ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)

z 15. apríla 2010

Vec F‑4/09

Jorge de Britto Patricio‑Dias

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Pridelenie – Zmena miesta pridelenia – Záujem služby – Zhoda medzi platovou triedou a pracovným miestom – Právo na obranu – Odôvodnenie“

Predmet: Žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE, ktorou J. de Britto Patricio‑Dias navrhuje, po prvé, zrušenie rozhodnutia menovacieho orgánu (MO) z 11. apríla 2008, ktorým bol pridelený do oddelenia B.3 „Logistika, inovácia a komodalita“ generálneho riaditeľstva „Energia a doprava“ Komisie Európskych spoločenstiev a po druhé, zrušenie rozhodnutia MO z 21. októbra 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť

Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Žalobca je povinný nahradiť všetky trovy konania.

Abstrakt

1.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Zmena miesta pridelenia – Voľná úvaha administratívy – Hranice

(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1)

2.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Zmena miesta pridelenia v záujme služby – Povinnosť odôvodnenia – Neexistencia

3.      Úradníci – Rozhodnutie spôsobujúce ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah

(Služobný poriadok úradníkov, článok 25)

1.      Hoci služobný poriadok nepozná výraz „zmena miesta pridelenia“, rozhodnutia o zmene miesta pridelenia podliehajú, rovnako ako rozhodnutia o preložení, pravidlám článku 7 ods. 1 služobného poriadku, pokiaľ ide o zachovanie práv a legitímnych záujmov dotknutých úradníkov.

Inštitúcie z tohto dôvodu disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácii svojich služieb podľa úloh, ktoré sú im zverené a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sú im k dispozícii s prihliadnutím na tieto úlohy, avšak pod podmienkou, že toto pridelenie sa na jednej strane uskutoční v záujme služby a na druhej strane rešpektuje rovnocennosť medzi platovou triedou a pracovným miestom, pričom vnímanie dotknutej osoby je v tejto súvislosti irelevantné.

S prihliadnutím na mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie pri hodnotení záujmu služby, sa preskúmanie Súdom pre verejnú službu, týkajúce sa rešpektovania podmienky vzťahujúcej sa na záujem služby, musí obmedziť na otázku, či menovací orgán postupoval v primeraných medziach a svoju voľnú úvahu nepoužil zjavne nesprávne.

Okrem toho, hoci je pravda, že administratíva má záujem na tom, aby úradníkov prideľovala v závislosti od ich osobitných schopností a osobných preferencií, napriek tomu však týmto úradníkom nemožno priznať právo vykonávať alebo si ponechať konkrétne povinnosti.

(pozri body 35 – 38 a 55)

Odkaz:

Súdny dvor: 22. októbra 1981, Kruse/Komisia, 218/80, Zb. s. 2417, bod 7; 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, Zb. s. 1681, bod 6

Súd prvého stupňa: 28. októbra 2004, Meister/ÚHVT, T‑76/03, Zb. VS s. I‑A‑325 a II‑1477, bod 64; 7.februára 2007, Clotuche/Komisia, T‑339/03, Zb. VS s. I‑A‑29 a II‑179, body 35 a 47; 7. februára 2007, Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑37 a II‑A‑2‑253, bod 99

Súd pre verejnú službu: 8. mája 2008, Kerstens/Komisia, F‑119/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑147 a II‑A‑1‑787, body 84 a 98, ktorý je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑266/08 P

2.      Keďže jednoduchým vnútorným organizačným opatrením prijatým v záujme služby, ako je zmena miesta pridelenia, nie je dotknuté služobné postavenie úradníka alebo zásada zhody medzi platovou triedou a pracovným miestom, nie je administratíva povinná ho odôvodniť.

(pozri bod 61)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: Clotuche/Komisia, už citovaný, body 153 a 195; Caló/Komisia, už citovaný, body 126 a 142

3.      Rozhodnutie je dostatočne odôvodnené vtedy, ak je vydané v súvislostiach, ktoré sú dotknutému úradníkovi známe a ktoré mu umožnia porozumieť dosahu opatrenia, ktoré sa voči nemu prijalo. Tak je to v prípade, pokiaľ okolnosti, za ktorých bol daný akt prijatý, ako aj služobné oznamy a ostatné oznámenia, ktoré ho sprevádzajú, umožňujú spoznať podstatné kritériá, ktorými sa administratíva vo svojom rozhodnutí riadila.

(pozri bod 62)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 29. septembra 2005, Napoli Buzzanca/Komisia, T‑218/02, Zb. VS s. I‑A‑267 a II‑1221, bod 65