ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 8. februára 2023 (*)

„Energetika – Transeurópske energetické infraštruktúry – Nariadenie (EÚ) č. 347/2013 – Delegované nariadenie, ktorým sa mení zoznam projektov spoločného záujmu – Článok 172 druhý odsek ZFEÚ – Odmietnutie členského štátu udeliť súhlas s projektom elektrického prepojovacieho vedenia na účely udelenia štatútu projektu spoločného záujmu – Nezaradenie projektu Komisiou do zmeneného zoznamu – Povinnosť odôvodnenia – Zásada riadnej správy vecí verejných – Rovnosť zaobchádzania – Právna istota – Legitímna dôvera – Proporcionalita – Článok 10 Zmluvy o energetickej charte“

Vo veci T‑295/20,

Aquind Ltd, so sídlom vo Wallsende (Spojené kráľovstvo),

Aquind SAS, so sídlom v Rouen (Francúzsko),

Aquind Energy Sàrl, so sídlom v Luxemburgu (Luxembursko),

v zastúpení: S. Goldberg, C. Davis, J. Bille, solicitors, a E. White, advokát,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: O. Beynet a B. De Meester, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: J. Möller a S. Costanzo, splnomocnení zástupcovia,

Španielske kráľovstvo, v zastúpení: M. Ruiz Sánchez, splnomocnená zástupkyňa,

a

Francúzska republika, v zastúpení: A.‑L. Desjonquères, A. Daniel, W. Zemamta a R. Bénard, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

na poradách v zložení: predsedníčka komory V. Tomljenović, sudcovia P. Škvařilová‑Pelzl a I. Nõmm (spravodajca),

tajomník: I. Kurme, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní zo 6. septembra 2022,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ žalobkyne, spoločnosti Aquind Ltd, Aquind SAS a Aquind Energy Sàrl, navrhujú zrušenie delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2020/389 z 31. októbra 2019, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 347/2013, pokiaľ ide o zoznam projektov spoločného záujmu pre Úniu (Ú. v. EÚ L 74, 2020, s. 1, ďalej len „napadnuté nariadenie“).

 Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Žalobkyne sú realizátori projektu elektrického prepojovacieho vedenia spájajúceho elektrické prenosové sústavy Spojeného kráľovstva a Francúzska (ďalej len „projekt prepojovacieho vedenia Aquind“).

3        Projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol zaradený do zoznamu „projektov spoločného záujmu“ (ďalej len „PCI“) pre Európsku úniu na základe delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) 2018/540 z 23. novembra 2017, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 347/2013, pokiaľ ide o zoznam projektov spoločného záujmu pre Úniu (Ú. v. EÚ L 90, 2018, s. 38), a bol tak považovaný za základný projekt v infraštruktúre potrebnej na dokončenie vnútorného trhu s energiou. Štatút PCI pre Úniu relizátorovi projektov umožňuje po prvé využiť racionalizovaný, koordinovaný a zrýchlený postup udeľovania povolení, po druhé predložiť príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom investičný návrh a návrh na cezhraničné rozdelenie nákladov tak, aby efektívne vynaložené investičné náklady boli vymožiteľné od užívateľov sietí, a po tretie požiadať o financovanie na základe Nástroja na prepájanie Európy.

4        Zoznam stanovený delegovaným nariadením 2018/540 bol nahradený zoznamom stanoveným napadnutým nariadením. Na novom zozname uvedenom v prílohe napadnutého nariadenia sa projekt prepojovacieho vedenia Aquind nachádza v tabuľke projektov, ktoré už nie sú považované za PCI pre Úniu.

 Návrhy účastníkov konania

5        Žalobkyne v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté nariadenie v rozsahu, v akom vyňal prepojovacie vedenie Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu,

–        subsidiárne, zrušil napadnuté nariadenie v celom rozsahu,

–        uložil Európskej komisii povinnosť nahradiť trovy konania,

6        Komisia a Španielske kráľovstvo navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

7        Maďarsko navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

8        Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu prinajmenšom v rozsahu, v akom sa týka článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte podpísanej v Lisabone 17. decembra 1994 (Ú. v. ES L 380, 1994, s. 24; Mim. vyd. 12/001, s. 199), a objasnil otázku neuplatniteľnosti článku 26 tej istej charty vo vzťahoch v rámci Únie.

 Právny stav

9        Žalobkyne na podporu svojej žaloby uvádzajú sedem žalobných dôvodov, pričom prvý sa zakladá na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na porušení procesných a hmotnoprávnych požiadaviek stanovených nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 347/2013 zo 17. apríla 2013 o usmerneniach pre transeurópsku energetickú infraštruktúru a ktorým sa zrušuje rozhodnutie č. 1364/2006/ES a menia a dopĺňajú nariadenia (ES) č. 713/2009, (ES) č. 714/2009 a (ES) č. 715/2009 (Ú. v. EÚ L 115, 2013, s. 39), najmä jeho článku 5 ods. 8, tretí žalobný dôvod na porušení článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte, štvrtý na porušení práva na riadnu správu vecí verejných zakotveného v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), piaty na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, šiesty na porušení zásady proporcionality a siedmy na porušení zásad právnej ochrany a ochrany legitímnej dôvery.

10      Všeobecný súd považuje za vhodné spoločne preskúmať štvrtý a piaty žalobný dôvod, ktoré sa zakladajú na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a zásady rovnosti zaobchádzania, a tretí žalobný dôvod založený na porušení článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte preskúmať až ako posledný.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

11      V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyne poukazujú na porušenie povinnosti odôvodnenia. Vyňatie projektu prepojovacieho vedenia Aquind totiž nebolo vysvetlené ani v napadnutom nariadení, ani v priloženej dôvodovej správe, ani v pracovnom dokumente oddelení Komisie, ktorý bol pripojený k napadnutému nariadeniu.

12      Komisia, ktorú podporuje Španielske kráľovstvo a Francúzska republika, spochybňuje tieto tvrdenia.

13      V prvom rade podľa judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať podľa okolností prípadu, najmä od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt týka v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 150; pozri tiež rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 53 a citovanú judikatúru; rozsudok z 10. júna 2020, Spliethoff’s Bevrachtingskantoor/Komisia, T‑564/15 RENV, neuverejnený, EU:T:2020:252, bod 108). Presnejšie, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, keď bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudok z 18. októbra 2018, Terna/Komisia, T‑387/16, EU:T:2018:699, bod 53).

14      Ďalej záujem, ktorý môžu mať žalobcovia na objasnení, sa musí zohľadniť pri posudzovaní rozsahu povinnosti odôvodniť dotknuté rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2019, Portigon/SRB, T‑365/16, EU:T:2019:824, bod 164). Povinnosť odôvodnenia totiž vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obranu. Povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu má tak za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá umožňuje napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 462).

15      Napokon odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, na základe ktorých boli prijaté dotknuté opatrenia, a Všeobecnému súdu poskytne dostatok dôkazov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 13. júla 2011, General Technic‑Otis a i./Komisia, T‑141/07, T‑142/07, T‑145/07 a T‑146/07, EU:T:2011:363, bod 302).

16      Prvý žalobný dôvod treba preskúmať práve s prihliadnutím na tieto skutočnosti.

17      V prvom rade treba určiť na jednej strane dôvody, pre ktoré Komisia nezahrnula do napadnutého nariadenia projekt prepojovacieho vedenia Aquind ako PCI pre Úniu, a na druhej strane, kde sú tieto dôvody uvedené.

18      Po prvé odôvodnenia napadnutého nariadenia obsahujú stručné zhrnutie obsahu nariadenia č. 347/2013, uvádzajú oprávnenie Komisie prijať delegované akty s cieľom zostaviť zoznam PCI pre Úniu, pripomínajú povinnosť vypracovať nový zoznam každé dva roky a zdôrazňujú, aby navrhované projekty na zaradenie do zoznamu PCI pre Úniu boli posudzované regionálnymi skupinami a tieto skupiny potvrdili, že dotknuté projekty spĺňajú kritériá uvedené v článku 4 nariadenia č. 347/2013.

19      Napadnuté nariadenie v rámci svojich dvoch zámerov všeobecne odkazuje na Zmluvu o FEÚ a nariadenie č. 347/2013.

20      Odôvodnenie 5 napadnutého nariadenia spresňuje, že „návrhy regionálnych zoznamov PCI boli schválené regionálnymi skupinami na zasadnutiach na technickej úrovni“ a že „v nadväznosti na stanoviská [Agentúry pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER)] z 25. septembra 2019 týkajúce sa dôsledného uplatňovania hodnotiacich kritérií a analýzy nákladov a prínosov vo všetkých regiónoch boli regionálne zoznamy 4. októbra 2019 prijaté rozhodovacími orgánmi regionálnych skupín“. Tiež uvádza, že „v súlade s článkom 3 ods. 3 písm. a) nariadenia… č. 347/2013 boli pred prijatím regionálnych zoznamov všetky navrhované projekty schválené členskými štátmi, na ktorých územie sa projekty vzťahujú“.

21      V časti A prílohy VII nariadenia č. 347/2013 (zmenenej napadnutým nariadením), nazvanej „Zásady uplatňované pri zostavovaní zoznamu [PCI] Únie“, sa nachádza bod 3, nazvaný „Projekty, ktoré sa už nepovažujú za PCI…“. V tomto bode 3 Komisia uviedla:

„Viacero projektov uvedených na zoznamoch Únie stanovených nariadením (EÚ) č. 1391/2013 a nariadením (EÚ) 2016/89 sa už nepovažuje za projekty spoločného záujmu z jedného alebo viacerých… týchto dôvodov:

–        projekt už bol uvedený alebo sa v blízkej budúcnosti uvedie do prevádzky, a preto by nemal prospech z ustanovení nariadenia (EÚ) č. 347/2013,

–        podľa nových údajov projekt nespĺňa všeobecné kritériá,

–        realizátor projekt opätovne nepredložil do výberového procesu pre tento zoznam Únie alebo

–        vo výberovom procese bol projekt na nižšej úrovni než iné kandidátske PCI.

…“

22      Žalobkyne správne zdôrazňujú, že spomedzi týchto štyroch dôvodov je druhý dôvod – podľa ktorého „podľa nových údajov projekt nespĺňa všeobecné kritériá“ – jediným dôvodom, ktorý by mohol prípadne odôvodňovať nezapísanie projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu.

23      Pojem „všeobecné kritériá“ uvedený v druhom predmetnom dôvode je však dosť nejasný. Nie je zrejmé, či sa tento pojem obmedzuje na pojem uvedený v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 347/2013 – a teda na podmienky taxatívne uvedené v tomto ustanovení, ktoré musia spĺňať projekty PCI – alebo či sa výraz „všeobecné kritériá“ týka okrem podmienok uvedených v citovanom ustanovení aj všetkých podmienok, ktoré projekt musí spĺňať na to, aby bol uvedený na zozname PCI pre Úniu.

24      Po druhé treba zdôrazniť, že Komisia vo svojich písomných podaniach uviedla, že dôvod, prečo do napadnutého nariadenia nezapísala projekt prepojovacieho vedenia Aquind ako PCI pre Úniu, sa týkal odmietnutia Francúzskej republiky udeliť súhlas so zaradením uvedeného projektu do zoznamu PCI pre Úniu. Spresnila, že Francúzska republika odôvodnila svoje odmietnutie existenciou rizika nadbytočnej kapacity z dôvodu existencie viacerých projektov v tej istej oblasti a skutočnosťou, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind sa považuje za najneistejší projekt. Komisia však pripúšťa, že napadnuté nariadenie neobsahuje žiadnu zmienku o odmietnutí Francúzskej republiky, a už vôbec nie o dôvodoch, pre ktoré Francúzska republika odmietla udeliť svoj súhlas.

25      V druhom rade treba preto preskúmať, či napriek neexistencii výslovného uvedenia dôvodu týkajúceho sa odmietnutia Francúzskej republiky v napadnutom nariadení žalobkyne mohli poznať dôvody, pre ktoré ich projekt prepojovacieho vedenia Aquind nebol zapísaný do zoznamu PCI pre Úniu. Z toho dôvodu je nutné určiť, či v zmysle judikatúry citovanej v bode 13 vyššie k nezapísaniu uvedeného projektu došlo v kontexte, ktorý bol žalobkyniam známy a ktorý im umožnil pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nim, a či sa možno domnievať, že v napadnutom nariadení existovalo implicitné odôvodnenie.

26      Po prvé žalobkyne nemôžu ignorovať právny rámec, v ktorom bolo prijaté napadnuté nariadenie. Uvedený právny rámec je charakterizovaný článkom 172 druhým odsekom ZFEÚ, ktorý stanovuje, že usmernenia a PCI, ktoré sa týkajú územia členského štátu, vyžadujú jeho schválenie. Právny rámec je tiež charakterizovaný článkom 3 ods. 3 druhým pododsekom písm. a) nariadenia č. 347/2013, ktorý stanovuje potrebu schválenia každého jednotlivého návrhu PCI dotknutými členskými štátmi, ak skupina zostaví svoj regionálny zoznam, a článkom 3 ods. 4 prvý pododsek nariadenia č. 347/2013, ktorý v podstate stanovuje, že Komisia je splnomocnená prijímať delegované akty týkajúce sa zavedenia zoznamu PCI pre Úniu, s výhradou schválenia dotknutého členského štátu, na ktorého územie sa PCI vzťahuje.

27      Po druhé, pokiaľ ide o skutkový kontext, v ktorom bolo prijaté napadnuté nariadenie, treba pripomenúť, že uvedené nariadenie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 11. marca 2020. Viaceré skutočnosti pritom umožňujú dospieť k záveru, že žalobkyne sa pred uvedeným uverejnením oboznámili s výhradami vyjadrenými Francúzskou republikou k návrhu prepojovacieho vedenia Aquind, ako aj v konečnom dôsledku s tým, že tento členský štát odmietol udeliť tejto spoločnosti schválenie.

28      Komisia najprv v e‑maile z 11. júla 2019 zaslanom žalobkyniam ich informovala, že Francúzska republika vyjadrila výhrady k projektu prepojovacieho vedenia Aquind na stretnutí regionálnej skupiny na technickej úrovni 5. júla 2019 a že im navrhla kontaktovať dotknuté ministerstvo, aby získali viac podrobností.

29      Ďalej na zasadnutí Výboru Európskeho parlamentu pre priemysel, výskum a energetiku 5. decembra 2019 komisárka pre energetiku odpovedala na otázku, ktorú položili dvaja poslanci Parlamentu, štátni príslušníci Spojeného kráľovstva, týkajúcu sa dôvodov vyňatia projektu prepojovacieho vedenia Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu. Komisárka pre energetiku po prvé uviedla, že Francúzska republika sa domnieva, že štyri projekty spájajúce Spojené kráľovstvo a Francúzsko vytvárajú nadbytočnú kapacitu, po druhé, že tento členský štát usudzuje, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind sa považuje za najneistejší projekt, a po tretie, že tento členský štát požiadal, aby dotknutý projekt nebol z toho dôvodu uvedený na novom zozname PCI. Komisárka pre energetiku spresnila, že členské štáty sú oprávnené schvaľovať projekty, ktoré sa týkajú ich územia, a že Komisia musela toto právo rešpektovať.

30      Žalobkyne vo svojej odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu pripúšťajú, že sa oboznámili s odpoveďou člena Komisárky pre energetiku v ten istý deň stretnutia, a to 5. decembra 2019.

31      Napokon v odpovedi na ďalšiu písomnú otázku Všeobecného súdu žalobkyne uviedli, že v odpovedi na ich list z 24. októbra 2019 zástupca generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre „Energetiku“ listom z 20. februára 2020 oznámil, že Komisia nie je oprávnená zahrnúť projekty do zoznamu PCI pre Úniu po tom, čo boli prijaté rozhodnutia regionálnych skupín, a uviedol, že Francúzska republika vzniesla námietku proti projektu prepojovacieho vedenia Aquind.

32      Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyne sa oboznámili s dôvodom, pre ktorý Komisia nezapísala projekt prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu v napadnutom nariadení, pričom tento dôvod sa týka skutočnosti, že Francúzska republika uvedený projekt neschválila. Navyše mali možnosť pochopiť, že podľa tohto členského štátu hrozila nadbytočná kapacita z dôvodu existencie viacerých projektov a že projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol najneistejší.

33      V treťom rade treba preskúmať tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého odôvodnenie týkajúce sa odmietnutia Francúzskej republiky schváliť zápis projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu a vysvetlenia tohto členského štátu týkajúce sa rizika nadbytočnej kapacity a skutočnosti, že predmetný projekt bol najneistejší, sú nedostatočné. Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia sa nemohla obmedziť na takéto odôvodnenie, ale mala od dotknutého členského štátu vyžadovať, aby odôvodnil svoje odmietnutie.

34      Na určenie, či odôvodnenie pripomenuté v bode 32 vyššie bolo dostatočné, je potrebné najprv zistiť, aká je úroveň odôvodnenia vyžadovaná v prípade, že sa rozhoduje o zaradení alebo nezaradení projektu prepojovacieho vedenia do zoznamu PCI pre Úniu.

35      Preskúmanie tejto otázky si vyžaduje položiť si otázku o rozdelení a rozsahu jednotlivých právomocí členských štátov a Komisie v rámci prijímania zoznamov PCI pre Úniu. Žalobkyne totiž tvrdia, že článok 172 druhý odsek ZFEÚ nepriznáva členským štátom úplne diskrečné právo veta, pokiaľ ide o zápis PCI na zoznam Únie, a že Komisia má podľa nariadenia č. 347/2013 diskrečnú právomoc na prijatie zoznamu PCI pre Úniu. Komisia tvrdí, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind nemohla zapísať do zoznamu PCI pre Úniu, pretože sa domnieva, že nemôže ísť nad rámec odmietnutia členského štátu udeliť súhlas.

36      V tejto súvislosti treba pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je pri výklade ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie a ciele, ktoré sleduje, ale aj kontext, ako aj všetky ustanovenia práva Únie [pozri rozsudok z 8. júla 2019, Komisia/Belgicko (Článok 260 ods. 3 ZFEÚ – Širokopásmové siete), C‑543/17, EU:C:2019:573, bod 49 a citovaná judikatúra; uznesenie z 24. októbra 2019, Liaño Reig/SRB, T‑557/17, neuverejnené, EU:T:2019:771, bod 59].

37      Pokiaľ ide o znenie článku 172 druhého odseku ZFEÚ, treba uviesť, že jeho doslovné znenie jasne svedčí v prospech stanoviska Komisie. Znenie tohto ustanovenia totiž nemožno vykladať viacerými spôsobmi, a teda nevyvoláva nijaké výkladové ťažkosti.

38      Vzhľadom na jasné znenie článku 172 druhého odseku ZFEÚ treba konštatovať, že tento článok priznáva dotknutému členskému štátu diskrečnú právomoc, a to širokú mieru voľnej úvahy, aby udelil alebo odmietol udeliť svoj súhlas so zaradením projektu do zoznamu PCI pre Úniu.

39      To potvrdzuje teleologický a kontextuálny výklad článku 172 druhého odseku ZFEÚ. Rozhodnutie normotvorcu zaviesť určitú formu práva veta v prospech dotknutého členského štátu možno totiž vysvetliť tým, že politika transeurópskych sietí zahŕňa územné aspekty, a teda istým spôsobom zaujíma územné plánovanie, ktoré je oblasťou, na ktorú sa tradične vzťahuje zvrchovanosť členských štátov (návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Spojené kráľovstvo/Parlament a Rada, C‑121/14, EU:C:2015:526, body 157 a 158).

40      Navyše to je aj zmysel ustanovení nariadenia č. 347/2013 pripomenutých v bode 26 vyššie. Preto a na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia nemohla nezohľadniť toto odmietnutie schválenia.

41      Vzhľadom na diskrečnú právomoc členského štátu je potrebné určiť, v akom rozsahu má byť odmietnutie členského štátu odôvodnené. V tejto súvislosti článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) a príloha III časť 2 bod 10 nariadenia č. 347/2013 uvádzajú, že ak skupina zostaví svoj regionálny zoznam, dotknutý členský štát, ktorý odmietne schváliť projekt, musí predložiť dôvody tohto odmietnutia uvedenej regionálnej skupine. Tieto ustanovenia spresňujú, že najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny môže preskúmať uvedené dôvody odmietnutia „na požiadanie členského štátu“ tejto regionálnej skupiny. Normotvorca tak vyjadril svoju vôľu, že v nadväznosti na článok 172 druhý odsek ZFEÚ patrí otázka odmietnutia schválenia projektu, ktoré mu bránilo priznaniu štatútu PCI pre Úniu, do právomoci dotknutých členských štátov.

42      V prejednávanej veci zápisnica zo stretnutia rozhodovacieho technického orgánu a zo stretnutia najvyššieho rozhodovacieho orgánu naznačujú, že Francúzska republika odôvodnila svoje odmietnutie schváliť zápis prepojovacieho vedenia Aquind na štvrtý zoznam PCI a že nijaký členský štát dotknutej regionálnej skupiny nepožiadal o preskúmanie týchto dôvodov.

43      Komisia si teda splnila povinnosť odôvodnenia, keď uviedla, že Francúzska republika odmietla udeliť súhlas so zaradením projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu. Rovnako jej nemožno vytýkať, že nepožiadala Francúzsku republiku o vysvetlenia podrobných dôvodov uvedeného odmietnutia. V tejto súvislosti jej článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) a príloha III časť 2 bod 10 nariadenia č. 347/2013 jej nedovoľovali zasahovať do dôvodov uvedených Francúzskou republikou. Je potrebné dodať, že žalobkyne nepoukázali na nezákonnosť týchto ustanovení a nemôžu tak Komisii vytýkať, že porušila svoju povinnosť odôvodnenia, zatiaľ čo konala v súlade s týmito ustanoveniami (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 26. septembra 2014, Raffinerie Heide/Komisia, T‑631/13, neuverejnený, EU:T:2014:830, body 41 až 44, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veciach DK Recycling und Roheisen/Komisia, Arctic Paper Mochenwangen/Komisia, Raffinerie Heide/Komisia a Romonta/Komisia, C‑540/14 P, C‑551/14 P, C‑564/14 P a C‑565/14 P, EU:C:2016:147, body 90 a 91).

44      V tomto kontexte článok 3 ods. 1 nariadenia č. 347/2013, ktorý stanovuje, že „rozhodovacie právomoci v skupinách sa vyhradzujú iba členským štátom a Komisii, ktoré sa na tento účel uvádzajú ako rozhodovací orgán [dotknutých regionálnych] skupín“, ako aj článok 3 ods. 4 a článok 16 nariadenia č. 347/2013, ktorými je Komisia splnomocnená prijať napadnuté nariadenie, nemožno vykladať v tom zmysle, že Komisia by mala byť zodpovedná za prípadnú nezákonnosť, ktorej sa dopustil členský štát, ak tento štát odmietne schváliť projekt, a že by mala tak zodpovedať za prípadné nesplnenie povinnosti odôvodnenia, ktorého sa dopustil uvedený členský štát. Takýto prístup by bol totiž v rozpore s pravidlami, ktoré upravujú rozdelenie právomocí medzi členské štáty a Komisiu, ako je stanovené v článku 172 ZFEÚ a pripomenuté v nariadení č. 347/2013.

45      Preto je nutné dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila napadnuté nariadenie, a zamietnuť tak prvý žalobný dôvod.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení procesných a hmotnoprávnych požiadaviek stanovených nariadením č. 347/2013, najmä jeho článkom 5 ods. 8.

46      V rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že boli porušené procesné a hmotnoprávne pravidlá. Tento žalobný dôvod obsahuje v podstate päť výhrad.

47      Komisia, ktorú v tomto zmysle podporuje Španielske kráľovstvo a Francúzska republika, spochybňuje tieto výhrady a žalobný dôvod v celom jeho rozsahu.

48      V rámci prvej výhrady žalobkyne tvrdia, že Komisia mala ako orgán zodpovedný za prijatie napadnutého nariadenia dbať o to, aby bol zoznam PCI pre Úniu zostavený v súlade so všetkými príslušnými zákonnými požiadavkami. Zastávajú pritom názor, že Komisia porušila článok 3 ods. 3 nariadenia č. 347/2013 preto, lebo z viacerých dôvodov nebol dodržaný postup definovaný v prílohe III časti 2 toho istého nariadenia.

49      Žalobkyne sa po prvé odvolávajú na skutočnosť, že ACER uviedla, že z dôvodu viacerých nedostatkov v informáciách, ktoré jej boli poskytnuté, nebola schopná vyjadriť stanovisko k jednotnému uplatňovaniu kritérií a analýze nákladov a prínosov medzi regiónmi. Žalobkyne však neuvádzajú, v čom by mali mať úvahy uvedené v stanovisku ACER skutočný vplyv na zákonnosť napadnutého nariadenia, pokiaľ ide o projekt prepojovacieho vedenia Aquind.

50      Komisia totiž nemohla zapísať projekt prepojovacieho vedenia Aquind na nový zoznam PCI pre Úniu z dôvodu, že Francúzska republika nedala svoj súhlas, keďže tento členský štát sa domnieval, že existovalo riziko nadbytočnej kapacity a že projekt prepojovacieho vedenia Aquind sa považoval za najneistejší. Otázka jednotného uplatňovania kritérií a analýzy nákladov a prínosov vo všetkých regiónoch teda nemala nijaký vplyv na rozhodnutie nezapísať uvedený projekt na zoznam PCI pre Úniu.

51      Po druhé tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny a Komisia porušili požiadavky prílohy III časti 2 bodu 13 nariadenia č. 347/2013 z dôvodu, že nezohľadnili stanovisko ACER v súvislosti dôsledného uplatňovania hodnotiacich kritérií a analýzy nákladov a prínosov vo všetkých regiónoch, nie je jasné ani podložené.

52      V prvom rade napadnuté nariadenie vo všeobecnosti vo svojom odôvodnení 5 uvádza, že najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny zohľadnil stanovisko ACER pri prijímaní svojho konečného regionálneho zoznamu. Ďalej stanovisko ACER obsahuje oddiel A.4.1.3 osobitne venovaný projektu prepojovacieho vedenia Aquind, v ktorom sa zdôrazňujú rozdiely medzi regulačnými orgánmi Francúzskej republiky a Spojeného kráľovstva a dôvody, pre ktoré francúzsky regulačný orgán, a to Commission de régulation de l’énergie (Komisia pre reguláciu energetiky, CRE), namietala proti zápisu uvedeného projektu do konečného regionálneho zoznamu. Napokon treba v každom prípade pripomenúť, že Francúzska republika odmietla schváliť uvedený projekt z dôvodov spojených s rizikom nadbytočnej kapacity a so skutočnosťou, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind sa považoval za najneistejší, že najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny a Komisia boli týmto odmietnutím viazané a že za týchto okolností im nemožno vytýkať nezohľadnenie stanoviska ACER.

53      Po tretie žalobkyne vytýkajú Komisii, že nedohliadla na cezregionálny súlad v súlade s článkom 3 ods. 5 písm. b) nariadenia č. 347/2013, pričom v podstate tvrdia, že veľký počet projektov, ktoré urobili len malý pokrok alebo boli pravidelne nanovo programované, bolo zahrnutých do zoznamu PCI pre Úniu a preto tvrdenie, podľa ktorého projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol najneistejší, nepredstavuje prekážku na priznanie štatútu PCI pre Úniu.

54      Toto tvrdenie nemôže mať úspech. Žalobkyne len opakujú obsah stanoviska ACER k tomuto bodu, ale nepreukazujú, že by to mohlo spochybniť zákonnosť napadnutého nariadenia, pokiaľ ide o projekt prepojovacieho vedenia Aquind.

55      Treba totiž zdôrazniť, že Komisia bola povinná zohľadniť odmietnutie Francúzskej republiky udeliť súhlas so zaradením projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu a že nemohla spochybniť dôvody, podľa ktorých bol uvedený projekt najneistejší. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 347/2013 stanovuje, že „keď skupina vypracúva svoj regionálny zoznam, každý jednotlivý návrh projektu spoločného záujmu si vyžaduje schválenie členských štátov, na ktorých územie sa projekt vzťahuje“ a že „ak sa členský štát rozhodne neudeliť súhlas, svoje jasne opodstatnené dôvody tohto neschválenia predloží príslušnej [regionálnej] skupine“. Príloha III časť 2 bod 10 toho istého nariadenia spresňuje, že ak o to členský štát tejto regionálnej skupiny požiada, musí najvyšší rozhodovací orgán uvedenej skupiny preskúmať uvedené dôvody. Komisia teda nebola oprávnená požadovať, aby sa preskúmali dôvody uvedené Francúzskou republikou, a nedopustila sa teda nesprávneho posúdenia v tejto súvislosti. V prejednávanej veci ani jeden členský štát neprejavil záujem, aby bola Francúzska republika vyzvaná vyjadriť sa k dôvodom svojho odmietnutia.

56      Aj za predpokladu, ako tvrdia žalobkyne, že by konštatovanie Francúzskej republiky, podľa ktorého projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol najneistejší, vychádzalo z nesprávneho posúdenia, Komisia nemala právomoc opraviť ho tak, ako samotný Všeobecný súd nemá právomoc preskúmať túto otázku. V tejto súvislosti bolo potrebné spresniť, že Francúzska republika na pojednávaní bez toho, aby to žalobkyne spochybnili, uviedla, že jej odmietnutie udeliť súhlas so zaradením projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu bolo napadnuté na Tribunal administratif de Paris (Správny súd Paríž, Francúzsko).

57      V rámci druhej výhrady žalobkyne vytýkajú regionálnej skupine, že porušila článok 3 ods. 2 nariadenia č. 347/2013 tým, že neprijala rokovací poriadok.

58      Článok 3 ods. 2 nariadenia č. 347/2013 stanovuje, že každá regionálna skupina prijme vlastný rokovací poriadok s prihliadnutím na ustanovenia prílohy III. Z dokumentov, ktoré do spisu doložili samotné žalobkyne, vyplýva, že rokovací poriadok bol prijatý vo forme mandátu viacerých regionálnych skupín pre plyn a elektrinu, medzi ktoré patrí aj „morská prenosová a distribučná sústava v oblasti Severného mora“ – teda prioritný koridor a oblasť a geografické pokrytie, do ktorého patrí projekt prepojovacieho vedenia Aquind. Samotné žalobkyne uvádzajú, že sa mohli oboznámiť s týmto rokovacím poriadkom cez portál PCI pre Úniu a mohli si ho stiahnuť.

59      Skutočnosť, že rokovací poriadok obsahoval poznámku „Draft“, nemá v tejto súvislosti nijaký vplyv. Zo samotného priznania žalobkýň vyjadreného v ich písomnostiach si totiž boli plne vedomé toho, že napriek uvedenému uvedeniu išlo o konečnú verziu rokovacieho poriadku, čo napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že názov elektronického súboru obsahuje slovo „Final“. Za týchto okolností nemôžu nejasne a nepodložene tvrdiť, že regionálna skupina „morskej prenosovej a distribučnej sústavy v oblasti Severného mora“ neprijala rokovací poriadok, a teda že je postup netransparentný a neponúkol im minimálne záruky.

60      Tretia výhrada sa zakladá na skutočnosti, že omeškania s uvedením projektu prepojovacieho vedenia Aquind do prevádzky nemôžu byť dôvodom na odôvodnenie nezaradenia tohto projektu do zoznamu PCI pre Úniu. Žalobkyne tvrdia, že regionálna skupina už skúmala túto otázku, nezistila nijaký problém spojený s uvedenými omeškaniami a ani ich nevyzvala, aby sa v tomto bode odôvodnili.

61      Táto výhrada nie je relevantná. Francúzska republika totiž neuviedla omeškania s realizáciou projektu prepojovacieho vedenia Aquind ako dôvody odmietnutia udeliť projektu prepojovacieho vedenia Aquind súhlas v rámci najvyššieho rozhodovacieho orgánu regionálnej skupiny „morskej prenosovej a distribučnej sústavy v oblasti Severného mora“.

62      Je pravda, že zo stanoviska ACER z 25. septembra 2019 vyplýva, že CRE spomenula oneskorenú realizáciu projektu prepojovacieho vedenia Aquind a že ide o jeden z dôvodov, pre ktoré uvedená CRE nesúhlasila so zaradením uvedeného projektu do zoznamu PCI pre Úniu. Ako však správne zdôrazňuje Komisia, stanovisko národného regulačného orgánu nemožno vykladať ako stanovisko členského štátu v rámci najvyššieho rozhodovacieho orgánu dotknutej regionálnej skupiny. Okrem toho zo žiadneho dokumentu nevyplýva, že by sa Francúzska republika stotožnila s dôvodmi vyjadrenými uvedeným národným regulačným orgánom.

63      Z tohto dôvodu je tiež irelevantné tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého na stretnutí regionálnej skupiny „morskej prenosovej a distribučnej sústavy v oblasti Severného mora“, ktoré sa konalo 28. mája 2019, neboli predložené pripomienky k omeškaniu s realizáciou projektu prepojovacieho vedenia Aquind a ku ktorému žalobkyne neboli vyzvané, aby ho odôvodnili.

64      Pokiaľ ide o štvrtú výhradu založenú na nezrovnalostiach a nepresnostiach uvedených v štúdii Artelys týkajúcej sa analýzy nákladov a prínosov, táto výhrada je rovnako ako tretia výhrada irelevantná.

65      Dôvod, pre ktorý Komisia nezapísala projekt prepojovacieho vedenia Aquind do napadnutého nariadenia, sa totiž zakladá na námietke Francúzskej republiky k uvedenému návrhu založenej na dôvodoch, ktoré nesúvisia so štúdiou Artelys. V tejto súvislosti z bodu A.4.1.3 stanoviska ACER z 25. septembra 2019 vyplýva, že nie Francúzska republika, ale CRE sa na odôvodnenie svojej námietky voči projektu prepojovacieho vedenia Aquind opierala o túto štúdiu.

66      V rámci piatej výhrady žalobkyne tvrdia, že projekt Aquind mohol byť vyňatý zo zoznamu PCI pre Úniu len v prípade stanovenom v článku 5 ods. 8 nariadenia č. 347/2013. Tvrdia, že článok 3 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 347/2013 ukladá členskému štátu, ktorý odmietne osobitný návrh PCI, povinnosť uviesť „dôvody“ tohto odmietnutia, takže jeho rozhodnutie nemôže byť čisto svojvoľné. Konštatujú pritom, že Francúzska republika neodôvodnila svoje odmietnutie schválenia vydané voči projektu prepojovacieho vedenia Aquind, a že Komisia sa tak zrejme domnievala, že stiahnutie projektu z trhu bolo možné z iného dôvodu, než je dôvod stanovený v článku 5 ods. 8 nariadenia č. 347/2013, a to že projekt už nie je podporovaný členským štátom, na území ktorého mal byť projekt prevádzkovaný.

67      Po prvé nariadenie č. 347/2013 sa vo svojom článku 5 ods. 8 týka len prípadov, v ktorých sa projekt už zapísaný do zoznamu PCI pre Úniu z Únie z neho odstráni, t. j. keď bol projekt zapísaný do tohto zoznamu na základe nesprávnych informácií, ktoré predstavovali rozhodujúcu skutočnosť pri tomto zápise, alebo ak projekt nie je v súlade s právom Únie. Toto ustanovenie sa teda netýka zápisov projektov do nového zoznamu každé dva roky.

68      V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind nebol „vyňatý“ zo zoznamu PCI pre Úniu, ale nebol zapísaný do nového zoznamu v rámci postupu jeho vypracovanie. Článok 5 ods. 8 nariadenia č. 347/2013 je teda v prejednávanej veci irelevantný.

69      Tento záver potvrdzuje aj odôvodnenie 24 nariadenia č. 347/2013. V tomto odôvodnení sa jednoznačne uvádza, že „nový“ zoznam PCI pre Úniu je vypracovaný každé dva roky, že existujúce PCI, ktoré majú byť zapísané do nového zoznamu PCI pre Úniu, podliehajú rovnakému výberovému procesu ako projekty navrhované na účely vypracovania zoznamov PCI pre Úniu, a že tie, ktoré už nespĺňajú príslušné kritériá a požiadavky stanovené uvedeným nariadením, by nemali byť uvedené na novom zozname PCI pre Úniu. Projekty, ktoré už boli zapísané do predchádzajúceho zoznamu PCI pre Úniu, teda nemajú v porovnaní s novými projektmi žiadnu výhodu. Nariadenie č. 347/2013 sa vo svojom odôvodnení 24 obmedzuje na pragmatickú úvahu, pričom uvádza, že na minimalizáciu administratívnej záťaže pri starých projektoch je potrebné, pokiaľ je to možné, použiť predtým predložené informácie a zohľadniť výročné správy realizátorov týchto starých projektov.

70      Po druhé žalobkyne sa neúspešne odvolávajú na článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 347/2013, keď tvrdia, že výkon práva veta členského štátu na zápis projektu do zoznamu PCI pre Úniu sa obmedzuje len na prvé zaradenie uvedeného projektu do tohto zoznamu.

71      Článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 347/2013 totiž stanovuje, že „keď skupina vypracúva svoj regionálny zoznam[,] každý jednotlivý návrh [PCI] si vyžaduje schválenie členských štátov, na ktorých územie sa projekt vzťahuje“, a že „ak sa členský štát rozhodne neudeliť súhlas, svoje jasne opodstatnené dôvody tohto neschválenia predloží príslušnej [regionálnej] skupine“. Príloha III časť 2 bod 10 toho istého nariadenia spresňuje, že ak o to členský štát skupiny požiada, musí najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny preskúmať uvedené dôvody.

72      Tieto ustanovenia nariadenia č. 347/2013 nerozlišujú podľa toho, či je projekt prvýkrát predmetom žiadosti o zápis alebo už bol zapísaný na predchádzajúcom zozname. Uplatňujú sa teda na každé vypracovanie nového zoznamu a vzťahujú sa tak na každý projekt, ktorému by bránil členský štát.

73      Skutočnosť, že členský štát musí uviesť dôvody odmietnutia schválenia projektu a že najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny ich musí preskúmať na žiadosť iného členského štátu uvedenej skupiny, neznamená, že právo veta členského štátu by bolo možné uplatniť len na základe kritéria stanoveného nariadením č. 347/2013. Na jednej strane totiž členský štát disponuje diskrečnou právomocou podľa článku 172 druhého odseku ZFEÚ na to, aby odmietol udeliť svoj súhlas na zápis projektu do zoznamu PCI pre Úniu. Na druhej strane a v tomto zmysle z článku 3 ods. 3 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 347/2013, ani z iných ustanovení toho istého nariadenia nevyplýva, že by „dôvody“, na základe ktorých členský štát môže odmietnuť udeliť svoj súhlas, boli obmedzené na prípady, v ktorých sa konštatuje nesúlad konkrétne s nariadením č. 347/2013 alebo vo všeobecnosti s právom Únie.

74      Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, nedošlo k porušeniu článku 3 ods. 3 druhého pododseku písm. a) nariadenia č. 347/2013, keďže Komisia v prejednávanej veci správne konštatovala, že Francúzska republika uviedla dôvody odmietnutia schválenia zaradenia projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu. V zápisniciach zo stretnutia technických rozhodovacích orgánov a zo stretnutia najvyššieho rozhodovacieho orgánu dotknutej regionálnej skupiny sa totiž uvádza, že Francúzska republika sa domnievala, že štyri projekty prepojovacieho vedenia spájajúce Francúzsko a Spojené kráľovstvo by mali za následok nadbytočnú kapacitu a že projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol z týchto projektov najneistejší.

75      Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že druhý žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O štvrtom a piatom žalobnom dôvode, ktoré sa zakladajú na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

76      Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a piaty žalobný dôvod na porušení zásady rovnosti zaobchádzania. Žalobkyne tvrdia, že Komisia je poverená zmeniť zoznam PCI pre Úniu, a teda má právo a povinnosť dbať na dodržiavanie zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ako aj ostatných všeobecných zásad práva Únie. Zdôrazňujú, že nemali možnosť byť vypočutí na zasadnutiach technického rozhodovacieho orgánu alebo najvyššieho rozhodovacieho orgánu. Tvrdia tiež, že Komisia ako člen všetkých „rozhodovacích orgánov“ musí na základe delegovania normotvornej právomoci prijať zoznam PCI pre Úniu, a teda že by mala byť schopná zmeniť regionálne zoznamy navrhnuté orgánmi.

77      Komisia podporovaná Španielskym kráľovstvom a Francúzskou republikou spochybňuje štvrtý a piaty žalobný dôvod.

78      V prvom rade treba pripomenúť, že právo na riadnu správu vecí verejných patrí medzi záruky priznané právnym poriadkom Únie v správnych konaniach a je zakotvené v článku 41 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2017, Alfamicro/Komisia, T‑831/14, neuverejnený, EU:T:2017:804, bod 165 a citovanú judikatúru). Článok 41 ods. 1 Charty stanovuje, že „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“. Článok 41 ods. 2 Charty totiž stanovuje, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.

79      Komisia je navyše povinná rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie, ktorá vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a aby sa rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 15. apríla 2010, Gualtieri/Komisia, C‑485/08 P, EU:C:2010:188, bod 70). Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania musí byť v súlade s dodržaním zásady zákonnosti (rozsudok zo 17. januára 2013, Gollnisch/Parlament, T‑346/11 a T‑347/11, EU:T:2013:23, bod 109).

80      V druhom rade preskúmanie štvrtého a piateho žalobného dôvodu vyžaduje určiť, aké sú úlohy, ktoré nariadenie č. 347/2013 priznáva každému účastníkovi konania pri zápise návrhov projektov do zoznamu PCI pre Úniu, ako aj priebeh uvedeného postupu.

81      Po prvé, ako stanovuje článok 3 ods. 3 nariadenia č. 347/2013, dotknutej regionálnej skupine prináleží zostaviť regionálny zoznam návrhov PCI. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že predmetná skupina sa skladá zo zástupcov členských štátov, národných regulačných orgánov, prevádzkovateľov prenosových sústav, ako aj zástupcov Komisie, ACER a európskej siete prevádzkovateľov prenosovej sústavy elektriny (pozri prílohu III časť 1 bod 1 nariadenia č. 347/2013).

82      Realizátori projektov, ktoré by prípadne mohli byť vybrané ako PCI, ktorí chcú získať štatút projektov spoločného záujmu, predložia skupine žiadosť o výber ako PCI (pozri prílohu III časť 2 bod 1 nariadenia č. 347/2013). Národné regulačné orgány a v prípade potreby aj ACER dbajú o dôsledné uplatňovanie kritérií a metodiky analýzy nákladov a prínosov, posudzujú ich cezhraničný význam a svoje posúdenie predložia skupine (pozri prílohu III časť 2 bod 7 nariadenia č. 347/2013).

83      Treba pripomenúť, že právna úprava v podstate stanovuje, že pri zostavovaní svojho regionálneho zoznamu návrhov PCI pre Úniu dotknutá regionálna skupina musí zohľadniť skutočnosť, že každý jednotlivý návrh PCI vyžaduje schválenie členským štátom, ktorého územie je projektom dotknuté. Členský štát, ktorý odmietne udeliť svoj súhlas, musí predložiť dôvody tohto odmietnutia dotknutej skupine [pozri článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) nariadenia č. 347/2013]. V tejto súvislosti je stanovené, že ak o to členský štát skupiny požiada, najvyšší rozhodovací orgán uvedenej skupiny musí preskúmať dôvody, ktoré členský štát predložil a ktoré ho vedú k tomu, aby neschválil projekt spoločného záujmu, ktorý sa vzťahuje na jeho územie (pozri prílohu III časť 2 bod 10 nariadenia č. 347/2013).

84      Návrh regionálnych zoznamov návrhov projektov vypracovaný skupinou sa oznámi ACER. Agentúra uvedený návrh vyhodnotí a prijme k nemu stanovisko, ktoré sa týka najmä dôsledného uplatňovania kritérií a analýzy nákladov a prínosov vo všetkých regiónoch [pozri článok 3 ods. 3 druhý pododsek písm. a) a prílohu III časť 2 bod 12 nariadenia č. 347/2013].

85      V nadväznosti na stanovisko ACER najvyšší rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny „prijme“ konečný regionálny zoznam návrhov PCI pre Úniu na základe návrhu skupiny a s prihliadnutím na stanovisko ACER a hodnotenie príslušných národných regulačných orgánov. Uvedený orgán predloží Komisii konečný regionálny zoznam.

86      Na základe delegovania právomoci je Komisia splnomocnená prijímať delegované akty, ktoré stanovia zoznam PCI pre Úniu. Odôvodnenie 23 nariadenia č. 347/2013 však uvádza, že delegovanie právomoci na prijímanie a vyhodnocovanie tohto zoznamu na Komisiu v súlade s článkom 290 ZFEÚ sa má vykonať „pri súčasnom rešpektovaní práva členských štátov na schvaľovanie [PCI pre Úniu] týkajúcich sa ich územia“. V tomto zmysle článok 3 ods. 4 prvý pododsek tohto nariadenia pripomína, že právomoc prijať akt stanovujúci zoznam PCI pre Úniu sa vykonáva „s výhradou druhého odseku článku 172 ZFEÚ“. Článok 172 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že PCI pre Úniu, ktoré sa týkajú územia členského štátu, si vyžadujú schválenie tohto členského štátu.

87      Po druhé z opisu rôznych etáp postupu stanoveného nariadením č. 347/2013 možno vyvodiť nasledujúce závery.

88      V prvom rade ani technický rozhodovací orgán dotknutej regionálnej skupiny (ktorý zostavuje regionálny zoznam návrhov PCI pre Úniu), ani najvyšší rozhodovací orgán tejto regionálnej skupiny (ktorý prijíma regionálny zoznam návrhov PCI pre Úniu), ani Komisia (ktorá prijme delegovaný akt, ktorým sa s konečnou platnosťou stanoví zoznam PCI pre Úniu) nemôžu do týchto zoznamov zapísať individuálny návrh projektu, ktorý nebol schválený členským štátom, na ktorého území sa má projekt realizovať.

89      Ďalej, ako vyplýva z vyššie uvedeného, Komisia nemá diskrečnú právomoc na to, aby s konečnou platnosťou zostavila zoznam PCI pre Úniu, na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobkyne.

90      Delegované právomoci Komisie – zverené článkom 3 ods. 4 v spojení s článkom 16 nariadenia č. 347/2013 – prijať s konečnou platnosťou zoznam PCI pre Úniu sa totiž musia vykonávať v medziach ustanovení Zmluvy o FEÚ a nariadenia č. 347/2013. Ako však už bolo zdôraznené v bode 86 vyššie, právomoc Komisie prijímať delegované akty sa vykonáva „s výhradou druhého odseku článku 172 ZFEÚ“. Komisia teda nemá žiadnu právomoc doplniť do dotknutého zoznamu projekt, ktorý členský štát, na území ktorého sa mal uvedený projekt realizovať, odmietol schváliť.

91      V tom istom zmysle tak z článku 3 ods. 4 druhého pododseku, ako aj článku 3 ods. 5 nariadenia č. 347/2013 vyplýva, že úloha dbať o vypracovanie zoznamu PCI pre Úniu každé dva roky a úloha prijať uvedený zoznam, ktoré prislúchajú Komisii, sa vykonávajú „na základe regionálnych zoznamov“ návrhov PCI pre Úniu.

92      V rámci tejto úlohy sú právomoci Komisie presne definované ako právomoci „zabezpeč[iť], aby boli zaradené iba projekty, ktoré spĺňajú kritériá uvedené v článku 4 [nariadenia č. 347/2013], [na zoznam PCI pre Úniu]“ [článok 3 ods. 5 písm. a) nariadenia č. 347/2013], „zabezpeč[iť] cezregionálny súlad, berúc do úvahy stanovisko [ACER]“ [článok 3 ods. 5 písm. b) nariadenia č. 347/2013] a „usil[ovať] sa o zvládnuteľný celkový počet [PCI] v zozname Únie“ [článok 3 ods. 5 písm. d) nariadenia č. 347/2013].

93      Tri vyššie uvedené právomoci, ktoré boli zverené Komisii, možno logicky uplatniť len na projekty, ktoré sú uvedené v regionálnych zoznamoch návrhov PCI pre Úniu. Komisia totiž môže posúdiť splnenie kritérií uplatniteľných na PCI, ktoré sú uvedené v článku 4 nariadenia č. 347/2013, len pokiaľ ide o projekty uvedené na týchto zoznamoch. Preskúmanie splnenia uvedených kritérií sa nemôže týkať projektu, ktorý z dôvodu predchádzajúceho odmietnutia členským štátom, na ktorého území sa mal projekt realizovať, nebol preskúmaný ani z hľadiska týchto kritérií rozhodovacími orgánmi dotknutej regionálnej skupiny. Komisia teda v podstate nemôže skúmať splnenie týchto kritérií v súvislosti s projektom, v prípade ktorého toto skúmanie nebolo nikdy uskutočnené.

94      Podobný záver možno vyvodiť, pokiaľ ide o právomoc Komisie zabezpečiť cezregionálny súlad s prihliadnutím na stanovisko ACER. Túto právomoc môže Komisia logicky vykonávať len vo vzťahu k projektom uvedeným na zoznamoch zostavených rozhodovacími orgánmi regionálnych skupín. Nemôže sa teda týkať projektu, ktorý nebol zaradený do týchto zoznamov z dôvodu, že ho odmietol schváliť členský štát, na území ktorého sa mal projekt realizovať.

95      Pokiaľ ide o právomoc, ktorá spočíva v overení, či je celkový počet projektov zvládnuteľný, príloha III časť 2 nariadenia č. 347/2013 vo svojom bode 14 zdôrazňuje, že Komisia môže zvážiť nezaradiť určité projekty do zoznamu PCI pre Úniu, ak usúdi, že celkový počet návrhov PCI prekročil zvládnuteľnú hranicu. Naproti tomu žiadne ustanovenie nariadenia č. 347/2013 jej nepriznáva právomoc, ktorá by jej umožňovala pridať projekty, ktoré neboli prijaté rozhodovacími orgánmi regionálnych skupín, a v dôsledku toho ani projekty, ktoré neboli schválené členským štátom, na ktorého území sa mal uvedený projekt realizovať.

96      Napokon, pokiaľ ide o dôvody uvádzané členským štátom na podporu jeho odmietnutia udeliť súhlas, normotvorca Únie vyhradil len členským štátom patriacim do dotknutej regionálnej skupiny možnosť požiadať o preskúmanie uvedených dôvodov, čím vylúčil všetky ostatné strany tvoriace regionálnu skupinu, a to národné regulačné orgány, prevádzkovateľov prenosových sústav, ako aj zástupcov Komisie, ACER a európsku sieť prevádzkovateľov prenosovej sústavy elektriny. Normotvorca tak chcel, aby v nadväznosti na článok 172 druhý odsek ZFEÚ zostala otázka odmietnutia schválenia projektu v právomoci členských štátov.

97      Po tretie zo skutkového hľadiska treba konštatovať, že Francúzska republika odmietla zapísať projekt prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu a dotknutej skupine predložila dôvody tohto odmietnutia (pozri bod 74 vyššie).

98      Z okolností veci tiež vyplýva, že žiadny iný členský štát regionálnej skupiny nepožiadal o preskúmanie dôvodov uvedených Francúzskou republikou. V tejto súvislosti sa žalobkyne nesprávne odvolávajú na e‑mail z 20. novembra 2019, ktorý Komisii zaslal príslušný orgán Spojeného kráľovstva, s tvrdením, že tento bývalý členský štát namietal proti vyňatiu projektu prepojovacieho vedenia Aquind, a požiadal tak skupinu o preskúmanie dôvodov. Tento list totiž obsahuje žiadosť o vykonanie určitých zmien v zápisnici zo zasadnutia najvyššieho rozhodovacieho orgánu zo 4. októbra 2019, ale neobsahuje nijakú žiadosť dotknutej regionálnej skupiny, a to ani implicitne, o preskúmanie dôvodov uvedených Francúzskou republikou na odmietnutie zaradenia projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu. Uvedený list obsahuje iba vyjadrenie Spojeného kráľovstva, v ktorom uvádza svoje stanovisko k štyrom projektom prepojovacieho vedenia medzi ním a Francúzskom.

99      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mohla vykonať svoje právomoci len vo vzťahu k zoznamu projektov prijatému najvyšším rozhodovacím orgánom dotknutej regionálnej skupiny, že nemohla požadovať preskúmanie dôvodov, pre ktoré Francúzska republika odmietla schváliť projekt prepojovacieho vedenia Aquind, a že tento projekt ani nemohla doplniť do zoznamu PCI pre Úniu.

100    V tomto kontexte treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň založené na údajnom porušení ich práva byť vypočutý. Z predchádzajúcich konštatovaní totiž vyplýva, že Komisia bola povinná, bez toho, aby disponovala mierou voľnej úvahy, nezapísať projekt prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu a že konala v súlade s pravidlami uvedenými v nariadení č. 347/2013.

101    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že žalobkyne nikdy nepoukázali na nezákonnosť príslušných ustanovení nariadenia č. 347/2013, konkrétne článku 3 ods. 3 druhého pododseku písm. a) a prílohy III časti 2 bodu 10 toho istého nariadenia. Preto sa nemôžu odvolávať na porušenie svojho práva byť vypočutý (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 26. septembra 2014, Raffinerie Heide/Komisia, T‑631/13, neuverejnený, EU:T:2014:830, body 41 až 44, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veciach DK Recycling und Roheisen/Komisia, Arctic Paper Mochenwangen/Komisia, Raffinerie Heide/Komisia a Romonta/Komisia, C‑540/14 P, C‑551/14 P, C‑564/14 P a C‑565/14 P, EU:C:2016:147, body 90 a 91).

102    Navyše na to, aby porušenie práva byť vypočutý mohlo viesť k zrušeniu napadnutého nariadenia, prináleží žalobkyniam, aby preukázali, že v prípade neexistencie tejto nezrovnalosti môžu poukázať na skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť stanovisko Komisie, a teda by mohli akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť posúdenia, ktoré Komisia uviedla v súvislosti s nezaradením projektu prepojovacieho vedenia Aquind do prípadného zoznamu PCI pre Úniu (pozri rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, EU:C:2010:389, bod 23 a citovanú judikatúru). Nijaká skutočnosť však nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť stanovisko Komisie vzhľadom na odmietnutie Francúzskej republiky udeliť súhlas so zápisom projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu.

103    Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať porušenie práva na riadnu správu vecí verejných.

104    Komisii nemožno vytýkať ani porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. V zmysle judikatúry citovanej v bode 79 vyššie nemohla projekt prepojovacieho vedenia Aquind posudzovať rovnako ako konkurenčné projekty, pretože tento projekt nebol uvedený na zozname návrhov PCI, ktorý vypracovala dotknutá regionálna skupina, na základe ktorého vykonávala svoje delegované právomoci, a teda sa nenachádzal v situácii porovnateľnej so situáciou konkurenčných projektov, ktoré boli uvedené na tomto zozname.

105    Konkrétnejšie, žalobkyne na jednej strane neúspešne tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že projekty prepojovacieho vedenia medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom (vrátane projektu prepojovacieho vedenia Aquind) reagovali na rovnaké potreby tých istých zákazníkov a že výsledky štúdie Artelys – na základe ktorých Komisia údajne odmietla schváliť uvedený projekt – sa netýkali osobitne tohto projektu, ale troch ďalších projektov, ktoré si navzájom konkurovali.

106    Treba totiž pripomenúť, že Komisia mohla iba vziať na vedomie odmietnutie Francúzskej republiky udeliť súhlas so zaradením projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu. Navyše z preskúmania prvého žalobného dôvodu založeného na porušení povinnosti odôvodnenia vyplýva, že výsledky štúdie Artelys nepredstavujú dôvod, pre ktorý projekt prepojovacieho vedenia Aquind nebol zapísaný do zoznamu návrhov vypracovaného dotknutou rozhodovacou skupinou, ani nepredstavujú dôvod, pre ktorý Komisia nezaradila tento projekt do zoznamu PCI pre Úniu.

107    Na druhej strane žalobkyne neúspešne zakladajú svoj piaty žalobný dôvod, založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, na skutočnosti, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol vyhodnotený lepšie ako dva konkurenčné projekty v poradí návrhov PCI zostavenom podľa metódy hodnotenia a že napriek tomu nebol zapísaný do zoznamu PCI pre Úniu.

108    Okrem skutočnosti totiž, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind nebol uvedený na regionálnom zozname prijatom rozhodovacou skupinou, a Komisia ho teda nemohla zohľadniť, je klasifikácia, na ktorú sa odvolávajú žalobkyne, v každom prípade irelevantná. Nariadenie č. 347/2013 v článku 4 ods. 4 a v prílohe III časti 2 bode 14 jednoznačne uvádza, že poradie projektov je určené len na vnútornú potrebu skupiny, že ani regionálny zoznam, ani zoznam PCI pre Úniu neobsahujú poradie, a že ho nemožno použiť na ďalší účel, s výnimkou prípadu, keď Komisia vykonáva právomoc pripomenutú v bode 95 vyššie, ktorá spočíva v overení, či je celkový počet projektov zvládnuteľný.

109    V tomto kontexte treba preskúmať tvrdenie žalobkýň založené na rozsudku z 11. marca 2020, Baltic Cable (C‑454/18, EU:C:2020:189). Pripomínajú, že Súdny dvor v ňom rozhodol, že právomoci priznané národným regulačným orgánom sa majú vykladať a uplatňovať spôsobom, ktorý rešpektuje všeobecné zásady práva Únie, aj keď nariadenie nepriznáva dotknutému orgánu výslovnú právomoc prijať opatrenia potrebné na zabránenie akejkoľvek diskriminácii. V podstate tvrdia, že rovnako právomoci priznané Komisii prijať zoznamy PCI pre Úniu sa majú vykladať a uplatňovať spôsobom, ktorý rešpektuje všeobecné zásady práva Únie, v prejednávanej veci zásadu rovnosti zaobchádzania, aj keď jej nariadenie č. 347/2013 nepriznáva výslovnú právomoc prijať v tejto súvislosti potrebné opatrenia.

110    Toto tvrdenie však nemôže uspieť. Na jednej strane žalobkyne vychádzajú z nesprávnej domnienky, že situácia národných regulačných orgánov, ktorých sa týka rozsudok z 11. marca 2020, Baltic Cable (C‑454/18, EU:C:2020:189), je rovnaká ako situácia Komisie v prejednávanej veci. Medzi oboma predmetnými situáciami existuje zásadný rozdiel spočívajúci v tom, že podľa článku 16 ods. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 714/2009 z 13. júla 2009 o podmienkach prístupu do sústavy pre cezhraničné výmeny elektriny, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1228/2003 (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 15), mal národný regulačný orgán právomoc prijať rozhodnutie o používaní príjmov prevádzkovateľa prenosovej sústavy. V prejednávanej veci Komisia nemala právomoc zapísať projekt prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu, keďže Francúzska republika uplatnila svoje právo neschváliť uvedený projekt v súlade s článkom 172 druhým odsekom ZFEÚ a článkom 3 ods. 3 druhým pododsekom písm. a) nariadenia č. 347/2013.

111    Na druhej strane treba zdôrazniť, že ak by Komisia v mene zásady rovnosti zaobchádzania z vlastnej iniciatívy zapísala projekt prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu, jej postup by bol v rozpore s právnou úpravou Únie a najmä so samotnou Zmluvou o FEÚ.

112    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa štvrtý a piaty žalobný dôvod, ktoré sa zakladajú na porušení práva na riadnu správu vecí verejných a na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, musia zamietnuť.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

113    V rámci šiesteho žalobného dôvodu založeného na porušení zásady proporcionality žalobcovia v prvom rade tvrdia, že primeranosť a nevyhnutnosť vyňať projekt prepojovacieho vedenia Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu mali byť posúdené prísnejšie a s náležitým prihliadnutím na povahu tohto projektu a dôsledky uvedeného vyňatia. Ďalej sa domnievajú, že vzhľadom na to, že neexistuje informácia o dôvodoch vyňatia projektu zo zoznamu, nie je možné posúdiť primeranosť napadnutého nariadenia. Okrem toho vytýkajú Komisii, že pri jej chápaní procesných záruk a v jej spôsobe dodržania základných zásad nešla dostatočne ďaleko na to, aby vo svojom výklade nariadenia č. 347/2013 dosiahla ciele tohto nariadenia. Napokon tvrdia, že cieľom nariadenia č. 347/2013 je uľahčiť realizáciu projektov PCI a že jeho výklad podaný Komisiou je nezlučiteľný so zásadou proporcionality, keďže obdobie dvoch rokov nepostačuje na to, aby sa projektu umožnilo využiť postup investovania a cezhraničné rozdelenie nákladov stanovené v článku 12 uvedeného nariadenia.

114    Komisia, ktorú podporuje Španielske kráľovstvo a Francúzska republika, spochybňuje tento žalobný dôvod.

115    Zásada proporcionality patrí podľa ustálenej judikatúry medzi všeobecné zásady práva Únie. Na základe tejto zásady akty inštitúcií Únie nesmú ísť nad rámec toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie oprávnených cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudky z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, EU:C:1990:391, bod 13; z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, EU:C:1998:192, bod 96, a z 23. septembra 2020, BASF/Komisia, T‑472/19, neuverejnený, EU:T:2020:432, bod 108).

116    Navyše posúdenie primeranosti opatrenia musí byť v súlade s požiadavkou dodržiavania miery voľnej úvahy, ktorá sa prípadne priznáva inštitúciám Únie pri príležitosti jeho prijatia (rozsudky z 12. decembra 2006, Nemecko/Parlament a Rada, C‑380/03, EU:C:2006:772, bod 145, a zo 16. mája 2017, Landeskreditbank Baden‑Württemberg/ECB, T‑122/15, EU:T:2017:337, bod 68).

117    Šiesty žalobný dôvod treba preskúmať práve s prihliadnutím na túto judikatúru.

118    V prvom rade treba zohľadniť skutočnosť, že Komisia nedisponovala nijakou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o nezaradenie dotknutého projektu po tom, čo Francúzska republika odmietla udeliť súhlas zápisu projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu, a že toto odmietnutie mohla len vziať na vedomie.

119    Ďalej treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 43 nariadenia č. 347/2013 „keďže cieľ tohto nariadenia, a to rozvoj a interoperabilita transeurópskych energetických sietí a napojenie na ne, nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť, a tento cieľ možno preto lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 [ZEÚ;] v súlade so zásadou proporcionality ustanovenou v uvedenom článku toto nariadenie neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa“.

120    Nariadenie č. 347/2013 nestanovuje, že realizátori projektov dostanú vysvetlenia od regionálnych skupín a že môžu vyjadriť svoje pripomienky pred prijatím regionálnych zoznamov uvedenými skupinami a potom pred prijatím delegovaných aktov, ktorými Komisia s konečnou platnosťou stanoví zoznam PCI pre Úniu. Žalobkyne však nevzniesli nijakú námietku nezákonnosti ustanovení uvedeného nariadenia týkajúcich sa postupu prijímania zoznamu PCI pre Úniu. Žalobkyne sa preto nemôžu opierať o tieto skutočnosti na účely tvrdenia, že nemohli posúdiť, či je vyňatie projektu prepojovacieho vedenia Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu primerané. V tomto kontexte nemôžu Komisii v podstate vytýkať ani to, že im neposkytla predchádzajúce vysvetlenie, ani že nezabezpečila rešpektovanie zásady proporcionality počas konania o zostavení zoznamu. Na jednej strane totiž Komisia dodržala ustanovenia nariadenia č. 347/2013, keď prijala napadnuté nariadenie. Na druhej strane možnosť spochybniť dôvody uvádzané členským štátom v súvislosti s odmietnutím udeliť súhlas projektu je vyhradená len pre zástupcov ostatných členských štátov dotknutej regionálnej skupiny, a teda Komisia nemohla v tejto súvislosti zasiahnuť.

121    Okrem toho žalobkyne Komisii nesprávne vytýkajú, že nevyhodnotila primeranosť a nevyhnutnosť vyňať projekt prepojovacieho vedenia Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu prísnejšie a s prihliadnutím na povahu uvedeného projektu. Preskúmanie predchádzajúcich žalobných dôvodov, najmä analýza vykonaná v bodoch 87 až 96 vyššie, totiž odhalilo, že Komisia nemohla nezohľadniť odmietnutie vydané Francúzskou republikou a nemohla tak zapísať projekt prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu, ktorý nebol uvedený na regionálnom zozname prijatom dotknutou regionálnou skupinou. Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 116 vyššie treba zohľadniť skutočnosť, že Komisia nedisponovala mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o zaradenie projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu. Za týchto okolností nemožno Komisii vytýkať porušenie zásady proporcionality z dôvodu, že tento projekt nezapísala do zoznamu PCI pre Úniu.

122    Žalobkyne napokon v podstate tvrdia, že výklad nariadenia č. 347/2013 uskutočnený Komisiou v napadnutom nariadení je v rozpore s cieľom sledovaným týmto nariadením – ktorým je uľahčiť realizáciu projektov –, keďže je zjavné, že obdobie dvoch rokov nepostačuje na to, aby sa projektu umožnilo využiť investičný postup a cezhraničné rozdelenie nákladov stanovené v článku 12 uvedeného nariadenia. Toto tvrdenie nemôže uspieť. Ako totiž správne zdôrazňuje Komisia, vývoj projektov infraštruktúry nezávisí od toho, či sú alebo nie sú PCI pre Úniu.

123    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že šiesty žalobný dôvod sa musí zamietnuť.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery

124    V rámci siedmeho žalobného dôvodu založeného na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery žalobkyne v prvom rade tvrdia, že článok 172 ZFEÚ a nariadenie č. 347/2013 nemožno vykladať v tom zmysle, že štatút PCI pre Úniu je úplne neistý. Poznamenávajú, že nikto nemohol považovať za „pravdepodobné“ diskriminačné odňatie štatútu PCI pre Úniu projektu prepojovacieho vedenia Aquind. Ďalej tvrdia, že svojvoľné vyňatie projektu prepojovacieho vedenia Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu po dvoch rokoch narušilo ich legitímne očakávania. Podľa nich totiž cieľ podpory investícií prioritných projektov stanovený nariadením č. 347/2013, pôvodný zápis projektu prepojovacieho vedenia Aquind ako PCI pre Úniu, vynaložené značné úsilie a vysoké investície, ktoré uskutočnili, im zabezpečovali určitú stabilitu štatútu tohto projektu. Okrem toho zdôrazňujú, že odmietnutie ACER udeliť výnimku na základe článku 17 nariadenia č. 714/2009 v roku 2018 bolo odôvodnené skutočnosťou, že prepojovacie vedenie Aquind bolo uvedené na zozname PCI pre Úniu, a z tohto dôvodu sa naň vzťahovali výhody stanovené v článku 12 nariadenia č. 347/2013. Podľa nich im Únia týmto rozhodnutím poskytla záruku, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind nebude vyňatý z uvedeného zoznamu svojvoľne. Napokon sa domnievajú, že Francúzska republika nesprávne tvrdila, že na ich strane nemohla existovať legitímna dôvera z uvádzaného dôvodu, že štyri projekty prepojovacieho vedenia medzi Francúzskom a Spojeným kráľovstvom si navzájom konkurujú. Tvrdia totiž, že vyňatie projektu prepojovacieho vedenia Aquind zo zoznamu PCI pre Úniu priamo znížilo konkurenčný tlak vyvíjaný na zostávajúce projekty a zvýhodnilo tieto projekty, čo viedlo k opačnému výsledku, ako je výsledok spočívajúci v „ponechaní trhu určiť, ktorý PCI má byť zrealizovaný“.

125    Komisia, ktorú podporuje Španielske kráľovstvo a Francúzska republika, spochybňuje tento žalobný dôvod.

126    Treba najprv pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty, ktorá je odvodená zo zásady ochrany legitímnej dôvery, vyžaduje, jednak aby právne pravidlá boli jasné a presné a jednak aby ich uplatnenie mohli osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídať (rozsudky zo 7. júna 2005, VEMW a i., C‑17/03, EU:C:2005:362, bod 80, a z 10. septembra 2009, Plantanol, C‑201/08, EU:C:2009:539, bod 46).

127    Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie. Právo dovolávať sa tejto zásady sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej vzbudila inštitúcia Únie odôvodnené očakávania. Uisteniami, ktoré môžu vyvolať uvedené očakávania, sú bez ohľadu na formu, akou boli oznámené, informácie, ktoré sú presné, zhodujú sa, neviažu sa na splnenie žiadnej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. Nikto sa naopak nemôže odvolávať na porušenie uvedenej zásady, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán. Takisto, pokiaľ je pozorný a obozretný hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie, ktoré môže ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia dovolávať zásady ochrany legitímnej dôvery (rozsudky zo 14. marca 2013, Agrargenossenschaft Neuzelle, C‑545/11, EU:C:2013:169, body 23 až 26, a z 26. septembra 2014, B&S Europe/Komisia, T‑222/13, neuverejnený, EU:T:2014:837, bod 47).

128    Z judikatúry tiež vyplýva, že možnosť dovolávať sa zásady legitímnej dôvery má každý hospodársky subjekt, u ktorého vnútroštátny orgán vzbudil odôvodnené očakávania. Hospodárske subjekty však nemôžu vkladať legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môžu vnútroštátne orgány zmeniť v rámci svojej voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2009, Plantanol, C‑201/08, EU:C:2009:539, bod 53, a z 11. júla 2019, Agrenergy a Fusignano Due, C‑180/18, C‑286/18 a C‑287/18, EU:C:2019:605, bod 31).

129    S prihliadnutím na túto judikatúru treba určiť, či v rámci prijímania zoznamu návrhov vypracovaného dotknutou regionálnou skupinou a zoznamu PCI pre Úniu možno Komisii vytýkať porušenie zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery žalobkýň v zachovanie štatútu PCI pre Úniu v prípade projektu prepojovacieho vedenia Aquind.

130    Po prvé treba pripomenúť, že Komisia nedisponovala nijakou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o nezaradenie dotknutého projektu po tom, čo Francúzska republika odmietla udeliť súhlas zápisu projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu, a že toto odmietnutie mohla len vziať na vedomie.

131    Po druhé, ako bolo zdôraznené najmä v bodoch 69 až 71 vyššie, z uplatniteľnej právnej úpravy jasne vyplýva, že nový zoznam PCI pre Úniu sa vypracúva každé dva roky, že všetky projekty – vrátane projektov zapísaných do platného zoznamu PCI pre Úniu – podliehajú tomu istému výberovému procesu, že projekty, ktoré už boli zaradené do predchádzajúceho zoznamu PCI pre Úniu, a teda sa na ne nevzťahujú žiadne výhody v porovnaní s novými projektmi a že PCI pre Úniu, ktoré sa týkajú územia určitého členského štátu, vyžadujú schválenie týmto členským štátom.

132    Nejednoznačný obsah nariadenia č. 347/2013 bráni konštatovaniu, že cieľ tohto nariadenia – ktorým je v podstate podporiť investície do prioritných projektov – a zaradenie projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu predstavovali pre žalobkyne záruku, že uvedený projekt bude ex offo zapísaný do nového zoznamu PCI pre Úniu.

133    Po tretie žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie odvolacej rady ACER zo 17. októbra 2018, ktorým sa zamieta ich žiadosť o udelenie výnimky na základe článku 17 nariadenia č. 714/2009 pre projekt prepojovacieho vedenia Aquind, predstavovalo uistenie zo strany Únie, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind nebude svojvoľne vyradený zo zoznamu Únie alebo pokým spĺňa podmienky na zaradenie do zoznamu.

134    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009 výnimku z regulovaného režimu možno udeliť, ak „roveň rizika spojeného s investíciou je taká, že investícia by sa bez udelenia výnimky neuskutočnila“. Žalobkyne zdôrazňujú, že odmietnutie ACER udeliť im výnimku bolo odôvodnené tým, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind bol uvedený na zozname PCI pre Úniu a že z tohto dôvodu sa na neho vzťahovali výhody stanovené v článku 12 nariadenia č. 347/2013.

135    Hoci je pravda, že ACER pri zamietnutí žiadosti o výnimku podanej na základe článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009 odkazovala na štatút PCI projektu prepojovacieho vedenia Aquind (a na cezhraničné rozdelenie nákladov, na ktoré by sa prípadne predmetný projekt mohol vzťahovať na základe tohto štatútu), tento odkaz v žiadnom prípade nepredstavoval uistenie, ktoré by mohlo v žalobkyniach vyvolať očakávania, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind bude opätovne zaradený do nového zoznamu PCI pre Úniu. Prístup ACER sa mal skôr chápať v tom zmysle, že ak by predmetný projekt už nebol zapísaný do zoznamu PCI pre Úniu, znamenalo by to možnosť opätovne požiadať o výnimku na základe vyššie citovaného článku.

136    V tomto zmysle, ako zdôrazňuje Komisia, žalobkyne nemohli tvrdiť, že došlo k „zmrazeniu“ ich právnej situácie vyplývajúcemu z pôvodného zaradenia ich projektu do zoznamov PCI pre Úniu, zatiaľ čo právny rámec stanovoval možnosť zmien. Nevedeli ani o tom, že rozhodnutie o výnimke podľa článku 17 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 714/2009 a rozhodnutie prijať zoznam PCI pre Úniu boli prijímané odlišnými a nezávislými orgánmi.

137    Po štvrté žalobkyne v žiadnom prípade nemôžu tvrdiť, že podpísanie Zmluvy o energetickej charte im spôsobilo presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky, že projekt prepojovacieho vedenia Aquind, ktorý bol pôvodne zapísaný do zoznamu PCI pre Úniu, bude ex offo zaradený do nového zoznamu Únie. Okrem skutočnosti, že toto tvrdenie nie je nijako podložené, podpis takejto zmluvy sám osebe totiž nemôže poskytnúť realizátorom určitého projektu prepojovacieho vedenia záruku, pokiaľ ide o štatút ich projektu ako PCI pre Úniu. Platí to o to viac, že existencia uvedenej zmluvy neumožňovala ignorovať požiadavku pôvodného schválenia Francúzskej republiky podľa článku 172 druhého odseku ZFEÚ, aby bol ich projekt prepojovacieho vedenia Aquind zapísaný do nového regionálneho zoznamu regionálnej skupiny. Žalobkyne však vedeli, že v prejednávanej veci takéto schválenie neexistovalo.

138    Po piate je nesporné, že v rámci prijatia nového regionálneho zoznamu návrhov projektov a nového zoznamu PCI pre Úniu projekt prepojovacieho vedenia Aquind konkuroval iným projektom prepojovacieho vedenia medzi Spojeným kráľovstvom a Francúzskom. V tejto súvislosti žalobkyne boli veľmi dobre informované o tom, že jeden alebo viaceré z týchto projektov mohli stačiť na splnenie cieľov nariadenia č. 347/2013 a že tak Spojené kráľovstvo, ako aj Francúzska republika disponovali širokou mierou voľnej úvahy podľa článku 172 druhého odseku ZFEÚ a článku 3 ods. 3 nariadenia č. 347/2013 na udelenie alebo neudelenie svojho súhlasu jednému alebo druhému z týchto projektov.

139    V tejto súvislosti sa žalobkyne nemôžu odvolávať na hodnotenie dosiahnuté pre projekt prepojovacieho vedenia Aquind (takmer ako hodnotenie pridelené iným projektom), aby potvrdili, že ich legitímna dôvera bola porušená. Ako už bolo pripomenuté v bode 108 vyššie, ani regionálny zoznam, ani zoznam PCI pre Úniu neobsahovali poradie a poradie návrhov PCI vykonané podľa metódy hodnotenia mohla Komisia použiť len pri výkone svojej právomoci spočívajúcej v overení, či celkový počet projektov bol zvládnuteľný.

140    Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba siedmy žalobný dôvod zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte

141    V rámci tretieho žalobného dôvodu žalobkyne uvádzajú porušenie článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte. Po prvé tvrdia, že toto ustanovenie má priamy účinok jednak z dôvodu, že povaha a štruktúra Zmluvy o energetickej charte posudzované ako celok ju robia spôsobilou udeliť vykonateľné práva, a jednak samotná Charta je dostatočne jasná a presná a nemôže byť predmetom ďalších vykonávacích opatrení. Po druhé tvrdia, že toto ustanovenie upravuje zaobchádzanie, ktoré musí každá zmluvná strana poskytnúť investorom iných zmluvných strán, že Únia a každý z jej členských štátov sú všetci zmluvnými stranami Zmluvy o energetickej charte a že investori členského štátu sú investormi inej zmluvnej strany než Únie, preto títo investori majú právo odvolávať sa na toto ustanovenie voči Únii. Po tretie sa domnievajú, že ochrana upravená Zmluvou o energetickej charte je v každom prípade relevantná pre výklad nariadenia č. 347/2013 a uplatňovanie všeobecných zásad práva Únie, z ktorých musia mať prospech všetci investori z členských štátov.

142    Komisia podporovaná Spolkovou republikou Nemecko, Španielskym kráľovstvom a Francúzskou republikou spochybňuje tento žalobný dôvod.

143    Na úvod treba pripomenúť, že Zmluva o energetickej charte je mnohostranná dohoda, ktorej zmluvnými stranami sú tak väčšina členských štátov, ako aj samotná Únia.

144    Článok 10 Zmluvy o energetickej charte – nazvaný „Podpora, ochrana a zaobchádzanie s investíciami“ – v odseku 1 stanovuje:

„Každá zmluvná strana, v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy, podporuje a vytvára stabilné, spravodlivé, výhodné a transparentné podmienky pre investorov iných zmluvných strán pre investovanie v jej oblasti. Takéto podmienky zahrňujú záväzok vždy spravodlivo pristupovať k investíciám investorov iných zmluvných strán. akéto investície tiež požívajú stálu ochranu a bezpečnosť a žiadna zmluvná strana žiadnym spôsobom nepoškodí neprimeranými alebo diskriminačnými opatreniami ich manažment, udržovanie, použitie, využívanie alebo nakladanie s nimi…“

145    V prvom rade treba uviesť, že článok 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte v podstate vymenúva všeobecné právne zásady, ktoré existujú v práve Únie, a to zásady riadnej správy vecí verejných, rovnosti zaobchádzania, právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery a proporcionality. Z preskúmania štvrtého až siedmeho žalobného dôvodu pritom vyplýva, že Komisii tým, že v napadnutom nariadení nezachovala projekt prepojovacieho vedenia Aquind ako PCI pre Úniu, nemožno vytýkať porušenie týchto zásad. Preto jej nemožno vytýkať ani porušenie článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte.

146    Ďalej žalobkyne neúspešne tvrdia, že povinnosť zabezpečiť transparentné a spravodlivé podmienky nebola dodržaná z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia a porušenia procesných a hmotnoprávnych požiadaviek uvedených v rámci prvého a druhého žalobného dôvodu, pričom tieto dôvody boli zamietnuté. Z toho vyplýva, že v rozsahu, v akom spočíva na dôvodoch nachádzajúcich sa v týchto žalobných dôvodoch tvrdenie založené na porušení článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte, treba zamietnuť.

147    Napokon treba pripomenúť, že zakladajúce zmluvy, ktoré predstavujú základnú ústavnú listinu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament, 294/83, EU:C:1986:166, bod 23), na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv, zaviedol nový právny poriadok vybavený vlastnými inštitúciami, v prospech ktorého štáty, ktoré sú ich členmi, v čoraz širších oblastiach obmedzili svoje zvrchované práva a ktorého subjektmi sú nielen tieto štáty, ale aj ich štátni príslušníci [pozri stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP)], z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, point 157 a citovanú judikatúru].

148    Podľa ustálenej judikatúry je táto autonómia práva Únie v porovnaní s právom členských štátov, ako aj medzinárodným právom odôvodnená vzhľadom na podstatné charakteristické znaky Únie a jej práva, týkajúce sa okrem iného ústavnej štruktúry Únie a samotnej podstaty uvedeného práva. Právo Únie sa totiž vyznačuje tým, že vychádza z autonómneho prameňa tvoreného Zmluvami, svojou prednosťou pred právom členských štátov a priamym účinkom celého množstva ustanovení uplatniteľných tak vo vzťahu k ich štátnym príslušníkom, ako aj vo vzťahu k samotným členským štátom. Tieto charakteristické znaky viedli k štruktúrovanému systému navzájom závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktorými sú vzájomne viazané samotná Únia a jej členské štáty, ako aj členské štáty medzi sebou [pozri v tomto zmysle stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, body 165 až 167 a 201; pozri tiež rozsudok zo 6. marca 2018, Achmea, C‑284/16, EU:C:2018:158, bod 33 a citovanú judikatúru.

149    Pokiaľ ide konkrétne o pravidlá, ktoré vzájomné zaväzujú samotnú Úniu a jej členské štáty, článok 172 druhý odsek ZFEÚ zveruje dotknutému členskému štátu diskrečnú právomoc udeliť alebo odmietnuť udeliť svoj súhlas so zaradením projektu do zoznamu CPI pre Úniu, ako to vyplýva z preskúmania predchádzajúcich žalobných dôvodov (pozri najmä body 38 až 40, 45, 56, 110 a 111).

150    Zmluva o FEÚ preto jasne stanovila obmedzenia právomoci Únie v oblasti PCI pre Úniu, pretože Komisii je zabránené zapísať do zoznamu uvedených PCI projekt, ktorý nezískal schválenie od členského štátu, na ktorého území sa má projekt realizovať.

151    V tejto súvislosti sa žalobkyne neúspešne pokúšajú spochybniť rozdelenie právomocí medzi členské štáty a Úniu v oblasti PCI pre Úniu. Komisii totiž v podstate vytýkajú, že nešla nad rámec odmietnutia Francúzskej republiky udeliť súhlas so zápisom projektu prepojovacieho vedenia Aquind do zoznamu PCI pre Úniu, a v dôsledku toho porušila článok 10 Zmluvy o energetickej charte.

152    Vzhľadom na autonómiu práva Únie a existenciu štruktúrovanej sústavy vzájomne závislých zásad, pravidiel a právnych vzťahov, ktoré vzájomné zaväzujú samotnú Úniu a jej členské štáty na jednej strane, a na existenciu diskrečnej právomoci dotknutého členského štátu uznanej právom Únie na druhej strane je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 1 nemôže mať taký dosah, ktorý by nútil Komisiu nezohľadniť rozdelenie právomocí stanovené v článku 172 druhom odseku ZFEÚ a porušiť tak tento posledný uvedený článok.

153    Komisia preto postupovala v súlade s článkom 172 druhým odsekom ZFEÚ. Nemožno jej teda vytýkať porušenie článku 10 ods. 1 Zmluvy o energetickej charte.

154    Tretí žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

155    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy sa žaloba musí zamietnuť v celom jej rozsahu.

 O trovách

156    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

157    Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinné nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhom.

158    Spolková republika Nemecko, Španielske kráľovstvo a Francúzska republika znášajú podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Aquind Ltd, Aquind SAS a Aquind Energy Sàrl sú povinné nahradiť svoje vlastné trovy konania.

3.      Spolková republika Nemecko, Španielske kráľovstvo a Francúzska republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Tomljenović Škvařilová‑Pelzl Nõmm

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. februára 2023.

Podpisy

Obsah

*      Jazyk konania: angličtina.