Language of document : ECLI:EU:C:2020:566

Vec C-129/19

Presidenza del Consiglio dei Ministri

proti

BV

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte suprema di cassazione)

 Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 16. júla 2020

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/80/ES – Článok 12 ods. 2 – Vnútroštátne systémy odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, ktoré zaručujú spravodlivé a primerané odškodnenie – Pôsobnosť – Obeť s bydliskom na území členského štátu, kde bol spáchaný úmyselný násilný trestný čin – Povinnosť zabezpečiť, aby sa na túto obeť vzťahoval vnútroštátny systém odškodňovania – Pojem ‚spravodlivé a primerané odškodnenie‘ – Zodpovednosť členských štátov v prípade porušenia práva Únie“

1.        Právo Európskej únie – Práva priznané jednotlivcom – Porušenie zo strany členského štátu – Porušenie práva Únie vyplývajúce z oneskoreného prebratia článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 – Povinnosť nahradiť ujmu, ktorá bola spôsobená jednotlivcom – Úmyselný násilný trestný čin spáchaný na území členského štátu – Obete s bydliskom na území tohto členského štátu, ktoré sa nenachádzajú v cezhraničnej situácii – Neexistencia vplyvu

(Smernica Rady 2004/80, článok 12 ods. 2)

(pozri body 52, 55, 56, bod 1 výroku)

2.        Policajná spolupráca – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2004/80 – Odškodňovanie obetí úmyselných násilných trestných činov – Povinnosť členských štátov zaviesť systémy odškodňovania obetí – Spravodlivé a primerané odškodnenie obetí – Pojem – Vnútroštátny systém odškodňovania stanovujúci paušálnu náhradu – Prípustnosť – Podmienka – Nevyhnutné zohľadnenie závažnosti následkov, ktoré má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obetiam

(Smernica Rady 2004/80, článok 12 ods. 2)

(pozri body 58, 60 – 66, 69, bod 2 výroku)


Zhrnutie

Členské štáty musia priznať odškodnenie všetkým obetiam úmyselného násilného trestného činu, a to aj tým, ktoré majú bydlisko na ich vlastnom území

Odškodnenie nemusí pokrývať úplnú náhradu škody, ale jeho výška nemôže byť čisto symbolická

V rozsudku Presidenza del Consiglio dei Ministri (C-129/19), vyhlásenom 16. júla 2020, Súdny dvor zasadajúci ako veľká komora v prvom rade rozhodol, že systém mimozmluvnej zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením práva Únie sa z dôvodu, že tento členský štát neprebral smernicu 2004/80(1) včas, uplatní na obete s bydliskom v uvedenom členskom štáte, na území ktorého bol spáchaný úmyselný násilný trestný čin. V druhom rade Súdny dvor rozhodol, že paušálnu náhradu, ktorá sa priznáva obetiam sexuálneho násilia na základe vnútroštátneho systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, nemožno kvalifikovať ako „spravodlivú a primeranú“ v zmysle toho istého ustanovenia, pokiaľ je stanovená bez toho, aby sa prihliadlo na závažnosť následkov, ktoré má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obetiam, a teda nepredstavuje primeraný príspevok na náhradu spôsobenej majetkovej a nemajetkovej ujmy.

V tejto veci v októbri 2005 bola BV, talianska občianka s bydliskom v Taliansku, obeťou sexuálneho násilia spáchaného na území tohto členského štátu. Suma 50 000 eur, ktorú jej boli povinní zaplatiť páchatelia tohto násilia z dôvodu náhrady škody, jej však nemohla byť vyplatená z dôvodu ich úteku. Vo februári 2009 podala BV proti Presidenza del Consiglio dei Ministri (Úrad predsedu Rady ministrov, Taliansko) žalobu o náhradu škody, ktorú údajne utrpela z dôvodu, že Talianska republika včas neprebrala smernicu 2004/80(2). V rámci tohto konania bola Úradu predsedu Rady ministrov v prvostupňovom konaní uložená povinnosť zaplatiť BV sumu 90 000 eur, pričom v odvolacom konaní bola suma znížená na 50 000 eur.

Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o kasačnom opravnom prostriedku, ktorý podal Úrad predsedu Rady ministrov, sa na jednej strane pýtal na možné uplatnenie systému mimozmluvnej zodpovednosti členského štátu – z dôvodu, že tento členský štát neprebral smernicu 2004/80 včas – vo vzťahu k obetiam úmyselných násilných trestných činov, ktoré sa nenachádzajú v cezhraničnej situácii. Na druhej strany vyjadril pochybnosť, pokiaľ ide o „spravodlivú a primeranú“ povahu paušálnej sumy 4 800 eur, ktorú stanovuje talianska právna úprava(3) na účely odškodnenia obetí sexuálneho násilia, v zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80.

Pokiaľ ide o prvú z týchto otázok, Súdny dvor najprv pripomenul podmienky umožňujúce konštatovať zodpovednosť členských štátov za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, pričom týmito podmienkami sú existencia porušenej právnej normy Únie, ktorá priznáva práva jednotlivcom, dostatočne závažné porušenie tejto normy a príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou, ktorú utrpeli jednotlivci. V tomto prípade a vzhľadom na znenie článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, jeho kontext a ciele Súdny dvor najmä uviedol, že prostredníctvom tohto ustanovenia sa normotvorca Únie nerozhodol pre to, aby každý členský štát zaviedol osobitný systém odškodňovania obmedzený len na obete úmyselných násilných trestných činov, ktoré sa nachádzajú v cezhraničnej situácii, ale pre to, aby sa na tieto obete uplatňovali vnútroštátne systémy odškodňovania obetí týchto trestných činov spáchaných na jednotlivých územiach členských štátov. Po vykonaní svojej analýzy usúdil, že smernica 2004/80 ukladá všetkým členským štátom povinnosť zaviesť systém odškodňovania vzťahujúci sa na všetky obete úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich územiach, a nielen na obete, ktoré sa nachádzajú v cezhraničnej situácii. Súdny dvor z uvedeného vyvodil, že smernica 2004/80 priznáva právo na spravodlivé a primerané odškodnenie nielen obetiam týchto trestných činov, ktoré sa nachádzajú v takejto situácii, ale aj obetiam, ktoré majú obvyklý pobyt na území členského štátu, kde bol trestný čin spáchaný. S výhradou splnenia ďalších dvoch uvedených podmienok má preto jednotlivec právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nesplnením povinnosti, ktorá členskému štátu vyplýva z článku 12 ods. 2 smernice 2004/80, a to bez ohľadu na to, či sa tento jednotlivec nachádzal alebo nenachádzal v cezhraničnej situácii v čase, keď bol obeťou dotknutého trestného činu.

Pokiaľ ide o druhú otázku, Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na to, že článok 12 ods. 2 smernice 2004/80 neobsahuje nijaký údaj o výške náhrady, ktorá by mala zodpovedať „spravodlivému a primeranému“ odškodneniu, toto ustanovenie priznáva členským štátom na tento účel určitú mieru voľnej úvahy. Hoci toto odškodnenie nemusí nevyhnutne zabezpečovať úplnú náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená obetiam úmyselných násilných trestných činov, nemôže mať len symbolickú alebo zjavne nedostatočnú povahu vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré má spáchaný trestný čin vo vzťahu k týmto obetiam. Podľa Súdneho dvora totiž odškodnenie priznané takýmto obetiam na základe tohto ustanovenia musí v primeranej miere kompenzovať utrpenie, ktorému boli vystavené. V tejto súvislosti Súdny dvor tiež spresnil, že paušálne odškodnenie takýchto obetí možno kvalifikovať ako „spravodlivé a primerané“, pokiaľ je sadzobník náhrad škôd dostatočne podrobný, aby sa zabránilo tomu, že by sa paušálne odškodnenie stanovené v prípade určitého druhu násilia mohlo vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu ukázať ako zjavne nedostatočné.


1      Smernica Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov (Ú. v. EÚ L 261, 2004, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 65).


2      Podľa článku 12 ods. 2 smernice „všetky členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne pravidlá ustanovovali existenciu systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na ich jednotlivých územiach, ktorý zaručuje spravodlivé a primerané odškodnenie pre obete“.


3      Treba poznamenať, že po podaní žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti smerujúcej proti Talianskej republike, tento členský štát zaviedol systém odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov spáchaných na talianskom území, a to bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú bydlisko v Taliansku. Tento systém sa tiež so spätnou účinnosťou vzťahuje na činy patriace pod tento druh trestnej činnosti, ktoré boli spáchané po 1. júli 2005.