ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (plénum)

z 13. januára 2010 (*)

„Verejná služba – Úradníci – Žaloba o neplatnosť – Zastavenie konania – Žaloba o náhradu škody – Prípustnosť – Výsady a imunity – Zbavenie imunity voči právomoci súdov – Dôvernosť vyšetrovaní OLAF‑om – Vyšetrovania IDOC‑om – Prístup k lekárskej dokumentácii – Prístup k osobnému spisu – Disciplinárne konanie – Primeraná lehota“

V spojených veciach F‑124/05 a F‑96/06,

ktorých predmetom sú žaloby podané na základe článkov 236 ES a 152 EA,

A, bývalý úradník Európskej komisie, s bydliskom v Port-Vendres (Francúzsko), v zastúpení: pôvodne B. Cambier a L. Cambier, advokáti, neskôr B. Cambier, L. Cambier a R. Born, advokáti, neskôr B. Cambier a A. Paternostre, advokáti,

žalobca vo veci F‑124/05,

G, bývalý úradník Európskej komisie, s bydliskom v Port-Vendres (Francúzsko), v zastúpení: pôvodne B. Cambier a L. Cambier, advokáti, neskôr B. Cambier, L. Cambier a R. Born, advokáti, neskôr B. Cambier a A. Paternostre, advokáti,

žalobca vo veci F‑96/06,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: J. Currall a V. Joris, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Waelbroeck, advokát,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum),

v zložení: predseda P. Mahoney (spravodajca), predseda komory S. Gervasoni, sudcovia H. Kreppel, H. Tagaras a S. Van Raepenbusch,

tajomníčka: W. Hakenberg,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. apríla 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 16. decembra 2005, zapísanou pod číslom konania F‑124/05, žalobca navrhuje jednak zrušiť najmä rozhodnutie Komisie z 28. februára 2005 zamietajúce jeho žiadosť z 22. októbra 2004 o ukončenie disciplinárneho konania začatého proti nemu rozhodnutím zo 16. januára 2004 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie odmietajúce ukončiť disciplinárne konanie“) a jednak zaviazať Komisiu na zaplatenie náhrady škody s príslušenstvom.

2        Žalobou doručenou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 10. augusta 2006 faxom (originál bol doručený 17. augusta 2006), zapísanou pod číslom F‑96/06, ten istý žalobca navrhuje zaviazať Komisiu na zaplatenie náhrady škody s príslušenstvom z dôvodu rozličných porušení právnych predpisov, ktoré mala spáchať.

 Právny rámec

I –  Ustanovenia vzťahujúce sa na výsady a imunity

3        Článok 12 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev z 8. apríla 1965, pripojeného k Zmluve o založení jednotnej Rady a Komisie [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES 152, 1967, s. 13; ďalej len „protokol o výsadách a imunitách“ alebo „protokol“), uvádza:

„Bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť úradníci a ostatní zamestnanci Spoločenstiev na území každého členského štátu požívajú:

a)      imunitu voči právomoci súdov vo vzťahu k činnosti v rámci svojho úradného postavenia, vrátane svojich ústnych alebo písomných prejavov, s výhradou použitia ustanovení zmlúv týkajúcich sa jednak pravidiel určujúcich zodpovednosť úradníkov a ostatných zamestnancov voči Spoločenstvám a jednak právomoci Súdneho dvora, ktorý rozhoduje o sporoch medzi Spoločenstvami a ich úradníkmi a ostatnými zamestnancami. Túto imunitu požívajú i po skončení výkonu svojej funkcie,

b)      …“ [neoficiálny preklad]

4        Podľa článku 18 protokolu o výsadách a imunitách:

„Výsady, imunity a výhody sa priznávajú úradníkom a ostatným zamestnancom Spoločenstiev výlučne v záujme Spoločenstiev.

Každá inštitúcia Spoločenstiev sa vzdá imunity priznanej úradníkovi alebo inému zamestnancovi, ak táto inštitúcia uzná, že vzdanie sa imunity nie je v rozpore so záujmami Spoločenstiev.“ [neoficiálny preklad]

5        Článok 19 protokolu o výsadách a imunitách uvádza:

„Inštitúcie Spoločenstiev spolupracujú pri uplatňovaní tohto protokolu so zodpovednými orgánmi príslušných členských štátov.“ [neoficiálny preklad]

6        Článok 23 prvý odsek prvá veta Služobného poriadku úradníkov Európskej únie pripomína, že výsady a imunity úradníkov sa udeľujú iba v záujme Spoločenstiev.

II –  Ustanovenia týkajúce sa vyšetrovaní v záležitosti boja proti podvodom

7        Odôvodnenie č. 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) uvádza toto:

„Keďže vyšetrovania sa musia vykonávať v súlade so zmluvou, a najmä s Protokolom o výsadách a imunitách, pri rešpektovaní Služobného poriadku... a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu…“

8        Článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 uvádza:

„Informácie postúpené alebo získané v priebehu interných vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú predmetom služobného tajomstva a užívajú ochranu poskytovanú predpismi vzťahujúcimi sa na orgány Európskych spoločenstiev.

Tieto informácie nesmú byť oznamované iným osobám ako pracovníkom orgánov Európskych spoločenstiev alebo členských štátov, ktorých funkcie vyžadujú, aby boli s nimi oboznámení, a taktiež nesmú byť použité na iné účely, ako na predchádzanie podvodom, korupcii alebo akejkoľvek inej protiprávnej činnosti.“

III –  Ustanovenia vzťahujúce sa na disciplinárne konania

9        Na základe článku 88 piateho odseku služobného poriadku v jeho znení platnom do 30. apríla 2004, ak je úradník trestne stíhaný za tie isté skutky, ako sú skutky, ktoré viedli k začatiu disciplinárneho konania, konečné rozhodnutie sa prijme, až keď súd prerokúvajúci prípad dospeje ku konečnému rozsudku.

10      Článok 25 prílohy IX služobného poriadku preberá ustanovenia článku 88 piateho odseku služobného poriadku v jeho verzii platnej do 30. apríla 2004.

11      Článok 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2004 stanovujúceho všeobecné vykonávacie ustanovenia týkajúce sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní [neoficiálny preklad] (ďalej len „VVU týkajúce sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní“), preberajúce v tomto ohľade rozhodnutie C(2002) 540 Komisie z 19. februára 2002, upravujú zriadenie Vyšetrovacieho a disciplinárneho úradu Komisie (IDOC).

12      Článok 2 ods. 1 a 2 VVU týkajúcich sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní uvádza:

„1.      IDOC vykonáva administratívne vyšetrovania. V zmysle týchto ustanovení sa ‚administratívnymi vyšetrovaniami’ rozumejú všetky úkony vedené povereným úradníkom, ktorých cieľom je zistiť skutkový stav, prípadne určiť, či došlo k porušeniu povinností uložených úradníkom Komisie.

…

2.      IDOC môže byť poverený vykonávaním ďalších vyšetrovaní, ktorých cieľom je overiť určité skutkové okolnosti, a to najmä v rámci článkov 24, 73 a 90 služobného poriadku.“ [neoficiálny preklad]

IV –  Ustanovenia vzťahujúce sa na poistenie rizika choroby z povolania a úrazu

13      Na základe článku 73 ods. 1 a 2 služobného poriadku:

„1.      Úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu, podliehajúc pravidlám vypracovaným na základe spoločnej dohody orgánov Spoločenstiev, po porade s Výborom pre služobný poriadok. …

2.      Vyplácajú sa nasledujúce dávky:

a)      …;

b)      v prípade úplnej trvalej invalidity:

platba paušálnej čiastky rovnajúcej sa osemnásobku ročného základného platu, vypočítaného na základe mesačných čiastok, ktoré úradník prijal počas 12 mesiacov pred úrazom;

c)      v prípade čiastočnej trvalej invalidity:

platba časti sumy stanovenej pod písm. b), vypočítanej na základe stupnice ustanovenej v predpisoch, uvedených v odseku 1.

…“ [neoficiálny preklad]

14      Dňa 13. decembra 2005 vydali inštitúcie Spoločenstiev Spoločné pravidlá poistenia úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad úrazu a choroby z povolania [neoficiálny preklad], ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2006 (ďalej len „poistné pravidlá“ alebo „nové poistné pravidlá“). Pred uvedeným dňom boli uplatniteľné Spoločné pravidlá poistenia úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad úrazu a choroby z povolania, naposledy zmenené a doplnené 18. júla 1997 (ďalej len „pôvodné poistné pravidlá“).

15      Článok 30 nových poistných pravidiel upravuje tieto prechodné ustanovenia:

„[Pôvodné poistné pravidlá] sa zrušujú.

Naďalej sa však uplatňujú všetky návrhy rozhodnutí prijatých podľa článku 20 ods. 1 pred 1. januárom 2006…“ [neoficiálny preklad]

16      Článok 2 ods. 1 nových poistných pravidiel definuje úraz ako náhlu udalosť, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje telesné alebo duševné zdravie poistenca, ktorej príčina alebo jedna z príčin má pôvod mimo organizmu postihnutého. Článok 2 ods. 1 pôvodných poistných pravidiel definuje úraz ako každú vonkajšiu a náhlu alebo násilnú či abnormálnu udalosť alebo činiteľa, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú telesné alebo duševné zdravie úradníka.

17      Na základe článku 11 ods. 1 nových poistných pravidiel sa úplná alebo čiastočná trvalá invalidita meria z hľadiska telesného alebo duševného poškodenia (ďalej len „AIPP“) tak, ako je stanovené Európskou hodnotiacou mierkou telesného a duševného postihnutia, ktorá je prílohou uvedených pravidiel.

18      Článok 11 ods. 2 nových poistných pravidiel uvádza, že ak poistenec nadobudne úplnú trvalú invaliditu v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania, AIPP je 100 % a poistencovi sa vyplatí jednorazová čiastka stanovená v článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku. Podľa článku 11 ods. 3 nových poistných pravidiel, ak poistenec nadobudne čiastočnú trvalú invaliditu v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania, vyplatí sa mu jednorazová čiastka stanovená v článku 73 ods. 2 písm. c) služobného poriadku, ktorá sa určí na základe sadzieb uvedených v Európskej hodnotiacej mierke telesného a duševného postihnutia.

19      Článok 15 nových poistných pravidiel uvádza, že poistenci, ktorí utrpeli úraz, alebo osoby oprávnené na plnenie nahlásia úraz administratívnemu oddeleniu inštitúcie, do ktorej poistenec patrí. Hlásenie o úraze uvádza podrobnosti o dni a hodine, príčinách a okolnostiach úrazu, ako aj mená svedkov, prípadne tretích osôb, ktoré možno brať na zodpovednosť. Priloží sa lekárske potvrdenie, ktoré špecifikuje charakter zranení a možné následky úrazu. Hlásenie sa predloží najneskôr do 10 pracovných dní po dni, v ktorom došlo k úrazu. Toto ustanovenie v zásade preberá článok 16 pôvodných poistných pravidiel.

20      Na základe článku 16 ods. 1 prvého odseku prvej vety nových poistných pravidiel úradník žiadajúci o uplatnenie týchto pravidiel z dôvodu choroby z povolania predloží administratívnemu oddeleniu inštitúcie, do ktorej patrí, vyhlásenie, a to v primeranej lehote od nástupu choroby alebo odo dňa, keď bola choroba po prvýkrát diagnostikovaná. Toto ustanovenie preberá článok 17 ods. 1 prvý odsek prvú vetu pôvodných poistných pravidiel.

21      Podľa článku 16 ods. 2 nových poistných pravidiel administratívne oddelenie vykoná vyšetrovanie s cieľom získať všetky podrobnosti potrebné na určenie charakteru ochorenia, toho, či je dôsledkom povolania poistenca, ako aj okolností, z ktorých vyplynulo. Toto ustanovenie preberá článok 17 ods. 2 prvý odsek pôvodných poistných pravidiel.

22      Článok 18 nových poistných pravidiel uvádza, že rozhodnutia o uznaní úrazu, nezávisle od toho, či súvisia s rizikom spojeným s výkonom funkcie, alebo s inými rizikami, a s tým spojené rozhodnutie o uznaní choroby ako choroby z povolania a o stupni trvalej invalidity vydá menovací orgán v súlade s postupom stanoveným v článku 20 pravidiel na základe nálezov lekára alebo lekárov menovaných inštitúciou a na základe žiadosti poistenca po konzultácii s lekárskou komisiou uvedenou v článku 22 uvedených pravidiel. Toto ustanovenie preberá v zásade článok 19 pôvodných poistných pravidiel.

23      Článok 20 nových poistných pravidiel uvádza:

„1.      Pred vydaním rozhodnutia podľa článku 18 menovací orgán oboznámi poistenca a osoby oprávnené na plnenie o návrhu rozhodnutia a nálezoch lekára (lekárov) menovaných inštitúciou. Poistenec alebo osoby oprávnené na plnenie môžu žiadať, aby boli informovaní o plnom znení lekárskej správy alebo aby bol o nej informovaný nimi zvolený lekár.

2.      V lehote do 60 dní poistenec alebo osoby oprávnené na plnenie môžu žiadať, aby lekárska komisia uvedená v článku 22 vydala svoje stanovisko. Žiadosť o postúpenie veci lekárskej komisii musí obsahovať meno lekára zastupujúceho poistenca alebo osoby oprávnenej na plnenie spolu so správou od tohto lekára, ktorá uvádza sporné lekárske otázky vo vzťahu k lekárovi (lekárom) vymenovanému inštitúciou na účely uplatnenia týchto pravidiel.

3.      Ak po uplynutí tejto lehoty nebola podaná žiadna žiadosť o konzultáciu s lekárskou komisiou, menovací orgán vydá rozhodnutie v súlade s predtým oznámeným návrhom.“ [neoficiálny preklad]

24      Na základe článku 21 pôvodných poistných pravidiel mohol úradník žiadať, aby bola celá lekárska správa postúpená ním vybranému lekárovi. Naopak, na rozdiel od článku 20 nových poistných pravidiel článok 21 pôvodných poistných pravidiel neupravoval možnosť, aby úradník požadoval, aby mu bola priamo postúpená lekárska správa.

25      Podľa článku 22 ods. 1 nových poistných pravidiel, ktoré v podstate preberajú, pokiaľ ide o zloženie lekárskej komisie, článok 23 ods. 1 pôvodných poistných pravidiel:

„1.      Lekársku komisiu tvoria traja lekári:

–        jeden vymenovaný poistencom alebo oprávnenými osobami na plnenie,

–        jeden vymenovaný [menovacím orgánom],

–        jeden vymenovaný dohodou dvoch prvých lekárov.

...“ [neoficiálny preklad]

26      Napokon podľa článku 19 ods. 3 nových poistných pravidiel:

„Rozhodnutie o stupni invalidity sa vydá po ustálení zranení poistenca. Následky úrazu alebo choroby z povolania sa považujú za ustálené v prípade, že sú stabilizované alebo sa zlepšujú iba veľmi pomaly a veľmi obmedzeným spôsobom. …

Ak po ukončení lekárskej liečby nie je možné určiť stupeň invalidity, nálezy lekára (lekárov) uvedených v článku 18 alebo podľa potreby správa lekárskej komisie uvedenej v článku 22 musia uvádzať termín, ku ktorému sa najneskôr uskutoční revízia prípadu poistenca.“ [neoficiálny preklad]

V –  Ustanovenia vzťahujúce sa na dávky poskytované v prípade invalidity

A –  Služobný poriadok

27      Podľa článku 53 služobného poriadku, ak posudková komisia zistí, že na úradníka sa uplatňujú ustanovenia článku 78, tento úradník automaticky odíde do dôchodku v posledný deň mesiaca, v ktorom menovací orgán uzná jeho trvalú neschopnosť plniť si svoje povinnosti.

28      Podľa článku 59 ods. 4 služobného poriadku menovací orgán môže postúpiť posudkovej komisii prípad každého zamestnanca, ktorého zdravotná dovolenka presiahne celkovo 12 mesiacov v ľubovoľnom období troch rokov.

29      Článok 78 prvý odsek služobného poriadku uvádza:

„Zamestnanec získa... nárok na invalidný dôchodok v prípade celkovej trvalej práceneschopnosti, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho funkčnej skupine.“ [neoficiálny preklad]

30      Podľa článku 78 tretieho odseku služobného poriadku výška podpory v invalidite zodpovedá 70 % posledného základného platu zamestnanca.

31      Článok 78 štvrtý odsek služobného poriadku uvádza, že výška podpory v invalidite závisí od príspevkov do dôchodkového systému vypočítaných na základe tejto podpory.

32      Na základe článku 78 piateho odseku služobného poriadku, ak je invalidita dôsledkom choroby z povolania, inštitúcia prevezme zodpovednosť za všetky príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia, ktorým podlieha invalidný dôchodok.

33      Podľa článku 13 ods. 1 prílohy VIII služobného poriadku:

„Pokiaľ článok 1 ods. 1 nestanovuje inak, úradník, ktorý nedovŕšil 65 rokov veku a ktorého kedykoľvek počas obdobia, v ktorom získaval práva na dôchodok, uznala posudková komisia za osobu trpiacu úplnou trvalou invaliditou, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii, a z týchto dôvodov musí ukončiť svoju službu v Spoločenstvách, má počas trvania tejto práceneschopnosti nárok na podporu v invalidite uvedenú v článku 78 služobného poriadku.“ [neoficiálny preklad]

B –  Služobný poriadok v znení platnom do 30. apríla 2004

34      Článok 53 služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004 je rovnaký ako článok 53 služobného poriadku.

35      Článok 78 prvý odsek služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004 uvádza:

„Úradník má... nárok na invalidný dôchodok v prípade úplnej trvalej invalidity, ktorá mu bráni v plnení povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii.“ [neoficiálny preklad]

36      Na základe článku 78 druhého odseku služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004, keď je invalidita dôsledkom choroby z povolania, výška podpory v invalidite zodpovedá 70 % z posledného základného platu zamestnanca.

37      Podľa článku 78 tretieho odseku služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004, keď invalidita vznikne z iného dôvodu, ako sú dôvody uvedené v druhom odseku uvedeného článku, výška podpory v invalidite sa rovná sume starobného dôchodku, na ktorý by mal úradník nárok po dosiahnutí 65 rokov, ak by až do tohto veku zostal v službe.

VI –  Ustanovenia vzťahujúce sa na osobný spis

38      Podľa článku 26 služobného poriadku:

„Osobný spis úradníka obsahuje:

a)      všetky dokumenty týkajúce sa jeho administratívneho postavenia a všetky správy týkajúce sa jeho spôsobilosti, výkonnosti a správania;

b)      všetky vyjadrenia úradníka k týmto dokumentom.

Dokumenty sú zaevidované, očíslované a archivované v poradí, v akom prišli; dokumenty uvedené v písmene a) nesmú byť použité alebo citované orgánom proti úradníkovi, ak s nimi nebol oboznámený pred ich vložením do spisu.

Oboznámenie úradníka s každým dokumentom bude doložené jeho podpisom na tomto dokumente alebo, ak ho nepodpísal, vykonané doporučeným listom na poslednú adresu, ktorú zamestnanec oznámil.

...

Každý úradník má len jeden osobný spis.

Úradník má právo oboznámiť sa so všetkými dokumentmi vo svojom spise a vyhotoviť z nich kópie aj po odchode zo služby.

Osobný spis je dôverný a dostupný na nahliadnutie len v priestoroch administratívy alebo na bezpečnom elektronickom nosiči údajov. V prípade podania žaloby na úradníka [Európskej únie] sa však postúpi Súdnemu dvoru [Európskej únie].“ [neoficiálny preklad]

39      Článok 26a služobného poriadku znie takto:

„Zamestnanci majú právo oboznámiť sa so svojou zdravotnou dokumentáciou v súlade s postupmi, ktoré ustanovia inštitúcie.“ [neoficiálny preklad]

VII –  Ustanovenia vzťahujúce sa na prístup verejnosti k dokumentom

40      Článok 4 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 33) uvádza:

„2.      Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana:

–        …

–        účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly,

pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.“

 Skutkové okolnosti

41      Žalobca je bývalým úradníkom platovej triedy AD 15. Do služby v Komisii vstúpil v roku 1979 a zastával v tejto inštitúcii rozličné pozície.

42      Od 21. decembra 1995 do júla 1997 bol žalobca vedúcim kabinetu pani Cressonovej, členky Komisie, nástupkyne pána Lamoureuxa v tejto funkcii.

43      Keďže tento spor má svoj pôvod v určitých udalostiach, ku ktorým došlo v kabinete pani Cressonovej počas tohto obdobia, je nevyhnutné ich v krátkosti pripomenúť.

I –  Kontext „aféry Cresson“

44      Pani Cresson bola členkou Komisie od 24. januára 1995 do 8. septembra 1999. Predsedom Komisie bol v tom čase pán Santer. Pani Cresson bola zodpovedná za tieto oblasti: veda, výskum a rozvoj, ľudské zdroje, školstvo, vzdelávanie a mládež, ako aj Spoločné výskumné centrum (SVC).

45      V čase, keď začala pani Cresson vykonávať svoju funkciu, bol už jej kabinet vytvorený. Prejavila však želanie, aby sa jej „osobným poradcom“ stal jeden z jej blízkych známych pán Berthelot. Keďže v čase skutkových okolností veci mal pán Berthelot 66 rokov, nemohol byť prijatý do zamestnania ako dočasný zamestnanec vykonávajúci funkciu člena kabinetu komisára. Pán Lamoureux, vedúci kabinetu pani Cressonovej, ju upozornil, že vzhľadom na vek pána Berthelota podľa jeho názoru neexistuje možnosť, ako ho zamestnať v Komisii. Pani Cresson však trvala na tom, aby sa pán Berthelot stal jej osobným poradcom, a obrátila sa na administratívne oddelenie, aby preskúmalo podmienky jeho možného prijatia do zamestnania. Generálne riaditeľstvo pre výskum napokon zamestnalo pána Berthelota ako vedeckého pracovníka od 1. septembra 1995 na počiatočnú dobu šiestich mesiacov. Neskôr sa táto doba predĺžila do konca februára 1997. Od apríla 1996 sa na základe uplatnenia pravidla o zamedzení súbehu príjmov znížila mesačná odmena, ktorú dostával pán Berthelot ako vedecký pracovník, tak, aby sa zohľadnila výška dôchodku, ktorý poberal vo Francúzsku. Krátko po uplatnení tohto zníženia vydal kabinet pani Cressonovej na meno pána Berthelota v období od 23. mája do 21. júna 1996 trinásť cestovných príkazov do Châtelleraultu, ktorými sa mu poskytlo približne 6 900 eur. Od 1. septembra 1996 sa zmenilo zaradenie pána Berthelota, ktorý postúpil zo skupiny II do skupiny I vedeckých pracovníkov. Jeho mesačná odmena pohybujúca sa okolo 4 500 eur sa zvýšila približne o 1 000 eur. Po uplynutí doby určenej v zmluve s Generálnym riaditeľstvom pre výskum, t. j. 1. marca 1997, sa poskytla pánovi Berthelotovi ďalšia zmluva pre vedeckého pracovníka v SVC na dobu jedného roka, ktorá mala uplynúť na konci februára 1998.

46      Po obvineniach vznesených poslancami Európskeho parlamentu, podľa ktorých sa pani Cresson dopustila klientelizmu tým, že zamestnala a uprednostňovala dvoch svojich známych, bolo rôznymi subjektmi uskutočnené určité množstvo vyšetrovaní.

47      Výbor nezávislých expertov zriadený 27. januára 1999 pod dohľadom Európskeho parlamentu a Komisie bol poverený vypracovaním prvej správy, ktorá mala určiť mieru zodpovednosti Komisie ako kolégia alebo jednotlivo niektorého, resp. niektorých z jej členov za nedávne podvody, nesprávne riadenie a nepotizmus spomínané v priebehu parlamentných rozpráv. Vo svojej správe predloženej 15. marca 1999 výbor vo vzťahu k pánovi Berthelotovi uviedol, že došlo ku klientelizmu.

48      Dňa 16. marca 1999 podala Komisia kolektívnu demisiu, pričom všetci jej členovia zostali vo funkcii až do 8. septembra toho istého roka.

49      Dňa 20. júla 1999 začal OLAF interné vyšetrovanie vzťahujúce sa na podmienky zamestnávania pána Berthelota ako vedeckého pracovníka Komisie. OLAF svoju správu dokončil 23. novembra 1999. Táto správa dospela k záveru, že „keďže správy a… úlohy vypracované alebo prednášané s podpisom pána René Berthelota je možné kvalifikovať ako sfalšované a pozmeňované, je potrebné [uvedenú] správu […] postúpiť príslušným súdnym orgánom, v súlade s ustanoveniami článku 10 nariadenia č. 1073/99“.

50      Správa OLAF‑u bola postúpená generálnemu riaditeľovi Generálneho riaditeľstva pre personál a administratívu na účely prípadného začatia disciplinárnych konaní, ako aj kráľovskému prokurátorovi Prokuratúry v Bruseli (Belgicko). Viedla k začatiu niekoľkých disciplinárnych konaní proti úradníkom a dočasným zamestnancom Komisie, ako aj k začatiu konania smerujúcemu k vráteniu súm, ktoré sa neoprávnene zaplatili pánovi Berthelotovi. V tejto fáze nebolo začaté žiadne disciplinárne konanie voči žalobcovi.

51      Generálne riaditeľstvo pre personál a administratívu a potom IDOC, po jeho vytvorení rozhodnutím C(2002) 540 Komisie z 19. februára 2002, pristúpili k dvom doplňujúcim vyšetrovaniam vo vzťahu k pánovi Berthelotovi, z ktorých jedno sa vzťahovalo na úlohu Generálneho riaditeľstva pre výskum a druhé sa týkalo zapojenia SVC. Dňa 22. februára 2002 IDOC predložil správu o doplňujúcom administratívnom vyšetrovaní týkajúcom sa obdobia výkonu práce pána Berthelota ako vedeckého pracovníka na Generálnom riaditeľstve pre výskum a v SVC. Správa IDOC‑u dospela k záveru, že „podľa všetkého sa zdá, že Ariadninou niťou, ktorá podľa všetkých skutkových okolností a vyhlásení zhromaždených v priebehu nariadených doplňujúcich vyšetrovaní vedie k dôvodu zamestnávania pána Berthelota v Komisii, [bola] nevyhnutnosť odmeniť dotknutú osobu za priamu pomoc osobného poradcu, ktorú si pani Cresson želala využívať“.

52      Kolégium komisárov 21. januára 2003 rozhodlo zaslať pani Cressonovej oznámenia o výhradách zistených proti jej osobe v súvislosti s možným začatím konania podľa článku 213 ods. 2 ES a článku 126 ods. 2 AE.

53      Dňa 18. marca 2003 pán V., vyšetrujúci sudca tribunal de première instance de Bruxelles, obvinil pani Cressonovú, pána Berthelota a osem úradníkov a dočasných zamestnancov Komisie, vrátane žalobcu, najmä z falšovania, pozmeňovania, podvodu alebo nezákonného zvýhodňovania. Komisia vstúpila do konania pred belgickým trestným súdom ako účastník v občianskom súdnom konaní 11. septembra 2003.

54      Chambre de conseil tribunal de première instance de Bruxelles uznesením z 30. júna 2004 zohľadnil ústnu záverečnú reč prokurátora a s odkazom na dôvody uvedené v jeho písomnej záverečnej reči z 3. februára 2004 zastavil trestné stíhanie. Uznesenie najmä konštatovalo, že vyšetrovací spis nepochybne umožňuje vzniesť obvinenia, pokiaľ ide o existenciu falšovania a podvodu, ale že nijaký dôkaz neumožňuje jednoznačne obžalovať ani jedného z obvinených.

55      Dňa 7. októbra 2004 podala Komisia návrh, ktorým sa domáhala, aby Súdny dvor určil, že pani Cresson porušila klientelizmom alebo prinajmenšom závažnou nedbanlivosťou svoje povinnosti vyplývajúce z článkov 213 ES a 126 ESAE, a preto aby rozhodol o čiastočnom alebo úplnom odňatí práva pani Cressonovej na dôchodok alebo iné dávky vyplácané namiesto dôchodku.

56      Rozsudkom z 11. júla 2006, Komisia/Cresson (C‑432/04, Zb. s. I‑6387, ďalej len „rozsudok Komisia/Cresson“), Súdny dvor konštatoval, že pani Cresson porušila povinnosti vyplývajúce z funkcie členky Komisie v súvislosti s prijatím pána Berthelota do zamestnania a s jeho pracovnými podmienkami. Pokiaľ však išlo o návrh na odňatie práva na dôchodok podaný Komisiou proti pani Cressonovej, Súdny dvor považoval samotné určenie, že sa nesplnili povinnosti, za primeranú sankciu a zastával názor, že v dôsledku toho treba dotknutú osobu ušetriť uloženia sankcie.

II –  Skutkové okolnosti týkajúce sa žalobcu

57      Žalobca bol vedúcim kabinetu pani Cressonovej od 21. decembra 1995 do júla 1997. V decembri 1996 bol vymenovaný do funkcie hlavného poradcu Generálneho riaditeľstva pre výskum, na ktorú kandidoval. V skutočnosti si želal opustiť kabinet pani Cressonovej z dôvodu vzájomného napätia od mája 1996. K skutočnému odchodu z kabinetu však došlo až v júli 1997, keďže až vtedy pani Cresson prijala jeho demisiu, lebo dovtedy neexistoval kandidát, ktorý by ho nahradil.

58      Dňa 15. septembra 1999 bol žalobca neformálne vypočutý v rámci vyšetrovania OLAF‑om. Dňa 17. novembra 1999 bol informovaný o začatí vyšetrovania, ktoré sa ho týkalo. Formálne bol vypočutý 19. novembra 1999. Správa OLAF‑u z 23. novembra 1999 vo vzťahu k žalobcovi sa zmienila, vzhľadom na čiastočne zhodné vyhlásenia úradníkov, o pravdepodobnom konaní schôdze v jeho kancelárii, v priebehu ktorej sa diskutovalo o možnosti zmeniť zaradenie pána Berthelota do skupiny I vedeckých pracovníkov (bod 4.2.2 správy OLAF‑u). Voči žalobcovi nebolo po správe OLAF‑u začaté žiadne disciplinárne konanie.

59      Dňa 27. decembra 2000 belgický frankofónny rozhlasový a televízny vysielateľ (RTBF) vysielal reláciu s veľkou sledovanosťou “v mene zákona“, venovanú „afére Cresson“. Počas krátkej pasáže bolo spomenuté meno žalobcu a bol odvysielaný záber dokumentu, ktorý bol predstavený ako zápisnica z jeho výsluchu OLAF‑om.

60      Oznámením zo 7. februára 2001 Generálne riaditeľstvo pre personál a administratívu informovalo žalobcu o rozhodnutí Komisie zbaviť ho imunity v nadväznosti na žiadosť adresovanú v tomto zmysle predsedovi inštitúcie 18. decembra 2000 zo strany pána V., vyšetrujúceho sudcu Súdu prvého stupňa v Bruseli.

61      Správa IDOC‑u z 22. februára 2002 vo vzťahu k žalobcovi uviedla, že analýza skutkových okolností zistených počas vyšetrovania poskytla dôvody domnievať sa, že v kancelárii žalobcu sa medzi 21. a 29. novembrom 1996 uskutočnila schôdza, v priebehu ktorej sa diskutovalo o možnosti zmeny zaradenia pána Berthelota do skupiny I vedeckých pracovníkov (bod 4.4 správy IDOC‑u).

62      Dňa 18. marca 2003 (pozri bod 53 vyššie) bol žalobca obvinený ako páchateľ alebo ako spolupáchateľ jednak z falšovania listín, najmä z toho, že vystavil alebo dal vystaviť trinásť cestovných príkazov a trinásť vyúčtovaní nákladov na služobné cesty tým, že na každý z uvedených dokumentov uviedol alebo dal uviesť údaje nezodpovedajúce skutočnosti, a jednak z podvodu v súvislosti s náhradou nákladov na služobné cesty uvedené vo vyššie uvedenom obvinení. Správu vyšetrujúceho sudcu, ktorá ho informovala o jeho obvinení, žalobca prijal 7. apríla 2003.

63      Po tomto obvinení trpel žalobca depresiami, ktoré vyžadovali niekoľko prípadov práceneschopnosti.

64      Dňa 25. júla 2003 žalobca adresoval Komisii „vyhlásenie o úraze/o chorobe z povolania“. Toto vyhlásenie, ku ktorému bola pripojená správa žalobcovho lekára, neobsahovalo výslovné obvinenie inštitúcie z psychického obťažovania.

65      Dňa 31. júla 2003 Komisia potvrdila prijatie vyhlásenia žalobcu z 25. júla a informovala ho, že prebehne vyšetrovanie zacielené na preukázanie povahy a pôvodu jeho ochorenia.

66      V septembri 2003, týždeň po tom, čo žalobca opätovne nastúpil do práce po práceneschopnosti, bol výskumný program, za ktorý bol zodpovedný, „zablokovaný“ na žiadosť Generálneho riaditeľstva pre personál a administratívu. Táto udalosť vyvolala opätovné prerušenie práce žalobcu, ktoré sa predĺžilo až do začiatku januára 2004.

67      Dňa 16. januára 2004 generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva pre výskum ústne informoval žalobcu, že menovací orgán má v úmysle odvolať ho v záujme služby z jeho pracovného miesta na základe článku 50 služobného poriadku. Túto informáciu žalobcovi potvrdil 20. januára 2004 vedúci kabinetu člena Komisie poverený vedeckým výskumom, nikdy však nebola realizovaná. Po tomto oznámení bola konštatovaná recidíva žalobcovej depresie, ktorá mala za následok novú práceneschopnosť, od 22. januára 2004 až do konca roka 2004.

68      Rozhodnutím zo 16. januára 2004 člen Komisie poverený otázkami personálu a administratívy, teda vyšetrovaním a disciplinárnymi záležitosťami, pán Kinnock, začal v pozícii menovacieho orgánu disciplinárne konanie voči žalobcovi a na základe článku 88 piateho odseku služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004 to isté konanie prerušil až do právoplatnosti rozsudku belgického trestného súdu. Toto rozhodnutie uvádzalo, že okrem jeho trestného obvinenia sa žalobcovi vytýka, že ako vedúci kabinetu pani Cressonovej hral aktívnu úlohu jednak pri zmene zaradenia pána Berthelota do skupiny I vedeckých pracovníkov na Generálnom riaditeľstve pre výskum, ktoré bolo považované za nezákonné, a jednak pri jeho zamestnaní, ktoré bolo tiež považované za nezákonné, ako vedeckého pracovníka v SVC.

69      Písomná záverečná reč kráľovského prokurátora z 3. februára 2004 (pozri bod 54 vyššie) obsahovala najmä tieto analýzy týkajúce sa obvinenia z falšovania zo strany žalobcu:

„Ak aj bol [žalobca] vedúcim kabinetu [pani] Cressonovej, žiadne vyhlásenie sa ho priamo ani nepriamo netýka; žiaden hmotný dôkaz, ako napríklad poznámka alebo podpis, neumožňuje preukázať jeho účasť na skutkových okolnostiach; sám predkladá dôkazy preukazujúce falošnosť cestovných príkazov, keď uvádza, že druhý obvinený (Berthelot) prišiel v utorok do Bruselu v spoločnosti pani Cressonovej v jej vozidle a odišiel do Châtelleraultu (Francúzsko) vo štvrtok, zatiaľ čo tieto dni zodpovedajú presne dňom uskutočnených služobných ciest v obrátenom poradí...“

70      Písomná záverečná reč kráľovského prokurátora dospieva k stanovisku, že voči žalobcovi neexistuje dôvod obžaloby, pokiaľ ide o obvinenia z falšovania a podvodu.

71      Listom z 25. mája 2004 vedúci oddelenia Lekárskej služby (Brusel) Komisie informoval žalobcu, že vzhľadom na dobu jeho neprítomnosti z dôvodu choroby má v úmysle požiadať menovací orgán o začatie konania o priznanie invalidity, a spýtal sa ho, či má voči tomu námietky.

72      Listom z 23. júna 2004 žalobca odpovedal, že nenamieta proti začatiu takého konania pod podmienkou, že bude založené výlučne na článku 78 piatom odseku služobného poriadku vzťahujúcom sa najmä na prípad, v ktorom je invalidita dôsledkom choroby z povolania.

73      Dňa 29. júna 2004 vedúci oddelenia Lekárskej služby (Brusel) žalobcovi odpovedal, že vzal na vedomie jeho list z 23. júna. Oznámil mu tiež, že musí upriamiť jeho pozornosť na skutočnosť, že nie je možné predvídať závery posudkovej komisie, najmä pokiaľ ide o pôvod invalidity vo výkone práce, ale že posudková komisia by sa týmto aspektom mala zaoberať.

74      Dňa 13. júla 2004, po rozhodnutí o zastavení trestného stíhania vydanom belgickým trestným súdom 30. júna 2004 v prospech žalobcu a ostatných obvinených (pozri bod 54 vyššie), Komisia zaslala žalobcovi takto formulovaný list:

„Ako viete, disciplinárne konanie týkajúce sa Vašej osoby bolo prerušené až do rozhodnutia kolégia [komisárov] týkajúceho sa prípadu pani Cressonovej.

…

Len čo [uznesenie belgického trestného súdu] nadobudne právoplatnosť a stane sa predmetom analýzy právnej služby, všetky otázky týkajúce sa pani Cressonovej budú predložené na rozhodnutie kolégiu [komisárov]. Hneď potom budú preskúmané ostatné spisy, vrátane Vášho, v závislosti od prijatého rozhodnutia a opätovne budú predložené menovaciemu orgánu.“

75      Rozhodnutím z 20. júla 2004, ktoré ihneď nadobudlo účinnosť, menovací orgán preradil žalobcu do novovytvorenej funkcie „hlavného poradcu povereného ekonomickými otázkami“ generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva pre výskum (ďalej len „rozhodnutie o preradení“). Prvý odsek tohto rozhodnutia sa dovolával zavádzania politiky mobility vedúcich zamestnancov a záujmu služby.

76      Dňa 14. októbra 2004 žalobca adresoval menovaciemu orgánu sťažnosť namietajúcu proti rozhodnutiu o preradení. Menovací orgán rozhodnutím z 15. marca 2005 uvedenú sťažnosť zamietol. Žalobca nepodal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na súd.

77      Dňa 22. októbra 2004 žalobca podal na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku žiadosť požadujúcu ukončenie disciplinárneho konania vedeného proti jeho osobe. Na podporu svojej žiadosti sa dovolával najmä rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného belgickým trestným súdom.

78      Dňa 25. októbra 2004 žalobca adresoval Komisii nové „vyhlásenie o pracovnom úraze alebo o chorobe z povolania“, v ktorom tvrdil, že depresia, ktorou trpí, je dôsledkom súboru opatrení prijatých Komisiou vo vzťahu k jeho osobe, ktoré svedčili o vôli psychicky mu škodiť a obťažovať ho.

79      Posudková komisia predniesla svoje závery 29. októbra 2004. Tie uvádzali, že žalobca je celkovo trvalo práceneschopný, čo mu bráni v plnení jeho povinností zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho profesijnej kategórii. Posudková komisia tiež uviedla, že v tejto fáze sa nevyjadruje k prípadnému vzťahu medzi zistenou invaliditou a zamestnaním žalobcu, „očakávajúc, až budú dostupné relevantné informácie zo strany ad hoc orgánov“.

80      Rozhodnutím menovacieho orgánu z 8. novembra 2004, ktoré nadobudlo účinnosť nasledujúceho 30. novembra, bol žalobca z vlastného podnetu uvedeného orgánu zaradený do dôchodku na základe článku 53 služobného poriadku a získal nárok na invalidný dôchodok určený v súlade s článkom 78 tretím odsekom uvedeného poriadku.

81      Dňa 25. novembra 2004 Komisia potvrdila prijatie listu žalobcu z 25. októbra a oznámila mu, že konanie začaté v júli 2003 na základe článku 73 služobného poriadku sa čoskoro uzavrie. Komisia tiež informovala žalobcu, že z dôvodov obvinení z psychického obťažovania, ktoré vzniesol, musí byť žiadosť o uznanie jeho choroby ako choroby z povolania zverená IDOC‑u, ktorý je jediný spolu s OLAF‑om oprávnený viesť administratívne vyšetrovania.

82      Dňa 24. decembra 2004 žalobca zaslal Komisii list, v ktorom ju žiadal, aby zrušila svoje rozhodnutie zveriť vyšetrovanie IDOC‑u. Na podporu svojej žiadosti sa dovolával jednak skutočnosti, že také vyšetrovanie by ešte viac predĺžilo konanie, ktoré už prebieha takmer dva roky, a jednak zaujatosti uvedeného úradu. V tomto liste žalobca tiež požadoval od Komisie, aby spresnila po prvé, či také rozhodnutie môže byť predmetom sťažnosti v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, a po druhé, či Komisia s konečnou platnosťou vylúčila hypotézu, že by bol obeťou pracovného úrazu.

83      Listom zo 4. februára 2005 Komisia žalobcovi odpovedala, že rozhodnutie zveriť jeho spis IDOC‑u nemožno napadnúť odvolaním a že námietky týkajúce sa nestrannosti uvedeného úradu nemožno prijať. Komisia tiež uviedla, že žalobca nepodal hlásenie o úraze, pretože vo svojom vyhlásení z 25. júla 2003 sa výslovne odvolával na článok 17 (vzťahujúci sa na vyhlásenie o chorobe z povolania) pôvodných poistných pravidiel, a nie na článok 16 uvedených pravidiel (vzťahujúci sa na hlásenie o úraze).

84      Rozhodnutím z 28. februára 2005 menovací orgán zamietol žiadosť žalobcu z 22. októbra 2004 o ukončenie disciplinárneho konania proti jeho osobe. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené skutočnosťou, že disciplinárne a trestné konania sú vzájomne nezávislé, a že teda skutočnosť, že belgické trestné konanie vyústilo do zastavenia, neznamená, že disciplinárne konanie musí byť ukončené. Okrem toho uviedol, že disciplinárne konanie týkajúce sa žalobcu musí zostať prerušené z dôvodu väzby, ktorú toto konanie vykazuje so žalobou podanou 7. októbra 2004 na Súdny dvor proti pani Cressonovej. Ponechať disciplinárne konanie týkajúce sa žalobcu prerušené bolo odôvodnené najmä takto:

„Akékoľvek rozhodnutie vo veci samej vo Vašej veci, či už ide o prípadné uzavretie, alebo o prípadné pokračovanie v konaní, by nebolo neutrálne vo vzťahu ku konaniu na Súdnom dvore proti pani Cressonovej, a mohlo by byť teda považované za snahu o nevhodné zasahovanie.

Napriek tomu, že berieme do úvahy skutočnosť, že [konanie prebiehajúce pred Súdnym dvorom voči pani Cressonovej] nemá trestnú povahu, je nevyhnutné uplatniť judikatúru týkajúcu sa dôvodov prerušenia disciplinárneho konania v prípade trestných stíhaní, článok 25 prílohy IX služobného poriadku (... článok 88 [piaty odsek] služobného poriadku [v znení platnom do 30. apríla 2004]). [Súd prvého stupňa] totiž v tomto ohľade konštatoval, že cieľom tohto článku je tiež ‚nepostaviť predmetného úradníka v rámci trestných stíhaní začatých voči jeho osobe do menej výhodnej situácie, ako je situácia, v ktorej by sa mohol nachádzať v prípade neexistencie takého rozhodnutia správneho orgánu…’ (rozsudok z 19. [marca] 1998, Tzoanos/Komisia, T‑74/96, Zb. s. [I‑A‑129 a] II‑343…).“

85      Listom z 24. marca 2005 žalobca uskutočnil tretie „vyhlásenie o pracovnom úraze alebo o chorobe z povolania“.

86      Listom z 12. mája 2005 Komisia informovala žalobcu, že jeho nové vyhlásenie, ktoré na podstate veci nič nezmenilo, bude jednoducho založené do jeho spisu. Tento list okrem iného žalobcu informoval, že IDOC postúpil 16. marca 2005 oddeleniu pre poistenie a choroby z povolania Úradu pre správu a likvidáciu individuálnych práv (PMO) „vyjadrenie“ umožňujúce ukončiť vyšetrovacie konanie začaté na základe článku 17 pôvodných poistných pravidiel (ďalej len „vyjadrenie IDOC‑u“).

87      Listom z 19. mája 2005 žalobca požiadal, aby bol s týmto vyjadrením IDOC‑u oboznámený.

88      Dňa 20. mája 2005 žalobca podal sťažnosť proti rozhodnutiu odmietajúcemu ukončiť disciplinárne konanie v nadväznosti na jeho žiadosť.

89      Listom z 9. júna 2005 vedúci oddelenia pre poistenie a choroby z povolania PMO odmietol poskytnúť žalobcovi kópiu vyjadrenia IDOC‑u k vyšetrovaniu začatému na základe článku 17 pôvodných poistných pravidiel. Na odôvodnenie tohto zamietnutia „až do neskoršieho rozhodnutia“ uviedol dva dôvody. Po prvé uvedené vyjadrenie predstavovalo prípravný akt, ktorým musí lekár menovaný inštitúciou disponovať bez toho, aby riskoval, že jeho sprístupnenie bude prejudikovať závery správy, ktorú bol poverený spísať. Po druhé uplatnila sa výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ktorá umožňuje inštitúciám zamietnuť prístup k dokumentu v prípade, keby jeho sprístupnenie mohlo ohroziť ochranu cieľov inšpekčnej činnosti, vyšetrovania a auditu.

90      Listom z 29. júna 2005 žalobca podal 4. júla 2005 na menovací orgán žiadosť o náhradu za všetky ujmy, ktoré mal utrpieť z dôvodu rozličných pochybení, ktoré vytýka Komisii.

91      Sťažnosť z 20. mája 2005 bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 26. septembra 2005.

92      Žiadosť z 29. júna 2005 bola zamietnutá rozhodnutím menovacieho orgánu z 10. novembra 2005. Dňa 23. januára 2006 žalobca podal sťažnosť z 19. januára 2006 proti tomuto poslednému rozhodnutiu. Táto sťažnosť bola predmetom konkludentného zamietavého rozhodnutia na základe článku 90 ods. 2 druhého odseku služobného poriadku.

93      Dňa 16. decembra 2005, po rozhodnutí z 26. septembra 2005 zamietajúcom jeho sťažnosť z 20. mája 2005 (pozri body 88 a 91 vyššie), žalobca podal žalobu zapísanú do registra pod číslom F‑124/05.

94      Rozsudok Komisia/Cresson bol vyhlásený 11. júla 2006.

95      Dňa 10. augusta 2006 po konkludentnom rozhodnutí zamietajúcom jeho sťažnosť z 19. januára 2006 (pozri bod 92 vyššie) žalobca podal žalobu zapísanú do registra pod číslom F‑96/06.

96      Dňa 16. októbra 2006 podpredseda Komisie pán Kallas informoval žalobcu, že po dôslednom preskúmaní rozsudku Komisia/Cresson sa rozhodol ukončiť disciplinárne konanie vzťahujúce sa na jeho osobu.

97      Dňa 16. marca 2007 Komisia oboznámila žalobcu o návrhu rozhodnutia, ktoré na základe záverov prijatých lekárom označeným inštitúciou odmieta uznať povahu jeho choroby ako choroby z povolania.

98      Dňa 3. mája 2007 žalobca požiadal o zriadenie lekárskej komisie predpokladanej článkom 22 poistných pravidiel.

99      Dňa 5. decembra 2007 lekárska komisia vydala svoju správu, v ktorej jednomyseľne uznala, že žalobcova choroba má pôvod vo výkone povolania. Závery správy lekárskej komisie zneli takto:

„1.      Po psychologickom šoku, ktorý utrpel v rámci svojich pracovných činností [7. apríla] 2003, sa [žalobca] nachádzal v stave úplnej dočasnej práceneschopnosti od 10. apríla 2003 prinajmenšom do 31. augusta 2003.

2.      Následne sa [žalobca] dva razy nakrátko pokúsil nastúpiť do zamestnania, ale bez úspechu, keď sa potom opätovne stal úplne dočasne práceneschopným, čo je zjavne vo vzťahu k počiatočnému patologickému procesu.

3.      V okamihu ukončenia tohto lekárskeho posudku sa [žalobca] stále nachádza v stave úplnej dočasnej práceneschopnosti a jeho situácia sa nejaví ako stabilizovaná.

4.      Stav [žalobcu] je potrebné opätovne preskúmať približne o dva roky na návrh ktorejkoľvek zo strán.

...“

100    Okrem toho správa lekárskej komisie v časti „analýza“ uviedla najmä toto:

„Za týchto podmienok lekárska komisia jednomyseľne zastáva názor, že psychický stav [žalobcu] treba považovať za stále sa vyvíjajúci, a teda jeho stav nie je v súčasnej fáze stabilizovaný.

Vzhľadom na tieto rozličné skutočnosti lekárska komisia jednomyseľne zastáva názor, že je dôvodné, aby bol [žalobca] uznaný za invalidného v rozsahu viac ako 66 % od [18. marca] 2003.“

101    Dňa 28. marca 2008 vedúci oddelenia pre poistenie úrazov a chorôb z povolania PMO zaslal žalobcovi list, v ktorom uviedol, že vzhľadom na správu lekárskej komisie z 5. decembra 2007 je schopný uznať pôvod choroby, ktorou dotknutá osoba trpí vo výkone povolania. K tejto správe bola pripojená správa lekárskej komisie z 5. decembra 2007.

102    Dňa 8. apríla 2008 zaslal žalobca list vedúcemu oddelenia pre poistenie úrazov a chorôb z povolania PMO, ktorým ho žiadal, aby bezodkladne rozhodol o vykonaní článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku.

103    Dňa 28. apríla 2008 vedúci oddelenia pre poistenie úrazov a chorôb z povolania PMO odpovedal žalobcovi, že keďže správa lekárskej komisie z 5. decembra 2007 uviedla, že jeho stav ešte nie je „stabilizovaný“ a treba ho opätovne preskúmať v lehote približne dvoch rokov, nedokáže sa v tejto fáze vyjadriť k uplatneniu článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku.

104    Dňa 9. júna 2008 sa znovu zišla posudková komisia a vzhľadom na správu lekárskej komisie z 5. decembra 2007 dospela k záveru, že invalidita žalobcu bola spôsobená chorobou, ktorá mala pôvod vo výkone jeho povolania.

105    Rozhodnutím zo 16. júna 2008, zrušujúcim a nahrádzajúcim rozhodnutie z 8. novembra 2004, menovací orgán vzhľadom na závery posudkovej komisie z 9. júna 2008 priznal žalobcovi nárok na invalidný dôchodok určený v súlade s ustanoveniami článku 78 piateho odseku služobného poriadku, s účinnosťou odo dňa začiatku invalidity dotknutej osoby, čiže od 30. novembra 2004.

106    Dňa 18. februára 2009 podal žalobca na Súd pre verejnú službu tretiu žalobu, zapísanú do registra pod číslom F‑12/09, A/Komisia, ktorou sa najmä domáha jednak zrušenia rozhodnutia z 28. apríla 2008, ktorým sa Komisia odmietla vyjadriť k článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku, a jednak náhrady ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená všetkými pochybeniami, ktoré vytýka Komisii pri vedení konania o uznanie pôvodu jeho choroby vo výkone povolania.

 Konanie

I –  Vo veci F‑124/05 pred spojením s vecou F‑96/06

107    Osobitným aktom podaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu 12. apríla 2006 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti voči žalobe na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev, obdobne uplatniteľného na Súd pre verejnú službu na základe článku 3 ods. 4 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7) až do nadobudnutia účinnosti Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu.

108    Listom doručeným kancelárii Súdu pre verejnú službu faxom 12. mája 2006 (originál bol doručený 18. mája 2008) žalobca predložil vyjadrenie k námietke neprípustnosti.

109    Uznesením z 29. júna 2006 Súd pre verejnú službu spojil konanie o námietke neprípustnosti s konaním vo veci samej na základe článku 114 ods. 4 prvého odseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

110    Po rozhodnutí ukončujúcom disciplinárne konanie proti žalobcovi Komisia samostatným aktom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 18. októbra 2006 (originál bol podaný 19. októbra 2006) podala návrh na zastavenie konania na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

111    Aktom doručeným do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 2. novembra 2006 (originál bol podaný 6. novembra 2006) žalobca predložil pripomienky k návrhu na zastavenie konania.

112    Uznesením z 22. novembra 2006 Súd pre verejnú službu spojil konanie o návrhu na zastavenie konania s konaním vo veci samej na základe článku 114 ods. 4 prvého odseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

113    Komisia doručila svoje vyjadrenie k žalobe faxom 8. januára 2007 (originál bol podaný 11. januára 2007).

114    Uznesením z 27. marca 2007 Súd pre verejnú službu na základe spoločného návrhu účastníkov prerušil konanie až do ukončenia konania začatého žalobcom na základe článku 73 služobného poriadku alebo najneskôr do 30. júna 2007 na základe článku 77 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Uzneseniami z 24. júla 2007 a 26. októbra 2007 bolo konanie na základe spoločného návrhu účastníkov opätovne prerušené z tých istých dôvodov až do ukončenia konania začatého žalobcom na základe článku 73 služobného poriadku alebo najneskôr do 31. októbra 2007 v prvom prípade a do 1. marca 2008 v druhom prípade.

115    V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Súd pre verejnú službu vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na viacero písomných otázok a aby predložili určité množstvo dokumentov. Účastníci tejto žiadosti Súdu pre verejnú službu vyhoveli v stanovených lehotách.

116    Dňa 9. júla 2008 Súd pre verejnú službu rozhodol o postúpení veci plénu.

II –  Vo veci F‑96/06 pred spojením s vecou F‑124/05

117    Komisia doručila faxom 20. novembra 2006 (originál bol podaný 22. novembra 2006) svoje vyjadrenie k žalobe.

118    Uznesením z 27. marca 2007 Súd pre verejnú službu na základe článku 77 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa prerušil konanie na spoločný návrh účastníkov až do ukončenia konania začatého žalobcom na základe článku 73 služobného poriadku alebo najneskôr do 30. júna 2007. Uzneseniami z 24. júla 2007 a 26. októbra 2007 bolo konanie na základe spoločného návrhu účastníkov z tých istých dôvodov opätovne prerušené až do ukončenia konania začatého žalobcom na základe článku 73 služobného poriadku alebo najneskôr do 31. októbra 2007 v prvom prípade a do 1. marca 2008 v druhom prípade.

119    V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Súd pre verejnú službu vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na viacero písomných otázok a aby predložili určité množstvo dokumentov. Účastníci tejto žiadosti Súdu pre verejnú službu vyhoveli v stanovených lehotách.

120    Dňa 9. júla 2008 Súd pre verejnú službu rozhodol o postúpení veci plénu.

III –  V spojených veciach F‑124/05 a F‑96/06

121    Uznesením predsedu Súdu pre verejnú službu z 22. januára 2009 boli veci F‑124/05 a F‑96/06 spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozhodnutia vo veci v súlade s článkom 46 rokovacieho poriadku.

122    V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Súd pre verejnú službu vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na viacero písomných otázok a aby predložili určité množstvo dokumentov. Účastníci tejto žiadosti Súdu pre verejnú službu vyhoveli v stanovených lehotách.

 Návrhy účastníkov konania

I –  Vo veci F‑124/05

123    Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie odmietajúce ukončiť disciplinárne konanie,

–        zrušil rozhodnutie Komisie z 26. septembra 2005 zamietajúce jeho sťažnosť z 20. mája 2005,

–        rozhodol, že jeho žiadosť z 22. októbra 2004 je prípustná a dôvodná,

–        určil Komisiu za zodpovednú za protiprávne konania, ktorých sa dopustila tým, že prijala rozhodnutie odmietajúce ukončiť disciplinárne konanie a rozhodnutie z 26. septembra 2005,

–        uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu, rovnako ako jeho rodine, sumu 3 163 602 eur,

–        uložil, aby na účely zverejnenia akýchkoľvek údajov týkajúcich sa tohto sporu bola v súlade s článkom 17 ods. 4 pokynov kancelárii Súdu prvého stupňa z 3. mája 1994 jeho identita utajená,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

124    Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        konanie o žalobe zastavil,

–        subsidiárne zamietol žalobu ako neprípustnú,

–        sekundárne subsidiárne vyslovil, že žaloba je nedôvodná,

–        rozhodol o trovách konania v súlade s právom, subsidiárne aby o trovách konania rozhodol v rozhodnutí o žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑96/06.

II –  Vo veci F‑96/06

125    Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        určil Komisiu za zodpovednú za protiprávne konania, ktorých sa dopustila,

–        uložil Komisii povinnosť zaplatiť mu, rovnako ako jeho rodine, sumu 3 163 602 eur,

–        uložil, aby na účely zverejnenia akýchkoľvek údajov týkajúcich sa tohto sporu bola v súlade s článkom 17 ods. 4 pokynov kancelárii Súdu prvého stupňa z 3. mája 1994 jeho identita utajená,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

126    Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        vyhlásil žalobu za čiastočne neprípustnú alebo prinajmenšom za nedôvodnú,

–        rozhodol o trovách konania podľa práva.

 Právny stav

I –  O žalobe F‑124/05

127    Predovšetkým treba preskúmať návrh na zastavenie konania prednesený Komisiou.

A –  Tvrdenia účastníkov konania

128    Komisia zakladá svoj návrh na zastavenie konania na dvoch tvrdeniach. Po prvé záujem žalobcu na zrušení rozhodnutia odmietajúceho ukončiť disciplinárne konanie zanikol z dôvodu rozhodnutia menovacieho orgánu zo 16. októbra 2006, ktorým bolo uvedené konanie ukončené po rozsudku Komisia/Cresson. Po druhé návrhy na náhradu škody v žalobe F‑124/05 sú v podstate rovnaké ako návrhy prednesené v žalobe F‑96/06.

129    Žalobca spresňuje, že nepopiera, že žaloba sa stala bezpredmetnou, pokiaľ ide o návrh na zrušenie rozhodnutia odmietajúceho ukončiť disciplinárne konanie. Tvrdí, že jeho návrh na náhradu škody je naďalej úplne relevantný. Domnieva sa, že keďže žaloba F‑124/05 bola podaná po žalobe F‑96/06, Súd pre verejnú službu by mal najskôr rozhodnúť o prvej žalobe a potom svoje rozhodnutie zohľadniť pri konaní o druhej žalobe.

B –  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

130    Predmetom žiadosti žalobcu z 22. októbra 2004 bolo ukončenie disciplinárneho konania voči jeho osobe. Rozhodnutím zo 16. októbra 2006 menovací orgán uvedené konanie ukončil. Toto druhé rozhodnutie teda poskytlo žalobcovi výsledok, o ktorý sa usiloval.

131    Navyše žalobca sám uznáva, že návrhy na zrušenie sa stali po rozhodnutí Komisie ukončujúcom disciplinárne konanie začaté voči jeho osobe bezpredmetnými. Také uznanie možno chápať ako späťvzatie uvedenej časti žaloby žalobcom.

132    Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie o návrhoch na zrušenie treba zastaviť.

133    Naopak, návrhy na náhradu škody v žalobe si naďalej zachovávajú relevanciu.

134    Najskôr treba konštatovať po prvé, že ôsmy žalobný dôvod žaloby zapísanej do registra pod číslom F‑96/06 odkazuje na všetky žalobné dôvody uvedené v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑124/05, a po druhé, že dôvody v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑96/06 sú rovnaké ako návrhy na náhradu škody uvedené v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑124/05.

135    Potom treba pripomenúť, že keďže žaloba má rovnakých účastníkov, predmet a žalobné dôvody ako predtým podaná žaloba, musí byť v súlade s ustálenou judikatúrou (rozsudky Súdneho dvora zo 17. mája 1973, Perinciolo/Rada, 58/72 a 75/72, Zb. s. 511, body 3 až 5, z 19. septembra 1985, Hoogovens Groep/Komisia, 172/83 a 226/83, Zb. s. 2831, bod 9, a z 22. septembra 1988, Francúzsko/Parlament, 358/85 a 51/86, Zb. s. 4821, bod 12; uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2006, Vienne a i./Parlament, F‑22/06, Zb. s. I‑A‑1‑101 a II‑A‑1‑377, bod 12) zamietnutá ako neprípustná.

136    Napriek tomu, bez ohľadu na skutočnosť, že žaloba F‑124/05 bola zapísaná do registra pred žalobou F‑96/06, a na spojenie vecí F‑124/05 a F‑96/06 na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku vo veci považuje Súd pre verejnú službu za vhodnejšie v záujme riadneho výkonu spravodlivosti nepreskúmavať návrhy na náhradu škody žalobcu v rámci žaloby zapísanej do registra pod číslom F‑124/05, ale preskúmavať ich v rámci žaloby zapísanej do registra pod číslom F‑96/06.

137    V dôsledku toho treba návrhu na zastavenie konania prednesenému Komisiou v celom rozsahu vyhovieť.

II –  O žalobe F‑96/06

A –  O prípustnosti

1.     Tvrdenia účastníkov konania

138    Na pojednávaní Komisia uviedla, že návrh na náhradu škody je predčasný, a teda neprípustný z dôvodu konania začatého žalobcom smerujúceho k uznaniu pôvodu jeho choroby vo výkone povolania. Komisia sa opiera o rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1999, Latino/Komisia, T‑300/97, Zb. s. I‑A‑259 a II‑1263, body 94 a 95, v ktorom súd rozhodol, že návrh úradníka na náhradu škody za nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z jeho choroby z povolania je predčasný, pretože vo fáze podania žaloby nie je možné posúdiť primeranú povahu právnymi predpismi stanovenej náhrady škody, ktorú by si mohla dotknutá osoba nárokovať. V tejto veci zdôrazňuje, že správa lekárskej komisie uvádza, že pri nestabilizovanosti jeho zdravotného stavu sa nedá určiť miera invalidity žalobcu a že prípad dotknutej osoby bude musieť byť opätovne preskúmaný približne o dva roky. Podľa Komisie pred poznaním výsledku tohto opätovného preskúmania nie je možné vedieť, akú sumu bude môcť žalobca získať na základe článku 73 ods. 2 služobného poriadku. Táto informácia je však nevyhnutná pre Súd pre verejnú službu, aby určil, či náhrada škody získaná žalobcom na základe tohto ustanovenia predstavuje dostatočnú náhradu za jeho ujmu.

139    Žalobca namieta, že na to, aby menovací orgán prijal svoje rozhodnutie na základe článku 73 ods. 2 služobného poriadku, nie je nevyhnutné, aby lekárska komisia určila stupeň invalidity. Podľa článku 11 ods. 2 nových poistných pravidiel, ak poistenec nadobudne úplnú trvalú invaliditu v dôsledku úrazu alebo choroby z povolania, telesné alebo duševné poškodenie je 100 % a poistencovi sa vyplatí jednorazová čiastka stanovená v článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku. Dňa 29. októbra 2004 však posudková komisia konštatovala, že žalobca nadobudol úplnú trvalú invaliditu.

140    Žalobca okrem toho tvrdí, že Súd prvého stupňa v rozsudku z 10. decembra 2008, Nardone/Komisia (T‑57/99, Zb. VS s. I-A-2-83 a II-A-2-505), rozhodol, že nemožno systematicky uplatňovať pravidlo vytvorené už citovaným rozsudkom Latino/Komisia, podľa ktorého prípadné sumy náhrady škody a príslušenstva za nesprávny služobný postup predstavujú iba doplnok služobného režimu a nastupujú až vtedy, keď možno konštatovať nedostatočnosť súm získaných z tohto dôvodu. Zastáva názor, že riešenie vytvorené citovaným rozsudkom Nardone/Komisia je potrebné v jeho prípade uplatniť, keďže bezdôvodné predlžovanie konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku spôsobilo pretrvávanie situácie neistoty, v ktorej sa nachádza už roky, a zabránilo stabilizácii jeho zdravotného stavu. Komisia ho však odmietla odškodniť, dokiaľ nebude jeho zdravotný stav ustálený. Žalobca si myslí, že Komisia ho tak uzavrela do „začarovaného kruhu“, „pekelnej špirály“, ktoré môže rozťať iba Súd pre verejnú službu tým, že inštitúcii uloží povinnosť ihneď ho odškodniť.

141    Komisia proti tomuto argumentu namieta v tom zmysle, že v tomto prípade neboli splnené výnimočné okolnosti, ktoré vyústili do citovaného rozsudku Nardone/Komisia.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

142    Súd pre verejnú službu na úvod poznamenáva, že Komisia sa vo svojom vyjadrení k žalobe vzťahujúcom sa k veci F‑96/06 nedovolávala neprípustnosti žaloby z dôvodu predčasnosti, ale tento argument vzniesla prvýkrát až vo svojom vyjadrení k žalobe vzťahujúcom sa k veci F‑124/05, a uviedla, že tento argument platí aj pre žalobu F‑96/06, potom vo svojom liste z 25. februára 2008 vyhotovenom ako odpoveď na opatrenie na zabezpečenie priebehu konania uložené Súdom pre verejnú službu týkajúce sa oboch vecí a napokon na spoločnom pojednávaní v oboch veciach.

143    Skutočnosť, že Komisia nevzniesla túto námietku neprípustnosti vo svojom vyjadrení k žalobe vzťahujúcom sa k veci F‑96/06, však nemôže zabrániť Súdu pre verejnú službu v jej preskúmaní vzhľadom na kogentnú povahu podmienok prípustnosti žalôb podaných na základe článkov 90 a 91 služobného poriadku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2008, Belgicko a Komisia/Genette, T‑90/07 P a T‑99/07 P, Zb. s. II‑3859, bod 87 a tam citovaná judikatúra). Okrem toho v tejto veci treba vziať do úvahy spojenie oboch vecí (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 18. marca 1980, Forges de Thy-Marcinelle a Monceau/Komisia, 26/79 a 86/79, Zb. s. 1083, bod 4) a okolnosť, že účastníci konania o tejto otázke mohli kontradiktórne diskutovať na spoločnom pojednávaní k týmto dvom veciam.

144    V danej veci nie sú všetky ujmy, ktorých sa dovoláva žalobca, vyvodzované z poškodenia jeho zdravia, a teda nedá sa na ne a priori pozerať tak, že ich možno v celosti napraviť v rámci konania o uznanie pôvodu jeho choroby vo výkone povolania. Určité výhrady vznesené žalobcom sa týkajú situácií, ktoré môžu spôsobiť úradníkovi nemajetkovú ujmu dokonca aj pri absencii výskytu choroby z povolania.

145    Konkrétne, množstvo porušení práv na obhajobu uvádzaných žalobcom mu mohlo spôsobiť nemajetkovú ujmu odlišnú od poškodenia jeho zdravia, ktorá nemôže byť napravená čiastkou upravenou článkom 73 služobného poriadku.

146    Žalobca sa domáha tiež najmä náhrady za nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola spôsobená neprimeranou dĺžkou trvania disciplinárneho konania začatého voči jeho osobe.

147    V tejto záležitosti je potrebné konštatovať, že disciplinárne konanie stavia každého úradníka do neistej situácie, pokiaľ ide o jeho profesijnú budúcnosť, čím mu nevyhnutne spôsobuje určitý stres a úzkosť. Keď táto neistota pretrváva počas príliš dlhého obdobia, intenzita stresu a úzkosti spôsobených úradníkovi sa zvyšuje za hranicu toho, čo je ospravedlniteľné. Treba teda dospieť k názoru, že neprimeraná dĺžka trvania disciplinárneho konania vytvára predpoklad existencie nemajetkovej ujmy dotknutej osoby.

148    Zoči-voči takej situácii ťažkej neistoty trvajúcej mimo rámca primeranej doby je nesporné, že jednotlivci môžu reagovať rôznym spôsobom, napríklad v závislosti od ich prípadnej psychickej krehkosti. Dôsledky neprimeranej doby trvania disciplinárneho konania môžu teda spočívať v psychickom utrpení alebo, v ťažších prípadoch, vo výskyte skutočnej psychickej choroby alebo v zhoršení predtým existujúcej psychickej choroby.

149    Pokiaľ teda ide najmä o nemajetkovú ujmu, ktorá môže byť spôsobená neprimeranou dĺžkou trvania disciplinárneho konania, je potrebné rozlišovať na jednej strane nemajetkovú ujmu spôsobenú každému úradníkovi alebo dočasnému zamestnancovi nezávisle od prípadnej choroby a na strane druhej ujmu spôsobenú prípadnou psychickou chorobou – alebo zhoršením takej choroby –, ktorá má pôvod v neprimeranej dĺžke trvania uvedeného konania (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 2. mája 2007, Giraudy/Komisia, F‑23/05, Zb. VS s. I-A-1-121 a II-A-1-657, body 197 až 202).

150    Návrh na náhradu škody smerujúci k náprave prvého typu ujmy je prípustný bez ohľadu na stav prípadného konania začatého okrem toho úradníkom na základe článku 73 služobného poriadku.

151    Naopak, podľa judikatúry návrh na náhradu škody úradníka smerujúci k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená chorobou z povolania vo všeobecnosti, nie je prípustný dovtedy, kým nie je ukončené konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku.

152    V tomto ohľade treba pripomenúť, že režim zavedený na vykonanie článku 73 služobného poriadku predpokladá paušálnu náhradu v prípade pracovného úrazu alebo choroby z povolania bez toho, aby dotknutá osoba nevyhnutne preukazovala akékoľvek zavinenie zo strany inštitúcie. Okrem toho z judikatúry vyplýva, že iba za okolností, keď sa ukazuje, že služobný režim neumožňuje primerané odškodnenie za utrpenú ujmu, je úradník oprávnený požadovať dodatočnú náhradu (rozsudky Súdneho dvora z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, Zb. s. 2801, bod 13, a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, bod 22; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Lucaccioni/Komisia, T‑165/95, Zb. s. I‑A‑203 a II‑627, bod 71, a Latino/Komisia, už citovaný, bod 94).

153    V dôsledku toho žaloba, ktorou úradník požadoval náhradu ujmy, ktorú mal údajne utrpieť z dôvodu svojej choroby z povolania, podaná pred ukončením konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku, bola považovaná za predčasnú, keďže vo fáze podania žaloby nebolo možné posúdiť primeranú povahu zákonnej náhrady škody, na ktorú by si dotknutá osoba mohla robiť nárok (rozsudok Latino/Komisia, už citovaný, body 94 a 95).

154    Predsa však v nedávnom rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že z neukončenia lekárskeho postupu nemožno systematicky vyvodzovať predčasnosť žaloby smerujúcej k priznaniu náhrady škody a príslušenstva z dôvodu nesprávneho služobného postupu, ktorého sa údajne dopustila inštitúcia (pozri v tomto zmysle rozsudok Nardone/Komisia, už citovaný, bod 56). Tento rozsudok totiž spresňuje, že hoci je pre úradníka obvykle rýchlejšie a menej ťažké prípadne preukázať, že má právo na paušálnu náhradu na základe článku 73 služobného poriadku, ako preukazovať, že boli splnené podmienky nevyhnuté na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, nie je to tak vždy (rozsudok Nardone/Komisia, už citovaný, bod 56). Práve vzhľadom na hospodárnosť konania, čo je zásada, ktorá vyžaduje vyváženie rozličných faktorov prítomných v každom konkrétnom prípade, Súd prvého stupňa vo svojom už citovanom rozsudku Latino/Komisia podrobil prípustnosť žaloby o náhradu škody podľa všeobecného práva vyčerpaniu možnosti získať náhradu škody upravenej článkom 73 služobného poriadku (rozsudok Nardone/Komisia, už citovaný, bod 56).

155    V tomto ohľade možno spresniť, že pokiaľ ide o určenie a vyhodnotenie ujmy vyplývajúcej z choroby z povolania, konanie predpokladané pri vykonávaní článku 73 služobného poriadku treba považovať za lex specialis vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave mimozmluvnej zodpovednosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Giraudy/Komisia, už citovaný, body 193 až 196).

156    Vo väčšine prípadov vyžaduje určenie príčinnej súvislosti medzi podmienkami výkonu povolania a udávanou ujmou, rovnako ako vyhodnotenie uvedenej ujmy využitie lekárskeho posudku, takže určenie uvedenej príčinnej súvislosti a uvedenej ujmy zo strany európskeho súdu pred ukončením konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku by nemalo zmysel, či dokonca nebolo by možné.

157    Tak je to aj v tomto prípade, preto riešenie vytvorené v citovanom rozsudku Nardone/Komisia nemožno využiť.

158    Toto riešenie bolo diktované záujmom na hospodárnosti konania, za „výnimočných okolnosti charakteristických pre daný prípad“ (rozsudok Nardone/Komisia, už citovaný, bod 57). V uvedenej veci totiž nebol lekársky posudok nevyhnutný na vyhodnotenie nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel pán Nardone, spôsobenej skutočnosťou, že pracoval v prašnom a nezdravom prostredí (pozri v tomto zmysle rozsudok Nardone/Komisia, už citovaný, body 98 až 123).

159    Naopak, v tejto veci je lekársky posudok namieste na určenie rozsahu fyzickej a psychickej ujmy, ktorú možno pripísať podmienkam výkonu povolania žalobcu.

160    Okrem toho sa zdá, že konanie začaté žalobcom na základe článku 73 služobného poriadku nie je ďaleko od konca, ako to uviedla Komisia na pojednávaní. Správa lekárskej komisie z 5. decembra 2007 totiž uvádza, že žalobca by mal byť opätovne preskúmaný približne o dva roky na návrh ktorejkoľvek zo strán.

161    Okrem toho je dôležité pripomenúť, že článok 19 ods. 3 druhý odsek poistných pravidiel uvádza, že ak nemožno určiť stupeň invalidity po ukončení lekárskej liečby, správa lekárskej komisie musí uvádzať termín, ku ktorému sa najneskôr uskutoční revízia prípadu poistenca. Toto ustanovenie však treba vykladať zužujúco. Ak by totiž bolo možné, aby lekárska komisia viackrát odložila termín, v ktorý musí byť spis poisteného opätovne preskúmaný, určití poistení by za svojho života nikdy nedostali vyplatené dávky upravené článkom 73 služobného poriadku. Okrem toho rozširujúci výklad tohto ustanovenia by bol v rozpore s pojmom ustálenia, tak ako je definovaný v článku 19 ods. 3 poistných pravidiel, podľa ktorého sa následky úrazu alebo choroby z povolania považujú za ustálené v prípade, že sú stabilizované alebo sa zlepšujú iba veľmi pomaly a veľmi obmedzeným spôsobom. Pojem ustálenie teda nevylučuje akýkoľvek vývoj stavu pacienta, ale vyplýva z neho stabilizácia alebo veľmi pomalý vývoj.

162    Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že v tejto veci zásada hospodárnosti konania vyžaduje ukončenie osobitného konania upraveného na vykonanie článku 73 služobného poriadku.

163    Teda bez toho, aby bolo nevyhnutné zaujať stanovisko k výhradám žalobcu vzťahujúcim sa na vedenie konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku, vrátane výhrad vyvodzovaných z neuplatnenia článku 11 ods. 2 nových poistných pravidiel vysvetlených v bode 139 tohto rozsudku, treba návrh žalobcu, pokiaľ ide o náhradu ujmy, ktorá je dôsledkom choroby z povolania, ktorou trpí, považovať za predčasný a v dôsledku toho musí byť zamietnutý ako neprípustný. Naopak, návrh žalobcu na náhradu škody, pokiaľ ide o aspekt nemajetkovej ujmy, ktorá nezávisí od choroby, ktorou trpí, treba vyhlásiť za prípustný.

B –  O veci samej

164    Žalobca tvrdí, že Komisia sa dopustila množstva pochybení, ktoré svedčia o psychickom obťažovaní jeho osoby. Tieto rozličné pochybenia mali byť pôvodcom vypuknutia a následných recidív depresie, ktorou trpí a ktorá bola pôvodcom jeho invalidity. Utrpel tiež majetkovú ujmu predstavovanú rozdielom medzi jeho platom úradníka a dávkou v invalidite, rovnako ako osobitne ťažkú nemajetkovú ujmu.

165    Predovšetkým treba konštatovať, že vo svojej žalobe sa žalobca domáhal vymenovania odborníka, ktorého úlohou by bolo vyčíslenie majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel. Na pojednávaní sa žalobca o tejto požiadavke už viac nezmienil a poskytol aktualizované vyhodnotenie svojej ujmy, vyčísliac ju na 3 163 602 eur. Uvedené treba považovať za späťvzatie návrhu žalobcu na vymenovanie odborníka.

166    Judikatúrou je ustálené, že v rámci žaloby o náhradu škody s príslušenstvom podanej úradníkom predpokladá zodpovednosť Spoločenstva splnenie súhrnu podmienok, pokiaľ ide o protiprávnosť konania vytýkaného inštitúciám, skutočnú škodu a existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, Zb. s. I‑833, bod 52 a tam citovaná judikatúra; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, M/EMEA, T‑12/08 P, Zb. VS s. I-B-1-31 a II-B-1-159, bod 98).

167    Najprv treba preskúmať, či sa Komisia dopustila pochybenia, ktoré vedie k vzniku jej zodpovednosti.

1.     O pochybeniach vytýkaných Komisii

168    Žalobca uvádza na podporu svojej žaloby o zodpovednosť osem žalobných dôvodov. V zásade vytýka:

–        jeho údajne bezdôvodné obvinenie v „afére Berthelot“ (prvý žalobný dôvod),

–        rôzne prípady nečinnosti a porušení práva na obhajobu, ktorými mali byť postihnuté administratívne vyšetrovania (druhý žalobný dôvod),

–        porušenie zásady dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑om (tretí žalobný dôvod),

–        protiprávnosť zbavenia imunity jeho osoby (štvrtý žalobný dôvod),

–        protiprávnosť rozhodnutia o jeho preradení (piaty žalobný dôvod),

–        rozličné porušenia právnych predpisov postihujúce konanie vzťahujúce sa na uznanie pôvodu jeho choroby vo výkone povolania (šiesty žalobný dôvod),

–        protiprávnosť stanoviska poskytnutého posudkovou komisiou 29. októbra 2004 (siedmy žalobný dôvod),

–        protiprávnosť začatia a vedenia disciplinárneho konania voči jeho osobe (ôsmy žalobný dôvod).

a)     O prvom žalobnom dôvode vyvodzovanom z údajne bezdôvodného obvinenia žalobcu v „afére Berthelot“

 Tvrdenia účastníkov konania

169    V prvom žalobnom dôvode žalobca vytýka svoje údajne úplne bezdôvodné obvinenie v „afére Berthelot“. Komisia tým, že ho bez akéhokoľvek dôkazu považovala za hlavného strojcu „aféry Berthelot“, „tým, že bez čo i len najmenšieho základu voči nemu vzniesla také ťažké obvinenia, tým, že pred belgickými súdnymi orgánmi utajila zásadné pripomienky [,ktoré uviedol], tým, že ich tak dlho udržiavala účinné bez toho, aby si potom čo i len v najmenšom plnila vyšetrovacie povinnosti, aby sa ich pokúšala overiť, a rovnako tým, že začala disciplinárne konanie proti [nemu]“, porušila svoje povinnosti starostlivosti a pomoci, porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, sklamala legitímnu dôveru dotknutej osoby a porušila odôvodnenie č. 10 nariadenia č. 1073/1999, ktoré vyslovuje právo, aby len prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu, mohli byť základom záverov vyšetrovania OLAF‑om.

170    Vo svojom rozhodnutí z 10. novembra 2005 zamietajúcom žiadosť žalobcu menovací orgán zastával názor, že argumenty žalobcu prednesené v tomto prvom žalobnom dôvode patria do merita disciplinárneho konania.

171    V odpovedi na tento argument žalobca vo svojej žalobe uviedol, že tento žalobný dôvod presahuje rámec ôsmeho žalobného dôvodu, ktorý sa vzťahuje na protiprávnosť disciplinárneho konania.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

172    Keďže argumenty vznesené v tomto žalobnom dôvode úzko súvisia s ôsmym žalobným dôvodom, ktorým žalobca kritizuje rozhodnutie týkajúce sa začatia disciplinárneho konania voči jeho osobe, tieto argumenty budú preskúmané v rámci uvedeného žalobného dôvodu.

173    Keďže tento žalobný dôvod možno chápať tak, že kritizuje skutočnosť, že vyšetrovania OLAF‑om a IDOC‑om sa týkali žalobcu, je potrebné uviesť, že inštitúcia má širokú právomoc voľnej úvahy, pokiaľ ide o začatie a vedenie administratívneho vyšetrovania, pod podmienkou, že existuje dôvodné podozrenie, že bolo spáchané disciplinárne previnenie.

174    V tomto prípade bol teda žalobca vedúcim kabinetu pani Cressonovej, členky Komisie, v čase, keď došlo k protiprávnej zmene zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy a k rovnako protiprávnemu zamestnaniu tejto osoby v SVC. Okrem toho sa žalobcu týkalo svedectvo určitých úradníkov a ostatných zamestnancov. Konkrétne pani T., asistentka v SVC, uviedla, že žalobcovi na jeho výslovnú žiadosť zaslala správu o uskutočniteľnosti vzťahujúcu sa na zmenu zaradenia pána Berthelota a na jeho prípadné zamestnanie ako vedeckého pracovníka v SVC.

175    Bolo teda oprávnené, aby OLAF a IDOC v priebehu svojich vyšetrovaní preskúmali, či žalobca ako vedúci kabinetu hral úlohu v konštatovaných protiprávnych konaniach, a ak áno, v čom tá rola spočívala.

176    Vzhľadom na prítomnosť okolností, ktoré mohli vyvolať dôvodné podozrenie voči žalobcovi v kontexte „aféry Berthelot“, musí byť žalobný dôvod, pokiaľ sa týka začatia a vedenia vyšetrovaní týkajúcich sa dotknutej osoby, zamietnutý.

b)     O druhom žalobnom dôvode vyvodzovanom z nečinnosti a z porušení práva na obhajobu, ktorými mali byť postihnuté administratívne vyšetrovania

 Tvrdenia účastníkov konania

177    Druhý žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. V prvej časti žalobného dôvodu žalobca udáva rozličné prípady nečinnosti a porušení práva na obhajobu, ktorými malo byť postihnuté vedenie administratívneho vyšetrovania. V druhej časti žalobného dôvodu kritizuje nedostatok nestrannosti orgánov, ktoré viedli administratívne vyšetrovania.

178    V prvej časti žalobného dôvodu uvádza žalobca nasledujúce argumenty.

179    Po prvé žalobca sa mal „dostať na scénu“, zatiaľ čo ostatné osoby, ktoré sa zúčastnili na zmene zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy a jeho zamestnania v SVC, neboli obvinené.

180    Po druhé niektoré návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré žalobca predniesol, nevyvolali ani ten najmenší záujem zo strany orgánov poverených viesť vyšetrovania. Po prvé OLAF zamietol zápisník, ktorý sa mu žalobca ponúkol predložiť. Po druhé Komisia, OLAF a IDOC sa neusilovali overiť odpoveď pána L., riaditeľa riaditeľstva pre personál a administratívu na Generálnom riaditeľstve pre výskum, na otázku, prečo vstup troch úradníkov do budovy Breydel v Bruseli na účely stretnutia, ktoré sa údajne konalo v novembri 1996, nebol zaznamenaný v registri ad hoc. Po tretie vyšetrovatelia nikdy nevypočuli pani M., zodpovednú za sekretariát vedúceho kabinetu v čase sporných skutkových okolností. Po štvrté nevzali do úvahy vzájomné rozpory a odlišnosti medzi rôznymi svedeckými výpoveďami.

181    Po tretie práva žalobcu na obhajobu boli porušené povolením vydaným štábu novinárov RTBF vstúpiť do priestorov OLAF‑u a nafilmovať dôverné dokumenty, ktoré ho priamo obviňovali, na účely ich odvysielania v relácii s veľkou sledovanosťou „v mene zákona“ 27. decembra 2000.

182    Po štvrté správa z 18. marca 2002 obsahujúca pripomienky žalobcu nebola pripojená k správe o doplňujúcom administratívnom vyšetrovaní z 22. februára 2002.

183    V druhej časti žalobného dôvodu žalobca vytýka najmä prístup osoby zodpovednej za vedenie vyšetrovania, pani D., ktorá po prvé nezahrnula správu z výsluchu dotknutej osoby do správy z 27. marca 2001, po druhé v liste adresovanom pani Cressonovej 23. novembra 2001 prezentovala ako preukázané skutočnosti, ktoré boli preňho zdrvujúce, a po tretie nezahrnula jeho správu z 18. marca 2002 do správy o doplňujúcom administratívnom vyšetrovaní z 22. februára 2002.

184    Po prvé Komisia pripomína, že zásadu rovnosti zaobchádzania s úradníkmi nemožno vykladať v tom zmysle, že úradník potrestaný za porušenie požiadaviek služobného poriadku by bol s cieľom vyhnúť sa opatreniu, ktorého je predmetom, oprávnený opierať sa o okolnosť, že iný úradník, ktorý porušil uvedené požiadavky, potrestaný nebol. Táto zásada je a fortiori namieste v prípade, kedy žalobca potrestaný nebol.

185    Po druhé Komisia namieta proti tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého skutkové tvrdenia, ktoré predniesol, neboli zohľadnené. Vyšetrovacie správy sú totiž formulované hypoteticky, nie ako konštatovania a každá odchýlka vo vyhláseniach rozličných vypočúvaných úradníkov by v nich bola zmienená.

186    Po tretie Komisia tvrdí, že správa žalobcu z 18. marca 2002 v zásade preberala tvrdenia obsiahnuté v jeho vyhlásení z 12. septembra 2001 pripojenom k vyšetrovacej správe IDOC‑u. Návrh správy predložený žalobcovi na pripomienky nemusel teda byť zmenený v závislosti od správy žalobcu, pretože prvky, ktoré táto správa obsahovala, už boli zohľadnené pri jej spisovaní.

187    Pokiaľ ide o druhú časť žalobného dôvodu, Komisia namieta, že v oznámení z 23. novembra 2001 adresovanom pani Cressonovej nezaujala pani D. stanovisko, ale podala správu o svedeckej výpovedi. V tomto oznámení teda niet nijakého nedostatku nestrannosti. Pokiaľ ide o oznámenie žalobcu z 18. marca 2002, Komisia odkazuje na svoju argumentáciu prednesenú v rámci prvej časti žalobného dôvodu.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

188    Pokiaľ ide po prvé o argument, podľa ktorého ďalšie osoby, ktoré sa mali podieľať na zmene zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy a na jeho zamestnaní v SVC, neboli obvinené, treba pripomenúť, že inštitúcia má širokú právomoc voľnej úvahy, pokiaľ ide o začatie a vedenie administratívneho vyšetrovania, pod podmienkou, že existuje dôvodné podozrenie, že došlo k spáchaniu disciplinárneho previnenia (pozri bod 173 vyššie).

189    Vzhľadom na túto širokú právomoc voľnej úvahy, ako aj na existenciu okolností, ktoré mohli vyvolať dôvodné podozrenie voči žalobcovi (pozri bod 176 vyššie), nemôže jeho argument, podľa ktorého určití úradníci neboli predmetom administratívneho vyšetrovania, preukazovať nečinnosť alebo porušenie práva na obhajobu uvádzané v prvej časti žalobného dôvodu.

190    Pokiaľ ide po druhé o argumentáciu žalobcu, podľa ktorej niektoré návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré žalobca predniesol, neboli orgánmi poverenými vyšetrovaním zohľadnené, dotknutá osoba nepreukázala, že by uvedené orgány zabudli zahrnúť do spisu a preskúmať dôkazy, ktoré predniesla.

191    Po tretie, čo sa týka tvrdenia žalobcu, podľa ktorého oznámenie z 18. marca 2002 nebolo zahrnuté do správy IDOC‑u o doplňujúcom administratívnom vyšetrovaní, treba uviesť, že toto oznámenie neprinieslo nijakú novú skutkovú okolnosť oproti svedectvu dotknutej osoby pripojenému k uvedenej správe. Okrem toho z práva úradníka vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ho týkajú, nevyplýva povinnosť vyšetrovateľov zmeniť závery správy v závislosti od požiadaviek vznesených vypočúvaným úradníkom.

192    Napokon po štvrté argumenty žalobcu vyvodzované z nedostatku nestrannosti orgánov, ktoré viedli administratívne vyšetrovania, musia byť zamietnuté. Totiž po prvé skutočnosť, že k svojmu oznámeniu z 27. marca 2001 osoba zodpovedná za vyšetrovanie, pani D., nepripojila zápisnicu z výsluchu žalobcu, nemôže preukazovať nedostatok nestrannosti, keďže uvedená zápisnica bola pripojená ku konečnej správe IDOC‑u. Po druhé, ako správne uviedla Komisia, je mylné tvrdiť, že vo svojom liste z 23. novembra 2001 adresovanom pani Cressonovej pani D. prezentovala skutočnosti zdrvujúce pre žalobcu ako preukázané: v tomto liste sa totiž pani D. obmedzila na žiadosť pre bývalého člena Komisie o objasnenia týkajúce sa najmä svedectva pani T., asistentky SVC. Po tretie, pokiaľ ide o argument, podľa ktorého oznámenie z 18. marca 2002 nebolo včlenené do správy IDOC‑u o doplňujúcom administratívnom vyšetrovaní, vyššie bolo uvedené, že z práva úradníka vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ho týkajú, nevyplýva povinnosť vyšetrovateľov zmeniť závery správy v závislosti od požiadaviek vznesených vypočúvaným úradníkom.

193    Tvrdenie týkajúce sa údajného povolenia, ktoré mala poskytnúť Komisia štábu novinárov RTBF, nafilmovať dôverný dokument týkajúci sa žalobcu, bude preskúmané v rámci tretieho žalobného dôvodu vyvodzovaného z porušenia zásady dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑om, v ktorom sa uvádzajú rovnaké skutočnosti.

194    Okrem posledného argumentu, v ktorého prípade je posúdenie Súdom pre verejnú službu vyhradené až do preskúmania tretieho žalobného dôvodu, porušenia práva na obhajobu, ktoré vytýka žalobca v druhom žalobnom dôvode, nie sú teda dôvodné.

c)     O treťom žalobnom dôvode vyvodzovanom z porušenia zásady dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑om

 Tvrdenia účastníkov konania

195    Tretí žalobný dôvod je vyvodzovaný z porušenia zásady dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑om. Žalobca tvrdí, že OLAF alebo Komisia povolili RTBF v priebehu roka 2000 vstúpiť do priestorov OLAF‑u, oboznámiť sa v nich s prísne dôvernými dokumentmi týkajúcimi sa jeho osoby a niektoré z nich nafilmovať. Takže zápisnica klasifikovaná ako „tajná“ o jeho výsluchu OLAF‑om bola odvysielaná počas televíznej relácie s veľkou sledovanosťou „v mene zákona“ 27. decembra 2000, čím bol žalobca v danej veci verejne obvinený.

196    Okrem toho Komisia porušila svoju povinnosť pomoci vo vzťahu k žalobcovi, pretože nevyvinula ani tú najmenšiu iniciatívu na nájdenie zodpovedných pôvodcov odvysielania tohto dokumentu a na nápravu dobrého mena žalobcu.

197    Komisia namieta proti prípustnosti tohto žalobného dôvodu z toho dôvodu, že žalobca ho predniesol vo svojej sťažnosti zo 14. októbra 2004 smerovanej proti rozhodnutiu o preradení. Tvrdí, že táto sťažnosť bola predmetom zamietavého rozhodnutia menovacieho orgánu z 15. marca 2005, proti ktorému žalobca nepodal žalobu v lehote upravenej článkom 91 služobného poriadku.

198    Subsidiárne Komisia považuje tento žalobný dôvod za nedôvodný a popiera, že by povolila RTBF oboznámiť sa s dokumentmi týkajúcimi sa žalobcu.

199    Komisia po prvé uvádza, že OLAF v rámci všeobecného záujmu informovania verejnosti a v záujme jeho vlastnej komunikačnej stratégie poskytuje elektronickým médiám všeobecné snímky svojich priestorov v podobe databanky snímok a oprávňuje uvedené médiá snímať všeobecné snímky vo svojich priestoroch, bez prístupu k dokumentom či citlivým miestam.

200    Komisia po druhé tvrdí, že zápisnica z výsluchu žalobcu OLAF‑om bola postúpená belgickým súdnym orgánom, a keďže bola určená orgánom mimo Komisie, nie je možné dospieť k záveru, že poskytla prístup k tomuto dokumentu novinárom RTBF.

201    Komisia namieta proti existencii akéhokoľvek vzťahu medzi generickými snímkami priestorov OLAF‑u a záberom predmetného dôverného dokumentu. Ľutuje, že došlo k únikom, ale namieta, že by bola za ne zodpovedná, a zdôrazňuje, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu.

202    Pokiaľ ide o údajné porušenie jej povinnosti pomoci, tvrdí, že žalobca jej nepredniesol žiadosť spísanú na základe článku 24 služobného poriadku.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–       O prípustnosti žalobného dôvodu

203    Je pravda, že odvysielanie dôverných dokumentov počas relácie 27. decembra 2000 bolo spomenuté v sťažnosti žalobcu zo 14. októbra 2004, ktorá bola predmetom zamietavého rozhodnutia zo strany menovacieho orgánu, voči ktorému žalobca nepodal žalobu na základe článku 91 služobného poriadku. V tejto sťažnosti žalobca v jednej vete spomenul odvysielanie údajne dôverných dokumentov týkajúcich sa jeho osoby počas relácie „v mene zákona“, aby ilustroval „množstvo prípadov obťažovania“, ktorých bol obeťou vo vzťahu k „afére Cresson“ a z ktorých jeho preloženie predstavovalo len jeden aspekt.

204    Predmetom tejto sťažnosti však bola iba žiadosť o zrušenie rozhodnutia o preradení. Jej predmetom nebola žiadosť o náhradu škody spôsobenej dotknutej osobe z dôvodu protiprávnych konaní údajne spáchaných Komisiou.

205    Je však dovolené, aby sa úradník dovolával rovnakého žalobného dôvodu, rovnakého argumentu alebo rovnakej skutočnosti na podporu viacerých sťažností, ktorých predmet je právne odlišný (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2008, Chassagne/Komisia, T‑253/06 P, Zb. VS s. I-B-1-43 a II-B-1-295, bod 149).

206    Námietka neprípustnosti prednesená Komisiou teda musí byť zamietnutá.

–       O dôvodnosti žalobného dôvodu

207    Preskúmanie dôvodnosti tohto žalobného dôvodu vyžaduje na úvod krátke opísanie spornej pasáže z relácie „v mene zákona“.

208    Počas krátkej pasáže bolo v komentári sprevádzajúcom zábery z relácie spomenuté meno žalobcu a ukázaný záber opísaný ako zápisnica z výsluchu žalobcu OLAF‑om.

209    Meno žalobcu bolo uvedené v kontexte rozhovoru s pánom H., riaditeľom spoločnosti H. Pán H. uviedol, že sa dostavil do kabinetu pani Cressonovej bez toho, aby tam bol pozvaný, a požadoval, aby sa kabinet postaral o nájomné za byt obývaný pánom Berthelotom, ktoré dovtedy platila spoločnosť H. Vysvetlil, že s prekvapením sa dozvedel, že funkciu vedúceho kabinetu zastáva iná osoba a že nový vedúci kabinetu, konkrétne žalobca, ho bezohľadne vykázal, pýtajúc sa ho, čo mal tento žart znamenať. Nasledovalo niekoľko záberov priestorov OLAF‑u a potom krátky záber na dokument nečitateľný na obrazovke, ktorý bol novinárom predstavený ako zápisnica z výsluchu žalobcu OLAF‑om a komentovaný uvedeným novinárom takto:

„Vyšetrovacia správa OLAF‑u obsahuje výsluch [žalobcu]. Potvrdzuje, že pán Berthelot prišiel raz alebo dva razy, sprevádzaný pánom H., na sekretariát pani Cressonovej.“

210    Potom sa relácia venovala inému aspektu aféry.

211    Počas spornej relácie boli teda krátko a náhodne uvedené meno žalobcu a výňatok zo zápisnice z jeho výsluchu OLAF‑om bez toho, aby bola dotknutá osoba osobne obvinená.

212    Hoci žalobca nebol osobne obvinený, je poľutovaniahodné, že dokument predstavený v komentári sprevádzajúcom zábery relácie ako zápisnica z jeho výsluchu OLAF‑om bol predmetom odvysielania počas uvedenej relácie.

213    Podľa ustálenej judikatúry žalobcovi prináleží v rámci žaloby o náhradu škody preukázať, že podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie sú splnené. Existuje však obmedzenie tohto pravidla, ak skutočnosť zakladajúca nárok na náhradu škody mohla nastať v dôsledku viacerých rôznych príčin a ak žalovaná inštitúcia nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by umožňoval zistiť, ktorá z nich spôsobila túto skutočnosť, hoci práve žalovaná inštitúcia si mohla najlepšie zadovážiť príslušné dôkazy, takže pretrvávajúca neistota musí ísť na jej ťarchu (pozri v tomto zmysle, rozsudok Súdu prvého stupňa 8. júla 2008, Franchet a Byk/Komisia, T‑48/05, Zb. s. II‑1585, body 182 a 183).

214    Napriek tomu v tomto prípade nemožno dospieť k záveru, že by si Komisia mohla najlepšie zadovážiť dôkazy umožňujúce preukázať dôvod vzniknutého úniku. V dôsledku toho jej nemôže byť na ťarchu neistota o pôvode tohto úniku.

215    Komisia totiž správne poznamenáva, že ona sama a OLAF neboli jedinými orgánmi disponujúcimi zápisnicou z výsluchu žalobcu OLAF‑om, pretože tá bola postúpená belgickým vnútroštátnym orgánom na účely prípadného začatia trestného stíhania.

216    Okrem toho Komisia uvádza, že OLAF v rámci všeobecného záujmu informovania verejnosti a v záujme svojej vlastnej komunikačnej stratégie poskytuje elektronickým médiám všeobecné snímky svojich priestorov v podobe databanky snímok a oprávňuje uvedené médiá snímať všeobecné snímky vo svojich priestoroch. Nemožno teda preukázať žiaden vzťah medzi snímkami priestorov OLAF‑u a zábermi na dokument prezentovaný počas relácie ako zápisnica z výsluchu žalobcu.

217    Okrem toho, pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej Komisia porušila svoju povinnosť pomoci, treba uviesť, že žalobca nepredniesol svoju žiadosť o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku. Navyše pri neexistencií výnimočných okolností nebola Komisia povinná spontánne poskytnúť žalobcovi svoju pomoc. Iba také okolnosti môžu totiž zaviazať inštitúciu pristúpiť bez predchádzajúcej žiadosti dotknutej osoby, ale z vlastnej iniciatívy k určenému úkonu pomoci (rozsudok Súdneho dvora z 12. júna 1986, Sommerlatte/Komisia, 229/84, Zb. s. 1805, bod 20; uznesenie Súdu prvého stupňa z 31. mája 2006, Frankin a i./Komisia, F‑91/05, Zb. s. I‑A‑1‑25 a II‑A‑1‑83, body 23 a 24).

218    Žalobný dôvod vyvodzovaný z porušenia povinnosti pomoci inštitúciou preto treba zamietnuť.

219    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tretí žalobný dôvod je potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

d)     O štvrtom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti zbavenia imunity žalobcu

 Tvrdenia účastníkov konania

220    Žalobca v tomto žalobnom dôvode vytýka protiprávnosť rozhodnutia, o ktorom bol informovaný 7. februára 2001, zbaviť ho imunity, ktorú požíval.

221    Žalobca tvrdí, že rozhodnutie zbaviť úradníka imunity predstavuje závažné opatrenie a že pred jeho prijatím mal byť preto vypočutý podobne, ako to bolo v prípade pána W, generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva pre priemysel.

222    Žalobca okrem toho tvrdí, že rozhodnutie zbaviť ho imunity adresované belgickému vyšetrujúcemu sudcovi mu nebolo oznámené, a že teda nebol schopný určiť, či bolo dostatočne odôvodnené.

223    Napokon žalobca je presvedčený, že rozhodnutie zbaviť ho imunity je vo vzťahu k nemu diskriminačné a predstavuje zneužitie právomoci, keďže určitým osobám bola ich imunita ponechaná napriek ich účasti na „afére Berthelot“.

224    Komisia namieta, že inštitúcie sú povinné spolupracovať s trestnými súdmi a že v tomto prípade nijaký záujem Spoločenstve neodôvodňoval zamietnutie zbavenia imunity žalobcu.

225    Komisia zastáva názor, že úradník nemusí byť pred rozhodnutím o zbavení jeho imunity vypočutý, keďže využíva práva na obhajobu v rámci trestného konania, ktoré môže byť voči nemu začaté po tomto opatrení. Tvrdí, že za predpokladu, že tvrdenie žalobcu vzťahujúce sa na predchádzajúci výsluch generálneho riaditeľa Generálneho riaditeľstva pre priemysel je presné, táto záležitosť nevytvorila precedens takej povahy, aby tým bola inštitúcia zaviazaná systematicky vypočúvať úradníka predtým, než vyhovie žiadosti o zbavenie imunity prednesenej orgánmi činnými v trestnom konaní. Inštitúcia v tomto ohľade využíva svoju právomoc voľnej úvahy.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

226    Podľa ustálenej judikatúry úradník, ktorý v lehotách upravených článkami 90 a 91 služobného poriadku nenapadol rozhodnutie menovacieho orgánu, ktoré mu spôsobilo ujmu, sa nemôže dovolávať údajnej protiprávnosti tohto rozhodnutia v rámci žaloby o náhradu škody (rozsudok Súdneho dvora zo 7. októbra 1987, Schina/Komisia, 401/85, Zb. s. 3911, bod 9; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 1991, Valverde Mordt/Súdny dvor, T‑156/89, Zb. s. II‑407, bod 144).

227    Keďže žalobca nenapadol v lehotách upravených článkami 90 a 91 služobného poriadku akt, ktorým bol zbavený imunity a o ktorom bol informovaný správou zo 7. februára 2001 Generálneho riaditeľstva pre personál a administratívu, je potrebné preskúmať povahu uvedeného aktu s cieľom určiť, či predstavuje akt spôsobujúci ujmu alebo správanie nemajúce povahu rozhodnutia.

228    Túto otázku musí Súd pre verejnú službu preskúmať z úradnej povinnosti, keďže sa vzťahuje na dodržiavania konania pred podaním žaloby a lehôt na podanie žaloby.

229    Opatrenia vyvolávajúce záväzné právne účinky takej povahy, že ovplyvňujú záujmy dotknutej osoby tým, že stanoveným spôsobom menia jej právne postavenie, predstavujú akty spôsobujúce ujmu úradníkovi (rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1989, Bossi/Komisia, 346/87, Zb. s. 303, bod 23).

230    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci výsady a imunity priznané Európskym spoločenstvám protokolom majú len funkčný charakter, keďže ich účelom je vyhnúť sa vzniku prekážky ich činnosti a nezávislosti, pravda je, že boli výslovne priznané úradníkom a iným zamestnancom inštitúcií Spoločenstiev. Skutočnosť, že výsady a imunity sú stanovené vo verejnom záujme Spoločenstva, odôvodňuje právomoc inštitúcií odňať imunitu, ale neznamená, že tieto výsady a imunity sú priznané Spoločenstvu, a nie priamo jeho úradníkom alebo iným zamestnancom. Protokol teda vytvára subjektívne právo dotknutých osôb (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2008, Mote/Parlament, T‑345/05, Zb. s. II-2849, body 27 a 28).

231    Imunita stanovená článkom 12 protokolu o výsadách a imunitách chráni úradníkov a ostatných zamestnancov pred stíhaniami orgánmi členských štátov z dôvodu aktov vykonaných v ich úradnej funkcii. Rozhodnutie o zbavení imunity úradníka alebo iného zamestnanca teda mení jeho právne postavenie tým, že zruší uvedenú ochranu a obnoví jeho postavenie ako osoby, ktorá podlieha všeobecnému právu členských štátov, čím ho bez potreby akýchkoľvek sprostredkujúcich ustanovení vystaví opatreniam uvedeného všeobecného práva, najmä obmedzeniu osobnej slobody a súdnemu stíhaniu (pozri analogicky rozsudok Mote/Parlament, už citovaný, bod 34).

232    Právomoc voľnej úvahy ponechaná vnútroštátnym orgánom následne po rozhodnutí o zbavení imunity, pokiaľ ide o pokračovanie alebo ukončenie trestného stíhania voči úradníkovi alebo inému zamestnancovi, nemá vplyv na priamu dotknutosť právneho postavenia tejto osoby, pretože účinky spojené s rozhodnutím o zbavení imunity sa obmedzujú na zrušenie ochrany, na ktorú mala táto osoba nárok ako úradník alebo iný zamestnanec, a nevyžadujú žiadne doplňujúce opatrenie na uskutočnenie tohto zrušenia (pozri analogicky rozsudok Mote/Parlament, už citovaný, bod 35).

233    Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie, ktorým Komisia zbavila žalobcu imunity, predstavuje akt spôsobujúci mu ujmu.

234    Keďže však žalobca nenapadol rozhodnutie zbavujúce ho imunity v lehotách upravených článkami 90 a 91 služobného poriadku, nie je už prípustné dovolávať sa protiprávnosti tohto rozhodnutia v rámci žaloby o náhradu škody.

235    V dôsledku toho musí byť štvrtý žalobný dôvod zamietnutý ako neprípustný.

e)     O piatom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti rozhodnutia o preradení žalobcu

 Tvrdenia účastníkov konania

236    Podľa žalobcu nebolo rozhodnutie o preradení dostatočne odôvodnené, nastalo v rozpore so záujmom služby a predstavovalo zastretú disciplinárnu sankciu.

237    Komisia namieta proti prípustnosti tohto žalobného dôvodu. Rozhodnutie o preradení bolo totiž predmetom sťažnosti zo 14. októbra 2004, zamietnutej rozhodnutím menovacieho orgánu z 15. marca 2005. Žalobca však nepodal na súd odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu v lehote stanovenej článkom 91 služobného poriadku.

238    Komisia subsidiárne tvrdí, že rozhodnutie o preradení je odôvodnené záujmom služby a pripomína širokú právomoc voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie pri organizovaní svojich činností.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

239    Tak ako bolo pripomenuté v rámci štvrtého žalobného dôvodu, úradník, ktorý nenapadol v lehotách upravených článkami 90 a 91 služobného poriadku rozhodnutie menovacieho orgánu, ktoré mu spôsobilo ujmu, sa nemôže dovolávať údajnej protiprávnosti tohto rozhodnutia v rámci žaloby o náhradu škody.

240    V tejto veci žalobca podal 19. októbra 2004 sťažnosť zo 14. októbra 2004 na základe článku 90 služobného poriadku proti rozhodnutiu o preradení, ktorého bol predmetom, ale po rozhodnutí menovacieho orgánu z 15. marca 2005 zamietajúcom jeho sťažnosť nepodal na základe článku 91 uvedeného poriadku odvolanie na súd.

241    Z toho vyplýva, že žalobca sa nemôže dovolávať údajnej protiprávnosti rozhodnutia o preradení v rámci tejto žaloby o náhradu škody.

242    Piaty žalobný dôvod treba teda zamietnuť ako neprípustný.

f)     O šiestom žalobnom dôvode vyvodzovanom z porušení právnych predpisov, ktoré postihli konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku

243    Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť žalobného dôvodu smeruje proti rozhodnutiu vylučujúcemu hypotézu, že žalobca mohol byť obeťou pracovného úrazu, druhá proti rozhodnutiu zveriť IDOC‑u doplňujúce vyšetrovanie.

244    Okrem toho žalobca v listoch, ktoré adresoval Súdu pre verejnú službu, a potom počas pojednávania vytýkal rozličné porušenia právnych predpisov, ktoré postihli konanie vedené na základe článku 73 služobného poriadku. Sťažoval sa najmä na „začarovaný kruh“, „pekelnú špirálu“, do ktorých ho Komisia uzatvorila: na jednej strane totiž bezdôvodné predlžovanie konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku spôsobovalo pretrvávanie situácie neistoty, v ktorej sa nachádzal už roky, a bránilo stabilizácii jeho zdravotného stavu a na strane druhej ho Komisia odmietla odškodniť dovtedy, kým sa jeho zdravotný stav nestabilizuje.

245    Je potrebné pripomenúť, že článok 48 ods. 2 prvý odsek Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa uplatniteľný mutatis mutandis síce zakazuje uvádzanie nových dôvodov počas konania, ak tieto dôvody nie sú založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, ale dôvod, ktorý predstavuje rozšírenie skôr uvedeného žalobného dôvodu, musí byť považovaný za prípustný (rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 2007, Alcon/OHMI, C‑412/05 P, Zb. s. I‑3569, bod 38).

246    V tomto prípade nie sú doplňujúce výhrady prednesené žalobcom založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, a keďže boli uvedené až v kontexte otázky neprípustnosti z dôvodu predčasnosti žaloby o náhradu škody za ujmu spojenú s chorobou z povolania, nemožno ich považovať za rozšírenie dvoch častí šiesteho žalobného dôvodu alebo ďalších predtým uvedených žalobných dôvodov.

247    Okrem toho 18. februára 2009 žalobca podal na Súd pre verejnú službu tretiu žalobu, zapísanú do registra pod číslom F‑12/09, ktorou sa najmä domáha zrušenia rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2008 odmietajúceho sa vyjadriť k uplatneniu článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku a náhrady ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená súborom pochybení, ktoré vytýka Komisii pri vedení konania o uznanie pôvodu jeho choroby vo výkone povolania, medzi ktorými je bezdôvodné predlžovanie uvedeného konania.

248    Uvedené výhrady treba v dôsledku toho zamietnuť ako neprípustné v tejto žalobe s tým dôsledkom, že Súdu pre verejnú službu prináleží preskúmať iba dve časti žalobného dôvodu uvedené v žalobe.

 O prvej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z údajne neodôvodneného vylúčenia hypotézy pracovného úrazu

–       Tvrdenia účastníkov konania

249    Žalobca tvrdí, že od svojho prvého vyhlásenia z 25. júla 2003 a potom systematicky počas celého konania tvrdil, že dostal chorobu z povolania alebo že utrpel pracovný úraz. Komisia však nepreskúmala, či bol obeťou pracovného úrazu.

250    Komisia odporuje, že vzhľadom na okolnosti tejto veci a samotné vyhlásenia žalobcu správne začala konanie vzťahujúce sa na uznanie povahy choroby spočívajúcej vo výkone povolania, a nie úrazu.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

251    Článok 2 pôvodných poistných pravidiel uplatniteľný v čase podania vyhlásení žalobcu definuje úraz ako každú vonkajšiu a náhlu alebo násilnú či abnormálnu udalosť alebo činiteľa, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje telesné alebo duševné zdravie úradníka.

252    Podľa článku 16 pôvodných poistných pravidiel poistenci, ktorí utrpeli úraz, alebo osoby oprávnené na plnenie nahlásia úraz administratívnemu oddeleniu inštitúcie, do ktorej poistenec patrí. Hlásenie o úraze uvádza podrobnosti o dni a hodine, o príčinách a okolnostiach úrazu, ako aj mená svedkov, prípadne tretích osôb, ktoré možno brať na zodpovednosť. Priloží sa lekárske potvrdenie, ktoré špecifikuje charakter zranení a možné následky úrazu. Hlásenie sa predloží najneskôr do 10 pracovných dní po dni, v ktorom došlo k úrazu.

253    Podľa článku 17 ods. 1 prvého odseku prvej vety pôvodných poistných pravidiel úradník žiadajúci o uplatnenie týchto pravidiel z dôvodu choroby z povolania predloží administratívnemu oddeleniu vyhlásenie, a to v primeranej lehote od nástupu choroby alebo odo dňa, keď bola choroba po prvýkrát diagnostikovaná.

254    Dňa 25. júla 2003 žalobca zaslal Komisii list, ktorým vyhlásil, že ho zasiahla ťažká depresívna epizóda, a ktorého predmet znel takto: „hlásenie o úraze/chorobe z povolania (článok 17 [pôvodných poistných pravidiel])“.

255    Dňa 25. októbra 2004 žalobca adresoval Komisii nové vyhlásenie, podľa ktorého ho po psychickom obťažovaní, ktorého bol obeťou, postihla ťažká depresívna epizóda. Predmet tohto listu znel takto: „[…] Uznanie môjho zdravotného stavu ako choroby z povolania alebo pracovného úrazu – Dopady na uplatnenie konaní predpokladaných v článkoch 73 a 78 služobného poriadku…“

256    Je potrebné konštatovať, že vyhlásenie žalobcu z 25. júla 2003, hoci naraz uvádzalo pojem úraz a choroba z povolania, výslovne odkazovalo na článok 17 pôvodných poistných pravidiel vzťahujúci sa na konanie uplatniteľné na uznanie pôvodu choroby vo výkone povolania, a nie na článok 16 uvedených pravidiel vzťahujúci sa na uznanie povahy takej udalosti ako úrazu. Obsah tohto vyhlásenia uvádzal depresiu, ktorou mal trpieť, teda chorobu.

257    Rovnako vyhlásenie žalobcu z 25. októbra 2004, hoci v predmete uvádza naraz pojmy úraz a choroba z povolania, opätovne odkazuje na depresiu, ktorou žalobca trpí.

258    Vzhľadom na samotné vyhlásenia žalobcu Komisia teda správne zastávala názor, že tieto vyhlásenia sa netýkali uznania povahy udalosti ako úrazu, ale ako pôvodu choroby, ktorou žalobca trpel vo výkone povolania, a v dôsledku toho začala konanie vzťahujúce sa na uznanie pôvodu uvedenej choroby vo výkone povolania.

259    Prvú časť žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

 O druhej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z porušenia právnych predpisov v konaní pred IDOC‑com

–       O údajnej protiprávnosti predloženia veci IDOC‑u

260    Žalobca tvrdí, že rozhodnutie predložiť vec na rozhodnutie IDOC‑u bolo protiprávne, či už bolo prijaté na základe článku 2 ods. 1 VVU týkajúcich sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní, alebo na základe odseku 2 uvedeného článku. Pokiaľ ide o prvú hypotézu, žalobca si myslí, že vyšetrovanie smerujúce k určeniu toho, či došlo k porušeniu povinností, ktorým podliehajú úradníci Komisie, nebolo nijako užitočné na určenie povahy choroby, ktorou trpí vo výkone povolania z lekárskeho hľadiska. Pokiaľ ide o druhú hypotézu, tvrdí, že skutočnosti, ktoré udáva na preukázanie toho, že bol obeťou psychického obťažovania, boli nesporné a nevyžadovali žiadne doplňujúce vyšetrovanie.

261    Komisia pripomína, že rozhodnutie predložiť vec na rozhodnutie IDOC‑u bolo prijaté na základe článku 2 ods. 2 VVU týkajúcich sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní po obvineniach z psychického obťažovania prednesených žalobcom v jeho liste z 25. októbra 2004. V rámci konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku, vzťahujúceho sa na uznanie pôvodu choroby žalobcu vo výkone povolania, bolo totiž nevyhnutné overiť, či nedošlo zo strany inštitúcie k nesprávnemu postupu.

262    Treba pripomenúť, že na základe článku 2 ods. 2 VVU týkajúcich sa vedenia administratívnych vyšetrovaní a disciplinárnych konaní môže byť IDOC poverený vyšetrovaniami, najmä v rámci článku 73 služobného poriadku.

263    Judikatúra spresnila, že predmetom administratívneho vyšetrovania vedeného na základe článku 73 služobného poriadku je objektívnym spôsobom zhromaždiť všetky skutkové okolnosti umožňujúce preukázať pôvod choroby vo výkone povolania, rovnako ako okolností, za ktorých k nemu došlo. V prípade, keď sú pracovné podmienky dotknutého úradníka v centre záujmu týkajúceho sa povahy ochorenia, ktorým trpí vo výkone povolania, vyšetrovanie musí zahŕňať podrobnú objektívnu analýzu tak pracovných podmienok dotknutej osoby, ako aj jej ochorenia (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. marca 2004, Vainker/Parlament, T‑48/01, Zb. s. I‑A‑51 a II‑197, bod 129).

264    V tomto prípade teda po prvé konanie smerujúce k uznaniu pôvodu depresie, ktorou trpí žalobca vo výkone povolania, bolo začaté 31. júla 2003 na základe článku 73 služobného poriadku, po vyhlásení podanom dotknutou osobou 25. júla 2003, a po druhé 25. októbra 2004 žalobca adresoval Komisii nové vyhlásenie tvrdiace, že dôvodom depresie, ktorou trpel, bolo psychické obťažovanie, ktorého bol obeťou.

265    Inštitúcia teda odôvodnene urýchlene pristúpila k vyčerpávajúcemu vyšetrovaniu týkajúcemu sa tak choroby, ktorou žalobca trpel, ako aj jeho pracovných podmienok.

266    Komisia teda oprávnene v nadväznosti na list žalobcu z 25. októbra 2004 zverila IDOC‑u administratívne vyšetrovanie vzťahujúce sa na podmienky, v ktorých žalobca vykonával svoju činnosť, a smerujúce k určeniu, či bol skutočne obeťou psychického obťažovania.

267    Argument žalobcu musí byť v dôsledku toho zamietnutý ako nedôvodný.

–       O údajnom nedostatku nestrannosti IDOC‑u

268    Žalobca tvrdí, že IDOC‑u chýba nestrannosť a nezávislosť na vedenie administratívneho vyšetrovania, keďže určité osoby, ktoré v ňom pracovali, boli pôvodcami aktov, ktoré pociťoval ako psychické obťažovanie.

269    Komisia odporuje, že tvrdenia žalobcu neumožňujú jasne identifikovať udalosti a zodpovedné osoby.

270    Súd pre verejnú službu zastáva názor, že žalobný dôvod, ktorý je vyvodzovaný z nedostatku nestrannosti IDOC‑u z dôvodu nedostatku dostatočne presných informácií prednesených žalobcom, pokiaľ ide o osoby, ktoré mali ohrozovať nestrannosť uvedeného úradu, treba zamietnuť ako nedôvodný. V tomto ohľade je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že IDOC vyhotovil správu, ktorá dospela k záverom, s ktorými sa žalobca nestotožnil, nie je sama osebe dostatočná na preukázanie nedostatku nestrannosti tohto úradu.

–       O zamietnutí postúpiť žalobcovi vyjadrenie IDOC‑u

271    Žalobca kritizuje skutočnosť, že menovací orgán sa odvoláva na vyjadrenie IDOC‑u zo 16. marca 2005, zatiaľ čo jeho oznámenie bolo zamietnuté listom z 9. júna 2005.

272    Komisia odpovedá, že odmietnutie oboznámiť žalobcu s vyjadrením IDOC‑u bolo opodstatnené dvoma dôvodmi. Po prvé uvedené vyjadrenie predstavovalo v rámci konania upraveného poistnými pravidlami prípravný akt, ktorým by mal lekár vymenovaný inštitúciou disponovať bez rizika, že jeho sprístupnenie by mohlo prejudikovať záver lekárskej správy. Po druhé výnimka predpokladaná článkom 4 ods. 2 treťou zarážkou nariadenia č. 1049/2001 umožňuje inštitúciám odmietnuť prístup k dokumentu v prípade, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly.

273    Na úvod Súd pre verejnú službu pre každý prípad uvádza, že argument vyvodzovaný zo zamietnutia oznámenia vyjadrenia IDOC‑u zo 16. marca 2005, ak je považovaný za spochybňujúci zákonnosť rozhodnutia prijatého 9. júna 2005 vedúcim oddelenia pre poistenie a choroby z povolania PMO odmietajúceho oboznámiť žalobcu s uvedeným príspevkom, teda rozhodnutie, ktoré predstavuje akt spôsobujúci ujmu dotknutej osobe, musí byť zamietnutý ako neprípustný. Tak ako bolo pripomenuté v rámci štvrtého žalobného dôvodu, úradník, ktorý nenapadol v lehotách upravených článkami 90 a 91 služobného poriadku rozhodnutie, ktoré mu spôsobilo ujmu, sa totiž nemôže dovolávať údajnej protiprávnosti tohto rozhodnutia v rámci žaloby o náhradu škody.

274    Napriek tomu v tomto prípade žalobca kritizuje skutočnosť, že Komisia sústavne zastávala názor, že mu môže odmietať prístup k tomuto dokumentu, aj keď sa naň vo vzťahu k jeho osobe odvolávala. Tento argument treba teda chápať tak, že namieta zákonnosť správania orgánu. V dôsledku toho je prípustný na podporu návrhov na náhradu škody.

275    Článok 26 služobného poriadku predpokladá založenie osobného spisu pre každého úradníka obsahujúceho všetky dokumenty týkajúce sa jeho administratívneho postavenia a všetky správy týkajúce sa jeho spôsobilosti, výkonnosti a správania, ako aj všetky vyjadrenia úradníka k týmto dokumentom. Inštitúcia nemôže proti úradníkovi využiť listiny ani sa voči nemu dovolávať listín, pokiaľ s nimi nebol oboznámený pred ich vložením do osobného spisu. Podľa judikatúry cieľom týchto ustanovení je zaručiť práva na obhajobu úradníka (pozri rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 1972, Brasseur/Parlament, 88/71, Zb. s. 499, bod 11; zo 7. októbra 1987, Strack/Komisia, 140/86, Zb. s. 3939, bod 7, a z 1. októbra 1991, Vidrányi/Komisia, C‑283/90 P, Zb. s. I‑4339, body 20 a 21).

276    Pokiaľ ide o prístup k dokumentom medicínskej povahy v rámci konania o uznanie choroby z povolania, poistné pravidlá zaviedli osobitný postup predpokladajúci postúpenie úplnej lekárskej správy, na ktorej je založené rozhodnutie, ktoré plánuje prijať menovací orgán, lekárovi vybranému úradníkom, ak o to tento úradník požiada, po oboznámení sa s návrhom rozhodnutia predpokladaným článkom 21 poistných pravidiel, rovnako ako využitie lekárskej komisie, ktorej súčasťou je lekár vybraný úradníkom (pozri rozsudky Strack/Komisia, už citovaný, bod 9, a Vidrányi/Komisia, už citovaný, bod 22).

277    Rešpektovanie práv úradníka totiž vyžaduje, aby mu bol priznaný prístup k dokumentom medicínskej povahy (pozri rozsudok Strack/Komisia, už citovaný, bod 10). Túto možnosť uznanú v prospech úradníka však treba zosúladiť s potrebami lekárskeho tajomstva, ktoré od každého lekára vyžaduje posúdenie možnosti oboznámenia osôb, ktoré lieči alebo vyšetruje, s povahou ochorení, ktorými by mohli byť postihnuté (rozsudok Strack/Komisia, už citovaný, bod 11 a tam citovaná judikatúra). Poistné pravidlá tým, že upravujú priamy prístup k dokumentom medicínskej povahy prostredníctvom zásahu lekára označeného úradníkom, ktorému úradník dôveruje, zosúlaďujú práva úradníka s potrebami lekárskeho tajomstva (rozsudky Strack/Komisia, už citovaný, bod 12; Vainker/Parlament, už citovaný, bod 137).

278    Judikatúra spresnila, že rešpekt k právam úradníka vyžaduje, aby mu bol uznaný prístup nielen k dokumentom medicínskej povahy, ale aj ku konštatovaniam skutkových okolností slúžiacim ako základ rozhodnutia, ktoré má byť prijaté na základe článku 73 služobného poriadku (pozri rozsudok Strack/Komisia, už citovaný, bod 10). Medicínsku povahu treba uznať aj pri dokumentoch vzťahujúcich sa na konštatovania skutkového stavu viažuceho sa na nehodu, ku ktorej došlo počas práce, ktoré môže slúžiť ako základ konania smerujúceho k uznaniu existencie pracovného úrazu alebo choroby z povolania v zmysle poistných pravidiel (rozsudok Strack/Komisia, už citovaný, bod 13; rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. júla 1990, Vidrányi/Komisia, T‑154/89, Zb. s. II‑445, bod 33, a Vainker/Parlament, už citovaný, bod 136).

279    V tomto kontexte Súd prvého stupňa zdôraznil, že je nevyhnutné, aby úplná lekárska správa, pri ktorej môže úradník požadovať, aby bola postúpená ním vybranému lekárovi a ktorá musí byť postúpená členom lekárskej komisie upravenej poistnými pravidlami, obsahovala prípadnú správu z administratívneho vyšetrovania. Takto môže úradník, ak podal v tomto zmysle žiadosť, zaujať stanovisko ku konštatovaniam obsiahnutým vo vyšetrovacej správe prostredníctvom zásahu lekára, ktorému dôveruje, a posúdiť vhodnosť žiadosti o poskytnutie stanoviska lekárskou komisiou (rozsudok Súdu prvého stupňa Vidrányi/Komisia, už citovaný, body 34 a 35).

280    Okrem toho medicínska povaha určitých dokumentov nebráni tomu, aby sa tieto dokumenty mohli týkať aj administratívneho postavenia úradníka. Za takého predpokladu musia byť tieto dokumenty v osobnom spise dotknutej osoby (pozri rozsudok Strack/Komisia, už citovaný, bod 13; rozsudok Súdu prvého stupňa Vidrányi/Komisia, už citovaný, bod 36).

281    Takže na jednej strane spis, ktorý slúži pre lekára vymenovaného inštitúciou alebo pre lekársku komisiu ako základ na posúdenie pôvodu choroby vo výkone povolania, má medicínsku povahu a možno sa s ním teda oboznámiť jedine nepriamo prostredníctvom lekára určeného úradníkom a na strane druhej prvky administratívnej povahy, ktoré sa v tomto spise môžu objaviť a môžu mať vplyv na administratívne postavenie úradníka, musia byť zároveň obsahom osobného spisu, kde sa s nimi v súlade s článkom 26 služobného poriadku úradník môže oboznámiť priamo (pozri rozsudok Súdneho dvora Vidrányi/Komisia, už citovaný, bod 24).

282    Všetky dokumenty predložené lekárovi vymenovanému inštitúciou alebo lekárskej komisii teda patria do režimu upraveného poistnými pravidlami. Zaradenie určitých dokumentov do osobného spisu úradníka, ako aj možnosť, aby sa s nimi úradník oboznámil, je teda namieste len vtedy, keď sú tieto dokumenty využité na posúdenie alebo zmenu administratívneho postavenia úradníka inštitúciou, do ktorej patrí (pozri rozsudok Súdneho dvora Vidrányi/Komisia, už citovaný, bod 25).

283    V tomto prípade treba konštatovať, že keď žalobca listom z 19. mája 2005 podal svoju žiadosť, aby bol oboznámený s vyjadrením IDOC‑u, Komisia mu ešte neoznámila návrh rozhodnutia vzťahujúceho sa na jeho žiadosť o uznanie choroby z povolania. Také oznámenie bolo totiž žalobcovi zaslané až 16. marca 2007. Pred týmto dátumom sa teda mohlo vyjadrenie IDOC‑u považovať vzhľadom na poistné pravidlá za prípravný akt.

284    Napriek tomu sa menovací orgán vo svojom rozhodnutí z 10. novembra 2005 zamietajúcom žiadosť žalobcu o náhradu škody odvolával na vyjadrenie IDOC‑u na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa zamietnutia uvedenej žiadosti.

285    Menovací orgán totiž vo svojom rozhodnutí z 10. novembra 2005 uvádza, že „16. marca 2005 IDOC okrem iného dospel k záveru, že žiaden z dôvodov uvádzaných [žalobcom] na podporu jeho tvrdení objektívne nevykazuje zneužívajúcu povahu, ktorú im pripisuje a ktorá predstavuje jednu zo základných charakteristík psychického obťažovania tak, ako je definované v článku 12a služobného poriadku“, a že „rozhodnutia, ktoré boli prijaté vo vzťahu k jeho osobe, boli v záujme inštitúcií a presne v rámci predpisov“.

286    Keďže menovací orgán sa odvoláva na vyjadrenie IDOC‑u v rámci prijatia aktu spôsobujúceho ujmu žalobcovi, možno zastávať názor, že toto vyjadrenie predstavovalo v zmysle článku 26 služobného poriadku dokument týkajúci sa administratívneho postavenia dotknutej osoby.

287    Žalobca teda mal mať prístup k vyjadreniu IDOC‑u na základe článku 26 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Strack/Komisia, už citovaný, bod 13, a Vidrányi/Komisia, už citovaný, body 24 a 25; rozsudok Súdu prvého stupňa Vidrányi/Komisia, už citovaný, bod 36).

288    V dôsledku toho Komisia porušila článok 26 služobného poriadku tým, že odmietla žalobcu oboznámiť s vyjadrením IDOC‑u, hoci toto vyjadrenie sa týkalo administratívneho postavenia dotknutej osoby, ako o tom svedčí rozhodnutie Komisie z 10. novembra 2005.

289    Tento záver nemožno spochybniť argumentmi uvádzanými Komisiou, podľa ktorých po prvé vyjadrenie IDOC‑u predstavovalo prípravný akt v rámci medicínskeho postupu a po druhé mala by sa uplatniť výnimka upravená článkom 4 ods. 2 treťou zarážkou nariadenia č. 1049/2001, ktorá umožňuje inštitúciám odmietnuť prístup k dokumentu v prípade, keby sa jeho zverejnením porušila ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly.

290    Pokiaľ totiž ide o prvý argument uvádzaný Komisiou, Komisia nemôže argumentovať prípravnou povahou uvedeného vyjadrenia v rámci medicínskeho postupu, keďže sa rozhodla využiť vyjadrenie IDOC‑u mimo rámca medicínskeho postupu na prijatie rozhodnutia týkajúceho sa administratívneho postavenia žalobcu.

291    Pokiaľ ide o argument vyvodzovaný z porušenia ochrany účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, zo samotného názvu nariadenia č. 1049/2001 vyplýva, že jeho rozsah pôsobnosti sa týka prístupu verejnosti k dokumentom Parlamentu, Rady a Komisie.

292    Práva úradníka alebo iného zamestnanca, ktorý požaduje oboznámiť sa s dokumentom týkajúcim sa jeho administratívneho postavenia, nie sú rovnaké ako práva člena verejnosti, ktorý by požadoval prístup k dokumentom inštitúcie.

293    Práva úradníkov a ostatných zamestnancov v danej oblasti totiž vyplývajú z osobitných ustanovení článku 26 služobného poriadku, ktoré ukladajú osobitné povinnosti inštitúciám s cieľom zaručiť práva na obhajobu dotknutej osoby, tak ako to zdôrazňuje judikatúra. Úradníci teda požívajú vlastné právo, založené na článku 26 služobného poriadku.

294    Okrem toho žiadosť úradníka môže spadať do rozsahu pôsobnosti osobitných ustanovení v oblasti verejnej služby, ktoré sa týkajú prístupu k osobitným typom dokumentov, ako sú napríklad dokumenty medicínskej povahy.

295    Z vyššie uvedeného vyplýva, že výnimka upravená článkom 4 ods. 2 treťou zarážkou nariadenia č. 1049/2001, ktorej sa dovoláva Komisia, nie je prekážkou uplatnenia ustanovení uvedených v článku 26 služobného poriadku. Táto výnimka teda neoprávňovala Komisiu odmietnuť oboznámenie žalobcu s vyjadrením IDOC‑u.

296    Komisia sa v dôsledku toho dopustila nesprávneho služobného postupu tým, že sa zdržala poskytnutia prístupu k vyjadreniu IDOC‑u žalobcovi, hoci toto vyjadrenie sa týkalo jeho administratívneho postavenia.

g)     O siedmom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti stanoviska posudkovej komisie z 29. októbra 2004

 Tvrdenia účastníkov konania

297    V tomto žalobnom dôvode žalobca namieta zákonnosť stanoviska vydaného posudkovou komisiou 29. októbra 2004. Tvrdí, že posudková komisia sa mala vyjadriť k prípadnému vzťahu medzi invaliditou, ktorú vo vzťahu k nemu konštatovala, a podmienkami výkonu jeho povolania.

298    Podľa žalobcu Komisia porušila článok 78 služobného poriadku tým, že podrobila vedenie konania uvedeného v tomto ustanovení predchádzajúcemu vyčerpaniu konania, upraveného článkom 73 služobného poriadku. Žalobca zdôrazňuje, že vo svojom liste z 23. júna 2004 žiadal, aby bolo v súlade s článkom 78 piatym odsekom služobného poriadku konštatované, že jeho invalidita má pôvod vo výkone jeho funkcie. Žalobca sa na podporu svojej argumentácie dovoláva rozsudku Súdu prvého stupňa z 27. februára 1992, Plug/Komisia, T‑165/89, Zb. s. II‑367.

299    Komisia tvrdí, že posudková komisia vykonáva svoju právomoc takým spôsobom, že má k dispozícii výsledky vyšetrovania vedeného na základe článku 73 služobného poriadku vtedy, keď sa vyjadruje k väzbe medzi invaliditou úradníka a jeho pracovnou činnosťou. Práce posudkovej komisie sú teda organizované v dvoch etapách. V prvej etape sa posudková komisia obmedzuje na vyjadrenie k invalidite dotknutej osoby. Následne svoju prácu preruší dovtedy, kým jej nie sú postúpené informácie o okolnostiach vyšetrovania vedeného na základe článku 73 služobného poriadku. V druhej etape sa opätovne zíde a vyjadrí sa k väzbe medzi okolnosťami pracovnej činnosti úradníka a jeho invaliditou. Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa taký priebeh konania odobril v už citovanom rozsudku Lucaccioni/Komisia.

300    Komisia zdôrazňuje, že taká organizácia konania by nepripravila žalobcu o dávku v invalidite upravenú článkom 78 tretím odsekom služobného poriadku pri očakávaní výsledku konania vedeného na základe článku 73 služobného poriadku. Jediná otázka, ktorá zostala nezodpovedaná, sa týkala plnení upravených článkom 78 piatym odsekom služobného poriadku a najmä zabezpečenia príspevkov do systému dôchodkového zabezpečenia inštitúciou. Vo svojich písomných podaniach Komisia zdôraznila, že v prípade uznania pôvodu invalidity žalobcu vo výkone povolania by žalobcovi bola priznaná podpora podľa článku 78 piateho odseku služobného poriadku, so spätnou účinnosťou ku dňu rozhodnutia o invalidite. V nadväznosti na rozhodnutie z 28. marca 2008 uznávajúce pôvod choroby žalobcu vo výkone povolania Komisia poskytla Súdu pre verejnú službu na základe opatrení na zabezpečenie priebehu konania rozhodnutie zo 16. júna 2008 zrušujúce a nahrádzajúce rozhodnutie z 8. novembra 2004, ktorým menovací orgán, vzhľadom na závery posudkovej komisie z 9. júna 2008, priznal žalobcovi nárok na invalidný dôchodok určený v súlade s ustanoveniami článku 78 piateho odseku služobného poriadku, s účinnosťou odo dňa uznania jeho invalidity, teda od 30. novembra 2004.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

301    Ako bolo pripomenuté v rámci štvrtého žalobného dôvodu, úradník, ktorý nenapadol v lehotách upravených článkami 90 a 91 služobného poriadku rozhodnutie menovacieho orgánu spôsobujúce mu ujmu, sa nemôže dovolávať údajnej protiprávnosti tohto rozhodnutia v rámci žaloby o náhradu škody.

302    Keďže žalobca nepodal sťažnosť voči rozhodnutiu menovacieho orgánu z 8. novembra 2004, ktorým bolo rozhodnuté o jeho odchode do dôchodku a bol mu priznaný nárok na invalidný dôchodok stanovený v súlade s článkom 78 tretím odsekom služobného poriadku, a nie v súlade s piatym odsekom uvedeného ustanovenia, nemôže sa dovolávať protiprávnosti tohto rozhodnutia v rámci tejto žaloby o náhradu škody.

303    V tomto žalobnom dôvode žalobca nepopiera zákonnosť rozhodnutia menovacieho orgánu z 8. novembra 2004, ale obmedzuje sa na kritiku stanoviska posudkovej komisie vydaného 29. októbra 2004 v tom, že sa nevyjadrila k prípadnému vzťahu medzi invaliditou, ktorú vo vzťahu k nemu konštatovala, a podmienkami výkonu jeho povolania, berúc do úvahy už začaté vyšetrovanie na základe článku 73 služobného poriadku.

304    Je teda potrebné preskúmať, či sa týmto žalobným dôvodom vyvodzovaným z protiprávnosti stanoviska posudkovej komisie žalobca neusiluje obísť neprípustnosť žalobného dôvodu, ktorý by bol vyvodzovaný z protiprávnosti rozhodnutia menovacieho orgánu z 8. novembra 2004, pri neexistencii sťažnosti a odvolania podaného na súd proti tomuto poslednému rozhodnutiu.

305    Otázka, ktorá sa týka dodržania konania pred podaním žaloby a lehôt na podanie žaloby, musí byť súdom posúdená bez návrhu.

306    Podľa judikatúry stanovisko vydané posudkovou komisiou musí byť považované za prípravný akt tvoriaci súčasť konania o rozhodnutí o odchode do dôchodku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. júna 1997, H/Komisia, T‑196/95, Zb. s. I‑A‑133 a II‑403, bod 48; uznesenie Súdu prvého stupňa z 15. novembra 2006, Jiménez Martínez/Komisia, T‑115/05, Zb. s. I‑A‑2‑269 a II‑A‑2‑1409, body 29 a 30).

307    Ak aj nemožno vylúčiť, že by prípravný akt spôsobil ujmu úradníkovi nezávisle od konečného rozhodnutia, ktoré uvedený akt pripravuje, treba konštatovať, že v tomto prípade žalobca netvrdí, že stanovisko posudkovej komisie mu spôsobilo ujmu odlišnú od tej, ktorá mu mohla byť spôsobená rozhodnutím prijatým na jeho základe, konkrétne rozhodnutím menovacieho orgánu z 8. novembra 2004.

308    Žalobca totiž tvrdí, že stanovisko posudkovej komisie je protiprávne, keďže sa nevyjadrilo k pôvodu jeho invalidity, v očakávaní údajov z vyšetrovania začatého na základe článku 73 služobného poriadku.

309    Je to však rozhodnutie menovacieho orgánu z 8. novembra 2004, ktoré tým, že rozhodlo o odchode žalobcu do dôchodku a priznalo mu nárok na invalidný dôchodok na základe článku 78 tretieho odseku služobného poriadku, a nie na základe článku 78 piateho odseku služobného poriadku, mohlo žalobcovi spôsobiť ujmu.

310    Keďže žalobný dôvod vyvodzovaný z protiprávnosti stanoviska posudkovej komisie je namierený proti prípravnému aktu a žalobca nevysvetlil, v čom mu mal tento akt spôsobiť ujmu odlišnú od ujmy spôsobenej konečným rozhodnutím, zatiaľ čo v každom prípade nenavrhol zrušenie rozhodnutia z 8. novembra 2004 ani nepodal žalobu o náhradu škody v lehotách upravených na odporovanie dôsledkom tohto rozhodnutia, uvedený žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako neprípustný.

h)     O ôsmom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti začatia a vedenia disciplinárneho konania proti žalobcovi

 Úvodná pripomienka

311    V tomto žalobnom dôvode žalobca kritizuje skutočnosť, že proti nemu boli začaté a vedené disciplinárne konania, zatiaľ čo podľa jeho názoru neboli skutočnosti, na ktorých boli založené, nikdy preukázané. Tento žalobný dôvod odkazuje na všetky žalobné dôvody uvedené v rámci žaloby F‑124/05.

312    Podľa judikatúry odkaz v žalobe na žalobu, ktorú žalobca podal v inej veci, nespôsobuje začlenenie žalobných dôvodov vznesených v druhej žalobe do prvej žaloby (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2006, Angelidis/Parlament, T‑424/04, Zb. s. I‑A‑2‑323 a II‑A‑2‑1649, bod 42).

313    Na úvod treba teda preskúmať, či je žalobný dôvod v rozsahu, v akom spočíva v odkaze na všetky žalobné dôvody uvedené v žalobe F‑124/05, prípustný vzhľadom na požiadavky stanovené ustanoveniami článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa uplatniteľnými mutatis mutandis na Súd pre verejnú službu v okamihu podania žaloby.

314    Cieľom článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa je umožniť sudcovi rozhodnúť o prednesených žalobných dôvodoch s dostatočnou presnosťou.

315    Toto ustanovenie však nemožno vykladať spôsobom, ktorého dôsledkom by bolo vyžadovanie nadmerného formalizmu od účastníkov, ktorý by len zaťažoval súdne konanie (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júna 2009, Othman/Rada a Komisia, T‑318/01, Zb. s. II-1627, bod 57).

316    Za konkrétnych okolností tejto veci cieľom odkazu žalobcu je, aby sa v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑96/06, berúc do úvahy súvislosť vecí F‑124/05 a F‑96/06, vyhol opakovaniu tridsaťstranového rozboru objavujúcemu sa už v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑124/05, ako aj opätovnému poskytovaniu príloh v rozsahu niekoľkých stoviek strán, ktoré boli prílohou neskôr uvedenej žaloby.

317    Okrem toho uznesením predsedu Súdu pre verejnú službu z 22. januára 2009 boli veci F‑124/05 a F‑96/06 spojené.

318    Za týchto okolností nemôže mať skutočnosť, že ôsmy žalobný dôvod spočíva v odkaze na všetky žalobné dôvody vysvetlené v žalobe F‑124/05, za následok neprípustnosť uvedeného žalobného dôvodu.

319    V pokračovaní tohto rozsudku bude postupne preskúmaných šesť žalobných dôvodov žaloby F‑124/05 a budú považované za časti ôsmeho žalobného dôvodu tejto žaloby. Časti dôvodov žaloby F‑124/05 budú preskúmané ako podskupiny častí ôsmeho žalobného dôvodu tejto žaloby.

320    Okrem toho prvý žalobný dôvod žaloby F‑124/05, vyvodzovaný z odmietnutia menovacieho orgánu vyvodiť dôsledky z rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného belgickým súdom, a to napriek súvislosti medzi trestným konaním a disciplinárnym konaním preukázanej samotným menovacím orgánom, a druhý žalobný dôvod uvedenej žaloby vyvodzovaný zo zásahu do účinku právoplatne rozhodnutej veci uvedeného rozhodnutia o zastavení trestného stíhania musia byť analyzované spoločne, keďže oba sa týkajú dopadov rozhodnutia belgického trestného súdu na disciplinárne konanie.

 O prvej a druhej časti žalobného dôvodu vyvodzovaných z nesprávneho výkladu dôsledkov rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného belgickým súdom

–       Tvrdenia účastníkov konania

321    Žalobca tvrdí, že disciplinárne konanie voči jeho osobe bolo začaté výlučne z dôvodu trestného stíhania začatého belgickými orgánmi. Vyplýva to z rozhodnutia menovacieho orgánu o začatí disciplinárneho konania voči žalobcovi prijatého 16. januára 2004, ktoré jednoznačne nadviazalo disciplinárne konanie na trestné konanie. Skutkové okolnosti odôvodňujúce obvinenie v trestnom konaní a skutkové okolnosti odôvodňujúce disciplinárne konanie boli rovnaké a líšila sa iba ich kvalifikácia, trestná alebo disciplinárna. Okrem toho časový súbeh týchto dvoch konaní neponecháva nijakú pochybnosť, pokiaľ ide o úzku väzbu, ktorá ich spája. Disciplinárne konanie teda malo byť ukončené, aby sa vyvodili dôsledky z konečného rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného 30. júna 2004 belgickým trestným súdom, ktoré skutkové okolnosti odôvodňujúce obvinenie vyhlásilo za nepreukázané. Rozhodnúť inak znamená nesprávne vyložiť účinok právoplatne rozhodnutej veci uvedeného rozhodnutia a suverenitu členských štátov.

322    Komisia odpovedá, že argumentácia žalobcu je skutkovo nesprávna, keďže rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania výslovne uvádza, že okrem trestného obvinenia sa výhrady voči dotknutej osobe opierajú o správu vzťahujúcu sa na doplnkové administratívne vyšetrovanie IDOC‑om z 22. februára 2002. Tvrdí, že belgický trestný súd mal právomoc vyjadriť sa iba k dôvodom obvinenia vo vzťahu k belgickému trestnému zákonníku a že pri kvalifikácii skutkov z hľadiska disciplinárneho konania nebol menovací orgán viazaný kvalifikáciou vykonanou trestným sudcom na základe iných ustanovení. V každom prípade sú žalobné dôvody vyvodzované z porušenia zásady, podľa ktorej prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania, a zo zásahu do účinku právoplatne rozhodnutej veci v tejto veci irelevantné, pri neexistencii konečného rozhodnutia v disciplinárnom konaní.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

323    Ako spresnila judikatúra Súdu prvého stupňa, článok 88 piaty odsek služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004, zmenený, teraz článok 25 prílohy IX služobného poriadku, sleduje dva ciele. Na jednej strane má tento článok zabrániť zhoršeniu postavenia dotknutého úradníka v trestnom konaní vedenom pre skutky, ktoré sú tiež predmetom disciplinárneho konania, ktoré sa voči nemu vedie v rámci inštitúcie. Na strane druhej prerušenie disciplinárneho konania až do právoplatného ukončenia trestného konania umožňuje zohľadniť skutkové zistenia trestného súdu v disciplinárnom konaní. Článok 25 prílohy IX služobného poriadku totiž zakotvuje zásadu, podľa ktorej prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania, čo je odôvodnené skutočnosťou, že vnútroštátne trestné súdy disponujú omnoho širšími vyšetrovacími právomocami ako menovací orgán. Preto je správny orgán v prípadoch, v ktorých ten istý skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a predstavuje porušenie služobných povinností úradníka, viazaný závermi trestného súdu v trestnom konaní. Ak trestný súd tieto skutočnosti konštatoval, následne ich môže správny orgán kvalifikovať ako disciplinárne porušenie povinností a predovšetkým overiť, či zakladajú porušenie služobných povinností (rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. júna 2004, François/Komisia, T‑307/01, Zb. s. II‑1669, bod 75).

324    V tejto veci z odôvodenia rozhodnutia odmietajúceho ukončiť disciplinárne konanie vyplýva, že začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi bolo odôvodnené nielen trestným stíhaním začatým v Belgicku za falšovanie listín a za podvod vo vzťahu k cestovným príkazom a vyúčtovaniam nákladov na služobné cesty pána Berthelota, ale spočívalo aj na aktívnej úlohe, ktorú mal hrať žalobca v protiprávnej zmene zaradenia pána Berthelota a v jeho takisto protiprávnom zamestnaní v SVC.

325    Písomná záverečná reč kráľovského prokurátora uviedla, že žiadne vyhlásenie sa priamo ani nepriamo netýka žalobcu, že žiaden hmotný dôkaz neumožňuje preukázať účasť dotknutej osoby na skutkových okolnostiach a že žalobca sám predkladá dôkazy preukazujúce falošnosť cestovných príkazov. Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ktoré odkazovalo na záverečnú reč kráľovského prokurátora, konštatovalo, že vyšetrovací spis nepochybne umožňuje vzniesť obvinenia, pokiaľ ide o existenciu falšovania a podvodu, ale že nijaký dôkaz neumožňuje jednoznačne obžalovať ani jedného z obvinených

326    Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania teda bráni orgánom vedúcim disciplinárne konanie iba v pokračovaní stíhania žalobcu vo vzťahu k falšovaniu a podvodu tak, ako sú potláčané belgickým trestným právom, pokiaľ ide o vystavovanie cestovných príkazov a vyúčtovaní služobných ciest pána Berthelota. Nebráni orgánu vedúcemu disciplinárne konanie pokračovať v stíhaní dotknutej osoby vo vzťahu k prípadným disciplinárnym výhradám týkajúcim sa protiprávnej zmeny zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy a jeho zamestnania v SVC.

327    Dve prvé časti ôsmeho žalobného dôvodu musia byť teda zamietnuté ako bezdôvodné.

 O tretej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z údajne bezdôvodnej väzby medzi disciplinárnym konaním týkajúcim sa žalobcu a konaním týkajúcim sa bývalého člena Komisia

–       Tvrdenia účastníkov konania

328    Subsidiárne žalobca tvrdí, že rozhodnutie odmietajúce ukončiť disciplinárne konanie je protiprávne v tom, že uvedené konanie ponechalo prerušené, keď neprávom nadviazalo toto prerušenie na výsledok v tom čase prebiehajúceho konania pred Súdnym dvorom proti pani Cressonovej.

329    Žalobca kritizuje najmä analógiu s článkom 25 prílohy IX služobného poriadku, ku ktorej pristúpil menovací orgán, na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a poznamenáva, že citovaný rozsudok Tzoanos/Komisia nie je v tomto prípade vôbec relevantný, pretože sa týka hypotézy, v ktorej sa úradník boril s dvoma konaniami, jedným trestným a jedným disciplinárnym, zatiaľ čo v tomto prípade existovali dve konania týkajúce sa dvoch odlišných osôb. Vytýka vnútorne rozpornú povahu odôvodnenia rozvinutého menovacím orgánom v tom, že toto odôvodnenie pripomína, že cieľom článku 25 prílohy IX služobného poriadku je nepostaviť predmetného úradníka do menej výhodnej situácie prijatím rozhodnutia v disciplinárnom konaní pred ukončením trestného konania, zatiaľ čo v tomto prípade ho napadnuté rozhodnutie trestalo namiesto toho, aby chránilo jeho záujmy.

330    Žalobca napokon kritizuje nezrozumiteľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď uvádza, že „akékoľvek rozhodnutie vo veci samej vo Vašej veci, či už ide o prípadné uzavretie alebo o prípadné pokračovanie v konaní, by nebolo neutrálne vo vzťahu ku konaniu na Súdnom dvore proti pani Cressonovej a mohlo by byť teda považované za snahu o nevhodné zasahovanie“. Žalobca poznamenáva, že nerozumie, kto by mohol byť ovplyvnený: menovací orgán samotný, Súdny dvor, Súd pre verejnú službu? Prednesením tohto tvrdenia menovací orgán porušil povinnosť odôvodnenia upravenú článkom 25 druhým odsekom služobného poriadku, čo postihlo napadnuté rozhodnutie protiprávnosťou.

331    Komisia odpovedá na argumenty žalobcu v zásade tak, že tvrdí, že žiadne ustanovenie nezaväzovalo menovací orgán prerušiť konanie, ale že nebolo možné rozumne stíhať úradníka pred vyriešením prípadu osoby, v ktorej záujme pravdepodobne konal. Dodáva, že rozhodnutie o prerušení konania nepoškodilo záujmy žalobcu, ktoré, práve naopak, boli uvedeným rozhodnutím chránené. Dôkazom toho je, že vzhľadom na neexistenciu sankcie vyslovenej Súdnym dvorom voči bývalému členovi Komisie sa žalovaná inštitúcia rozhodla ukončiť disciplinárne konanie týkajúce sa žalobcu.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

332    Podľa žalobcu na jednej strane nekoherentnosť odôvodnenia rozhodnutia odmietajúceho ukončiť disciplinárne konanie narušila uvedené rozhodnutie z hľadiska požiadavky odôvodnenia rozhodnutí upravenej článkom 25 služobného poriadku; na strane druhej uvedené rozhodnutie je poznačené nesprávnym právnym posúdením.

333    V prvom rade treba pripomenúť, že odôvodnenie musí súdu umožniť vykonať kontrolu zákonnosti napadnutého rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočné podklady na to, aby zistila, či je toto rozhodnutie dôvodné alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť (rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, Zb. s. I‑A‑49 a II‑223, bod 49, a zo 17. októbra 2006, Bonnet/Súdny dvor, T‑406/04, Zb. s. I‑A‑2‑213 a II‑A‑2‑1097, bod 67).

334    Hlavný argument, ktorého sa žalobca dovolával na odôvodnenie svojej žiadosti smerujúcej k ukončeniu disciplinárneho konania týkajúceho sa jeho osoby, je výskyt rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vysloveného belgickým trestným súdom.

335    Rozhodnutie odmietajúce ukončiť disciplinárne konanie spresňuje, že disciplinárne a trestné konania sú odlišné a vzájomne nezávislé. Tribunal de première instance de Bruxelles kvalifikoval skutky iba vo vzťahu k belgickému trestnému právu, a nie vo vzťahu k výhradám formulovaným Komisiou založeným na povinnostiach vyplývajúcich z práva Spoločenstva. V dôsledku toho nemal výsledok postupu belgických súdov vplyv na disciplinárne konanie a skutočnosť, že belgické trestné konanie vyústilo do zastavenia konania, neznamená, že disciplinárne konanie malo byť ukončené.

336    Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie poskytuje žalobcovi dostatok informácií na posúdenie opodstatnenosti dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu jeho žiadosti o ukončenie disciplinárneho konania, ako aj dostatok informácií Súdu pre verejnú službu na účely výkonu kontroly z jeho strany.

337    Okrem toho nezávisle od odpovede na žiadosť žalobcu o ukončenie konania napadnuté rozhodnutie spresňuje, že disciplinárne konanie týkajúce sa dotknutej osoby musí byť naďalej prerušené.

338    Menovací orgán odôvodnil ponechanie prerušenia v účinnosti väzbou, ktorú vykazuje disciplinárne konanie týkajúce sa žalobcu s konaním začatým pred Súdnym dvorom proti pani Cressonovej.

339    Také odôvodnenie bez ohľadu na vskutku nepresný odkaz na „snahu o nevhodné zasahovanie“ poskytuje dostatok informácií žalobcovi na posúdenie opodstatnenosti dôvodov, ktoré odôvodňujú ponechanie prerušenia disciplinárneho konania v účinnosti, a dostatok informácií Súdu pre verejnú službu na účely výkonu kontroly z jeho strany.

340    Žalobný dôvod vyvodzovaný z nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia musí byť v dôsledku toho zamietnutý ako nedôvodný.

341    Pokiaľ ide o žalobný dôvod vyvodzovaný z nesprávneho právneho posúdenia, ak aj žiadne ustanovenie nezaväzovalo menovací orgán prerušiť konanie až do vyhlásenia rozsudku Komisia/Cresson, prípad žalobcu súvisel s prípadom pani Cressonovej, keďže žalobca bol vedúcim jej kabinetu v období, počas ktorého bola spáchaná časť podvodov vytýkaných dotknutej osobe, a táto väzba prestavovala okolnosť, ktorú mohla Komisia oprávnene vziať do úvahy.

342    V dôsledku toho a nehľadiac na okolnosť, že účinkom takého prerušenia bolo predĺženie trvania disciplinárneho konania, sa rozhodnutie nestíhať žalobcu pred vyriešením prípadu bývalého člena Komisie samo osebe javí byť oprávnené a primerané.

343    Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tretia časť ôsmeho žalobného dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

 O štvrtej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z nedostatku dôkazov odôvodňujúcich začatie disciplinárneho konania

–       Tvrdenia účastníkov konania

344    Žalobca tvrdí, že disciplinárne konanie bolo proti nemu začaté napriek tomu, že skutkové okolnosti, ktorými bolo odôvodnené, „neboli nikdy preukázané a boli dokonca vyhlásené za nedôvodné [v uznesení vydanom Súdom prvého stupňa v Bruseli]“.

345    Komisia zastáva názor, že rozhodnutie začať disciplinárne konanie môže predstavovať nesprávny služobný postup iba za jediného výnimočného predpokladu úmyslu škodiť, konkrétne v situácii, v ktorej v okamihu prijatia rozhodnutia neexistovali žiadne dôkazy proti dotknutej osobe. V tomto prípade to však tak nebolo, keďže žalobca bol predmetom vážnych obvinení, pokiaľ ide o jeho zapojenie do vážneho nezákonného konania.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

346    Táto časť žalobného dôvodu je vyvodzovaná z protiprávnosti rozhodnutia o začatí disciplinárneho konania.

347    Z tvrdení účastníkov konania vyplýva, že sa nezhodujú na rozsahu voľnej úvahy, ktorou disponuje inštitúcia, pokiaľ ide o rozhodnutie začať disciplinárne konanie, a v dôsledku toho na intenzite kontroly, ktorú má vykonávať európsky súd vo vzťahu k zákonnosti takého rozhodnutia.

348    Podľa žalobcu je totiž rozhodnutie začať disciplinárne konanie protiprávne vtedy, keď výhrady, na základe ktorých bolo uvedené konanie začaté, neboli preukázané, čo vedie k názoru, že súd by mal vykonávať úplnú súdnu kontrolu uvedeného rozhodnutia. Naopak, podľa Komisie by také rozhodnutie mohlo predstavovať nesprávny služobný postup iba za výnimočného predpokladu úmyslu škodiť, čomu zodpovedá názor, že kontrola súdom by sa mala obmedziť na zneužitie právomocí.

349    Po prvé treba spresniť rozsah voľnej úvahy, ktorou disponuje menovací orgán vtedy, keď prijíma rozhodnutie začať disciplinárne konanie, a intenzitu súdnej kontroly, ktorá z neho vyplýva pri jeho preskúmaní, po druhé, či v tomto prípade rozhodnutie, ktorým Komisia začala disciplinárne konanie voči žalobcovi, nebolo postihnuté protiprávnosťou.

350    Pred pristúpením k týmto otázkam je nevyhnutné uviesť dve predbežné poznámky.

351    Po prvé zákonnosť napadnutého aktu musí byť skúmaná podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase, keď bol tento akt prijatý (rozsudok Súdneho dvora zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb. s. 321, bod 7). Prípadné skutočnosti, ktoré vyšetrovanie v rámci disciplinárneho konania odhalilo po prijatí rozhodnutia o začatí uvedeného konania, nemôžu ovplyvniť zákonnosť uvedeného rozhodnutia, keďže predmetom vyšetrovania je najmä určiť, či pôvodné podozrenia boli dôvodné (pozri analogicky rozsudok Giraudy/Komisia, už citovaný, bod 145).

352    Po druhé okolnosť, že disciplinárne konanie bolo ukončené bez uloženia disciplinárnej sankcie predmetnému úradníkovi, nemôže súdu zabrániť vo výkone kontroly zákonnosti rozhodnutia týkajúceho sa začatia disciplinárneho konania voči dotknutej osobe.

353    Existovalo by totiž riziko svojvôle, ak by sme pripustili, že menovací orgán má absolútnu a neobmedzenú právomoc začať disciplinárne konanie voči úradníkovi, potom ho ukončiť bez prijatia sankcie, pričom uvedený úradník nemal možnosť vo vhodnom okamihu odporovať proti rozhodnutiu začať uvedené konanie, a to z dôvodu neexistencie sankcie, voči ktorej by mohol namieriť prípadné odvolanie.

354    Musí teda existovať právne obmedzenie voľnej úvahy menovacieho orgánu vtedy, keď prijíma rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania. Také obmedzenie musí byť podrobené kontrole súdu.

355    Okrem toho argumentácia Komisie takému konštatovaniu neodporuje. Názor uvedenej inštitúcie totiž nespočíva v tom, že by tvrdila, že každá súdna kontrola rozhodnutia začať disciplinárne konanie by mala byť vylúčená, ale že taká kontrola by mala byť obmedzená na hypotézu zneužitia právomoci.

356    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 86 ods. 1 služobného poriadku v jeho znení platnom do 30. apríla 2004, na základe ktorého bolo prijaté rozhodnutie týkajúce sa začatia disciplinárneho konania voči žalobcovi, každé porušenie jeho povinností úradníkom, úmyselné alebo spôsobené nedbanlivosťou z jeho strany, vystaví tohto úradníka disciplinárnemu konaniu.

357    Dôsledkom voľby pojmu „vystaviť“ v znení tohto ustanovenia je to, že v prípade porušenia jednej z jeho povinností nie je dotknutý úradník systematicky a nevyhnutne sankcionovaný, ale jednoducho môže byť sankcionovaný.

358    Z ustanovenia upraveného článkom 86 ods. 1 služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004 teda nevyhnutne vyplýva široká právomoc voľnej úvahy menovacieho orgánu, tak pokiaľ ide o vhodnosť začatia disciplinárneho konania, ako aj o voľbu prípadnej sankcie na záver tohto konania.

359    Ako spresňuje judikatúra Súdu prvého stupňa, cieľom rozhodnutia týkajúceho sa začatia disciplinárneho konania voči úradníkovi je umožniť menovaciemu orgánu preskúmať pravdivosť a závažnosť skutkov vytýkaných dotknutému úradníkovi a v tej veci ho vypočuť s cieľom vytvoriť si názor, pokiaľ ide na jednej strane o vhodnosť buď úplného ukončenia disciplinárneho konania, alebo prijatia disciplinárnej sankcie voči úradníkovi, prípadne na strane druhej o nevyhnutnosť postúpenia veci pred prijatím tejto sankcie disciplinárnej komisii podľa postupu predpokladaného v prílohe IX služobného poriadku (rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. marca 2003, Pessoa e Costa/Komisia, T‑166/02, Zb. s. I‑A‑89 a II‑471, bod 36, a z 5. októbra 2005, Rasmussen/Komisia, T‑203/03, Zb. s. I‑A‑279 a II‑1287, bod 41).

360    Takže vzhľadom na predmet a cieľ disciplinárneho konania, ako je spresnený judikatúrou Súdu prvého stupňa, nie je nevyhnutné, na rozdiel od názoru žalobcu, aby boli skutky vytýkané dotknutej osobe „preukázané“ na to, aby mohlo byť platne začaté disciplinárne konanie. Cieľom disciplinárneho konania je presne objasniť skutky vytýkané dotknutej osobe.

361    Nemôže teda uspieť argument žalobcu, podľa ktorého bolo proti nemu začaté a vedené disciplinárne konanie, hoci skutkové okolnosti, ktorými bolo odôvodnené, neboli nikdy „preukázané“.

362    Na druhom konci spektra je potrebné preskúmať argumentáciu Komisie, podľa ktorej rozhodnutie začať disciplinárne konanie voči úradníkovi je protiprávne iba vo výnimočnom prípade zneužitia právomocí.

363    Podľa ustálenej judikatúry má pojem zneužitia právomocí celkom presný význam, ktorý sa odvoláva na využitie právomocí správnym orgánom s iným cieľom, ako je cieľ, vzhľadom na ktorý mu boli zverené. Rozhodnutie je poznačené zneužitím právomoci iba vtedy, keď sa na základe objektívnych, relevantných a zhodných dôkazov javí, že bolo prijaté na dosiahnutie iných cieľov, ako sú v ňom uvádzané (rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. júna 1996, Anacoreta Correia/Komisia, T‑118/95, Zb. s. I‑A‑283 a II‑835, bod 25, a zo 6. júla 1999, Séché/Komisia, T‑112/96 a T‑115/96, Zb. s. I‑A‑115 a II‑623, bod 139).

364    Zneužitie právomocí teda predstavuje mimoriadne závažný predpoklad protiprávnosti.

365    Riziko svojvôle by však pretrvávalo, ak by sme pripustili, že predpoklad protiprávnosti rozhodnutia týkajúceho sa začatia disciplinárneho konania voči úradníkovi sa obmedzuje na predpoklad zneužitia právomoci. Hrubá nedbanlivosť menovacieho orgánu v danej záležitosti by totiž nemohla byť sankcionovaná.

366    Vzhľadom na vyššie uvedené a na účely ochrany práv dotknutého úradníka musí byť menovací orgán považovaný za vykonávajúci svoje právomoci protiprávnym spôsobom nielen v prípade dôkazu zneužitia právomoci, ale aj v prípade neexistencie dostatočne presných a relevantných dôkazov označujúcich, že dotknutá osoba sa dopustila disciplinárneho previnenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Franchet a Byk/Komisia, už citovaný, bod 352).

367    Vzhľadom na rozsiahlu právomoc voľnej úvahy, ktorou disponuje menovací orgán a obmedzenia, ktoré mu treba stanoviť, sa súdna kontrola musí obmedziť na overenie vecnej správnosti skutkových zistení zohľadnených administratívou na účely začatia disciplinárneho konania, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia vytýkaných skutkov a neexistencie zneužitia právomoci (v oblasti disciplinárnej sankcie pozri analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. mája 1997, N/Komisia, T‑273/94, Zb. s. I‑A‑97 a II‑289, bod 125, a zo 17. mája 2000, Tzikis/Komisia, T‑203/98, Zb. s. I‑A‑91 a II‑393, bod 50).

368    V tejto veci je potrebné konštatovať, že správy OLAF‑u a IDOC‑u nevylúčili možnosť, že žalobca zasiahol do protiprávnej zmeny zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy.

369    Správa OLAF‑u z 23. novembra 1999 sa totiž zmieňuje, vychádzajúc z čiastočne zhodných vyhlásení úradníkov, o možnosti konania schôdze v kancelárii žalobcu, v priebehu ktorej sa malo diskutovať o možnosti zmeny zaradenia pána Berthelota do skupiny I vedeckých pracovníkov. Správa IDOC‑u z 22. februára 2002 uvádza, že analýza skutkových okolností poskytla dôvody domnievať sa, že k takej schôdzi došlo medzi 21. a 29. novembrom 1996.

370    Existovali teda dostatočne závažné skutočnosti naznačujúce, že žalobca aktívne zasiahol prinajmenšom do zmeny zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy, čiže do zmeny zaradenia, ktorého protiprávnosť sa predpokladala v okamihu rozhodnutia začať disciplinárne konanie voči žalobcovi, a to napriek tomu, že neexistovala žiadna písomná stopa potvrdzujúca vyhlásenia rozličných úradníkov, a hoci žalobca popieral pravdivosť určitého počtu svedeckých výpovedí. Rozhodnutie začať disciplinárne konanie voči žalobcovi teda bolo odôvodnené na základe dostatočne presného a relevantného skutkového základu.

371    Za týchto okolností menovací orgán nevyložil obmedzenia uložené jeho právomoci voľnej úvahy pri začatí disciplinárneho konania voči žalobcovi nesprávne.

372    Z vyššie uvedeného vyplýva, že štvrtá časť ôsmeho žalobného dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

 O piatej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z porušení povinnosti starostlivosti, povinnosti pomoci a zásady legitímnej dôvery

–       Tvrdenia účastníkov konania

373    Žalobca Komisii vytýka, že začala a viedla disciplinárne konanie, „ktoré bolo vedené zaujate a v priebehu ktorého menovací orgán neurobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby pochopil presný priebeh udalostí“. Tým Komisia porušila svoju povinnosť starostlivosti, svoju povinnosť pomoci, ako aj zásadu legitímnej dôvery. Na podporu tohto žalobného dôvodu žalobca pripomína množstvo prípadov nečinnosti a porušení práva na obhajobu, ktoré poznačili rôzne administratívne vyšetrovania a ktoré zbavili disciplinárne konanie začaté na takých základoch akejkoľvek dôveryhodnosti.

374    Komisia namieta proti tomu, že by porušila svoju povinnosť starostlivosti a pomoci. Zdôrazňuje na jednej strane, že pri existencii vážnych skutočností nasvedčujúcich porušenie služobných povinností úradníkom nemôže povinnosť starostlivosti v nijakom prípade zabrániť menovaciemu orgánu začať disciplinárne konanie voči dotknutej osobe, a na strane druhej, že nemožno vytýkať inštitúcii, že neprijala všetky nevyhnutné opatrenia na overenie toho, či obvinenia vznesené proti žalobcovi sú dôvodné, alebo nie.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

375    Je potrebné preskúmať, či začatím a vedením disciplinárneho konania voči žalobcovi Komisia porušila svoju povinnosť starostlivosti, svoju povinnosť pomoci a zásadu legitímnej dôvery.

376    Po prvé podľa ustálenej judikatúry povinnosť starostlivosti odráža rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktoré služobný poriadok vytvoril vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancami verejnej služby. Z tejto povinnosti vyplýva najmä to, že pri rozhodovaní o situácii úradníka menovací orgán vezme do úvahy všetky skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a pritom má na zreteli nielen záujem služby, ale aj záujem dotknutého úradníka (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. júna 1990, Burban/Parlament, T‑133/89, Zb. s. II‑245, bod 27, a Séché/Komisia, už citovaný, bod 147).

377    Požiadavky povinnosti starostlivosti nemožno vykladať tak, že samy osebe bránia menovaciemu orgánu v začatí a vedení disciplinárneho konania voči úradníkovi. Také rozhodnutie je totiž prijímané predovšetkým v záujme, ktorý má inštitúcia na tom, aby boli prípadné porušenia služobných povinností úradníka zistené, a ak je to potrebné, sankcionované.

378    Komisii teda nemožno vytýkať žiadne porušenie jej povinnosti starostlivosti z jednoduchého dôvodu, že začala disciplinárne konanie voči žalobcovi.

379    Pokiaľ ide o ostatné výhrady žalobcu vzťahujúce sa na začatie a vedenie disciplinárneho konania týkajúceho sa jeho osoby, jednak boli zamietnuté v rámci ostatných častí ôsmeho žalobného dôvodu a jednak konkrétny žalobný dôvod vyvodzovaný z neprimeranej povahy doby trvania uvedeného konania bude preskúmaný ďalej.

380    Po druhé podľa ustálenej judikatúry povinnosť pomoci vyslovená v článku 24 služobného poriadku sa týka obrany úradníkov inštitúciou proti aktom tretích osôb, ako aj kolegov alebo nadriadených pracovníkov konajúcich ako súkromné osoby, a nie proti aktom, ktorých pôvodcom je samotná inštitúcia, ktorých kontrola spadá pod iné ustanovenia služobného poriadku (rozsudky Súdu prvého stupňa z 18. februára 1993, Mc Avoy/Parlament, T‑45/91, Zb. s. II‑83, bod 60, a z 13. júla 1995, Saby/Komisia, T‑44/93, Zb. s. I‑A‑175 a II‑541, bod 54).

381    Je však potrebné konštatovať, že OLAF, Generálne riaditeľstvo pre personál a administratívu a IDOC, na ktorých vyšetrovania sa žalobca sťažuje, nepredstavujú vo vzťahu k inštitúcii tretie osoby. Okrem toho žalobca od začiatku nepriniesol dôkazy konania kolegov alebo nadriadených pracovníkov, ktoré by odôvodňovali pomoc inštitúcie.

382    V dôsledku toho porušenie povinnosti pomoci, ktorého sa dovoláva žalobca, nie je dôvodné.

383    Po tretie podľa ustálenej judikatúry, ak sa aj právo požadovať ochranu legitímnej dôvery vzťahuje na každú fyzickú osobu, ktorá sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že administratíva vyvolala opodstatnenú nádej, žiaden úradník sa nemôže dovolávať porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery pri neexistencii presných ubezpečení, ktoré mu mala poskytnúť administratíva (rozsudky Súdu prvého stupňa z 27. marca 1990, Chomel/Komisia, T‑123/89, Zb. s. II‑131, bod 26, a rozsudok Séché/Komisia, už citovaný, bod 160).

384    V tomto prípade neposkytla administratíva žalobcovi nijaké presné ubezpečenie, ktorého by sa mohol dovolávať. Komisii teda nemožno vytýkať žiadne porušenie zásady legitímnej dôvery.

385    Z vyššie uvedeného vyplýva, že piata časť žalobného dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

 O šiestej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z porušenia povinnosti orgánu vedúceho disciplinárne konanie konať v primeranej lehote

–       Tvrdenia účastníkov konania

386    Žalobca tvrdí, že primeraná lehota, v ktorej sa mal menovací orgán vyjadriť, bola prekročená. Dovoláva sa citovaného rozsudku François/Komisia, ktorým bolo rozhodnuté, že dokonca aj v prípade neexistencie premlčacej lehoty sú orgány vedúce disciplinárne konanie povinné konať tak, aby k začatiu konania, ktoré má vyústiť do sankcie, došlo v primeranej lehote. V tomto prípade konštatuje, že sporné skutky spadajú do rokov 1995 až 1997 a že administratíva sa dozvedela o skutkoch a správaniach, ktoré mohli predstavovať porušenia služobných povinností od odovzdania správy OLAF‑u v novembri 1999 alebo prinajmenšom od roku 2002. Menovací orgán však začal disciplinárne konanie voči jeho osobe až 16. januára 2004. Od rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného 30. júna 2004 belgickým súdom už nebola relevantnou zásada, podľa ktorej prebiehajúce trestné konanie bráni pokračovaniu disciplinárneho konania a v rámci disciplinárneho konania už nebol vykonaný žiaden vyšetrovací úkon. Zásada, ktorá ukladá menovaciemu orgánu rozhodnúť v primeranej lehote, bola teda porušená.

387    Podľa Komisie boli okolnosti tohto prípadu veľmi osobité. „Aféra Berthelot“ zapadala do širšieho kontextu vyšetrovaní uskutočňovaných s cieľom určiť mieru zodpovednosti Komisie ako kolégia alebo jednotlivo niektorého, resp. niektorých z jej členov za podvody, nesprávne riadenie a nepotizmus. Vyšetrovania takého rozsahu nemohli byť vykonané v lehotách obvykle uplatniteľných na disciplinárne konania. Celkovo boli vykonané tri administratívne vyšetrovania a bolo začaté trestné stíhanie, čo ukazuje zložitosť predmetných skutkových okolností.

388    Komisia okrem toho tvrdí, že bežné lehoty prerušenia disciplinárneho konania nemožno vziať do úvahy pri preskúmaní doby trvania disciplinárneho konania, keďže doba trvania konania pred súdom je mimo kontroly inštitúcie.

389    Napokon Komisia zdôrazňuje, že argument vyvodzovaný z neprimeranej dĺžky trvania konania vznesený pani Cressonou vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Komisia/Cresson, bol zamietnutý Súdnym dvorom v bodoch 90 až 92 uvedeného rozsudku.

–       Posúdenie Súdom pre verejnú službu

390    Zo zásady riadnej správy vecí verejných vyplýva, že orgány vedúce disciplinárne konanie sú povinné viesť disciplinárne konanie dôsledne a konať tak, aby bol každý vyšetrovací úkon vykonaný v lehote primeranej vo vzťahu k predošlému aktu (rozsudok François/Komisia, už citovaný, bod 47; rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 2007, Andreasen/Komisia, F‑40/05, Zb. VS s. I-A-1-337 a II-A-1-1859, bod 194 a tam citovaná judikatúra, ktorý je predmetom odvolania prebiehajúceho pred Všeobecným súdom Európskej únie, vec T‑17/08 P).

391    Táto povinnosť náležitej starostlivosti a dodržania primeranej lehoty je namieste, aj pokiaľ ide o začatie disciplinárneho konania, najmä v prípade a od okamihu, keď sa správny orgán dozvedel o skutkoch alebo o správaní, ktoré môžu predstavovať porušenia služobných povinností úradníka. Dokonca aj v prípade neexistencie premlčacej doby sú totiž orgány vedúce disciplinárne konanie povinné konať tak, aby k začatiu konania, ktoré má vyústiť do sankcie, došlo v primeranej lehote (rozsudok François/Komisia, už citovaný, bod 48 a tam citovaná judikatúra).

392    Neprimeraná doba trvania disciplinárneho konania môže vyplynúť tak z vedenia predchádzajúceho administratívneho vyšetrovania, ako aj z disciplinárneho konania. Obdobie, ktoré treba zohľadniť na posúdenie primeranosti doby trvania disciplinárneho konania, je nielen to, ktoré sa začína rozhodnutím začať uvedené konanie. Otázka, či už raz začaté disciplinárne konanie bolo vedené s požadovanou náležitou starostlivosťou, bude ovplyvnená okolnosťou, že medzi výskytom údajného disciplinárneho previnenia a rozhodnutím začať disciplinárne konanie uplynie viac alebo menej dlhé obdobie.

393    Primeranú dobu trvania konania treba posudzovať vo svetle okolností prípadu a najmä významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci, ako aj správania žalobcu a správania príslušných orgánov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 29 a tam citovanú judikatúru).

394    Nijaký konkrétny faktor nie je rozhodujúci. Je potrebné osobitne preskúmať každý z nich a potom vyhodnotiť ich kumulatívny účinok. Určité príklady omeškania pripísateľné menovaciemu orgánu nemusia vyzerať neprimerane, ak sú posudzované izolovanie, ale sú také, ak sa posudzujú spoločne. Požiadavky v záležitosti náležitej procesnej starostlivosti však nepresahujú požiadavky, ktoré sú zlučiteľné so zásadou riadnej správy vecí verejných.

395    Keď z dôvodu rozhodnutí prijatých menovacím orgánom konanie presiahlo to, čo by sa za obvyklých okolností považovalo za primeranú dobu trvania, je úlohou tohto orgánu preukázať existenciu konkrétnych okolností takej povahy, aby toto prekročenie odôvodnili (pokiaľ ide vypracúvanie hodnotiacich správ, pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1983, Ditterich/Komisia, 207/81, Zb. s. 1359, bod 26).

396    Vo svetle týchto zásad treba overiť, či bolo disciplinárne konanie vedené v primeranej lehote. Z toho v prvom rade vyplýva pripomenutie zásadných udalostí, ktoré viedli k jeho začatiu, ako aj jeho hlavných etáp pred preskúmaním a v druhom rade, či objektívne konštatovanú dobu trvania možno považovať za primeranú.

397    V rozhodnutí zo 16. januára 2004 týkajúcom sa začatia disciplinárneho konania voči žalobcovi mu bolo vytýkané, že hral aktívnu úlohu pri zmene zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy a pri jeho zamestnaní v SVC.

398    Zaradenie pána Berthelota sa zmenilo s účinnosťou od 1. septembra 1996 a bola mu poskytnutá zmluva pre vedeckého pracovníka v SVC s účinnosťou od 1. marca 1997. Rozhodnutie o začatí disciplinárneho konania teda bolo prijaté viac ako sedem rokov po skutkoch vytýkaných žalobcovi. Táto lehota je sama osebe nepochybne neobvykle dlhá, pokiaľ ide o disciplinárne stíhanie úradníka.

399    OLAF dokončil svoju vyšetrovaciu správu vzťahujúcu sa na podmienky zamestnania pána Berthelota ako vedeckého pracovníka Komisie 23. novembra 1999 a IDOC dokončil svoju správu o doplňujúcom administratívnom vyšetrovaní týkajúcu sa obdobia práce pána Berthelota ako vedeckého pracovníka na Generálnom riaditeľstve pre výskum 22. februára 2002. Medzi odovzdaním tejto poslednej správy a začatím disciplinárneho konania nebolo vykonané žiadne dodatočné vyšetrovanie. Rozhodnutie začať disciplinárne konanie voči žalobcovi teda bolo prijaté asi dva roky po poslednej správe z administratívneho vyšetrovania. Táto lehota je v kontexte disciplinárneho konania týkajúceho sa úradníka rovnako neobvykle dlhá.

400    Po odovzdaní poslednej vyšetrovacej správy je jedinou udalosťou, ktorú možno považovať za relevantnú, pokiaľ ide o disciplinárne konanie, obvinenie žalobcu belgickými orgánmi činnými v trestnom konaní 18. marca 2003. Medzi touto udalosťou a začatím disciplinárneho konania napriek tomu uplynulo desať mesiacov, čo je opäť neobvykle dlho.

401    Rozhodnutím menovacieho orgánu zo 16. januára 2004 bolo disciplinárne konanie začaté a ihneď prerušené na základe článku 88 piateho odseku služobného poriadku v znení platnom do 30. apríla 2004, ktoré uvádza, že ak je úradník trestne stíhaný pre rovnaké činy, konečné rozhodnutie sa prijme, až keď súd prejednávajúci prípad dospeje ku konečnému rozsudku. Po vydaní rozhodnutia o zastavení trestného stíhania belgickým trestným súdom 30. júna 2004 Komisia informovala žalobcu listom z 13. júla 2004, že disciplinárne konanie týkajúce sa jeho osoby bolo prerušené až do rozhodnutia kolégia komisárov týkajúceho sa prípadu pani Cressonovej.

402    Disciplinárne konanie bolo napokon ukončené rozhodnutím zo 16. októbra 2006, teda okolo desať rokov po vytýkaných skutkoch.

403    Je teda potrebné v druhom rade preskúmať, či Komisia uvádza skutkové okolnosti umožňujúce preukázať, že objektívne už dosť dlhá a na prvý pohľad neprimeraná doba trvania môže byť napriek tomu za konkrétnych okolností tohto prípadu považovaná za primeranú.

404    Najskôr treba pripomenúť, že vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Komisia/Cresson, pani Cresson predniesla podobný argument, ako je argument prednesený žalobcom v tejto veci. Tvrdila totiž, že začatie disciplinárneho konania oznámením o výhradách z 21. januára 2003, teda viac ako sedem rokov po tom, ako sa stali skutky vytýkané Komisiou, je neprijateľné najmä so zreteľom na existenciu rôznych správ súvisiacich s vytýkanými skutkami, ktoré boli dávno k dispozícii, a na neexistenciu zložitosti veci (pozri rozsudok Komisia/Cresson, bod 78).

405    Súdny dvor tento argument odmietol s tým, že keďže článok 213 ods. 2 ES sa ešte nikdy nepoužil na začatie konania proti členovi Komisie z dôvodu jeho správania v priebehu jeho funkčného obdobia, mohla Komisia usúdiť, že je nevyhnutný osobitne obozretný prístup.

406    Ako konštatoval Súdny dvor, ak aj Komisia mohla platne považovať za nevyhnutné preukázať osobitne obozretný prístup, pokiaľ ide o začatie konania voči pani Cressonovej, táto okolnosť nemohla mať za nevyhnutný následok oslobodenie inštitúcie od jej povinnosti viesť prípadné disciplinárne konanie voči žalobcovi v primeranej lehote.

407    Treba pripustiť, že prípad žalobcu súvisel s prípadom pani Cressonovej, keďže dotknutá osoba bola vedúcim jej kabinetu počas obdobia, v priebehu ktorého bola spáchaná časť jej vytýkaných podvodov. Tak ako Súd pre verejnú službu už konštatoval v rámci tretej časti tohto žalobného dôvodu (pozri body 341 a 342 vyššie), táto väzba prestavovala okolnosť, ktorú mohla Komisia oprávnene vziať do úvahy.

408    Predsa však existovali medzi oboma prípadmi rozhodujúce rozdiely, ktoré bránili žalovanej inštitúcii automaticky a bez rozlišovania uplatniť na žalobcu rozhodnutia prijaté vzhľadom na bývalého člena Komisie.

409    Po prvé žalobca bol ako úradník v služobne odlišnej situácii ako pani Cresson. Pani Cresson totiž ako členka Komisie, keďže bola politickou nominantkou na obmedzené funkčné obdobie, bola na jednej strane politicky zodpovedná za svoje konanie, ako aj za konanie osôb, ktoré konali na jej účet a v súlade s jej pokynmi, a na strane druhej bola podrobená osobitnému postupu upravenému článkom 213 ES a článkom 126 EA. Keď bolo konanie založené na uvedených článkoch voči nej začaté, bola mimo svojej funkcie už viac ako tri roky. Žalobca bol naopak ako úradník podrobený na základe služobného poriadku povinnosti lojálnosti voči Európskym spoločenstvám a predpokladalo sa, že bude vykonávať svoje povolanie v rámci Komisie. Je však ťažké od úradníka očakávať, že bude pokračovať v obvyklej práci a zachová si lojalitu voči Spoločenstvám, ktorú od neho služobný poriadok vyžaduje, keď bolo jeho správanie v službe počas viacerých rokov predmetom postupných vyšetrovaní a keď ho tak ťaží riziko disciplinárneho stíhania.

410    Po druhé, zatiaľ čo žalobca bol počas určitého obdobia vedúcim kabinetu pani Cressonovej, z časového hľadiska bol na okraji udalostí, ktoré boli pôvodcom obvinení vznesených voči jeho osobe. Keď bol 21. decembra 1995 vymenovaný za vedúceho kabinetu pani Cressonovej, protiprávne zamestnanie pána Berthelota už bolo totiž uskutočnené, pretože pán Berthelot mal postavenie vedeckého pracovníka na Generálnom riaditeľstve pre výskum od 1. septembra 1995.

411    Je pravda, že žalobcovi bola vytýkaná jeho účasť na zmene zaradenia pána Berthelota do inej platovej triedy a jeho protiprávnom zamestnaní v SVC, ale okolnosť, že pán Berthelot bol už zamestnaný u pani Cressonovej v čase príchodu žalobcu do jej kabinetu, naznačovala, že prípadná úloha zohrávaná žalobcom v konštatovaných protiprávnych konaniach nemohla byť úlohou katalyzátora a bola nanajvýš vedľajšia. Komisia samotná na pojednávaní poznamenala, že „povedať, že [žalobca] bol hlavným podnecovateľom celej aféry, je nesprávne“.

412    Príznačné odlišnosti medzi situáciou bývalého člena Komisie a situáciou žalobcu predstavujú určujúce aspekty, keď ide o zhodnotenie, či neobvykle dlhá a na prvý pohľad neprimeraná doba trvania (pozri body 398 až 402 vyššie) tohto konania môže byť napriek tomu kvalifikovaná ako primeraná.

413    Treba pripustiť, že na pozadí konkrétnych obvinení vznesených proti žalobcovi bol prítomný rovnaký dôležitý všeobecný záujem, konkrétne dôvera verejnosti v dobré fungovanie európskych inštitúcií na najvyššej úrovni a v skutočnosť, že neexistuje nezákonné ovplyvňovanie alebo zakrývanie takého ovplyvňovania. V tomto ohľade nebol prípad žalobcu v disciplinárnej rovine výsledkom izolovanej udalosti, ale tvoril súčasť širšieho kontextu, ktorý problémami, ktoré odhalil, mal dopady ďaleko presahujúce situáciu dotknutej osoby.

414    Predsa však za konkrétnych okolností tejto veci, vyvažujúc všetky vyššie citované faktory a najmä určujúce rozdiely medzi prípadom žalobcu a prípadom bývalého člena Komisie a bez ignorovania širšieho všeobecného záujmu, o ktorý išlo, je potrebné konštatovať, že Komisia nepreukázala, že by neobvykle dlhé trvanie tak obdobia predchádzajúceho začatiu disciplinárneho konania, ako aj uvedeného konania mohlo byť napriek tomu považované za primerané.

415    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa dopustila nesprávneho služobného postupu jednak tým, že sa zdržala oboznámenia žalobcu s vyjadrením IDOC‑u, a jednak tým, že začala a viedla disciplinárne konanie v rozpore so svojou povinnosťou náležitej starostlivosti.

2.     O ujme a príčinnej súvislosti

416    Po prvé možno dospieť k názoru, že zdržanie sa Komisie oboznámenia žalobcu o vyjadrení IDOC‑u mu spôsobilo nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z pocitu, že musí čeliť prístupu charakterizovanému utajovaním týkajúcim sa dokumentu nevyhnutného pre výkon jeho práva na obhajobu (k nemajetkovej ujme spôsobenej porušením práva na obhajobu pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. septembra 2008, Bui Van/Komisia, F‑51/07, Zb. VS s. I-A-1-289 a II-A-1-1533, body 93 a 94, ktorý je predmetom odvolania prebiehajúceho na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑491/08 P).

417    Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Súd pre verejnú službu, ktorý ohodnotil utrpenú ujmu ex aequo et bono zastáva názor, že priznanie sumy 5 000 eur predstavuje primeranú náhradu škody žalobcu.

418    Po druhé porušenie povinnosti konať v primeranej lehote inštitúciou, pokiaľ ide o začatie a vedenie disciplinárneho konania, postavilo žalobcu do zdĺhavej situácie neistoty, ktorá predstavuje nemajetkovú ujmu, ktorú treba napraviť. Vzhľadom na to, že rozhodnutie začať disciplinárne konanie bolo prijaté viac ako sedem rokov po skutkoch vytýkaných žalobcovi a že len čo bolo konanie začaté, bolo vedené počas približne troch rokov, čo znamená, že medzi vytýkanými skutkami a ukončením disciplinárneho konania ubehlo okolo desať rokov, treba stanoviť náhradu škody žalobcu ex aequo et bono na sumu 25 000 eur.

419    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisii musí byť uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej mu pochybeniami, ktorých sa dopustila.

 O trovách

420    Podľa článku 122 rokovacieho poriadku sa ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II tohto poriadku o trovách konania a súdnych výdavkoch uplatnia až na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, a to od 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto poriadku sa budú uplatňovať mutatis mutandis príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

421    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 88 tohto poriadku však v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami znášajú inštitúcie vlastné trovy konania.

422    Okrem toho podľa článku 87 ods. 3 prvého odseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa môže Súd pre verejnú službu rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť, že každý účastník znáša svoje vlastné trovy, ak účastníci nemali úspech pri jednom alebo niekoľkých návrhoch alebo vo výnimočných prípadoch.

423    Napokon podľa článku 87 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ak Súd pre verejnú službu konanie vo veci zastavil, rozhodne o náhrade trov konania podľa vlastnej úvahy.

424    Pokiaľ ide o návrhy na zrušenie v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑124/05, Súd pre verejnú službu poznamenáva, že uvedené návrhy sa stali bezpredmetnými v nadväznosti na rozhodnutie zo 16. októbra 2006 ukončujúce disciplinárne konanie týkajúce sa žalobcu, čo je rozhodnutie, ktorým žalovaná inštitúcia poskytla dotknutej osobe výsledok, ktorý sledovala uvedenými návrhmi žaloby.

425    Naopak, pokiaľ ide o návrhy na náhradu škody žalôb zapísaných do registra pod číslami F‑124/05 a F‑96/06, treba konštatovať, že z množstva pochybení, ktorých sa žalobca dovolával, iba dve sú považované za preukázané a že žalobca dostal náhradu škody s príslušenstvom v sume podstatne nižšej, ako požadoval.

426    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti Súd pre verejnú službu zastáva názor, že správnemu posúdeniu okolností prípadu bude zodpovedať uloženie povinnosti Komisii zaplatiť, okrem jej vlastných trov konania, polovicu trov konania žalobcu. Žalobca znáša polovicu vlastných trov konania.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (plénum)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Konanie sa v časti týkajúcej sa návrhov prednesených žalobcom v žalobe zapísanej do registra pod číslom F‑124/05, A/Komisia, zastavuje.

2.      Európskej komisii sa ukladá povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 30 000 eur ako náhradu ním utrpenej nemajetkovej ujmy.

3.      Európskej komisii sa ukladá povinnosť uhradiť okrem vlastných trov konania polovicu trov konania žalobcu vzťahujúcich sa na žaloby zapísané do registra pod číslami F‑124/05, A/Komisia, a F‑96/06, G/Komisia.

4.      Žalobca znáša polovicu vlastných trov konania vzťahujúcich sa na žaloby zapísané do registra pod číslami F‑124/05, A/Komisia, a F‑96/06, G/Komisia.

Mahoney       Gervasoni

Kreppel Tagaras Van Raepenbusch

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. januára 2010.

Tajomníčka       Predseda

W. Hakenberg       P. Mahoney

Obsah

Právny rámec

I –  Ustanovenia vzťahujúce sa na výsady a imunity

II –  Ustanovenia týkajúce sa vyšetrovaní v záležitosti boja proti podvodom

III –  Ustanovenia vzťahujúce sa na disciplinárne konania

IV –  Ustanovenia vzťahujúce sa na poistenie rizika choroby z povolania a úrazu

V –  Ustanovenia vzťahujúce sa na dávky poskytované v prípade invalidity

A –  Služobný poriadok

B –  Služobný poriadok v znení platnom do 30. apríla 2004

VI –  Ustanovenia vzťahujúce sa na osobný spis

VII –  Ustanovenia vzťahujúce sa na prístup verejnosti k dokumentom

Skutkové okolnosti

I –  Kontext „aféry Cresson“

II –  Skutkové okolnosti týkajúce sa žalobcu

Konanie

I –  Vo veci F‑124/05 pred spojením s vecou F‑96/06

II –  Vo veci F‑96/06 pred spojením s vecou F‑124/05

III –  V spojených veciach F‑124/05 a F‑96/06

Návrhy účastníkov konania

I –  Vo veci F‑124/05

II –  Vo veci F‑96/06

Právny stav

I –  O žalobe F‑124/05

A –  Tvrdenia účastníkov konania

B –  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

II –  O žalobe F‑96/06

A –  O prípustnosti

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

B –  O veci samej

1.  O pochybeniach vytýkaných Komisii

a)  O prvom žalobnom dôvode vyvodzovanom z údajne bezdôvodného obvinenia žalobcu v „afére Berthelot“

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

b)  O druhom žalobnom dôvode vyvodzovanom z nečinnosti a z porušení práva na obhajobu, ktorými mali byť postihnuté administratívne vyšetrovania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

c)  O treťom žalobnom dôvode vyvodzovanom z porušenia zásady dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑om

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–  O prípustnosti žalobného dôvodu

–  O dôvodnosti žalobného dôvodu

d)  O štvrtom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti zbavenia imunity žalobcu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

e)  O piatom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti rozhodnutia o preradení žalobcu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

f)  O šiestom žalobnom dôvode vyvodzovanom z porušení právnych predpisov, ktoré postihli konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku

O prvej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z údajne neodôvodneného vylúčenia hypotézy pracovného úrazu

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O druhej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z porušenia právnych predpisov v konaní pred IDOC‑com

–  O údajnej protiprávnosti predloženia veci IDOC‑u

–  O údajnom nedostatku nestrannosti IDOC‑u

–  O zamietnutí postúpiť žalobcovi vyjadrenie IDOC‑u

g)  O siedmom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti stanoviska posudkovej komisie z 29. októbra 2004

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

h)  O ôsmom žalobnom dôvode vyvodzovanom z protiprávnosti začatia a vedenia disciplinárneho konania proti žalobcovi

Úvodná pripomienka

O prvej a druhej časti žalobného dôvodu vyvodzovaných z nesprávneho výkladu dôsledkov rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného belgickým súdom

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O tretej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z údajne bezdôvodnej väzby medzi disciplinárnym konaním týkajúcim sa žalobcu a konaním týkajúcim sa bývalého člena Komisia

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O štvrtej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z nedostatku dôkazov odôvodňujúcich začatie disciplinárneho konania

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O piatej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z porušení povinnosti starostlivosti, povinnosti pomoci a zásady legitímnej dôvery

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O šiestej časti žalobného dôvodu vyvodzovanej z porušenia povinnosti orgánu vedúceho disciplinárne konanie konať v primeranej lehote

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

2.  O ujme a príčinnej súvislosti

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.