ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá rozšírená komora)
z 5. júla 2023 (*)
„Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Prijímanie do zamestnania – Pracovná zmluva – Článok 2 písm. b) PZOZ – Zamietnutie prihlášky – Povýšenie – Preradenie – Nová zmluva – Skončenie platnosti zmluvy – Článok 8 druhý odsek a článok 10 ods. 3 PZOZ – Nesprávne právne posúdenie – Rovnosť zaobchádzania – Žaloba o neplatnosť – Prípustnosť“
Vo veci T‑223/21,
SE, v zastúpení: L. Levi, advokátka,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: T. Bohr, L. Vernier a I. Melo Sampaio, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora),
v zložení: predseda komory R. da Silva Passos, sudcovia S. Gervasoni, N. Półtorak (spravodajkyňa), I. Reine a T. Pynnä,
tajomník: P. Cullen, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 19. januára 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou založenou na článku 270 ZFEÚ sa žalobca, SE, domáha jednak zrušenia rozhodnutia Európskej komisie zo 4. augusta 2020, ktorým sa zamieta jeho prihláška na voľné pracovné miesto uverejnené pod číslom COM/2020/1474 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí prihlášky“) a odpovede z 28. októbra 2020 na jeho žiadosť založenú na článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) a týkajúcu sa jeho spôsobilosti na povýšenie, preradenie a pridelenie na iné pracovné miesto a jednak náhrady škody, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku týchto rozhodnutí.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 16. mája 2018 žalobca nastúpil do služby v Komisii ako dočasný zamestnanec v platovej triede AST 3 na základe článku 2 písm. b) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) na obdobie troch rokov (ďalej len „pôvodná zmluva“). Pôvodná zmluva bola 18. januára 2021 dodatkom predĺžená o obdobie dvoch rokov, pričom jej platnosť sa skončila 15. mája 2023.
3 Od dátumu jeho prijatia do 30. júna 2018 bol žalobca pridelený na oddelenie „[dôverné](1)“ ako „[dôverné]“. Z dôvodu reorganizácie generálneho riaditeľstva (GR) [dôverné] bol 1. júla 2018 preradený v rámci rovnakého oddelenia na pozíciu „[dôverné]“.
4 Dňa 1. apríla 2020 sa na oddelení žalobcu uvoľnilo stále miesto vo funkčnej skupine administrátor (AD). Žalobca sa uchádzal o toto pracovné miesto, ktoré sa malo obsadiť na základe oznámenia o voľnom pracovnom mieste COM/2020/816.
5 Dňa 15. mája 2020 vedúci oddelenia žalobcu informoval žalobcu, že GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť vznieslo námietku voči jeho prihláške z dôvodu, že podľa článku 8 druhého odseku PZOZ môže mať dočasný zamestnanec, akým je žalobca, prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ, počas svojej kariéry iba jednu zmluvu tohto typu.
6 Dňa 29. júna 2020 žalobca podal žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť z 29. júna 2020“) s cieľom získať od administratívy konečné stanovisko k otázke, či je spôsobilý na povýšenie, preradenie a pridelenie na pracovné miesto vo vyššej platovej triede a či môže podať prihlášku a byť pridelený na iné pracovné miesta dočasného zamestnanca v rámci Komisie.
7 Dňa 10. júla 2020 sa žalobca prihlásil do výberového konania na iné stále pracovné miesto funkčnej skupiny AD, ktoré sa uvoľnilo na jeho oddelení a ktoré bolo predmetom oznámenia o voľnom pracovnom mieste COM/2020/1474 (ďalej len „sporné pracovné miesto“).
8 Dňa 24. júla 2020 vypracoval vedúci oddelenia žalobcu oznámenie, v ktorom navrhol, aby bol žalobca vzhľadom na skutočnosť, že sa neprihlásil žiadny vhodný interný ani externý uchádzač, prijatý na sporné pracovné miesto.
9 Dňa 29. júla 2020 vedúci oddelenia žalobcu ústne oznámil žalobcovi, že GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť vznieslo námietky voči jeho prihláške na sporné pracovné miesto z dôvodu jeho postavenia dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
10 Dňa 4. augusta 2020 bolo z dôvodu chyby pri zadávaní mena žalobcu zaslané oznámenie o zamietnutí jeho prihlášky na sporné pracovné miesto prostredníctvom informačného systému riadenia zamestnancov Komisie s názvom „SysPer 2“ na nesprávnu e‑mailovú adresu. Kópia tohto rozhodnutia bola žalobcovi zaslaná e‑mailom 4. marca 2021.
11 Dňa 10. septembra 2020 po tom, ako žalobca požiadal o informácie o stave svojej prihlášky, ho zástupkyňa vedúceho oddelenia GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť informovala, že „dočasný zamestnanec Komisie nemôže uzavrieť v priebehu svojej kariéry druhú zmluvu ako dočasný zamestnanec Komisie“, a vyzvala ho, aby počkal na závery orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) k žiadosti z 29. júna 2020.
12 Dňa 15. septembra 2020 sa žalobca dozvedel, že na sporné pracovné miesto nastúpila iná osoba.
13 Dňa 16. septembra 2020 žalobca podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorou napadol rozhodnutie o zamietnutí prihlášky (ďalej len „sťažnosť R/440/20“).
14 Dňa 28. októbra 2020 bola žalobcovi doručená odpoveď administratívy na žiadosť z 29. júna 2020 (ďalej len „odpoveď z 28. októbra 2020“).
15 Dňa 2. novembra 2020 žalobca podal proti odpovedi z 28. októbra 2020 sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku (ďalej len „sťažnosť R/507/20“).
16 Dňa 3. novembra 2020 žalobca predložil v rámci sťažnosti R/440/20 doplňujúce pripomienky a dôvody.
17 Rozhodnutím z 18. januára 2021 administratíva zamietla sťažnosť R/440/20 (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/440/20“).
18 Dňa 19. januára 2021 sa žalobca po tom, čo sa dozvedel o zamietnutí sťažnosti R/440/20, obrátil na mediačnú službu Komisie, aby zasiahla v rámci sťažnosti R/507/20 a uistila sa, že Komisia riadne preskúma hlavné položené otázky.
19 Dňa 3. marca 2021 Komisia prijala rozhodnutie o neprípustnosti sťažnosti R/507/20, v ktorom však subsidiárne skúmala niektoré tvrdenia žalobcu (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/507/20“).
Návrhy účastníkov konania
20 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil rozhodnutie o zamietnutí prihlášky,
– zrušil odpoveď z 28. októbra 2020,
– v prípade potreby zrušil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/440/20 a rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/507/20,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť majetkovú ujmu, ktorú utrpel v dôsledku straty príležitosti byť od 1. septembra 2020 vymenovaný alebo pridelený na sporné pracovné miesto,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť majetkovú ujmu odhadovanú na 24 245 eur, ktorá mu vznikla v dôsledku straty príležitosti byť od 16. mája 2020 povýšený,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť majetkovú ujmu, ktorú utrpel v dôsledku straty príležitosti stať sa úradníkom prijatým do trvalého pracovného pomeru na základe účasti v interných výberových konaniach vyhradených pre dočasných zamestnancov triedy AD prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
21 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú,
– v každom prípade zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O predmete sporu
22 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd okrem zrušenia rozhodnutia o zamietnutí prihlášky a odpovede z 28. októbra 2020 v prípade potreby zrušil rozhodnutia o zamietnutí sťažností R/440/20 a R/507/20.
23 V tomto smere treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú v prípade, že takéto rozhodnutie nemá samostatný obsah, za následok, že Všeobecný súd bude rozhodovať o akte, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri rozsudok z 5. júna 2019, Bernaldo de Quirós/Komisia, T‑273/18, neuverejnený, EU:T:2019:371, bod 20 a citovanú judikatúru).
24 Každé rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, či už je implicitné, alebo výslovné, za predpokladu, že neobsahuje žiadnu výhradu, totiž iba potvrdzuje akt alebo jeho neexistenciu, na ktoré sa sťažovateľ sťažuje, a posudzované samostatne nepredstavuje akt, ktorý možno napadnúť, takže návrhy smerujúce proti tomuto rozhodnutiu, ktoré vo vzťahu k pôvodnému rozhodnutiu nemá samostatný obsah, treba považovať za návrhy smerujúce proti pôvodnému aktu (rozsudok z 12. septembra 2019, XI/Komisia, T‑528/18, neuverejnený, EU:T:2019:594, bod 20).
25 Výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti však nemusí vzhľadom na svoj obsah potvrdzovať akt napadnutý žalobcom. To platí v prípade, ak rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti obsahuje opakovaný prieskum situácie žalobcu podľa nových právnych a skutkových okolností alebo ak mení alebo dopĺňa pôvodné rozhodnutie. V týchto prípadoch predstavuje zamietnutie sťažnosti akt podliehajúci preskúmaniu súdom, ktorý naň prihliada pri posúdení zákonnosti napadnutého aktu alebo ho dokonca považuje za akt spôsobujúci ujmu nahrádzajúci pôvodný akt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2019, XI/Komisia, T‑528/18, neuverejnený, EU:T:2019:594, bod 21).
26 V prvom rade, pokiaľ ide o návrhy na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky, treba poznamenať, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/440/20 potvrdzuje, že Komisia odmietla považovať prihlášku žalobcu na sporné pracovné miesto za prípustnú, pričom spresňuje dôvody tohto zamietnutia. Je preto potrebné konštatovať, že účinkom tejto žaloby je podanie návrhu na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky na Všeobecný súd, ktorého zákonnosť je potrebné preskúmať s ohľadom na dôvody uvedené v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti R/440/20.
27 V druhom rade, pokiaľ ide o návrhy na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020, treba uviesť, že OOUPZ zamietol sťažnosť R/507/20 ako neprípustnú, subsidiárne však preskúmal tvrdenia žalobcu uvedené proti odpovedi z 28. októbra 2020. Z týchto dôvodov treba uvedené dôvody zohľadniť pri posúdení zákonnosti odpovede z 28. októbra 2020 v zmysle judikatúry citovanej v bode 25 vyššie.
O návrhoch na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky
O prípustnosti
28 Treba pripomenúť, že Komisia namietala neprípustnosť týchto návrhov na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, pričom v podstate tvrdila, že žalobca nemá záujem na konaní, pokiaľ ide o zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky.
29 Treba však spresniť, že na pojednávaní Komisia uviedla, že svoj návrh týkajúci sa neprípustnosti návrhov na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky berie späť, čo bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
O veci samej
30 Na podporu svojich návrhov na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky žalobca uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na neoznámení rozhodnutia a nedostatku odôvodnenia, druhý na nesprávnom výklade článku 8 ods. 2 a článku 10 ods. 3 PZOZ a na porušení uvedených článkov, tretí na porušení ustálenej administratívnej praxe, nerovnakom zaobchádzaní a diskriminácii na základe veku a štvrtý na nedostatku transparentnosti, porušení práva byť vypočutý a práva na účinný prostriedok nápravy.
– O prvom žalobnom dôvode založenom na neoznámení rozhodnutia o zamietnutí prihlášky a na nedostatku odôvodnenia
31 Žalobca tvrdí, že v rozpore s povinnosťou stanovenou v článku 25 druhom odseku služobného poriadku a zásadou riadnej správy vecí verejných zakotvenou v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), nikdy nedostal formálne oznámenie o vybavení jeho prihlášky na sporné pracovné miesto. Podľa jeho tvrdenia sa až 15. septembra 2020 dozvedel, že jeho prihláška bola zamietnutá, keď na sporné pracovné miesto nastúpila ako dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ iná osoba. Rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/440/20 preto nemožno považovať za odstránenie nedostatku odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí prihlášky.
32 Komisia argumentáciu žalobcu spochybňuje.
33 Na úvod treba konštatovať, že žalobca v podstate tvrdí, že dôvody rozhodnutia o zamietnutí prihlášky mu neboli oznámené z dôvodu nesprávneho oznámenia uvedeného rozhodnutia. Jeho cieľom je teda preukázať, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia.
34 Podľa ustálenej judikatúry totiž povinnosť odôvodnenia, ktorá je zakotvená v článku 25 druhom odseku služobného poriadku a ktorá predstavuje len prebratie všeobecnej povinnosti stanovenej v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, má na jednej strane za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočný údaj na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu a možnosť podať žalobu na Všeobecný súd a na druhej strane umožniť Všeobecnému súdu preskúmať zákonnosť aktu (pozri rozsudok zo 16. októbra 2019, ZV/Komisia, T‑684/18, neuverejnený, EU:T:2019:748, bod 72 a citovanú judikatúru).
35 Dostatočnosť odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od konkrétnych okolností prejednávanej veci, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môže mať na získaní vysvetlení osoba, ktorej je akt určený (rozsudok z 9. júla 2019, VY/Komisia, T‑253/18, neuverejnený, EU:T:2019:488, bod 49). Konkrétne, rozhodnutie je dostatočne odôvodnené vtedy, ak je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožnia porozumieť rozsahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo (rozsudok z 29. septembra 2005, Napoli Buzzanca/Komisia, T‑218/02, EU:T:2005:343, bod 64).
36 Treba pripomenúť, že OOUPZ nie je povinný odôvodniť rozhodnutia o neprijatí prihlášky. Naopak je povinný odôvodniť zamietnutie sťažnosti predloženej uchádzačom v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia sa má zhodovať s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri rozsudok z 9. júla 2019, VY/Komisia, T‑253/18, neuverejnený, EU:T:2019:488, bod 47 a citovanú judikatúru).
37 Žalobca tvrdí, že prostredníctvom informačného systému SysPer 2 mu nikdy nebolo doručené oznámenie oddelenia 5 „Rozpočtové centrum“ pri GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť, v ktorom by mu bolo oznámené, že nie je spôsobilý uchádzať sa o sporné pracovné miesto. Okrem toho aj za predpokladu, že by mu bolo takéto oznámenie doručené, jeho obsah by bol nedostatočný na to, aby ho správne informoval.
38 V tejto súvislosti treba poznamenať, že zo spisu vyplýva, že Komisia priznala, že urobila chybu pri zadávaní mena adresáta rozhodnutia o zamietnutí prihlášky do informačného systému SysPer 2. Hoci uvedené oznámenie bolo odoslané 4. augusta 2020, žalobcovi k tomuto dátumu nebolo doručené, keďže mu bolo oznámené až 4. marca 2021.
39 Za týchto podmienok je potrebné rozhodnúť o otázke, či v prípade oneskoreného oznámenia rozhodnutia o zamietnutí prihlášky mal žalobca napriek tomu možnosť pochopiť dôvody, pre ktoré Komisia považovala jeho prihlášku na sporné pracovné miesto za neprípustnú.
40 Po prvé treba poznamenať, že vedúci oddelenia žalobcu ho 29. júla 2020 ústne informoval, že GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť alebo OOUPZ vzniesli námietky voči jeho vymenovaniu na sporné pracovné miesto z dôvodu jeho postavenia dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
41 Po druhé 10. septembra 2020 dostal žalobca po tom, čo požiadal o informácie o stave svojej prihlášky, stručné oznámenie GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť vo veci jeho prihlášky na sporné pracovné miesto (ďalej len „e‑mail z 10. septembra 2020“). Toto GR najmä informovalo žalobcu, že „dočasný zamestnanec Komisie nemôže počas svojej kariéry uzavrieť druhú zmluvu v postavení dočasného zamestnanca Komisie“.
42 Po tretie žalobca, ako to uznáva v žalobe, sa 15. septembra 2020 dozvedel, že jeho prihláška bola zamietnutá, keď zistil, že na sporné pracovné miesto nastúpila iná osoba.
43 Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v čase, keď sa žalobca dozvedel o existencii rozhodnutia o zamietnutí prihlášky, t. j. najneskôr 15. septembra 2020, mu v zmysle judikatúry citovanej v bode 35 vyššie bol známy kontext, v ktorom bolo uvedené rozhodnutie prijaté.
44 V tejto súvislosti najmä e‑mail z 10. septembra 2020 obsahuje odôvodnenie, ktoré je napriek tomu presné a podrobné a vysvetľuje dôvod, ktorý bráni tomu, aby bol žalobca spôsobilý uchádzať sa o sporné pracovné miesto, a to, že nemôže v rámci Komisie uzavrieť druhú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
45 Okolnosť, že žalobca bol schopný v sťažnosti R/440/20 spochybniť výklad článku 8 druhého odseku PZOZ, ktorý poskytla Komisia, preukazuje, že pochopil, že dôvod zamietnutia jeho prihlášky súvisel s jeho postavením dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
46 Napokon vzhľadom na to, že rozhodnutie o zamietnutí prihlášky nemuselo byť v súlade s judikatúrou citovanou v bode 36 vyššie nevyhnutne odôvodnené, na zamietnutie argumentácie žalobcu založenej na nedostatku odôvodnenia stačí konštatovať, že 18. januára 2021 Komisia prijala výslovné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti R/440/20 a že v tomto rozhodnutí OOUPZ poskytol žalobcovi dostatočné údaje na to, aby mohol posúdiť platnosť rozhodnutia o zamietnutí prihlášky a aby mal možnosť namietať jeho zákonnosť. Rovnako odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti R/440/20 umožňuje Všeobecnému súdu preskúmať zákonnosť rozhodnutia o zamietnutí prihlášky.
47 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že autor e‑mailu z 10. septembra 2020 nemal právomoc prijať rozhodnutie o zamietnutí prihlášky, treba uviesť, že tento e‑mail nie je rozhodnutím o zamietnutí prihlášky, ale potvrdzuje a vysvetľuje dôvody rozhodnutia o zamietnutí prihlášky. Treba tiež zohľadniť súvislosti, ktoré boli žalobcovi známe a ktoré mu umožnili, ako bolo uvedené v bode 43 vyššie, porozumieť rozsahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo. Treba preto konštatovať, že toto tvrdenie nie je relevantné na účely preskúmania dostatočnosti odôvodnenia.
48 Prvý žalobný dôvod preto treba zamietnuť.
– O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade článku 8 druhého odseku a článku 10 ods. 3 PZOZ
49 Žalobca tvrdí, že Komisia porušila článok 8 druhý odsek PZOZ tým, že konštatovala, že ako dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ nemôže uzavrieť druhú zmluvu dočasného zamestnanca prijatého v rámci Komisie na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
50 V tejto súvislosti žalobca v podstate tvrdí, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, zo žiadneho ustanovenia PZOZ nevyplýva, že dočasný zamestnanec Komisie prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ nemôže počas svojej kariéry uzavrieť druhú zmluvu v rovnakom postavení. Z článku 8 druhého odseku PZOZ predovšetkým nevyplýva, že by dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ mohol na tomto základe uzavrieť len jednu zmluvu dočasného zamestnanca.
51 Žalobca dodáva, že aj za predpokladu, že by článok 8 druhý odsek PZOZ určitým spôsobom obmedzoval počet zmlúv počas pôvodného prijatia, tento článok sa neuplatní, keďže podľa článku 10 ods. 3 PZOZ by mohol byť stále vymenovaný na nové pracovné miesto, vrátane vyššej platovej triedy, prostredníctvom dodatku k jeho zmluve, a teda bez toho, aby bolo potrebné uzavrieť novú zmluvu.
52 Komisia tvrdenia žalobcu spochybňuje.
53 Komisia tvrdí, že sporné pracovné miesto bolo stálym pracovným miestom, ktoré, pokiaľ ide o dočasných zamestnancov, mohlo byť obsadené len dočasným zamestnancom prijatým na základe článku 2 písm. b) PZOZ, s vylúčením ostatných kategórií dočasných zamestnancov. Keďže však žalobca už bol dočasným zamestnancom prijatým na základe článku 2 písm. b) PZOZ, nemohol v súlade s článkom 8 druhým odsekom PZOZ uzavrieť inú zmluvu dočasného zamestnanca prijatého v rámci Komisie na tom istom základe. Okrem toho prijatie žalobcu na uvedené pracovné miesto by bolo možné len vtedy, ak by si nevyžadovalo uzavretie novej zmluvy.
54 Na úvod treba poznamenať, že v čase, keď žalobca podal svoju prihlášku na sporné pracovné miesto, pracoval na základe zmluvy ako dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ v platovej triede AST 3 na počiatočné obdobie troch rokov predtým, ako bola táto zmluva predĺžená o obdobie dvoch rokov, ktoré malo skončiť v máji 2023. Žalobca teda v priebehu pôvodnej zmluvy podal svoju prihlášku na sporné pracovné miesto, ktoré bolo voľným stálym pracovným miestom administrátora v rámci služby, v rámci ktorej pracoval v čase podania svojej prihlášky.
55 V rozhodnutí o zamietnutí prihlášky sa OOUPZ domnieval, že prihláška žalobcu na sporné pracovné miesto bola neprípustná z dôvodu, že jeho prijatie na uvedené pracovné miesto si vyžadovalo uzavretie novej zmluvy dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ, čo by bolo podľa Komisie v rozpore s článkom 8 druhým odsekom PZOZ. Komisia teda zakladá svoje rozhodnutie výlučne na výklade článku 8 druhého odseku PZOZ.
56 Tento výklad spochybňuje žalobca, ktorý tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnievala, že článok 8 druhý odsek PZOZ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ, ktorého pôvodná zmluva, rovnako ako zmluva žalobcu, bola stále platná, mohol uzavrieť inú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
57 Treba pripomenúť, že zo znenia článku 1a ods. 1 služobného poriadku v spojení s článkami 2 až 5 PZOZ vyplýva, že stále pracovné miesta inštitúcií majú byť v zásade obsadzované úradníkmi, a preto môžu byť takéto pracovné miesta obsadené inými zamestnancami len výnimočne (pozri rozsudok z 13. júla 2022, TL/Komisia, T‑438/21, neuverejnený, EU:T:2022:455, bod 33 a citovanú judikatúru).
58 Hoci článok 2 písm. b) PZOZ výslovne stanovuje, že dočasní zamestnanci môžu byť prijatí na stále pracovné miesto, tento článok spresňuje, že takéto prijatie môže byť len dočasné. Okrem toho podľa článku 8 druhého odseku PZOZ v znení uplatniteľnom na tento spor, dočasní zamestnanci, na ktorých sa uplatňuje článok 2 písm. b) alebo d), nesmú byť prijatí na viac ako štyri roky, ale dĺžka ich pracovného pomeru môže byť obmedzená na ľubovoľne kratší čas a ich zmluvy môžu byť obnovené najviac jedenkrát na obdobie najviac dvoch rokov, ak možnosť obnovenia bola ustanovená v pôvodnej zmluve a v rámci limitov stanovených v tejto zmluve. Po uplynutí tohto obdobia prestanú byť zamestnávaní ako dočasní zamestnanci podľa týchto ustanovení. Po skončení platnosti svojich zmlúv títo zamestnanci môžu byť zaradení na existujúce stále pracovné miesta v inštitúciách, iba ak sú vymenovaní za úradníkov podľa služobného poriadku.
59 Podľa ustálenej judikatúry treba na účely výkladu ustanovenia práva Európskej únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. Aj z genézy ustanovenia práva Únie môžu vyplývať skutočnosti relevantné na jeho výklad (pozri rozsudok zo 7. septembra 2022, LR/EIB, T‑529/20, EU:T:2022:523, bod 19 a citovanú judikatúru).
60 V prvom rade, pokiaľ ide o doslovný výklad článku 8 druhého odseku PZOZ, ktorý je uvedený v bode 58 vyššie, treba hneď na úvod poznamenať, že tento článok nestanovuje žiadne výslovné obmedzenie počtu zmlúv dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ, ktoré môže dočasný zamestnanec uzavrieť počas celkovej kumulovanej doby služby dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ, ktorú stanovuje na šesť rokov. Okrem toho anglické znenie článku 8 druhého odseku PZOZ odkazuje na viaceré pracovné zmluvy a nie na jedinú zmluvu, pokiaľ ide o dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ. Toto znenie tak výslovne používa množné číslo, pokiaľ ide o výrazy „their contrats may be renewed“ a „on the expiry of their contracts“.
61 Podľa Komisie však z doslovného výkladu článku 8 druhého odseku PZOZ a najmä z použitia výrazov „po uplynutí tohto obdobia“ a „po skončení platnosti svojich zmlúv“ vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle zabrániť tomu, aby dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ mohol, pokiaľ skončila jeho zmluva dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ, uzavrieť novú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ. To jednoznačne znamená, že dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ nemôže do konca svojej kariéry uzavrieť inú zmluvu dočasného zamestnanca na rovnakom základe. Z tohto hľadiska ak sa dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ, ktorý neuspel vo výberovom konaní umožňujúcom vymenovanie za úradníka za podmienok stanovených služobným poriadkom, uchádza o stále pracovné miesto, je nevyhnutne nespôsobilý, pokiaľ sa nepreukáže, že jeho preradenie nevyžaduje uzavretie novej zmluvy dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
62 Podľa názoru žalobcu treba skončenie platnosti zmluvy odlišovať od predčasného skončenia alebo vypovedania zmluvy. V tejto súvislosti sa domnieva, že pojem „skončenie platnosti“ zmluvy nemožno vykladať v tom zmysle, že zahŕňa predčasné skončenie alebo vypovedanie zmluvy, a to bez ohľadu na použitú metódu výkladu. Tento výklad potvrdzuje znenie článku 47 písm. b) PZOZ.
63 Po prvé, pokiaľ ide o výraz „tohto obdobia“ uvedený v článku 8 druhom odseku PZOZ, treba poznamenať, že označuje trvanie pôvodnej zmluvy, ako je uvedené v druhej vete článku 8 druhého odseku PZOZ, ktoré nemôže presiahnuť štyri roky, prípadne predĺžené o dobu obnovenia zmluvy, najviac o dva roky.
64 Treba preto vychádzať z toho, že časť vety „po uplynutí tohto obdobia“ označuje koniec pracovného pomeru dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ buď ako uplynutie platnosti pôvodnej zmluvy v prípade neobnovenia, alebo v prípade obnovenia ako uplynutie doby, na ktorú bola zmluva obnovená.
65 V čase prijatia rozhodnutia o zamietnutí prihlášky však zmluva dočasného zamestnanca žalobcu na základe článku 2 písm. b) PZOZ, ktorá ešte nebola obnovená, stále trvala a v zmysle uvedeného ustanovenia sa žalobca nenachádzal „po uplynutí tohto obdobia“.
66 Po druhé, pokiaľ ide o výraz „po skončení platnosti svojich zmlúv“ uvedený v článku 8 druhom odseku PZOZ, keďže v služobnom poriadku chýba definícia pojmu „skončenie platnosti“, treba tento pojem vykladať v súlade s jeho obvyklým významom v bežnom jazyku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2022, LR/EIB, T‑529/20, EU:T:2022:523, bod 23 a citovanú judikatúru).
67 Treba však poznamenať, že vo svojom bežnom zmysle výraz „skončenie platnosti“ znamená „uplynutie lehoty“, teda v tomto prípade uplynutie lehoty, na ktorú bola uzavretá zmluva dočasného zamestnanca.
68 V druhom rade kontextuálny výklad článku 8 druhého odseku štvrtej vety PZOZ podporuje doslovný výklad tohto článku.
69 V tejto súvislosti treba totiž uviesť, že článok 47 písm. b) bod ii) PZOZ stanovuje, že „ak inštitúcia vypovie zmluvu, zamestnanec má nárok na kompenzáciu vo výške jednej tretiny jeho základného platu za obdobie medzi dňom skončenia plnenia jeho povinností a dňom skončenia platnosti jeho zmluvy“. Rozlišuje tak medzi výpoveďou a skončením platnosti zmluvy dočasného zamestnanca.
70 Keďže treba v rámci toho istého aktu vykladať rovnaké výrazy jednotne (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 18. septembra 2019, Peters, C‑700/17, EU:C:2019:753, bod 18), nie je dôvod spochybňovať skutočnosť, že normotvorca stanovil v ustanoveniach služobného poriadku rozdiel medzi výpoveďou a skončením platnosti zmluvy.
71 Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, teda pojem „skončenie platnosti zmluvy“ uvedený v článku 8 druhom odseku štvrtej vete PZOZ nie je rovnocenný s pojmom „výpoveď zmluvy“.
72 Ak by teda, ako tvrdí Komisia, prijatie žalobcu na sporné pracovné miesto nevyhnutne viedlo k vypovedaniu jeho zmluvy dočasného zamestnanca uzavretej na základe článku 2 písm. b) PZOZ, článok 8 druhý odsek štvrtá veta PZOZ by sa na situáciu žalobcu neuplatnil.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené treba dospieť k záveru, že zo znenia článku 8 druhého odseku PZOZ nevyplýva, že by dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ nemohol uzavrieť novú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ počas trvania jeho pôvodnej zmluvy.
74 V treťom rade teleologický výklad článku 8 druhého odseku PZOZ potvrdzuje doslovný a kontextuálny výklad tohto ustanovenia.
75 V súlade s judikatúrou citovanou v bode 59 vyššie sa musí článok 8 druhý odsek PZOZ vykladať najmä s ohľadom na jeho ciele a ciele, z ktorých PZOZ vo všeobecnosti vychádza (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. februára 2014, EMA/Drakeford, F‑29/13, EU:F:2014:10, bod 45).
76 Po prvé treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 57 vyššie sa majú stále pracovné miesta v inštitúciách v zásade obsadzovať úradníkmi, a teda takéto miesta môžu byť obsadené zamestnancami, ako sú napríklad dočasní zamestnanci prijatí na základe článku 2 písm. b) PZOZ, len výnimočne.
77 Na základe tejto logiky článok 3 ods. 1 rozhodnutia Komisie C(2013) 9049 zo 16. decembra 2013 o politikách prijímania a využívania dočasných zamestnancov najmä stanovuje, že „keďže stále pracovné miesta sú určené na vymenovanie úradníkov, celkový počet všetkých dočasných zamestnancov podľa článku 2 písm. b) PZOZ nesmie presiahnuť 3 % celkového počtu schválených stálych pracovných miest v Komisii“ [neoficiálny preklad]. Okrem toho článok 3 ods. 2 uvedeného rozhodnutia stanovuje, že „využitie takého prijatia môže byť povolené až po neúspešnom uverejnení pracovného miesta v súlade s článkami 4 a 29 služobného poriadku“ [neoficiálny preklad].
78 Z toho vyplýva, že hlavným účelom článku 8 druhého odseku PZOZ je obmedziť využívanie dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ, ktorí dočasne zastávajú stále pracovné miesta, ktoré majú byť obsadené úradníkmi, a že cieľom maximálne šesťročnej celkovej doby trvania pracovnoprávneho vzťahu dočasného zamestnanca prijatého v tomto postavení na základe článku 2 písm. b) PZOZ má slúžiť tomuto účelu.
79 Po druhé v prípade neexistencie osobitného ustanovenia, ktoré by bránilo takémuto prístupu, treba pri výklade článku 8 druhého odseku PZOZ vychádzať z rámcovej dohody o práci na dobu určitú uzavretej 18. marca 1999 (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá je uvedená v prílohe smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368) (rozsudok z 5. februára 2014, Drakeford/EMA, F‑29/13, EU:F:2014:10, bod 44).
80 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že okolnosť, že smernica ako taká nezaväzuje inštitúcie alebo agentúry, nemôže vylúčiť, že ju musia nepriamo zohľadniť vo svojich vzťahoch so svojimi úradníkmi alebo zamestnancami (rozsudok z 13. apríla 2011, Scheefer/Parlament, F‑105/09, EU:F:2011:41, bod 54).
81 Okrem toho sa osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu dovolávať voči inštitúciám Únie v medziach stanovených judikatúrou na smernicu 1999/70 a rámcovú dohodu, ktorú má smernica vykonať, aby vykladali pravidlá služobného poriadku a PZOZ podľa možnosti v súlade s požiadavkami stanovenými v rámcovej dohode (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 57).
82 Z toho vyplýva, že normotvorca pri výkone legislatívnej právomoci na prijatie PZOZ, ktorú vyvodzuje z článku 336 ZFEÚ, ako aj OOUPZ, sú pri výkone širokej miery voľnej úvahy v rozsahu stanovenom ustanoveniami PZOZ povinní pri prijímaní alebo vykonávaní pravidiel, ktoré upravujú vzťahy medzi Úniou a ich zamestnancami, predchádzať zneužívaniu práva, ku ktorému môže dôjsť pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv na dobu určitú, v súlade s cieľmi spočívajúcimi v zlepšení životných a pracovných podmienok pracovníkov, ako aj primeranej sociálnej ochrany týchto pracovníkov, stanovené v článku 151 ZFEÚ (rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 61).
83 Rámcová dohoda pritom považuje výhodu stability zamestnania za hlavný prvok ochrany pracovníkov v Únii (rozsudok z 8. marca 2012, Huet, C‑251/11, EU:C:2012:133, body 35 a 44). Presnejšie doložka 5 ods. 1 tejto dohody má osobitne za cieľ upraviť opakované využívanie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, považované za možný zdroj zneužívania pracovníkov, tým, že stanoví určitý počet minimálnych ochranných opatrení určených na predchádzanie zneisteniu pracovníkov. Konkrétne doložka 5 ods. 1 písm. c) rámcovej dohody ukladá povinnosť stanoviť maximálny počet obnovení pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú (pozri rozsudok z 5. februára 2014, Drakeford/EMA, F‑29/13, EU:F:2014:10, bod 44 a citovanú judikatúru).
84 Treba pripomenúť, že o súlade článku 8 PZOZ s rámcovou dohodou už bolo rozhodnuté, a to tak, že nenarušuje ciele a minimálne požiadavky rámcovej dohody (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2012, AI/Súdny dvor, F‑85/10, EU:F:2012:97, bod 140).
85 Treba poznamenať, že článok 8 druhý odsek PZOZ stanovuje jednak maximálnu dobu zamestnania dočasného zamestnanca uvedeného v článku 2 písm. b) PZOZ a jednak obmedzenie, pokiaľ ide o počet obnovení, ktoré možno priznať tomu istému zamestnancovi, teda v tomto prípade len jedno obnovenie.
86 Na účely teleologického výkladu článku 8 druhého odseku PZOZ treba zohľadniť aj ciele sledované stanovením týchto dvoch obmedzení.
87 Pokiaľ ide o maximálnu dobu zamestnania, podľa judikatúry článok 8 druhý odsek PZOZ tým, že stanovuje maximálnu celkovú dobu pracovného pomeru dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ, obsahuje jedno z opatrení vymenovaných v doložke 5 rámcovej dohody, ktorého cieľom je zabrániť zneužívaniu opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú, v tomto prípade opatrenie stanovené v odseku 1 písm. b) uvedenej doložky (rozsudok z 11. júla 2012, AI/Súdny dvor, F‑85/10, EU:F:2012:97, bod 138).
88 V tejto súvislosti účastníci konania na pojednávaní potvrdili, že celková doba zamestnania žalobcu ako dočasného zamestnanca podľa článku 2 písm. b) PZOZ bez ohľadu na to, či bol alebo nebol prijatý na sporné pracovné miesto, nemôže presiahnuť maximálnu dobu šiestich rokov stanovenú v článku 8 druhom odseku PZOZ.
89 Pokiaľ ide o obmedzenie počtu možných obnovení, ako to uznala Komisia na pojednávaní, článok 8 druhý odsek PZOZ tým, že obmedzuje počet obnovení zmluvy dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ, obsahuje tiež jedno z opatrení vymenovaných v doložke 5 rámcovej dohody, ktorého cieľom je zabrániť zneužívaniu opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú, v tomto prípade opatrenie stanovené v odseku 1 písm. c) uvedenej doložky, takže možnosť jednorazového predĺženia zmluvy dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ má zabezpečiť, aby inštitúcia, ktorá ho prijíma, rešpektovala ochranu dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ pred zneužitím, ktoré by mohlo vyplývať z využívania mnohých opakovane uzatváraných krátkodobých pracovných zmlúv na dobu určitú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 66).
90 Treba však konštatovať, že možnosť dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ uzavrieť novú zmluvu dočasného zamestnanca na rovnakom základe na dobu nepresahujúcu maximálnu dobu šiestich rokov stanovenú v článku 8 druhom odseku PZOZ sama osebe neporušuje cieľ tohto ustanovenia časovo obmedziť obsadenie stálych pracovných miest dočasnými zamestnancami.
91 Okrem toho nič nenasvedčuje tomu, že by uzavretie novej zmluvy viedlo k riziku zneužitia práva v neprospech žalobcu, ktoré by mohlo vyplývať z opakovaného uzatvárania pracovných zmlúv na dobu určitú.
92 Článok 8 druhý odsek PZOZ teda nebráni možnosti dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ uzavrieť novú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ, pokiaľ je dodržané časové obmedzenie šiestich rokov stanovené v uvedenom ustanovení.
93 Tento výklad článku 8 druhého odseku PZOZ je tiež v súlade s praxou ostatných inštitúcií a agentúr Únie. V odpovedi na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania totiž Komisia predložila výsledky konzultácie, ktorú viedla v júni 2022 s inými inštitúciami a agentúrami Únie, týkajúcej sa možnosti, aby dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ uzavrel novú zmluvu v tomto postavení v rámci maximálnej doby stanovenej v článku 8 druhom odseku PZOZ. Z výsledkov vyplýva, že väčšina dožiadaných inštitúcií a agentúr predpokladá alebo stanovuje takúto možnosť.
94 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí prihlášky, ktorým sa prihláška žalobcu považuje za neprípustnú, vychádza z nesprávneho výkladu článku 8 druhého odseku PZOZ.
95 Tomuto žalobnému dôvodu treba preto vyhovieť a zrušiť rozhodnutie o zamietnutí prihlášky bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia v rámci tohto žalobného dôvodu, ako aj ostatné žalobné dôvody uvedené na podporu návrhov na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky.
O návrhoch na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020
O prípustnosti
96 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti týchto návrhov podľa článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku z dôvodu, že odpoveď z 28. októbra 2020 nepredstavuje akt spôsobujúci žalobcovi ujmu.
97 Po prvé Komisia tvrdí, že odpoveď z 28. októbra 2020 je len obyčajnou odpoveďou na otázky položené žalobcom v žiadosti z 29. júna 2020 a jej cieľom je len poskytnúť výklad uvedených ustanovení služobného poriadku. Poskytnuté odpovede teda nemenia právne postavenie žalobcu.
98 Po druhé Komisia tvrdí, že tým, že nezorganizovala postup povyšovania dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ, neopomenula konať a že v prípade, že žalobca chcel napadnúť nepovýšenie, mal napadnúť rozhodnutie o povýšení, ktoré neobsahovalo jeho meno.
99 Žalobca tvrdí, že jeho žaloba je prípustná.
100 Treba uviesť, že v odpovedi z 28. októbra 2020 sa OOUPZ na žiadosť žalobcu vyjadril k uplatneniu zákonných ustanovení vo vzťahu k žalobcovi a k štyrom otázkam týkajúcim sa najmä uplatnenia článku 45 ods. 1 služobného poriadku, článkov 10 a 15 PZOZ a doložky 4 ods. 1 rámcovej dohody na jeho individuálnu situáciu.
101 V tejto súvislosti OOUPZ po prvé uvádza, že články 10 a 15 PZOZ nepriznávajú zamestnancom „priame právo“ na povýšenie, ani nezakladajú administratíve akúkoľvek povinnosť dočasných zamestnancov preradiť. Po druhé OOUPZ spresňuje, že uzavretie druhej zmluvy na základe článku 2 písm. b) PZOZ nie je v prípade žalobcu možné, a že v zásade okrem výnimočných okolností nie je možné preradenie žalobcu na iné stále pracovné miesto, ako je to, ktoré zastával. Po tretie uvádza, že článok 45 ods. 1 služobného poriadku sa neuplatňuje priamo na jeho situáciu, a po štvrté, že rámcová dohoda sa v prípade žalobcu neuplatňuje, keďže jeho skutková situácia ako dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ sa odlišuje od situácie dočasných zamestnancov prijatých na základe iných zákonných ustanovení.
102 Odpoveď z 28. októbra 2020 sa tak v podstate týka dvoch otázok, ktoré sa týkajú po prvé možnosti „povýšiť“ alebo „preradiť“ dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ a po druhé možnosti dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ uzavrieť novú zmluvu, hoci jeho zmluva ešte trvá.
103 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že akt spôsobujúci ujmu je akt, ktorý vyvoláva záväzné právne účinky, ktoré môžu priamo a bezprostredne zasahovať záujmy žalobcu tým, že podstatne menia jeho právne postavenie, pričom takýto akt musí byť vydaný príslušným orgánom a musí obsahovať konečné stanovisko administratívy (pozri uznesenie z 10. septembra 2021, Kühne/Parlament, T‑691/20, neuverejnené, EU:T:2021:600, bod 26 a citovanú judikatúru).
104 Pokiaľ ide o návrhy na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020 týkajúcej sa dôvodov, v ktorých sa uvádza, že žalobca podľa článku 8 druhého odseku PZOZ nemôže mať inú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ, treba uviesť, že odôvodnenie OOUPZ v tejto súvislosti iba opakuje svoje stanovisko formulované v rozhodnutí o zamietnutí prihlášky. Z toho vyplýva, že táto časť odpovede z 28. októbra 2020, ktorej už predchádzalo prijatie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky, v zmysle judikatúry citovanej v bode 103 vyššie nemení podstatným spôsobom právne postavenie žalobcu.
105 Návrhy na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020 týkajúcej sa dôvodov, v ktorých sa uvádza, že podľa článku 8 druhého odseku PZOZ žalobca nemôže mať inú zmluvu dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ, treba teda zamietnuť ako neprípustné.
106 Pokiaľ ide o zvyšné návrhy na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020, treba pripomenúť, že súd Únie je oprávnený, aby podľa okolností každej prejednávanej veci posúdil, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby z vecného hľadiska bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52).
107 Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, ako aj zásadu riadneho výkonu spravodlivosti treba preskúmať návrhy na zrušenie uvedené v odpovedi z 28. októbra 2020, pokiaľ ide o časť týkajúcu sa možnosti povýšenia alebo preradenia dočasného zamestnanca v rámci Komisie na základe článku 2 písm. b) PZOZ bez predchádzajúceho rozhodnutia o prípustnosti týchto návrhov, keďže sú v každom prípade a z dôvodov uvedených nižšie nedôvodné.
O veci samej
108 Na podporu svojich návrhov na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020 žalobca v podstate uvádza dva žalobné dôvody založené po prvé na nesprávnom výklade a porušení článku 8 druhého odseku a článku 10 ods. 3 PZOZ a po druhé na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
– O prvom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom výklade a porušení článku 8 druhého odseku a článku 10 ods. 3 PZOZ
109 Žalobca sa domnieva, že odpoveď administratívy, ktorú treba podľa jeho názoru vykladať ako zamietnutie povýšenia, preradenia alebo vymenovania na iné pracovné miesto, je zjavne nesprávna a predstavuje porušenie článku 45 služobného poriadku a článku 8 druhého odseku a článku 10 ods. 3 PZOZ.
110 Komisia argumentáciu žalobcu spochybňuje.
111 Po prvé, pokiaľ ide o možnosť žalobcu byť povýšený v zmysle článku 45 služobného poriadku, treba uviesť, ako správne zdôrazňuje Komisia, že PZOZ neodkazuje na povýšenie. Podľa článku 45 služobného poriadku sa povýšenie „vykonáva výhradne výberom spomedzi úradníkov, ktorí odpracovali aspoň dva roky vo svojej platovej triede“.
112 PZOZ teda nestanovuje možnosť povýšenia dočasných zamestnancov, ale podľa článkov 15 a 16 skôr možnosť, aby boli zaradení do platovej triedy zodpovedajúcej funkciám, ktoré majú vykonávať počas doby platnosti svojej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2016, Todorova Androva/Rada a i., T‑366/15 P, neuverejnený, EU:T:2016:729, bod 48).
113 Treba teda dospieť k záveru, že Komisia v odpovedi z 28. októbra 2020 oprávnene konštatovala, že postup povyšovania uvedený v článku 45 služobného poriadku sa týka len úradníkov.
114 Po druhé, pokiaľ ide o možnosť preradenia v zmysle článku 10 ods. 3 PZOZ, treba uviesť, že Komisia v odpovedi z 28. októbra 2020 na rozdiel od tvrdení žalobcu neuvádza, že článok 8 druhý odsek PZOZ zakazuje preradenie dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ. Iba tvrdí, že vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má v tomto ohľade, má možnosť nezorganizovať postup preraďovania dočasných zamestnancov, ktorí majú zmluvy na dobu určitú, vrátane dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
115 Okrem toho treba zdôrazniť, že článok 10 ods. 3 PZOZ, ktorý sa týka možnosti preradenia, nijako nepriznáva každému dočasnému zamestnancovi právo byť preradený na jeho žiadosť.
116 Treba pripomenúť, že hoci podľa zásady jednoty verejnej služby podliehajú všetci úradníci Únie jednotnému služobnému poriadku, táto zásada neznamená, že inštitúcie musia rovnakým spôsobom uplatňovať voľnú úvahu, ktorú im služobný poriadok priznáva, pričom sa na ne, naopak, pri riadení svojich zamestnancov vzťahuje „zásada autonómie“ (rozsudok z 9. júna 2021, KZ/Komisia, T‑453/20, neuverejnený, EU:T:2021:339, bod 52). Analogicky to platí aj pre dočasných zamestnancov, na ktorých sa vzťahujú PZOZ.
117 V dôsledku toho sa treba domnievať, že vzhľadom na to, že PZOZ nestanovujú povinnosť administratívy vykonať postup preraďovania dočasných zamestnancov, Komisia neporušila článok 8 druhý odsek a článok 10 ods. 3 PZOZ tým, že v rámci jej administratívnej autonómie nezorganizovala postup preraďovania dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
118 Toto konštatovanie nemožno spochybniť tvrdením žalobcu, podľa ktorého v bodoch 60 až 63 rozsudku z 28. apríla 2021, Correia/EHSV (T‑843/19, EU:T:2021:221), Všeobecný súd v podstate spresňuje, že neexistencia písomných pravidiel a praxe ad hoc rozhodovania bez uverejnenia predstavuje nedostatok transparentnosti, ktorý porušuje zásadu právnej istoty.
119 Judikatúra citovaná v bode 118 vyššie sa totiž týka prípadu, keď inštitúcia stanoví možnosť preradenia svojich dočasných zamestnancov, ale nestanovuje explicitné kritériá takého postupu. V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad. Okrem toho toto tvrdenie nemôže spochybniť autonómiu Komisie, pokiaľ ide o rozhodnutie nestanoviť možnosť preradenia dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
120 Okrem toho žalobca s odvolaním sa na snímku obrazovky informačného systému SysPer 2 tvrdí, že Komisia pravdepodobne až do roku 2017 uskutočňovala samostatné povyšovanie úradníkov, zmluvných zamestnancov a dočasných zamestnancov.
121 V tejto súvislosti treba uviesť, že samotnú existenciu praxe takéhoto samostatného povyšovania dočasných zamestnancov Komisia popiera a vysvetľuje, že údaje predložené žalobcom vyplývajú z technickej chyby v informačnom systéme SysPer 2, ktorá bola odstránená. Aj za predpokladu, že by takáto prax existovala, však Komisia mohla v súlade so zásadou administratívnej autonómie uvedenou v bode 116 vyššie túto prax platne zmeniť.
122 V dôsledku toho treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.
– O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie
123 V rámci druhého odvolacieho dôvodu žalobca v podstate tvrdí, že Komisia tým, že prijala odpoveď z 28. októbra 2020, porušila vo viacerých ohľadoch zásadu zákazu diskriminácie.
124 Tento žalobný dôvod sa delí na tri časti. Prvá časť je založená na nerovnakom zaobchádzaní a diskriminácii medzi účastníkmi programu Pilot Junior Professionals (ďalej len „program PJP“) a dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ v rámci Komisie, druhá časť je založená na nerovnakom zaobchádzaní medzi dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ a ostatnými dočasnými zamestnancami Komisie a tretia časť je založená na nerovnakom zaobchádzaní s dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ v rôznych inštitúciách, orgánoch, úradoch alebo agentúrach Únie.
125 Komisia spochybňuje túto argumentáciu.
126 Na úvod treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie zakotvenú v článku 20 Charty, ktorej osobitným vyjadrením je zásada zákazu diskriminácie uvedená v jej článku 21 ods. 1 Táto zásada vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok z 27. novembra 2018, Hebberecht/ESVČ, T‑315/17, EU:T:2018:842, body 58 a 59 a citovanú judikatúru).
127 Pokiaľ ide o požiadavku porovnateľnej povahy rozdielnych situácií, táto povaha sa posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktoré tieto situácie charakterizujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (pozri rozsudok z 19. decembra 2019, HK/Komisia, C‑460/18 P, EU:C:2019:1119, bod 67 a citovanú judikatúru).
128 V prvej časti žalobca tvrdí, že prax Komisie ho diskriminuje vo vzťahu k účastníkom programu PJP, ktorí sú rovnako ako on dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ. Vzhľadom na to, že účastníci programu PJP sú dočasnými zamestnancami, ktorí by mohli byť preradení na iné pracovné miesta v službe Komisie, ktoré sa značne odlišujú povahou pracovných úloh bez toho, aby bolo potrebné uzavrieť novú zmluvu, sa totiž s týmito uchádzačmi zaobchádza priaznivejšie ako s ostatnými dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ, v súvislosti s ktorými sa administratíva domnieva, že je potrebné uzavrieť novú zmluvu, a preto je zakázané ju uzavrieť.
129 Predovšetkým, ako vysvetlila Komisia v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti R/507/20, keby bol dočasný zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ, patriaci do funkčnej skupiny AST, vybraný na účasť v programe PJP, bola by mu ponúknutá zmluva dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. a) PZOZ, a nie zmluva dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
130 Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého je diskriminovaný z dôvodu, že pravidelné preradenia účastníkov programu PJP si nevyžadujú uzavretie nových zmlúv, stačí pripomenúť, že žalobca už bol preradený, ako bolo pripomenuté v bode 3 vyššie, prostredníctvom dodatku k jeho zmluve, a teda bez toho, aby bola uzavretá nová zmluva. Nie je teda dôvodné tvrdiť, že nemohol byť preradený bez toho, aby to nevyhnutne znamenalo uzavretie novej zmluvy.
131 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého je žalobca obeťou diskriminácie na základe veku, keďže uchádzačmi o program PJP sú výlučne mladí odborníci s odbornou praxou nepresahujúcou tri roky, toto tvrdenie treba zamietnuť vzhľadom na skutočnosť, že ako vyplýva z bodov 129 a 130 vyššie, nebolo preukázané žiadne rozdielne zaobchádzanie s účastníkmi programu PJP a ostatnými dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ, pokiaľ ide o preradenie bez toho, aby bolo potrebné uzavrieť novú zmluvu.
132 Žalobca preto nemôže tvrdiť, že s dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ prijatými v rámci programu PJP sa zaobchádza priaznivejšie ako s ním, keďže môžu byť preradení bez uzavretia nových zmlúv dočasného zamestnanca na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
133 V druhej časti žalobca tvrdí, že skutočnosť, že administratíva neorganizuje postupy povyšovania alebo nepovoľuje individuálne povýšenia dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ, vedie k nerovnakému zaobchádzaniu s ním ako dočasným zamestnancom prijatým na základe článku 2 písm. b) PZOZ a inými kategóriami dočasných zamestnancov, najmä dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. a) PZOZ a článku 2 písm. c) PZOZ.
134 Žalobca tvrdí, že dočasní zamestnanci prijatí na základe článku 2 písm. c) PZOZ ktorí boli prijatí, aby priamo pomáhali osobe, ktorá zastáva funkciu, zatiaľ čo dočasní zamestnanci prijatí na základe článku 2 písm. b) PZOZ nemajú takúto špecializovanú úlohu. Článok 2 PZOZ však nestanovuje žiadny významný rozdiel medzi povahou pracovných úloh a toto rozlišovanie je v oblasti rovnosti zaobchádzania málo relevantné.
135 V tejto súvislosti žalobca tvrdí, že Komisia sa snaží odôvodniť nerovnaké zaobchádzanie tým, že vysvetľuje, že dočasní zamestnanci so zmluvou na dobu neurčitú predstavujú veľmi obmedzený počet zamestnancov. Žalobca okrem toho tvrdí, že podstatné rozlišovanie medzi dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. a) PZOZ a dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ spočíva v zaradení pracovného miesta na rozpočtové účely. Tieto kritériá sú však na účely analýzy týkajúcej sa nerovnakého zaobchádzania irelevantné.
136 Ako bolo pripomenuté v bode 126 vyššie, zásada rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.
137 Pokiaľ ide o otázku porovnania situácií rôznych typov dočasných zamestnancov, treba po prvé pripomenúť, že pokiaľ ide o dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. a) PZOZ, ich pracovné miesta sú zahrnuté v zozname pracovných miest a zodpovedajú vymedzeným trvalým úlohám verejnej služby, ktoré však podľa voľby rozpočtového orgánu nezodpovedajú „stálemu pracovnému miestu“ (rozsudok z 27. novembra 2012, Sipos/ÚHVT, F‑59/11, EU:F:2012:164, bod 39).
138 Po druhé, pokiaľ ide o dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. c) PZOZ, títo uzavreli pracovnú zmluvu intuitu personae a jej podstatnou zložkou je vzájomná dôvera (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor, T‑406/04, EU:T:2006:322, body 47 a 101).
139 Po tretie, pokiaľ ide o dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ, hoci PZOZ výslovne stanovujú, že môžu byť prijatí na stále pracovné miesto, tiež spresňuje, že môže ísť iba o dočasné zamestnanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2011, Adjemian a i./Komisia, T‑325/09 P, EU:T:2011:506, bod 79).
140 V tejto súvislosti Komisia správne tvrdí, že normotvorca vytvoril rôzne kategórie dočasných zamestnancov s rozdielnymi pracovnými podmienkami, čo ich stavia do neporovnateľných situácií, takže nie je možné konštatovať rozdielne zaobchádzanie s dočasnými zamestnancami, ktoré by predstavovalo diskrimináciu v zmysle článku 21 ods. 1 Charty.
141 Žalobca však tvrdí, že táto prax je v rozpore s doložkou 4 ods. 1 rámcovej dohody, ktorá zakazuje znevýhodňovať pracovníkov na dobu určitú voči porovnateľným stálym pracovníkom len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.
142 Komisia však správne dospela k záveru, že dočasní zamestnanci prijatí na základe článku 2 písm. b) PZOZ nie sú v porovnateľnej situácii ako iné kategórie dočasných zamestnancov. Zásadný rozdiel medzi jednotlivými kategóriami dočasných zamestnancov spočíva v „druhu zamestnania“, ktoré každá z dotknutých kategórií vykonáva, a nie priamo v dĺžke trvania zmluvy. Cieľom týchto troch kategórií dočasných zamestnancov je totiž reagovať na rôzne potreby inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr. Dĺžka trvania zmlúv, ktoré môžu uzatvárať rôzne kategórie dočasných zamestnancov, teda priamo vyplýva z odlišných druhov pracovných miest, ktoré môžu vykonávať, a teda z ich odlišnej povahy.
143 V tretej časti žalobca tvrdí, že iné inštitúcie a orgány Únie výslovne uznali možnosť preradenia dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
144 Komisia spochybňuje prípustnosť tretej časti z dôvodu, že bola po prvýkrát uvedená až v žalobe.
145 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pravidlo zhody medzi sťažnosťou a žalobou vyžaduje, aby žalobný dôvod uvedený na súde Únie už bol uvedený v konaní pred podaním žaloby, aby OOUPZ mohol poznať výhrady, ktoré má dotknutá osoba proti napadnutému rozhodnutiu, inak je žalobný dôvod neprípustný (pozri rozsudok z 25. októbra 2013, Komisia/Moschonaki, T‑476/11 P, EU:T:2013:557, bod 71 a citovanú judikatúru).
146 V prejednávanej veci žalobca v žiadosti z 29. júna 2020 uviedol prax ostatných inštitúcií Únie na podporu svojej argumentácie založenej na jeho práve byť preradený. Okrem toho sa v sťažnosti odvoláva aj na nedodržanie ustálenej administratívnej praxe. Okrem toho treba konštatovať, že sťažnosť obsahuje tvrdenia týkajúce sa údajnej diskriminácie, najmä na základe veku jednotlivých dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ, a nerovnakom zaobchádzaní s dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ a inými kategóriami dočasných zamestnancov. Žalobca vo svojej žalobe uvádza okrem týchto tvrdení aj tretiu časť založenú na údajnej diskriminácii založenej na odlišnej praxi, ktorá údajne existuje v iných inštitúciách, a to v širšom kontexte žalobného dôvodu založeného na porušení zásady zákazu diskriminácie.
147 Za týchto podmienok treba konštatovať, že skutočnosť, že žalobca vo svojej žalobe po prvýkrát výslovne poukázal na rozdielne zaobchádzanie s dočasnými zamestnancami prijatými na základe článku 2 písm. b) PZOZ v rámci Komisie a v iných inštitúciách, orgánoch, úradoch a agentúrach, nemení ani dôvod, ani predmet sťažnosti.
148 Tvrdenia Komisie týkajúce sa prípustnosti tretej časti treba preto zamietnuť.
149 Žalobca tvrdí, že vzhľadom na skutočnosť, že Komisia nezorganizovala postupy povyšovania a nepriznala rovnaké právo na povýšenie dočasným zamestnancom prijatým na základe článku 2 písm. b) PZOZ, zaobchádza s týmito dočasnými zamestnancami menej priaznivo ako iné inštitúcie a orgány, ako je Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) alebo Agentúra Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (Eurojust). Okrem toho, hoci rôzne inštitúcie a agentúry Únie majú určitý stupeň administratívnej autonómie vo vzťahu k spôsobu organizácie postupov preraďovania, nemôžu poskytnúť odlišný výklad ustanovení PZOZ tak, aby priznávali dočasným zamestnancom menej práv.
150 V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobca sa nemôže platne odvolávať na vnútorné pravidlá uplatniteľné na zamestnancov iných inštitúcií. Treba totiž pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že inštitúcie disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb v závislosti od úloh, ktoré sú im zverené, ako aj pri prideľovaní ich zamestnancov (pozri rozsudok zo 14. októbra 2004, Pflugradt/ECB, C‑409/02 P, EU:C:2004:625, bod 42 a citovanú judikatúru).
151 Preto, ako je uvedené v bode 117 vyššie, Komisia mohla v rámci svojej administratívnej autonómie rozhodnúť, že nezorganizuje postup preraďovania dočasných zamestnancov prijatých na základe článku 2 písm. b) PZOZ. Takéto rozhodnutie nie je v žiadnom prípade v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie, najmä preto, že sa vzťahuje na rovnaké kategórie dočasných zamestnancov v rámci tej istej inštitúcie.
152 Z vyššie uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod, a v dôsledku toho aj návrhy na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020, treba v celom rozsahu zamietnuť.
O návrhoch na náhradu škody
153 Žalobca žiada náhradu škody z titulu majetkovej ujmy, ktorú údajne utrpel z dôvodu údajnej nezákonnosti rozhodnutia o zamietnutí prihlášky a odpovede z 28. októbra 2020. Návrhy žalobcu na náhradu škody sa v podstate delia na dve časti. V rámci prvej časti týkajúcej sa rozhodnutia o zamietnutí prihlášky žalobca tvrdí, že toto rozhodnutie mu spôsobilo majetkovú ujmu spočívajúcu v strate príležitosti na jednej strane byť prijatý na sporné pracovné miesto a na druhej strane stať sa úradníkom prijatým do trvalého služobného pomeru na základe účasti v interných výberových konaniach vyhradených pre dočasných zamestnancov patriacich do funkčnej skupiny AD. V rámci druhej časti týkajúcej sa odpovede z 28. októbra 2020 žalobca tvrdí, že táto odpoveď mu spôsobila majetkovú ujmu spočívajúcu v strate príležitosti byť od 16. mája 2020 preradený do platovej triedy AST 4.
154 Komisia argumentáciu žalobcu spochybňuje.
O majetkovej ujme súvisiacej s rozhodnutím o zamietnutí prihlášky
155 Žalobca tvrdí, že z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí prihlášky prišiel o príležitosť byť prijatý na sporné pracovné miesto. V tejto súvislosti tvrdí, že vzhľadom na to, že výberová komisia podala 24. júla 2020 žiadosť o jeho prijatie a jeho vymenovanie na sporné pracovné miesto, musí byť strata príležitosti byť prijatý z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí prihlášky ohodnotená na 100 %. Z tohto dôvodu žiada o náhradu škody vo výške 24 245 eur, ktorá zodpovedá rozdielu medzi jeho súčasným platom a platom, na ktorý by mal nárok, ak by bol prijatý na sporné pracovné miesto v platovej triede AD 5 od 1. septembra 2020 do skončenia platnosti jeho zmluvy.
156 Okrem toho žalobca prišiel o príležitosť stať sa úradníkom prijatým do trvalého služobného pomeru na základe účasti na interných výberových konaniach vyhradených pre dočasných zamestnancov patriacich do funkčnej skupiny AD. Žalobca totiž tvrdí, že ak by bol prijatý na sporné pracovné miesto, a bol by teda od 1. septembra 2020 preradený do platovej triedy AD 5, mohol by sa zúčastniť na uvedených interných výberových konaniach organizovaných v rokoch 2021 a 2022. V rámci výberového konania, ktoré sa konalo v čase podania tejto žaloby, žalobca tvrdí, že na 20 pracovných miest úradníkov v právnej oblasti približne 90 uchádzačov úspešne absolvovalo počítačové testovanie, čo umožňuje posúdiť, že by sa stal úradníkom s pravdepodobnosťou 44 %. Z dôvodu straty príležitosti stať sa úradníkom žalobca žiada o náhradu škody vo výške 600 000 eur, ktorá zodpovedá strate odmeny pozostávajúcej z výšky mzdy a príspevkov na závislé osoby, ktoré by mu boli vyplácané každý mesiac počas 20 rokov, na ktorú treba uplatniť koeficient pravdepodobnosti 0,44.
157 Na úvod treba pripomenúť, že vznik zodpovednosti Únie predpokladá splnenie súhrnu podmienok, pokiaľ ide o protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, skutočnú škodu a existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 52). Keďže tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, na zamietnutie žaloby o náhradu škody stačí, aby nebola splnená jedna z nich (rozsudok z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, EU:C:1999:402, bod 14).
158 Pokiaľ ide o oba druhy ujmy uvedené v bodoch 155 a 156 vyššie, treba uviesť, že vyplývajú z rozhodnutia o zamietnutí prihlášky.
159 Treba však konštatovať, že pokiaľ ide o návrhy na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prihlášky, keďže druhému žalobnému dôvodu týkajúcemu sa uvedeného rozhodnutia sa vyhovelo, prvá podmienka vzniku zodpovednosti Komisie, teda protiprávnosť vytýkaného konania, je splnená.
160 Je teda potrebné preskúmať ďalšie dve podmienky vzniku zodpovednosti Komisie, a to existenciu škody a príčinnú súvislosť.
161 Pokiaľ ide o existenciu majetkovej ujmy, z ustálenej judikatúry vyplýva, že táto ujma musí byť riadne preukázaná a určitá (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 54). Konkrétne, ak údajná ujma spočíva, ako v prejednávanej veci, v strate príležitosti, stratená príležitosť musí byť jednak skutočná a jednak táto strata musí byť konečná (pozri rozsudok z 24. októbra 2018, Fernández González/Komisia, T‑162/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2018:711, bod 110 a citovanú judikatúru).
162 Pokiaľ ide o stupeň istoty príčinnej súvislosti, je dosiahnutý vtedy, ak protiprávnosť, ktorej sa dopustila inštitúcia Únie, určitým spôsobom zbavila osobu nie nevyhnutne prijatia do zamestnania, o ktorom dotknutá osoba nikdy nemôže preukázať, že by k nemu došlo, ale reálnej príležitosti byť prijatá ako úradník alebo zamestnanec, čím bola dotknutej osobe spôsobená majetková škoda vo forme straty príjmu (pozri rozsudok z 24. októbra 2018, Fernández González/Komisia, T‑162/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2018:711, bod 111 a citovanú judikatúru).
163 Po prvé treba preskúmať podmienku týkajúcu sa skutočnej povahy údajnej straty príležitosti.
164 V zmysle judikatúry na účely posúdenia skutočnej povahy straty príležitosti treba vychádzať z dátumu prijatia rozhodnutia o zamietnutí prihlášky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 85 a citovanú judikatúru).
165 V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že v prípade neexistencie nezákonnosti rozhodnutia o zamietnutí prihlášky by žalobca mohol byť prijatý na sporné pracovné miesto.
166 V prvom rade, ako tvrdí žalobca, plnohodnotne vykonával svoju funkciu na pracovnom mieste, ktoré zastával v čase podania svojej prihlášky a ktoré bolo podobné spornému pracovnému miestu. Z hodnotiacich správ žalobcu za roky 2019 a 2020 totiž vyplýva, že svoje úlohy vykonával veľmi uspokojivo, keďže úroveň jeho výkonov sa považovala za výnimočnú, takže po uplynutí počiatočného obdobia troch rokov, na ktoré bol prijatý, bol opätovne vymenovaný do funkcie. Je totiž nesporné, že mať úspešnú odbornú prax predstavuje významný faktor, ktorý sa zohľadňuje pri rozhodovaní o výbere uchádzača, ktorý má byť prijatý do zamestnania (pozri rozsudok z 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, EU:F:2011:133, bod 91 a citovanú judikatúru).
167 Okrem toho treba uviesť, že vedúci oddelenia žalobcu vypracoval 24. júla 2020 oznámenie, v ktorom uviedol, že vzhľadom na to, že sporné pracovné miesto nemohlo byť obsadené vhodným interným alebo externým uchádzačom, vrátane úspešných uchádzačov verejného výberového konania organizovaného Európskym úradom pre výber pracovníkov (EPSO), a na základe zásluh žalobcu, žiada o prijatie žalobcu na sporné pracovné miesto.
168 Tieto úvahy predstavujú súbor dostatočne presných a hodnoverných dôkazov, ktoré preukazujú, že v roku 2020 mal žalobca v rámci výberového konania na sporné pracovné miesto skutočnú príležitosť byť prijatý na uvedené pracovné miesto bez ohľadu na širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o obnovenie pracovnej zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2022, TM/ECB, T‑440/21, neuverejnený, EU:T:2022:800, bod 113).
169 Po druhé, pokiaľ ide o konečnú povahu straty príležitosti, treba pripomenúť, že táto sa posudzuje v čase, keď súd Únie vydáva svoje rozhodnutie, pričom berie do úvahy všetky okolnosti prípadu vrátane skutočností, ktoré nastali po prijatí protiprávneho aktu, ktorým bola spôsobená škoda (pozri rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 90 a citovanú judikatúru).
170 Na účely posúdenia tejto konečnej povahy treba preskúmať, či ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku a vzhľadom na opatrenia na jeho vykonanie, ktoré má Komisia prijať, žalobca s konečnou platnosťou stratil príležitosť, aby bol prijatý na sporné pracovné miesto (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 91).
171 V prejednávanej veci treba pripomenúť, že 18. januára 2021 bola pôvodná zmluva žalobcu uzavretá 16. mája 2018 na obdobie troch rokov predĺžená o obdobie dvoch rokov, ktoré sa skončilo 15. mája 2023. Keďže však v súlade s článkom 8 druhým odsekom PZOZ zamestnanec prijatý na základe článku 2 písm. b) PZOZ môže zastávať stále pracovné miesto v inštitúcii po skončení platnosti svojej zmluvy len vtedy, ak je vymenovaný za úradníka v súlade s podmienkami stanovenými služobným poriadkom, treba konštatovať, že ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku už žalobca nemôže byť prijatý na predmetné pracovné miesta na základe článku 2 písm. b) PZOZ.
172 Treba tiež dodať, že v sporoch týkajúcich sa rozhodnutí o zamietnutí prihlášok, ako je spor v prejednávanej veci, Všeobecný súd rozhodol, že konečná povaha straty príležitosti byť prijatý vyplýva z ochrany práv tretích osôb, ktorých žiadosti boli prijaté na predmetné pracovné miesta (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 49, a z 24. októbra 2018, Fernández González/Komisia, T‑162/17 RENV, neuverejnený, EU:T:2018:711, bod 91), a nie z nemožnosti správneho orgánu právne napraviť spôsobenú nezákonnosť (rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 95).
173 Vzhľadom na uvedené skutočnosti je teda odôvodnené tvrdenie žalobcu, že s konečnou platnosťou stratil príležitosť byť prijatý na sporné miesto.
174 Na základe týchto skutočností je preto potrebné konštatovať, že nezákonnosť, ktorej sa dopustila Komisia, žalobcu s konečnou platnosťou pripravila o skutočnú príležitosť byť prijatý na sporné pracovné miesto.
175 Druhá a tretia podmienka vzniku zodpovednosti Komisie sú teda splnené.
176 Podľa judikatúry je na účely určenia výšky náhrady škody, ktorá má byť zaplatená z dôvodu straty príležitosti, potrebné po identifikovaní povahy príležitosti, o ktorú bol úradník alebo zamestnanec pripravený, preukázať dátum, od ktorého mohol túto príležitosť využívať, potom kvantifikovať túto príležitosť, a napokon spresniť, aké boli preňho finančné dôsledky tejto straty príležitosti (pozri rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 102 a citovanú judikatúru).
177 Pokiaľ ide o spôsob a rozsah náhrady za stratu príležitosti, ak je to možné, príležitosť, o ktorú bol úradník alebo zamestnanec pripravený, musí byť určená objektívne vo forme matematického koeficientu vyplývajúceho z presnej analýzy (pozri rozsudok zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:T:2022:808, bod 103 a citovanú judikatúru), pričom sa domnieva, že je veľmi ťažké, ak nie nemožné, definovať metódu umožňujúcu presne kvantifikovať príležitosť byť prijatý v rámci predmetnej inštitúcie, a v dôsledku toho určiť škodu vyplývajúcu zo straty tejto príležitosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, body 59 a 60).
178 Okrem toho už bolo rozhodnuté, že kritérium straty odmeny nemôže samo osebe určovať rozsah náhrady škody spôsobenej v nadväznosti na stratu príležitosti byť prijatý. V takom prípade utrpená škoda nemôže byť stotožňovaná so sumou odmeny, ktorá by bola získaná, ak by táto príležitosť bola využitá, pretože vzhľadom na právomoc posúdenia, ktorú má Komisia v uvedenej oblasti, dotknutá osoba nemôže uplatňovať žiadne právo byť prijatý. Preto škoda, ktorú má takáto dotknutá osoba právo získať, nemôže zodpovedať strate na odmene vyplývajúcej zo straty práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 65).
179 V tomto prípade žalobca predložil vyčíslenie sumy, ktorá sa má použiť ako základ pre výpočet výšky náhrady škody spojenej so stratou príležitosti. Toto vyčíslenie však nemožno prijať. Túto príležitosť totiž nie je možné vyčísliť a špecifikovať finančné dôsledky straty príležitosti z dôvodu, že správny výpočet majetkovej ujmy žalobcu by závisel od rôznych predpokladov, najmä vplyvu záujmu služby na pravdepodobnosť prijatia žalobcu a na celkovú dĺžku tohto zamestnania, keďže maximálna celková dĺžka trvania pracovného pomeru dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. b) PZOZ je šesť rokov a v prejednávanej veci pôvodná zmluva žalobcu uzatvorená na obdobie troch rokov trvala do 16. mája 2018.
180 V dôsledku toho treba vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci vyčísliť utrpenú ujmu ex aequo et bono (pozri v tomto zmysle zo 16. decembra 2020, VP/Cedefop, T‑187/18, neuverejnený, EU:T:2020:613, bod 200 a citovanú judikatúru).
181 V tomto kontexte sa spravodlivé posúdenie celkovej majetkovej ujmy, ktorú žalobca utrpel z dôvodu straty príležitosti byť prijatý na sporné pracovné miesto, vykoná tak, že sa Komisii uloží povinnosť zaplatiť ex æquo et bono paušálnu sumu vo výške 10 000 eur.
182 Pokiaľ ide o ujmu spočívajúcu v strate príležitosti stať sa úradníkom na základe účasti na interných výberových konaniach organizovaných Komisiou v rokoch 2021 a 2022 a vyhradených pre dočasných zamestnancov funkčnej skupiny AD, treba uviesť, že nebola splnená podmienka týkajúca sa preukázania existencie skutočnej a určitej ujmy, ako aj príčinnej súvislosti v súvislosti so stratou príležitosti uspieť v uvedených interných výberových konaniach organizovaných Komisiou v rokoch 2021 a 2022 a následne byť prijatý za úradníka Únie. Rozhodnutie o zamietnutí prihlášky totiž nebráni žalobcovi v tom, aby sa stal administrátorom v rámci Komisie. Rozhodnutie o zamietnutí prihlášky nebránilo žalobcovi uchádzať sa o iné pracovné miesta vo funkčnej skupine AD, ktoré boli v Komisii voľné po prijatí uvedeného rozhodnutia, rovnako ako mu to nebráni v tom, aby bol v budúcnosti prijatý na pracovné miesto na úrovni AD, napríklad na základe článku 2 písm. a) PZOZ.
183 Návrh na náhradu majetkovej ujmy vyplývajúcej z údajnej straty príležitosti stať sa úradníkom na základe účasti na interných výberových konaniach organizovaných Komisiou v rokoch 2021 a 2022 a vyhradených pre dočasných zamestnancov funkčnej skupiny AD treba preto zamietnuť.
O majetkovej ujme súvisiacej s odpoveďou z 28. októbra 2020
184 Žalobca tvrdí, že stratil príležitosť byť od 16. mája 2020 povýšený do platovej triedy AST 4. Keďže táto príležitosť byť povýšený musí vzhľadom na výnimočnú úroveň výkonu posúdená na 100 %, výška požadovanej náhrady je 13 152 eur.
185 Podľa ustálenej judikatúry návrhy na náhradu majetkovej alebo nemajetkovej ujmy musia byť zamietnuté, ak úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré samotné boli zamietnuté ako neprípustné alebo nedôvodné (pozri rozsudok z 12. januára 2022, MW/Parlament, T‑630/20, neuverejnený, EU:T:2022:3, bod 137 a citovanú judikatúru).
186 V prejednávanej veci existuje úzka súvislosť medzi ujmou založenou na strate príležitosti byť od 16. mája 2020 povýšený do platovej triedy AST 4 a návrhmi na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020.
187 Za týchto okolností, keďže preskúmanie žalobných dôvodov predložených na podporu návrhov na zrušenie odpovede z 28. októbra 2020 neodhalilo žiadnu protiprávnosť, ktorej sa dopustila Komisia, treba zamietnuť aj ujmu založenú na strate príležitosti byť od 16. mája 2020 povýšený do platovej triedy AST 4.
188 Z toho vyplýva, že návrh na náhradu majetkovej ujmy založenej na údajnej strate príležitosti byť od 16. mája 2020 povýšený do platovej triedy AST 4 treba zamietnuť.
O trovách
189 Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka. Podľa článku 135 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku však Všeobecný súd môže rozhodnúť, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. mu vôbec nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.
190 V prejednávanej veci Komisia nemala úspech v podstatnej časti návrhov žalobcu. Okrem toho Komisia vzniesla námietku neprípustnosti, pokiaľ ide o návrhy proti rozhodnutiu o zamietnutí prihlášky, ktoré následne vzala späť, čo malo vplyv na trovy konania. Za týchto podmienok bude preto spravodlivým posúdením okolností prejednávanej veci rozhodnutie, ktorým bude Komisii uložená povinnosť nahradiť všetky trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Európskej komisie zo 4. augusta 2020 o zamietnutí prihlášky SE na voľné pracovné miesto uverejnené pod číslom COM/2020/1474 sa zrušuje.
2. Európska komisia je povinná zaplatiť SE sumu vo výške 10 000 eur ako náhradu spôsobenej majetkovej ujmy.
3. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
4. Komisia je povinná nahradiť trovy konania.
da Silva Passos | Gervasoni | Półtorak |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. júla 2023.
Podpisy