Language of document : ECLI:EU:C:2019:441

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

EVGENI TANČEV

prednesené 22. mája 2019 (1)

Vec C236/18

GRDF SA

proti

Eni Gas & Power France SA,

Direct énergie,

Commission de régulation de l’énergie,

Procureur général près la Cour d’appel de Paris

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko)]

„Smernica 2009/73/ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom – Povinnosti prevádzkovateľov distribučných sietí – Článok 41 smernice 2009/73 – Časové účinky rozhodnutí orgánov na urovnanie sporov – Zásady efektivity a ekvivalencie – Právna istota a legitímne očakávania“






1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour de Cassation (Kasačný súd, Francúzsko) (ďalej len „vnútroštátny súd“) sa týka právomocí orgánov na urovnanie sporov podľa článku 41 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES(2). Vnútroštátny súd sa v podstate pýta na časový okamih pôsobnosti prostriedku nápravy navrhovaného orgánom na urovnanie sporov pri urovnaní sporu v rámci parametrov smernice 2009/73. Je možné, aby sa nápravné rozhodnutie orgánu na urovnanie sporov vzťahovalo na celé zmluvné obdobie, ktorého sa spor týka, alebo je potrebné toto obdobie skrátiť?

2.        Táto otázka vzniká na pozadí skutočnosti, že zmluva medzi prevádzkovateľom distribučnej siete, spoločnosťou GRDF, a dodávateľom, spoločnosťou Direct énergie, počas dlhšieho obdobia nebola v súlade so smernicou 2009/73. Dôvodom bola skutočnosť, že v zmluve sa umožňovalo, aby náklady z nedoplatkov koncových zákazníkov znášal dodávateľ, Direct énergie, napriek tomu, že ich mal znášať prevádzkovateľ distribučnej siete, GRDF. Odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku je preto nevyhnutná na určenie rozsahu finančných dôsledkov pre spoločnosť GRDF, ktoré jej vyplývajú zo zmluvných vzťahov so spoločnosťou Direct énergie na základe tejto neprávosti. Ide o konkrétny kontext tzv. „individuálnych zmlúv“ o dodávke a distribúcii zemného plynu, ktoré sa vo Francúzsku uzatvárajú so spotrebiteľmi a profesionálnymi klientmi, ktorí pôsobia v malom rozsahu.

I.      Právny rámec

A.      Právo EÚ

3.        Odôvodnenia 3, 6, 25, 30, 33 a 48 smernice 2009/73 stanovujú:

„(3)      Slobody, ako sú voľný pohyb tovaru, sloboda usadiť sa a sloboda poskytovať služby, ktoré občanom Európskej únie zaručuje zmluva, sú dosiahnuteľné len na úplne otvorenom trhu, ktorý umožňuje všetkým spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a všetkým dodávateľom slobodu zásobovať svojich odberateľov.

(6)      Bez účinného oddelenia sietí od ťažobných a dodávateľských činností (ďalej len ‚účinné oddelenie‘) existuje riziko diskriminácie nielen pri prevádzke siete, ale aj v súvislosti so stimulmi pre vertikálne integrované podniky primerane investovať do svojich sietí.

(25)      Nediskriminačný prístup do distribučnej siete určuje prístup k odberateľom na maloobchodnej úrovni. …

(30)      Ak má vnútorný trh so zemným plynom riadne fungovať, energetickí regulátori musia mať možnosť prijímať rozhodnutia vo všetkých relevantných regulačných záležitostiach a musia byť úplne nezávislí od akýchkoľvek iných verejných alebo súkromných záujmov. Toto nebráni súdnemu preskúmaniu ani parlamentnému dohľadu v súlade s ústavným právom členských štátov. …

(33)      Energetickí regulátori by mali mať právomoc vydávať záväzné rozhodnutia pre plynárenské podniky a ukladať plynárenským podnikom, ktoré si neplnia svoje povinnosti, účinné, primerané a odrádzajúce sankcie, alebo navrhnúť, aby takéto sankcie uložil príslušný súd. Energetické regulačné orgány by mali mať právomoc aj rozhodovať bez ohľadu na uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže o vhodných opatreniach na zabezpečenie výhod pre odberateľov prostredníctvom podpory skutočnej hospodárskej súťaže potrebnej pre riadne fungovanie vnútorného trhu so zemným plynom. Vytvorenie programov na sprístupňovanie zásobovania plynom predstavuje jedno z možných opatrení, ktoré možno použiť na podporu skutočnej hospodárskej súťaže a zabezpečovanie riadneho fungovania trhu. Energetickým regulátorom by sa rovnako mala udeliť právomoc prispievať k zabezpečovaniu vysokej úrovne služby vo verejnom záujme v súlade s otvorením trhu, ochrane zraniteľných odberateľov a úplnej účinnosti opatrení na ochranu spotrebiteľov. Týmito ustanoveniami by nemali byť dotknuté právomoci Komisie týkajúce sa uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže vrátane skúmania splynutí a zlúčení na úrovni Spoločenstva, ani predpisy o vnútornom trhu, napr. o voľnom pohybe kapitálu. Nezávislým orgánom, ku ktorému má právo odvolať sa subjekt dotknutý rozhodnutím národného regulátora, by mohol byť súd alebo iný súdny orgán s právomocou viesť súdne preskúmanie.

(48)      Záujmy spotrebiteľov by mali byť stredobodom tejto smernice a kvalita služieb by mala byť ústrednou zodpovednosťou plynárenských podnikov. Musia sa posilniť a zaručiť existujúce práva spotrebiteľov, pričom by mali byť transparentnejšie. Ochrana spotrebiteľa by mala zabezpečiť, aby všetci spotrebitelia v širšom meradle Spoločenstva mali úžitok z konkurenčného trhu. Členské štáty alebo, ak tak ustanoví členský štát, regulačné orgány by mali presadzovať práva spotrebiteľov.“

4.        Článok 32 smernice 2009/73 je nazvaný „Prístup tretích strán“. Jeho prvý odsek znie takto:

„Členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích strán do prepravnej a distribučnej siete a do zariadení LNG na základe uverejnených taríf platných pre všetkých oprávnených odberateľov vrátane dodávateľských podnikov a uplatňovaných [jeho uplatňovanie – neoficiálny preklad] objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi siete. Členské štáty zabezpečia, aby tieto tarify alebo metodiky ich výpočtu boli pred nadobudnutím účinnosti schválené v súlade s článkom 41 regulačným orgánom uvedeným v článku 39 ods. 1 a aby tieto tarify a metodiky – ak sú schvaľované len metodiky – boli pred nadobudnutím účinnosti uverejnené.“

5.        Článok 40 smernice 2009/73 má názov „Všeobecné ciele regulačného orgánu“. Uvádza sa v ňom:

„Regulačný orgán pri plnení regulačných úloh uvedených v tejto smernici prijíma v rámci svojich povinností a právomocí ustanovených v článku 41 a v prípade potreby aj s konzultáciami s inými príslušnými vnútroštátnymi orgánmi vrátane orgánov pre hospodársku súťaž a bez toho, aby boli dotknuté ich právomoci, všetky primerané opatrenia na dosiahnutie týchto cieľov:

a)      podporovať konkurencieschopný [konkurenčný – neoficiálny preklad], bezpečný a z environmentálneho hľadiska trvalo udržateľný vnútorný trh so zemným plynom v rámci Spoločenstva v úzkej spolupráci s agentúrou, regulačnými orgánmi iných členských štátov a Komisiou a efektívne otvorenie trhu pre všetkých odberateľov a dodávateľov v Spoločenstve a zabezpečovať primerané podmienky pre efektívne a spoľahlivé fungovanie plynárenských sietí s ohľadom na dlhodobé ciele;

e)      uľahčovať prístup do siete novým výrobným kapacitám, najmä odstrániť prekážky, ktoré by mohli brániť prístupu nových účastníkov trhu a výrobe plynu z obnoviteľných zdrojov energie;

…“

6.        Článok 41 má názov „Povinnosti a právomoci regulačného orgánu“. Uvádza sa v ňom:

„1.      Regulačný orgán má tieto povinnosti:

a)      v súlade s transparentnými kritériami stanovovať alebo schvaľovať regulované tarify za prepravu alebo distribúciu alebo metodiky ich výpočtu;

b)      zabezpečovať, aby prevádzkovatelia prepravných a distribučných sietí, a prípadne aj vlastníci sietí, ako aj všetky plynárenské podniky dodržiavali svoje povinnosti vyplývajúce z tejto smernice a iných príslušných právnych predpisov Spoločenstva vrátane tých, ktoré sa týkajú cezhraničných záležitostí;

f)      zabezpečovať, aby medzi činnosťami spojenými s prepravou, distribúciou, uskladňovaním, zariadeniami LNG a dodávkou neexistovali krížové dotácie;

4.      Členské štáty zabezpečia, aby regulačné orgány mali právomoci, ktoré im umožnia plniť povinnosti uvedené v odsekoch 1, 3 a 6 efektívne a rýchlo. Na tento účel má regulačný orgán minimálne tieto právomoci:

a)      vydávať záväzné rozhodnutia týkajúce sa plynárenských podnikov;

d)       plynárenským podnikom, ktoré si neplnia povinnosti vyplývajúce z tejto smernice alebo iných príslušných právne záväzných rozhodnutí regulačného orgánu alebo agentúry ukladať účinné, primerané a odrádzajúce sankcie alebo navrhovať príslušnému súdu, aby uložil takéto sankcie. Toto zahŕňa právomoc ukladať prevádzkovateľovi prepravnej siete alebo vertikálne integrovanému podniku podľa situácie sankcie za neplnenie ich príslušných povinností, ktoré vyplývajú z tejto smernice, alebo navrhovať uloženie takýchto sankcií, v maximálnej výške 10 % ročného obratu prevádzkovateľa prepravnej siete alebo až 10 % ročného obratu vertikálne integrovaného podniku,…

10.      Regulačné orgány majú právomoc v prípade potreby od prevádzkovateľov prepravných a distribučných sietí, zásobníkov a zariadení LNG vyžadovať, aby upravili podmienky vrátane taríf a metodík uvedených v tomto článku s cieľom zabezpečiť ich primeranosť a uplatňovanie nediskriminačným spôsobom. …

11.      Každá strana, ktorá podá sťažnosť na prevádzkovateľa prepravnej siete, zásobníka, zariadenia LNG alebo distribučnej siete v súvislosti s povinnosťami tohto prevádzkovateľa vyplývajúcimi z tejto smernice, sa môže s touto sťažnosťou obrátiť na regulačný orgán, ktorý koná ako orgán na urovnanie sporu a vydá rozhodnutie do dvoch mesiacov od doručenia sťažnosti. Táto lehota sa môže predĺžiť o ďalšie dva mesiace, ak regulačný orgán požiada o ďalšie informácie. Takto predĺžená lehota sa môže ďalej predĺžiť so súhlasom sťažovateľa. Rozhodnutie regulačného orgánu je záväzné, pokiaľ sa nezruší v odvolacom konaní.

…“

7.        V nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 715/2009 z 13. júla 2009 o podmienkach prístupu do prepravných sietí pre zemný plyn, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1775/2005(3) sa v článku 13 ods. 1 uvádza:

„Tarify alebo metodiky použité na ich výpočet, uplatňované prevádzkovateľmi prepravných sietí a schválené regulačnými orgánmi podľa článku 41 ods. 6 smernice 2009/73/ES, ako aj tarify uverejnené podľa článku 32 ods. 1 uvedenej smernice musia byť transparentné a zohľadňovať potrebu integrity siete a jej zlepšovania a odrážať skutočne vynaložené náklady, pokiaľ tieto korešpondujú s nákladmi efektívneho a štrukturálne porovnateľného prevádzkovateľa siete a sú transparentné, za súčasného zabezpečenia vhodnej návratnosti investícií, a kde je to vhodné, za súčasného zohľadnenia výsledkov porovnávania taríf regulačnými orgánmi. Tarify alebo metodiky použité na ich výpočet sa uplatňujú nediskriminačným spôsobom.

Členské štáty môžu rozhodnúť, že tarify možno určiť aj prostredníctvom trhových opatrení, ako sú aukcie, za predpokladu, že takéto opatrenia a príjmy z nich schváli regulačný orgán.

Tarify alebo metodiky použité na ich výpočet uľahčujú efektívny obchod s plynom a hospodársku súťaž a zároveň predchádzajú krížovým dotáciám medzi užívateľmi sietí a poskytujú stimuly pre investície a udržiavanie alebo vytváranie interoperability prepravných sietí.

Tarify pre užívateľov siete sú nediskriminačné a stanovia sa samostatne pre každý vstupný a výstupný bod prepravnej siete. Mechanizmy prideľovania nákladov a metodiky na stanovovanie množstiev v súvislosti so vstupnými a výstupnými bodmi schvaľujú národné regulačné orgány. Členské štáty zabezpečia, aby sa po prechodnom období, t. j. do 3. septembra 2011, sieťové poplatky nevypočítavali na zmluvnom základe.“

B.      Právo členského štátu

8.        Podľa vnútroštátneho súdu sa vo verzii článku L. 134‑20 code de l’énergie (zákona o energetike) platnej v relevantnom období uvádza:

„Rozhodnutie výboru, ktoré môže byť spojené s uložením pokút, sa odôvodní a spresní podmienky urovnania sporu technickej a finančnej povahy, za ktorých sa zabezpečí prístup k sieťam, objektom a zariadeniam uvedeným v článku L. 134‑19, prípadne ich užívanie. Ak je to pre urovnanie sporu nevyhnutné, výbor môže objektívnym, transparentným, nediskriminačným a primeraným spôsobom stanoviť podmienky prístupu k uvedeným sieťam, objektom a zariadeniam alebo podmienky ich užívania“(4).

II.    Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9.        Predchodcovia spoločnosti Direct énergie, odporcu v druhom rade v spore vo veci samej, uzatvorili v príslušnom poradí 21. júna 2005 a 21. novembra 2008 dve zmluvy o preprave zemného plynu prostredníctvom francúzskej distribučnej siete zemného plynu. Tieto zmluvy boli uzatvorené s prevádzkovateľom distribučnej siete, spoločnosťou GRDF, ktorá podala odvolanie v spore vo veci samej.

10.      Dňa 22. júla 2013 podala Direct énergie návrh na Výbor pre riešenie sporov a sankcií (ďalej len „výbor Cordis“), ktorý je orgánom na urovnanie sporov podľa článku 41 ods. 11 smernice 2009/73, patriaci pod Regulačnú komisiu pre energetiku (ďalej len „CRE“), ktorá je orgánom vo Francúzsku s povinnosťami v oblasti presadzovania podľa článkov 40 a 41 smernice 2009/73. Direct énergie žiadala o rozhodnutie týkajúce sa finančných nákladov, ktoré znášala od nadobudnutia účinnosti oboch spomínaných zmlúv, pričom ich mala znášať GRDF (pozri body 1 a 2 vyššie). Eni Gas & Power France, odporkyňa v prvom rade, bola takisto účastníkom tohto konania.

11.      Výbor Cordis vydal rozhodnutie 19. septembra 2014. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa tohto rozhodnutia mala GRDF predložiť spoločnosti Direct énergie novú zmluvu o preprave zemného plynu distribučnou sieťou do šiestich mesiacov od oznámenia rozhodnutia, pričom táto zmluva mala byť v súlade so zásadou, že dodávateľ, Direct énergie, nemôže byť zodpovedný za nedoplatky voči GRDF zo strany koncového zákazníka. Malo sa to týkať celého zmluvného obdobia.

12.      Direct énergie a Eni Gas & Power France sa voči tomuto rozhodnutiu odvolali na Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko). Ten rozhodnutie potvrdil 2. júna 2016 a okrem iného doplnil, že:

–        GRDF má navrhnúť zmeny zmlúv o prístupe do plynárenskej siete medzi spoločnosťami GRDF a Direct énergie vo forme dodatkov. Týmito dodatkami sa mala stanoviť právna fikcia, že medzi zmluvnými stranami nikdy neplatili ustanovenia zmluvy, ktoré prístup k zmluve podmieňovali tým, že dodávateľ, Direct énergie, pristúpi na poskytovanie sprostredkovania pre spoločnosť GRDF, pri ktorom bol povinný poskytovať služby, ktoré boli na ťarchu spoločnosti GRDF, a pri ktorých si GRDF nemohla dojednať cenu alebo podmienky realizácie.

–        Spoločnosti Direct énergie sa mala zaplatiť spravodlivá a primeraná odmena zohľadňujúca náklady ušetrené spoločnosťou GRDF za služby, ktoré poskytla Direct Energy zákazníkom v mene spoločnosti GRDF.

13.      GRDF sa voči tomuto rozsudku odvolala pred vnútroštátnym súdom, pričom namietala voči povereniu výboru Cordis na vydávanie retroaktívnych rozhodnutí, ktorých výsledkom môže byť retroaktívna zmena zmluvných ustanovení. Direct énergie toto spochybňuje, v prvom rade na základe požiadavky účinnosti práva EÚ. Vnútroštátny súd konštatuje, že zásada právnej istoty je zakotvená v rozsudku Súdneho dvora z 13. marca 2008 vo veci Vereniging Nationaal Overlegorgaan Sociale Werkvoorziening a i.(5), pričom vnútroštátny súd uvádza, že táto zásada môže mať prednosť pred účinnosťou práva EÚ.

14.      Za týchto okolností vnútroštátny súd predložil v návrhu na začatie prejudiciálneho konania túto otázku.

„Má sa smernica 2009/73…, a konkrétne jej článok 41 ods. 11 vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby regulačný orgán, ktorý koná ako orgán na urovnanie sporu, mal právomoc vydať rozhodnutie vzťahujúce sa na celé obdobie, ktorého sa ním prejednávaný spor týka, bez ohľadu na dátum, keď tento spor medzi stranami vznikol, a to vyvodením dôsledkov z nesúladu zmluvy s ustanoveniami tejto smernice rozhodnutím, ktorého účinky sa vzťahujú na celé zmluvné obdobie?“

15.      Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru GRDF, Direct énergie, Eni Gas & Power France, francúzska vláda a Európska komisia. Všetci účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 6. marca 2019.

III. Zhrnutie písomných pripomienok

16.      GRDF sa domnieva, že skutočnosť, že európsky normotvorca túto problematiku neupravuje, poukazuje na jeho záujem umožniť orgánom, akým je výbor Cordis, prijímať retroaktívne rozhodnutia.(6) GRDF okrem iného tvrdí, že časový účinok rozhodnutí orgánov, akým je výbor Cordis, je otázkou vnútroštátnej procesnej autonómie.(7)

17.      V prípade neexistencie predpisu členského štátu, ktorý by sa z hľadiska časovej pôsobnosti mohol uplatniť na spor vo veci samej,(8) je potrebné akúkoľvek retroaktivitu rozhodnutí výboru Cordis preskúmať na základe zásad ekvivalencie a efektivity, zákazu retroaktivity, právnej istoty a legitímnych očakávaní. Ani jedna z nich nepodporuje retroaktivitu rozhodnutí výboru Cordis. GRDF taktiež tvrdí, že rozhodnutia výboru Cordis sú správnymi, a nie súdnymi rozhodnutiami.

18.      GRDF ďalej argumentuje, že časový účinok rozhodnutí výboru Cordis, ktoré podporuje, je v súlade so zásadou ekvivalencie. GRDF ďalej uvádza, že zásadu efektivity je potrebné vykladať vzhľadom na článok 34 ods. 3 smernice 2009/73, v ktorom sa zdôrazňuje rýchle urovnanie sporov. Neexistencia retroaktívneho účinku rozhodnutí výboru Cordis na tejto skutočnosti nič nemení.(9)

19.      Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty a legitímnych očakávaní, GRDF okrem iného tvrdí, že zásada zákazu retroaktivity správnych rozhodnutí sa vzťahuje na správne rozhodnutia orgánov členských štátov, ktoré spadajú do pôsobnosti práva EÚ.(10) Zásada právnej istoty a legitímnych očakávaní si vyžaduje jasnú a presnú úpravu(11) a jej predvídateľné uplatňovanie, pričom retroaktívne prostriedky nápravy nie sú v súlade ani s touto skutočnosťou, ani s ochranou spotrebiteľa.

20.      GRDF sa domnieva, že umožnením toho, aby výbor Cordis vydával rozhodnutia s retroaktívnym účinkom, by sa spochybnila právna stabilita odvetvia zemného plynu a malo by to finančné následky vedúce k tomu, že GRDF by musela zvýšiť náklady na svoje služby, ktoré by musela zohľadniť v konečnej cene zemného plynu pre zákazníkov.

21.      Eni Gas & Power France tvrdí, že úloha výboru Cordis nemôže byť zásadne odlišná od úlohy súdu, keďže jeho úlohou je poskytovať efektívnejšiu a rýchlejšiu ochranu, než by poskytol súd, a nie naopak. Zásada efektivity je základným ustanovením práva EÚ(12), takže vnútornými postupmi členských štátov sa zabezpečuje, že rozhodnutia výboru Cordis majú mať plné právne účinky. Tvrdí tiež, že nedochádza k žiadnemu porušeniu zásady ekvivalencie, zatiaľ čo zásada právnej istoty je vo svojej podstate flexibilná a nepredstavuje bezpodmienečnú záruku toho, že sa daná právna situácia nezmení. Podľa práva Európskej únie sa preto od orgánu na urovnanie sporov vyžaduje, aby mal právomoc vydať rozhodnutie týkajúce sa celého obdobia tejto neprávosti.

22.      Direct énergie súhlasí s tým, že ak rozhodnutia výboru Cordis nemali účinok od dátumu zmluvných záväzkov, ktoré sú nezákonné, potom by účastníci konania systematicky uprednostňovali súdy, ktoré takýto prostriedok nápravy umožňujú, čo vedie k asymetrii v prostriedkoch nápravy a k nesúladu s cieľom rýchlej nápravy stanovenej v smernici 2009/73.(13) Smernica 2009/73 by tým stratila svoj potrebný účinok a v tomto smere Direct énergie vyzýva Súdny dvor, aby analogicky uplatnil judikatúru vytvorenú v kontexte ochrany spotrebiteľa týkajúcej sa zneužívajúcich zmluvných ustanovení a práva na rovnaké zaobchádzanie.(14)

23.      Direct énergie taktiež tvrdí, že podľa smernice 2009/73 majú národné regulačné orgány mať rozsiahle právomoci, ktoré sú konkrétnejšie stanovené v článku 41 ods. 4 písm. d).

24.      Direct énergie pripomína, že zásady právnej istoty sa je možné dovolávať len v prípade, že správny akt je zjavne v rozpore s právom EÚ, a to aj v prípade, že nadobudol právoplatnosť.(15) Dodáva, že ak výboru Cordis nebude umožnené vydávať rozhodnutia s retroaktívnym účinkom, bude to potvrdením postupov, ktoré sú v rozpore s právom EÚ, pričom Direct énergie odmieta tvrdenie spoločnosti GRDF týkajúce sa destabilizácie trhu.(16) Prednosť práva Únie, ako aj požiadavka účinných, primeraných a odradzujúcich prostriedkov právnej nápravy si vyžaduje zrušenie nekonzistentných zmluvných ustanovení.

25.      Direct énergie napokon tvrdí, že to, že vnútroštátny súd sa opiera o rozsudok vo veci Vereniging Nationaal Overlegorgaan Sociale Werkvoorziening a i.(17) nie je na mieste.

26.      Francúzska vláda zdôrazňuje, že spor vo veci samej sa týka len tzv. „individuálnych zmlúv“, v rámci ktorých domácnosti ako spotrebitelia uzatvárajú jednu zmluvu o dodávke a distribúcii plynu. Dodávatelia ako spoločnosti Direct énergie a Eni Gas & Power France uzatvorili zmluvy o preprave so spoločnosťou GRDF s cieľom následného uzatvárania individuálnych zmlúv so spotrebiteľmi. Platby prijaté na základe týchto zmlúv o preprave sa posielajú spoločnosti GRDF. Výsledkom týchto zmlúv boli náklady z nedoplatkov spotrebiteľov, ktoré znášali dodávatelia, spoločnosti Direct énergie a Eni Gas & Power France, namiesto prevádzkovateľa distribučnej siete, spoločnosti GRDF. Toto je kontext prejednávaného sporu.

27.      Francúzska vláda žiada Súdny dvor, aby zmenil formuláciu predloženej prejudiciálnej otázky a predovšetkým namieta voči tomu, či výbor Cordis „mal právomoc vydať rozhodnutie vzťahujúce sa na celé obdobie, ktorého sa ním prejednávaný spor týka“, podľa práva EÚ. Ak je odpoveď v tejto veci záporná, nie je možné zaručiť užitočnú odpoveď pre vnútroštátny súd, keďže tá nebude riešiť otázku toho, či je takáto časová pôsobnosť podľa práva EÚ povolená bez toho, aby bola uplatnená.(18) Preto navrhuje zmenu formulácie prejudiciálnej otázky tak, aby sa týkala toho, či právo EÚ bráni tomu, aby sa takéto rozhodnutia vzťahovali na časové obdobie pokrývajúce celé predmetné zmluvné obdobie.

28.      Francúzska vláda tvrdí, že z potrebného účinku smernice 2009/73, ako aj zo zásady efektivity vyplýva záporná odpoveď na takto preformulovanú otázku. Platí to však pod podmienkou dodržania zásady právnej istoty, primeranosti a dodržania základných práv podľa Charty základných práv Európskej únie, o čom prináleží rozhodnúť vnútroštátnemu súdu.

29.      Podľa francúzskej vlády v prípade, že sa nezmení formulácia otázky, mala by sa na ňu poskytnúť záporná odpoveď. Pri neexistencii harmonizácie spadajú časové účinky do priestoru členských štátov na voľnú úvahu, a to na základe ich pôsobnosti pri vykonávaní smerníc podľa článku 288 ZFEÚ a na základe ich vnútroštátnej procesnej autonómie, ktorá podlieha zásadám ekvivalencie a efektivity, a iným všeobecným zásadám práva EÚ. Francúzska vláda okrem iného odkazuje na rozsudok Súdneho dvora v oblasti práva týkajúceho sa DPH(19) a na rozsudok v oblasti vrátenia neoprávnene zaplatených súm,(20) aby tak poukázala na to, ako zásada právnej istoty môže viesť k obmedzeniu časových účinkov. Je však na členských štátoch, aby vyriešili, ako zosúladiť tieto zásady.(21) Posúdenie zhody so zásadami ekvivalencie a efektivity prináleží vnútroštátnemu súdu.(22)

30.      Komisia pripomína, že orgány, akým je výbor Cordis, sú nezávislé správne orgány, ktoré majú právomoci a funkcie veľmi podobné orgánom v oblasti hospodárskej súťaže. Keď orgány, akým je výbor Cordis, prijímajú rozhodnutia na základe článku 41 ods. 11 smernice 2009/73, účinnosť ich rozhodnutí musí byť porovnateľná s rozhodnutiami súdov, a to najmä pokiaľ ide o uplatňovanie časovej pôsobnosti. V zásade takéto rozhodnutia nadobúdajú účinnosť s účinkom ex tunc, ale zákonodarca alebo sudca sa môže od tohto prístupu odchýliť na základe skutočnosti, že hľadanie rovnováhy medzi požiadavkami efektivity a prednosti práva a právnej istoty a legitímnych očakávaní si vyžaduje časové ohraničenie.

31.      Preto je na základe zásady lojálnej spolupráce a efektivity a prednosti práva EÚ potrebné zrušiť všetky nezákonné dôsledky zmluvy, ktorej podmienky nie sú v súlade s požiadavkami stanovenými v smernici 2009/73. Napriek tomu Súdny dvor obmedzí časové účinky svojho rozsudku na základe požiadavky právnej istoty. Toto je však výnimočný prípad(23) a musí byť prísne obmedzený a odôvodnený naliehavými dôvodmi súvisiacimi s právnou istotou, pri zohľadnení všetkých záujmov, tak verejných, ako aj súkromných.(24) Ochrana práv je tiež relevantná.(25)

32.      Komisia napokon odkazuje na rozsudok týkajúci sa cien energie a zmluvných vzťahov vzniknutých pred samotným konaním. V jeho rámci Súdny dvor odmietol upraviť časové účinky svojho rozsudku.(26) Komisia sa domnieva, že v rámci sporu vo veci samej neexistuje riziko, ktoré by odôvodňovalo časové obmedzenie. Regulačný orgán, akým je výbor Cordis, preto má mať právomoc vydávať rozhodnutia, ktoré sa vzťahujú na celé obdobie, ktoré je predmetom sporu, bez ohľadu na dátum, keď spor medzi účastníkmi začal. Zodpovedá to zmyslu a cieľom smernice 2009/73. Ak by účinky rozhodnutí regulačných orgánov, akým je výbor Cordis, boli časovo obmedzené, ich účinnosť pri zabezpečovaní dobrého fungovania trhu a rozvoja konkurencieschopného trhu s plynom by bola značne znížená.

IV.    Posúdenie

A.      Úvodné poznámky

1.      Právomoc Súdneho dvora

33.      Na úvod chcem poznamenať, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa bližšie nevysvetľuje, prečo by ktorékoľvek z uvedených ustanovení smernice 2009/73 boli relevantné pri riešení hmotnoprávnej podstaty sporu medzi účastníkmi konania s výnimkou ustanovenia o nápravných opatreniach. V skratke ide o to, či prevádzkovateľ distribučnej siete alebo dodávateľ zemného plynu má znášať nedoplatky koncových zákazníkov z tzv. individuálnych zmlúv o distribúcii a dodávke plynu, a aký má byť postup v prípade, že bude stanovené, že túto záťaž má znášať prevádzkovateľ distribučnej siete, a nie dodávateľ. Spor sa v širšom meradle týka služieb riadenia zákazníkov a odmeny splatnej dodávateľom za vykonávanie týchto služieb v mene prevádzkovateľa distribučného systému.

34.      Je to problematické, pretože v článku 41 ods. 11 smernice 2009/73 sa uvádza, že každá „strana, ktorá podá sťažnosť na prevádzkovateľa prepravnej siete, zásobníka, zariadenia LNG alebo distribučnej siete v súvislosti s povinnosťami tohto prevádzkovateľa vyplývajúcimi z tejto smernice, sa môže s touto sťažnosťou obrátiť na regulačný orgán“ (kurzívou zdôraznil generálny advokát). Súdnemu dvoru prináleží výklad nápravného opatrenia po stanovení toho, že je relevantné vo vzťahu k údajnému vecnému porušeniu dotknutej smernice,(27) keďže Európska únia nemá všeobecnú právomoc nad prostriedkami nápravy mimo oblastí, v ktorých má vecnú právomoc. Všeobecnejšie povedané, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vysvetlil súvislosti medzi ustanoveniami práva EÚ, na ktoré sa odkazuje, a prejednávaným sporom a ich predmetom.(28)

35.      Ústne pripomienky k tomuto bodu je možné zhrnúť takto.

36.      GRDF tvrdí, že služba, ktorá je predmetom sporu, je službou riadenia zákazníkov pre koncových zákazníkov, ktorú poskytuje dodávateľ v mene prevádzkovateľa distribučného systému, a táto konkrétna služba nie je nijako upravená v smernici 2009/73. Naopak, upravuje ju francúzske právo, a preto spor vo veci samej nepatrí do hmotnoprávnej pôsobnosti smernice 2009/73.

37.      Eni Gas & Power France poukázala na skutočnosť, že v smernici 2009/73 sa stanovujú spoločné pravidlá týkajúce sa distribúcie a dodávky plynu koncovým zákazníkom. Odkázala na článok 1 smernice 2009/73, v ktorom sa vymedzuje predmet úpravy a pôsobnosť, a uviedla, že záležitosti, ktorých sa týka spor vo veci samej, predstavujú výber poplatkov za prístup k distribučnej sieti, riadenie zákazníckych služieb dodávateľa zo strany prevádzkovateľa distribučnej siete. Stredobodom sporu sú platby za túto službu. Za týchto podmienok sa spochybňuje, že spor spadá do pôsobnosti smernice 2009/73, pretože predmetom sporu je prístup k sieti a vzťahy medzi distribúciou a dodávkou.

38.      Direct énergie tvrdila, že povinnosťou prevádzkovateľa distribučnej siete podľa smernice 2009/73 je zabezpečiť prístup k sieti podľa článku 32 smernice 2009/73, pričom tento prístup nesmie byť diskriminačný s výnimkami stanovenými v článku 35. Direct énergie tvrdila, že ak by prevádzkovateľ distribučnej siete zaujal stanovisko, že prístup sa dodávateľovi zamietne, pokiaľ nejde o dodávateľa, ktorý vykonával služby pre prevádzkovateľa distribučnej siete, išlo by o odmietnutie prístupu podľa smernice 2009/73. Odkazovalo sa aj na povinnosti regulačných orgánov podľa článku 40, najmä vzhľadom na zachovávanie hospodárskej súťaže.

39.      V ústnych pripomienkach Francúzska sa záležitosť objasnila. Zástupca Francúzska uviedol, že služby riadenia zákazníkov, ktoré dodávatelia v mene prevádzkovateľov distribučných sietí, akou je GRDF, vykonávajú vo Francúzsku, predstavujú spôsob prístupu k sieti, ktorý zaviedol francúzsky zákonodarca pri vykonávaní článku 32 smernice 2009/73 o prístupe tretích strán do prepravnej a distribučnej siete, pri uplatnení systému individuálnych zmlúv a pri dodržiavaní slobodného výberu zákazníkov v kontexte dodávateľov, ktorý sa spomína v odôvodnení 3 smernice 2009/73.

40.      Komisia vychádzala zo skutočnosti, že v spore vo veci samej vystupovali dvaja dodávatelia plynu proti sebe a konanie sa týkalo distribučných služieb, pričom GRDF sama je prevádzkovateľom distribučnej siete, takže smernica 2009/73 bola uplatniteľná.

41.      Dospel som k záveru, že spor vo veci samej spadá do pôsobnosti smernice 2009/73, pretože z vyššie zhrnutých ústnych pripomienok vyplynula potrebná vecná súvislosť medzi hmotnoprávnou podstatou sporu medzi účastníkmi konania a smernicou 2009/73.(29) Pritom mám na pamäti ciele smernice 2009/73 (pozri bod 3 vyššie), jej pôsobnosť(30) vymedzenú v článku 1 a to, že v rozhodnutí vnútroštátneho súdu sa viackrát uvádza, že význam pojmu „distribúcia“ v článku 2 bode 5 smernice 2009/73 je relevantný pre spor vo veci samej, hoci v tejto záležitosti nebola položená žiadna otázka. Spor sa v podstate týka poplatkov uplatniteľných na služby poskytované dodávateľom, ktorý je zástupcom prevádzkovateľa distribučnej siete. Týka sa preto stanovovania poplatkov a prístupu k sieti, pričom obe záležitosti spadajú do vecnej pôsobnosti smernice 2009/73 a vzťahu k článku 41 ods. 11.

2.      Bez zmeny formulácie prejudiciálnej otázky

42.      Zároveň nesúhlasím s tvrdeniami Francúzska smerujúcimi k tomu, že prejudiciálna otázka si vyžaduje zmenu formulácie. Skutočnosť, že vo vzťahu k právomociam regulačného orgánu, pokiaľ ide o časové účinky jeho rozhodnutí, bola použitá formulácia požiadavky, alebo ako sa uvádza v originálnej verzii návrhu na začatie prejudiciálneho konania „ils commandent qu’une autorité de regulation… ait le pouvoir“, nebráni Súdnemu dvoru, aby predložil diferencovanejšiu odpoveď.

3.      Spor vo veci samej sa netýka retroaktivityčiastočnej neprípustnosti otázky.

43.      Napokon v rozpore s tvrdeniami spoločnosti GRDF nesúhlasím s názorom, že spor vo veci samej sa týka prípadu, v ktorom výbor Cordis retroaktívne uplatňuje právo EÚ.

44.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora výklad právneho predpisu Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci, ktorú mu priznáva článok 267 ZFEÚ, ak je to potrebné, objasňuje a spresňuje význam a pôsobnosť tohto predpisu tak, ako sa má alebo sa mal chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudol účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vykladané ustanovenie môže a má byť uplatňované súdom, a to na právne vzťahy, ktoré vznikli pred vydaním rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad, ak sú inak splnené podmienky, ktoré umožňujú predložiť príslušnému súdu spor týkajúci sa uplatňovania tohto ustanovenia.(31)

45.      Súdny dvor rozhodol, že smernica 2009/73 sa z hľadiska časovej pôsobnosti uplatňuje od 3. marca 2011, čiže od konca obdobia stanoveného na transpozíciu podľa článku 54 smernice 2009/73.(32) Každý výklad článku 41 ods. 11 smernice 2009/73, ktorý Súdny dvor poskytne, sa preto musí uplatňovať od uvedeného dátumu (3. marca 2011). Nápravné právomoci výboru Cordis ako orgánu na urovnanie sporov podľa článku 41 ods. 11 musia nevyhnutne siahať až k tomuto dátumu za predpokladu vnútroštátnej procesnej autonómie, ktorá zase podlieha zásadám efektivity a ekvivalencie, spolu so znením článku 41 ods. 11 smernice 2009/73, ktorý obsahuje požiadavku, aby sa rozhodnutie vydalo najneskôr do štyroch mesiacov od prijatia sťažnosti.

46.      Je však možné sa dovolávať článku 41 ods. 11 smernice 2009/73 na podporu právomoci výboru Cordis vydávať prostriedky nápravy s účinnosťou vzťahujúcou sa na obdobie pred 3. marcom 2011? Je to dôležité, pretože zmluvy, ktoré sú predmetom sporu vo veci samej, boli uzatvorené 21. júna 2005 a 21. novembra 2008.

47.      Túto otázku je potrebné určiť výkladom relevantných podmienok predchádzajúcej smernice, konkrétne smernice 2003/55/ES, a to či výbor Cordis prevezme úlohu orgánu na urovnanie sporov podľa francúzskeho práva na účely smernice 2003/55 je otázkou, o ktorej rozhodnú súdy členských štátov. Smernica 2009/73, vo vzťahu ku ktorej vnútroštátny súd požadoval výklad, však nepodporuje otázku prostriedkov nápravy zo strany výboru Cordis, ktoré by nadobudli účinnosť pred 3. marcom 2011.

48.      Ani v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani v písomných pripomienkach nie sú uvedené informácie o vzťahu medzi výborom Cordis a smernicou 2003/55. Hoci beriem na vedomie, že v rozsudku Súdneho dvora bolo skonštatované, že článok 41 smernice 2009/73 „v podstate“ preberá obsah článku 25 smernice 2003/55,(33) smernica 2003/55 je vo viacerých zásadných aspektoch odlišná od smernice 2009/73.

49.      Po prvé smernica 2003/55 neobsahuje žiadne odôvodnenie, ktoré by bolo analogické s odôvodnením 33 a jeho požiadavkami účinných, primeraných a odradzujúcich prostriedkov právnej nápravy (pozri nižšie body 54 až 57). Po druhé v smernici 2003/55 neexistuje žiadne ustanovenie podobné článku 41 ods. 17 smernice 2009/73. V článku 41 ods. 17 sa uvádza, že „členské štáty zabezpečia, aby na národnej úrovni existovali vhodné mechanizmy, v rámci ktorých môže strana dotknutá rozhodnutím regulačného orgánu podať odvolanie na orgán nezávislý od zúčastnených strán a od akejkoľvek vlády“. Po tretie v prípravných dokumentoch k smernici 2009/73 sa uvádza, že jedným z cieľov novej smernice bude posilnenie právomocí regulačných orgánov vrátane pridania právomoci ukladať odrádzajúce sankcie, z čoho vyplýva, že sankcie budú odlišné od sankcií podľa smernice 2003/55.(34) Preto je predložená prejudiciálna otázka neprípustná, pokiaľ odkazuje na obdobia pred 3. marcom 2011.(35)

50.      Na položenú prejudiciálnu otázku odpoviem na základe tejto premisy a vychádzať budem len zo smernice 2009/73 ako z jediného opatrenia, na ktoré sa vzťahuje položená otázka.

B.      Odpoveď na prejudiciálnu otázku

51.      Dospel som k záveru, že pri odpovedaní na položenú prejudiciálnu otázku Komisia postupovala správne, keď posúdila právomoci výboru Cordis ako nezávislého orgánu s povinnosťami v oblasti presadzovania podľa práva EÚ. Jednou z uznávaných zásad práva EÚ je, že „zásada prednosti práva Únie ukladá nielen súdom, ale aj všetkým orgánom členského štátu, zaručiť plný účinok noriem Únie“(36). Rozsah tejto povinnosti bol nedávno vymedzený jedným z generálnych advokátov takto:

„Takisto sa stanovuje, že povinnosť okamžitého uplatňovania práva EÚ sa rovnako vzťahuje na vnútroštátne súdy a správne orgány. Obidva sú v rámci výkonu svojej príslušnej právomoci alebo príslušnosti povinné plne uplatňovať ustanovenia práva Únie a nemusia požadovať alebo čakať na predchádzajúce zrušenie odporujúceho ustanovenia vnútroštátneho práva prostredníctvom legislatívnych alebo iných ústavných prostriedkov. Nakoniec plné uplatňovanie ustanovení práva EÚ zahŕňa uplatňovanie všetkých zásad vnútroštátneho uplatňovania práva EÚ, ako je prednosť, priamy účinok alebo konformný výklad“(37).

52.      V rámci doterajšej judikatúry sa orgány členských štátov vyzývali, aby pri výkone svojich príslušných právomocí v oblasti presadzovania neuplatňovali vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právom EÚ, v kontexte ich povinnosti zabezpečiť úplnú účinnosť práva EÚ.(38) Z toho musí vyplývať, že orgány členských štátov s konkrétnymi nápravnými povinnosťami, akým je výbor Cordis, podliehajú existujúcej povinnosti presadzovania práva EÚ v dobrej viere, ktorú teraz odráža článok 4 ods. 3 a článok 19 ods. 1 ZEÚ, aspoň pokiaľ ide o ustanovenia ako článok 41 ods. 11 smernice 2009/73(39) a nápravné povinnosti, ktoré obsahuje (pozri body 54 až 57). Súdny dvor nedávno rozhodoval o spore týkajúcom sa rozsahu nápravných ustanovení smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní(40) a o obmedzeniach právomocí podľa práva členských štátov, pokiaľ ide o komisiu zriadenú s cieľom presadzovať rovnaké zaobchádzanie.(41)

53.      Vo veci Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána Súdny dvor rozhodol, že ak bola zriadená komisia ako alternatíva k súdom s cieľom zabezpečiť presadzovanie rovnakého zaobchádzania podľa smernice 2000/78, „bolo by totiž kontradiktórne, aby sa jednotlivci mohli dovolávať ustanovení práva Únie v určitej oblasti pred vnútroštátnym orgánom, ktorému vnútroštátne právo udelilo právomoc rozhodovať o sporoch v tejto oblasti, avšak tento orgán by nemusel uplatniť tieto ustanovenia a rozhodnúť o neuplatnení pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré s nimi nie sú v súlade“(42).

54.      Nespochybňuje sa skutočnosť, že výbor Cordis je orgánom na urovnanie sporov, ktorý zriadila francúzska vláda na plnenie povinností podľa článku 41 ods. 11 smernice 2009/73. Takisto sa nespochybňuje, že k dispozícii je alternatívny postup, ako to bolo v prípade veci Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána, a to konkrétne obrátiť sa na všeobecné súdy (pozri článok 41 ods. 15 smernice 2009/73 a článok 41 ods. 17). Preto rovnako ako komisia vo veci Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána nemala mať obmedzené právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom, domnievam sa, že v súlade s tvrdeniami, ktoré predložili spoločnosti Direct énergie a Eni Gas & Power France, ak by prostriedky nápravy, ktoré bol výbor Cordis splnomocnený vydávať, boli časovo obmedzené v porovnaní s prostriedkami vydávanými francúzskymi súdmi, odrádzalo by to účastníkov konania od toho, aby sa obracali na postupy pred výborom Cordis, a marilo by to cieľ smernice 2009/73, pokiaľ ide o dostupnosť rýchlych prostriedkov nápravy.(43)

55.      Preto sa prostriedky nápravy, ktoré je výbor Cordis povinný uplatňovať, musia vzťahovať na celé obdobie až do 3. marca 2011. Okrem toho otázka, aké konkrétne sankcie majú byť dostupné, spadá pod vnútroštátnu procesnú autonómiu, pri dodržaní zásad efektivity a ekvivalencie, a nápravných ustanovení samotnej smernice 2009/73.

56.      Navyše, hoci v odôvodnení 33 a článku 41 ods. 4 písm. d) smernice 2009/73 sa odkazuje len na energetických regulátorov a súdy ako orgány majúce právomoc vydávať „účinné, primerané a odrádzajúce prostriedky nápravy“, v znení článku 41 ods. 11 sú zahrnuté orgány na urovnanie sporov do skupiny regulačných orgánov. Výboru Cordis a francúzskym súdom prináleží, aby v tomto smere uplatňovali francúzske právo, pri riadnom zohľadnení znenia a cieľov smernice 2009/73 a obsahu účinných, primeraných a odrádzajúcich prostriedkov nápravy, spätne na obdobie až do 3. marca 2011 vzhľadom na to, že žiadne kritériá pre takéto posúdenie nie sú stanovené v smernici 2009/73.(44) Znamená to napríklad, že úprava zmlúv dodatkami z rokov 2005 a 2008 môže byť francúzskym súdom alebo výborom Cordis považovaná za neprimeranú(45) vzhľadom na šírku cieľov smernice 2009/73 (pozri bod 3 vyššie), ktoré zahŕňajú od zabezpečenia spravodlivej možnosti spotrebiteľov využiť rovnaký prístup k sieti, až po cieľ ochrany integrity siete a zohľadnenie skutočných vzniknutých nákladov (pozri bod 7 vyššie týkajúci sa nariadenia č. 7165/2009), a údajné následky týkajúce sa stability odvetvia plynárenstva, o ktorých sa zmieňuje GRDF (pozri bod 20 vyššie).

57.      Toto však nie je otázka, ktorá bola položená Súdnemu dvoru v prejednávanej veci. Otázka sa týka časového rozsahu účinných, primeraných a odradzujúcich prostriedkov právnej nápravy, ktoré je výbor Cordis povinný vydávať podľa smernice 2009/73 počas stanoveného časového obdobia.

58.      Vyššie uvedené posúdenie preto postačuje na zodpovedanie položenej prejudiciálnej otázky, keďže sa obmedzuje na „právomoci“, ktoré by výboru Cordis mali byť priznané podľa smernice 2009/73. Pre úplnosť ešte dodávam nasledujúce úvahy.

59.      Súdnemu dvoru bolo predložené množstvo dokumentov týkajúcich sa zásad právnej istoty a legitímnych očakávaní, ktoré orgány členských štátov nepochybne zaväzujú pri uplatňovaní práva EÚ.(46) Tieto zásady by v spore vo veci samej mali byť relevantné len do ďalej uvedenej miery.

60.      Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty, odôvodňuje uplatnenie vnútroštátnych primeraných lehôt na podanie žalôb, čo v zásade má prednosť pred požiadavkou potrebného účinku smerníc na obdobia pred rozsudkom Súdneho dvora o ich výklade, za predpokladu že tieto časové obmedzenia sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, a nespadajú do rozsahu obmedzených výnimiek.(47) To znamená, že ak sú dodržané vnútroštátne časové lehoty na podanie žalôb, prináleží len Súdnemu dvoru, a nie francúzskym súdom alebo výboru Cordis, aby upravil časový účinok smernice 2009/73 tak, aby sa vylúčili obdobia od 3. marca 2011 až doteraz.(48)

61.      Súdny dvor však v kontexte práva hospodárskej súťaže rozhodol, že vo vzťahu k sankciám, ktoré orgány členských štátov v oblasti hospodárskej súťaže môžu ukladať podnikom, zásada právnej istoty určuje, že povinnosť vnútroštátnych orgánov neuplatniť protisúťažné právo členského štátu nemôže vystaviť dotknuté podniky žiadnym sankciám, či už trestnoprávnym alebo správnym, pokiaľ ide o správanie v minulosti, ktoré sa vyžadovalo dotknutým právom (kurzívou zvýraznil generálny advokát).(49) Ak by k takýmto okolnostiam došlo aj v konaní pred francúzskymi súdmi alebo výborom Cordis, to isté pravidlo by sa uplatnilo v prospech spoločnosti GRDF.

62.      Pokiaľ ide o zásadu legitímnych očakávaní, nie je mi jasná relevantnosť tohto pravidla vo vzťahu k prostriedkom nápravy, ktoré výbor Cordis môže vydávať podľa práva EÚ na základe skutkových okolností sporu vo veci samej, keďže v ustálenej judikatúre Súdneho dvora sa uvádza, že pri ochrane legitímnych očakávaní sa vnútroštátny súd rozhodujúci v spore medzi súkromnými osobami nemôže opierať o uplatňovanie pravidla vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore so všeobecnými zásadami stanovenými v smerniciach.(50) Povinnosť výboru Cordis vydávať účinné, primerané a odradzujúce prostriedky právnej nápravy tu vyplýva zo smernice.

63.       Napokon súhlasím s pripomienkami spoločnosti Direct énergie v zmysle, že rozhodnutie vo veci Vereniging Nationaal Overlegorgaan Sociale Werkvoorziening a i.(51) má pri riešení sporu vo veci samej obmedzenú použiteľnosť. Uvedená vec sa týka čerpania a vrátenia finančnej pomoci EÚ a obmedzenej úlohy, ktorú môže zohrávať zásada legitímnych očakávaní a právnej istoty v konkurencii s požiadavkou efektivity právnych predpisov EÚ, ktoré sú v danom konkrétnom kontexte uplatniteľné.

V.      Návrh

64.      Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko) takto.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 2003/55/ES, a najmä jej článok 41 ods. 11, sa má vykladať tak, že sa ňou vyžaduje, aby regulačný orgán pri urovnávaní sporu mal právomoc vydať rozhodnutie, ktoré sa vzťahuje na celé obdobie, na ktoré sa vzťahuje smernica 2009/73, t. j. do 3. marca 2011, bez ohľadu na dátum nadobudnutia účinnosti predmetných zmlúv.


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Ú. v. ES L 211, 2009, s. 94.


3      Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 36.


4      Zákon č. 2017‑55 z 20. januára 2017 štvrtý riadok, vložený do článku L. 134‑20 zákona o energetike. Podľa ustanovení tohto zákona by výbor Cordis mohol na žiadosť strany, ktorá mu vec predložila, rozhodnúť, že dátum účinnosti jeho rozhodnutia bude predchádzať dňu, kedy mu bola vec predložená, no tento dátum nesmie predchádzať dňu, kedy bola námietka jednou zo strán po prvýkrát formálne vznesená, a v žiadnom prípade nesmie tento dátum o viac ako o dva roky predchádzať dňu, kedy mu bola vec predložená. Toto ustanovenie však nie je relevantné ratione temporis, pokiaľ ide o spor vo veci samej. Aby nešlo o hypotetické otázky, návrh na začatie prejudiciálneho konania musí byť odôvodnený potrebou spojenou s „efektívnym riešením určitého sporu“. Rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i. (C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 28 a citovaná judikatúra).


5      C‑383/06 až C‑385/06, EU:C:2008:165.


6      GRDF okrem iného odkazuje na rozsudky zo 7. februára 2002, Krauer (C‑28/00, EU:C:2002:82); z 18. apríla 2002, Duchon (C‑290/00, EU:C:2002:234); zo 17. júla 2014, Panasonic Italia a i. (C‑472/12, EU:C:2014:2082); a z 15. júla 2004, Gerekens a Procola (C‑459/02, EU:C:2004:454).


7      Rozsudok z 13. marca 2007, Unibet (C‑432/05, EU:C:2007:163).


8      Štvrtý riadok zákona č. 2017‑55 z 20. januára 2017 v relevantnom období nebol účinný. Poznámka pod čiarou 4 vyššie.


9      GRDF v tomto smere odlišuje rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980).


10      GRDF odkazuje na rozsudky z 15. júla 2004, Gerekens a Procola (C‑459/02, EU:C:2004:454, bod 24), a z 13. marca 2008, Vereniging Nationaal Overlegorgaan Sociale Werkvoorziening a i. (C‑383/06 až C‑385/06, EU:C:2008:165, bod 60).


11      GRDF odkazuje okrem iného na rozsudok z 25. júna 1975, Deuka (5/75, EU:C:1975:88).


12      Eni Gas & Power France odkazuje okrem iného na stanovisko 1/91 (Prvé stanovisko k Dohode o EHP) zo 14. decembra 1991 (EU:C:1991:490), a na rozsudok z 13. marca 2007, Unibet (C‑432/05, EU:C:2007:163).


13      Direct énergie odkazuje na rozsudok zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 60), a z 21. januára 2015, Unicaja Banco a Caixabank (C‑482/13, C‑484/13, C‑485/13 a C‑487/13, EU:C:2015:21, bod 31).


14      Direct énergie sa opiera o rozsudky z 11. decembra 1997, Magorrian a Cunningham (C‑246/96, EU:C:1997:605, bod 41); zo 16. mája 2000, Preston a i. (C‑78/98, EU:C:2000:247, body 40 a 43); zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 60); a z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 72).


15      Direct énergie odkazuje aj na rozsudky zo 4. októbra 2012, Biankov (C‑249/11, EU:C:2012:608, body 80 až 82), a z 19. apríla 2016, DI (C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 38), pokiaľ ide o oprávnené očakávania.


16      V tomto bode sa opiera o rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia (C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 185).


17      Rozsudok z 13. marca 2008 (C‑383/06 až C‑385/06, EU:C:2008:165).


18      Francúzska vláda odkazuje na zákon č. 2017‑55, v ktorom sa časové účinky rozhodnutí orgánov, akým je výbor Cordis, obmedzujú na dva roky. Zároveň však uznáva, že tento zákon sa z časového hľadiska nevzťahuje na spor vo veci samej. Poznámka pod čiarou 4 vyššie.


19      Rozsudok z 12. apríla 2018, Biosafe – Indústria de Reciclagens (C‑8/17, EU:C:2018:249, bod 36).


20      Rozsudok z 13. marca 2008, Vereniging Nationaal Overlegorgaan Sociale Werkvoorziening a i. (C‑383/06 až C‑385/06, EU:C:2008:165, bod 52).


21      Francúzsky zákonodarca sa prijatím zákona č. 2017‑55 skutočne usiloval o dosiahnutie rovnováhy.


22      Tu sa francúzska vláda opiera o návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl v spojených veciach Finanzamt Neuss a Butin (C‑374/16 a C‑375/16, EU:C:2017:515, bod 71).


23      Komisia odkazuje na rozsudok zo 6. marca 2007, Meilicke a i. (C‑292/04, EU:C:2007:132, body 35 až 37).


24      Rozsudok z 8. novembra 2001, Silos (C‑228/99, EU:C:2001:599, body 35 až 38).


25      Rozsudok z 26. apríla 1994, Roquette Frères (C‑228/92, EU:C:1994:168).


26      Rozsudok z 23. októbra 2014, Schulz a Egbringhoff (C‑359/11 a C‑400/11, EU:C:2014:2317, bod 54 a nasl.).


27      Napr. rozsudok z 5. decembra 2013, Asociación de Consumidores Independientes de Castilla y León (C‑413/12, EU:C:2013:800), ktorý vychádzal z opravných prostriedkov dostupných v horizontálnom spore a v ktorom Súdny dvor v bode 25 uviedol: „žaloba vo veci samej bola podaná združením na ochranu spotrebiteľov, ktoré žiada zakázať nekalé zmluvné podmienky používané predajcom alebo dodávateľom“. V bode 26 Súdny dvor uviedol, že „pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je príslušný rozhodnúť“. Pozri stanovisko, ktoré zastáva generálny advokát Wahl vo veci Sánchez Morcillo a Abril García (C‑169/14, EU:C:2014:2110, body 72 až 74). V bode 70 generálny advokát vyjadruje pochybnosť o tom, či sa predmetná právna situácia, ktorá sa týkala prostriedkov nápravy dostupných pri presadzovaní spotrebiteľského práva EÚ horizontálne medzi dvoma súkromnými stranami, upravuje právom EÚ.


28      Rozsudok z 13. februára 2014, Airport Shuttle Express a i. (C‑162/12 a C‑163/12, EU:C:2014:74, bod 39). Pozri nedávny rozsudok z 27. februára 2018, Associação Sindical dos Juízes Portugueses (C‑64/16, EU:C:2018:117, bod 20).


29      Súdny dvor akceptuje, že činnosti, ktoré spadajú do pôsobnosti smernice, sa môžu riadiť vnútroštátnymi právnymi predpismi, čo vedie k jeho príslušnosti. Pozri napr. rozsudok z 2. októbra 2018,  Ministerio Fiscal (C‑207/16, EU:C:2018, 788, bod 38).


30      Napr. rozsudok z 12. januára 2010, Petersen (C‑341/08, EU:C:2010:4, bod 32).


31      Napr. rozsudok z 22. októbra 1998, IN. CO. GE.’90 a i. (C‑10/97 až C‑22/97, EU:C:1998:498, bod 23).


32      S výnimkou článku 11 smernice 2009/73, ktorý v spore vo veci samej nie je relevantný. Pozri rozsudok z 19. marca 2015, E.ON Földgáz Trade (C‑510/13, EU:C:2015:189, bod 33). Medzi 3. septembrom 2009, t. j. dátumom nadobudnutia účinnosti smernice 2009/73, a 3. marcom 2011, t. j koncovým dátumom jej transpozície, sa členské štáty museli zdržať prijímania akýchkoľvek pozitívnych opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného danou smernicou. Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci E.ON Földgáz Trade  (C‑510/13, EU:C:2014:2325, body 22 a 23). Generálny advokát odkazuje na rozsudok z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie (C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 45); z 26. mája 2011, Stichting Natuur en Milieu a i. (C‑165/09 až C‑167/09, EU:C:2011:348, bod 78), a z 11. septembra 2012, Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i. (C‑43/10, EU:C:2012:560, bod 57). Do 3. marca 2011 sa uplatňovala smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/55/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa zrušuje smernica 98/30/ES, Ú. v. EÚ L 176, 2003, s. 57. Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci E.ON Földgáz Trade (C‑510/13, EU:C:2014:2325, body 26 a 27).


33      Pozri rozsudok z 19. marca 2015, E.ON Földgáz Trade (C‑510/13, EU:C:2015:189, bod 4).


34      KOM (2007) 529 v konečnom znení, 19. september 2007, bod 2.1.


35      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je otázka neprípustná v rozsahu, v akom poskytuje nedostatočné informácie o skutkovom a právnom kontexte sporu, ako sa to vyžaduje v článku 94 rokovacieho poriadku. Pozri napr. nedávny rozsudok z 28. marca 2019, Verlezza a i. (C‑487/17 až C‑489/17, EU:C:2019:270, bod 30). K čiastočnej neprípustnosti pozri napr. rozsudok z 13. februára 2014, Crono Service a i. (C‑419/12 a C‑420/12, EU:C:2014:81, body 31 až 33).


36      Rozsudok zo 4. decembra 2018, The Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána (C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 39).


37      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bobek vo veci Link Logistik N&N (C‑384/17, EU:C:2018:494, bod 106). Generálny advokát odkazuje na rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal (106/77, EU:C:1978:49, bod 24); z 22. júna 1989, Costanzo (103/88, EU:C:1989:256, bod 31); z 12. januára 2010, Petersen (C‑341/08, EU:C:2010:4, bod 80); z 19. januára 2010, Kücükdeveci (C‑555/07, EU:C:2010:21, bod 55); z 5. júla 2016, Ogňanov (C‑614/14, EU:C:2016:514, bod 34); z 10. októbra 2017, Farrell (C‑413/15, EU:C:2017:745, bod 34), a rozsudok zo 14. septembra 2017, The Trustees of the BT Pension Scheme (C‑628/15, EU:C:2017:687, bod 54 a citovaná judikatúra). Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wahl vo veci The Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána (C‑378/17, EU:C:2018:698, bod 71): „Podľa môjho názoru správny orgán alebo súd môže mať povinnosť upustiť od uplatňovania ustanovenia vnútroštátneho práva, aby zabezpečil plnú účinnosť práva Únie, len ak bolo na začiatku stanovené, že tento orgán má vecnú právomoc konať v danej veci (alebo, ak ide o širšie ponímanie orgánov, prijať v konkrétnej veci rozhodnutie).“


38      Kurzívou zvýraznil generálny advokát. Rozsudok zo 4. decembra 2018, The Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána (C‑378/17, EU:C:2018:979, bod 38 citovaná judikatúra).


39      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „prináleží členským štátom, najmä na základe zásady lojálnej spolupráce, zakotvenej v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ, zabezpečiť, aby sa na ich príslušnom území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie, a že na základe článku 4 ods. 3 druhého pododseku ZEÚ majú členské štáty prijať všetky všeobecné alebo konkrétne opatrenia, ktoré sú vhodné na zabezpečenie vykonania povinností vyplývajúcich zo Zmlúv alebo aktov inštitúcií Únie. Okrem toho článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ členským štátom ukladá v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, aby stanovili prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany“. Pozri bod 47 rozsudku zo 14. septembra 2017, The Trustees of the BT Pension Scheme (C‑628/15, EU:C:2017:687).


40      Ú. v. ES L 303, 2000, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79.


41      Rozsudok zo 4. decembra 2018, The Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána (C‑378/17, EU:C:2018:979).


42      Tamže, bod 46 a tam citovaná judikatúra.


43      Chcel by som poznamenať, že v rozsudku zo 4. decembra 2018 vo veci The Minister for Justice and Equality a Commissioner of the Garda Síochána (C‑378/17, EU:C:2018:979) Súdny dvor nedospel k záveru, že povinnosti uvedené v danom rozsudku boli obmedzené na orgány oprávnené podávať návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, a vychádzal z rozsudkov týkajúcich sa orgánov výlučne správnej povahy pri ukladaní týchto povinností (napr. rozsudky z 22. júna 1989 Costanzo, 103/88, EU:C:1989:256). Súdny dvor na záver v bode 47 uviedol, že „[o]krem toho, keďže Komisiu pre vzťahy na pracovisku treba považovať za ‚súdny orgán‘ v zmysle článku 267 ZFEÚ… môže predložiť Súdnemu dvoru na základe uvedeného článku otázku týkajúcu sa výkladu príslušných ustanovení práva Únie, a keďže je viazaná rozsudkom vydaným Súdnym dvorom v prejudiciálnom konaní, musí uvedený rozsudok okamžite vykonať, pričom v prípade potreby z úradnej moci neuplatniť odporujúce ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


44      Rozsudok z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck (C‑45/08, EU:C:2009:806, bod 71).


45      Súdny dvor napríklad skonštatoval, že v rámci posúdenia primeranosti týchto sankcií prináleží vnútroštátnemu súdu vziať do úvahy závažnosť porušenia. Pozri rozsudok z 26. septembra 2018, Van Gennip a i. (C‑137/17, EU:C:2018:771, bod 99 a citovaná judikatúra).


46      Napr. rozsudok z 21. marca 2019, Unareti (C‑702/17, EU:C:2019:233, bod 34).


47      Napr. rozsudok z 19. mája 2011, Iaia a i. (C‑452/09, EU:C:2011:323, body 17 a 18).


48      Napr. rozsudok z 23. októbra 2014, Schulz and Egbringhoff (C‑359/11 a C‑400/11, EU:C:2014:2317, bod 57 a tam citovaná judikatúra).


49      Rozsudok z 9. septembra 2003, CIF (C‑198/01, EU:C:2003:430, bod 53).


50      Rozsudok z 19. apríla 2016, DI (C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 38). Pozri aj rozsudok z 13. októbra 2016, Polkomtel (C‑231/15, EU:C:2016:769, bod 25).


51      Rozsudok z 13. marca 2008 (C‑383/06 až C‑385/06, EU:C:2008:165). Mnohé z orgánov, na ktoré sa GRDF odvoláva, odkazujú na okolnosti, za ktorých sa opatrenia EÚ môžu uplatňovať na skutočnosti, ku ktorým dochádza pred ich dátumom nadobudnutia účinnosti. Pozri napr. poznámku pod čiarou 6. K tomuto skutkovému stavu nedochádza v spore vo veci samej pri prístupe, ktorý tu navrhujem.