toho vyplýva, že argument Komisie založený na extrapolácii hodnôt z posledných troch štvrťrokov obdobia, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, na počiatočnú časť tohto obdobia, by sa mal tiež zamietnuť.
95. Komisia napokon uvádza, že číselné hodnoty použité na výpočet požadovaného podielu počas druhej časti obdobia, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, boli v priebehu jednotlivých štvrťrokov stabilné a že v každom prípade boli pre Intel priaznivé. V tejto súvislosti by som v krátkosti poznamenala, bez toho, aby bola dotknutá moja analýza v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu,(86) že toto posúdenie z napadnutého rozhodnutia jasne nevyplýva ani nie je očividné. Ako vysvetlím neskôr, nemôže sa tak použiť v rámci konania vo veci samej na odôvodnenie neuplatnenia všetkých potrebných údajov na účely výpočtu požadovaného podielu spoločnosti HP za celé obdobie, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1.
96. Vzhľadom na uvedené úvahy sa domnievam, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať, že narušil mieru voľnej úvahy Komisie v komplexných hospodárskych záležitostiach ani že sa v tejto časti dopustil iných údajných pochybení, keď dospel k záveru, že Komisia nepreukázala účinok vylúčenia konkurencie spôsobený zľavami, ktoré Intel poskytovala spoločnosti HP počas celého referenčného obdobia.
97. Prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorý predložila Komisia, by sa mal podľa môjho názoru zamietnuť.
3. Implicitné uznanie zo strany spoločnosti Intel počas správneho konania
a) Argumenty účastníkov konania
98. Komisia v druhom rade tvrdí, že napadnutý rozsudok obsahuje pochybenie v tom, keď nepripúšťa žiadnu dôkaznú hodnotu implicitnému uznaniu referenčného obdobia použitého v teste AEC týkajúcom sa spoločnosti HP zo strany spoločnosti Intel počas správneho konania.
99. Podľa Komisie po prvé Intel počas daného konania nenamietala voči voľbe referenčného obdobia použitého v tabuľke 35 napadnutého rozhodnutia na výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP. Intel a jej ekonomickí poradcovia vychádzali na účely vlastných výpočtov z číselných hodnôt, ktoré navrhla Komisia, a nepredložili alternatívny výpočet pre údajne chýbajúce štvrťroky. Po druhé Komisia poukazuje na to, že keďže podľa rozsudku, ktorý prijal Súdny dvor v súvislosti s prvým odvolaním, stále platí právny predpoklad, že zľavy za exkluzivitu sú nezákonné, Intel mala v priebehu vyšetrovania predložiť podporné dôkazy s cieľom preukázať, že jej zľavy nemohli vylúčiť konkurenciu z trhu.
100. Intel tieto argumenty spochybňuje. Tvrdí, že tabuľku 35 napadnutého rozhodnutia, ktorá obsahuje údaje za dotknuté tri štvrťroky použité ako referenčné obdobie na výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP za celé obdobie dohody HPA1, Komisia spoločnosti Intel nikdy v priebehu správneho konania neposkytla. Prvýkrát bola uvedená v napadnutom rozhodnutí, čo znamená, že Intel nikdy neuznala výber referenčného obdobia zo strany Komisie počas daného správneho konania. Intel v každom prípade v súlade s napadnutým rozsudkom tvrdí, že neexistuje žiadna požiadavka, že príjemca oznámenia námietok musí v priebehu správneho konania spochybniť jeho obsah.
b) Analýza
101. Podľa judikatúry Súdneho dvora v prípade neexistencie výslovného uznania zo strany podniku vyšetrovaného pre porušenie pravidiel hospodárskej súťaže musí Komisia ešte preukázať skutkový stav, pričom tento podnik môže vo vhodnom okamihu a najmä v rámci sporového konania použiť na obhajobu všetky prostriedky, ktoré sa mu zdajú užitočné.(87)
102. Súdny dvor navyše v rozsudku Knauf Gips/Komisia(88) vyhlásil, že pokiaľ ide o uplatnenie článkov 101 a 102 ZFEÚ, žiadne ustanovenie práva Únie neukladá príjemcovi oznámenia námietok povinnosť namietať proti jednotlivým skutkovým a právnym zisteniam počas správneho konania, pretože v opačnom prípade to už neskôr v súdnom konaní nebude možné.
103. A napokon z rozsudku Súdneho dvora o prvom odvolaní výslovne vyplýva, že ak v rozhodnutí, ktorým sa konštatuje neprípustná povaha systému zliav, Komisia vykoná takúto analýzu, Všeobecnému súdu prináleží preskúmať všetky tvrdenia žalobcu spochybňujúce dôvodnosť zistení Komisie s ohľadom na schopnosť dotknutého systému zliav vylučovať z trhu.(89)
104. V rámci prejednávanej veci konštatujem, že v napadnutom rozsudku(90) Všeobecný súd správne odkázal na rozsudok Knauf Gips v rámci reakcie na argument Komisie, že Intel počas správneho konania nespochybnila referenčné obdobie, ktoré Komisia použila na výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP. V judikatúre, ktorá je konzistentná s vyhláseniami Súdneho dvora v rozsudku o prvom odvolaní, sa jasne hovorí o obmedzenej hodnote, ktorú v kontexte žaloby o neplatnosť súdy Únie prisudzujú stanovisku, ktoré môže podnik zaujať v priebehu správneho konania.(91)
105. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že výslovne alebo implicitne priznanie skutkových alebo právnych okolnosti zo strany podniku počas správneho konania, nemôže obmedziť samotné uplatnenie práva na podanie žaloby na Všeobecný súd, ktoré prináleží fyzickej alebo právnickej osobe podľa článku 263 štvrtého pododseku ZFEÚ.(92) Základ takéhoto chápania v konečnom dôsledku spočíva v základných zásadách právneho štátu a dodržiavania práva na obhajobu, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a prístup k nestrannému súdu, ako sa zaručujú v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.(93)
106. Súdne preskúmanie zahŕňajúce články 101 a 102 ZFEÚ preto nemôže podnikom brániť, aby predkladali argumenty a opierali sa o skutkové okolnosti, ktoré neuviedli alebo proti ktorým nenamietali v priebehu správneho konania, a aby predložili dôkazy, ktoré Komisia pri prijímaní napadnutého rozhodnutia nemala.(94)
107. Komisia však pripomína, že v rozsudku Knauf Gips Súdny dvor tiež dospel k záveru, že uznanie skutkových alebo právnych okolností zo strany podniku počas správneho konania pred Komisiou môže predstavovať dodatočný dôkaz pri posúdení, či je žaloba dôvodná.(95)
108. V tejto súvislosti stačí upozorniť, že z napadnutého rozsudku ani z pripomienok Komisie v prejednávanej veci nevyplýva, že by Komisia, pokiaľ ide o zľavy, ktoré Intel poskytla spoločnosti HP, predložila počas správneho konania dodatočné dôkazy – vrátane dôkazov o tom, že Intel údajne implicitne uznala referenčné obdobie použité v teste AEC v súvislosti so spoločnosťou HP –, ktoré by mohli podporiť požadovaný podiel spoločnosti HP za celé obdobie, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1.
109. Z toho vyplýva, že výrok v rozsudku Súdneho dvora Knauf Gips, ktorý citovala Komisia, nie je na účely prejednávanej veci relevantný.
110. A napokon, pokiaľ Komisia v rámci tejto časti odvolacieho dôvodu tvrdí, že v každom prípade náležalo spoločnosti Intel, aby počas vyšetrovania predložila podporné dôkazy s cieľom preukázať, že jej zľavy nemohli počas chýbajúcich mesiacov a štvrťrokov referenčného obdobia vylúčiť konkurenciu z trhu, tento argument podľa môjho názoru len málo súvisí so skutočným tvrdením týkajúcim sa implicitného uznania tohto obdobia spoločnosťou Intel na účely výpočtu požadovaného podielu spoločnosti HP.
111. V každom prípade sa takýto argument musí zamietnuť vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 103 vyššie, čo, ako už bolo uvedené, vyplýva z rozsudku Súdneho dvora o prvom odvolaní.(96) Táto judikatúra takisto postačuje na to, aby sa konštatovalo, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia vo svojej odpovedi na argument, že Intel použila referenčné obdobie, ktoré poskytla Komisia, na vlastné výpočty počas správneho konania. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku,(97) uvedené obdobie tvorilo súčasť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a preto ho žalobkyňa mohla pred Všeobecným súdom spochybniť.
112. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že Všeobecný súd nepochybil vo svojom posúdení dôkaznej hodnoty pozície spoločnosti Intel počas správneho konania, pokiaľ ide o referenčné obdobie použité v rámci testu AEC na výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP.
113. Druhá časť štvrtého odvolacieho dôvodu by sa mala podľa môjho názoru zamietnuť.
4. Porušenie práva Komisie na obhajobu
a) Argumenty účastníkov konania
114. V treťom rade Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil pochybenia, keď odmietol zohľadniť dodatočné výpočty, ktoré predložila v rámci konania na tomto súde, a to konkrétne prílohu D.17 k duplike, na účely spochybnenia argumentov spoločnosti Intel týkajúcich sa obdobia porušenia, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1.
115. Komisia poukazuje na to, že v tejto prílohe sa preukázalo, že argumenty spoločnosti Intel nemohli poznačiť výsledok testu AEC tak, ako bol vykonaný v napadnutom rozhodnutí v súvislosti so spoločnosťou HP. Komisia sa ďalej domnieva, že hoci Všeobecný súd umožnil spoločnosti Intel predložiť novú analýzu s cieľom spochybniť referenčné obdobie testu AEC použitého v súvislosti so spoločnosťou HP, Komisii odoprel právo reagovať. V tomto smere sa Komisia opiera najmä na rozsudok Dole Food a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia(98).
116. Intel tieto argumenty spochybňuje. V podstate uvádza, že tvrdenie Komisie, že by sa jej malo umožniť predložiť novú analýzu AEC prvýkrát v rámci súdneho konania, a to konkrétne vo fáze dupliky, je zjavne v rozpore s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.
b) Analýza
117. Je dôležité pripomenúť, že v prílohe D.17 k svojej duplike Komisia prvýkrát predložila Všeobecnému súdu dodatočné výpočty založené na číselných údajoch dodaných spoločnosťou HP za dva z troch chýbajúcich štvrťrokov obdobia, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, a to konkrétne za druhý a tretí štvrťrok daňového roku 2003.(99) Ako už bolo spomenuté,(100) účelom tohto predloženia bolo preukázať, že keďže výška zliav, ktoré Intel poskytovala spoločnosti HP, bola počas obdobia, na ktoré sa vzťahovala dohoda HPA1, stabilná, výsledok požadovaného podielu spoločnosti HP by bol rovnaký aj pri zohľadnení chýbajúcich mesiacov a štvrťrokov. V prílohe D.17 k duplike sa tiež podľa Komisie preukázalo, že výsledky výpočtu, ktorý zahŕňal údaje za chýbajúce mesiace a štvrťroky, boli pre Intel menej priaznivé než priemerné výsledky, na ktorých bolo založené napadnuté rozhodnutie.
118. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zamietol žiadosť o zohľadnenie týchto dodatočných výpočtov, keď vyhlásil po prvé, že jasne nevyplývali z napadnutého rozhodnutia a že prvýkrát boli predložené počas súdneho konania. Podľa Všeobecného súdu by zohľadnenie týchto výpočtov znamenalo nahradenie odôvodnenia uvedeného Komisiou v napadnutom rozhodnutí svojím vlastným posúdením, čo je v jasnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.(101) Po druhé, nech je to akokoľvek, Všeobecný súd dospel v podstate k záveru, že výška zliav, ktoré Intel poskytla spoločnosti HP, bola len jedným z parametrov potrebných na výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP a že údaje týkajúce sa ďalších parametrov – konkrétne objemu nákupov zo strany spoločnosti HP a priemernej kúpnej ceny – stále chýbali. V tejto súvislosti Všeobecný súd uviedol, že neexistuje záruka, že sa údaje za mesiace a štvrťroky, ktoré neboli zohľadnené v teste AEC, nelíšia od tých, ktoré boli identifikované za analyzované štvrťroky.(102)
119. Na úvod musím poznamenať, že keďže v prejednávanom odvolaní Komisia netvrdí, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia vo svojom posúdení týkajúcom sa dodatočných výpočtov predložených v prílohe D.17 k duplike, argument Komisie založený na porušení jej práva na obhajobu by sa mal zamietnuť ako bezpredmetný.(103) Z hľadiska prípustnosti sa v každom prípade domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil pochybenia, keď odmietol zohľadniť obsah uvedenej prílohy.
120. V tomto smere chcem pripomenúť, že k odmietnutiu toho, aby sa počas súdneho konania pripustili ďalšie dôvody Komisie na účely potvrdenia porušenia pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve, možno pristupovať z rôznych uhlov, ktoré sa týkajú formy (vonkajšie zákonnosti) aj podstaty (vnútorné zákonnosti) rozhodnutia prijatého touto inštitúciou.
121. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž Komisia, aj keď môže v konaní na Všeobecnom súde v rámci obhajoby podrobnejšie vysvetliť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nesmie počas tohto konania predložiť úplne nové dôvody. Takýto zákaz vychádza zo skutočnosti, že pôvodnú absenciu dôvodov nemožno napraviť vo fáze konania na súdoch Únie tým, že sa o nich dotknutá osoba dozvie až počas tohto konania.(104) Ako upozornila generálna advokátka Kokott, toto obmedzenie predkladania nových dôvodov má kritický význam v trestnoprávnych a podobných konaniach, ako sú napríklad konania podľa článku 102 ZFEÚ.(105)
122. Rovnaký zákaz možno odôvodniť povinnosťou Komisie zakladať svoje rozhodnutia len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť.(106) Komisia totiž musí podniku počas správneho konania poskytnúť príležitosť, aby ju oboznámil so svojimi názormi na pravdivosť a relevantnosť dôkazov, ktoré predložila Komisia na podporu svojho tvrdenia, že došlo k porušeniu Zmluvy.(107) Táto povinnosť sa týka, okrem iných zásadných prvkov porušenia, jeho skutočného trvania.
123. A napokon, ako Všeobecný súd správne konštatoval v napadnutom rozsudku, Súdny dvor vyhlásil, že vyplnenie medzery v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zohľadnením dodatočných dôvodov, ktoré neboli v danom rozhodnutí uvedené, vedie súd k nahradeniu posúdenia v napadnutom rozhodnutí svojím posúdením, a teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu.(108)
124. Domnievam sa, že ktorýkoľvek z predchádzajúcich prístupov na základe judikatúry Súdneho dvora postačoval na to, aby Všeobecnému súdu umožnil vyhlásiť prílohu D.17 k duplike za neprípustnú, a to vrátane prístupu, ktorý Všeobecný súd osobitne zaujal vo svojom rozsudku v súvislosti so zákazom nahradenia posúdenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí svojím vlastným posúdením. Pripustenie opaku by podľa môjho názoru viedlo Všeobecný súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu v tom, že by nezistil porušenie povinnosti Komisie uviesť dôvody, nezistil by porušenie práv spoločnosti Intel na obhajobu počas správneho konania, a v tom, že by posúdenie uvedené v napadnutom rozhodnutí nahradil svojím vlastným posúdením.
125. Komisia pri odpovedi na uvedené zistenia vychádza z rozsudku Dole Food. V tomto rozsudku Súdny dvor vyhlásil, že po prvom predložení otázky v žalobe, ktorou sa začalo konanie, Komisia môže bez porušenia zákazu predkladania nových dôvodov obhajovať svoje posúdenie v napadnutom rozhodnutí odkázaním na akékoľvek informácie predložené v priebehu konania.(109)
126. Podľa mňa sa však skutkové okolnosti vo veci Dole Food a prejednávaná situácia líšia. Vo veci Dole Food Súdny dvor prijal prístup Všeobecného súdu, že spresnenia, ktoré mu boli v rámci konania predložené, v zásade slúžili len na vysvetlenie odôvodnenia už obsiahnutého v danom rozhodnutí.(110) V prejednávanej veci naopak Všeobecný súd zistil, že v napadnutom rozhodnutí sa nekonštatovalo, že požadovaný podiel spoločnosti HP by bol za počiatočné obdobie dohody HPA1 rovnaký, ak by sa zohľadnili chýbajúce mesiace a štvrťroky. Preto dodatočné výpočty uvedené v prílohe D.17 k duplike, ktoré Komisia predložila ex novo vo fáze súdneho konania, neboli v žiadnom bode ukotvené v odôvodnení, ktoré sa nachádzalo už v napadnutom rozhodnutí.
127. Navyše z návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Dole Food, vyplýva, že dôkazy, ktoré v tejto veci adresovala Komisia Všeobecnému súdu, obsahoval už vyšetrovací spis.(111) To znamená, že na rozdiel od prejednávanej veci sa dotknutý podnik s danými informáciami oboznámil v priebehu správneho konania.
128. Preto zastávam názor, že rozsudok Dole Food, ako ho cituje Komisia, nepredstavuje platný precedens, ktorý by podporil jej argumenty.
129. Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že Všeobecný súd neporušil práva Komisie na obhajobu tým, že odmietol zohľadniť dodatočné výpočty predložené v prílohe D.17 k duplike.
130. Tretia časť štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorý predložila Komisia, by sa preto mala podľa môjho názoru zamietnuť.
5. Pochybenie Všeobecného súdu v súvislosti s vhodným záverom, ktorý sa má vyvodiť, pokiaľ ide o celé obdobie spornej praktiky
a) Argumenty účastníkov konania
131. Komisia tvrdí, že aj za predpokladu, že by Všeobecný súd mohol v napadnutom rozsudku dospieť k záveru, že Komisia nepreukázala účinky vylúčenia v období od novembra 2002 do septembra 2003, nepoznačilo by to záver, že zľavy pre HP mohli mať vylučujúce účinky aspoň od októbra 2003 do mája 2005.
132. Intel tento argument spochybňuje. Konkrétne tvrdí, že v napadnutom rozsudku sa správne konštatuje, že keďže Komisia riadne nezohľadnila kritérium týkajúce sa podielu na trhu pokrytého spornou praktikou a správne nepreskúmala dĺžku trvania zliav, nepreukázala tak vylučujúce účinky zliav poskytovaných spoločnosti HP počas celého referenčného obdobia.
b) Analýza
133. Ako už bolo zdôraznené, Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zistil po prvé, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď konštatovala, že jej výpočet požadovaného podielu spoločnosti HP jej umožňoval vyvodiť závery týkajúce sa vylučujúceho účinku uvedených zliav za celé obdobie od novembra 2002 do mája 2005. Podľa Všeobecného súdu Komisia nepreukázala, že k tomuto účinku dochádzalo v období od novembra 2002 do septembra 2003.(112)
134. Po druhé v rámci preskúmania, ktoré vykonal Všeobecný súd, pokiaľ ide o kritériá, na ktoré sa odkazuje v bode 139 rozsudku o prvom odvolaní, tento súd tiež zistil, že Komisia v napadnutom rozhodnutí náležite nezohľadnila kritérium týkajúce sa miery pokrytia trhu spornou praktikou spoločnosti Intel a dĺžky jej trvania.(113)
135. Práve na základe týchto úvah Všeobecný súd dospel ďalej k záveru, že pokiaľ ide o zľavy poskytované spoločnosťou Intel spoločnosti HP, tak aj v prípade, že by bolo potrebné vyvodiť, že test AEC by sa mohol považovať za dôkaz, pokiaľ ide o časť obdobia porušenia, chyby pri preskúmaní kritérií, na ktoré sa odkazuje v bode 139 rozsudku o prvom odvolaní, znamenali, že vylučujúci účinok zliav nebol z právneho hľadiska dostatočne preukázaný.(114)
136. Podľa mňa je kritika odôvodnenia Všeobecného súdu neoprávnená. Dané odôvodnenie je v skutočnosti konzistentné s bodmi 138, 139 a 141 rozsudku o prvom odvolaní, ktoré sa v napadnutom rozsudku správne pripomínajú.(115) V tejto judikatúre sa vyžaduje, že v prípade, že podnik v dominantnom postavení v priebehu správneho konania tvrdí na základe podporných dôkazov, že jeho správanie nemalo schopnosť obmedziť hospodársku súťaž, a najmä nemohlo spôsobiť účinok vylúčenia konkurentov z trhu, ktorý sa mu vytýka, Komisia musí analyzovať schopnosť systému zliav vylúčiť konkurentov z trhu tak, že uplatní päť kritérií, na ktoré sa odkazuje v bode 139 rozsudku o prvom odvolaní. Okrem toho, ak Komisia vykonala test AEC, tento test patrí medzi skutočnosti, ktoré musí Komisia zohľadniť na účely posúdenia schopnosti systému zliav obmedziť hospodársku súťaž.
137. V prejednávanej veci stačí konštatovať, že pokiaľ sa Všeobecný súd domnieval, že Komisia správne neposúdila kritérium týkajúce sa okrem iného pokrytia trhu spornou praktikou, mohol dospieť k záveru, že vylučujúce účinky zliav spoločnosti Intel pre HP nemohli byť preukázané ani za obdobie od októbra 2003 do mája 2005.(116)
138. Z toho vyplýva, že v rozpore s tvrdením Komisie sa Všeobecný súd nedopustil žiadneho pochybenia v súvislosti s vhodným záverom, ktorý sa má vyvodiť, pokiaľ ide o celé obdobie porušenia v súvislosti so zľavami, ktoré Intel poskytovala spoločnosti HP.
139. Štvrtá časť štvrtého odvolacieho dôvodu by sa podľa môjho názoru mala zamietnuť.
6. Predbežný záver
140. Vzhľadom na uvedené musím dospieť k záveru, že žiadna z analyzovaných častí štvrtého odvolacieho dôvodu nie je podľa mňa schopná spochybniť závery Všeobecného súdu, že v napadnutom rozhodnutí sa nepodarilo preukázať, že zľavy, ktoré poskytovala Intel spoločnosti HP, mali v období od novembra 2002 do mája 2005 účinok vylúčenia z trhu.
141. Štvrtý odvolací dôvod by sa mal preto zamietnuť.(117)
B. Piaty odvolací dôvod, v ktorom sa poukazuje na viaceré nesprávne právne posúdenia, skreslenie dôkazov a porušenie práva Komisie na obhajobu v súvislosti s preskúmaním testu AEC, pokiaľ ide o Lenovo
142. Svojím piatym odvolacím dôvodom Komisia namieta voči posúdeniu, ktoré vykonal Všeobecný súd a ktoré sa týka testu AEC uplatneného v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o Lenovo. Komisia konkrétne kritizuje, že posúdenia týkajúce sa vyčíslenia dvoch nepeňažných výhod poskytnutých spoločnosťou Intel výmenou za povinnosť exkluzivity spoločnosti Lenovo – konkrétne rozšírenia bežnej jednoročnej záruky spoločnosti Intel a lepšieho využívania platformy v Šen‑čene (Čína).
143. Zistenia Všeobecného súdu týkajúce sa tejto konkrétnej záležitosti možno zhrnúť takto.
1. Zistenia Všeobecného súdu týkajúce sa nepeňažných výhod, ktoré Intel poskytla spoločnosti Lenovo
144. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa domnieval, že v pôvodnom rozsudku sa konštatovalo, že spoločnosti Intel a Lenovo uzavreli vyhlásenie o zámere, memorandum o porozumení z roku 2007, ktoré podliehalo nepísanej podmienke exkluzivity.(118) Z napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že podľa Komisie bola v tomto memorande stanovená výška zliav poskytnutých spoločnosťou Intel spoločnosti Lenovo, v rámci čoho sa za rok 2007 poskytla finančná podpora vo výške 180 miliónov amerických dolárov (USD) vo forme štvrťročných platieb.(119)
145. V napadnutom rozsudku(120) Všeobecný súd navyše upozornil, že v priebehu správneho konania pred Komisiou Intel predložila argument, že príslušná hodnota objemu zliav bola len 138 miliónov USD. To bolo vysvetlené skutočnosťou, že z finančnej podpory pre Lenovo vo výške 180 miliónov USD stanovenej v memorande o porozumení z roku 2007 bolo v hotovosti poskytnutých len 135 miliónov USD. Zvyšok finančnej podpory bol poskytnutý vo forme nepeňažných výhod, konkrétne ako rozšírenie bežnej jednoročnej záruky spoločnosti Intel a lepšie využívanie platformy spoločnosti Intel nachádzajúcej sa v Číne. Komisia uviedla, že Intel tvrdila, že hoci hodnota týchto dvoch nepeňažných príspevkov pre Lenovo bola 20, resp. 24 miliónov USD, náklady na ne boli pre Intel oveľa nižšie, konkrétne 1,7 resp. 1,3 milióna USD. Podľa spoločnosti Intel sa tieto prvky na účely analýzy týkajúcej sa rovnako efektívneho konkurenta mali posudzovať nie s odkazom na ich hodnotu pre Lenovo, ale s odkazom na ich hospodárske náklady pre Intel. K hodnote 138 miliónov USD Intel dospela pripočítaním nákladov vo výške 1,7 milióna a 1,3 milióna USD k finančným príspevkom v hotovosti vo výške 135 miliónov USD.
146. Všeobecný súd takisto konštatoval, že Komisia v napadnutom rozhodnutí argument spoločnosti Intel zamietla, keďže sa domnievala, že bol založený na nepochopení zásad analýzy rovnako efektívneho konkurenta.(121) Podľa Komisie sa v rámci tejto analýzy posudzovala cena, za ktorú by konkurent, ktorý je rovnako efektívny ako dominantný podnik, ale ktorý nie je dominantný, mal ponúkať svoje produkty zákazníkovi na účely kompenzácie straty podmienených výhod, ktoré poskytoval dominantný podnik, ktoré by vyplývali z toho, že uvedený zákazník presunul sporný podiel svojich nákupov od dominantného podniku k tomuto hypotetickému rovnako efektívnemu konkurentovi.(122) Podľa Komisie tak bolo jasné, že príslušné opatrenia predstavovali pre zákazníka stratu, keďže išlo o stratu, ktorú by musel nahradiť rovnako efektívny konkurent, a nie o ekonomické náklady dominantného podniku v prípade, že by sa tieto dva číselné údaje odlišovali.(123)
147. V rozpore s názorom Komisie a v súlade s hlavným argumentom spoločnosti Intel Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že Komisia postupovala na základe predpokladu, ktorý bol v rozpore so základmi testu AEC uvedenými v napadnutom rozhodnutí a ktorý bol založený na zásade, že hypotetický konkurent je rovnako efektívny ako Intel, a to najmä z hľadiska nákladov na rozšírenie platformy alebo záruky.(124)
2. Nesprávny výklad testu AEC použitého v napadnutom rozhodnutí a článku 102 ZFEÚ
a) Argumenty účastníkov konania
148. Komisia tvrdí, že v napadnutom rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu pri vymedzení povahy testu AEC uplatneného v napadnutom rozhodnutí, čo napokon vedie až k nesprávnemu uplatňovaniu článku 102 ZFEÚ. Domnieva sa, že Všeobecný súd nesprávne posúdil, pokiaľ ide o náklady a cenu, to, či je konkurent rovnako efektívny ako dominantný podnik, a to v súvislosti so zľavami poskytovanými vo forme nepeňažných výhod.
149. Komisia od začiatku uvádza, že test AEC je analytický nástroj, ktorý zahŕňa viacero technických a metodických rozhodnutí. Zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí týkajúce sa zliav poskytnutých spoločnosťou Intel spoločnosti Lenovo by sa ako také mohli zrušiť len v prípade zjavného pochybenia, ktoré Všeobecný súd nezistil.
150. Podľa Komisie navyše pochybenie Všeobecného súdu spočívalo v tom, že dospel k záveru, že základom pre posúdenie hodnoty nepeňažných výhod poskytnutých spoločnosťou Intel boli náklady tohto podniku na ich poskytnutie, a nie ich hodnota pre Lenovo. V tomto smere Komisia v zásade opakuje odpoveď poskytnutú v napadnutom rozhodnutí na argument spoločnosti Intel v priebehu správneho konania, ako sa opisuje v bode 146 vyššie.
151. Totiž aj za predpokladu, že sa nepeňažné výhody poskytnuté spoločnosťou Intel mali preskúmať z hľadiska nákladov pre podnik, ktorý ich poskytoval, Všeobecný súd podľa Komisie nezvážil, že konkurent menší než Intel by nemal takú platformu, akú ponúkla Intel spoločnosti Lenovo, a nebol by schopný ponúknuť podobnú rozšírenú záruku na svoje produkty. Takýto konkurent by preto musel ponúknuť peňažnú kompenzáciu za stratu nepeňažných výhod spoločnosti Intel, ktorú by utrpela Lenovo.
152. Komisia napokon tvrdí, že pokiaľ by Súdny dvor zamietol vyššie uvedené tvrdenia, odmietnutie Všeobecného súdu zohľadniť prílohu D.39 k duplike na účely vyvrátenia tvrdení spoločnosti Intel porušilo jej právo na obhajobu.
153. Intel tieto argumenty spochybňuje. Podľa jej názoru je prístup Všeobecného súdu v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, že článok 102 ZFEÚ sa zameriava na rovnako efektívneho, a nie menej efektívneho konkurenta, a predovšetkým, že posúdenia cenových praktík sa musia zakladať na nákladoch a stratégii samotného dominantného podniku. V skutočnosti aj vlastné usmernenia Komisie týkajúce sa článku 102 ZFEÚ potvrdzujú, že, ak je to možné, Komisia použije údaje o nákladoch dominantného podniku. Iný prístup by penalizoval dominantný podnik za to, že funguje efektívnejšie než jeho súperi, a tým prináša zákazníkom produkt za nižšiu cenu.
b) Analýza
154. Na úvod by som upozornila po prvé, že medzi účastníkmi konania neexistuje spor o tom, či sa mali na účely uplatnenia testu AEC v súvislosti so spoločnosťou Lenovo zohľadniť nepeňažné výhody, ako sú predmetné výhody v prejednávanej veci. Existuje skôr spor o tom, ako tieto výhody vypočítať na účely uplatnenia daného testu. Komisia sa totiž domnieva, že Všeobecný súd nesprávne pochopil zásady, ktoré sú základom testu AEC, ako sa stanovuje v napadnutom rozhodnutí, a dopustil sa pochybenia pri výklade toho, ako tento test uplatniť z hľadiska nákladov a ceny. Treba poznamenať, že podľa judikatúry Súdneho dvora je test AEC užitočný aj vtedy, ak prvky predmetnej praktiky nie sú vyjadrené v hotovosti, ale stále ich možno vyčísliť.(125)
155. Po druhé v rozpore s argumentmi Komisie si nemyslím, že posúdením Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku sa spochybnilo nastavenie testu AEC alebo, ako to nazvala Komisia, „metodické rozhodnutia“, ktoré urobila pri nastavení testu. Naopak z napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd overil, či bolo uplatnenie testu AEC na nepeňažné výhody poskytnuté spoločnosťou Intel spoločnosti Lenovo v súlade so základmi tohto testu konkrétne vymedzenými Komisiou v napadnutom rozhodnutí. Z tohto hľadiska by sa podľa mňa Všeobecný súd nemal kritizovať za narušenie voľnej úvahy Komisie pri navrhovaní testu AEC. V analýze, ktorú vykonal Všeobecný súd, sa v skutočnosti odkazuje na vnútornú konzistentnosť pri uplatňovaní testu AEC Komisiou v tomto osobitnom prípade.
156. Pokiaľ ide o to, či sa Všeobecný súd dopustil pochybenia, keď zamietol prístup, ktorý zaujala Komisia v súvislosti s nepeňažnými výhodami poskytnutými spoločnosťou Intel spoločnosti Lenovo, z napadnutého rozsudku(126) správne vyplýva, že logikou vlastnou testu AEC, ako bol uplatnený v napadnutom rozhodnutí, bolo preskúmať, či by Intel so zreteľom na vlastné náklady a účinky zliav, bola schopná sama vstúpiť na trh v obmedzenejšom rozsahu bez toho, aby jej vznikli straty. Všeobecný súd ďalej bez toho, aby sa dopustil akéhokoľvek pochybenia, poukázal na to, že analýza AEC bola v napadnutom rozhodnutí navrhnutá ako čisto hypotetická v tom zmysle, že predstavovala pokus analyzovať, či by bol zo vstupu na trh vylúčený konkurent, ktorý by bol rovnako efektívny ako Intel, pokiaľ ide o výrobu a dodávanie CPU x86, ktoré poskytujú zákazníkom rovnakú hodnotu ako Intel, ale ktorý by nemal takú širokú predajnú základňu.(127)
157. Poznamenávam, že Súdny dvor vo svojej judikatúre vyhlásil, že posúdenie cenových praktík sa musí zakladať „na nákladoch a stratégii samotného podniku v dominantnom postavení“(128), a najmä že test AEC sa musí vykonať pri zohľadnení hypotetického konkurenta s podobnou štruktúrou nákladov, akú ma podnik s dominantným postavením.(129) Súdny dvor navyše vyhlásil, že platnosť takéhoto prístupu ešte posilňuje skutočnosť, že je v súlade so všeobecnou zásadou právnej istoty, pretože zohľadnenie nákladov podniku s dominantným postavením mu vzhľadom na jeho špecifickú zodpovednosť podľa článku 102 ZFEÚ umožňuje posúdiť zákonnosť svojho konania.(130) Výklad Všeobecného súdu týkajúci sa základov testu AEC v napadnutom rozhodnutí sa preto zdá byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.
158. Takýto výklad je navyše konzistentný so spôsobom, akým sa podľa napadnutého rozhodnutia musia vypočítať rôzne parametre potrebné na uplatnenie testu AEC. Ako uvádza Všeobecný súd v napadnutom rozsudku,(131) cieľom testu AEC v napadnutom rozhodnutí je určiť, či konkurent rovnako efektívny ako podnik v dominantnom postavení, ktorý má rovnaké náklady ako tento podnik, môže stále pokryť svoje náklady v menšom rozsahu. Preto sú v každom kroku výpočtu vedúceho k uplatneniu testu AEC, ako sa opisuje napríklad v bodoch 43 a 83 vyššie, náklady dominantného podniku ústredným bodom analýzy.
159. Je pravda, že ak sa zľava za exkluzivitu poskytuje v hotovosti, je jej hodnota objektívna a je rovnaká pre dominantný podnik aj pre príjemcu zľavy. Naopak, ak sa zľava poskytuje v nepeňažnej forme, jej hodnota sa môže pre podnik a pre príjemcu líšiť, čo vedie k otázke, ako sa má posudzovať. Aj napriek tomu však musí logika výpočtu tejto hodnoty v oboch prípadoch rešpektovať rovnaký základ. Inak by sa pri posudzovaní toho, či môže mať zľava účinok vylúčenia z trhu, neodkazovalo na príslušný hospodársky subjekt. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku(132) správne uvádza, že príslušným hospodárskym subjektom by v zásade mal byť konkurent, ktorý je rovnako efektívny ako Intel a ktorý ponúka nepeňažné výhody spoločnosti Lenovo za rovnakých podmienok ako dominantný podnik.
160. Napokon nemožno vylúčiť, že druhá uvedená hodnota si môže vyžadovať určitú úpravu s cieľom umožniť zohľadnenie skutočnosti, že rovnako efektívny konkurent nemá dominantné postavenie a že tento konkurent môže pôsobiť v menšom rozsahu. Komisia v napadnutom rozhodnutí takúto situáciu ilustrovala tým, že v podstate odkázala na prípad, keď by rovnako efektívny konkurent pre dominantný podnik nebol schopný poskytnúť prístup k podobnej distribučnej platforme alebo k rozšíreniu záruky.(133)
161. Aj keby sa však táto možnosť pripustila, nebolo by to dôvodom, aby sa zľava v nepeňažnej forme posudzovala na účely analýzy AEC na úrovni hodnoty, ktorú táto zľava predstavuje pre jej príjemcu. Mali by sa vypočítať náklady na poskytovanie prístupu k distribučnej platforme, ktoré by mal konkurent rovnako efektívny ako Intel. Všeobecný súd sa preto správne domnieval, že kvantifikované posúdenie, ktoré vykonala Komisia v súvislosti s nepeňažnými výhodami ponúkanými spoločnosťou Intel spoločnosti Lenovo, bolo samo poznačené chybou.(134)
162. Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že kritika, ktorú predložila Komisia, pokiaľ ide o prístup zaujatý Všeobecným súdom, by sa mala odmietnuť. Všeobecný súd sa podľa môjho názoru nedopustil žiadneho pochybenia, keď dospel k záveru, že Komisia pri posudzovaní nepeňažných výhod poskytovaných spoločnosťou Intel spoločnosti Lenovo postupovala na základe predpokladu, ktorý bol v rozpore so základmi testu AEC stanovenými v napadnutom rozhodnutí.
163. Pokiaľ ide o zostávajúcu časť, v rozsahu, v akom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd porušil jej práva na obhajobu, keďže odmietol zohľadniť prílohu D.39 k duplike, by sa toto tvrdenie malo zamietnuť z podobných dôvodov, aké som podrobne uviedla vo svojej analýze tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu.(135)
164. Podľa Komisie sa v prílohe D.39 k duplike konkrétne preukázalo, že pokiaľ by sa aj pripustilo, že rovnako efektívny konkurent ako Intel má distribučnú platformu v Číne, náklady, ktoré by vznikli pri sprístupnení takejto platformy spoločnosti Lenovo by boli značne vyššie, než má na poskytovanie tejto výhody Intel.
165. V tomto smere by som len poznamenala, že táto analýza zodpovedá môjmu konštatovaniu v bode 160 vyššie, v ktorom súhlasím s tým, že pri výpočte výrobných nákladov požadovaného podielu sa môže ukázať ako potrebná určitá úprava, aby sa zohľadnila skutočnosť, že rovnako efektívny konkurent ako Intel pôsobí v menšom rozsahu.
166. Keďže však Komisia poskytla odpoveď na túto otázku až vo fáze dupliky, Všeobecný súd, ako správne uvádza,(136) bol oprávnený odmietnuť zohľadniť dodatočnú analýzu uvedenú v prílohe D.39 k duplike bez toho, aby porušil práva Komisie na obhajobu.
3. Predbežný záver
167. Vzhľadom na uvedené konštatujem, že kritika Komisie týkajúca sa posúdenia, ktoré vykonal Všeobecný súd, pokiaľ ide o test AEC uplatnený na Lenovo v napadnutom rozhodnutí, najmä pokiaľ ide o dve nepeňažné výhody poskytnuté spoločnosťou Intel výmenou za jej povinnosť exkluzivity, nie je opodstatnená a mala by sa zamietnuť.
168. Piaty odvolací dôvod by sa mal preto zamietnuť.
V. Návrh
169. Vzhľadom na analýzu uvedenú v týchto návrhoch navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolanie, pokiaľ ide o štvrtý a piaty odvolací dôvod.
170. Nevyjadrujem sa k zamietnutiu odvolania, pokiaľ ide o ostatné odvolacie dôvody, ktoré predložila Komisia, ani k tomu, ktorému účastníkovi konania sa má uložiť povinnosť nahradiť trovy konania podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.