ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (plénum)
z 5. mája 2010 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Povýšenie – Povyšovanie v roku 2007 – Záujem na konaní – Rozhodnutie o povýšení – Zoznam povýšených úradníkov – Porovnávacie hodnotenie zásluh – Kritérium úrovne vykonávaných povinností – Návrh na zrušenie rozhodnutí o povýšení – Zváženie záujmov“
Vo veci F‑53/08,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článku 236 ES a článku 152 AE,
Vincent Bouillez, úradník Rady Európskej únie, s bydliskom v Overijse (Belgicko),
Kris Van Neyghem, úradník Rady Európskej únie, s bydliskom v Tirlemonte (Belgicko),
Ingeborg Wagnerová‑Leclercqová, úradníčka Rady Európskej únie, s bydliskom v Edegeme (Belgicko),
v zastúpení: S. Orlandi, A. Coolen, J.‑N. Louis a É. Marchal, advokáti,
žalobcovia,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bauer a I. Šulce, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Eliza Niniouová a Maria‑Béatrice Postiglioneová Brancoová, úradníčky Rady Európskej únie, s bydliskom v Schaerbeeku (Belgicko) a v Kraaineme (Belgicko), v zastúpení: pôvodne T. Bontinck a S. Woog, advokáti, neskôr T. Bontinck a S. Greco, advokáti,
a
Maria De Jesusová Cabritaová a Marie‑France Liegardová, úradníčky Rady Európskej únie, s bydliskom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: pôvodne N. Lhoëst, advokát, neskôr N. Lhoëst a L. Delhaye, advokáti,
vedľajší účastníci konania,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum),
v zložení: predseda P. Mahoney, predsedovia komôr H. Tagaras a S. Gervasoni (spravodajca), sudcovia H. Kreppel a S. Van Raepenbusch,
tajomník: R. Schiano, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. decembra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 28. mája 2008 telefaxom (podanie originálu sa uskutočnilo 3. júna 2008) V. Bouillez a K. Van Neyghem a I. Wagnerová‑Leclercqová, úradníci Rady Európskej únie, podali túto žalobu smerujúcu k zrušeniu jednak rozhodnutí, ktorými ich menovací orgán (ďalej len „MO“) odmietol povýšiť do platovej triedy AST 7 v rámci povyšovania v roku 2007, a jednak v potrebnom rozsahu rozhodnutí, ktorými sa do tejto platovej triedy v rámci uvedeného povyšovania povyšujú úradníci, ktorí vykonávali úlohy vyplývajúce z nižšej úrovne povinností, ako je ich úroveň, a ktorých mená a priezviská figurujú na zozname povýšených uverejnenom 16. júla 2007 v oznámení zamestnancom č. 136/07.
Právny rámec
2 Článok 45 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„O povýšení rozhoduje podľa článku 6 ods. 2 [MO]. Vykonáva sa vymenovaním zamestnanca do nasledujúcej vyššej platovej triedy vo funkčnej skupine, do ktorej patrí. Povýšenie sa vykonáva výhradne výberom spomedzi zamestnancov, ktorí odpracovali aspoň dva roky vo svojej triede, po vyhodnotení porovnateľných zásluh zamestnancov, prichádzajúcich do úvahy pre povýšenie. Pri hodnotení porovnateľných zásluh [MO] vezme do úvahy najmä správy o zamestnancoch, používanie iných jazykov pri plnení ich povinností než jazyka, o dôkladnej znalosti ktorého predložili dôkaz podľa článku 28 písm. f), a v prípade potreby aj úroveň nimi vykonávaných povinností“.
3 Podľa článku 10 prílohy XIII služobného poriadku:
„1. Zamestnanci, ktorí boli pred 1. májom 2004 zaradení do kategórii C alebo D, budú po 1. máji 2006 zaradení do skupín služobného postupu, umožňujúcich povýšenie:
a) v predchádzajúcej kategórii C maximálne do platovej triedy AST 7;
b) v predchádzajúcej kategórii D maximálne do platovej triedy AST 5;
…
3. Zamestnanec, na ktorého sa vzťahuje ods. 1, sa môže stať členom funkčnej skupiny asistentov bez obmedzenia, ak bude úspešný vo výberovom konaní, alebo na základe atestačného postupu. Atestačný postup vychádza zo služobného veku, praxe, zásluh a úrovne odborného vzdelania zamestnancov a dostupnosti pracovných miest vo funkčnej skupine AST. Spoločný výbor preskúma kandidatúry zamestnancov na atestáciu. Inštitúcie prijmú do 1. mája 2004 vykonávacie predpisy k tomuto postupu. V prípade potreby inštitúcie schvália osobitné ustanovenie s cieľom zohľadniť zmenu, ktorá vedie k zmene sadzieb uplatniteľných pri povýšení.
…“
4 Článok 7 ods. 1 rozhodnutia Rady z 2. decembra 2004 o podmienkach uplatňovania atestačného postupu (ďalej len „rozhodnutie z 2. decembra 2004“) stanovuje:
„… Atestovaní úradníci sa stávajú členmi funkčnej skupiny asistentov bez obmedzenia služobného postupu.
Pokračovanie služobného postupu týchto úradníkov je naďalej podmienené skutočným vykonávaním funkcie takto označeného asistenta „bez obmedzenia služobného postupu.“
Skutkové okolnosti
5 Žalobcovia, úradníci, ktorí vstúpili do služby v Rade pred 1. májom 2004, patrili do bývalej kategórie B. V dôsledku zmeny služobného poriadku, ktorá sa uskutočnila k tomuto dňu, boli preradení do funkčnej skupiny AST s účinnosťou od 1. mája 2006 a majú plný nárok na služobný postup v tejto funkčnej skupine bez obmedzenia.
6 V. Bouillez je zodpovedný za všeobecnú údržbu budov, v ktorých sídlia oddelenia generálneho sekretariátu Rady. Ako vedúci odvetvia „všeobecnej údržby“ oddelenia „Technická správa a riadenie“ riadi skupinu šiestich osôb. Z jeho hodnotiacej správy za obdobie od 1. januára 2005 do 30. júna 2006 je zrejmé, že má predpoklady na prevzatie úloh riadiaceho pracovníka.
7 K. Van Neyghem je „koordinátorom mobility“ generálneho sekretariátu Rady v rámci povinného vykonávania „plánu sťahovania podniku“. Okrem toho je zodpovedný za pokračovanie obnovy budovy Rady a zaoberá sa pridelením kancelárskych priestorov rôznym oddeleniam generálneho sekretariátu. V jeho hodnotiacej správe za rok 2004 sa spresňuje, že je schopný prevziať úlohy riadiaceho pracovníka, ktoré napokon už aj niekoľko rokov vykonával v Hospodárskom a sociálnom výbore ako dočasný zamestnanec.
8 I. Wagnerová‑Leclercqová je zodpovedná za riadenie informačného systému rozpočtových údajov, vzťahy s externými dodávateľmi databáz a pomáha riadiacemu pracovníkovi zodpovednému za rozpočtové otázky týkajúce sa vonkajších postupov.
9 V oznámení zamestnancom č. 77/07 zo 14. mája 2007 Rada stanovila zoznam úradníkov pochádzajúcich z bývalej kategórie C, ktorí boli atestovaní a stali sa tak členmi funkčnej skupiny asistentov bez obmedzenia služobného postupu.
10 V oznámení zamestnancom č. 97/07 z 12. júna 2007 (ďalej len „oznámenie z 12. júna 2007“) Rada informovala úradníkov o podkladoch, ktoré boli odovzdané poradným výborom pre povýšenie, ako aj o opatreniach prijatých na vykonanie ustanovení článku 45 služobného poriadku. Príloha 2 tohto oznámenia pre každú platovú triedu spresnila počet možných povýšení v roku 2007 a príloha 3 obsahovala zoznam úradníkov spôsobilých na povýšenie.
11 V správe z 13. júla 2007 poradný výbor pre povýšenie pre funkčnú skupinu asistentov bez obmedzenia služobného postupu navrhol MO v rámci povyšovania v roku 2007 zoznam 22 úradníkov na povýšenie do platovej triedy AST 7. Zoznam nespomínal mená a priezviská žalobcov, ale obsahoval mená niekoľkých atestovaných úradníkov.
12 V oznámení zamestnancom č. 136/07 zo 16. júla 2007 sa MO rozhodol zohľadniť stanovisko vyjadrené poradným výborom pre povýšenie v jeho správe z 13. júla 2007 a povýšiť 22 navrhnutých úradníkov.
13 Dňa 15. októbra 2007 K. Van Neyghem a I. Wagnerová‑Leclercqová na základe inej sťažnosti napadli zoznam úradníkov povýšených do platovej triedy AST 7.
14 V sťažnosti zo 16. októbra 2007 V. Bouillez napadol rozhodnutie o zamietnutí povýšiť ho do platovej triedy AST 7 a rozhodnutia o povýšení atestovaných úradníkov do uvedenej platovej triedy.
15 Rozhodnutiami z 15. februára 2008 doručenými V. Bouillezovi a I. Wagnerovej‑Leclercqovej 18. februára 2008 a K. Van Neyghemovi 20. februára 2008 Rada tieto sťažnosti zamietla (ďalej len „rozhodnutia o zamietnutí sťažností“).
Návrhy účastníkov konania a konanie
16 Žalobcovia navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:
– zrušil rozhodnutia, ktorými ich MO odmietol povýšiť do platovej triedy AST 7 v rámci povyšovania v roku 2007 (ďalej len „sporné rozhodnutia“),
– „v potrebnom rozsahu“ zrušil rozhodnutia, ktorými sa do tejto platovej triedy v rámci povyšovania povyšujú úradníci, ktorí vykonávali úlohy vyplývajúce z nižšej úrovne povinností, ako je ich úroveň, a ktorých mená a priezviská figurujú na zozname povýšených úradníkov uverejnenom 16. júla 2007 v oznámení zamestnancom č. 136/07 (ďalej len „rozhodnutia o povýšení atestovaných úradníkov“),
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
17 Rada navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– rozhodol o trovách konania.
18 Listom z 19. novembra 2008 Súd pre verejnú službu informoval Radu o postúpení veci plénu podľa článku 13 rokovacieho poriadku. Okrem toho ju upozornil na skutočnosť, že žalobcovia navrhujú zrušiť nielen sporné rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o povýšení atestovaných úradníkov. Vyzval Radu, aby spresnila, či by v prípade zrušenia týchto posledných menovaných rozhodnutí a v prípade, že by rozhodla o povýšení žalobcov so spätnou účinnosťou, mohlo k takémuto povýšeniu dôjsť len na základe zrušenia pôvodne prijatých rozhodnutí o povýšení, čiže rozhodnutí, ktoré boli napadnuté v lehote na podanie žaloby, pričom sú postihnuté rovnakou nezákonnosťou ako rozhodnutia o zamietnutí povýšenia. V tom istom liste Súd pre verejnú službu Radu v súlade s článkom 111 ods. 1 rokovacieho poriadku požiadal, aby predniesla svoje pripomienky k návrhu na vstup povýšených úradníkov, ktorých povýšenie bolo napadnuté žalobcami, do konania ako vedľajších účastníkov konania.
19 Listom z 19. novembra 2008 Súd pre verejnú službu informoval žalobcov o postúpení veci plénu podľa článku 13 rokovacieho poriadku. Okrem toho pripomenul, že žalobcovia navrhujú zrušiť nielen sporné rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o povýšení atestovaných úradníkov, a že ak by sa tento posledný návrh považoval za prípustný a vyhovelo by sa mu, zasiahol by do práv dotknutých úradníkov. Súd pre verejnú službu takisto uviedol, že zamýšľa vyzvať týchto úradníkov, aby vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, a v súlade s článkom 111 ods. 1 rokovacieho poriadku požiadal žalobcov, aby predložili svoje pripomienky k tomuto procesnému úkonu.
20 Listom z 24. novembra 2008 žalobcovia oznámili svoje výhrady k návrhu na vstup atestovaných úradníkov povýšených do platovej triedy AST 7 ako vedľajších účastníkov konania plánovaného Súdom pre verejnú službu, pričom kládli dôraz na prieťahy, ktoré by pri rozhodovaní takýto návrh spôsobil.
21 V liste z 19. decembra 2008 Rada uviedla, že keďže vstup povýšených úradníkov do konania nepokladá za nevyhnutný, riešenie tejto otázky ponecháva na posúdenie Súdu pre verejnú službu. Takisto uviedla, že „počet miest na povýšenie do platovej triedy AST 7 v roku 2007 bol… presne stanovený“.
22 Nikto z účastníkov konania v uvedených listoch ani neskôr nepoprel výklad návrhov na zrušenie rozhodnutí o povýšení podaný Súdom pre verejnú službu, ktoré boli namierené jedine proti rozhodnutiam o povýšení atestovaných úradníkov.
23 Listami z 23. januára 2009 Súd pre verejnú službu podľa článku 111 ods. 1 rokovacieho poriadku vyzval štrnástich atestovaných úradníkov povýšených v roku 2007 do platovej triedy AST 7, v prípade ktorých boli rozhodnutia o povýšení napadnuté, aby vstúpili do konania ako vedľajší účastníci.
24 Uznesením z 3. apríla 2009 predseda Súdu pre verejnú službu vyhovel návrhu na vstup E. Niniouovej a M.‑B. Postiglioneovej Brancovej (ďalej len „prví vedľajší účastníci konania“), M. De Jesusovej Cabritaovej a M.‑F. Liegardovej (ďalej len „druhí vedľajší účastníci konania“) ako vedľajších účastníkov do konania na podporu návrhov žalovaného.
25 Vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania podaného do kancelárie Súdu pre verejnú službu 11. mája 2009 prví vedľajší účastníci navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– rozhodol o trovách konania.
26 Vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania podaného do kancelárie Súdu pre verejnú službu 21. mája 2009 druhí vedľajší účastníci navrhujú, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobcov na náhradu trov konania podľa článku 89 rokovacieho poriadku.
27 Listom z 30. júna 2009 Rada informovala Súd pre verejnú službu, že k predloženým vyjadreniam vedľajších účastníkov konania nemá žiadne pripomienky.
28 Vyjadrením podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 3. júla 2009 žalobcovia podali pripomienky týkajúce sa vyjadrenia druhých vedľajších účastníkov konania. Navrhujú to isté, čo navrhovali v žalobe, a taktiež aj to, aby Rada znášala trovy konania vedľajších účastníkov konania, alebo subsidiárne, aby druhí vedľajší účastníci konania znášali svoje vlastné trovy konania.
29 Vo vyjadrení podanom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 7. júla 2009 týkajúcom sa vyjadrenia prvých vedľajších účastníkov konania žalobcovia navrhujú to isté, čo navrhovali v žalobe, a okrem toho aj to, aby Rada znášala trovy konania vedľajších účastníkov konania, alebo subsidiárne, aby prví vedľajší účastníci konania znášali svoje vlastné trovy konania.
30 V deň pojednávania bol Súd pre verejnú službu zasadajúci v pléne zložený len zo šiestich sudcov z dôvodu prekážok na strane jedného z jeho členov.
31 Jednak podľa článku 17 prvého odseku štatútu Súdneho dvora a podľa článku 5 prvého odseku prílohy I tohto štatútu a jednak podľa článku 27 rokovacieho poriadku sú rozhodnutia Súdu pre verejnú službu platné len vtedy, ak zasadá nepárny počet jeho členov, a ak je pre neprítomnosť alebo prekážku vo výkone funkcie sudcu počet sudcov párny, sudca s najnižším poradím ustanoveným v článku 5 tohto rokovacieho poriadku sa nezúčastní na porade (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 1992, Finsider/Komisia, T‑26/90, Zb. s. II‑1789, bod 38).
32 Podľa vyššie uvedených ustanovení bol tento rozsudok prijatý piatimi sudcami, ktorých podpisy sú na ňom uvedené.
Právny stav
33 Žalobcovia uvádzajú štyri žalobné dôvody na podporu všetkých svojich návrhov na zrušenie:
– prvý žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia,
– druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 45 ods. 1 služobného poriadku, ktorý spočíva v tom, že pri porovnávacom hodnotení zásluh Rada len subsidiárne prihliadala na úroveň povinností vykonávaných uchádzačmi o povýšenie, a tiež v tom, že v rámci porovnávacieho hodnotenia zásluh Rada nepreskúmala niektoré subsidiárne kritériá,
– tretí žalobný dôvod založený na porušení článku 7 ods. 1 rozhodnutia z 2. decembra 2004,
– štvrtý žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie.
34 Súd pre verejnú službu sa domnieva, že je potrebné podrobnejšie preskúmať žalobný dôvod založený na porušení článku 45 ods. 1 služobného poriadku, ktorý spočíva v tom, že pri porovnávacom hodnotení zásluh Rada len subsidiárne prihliadala na úroveň povinností vykonávaných uchádzačmi o povýšenie.
O návrhoch namierených proti sporným rozhodnutiam
Tvrdenia účastníkov konania
35 Žalobcovia tvrdia, že Rada porušila ustanovenia článku 45 ods. 1 služobného poriadku tým, že pri porovnávacom hodnotení zásluh len subsidiárne prihliadala na úroveň povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie.
36 Súd pre verejnú službu vo svojom rozsudku z 31. januára 2008 Valero Jordana/Komisia (F‑104/05, Zb. VS s. I-A-1-27 a II-A-1-127, body 74 a 75) uviedol, že toto kritérium doplnené v novom znení článku 45 služobného poriadku, ktorý vstúpil do platnosti 1. mája 2004, je tým dôležitejšie, že Súd prvého stupňa podľa ustanovení článku 45 ods. 1 služobného poriadku v znení platnom pred týmto dátumom rozhodol, že úroveň vykonávaných povinností nemôže byť rozhodujúcim kritériom pri porovnávacom hodnotení zásluh.
37 Prijatie výkladu nového znenia článku 45 ods. 1 služobného poriadku podľa Rady by malo za následok, že toto ustanovenie by bolo zbavené akéhokoľvek potrebného účinku. V skutočnosti má výraz „v prípade potreby“ obsiahnutý v tomto článku za cieľ donútiť MO, aby prihliadal na osobitné situácie, ktoré môžu vzniknúť, keď úradník vykonáva povinnosti presahujúce jeho platovú triedu.
38 Rada uvádza, že podľa ustanovení článku 45 ods. 1 služobného poriadku úroveň vykonávaných povinností nepredstavuje rozhodujúci prvok, na ktorý sa prihliada pri porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov. Pripomína, že keďže všetci úradníci spôsobilí na povýšenie patria do tej istej funkčnej skupiny, vykonávajú rovnocenné povinnosti. Kritérium úrovne povinností sa môže stať dôležitým, a to subsidiárne, len v prípade, ak úradník zastáva pracovné miesto služobného postupu kategórie alebo služby, ktoré sú vyššie ako služobný postup, do ktorého patrí. V prejednávanej veci však úroveň povinností vykonávaných žalobcami nie je zjavne vyššia ako úroveň povinností povýšených atestovaných úradníkov. Toto kritérium, ktoré pôsobí len subsidiárne, teda nebolo spôsobilé zmeniť výsledok porovnávacieho hodnotenia analytického posúdenia a všeobecného posúdenia.
39 Rada v druhom rade tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry súdov Spoločenstva nemusí prihliadať na subsidiárne kritériá, ako je vek a odpracované roky, pokiaľ sa domnievala, že zásluhy povýšených úradníkov a zásluhy žalobcov neboli rovnaké.
40 Vedľajší účastníci konania vo svojich vyjadreniach preberajú tvrdenia Rady na obhajobu.
41 Na pojednávaní Rada spresnila, aký výklad článku 45 ods. 1 služobného poriadku by mal byť potvrdený. Kritérium úrovne vykonávaných povinností by sa malo – podobne ako kritériá týkajúce sa hodnotiacej správy a jazykových schopností úradníkov – považovať za jedno z kritérií hodnotenia zásluh úradníkov uchádzajúcich sa o povýšenie a v porovnávacom hodnotení zásluh by malo byť skúmané ako „prvé kritérium“ na rozdiel od subsidiárnych kritérií, ako je vek alebo odpracované roky, ktoré pôsobia len druhorado, pokiaľ sa konštatuje rovnosť zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
– O prípustnosti žalobného dôvodu
42 Pokiaľ ide o K. Van Neyghema, z jeho sťažnosti (bod 29), ako aj z rozhodnutia Rady o jej zamietnutí (bod 28) vyplýva, že žalobný dôvod založený na porušení článku 45 služobného poriadku, ktorý spočíva v tom, že pri porovnávacom hodnotení zásluh Rada len subsidiárne prihliadala na úroveň povinností vykonávaných uchádzačmi o povýšenie, bol výslovne predložený už počas konania pred podaním žaloby.
43 Pokiaľ ide o ďalších dvoch žalobcov, Súd pre verejnú službu s ohľadom na judikatúru, podľa ktorej sa sťažnosti majú vykladať v duchu otvorenosti, položil otázku, či by bolo prípustné namietať žalobný dôvod uvedený v predchádzajúcom bode s prihliadnutím na znenie sťažností, ktoré boli podané.
44 V. Bouillez sa vo svojej sťažnosti výslovne dovolával porušenia článku 45 ods. 1 služobného poriadku (bod 22) a spresnil (bod 26), že „MO má pri porovnávacom hodnotení zásluh uchádzačov o povýšenie podľa článku 45 služobného poriadku povinnosť preskúmať všetky relevantné skutočnosti“. Touto sťažnosťou, ktorú treba vykladať v duchu otvorenosti, sa na V. Bouilleza má hľadieť tak, že mal v úmysle napadnúť nezohľadnenie úrovne povinností vykonávaných uchádzačmi o povýšenie pri porovnávacom hodnotení zásluh, ktoré vykonala Rada.
45 I. Wagnerová‑Leclercqová vo svojej sťažnosti prednesenej v anglickom jazyku uvádzala, že rozhodnutím, ktorým bolo zamietnuté jej povýšenie, bol porušený článok 45 služobného poriadku. Spresnila:
„Myslím si, že z dôvodu neexistencie opisov pracovných miest nemožno vykonať porovnávaciu analýzu zásluh každého uchádzača, ktorá by zohľadnila význam miesta obsadeného úradníkom v organizačnej schéme a jemu zodpovedajúce povinnosti.“
46 S takto formulovanými výhradami sa žalobkyňa prinajmenšom implicitne odvolávala na výhradu založenú na nezohľadnení úrovne povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie MO.
47 Z predchádzajúceho vyplýva, že traja žalobcovia môžu prípustne namietať žalobný dôvod založený na porušení ustanovenia článku 45 ods. 1 služobného poriadku preto, lebo pri porovnávacom hodnotení zásluh Rada len subsidiárne prihliadala na kritérium úrovne povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie. Súd pre verejnú službu okrem toho pripomína, že Rada nepodala takúto námietku neprípustnosti voči žalobcom.
– O dôvodnosti žalobného dôvodu
48 Podľa článku 45 ods. 1 služobného poriadku pri hodnotení porovnateľných zásluh ustanovujúci MO vezme do úvahy najmä správy o zamestnancoch, používanie iných jazykov pri plnení ich povinností než jazyka, o dôkladnej znalosti ktorého predložili dôkaz, a v prípade potreby aj úroveň nimi vykonávaných povinností.
49 Súd pre verejnú službu rozhodol, že v oblasti, v ktorej administratíva vykonáva širokú mieru voľnej úvahy, je výslovný odkaz na tieto kritériá v článku 45 služobného poriadku prejavom osobitného významu, ktorý zákonodarca pripisuje ich zohľadneniu (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 31. januára 2008, Buendía Sierra/Komisia, F‑97/05, Zb. VS s. I-A-1-15 a II-A-1-49, bod 62). Osobitný odkaz v článku 45 ods. 1 služobného poriadku na zohľadnenie, v prípade potreby, úrovne povinností vykonávaných úradníkom pri hodnotení zásluh na účely povýšenia, sa zdá byť o to významnejší, že Súd prvého stupňa v rozsudku z 12. júla 2001, Schochaert/Rada (T‑131/00, Zb. VS s. I‑A‑141 a II‑743, bod 43), rozhodol, že zachovanie úrovne povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie je ako rozhodujúce kritérium v rozpore s ustanoveniami článku 45 ods. 1 služobného poriadku v znení platnom do 1. mája 2004.
50 Okrem toho Súd pre verejnú službu na jednej strane rozhodol, že ustanovenia článku 45 ods. 1 služobného poriadku platné od 1. mája 2004 sú jasnejšie, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré sa zohľadňujú pri povýšení, ako ustanovenia tohto článku v ich predchádzajúcom znení, pretože sa popri hodnotiacich správach odvolávajú na používanie iných jazykov než jazyka, o dôkladnej znalosti ktorého dotknutí úradníci predložili dôkaz, a v prípade potreby na úroveň nimi vykonávaných povinností; na druhej strane rozhodol, že v podstate práve podľa týchto troch skutočností MO naďalej vykonáva porovnávacie hodnotenie zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie, pojem „zásluhy“ vyjadrený v článku 45 ods. 1 služobného poriadku má teda odlišný a v podstate širší rozsah než rovnaký pojem použitý v znení tohto článku uplatniteľnom do 1. mája 2004 (rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 7. novembra 2007, Hinderyckx/Rada, F‑57/06, Zb. VS s. I‑A‑1‑329 a II-A-1-1831, bod 45). Pri posúdení zásluh úradníkov môže MO subsidiárne v prípade rovnosti zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie na základe troch skutočností výslovne uvedených v článku 45 ods. 1 služobného poriadku prihliadať na ďalšie skutočnosti, ako je vek uchádzačov a odpracované roky v platovej triede alebo v službe (rozsudok Hinderyckx/Rada, už citovaný, bod 46). Na pojednávaní ďalej Rada obhajovala rovnaký výklad a spresnila, že nové plavidlá uplatniteľné na konania o povýšení, ktoré práve pripravujú jej oddelenia, kladú dôraz na úlohu, ktorú zohráva kritérium úrovne vykonávaných povinností pri analýze zásluh uchádzačov o povýšenie.
51 Okrem toho bolo rozhodnuté, že pokiaľ administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ako je to v prípade MO pri povyšovaní, má pri vykonávaní porovnávacieho hodnotenia zásluh uchádzačov o povýšenie podľa článku 45 ods. 1 služobného poriadku povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky skutočnosti relevantné na účely posúdenia týchto zásluh (rozsudok Súd prvého stupňa z 2. apríla 2009, Komisia/Berrisford, T‑473/07 P, Zb. VS s. I-B-1-17 a II‑B-1-85, bod 42; rozsudok z 10. októbra 2007, Berrisford/Komisia, F‑107/06, Zb. VS s. I-A-1-285 a II-A-1-1603, bod 71).
52 Z ustanovení článku 45 ods. 1 služobného poriadku teda vyplýva, že úroveň povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie predstavuje jednu z troch relevantných skutočností, ktorú má administratíva zohľadniť pri porovnávacom hodnotení zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie.
53 Je zrejmé, ako správne uvádza Rada, že príslušnosť k rovnakej funkčnej skupine a k rovnakej platovej triedy predpokladá vykonávanie rovnocenných povinností. Použitie výrazu „v prípade potreby“ v článku 45 ods. 1 služobného poriadku potvrdzuje, že vo väčšine prípadov vzhľadom na domnienku rovnocennosti úrovne povinností úradníkov rovnakej platovej triedy nepredstavuje kritérium úrovne vykonávaných povinností skutočnosť, na základe ktorej možno odlíšiť zásluhy uchádzačov o povýšenie.
54 Táto domnienka však nie je nevyvrátiteľná, a to najmä po zlúčení predchádzajúcich kategórií B a C do jednotnej funkčnej skupiny asistentov. Toto zlúčenie má totiž za automaticky za následok rozšírenie rozsahu povinností, ktoré môžu byť vykonávané úradníkom patriacim do funkčnej skupiny AST, ako to okrem iného vyplýva z tabuľky v časti A prílohy I služobného poriadku. Pokiaľ ide o úroveň povinností, medzi rôznymi úlohami vykonávanými úradníkmi tej istej funkčnej skupiny tak môžu byť značné rozdiely. Služobný poriadok okrem toho nezakotvuje zhodu medzi vykonávanými povinnosťami a danou platovou triedou. Naopak umožňuje platovú triedu a povinnosti oddeliť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Komisia/Economidis, T‑56/07 P, Zb. VS s. I-B-1-31 a II-B-1-213, body 58 až 60). Tento rozkol medzi platovou triedou a úrovňou vykonávaných povinností zodpovedá želaniu zákonodarcu a rozhodnutiu inštitúcií uľahčiť riadenie zamestnancov. Sám Súd prvého stupňa pri výklade ustanovení článku 45 služobného poriadku v znení platnom do 1. mája 2004 uznal, že v niektorých situáciách nebola táto domnienka rovnocennosti medzi povinnosťami úradníka rovnakej platovej triedy dôvodná (rozsudok Schochaert/Rada, už citovaný, bod 42 a tam citovaná judikatúra).
55 Z domnienky rovnocennosti teda nemožno vyvodiť záver, že administratíva nie je povinná venovať čas preskúmaniu kritéria týkajúceho sa úrovne vykonávaných povinností, aby si v konkrétnom prípade overila, či toto kritérium môže odhaliť rozdiely medzi zásluhami jednotlivých úradníkov.
56 Výraz „v prípade potreby“ preto nemožno vykladať v tom zmysle, že oprávňuje administratívu, aby pri porovnávacom hodnotení zásluh a priori vylúčila zohľadnenie kritéria úrovne vykonávaných povinností. Naopak výslovným odkazom na toto kritérium v článku 45 ods. 1 služobného poriadku – hoci sa uvedené kritérium v znení tohto článku platnom do 1. mája 2004 neobjavuje – mal zákonodarca v úmysle naznačiť, že úroveň povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie je skutočnosťou, ktorá môže byť pri takomto hodnotení relevantná. Výraz „v prípade potreby“ jednoducho znamená, že ak sa v zásade predpokladá, že zamestnanci zastávajú funkcie s rovnocennými povinnosťami, zatiaľ čo v konkrétnom prípade to neplatí, musí sa táto okolnosť pri konaní o povýšení zohľadniť.
57 V prejednávanej veci domnienka rovnocennosti medzi úradníkmi tej istej platovej triedy nemôže byť v žiadnom prípade potvrdená a nemôže viesť k tomu, že Rada nebude overovať relevantnosť kritéria založeného na úrovni povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie. Z hodnotiacich správ V. Bouilleza a K. Van Neyghema je totiž zrejmé, že obaja úradníci mali predpoklady na vykonávanie úloh riadiaceho pracovníka, čiže úloh patriacich do vyššej funkčnej skupiny, ako je ich funkčná skupina. Je teda možné, že povinnosti obidvoch úradníkov boli na vyššej úrovni, ako boli povinnosti vykonávané iným úradníkmi spôsobilými na povýšenie v tej istej platovej triede.
58 V tomto spore Rada na záver pojednávania uviedla, že úroveň povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie je jedným z troch „prvých“ kritérií, ktoré sa zohľadňujú pri porovnávacom hodnotení zásluh. Napriek tomu tvrdila, že jej nemožno vytýkať porušenie ustanovení článku 45 ods. 1 služobného poriadku pri povyšovaní v roku 2007, keďže pri prijatí rozhodnutí o povýšení a sporných rozhodnutí túto skutočnosť zohľadnila.
59 V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že skúmanie dôvodov rozhodnutia o povýšení a rozhodnutia o zamietnutí povýšenia je sťažené skutočnosťou, že tieto dva druhy rozhodnutí nemusia byť odôvodnené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. mája 1997, Contargyris/Rada, T‑6/96, Zb. VS s. I‑A‑119 a II‑357, bod 147 a tam citovaná judikatúra). Jedine rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti podanej podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku nepovýšeným uchádzačom musí byť odôvodnené, pričom odôvodnenie tohto rozhodnutia sa považuje za zhodné s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť namierená (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júna 1996, Anacoreta Correia/Komisia, T‑118/95, Zb. VS s. I‑A‑283 a II‑835, bod 82).
60 Je teda potrebné preskúmať jednotlivé časti spisu s cieľom určiť, či Rada, tak ako uvádza, skutočne vykonala porovnávacie hodnotenie zásluh za podmienok stanovených v článku 45 ods. 1 služobného poriadku s prihliadnutím najmä na úroveň povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie, pričom odpoveď na sťažnosť v tejto súvislosti vykazuje zvláštny význam.
61 Na odôvodnenie svojho stanoviska sa Rada dovoláva v prvom rade oznámenia z 12. júna 2007. V tomto oznámení sa predovšetkým spresňuje:
„Každý výbor vypracuje zoznamy uchádzačov spôsobilých na povýšenie, ktorí sú na základe porovnávacieho hodnotenia zásluh najspôsobilejší zastávať pracovné miesta, ktoré boli otvorené v roku 2007. Na účely tohto hodnotenia sa budú zohľadňovať najmä správy o úradníkoch, ako aj iné podklady uvedené podľa článku 45 služobného poriadku.“
62 Bod 3 prílohy 1 oznámenia z 12. júna 2007 uvádza:
„Toto povyšovanie sa vyznačuje nadobudnutím účinnosti článku 45 ods. 2 služobného poriadku, podľa ktorého je úradník po prijatí do zamestnania pred svojím prvým povýšením povinný preukázať schopnosť pracovať v treťom jazyku. Úradníci, ktorí sú dotknutí týmto opatrením a nepredložili dôkaz o svojej schopnosti pracovať v treťom jazyku, nemôžu byť povýšení, a to ani v prípade, ak dosiahli potrebný počet odpracovaných rokov do 1. januára 2007…“
63 Oznámenie z 12. júna 2007 na účely porovnávacieho hodnotenia zásluh okrem hodnotiacej správy odkazuje aj na „iné podklady“ článku 45 služobného poriadku. Výslovne však necituje úroveň povinností vykonávaných úradníkmi spôsobilými na povýšenie, zatiaľ čo jeho príloha I sa výslovne odvoláva na kritérium používania iných jazykov, ako je jazyk, o dôkladnej znalosti ktorého dotknutí úradníci predložili dôkaz. Za týchto podmienok oznámenie z 12. júna 2007 vzhľadom na všeobecnosť a nepresnosť jeho znenia samo osebe neumožňuje preukázať, že Rada pri porovnávacom hodnotení zásluh zohľadnila úroveň vykonávaných povinností.
64 V druhom rade Rada na účely tvrdenia, že porovnala zásluhy úradníkov spôsobilých na povýšenie podľa ustanovení článku 45 ods. 1 služobného poriadku, vychádza zo správy poradného výboru pre povýšenie. Treba však poznamenať, že táto správa výslovne neuvádza podklady, ktoré uvedený výbor zohľadnil pri vypracovaní svojich návrhov. Zo znenia správy je zrejmé, že poradný výbor mal k dispozícii hodnotiace správy uchádzačov a zoznam úradníkov, ktorí preukázali schopnosť pracovať v treťom jazyku. Naproti tomu nijaká skutočnosť zo správy poradného výboru neumožňuje s určitosťou stanoviť, že mal k dispozícii relevantné a využiteľné podklady, ktoré sa týkali úrovne povinností vykonávaných rôznymi úradníkmi spôsobilými na povýšenie. V tejto súvislosti je príznačné, že výraz „úroveň vykonávaných povinností“ sa v tejto správe neobjavuje. V dôsledku toho správa poradného výboru pre povýšenie neumožňuje preukázať, že Rada pri prijatí sporných rozhodnutí prihliadala na úroveň vykonávaných povinností.
65 V treťom rade sa s prihliadnutím na vyššie uvedené nejasnosti zdá, že odôvodnenie rozhodnutí o zamietnutí sťažností žalobcov predstavuje osobitne významný podklad, ktorý umožní Súdu pre verejnú službu posúdiť dôvodnosť predmetného žalobného dôvodu.
66 V tejto súvislosti sú rozhodnutia o zamietnutí sťažností V. Bouilleza a I. Wagnerovej‑Leclercqovej menej jasné, pretože nejestvuje informácia, akú metódu pri porovnávaní zásluh úradníkov Rada v skutočnosti použila.
67 Naproti tomu z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti K. Van Neyghema vyplýva, že pri hodnotení zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie vychádzal MO z hodnotiacich správ dotknutých osôb bez toho, aby zohľadnil úroveň nimi vykonávaných povinností.
68 Po prvé pri citovaní článku 45 ods. 1 služobného poriadku v uvedenom rozhodnutí si MO dá záležať na tom, aby zdôraznil časť vety „zohľadniť najmä správy o úradníkoch“. MO ďalej uvádza, že všetci atestovaní povýšení úradníci mali lepšie hodnotiace správny ako sťažovateľ. Napokon administratíva predovšetkým poukazuje v uvedenom rozhodnutí na to, že musí byť kritérium týkajúce sa úrovne povinností vykonávaných úradníkmi zohľadnené len „pri rovnakých zásluhách“, „na účely vyčlenenia úradníkov spôsobilých na povýšenie“.
69 Týmto spôsobom dal MO sťažovateľovi najavo, že keďže v prejednávanej veci nebola v hodnotiacich správach konštatovaná rovnosť medzi jeho zásluhami a zásluhami povýšených úradníkov, kritérium úrovne povinností nebolo zohľadnené. Zo značne všeobecných pojmov, ktoré MO použil v tomto rozhodnutí (tieto pojmy prezrádzajú, že administratíva neprijala špecifické riešenie na sťažovateľovu situáciu, ale uplatňovala v jeho prípade výklad ustanovení článku 45 služobného poriadku), možno vyvodiť, že tento orgán pri posúdení, či mali rôzni úradníci spôsobilí na povýšenie do platovej triedy AST 7 rovnaké zásluhy, neprihliadal na úroveň nimi vykonávaných povinností. Ako však už bolo uvedené, úroveň povinností predstavuje jednu z troch zložiek umožňujúcich posúdiť zásluhy uchádzačov o povýšenie.
70 V štvrtom rade Rada v prílohe (B9) k svojmu vyjadreniu k žalobe predložila prehľadnú tabuľku, ktorá uvádza úlohy a úrovne povinností dotknutých úradníkov. Zo spisu však nevyplýva, že táto tabuľka existovala už pri prijatí sporných rozhodnutí, ani to, že bola základom analýzy pre poradný výbor pre povýšenie, ktorého návrhy Rada prevzala.
71 Z uvedeného vyplýva, že sa právne relevantne preukázalo, že Rada v rozpore so svojím tvrdením neprihliadala na úroveň povinností vykonávaných úradníkmi pri porovnávacom hodnotení zásluh. Rada sa tak dopustila nesprávneho právneho posúdenia. V dôsledku toho je opodstatnené zrušiť sporné rozhodnutia bez potreby preskúmania ďalších dôvodov žaloby.
O návrhoch namierených proti rozhodnutiam o povýšení atestovaných úradníkov
O prípustnosti
– Tvrdenia účastníkov konania
72 Druhí vedľajší účastníci konania tvrdia, že návrhy namierené proti rozhodnutiam o povýšení atestovaných úradníkov sú neprípustné. Tieto rozhodnutia sú totiž len dôsledkom rozhodnutí o atestácii, ktoré žalobcovia nenapadli.
73 Žalobcovia uvádzajú, že takto vznesená námietka neprípustnosti nemôže uspieť. Účelom žalôb totiž nebolo napadnúť rozhodnutia o atestácii povýšených úradníkov pôvodne patriacich do kategórie C, ale dosiahnuť zrušenie rozhodnutí o povýšení týchto úradníkov v rozsahu, v akom títo úradníci nevykonávali úlohy patriace do služobného postupu asistentov bez obmedzenia služobného postupu.
74 Účastníci konania vo veci samej opakujú argumentáciu, ktorá bola uvedená v časti rozsudku a týkala sa návrhov na zrušenie sporných rozhodnutí.
75 Druhí vedľajší účastníci konania ďalej tvrdia, že zrušenie rozhodnutí o povýšení atestovaných úradníkov by bolo zjavne neprimerané vzhľadom na počet dotknutých úradníkov a škodu, ktorá tým môže vzniknúť. Zrušenie uvedených rozhodnutí by navyše porušilo zásadu ochrany legitímnej dôvery a nadobudnutých práv.
– Posúdenie Súdom pre verejnú službu
76 Podľa článku 110 rokovacieho poriadku sú návrhy vedľajšieho účastníka konania prípustné iba vtedy, ak obsahujú návrhy na úplnú alebo čiastočnú podporu návrhov niektorého z účastníkov konania. Vedľajší účastník konania teda nemá aktívnu legitimáciu na podanie námietky neprípustnosti, ktorá nebola podaná počas písomnej časti konania, a Súd pre verejnú službu preto nie je povinný preskúmať žalobné dôvody, ktorých sa v tejto súvislosti dovoláva.
77 Podľa článku 77 rokovacieho poriadku však Súd pre verejnú službu môže kedykoľvek z vlastného podnetu preskúmať prekážky konania z dôvodu verejného záujmu vrátane tých, na ktoré sa odvolávajú vedľajší účastníci konania (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. apríla 2005, Sniace/Komisia, T‑88/01, Zb. s. II‑1165, body 49, 52 a 53).
78 V prejednávanej veci v rozpore s tým, čo tvrdia druhí vedľajší účastníci konania, sú rozhodnutia o atestácii a rozhodnutia o povýšení rozhodnutiami, ktoré sa od seba odlišujú. Skutočnosť, že žalobcovia nenapadli rozhodnutia o atestácii, tiež nemôže spôsobiť neprípustnosť návrhov namierených proti rozhodnutiam o povýšení.
79 Námietke neprípustnosti, ktorú vzniesli druhí vedľajší účastníci konania, preto nemožno vyhovieť.
80 Okrem toho Súd pre verejnú službu považuje za nevyhnutné pripomenúť, že úradníci, ktorí boli spôsobilí na povýšenie do určitej platovej triedy, majú v zásade osobný záujem na napadnutí rozhodnutí povyšujúcich do tejto platovej triedy iných úradníkov. Súdny dvor pri viacerých príležitostiach implicitne uznal prípustnosť takejto žaloby, a dokonca zrušil rozhodnutia o povýšení alebo o vymenovaní, z dôvodu omylu v porovnávacom hodnotení zásluh alebo z dôvodu absencie takéhoto hodnotenia (rozsudky Súdneho dvora z 23. januára 1975, de Dapper/Parlament, 29/74, Zb. s. 35, a zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23). Sám Súd prvého stupňa výslovne rozhodol, že aj keď zamestnanec nemá vymáhateľný nárok na povýšenie, napriek tomu má záujem na napadnutí rozhodnutia o povýšení iného zamestnanca do platovej triedy, na ktorú si môže uplatňovať nárok, proti ktorému podal zamietnutú sťažnosť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. januára 2004, Robinson/Parlament, T‑328/01, Zb. VS s. I‑A‑5 a II‑23, body 32 a 33).
O veci samej
81 Žalobcovia proti rozhodnutiam o povýšení atestovaných úradníkov namietli žalobný dôvod založený na porušení článku 45 ods. 1 služobného poriadku, ktorý spočíva v tom, že pri porovnávacom hodnotení zásluh Rada len subsidiárne prihliadala na úroveň povinností vykonávaných uchádzačmi o povýšenie. Keďže tento žalobný dôvod je podaný na podporu návrhov namierených proti uvedeným rozhodnutiam a Súdom pre verejnú službu bol uznaný za dôvodný, za normálnych okolností by mal mať za následok zrušenie týchto rozhodnutí bez potreby preskúmania ďalších žalobných dôvodov podaných na podporu týchto návrhov.
82 Súd Únie však pripustil, že pokiaľ je akt, ktorý má byť zrušený, v prospech tretích osôb, čo platí v prípade zápisu do zoznamu úspešných uchádzačov, rozhodnutia o povýšení alebo rozhodnutia o vymenovaní na obsadzované pracovné miesto, je úlohou súdu vopred preskúmať, či zrušenie nie je nadmernou sankciou za nezákonnosť, ku ktorej došlo (rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 1980, Oberthür/Komisia, 24/79, Zb. s. 1743, body 11 a 13; rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júla 1992, Barbi/Komisia, T‑68/91, Zb. s. II‑2127, bod 36).
83 V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že dôsledky, ktoré súd Únie z nezákonnosti vyvodzuje, nie sú rovnaké v prípade výberového konania a v prípade povýšenia. Zrušenie celých výsledkov výberového konania je v zásade nadmernou sankciou nezákonnosti, ku ktorej došlo, a to bez ohľadu na jej povahu a rozsah jej dôsledkov pre výsledky výberového konania (pozri najmä o protiprávnom zložení výberovej komisie, rozsudky Súdu prvého stupňa z 22. júna 1990, Marcopoulos/Súdny dvor, T‑32/89 a T‑39/89, Zb. s. II‑281, o porušení zásady rovnosti zaobchádzania pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. marca 1994, Smets/Komisia, T‑44/91, Zb. VS s. I‑A‑97 a II‑319).
84 Naopak v prípade povýšenia súd Únie preskúma vec od prípadu k prípadu.
85 V prvom rade vezme do úvahy povahu spáchanej protiprávnosti. Ak je skonštatovaná nezrovnalosť procesnou vadou, ktorá sa dotýka situácie len jedného úradníka (o absencii hodnotiacej správy pozri najmä rozsudky Barbi/Komisia, už citovaný; Súdu prvého stupňa z 21. novembra 1996, Michaël/Komisia, T‑144/95, Zb. VS s. I‑A‑529 a II‑1429, a z 5. októbra 2000, Rappe/Komisia, T‑202/99, Zb. VS s. I‑A‑201 a II‑911; o nedostatku odôvodnenia pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS s. I‑A‑203 a II‑903), súd Únie sa a priori domnieva, že takáto nezrovnalosť nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutí o povýšení, keďže takéto zrušenie je nadmernou sankciou. Ak ale ide o vecnú vadu, akou je nesprávne právne posúdenie, ktoré robí porovnávacie hodnotenie zásluh v celom rozsahu neplatné, súd v zásade rozhodnutia o povýšení zruší (rozsudok Vainker/Parlament, už citovaný, rozsudok Robinson/Parlament, už citovaný).
86 V druhom rade vykoná súd zváženie záujmov.
87 Pri zvážení záujmov súd najprv prihliada na záujem, ktorí majú dotknutí úradníci na tom, aby boli zákonne a úplne obnovené ich práva na vykonanie opätovného porovnávacieho hodnotenia zásluh, ktoré skutočne a riadne zohľadní zákonne uplatniteľné kritériá, aby v budúcnosti nemuseli súťažiť s nezákonne povýšenými úradníkmi, a aby nedošlo k následnému opakovaniu nezákonnosti skonštatovanej súdom.
88 Súd ďalej prihliada na záujmy nezákonne povýšených úradníkov. Títo úradníci istotne nemajú žiadne nadobudnuté právo na zachovanie ich povýšenia, pokiaľ sú rozhodnutia o povýšení postihnuté nezákonnosťou a boli napadnuté v rámci lehôt na podanie sporových žalôb (pre príklad zrušenia pozri rozsudok Vainker/Parlament, už citovaný; rozsudok Robinson/Parlament, už citovaný). Napriek tomu súd prihliada na skutočnosť, že títo úradníci sa mohli v dobrej viere spoliehať na zákonnosť rozhodnutí, ktorými boli povýšení, najmä ak mali dotknuté osoby prospech z priaznivého hodnotenia svojich nadriadených, ktoré mohlo objektívne odôvodniť povýšenie. Súd je k záujmom týchto úradníkov o to ohľaduplnejší, že predstavujú významnú skupinu (k riešeniu zamietnutia návrhov na zrušenie namierených proti celému zoznamu povýšených, na ktorom sa objavili mnohí úradníci, pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. októbra 2006, Buendía Sierra/Komisia, T‑311/04, Zb. s. II‑4137, bod 349).
89 Súd nakoniec preskúma záujem služby, teda najmä dodržanie zákonnosti, rozpočtové dôsledky nezrušenia nezákonných rozhodnutí (pozri bod 90 ďalej), prípadné ťažkosti s výkonom rozhodnutej veci, prípadné zásahy do kontinuity služby a riziká zhoršenia sociálneho prostredia v rámci inštitúcie.
90 Po zohľadnení rôznych dotknutých záujmov súd od prípadu k prípadu rozhodne o zrušení alebo nezrušení rozhodnutí o povýšení. Ak súd nakoniec dospeje k názoru, že zrušenie rozhodnutí o povýšení je nadmernou sankciou zistenej nezákonnosti, môže v prípade potreby na účely zaistenia potrebného účinku rozsudku, ktorým sa zrušuje rozhodnutie o nepovýšení v záujme žalobcu, využiť plnú rozhodovaciu právomoc, ktorá mu bola priznaná v sporoch peňažnej povahy, a aj z úradnej povinnosti zaviazať inštitúciu na náhradu škody (rozsudok Oberthür/Komisia, už citovaný, bod 14).
91 V prejednávanej veci sa skúmanie týchto rozličných kritérií vykonáva v špecifickom kontexte. Je totiž opodstatnené zdôrazniť, že len „v potrebnom rozsahu“ (a nie „v dôsledku zrušenia rozhodnutí o nepovýšení“) žalobcovia podali na Súd pre verejnú službu návrhy na zrušenie namierené proti rozhodnutiam o povýšení atestovaných úradníkov.
92 Vzhľadom na formuláciu týchto návrhov by mal Súd pre verejnú službu pred samotným overením, či je zrušenie rozhodnutí o povýšení nadmernou sankciou zistenej nezákonnosti za vyššie uvedených podmienok, posúdiť, či je toto zrušenie nevyhnutné na obnovenie možností žalobcov byť povýšení, keďže obnovenie zákonnosti zahŕňa nové porovnávacie hodnotenie zásluh na základe zákonne uplatniteľných kritérií, a v prípade potreby, povýšenie žalobcov s účinkom ex tunc.
93 Ústrednou otázkou je teda určiť, či je zachovanie rozhodnutí o povýšení štrnástich atestovaných úradníkov v právnom poriadku prekážkou povýšenia žalobcov v prípade, ak by sa po skončení nového porovnávacieho hodnoteniach vykonaného v rámci výkonu rozhodnutej veci museli zásluhy žalobcov považovať za vyššie, ako sú zásluhy nezákonne povýšených úradníkov, a umožnili by ich povýšenie.
94 So zreteľom na prílohu 2 oznámenia z 12. júna 2007, ktorým sa definitívne stanovuje počet možných povýšení v roku 2007 do platovej triedy AST 7 na 22, a na list Rady z 19. decembra 2008 potvrdzujúci túto informáciu sa zrušenie rozhodnutí o povýšení atestovaných úradníkov javilo až do skončenia písomnej časti konania ako a priori nevyhnutné, keďže k prípadnému povýšeniu žalobcov do platovej triedy AST 7 by mohlo dôjsť len vtedy, ak by atestovaní úradníci, ktorí boli povýšení do tejto platovej triedy, stratili prospech z tohto povýšenia.
95 Na pojednávaní zástupca Rady pri podaní svojho prednesu uvádzal, že zrušenie rozhodnutí o povýšení atestovaných úradníkov už nie je nevyhnutné po vydaní rozsudku. Naznačil totiž, že v prípade zrušenia sporných rozhodnutí Rada v rámci opatrení na vykonanie rozsudku obnoví žalobcom ich práva tým, že v potrebnom rozsahu prijme rozhodnutia o povýšení v roku 2009, a prizná im príspevok pokrývajúci ujmu na služobnom postupe vyplývajúcu z omeškania povýšenia od roku 2007 do roku 2009.
96 Po prednesoch účastníkov konania a vedľajších účastníkov konania v odpovedi na otázku Súdu pre verejnú službu, ktorá mala stanoviť, či si žalobcovia, s prihliadnutím na vyššie uvedené pripomienky Rady, neželajú vziať späť návrhy na zrušenie rozhodnutí o povýšení atestovaných úradníkov, advokát týchto žalobcov vyhlásil, že je pripravený uvažovať o takomto späťvzatí, ak Rada písomne potvrdí záväzky spomenuté jej zástupcom.
97 Po pojednávaní Rada v liste z 17. decembra 2009 špecifikovala obsah svojich záväzkov. Potvrdila, že pokiaľ by Súd pre verejnú službu zrušil sporné rozhodnutia z dôvodu, že porovnávacie hodnotenie zásluh v rámci povyšovania v roku 2007 do platovej triedy AST 7 bolo postihnuté nezákonnosťou, Rada prijme nasledujúce vykonávacie opatrenia:
„… MO opätovne zvolá poradný výbor pre povýšenie na účely vykonania nového porovnávacieho hodnotenia zásluh úradníkov spôsobilých na povýšenie do platovej triedy AST 7 v roku 2007 v súlade so zisteniami rozsudku. Toto nové porovnávacie hodnotenie zásluh sa nebude môcť obmedziť len na žalobcov a povýšených úradníkov, ale bude sa musieť týkať zásluh všetkých úradníkov spôsobilých na povýšenie do platovej triedy AST 7 v roku 2007.
Žalobcovia budú môcť byť povýšení len vtedy, ak sa budú po skončení tohto porovnávacieho hodnotenia a v dôsledku uplatňovania všetkých ‚prvých‘ a subsidiárnych kritérií nachádzať vo vhodnom postavení v porovnaní s inými úradníkmi spôsobilými na povýšenie. V takomto prípade budú dotknutí žalobcovia so spätnou účinnosťou povýšení do platovej triedy AST 7 s účinnosťou od 1. januára 2007 v nadpočte úradníkov povýšených v rámci povyšovania v roku 2007, ktorých rozhodnutia o povýšení nebudú spochybnené.“
98 Žalobcovia listom zo 7. januára 2010 Súd pre verejnú službu informovali, že vzhľadom na spresnenia poskytnuté Radou v jej liste z 19. decembra 2009 nevezmú späť svoje návrhy smerujúce k zrušeniu rozhodnutí o povýšení.
99 Z korešpondencie medzi účastníkmi konania vyplýva, že Rada pri výkone veci rozhodnutej týmto rozsudkom prijala definitívny záväzok vykonať nové porovnávacie hodnotenie zásluh a v prípade potreby so spätnou účinnosťou v nadpočte povýšiť žalobcov.
100 Vzhľadom na tento bezpodmienečný záväzok Rady v súlade s článkom 226 ZFEÚ sa zrušenie rozhodnutí o povýšení nejaví ako nevyhnutné pre primerané obnovenie práv žalobcov, keďže prípadné povýšenie žalobcov by sa mohlo uskutočniť v nadpočte atestovaných úradníkov, ktorí boli povýšení, a ak by aj k takémuto povýšeniu v nadpočte došlo, malo by nutne rovnaký dosah ako pôvodne prijaté rozhodnutia bez toho, aby s ním boli spojené akékoľvek negatívne konotácie.
101 Aj keď je zrejmé, že v liste zo 7. januára 2010 žalobcovia napadli spôsoby výkonu tohto rozsudku predpokladané Radou v jej liste zo 17. decembra 2009 a dovolávali sa toho, že ich zásluhy by mali byť porovnané výlučne so zásluhami už povýšených úradníkov, a nie so zásluhami všetkých úradníkov spôsobilých na povýšenie, táto výhrada nemá žiadny vplyv na posúdenie nevyhnutnosti zrušenia rozhodnutí o povýšení. Presné určenie úradníkov, ktorí budú predmetom nového porovnávacieho hodnotenia zásluh v rámci výkonu rozhodnutej veci, totiž nezávisí od otázky zrušenia rozhodnutí o povýšení atestovaných úradníkov.
102 V okolnostiach prejednávanej veci preto nie je zrušenie rozhodnutí o povýšení atestovaných úradníkov nevyhnutné. Z toho vyplýva, že návrhy namierené proti týmto rozhodnutiam musia byť zamietnuté.
O trovách
103 V súlade s článkom 87 ods. 1 rokovacieho poriadku, pokiaľ ďalšie ustanovenia tejto kapitoly neustanovujú inak, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku 2 tohto istého článku môže Súd pre verejnú službu rozhodnúť, ak to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť iba časť trov konania, resp. ho vôbec nemusí zaviazať na náhradu trov konania.
104 Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že Rada je účastníkom konania, ktorý nemal vo veci úspech. Okrem toho žalobcovia vo svojich návrhov výslovne navrhli zaviazať ju na náhradu trov konania. Keďže okolnosti prejednávanej veci neodôvodňujú uplatňovanie ustanovení článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku, je potrebné zaviazať Radu na náhradu trov konania.
105 Vedľajší účastníci konania znášajú vlastné trovy konania v súlade s ustanoveniami článku 89 ods. 4 rokovacieho poriadku, a to bez toho, aby tým bolo v prípade potreby dotknuté úplné alebo čiastočné prevzatie trov konania Radou na základe ustanovení článku 24 štatútu.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutia, ktorými Rada Európskej únie odmietla povýšiť V. Bouilleza, K. Van Neyghema a I. Wagnerovú‑Leclercqovú do platovej triedy AST 7 v rámci povyšovania v roku 2007, sa zrušujú.
2. Zostávajúce žalobné návrhy V. Bouilleza, K. Van Neyghema a I. Wagnerovej‑Leclercqovej sa zamietajú.
3. Rada Európskej Únie je povinná nahradiť trovy konania.
4. Vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. mája 2010.