ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)
z 12. júla 2023 (*)
„Obchodná politika – Ochrana pred účinkami uplatňovania právnych predpisov prijatých treťou krajinou mimo jej územia – Reštriktívne opatrenia prijaté Spojenými štátmi voči Iránu – Sekundárne sankcie brániace fyzickým alebo právnickým osobám z Únie v obchodných vzťahoch s podnikmi, na ktoré sa vzťahujú uvedené opatrenia – Zákaz vyhovieť takejto právnej úprave – Článok 5 druhý odsek nariadenia (EÚ) č. 2271/96 – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa právnickej osobe z Únie povoľuje vyhovieť uvedeným právnym predpisom – Povinnosť odôvodnenia – Retroaktívny účinok oprávnenia – Zohľadnenie záujmov podniku, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia tretej krajiny – Právo byť vypočutý“
Vo veci T‑8/21,
IFIC Holding AG, so sídlom v Düsseldorfe (Nemecko), v zastúpení: C. Franz a N. Bornemann, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: M. Kellerbauer, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
Clearstream Banking AG, so sídlom v Eschborne (Nemecko), v zastúpení: C. Schmitt a T. Bastian, advokáti,
vedľajší účastník konania,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),
na poradách v zložení: predseda M. van der Woude, sudcovia A. Marcoulli (spravodajkyňa), S. Frimodt Nielsen, J. Schwarcz a R. Norkus,
tajomník: S. Jund, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania, predovšetkým:
– vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 31. augusta 2021,
– návrh na úpravu žaloby podaný do kancelárie Všeobecného súdu 21. júna 2022 a pripomienky Komisie a vedľajšieho účastníka konania podané do kancelárie Všeobecného súdu 16. augusta 2022 a 1. septembra 2022,
po pojednávaní z 1. decembra 2022,
so zreteľom na návrh žalobkyne na vykonanie dôkazov podaný do kancelárie Všeobecného súdu 17. marca 2023, uznesenie o opätovnom začatí ústnej časti konania zo 4. apríla 2023 a pripomienky Komisie k uvedenému návrhu na vykonanie dôkazov podané do kancelárie Všeobecného súdu 18. apríla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa, ktorou je IFIC Holding AG, domáha zrušenia vykonávacieho rozhodnutia Komisie C(2020) 2813 final z 28. apríla 2020, ktorým sa vedľajšiemu účastníkovi konania, ktorým je Clearstream Banking AG, udeľuje oprávnenie podľa článku 5 druhého odseku nariadenia Rady (ES) č. 2271/96 z 22. novembra 1996 o ochrane pred účinkami uplatňovania právnych predpisov prijatých treťou krajinou mimo jej územia a pred účinkami opatrení na nich založených alebo z nich vyplývajúcich (Ú. v. ES L 309, 1996, s. 1; Mim. vyd. 10/001, s. 75), (ďalej len „prvé napadnuté rozhodnutie“), ako aj vykonávacieho rozhodnutia Komisie C(2021) 3021 final z 27. apríla 2021, ktorým sa vedľajšiemu účastníkovi konania udeľuje oprávnenie podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96 (ďalej len „druhé napadnuté rozhodnutie“), a vykonávacieho rozhodnutia Komisie C(2022) 2775 final, z 26. apríla 2022, ktorým sa vedľajšiemu účastníkovi konania udeľuje oprávnenie podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96 (ďalej len „tretie napadnuté rozhodnutie“).
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 8. mája 2018 prezident Spojených štátov amerických oznámil svoje rozhodnutie o odstúpení Spojených štátov amerických od dohody o iránskom jadrovom programe, podpísanej 14. júla 2015 vo Viedni, a o opätovnom zavedení sankcií voči Iránu, ku ktorých zrušeniu došlo na základe tejto dohody. Týmito sankciami sa okrem iného zakazuje osobám nepatriacim do jurisdikcie Spojených štátov amerických (sekundárne sankcie), akými sú aj fyzické alebo právnické osoby z Európskej únie, udržiavať obchodné vzťahy s osobami uvedenými na „zozname osobitne určených štátnych príslušníkov a osôb, ktorých aktíva sú blokované“ (Specially Designated Nationals and Blocked Persons List) (ďalej len „zoznam SDN“), ktorý vyhotovil Office of Foreign Assets Control (OFAC) [Úrad pre kontrolu zahraničných aktív (OFAC), Spojené štáty].
3 Žalobkyňa je spoločnosť, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd Düsseldorf, Nemecko) a má sídlo v Düsseldorfe. Jej akcie nepriamo vlastní Irán.
4 Žalobkyňa vlastní akcie v rôznych nemeckých podnikov, na základe ktorých má nárok na dividendy.
5 Od 5. novembra 2018 je žalobkyňa uvedená na zozname SDN.
6 Vedľajší účastník konania je nemecká spoločnosť. Je zodpovedný za vyrovnanie transakcií s cennými papiermi, úschovu cenných papierov a správu vnútroštátnych a zahraničných cenných papierov. Je jedinou bankou, ktorá je depozitárom cenných papierov, majúcou povolenie v Nemecku. Vedľajší účastník konania je okrem iného zodpovedný za vyplácanie dividend žalobkyni z akcií, ktoré táto vlastní v nemeckých podnikoch.
7 Od novembra 2018 vedľajší účastník konania zablokoval dividendy, ktoré mal vyplatiť žalobkyni, na osobitnom účte a odmietol ich žalobkyni vyplatiť.
8 Dňa 6. februára 2020 podala žalobkyňa proti vedľajšiemu účastníkovi konania žalobu na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) s cieľom získať informácie o stave svojich dividend a ich výplate. V rámci tohto konania sa žalobkyňa dozvedela, že na základe prvého napadnutého rozhodnutia vedľajší účastník konania blokuje dividendy, na ktoré má žalobkyňa nárok.
9 Vedľajší účastník konania predložil prvé napadnuté rozhodnutie na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) podaním z 5. novembra 2020, ktoré bolo žalobkyni doručené 9. novembra 2020, t. j. v deň, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je dňom, keď sa o tomto rozhodnutí dozvedela.
10 Tak ako vyplýva z prvého napadnutého rozhodnutia, vedľajší účastník konania predložil 8. novembra 2018 Európskej komisii žiadosť o oprávnenie v zmysle článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96.
11 Prvým napadnutým rozhodnutím Komisia vyhovela žiadosti vedľajšieho účastníka konania, keď ho oprávnila vyhovieť určitým zákonom Spojených štátov amerických, pokiaľ ide o cenné papiere alebo finančné prostriedky žalobkyne, na obdobie dvanástich mesiacov (ďalej len „sporné oprávnenie“). Druhým a tretím napadnutým rozhodnutím, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že sa o nich dozvedela 25. mája 2022 v konaní na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), t. j. v deň, keď jej tieto rozhodnutia boli doručené v rámci príloh k vyjadreniu vedľajšieho účastníka konania k žalobe, bola platnosť sporného oprávnenia predĺžená zakaždým na ďalšie obdobie dvanástich mesiacov.
Návrhy účastníkov konania
12 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutia,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania,
– uložil vedľajšiemu účastníkovi konania povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania.
13 Komisia a vedľajší účastník konania navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právne posúdenie
14 Žalobkyňa uvádza na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení práva byť vypočutý, druhý na porušení článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, tretí na porušení povinnosti odôvodnenia a štvrtý na nesprávnom posúdení.
Úvodné poznámky
15 Cieľom nariadenia č. 2271/96 je, tak ako vyplýva z jeho šiesteho odôvodnenia, chrániť stanovený právny poriadok, ako aj záujmy Únie a záujmy fyzických alebo právnických osôb vykonávajúcich práva podľa Zmluvy o FEÚ, najmä odstránením, zabránením, blokovaním alebo inak vyrovnaním účinkov zákonov, nariadení a iných právnych nástrojov uvedených v prílohe daného nariadenia (ďalej len „zákony uvedené v prílohe“) (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 35).
16 Článok 1 nariadenia č. 2271/96 v tejto súvislosti spresňuje, že normotvorca Únie má opatreniami stanovenými v uvedenom nariadení za cieľ zabezpečiť ochranu pred extrateritoriálnym uplatňovaním zákonov uvedených v prílohe a opatrení na nich založených alebo z nich vyplývajúcich, ako aj sa usiluje o zabránenie týmto účinkom, ak toto uplatňovanie ovplyvňuje záujmy osôb uvedených v článku 11 zapájajúcich sa do medzinárodného obchodu a/alebo pohybu kapitálu a príslušných obchodných činností medzi Úniou a tretími krajinami (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 36).
17 Ako vyplýva z prvého až piateho odôvodnenia nariadenia č. 2271/96, cieľom zákonov uvedených v prílohe tohto nariadenia je regulovať činnosti fyzických a právnických osôb podliehajúcich súdnej právomoci členských štátov, a teda sa tieto zákony majú uplatňovať extrateritoriálne. Tým zasahujú do stanoveného právneho poriadku a poškodzujú záujmy Únie, ako aj záujmy uvedených osôb, keď porušujú medzinárodné právo a narúšajú dosiahnutie cieľov Únie. Dosiahnutie týchto cieľov sa totiž zameriava na harmonický rozvoj svetového obchodu a postupné odstránenie prekážok v medzinárodnom obchode tým, že v čo najväčšej možnej miere podporuje voľný pohyb kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami, ako aj odstránenie akéhokoľvek obmedzovania priamych investícií – vrátane investícií do nehnuteľného majetku, usadenia sa, poskytovania finančných služieb alebo prístupu cenných papierov na kapitálové trhy (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 37).
18 Medzi zákonmi uvedenými v prílohe sa nachádza „Iran Freedom and Counter‑Proliferation Act of 2012“ (zákon z roku 2012 o slobode a boji proti proliferácii v Iráne), ktorý Spojené štáty – ako vyplýva z odôvodnenia 4 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/1100 zo 6. júna 2018, ktorým sa mení príloha k nariadeniu č. 2271/96 (Ú. v. EÚ L 199 I, 2018, s. 1) – znova začali uplatňovať v nadväznosti na svoje odstúpenie od dohody o iránskom jadrovom programe, ako to oznámili 8. mája 2018 (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 38).
19 Osobami uvedenými v článku 11 nariadenia č. 2271/96 sú okrem iného jednak fyzické osoby, ktoré majú bydlisko v Únii a sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, a jednak akékoľvek právnické osoby zriadené v Únii (pozri článok 11 body 1 a 2 uvedeného nariadenia).
20 Na dosiahnutie cieľov pripomenutých v bodoch 15 až 17 vyššie stanovuje nariadenie č. 2271/96 pravidlá rozličnej povahy. S cieľom chrániť stanovený právny poriadok, ako aj záujmy Únie článok 4 tohto nariadenia v podstate stanovuje, že žiadne rozhodnutie mimo Únie, ktorým sa vykonávajú zákony uvedené v prílohe, alebo opatrenia na nich založené alebo z nich vyplývajúce, sa neuzná alebo nevykoná. Na ten istý účel článok 5 prvý odsek uvedeného nariadenia v podstate zakazuje akejkoľvek osobe uvedenej v článku 11 tohto nariadenia vyhovieť zákonom uvedeným v prílohe alebo opatreniam na nich založených alebo z nich vyplývajúcich, avšak druhý odsek toho článku 5 stanovuje, že takejto osobe možno kedykoľvek udeliť oprávnenie, aby úplne alebo čiastočne vyhovela týmto zákonom, pokiaľ by ich nedodržanie vážne poškodilo záujmy tejto osoby alebo Únie. Okrem toho článok 6 nariadenia č. 2271/96 s cieľom chrániť záujmy osôb uvedených v článku 11 tohto nariadenia stanovuje, že osoby, ktoré vykonávajú činnosť uvedenú v článku 1 tohto nariadenia, majú právo na náhradu akejkoľvek škody, ktorá im bola spôsobená uplatňovaním uvedených zákonov alebo týchto opatrení (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 39).
21 S rovnakým cieľom chrániť záujmy osôb uvedených v článku 11 nariadenia č. 2271/96 článok 2 tohto nariadenia stanovuje, že „ak sú hospodárske a/alebo finančné záujmy akejkoľvek osoby uvedenej v [danom] článku 11 ovplyvňované priamo alebo nepriamo [zákonmi uvedenými] v prílohe alebo opatreniami na nich založenými alebo z nich vyplývajúcimi, takáto osoba informuje podľa toho Komisiu v priebehu 30 dní odo dňa, v ktorom získala takéto informácie“.
22 Napokon článok 9 nariadenia č. 2271/96 dbá o to, aby sa dané pravidlá uplatňovali účinným spôsobom, pričom od členských štátov požaduje, aby stanovili sankcie, ktoré budú uložené v prípade porušenia uvedených pravidiel a ktoré musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Takéto sankcie musia byť stanovené najmä pre prípad, keď osoba uvedená v článku 11 tohto nariadenia poruší zákaz stanovený v článku 5 prvom odseku tohto nariadenia (rozsudok z 21. decembra 2021, Bank Melli Iran, C‑124/20, EU:C:2021:1035, bod 40).
23 Práve s prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať žalobné návrhy predložené žalobkyňou.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
24 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia. Komisia údajne dostatočne neodôvodnila odôvodnenia prvého napadnutého rozhodnutia, keďže nezohľadnila situáciu žalobkyne, ale len situáciu vedľajšieho účastníka konania, a články 1 a 3 prvého napadnutého rozhodnutia sú formulované nejednoznačne a nezrozumiteľne, pokiaľ ide o časovú a vecnú pôsobnosť prvého napadnutého rozhodnutia, ako aj podmienky jeho uplatnenia. Žalobkyňa uvádza, že by jej malo byť umožnené pochopiť prvé napadnuté rozhodnutie ako dotknutej osobe, ktorej sa toto rozhodnutie týka a ktorá je ním dotknutá. Žalobkyňa uvádza, že tieto tvrdenia sa rovnako vzťahujú aj na druhé a tretie napadnuté rozhodnutie, ktorých odôvodnenia sú takmer identické. Okrem toho druhé a tretie napadnuté rozhodnutie obsahujú ustanovenie týkajúce sa predčasného ukončenia ich platnosti, ktoré je vágne a nezrozumiteľné.
25 Komisia a vedľajší účastník konania tieto tvrdenia popierajú.
26 Článok 296 ZFEÚ stanovuje, že právne akty prijaté inštitúciami Únie musia byť odôvodnené.
27 Podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa povinnosti odôvodnenia vyplývajúcej z článku 296 ZFEÚ musí byť odôvodnenie prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia v ňom byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 28 a citovanú judikatúru).
28 Okrem toho, tak ako tiež vyplýva z ustálenej judikatúry, požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať v závislosti od okolností prejednávanej veci. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, má byť posudzovaná nielen s ohľadom na znenie tohto aktu, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť (pozri rozsudok z 12. septembra 2017, Anagnostakis/Komisia, C‑589/15 P, EU:C:2017:663, bod 29 a citovanú judikatúru).
29 Tvrdenia žalobkyne treba posúdiť práve s ohľadom na tieto zásady.
30 V prvom rade žalobkyňa namieta údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.
31 Po prvé treba uviesť, že žalobkyňa presne neoznačuje žiadnu časť napadnutých rozhodnutí, a ani žiadne ich odôvodnenie, ale uvádza len všeobecné tvrdenie bez akéhokoľvek spresnenia a konkrétnosti. Okrem toho treba konštatovať, že v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí sa popisuje tak konanie, ktoré viedlo k prijatiu týchto rozhodnutí, ako aj skutočnosti, ktoré Komisia v tejto súvislosti zohľadnila a na základe ktorých sa rozhodla udeliť vedľajšiemu účastníkovi konania sporné oprávnenie.
32 Po druhé, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí nezohľadnila jej stanovisko, ale len stanovisko vedľajšieho účastníka konania, treba uviesť, že tieto tvrdenia sa netýkajú odôvodnenia uvedených rozhodnutí, ale ich dôvodnosti a prekrývajú sa s tvrdeniami uvádzanými v rámci prvého a štvrtého žalobného dôvodu, s ktorými tak budú preskúmané nižšie. To isté platí pre tvrdenia žalobkyne týkajúce sa skutočností, ktoré podľa jej názoru Komisia chybne zohľadnila.
33 Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, nemožno konštatovať žiadne chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie.
34 V druhom rade žalobkyňa namieta proti zneniu článkov napadnutých rozhodnutí v rozsahu, v ktorom neumožňujú pochopiť vecnú a časovú pôsobnosť uvedených rozhodnutí, ako ani podmienky ich uplatnenia. Konkrétne sa tvrdenia žalobkyne týkajú článkov 1 a 3 napadnutých rozhodnutí, ako aj článku 4 druhého a tretieho napadnutého rozhodnutia.
35 Pokiaľ ide po prvé o vecnú pôsobnosť napadnutých rozhodnutí a podmienky ich uplatnenia, článok 1 uvedených rozhodnutí znie:
„[Vedľajší účastník konania] sa oprávňuje na to, aby vyhovel určitým zákonom Spojených štátov amerických[, ktoré sú uvedené v prílohe]…, a to v rozsahu potrebnom na:
(1) zmrazenie cenných papierov alebo finančných prostriedkov, ktorých úschovu zabezpečuje alebo ktorých je depozitárom a odmietnutie uskutočniť výplatu alebo dať v súvislosti s nimi akékoľvek iný pokyn;
(2) odmietnutie zahrnúť akékoľvek nové cenné papiere do svojho systému zúčtovania cenných papierov; a
(3) zmrazenie akéhokoľvek zisku z akcií spoločností vrátane dividend, úrokov, platby pri spätnom odkúpení alebo podobných platieb alebo príjmu z úrokov;
pokiaľ [vedľajší účastník konania] vie alebo má vážne dôvody na podozrenie, že [žalobkyňa] by v opačnom prípade získala prospech z akejkoľvek služby alebo sa na nej zúčastňovala, či už priamo alebo nepriamo.“
36 Uvedené ustanovenie v prvom rade vo svojom prvom odseku spresňuje zákony Spojených štátov amerických, ktoré sa uvádzajú v prílohe a ktorým má vedľajší účastník konania oprávnenie vyhovieť. Nezdá sa, že by takýto údaj vykazoval nedostatok odôvodnenia, a žalobkyňa napokon v tejto súvislosti neuvádza žiadnu konkrétnu námietku.
37 Ďalej sa v bodoch 1 až 3 uvedeného ustanovenia uvádzajú opatrenia z titulu výnimky, ktoré sa vedľajší účastník konania oprávňuje prijať na základe sporného oprávnenia, a to v podstate „zmrazenie“ určitého majetku a „odmietnutie“ určitých transakcií, namiesto poskytnutia služieb, ktoré by poskytoval za bežných okolností. Nezdá sa, že by takýto údaj vykazoval nedostatok odôvodnenia, pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť daného ustanovenia, a žalobkyňa navyše v tejto súvislosti neuvádza žiadnu konkrétnu námietku, s výnimkou aspektu týkajúceho sa časového rozsahu týchto opatrení, čo je otázka, ktorá bude preskúmaná nižšie v súvislosti s časovou pôsobnosťou oprávnenia (pozri bod 46 nižšie).
38 Napokon uvedené ustanovenie vo svojom druhom odseku vymedzuje podmienky, za ktorých sa uvedené opatrenia z titulu výnimky môžu prijať, t. j. pokiaľ vedľajší účastník konania „vie“ alebo „má vážne dôvody na podozrenie“, že žalobkyňa by v opačnom prípade získala prospech z „akejkoľvek služby“ (alebo sa na nej zúčastňovala), či už priamo alebo nepriamo.
39 Žalobkyňa namieta proti určitým výrazom obsiahnutým v tomto druhom odseku.
40 V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, však výrazy „vážne dôvody na podozrenie“ a „akákoľvek služba“, použité Komisiou, nespôsobujú, že by bolo uvedené ustanovenie nepresné alebo nezrozumiteľné. Znenie druhého odseku predmetného ustanovenia v spojení s ďalším odsekom tohto istého ustanovenia totiž umožňuje pochopiť, ktoré sú to tie služby, ktorých sa týkajú opatrenia, na ktoré bolo udelené oprávnenie, a stanovené podmienky.
41 Po prvé platí, že skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia stanovujú možnosť vedľajšieho účastníka konania oprieť sa o „vážne dôvody na podozrenie“, neznamená, že by tieto rozhodnutia mali vadu spočívajúcu v chýbajúcom alebo nedostatočnom odôvodnení. Ako totiž vyplýva z článku 1 napadnutých rozhodnutí, pojem „vážne dôvody na podozrenie“, ktorý je použitý v druhom odseku uvedeného ustanovenia, umožňuje vedľajšiemu účastníkovi konania dospieť k záveru, že žalobkyňa má prospech z určitých služieb (alebo sa na nich zúčastňuje), bez toho, aby bolo potrebné, aby o tom nadobudol istotu, pričom sa oprie o podozrenie založené na vážnych dôvodoch. V tejto súvislosti teda neexistuje žiadna nejednoznačnosť.
42 Po druhé nevyvoláva pochybnosti ani použitie pojmu „akákoľvek služba“, ktorý je uvedený v článku 1 druhom odseku napadnutých rozhodnutí. Je síce pravda, že Komisia nepoužila krížový odkaz na prvý odsek tohto istého ustanovenia či na služby uvedené v danom odseku. Uvedený výraz však nemožno vykladať mimo jeho kontextu tak, že by označoval akúkoľvek službu, ktorá nemá žiadnu súvislosť so službami a opatreniami, ktorých sa toto ustanovenie týka. V štruktúre tohto ustanovenia, ktoré navyše tvorí jediná veta, totiž výraz „akákoľvek služba“ nemôže mať iný význam, než taký, že označuje služby bežne poskytované zo strany vedľajšieho účastníka konania, ktoré sú predmetom opatrení z titulu výnimky vymedzených v uvedenom prvom odseku, a to v prípade, že z nich má žalobkyňa prospech alebo sa na nich zúčastňuje, či už priamo alebo nepriamo. V tejto súvislosti tak neexistuje žiadny problém s pochopením.
43 V dôsledku toho tvrdenia žalobkyne týkajúce sa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, pokiaľ ide o vymedzenie ich vecnej pôsobnosti a podmienok ich uplatnenia, nemožno prijať.
44 Pokiaľ ide po druhé o časovú pôsobnosť napadnutých rozhodnutí, treba najskôr uviesť, že v článku 3 každého z uvedených rozhodnutí sa uvádza, že „toto rozhodnutie je platné dvanásť mesiacov odo dňa jeho oznámenia“.
45 Treba tak v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, konštatovať, že časová pôsobnosť napadnutých rozhodnutí je jasne vymedzená v ich článku 3, pričom v tejto súvislosti nemožno zistiť akýkoľvek nedostatok odôvodnenia alebo nedostatočnú presnosť. Z uvedeného ustanovenia totiž jasne vyplýva, že každé z napadnutých rozhodnutí je platné, a teda že sa sporné oprávnenie uplatňuje po dobu dvanástich mesiacov odo dňa oznámenia týchto rozhodnutí.
46 Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sa sporné oprávnenie vzťahuje na opatrenia realizované alebo finančné prostriedky získané pred jeho prijatím, stačí uviesť, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom pochopení rozsahu pôsobnosti oprávnenia. Z článku 1 napadnutých rozhodnutí v spojení s článkom 3 týchto rozhodnutí totiž vyplýva, že počas obdobia platnosti týchto rozhodnutí je vedľajší účastník konania oprávnený prijať opatrenia vymedzené v uvedenom článku 1, a teda neposkytovať určité služby v prípade, že by z nich žalobkyňa mohla mať prospech alebo sa na nich mohla zúčastňovať, či už priamo alebo nepriamo. Inými slovami, práve počas uvedenej doby platnosti v trvaní dvanástich mesiacov je vedľajší účastník konania oprávnený „zmraziť“ majetok alebo „odmietnuť“ transakcie uvedené v článku 1 prvom odseku, a to bez ohľadu na dátum, kedy tento vedľajší účastník konania alebo žalobkyňa uvedený majetok nadobudli alebo kedy sa o uskutočnenie uvedených transakcií požiadalo. Neexistuje tak žiadna neistota, pokiaľ ide o odôvodnenie v tejto súvislosti.
47 Napokon v rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa namieta proti údajnej vágnosti článku 4 druhého a tretieho napadnutého rozhodnutia, ba dokonca jeho údajnej nezrozumiteľnosti v spojení s článkom 3 prvým odsekom tretieho napadnutého rozhodnutia. Tieto tvrdenia treba preskúmať v rámci tohto žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia.
48 V tejto súvislosti treba konštatovať, že článok 4 druhého a tretieho napadnutého rozhodnutia nemá vady spočívajúce v nezákonnosti namietanej žalobkyňou, a to tak z hľadiska posúdenia samostatne, ako aj v spojení s článkom 3 prvým odsekom tretieho napadnutého rozhodnutia.
49 Po prvé sa v článku 4 druhého a tretieho napadnutého rozhodnutia uvádza, že každé z uvedených rozhodnutí sa okamžite prestane uplatňovať, pokiaľ – a odo dňa, keď – bola žalobkyňa odstránená zo zoznamu SDN v zmysle zákonov uvedených v prílohe, zmienených v článku 1 uvedených rozhodnutí, alebo pokiaľ dôjde k tomu, že extrateritoriálne uplatňovanie týchto zákonov uvedených v prílohe na osoby uvedené v článku 11 nariadenia č. 2271/96 „je pozastavené, upustí sa od neho“ alebo „skončí inak“. V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, však uvedené ustanovenie nie je vágne. Prvá časť tohto ustanovenia sa jasne týka prípadu, keď by sa už žalobkyňa ako taká nenachádzala na zozname SDN, pričom sa v ňom stanovuje, že v takomto prípade sa uvedené rozhodnutia prestanú okamžite uplatňovať. V tejto súvislosti slovo „okamžite“ nevyvoláva nijakú neistotu, ale znamená, že uvedené skončenie nastáva automaticky v deň, keď je žalobkyňa na základe rozhodnutia Spojených štátov odstránená zo zoznamu SDN, a to bez toho, aby boli potrebné ďalšie opatrenia alebo preskúmania. To isté napokon podľa druhej časti uvedeného článku 4 platí v prípade, že rovnako na základe rozhodnutia Spojených štátov by v podstate došlo ku skončeniu extrateritoriálneho uplatňovania zákonov uvedených v prílohe v Únii.
50 Po druhé ani vzťah medzi uvedeným článkom 4 a článkom 3 prvým odsekom tretieho napadnutého rozhodnutia nevyvoláva problémy s pochopením. V druhej vete tohto druhého uvedeného ustanovenia sa uvádza, že ak počas doby platnosti tohto rozhodnutia v trvaní dvanástich mesiacov dôjde na základe „dohody“ k pozastaveniu extrateritoriálneho uplatňovania zákonov uvedených v prílohe na osoby uvedené v článku 11 nariadenia č. 2271/96, k upusteniu od tohto uplatňovania alebo k jeho skončeniu, a to či už v plnom rozsahu alebo čiastočne, Komisia je povinná urýchlene preskúmať, či dôvody, na ktorých je založené tretie napadnuté rozhodnutie, sú stále platné alebo či existujú dôvody na zmenu alebo ukončenie platnosti tohto rozhodnutia. Na rozdiel od článku 4 tretieho napadnutého rozhodnutia sa teda článok 3 prvý odsek druhá veta tohto rozhodnutia netýka jednostranného úkonu zo strany Spojených štátov, ale účinkov „dohody“, ktorou, tak ako vyplýva z odôvodnenia 29 tohto rozhodnutia, je dohoda o iránskom jadrovom programe. Okrem toho na rozdiel od situácie uvedenej v danom článku 4 by účinky uzavretia takejto „dohody“ na tretie napadnuté rozhodnutie neboli okamžité alebo automatické, ale Komisii by prináležalo rozhodnúť o jej dopade na toto rozhodnutie.
51 V dôsledku toho tvrdenia žalobkyne týkajúce sa odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, pokiaľ ide o vymedzenie ich časovej pôsobnosti, nemožno prijať.
52 Zo všetkého, čo je uvedené vyššie, vyplýva, že pokiaľ ide o články napadnutých rozhodnutí, nemožno konštatovať žiadny nedostatok odôvodnenia.
53 Tretí žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96
54 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 5 druhý odsek nariadenia č. 2271/96 tým, že udelila retroaktívne oprávnenie. Ani toto nariadenie, ani vykonávacie nariadenie Komisie (EÚ) 2018/1101 z 3. augusta 2018, ktorým sa stanovujú kritériá uplatňovania článku 5 [druhého] ods[eku] nariadenia č. 2271/96 (Ú. v. EÚ L 199 I, 2018, s. 7), nestanovujú takýto retroaktívny účinok, ktorý je vylúčený aj pokynmi Komisie, nazvanými „Otázky/odpovede: prijatie aktualizácie nariadenia o blokovaní“ zo 7. augusta 2018 (Ú. v. EÚ C 277 I, 2018, s. 4). Vedľajší účastník konania navyše pred Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) tvrdí, že prvé napadnuté rozhodnutie má retroaktívny účinok. Ani druhé a tretie napadnuté rozhodnutie údajne nie sú dostatočne časovo určité. Okrem toho napriek tomu, že tieto dve posledné uvedené rozhodnutia obsahujú ustanovenie týkajúce sa predčasného skončenia ich platnosti, ktorého absencia v prvom napadnutom rozhodnutí by mala viesť k zrušeniu daného rozhodnutia, na základe tohto ustanovenia nie je situácia jasnejšou.
55 Komisia a vedľajší účastník konania tieto tvrdenia popierajú.
56 Po prvé stačí uviesť, že druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnych predpokladoch. Z napadnutých rozhodnutí totiž nevyplýva, že by mali retroaktívny účinok. Naopak, tak ako bolo uvedené v bodoch 44 až 46 vyššie, v článku 3 každého z napadnutých rozhodnutí sa jasne uvádza, že tieto rozhodnutia sú platné odo dňa ich oznámenia, a to len po dobu dvanástich mesiacov, a teda ich nemožno považovať za rozhodnutia s retroaktívnym účinkom alebo za rozhodnutia, ktoré by boli časovo neurčité. Okrem toho odôvodnenia uvedených rozhodnutí, v ktorých sa vysvetľujú dôvody, ktoré viedli Komisiu k stanoveniu uvedeného obdobia platnosti, neobsahujú žiadnu zmienku, ktorá by naznačovala, že by tieto rozhodnutia mali retroaktívny účinok.
57 Z toho vyplýva, že sporné oprávnenie nemá retroaktívny účinok a nevzťahuje sa na opatrenia, ku ktorým došlo predo dňom nadobudnutia platnosti napadnutých rozhodnutí, a osobitne prvého napadnutého rozhodnutia, ale len na opatrenia, ku ktorým došlo od tohto dňa.
58 Okrem toho skutočnosť, že podľa žalobkyne vedľajší účastník konania zastáva pred Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) opačný názor, nie je v tejto súvislosti relevantná, pretože rozsah pôsobnosti napadnutých rozhodnutí možno určiť len v závislosti od relevantného právneho rámca, ich obsahu a zámeru ich autora.
59 Rovnako jednak tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého vedľajší účastník konania neoprávnene zmrazil jej majetok predtým, ako získal sporné oprávnenie, a jednak tvrdenie vedľajšieho účastníka konania, podľa ktorého by sa jeho opatrenie nemalo považovať za opatrenie prijaté v rozpore so zákazom stanoveným v článku 5 prvom odseku nariadenia č. 2271/96 bez toho, aby sa zohľadnila skutočnosť, že prebiehalo konanie o udelenie oprávnenia, a aby sa zohľadnil výsledok tohto konania, sú tiež irelevantné v rámci tohto sporu, ktorý sa týka len zákonnosti napadnutých rozhodnutí, a nie opatrenia vedľajšieho účastníka konania. Všeobecnému súdu pritom neprináleží určiť, či opatrenie vedľajšieho účastníka konania je alebo nie je v rozpore s nariadením č. 2271/96.
60 Po druhé treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by skutočnosť, že sa v prvom napadnutom rozhodnutí nenachádza ustanovenie týkajúce sa predčasného skončenia platnosti tohto rozhodnutia, akým je ustanovenie uvedené v článku 4 druhého a tretieho napadnutého rozhodnutia či ustanovenie uvedené v článku 3 prvom odseku tretieho napadnutého rozhodnutia, mala viesť k zrušeniu uvedeného prvého rozhodnutia. Na základe žiadneho dokumentu alebo informácie predložených Všeobecnému súdu totiž nemožno dospieť k záveru, že absencia takéhoto ustanovenia by sama osebe mala za dôsledok nezákonnosť prvého napadnutého rozhodnutia. Napokon treba uviesť, že aj v prípade absencie takéhoto ustanovenia by Komisia mala možnosť zrušiť prvé napadnuté rozhodnutie, predovšetkým ak by si to vyžadovala zmena okolností.
61 Druhý žalobný dôvod preto treba zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení
62 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia neuplatnila svoju voľnú úvahu alebo sa dopustila nesprávneho posúdenia, pretože po prvé nezohľadnila situáciu a záujmy žalobkyne ani účinky prvého napadnutého rozhodnutia na žalobkyňu, pričom však žalobkyňa v dôsledku prvého napadnutého rozhodnutia nebola absolútne schopná vykonávať svoju činnosť. Komisia údajne nezohľadnila ani otázku, či existovali menej obmedzujúce prostriedky, ani právo na náhradu vzniknutej škody. Po druhé Komisia nemala, tak ako to urobila v odôvodnení 15 prvého napadnutého rozhodnutia, zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa podala proti vedľajšiemu účastníkovi konania žalobu na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), pretože skutočnosť, že si uplatnila právo na súdny prostriedok nápravy, jej nemôže byť na ujmu.
63 Žalobkyňa tvrdí, že vedľajší účastník konania jej neposkytuje žiadnu službu. Okrem toho skutočnosti uvedené v odôvodnení 15 prvého napadnutého rozhodnutia preukazujú, že Komisia vedela o tom, že vedľajší účastník konania porušil nariadenie č. 2271/96.
64 Žalobkyňa uvádza, že aj pokiaľ ide o druhé a tretie napadnuté rozhodnutie, Komisia ani tu neuplatnila svoju voľnú úvahu a nevykonala žiadne preskúmanie proporcionality, pričom nezohľadnila okrem iného zmiernenie sankcií. Podľa žalobkyne sa druhé a tretie napadnuté rozhodnutie zakladajú aj na neoverených a nepreukázaných údajoch, ako aj na irelevantných skutočnostiach a jednostrannej prezentácii určitých skutočností.
65 Komisia a vedľajší účastník konania tieto tvrdenia popierajú.
66 Na úvod treba uviesť, že v rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza rôzne námietky proti posúdeniam obsiahnutým v napadnutých rozhodnutiach. Okrem toho vzhľadom na to, že žalobkyňa v rámci ostatných žalobných dôvodov spochybňuje aj niektoré posúdenia obsiahnuté v napadnutých rozhodnutiach, treba nižšie preskúmať všetky tieto tvrdenia spoločne.
67 V prvom rade žalobkyňa v podstate namieta proti napadnutým rozhodnutiam z dôvodu, že Komisia nezohľadnila jej záujmy, ale len záujmy vedľajšieho účastníka konania.
68 V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že článok 5 druhý odsek nariadenia č. 2271/96 stanovuje, že udelenie oprávnenia vyhovieť zákonom uvedeným v prílohe podlieha podmienke, že nedodržanie týchto právnych predpisov by vážne poškodilo záujmy osoby žiadajúcej o oprávnenie alebo záujmy Únie. Z uvedeného ustanovenia tak vyplýva, že len tieto dva záujmy musí Komisia preskúmať na účely určenia, či by boli vážne poškodené nedodržaním zákonov uvedených v prílohe, tak aby prípadne mohlo byť udelené oprávnenie. V uvedenom ustanovení sa naopak nezmieňujú záujmy tretej osoby, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia tretej krajiny (ďalej len „tretia osoba, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia“), vo vzťahu ku ktorým sa žiadateľ snaží získať oprávnenie vyhovieť zákonom uvedeným v prílohe. Ak by však zámerom normotvorcu Únie bolo zahrnúť medzi záujmy, ktoré treba zohľadniť v rámci uvedeného posúdenia, záujmy takejto tretej osoby, uviedol by to výslovne, a to namiesto toho, aby poukázal výlučne na záujmy Únie a záujmy žiadateľa.
69 Ďalej sa v článku 4 vykonávacieho nariadenia 2018/1101 uvádzajú nekumulatívne kritériá, ktoré Komisia okrem iného zohľadní pri posudzovaní žiadosti o oprávnenie. V tomto ustanovení sa tiež poukazuje len na chránené záujmy uvedené v článku 5 druhom odseku nariadenia č. 2271/96, t. j. záujmy žiadateľa a záujmy Únie, a rovnako sa v ňom nezmieňuje tretia osoba, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a a fortiori ani jej záujmy. Navyše sa v žiadnom z kritérií stanovených v uvedenom ustanovení neuvádza zohľadnenie záujmov tejto tretej osoby ani vyváženie jej záujmov so záujmami žiadateľa alebo záujmami Únie. Okrem toho odkaz na „akýkoľvek iný relevantný faktor“, uvedený v článku 4 písm. n) vykonávacieho nariadenia 2018/1101, nemôže viesť k odlišnému výkladu a k zohľadneniu skutočností, ktoré nemajú žiadnu súvislosť tak so znením, ako ani s duchom článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, pričom sú teda takéto skutočnosti v rámci uplatnenia tohto ustanovenia irelevantné.
70 Napokon, tak ako vyplýva z piateho a šiesteho odôvodnenia nariadenia č. 2271/96, ako aj z judikatúry pripomenutej v bode 15 vyššie, cieľom uvedeného nariadenia je chrániť len na jednej strane stanovený právny poriadok a na druhej strane záujmy Únie a záujmy fyzických alebo právnických osôb vykonávajúcich práva podľa Zmluvy o FEÚ.
71 Hoci je samozrejme možné, že tretia osoba, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, môže byť osobou, ktorá spadá do článku 11 nariadenia č. 2271/96, a teda môže patriť do pôsobnosti niektorých ustanovení tohto nariadenia, akým je aj jeho článok 2, takáto okolnosť nemôže v rámci uplatnenia výnimky stanovenej v článku 5 druhom odseku tohto nariadenia viesť k zohľadneniu iných záujmov, než sú záujmy stanovené uvedeným ustanovením, a teda v tomto rámci nemá žiadny vplyv.
72 Z právneho rámca upravujúceho udelenie oprávnenia podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96 tak vyplýva, že Komisia pri posudzovaní žiadosti o oprávnenie podanej na základe uvedeného ustanovenia nie je povinná zohľadniť záujmy tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, akými sú aj osoby uvedené na zozname SDN, tak ako žalobkyňa.
73 Toto konštatovanie navyše zodpovedá konštatovaniu uvedenému v bode 73 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci Bank Melli Iran (C‑124/20, EU:C:2021:386), podľa ktorého článok 5 druhý odsek nariadenia č. 2271/96 „nestanovuje, že pri rozhodovaní o udelení takej výnimky má [Komisia] zohľadniť záujmy tretích strán“.
74 Okrem toho treba konštatovať, že pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia chybne nezohľadnila jej záujmy, na podporu svojho tvrdenia sa platne neopiera o žiadnu skutočnosť vyplývajúcu z príslušného právneho rámca. Konkrétne, tak ako bolo uvedené v bode 69 vyššie, článok 4 vykonávacieho nariadenia 2018/1101, na ktorý žalobkyňa poukázala na pojednávaní, nijako nepodporuje jej argumentáciu.
75 V dôsledku toho na základe tvrdení žalobkyne nemožno konštatovať, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia, keď nezohľadnila jej záujmy.
76 V druhom rade žalobkyňa v podstate namieta proti napadnutým rozhodnutiam z dôvodu, že Komisia nezohľadnila možnosť využiť menej obmedzujúce alternatívne riešenia ani možnosť žalobkyne dovolávať sa práva na náhradu škody.
77 V tejto súvislosti stačí uviesť, že príslušný právny rámec neukladá Komisii takéto povinnosti.
78 Tak ako vyplýva z článku 3 vykonávacieho nariadenia 2018/1101, preskúmanie Komisie spočíva v tom, že sa overí, či dôkazy predložené žiadateľom, a prípadne dodatočné dôkazy, ktoré si od žiadateľa vyžiadala Komisia, umožňujú s ohľadom na kritériá stanovené v článku 4 tohto nariadenia dospieť k záveru, že v prípade nedodržania zákonov uvedených v prílohe by došlo k vážnemu poškodeniu záujmov žiadateľa alebo Únie, v zmysle článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96. Z článku 5 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia 2018/1101 tiež vyplýva, že výsledok takéhoto preskúmania v zásade sleduje binárnu logiku: ak Komisia dospeje k záveru, že vznik vážneho poškodenia uvedených záujmov nie je dostatočne preukázaný, pripraví návrh rozhodnutia, ktorým sa žiadosť zamieta; ak dospeje k záveru, že vznik takéhoto poškodenia je dostatočne preukázaný, pripraví návrh rozhodnutia, ktorým sa udeľuje oprávnenie, pričom stanoví vhodné opatrenia. Z príslušného právneho rámca teda nevyplýva, že by Komisia, ktorej bola predložená žiadosť o oprávnenie a ktorá dospela k druhému uvedenému záveru, musela preskúmať existenciu alternatív k oprávneniu.
79 Žalobkyňa sa navyše na podporu svojho tvrdenia neopiera o žiadnu skutočnosť vyplývajúcu z príslušného právneho rámca.
80 Okrem toho prípadná existencia menej obmedzujúcich alternatívnych riešení vo vzťahu k záujmom tretích osôb sa zdá byť v každom prípade irelevantná. Ako totiž bolo uvedené v bodoch 68 až 75 vyššie, Komisia nie je povinná pri posudzovaní žiadosti o oprávnenie zohľadniť záujmy tretích osôb. V prejednávanej veci preto Komisia nemusela skúmať, či pre žalobkyňu existovali menej obmedzujúce alternatívne riešenia.
81 Z rovnakých dôvodov nebola Komisia vôbec povinná skúmať, či by sa žalobkyňa mohla dovolávať prípadného práva na náhradu škody, čo je otázka, ktorá je v rámci posudzovania žiadosti o oprávnenie podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96 irelevantná.
82 Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že Komisia neoverila, či sa vedľajší účastník konania pokúsil „objasniť situáciu“ s americkými orgánmi. Treba však konštatovať, že žalobkyňa nespresňuje ani základ takejto údajnej povinnosti Komisie, ktorá je navyše formulovaná dosť vágne. Nič tak neumožňuje konštatovať, že by Komisia mala túto povinnosť overenia.
83 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého Komisia nezohľadnila skutočnosť, že vedľajší účastník konania neposkytuje žiadnu službu žalobkyni, ale skôr jej banke, ktorá je depozitárom, stačí uviesť, že takéto tvrdenie vychádza z čiastočného výkladu rozsahu sporného oprávnenia. Ako bolo totiž uvedené v bodoch 38 a 42 vyššie, napadnuté rozhodnutia sa týkajú služieb, ktoré ponúka vedľajší účastník konania a z ktorých má žalobkyňa prospech (alebo na ktorých sa žalobkyňa zúčastňuje), či už priamo alebo nepriamo, pričom tieto služby zahŕňajú služby, ktoré nie sú žalobkyni priamo ponúkané, no z ktorých má žalobkyňa prospech (alebo na ktorých sa žalobkyňa zúčastňuje), a to hoci aj nepriamo.
84 V dôsledku uvedeného na základe tvrdení žalobkyne nemožno konštatovať, že Komisia nezohľadnila určité relevantné skutočnosti v rámci svojho posúdenia žiadostí vedľajšieho účastníka konania o oprávnenie.
85 Po tretie žalobkyňa namieta proti niektorým posúdeniam obsiahnutým v napadnutých rozhodnutiach. Na jednej strane ide o zohľadnenie žaloby, ktorú žalobkyňa podala na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), v prvom napadnutom rozhodnutí. Na druhej strane ide o zohľadnenie skutočností, ktoré sú údajne irelevantné, alebo skutočností, ktoré údajne vyplývajú z jednostrannej prezentácie skutkových okolností, v druhom a treťom napadnutom rozhodnutí.
86 Po prvé skutočnosť, na ktorú poukazuje žalobkyňa, že Komisia v odôvodnení 15 prvého napadnutého rozhodnutia zmienila žalobu, ktorú podala na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), neznamená, že by Komisia zohľadnila záujmy žalobkyne, a v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, to neznamená ani to, že by jej zmienka o uvedenej žalobe spôsobila ujmu v rámci posudzovania Komisie alebo že by Komisia mala vedomosť o prípadnom porušení nariadenia č. 2271/96 zo strany vedľajšieho účastníka konania. Z prvého napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že Komisia v odôvodnení 15 iba pripomenula skutočnosti, ktoré uviedol vedľajší účastník konania na podporu svojho návrhu, a to bez toho, aby v tejto súvislosti vykonala posúdenie. Tvrdenia žalobkyne sú tak založené na nesprávnych predpokladoch a tvrdeniach, ktoré sú úplne nepodložené.
87 Po druhé žalobkyňa poukazuje na odôvodnenie 16 tretieho napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa Komisia venovala obsahu žiadosti vedľajšieho účastníka konania o oprávnenie, najmä pokiaľ ide o niektoré skutočnosti, ktoré vedľajší účastník konania uviedol s cieľom preukázať, že by mu v Spojených štátoch mohli hroziť riziká. Ide najmä o transakcie uskutočňované „sesterským podnikom“ vedľajšieho účastníka konania s americkými orgánmi a o vyšetrovania prebiehajúce pred týmito orgánmi. Komisia odkázala na tieto riziká a tieto skutočnosti v rámci svojho posúdenia uvedeného v odôvodnení 22 tretieho napadnutého rozhodnutia. Okrem toho treba konštatovať, že tieto skutočnosti boli v podstate zmienené aj v odôvodneniach 22 až 25 prvého napadnutého rozhodnutia.
88 V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, však tieto skutočnosti nie sú irelevantné a Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia, keď sa o ne oprela. Po prvé, hoci tieto skutočnosti v rozsahu, v akom sa týkajú dvoch konaní z roku 2014, nie sú ani početné, ani nové, predsa len umožňujú preukázať, že riziko sankcií (alebo nutnosti uskutočniť isté transakcie s cieľom vyhnúť sa takýmto sankciám) bolo v Spojených štátoch reálne. Po druhé skutočnosť, že sa tieto skutočnosti týkajú „sesterského podniku“ vedľajšieho účastníka konania, a nie samotného vedľajšieho účastníka konania, nevyvracia analýzu Komisie. Ako totiž zdôrazňuje Komisia, článok 4 písm. c) vykonávacieho nariadenia 2018/1101 výslovne stanovuje, že na účely posúdenia väzby s krajinou, z ktorej pochádzajú zákony uvedené v prílohe, môže Komisia „okrem iného“ zohľadniť „napríklad“ to, že žiadateľ „má“ „materské alebo dcérske spoločnosti“, čo znamená, že riziká, ktoré hrozia „sesterskému podniku“ vedľajšieho účastníka konania, sú tiež rovnako relevantné.
89 Okrem toho skutočnosť, že Komisia v poznámkach pod čiarou 8 a 9 tretieho napadnutého rozhodnutia nesprávne zmienila vedľajšieho účastníka konania namiesto jeho „sesterského podniku“ v súvislosti s uvedenými skutočnosťami, predstavuje v prejednávanej veci chybu v písaní, ktorá nemá vplyv na pochopenie uvedeného rozhodnutia a nemôže spochybniť jeho zákonnosť, a to vzhľadom na obsah jeho odôvodnenia 16, ako aj navyše odôvodnení 22 až 25 prvého napadnutého rozhodnutia.
90 Po tretie žalobkyňa poukazuje na odôvodnenie 24 tretieho napadnutého rozhodnutia (časť z ktorého už bola obsiahnutá v odôvodnení 16 druhého napadnutého rozhodnutia) a na v ňom uvedené poznámky pod čiarou č. 15 a 16 týkajúce sa vývoja situácie v Spojených štátoch po zvolení nového prezidenta Spojených štátov amerických v roku 2020. Podľa žalobkyne Komisia riadne nezohľadnila skutočnosť, že sankcie boli vo februári 2022 zmiernené, a svoje posúdenie založila na jedinom novinovom článku.
91 Treba však konštatovať, že jednak tvrdenia žalobkyne o údajnom zmiernení sankcií Spojených štátov nie sú podložené, a jednak že Komisia v odôvodnení 16 druhého napadnutého rozhodnutia a v odôvodneniach 24 a 25 tretieho napadnutého rozhodnutia zohľadnila vývoj kontextu v Spojených štátoch a dospela k záveru, že napriek tomuto vývoju nedošlo k žiadnej zmene podstaty a uplatňovania sankcií Spojených štátov voči Iránu. Navyše, ako zdôrazňuje Komisia, v čase prijatia každého z napadnutých rozhodnutí bola žalobkyňa stále uvedená na zozname SDN.
92 V dôsledku toho na základe žiadneho tvrdenia žalobkyne nemožno konštatovať, že sa Komisia dopustila nesprávneho posúdenia.
93 Štvrtý žalobný dôvod preto treba zamietnuť.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva byť vypočutý
94 Žalobkyňa tvrdí, že všeobecná zásada vyplývajúca z článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), podľa ktorej majú osoby dotknuté opatrením právo byť vypočuté, sa na ňu uplatňuje ako na osobu, ktorá je nepriamo prvým napadnutým rozhodnutím nepriaznivo dotknutá. Počas konania, ktoré viedlo k prijatiu prvého napadnutého rozhodnutia, jej Komisia nepriznala právo byť vypočutá, a teda ani možnosť predložiť svoje pripomienky. V prvom napadnutom rozhodnutí sa nezmieňuje jej situácia ani skutočnosť, že vedľajší účastník konania zablokoval jej majetok bez toho, aby na to mal oprávnenie. Ak by ju Komisia vypočula, vylúčila by retroaktívny účinok oprávnenia. Žalobkyňa nebola vypočutá v súvislosti s „vážnymi dôvodmi“ uvedenými v prvom napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru žalobkyne má prvé napadnuté rozhodnutie vadu spočívajúcu v porušení podstatnej formálnej náležitosti a toto porušenie musí viesť k zrušeniu prvého napadnutého rozhodnutia.
95 V odpovedi Komisii, ktorá tvrdila, že si žalobkyňa nesplnila informačnú povinnosť, ktorú má táto na základe článku 2 nariadenia č. 2271/96, žalobkyňa uvádza, že uvedené ustanovenie nie je záväzné, a tak nemôže mať pre hospodárske subjekty nepriaznivé dôsledky. Okrem toho vzhľadom na neposkytnutie informácií nemajú hospodárske subjekty možnosť predložiť pripomienky k žiadosti o oprávnenie, pričom žalobkyňa sa o tom napokon dozvedela až po jeho udelení. Vyčerpala tiež všetky dostupné opravné prostriedky, a to aj v zmysle článku 2 nariadenia č. 2271/96, keď sa obrátila na príslušný orgán členského štátu. Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že môže len špekulovať o tom, či by Komisia prijala iné rozhodnutie.
96 Žalobkyňa tvrdí, že v návrhoch, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci Bank Melli Iran (C‑124/20, EU:C:2021:386), sa neuvádza, že sa záujmy tretích osôb nemajú zohľadniť. To, že vedľajší účastník konania odmietol previesť dividendy a predať cenné papiere, údajne zbavilo žalobkyňu akejkoľvek činnosti a všetkých hodnôt. Žalobkyňa napokon potvrdzuje, že podala sťažnosť na Hauptzollamt Gießen (Ústredný colný úrad Giessen, Nemecko) a Bundesanstalt für Finanzdienstleistungsaufsicht (Spolkový úrad pre finančný dohľad, Nemecko), a uvádza, že neexistuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo spôsob poskytnutia informácií uvedených v článku 2 nariadenia č. 2271/96 vnútroštátnym orgánom.
97 Žalobkyňa uvádza, že druhé a tretie napadnuté rozhodnutie obsahujú rovnaké vady. Jej tvrdenia sa tak vzťahujú na všetky tri napadnuté rozhodnutia, keďže ju Komisia nevypočula a neposkytla jej informácie vo vzťahu ku všetkým týmto rozhodnutiam. Okrem toho vzhľadom na to, že nemala vedomosť o napadnutých rozhodnutiach, bola nútená podať finančne nákladné žaloby proti viacerým hospodárskym subjektom.
98 V rámci návrhu na vykonanie dôkazu zo 17. marca 2023 žalobkyňa tvrdí, že Komisia vypočula tretiu osobu, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, v rámci analogického konania o udelenie oprávnenia vedeného na základe článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, a to bez povinnosti zachovávať dôvernosť. Tieto okolnosti preukazujú, že vypočutie tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, akou je aj žalobkyňa, je nevyhnutné a Komisia má povinnosť ho uskutočniť, pričom diferenciácia týchto tretích osôb nie je v nariadení č. 2271/96 upravená, a je tak protiprávna.
99 Komisia a vedľajší účastník konania tieto tvrdenia popierajú.
100 Dodržiavanie práva byť vypočutý predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 41 Charty a ktorá zaručuje právo na riadnu správu vecí verejných (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, body 64 a 65).
101 Odsek 2 uvedeného článku 41 totiž stanovuje, že toto právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
102 Ako vyplýva zo samotného znenia, toto ustanovenie má všeobecné uplatnenie. Právo byť vypočutý sa musí dodržať v každom konaní, ktoré môže viesť k prijatiu aktu spôsobujúceho ujmu, aj keď príslušná právna úprava túto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje. Uvedené právo zaručuje každému možnosť oznámiť účinne a efektívne svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 67).
103 Po tomto pripomenutí treba tiež uviesť, že článok 52 ods. 1 Charty pripúšťa obmedzenia výkonu práv zakotvených v Charte, vrátane práva byť vypočutý zakotveného v jej článku 41. článok 52 ods. 1 Charty však vyžaduje, aby akékoľvek obmedzenie bolo ustanovené zákonom a rešpektovalo podstatu dotknutého základného práva. Okrem toho vyžaduje, aby pri dodržaní zásady proporcionality bolo takéto obmedzenie nevyhnutné a skutočne zodpovedalo cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou (rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 71).
104 Existencia porušenia práva byť vypočutý musí byť navyše posúdená v závislosti od osobitných okolností každého konkrétneho prípadu, najmä od povahy príslušného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý, ako aj od všetkých právnych pravidiel, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2013, G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 34, a z 9. februára 2017, M, C‑560/14, EU:C:2017:101, bod 33).
105 Prvý žalobný dôvod je potrebné preskúmať práve s ohľadom na tieto zásady.
106 Na úvod treba uviesť, že v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, článok 2 nariadenia č. 2271/96 nemá v tejto súvislosti žiadny vplyv. Tvrdenie Komisie, podľa ktorého tretej osobe, ktorá ju neinformovala v zmysle uvedeného ustanovenia, „nie je umožnené, aby uplatnila“ svoje právo byť vypočutá v rámci konania vedeného na základe článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, je absolútne nedôvodné, keďže postup informovania stanovený v prvom uvedenom ustanovení je odlišný od konania o udelení oprávnenia upraveného v druhom uvedenom ustanovení.
107 Na úvod treba uviesť, že ani nariadenie č. 2271/96, ani vykonávacie nariadenie 2018/1101 nestanovujú v rámci postupu smerujúceho k prijatiu rozhodnutia podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96 účasť tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia (tak ako tretie osoby uvedené na zozname SDN, akou je aj žalobkyňa), vo vzťahu ku ktorým sa žiadateľ (akým je aj vedľajší účastník konania) snaží získať oprávnenie vyhovieť zákonom uvedeným v prílohe. Uvedené nariadenia totiž nestanovujú žiadnu procesnú úlohu pre tieto tretie osoby, ktoré nie sú ani informované, ani vypočuté Komisiou v rámci konania smerujúceho k prijatiu rozhodnutia podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96.
108 Keďže teda príslušný právny rámec nestanovuje vypočutie tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, ako podstatnú procesnú podmienku neoddeliteľne spojenú so správnym vytvorením alebo vyjadrením vôle autora aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, Komisia/Freistaat Bayern a i., C‑167/19 P a C‑171/19 P, EU:C:2022:176, bod 89), treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého skutočnosť, že nebola vypočutá, predstavuje v prejednávanej veci porušenie podstatnej formálnej náležitosti, ktorá sama osebe musí viesť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí.
109 Treba však poukázať na to, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 102 vyššie, hoci aj uplatniteľná právna úprava výslovne nestanovuje právo byť vypočutý, nemožno vylúčiť, že tretie osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, by sa mohli dovolávať takéhoto práva v rámci konania vedúceho k prijatiu rozhodnutia podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, ak sa ich takéto rozhodnutie nepriaznivo dotýka.
110 V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 103 vyššie však výkon práva byť vypočutý môže podliehať obmedzeniam. Podľa Komisie pritom v prejednávanej veci viaceré skutočnosti vnútorne obsiahnuté v systéme zavedenom nariadením č. 2271/96 odôvodňujú, aby tretie osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, neboli vypočuté v rámci takéhoto konania. Treba tak určiť, či takéto obmedzenie práva byť vypočutý, ktoré vyplýva z príslušného právneho rámca a na ktoré sa v podstate odvoláva Komisia, možno v zmysle uvedenej judikatúry pripustiť.
111 Po prvé, tak ako vyplýva z preskúmania štvrtého žalobného dôvodu, skutočnosť, že v príslušnom právnom rámci chýbajú ustanovenia stanovujúce právo osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, byť vypočutý (bod 107 vyššie), patrí do rámca systému, ktorý nestanovuje, že by sa záujmy týchto tretích osôb mali zohľadňovať v prípade, že Komisia posudzuje žiadosť o udelenie oprávnenia podanú na základe článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96. Inými slovami, normotvorca Únie sa rozhodol zaviesť systém, v rámci ktorého sa záujmy uvedených tretích osôb nemajú brať do úvahy a tieto tretie osoby nemajú byť asociované v rámci konaní vedených na základe uvedeného ustanovenia.
112 Rozhodnutia, ktorými sa udeľuje výnimka, prijaté Komisiou na základe tohto ustanovenia, totiž majú za cieľ zabrániť tomu, aby v osobitných a riadne odôvodnených prípadoch (odôvodnenie 5 vykonávajúceho nariadenia 2018/1101) došlo v dôsledku nedodržania zákonov uvedených v prílohe k vážnemu poškodeniu záujmov Únie alebo žiadateľa. Prijatie rozhodnutia podľa uvedeného ustanovenia tak zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré spočívajú v ochrane záujmov Únie alebo osôb vykonávajúcich práva v rámci režimu Zmluvy o FEÚ pred vážnou ujmou, ktorá by mohla byť dôsledkom nedodržania zákonov uvedených v prílohe. Okrem toho v prejednávanej veci v každom z napadnutých rozhodnutí Komisia svoje posúdenie uzavrela tak, že zdôraznila, že udelenie oprávnenia je v súlade nielen s cieľmi nariadenia č. 2271/96, ale tiež s cieľmi všeobecnej politiky Únie (odôvodnenie 38 prvého napadnutého rozhodnutia, odôvodnenie 18 druhého napadnutého rozhodnutia, a odôvodnenie 27 tretieho napadnutého rozhodnutia), čo samo osebe žalobkyňa nespochybňuje.
113 V tomto rámci, tak ako zdôrazňujú Komisia a vedľajší účastník konania, by výkon práva byť vypočutý tretími osobami, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, v predmetnom konaní nielenže nebol v súlade s cieľmi všeobecného záujmu sledovanými článkom 5 druhým odsekom nariadenia č. 2271/96, ale tiež by mohol ohroziť dosahovanie týchto cieľov ochrany záujmov Únie alebo osôb vykonávajúcich práva v rámci režimu Zmluvy o FEÚ. Ako totiž vysvetľuje Komisia, hrozilo by, že výkon uvedeného práva povedie k nekontrolovanému šíreniu informácií. Predovšetkým by to orgánom tretej krajiny, z ktorej pochádzajú zákony uvedené v prílohe, mohlo umožniť, aby sa dozvedeli o tom, že určitá osoba požiadala o oprávnenie v zmysle uvedeného ustanovenia a že v dôsledku toho môže dôjsť k tomu, že táto osoba vyhovie či nevyhovie extrateritoriálnym právnym predpisom uvedenej tretej krajiny, čo by viedlo k vzniku rizík, pokiaľ ide o vyšetrovania a sankcie voči tejto osobe, a teda k poškodeniu záujmov tejto osoby, a prípadne Únie. Ako tvrdí Komisia, takéto riziko pretrváva predovšetkým v prípade osôb, ktoré požiadali o oprávnenie, pričom ho nezískali, a ktorým vzhľadom na to, že sa musia podriadiť zákazu stanovenému v článku 5 prvom odseku nariadenia č. 2271/96, hrozí, že sa voči nim budú viesť vyšetrovania a že budú predmetom sankcií zo strany tretej krajiny.
114 Za týchto okolností sa zdá, že obmedzenie práva tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, byť vypočutý v rámci konania týkajúceho sa prijatia rozhodnutia podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, je dôsledkom systému zavedeného normotvorcom Únie prostredníctvom uvedeného nariadenia a že je nevyhnutné na to, aby sa tomuto nariadeniu umožnilo dosiahnuť jeho ciele.
115 Po druhé treba uviesť, že žiadna skutočnosť, ktorá by vnútorne súvisela s osobnou situáciou uvedených tretích osôb, nie je priamo uvedená medzi skutočnosťami, ktoré musí obsahovať žiadosť o oprávnenie v zmysle článku 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia 2018/1101 („žiadosti obsahujú meno a kontaktné údaje žiadateľov, sú v nich uvedené presné ustanovenia uvedených extrateritoriálnych právnych predpisov alebo príslušných následných opatrení a opisuje sa v nich rozsah oprávnenia, o ktoré sa žiada, a poškodenia, ktoré by sa spôsobilo nevyhovením“) alebo medzi kritériami, ktoré Komisia zohľadňuje pri posudzovaní takejto žiadosti v zmysle článku 4 tohto nariadenia. Je pravda, že hoci článok 4 písm. n) tohto nariadenia odkazuje na „akýkoľvek iný relevantný faktor“, uvedené ustanovenie nemožno vykladať tak, že odkazuje na osobnú situáciu tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia. Cieľom kritérií stanovených v článku 4 uvedeného nariadenia je totiž posúdiť to, či by bolo spôsobené vážne poškodenie chráneným záujmom uvedeným v článku 5 druhom odseku nariadenia č. 2271/96. Záujmy uvedených tretích osôb pritom v rámci uvedeného posúdenia nemajú žiadny vplyv (pozri body 68 až 72 vyššie).
116 Okrem toho v prejednávanej veci, tak ako zdôrazňuje Komisia a ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, treba konštatovať, že žalobkyňa je v týchto rozhodnutiach zmienená len v rozsahu, v akom je uvedená na zozname SDN alebo je na tento účel citovaná v žiadostiach vedľajšieho účastníka konania o oprávnenie (pozri odôvodnenia 12 až 14, ako aj článok 1 prvého napadnutého rozhodnutia, odôvodnenia 11, 12 a 21, ako aj články 1 a 4 druhého napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 11 až 13 a 31, ako aj články 1 a 4 tretieho napadnutého rozhodnutia), a že Komisia v rámci posudzovania podmienok stanovených v článku 5 druhom odseku nariadenia č. 2271/96 s ohľadom na kritériá článku 4 vykonávacieho nariadenia 2018/1101 nezohľadnila nijakú skutočnosť, ktorá by vnútorne súvisela s jej osobnou situáciou (pozri odôvodnenia 16 až 38 prvého napadnutého rozhodnutia, odôvodnenia 14 až 18 druhého napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 20 až 27 tretieho napadnutého rozhodnutia).
117 Z toho vyplýva, že v systéme zavedenom nariadením č. 2271/96, predovšetkým pokiaľ ide o prijatie rozhodnutia podľa článku 5 druhého odseku tohto nariadenia, sa nezdá, že by tretie osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, mohli namietať chyby alebo skutočnosti týkajúce sa ich osobnej situácie, ktoré by svedčili v prospech toho, aby takéto rozhodnutie bolo prijaté alebo neprijaté alebo aby malo určitý obsah.
118 Za týchto okolností treba konštatovať, že obmedzenie práva tretích osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, byť vypočutý v rámci takéhoto konania, sa vzhľadom na príslušný právny rámec a ciele ním sledované nezdá byť neprimerané a nerešpektujúce podstatu tohto práva.
119 Navyše treba uviesť, tak ako to tvrdia Komisia a vedľajší účastník konania, že rozhodnutie prijaté podľa článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, akými sú aj napadnuté rozhodnutia, sa obmedzuje len na to, že žiadateľovi udeľuje oprávnenie na vyhovenie zákonom uvedeným v prílohe, bez toho, aby bol porušený zákaz obsiahnutý v prvom pododseku tohto istého ustanovenia. Vzhľadom na to, že uvedené oprávnenie nezbavuje žiadateľa povinnosti dodržiavať vnútroštátne právo, a prípadne ostatné relevantné ustanovenia práva Únie, môže byť vykonanie opatrení, na ktoré bolo poskytnuté oprávnenie, zo strany žiadateľa predmetom preskúmania, predovšetkým v rámci vnútroštátneho správneho konania alebo vnútroštátneho súdneho sporu, a to tak podľa vnútroštátneho práva, ako aj s ohľadom na ostatné relevantné ustanovenia práva Únie.
120 Zo všetkých vyššie uvedených skutočností, ktoré inherentne súvisia s povahou napadnutých rozhodnutí, s kontextom ich prijatia a s právnymi normami upravujúcimi dotknutú oblasť, vyplýva, že obmedzenie práva byť vypočutý, ktoré vyplýva z príslušného právneho rámca a na ktoré sa v podstate odvoláva Komisia, je za osobitných okolností prejednávanej veci odôvodnené v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 103 vyššie, keďže je nevyhnutné a primerané vzhľadom na ciele sledované nariadením č. 2271/96, a najmä článkom 5 druhým odsekom tohto nariadenia. Komisia tak v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu uvedených rozhodnutí, nebola povinná žalobkyňu vypočuť.
121 Okrem toho skutočnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa v návrhu na vykonanie dôkazu zo 17. marca 2023, že Komisia po uskutočnení pojednávania v prejednávanej veci vypočula inú tretiu osobu, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, v rámci iného konania o udelenie oprávnenia vedeného na základe článku 5 druhého odseku nariadenia č. 2271/96, nemôže viesť k odlišnému záveru. Nielenže totiž neboli jasne preukázané okolnosti, za ktorých Komisia údajne vypočula inú tretiu osobu alebo tejto adresovala žiadosť v rámci iného konania, ale navyše žalobkyňou namietaná skutočnosť nastala až po prijatí napadnutých rozhodnutí, a teda je za okolností prejednávanej veci úplne irelevantná.
122 V dôsledku uvedeného Komisia neporušila právo žalobkyne byť vypočutá.
123 V každom prípade aj za predpokladu, že Komisia v prejednávanej veci mala žalobkyňu vypočuť, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry porušenie práva byť vypočutý vedie k zrušeniu rozhodnutia prijatého na konci predmetného správneho konania len vtedy, ak by bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 105 a citovanú judikatúru).
124 V tejto súvislosti platí, že od žalobcu namietajúceho porušenie svojho práva byť vypočutý nemožno požadovať, aby preukázal, že rozhodnutie inštitúcie Únie by malo iný obsah, ale iba to, že takáto hypotéza nie je úplne vylúčená (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 106).
125 Posúdenie tejto otázky sa musí navyše uskutočniť v závislosti od skutkových a právnych okolností, ktoré sú špecifické pre prejednávanú vec (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2020, Komisia/RQ, C‑831/18 P, EU:C:2020:481, bod 107).
126 V prejednávanej veci pritom na základe tvrdení uvádzaných žalobkyňou nemožno konštatovať, že ak by v priebehu správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých rozhodnutí, bola vypočutá, nie je úplne vylúčené, že by tieto rozhodnutia mohli mať iný obsah.
127 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že ak by bola vypočutá, Komisia by sporné oprávnenie neudelila s retroaktívnym účinkom. Takéto tvrdenie však vychádza z nesprávneho predpokladu, keďže, tak ako vyplýva z preskúmania druhého žalobného dôvodu, sporné oprávnenie udelené Komisiou v napadnutých rozhodnutiach nemá retroaktívny účinok.
128 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že tvrdenia, ktoré vedľajší účastník konania uvádza pred Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), týkajúce sa neexistencie právneho vzťahu medzi nimi, sú v rozpore s napadnutými rozhodnutiami. Žalobkyňa však stále nevysvetlila, ako by sa mohla v priebehu správnych konaní, ktoré viedli k prijatiu napadnutých rozhodnutí, lepšie brániť. Aj za predpokladu, že by žalobkyňa chcela týmto tvrdením uviesť, že pred Komisiou by mohla tvrdiť, že s vedľajším účastníkom konania nemala právny vzťah, tak ako to tento údajne tvrdil pred Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), treba poukázať na to, že takéto tvrdenie by nemalo žiadny vplyv na obsah napadnutých rozhodnutí. Ako už totiž bolo uvedené v bode 83 vyššie, napadnuté rozhodnutia sa týkajú aj služieb, ktoré nie sú priamo ponúkané žalobkyni, ale z ktorých má žalobkyňa prospech (alebo na ktorých sa žalobkyňa zúčastňuje), a to hoci aj nepriamo.
129 Po tretie žalobkyňa v podstate tvrdí, že by mohla informovať Komisiu o tom, že vedľajší účastník konania zablokoval jej finančné prostriedky ešte predtým, ako získal sporné oprávnenie, čo je v rozpore s nariadením č. 2271/96. Žalobkyňa tak zrejme naznačuje, že takéto oprávnenie by nebolo udelené žiadateľovi, ktorý porušil nariadenie č. 2271/96. Bez ohľadu na skutočnosť, že Všeobecnému súdu neprináleží určiť, či vedľajší účastník konania zablokoval finančné prostriedky žalobkyne bez oprávnenia, v rozpore s nariadením č. 2271/96, pritom stačí poukázať na to, že aj za predpokladu, že by žalobkyňa mohla uviesť takéto tvrdenie pred Komisiou, toto tvrdenie by nemohlo mať žiadny vplyv na obsah napadnutých rozhodnutí. Nič v nariadení č. 2271/96 totiž nenaznačuje, že osoba, ktorá porušila zákaz stanovený v článku 5 prvom odseku uvedeného nariadenia, by nemohla získať oprávnenie v zmysle článku 5 druhého odseku tohto nariadenia. Napokon, keďže sporné oprávnenie udelené Komisiou v napadnutých rozhodnutiach nemá retroaktívny účinok, netýka sa prípadných predchádzajúcich opatrení žiadateľa.
130 Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že Komisia nezohľadnila možnosť zaviesť alternatívne mechanizmy. Na jednej strane však žalobkyňa neuvádza, na ktoré alternatívne mechanizmy by mohla upozorniť Komisiu, ak by bola vypočutá, a aký vplyv by to mohlo mať na obsah napadnutých rozhodnutí, pričom len vágne a nepodložene zmieňuje mechanizmus nazvaný „INSTEX“, ktorého relevantnosť navyše Komisia spochybňuje. Na druhej strane treba pripomenúť, že tak ako bolo uvedené v rámci preskúmania štvrtého žalobného dôvodu, z príslušného právneho rámca nevyplýva, že Komisia mala preskúmať alebo zohľadniť existenciu alternatívnych mechanizmov. V dôsledku toho aj za predpokladu, že by žalobkyňa v správnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých rozhodnutí, mohla takéto tvrdenie uplatniť, nebolo preukázané, že by toto tvrdenie mohlo mať vplyv na obsah uvedených rozhodnutí.
131 Okrem toho tvrdenie, ktoré žalobkyňa uviedla na pojednávaní a podľa ktorého by mohla predložiť konštruktívne návrhy, aby sa pokúsila nájsť kompromis umožňujúci najmä reštrukturalizáciu jej portfólia a uspokojenie potrieb vedľajšieho účastníka konania, je tiež irelevantné, pretože sa týka vzťahov medzi žalobkyňou a vedľajším účastníkom konania, a nie obsahu napadnutých rozhodnutí.
132 Po piate žalobkyňa tvrdí, že na základe toho, že nebola vypočutá a informovaná o napadnutých rozhodnutiach, bola nútená podať finančne nákladné žaloby proti viacerým hospodárskym subjektom s cieľom dosiahnuť vyplatenie svojich dividend, či dokonca už len zistiť, aký majú status. Aj za predpokladu, že by tieto tvrdenia boli pravdivé, posúdenie čoho Všeobecnému súdu v rámci prejednávanej veci neprináleží, treba konštatovať, že sú irelevantné, pokiaľ ide o porušenie práva žalobkyne byť vypočutý v priebehu správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých rozhodnutí, pretože sa netýkajú otázky, či obsah napadnutých rozhodnutí mohol byť iný.
133 Po šieste žalobkyňa tvrdí, že Komisia zohľadnila len záujmy vedľajšieho účastníka konania, a nie aj jej záujmy. Stačí však uviesť, že tieto tvrdenia sa prekrývajú s tvrdeniami uvádzanými v rámci štvrtého žalobného dôvodu, a preto musia byť zamietnuté. Po prvé totiž, tak ako vyplýva z preskúmania uvedeného žalobného dôvodu, Komisia nebola povinná zohľadniť uvedené záujmy. Po druhé nebolo preukázané, že ak by žalobkyni bolo umožnené uplatniť svoje záujmy pred Komisiou, takáto okolnosť by mohla mať vplyv na obsah napadnutých rozhodnutí.
134 Po siedme žalobkyňa tvrdí, že nebola vypočutá, pokiaľ ide o „vážne dôvody“, o ktoré sa Komisia oprela predovšetkým v odôvodnení 14 a v článku 1 prvého napadnutého rozhodnutia, na účely odôvodnenia udelenia sporného oprávnenia. Stačí však uviesť, že tvrdenie žalobkyne je založené na nesprávnom výklade napadnutých rozhodnutí, keďže Komisia nezaložila napadnuté rozhodnutia na existencii „vážnych dôvodov“. Ako totiž vyplýva z bodu 41 vyššie, pojem „vážne dôvody“ bol použitý v článku 1 napadnutých rozhodnutí s cieľom vymedziť podmienky uplatnenia oprávnenia udeleného Komisiou.
135 Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj za predpokladu, že v priebehu správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých rozhodnutí, mala byť žalobkyňa vypočutá, tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla pred Všeobecným súdom, neumožňujú dospieť k záveru, že nie je vylúčené, že ak by vypočutá bola, napadnuté rozhodnutia by mohli mať iný obsah.
136 Okrem toho žalobkyňa dodáva, že v záujme dodržania jej práva byť vypočutá mala Komisia uverejniť aspoň výrok napadnutých rozhodnutí.
137 Bez toho, aby bolo potrebné sa vyjadriť k prípustnosti takejto výhrady, ktorú Komisia spochybnila na pojednávaní, pritom stačí uviesť, že na základe ničoho nemožno konštatovať, že by Komisia mala takúto povinnosť uverejnenia, pričom žalobkyňa sa navyše na podporu tejto výhrady neopiera o žiadne relevantné ustanovenie. Takáto povinnosť uverejnenia totiž nevyplýva z poznámky pod čiarou 40 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Hogan vo veci Bank Melli Iran (C‑124/20, EU:C:2021:386), citovanej žalobkyňou na pojednávaní, pričom pravidlá a okolnosti vnútorne späté s týmto súdnym konaním, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojich písomných podaniach, sú irelevantné. Okrem toho uverejnenie napadnutých rozhodnutí po ich prijatí nemôže mať vplyv na výkon prípadného práva žalobkyne byť vypočutá v priebehu správneho konania, ktoré viedlo k tomuto prijatiu, a žalobkyňa napokon nepredložila žiadne tvrdenie, ktoré by umožňovalo dospieť k opačnému záveru. Z rovnakých dôvodov a v rámci namietaného porušenia práva byť v priebehu správneho konania vypočutý je tvrdenie žalobkyne, že Komisia jej alternatívne mala oznámiť napadnuté rozhodnutia po ich prijatí, potrebné zamietnuť.
138 Nemožno tak konštatovať, že tým, že Komisia neuverejnila alebo žalobkyni neoznámila napadnuté rozhodnutia po ich prijatí, sa Komisia dopustila akéhokoľvek procesného pochybenia, ktoré by mohlo mať za dôsledok porušenie práva žalobkyne byť vypočutá.
139 Prvý žalobný dôvod sa preto musí tiež zamietnuť.
140 V dôsledku uvedeného treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu, pričom nie je potrebné sa vyjadriť k jej prípustnosti, vo vzťahu ku ktorej boli účastníci konania vypočutí na pojednávaní. Za okolností prejednávanej veci totiž riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje zamietnutie žaloby vo veci samej bez predchádzajúceho rozhodnutia o jej prípustnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52).
O trovách
141 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.
142 Podľa článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Žaloba sa zamieta.
2. IFIC Holding AG znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.
3. Clearstream Banking AG znáša svoje vlastné trovy konania.
van der Woude | Marcoulli | Frimodt Nielsen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2023.
Podpisy