NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 17. januára 2019 (1)
Vec C‑637/17
Cogeco Communications Inc
proti
Sport TV Portugal, SA,
Controlinveste‑SGPS, SA, a
NOS‑SGPS, SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Judicial da Comarca de Lisboa (Okresný súd Lisabon, Portugalsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Presadzovanie súkromnoprávnymi prostriedkami – Smernica 2014/104/EÚ – Žaloby o náhradu škody podľa vnútroštátneho práva z dôvodu porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (‚náhrada škody spôsobenej kartelom‘) – Premlčacie doby pri žalobách o náhradu škody spôsobenej kartelom podľa vnútroštátneho práva – Dôkazná hodnota rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže v konaní o náhradu škody – Časová uplatniteľnosť smernice na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti smernice – Lehota na prebratie smernice“
I. Úvod
1. Presadzovanie pravidiel hospodárskej súťaže obsiahnutých v európskych zmluvách súkromnoprávnymi prostriedkami („private enforcement“) ako druhý pilier popri presadzovaní verejnoprávnymi prostriedkami („public enforcement“) nadobúda v posledných rokoch čoraz väčší význam. Súkromné žaloby o náhradu škody podané poškodenými v dôsledku protisúťažných obchodných praktík sú čoraz populárnejšie a stali sa dnes neodmysliteľnou súčasťou decentralizovaného systému uplatňovania kartelového práva, ako bol zavedený nariadením (ES) č. 1/2003(2).(3) Často sú podané v nadväznosti na rozhodnutia príslušných orgánov hospodárskej súťaže (ako tzv. „follow‑on actions“), avšak čiastočne aj nezávisle od týchto rozhodnutí (ako tzv. „stand‑alone actions“).
2. Konkrétne treba uviesť, že mnohé otázky si ešte pochopiteľne vyžadujú vysvetlenie, v neposlednom rade tie, ktoré súvisia s novou smernicou o náhrade škody spôsobenej kartelom (smernica 2014/104/EÚ)(4), ktorou sa Súdny dvor zaoberá prvýkrát v prejednávanom prípade.
3. Súdny dvor má posúdiť, či pravidlo o premlčaní, akým je pravidlo podľa portugalského občianskeho práva, ktoré vo vzťahu k súkromným žalobám o náhradu škody z dôvodu zneužitia dominantného postavenia na trhu predtým stanovovalo trojročnú premlčaciu lehotu, je zlučiteľné s primárnymi a sekundárnymi pravidlami práva Únie. Okrem toho ide o dôkaznú hodnotu rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže pred občianskymi súdmi, ktoré o takýchto súkromných žalobách o náhradu škody rozhodujú.
4. Skutkové okolnosti, na ktorých sa prípad zakladá, nastali pred uverejnením a nadobudnutím účinnosti smernice 2014/104 a žaloba o náhradu škody bola na vnútroštátny súd podaná po nadobudnutí účinnosti smernice, ale pred uplynutím lehoty na jej prebratie. Táto lehota na prebratie síce medzitým uplynula a portugalský zákonodarca smernicu nedávno – s určitým oneskorením – prebral do vnútroštátneho práva, nové zákonné pravidlá sa však neuplatňujú spätne na minulosť a ani na žaloby podané predtým, ako nadobudla účinnosť.
5. Za týchto okolností vzniká otázka, aké riešenia ponúka smernica 2014/104 pre rozhodnutie sporu vo veci samej a či z článku 102 ZFEÚ, ako aj zo všeobecných zásad práva Únie – konkrétne zo zásady efektivity – prípadne vyplývajú určité povinnosti. V tejto súvislosti však treba prihliadnuť obzvlášť na skutočnosť, že predmetom sporu vo veci samej je horizontálny právny vzťah medzi súkromnými osobami.
6. Nemožno podceniť význam, ktorý môže mať rozsudok Súdneho dvora v prejednávanom konaní o prejudiciálnej otázke pre prax vnútroštátnych súdov, ako aj pre presadzovanie kartelového práva Únie súkromnoprávnymi prostriedkami.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
7. Právny rámec tohto prípadu na úrovni Únie vymedzujú jednak všeobecné zásady práva Únie, konkrétne zásada efektivity a právo na účinný prostriedok nápravy, a jednak sekundárne ustanovenia nariadenia č. 1/2003 a smernice 2014/104.
Nariadenie č. 1/2003
8. Vzťah medzi článkom 102 ZFEÚ a vnútroštátnym súťažným právom je v článku 3 ods. 1 druhej vete nariadenia č. 1/2003 upravený takto:
„Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na akékoľvek zneužitie zakázané článkom [102 ZFEÚ], uplatnia aj článok [102 ZFEÚ].“
9. Článok 5 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Právomoci orgánov hospodárskej súťaže členských štátov“, ďalej stanovuje:
„Orgány hospodárskej súťaže členských štátov majú právomoc na uplatňovanie článkov [101 a 102 ZFEÚ] v jednotlivých prípadoch. Na tento účel, konajúc zo svojho vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti, môžu prijímať tieto rozhodnutia:
– nariadiť skončenie porušovania,
– nariadiť dočasné opatrenia,
– prijímať záväzky,
– ukladať pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.
Ak na základe informácií, ktoré majú k dispozícii, nie sú splnené podmienky pre zákaz, môžu tiež rozhodnúť, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany.“
Smernica 2014/104
10. „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ smernice 2014/104 je v článku 1 tejto smernice vymedzený takto:
„1. Touto smernicou sa stanovujú pravidlá potrebné na zabezpečenie toho, aby každá osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú porušením práva hospodárskej súťaže podnikom alebo združením podnikov, mohla účinne vykonávať svoje právo uplatniť si nárok na úplnú náhradu tejto škody od tohto podniku alebo združenia. Touto smernicou sa stanovujú pravidlá na podporu nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu a odstránenie prekážok brániacich jeho riadnemu fungovaniu, a to zabezpečením rovnocennej ochrany všetkých osôb, ktoré utrpeli takúto škodu, v rámci celej Únie.
2. Touto smernicou sa stanovujú pravidlá na účely koordinácie presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže zo strany orgánov hospodárskej súťaže a presadzovania týchto pravidiel v rámci konaní o žalobách o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch.“
11. Podľa definícií pojmov v článku 2 smernice 2014/104:
Pojem „porušenie práva hospodárskej súťaže“ označuje „porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo porušenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže“ (článok 2 bod 1 smernice),
a pojem „vnútroštátne právo hospodárskej súťaže“ označuje „ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré prevažne sledujú rovnaké ciele ako články 101 a 102 ZFEÚ a ktoré sa uplatňujú v tom istom prípade a súbežne s právom hospodárskej súťaže Únie v zmysle článku 3 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1/2003 s výnimkou ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa fyzickým osobám ukladajú trestné sankcie; to neplatí, ak sú takéto trestné sankcie prostriedkom, ktorým sa presadzujú pravidlá hospodárskej súťaže vzťahujúce sa na podniky“ (článok 2 bod 3 smernice).
12. Pokiaľ ide o „účinok vnútroštátnych rozhodnutí“, článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby sa porušenie práva hospodárskej súťaže konštatované v konečnom rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže alebo preskúmacieho súdu považovalo za nevyvrátiteľne preukázané na účely žalôb o náhradu škody podaných na ich vnútroštátne súdy podľa článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.“
13. Predmetom článku 10 smernice 2014/104 sú „premlčacie lehoty“, pričom tento článok znie:
„1. Členské štáty v súlade s týmto článkom stanovia pravidlá uplatniteľné na premlčacie lehoty na podanie žalôb o náhradu škody. Týmito pravidlami sa určí, kedy predmetné lehoty začínajú plynúť, ich trvanie, ako aj okolnosti, za akých sa prerušujú alebo spočívajú.
2. Premlčacie lehoty nesmú začať plynúť skôr, než sa porušenie práva hospodárskej súťaže skončí a než sa žalobca dozvie alebo než možno odôvodnene predpokladať, že sa dozvedel o:
a) správaní a o tom, že toto správanie predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže;
b) skutočnosti, že v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže utrpel škodu, a
c) totožnosti porušiteľa.
3. Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody bola najmenej päť rokov.
4. Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota spočívala alebo v závislosti od vnútroštátneho práva bola prerušená, ak orgán hospodárskej súťaže vykoná úkony na účely vyšetrovania alebo jeho konania v súvislosti s porušením práva hospodárskej súťaže, ktorého sa týka žaloba o náhradu škody. Spočívanie premlčacej lehoty sa skončí najskôr jeden rok po tom, ako sa rozhodnutie o porušení stalo konečným alebo ako sa konanie skončilo iným spôsobom.“
14. Článok 21 ods. 1 smernice 2014/104 pod názvom „Transpozícia“ stanovuje:
„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 27. decembra 2016. …
…“
15. Napokon, pokiaľ ide o „časov[ú] pôsobnosť“, článok 22 smernice 2014/104 stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21 na zosúladenie s hmotnoprávnymi ustanoveniami tejto smernice neuplatňovali so spätným účinkom.
2. Členské štáty zabezpečia, aby sa akékoľvek vnútroštátne opatrenia prijaté podľa článku 21, iné ako tie, ktoré sú uvedené v odseku 1, neuplatňovali na žaloby o náhradu škody podané na vnútroštátny súd pred 26. decembrom 2014.“
16. Podľa článku 23 smernice 2014/104 táto smernica nadobudla účinnosť 25. decembra 2014, čiže dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.(5)
B. Vnútroštátne právo
17. Z ustanovení portugalského práva je relevantný jednak článok 498 portugalského Código Civil (Občiansky zákonník, ďalej len „CC“) a jednak článok 623 portugalského Código de Processo Civil (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „CPC“).
18. Článok 498 CC stanovuje:
„1. Nárok na náhradu škody sa premlčí po uplynutí lehoty troch rokov od dátumu, keď sa poškodený dozvedel o svojom nároku, aj keď nie je známy zodpovedný subjekt a presný rozsah škody, bez toho, aby bola dotknutá všeobecná premlčacia lehota v prípade uplynutia príslušnej lehoty plynúcej od škodovej udalosti.
2. Uplynutím troch rokov odo dňa splnenia povinnosti sa premlčí aj regresný nárok medzi povinnými.
3. Ak predstavuje protiprávne konanie delikt, pre ktorý právo stanovuje dlhšiu premlčaciu lehotu, uplatní sa táto lehota.
4. Premlčanie nároku na náhradu škody neznamená premlčanie práva podať prípadne žalobu o vydanie veci alebo žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia.“
19. Článok 623 CPC má názov „Účinok odsúdenia v trestnom konaní vo vzťahu k tretím osobám“ a znie:
„Právoplatné odsúdenie v trestnom konaní zakladá voči tretím osobám vyvrátiteľnú domnienku, pokiaľ ide o splnenie skutkových a právnych predpokladov na sankcionovanie a zákonné požiadavky v každom občianskoprávnom konaní týkajúcom sa právnych vzťahov, ktoré závisia od spáchania trestného činu.“
20. Smernica 2014/104 bola do portugalského práva prebratá až v júni 2018 zákonom č. 23/2018(6). Ako to vyplýva z jeho článku 25, tento zákon nadobudol účinnosť 60 dní po jeho uverejnení. Okrem toho hmotnoprávne ustanovenia spomínaného zákona – vrátane ustanovení o dôkaznom bremene – sa podľa článku 24 zákona neuplatňujú so spätným účinkom a procesnoprávne ustanovenia tohto zákona sa neuplatňujú na žaloby podané pred nadobudnutím jeho účinnosti.
III. Skutkový stav a konanie vo veci samej
21. Cogeco Communications Inc. (ďalej len „Cogeco“) je kanadská obchodná spoločnosť, ktorá si žalobou z 27. februára 2015 podanou na vnútroštátny súd Tribunal Judicial da Comarca de Lisboa(7) uplatnila nárok na náhradu škody proti trom portugalským spoločnostiam Sport TV Portugal, SA (ďalej len „Sport TV“), Controlinveste‑SGPS, SA (ďalej len „Controlinveste“), a NOS‑SGPS, SA (ďalej len „NOS“) (ďalej spolu len „žalovaní“), pričom spoločnosti Controlinveste a NOS vlastnili podiely spoločnosti Sport TV v období relevantnom na účely žaloby.
Okolnosti sporu vo veci samej z hľadiska práva hospodárskej súťaže
22. Spoločnosť Cabovisão – Televisão Por Cabo, SA (ďalej len „Cabovisão“), ktorej akcionárkou bola kedysi Cogeco(8), je prevádzkovateľkou plateného televízneho vysielania v Portugalsku. Dňa 30. júla 2009 podala na Autoridade da Concorrência(9) (Úrad pre hospodársku súťaž, Portugalsko) sťažnosť na spoločnosť Sport TV(10) týkajúcu sa praktík tohto podniku obmedzujúcich hospodársku súťaž v oblasti športových televíznych kanálov premium, najmä diskriminačnej cenovej politiky, čo podľa nej predstavovalo zneužitie dominantného postavenia na trhu.
23. Rozhodnutím zo 14. júna 2013 úrad pre hospodársku súťaž konštatoval, že Sport TV zneužila svoje dominantné postavenie na trhu, a tým porušila článok 102 ZFEÚ, ako aj príslušné ustanovenie v portugalskom práve(11).(12) Spoločnosti Sport TV preto uložil pokutu vo výške 3,73 miliónov eur spolu s dodatočným trestom.
24. V nadväznosti na námietku spoločnosti Sport TV zmenil Tribunal da Concorrência, Regulação e Supervisão(13) rozhodnutie úradu pre hospodársku súťaž rozsudkom zo 4. júna 2014 tak, že Sport TV sa dopustila porušenia práva vo veci zneužitia dominantného postavenia na trhu v podobe diskriminačných cenových praktík iba podľa vnútroštátneho práva, nie však porušenia článku 102 ZFEÚ.(14) Tribunal da Concorrência, Regulação e Supervisão (Súd pre hospodársku súťaž, reguláciu a kontrolu) vo výroku svojho rozsudku doslova okrem iného rozhodol: „Článok 102 ZFEÚ sa na konanie žalovanej spoločnosti neuplatňuje.“ Pokutu uloženú spoločnosti Sport TV ďalej znížil na 2,7 miliónov eur a dodatočný trest zrušil.
25. Odvolanie podané proti tomuto rozsudku, ktoré Sport TV podala na Tribunal da Relação de Lisboa(15), bolo 11. marca 2015 zamietnuté.
Doterajší priebeh vnútroštátneho občianskoprávneho konania o náhradu škody
26. Cogeco svojou občianskoprávnou žalobou žiada náhradu škody spôsobenej zavineným protisúťažným a protiprávnym správaním troch žalovaných v období od 3. augusta 2006 do 30. marca 2011. Uplatnená škoda vrátane úrokov z omeškania vyplýva, po prvé, zo zaplatenia nadmerne vysokej ceny spoločnosťou Cabovisão za vysielacie práva k programom Sport TV, po druhé, z ušlých príjmov z kapitálu, ktorý sa stal – vzhľadom na nadmerne vysoké ceny – nedostupným, a po tretie, z ušlého zisku. Subsidiárne Cogeco žiada, aby bola trom žalovaným spoločne a nerozdielne uložená povinnosť vrátiť príjmy, ktoré získali neoprávnene.
27. Traja žalovaní proti tomu vzniesli námietku premlčania. Domnievajú sa, že trojročná premlčacia lehota stanovená v portugalskom práve pre nároky z mimozmluvnej zodpovednosti podľa článku 498 ods. 1 CC už uplynula. Tvrdia, že Cogeco mala najneskôr k jednému z týchto štyroch dátumov k dispozícii všetky informácie potrebné na to, aby vedela, že má nárok na náhradu škody:
– od 30. apríla 2008, dátumu nadobudnutia vysielacích práv k programom Sport TV spoločnosťou Cabovisão,
– od 30. júla 2009, dátumu podania sťažnosti na úrad pre hospodársku súťaž spoločnosťou Cabovisão,
– od 30. marca 2011, dátumu ukončenia údajného porušovania pravidiel hospodárskej súťaže,
– od 29. februára 2012, dátumu predaja spoločnosti Cabovisão spoločnosťou Cogeco.
28. Naproti tomu podľa názoru Cogeco ešte nenastalo premlčanie. Cogeco v konaní vo veci samej argumentuje, že premlčacia lehota začala plynúť až vydaním rozhodnutia úradu pre hospodársku súťaž 14. júna 2013, pretože až prijatie tohto rozhodnutia podniku umožnilo získať všetky potrebné údaje nevyhnutné na zistenie, že došlo k protisúťažným praktikám, a na uplatnenie nárokov na náhradu škody. Pred vydaním rozhodnutia úradu pre hospodársku súťaž existovalo len podozrenie, že došlo k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže. V každom prípade, ako tvrdí Cogeco, premlčacia lehota počas konania na úrade pre hospodársku súťaž spočívala.
29. Vnútroštátny súd sa chce presvedčiť o tom, či sú článok 498 CC a článok 623 CPC v súlade s pravidlami práva Únie. Uznáva, že skutkové okolnosti konania vo veci samej nastali ešte pred prijatím smernice 2014/104 a určite pred uplynutím lehoty na jej prebratie. Jednako sa pýta – v neposlednom rade odvolávajúc sa na rozsudky Van Duyn(16) a Mangold(17), ako aj na povinnosť členských štátov zachovávať lojálnosť (článok 4 ods. 3 ZEÚ), či táto smernica v danom prípade vyvoláva predbežné účinky, ktoré súd musí zohľadniť pri rozhodovaní o právnom spore medzi súkromnými osobami, predovšetkým v súčasnosti, keď lehota na prebratie smernice už dávno uplynula.
IV. Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie pred Súdnym dvorom
30. Uznesením z 25. júla 2017, doručeným 15. novembra 2017, predložil Tribunal Judicial da Comarca de Lisboa (Okresný súd Lisabon, Portugalsko) Súdnemu dvoru v súlade s článkom 267 ZFEÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:
„1. Majú sa článok 9 ods. 1 a článok 10 ods. 2, 3 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ, ako aj jej ďalšie uplatniteľné ustanovenia a všeobecné zásady práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že zakladajú práva jednotlivca (v prejednávanej veci obchodnej akciovej spoločnosti založenej podľa kanadského práva), na ktoré sa tento jednotlivec môže odvolávať voči inému jednotlivcovi (v prejednávanej veci obchodnej akciovej spoločnosti založenej podľa portugalského práva) v rámci žaloby o náhradu škody údajne spôsobenej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže, najmä ak k dátumu podania predmetnej žaloby (27. februára 2015) ešte neuplynula lehota na prebratie smernice priznaná členským štátom v súlade s článkom 21 ods. 1 tejto smernice?
2. Majú sa článok 10 ods. 2, 3 a 4 smernice, ako aj jej ďalšie uplatniteľné ustanovenia a všeobecné zásady práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 498 ods. 1 portugalského Občianskeho zákonníka, ktorý pri uplatnení na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred uverejnením uvedenej smernice, pred nadobudnutím jej účinnosti a pred dátumom stanoveným na prebratie smernice, v rámci žaloby, ktorá bola taktiež podaná pred týmto posledným uvedeným dátumom:
a) stanovuje premlčaciu lehotu na tri roky pre nárok na náhradu škody založený na mimozmluvnej zodpovednosti;
b) stanovuje, že lehota troch rokov začne plynúť od dátumu, keď sa poškodený dozvedel o svojom nároku na náhradu škody, aj keď nie je známy zodpovedný subjekt a presný rozsah škody, a
c) nestanovuje nijaké pravidlo, ktorým sa ukladá alebo povoľuje skončenie alebo prerušenie tejto lehoty len z dôvodu, že úrad pre hospodársku súťaž prijal opatrenia v rámci vyšetrovania alebo konania týkajúceho sa porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže, s ktorým súvisí žaloba o náhradu škody?
3. Majú sa článok 9 ods. 1 smernice 2014/104, ako aj jej ďalšie uplatniteľné ustanovenia a všeobecné zásady práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 623 portugalského Občianskeho súdneho poriadku, ktorý pri uplatnení na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred uverejnením uvedenej smernice, pred nadobudnutím jej účinnosti a pred dátumom stanoveným na prebratie smernice, v rámci žaloby, ktorá bola taktiež podaná pred týmto posledným uvedeným dátumom:
a) stanovuje, že právoplatné rozhodnutie vydané v rámci správneho konania pre porušenie práva nevyvoláva účinky v žiadnom občianskoprávnom konaní, v ktorom sa prejednávajú právne vzťahy, ktoré závisia od dopustenia sa porušenia? Alebo (v závislosti od výkladu)
b) stanovuje, že takéto právoplatné rozhodnutie vydané v rámci správneho konania pre porušenie práva predstavuje pre tretie osoby vyvrátiteľnú domnienku, pokiaľ ide o existenciu skutočností, ktoré charakterizujú sankcionované porušenie a spĺňajú zákonné požiadavky v každom občianskoprávnom konaní týkajúcom sa právnych vzťahov, ktoré závisia od dopustenia sa porušenia?
4. Majú sa článok 9 ods. 1 a článok 10 ods. 2, 3 a 4 smernice alebo článok 288 ods. 3 ZFEÚ alebo akékoľvek ďalšie ustanovenia primárneho alebo akékoľvek iné ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva, judikatúra alebo uplatniteľné všeobecné zásady práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym právnym ustanoveniam, akými sú článok 498 ods. 1 portugalského Občianskeho zákonníka a článok 623 portugalského Občianskeho súdneho poriadku, ktoré pri uplatnení na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred uverejnením uvedenej smernice, pred nadobudnutím jej účinnosti a pred dátumom stanoveným na prebratie smernice, v rámci žaloby, ktorá bola taktiež podaná pred týmto posledným uvedeným dátumom, nezohľadňujú znenie ani účel smernice a nie sú zamerané na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje?
5. Subsidiárne a len v prípade kladnej odpovede Súdneho dvora na ktorúkoľvek z vyššie uvedených otázok, majú sa článok 22 smernice, ako aj jej ďalšie uplatniteľné ustanovenia a všeobecné zásady práva Európskej únie vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby vnútroštátny súd v prejednávanej veci uplatnil článok 498 ods. 1 portugalského Občianskeho zákonníka alebo článok 623 portugalského Občianskeho súdneho poriadku v ich súčasnom znení, ale s výkladom a uplatnením, ktorý je v súlade s ustanoveniami článku 10 smernice?
6. V prípade kladnej odpovede na piatu otázku, môže sa jednotlivec odvolávať na článok 22 smernice 2014/104 voči inému jednotlivcovi pred vnútroštátnym súdom v žalobe o náhrade škody, ktorá bola spôsobená porušením práva hospodárskej súťaže?“
31. V prejudiciálnom konaní pred Súdnym dvorom podali svoje písomné pripomienky Cogeco, Sport TV, Controlinveste a NOS ako účastníci konania vo veci samej, ako aj Portugalská republika, Talianska republika a Európska komisia. S výnimkou spoločnosti Controlinveste a Talianska boli títo účastníci konania zastúpení aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 15. novembra 2018.
V. Prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania
32. Ako samotný vnútroštátny súd zdôrazňuje, konanie vo veci samej sa vyznačuje dvomi osobitosťami:
– Po prvé, skutkové okolnosti, na ktorých sa prípad zakladá, nastali pred prijatím a nadobudnutím účinnosti smernice 2014/104, pričom aj žaloba spoločnosti Cogeco o náhradu škody bola podaná k dátumu, ktorý bol síce po nadobudnutí účinnosti smernice, ale ešte pred uplynutím lehoty na jej prebratie.
– Po druhé, vnútroštátny úrad Portugalska pre hospodársku súťaž nedokázal pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré sa týmto prípadom doposiaľ zaoberali, presadiť svoj názor, podľa ktorého tvorba cien spoločnosti Sport TV porušila popri vnútroštátnom zákaze zneužitia dominantného postavenia na trhu aj príslušný zákaz vyplývajúci z práva Únie podľa článku 102 ZFEÚ.
33. Za týchto okolností pri prvoplánovom posúdení vzniká otázka, či prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania nie je vcelku alebo čiastočne neprípustný z dôvodu chýbajúcej relevantnosti pre rozhodnutie.
34. Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vo vzťahu k návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktoré sa týkajú výkladu práva Únie, platí prezumpcia relevantnosti.(18) Navyše Súdny dvor iba veľmi zriedkavo konštatuje irelevantnosť otázok, ktoré mu boli položené, pre rozhodnutie, a to vtedy, pokiaľ je to zjavné.(19)
35. V prejednávanom prípade z toho určite nemožno vychádzať. Smernica 2014/104 nie je zjavne neuplatniteľná a ani nemožno nespochybniteľne tvrdiť, že článok 102 ZFEÚ v prejednávanom prípade nemožno uplatniť.
36. Čo sa týka najprv smernice 2014/104, pri pohľade na jej článok 22 ods. 2 sa ukazuje, že niektoré z jej ustanovení možno v každom prípade uplatniť na žaloby, ktoré boli – podobne ako predmetná žaloba spoločnosti Cogeco – podané na vnútroštátne súdy v období medzi nadobudnutím účinnosti smernice a uplynutím lehoty na jej prebratie a ktorých predmetom sú minulé skutkové okolnosti. Otázka, či články 9 a 10 smernice 2014/104, ktoré sú tu mimoriadne sporné, možno uplatniť v prípade, akým je prejednávaný prípad, nie je otázkou prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ale obsahovou otázkou, na ktorú možno odpovedať iba po dôkladnom preskúmaní uvedených ustanovení smernice.(20)
37. V každom prípade vzhľadom na článok 22 ods. 2 smernice 2014/104 nemožno argumentovať tým, že ustanovenia tejto smernice zjavne nie sú relevantné pre rozhodnutie vo veci samej.
38. Pokiaľ ide ďalej o článok 102 ZFEÚ, Tribunal da Concorrência, Regulação e Supervisão (Súd pre hospodársku súťaž, reguláciu a kontrolu) ako kontrolná inštancia pre rozhodnutia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže v prejednávanom prípade síce výslovne konštatoval, že spomínané ustanovenie práva Únie „sa neuplatňuje“ na konanie spoločnosti Sport TV, a Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) to neskôr na druhom stupni potvrdil.
39. Takéto súdne rozhodnutie však samo osebe nemôže viesť k unáhlenému záveru, že prejednávaný prípad zjavne nesúvisí s právom Únie, či už s primárnym, alebo sekundárnym, a že tak otázky týkajúce sa článku 102 ZFEÚ a priori nemôžu byť relevantné pre rozhodnutie.
40. Jednak totiž vzhľadom na judikatúru nášho Súdneho dvora(21) existujú vážne pochybnosti o tom, či vnútroštátne súdy vôbec majú právomoc záväzne určiť, že článok 102 ZFEÚ „sa neuplatňuje“ na konkrétny individuálny prípad – napríklad na konanie spoločnosti Sport TV.
41. Jednak vnútroštátna právna úprava v Portugalsku, konkrétne článok 623 CPC, sa podľa informácií vnútroštátneho súdu v čase podania žaloby spoločnosťou Cogeco mala chápať ešte v tom zmysle, že určenie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v rozhodnutí vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže malo na účely občianskoprávnych konaní o náhradu škody nanajvýš charakter vyvrátiteľnej domnienky. Ak vychádzame z tejto právnej úpravy, potom pre vnútroštátny súd podľa vnútroštátneho práva neexistuje žiadna absolútna prekážka, aby na rozdiel od názoru iného súdu v predchádzajúcom konaní týkajúcom sa práva hospodárskej súťaže považoval článok 102 ZFEÚ za uplatniteľný.
42. Za týchto okolností napokon aj prejudiciálne otázky týkajúce sa dôkaznej hodnoty rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže dávajú absolútny zmysel. Vnútroštátny súd sa týmito otázkami chce v podstate iba presvedčiť o tom, že právo Únie – najmä článok 9 ods. 1 smernice 2014/104 – mu nebráni v tom, aby sa odchýlil od právneho názoru iného súdu, ktorý sa predtým zaoberal rozhodnutím vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, týkajúceho sa neuplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ a aby uplatnil toto ustanovenie primárneho práva Únie. Je to prirodzená otázka práva Únie, ktorej zodpovedanie je úlohou Súdneho dvora a od ktorej môže v rozhodujúcej miere závisieť osud žaloby podanej spoločnosťou Cogeco v konaní vo veci samej.
43. V konečnom dôsledku teda nie je dôvod na to, aby sa vcelku alebo čiastočne poprela relevantnosť otázok práva Únie, ktoré boli Súdnemu dvoru položené, pre rozhodnutie, a tým napokon prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
VI. Obsahové posúdenie prejudiciálnych otázok
44. Právo Únie podľa ustálenej judikatúry ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť, aby aj v spore medzi jednotlivcami zaručili súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečili jej uplatnenie v celom rozsahu.(22) Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Judicial da Comarca de Lisboa (Okresný súd Lisabon), sa zjavne snaží o splnenie tejto povinnosti vyplývajúcej z práva Únie.
45. Svojimi spolu šiestimi otázkami chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, aké požiadavky vyplývajú z práva Únie pre občianske súdne konania medzi jednotlivcami, v ktorých boli položené právne otázky týkajúce sa premlčania nárokov na náhradu škody založených na porušeniach pravidiel hospodárskej súťaže a preukázania takýchto porušení. Vnútroštátny súd sa pritom odvoláva v prvom rade na smernicu 2014/104, najmä na jej články 9, 10 a 22. Neobmedzuje sa však výlučne na tieto sekundárne právne predpisy, ale zohľadňuje skôr výslovne aj „uplatniteľné všeobecné zásady práva Únie“, a tým napokon primárne právo Únie. V primárnom práve je zakotvený zákaz zneužitia dominantného postavenia na trhu (článok 102 ZFEÚ), ktorý je pre prejednávaný prípad mimoriadne relevantný. Na to, aby bolo možné vnútroštátnemu súdu dať potrebnú odpoveď,(23) všetky otázky týkajúce sa „uplatniteľných všeobecných zásad práva Únie“ treba vykladať v tom zmysle, že smerujú hlavne k článku 102 ZFEÚ a k zásade efektivity.
A. Úvodné poznámky týkajúce sa uplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ a smernice 2014/104
46. Vnútroštátny súd sa v každej jednej zo svojich šiestich prejudiciálnych otázok odvoláva, pomerne rovnakou formuláciou, na smernicu 2014/104, na „uplatniteľné všeobecné zásady práva Únie“ alebo na oboje. Za týchto okolností je žiaduce vyjadriť sa k všetkým prípadným pochybnostiam týkajúcim sa uplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ a smernice.
1. Uplatniteľnosť článku 102 ZFEÚ
47. Článok 102 ZFEÚ – resp. obsahovo totožný článok 82 ES pre obdobie pred nadobudnutím účinnosti Lisabonskej zmluvy – je automaticky uplatniteľný ratione temporis na skutkový stav sporu vo veci samej.
48. Z hľadiska uplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ rationae materiae v spore vo veci samej však môžu vzniknúť pochybnosti vzhľadom na skoršie rozsudky dvoch portugalských súdov, ktoré mali v tomto prípade rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže týkajúceho sa obchodov spoločnosti Sport TV. Ako som už uviedla, Tribunal da Concorrência, Regulação e Supervisão (Súd pre hospodársku súťaž, reguláciu a kontrolu) sa v tejto súvislosti odchýlil od názoru úradu pre hospodársku súťaž a výslovne konštatoval, že článok 102 ZFEÚ „sa neuplatňuje“ na konanie spoločnosti Sport TV, čo v neskoršom odvolacom konaní na Tribunal da Relação de Lisboa (Odvolací súd Lisabon) už nebolo spochybnené.
49. Toto konštatovanie v rozsudkoch iných vnútroštátnych súdov však nemožno chápať mylne v tom zmysle, že na ich základe v konaní o náhradu škody je teraz už aj vnútroštátny súd viazaný názorom o neuplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ. V decentralizovanom systéme uplatňovania kartelového práva Únie totiž žiadny vnútroštátny orgán nemá právomoc vo vzťahu k iným vnútroštátnym orgánom alebo dokonca vo vzťahu k Európskej komisii záväzne stanoviť neuplatniteľnosť článku 102 ZFEÚ alebo vyhlásiť, že nejde o nekalé praktiky v zmysle tohto ustanovenia.
50. Vo vzťahu k právomoci vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže to Súdny dvor už pred niekoľkými rokmi v rozsudku Tele 2 Polska odvodil z článku 5 nariadenia č. 1/2003.(24) Toto ustanovenie v prípade neexistencie dôkazov o porušení článku 102 ZFEÚ obmedzuje právomoci vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže na prijatie rozhodnutia, že nie sú žiadne dôvody na zásah z ich strany. Vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže teda nemôžu prijať zjavne ďalekosiahlejšie stanovisko o tom, že nejde o porušenie článku 102 ZFEÚ.
51. Nič iné nemôže platiť ani vtedy, keď vnútroštátne súdy konajúce v rámci účinného prostriedku nápravy – ako v prejednávanom prípade – za zmeny rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže dospejú k záveru, že nie sú splnené určité predpoklady, aby bolo možné konštatovať porušenie článku 102 ZFEÚ. Ani v tom prípade nesmú krátkou cestou vyhlásiť článok 102 ZFEÚ za neuplatniteľný alebo vo vzťahu k iným konaniam záväzne stanoviť, že nedošlo k porušeniu spomínaného ustanovenia práva Únie. Ani právomoc vnútroštátnych súdov týkajúca sa uplatnenia článkov 101 a 102 ZFEÚ, opäť potvrdená článkom 6 nariadenia č. 1/2003,(25) nemôže viesť k iným záverom. Pokiaľ tieto súdy nekonajú ako orgány hospodárskej súťaže v zmysle článku 5 nariadenia č. 1/2003, predmetom ich preskúmavania môže byť rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže podľa pravidiel článku 5 nariadenia č. 1/2003. Bez toho, aby boli dotknuté ich preskúmavacie právomoci podľa vnútroštátneho práva, treba v takejto situácii v každom prípade vylúčiť, aby ich rozhodnutie obmedzilo právomoc iného súdu, napríklad v rámci žaloby o náhradu škody podľa článku 6 nariadenia č. 1/2013.
52. Obmedzenie právomocí vnútroštátnych orgánov článkom 5 nariadenia č. 1/2003 má totiž v konečnom dôsledku zaručiť, aby v systéme decentralizovaného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže príslušný vnútroštátny orgán nezviazal ruky inému, tiež príslušnému orgánu. Obetiam protisúťažného správania sa má najmä umožniť, aby si náhradu prípadnej škody uplatnili v občianskoprávnom konaní nielen v rámci tzv. „follow‑on actions“ (t. j. žalobami po úradnom zistení porušení pravidiel hospodárskej súťaže), ale aj v rámci tzv. „stand‑alone actions“ (t. j. žalobami nezávislými od prípadných úradných zistení).(26) Tento cieľ treba zohľadniť aj v rámci článku 6 nariadenia č. 1/2003.
53. Vnútroštátny súd teda v konaní vo veci samej musí samostatne prijať potrebné rozhodnutia týkajúce sa vecnej uplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ, a najmä otázky, či obchodovanie spoločnosti Sport TV bolo spôsobilé významne obmedziť obchodovanie medzi členskými štátmi,(27) a to bez toho, aby bol pritom viazaný predchádzajúcim zistením neuplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ inými vnútroštátnymi súdmi, ktoré sa týmto prípadom predtým zaoberali.
2. Uplatniteľnosť smernice 2014/104
54. Pokiaľ ide o smernicu 2014/104, v spore vo veci samej je sporná popri jej vecnej pôsobnosti predovšetkým jej časová pôsobnosť.
a) Vecná pôsobnosť smernice
55. Vecnú pôsobnosť smernice 2014/104 vymedzuje jej článok 1 v spojení s článkom 2.
56. Predmetom smernice sú podľa jej článku 1 ods. 1 porušenia práva hospodárskej súťaže podnikom alebo združením podnikov, pričom smernica obsahuje pravidlá, ktoré majú každému zaručiť nárok účinne si uplatniť náhradu škody vzniknutej z takýchto porušení.
57. Pojem „porušenie práva hospodárskej súťaže“ zas článok 2 bod 1 smernice spresňuje tak, že musí ísť o porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ alebo o porušenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Za „vnútroštátne právo hospodárskej súťaže“ sa však podľa článku 2 bodu 3 smernice považujú iba tie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatňujú v tom istom prípade a súbežne s právom hospodárskej súťaže Únie.
58. Zo súhrnného prehľadu článku 1 ods. 1 a článku 2 bodov 1 a 3 teda vyplýva, že vecná pôsobnosť smernice 2014/104 sa obmedzuje na právne spory týkajúce sa nárokov na náhradu škody, ktoré sa zakladajú – v každom prípade aj – na porušeniach kartelového práva Únie. Nároky, ktoré sa zakladajú výlučne na porušeniach vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže, však nepatria do vecnej pôsobnosti smernice. Vyplýva to z cieľa smernice, ktorá má podľa svojho článku 1 zabezpečiť rovnocennú ochranu všetkých osôb v rámci vnútorného trhu.(28) Dostatočnú súvislosť s vnútorným trhom však majú iba tie prípady, v ktorých je splnená „medzištátna klauzula“ článku 101 ZFEÚ, resp. článku 102 ZFEÚ, teda v ktorých možno – prinajmenšom potenciálne – predpokladať významné ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi.
59. Ako som už uviedla,(29) vnútroštátnemu súdu v spore vo veci samej nebráni v uplatnení článku 102 ZFEÚ samotná skutočnosť, že Tribunal da Concorrência, Regulação e Supervisão (Súd pre hospodársku súťaž, reguláciu a kontrolu) predtým v tom istom prípade vyhlásil toto ustanovenie za „neuplatniteľné“. Úlohou vnútroštátneho súdu je skôr to, aby samostatne prijal potrebné rozhodnutia týkajúce sa vecnej uplatniteľnosti článku 102 ZFEÚ, a tým zároveň aj rozhodnutia týkajúce sa vecnej uplatniteľnosti smernice 2014/104.
b) Časová pôsobnosť článkov 9 a 10 smernice
60. Časová pôsobnosť smernice 2014/104 je jej článkom 22 obmedzená v tom zmysle, že na hmotnoprávne ustanovenia týkajúce sa jej prebratia sa vzťahuje všeobecný zákaz spätného účinku (pozri v tejto súvislosti článok 22 ods. 1 smernice). Všetky ostatné vnútroštátne transpozičné predpisy – čiže konkrétne procesné predpisy – sa síce uplatňujú na skutkové okolnosti z obdobia pred nadobudnutím účinnosti smernice, ale iba v rámci žalôb, ktoré boli podané po nadobudnutí účinnosti smernice.
61. V prípade sporných ustanovení článku 9 ods. 1 a článku 10 smernice 2014/104 však nejde o čisto procesné predpisy.
62. Na jednej strane dôkazná hodnota, ktorá sa má podľa článku 9 ods. 1 smernice priznať rozhodnutiam vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže vzhľadom na preukázanie porušení článkov 101 a 102 ZFEÚ, je otázkou hmotného práva.
63. Na druhej strane portugalské právo svojho času podľa nesporných tvrdení viacerých účastníkov konania v každom prípade zaradilo premlčanie, na ktoré sa vzťahuje článok 10 smernice, tiež do hmotného práva. Kým otázka premlčania nárokov na náhradu škody nebola harmonizovaná, portugalský právny poriadok mohol slobodne stanovovať zaradenie premlčania do hmotného práva.(30) Otázka, do akej miery možno toto zaradenie spochybniť z dôvodu prebratia smernice,(31) ktoré bolo medzičasom vykonané, vo svetle článku 22 ods. 2 smernice 2014/104, je napokon – ako správne zdôraznili viacerí účastníci konania na pojednávaní – irelevantná, keďže takéto vnútroštátne transpozičné predpisy v žiadnom prípade nemôžu „oživiť“ nároky, ktoré sú podľa predchádzajúceho práva už premlčané.
64. Z článku 22 ods. 1 smernice 2014/104 teda vyplýva, že ani článok 9, ani článok 10 tejto smernice nemožno uplatniť na žalobu, akou je žaloba v spore vo veci samej, ktorá bola síce podaná po nadobudnutím účinnosti smernice, ale vzťahuje sa na skutkové okolnosti z obdobia pred prijatím a nadobudnutím účinnosti smernice.(32) Článok 22 ods. 2 smernice 2014/104 mimochodom nebráni ustanoveniu o časovej pôsobnosti transpozičných predpisov, podľa ktorého procesnoprávne ustanovenia dotknutého zákona sa nevzťahujú na žaloby podané pred nadobudnutím jeho účinnosti.(33)
B. Účinky ustanovení práva Únie vo vzťahu medzi jednotlivcami (prvá a šiesta prejudiciálna otázka)
65. Svojou prvou otázkou a subsidiárne položenou šiestou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či smernica 2014/104 na jednej strane a „uplatniteľné všeobecné zásady práva Únie“ na druhej strane – konkrétne článok 102 ZFEÚ – môžu spôsobiť priame účinky vo vzťahu medzi súkromnými osobami (medzi „jednotlivcami“). Je vhodné preskúmať obe otázky spoločne.
66. Pokiaľ ide o článok 102 ZFEÚ, podľa ustálenej judikatúry zákaz zneužitia dominantného postavenia na trhu zakotvený v tomto ustanovení primárneho práva vyvoláva priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a zakladá dotknutým osobám práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné ochraňovať.(34)
67. Inak je to však v prípade, akým je prejednávaný prípad, v súvislosti s ustanoveniami smernice 2014/104.
68. Zaiste aj smernice môžu spôsobiť priame účinky, ak uplynula lehota na ich prebratie – ako sa medzičasom stalo aj v tomto prípade –, pričom navyše sú predmetné ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné, ako aj dostatočne presné.(35) Podľa ustálenej judikatúry však samotná smernica nemôže vytvárať povinnosti na strane jednotlivca, a teda nemožno sa jej voči nemu dovolávať.(36)
69. Mimochodom, smernici 2014/104 nemožno pripísať ani tzv. „effet d’exclusion“(37) v tom zmysle, že vnútroštátne ustanovenia nezlučiteľné so smernicou ako článok 498 CC a článok 623 CPC sa v právnom spore medzi jednotlivcami jednoducho neuplatnia. Súdny dvor nedávno jasne odmietol teóriu „effet d’exclusion“ a rozhodol, že v právnom spore medzi jednotlivcami vnútroštátny súd nemá na základe samotného práva Únie povinnosť upustiť od uplatnenia prípadných ustanovení svojho vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami tejto smernice.(38)
70. V prejednávanom prípade navyše sotva možno uplatniť smernicu mimo jej časovej pôsobnosti. Keďže skutkový stav sporu vo veci samej, ako som už uviedla,(39) z časového hľadiska nepatrí do pôsobnosti článkov 9 a 10 smernice, účastníci konania sa na vnútroštátnom súde nemôžu dovolávať týchto ustanovení smernice.
71. Na prvú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať takto:
Článok 102 ZFEÚ vyvoláva priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami. Naproti tomu články 9 a 10 smernice 2014/104 nemožno priamo uplatniť na právny spor medzi jednotlivcami, v ktorom bola občianskoprávna žaloba podaná pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice a týka sa skutkových okolností z obdobia pred nadobudnutím účinnosti smernice.
C. Premlčanie nárokov na náhradu škody z porušení pravidiel hospodárskej súťaže (druhá prejudiciálna otázka)
72. Druhá prejudiciálna otázka sa zaoberá premlčaním nárokov na náhradu škody podľa vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd chce zistiť, či jednak smernica 2014/104 a jednak „uplatniteľné všeobecné zásady práva Európskej únie“ bránia pravidlu o premlčaní, akým je portugalské ustanovenie článku 498 ods. 1 CC, podľa ktorého premlčacia lehota pre občianskoprávne žaloby o náhradu škody založené na mimozmluvnej zodpovednosti je trojročná, začína plynúť od dátumu, keď sa poškodený dozvedel o vzniknutej škode, a nemôže spočívať alebo byť prerušená počas prebiehajúceho správneho konania pred vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže.
73. Keďže prejednávaný prípad, ako som už uviedla, nepatrí do časovej pôsobnosti smernice 2014/104 a najmä jej článku 10, ustanovenie o premlčaní, akým je článok 498 ods. 1 CC v spore vo veci samej, možno skúmať iba podľa kritérií všeobecných zásad práva Európskej únie, nie však podľa kritérií smernice.
74. V súvislosti so všeobecnými zásadami práva Európskej únie treba poznamenať, že orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov sú povinné uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ a zabezpečiť ich účinné uplatňovanie vo všeobecnom záujme, ak skutkové okolnosti spadajú do pôsobnosti práva Únie.(40) Ak by teda vnútroštátny súd dospel k názoru, že obchodovanie spoločnosti Sport TV bolo spôsobilé významne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, v spore vo veci samej by musel uplatniť článok 102 ZFEÚ a postarať sa o to, aby si poškodený mohol účinne uplatniť právo na náhradu škody z dôvodu zneužitia dominantného postavenia na trhu.(41)
75. Kým harmonizácia zavedená smernicou 2014/104 ešte nie je uplatniteľná, presadzovanie tohto práva na náhradu škody sa naďalej riadi podľa vnútroštátneho právneho poriadku príslušného členského štátu, pričom však musia byť rešpektované zásady ekvivalencie a efektivity.(42)
76. Keďže pravidlo o premlčaní v článku 498 CC podľa súhlasného vyjadrenia účastníkov konania platí rovnako na nároky na náhradu škody založené tak na práve Únie, ako aj na vnútroštátnom práve, v prejednávanom prípade nemožno hovoriť o porušení zásady ekvivalencie.
77. Podrobnejšie preskúmanie si však vyžaduje otázka, či spomínané pravidlo o premlčaní je zlučiteľné so zásadou efektivity, podľa ktorej vnútroštátne predpisy nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.(43)
78. Samotnú okolnosť, že vnútroštátny predpis, akým je článok 498 ods. 1 CC, stanovuje premlčaciu lehotu tri roky pre nároky na náhradu škody založené na mimozmluvnej zodpovednosti, sotva možno považovať za porušenie zásady efektivity. Tri roky sú totiž pre potenciálnych poškodených dostatočne dlhým obdobím na to, aby svoje nároky na náhradu škody vyplývajúce z práva Únie uplatnili prostredníctvom žaloby na vnútroštátnom občianskom súde.
79. Je pravda, že článok 10 ods. 3 smernice 2014/104 pre žaloby o náhradu škody v oblasti kartelového práva medzičasom zaviedol veľkorysejšiu, päťročnú minimálnu premlčaciu lehotu. To však neznamená, že kratšia zákonná premlčacia lehota, ktorá doposiaľ platila na vnútroštátnej úrovni, by znemožnila alebo nadmerne sťažila uplatnenie nárokov na náhradu škody z dôvodu porušenia pravidiel hospodárskej súťaže vyplývajúcich z práva Únie.
80. Harmonizovaním najmenej päťročnej premlčacej lehoty, ako je teraz stanovená v článku 10 ods. 3 smernice 2014/104, urobil normotvorca Únie ďalší krok k zlepšeniu právnej ochrany poškodených protisúťažným správaním. Toto ustanovenie smernice nemožno chápať iba ako kodifikáciu toho, čo už beztak – nepriamo – vyplývalo z primárneho práva, konkrétne z článku 102 ZFEÚ a zo zásady efektivity.
81. Ako však Komisia správne zdôrazňuje, pri preskúmaní efektivity nestačí oddelene posúdiť jednotlivé prvky vnútroštátnej právnej úpravy premlčania. Podstatné je skôr posúdenie tejto právnej úpravy ako celku.(44)
82. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vnútroštátna právna úprava, akou je portugalská úprava v článku 498 ods. 1 CC, nestanovuje iba obmedzenie premlčacej lehoty na tri roky. Táto právna úprava sa skôr vyznačuje po prvé tým, že premlčacia lehota začína plynúť nezávisle od toho, či je poškodenému známy zodpovedný subjekt a presný rozsah škody. Po druhé právna úprava nestanovuje žiadne spočívanie alebo prerušenie premlčania počas prebiehajúceho konania pred vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže.(45)
83. Domnievam sa, že tak začiatok plynutia premlčacej lehoty bez vedomosti o škodcovi a rozsahu škody, ako aj neexistencia spočívania alebo prerušenia premlčacej lehoty počas konania pred orgánom hospodárskej súťaže sú spôsobilé nadmerne sťažiť uplatnenie nárokov na náhradu škody v oblasti práva hospodárskej súťaže.
84. Na jednej strane vedomosť o zodpovednom subjekte je práve v kartelovom práve nevyhnutná na úspešné uplatnenie nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, najmä prostredníctvom žalôb. Podniky zodpovedné za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže sú totiž väčšinou zriadené ako právnické osoby, ktoré sú často spojené do skupín podnikateľských subjektov alebo štruktúr skupín, ktoré sú pre tretie osoby ťažko prehľadné, a navyše v priebehu času môžu byť predmetom reštrukturalizácie.
85. Na druhej strane vhodné právne posúdenie porušení pravidiel hospodárskej súťaže si v mnohých prípadoch vyžaduje hodnotenie komplexných ekonomických súvislostí, ako aj interných obchodných dokladov, ktoré neraz vyjdú na svetlo až v dôsledku postupu orgánov hospodárskej súťaže.(46)
86. Za týchto okolností treba na druhú prejudiciálnu otázku odpovedať takto:
Článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity v práve Únie bráni ustanoveniu, akým je článok 498 ods. 1 portugalského Občianskeho zákonníka, ktorý pre nároky na náhradu škody založené na mimozmluvnej zodpovednosti z dôvodu zneužitia dominantného postavenia na trhu stanovuje premlčaciu lehotu troch rokov, ktorá začína plynúť aj vtedy, ak poškodenému ešte nie je známy zodpovedný subjekt a presný rozsah škody, a ktorá ani nespočíva, ani nie je prerušená počas konania pred vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže týkajúceho sa vyšetrovania a sankcionovania tohto porušenia.
D. Dôkazná hodnota rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže (tretia prejudiciálna otázka)
87. Tretia prejudiciálna otázka sa týka preukázania porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, na ktorom sa zakladá nárok na náhradu škody. Vnútroštátny súd chce v podstate zistiť, či jednak smernica 2014/104 a jednak „uplatniteľné všeobecné zásady práva Európskej únie“ bránia ustanoveniu, akým je portugalské ustanovenie článku 623 CPC, podľa ktorého právoplatné určenie porušenia práva hospodárskej súťaže v konaní o správnych deliktoch vedenom vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže nevyvoláva v občianskoprávnych konaniach o náhradu škody žiadne účinky alebo predstavuje iba vyvrátiteľnú domnienku.
88. Keďže prejednávaný prípad, ako som už uviedla, nepatrí do časovej pôsobnosti smernice 2014/104 a najmä jej článku 9, ustanovenie o dokazovaní, akým je článok 623 CPC v spore vo veci samej, možno skúmať iba podľa kritérií všeobecných zásad práva Európskej únie, nie však podľa kritérií smernice.
89. V súvislosti so všeobecnými zásadami práva Európskej únie treba, podobne ako aj v rámci druhej prejudiciálnej otázky,(47) poznamenať, že orgány hospodárskej súťaže a súdy členských štátov sú povinné uplatňovať články 101 a 102 ZFEÚ a zabezpečiť ich účinné uplatňovanie vo všeobecnom záujme, ak skutkové okolnosti spadajú do pôsobnosti práva Únie. Ak by teda vnútroštátny súd dospel k názoru, že obchodovanie spoločnosti Sport TV bolo spôsobilé významne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, v spore vo veci samej by musel uplatniť článok 102 ZFEÚ a postarať sa o to, aby si poškodený mohol účinne uplatniť právo na náhradu škody z dôvodu zneužitia dominantného postavenia na trhu.
90. Kým harmonizácia zavedená smernicou 2014/104 ešte nie je uplatniteľná, presadzovanie tohto práva na náhradu škody sa naďalej riadi podľa vnútroštátneho právneho poriadku príslušného členského štátu, pričom však musia byť rešpektované zásady ekvivalencie a efektivity.(48)
91. Keďže pravidlo o dokazovaní v článku 623 CPC podľa súhlasného vyjadrenia účastníkov konania platí rovnako na nároky na náhradu škody založené tak na práve Únie, ako aj na vnútroštátnom práve, v prejednávanom prípade nemožno hovoriť o porušení zásady ekvivalencie.
92. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba poznamenať, že článok 623 CPC možno podľa tvrdenia vnútroštátneho súdu vykladať dvojako: buď v tom zmysle, že zistenie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže ako správneho deliktu vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže nevyvoláva žiadne účinky v občianskoprávnom konaní o náhradu škody, alebo v tom zmysle, že z neho vyplýva iba vyvrátiteľná domnienka existencie takéhoto porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.
93. Na jednej strane by sa nadmerne sťažilo uplatňovanie nárokov na náhradu škody z dôvodu porušení článku 102 ZFEÚ, ak by predchádzajúca činnosť orgánu hospodárskej súťaže nemala žiadne účinky v občianskoprávnom konaní o náhradu škodu. Vzhľadom na mimoriadnu zložitosť mnohých protisúťažných správaní a na praktické ťažkosti, ktoré majú poškodení pri preukázaní týchto správaní, zásada efektivity vyžaduje, aby sa právoplatnému určeniu porušenia vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže priznal v konaní o náhradu škody aspoň orientačný charakter.
94. Na druhej strane zo zásady efektivity ako takej sotva možno odvodiť, že zneužitie dominantného postavenia na trhu musí byť v občianskoprávnom konaní o náhradu škody pred vnútroštátnym súdom vždy považované za nevyvrátiteľné, ako náhle vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže právoplatne určil existenciu takéhoto porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.
95. Zavedením nevyvrátiteľnej domnienky, ako je teraz stanovená v článku 9 ods. 1 smernice 2014/104, urobil normotvorca Únie ďalší krok k zlepšeniu právnej ochrany poškodených protisúťažným správaním. Toto ustanovenie smernice nemožno chápať iba ako kodifikáciu toho, čo už beztak – nepriamo – vyplývalo z primárneho práva, konkrétne z článku 102 ZFEÚ a zo zásady efektivity.
96. Pred uplatniteľnosťou článku 9 smernice 2014/104 mali podľa práva Únie záväzný účinok v konaniach pred vnútroštátnymi súdmi iba rozhodnutia Európskej komisie. Tento osobitný záväzný účinok, ktorý vyplýva z článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ako aj z judikatúry Masterfoods(49), je odôvodniteľný kľúčovou úlohou Komisie pri tvorbe politiky hospodárskej súťaže na európskom vnútornom trhu a napokon aj prednosťou práva Únie, ako aj záväznosťou uznesení inštitúcií Únie. Nemožno ho rovnako rozšíriť aj na rozhodnutia vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, ibaže to výslovne stanoví normotvorca Únie, ako to urobil pre budúcnosť s článkom 9 smernice 2014/104.
97. V konečnom dôsledku treba preto na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať takto:
Článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity bráni výkladu ustanovenia, akým je článok 623 portugalského Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktoré konštatuje, že došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, nevyvoláva žiadne účinky v občianskoprávnom konaní o náhradu škody. Toto ustanovenie je naopak zlučiteľné s článkom 102 ZFEÚ a so zásadou efektivity, pokiaľ sa chápe v tom zmysle, že z takéhoto právoplatného rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže v neskoršom občianskoprávnom konaní o náhradu škody vyplynie vyvrátiteľná domnienka zneužitia dominantného postavenia na trhu.
E. Konformný výklad (štvrtá a piata prejudiciálna otázka)
98. Svojou štvrtou a subsidiárne položenou piatou otázkou žiada vnútroštátny súd v podstate o informácie o obsahu a medziach svojej povinnosti vykladať vnútroštátne právo, konkrétne ustanovenia, ako je článok 498 ods. 1 CC a článok 623 CPC, v súlade s právom Únie. Je vhodné obe tieto otázky preskúmať spoločne.
99. Podľa ustálenej judikatúry zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť práva Únie a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto právom; platí to rovnako na výklad v súlade s primárnym právom,(50) ako aj na výklad v súlade so sekundárnym právom, najmä v súlade so smernicami.(51)
100. Zásada konformného výkladu je však uplatniteľná iba v rámci pôsobnosti daného ustanovenia práva Únie. Špeciálne vzhľadom na smernicu 2014/104 to znamená, že v prejednávanom prípade nemôže existovať povinnosť výkladu v súlade so smernicou, keďže skutkový stav sporu vo veci samej, ako som už vyššie vysvetlila,(52) nepatrí do časovej pôsobnosti tejto smernice, ako je definovaná v jej článku 22.
101. Je pravda, že podľa ustálenej judikatúry existuje zákaz zmarenia cieľov smernice v tom zmysle, že členské štáty sa musia už pred uplynutím lehoty na prebratie smernice zdržať všetkého, čo by mohlo vážne ohroziť cieľ predpísaný touto smernicou.(53) Z toho vyplýva, že odo dňa, keď smernica nadobudne účinnosť, sa orgány členských štátov, ako aj vnútroštátne súdy musia v čo najväčšej možnej miere zdržať takého výkladu vnútroštátneho práva, ktorý by po uplynutí lehoty na prebratie tejto smernice mohol vážne ohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou.(54) V prípade predmetnej smernice 2014/104 je však cieľom stanoveným normotvorcom Únie práve vyhnutie sa spätnému uplatneniu harmonizovaných predpisov o premlčaní nárokov na náhradu škody a o dôkaznej hodnote rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže, a to či už preto, lebo ide o hmotnoprávne predpisy podliehajúce zákazu spätného účinku podľa článku 22 ods. 1 smernice 2014/104, alebo preto, lebo vnútroštátny zákonodarca pri preberaní smernice rešpektoval obmedzenia eventuálneho spätného účinku iných opatrení podľa článku 22 ods. 2 smernice.(55) Ani zo zákazu zmarenia cieľov smernice preto nemožno odvodiť povinnosť vnútroštátneho súdu vyplývajúcu z práva Únie, aby v prípade, akým je prejednávaný prípad, dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade so smernicou.
102. Ak by však vnútroštátny súd dospel k názoru, že obchodovanie spoločnosti Sport TV bolo spôsobilé významne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi,(56) v spore vo veci samej by musel celkom nezávisle od smernice 2014/104 uplatniť zákaz zneužitia dominantného postavenia na trhu vyplývajúci z práva Únie a potom vykladať a uplatniť vnútroštátne právo – najmä článok 498 ods. 1 CC a článok 623 CPC – v súlade s článkom 102 ZFEÚ, ako aj so zásadou efektivity.
103. Vzhľadom na dôkaznú hodnotu rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže to konkrétne znamená, že vnútroštátny súd toto rozhodnutie nemôže jednoducho ignorovať, ale musí mu – ako som uviedla vyššie(57) – v rámci článku 623 CPC priznať aspoň orientačný charakter.
104. Pokiaľ ide o premlčanie nárokov na náhradu škody z mimozmluvnej zodpovednosti, zo zásady konformného výkladu vyplýva, že vnútroštátny súd musí pri výklade a uplatňovaní ustanovenia, akým je článok 498 ods. 1 CC, zohľadniť cieľ účinného uplatnenia nárokov na náhrady škody z dôvodu zneužitia dominantného postavenia na trhu, a to vo vzťahu k začatiu, trvaniu a prípadným dôvodom spočívania alebo prerušenia premlčacej lehoty.
105. Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva je však obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.(58) V prejednávanom prípade to konkrétne znamená, že právo Únie vnútroštátnemu súdu neukladá povinnosť, aby v rozpore so znením článku 498 ods. 1 CC a prípadných iných ustanovení vnútroštátneho práva, relevantných na účely premlčania, počítal začiatok premlčacej lehoty až od zistenia zodpovedného subjektu a presného rozsahu škody, stanovil premlčaciu lehotu na viac ako tri roky alebo uznal celkom nový, vo vnútroštátnom zákone neznámy, dôvod na spočívanie alebo prerušenie premlčania.
106. Súhrnne tak treba na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku odpovedať takto:
Ak sa občianskoprávna žaloba o náhradu škody vzťahuje na skutkový stav, ktorý nepatrí do časovej pôsobnosti smernice 2014/104, potom neexistuje povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s touto smernicou. Tým nie je dotknutá povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s článkom 102 ZFEÚ, ak je toto ustanovenie uplatniteľné, a so zásadou efektivity, pokiaľ sú pritom rešpektované všeobecné zásady práva Únie a právo Únie neslúži ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.
VII. Návrh
107. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania položil Tribunal Judicial da Comarca de Lisboa (Okresný súd Lisabon, Portugalsko), takto:
1. Článok 102 ZFEÚ vyvoláva priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami. Naproti tomu články 9 a 10 smernice 2014/104 nemožno priamo uplatniť na právny spor medzi jednotlivcami, v ktorom bola občianskoprávna žaloba podaná pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice a týka sa skutkových okolností z obdobia pred nadobudnutím účinnosti smernice.
2. Článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity v práve Únie bráni ustanoveniu, akým je článok 498 ods. 1 portugalského Občianskeho zákonníka, ktorý pre nároky na náhradu škody založené na mimozmluvnej zodpovednosti z dôvodu zneužitia dominantného postavenia na trhu stanovuje premlčaciu lehotu troch rokov, ktorá začína plynúť aj vtedy, ak poškodenému ešte nie je známy zodpovedný subjekt a presný rozsah škody, a ktorá ani nespočíva, ani nie je prerušená počas konania pred vnútroštátnym orgánom hospodárskej súťaže týkajúceho sa vyšetrovania a sankcionovania tohto porušenia.
3. Článok 102 ZFEÚ v spojení so zásadou efektivity bráni výkladu ustanovenia, akým je článok 623 portugalského Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže, ktoré konštatuje, že došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu, nevyvoláva žiadne účinky v občianskoprávnom konaní o náhradu škody. Toto ustanovenie je naopak zlučiteľné s článkom 102 ZFEÚ a so zásadou efektivity, pokiaľ sa chápe v tom zmysle, že z takéhoto právoplatného rozhodnutia vnútroštátneho orgánu hospodárskej súťaže v neskoršom občianskoprávnom konaní o náhradu škody vyplynie vyvrátiteľná domnienka zneužitia dominantného postavenia na trhu.
4. Ak sa občianskoprávna žaloba o náhradu škody vzťahuje na skutkový stav, ktorý nepatrí do časovej pôsobnosti smernice 2014/104, potom neexistuje povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s touto smernicou. Tým nie je dotknutá povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s článkom 102 ZFEÚ, ak je toto ustanovenie uplatniteľné, a so zásadou efektivity, pokiaľ sú pritom rešpektované všeobecné zásady práva Únie a právo Únie neslúži ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.