NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 21. júla 2016 (1)
Vec C‑162/15 P
Evonik Degussa GmbH
proti
Komisii
„Odvolanie – Vykonávanie článkov 101 a 102 ZFEÚ – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Uverejnenie rozhodnutí Komisie – článok 30 – Pôsobnosť vyšetrovateľa v konaniach vo veciach hospodárskej súťaže – Rozhodnutie 2011/695/EÚ – článok 8 – Ochrana služobného tajomstva – článok 339 ZFEÚ – Pojem ,obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie‘ – Informácie pochádzajúce z vyhlásenia podniku uskutočneného v rámci programu zhovievavosti – Zamietnutie žiadosti o dôverné zaobchádzanie – Legitímna dôvera“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
III – Okolnosti predchádzajúce sporu
IV – Sporné rozhodnutie
V – Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
VI – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
VII – Analýza odvolania
A – O prvom odvolacom dôvode
1. Napadnutý rozsudok
2. Argumentácia účastníkov konania
3. Analýza
a) O prvej časti
i) Úvodné poznámky
ii) O rozsahu preskúmania vyšetrovateľom
iii) Analýza konštatovaní Všeobecného súdu
b) O druhej časti
B – O druhom odvolacom dôvode
1. Napadnutý rozsudok
2. Argumentácia účastníkov konania
3. Analýza
a) Úvodné poznámky
i) O dôvernej povahe vyhlásenia o zhovievavosti
ii) Dôsledky ochrany vyhlásení o zhovievavosti na uverejnenie rozhodnutí Komisie
b) O druhej časti
c) O druhej časti
d) O tretej časti
e) O štvrtej časti
C – O treťom odvolacom dôvode
1. Napadnutý rozsudok
2. Argumentácia účastníkov konania
3. Analýza
a) O prvej časti
b) O druhej časti
D – Záverečné poznámky
VIII – Návrh
I – Úvod
1. Týmto odvolaním sa Evonik Degussa GmbH domáha zrušenia rozsudku z 28. januára 2015, Evonik Degussa/Komisia(2), ktorým Všeobecný súd Európskej únie zamietol žalobu na zrušenie rozhodnutia Európskej komisie C(2012) 3534(3), ktorým sa zamietla žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podala odvolateľka.
2. Výhrady, ktoré vzniesla odvolateľka voči napadnutému rozsudku, sa týkajú najmä problematiky – v judikatúre Súdneho dvora sa doposiaľ nevyskytujúcej(4) – týkajúcej sa rozsahu ochrany, ktorú treba priznať informáciám pochádzajúcim z vyhlásenia uvedenej spoločnosti uskutočneného v rámci programu zhovievavosti, v rámci uverejnenia rozhodnutí Komisie o uplatnení článku 101 ZFEÚ.(5)
II – Právny rámec
3. Článok 30 nariadenia (ES) č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ](6), nazvaný „Uverejnenie rozhodnutí“, stanovuje:
„1. Komisia uverejní rozhodnutia, ktoré prijala podľa článkov 7 až 10, 23 a 24.
2. Uverejnenie obsahuje mená strán a obsah rozhodnutia vrátane akýchkoľvek uložených pokút. Zohľadňuje oprávnený záujem podnikov pri ochrane ich obchodných tajomstiev.“
4. Článok 8 rozhodnutia 2011/695/EÚ o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže(7), nazvanom „Obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie“, stanovuje:
„1. V prípade, že Komisia má v úmysle uverejniť informácie, ktoré môžu predstavovať obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie akéhokoľvek podniku alebo osoby, títo sú písomne informovaní o takomto úmysle a jeho dôvodoch generálnym riaditeľstvom pre hospodársku súťaž. Určí sa lehota, v ktorej dotknutý podnik alebo osoba môžu predložiť akékoľvek písomné pripomienky.
2. V prípade, že daný podnik alebo osoba nesúhlasí so uverejnením informácií, môže vec postúpiť vyšetrovateľovi. Ak sa vyšetrovateľ domnieva, že informácie môžu byť uverejnené, pretože nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie alebo preto, že existuje prevládajúci záujem na ich uverejnení, uvedie sa toto zistenie v odôvodnenom rozhodnutí, ktoré sa oznámi dotknutému podniku alebo osobe. V rozhodnutí sa uvedie termín, po ktorom sa príslušné informácie uverejnia. Tento termín nesmie byť stanovený skôr ako jeden týždeň odo dňa oznámenia dotknutému podniku alebo osobe. V rozhodnutí sa uvedie termín, po ktorom sa príslušné informácie uverejnia. Tento termín nesmie byť stanovený skôr ako jeden týždeň odo dňa oznámenia.
3. Odseky 1 a 2 sa primerane uplatňujú na uverejnenie informácií formou uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.
…“
III – Okolnosti predchádzajúce sporu
5. Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z napadnutého rozsudku, možno opísať nasledujúcim spôsobom.
6. Komisia prijala 3. mája 2006 rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan, ďalej len „rozhodnutie PVP“).
7. V rozhodnutí PVP Komisia okrem iného konštatovala, že odvolateľka sa podieľala na porušení článku 81 ES na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) so šestnástimi ďalšími spoločnosťami pôsobiacimi v odvetví peroxidu vodíka a perboritanu. Odvolateľke bolo na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (ďalej len oznámenie o spolupráci z roku 2002“)(8) priznané úplné oslobodenie od pokuty.
8. V roku 2007 bola na internetovej stránke Komisie uverejnená prvá nedôverná verzia rozhodnutia PVP.
9. Listom zaslaným 28. novembra 2011 Komisia informovala odvolateľku o svojom zámere uverejniť novú, podrobnejšiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, v ktorej by bol uvedený celý obsah uvedeného rozhodnutia, s výnimkou dôverných informácií. Komisia pri tejto príležitosti vyzvala odvolateľku, aby v rozhodnutí PVP označila informácie, pri ktorých zamýšľa požadovať dôverné zaobchádzanie.
10. Odvolateľka sa domnievala, že táto podrobnejšia a nedôverná verzia obsahuje dôverné informácie, resp. obchodné tajomstvá, a preto v liste z 23. decembra 2011 informovala Komisiu, že namieta proti zamýšľanému uverejneniu. Na podporu tejto svojej námietky odvolateľka konkrétne uviedla, že uvedená nedôverná verzia obsahuje veľa informácií, ktoré poskytla Komisii v rámci programu zhovievavosti, ako aj mená niekoľkých jej spolupracovníkov a informácie týkajúce sa jej obchodných vzťahov. Podľa odvolateľky tak zamýšľané uverejnenie porušuje najmä zásady legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania a môže narušiť vyšetrovanie Komisie.
11. Listom z 15. marca 2012 Komisia informovala odvolateľku, že súhlasí s tým, že z novej nedôvernej verzie, ktorá má byť uverejnená, odstráni všetky informácie, ktoré priamo alebo nepriamo umožňujú identifikovať zdroj informácií poskytnutých na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, ako aj mená spolupracovníkov odvolateľky. Komisia naproti tomu usúdila, že nie je dôvodné priznať dôvernosť ďalším informáciám, pri ktorých odvolateľka požadovala dôverné zaobchádzanie.
12. Odvolateľka využila možnosť stanovenú rozhodnutím 2011/695 a požiadala vyšetrovateľa, aby z nedôvernej verzie, ktorá má byť uverejnená, vyňal všetky informácie, ktoré poskytla na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.
IV – Sporné rozhodnutie
13. Sporným rozhodnutím vyšetrovateľ zamietol v mene Komisie žiadosť odvolateľky.
14. Vyšetrovateľ predovšetkým zdôraznil obmedzenia svojej pôsobnosti, ktorá mu umožňuje iba určiť, či sa má informácia považovať za dôvernú, ale neumožňuje mu napraviť údajné porušenie legitímnych očakávaní odvolateľky.
15. Okrem toho uviedol, že odvolateľka namietala proti uverejneniu novej, podrobnejšej a nedôvernej verzie rozhodnutia PVP iba z dôvodu, že obsahovala informácie poskytnuté podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a oznámenie takých informácií tretím osobám by jej mohlo spôsobiť ujmu v kontexte žalôb o náhradu škody podaných na vnútroštátnych súdoch.
16. Odvolateľka podľa vyšetrovateľa nepreukázala, že by jej uverejnenie týchto informácií mohlo spôsobiť vážnu ujmu. Záujem podniku, ktorý porušil právo hospodárskej súťaže, na tom, aby podrobnosti o jeho protiprávnom konaní neboli sprístupnené verejnosti, si v každom prípade nezasluhuje žiadnu osobitnú ochranu. Vyšetrovateľ v tomto ohľade pripomenul, že žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátne súdy sú neoddeliteľnou súčasťou politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže, a preto si odvolateľka nemôže uplatniť legitímny záujem na tom, aby bola chránená pred rizikom takýchto žalôb.
17. Vyšetrovateľ sa tiež domnieval, že nemá právomoc vyjadriť sa k tvrdeniu odvolateľky, podľa ktorého by sporné sprístupnenie informácií verejnosti bolo na ujmu programu zhovievavosti, keďže takáto otázka prekračuje hranice jeho pôsobnosti.
18. Vyšetrovateľ nakoniec uviedol, že keďže sa jeho pôsobnosť obmedzuje na žiadosti o dôverné zaobchádzanie, nemá právomoc vyjadriť sa k údajnému porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania vyplývajúcemu zo skutočnosti, že zamýšľané uverejnenie by malo za následok, že odvolateľka by sa ocitla v menej výhodnom postavení ako iné osoby, ktorým bolo určené rozhodnutie PVP a ktoré nespolupracovali s Komisiou.
V – Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok
19. Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. augusta 2012 odvolateľka (žalobkyňa v konaní pred Všeobecným súdom) podala žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia.
20. V rámci žaloby odvolateľka podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia s cieľom dosiahnuť odklad výkonu sporného rozhodnutia. Uznesením zo 16. novembra 2012, Evonik Degussa/Komisia (T‑341/12 R, EU:T:2012:604) predseda Všeobecného súdu tomuto návrhu vyhovel.
21. Na podporu žaloby odvolateľka uviedla v podstate päť žalobných dôvodov. Prvé štyri žalobné dôvody boli založené na porušení článku 8 rozhodnutia 2011/695 (prvý žalobný dôvod), povinnosti odôvodnenia (druhý žalobný dôvod), povinnosti zachovávať služobné tajomstvo upravenej v článku 339 ZFEÚ (tretí žalobný dôvod) a zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty a rovnosti zaobchádzania (štvrtý žalobný dôvod)(9).
22. Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu v celom rozsahu a uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.
VI – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
23. Odvolateľka sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, zrušil sporné rozhodnutie a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania. Komisia navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.
24. V rámci konania o odvolaní odvolateľka podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia s cieľom dosiahnuť, aby Súdny dvor odložil výkon sporného rozhodnutia. Podpredseda Súdneho dvora vyhovel tomuto návrhu uznesením z 2. marca 2016, Evonik Degussa/Komisia (C‑162/15 P‑R, EU:C:2016:142).
VII – Analýza odvolania
25. Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 8 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/695 a týka sa právomoci vyšetrovateľa, druhý je založený na porušení článku 339 ZFEÚ a článku 30 nariadenia č. 1/2003 a týka sa údajne dôverného charakteru sporných informácií, a tretí je založený na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
A – O prvom odvolacom dôvode
26. Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 8 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/695 tým, že v bodoch 31 až 44 napadnutého rozsudku rozhodol, že vyšetrovateľ nemá právomoc skúmať námietky založené na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania.
1. Napadnutý rozsudok
27. Pred Všeobecným súdom odvolateľka uviedla žalobný dôvod založený na porušení článku 8 rozhodnutia 2011/695, pričom tvrdila, že vyšetrovateľ protiprávne obmedzil rozsah svojho preskúmania. Všeobecný súd tento žalobný dôvod zamietol v bodoch 23 až 44 napadnutého rozsudku ako nedôvodný.
28. V bode 26 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že žalobkyňa vyšetrovateľovi vytýkala, že neodpovedal na samostatné tvrdenia, ktoré sa týkali najmä porušenia zásad legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania.
29. V bode 33 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že podľa jeho judikatúry vzťahujúcej sa na článok 9 tretí odsek rozhodnutia 2001/462/ES, ESUO(10), ktorý je relevantný pre článok 8 rozhodnutia 2011/465, je vyšetrovateľ povinný nielen určiť, či znenie rozhodnutia, ktoré je určené na uverejnenie, obsahuje obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie požívajúce podobnú ochranu, ale musí tiež overiť, či toto znenie obsahuje iné informácie, ktoré nemôžu byť sprístupnené verejnosti buď z dôvodu pravidiel práva Únie, ktoré ich osobitne chránia, alebo z dôvodu, že patria medzi informácie, na ktoré sa v dôsledku ich povahy vzťahuje služobné tajomstvo.(11)
30. V bode 42 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci právne zásady, ktorých sa žalobkyňa dovolávala pred vyšetrovateľom, nepredstavujú pravidlá, ktoré majú osobitne chrániť informácie proti sprístupneniu verejnosti. Podľa Všeobecného súdu na rozdiel napríklad od pravidiel týkajúcich sa spracovania osobných údajov, alebo tiež výnimiek z práva na prístup k dokumentom(12), nemajú takéto zásady osobitný cieľ chrániť dôvernosť informácií alebo dokumentov. Vzhľadom na to, že námietky založené na týchto zásadách tak prekračujú rámec úlohy, ktorou je poverený vyšetrovateľ podľa článku 8 rozhodnutia 2011/695 (bod 43 napadnutého rozsudku), vyšetrovateľ oprávnene odmietol svoju právomoc (bod 44 napadnutého rozsudku).
31. Všeobecný súd preto zamietol tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého žiadny útvar Komisie nepreskúmal dotknuté námietky, pričom konštatoval, že útvary Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž zaujali odôvodnené stanovisko k týmto námietkam v listoch zaslaných žalobkyni 28. novembra 2011 a 15. marca 2012, ešte pred predložením veci vyšetrovateľovi (body 45 až 49 napadnutého rozsudku).
32. Všeobecný súd v tomto ohľade rozhodol, že na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany žalobkyne je namieste vnímať napadnuté rozhodnutie v kontexte, ktorý viedol k jeho prijatiu, a teda usudzovať, že uvedené rozhodnutie implicitne, avšak nevyhnutne, zahŕňa stanoviská Komisie, vyjadrené v listoch z 28. novembra 2011 a z 15. marca 2012, vo vzťahu k zamýšľanému uverejneniu, ktoré vyjadrila prostredníctvom DG COMP, v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vyšetrovateľa (body 60 a 132 napadnutého rozsudku).
2. Argumentácia účastníkov konania
33. Odvolateľka vo svojom odvolaní tvrdí, že vyšetrovateľ je orgán Komisie, ktorý rozhoduje na poslednom stupni o uverejnení informácií, ktoré dotknutý podnik považuje za dôverné. Vyšetrovateľ by teda mal mať právomoc preskúmať všetky dôvody, ktoré môžu brániť uverejneniu. Odvolateľka tvrdí, že hoci má vyšetrovateľ výhradne právomoc overiť dôvernú povahu informácií, mal by byť napriek všetkému povinný zohľadniť vo svojom rozhodnutí všetky relevantné požiadavky vrátane základných práv a všeobecných zásad práva Únie, ktoré patria medzi legitímne záujmy, ktoré môžu brániť uverejneniu.
34. Odvolateľka napokon tvrdí, že odôvodnenie uvedené v bodoch 42 až 44 napadnutého rozsudku vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.
35. Podľa odvolateľky mal Všeobecný súd konštatovať, že vyšetrovateľ nepreskúmal jej námietky založené na zásadách legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania, a z tohto dôvodu mal sporné rozhodnutie zrušiť. Všeobecný súd tým, že v bodoch 58 až 60 a 132 až 133 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporné rozhodnutie „implicitne, avšak nevyhnutne“ zahŕňa stanovisko Komisie obsiahnuté v predchádzajúcej korešpondencii s odvolateľkou, údajne skreslil znenie tohto rozhodnutia.
36. Komisia namieta proti týmto tvrdeniam, pričom odkazuje predovšetkým na relevantné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
3. Analýza
37. Prvý odvolací dôvod v podstate obsahuje dve časti.
38. Prvá časť sa týka rozsahu právomoci vyšetrovateľa podľa článku 8 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/695 (body 42 až 44 napadnutého rozsudku). Druhá časť sa týka zamietnutia výhrady založenej na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia Všeobecným súdom (body 60 a 67 uvedeného rozsudku).
a) O prvej časti
i) Úvodné poznámky
39. Podľa článku 339 ZFEÚ sa povinnosť členov orgánov Únie, úradníkov a ostatných zamestnancov Únie zachovávať mlčanlivosť vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom. Na účely uplatnenia článkov 101 a 102 ZFEÚ je táto povinnosť zopakovaná v článku 28 nariadenia č. 1/2003 a článku 16 nariadenia (ES) č. 773/2004(13) a podľa tohto posledného uvedeného aktu sa vzťahuje na „obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie“.
40. Judikatúra Súdneho dvora umožňuje tieto pojmy rámcovo vymedziť.
41. Okrem iného z nej vyplýva, že právo na ochranu obchodného tajomstva predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie.(14) Oblasť, ktorej sa táto zásada týka, nie je obmedzená na obchodné tajomstvá v pravom zmysle slova, čiže na citlivé obchodné informácie,(15) ale zahŕňa aj iné dôverné informácie.(16)
42. Okrem toho dôverná povaha informácie môže vyplývať tak z jej obsahu, ktorý je sám osebe citlivý, ako je to v prípade obchodných informácií, ako aj z kombinácie obsahu a okolností, za akých dochádza k poskytnutiu informácií orgánu verejnej správy.
43. Tento posledný uvedený predpoklad sa týka jednak informácií poskytnutých Komisii za okolností, ktoré zakladajú povinnosť zachovávať mlčanlivosť, najmä informácií dobrovoľne poskytnutých osobou, ktorá má legitímne želanie zostať v anonymite, akou je informátor alebo sťažovateľ,(17) a jednak iných informácií poskytnutých Komisii s výhradou zachovania ich dôvernosti.(18)
44. Komisia zohľadnila túto judikatúru vo svojom oznámení o prístupe k spisu tým, že rozlíšila dve kategórie informácií, ku ktorým môže byť prístup obmedzený, a to na jednej strane kategóriu „obchodné tajomstvá“ zahŕňajúcu informácie, ktoré sa týkajú obchodných aktivít podniku a ktorých odtajnenie by mohlo vyústiť do vážneho poškodenia daného podniku, a na druhej strane kategóriu „ostatné dôverné informácie“ zahŕňajúcu „iné informácie než obchodné tajomstvá, ktoré môžu byť považované za dôverné, keďže ich odhalenie môže značne poškodiť osobu alebo podnik“. Napokon dôverné informácie môžu zahŕňať tak informácie chránené vo verejnom záujme, ako sú vojenské tajomstvá, ako aj tajomstvá chránené v súkromnom záujme, ako sú osobné údaje.(19)
45. Všeobecný súd vykladal pojem „informácie, na ktoré sa vzťahuje profesijné tajomstvo“ prostredníctvom stanovenia troch kritérií. Podľa neho táto kvalifikácia po prvé vyžaduje, aby informácie boli známe iba obmedzenému počtu osôb, po druhé, aby ich sprístupnenie mohlo spôsobiť vážnu ujmu osobe, ktorá ich poskytla, alebo tretím osobám, a nakoniec po tretie je nevyhnutné, aby si záujmy, ktoré by mohli byť poškodené sprístupnením takých informácií, objektívne zasluhovali ochranu.(20) Súdny dvor nemal doposiaľ príležitosť vyjadriť sa k uvedeným kritériám.(21)
ii) O rozsahu preskúmania vyšetrovateľom
46. Úloha vyšetrovateľa v rámci Komisie, ktorá sa od svojho vytvorenia značne rozvinula, spočíva v kontrole dodržiavania procesných práv v konaniach vo veciach hospodárskej súťaže. Považovalo sa za nevyhnutné zveriť túto úlohu osobe, ktorá je vo vzťahu k službám Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž nezávislá.(22)
47. Právomoci vyšetrovateľa sú stanovené v rozhodnutí 2011/695.
48. Články 7 a 8 tohto rozhodnutia priznávajú vyšetrovateľovi určité právomoci týkajúce sa žiadostí o dôverné zaobchádzanie. Vyšetrovateľ rozhoduje o týchto žiadostiach jednak v kontexte prístupu k spisu a jednak v prípade uverejnenia informácií Komisie.
49. V tomto druhom prípade článok 8 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2011/695 stanovuje, že dotknutá osoba musí byť Komisiou vopred informovaná a pokiaľ ide o informácie, ktoré môžu predstavovať obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie, môže nesúhlasiť s ich uverejnením a vec postúpiť vyšetrovateľovi. Ak sa vyšetrovateľ domnieva, že informácie môžu byť uverejnené, pretože nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie, alebo preto, že existuje prevládajúci záujem na ich uverejnení, vydá odôvodnené rozhodnutie, v ktorom uvedie dobu, po ktorej sa príslušné informácie uverejnia, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden týždeň od oznámenia rozhodnutia.
50. Podľa článku 8 ods. 3 rozhodnutia 2011/695 sa tieto ustanovenia primerane uplatnia aj pri uverejnení rozhodnutí Komisie.
iii) Analýza konštatovaní Všeobecného súdu
51. V prejednávanej veci odvolateľka tvrdí, že podľa článku 8 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2011/695 má vyšetrovateľ právomoc rozhodovať o všetkých námietkach týkajúcich sa uverejnenia vrátane námietok založených na všeobecných právnych zásadách.
52. Poznamenávam, že toto tvrdenie odvolateľky nie je v rozsahu, v akom ho treba chápať v tom zmysle, že právomoc vyšetrovateľa sa týka iných námietok ako tých, ktoré sú spojené s dôvernosťou informácie, podporené ani znením, ani systematikou článku 8 rozhodnutia 2011/695.
53. Pokiaľ ide o znenie, uplatnenie článku 8 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2011/695 je zreteľne obmedzené na prípad, keď informácie, ktoré majú byť uverejnené, „môžu predstavovať obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie akéhokoľvek podniku alebo osoby“.
54. Pokiaľ ide o štruktúru týchto ustanovení, poznamenávam, že zodpovedá širšej úlohe vyšetrovateľa zabezpečiť dodržiavanie procesných práv účastníkov konania a iných dotknutých osôb v rámci konaní vo veciach hospodárskej súťaže. Vzhľadom na svoju nezávislosť je vyšetrovateľ v pozícii, ktorá mu umožňuje rozhodnúť spor medzi dotknutou osobou a útvarmi Komisie, ktorý sa týka dôvernej povahy informácie, v relevantnom prípade s vyvážením rozdielnych záujmov.
55. Tieto úvahy však podľa môjho názoru platia výhradne pre vybavovanie žiadostí o dôverné zaobchádzanie.
56. Hoci si totiž možno predstaviť iné námietky proti uverejneniu rozhodnutia, napríklad námietky založené na zásahu do práv duševného vlastníctva alebo práva na ochranu prejavov osobnej povahy, tieto nesúvisia s priebehom konania vo veciach hospodárskej súťaže, lebo ich skúmanie nie je v súlade s úlohou vyšetrovateľa.
57. To isté sa v prejednávanej veci týka námietok vznesených odvolateľkou na základe všeobecných právnych zásad, oddelene vo vzťahu k žiadosti o zachovanie dôvernosti.
58. Ako vyplýva z bodu 26 napadnutého rozsudku, prvým žalobným dôvodom odvolateľka vytkla vyšetrovateľovi, že neodpovedal na tri odlišné tvrdenia, ktoré sú založené po prvé na porušení zásady účelovosti zakotvenej v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 (toto tvrdenie nie je obsiahnuté v odvolaní), po druhé na narušení legitímnej dôvery odvolateľky v skutočnosť, že sporné informácie nebudú uverejnené, a po tretie na porušení zásady rovnosti zaobchádzania vyplývajúcom zo skutočnosti, že toto uverejnenie spôsobí, že odvolateľka sa ocitne v menej výhodnom postavení než iné osoby, ktorým bolo určené rozhodnutie PVP.
59. Z argumentácie odvolateľky v rámci jej odvolania okrem toho vyplýva, že uvedené námietky boli vznesené oddelene od žiadosti o dôverné zaobchádzanie s informáciami pochádzajúcimi z vyhlásení o zhovievavosti.
60. Keďže išlo o námietky podané oddelene od žiadosti o dôverné zaobchádzanie, Všeobecný súd podľa môjho názoru v bode 44 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že vyšetrovateľ nemá právomoc na ne odpovedať.
61. Chcel by som spresniť, že tvrdenie, uplatnené odvolateľkou pred vyšetrovateľom na základe zásad legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania, možno chápať dvojako.
62. Na jednej strane ho možno chápať tak, že jeho cieľom je preukázať, že informácie obsiahnuté vo vyhlásení o zhovievavosti by sa mali kvalifikovať ako dôverné vzhľadom na legitímnu dôveru žiadateľa v skutočnosť, že sa neocitne v menej výhodnom postavení než iní účastníci protiprávneho konania, ktorí sa rozhodli nespolupracovať. Zásady legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania sa tak na podporu tvrdenia založeného na dôvernej povahe sporných informácií uplatnia len nepriamo. Je teda zrejmé, že vyšetrovateľ toto tvrdenie v spornom rozhodnutí preskúmal a zamietol.
63. Na druhej strane možno to isté tvrdenie odvolateľky chápať tak, že jeho cieľom je preukázať, že zásady legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania boli porušené bez ohľadu na to, či sporné informácie treba kvalifikovať ako dôverné. Takéto odlišné tvrdenie môže byť založené na porušení požiadaviek spojených so späťvzatím správnych aktov alebo na zmene predchádzajúceho postupu Komisie.(23) Podľa môjho názoru tieto tvrdenia nepatria do právomoci vyšetrovateľa, lebo sa v nich nepoukazuje na dôvernú povahu informácie.
64. Okrem toho ma nepresvedčilo tvrdenie odvolateľky, že uznaním obmedzenia právomoci vyšetrovateľa sa porušuje jej právo na súdnu ochranu.
65. Pripomínam, že konanie, do ktorého je zapojený vyšetrovateľ, má odkladný účinok na uverejnenie informácií, a tým umožňuje dotknutej osobe podať na Všeobecný súd, v súlade s rozsudkom AKZO Chemie a AKZO Chemie UK/Komisia(24), žalobu o neplatnosť a návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
66. Požiadavka takéhoto súdneho preskúmania ešte pred uverejnením informácie je však odôvodnená tým, že uverejnenie dôverných informácií môže dotknutej osobe spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu. Toto odôvodnenie sa uplatní len za predpokladu, že dotknutá osoba uplatní dôvernú povahu informácie a nemožno ho rozšíriť na iné námietky proti uverejneniu.
67. Vzhľadom na to sa domnievam, že Všeobecný súd v bode 44 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že právomoc vyšetrovateľa podľa článku 8 ods. 2 rozhodnutia 2011/695 sa nevzťahuje na námietky vznesené odvolateľkou na základe zásad legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania.
68. Nakoniec poznamenávam, že jeden z dôvodov, pre ktoré Všeobecný súd dospel k tomuto rozhodnutiu, je nejasný.
69. Všeobecný súd v bodoch 42 a 43 napadnutého rozsudku rozhodol, že zásady legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania uvedené odvolateľkou nepatria do právomoci vyšetrovateľa, lebo na rozdiel od pravidiel týkajúcich sa zaobchádzania s osobnými údajmi alebo pravidiel upravujúcich právo na prístup k dokumentom nepredstavujú „pravidlá, ktoré majú špecificky chrániť proti sprístupneniu“ alebo tieto pravidlá nemajú „špecifický cieľ chrániť dôvernosť informácií alebo dokumentov“.
70. Všeobecný súd nespresnil, čo rozumie odkazom na pravidlá špecificky chrániace proti sprístupneniu.(25) Ak sa má tento dôvod napadnutého rozsudku chápať tak, že zásada legitímnej dôvery v žiadnom prípade nemôže predstavovať základ pre kvalifikáciu informácie za dôvernú informáciu, taký dôvod je podľa môjho názoru z právneho hľadiska nesprávny.
71. Je síce pravda, ako poznamenáva Komisia, že žiadosť o dôverné zaobchádzanie musí byť dotknutou osobou náležite odôvodnená, avšak ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora,(26) takáto žiadosť môže byť založená na tvrdení, podľa ktorého boli dotknuté informácie poskytnuté s legitímnym očakávaním, že Komisia zachová ich dôvernú povahu. Podľa môjho názoru požiadavky spojené s legitímnym očakávaním jednotlivca môžu v zásade odôvodniť dôverné zaobchádzanie bez ohľadu na existenciu osobitnej právnej úpravy.
72. Ak by sa však body 42 a 43 napadnutého rozsudku mali chápať v tomto zmysle, takéto nesprávne posúdenie nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku, lebo jeho výroková časť sa zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov.(27) Z týchto dôvodov sa totiž Všeobecný súd obmedzil na konštatovanie, že vyšetrovateľ právom odmietol svoju právomoc odpovedať na „odlišné“ tvrdenia založené na zásadách legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania (body 26 a 44 napadnutého rozsudku).
73. Toto konštatovanie je ako také právne dôvodné. Keďže totiž odvolateľka uviedla takéto tvrdenia oddelene od žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ich posúdenie nepatrí do právomoci vyšetrovateľa. Domnievam sa preto, že konštatovanie Všeobecného súdu obsiahnuté v bode 44 napadnutého rozsudku treba v každom prípade potvrdiť.
74. Z tohto dôvodu navrhujem prvú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.
b) O druhej časti
75. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že zamietol jej výhradu založenú na porušení povinnosti odôvodnenia.
76. Všeobecný súd údajne nesprávne usúdil, že stanovisko služieb Komisie obsiahnuté v listoch z 28. novembra 2011 a z 15. marca 2012 je súčasťou odôvodnenia sporného rozhodnutia (body 60 a 132 napadnutého rozsudku).
77. Poznamenávam, že konštatovanie Všeobecného súdu v bodoch 60 a 132 napadnutého rozsudku, podľa ktorého odôvodnenie sporného rozhodnutia treba vnímať v kontexte predchádzajúcej korešpondencie s odvolateľkou, nemožno ako také napadnúť.
78. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia posudzuje so zreteľom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, pokiaľ je známy dotknutej osobe a umožňuje jej pochopiť rozsah opatrenia prijatého voči nej.(28)
79. Okrem toho, ak rozhodnutie orgánu Únie jasne a jednoducho potvrdí stanovisko, ktoré predtým vyjadrila hoci aj iná služba Komisie, obsah tohto stanoviska možno považovať za obsah predstavujúci relevantný kontext pre odôvodnenie tohto rozhodnutia.(29) Tento prístup platí aj v prípade, ak žiadosť vybavujú dva nezávislé správne orgány.(30)
80. Uplatnenie tej istej úvahy v prejednávanej veci nie je podľa môjho názoru nezlučiteľné so skutočnosťou, že vyšetrovateľ má v rámci Komisie nezávislé postavenie.(31)
81. Ak dva orgány v rámci Komisie prijmú rovnaké stanovisko, pokiaľ ide o uverejnenie dokumentu a rozsah dôvernosti, všetky vyjadrené dôvody predstavujú relevantný kontext na preskúmanie zákonnosti konečného rozhodnutia.
82. V prejednávanej veci preto mohol Všeobecný súd pri skúmaní sporného rozhodnutia zohľadniť stanovisko vyjadrené službami Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž v predchádzajúcej korešpondencii s odvolateľkou.
83. V tejto súvislosti poznamenávam, že ako vyplýva z bodu 65 napadnutého rozsudku, sporné rozhodnutie uvádza dôvody zamietnutia žiadosti odvolateľky o dôverné zaobchádzanie. Keď totiž vyšetrovateľ pripomenul obmedzenia svojej právomoci, odpovedal na námietky odvolateľky v rozsahu, v akom boli založené na dôvernosti informácií obsiahnutých v jej vyhlásení o zhovievavosti tým, že konštatoval, že tieto informácie nemožno kvalifikovať ako dôverné informácie alebo ako informácie, na ktoré sa vzťahuje profesijné tajomstvo, a to len z dôvodu, že boli poskytnuté v rámci spolupráce s Komisiou (body 12, 14 a 18 až 21 sporného rozhodnutia).
84. Vyšetrovateľ tým, že úplne zamietol žiadosť odvolateľky o dôverné zaobchádzanie, potvrdil stanovisko vychádzajúce z listov Komisie z 28. novembra 2011 a 15. marca 2012, opísaných v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku. Toto stanovisko je teda relevantné na účely posúdenia dôvodov sporného rozhodnutia.
85. Okrem toho, pokiaľ ide o stanovisko, ktoré bolo odvolateľke známe ešte pred predložením veci vyšetrovateľovi, nemožno v ňom legitímne tvrdiť, že Všeobecný súd jeho zohľadnením porušil odvolateľkine právo byť vypočutý z dôvodu, že nemohla napadnúť tvrdenia predložené v týchto listoch.
86. Vzhľadom na všetky uvedené vyjadrenia navrhujem zamietnuť druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, a v dôsledku toho zamietnuť prvý odvolací dôvod ako celok.
B – O druhom odvolacom dôvode
87. V tomto odvolacom dôvode, ktorý sa týka bodov 76 až 127 napadnutého rozsudku, odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd tým, že zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého by sa informácie obsiahnuté v jej vyhlásení o zhovievavosti mali kvalifikovať ako dôverné, porušil článok 339 ZFEÚ, článok 30 nariadenia č. 1/2003, ako aj jej právo na ochranu súkromia.
1. Napadnutý rozsudok
88. V bodoch 76 až 127 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal a zamietol tretí žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, ktorý zahŕňa v podstate tri časti založené po prvé na porušení obchodného tajomstva žalobkyne, po druhé na porušení dôvernosti informácií oznámených Komisii v rámci programu zhovievavosti a po tretie na porušení práva na ochranu súkromia (bod 76 napadnutého rozsudku).
89. Pokiaľ ide o prvú časť, Všeobecný súd rozhodol, že aj za predpokladu, že by niektoré z dotknutých obchodných informácií mohli predstavovať obchodné tajomstvo, v každom prípade ich treba považovať za historické, lebo sú staršie ako päť alebo viac rokov a odvolateľka nepreukázala, že tieto informácie napriek ich veku stále predstavujú podstatné prvky jej obchodného postavenia (body 84 až 86 napadnutého rozsudku).
90. Pokiaľ ide o druhú časť, Všeobecný súd preskúmal, či majú byť informácie, ako to tvrdí odvolateľka, chránené ako profesijné tajomstvo len z toho dôvodu, že ich podnik dobrovoľne poskytol Komisii s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti (bod 88 napadnutého rozsudku).
91. Všeobecný súd zamietol názor, že rozsah ochrany proti sprístupneniu na základe článku 4 nariadenia č. 1049/2001 je v prejednávanej veci relevantný. Zohľadnenie článku 4 tohto nariadenia, aby sa Komisii zabránilo uverejniť všetky informácie chránené výnimkou z práva na prístup k dokumentom, by malo za následok, že Komisia by bola zbavená možnosti uverejniť čo len podstatu svojho rozhodnutia, lebo taká výnimka chráni v súlade s domnienkou, stanovenou Súdnym dvorom v rozsudku Komisia/EnBW(32), všetky informácie obsiahnuté vo vyšetrovacom spise (body 91 a 92 napadnutého rozsudku).
92. Sprístupnenie informácií o porušení práva hospodárskej súťaže prostredníctvom uverejnenia rozhodnutia Komisie, ktorým sa uvedené porušenie sankcionuje, nemožno v zásade zamieňať s prístupom tretích osôb k dokumentom, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise Komisie. Uverejnenie takých informácií by nespôsobilo to, že tretím osobám by boli oznámené vyhlásenia poskytnuté v rámci programu zhovievavosti (bod 93 napadnutého rozsudku).
93. Všeobecný súd následne preskúmal tri podmienky týkajúce sa pojmu „služobné tajomstvo“, stanovené jeho judikatúrou.(33)
94. Pokiaľ ide o prvé dve podmienky, Všeobecný súd sa domnieval, že boli splnené, lebo dotknuté informácie boli známe iba obmedzenému počtu osôb a ich sprístupnenie mohlo odvolateľke spôsobiť vážnu ujmu. Všeobecný súd konštatoval, že sporné informácie v podstate spočívajú v opise prvkov zakladajúcich protiprávne konanie. Viacero úryvkov z rozhodnutia PVP, ktoré mali byť uverejnené, opisovalo protiprávne konanie odvolateľky oveľa podrobnejšie, čo poškodeným tretím osobám mohlo umožniť ľahšie preukázať podmienky a rozsah jej občianskoprávnej zodpovednosti (body 96 až 105 napadnutého rozsudku).
95. Naproti tomu, pokiaľ ide o tretiu podmienku, Všeobecný súd rozhodol, že záujmy odvolateľky, ktoré môžu byť poškodené sprístupnením, si objektívne nezasluhujú ochranu, a že teda sporné informácie nespadajú pod služobné tajomstvo. Všeobecný súd pripomenul, že dotknutá podmienka vyžaduje vyváženie všeobecného záujmu transparentnosti a legitímnych záujmov, ktoré bránia sprístupneniu. S cieľom namietať proti uverejneniu informácií o protiprávnom konaní sa odvolateľka nemohla legitímne dovolávať ani záujmu na ochrane svojej dobrej povesti, ani svojho záujmu chrániť sa pred uložením náhrady škody, ani verejného záujmu na účinnosti programov zhovievavosti (body 106 až 122 napadnutého rozsudku).
96. Pokiaľ ide nakoniec o tretiu časť, Všeobecný súd rozhodol, že hoci sa informácie získané v rámci vyšetrovania porušenia práva Únie v oblasti kartelov musia v zásade považovať za informácie spadajúce pod súkromnú činnosť osoby, táto osoba sa nemôže dovolávať svojho práva na ich ochranu, keď namieta poškodenie svojej dobrej povesti, ktoré predvídateľne vyplýva z jej vlastného konania (body 124 až 126 napadnutého rozsudku).
97. V odpovedi na tvrdenia odvolateľky týkajúce sa porušenia jej legitímnej dôvery, uvedené na podporu tretieho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd usúdil, že tieto tvrdenia sa prekrývajú s časťou argumentácie na podporu štvrtého žalobného dôvodu a majú sa skúmať v jeho rámci (bod 77 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd preskúmal tieto tvrdenia v bodoch 134 až 158 napadnutého rozsudku.
2. Argumentácia účastníkov konania
98. Prejednávaný odvolací dôvod sa delí na štyri časti.
99. V prvej časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že sporné informácie stratili svoju dôvernú povahu len na základe samotnej skutočnosti, že sú staršie ako päť rokov (body 84 až 86 napadnutého rozhodnutia).
100. V druhej časti odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd mal konštatovať, že informácie pochádzajúce z vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti mali byť kvalifikované ako dôverné.
101. Podľa odvolateľky Všeobecný súd v prejednávanej veci nesprávne odmietol uplatniť rovnaké kritériá, ako sú kritériá platné pre prístup k dokumentom, uvedené v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (body 92 a 93 napadnutého rozsudku). Rozlišovanie, ktoré robí Všeobecný súd, medzi prístupom k dokumentom a uverejnením informácií, ktoré sa v nich nachádzajú, je údajne umelé.
102. Odvolateľka uvádza, že vyhlásenia v rámci programu zhovievavosti sú vyhotovené len na účely konania Komisie a s dôverou v to, že Komisia dodrží záruky, ktoré poskytla v bode 32 oznámenia o spolupráci z roku 2002 a v bode 40 oznámenia Komisie o ochrane pred pokutami a znížení pokút v kartelových prípadoch (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2006“)(34).
103. Podľa odvolateľky sú dôvody obsiahnuté v bodoch 93, 117, 138, 140 až 150, 155 a 161 napadnutého rozsudku chybné, lebo sa zakladajú na konštatovaní, podľa ktorého sprístupnenie obsahu vyhlásení o zhovievavosti vo verejnom znení rozhodnutia PVP nemožno považovať za rovnocenné čiastočnému uverejneniu samotných vyhlásení o zhovievavosti. Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Komisia je oprávnená uverejniť každý druh informácií vychádzajúcich z vyhlásenia o zhovievavosti aj vtedy, keď ide o ich citácie, priame alebo nepriame.
104. Subsidiárne v tretej časti odvolateľka tvrdí, že sporné informácie sú v každom prípade dôverné podľa kritérií vyplývajúcich z rozsudku Bank Austria Creditanstalt/Komisia(35). Jej záujmy si na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bodoch 107 až 111 napadnutého rozsudku, objektívne zasluhujú ochranu v zmysle tejto judikatúry.
105. V štvrtej časti odvolateľka spochybňuje body 121 až 126 napadnutého rozsudku týkajúce sa údajného porušenia jej práva na ochranu súkromia. Tvrdí, že uverejnenie obsahu vyhlásení o zhovievavosti nemožno na rozdiel od toho, čo tvrdil Všeobecný súd, považovať za predvídateľný dôsledok jej účasti na karteli.
106. Komisia spochybňuje tieto tvrdenia tým, že v podstate odkazuje na relevantné dôvody napadnutého rozsudku.
3. Analýza
a) Úvodné poznámky
i) O dôvernej povahe vyhlásenia o zhovievavosti
107. Hlavné tvrdenie odvolateľky v rámci prejedávaného odvolacieho dôvodu sa týka údajnej dôvernej povahy informácií obsiahnutých vo vyhláseniach o zhovievavosti, ako aj ich ochrany proti ich sprístupneniu v rámci uverejnenia rozhodnutí Komisie.
108. Poznamenávam, že vyhlásenia podniku uskutočnené v rámci programu zhovievavosti sa líšia od všetkých ostatných dokumentov získaných Komisiou v priebehu vyšetrovania, lebo obsahujú podrobný opis protiprávnych skutkov dobrovoľne oznámený ich priamym účastníkom.(36) Na rozdiel od iných informácií obsiahnutých v spise Komisie je to hodnotiaci dokument, poskytnutý dobrovoľne, osobitne určený na podanie sprístupnenie dôkazu v rámci programu zhovievavosti, ktorým jeho autor uznal protiprávne konanie, čím sa vzdal svojho práva neusvedčiť sám seba.
109. Povaha tohto dokumentu odôvodňuje výhrady, pokiaľ ide o jeho uverejnenie.
110. Podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a oznámenia o spolupráci z roku 2006 je uverejnenie vyhlásení o zhovievavosti, ako aj iných dokumentov získaných v rámci programu zhovievavosti, v zásade vylúčené, a to aj po prijatí rozhodnutia Komisie, vzhľadom na výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, týkajúceho sa ochrany obchodných záujmov a ochrany cieľov inšpekcie a vyšetrovania(37). Takéto vyhlásenia nemôžu byť dotknuté sprístupnením písomností v súkromnoprávnych konaniach. Na druhej strane ochrana vyhlásení o zhovievavosti nebráni ich sprístupneniu iným účastníkom konania pri výkone ich práva na obhajobu v rámci prístupu k spisu.(38) Dokumenty týkajúce sa európskej siete pre hospodársku súťaž stanovia výhrady k výmene vyhlásení medzi orgánmi pre hospodársku súťaž.(39)
111. Prax Komisie, ktorá vychádza z týchto dokumentov, spočíva na rozlišovaní medzi vyhláseniami o zhovievavosti a už existujúcimi dokumentmi predloženými žiadateľom o zhovievavosť. Vyhlásenia o zhovievavosti sú v zásade absolútne chránené proti uverejneniu a odovzdaniu vnútroštátnym súdom.
112. Komisia túto prax sústavne obhajovala pred Súdnym dvorom(40) a ako amicus curiae pred vnútroštátnymi súdmi.(41)
113. V rozsudku Pfleiderer(42) Súdny dvor pripustil možnosť uverejniť dokumenty týkajúce sa programu zhovievavosti v rámci občianskoprávneho sporu. Pri skúmaní žiadosti o prístup k takýmto dokumentom musia vnútroštátne súdy v každom jednotlivom prípade vyvážiť záujmy odôvodňujúce oznámenie informácií a ochranu informácií dobrovoľne poskytnutých žiadateľom o zhovievavosť. Treba tak zabezpečiť rovnováhu medzi právom tretích osôb poškodených kartelom požadovať v rámci občianskoprávneho konania náhradu škody(43) a ochranou účinnosti stíhaní vedených verejnoprávnymi orgánmi. Súdny dvor však nerozhodol o osobitnej povahe vyhlásenia o zhovievavosti.(44)
114. V rozsudku Komisia/EnBW(45) Súdny dvor konštatoval existenciu všeobecnej domnienky, podľa ktorej uverejnenie dokumentov obsiahnutých v spise týkajúcom sa konania podľa článku 101 ZFEÚ v zásade zasahuje do ochrany obchodných záujmov podnikov zapojených do takéhoto konania, ako aj do ochrany cieľov vyšetrovania týkajúceho sa konania v zmysle článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.
ii) Dôsledky ochrany vyhlásení o zhovievavosti na uverejnenie rozhodnutí Komisie
115. Treba určiť, či ochrana priznaná vyhláseniam o zhovievavosti podlieha určitým obmedzeniam, pokiaľ ide o použitie informácií získaných z týchto vyhlásení v odôvodneniach rozhodnutí Komisie, v ktorých sa konštatuje porušenie.
116. V tejto súvislosti poznamenávam, že ochrana proti uverejneniu sa týka citlivej informácie bez ohľadu na nosič, na ktorom bola poskytnutá. Z toho vyplýva, že ak sú vyhlásenia o zhovievavosti chránené, táto ochrana sa v zásade vzťahuje aj na ich prepis obsiahnutý v iných dokumentoch.
117. Zdá sa, že Komisia túto úvahu prijala. Keď Komisia ako amicus curiae vystúpila pred súdom Spojeného kráľovstva v novembri 2011(46), tvrdila, že výhrady spojené s uverejnením vyhlásení o zhovievavosti sa uplatnia aj v prípade uverejnenia dôvernej verzie rozhodnutia v občianskoprávnom spore, lebo toto rozhodnutie obsahuje citácie z vyhlásení o zhovievavosti.
118. Skutočnosť, že informácie obsiahnuté vo vyhláseniach o zhovievavosti musia byť chránené aj vtedy, keď sú prepísané v inom dokumente, znamená, že Komisia musí zachovávať určitú zdržanlivosť, pokiaľ ide o ich použitie vo verejnom znení jej rozhodnutí.
119. Poznamenávam však, že ochrana vyhlásení o zhovievavosti je odôvodnená verejným záujmom zabezpečiť atraktívnosť programov zhovievavosti, ktoré sú podstatným nástrojom na odhaľovanie kartelov.(47) Odvolateľka sa však proti Komisii nemôže dovolávať takéhoto verejného záujmu.
120. Možno si položiť otázku, či dotknutá ochrana spočíva tiež na individuálnom záujme žiadateľa o zhovievavosť.(48)
121. Podľa môjho názoru existenciu takéto záujmu možno vyvodiť z fungovania programov zhovievavosti.
122. Ak totiž verejný orgán upraví program zhovievavosti, vytvorí právny rámec podnecujúci podnik k tomu, aby dobrovoľne oznámil svoju účasť na protiprávnom konaní, a tým sa vzdal svojho práva neusvedčiť sám seba. Z toho vyplýva vzťah dôvery medzi žiadateľom a Komisiou podobný vzťahu existujúcemu medzi Komisiou a informátorom alebo Komisiou a sťažovateľom v konaniach vo veciach hospodárskej súťaže.(49) Podnik, ktorý sa rozhodne vzdať svojho práva neusvedčiť sám seba, musí mať možnosť urobiť toto rozhodnutie so všetkou znalosťou veci. Môže tak očakávať, že Komisia zohľadní jeho záujmy pri použití informácií poskytnutých v tomto osobitnom kontexte.
123. No aj za predpokladu, že z toho možno vyvodiť legitímnu dôveru, pokiaľ ide o dôverné zaobchádzanie, táto dôvera sa týka iba uverejnenia informácií získaných v rámci spolupráce v kontexte, ktorý umožňuje spätne zistiť ich zdroj a netýka sa ochrany týchto informácií ako takých.
124. Táto úvaha vyplýva zo skutočnosti, že ochrana dotknutých informácií nevyplýva z ich vnútorne citlivého obsahu, ale zo spojenia medzi obsahom a okolnosťami sprevádzajúcimi ich poskytnutie Komisii.(50)
125. Zastávam preto názor, že aj keď Komisia musí udržiavať určitý odstup, pokiaľ ide o použitie týchto informácií pri uverejňovaní svojich rozhodnutí, obmedzenia pre uverejňovanie, ktoré vyplývajú z legitímneho záujmu žiadateľa o zhovievavosť, sa týkajú len informácií umožňujúcich identifikovať ich súvislosť s vyhlásením o zhovievavosti. Iba uverejnenie týchto informácií umožňuje čitateľovi rekonštruovať presný obsah úryvkov z vyhlásení o zhovievavosti, čo je rovnocenné s ich čiastočným uverejnením.
126. Naproti tomu podľa môjho názoru Komisia musí mať diskrečnú právomoc, čo sa týka použitia iných informácií získaných z vyhlásení o zhovievavosti, vo verejných verziách svojich rozhodnutí.
127. Na jednej strane Komisia musí mať veľkú mieru voľnej úvahy, keď vo svojom rozhodnutí, vrátane jej verejnej verzie, opisuje fungovanie kartelu. Vyhlásenia o zhovievavosti predstavujú pri mnohých vyšetrovaniach, aspoň pre niektoré epizódy porušenia práva a pod podmienkou, že sú podopreté inými nezávislými informáciami, hlavný zdroj dôkazov. Ak by malo byť rozhodnutie zbavené všetkých informácií pochádzajúcich z týchto vyhlásení, mohlo by sa ako zdroj informácií o protiprávnom konaní ukázať ako zbytočné. Treba však zohľadniť skutočnosť, že vzhľadom na to, že spis Komisie je chránený všeobecnou domnienkou stanovenou v rozsudku Komisie/EnBW(51), nedôverná verzia rozhodnutia Komisie predstavuje dôležitý zdroj informácií pre tretie osoby, ktoré sa cítia byť poškodené kartelom.(52) Možnosť pre tretie osoby podať súkromnoprávne žaloby by tak mohla byť neprimerane obmedzená.
128. Na druhej strane si žiadateľ o zhovievavosť musí byť pri oznamovaní kartelu vedomý toho, že informácie poskytnuté v rámci jeho spolupráce budú dôležitým informačným zdrojom a Komisia ich v širokej miere použije na preukázanie a opísanie skutočností, a to aj v nedôvernej verzii rozhodnutia. Takto musí prijať to, že s výnimkou priamych citácií z jeho vyhlásení a iných informácií umožňujúcich identifikovať ho ako zdroj budú informácie poskytnuté Komisii uvedené v jej rozhodnutí vrátane jeho nedôvernej verzie.
129. Poznamenávam, že tým, že sa žiadateľ rozhodne spolupracovať s Komisiou, môže odôvodnene predpokladať, že dôverná povaha jeho spolupráce nemôže byť chránená bezvýhradne. Totožnosť žiadateľa o zhovievavosť bude verejnosti známa hneď po prijatí rozhodnutia Komisiou. Okrem toho aj keď možno očakávať, že Komisia prijme primerané opatrenia, aby utajila zdroj dôkazov získaných v rámci spolupráce, je nevyhnutné, že čitateľ rozhodnutia, ktorý pozná totožnosť žiadateľa alebo žiadateľov o zhovievavosť, môže byť vedený k špekuláciám o tom, či jedna alebo druhá informácia pochádzajú z ich spolupráce.
b) O druhej časti
130. V prvej časti odvolateľka spochybňuje uplatnenie domnienky piatich rokov založenej na neaktuálnosti obchodných informácií v bodoch 84 až 86 napadnutého rozsudku.
131. Podľa praxe Komisie(53) a judikatúry Všeobecného súdu, vytvorenej v rámci žiadostí o dôverné zaobchádzanie(54), obchodné informácie staré päť alebo viac rokov treba spravidla považovať za nedôverné, pokiaľ dotknutý podnik výnimočne nepreukáže, že tieto informácie stále predstavujú podstatné prvky jej obchodného postavenia.
132. Táto prax sa zakladá na všeobecnej úvahe, podľa ktorej obchodné informácie strácajú svoju citlivú povahu uplynutím času. Táto úvaha podľa môjho názoru odôvodňuje uplatnenie domnienky spojenej s pevným obdobím, vychádzajúcej zo skúsenosti, ktorú môže dotknutý podnik vyvrátiť opačným dôkazom.
133. Poznamenávam, že táto domnienka nevylučuje zachovanie dôvernosti niektorých obchodných informácií dlhšie ako počas tohto päťročného obdobia. Jej uplatnenie teda zostáva zlučiteľné s úvahou, podľa ktorej sa výnimky v oblasti prístupu k dokumentom môžu prípadne uplatňovať počas obdobia tridsiatich rokov alebo v prípade, že je to nevyhnutné, dokonca aj počas dlhšieho obdobia.(55)
134. Spresňujem, že všetky tieto úvahy sa týkajú citlivých obchodných informácií a nevzťahujú sa na informácie, ktorých dôvernosť sa požaduje z iného dôvodu.
135. V prejednávanej veci odvolateľka spochybňuje body 84 až 86 napadnutého rozsudku, pričom tvrdí, že informácie pochádzajúce z vyhlásenia o zhovievavosti nestrácajú svoju dôvernú povahu iba uplynutím času. Podľa jej názoru nemôže byť ochrana takých informácií obmedzená na pevne stanovené obdobie.
136. Toto spochybnenie podľa môjho názoru vyplýva z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.
137. V bodoch 84 až 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého zamýšľané uverejnenie obsahuje dôverné obchodné informácie týkajúce sa jej obchodných vzťahov a jej cenovej politiky (prvá časť tretieho žalobného dôvodu v prvostupňovom konaní).
138. Zamietnutím tohto tvrdenia nie je dotknuté skúmanie Všeobecným súdom iného tvrdenia odvolateľky vychádzajúceho zo skutočnosti, že sporné informácie musia byť chránené proti uverejneniu z dôvodu, že pochádzajú z vyhlásenia o zhovievavosti (druhá časť tretieho žalobného dôvodu, body 88 až 122 napadnutého rozsudku).
139. Preto odvolateľka tvrdením, že domnienka piatich rokov sa nemôže uplatniť na informácie obsiahnuté vo vyhlásení o zhovievavosti, nezohľadnila skutočnosť, že uplatnenie tejto domnienky v bodoch 84 až 86 napadnutého rozsudku sa týka výhradne jej tvrdenia vychádzajúceho z citlivých obchodných informácií.
140. Z tohto dôvodu sa domnievam, že prvá časť tohto odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.
c) O druhej časti
141. Odvolateľka tvrdí, že sporné informácie obsiahnuté vo vyhlásení o zhovievavosti požívajú ochranu profesijného tajomstva, takže Komisia ich so zreteľom na článok 339 ZFEÚ a článok 30 nariadenia č. 1/2003, vykladané z hľadiska článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, nemôže zahrnúť do verejnej verzie svojho rozhodnutia, pokiaľ neexistuje vyšší verejný záujem, ktorý sa v prejednávanej veci nepreukázal.
142. Toto tvrdenie je založené na predpoklade, podľa ktorého sa použitie informácií získaných z vyhlásenia o zhovievavosti vo verejnom znení rozhodnutia Komisie rovná čiastočnému uverejneniu samotného vyhlásenia.
143. Tento predpoklad je však vzhľadom na moje vyššie uvedené pripomienky(56) nepresný.
144. Ak totiž Komisia musí zohľadniť dôvernú povahu vyhlásenia o zhovievavosti v prípade, keď používa informácie, ktoré sú v ňom obsiahnuté, vo verejnej verzii svojho rozhodnutia, obmedzenia sa v tomto ohľade týkajú informácií, ktoré umožňujú vyvodiť ich pôvod, a to predovšetkým priamych citácií z vyhlásenia a odkazov na zdroj.
145. Preto aj za predpokladu, že odvolateľka má osobitný záujem na dôvernosti vyhlásení o zhovievavosti, čo Komisia v prejednávanej veci spochybňuje, tento záujem možno uplatniť len vo vzťahu k uverejneniu úryvkov z rozhodnutia, ktoré obsahujú priame citácie z vyhlásenia alebo odkazy na zdroj.
146. Uverejnenie takýchto informácií však nie je predmetom prejednávanej veci.
147. Komisia totiž uvádza, že z nedôvernej rozšírenej verzie, ktorej uverejnenie zamýšľa, odstránila všetky informácie, o ktorých možno vyvodiť, že pochádzajú z vyhlásení alebo dokumentov odovzdaných Komisii v rámci spolupráce na základe programu zhovievavosti, pričom v hlavnom texte a v poznámkach pod čiarou utajila akúkoľvek súvislosť medzi informáciami a skutočnosťou, že pochádzajú od žiadateľa o zhovievavosť.
148. Ako teda vyplýva z bodu 139 napadnutého rozsudku, všetky informácie umožňujúce priamo alebo nepriamo identifikovať zdroj informácií získaných z vyhlásenia odvolateľky o zhovievavosti boli utajené.
149. Keďže odvolateľka v rámci odvolania tvrdí, že neutajené úryvky stále obsahujú doslovné citácie jej vyhlásenia o zhovievavosti, treba toto tvrdenie preskúmať z hľadiska toho, čo odvolateľka rozumie pod pojmom „doslovná citácia“.
150. Odvolateľka totiž tvrdí, že tento pojem obsahuje nielen „citácie slovo za slovom a takto označené“, ale aj „úryvky, ktoré doslovne reprodukujú, avšak bez toho, aby buď i) boli označené ako citácie alebo ii) v nepriamej reči, znenie vyhlásení podniku“, a usudzuje, že v tomto ohľade nestačí, že Komisia utajila názov citovaného podniku alebo konkrétny odkaz na dokument obsiahnutý v dokumentácii Komisie. Odvolateľka tvrdí, že keďže je v bode 85 rozhodnutia PVP považovaná za hlavný informačný zdroj Komisie, tretie osoby ju a priori budú považovať za zdroj prinajmenšom veľkého počtu citácií obsiahnutých v rozhodnutí.
151. Ako som však už uviedol,(57) hoci možno očakávať, že Komisia prijme primerané opatrenia, aby utajila zdroj dôkazov získaných v rámci spolupráce, je nevyhnutné, že čitateľ rozhodnutia, ktorý pozná totožnosť žiadateľa alebo žiadateľov o zhovievavosť, môže byť vedený k špekuláciám o tom, či jedna alebo druhá informácia pochádzajú z ich spolupráce. Táto úvaha nestačí na prijatie legitímnej výhrady, pokiaľ ide o uverejnenie dotknutých úryvkov. Preto okrem priamych citácií z vyhlásení a iných informácií umožňujúcich identifikovať zdroj, ktoré nie sú dotknuté tvrdením odvolateľky, nemôže odvolateľka platne namietať proti uverejneniu informácií o protiprávnom konaní obsiahnutých vo vyhlásení o zhovievavosti v rozhodnutí Komisie.
152. Nepresvedčil ma ani názor odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd porušil kritériá týkajúce sa prístupu k dokumentom, stanovené v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001.
153. Je pravda, že Súdny dvor rozhodol, že Komisia sa mohla – čo sa týka verejného prístupu k dokumentom obsiahnutým v jej spise týkajúcom sa konania vo veciach hospodárskej súťaže – dovolávať všeobecnej domnienky rozporu takéhoto uverejnenia so záujmami uvedenými v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001.(58)
154. Táto domnienka uvedená v prospech Komisie, ktorá jej umožňuje upustiť od individuálneho preskúmania dokumentov z jej spisu, však nemôže byť podľa môjho názoru namietaná voči samotnej Komisii. Ak totiž Komisia uvádza protiprávne skutky vo verejnej verzii svojho rozhodnutia, nemôže vychádzať z domnienky, že celá jej dokumentácia je dôverná. Ako uviedol Všeobecný súd v bode 92 napadnutého rozsudku, takýto výklad by mal za následok nielen to, že článok 30 nariadenia č. 1/2003 by bol zbavený svojej podstaty, ale jeho praktickým následkom by bol aj prenos dôkazného bremena, ktoré v oblasti dôverného zaobchádzania spočíva na žiadateľovi.
155. Odvolateľka sa teda nemôže účinne dovolávať judikatúry Všeobecného súdu, podľa ktorej sa informácie majú považovať za chránené profesijným tajomstvom, pretože ich dôvernosť vyplýva z výnimky z práva na prístup k dokumentom stanovenej v článku 4 nariadenia č. 1049/2001.(59)
156. Nakoniec odvolateľka podľa môjho názoru nesprávne tvrdí, že riešenie prijaté Všeobecným súdom umožňuje Komisii voľne uverejniť každú informáciu získanú z vyhlásenia o zhovievavosti.
157. Poznamenávam, že zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia vyhovela niektorým žiadostiam odvolateľky, najmä tým, ktoré sa týkajú utajenia odkazov na zdroj informácie. Tieto žiadosti preto už neboli predmetom sporu pred Všeobecným súdom.
158. V tomto ohľade v bodoch 136 až 139 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uskutočnil rozlíšenie medzi uverejnením informácií získaných z vyhlásenia o zhovievavosti a uverejnením samotných vyhlásení s odkazom na skutočnosť, že Komisia odstránila všetky informácie, ktoré mohli umožniť priamo alebo nepriamo identifikovať zdroj informácií poskytnutých v rámci programu zhovievavosti.(60) Okrem toho z bodu 141 napadnutého rozsudku vyplýva, že ochrana priznaná dôvernej verzii rozhodnutia Komisie je odôvodnená najmä tým, že obsahuje údaje o zdroji informácií poskytnutých v rámci programu zhovievavosti a že takáto dôverná verzia tak môže obsahovať sebausvedčujúce vyhlásenia týchto podnikov. Z toho možno vyvodiť, že rovnaká výhrada sa uplatní na nedôvernú verziu rozhodnutia Komisie, ktoré musí byť zbavené takých údajov o zdroji informácií.
159. Na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, sa preto domnievam, že z tohto odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že miera voľnej úvahy Komisie v oblasti uverejňovania informácií získaných v rámci spolupráce je neobmedzená.
160. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že Všeobecný súd správne zamietol tvrdenie odvolateľky založené na dôvernosti informácií poskytnutých na základe programu zhovievavosti.
d) O tretej časti
161. Subsidiárne vo vzťahu k predchádzajúcim častiam odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd konštatoval v bodoch 106 až 111 napadnutého rozsudku, tretia podmienka týkajúca sa kvalifikácie profesijného tajomstva, na ktorú sa vzťahuje judikatúra vyjadrená v rozsudku Bank Austria Creditanstalt/Komisia(61), čiže podmienka týkajúca sa existencie záujmov, ktoré si objektívne zasluhujú ochranu, je v prejednávanej veci splnená.
162. Odvolateľka spochybňuje zamietnutie svojho tvrdenia, podľa ktorého zamýšľané uverejnenie neodôvodnene zasahuje do prebiehajúcich alebo budúcich občianskoprávnych konaní. V tomto ohľade tvrdí, že Všeobecný súd skreslil jej tvrdenie, keď konštatoval, že sa ním chce v podstate chrániť pred prípadným uložením náhrady škody vnútroštátnym súdom, čo nepredstavuje záujem, ktorý si zasluhuje ochranu (body 109 a 110 napadnutého rozsudku). Podľa odvolateľky nespočíva jej záujem vo vyhnutí sa platbe náhrady škody, ale vo vyhnutí sa tomu, aby sa s ňou v rámci takýchto žalôb o náhradu škody zaobchádzalo diskriminačne, pretože ju uverejnenie informácií získaných z jej vyhlásenia znevýhodňuje oproti iným účastníkom kartelu.
163. Poznamenávam, že ako vyplýva najmä z bodov 103 a 104 napadnutého rozsudku, uverejnenie podrobnejšieho znenia zamýšľané Komisiou sa týkalo najmä dôvodov rozhodnutia PVP týkajúcich sa fungovania kartelu a mohlo tak poškodeným tretím osobám umožniť ľahšie preukázať súkromnoprávnu zodpovednosť tak odvolateľky, ako aj ďalších podnikov, ktoré sa zúčastnili na protiprávnom konaní. Ide o informácie, ktoré uľahčujú preukázanie zodpovednosti všetkých účastníkov kartelu.
164. V tomto ohľade za predpokladu, že by odvolateľka mohla legitímne uplatniť svoj záujem s cieľom zabrániť prepojeniu medzi poskytnutými informáciami a ňou samotnou ako zdrojom informácií, je tento záujem zabezpečený utajením priamych citácií a iných informácií umožňujúcich identifikovať zdroj.
165. Na druhej strane, ak odvolateľka zamýšľa uplatniť svoj záujem s cieľom utajiť dôležitosť úlohy, ktorú zohrala v organizácii protiprávneho konania, ktorá vyplýva z dotknutých informácií, aby táto skutočnosť nebola uvedená v rámci žalôb o náhradu škody alebo regresných žalôb, potom nejde – ako uvádza Komisia s odkazom na body 107 a 110 napadnutého rozsudku a na judikatúru Súdneho dvora, ktorá je tam citovaná – o záujem, ktorý si zasluhuje ochranu, so zreteľom na právo požadovať náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním.
166. Domnievam sa preto, že tretia časť je nedôvodná.
e) O štvrtej časti
167. V štvrtej časti odvolateľka spochybňuje body 124 až 126 napadnutého rozsudku, pričom sa odvoláva na porušenie svojho práva na súkromie, zakotveného v článku 7 Charty základných práv Európskej únie.
168. Ako Všeobecný súd uviedol v bode 124 napadnutého rozsudku, informácie poskytnuté Komisii podnikmi sú súčasťou ich súkromnej činnosti a ako také podliehajú dodržiavaniu práva na ochranu súkromia.
169. Všeobecný súd ďalej uviedol, že hoci je takéto dodržanie vyššie uvedeného ustanovenia záväzné pre informácie získané v rámci vyšetrovania týkajúceho sa porušenia práva Únie v oblasti kartelov, dotknutá osoba sa ho nemôže dovolávať, aby sa sťažovala na zásah do svojej dobrej povesti, ktorý predvídateľným spôsobom vyplýva z jej vlastného konania (bod 125 napadnutého rozsudku). Dodržiavanie práva na súkromie teda nemôže brániť uverejneniu informácií, ktoré sa týkajú účasti podniku na porušení práva hospodárskej súťaže konštatovaného Komisiou (bod 126 napadnutého rozsudku).
170. Odvolateľka tvrdí, že táto úvaha sa neuplatní v prejednávanej veci, lebo uverejnenie sporných informácií predvídateľne nevyplýva z jej účasti na protiprávnom konaní.
171. Poznamenávam, že odvolateľka nepopiera konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa nemôže legitímne odvolávať na zásah do svojej dobrej povesti vyplývajúci z uverejnenia informácií týkajúcich sa jej protiprávnych činností, lebo tento zásah je predvídateľný a vyplýva z jej vlastného konania. Toto konštatovanie je napokon založené na ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, s ktorou Všeobecný súd nachádza paralelu.(62)
172. Okrem údajného zásahu do práva na dobrú povesť, ktorý Všeobecný súd preskúmal a zamietol, odvolateľka neuvádza, v čom má uverejnenie sporných informácií následky pre jej právo na ochranu súkromia.
173. V dôsledku toho sa domnievam, že štvrtú časť, a teda aj druhý odvolací dôvod ako celok, treba zamietnuť.
C – O treťom odvolacom dôvode
174. Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd pri posudzovaní zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
175. Odvolateľka v podstate spochybňuje zamietnutie svojho tvrdenia, podľa ktorého nové uverejnenie rozhodnutia PVP zasahuje do jej legitímnej dôvery, najmä v rozsahu, v akom je rovnocenné jednak späťvzatiu priaznivého rozhodnutia prijatého pri prvom uverejnení v roku 2007, a jednak zmene predchádzajúcej praxe Komisie.
1. Napadnutý rozsudok
176. V bodoch 159 až 163 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal a ako nedôvodné zamietol tvrdenie odvolateľky uvedené v rámci štvrtého žalobného dôvodu, podľa ktorého uverejnenie prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007 predstavuje zdroj legitímnych očakávaní.
177. Všeobecný súd rozhodol, že Komisia môže zámerne uverejniť úplnejšiu verziu rozhodnutia PVP, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je uverejnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou služobného tajomstva. V tomto kontexte samotná okolnosť, že Komisia uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007 a že ju nekvalifikovala ako dočasnú, nemohla žalobkyni poskytnúť nijaké presné uistenie, že neskôr nedôjde k uverejneniu novej podrobnejšej nedôvernej verzie uvedeného rozhodnutia. Pri takomto neskoršom uverejnení sa predovšetkým mohla zohľadniť skutočnosť, že citlivé obchodné informácie postupom času strácajú aktuálnosť.
2. Argumentácia účastníkov konania
178. Odvolateľka spochybňuje zamietnutie v bodoch 136 až 165 napadnutého rozsudku svojho tvrdenia založeného na porušení zásad legitímnej dôvery a právnej istoty.
179. Po prvé podľa názoru odvolateľky Všeobecný súd nezohľadnil judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej legálne správne akty, priaznivé pre jednotlivcov, nemožno v zásade vziať späť alebo odvolať.(63) Odvolateľka v tomto ohľade tvrdí, že Komisia tým, že v roku 2007 uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, prijala utajenie požadované odvolateľkou a postup uverejňovania ukončila prijatím rozhodnutia priaznivého pre navrhovateľku – ktorého odvolanie, zamýšľané sporným rozhodnutím, je v rozpore s podmienkami stanovenými judikatúrou.
180. Po druhé odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne zamietol jej tvrdenie vychádzajúce zo zmeny predchádzajúcej praxe Komisie. Podľa odvolateľky aj za predpokladu, že by Komisia bola oprávnená zmeniť svoju prax vyplývajúcu z oznámenia o spolupráci z roku 2006 a znížiť úroveň ochrany vyhlásení o zhovievavosti – pre budúce prípady – nemôže naproti tomu na úkor odvolateľky zasiahnuť do situácie, o ktorej už rozhodla uverejnením z roku 2007.
181. Komisia spochybňuje tieto tvrdenia s odkazom predovšetkým na relevantné dôvody napadnutého rozsudku.
3. Analýza
182. Argumentácia odvolateľky v prejednávanom dôvode obsahuje v podstate dve časti, z ktorých prvá je založená na porušení podmienok späťvzatia správneho aktu a druhá na porušení legitímnej dôvery z dôvodu údajnej zmeny praxe Komisie.
a) O prvej časti
183. V súlade s ustálenou judikatúrou retroaktívne späťvzatie individuálneho správneho aktu všeobecne podlieha veľmi prísnym podmienkam. Súdny dvor uznal právo orgánov Únie na späťvzatie protiprávneho aktu pod podmienkou, že k tomuto späťvzatiu dôjde v primeranej lehote a pri dodržaní legitímnej dôvery príjemcu.(64) Z toho možno vyvodiť, že späťvzatie legálneho individuálneho aktu zakladajúceho právo je v zásade vylúčené.(65)
184. Záruky poskytnuté v tejto súvislosti dotknutej osobe sa priznajú len v rozsahu, v akom dotknutý akt založil právo v tom zmysle, že ovplyvňuje jej právne postavenie.(66)
185. V prejednávanej veci odvolateľka tvrdí, že Komisia tým, že v roku 2007 uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, prijala utajenie požadované odvolateľkou, a že takéto rozhodnutie nemožno vziať späť.
186. S cieľom odpovedať na toto tvrdenie treba určiť, či sa Komisia v rámci uverejnenia z roku 2007 vyjadrila k dôvernej povahe informácií, ktoré neboli zahrnuté do vtedy uverejnenej verzie rozhodnutia PVP.
187. Poznamenávam, že ako vyplýva z bodu 163 napadnutého rozsudku, Komisia neprijala osobitné rozhodnutie, ktoré možno analyzovať ako záväzok voči odvolateľke v budúcnosti neuverejniť niektoré informácie utajené v roku 2007.
188. Tvrdenie odvolateľky tak vyvoláva otázku, či sa Komisia vyjadrila k dôvernej povahe informácií neuverejnených v roku 2007 implicitne, už len tým, že ich nezahrnula do vtedy uverejnenej nedôvernej verzie.
189. Podľa môjho názoru nemožno existenciu takého implicitného rozhodnutia vyvodiť z okolností uverejnenia, ku ktorému došlo v roku 2007. Ako sa už totiž konštatovalo v bode 161 napadnutého rozsudku, Komisia má širokú mieru voľnej úvahy, aby mohla stanoviť rozsah informácií uverejňovaných podľa článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Z tohto ustanovenia nemožno nijako vyvodiť, že Komisia musí zaujať konečné stanovisko v tomto smere pri prvom uverejnení.
190. Naproti tomu existuje niekoľko dôvodov, ktoré môžu odôvodniť neskoršie úplnejšie uverejnenie rozhodnutia.
191. Na to, aby sa verejnosť mohla oboznámiť s odôvodnením rozhodnutia, musí totiž Komisia zohľadniť zásadu transparentnosti a musí urýchlene vytvoriť nedôvernú verziu – hoci len predbežnú – svojho rozhodnutia obsahujúceho skutočnosti, ktorých sa netýkajú žiadosti o zachovanie dôvernosti, o ktorých nemožno rozhodnúť ihneď.(67) Požiadavka transparentnosti tak môže vzhľadom na prísne lehoty uvedené v nariadení č. 1049/2001 odôvodniť niekoľko po sebe nasledujúcich uverejnení toho istého rozhodnutia.
192. Okrem toho, ako Všeobecný súd uviedol v bode 162 napadnutého rozsudku, neskoršie uverejnenie môže byť odôvodnené skutočnosťou, že niektoré dôverné informácie môžu postupom času stratiť svoju citlivú povahu.
193. Za týchto okolností, ako Všeobecný súd správne konštatoval v bodoch 106 a 161 napadnutého rozsudku, samotná skutočnosť, že prvá nedôverná verzia rozhodnutia PVP uverejnená v roku 2007 nebola kvalifikovaná ako „dočasná“, nestačí na preukázanie toho, že Komisia prijala konečné stanovisko k rozsahu uverejnenia tým, že sa implicitne zaviazala, že v budúcnosti neuverejní nové podrobnejšie nedôverné znenie tohto rozhodnutia.
194. Navrhujem teda prvú časť zamietnuť.
b) O druhej časti
195. Z tvrdení odvolateľky vyplýva, že bez ohľadu na dôvernú alebo nedôvernú povahu sporných informácií sa odvoláva na porušenie zásady legitímnej dôvery vyplývajúce zo zmeny praxe Komisie.
196. Pripomínam, že podľa dlhodobo ustálenej judikatúry právo domáhať sa uplatnenia zásady legitímnej dôvery predpokladá poskytnutie presných, bezpodmienečných a zhodujúcich sa záruk pochádzajúcich z oprávnených a spoľahlivých zdrojov dotknutým subjektom zo strany príslušných orgánov Únie.(68)
197. Poznamenávam, že záväzky Komisie obsiahnuté v oznámení o spolupráci z roku 2002 a oznámení o spolupráci z roku 2006 sa týkajú výhradne uverejnenia vyhlásenia o zhovievavosti a iných dokumentov predložených v rámci programu zhovievavosti (body 137 a 138 napadnutého rozsudku).
198. Podľa môjho názoru, ak by sa teda aj pripustilo, že tieto oznámenia predstavujú zdroj legitímnych očakávaní, pokiaľ ide o zachovanie dôvernosti vyhlásení o zhovievavosti, takéto legitímne očakávania sa ako také v žiadnom prípade netýkajú skutočnosti, že informácie o protiprávnom konaní obsiahnuté v týchto vyhláseniach nebudú zahrnuté vo verejnom znení rozhodnutia Komisie.
199. Domnievam sa teda, že tvrdenie odvolateľky založené na porušení zásady legitímnej dôvery, vyplývajúcom zo zmeny praxe Komisie, nemožno prijať.
200. Poznamenávam, že je očividne žiaduce, aby fungovanie programu zhovievavosti bolo vymedzené jasnými a predvídateľnými podmienkami pre žiadateľov.(69) Ďalej poznamenávam, že v danom čase Komisia nestanovila usmernenia týkajúce sa prípravy verejných verzií jej rozhodnutí, s odkazom v tomto ohľade na otázku použitia informácií získaných v rámci programu zhovievavosti. Samotná táto okolnosť však nemôže založiť konštatovanie, že Komisia porušila presné uistenie dané navrhovateľke.
201. Navrhujem preto zamietnuť tretiu časť, a tým aj odvolanie ako celok.
D – Záverečné poznámky
202. Na záver svojej analýzy by som chcel vyjadriť zopár všeobecných poznámok týkajúcich sa systému sprístupňovania dôkazov, zavedeného smernicou 2014/104. Je pravda, že táto smernica bola prijatá po tom, ako nastali skutkové okolnosti sporu, avšak podľa môjho názoru by ju Komisia mala zohľadniť v prípade, keď po vynesení rozhodnutia v tomto odvolacom konaní pristúpi k zamýšľanému uverejneniu.
203. Smernica 2014/104 uzatvára debatu o rozsahu ochrany vyhlásení uskutočnených s cieľom získať zhovievavosť. Ukladá absolútnu ochranu týchto vyhlásení proti uverejneniu v žalobách o náhradu škody, pričom okrem iného rozlišuje medzi týmito vyhláseniami a už existujúcimi informáciami, ktoré môžu byť uverejnené. Toto riešenie tak zaisťuje spravodlivú rovnováhu medzi protichodnými záujmami legislatívnou cestou.(70)
204. Podľa môjho názoru absolútna ochrana vyhlásení o zhovievavosti neukladá rovnakú mieru ochrany skutkovým informáciám o protiprávnom konaní, ktoré sú v ňom obsiahnuté, v kontexte uverejnení rozhodnutí Komisie. Prístup verejnosti k informáciám týkajúcim sa protiprávnych skutkov je základným prvkom žalôb o náhradu škody, pretože umožňuje poškodeným tretím osobám informovať sa o priebehu kartelov a uľahčuje preukázanie skutočností týkajúcich sa existencie a rozsahu zodpovednosti vo vzťahu k všetkým jeho účastníkom.
205. Ak by sa absolútna ochrana priznaná smernicou 2014/104 vyhláseniam o zhovievavosti mala rozšíriť na informácie o protiprávnych skutkoch obsiahnutých v týchto vyhláseniach, mohla by byť spochybnená citlivá rovnováha zavedená touto smernicou. Takto širokú ochranu dokumentov o zhovievavosti nemožno zo smernice 2014/104 vyvodiť, pretože neexistuje výslovné ustanovenie v tomto zmysle. Naproti tomu táto smernica v odôvodnení 26 konkrétne stanovuje, že obmedzenia sprístupňovania dôkazov by nemali brániť orgánom hospodárskej súťaž v uverejňovaní ich rozhodnutí v súlade s uplatniteľným právom Únie alebo vnútroštátnym právom.
206. Podľa môjho názoru sa tak informácie obsiahnuté vo vyhláseniach o zhovievavosti môžu použiť vo verejných zneniach rozhodnutí Komisie pod jedinou podmienkou, že sú zbavené odkazu umožňujúceho identifikovať ich zdroj.(71)
207. Totiž aj za predpokladu, že žiadateľ o zhovievavosť môže legitímne dôverovať tomu, že sa s jeho vyhlásením o zhovievavosti bude zaobchádzať dôverne, so zreteľom na to, že jeho účasť v programe zhovievavosti zahŕňa vzdanie sa práva neusvedčiť sám seba, toto očakávanie sa týka výhradne ochrany vyhlásenia ako takého, jeho doslovných citácií, ako aj iných informácií umožňujúcich priamo identifikovať toto vyhlásenie ako zdroj. Toto očakávanie sa naproti tomu nevzťahuje na uverejnenie skutkových informácií týkajúcich sa protiprávneho konania.
208. Nakoniec poznamenávam, že napätie medzi uplatňovaním práva hospodárskej súťaže verejnými orgánmi a úlohou občianskoprávnych žalôb o náhradu škody vzniká v rôznych súvislostiach. Záujmy žiadateľov o zhovievavosť sú chránené aj inými prostriedkami, ktoré menej poškodzujú záujmy poškodených tretích osôb najmä tým, že obmedzujú ich spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť.(72)
VIII – Návrh
209. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odvolanie zamietol a uložil spoločnosti Evonik Degussa GmbH povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov konania vo veci nariadenia predbežného opatrenia.