ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(tretia komora)

z 2. mája 2007 (*)

„Úradníci – Žaloba – Žaloba o náhradu škody – Vyšetrovanie Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) – Preloženie – Nariadenie (ES) č. 1073/1999 – Rozhodnutie 1999/396/ES, ESUO, Euratom – Chyba – Ujma – Choroba z povolania – Zohľadnenie dávok stanovených v článku 73 služobného poriadku“

Vo veci F‑23/05,

ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,

Jean-Louis Giraudy, bývalý úradník Komisie Európskych spoločenstiev, bydliskom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: D. Voillemot, advokát,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Currall a G. Berscheid, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora),

v zložení: predseda P. Mahoney (spravodajca), sudcovia H. Kanninen a S. Gervasoni,

tajomník: S. Boni, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. júla 2006,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev 20. apríla 2005 pán Giraudy navrhuje:

–        zrušiť rozhodnutie z 21. februára 2005, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť z 22. septembra 2004,

–        zaviazať Komisiu Európskych spoločenstiev na náhradu škody, ktorú údajne utrpel, ohodnotenej na sumu 264 000 eur, pokiaľ ide o jeho materiálnu ujmu, a na sumu 500 000 eur, pokiaľ ide o jeho morálnu ujmu.

 Právny rámec

A –  Ustanovenia o vyšetrovaniach v oblasti boja proti podvodom

2        Odôvodnenie č. 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91) uvádza toto:

„Keďže vyšetrovania sa musia vykonávať v súlade so zmluvou, a najmä s Protokolom o výsadách a imunitách, pri rešpektovaní Služobného poriadku pre úradníkov [Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev – neoficiálny preklad] a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov (ďalej len ‚služobný poriadok‘) a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú, zásady, že závery vyšetrovania sa môžu opierať výlučne o prvky, ktoré majú dôkaznú hodnotu;…“

3        Odsek 1 článku 4 tohto nariadenia, ktorý je nazvaný „Interné vyšetrovania“, znie:

„V oblastiach uvedených v článku 1 vykonáva [Európsky] úrad [pre boj proti podvodom] administratívne vyšetrovania v orgánoch, inštitúciách, úradoch a agentúrach (ďalej len ‚interné vyšetrovania‘).

Tieto interné vyšetrovania sa vykonávajú v súlade s ustanoveniami zmluvy, najmä Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, a s prihliadnutím na služobný poriadok za podmienok a v súlade s postupmi uvedenými v uvedených nariadeniach a v rozhodnutiach prijatých jednotlivými orgánmi, inštitúciami, úradmi a agentúrami. Orgány sa navzájom poradia o pravidlách, ktoré majú byť stanovené v týchto rozhodnutiach.“

4        Podľa druhého odseku článku 5 tohto nariadenia nazvaného „Začatie vyšetrovania“:

„Interné vyšetrovania sa začínajú rozhodnutím riaditeľa [európskeho] úradu [pre boj proti podvodom] konajúceho z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti orgánu, inštitúcie, úradu alebo agentúry, v ktorých sa má vyšetrovanie konať.“

5        Odseky 1 a 2 článku 8 nazvaného „Utajenie a ochrana údajov“ toho istého nariadenia znejú teda takto:

„1. Informácie získané v priebehu externých vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú chránené príslušnými predpismi.

2. Informácie postúpené alebo získané v priebehu interných vyšetrovaní v akejkoľvek forme sú predmetom služobného tajomstva a užívajú ochranu poskytovanú predpismi vzťahujúcimi sa na orgány Európskych spoločenstiev.

Tieto informácie nesmú byť oznamované iným osobám ako pracovníkom orgánov Európskych spoločenstiev alebo členských štátov, ktorých funkcie vyžadujú, aby boli s nimi oboznámení, a taktiež nesmú byť použité na iné účely, ako na predchádzanie podvodom, korupcii alebo akejkoľvek inej protiprávnej činnosti.“

6        Článok 2 rozhodnutia Komisie 1999/396/ES, ESOU, Euratom o podmienkach vnútorných vyšetrovaní pri boji proti podvodu, korupcii a ostatným protiprávnym konaniam poškodzujúcim záujmy spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 57; Mim. vyd. 01/003, s. 118), nazvaný „Povinnosť poskytovať informácie“, vo svojom prvom a druhom odseku stanovuje:

„Akýkoľvek úradník alebo zamestnanec Komisie, ktorý bude informovaný o dôkaze, na základe ktorého možno predpokladať výskyt možných prípadov podvodu, korupcie alebo akéhokoľvek iného protiprávneho konania poškodzujúceho záujmy spoločenstva alebo o závažných situáciách týkajúcich sa výkonu služobných povinností, ktoré môžu predstavovať neplnenie si záväzkov úradníkov alebo zamestnancov spoločenstiev a viesť k disciplinárnym, prípadne trestným konaniam, alebo neplnenie si podobných povinností členov Komisie alebo zamestnancom Komisie, ktorí nepodliehajú služobnému poriadku, ihneď o tom informuje svojho vedúceho služby alebo generálneho riaditeľa alebo, ak to považuje za vhodné, generálneho tajomníka Komisie alebo priamo [Európsky] úrad [pre boj proti podvodom].

Generálny tajomník, generálni riaditelia a vedúci služieb Komisie bezodkladne odovzdajú [Európskemu] úradu [pre boj proti podvodom] akýkoľvek dôkaz, o ktorom sa dozvedeli, z ktorého možno predpokladať výskyt protiprávneho konania, ako je uvedené v prvom odseku.“

7        Článok 4 rozhodnutia 1999/396 nazvaný „Informovanie dotknutej osoby“ vo svojom prvom odseku stanovuje:

„V prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca Komisie bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ to neohrozí vyšetrovanie. V každom prípade sa nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo zamestnanca Komisie po ukončení vyšetrovanie [vyšetrovania – neoficiálny preklad] bez toho, aby sa umožnilo dotknutej osobe vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.“

B –  Ustanovenia týkajúce sa poistenia pre prípad choroby z povolania

8        Článok 73 ods. 1 prvý pododsek Služobného poriadku zamestnancov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje, že „úradník je poistený odo dňa nástupu do služby pre prípad choroby z povolania a úrazu, podliehajúc pravidlám vypracovaným na základe spoločnej dohody orgánov spoločenstiev, po porade s Výborom pre služobný poriadok…“.

9        Článok 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku stanovuje, že v prípade úplnej trvalej invalidity sa úradníkovi vyplatí paušálna čiastka, rovnajúca sa osemnásobku jeho ročného základného platu, vypočítaného na základe mesačných čiastok, ktoré prijal počas 12 mesiacoch pred úrazom.

10      Pravidlá o poistení úradníkov Európskych spoločenstiev pre prípad úrazu a choroby z povolania (ďalej len „poistné pravidlá“) stanovuje, v súlade s článkom 73 služobného poriadku, podmienky, za ktorých je úradník poistený pre prípad úrazu a choroby z povolania.

11      Článok 12 ods. 1 poistných pravidiel stanovuje, že v prípade úplnej trvalej invalidity následkom úrazu alebo choroby z povolania, sa úradníkovi vyplatí paušálna čiastka stanovená v článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku.

12      Článok 17 ods. 2 prvý a tretí pododsek poistných pravidiel stanovuje, že správny orgán vykoná vyšetrovanie s cieľom získať všetky údaje, ktoré umožňujú preukázať povahu ochorenia, jeho profesijný pôvod, ako aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Vzhľadom na správu o vyšetrovaní vyhotovia jeden alebo viacerí lekári vymenovaní orgánmi závery stanovené v článku 19 uvedených pravidiel.

13      Podľa článku 19 poistných pravidiel, rozhodnutia o uznaní choroby ako choroby z povolania prijíma menovací orgán (ďalej len „MO“) v súlade s postupom stanoveným v článku 21 tých istých pravidiel, na základe záverov jedného alebo viacerých lekárov, určených inštitúciami, a ak to úradník požaduje, po porade s lekárskym konzíliom, ktorá je uvedená v článku týchto pravidiel.

C –  Ustanovenia o invalidných dôchodkoch

14      Článok 78 prvý odsek služobného poriadku uvádza, že úradník získa nárok na invalidný dôchodok v prípade celkovej trvalej práceneschopnosti, ktorá mu bráni v plnení povinností, zodpovedajúcich pracovnému miestu v jeho funkčnej skupine. Štvrtý a piaty odsek toho istého článku najmä stanovujú, že ak invalidita vznikne v dôsledku choroby z povolania, príspevky do systému dôchodkového zabezpečenia, na ktorých je závislá výška podpory v invalidite, sa zaplatia v plnej výške z rozpočtu orgánu.

D –  Všeobecné ustanovenia služobného poriadku

15      Článok 7 ods. 1 prvý pododsek služobného poriadku v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti v prejednávanej veci stanovuje:

„[MO], konajúci výlučne v záujme služby a bez ohľadu na štátnu príslušnosť, pridelí každého zamestnanca vymenovaním alebo preložením na pracovné miesto v jeho funkčnej skupine, ktoré zodpovedá jeho platovej triede.“

16      Článok 25 druhý odsek služobného poriadku uvádza:

„Každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi. Každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka, musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené.“

17      Podľa článku 62 prvého a druhého odseku služobného poriadku:

„V súlade s prílohou VII, a ak nie je výslovne ustanovené inak, úradník, ktorý bol riadne vymenovaný, má nárok na odmenu vyplácanú v rámci jeho triedy a stupňa.

Úradník sa nesmie vzdať nároku na odmenu.“

 Skutkové okolnosti

18      Žalobca, úradník v platovej triede A 3, bol v roku 2002 pridelený na generálne riaditeľstvo (GR) pre „Tlač a komunikáciu“ ako vedúci zastúpenia Komisie vo Francúzsku, konkrétne v Paríži.

19      V druhej polovici roku 2000 vykonali služby generálneho riaditeľstva (GR) pre „Vzdelávanie a kultúru“ audit v agentúre Info-Point Europe v Avignone, ktorá spravovala Európsky dom v Avignone a vo Vaucluse. Výsledná správa z 27. novembra 2000 odhalila nedostatky v účtovníctve Info-Pointu Europe. Táto správa bola 12. decembra 2000 predložená generálnemu riaditeľovi GR pre „Vzdelávanie a kultúru“, ktorý ju 8. februára 2001 postúpil vedúcemu služby pre „Tlač a komunikáciu“ (teraz GR pre „Tlač a komunikáciu“), a to v rámci prenesenia niektorých činností uvedeného generálneho riaditeľstva na službu pre „Tlač a komunikáciu“. Táto správa bola tiež postúpená zastúpeniu Komisie v Paríži.

20      V nadväznosti na sťažnosť týkajúcu sa fungovania Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse sa uskutočnilo ďalšie overovanie v rámci vyššie uvedeného auditu. Toto overovanie viedlo k oznámeniu zo 6. decembra 2000, podľa ktorého existuje pravdepodobnosť fiktívnych projektov. Existenciu fiktívnych projektov neskôr potvrdilo externé vyšetrovanie OLAF-u IO/2001/4086, ktoré sa týkalo uvedeného Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse. Služba pre „Tlač a komunikáciu“ v Bruseli nepredložila vyššie uvedené oznámenie o ďalšom overovaní zastúpeniu Komisie v Paríži. Zástupca Komisie, ktorému Súd pre verejnú službu na pojednávaní položil otázku o dôvodoch vysvetľujúcich nepostúpenie tohto oznámenia, odpovedal, že „nemohol… na túto otázku poskytnúť presnú odpoveď [a že bolo potrebné] sa domnievať, že [išlo] nanajvýš o administratívne zanedbanie“.

21      Spoločne podpísaným oznámením z 21. marca 2001 generálny riaditeľ GR pre „Vzdelávanie a kultúru“, pán V., a vedúci služby pre „Tlač a komunikáciu“, pán F., zaslali OLAF-u správu o audite z 27. novembra 2000, ako aj oznámenie o ďalšom overovaní zo 6. decembra 2000, a to podľa článku 2 druhého odseku rozhodnutia 1999/396. V tomto oznámení tieto osoby najmä uviedli, že súbežne s tým, že informovali generálneho riaditeľa OLAF-u, bol vedúci zastúpenia Komisie vo Francúzsku, ako aj vedúci oddelenia zodpovedný za Európske domy a Info-Pointy Europe vyzvaný „podať správu“ o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel a ktoré by mohli túto vec objasniť. Žalobca tvrdí, že mu takáto výzva nebola nikdy doručená.

22      Začiatkom novembra boli generálnemu riaditeľovi GR pre „Tlač a komunikáciu“, pánovi F., doručené zo strany úradníkov jeho generálneho riaditeľstva, ktorí si želali zostať v anonymite, avšak o ktorých vyhlásil, že ich dobre pozná, presné a podrobné udania o nezrovnalostiach týkajúcich sa najmä úzkych vzťahov medzi žalobcom a prezidentom Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse, o udeľovaní grantov na fiktívne projekty v tomto Európskom dome, riadení hospodárskeho záujmového zoskupenia Sources d’Europe a skutočnostiach týkajúcich sa zvýhodňovania v rámci výberových konaní. Podľa článku 2 druhého odseku rozhodnutia 1999/396 generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ teda informoval OLAF o skutočnostiach, ktoré mu boli známe, a to oznámením zo 6. novembra 2002, spolu s prílohami obsahujúcimi skutkové okolnosti, ktoré mu boli oznámené.

23      Dňa 15. novembra 2002 začal OLAF interné vyšetrovanie o možných nezrovnalostiach v rámci GR pre „Tlač a komunikáciu“, presnejšie v zastúpení Komisie v Paríži (vyšetrovanie OF/2002/0513). Začatie tohto vyšetrovania bolo predmetom tlačového komuniké, ktoré OLAF uverejnil.

24      Oznámením z piatku 15. novembra 2002, ktoré bolo žalobcovi, ako tvrdí, doručené elektronickou poštou ráno v pondelok 18. novembra 2002, generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ informoval žalobcu, že OLAF začal vyšetrovanie o podozreniach z nezrovnalostí založených na skutkových okolnostiach, ktorými sa zastúpenie Komisie v Paríži zaoberalo, a požiadal ho, aby okamžite pricestoval do Bruselu, aby sa s ním stretol.

25      Toto stretnutie sa konalo 18. novembra 2002 v Bruseli.

26      V ten istý deň, t. j. 18. novembra 2002, začal OLAF svoje vyšetrovania v kanceláriách zastúpenia Komisie v Paríži.

27      V nadväznosti na telefonickú informáciu, podľa ktorej žalobca od návratu do zastúpenia Komisie v Paríži 18. novembra 2002 po jeho stretnutí s generálnym riaditeľom GR pre „Tlač a komunikácie“, kládol zamestnancom uvedeného zastúpenia otázky o činnosti vedenej zo strany OLAF-u behom dňa, pričom generálny riaditeľ OLAF-u odporučil GR pre „Tlač a komunikáciu“ zakázať žalobcovi, ako aj jeho zástupcovi akýkoľvek vstup do kancelárií zastúpenia počas vyšetrovania, aby sa zabezpečil jeho riadny priebeh. Žalobca však spochybňuje, že sa do zastúpenia v ten deň vrátil a že sa pokúšal klásť zamestnancom otázky, a tvrdí, že sa tam vrátil až nasledujúci deň ráno.

28      Dňa 19. novembra 2002 generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikácia“, konajúci ako MO, rozhodol s účinnosťou od toho istého dňa zmeniť miesto výkonu práce žalobcu v záujme služby a prideliť ho ako „poradcu generálneho riaditeľa GR pre [,Tlač a komunikáciu‘] do Bruselu“.

29      Toto rozhodnutie bolo žalobcovi postúpené oznámením generálneho riaditeľa GR pre „Tlač a komunikáciu“ z toho istého dňa, t. j. z 19. novembra 2002, ktoré obsahovalo informáciu, že „aby sa uľahčil riadny priebeh vyšetrovania, ktoré OLAF práve začal, pokiaľ ide o fungovanie zastúpenia Komisie v Paríži, rozhodol [ho] v záujme služby od tohto dňa preložiť na GR pre [‚Tlač a komunikáciu‘] – Brusel [a že jeho] konkrétne miesto výkonu práce [mu bude] oznámené v [nasledujúcich dňoch]“.

30      Opatrenie o okamžitom preložení z Paríža do Bruselu sa rovnako týkalo zástupcu žalobcu.

31      Oznámením z 20. novembra 2002 informoval generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ zamestnancov zastúpenia Komisie v Paríži, že uvedené zastúpenie vstúpilo do fázy vyšetrovania, ktorá bola stanovená na dobu približne jedného mesiaca.

32      Žalobca vyjadril svoje námietky, pokiaľ ide o opatrenie o jeho preložení, rôznymi oznámeniami adresovanými generálnemu riaditeľovi GR pre „Tlač a komunikáciu“ 21., 22. a 27. novembra 2002. Vo svojich oznámeniach z 21. a 22. novembra 2002 najmä navrhol, že počas vyšetrovania OLAF-u v zastúpení Komisie v Paríži bude čerpať dovolenku. Generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ odpovedal žalobcovi krátkou správou z 27. novembra 2002, v ktorej znovu potvrdil, že sa rozhodol ho preložiť na inú prácu v rámci generálneho riaditeľstva, „aby sa zabezpečil riadny priebeh vyšetrovania a predišlo vzniku situácie prípadného konfliktu záujmov“.

33      Dňa 21. novembra 2002 sa uskutočnilo ďalšie stretnutie žalobcu s generálnym riaditeľom GR pre „Tlač a komunikáciu“, v priebehu ktorého tento generálny riaditeľ informoval dotknutú osobu, že opatrenie o jeho preložení je čisto ochranným opatrením.

34      V ten istý deň, t. j. 21. novembra 2002, uverejnila Komisia tlačové komuniké, podľa ktorého „[GR pre ‚Tlač a komunikáciu‘] požiadalo [OLAF] o preskúmanie možnosti začať vyšetrovanie o určitých podozreniach z nezrovnalostí v riadení grantov priznaných vo Francúzsku na základe politiky informovania a komunikácie; aby sa zabezpečil riadny priebeh tohto vyšetrovania a predišlo akémukoľvek vnímaniu konfliktu záujmov, bolo v záujme služby rozhodnuté o preložení dvoch úradníkov zastúpenia Komisie v Paríži do Bruselu, pričom správne rozhodnutia žiadnym spôsobom neovplyvňovali závery vyšetrovania“. Pred uverejnením tohto tlačového komuniké generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ zatelefonoval žalobcovi, aby ho o tom informoval.

35      Ešte 21. novembra 2002 usporiadal pán F., konajúci tentoraz ako hovorca Komisie, ide o funkciu, ktorú rovnako zastával, svoju pravidelnú tlačovú konferenciu, počas ktorej mu novinári kládli otázky o vyšetrovaní OLAF-u a o preložení dvoch úradníkov zastúpenia Komisie v Paríži do Bruselu. Vo svojich odpovediach na otázky novinárov však predmetných dvoch úradníkov nemenoval. Zdôraznil, že nikto nebol obvinený a že rozhodnutia o preložení do inej služby v rámci toho istého generálneho riaditeľstva boli prijaté, aby sa predišlo akémukoľvek konfliktu záujmov a zabezpečil riadny priebeh vyšetrovania. Počas tejto tlačovej konferencie sa ho uvedený novinár opýtal predovšetkým na to, či môže „povedať, či vedúci úradu v Paríži bol zodpovedný za všetky náklady vynaložené vo Francúzsku a v prejednávanej veci za Európsky dom v Avignone a vo Vaucluse pretože sa zdá, že práve toto bolo spochybnené, a rovnako sa ho opýtal, či tento vedúci úradu v Paríži bol alebo nebol zodpovedný za riadenie tohto Európskeho domu…“, na čo hovorca Komisie odpovedal predovšetkým, že „to bolo zložitejšie než toto, že riadenie týchto grantov podliehalo viacerým subjektom; ako bola Medzinárodná federácia Európskych domov v Bruseli; a ako boli samozrejme úrady Komisie v rôznych dotknutých krajinách…“.

36      Dňa 23. novembra 2002 denník Le Monde venoval jeden článok vyšetrovaniu OLAF-u a preloženiu dvoch úradníkov, v ktorom boli citované mená žalobcu a jeho zástupcu.

37      Oznámením z 28. novembra 2002 generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ žalobcovi upresnil, v čom spočíva jeho úloha ako „poradcu generálneho riaditeľa GR pre [,Tlač a komunikáciu‘] v Bruseli“. Rovnako mu potvrdil, že jeho preloženie do Bruselu malo ochrannú povahu a bolo určené na zabezpečenie riadneho priebehu vyšetrovania a na zabránenie akýmkoľvek situáciám prípadného konfliktu záujmov.

38      Dňa 20. decembra 2002 usporiadal hovorca Komisie generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ tlačovú konferenciu, v priebehu ktorej oznámil, že už nič nebráni zrušeniu ochranného opatrenia, ktoré sa týkalo oboch úradníkov, a že s nimi bude v najbližšej dobe diskutovať o podmienkach zrušenia tohto opatrenia.

39      Francúzska tlač rozšírila, že došlo k zrušeniu ochranných opatrení vzťahujúcich sa na dvoch úradníkov v článkoch uverejnených v denníkoch Le Monde (22. a 23. decembra 2002), Le Figaro (21. a 22. decembra 2002) a Libération (21. a 22. decembra 2002).

40      Dňa 6. januára 2003 sa konalo ďalšie stretnutie žalobcu s generálnym riaditeľom GR pre „Tlač a komunikáciu“, počas ktorého sa diskutovalo opätovné zaradenie úradníka na jeho pracovného miesto vedúceho zastúpenia Komisie v Paríži.

41      Dňa 16. januára 2003 vyšetrovatelia OLAF-u vypočuli žalobcu v súlade s článkom 4 prvým odsekom rozhodnutia 1999/396.

42      Rozhodnutím z 21. januára 2003, ktoré retroaktívne nadobudlo účinnosť od 19. decembra 2002, preložil MO žalobcu na jeho predchádzajúce pracovné miesto ako vedúceho zastúpenia Komisie v Paríži. Žalobca tvrdí, že toto rozhodnutie mu bolo doručené až 12. februára 2003. V skutočnosti však nikdy v uvedenom zastúpení Komisie v Paríži do práce nenastúpil, a to z dôvodu choroby.

43      Opätovné dosadenie dvoch úradníkov na ich pracovné miesta v Paríži bolo 21. januára 2003 predmetom otázky, ktorú Komisii položila poslankyňa Európskeho parlamentu pani Flesch (písomná otázka E-0036/03). Následne 5. marca 2003 pán Prodi, predseda Komisie, odpovedal na túto otázku v mene Komisie a vyjadril poľutovanie predovšetkým nad tým, že médiá uviedli mená týchto úradníkov.

44      V ten istý deň, t. j. 5. marca 2003, generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ informoval žalobcu, že niektoré miesta vedúcich zastúpenia Komisie, vrátane miesta vedúceho zastúpenia v Paríži, budú v najbližšej dobe predmetom oznámenia o voľnom pracovnom mieste.

45      Dňa 6. mája 2003 predložil OLAF svoju záverečnú správu z vyšetrovania. Jeho závery zbavujú žalobcu obvinenia, pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré mali za následok začatie vyšetrovania, a upresňujú, že dôležité oznámenie o ďalšom overovaní zo 6. decembra 2000, ktorého obsah by žalobcovi a jeho zástupcovi umožňoval kritickejšie posúdiť fungovanie Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse, služby GR pre „Tlač a komunikáciu“ zastúpeniu Komisie v Paríži nikdy nepredložili. Podľa správy OLAF-u „skutočnosť, že centrála nezaslala zastúpeniu oznámenie o ďalšom overovaní zo 6. decembra 2000, teda nepriamo prispieva k zvýšeniu podozrení OLAF-u voči [žalobcovi a jeho zástupcovi]“.

46      Na tlačovej konferencii, ktorá sa konala 17. júna 2003 v nadväznosti na otázku novinára nový hovorca Komisie, pán K., vyjadril svoje sympatie, ako aj sympatie úradu voči žalobcovi.

47      V článku z 23. októbra 2003 denník La Tribune odkazoval na „poľutovaniahodnú ٫situáciu‘ úradu Komisie v Paríži, ktorá viedla k tomu, že jej vedenie bolo pastvou pre médiá predtým než… OLAF diskrétne dospel k záveru o neexistencii odôvodnenia uvedených obvinení“.

48      Dňa 22. marca 2004 posudková komisia konštatovala, že žalobca bol celkovo trvalo práceneschopný, čo mu bránilo v plnení jeho povinností. Posudková komisia sa nevyjadrila, pokiaľ ide o prípadný profesijný pôvod tejto invalidity, keďže bolo vhodnejšie vyčkať do konca konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku. Žalobcovi bol od 1. mája 2004 priznaný invalidný dôchodok podľa článku 53 služobného poriadku.

49      Listom z 10. decembra 2004 podal žalobca žiadosť smerujúcu k uznaniu jeho choroby za chorobu z povolania podľa článku 73 štatútu.

50      Predtým žalobca listom z 2. marca 2004, ktorý bol doplnený listom zo 17. júna 2004, podal MO žiadosť o náhradu škody, ktorú údajne utrpel v súvislosti a počas vyšetrovania OLAF-u, a to na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

51      Táto žiadosť bola rozhodnutím MO z 8. júla 2004 zamietnutá.

52      Dňa 22. septembra 2004 žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 prvého odseku služobného poriadku. Sťažnosť bola Komisii následne doručená 19. októbra 2004.

53      MO túto sťažnosť žalobcu zamietol rozhodnutím z 21. februára 2005.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

54      Táto žaloba bola pôvodne zapísaná do registra kancelárie Súdu prvého stupňa pod číslom T‑169/05.

55      Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa podľa článku 3 ods. 3 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), postúpil túto vec Súdu pre verejnú službu. Žaloba bola zapísaná do registra kancelárie Súdu pre verejnú službu pod číslom F‑23/05.

56      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Súd pre verejnú službu listami z 22. marca a zo 7. júna 2006 vyzval Komisiu na predloženie určitých dokumentov, najmä správy OLAF-u zo 6. mája 2003. Komisia týmto požiadavkám Súdu pre verejnú službu vyhovela v stanovenej lehote. Listom z 22. marca 2006 Súd pre verejnú službu vyzval žalobcu, aby ho informoval o prípadnom ukončení konania začatého na základe článku 73 služobného poriadku.

57      Listom, ktorý bol do kancelárie Súdu pre verejnú službu doručený faxom 25. septembra 2006, žalobca postúpil Súdu pre verejnú službu list, ktorý poslal Komisii 18. augusta 2006 a ktorým vyhlásil, že vzal späť žiadosť o uznanie jeho choroby ako choroby z povolania.

58      Súd pre verejnú službu rozhodol, že bolo potrebné výnimočne súhlasiť so založením tohto dokumentu, ktorý bol doručený po ukončení ústnej časti konania, do spisu, keďže sa na jednej strane vzťahoval na okolnosť, ku ktorej došlo po pojednávaní a ktorá na druhej strane mohla mať vplyv na riešenie sporu.

59      Keďže bolo potrebné v súlade so zásadou kontradiktórnosti umožniť Komisii, aby predložila svoje pripomienky k uvedenému dokumentu, Súd pre verejnú službu nariadil uznesením zo 17. októbra 2006 opätovne otvoriť ústnu časť konania podľa článku 62 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktorý je uplatniteľný na Súd pre verejnú službu podľa článku 3 ods. 4 rozhodnutia 2004/752, až do nadobudnutia účinnosti rokovacieho poriadku tohto Súdu.

60      Komisia doručila svoje pripomienky k uvedenému dokumentu do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 10. novembra 2006 (originál bol následne predložený 13. novembra 2006).

61      Listom zo 16. novembra 2006 vyzval Súd pre verejnú službu žalobcu, aby uplatnil prípadné pripomienky k tomuto poslednému uvedenému listu Komisie.

62      Žalobca doručil svoje pripomienky do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 29. novembra 2006 (originál bol následne predložený 4. decembra 2006).

63      Listom Súdu pre verejnú službu z 11. decembra 2006 boli účastníci konania informovaní o ukončení ústnej časti konania.

64      Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zrušil rozhodnutie z 21. februára 2005, ktoré zamietlo jeho sťažnosť z 22. septembra 2004,

–        vyslovil, že pochybenia Komisie spôsobili určitú a vyčísliteľnú ujmu a že medzi týmito pochybeniami a ujmou existuje príčinná súvislosť,

–        vyslovil, že finančná náhrada za ujmu, ktorú utrpel je oprávnená,

–        stanovil jeho materiálnu ujmu na sumu 264 000 eur a jeho morálnu ujmu na sumu 500 000 eur,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

65      Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:

–        zamietol žalobu,

–        rozhodol o trovách konania podľa práva.

 Právny stav

A –  O prípustnosti

66      Komisia uvádza tri námietky neprípustnosti, ktoré sú založené na nedostatku náležitého konania pred podaním žaloby, nedostatku záujmu na konaní a predčasnosti žaloby.

1.     O nedostatku náležitého konania pred podaním žaloby

a)     Tvrdenia účastníkov konania

67      Komisia má pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby z dôvodu, že žalobca uvádza škodu vyplývajúcu z rozhodnutia o preložení z 19. novembra 2002, ktoré nebolo napadnuté podľa postupu stanoveného v článkoch 90 a 91 služobného poriadku.

68      Žalobca odpovedá, že jeho žaloba o náhradu škody sa nezakladá len na samotnom spochybnení tohto rozhodnutia, ale uvádza rôzne žalobné dôvody týkajúce sa pochybení, ktorých sa dopustila Komisia, najmä pri zverejnení jej tlačového komuniké z 21. novembra 2002, pri vyhláseniach jej hovorcu na tlačovej konferencii, ktorá sa konala v ten istý deň, a pri postúpení dokumentov OLAF-u. Táto žaloba o náhradu škody, ktorá sa má posudzovať v celom rozsahu, je teda prípustná.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

69      Podľa ustálenej judikatúry je v systéme procesných prostriedkov, ktorý bol zavedený v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, žaloba o náhradu škody, ktorá predstavuje autonómny opravný prostriedok vo vzťahu k žalobe o neplatnosť, prípustná len vtedy, ak jej predchádzalo konanie pred podaním žaloby v súlade s ustanoveniami služobného poriadku. Toto konanie sa líši v závislosti od toho, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje, vyplýva z aktu, ktorý má negatívny účinok v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku alebo z konania správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia. V prvom prípade dotknutej osobe prináleží podať MO v stanovenej lehote sťažnosť proti predmetnému aktu. V druhom prípade musí naopak správne konanie začať podaním žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku na získanie odškodnenia. Len výslovné alebo implicitné zamietnutie tejto žiadosti je rozhodnutím majúcim negatívny účinok, proti ktorému možno podať sťažnosť, a žalobu o náhradu škody možno podať na Súd pre verejnú službu len po výslovnom alebo implicitnom zamietnutí tejto sťažnosti (rozsudky Súdu prvého stupňa z 25. septembra 1991, Marcato/Komisia, T‑5/90, Zb. s. II‑731, body 49 a 50, a z 28. júna 1996, Y/Súdny dvor, T‑500/93, Zb. VS. s. I‑A‑335 a II‑977, body 64 a 66).

70      V prejednávanej veci pred podaním tejto žaloby na Súd pre verejnú službu predložil žalobca 2. marca 2004 žiadosť o odškodnenie formulovanú na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku a následne 22. septembra 2004 podal sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 prvého pododseku služobného poriadku, ktorá smerovala proti rozhodnutiu z 8. júla 2004 o zamietnutí jeho žiadosti o odškodnenie. Podaniu žaloby zo strany žalobcu na Súd pre verejnú službu teda predchádzalo konanie, ktoré sa uplatňuje na žiadosť o náhradu škody, spôsobenú konaním správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia.

71      Na určenie, či konanie pred podaním žaloby bolo náležité, je teda potrebné preskúmať, či škoda, ktorej náhrada sa požaduje, bola spôsobená najmä konaním správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia.

72      V tejto žalobe žalobca kritizuje rôzne správne akty, ktoré spôsobili jeho ujmu, a to na jednej strane rozhodnutie o preložení, ktoré prijal MO 19. novembra 2002, a na druhej strane tlačové komuniké Komisie z 21. novembra 2002 a vyhlásenia jej hovorcu na tlačovej konferencii, ktorá sa konala v ten istý deň, a nakoniec poskytnutie OLAF-u skutkových okolností, na základe ktorých možno predpokladať existenciu nezrovnalostí, ktoré boli spáchané v rámci zastúpenia Komisie v Paríži, zo strany generálneho riaditeľa GR pre „Tlač a komunikáciu“. Svojimi výhradami smerujúcimi proti tlačovému komuniké Komisie z 21. novembra 2002 a vyhláseniam hovorcu na tlačovej konferencii, ktorá sa konala v ten istý deň, ako aj výhradami smerujúcimi proti poskytnutiu vyššie uvedených dôkazov OLAF-u, žalobca na podporu svojej žaloby spochybňuje najmä konanie správneho orgánu, ktoré nemá charakter rozhodnutia.

73      Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietku neprístupnosti, ktorá je založená na nedostatku náležitého konania pred podaním žaloby, nemožno prijať.

2.     O nedostatku záujmu na konaní

a)     Tvrdenia účastníkov konania

74      Komisia má pochybnosti, pokiaľ ide o existenciu záujmu žalobcu na konaní, keď tvrdí, že v čase podania žaloby ubehol viac ako rok od predloženia rozhodnutia o preložení z 19. novembra 2002.

75      Žalobca nezaujíma stanovisko v súvislosti s touto námietkou neprípustnosti, ale vo všeobecnosti požaduje, aby sa Súd pre verejnú službu neriadil procesnými námietkami Komisie.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

76      Je nutné konštatovať, že tvrdenie na základe argumentácie Komisie, podľa ktorej rozhodnutie o preložení z 19. novembra 2002 bolo „predložené“ viac ako rok od dátumu podania tejto žaloby, je nepresné. Rozhodnutie z 21. januára 2003 o preložení žalobcu na jeho predchádzajúce pracovného miesto ako vedúceho zastúpenia Komisie v Paríži so spätnou účinnosťou od 19. decembra 2002 totiž nebolo nahradené rozhodnutím o preložení z 19. novembra 2002, ktoré bolo účinné od 19. novembra do 19. decembra 2002.

77      Okrem toho, záujem žalobcu na konaní nemožno skúmať z hľadiska jediného dôvodu týkajúceho sa rozhodnutia o preložení z 19. novembra 2002, ale musí sa skúmať s ohľadom na návrhy na náhradu škody, ktoré formuloval žalobca.

78      Je teda potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti založenú na nedostatku záujmu žalobcu na konaní.

3.     O predčasnosti žaloby

a)     Tvrdenia účastníkov konania

79      Vo svojom vyjadrení k žalobe Komisia tvrdila, že škoda žalobcu sa mala posúdiť so zreteľom na dávky vyplatené na základe článku 73 služobného poriadku v súlade s úvahou rozvinutou v rozsudku Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Lucaccioni/Komisia (T‑165/95, Zb. VS. s. I‑A‑203 a II‑627). Vyvodila z toho, že keďže konanie začaté na návrh žalobcu na základe tohto ustanovenia ešte prebiehalo, Súd pre verejnú službu nemôže posúdiť jeho škodu, a preto je žaloba predčasná. Na pojednávaní sa Komisia vrátila k tomuto tvrdeniu, keď dospela k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku mohlo trvať niekoľko rokov, vyhlásenie žaloby za predčasnú by v určitých prípadoch mohlo osobe podliehajúcej súdnej právomoci spôsobiť ťažkosti z hľadiska dodržiavania lehoty piatich rokov, v ktorej sa musí žaloba o náhradu škody podať.

80      Vo svojej replike žalobca uviedol, že žiadosť o uznanie jeho choroby ako choroby z povolania, ktorá bola podaná na základe článku 73 služobného poriadku, mu nezakazuje uplatniť právo na náhradu morálnej ujmy, ktorú utrpel. Na pojednávaní žalobca zmenil svoje stanovisko k tejto otázke a požadoval, aby sa zohľadnila skutočnosť, že bol pripravený vziať svoju žiadosť formulovanú na základe uvedeného článku 73 služobného poriadku späť. Trval totiž na tom, že si želal, aby Súd pre verejnú službu čo najrýchlejšie rozhodol o celom spore, a osobitne, aby konštatoval pochybenie Komisie, ktoré spôsobilo jeho škodu, pričom jedine toto zistenie mu môže navrátiť česť a povesť a ukončiť dlhotrvajúcu neistotu, v ktorej sa nachádzal od vzniku sporných skutočností. Listom, ktorý bol doručený do kancelárie Súdu pre verejnú službu faxom 25. septembra 2006, žalobca informoval Súd pre verejnú službu, že svoju žiadosť podanú na základe článku 73 služobného poriadku vzal späť.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

81      Keďže Komisia na pojednávaní vzala späť námietku neprípustnosti založenú na predčasnosti žaloby, Súd pre verejnú službu konštatuje, že už nie je potrebné o nej rozhodovať.

82      Z toho vyplýva, že sa žaloba musí vyhlásiť za prípustnú.

B –  O návrhu na prerušenie konania

1.     Tvrdenia účastníkov konania

83      Vo svojom vyjadrení k žalobe zastávala Komisia názor, že ujma uvádzaná žalobcom sa mala posúdiť so zreteľom na dávky vyplatené na základe článku 73 služobného poriadku. No z dôvodu, že konanie začaté na základe tohto ustanovenia prebiehalo v čase, keď Komisia podala uvedené vyjadrenie k žalobe, Komisia tvrdila, že Súd pre verejnú službu nemohol túto ujmu posúdiť. Z toho vyvodila, že konanie na Súde pre verejnú službu sa malo prinajmenšom prerušiť až do ukončenia konania podľa článku 73 služobného poriadku a že po ukončení tohto konania mohol byť žalobca vyzvaný predložiť svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré majú byť vyvodené z rozhodnutia vydaného MO o jeho chorobe, ktorá je chorobou z povolania.

84      Vo svojej replike žalobca odpovedal, že žiadosť o uznanie jeho choroby ako choroby z povolania, podaná na základe článku 73 služobného poriadku mu nezakazovala uplatniť nárok na náhradu morálnej ujmy, ktorú utrpel, a namietal proti takémuto prerušeniu konania, ktoré kvalifikoval ako prieťah v konaní zo strany Komisie. Na pojednávaní požadoval, aby sa zohľadnila skutočnosť, že bol pripravený vziať túto žiadosť späť. Listom, ktorý bol doručený faxom do kancelárie Súdu pre verejnú službu 25. septembra 2006, informoval Súd pre verejnú službu o tom, že uvedenú žiadosť vzal späť.

2.     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

85      Keďže žalobca vzal svoju žiadosť podanú na základe článku 73 služobného poriadku späť, návrh na prerušenie konania formulovaný Komisiou sa stal bezpredmetný.

86      Z tohto dôvodu nie je potrebné rozhodnúť o uvedenom návrhu na prerušenie konania.

87      V každom prípade je potrebné konštatovať, že ak by žalobca nevzal svoju žiadosť formulovanú na základe článku 73 služobného poriadku späť, Súd pre verejnú službu by rozhodol o návrhu na prerušenie konania, ktorý formulovala Komisia tak, že ho nemožno prijať. Žalobca totiž namietal proti uvedenému návrhu na prerušenie konania. Článok 77 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa však stanovuje len jediný prípad prerušenia konania, a to, ak tak účastníci konania zhodne navrhnú.

C –  O veci samej

88      Podľa ustálenej judikatúry zodpovednosť Spoločenstva je podriadená splneniu súhrnu podmienok, a to nezákonnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencii škody a existencii príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou (rozsudky Súdu prvého stupňa z 9. februára 1994, Latham/Komisia, T‑82/91, Zb. VS. s. I‑A‑15 a II‑61, bod 72, a z 21. februára 1995, Moat/Komisia, T‑506/93, Zb. VS. s. I‑A‑43 a II‑147, bod 46).

89      Je potrebné najskôr určiť, či sa Komisia dopustila protiprávneho konania, ktoré môže viesť k vzniku jej zodpovednosti, a preskúmať rôzne žalobné dôvody uvádzané žalobcom podľa chronologického poradia skutočností, ku ktorým sa vzťahujú.

1.     O pochybeniach vytýkaných Komisii

a)     O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnosti výhrad voči žalobcovi a pochybeniach, ktorých sa dopustili jeho nadriadené orgány

 Tvrdenia účastníkov konania

90      V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu žalobca tvrdí, že sa generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ dopustil veľmi závažného pochybenia, keď OLAF-u poskytol „spis v neprospech“ zastúpenia Komisie v Paríži, zatiaľ čo podmienky uplatnenia článku 2 druhého odseku rozhodnutia 1999/396 neboli splnené.

91      Podľa žalobcu generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ nemohol disponovať dôkazmi postačujúcimi na to, aby boli OLAF-u oznámené podľa vyššie uvedeného ustanovenia. Tvrdí, že toto ustanovenie ukladá požiadavku materiality s cieľom zabrániť tomu, aby nedôvodné obvinenia neboli nesprávne formulované voči úradníkom, ktorí sa na podvodoch priamo nezúčastnili, alebo sa na nich zúčastnili len nepriamo.

92      Žalobca okrem toho tvrdí, že GR pre „Tlač a komunikáciu“ na jednej strane postúpilo OLAF-u nesprávne informácie týkajúce sa zodpovednosti zastúpenia Komisie v Paríži pri sledovaní údajných nezrovnalostí v Info-Pointe Europe v Avignone a na druhej strane zverejnilo, a to úmyselne alebo z nedbanlivosti, dokumenty, ktoré boli použité proti nemu. Za podmienok, ak by tvrdenia GR pre „Tlač a komunikáciu“ boli formulované na OLAF-e, boli by osočujúce a hanlivé.

93      Komisia je toho názoru, že jej rozhodnutie informovať OLAF o údajných nezrovnalostiach v Info-Pointe Europe v Avignone bolo legitímne a nevyhnutné. Zdôrazňuje, že je potrebné toto rozhodnutie posúdiť k dátumu jeho prijatia a že ho nemožno kritizovať s ohľadom na konečný výsledok vyšetrovania.

94      Komisia tvrdí, že článok 2 druhý odsek rozhodnutia 1999/396 neukladá generálnemu tajomníkovi, generálnym riaditeľom a vedúcim služieb Komisie povinnosť rozhodovať o relevantnosti alebo dôkaznej povahe skutkových okolností, o ktorých sa dozvedeli, pred ich postúpením OLAF-u, ale že toto ustanovenie im naopak ukladá absolútnu povinnosť. V rámci uplatnenia tohto ustanovenia je jediným prípadom, v ktorom by bolo možné uvažovať, že nesprávny služobný postup môže viesť k náhrade škody, prípad, v ktorom by mala inštitúcia v úmysle poškodiť úradníka alebo zamestnanca. Komisia je však toho názoru, že žalobca nikdy nepredložil dôkaz o takomto úmysle škodiť, a formálne popiera existenciu takéhoto úmyslu.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

95      Posúdenie tretieho žalobného dôvodu týkajúceho sa konania Komisie, ktoré viedlo k postúpeniu veci OLAF-u, odkazuje na dvojakú otázku. Na jednej strane je potrebné určiť, či sa generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ dopustil nesprávneho služobného postupu, keď OLAF-u listom zo 6. novembra 2002 poskytol dôkazy, o ktorých sa dozvedel. Na druhej strane je potrebné preskúmať, či niektoré uvádzané nedostatky v internom komunikačnom systéme Komisie, ktoré mohli prispieť k postúpeniu veci OLAF-u a začatiu vyšetrovania, môžu predstavovať nesprávny služobný postup, ktorý môže založiť zodpovednosť inštitúcie. Mimozmluvná zodpovednosť Komisie totiž môže vzniknúť nielen z dôvodu konaní jej zamestnancov, ako je generálny riaditeľ, ale aj z dôvodu nedostatočnej organizácie jej služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1959, F.E.R.A.M./Vysoký úrad, 23/59, Zb. s. 501, 517).

–       O informovaní OLAF-u

96      Tézy žalobcu a Komisie sa líšia, pokiaľ ide o rozsah voľnej úvahy, ktorou disponujú generálny tajomník, generálni riaditelia a vedúci služieb Komisie, ktorí sú uvedení v článku 2 druhom odseku rozhodnutia 1999/396. Podľa žalobcu musia totiž tieto orgány disponovať skutkovými dôkazmi postačujúcimi na informovanie OLAF-u. V opačnom prípade môžu viesť k vzniku zodpovednosti inštitúcie za nesprávny služobný postup. Komisia naopak tvrdí, že povinnosť informovať OLAF je absolútnou povinnosťou a že jediný prípad, v ktorom je možné uvažovať, že nesprávny služobný postup môže viesť k náhrade škody, je prípad, v ktorom by inštitúcia mala v úmysle poškodiť úradníka.

97      Na úvod je teda potrebné určiť rozsah voľnej úvahy, ktorou disponujú generálny tajomník, generálni riaditelia a vedúci služieb Komisie, uvedení v článku 2 druhom odseku rozhodnutia 1999/396.

98      Z imperatívneho znenia článku 2 druhého odseku rozhodnutia 1999/396, ktorý na túto skutočnosť odkazuje v prvom odseku toho istého článku vyplýva, že generálny tajomník, generálni riaditelia a vedúci služieb Komisie sú povinní bezodkladne informovať OLAF, pokiaľ sa dozvedia „o dôkaze, na základe ktorého možno predpokladať výskyt možných prípadov podvodu, korupcie alebo akéhokoľvek iného protiprávneho konania poškodzujúceho záujmy spoločenstva alebo o závažných situáciách týkajúcich sa výkonu služobných povinností, ktoré môžu predstavovať neplnenie si záväzkov úradníkov alebo zamestnancov spoločenstiev a viesť k disciplinárnym, prípadne trestným konaniam…“. Z použitia pojmu „predpokladať“ normotvorcom však nevyhnutne vyplýva, že orgány uvedené v tomto ustanovení vykonávajú minimálne posúdenie relevantnosti skutkových okolností, o ktorých sa dozvedeli s ohľadom na možnú nezrovnalosť, a teda im priznáva určitú mieru voľnej úvahy.

99      Na účely rozhodnutia o mimozmluvnej zodpovednosti Komisie je potrebné určiť, či generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ tým, že oznámením zo 6. novembra 2002 postúpil OLAF-u dôkazy, o ktorých sa dozvedel, a na základe ktorých možno predpokladať existenciu nezrovnalostí, ktoré sú uvedené v článku 2 prvom odseku rozhodnutia 1999/396, zjavným a závažným spôsobom prekročil hranice tejto voľnej úvahy (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 2006, Camós Grau/Komisia, T‑309/03, Zb. s. II‑1173, bod 104).

100    V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že v rozhodnom čase existoval celý rad skutočností, ktoré odôvodňovali, aby generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ postúpil OLAF-u informácie, o ktorých sa dozvedel.

101    Na jednej strane správa o audite z 27. novembra 2000 a následne oznámenie o ďalšom overovaní zo 6. decembra 2000 odhalili existenciu nebezpečenstva fiktívnych projektov v Európskom dome v Avignone a vo Vaucluse.

102    Na druhej strane úzke pracovné vzťahy medzi žalobcom a prezidentom Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse, pánom P., u ktorého bolo podozrenie, že sa dopustil uvedených podvodov v rámci riadenia tohto Európskeho domu, si zaslúžili byť preskúmané; v tejto súvislosti je potrebné uviesť nejasnú reakciu žalobcu na varovania zastúpenia Komisie v Marseille a osobitne tvrdenia, ktoré formuloval a podľa ktorých Európsky dom v Avignone a vo Vaucluse bol „známy svojou profesionalitou“, mal „vo svojom regióne nesporný punc a bol schopný viesť dôležité projekty, ktoré niekedy v minulosti schválili viacerí členovia Komisie“ (pozri oznámenie adresované pánovi C. zo 4. marca 2002, ktoré podpísal žalobca, a oznámenie adresované pánovi C. z 19. apríla 2002, ktoré nebolo podpísané na hlavičkovom papieri zastúpenia Komisie vo Francúzsku, obe vyhotovené Komisiou na žiadosť Súdu pre verejnú službu v rámci organizačných opatrení na zabezpečenie priebehu konania).

103    Nakoniec boli generálnemu riaditeľovi GR pre „Tlač a komunikáciu“ doručené zo strany úradníkov jeho služieb, ktorí si želali zostať v anonymite, avšak o ktorých vyhlásil, že ich dobre pozná, presné a podrobné udania o nezrovnalostiach týkajúcich sa najmä úzkych vzťahov medzi žalobcom a prezidentom Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse, o udelení grantov na fiktívne projekty v tomto Európskom dome, riadení hospodárskeho záujmového zoskupenia Sources d’Europe a zvýhodňovaní v rámci výberových konaní.

104    S ohľadom na všetky tieto okolnosti generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ mohol primerane považovať za svoju povinnosť bezodkladne informovať OLAF o skutkových okolnostiach, o ktorých sa dozvedel, aby OLAF mohol vykonať vyšetrovanie, ktoré ako jediné mohlo umožniť overiť dôvodnosť tvrdení o podvodoch.

105    Generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ teda neprekročil stanovené hranice svojej voľnej úvahy, keď na základe oznámenia zo 6. novembra 2002 poskytol OLAF-u dôkazy, o ktorých sa dozvedel a z ktorých možno predpokladať existenciu protiprávneho konania, ako je uvedené v článku 2 prvom odseku rozhodnutia 1999/396.

–       O nedostatkoch v internom komunikačnom systéme Komisie

106    Správa OLAF-u odhalila nedostatky v systéme internej komunikácie Komisie, ktoré mohli mať pre žalobcu nepriaznivé následky.

107    Oznámenie zo 6. decembra 2000 o vyšetrovaniach vykonaných na doplnenie správy o audite z 27. novembra 2000, v ktorom bola zmienená existencia nebezpečenstva fiktívnych projektov v Európskom dome v Avignone a vo Vaucluse, totiž služby GR pre „Tlač a komunikáciu“ v Bruseli neposkytli zastúpeniu Komisie v Paríži. Podľa správy OLAF-u „skutočnosť, že centrála zastúpeniu nepostúpila oznámenie o ďalšom overovaní zo 6. decembra 2000 teda nepriamo prispela k zvýšeniu podozrení OLAF-u voči [žalobcovi a jeho zástupcovi]“.

108    Okrem toho generálny riaditeľ GR pre „Vzdelávanie a kultúru“ a vedúci služby pre „Tlač a komunikáciu“ v ich spoločne podpísanom oznámení z 2. marca 2001 uviedli, že súčasne s informovaním generálneho riaditeľa OLAF-u na základe uvedeného oznámenia, boli vedúci zastúpenia Komisie vo Francúzsku, ako aj vedúci oddelenia zodpovedný za Európske domy a Info-Pointy Europe vyzvaní, aby „podali správu“ o skutkových okolnostiach, o ktorých sa mohli dozvedieť a ktoré by mohli túto vec objasniť. Z dôvodu, ktorý Komisia nevysvetlila, nebola takáto výzva žalobcovi nikdy doručená. V záverečnej správe z vyšetrovania OLAF-u sa zdôrazňuje, že „namiesto tejto spoločnej správy, ktorú OLAF očakával ako dôležitý doplňujúci dôkaz vo svojom ďalšom externom vyšetrovaní mu GR pre ‚Tlač a komunikáciu‘ v roku 2001 postúpil dve dôverné oznámenia, ktoré boli vyhotovené a podpísané zastúpením Komisie v Paríži, avšak ktoré rovnako vyjadrovali stanovisko oddelenia uvedeného GR pre ‚Tlač‘“.

109    Aj keď tieto nedostatky v internom komunikačnom systéme Komisie síce mohli neodôvodnene zvýšiť podozrenia OLAF-u voči žalobcovi, v rozhodnom čase však existoval celý rad iných závažných a zhodujúcich sa skutočností, ktoré samy osebe odôvodňovali začatie vyšetrovania.

110    Na jednej strane výslovné udania, ktoré boli doručené generálnemu riaditeľovi GR pre „Tlač a komunikáciu“ pochádzajúce od niektorých úradníkov, obsahovali presné a podrobné tvrdenia o podvodoch. Na druhej strane správa o audite z 27. novembra 2000 a následné oznámenie o ďalšom overovaní zo 6. decembra 2000 odhalili existenciu nedostatkov v účtovníctve a nebezpečenstva fiktívnych projektov v Európskom dome v Avignone a vo Vaucluse.

111    Uvádzané nedostatky v internom komunikačnom systéme Komisie teda nemali rozhodujúcu príčinnú súvislosť na začatie vyšetrovania zo strany OLAF-u. Preto sa nezdá, že by mohli založiť mimozmluvnú zodpovednosť Komisie za nesprávny služobný postup.

112    Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

b)     O prvom žalobnom dôvode založenom na zneužívajúcej povahe a neodôvodnenosti rozhodnutia o preložení do Bruselu

 Tvrdenia účastníkov konania

113    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca kritizuje prijatie, ako aj spôsoby vykonania rozhodnutia z 19. novembra 2002 o jeho okamžitom preložení do Bruselu. Podľa neho sa Komisia dopustila závažného pochybenia, keď prijala toto rozhodnutie, ktoré vykazovalo nezrovnalosti, a to z viacerých dôvodov: nie je dostatočne odôvodnené, nebolo prijaté v záujme služby, je neprimerané vo vzťahu k tvrdeným skutočnostiam a predstavuje sankciu, ktorá porušuje prezumpciu neviny. Okrem toho žalobca uvádza nedostatok starostlivosti Komisie voči nemu v súvislosti s rozhodnutím z 21. januára 2003 o jeho preložení do zastúpenia v Paríži. Vo svojej replike žalobca rovnako uviedol, že údaje uvedené v spise priblížili a preukázali úmysel škodiť zo strany Komisie, a to keď reagoval na tvrdenie Komisie, podľa ktorého jediným prípadom, v ktorom by bolo možné predpokladať nesprávny služobný postup, ktorý by mohol viesť k odškodneniu, je prípad úmyslu škodiť, ktorého existencia je v prejednávanej veci spochybnená. Na pojednávaní však žalobca upresnil, že vzal späť svoje tvrdenia týkajúce sa tohto úmyslu, avšak zastáva názor, že k závažnému pochybeniu došlo pri prijatí tohto opatrenia o preložení.

114    Po prvé žalobca tvrdí, že rozhodnutie o preložení do Bruselu je aktom, ktorý ho negatívne ovplyvňuje, a že teda malo uvádzať v súlade s článkom 25 druhým odsekom služobného poriadku dôvody, na ktorých je založené. No jediný údaj uvedený v oznámení z 19. novembra 2002, ktoré je pripojené k rozhodnutiu o preložení a podľa ktorého sa o uvedenom preložení rozhodlo, aby „sa uľahčil riadny priebeh vyšetrovania“ nepredstavuje dostatočné odôvodnenie. Tvrdenie Komisie, podľa ktorého k tomuto rozhodnutiu došlo v kontexte, ktorý bol žalobcovi známy, nie je v prejednávanej veci relevantné, pretože záverečná správa z vyšetrovania OLAF-u potvrdila, že služby GR pre „Tlač a komunikáciu“ so sídlom v Bruseli držal dotknutú osobu v nevedomosti v súvislosti s niektorými uvedenými skutočnosťami v Info-Pointe Europe v Avignone.

115    Po druhé žalobca zdôrazňuje, že opatrenie o jeho preložení sa úplne odchyľovalo od bežných pravidiel rotácie, a nebolo ho teda možné porovnávať s jednoduchým preložením v záujme služby.

116    Po tretie tvrdí, že toto opatrenie o preložení je neprimerané vo vzťahu k uvádzaným skutočnostiam. Zdôrazňuje najmä to, že návrh, ktorý dal Komisii, že po dobu vyšetrovania OLAF-u bude čerpať dovolenku, bol tiež v súlade so záujmom služby, hoci viac rešpektoval jeho záujmy.

117    Po štvrté žalobca tvrdí, že opatrenie o preložení, ktoré je výlučne založené na prezumpcii účasti na podvode, nie je zlučiteľné ani so zásadou prezumpcie neviny, ani s nariadením č. 1073/1999, ktoré vo svojom odôvodnení č. 10 stanovuje, že vyšetrovania sa musia vykonávať „pri rešpektovaní Služobného poriadku…, a plnom rešpektovaní ľudských práv a základných slobôd, a najmä zásady nestrannosti, práva dotknutých osôb vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ich týkajú“. Tvrdí, že toto bezohľadné preloženie sa javí ako neprimeraná sankcia k tvrdeným skutočnostiam, keďže malo až oneskorene ochrannú povahu.

118    Žalobca nakoniec kritizuje neexistenciu starostlivosti Komisie voči nemu pri jeho opätovnom preložení na jeho pracovné miesto v Paríži a pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u. Tvrdí, že rozhodnutie, ktorým bol preložený ako vedúci zastúpenia Komisie v Paríži a ktoré bolo verejne oznámené 20. decembra 2002 na tlačovej konferencii hovorcom Komisie, podpísal generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ až 20. januára 2003. Okrem toho, toto preloženie nebolo primerane zverejnené, keďže na uvedenej tlačovej konferencii hovorca Komisie zdôraznil, že vyšetrovanie nebolo ukončené, pričom vyzval novinárov, aby zostali opatrní. Žalobca nakoniec tvrdí, že stručné vyhlásenie sympatie hovorcu Komisie, ku ktorému došlo náhodne na základe otázky novinára 17. júna 2003, nemôže byť kompenzované nezverejnením tlačového komuniké, a to po predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u, ktoré malo byť spravodlivou protihodnotou komuniké z 21. novembra 2002.

119    Komisia spochybňuje akékoľvek pochybenie a zastáva názor, že rozhodnutie o preložení žalobcu do Bruselu bolo dostatočne odôvodnené, že bolo prijaté v záujme služby a že bolo primerané vzhľadom na uvádzané skutočnosti, že predstavovalo ochranné opatrenie smerujúce k zabezpečeniu riadneho priebehu vyšetrovania a že nemohlo porušiť zásadu prezumpcie neviny.

120    Komisia uvádza, že toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 7 ods. 1 prvého pododseku služobného poriadku v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti prejednávanej veci, ktorý stanovuje MO, konajúcemu v záujme služby, možnosť prideliť každého úradníka vymenovaním alebo preložením na pracovné miesto v jeho kategórii alebo v jeho triede. Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa preloženie žalobcu úplne odchyľovalo od bežných pravidiel rotácie, odpovedá, že situácia nepripúšťala obvyklú rotáciu. Keďže situácia v prejednávanej veci bola výnimočná, mohlo sa na ňu odpovedať rovnako.

121    Pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej opatrenie o preložení žalobcu do Bruselu porušilo zásadu proporcionality, Komisia na pojednávaní tvrdila, že žiadne iné opatrenie nebolo v prejednávanej veci možné. Pokiaľ ide presnejšie o tvrdenie, podľa ktorého prijatie návrhu žalobcu „čerpať neplatenú dovolenku“ počas vyšetrovania, bolo rovnako opatrením, ktoré je v súlade so záujmom služby, hoci viac rešpektuje záujmy dotknutej osoby, Komisia na pojednávaní tvrdila, že článok 62 služobného poriadku úradníkovi zakazuje, aby sa vzdal svojho nároku na odmenu vyplácanú v rámci jeho triedy a jeho stupňa. Rovnako dodala, že poverenie žalobcu služobnou cestou do Bruselu nebolo v prejednávanej veci možné. Charakteristikou služobnej cesty totiž je, že je obmedzená na krátke obdobie. V okamihu prijatia opatrenia o preložení žalobcu do Bruselu však nebolo možné predvídať dĺžku trvania vyšetrovania OLAF-u. Okrem toho nevýhodou služobnej cesty je, že vytvára dodatočné výdavky, ktoré by musela vynaložiť inštitúcia.

122    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady prezumpcie neviny, Komisia tvrdí, že argumentácia žalobcu bola skutkovo nepodložená, keďže generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ a hovorca Komisie viackrát pripomenuli, že dotknutá osoba mala naďalej prospech z tejto zásady. Rovnako tvrdí, že táto argumentácia bola právne nepodložená, keď uvádza článok 23 prílohy IX služobného poriadku, ktorý stanovuje možnosť odvolať úradníka z jeho funkcie až do ukončenia disciplinárneho konania. Takéto odvolanie z funkcie nie je sankciou, ale čisto ochranným opatrením, ktoré neporušuje prezumpciu neviny. To platí pre opatrenie o odvolaní z funkcie, ktoré v prípade samotného preloženia bez odvolania z funkcie stanovuje a fortiori lehotu na uskutočnenie krátkej fázy vyšetrovania. Podľa Komisie prezumpcia neviny nemôže zabrániť prijatiu ochranných opatrení určených na zabezpečenie pokojného priebehu, objektivity a účinnosti vyšetrovania.

123    Všeobecnejšie, Komisia rovnako uvádza, že správne rozhodnutie sa musí posúdiť výlučne na základe okolností známych v čase skutkových okolností. V čase predmetných skutkových okolností však na strane generálneho riaditeľa GR pre „Tlač a komunikáciu“ neexistoval žiaden dôvod, aby sa neriadil odporúčaniami OLAF-u smerujúcimi vzdialiť žalobcu zo zastúpenia Komisie v Paríži, a to počas vyšetrovania, ktoré tam prebiehalo.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

124    V rámci argumentácie rozvinutej v prvom žalobnom dôvode žalobca v podstate uplatňuje tri výhrady. Prvé dve výhrady smerujú proti rozhodnutiu o preložení z 19. novembra 2002 a sú založené na jednej strane na jeho nedostatočnom odôvodnení a na druhej strane na porušení záujmu služby, zásady proporcionality a zásady rešpektovania prezumpcie neviny, ktoré postihujú uvedené rozhodnutie. V rámci tretej výhrady žalobca tvrdí, že Komisia porušila svoju povinnosť starostlivosti na jednej strane, keď ho opätovne preložila na jeho prechádzajúce pracovné miesto v Paríži a na druhej strane pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u. Výhrada týkajúca sa porušenia povinnosti starostlivosti pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u bude posúdená v rámci druhého žalobného dôvodu.

–       O výhrade založenej na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia o preložení do Bruselu

125    Pochybnosti, ktoré vyjadrila Komisia, pokiaľ ide o prípustnosť žaloby o náhradu škody v celom rozsahu, a to z dôvodu, že žalobca nenapadol rozhodnutie o preložení, ktoré mu spôsobuje ujmu, podľa postupu stanoveného v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, sa musia vykladať ako spochybnenie prípustnosti výhrad smerujúcich proti uvedenému rozhodnutiu o preložení.

126    Bez ohľadu na túto skutočnosť nie je v prejednávanej veci potrebné rozhodnúť o prípustnosti výhrady založenej na nedostatočnom odôvodnení uvedeného rozhodnutia, keďže je v každom prípade nedôvodné.

127    Podľa ustálenej judikatúry totiž povinnosť odôvodnenia, ktorá je zakotvená v článku 25 druhom odseku služobného poriadku a ktorá predstavuje len prebratie všeobecnej povinnosti stanovenej v článku 253 ES, má na jednej strane za cieľ poskytnúť dotknutej osobe dostatočný údaj na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý ho negatívne ovplyvňuje, a možnosť podať žalobu na Súd pre verejnú službu a na druhej strane umožniť Súdu pre verejnú službu preskúmať zákonnosť aktu. Z toho vyplýva, že takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, od ktorej je možné sa odchýliť iba vzhľadom na naliehavé dôvody (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 1991, Pérez-Mínguez Casariego/Komisia, T‑1/90, Zb. s. II‑143, bod 73, a zo 6. júla 2004, Huygens/Komisia, T‑281/01, Zb. VS. s. I‑A‑203 a II‑903, bod 105).

128    Rozsah povinnosti odôvodnenia sa musí v každom prípade posúdiť v závislosti od konkrétnych okolností, najmä od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a možného záujmu adresáta o poskytnutie vysvetlení (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2002, Morello/Komisia, T‑135/00, Zb. VS s. I‑A‑265 a II‑1313, bod 28). Osobitne, rozhodnutie je dostatočne odôvodnené, pokiaľ bolo prijaté v kontexte, ktorý bol dotknutému úradníkovi známy a ktorý mu umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nemu (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 1995, Ojha/Komisia, T‑36/93, Zb. VS s. I‑A‑161 a II‑497, bod 60, a z 1. apríla 2004, N/Komisia, T‑198/02, Zb. VS s. I‑A‑115 a II‑507, bod 70).

129    Judikatúra rovnako upresňuje, že rozhodnutie, ktoré zahŕňa presunutie úradníka proti jeho vôli, je aktom, ktorý ho negatívne ovplyvňuje v zmysle článku 25 druhého odseku služobného poriadku, a musí byť preto odôvodnené (rozsudok Ojha/Komisia, už citovaný, bod 42, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. novembra 1999, Sabbioni/Komisia, T‑129/98, Zb. VS s. I‑A‑223 a II‑1139, bod 28).

130    V prejednávanej veci oznámenie z 19. novembra 2002 oznamujúce žalobcovi rozhodnutie o preložení do Bruselu uvádzalo, že toto rozhodnutie bolo prijaté v záujme služby a s cieľom uľahčiť riadny priebeh vyšetrovania, ktoré OLAF práve začal a ktoré sa týkalo fungovania zastúpenia Komisie v Paríži. V uvedenom oznámení bolo žalobcovi rovnako upresnené, že jeho presné preloženie mu bude oznámené v nasledujúcich dňoch.

131    Pred postúpením rozhodnutia z 19. novembra 2002 informoval generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“ žalobcu o začatí vyšetrovania zo strany OLAF‑u oznámením z 15. novembra 2002 a ich stretnutie sa následne konalo 18. novembra 2002 v Bruseli.

132    Z toho vyplýva, že MO tým, že v oznámení z 19. novembra 2002 upresnil, že rozhodnutie o preložení bolo prijaté, aby sa uľahčil riadny priebeh vyšetrovania, a to v kontexte, v ktorom bol žalobca oboznámený a ktorý s ním bol diskutovaný na stretnutí, poskytol žalobcovi dostatočný údaj, aby mu na jednej strane umožnil posúdiť dôvodnosť tohto rozhodnutia a na druhej strane umožnil súdu Spoločenstva preskúmať jeho zákonnosť.

133    Výhrada založená na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia o preložení z 19. novembra 2002 je teda nedôvodná.

–       O výhradách založených na porušení záujmu služby, zásady proporcionality a zásady prezumpcie neviny

134    Rovnako ako v prípade výhrady založenej na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia z 19. novembra 2002 nie je potrebné rozhodnúť o implicitnom spochybnení zo strany Komisie, o prípustnosti týchto výhrad, keďže sú v každom prípade nedôvodné.

135    Na úvod je potrebné pripomenúť, že aj keď je pravda, že správny orgán má záujem preložiť úradníkov s ohľadom na ich schopnosti a osobné preferencie, napriek tomu nemožno úradníkom priznať právo na vykonávanie alebo zachovanie osobitných funkcií (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2001, Campoli/Komisia, T‑100/00, Zb. VS s. I‑A‑71 a II‑347, bod 71). Z tohto dôvodu hoci služobný poriadok, osobitne jeho článok 7, výslovne nestanovuje možnosť „preložiť“ úradníka, z ustálenej judikatúry vyplýva, že inštitúcie Spoločenstva disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri organizácií svojich služieb v závislosti od úloh, ktoré sú im zverené, ako aj pri priraďovaní svojich zamestnancov pod podmienkou, že toto priraďovanie sa uskutočňuje v záujme služby a pri rešpektovaní rovnakých podmienok zamestnávania (rozsudky Súdneho dvora z 23. marca 1988, Hecq/Komisia, 19/87, Zb. s. 1681, a z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, Zb. s. I‑5863).

136    Vzhľadom na rozsah voľnej úvahy, ktorou disponujú inštitúcie na posúdenie záujmu služby, sa Súd pre verejnú službu musí obmedziť na overenie, či MO dodržal obmedzenia, ku ktorým nemožno mať výhrady, a nepoužil svoju voľnú úvahu zjavne nesprávnym spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2000, Dejaiffe/ÚHVT, T‑223/99, Zb. VS s. I‑A‑277 a II‑1267, bod 53, a z 21. septembra 2004, Soubies/Komisia, T‑325/02, Zb. VS s. I‑A‑241 a II‑1067, bod 50).

137    Rovnako podľa ustálenej judikatúry ak povinnosť správneho orgánu zachovávať starostlivosť voči svojim zamestnancom odráža rovnováhu vzájomných práv a povinností stanovených služobným poriadkom vo vzťahoch medzi verejným orgánom a zamestnancami verejnej služby, požiadavky na túto povinnosť nemôžu MO zabrániť prijať opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné v záujme služby, pretože obsadenie každého pracovného miesta musí byť v prvom rade založené na záujme služby (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 1993, Turner/Komisia, T‑80/92, Zb. s. II‑1465, bod 77, a z 24. novembra 2005, Marcuccio/Komisia, T‑236/02, Zb. VS s. I‑A‑365 a II‑1621, bod 129).

138    S ohľadom na tieto zásady a v rámci obmedzeného preskúmania, ktoré sú zverené Súdu pre verejnú službu, je potrebné preskúmať výhrady žalobcu založené na porušení záujmu služby, zásady proporcionality a zásady prezumpcie neviny.

139    Pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej rozhodnutie o preložení z 19. novembra 2002 je v rozpore so záujmom služby, je potrebné pripomenúť, pokiaľ ide o skutkové okolnosti prejednávanej veci, že interné vyšetrovanie, ktoré začal OLAF, sa týkalo možných nezrovnalostí v GR pre „Tlač a komunikáciu“, presnejšie v zastúpení Komisie v Paríži, a že žalobca zastával vedúce postavenie v uvedenom zastúpení. Okrem toho jeho preloženie počas vyšetrovania vyplývalo z odporúčania generálneho riaditeľa OLAF-u a smerovalo k tomu zakázať žalobcovi, ako aj jeho zástupcovi akýkoľvek prístup do kancelárií zastúpenia počas dotknutého obdobia, aby sa zabezpečil riadny priebeh tohto vyšetrovania.

140    Bolo rozhodnuté, že pokojný a riadny priebeh vyšetrovaní tohto druhu, ktoré mohli až do predloženia ich záverov predstavovať odôvodnenie rozhodnutia o preložení (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2007, Clotuche/Komisia, T‑339/03, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 69, a Caló/Komisia, T‑118/04 a T‑134/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 113).

141    Cieľ, ktorý sleduje opatrenie, ktoré napáda žalobca, teda zodpovedá záujmu služby. Zostáva však určiť, či prostriedky použité na dosiahnutie tohto legitímneho cieľa dodržiavali požiadavky zásady proporcionality.

142    V tejto súvislosti a vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má inštitúcia na posúdenie záujmu služby, je potrebné konštatovať, že preloženie žalobcu do Bruselu počas vyšetrovania OLAF-u v zastúpení Komisie v Paríži nie je zjavne neprimerané vo vzťahu k cieľu sledovanému opatrením, teda predísť akémukoľvek nebezpečenstvu konfliktu záujmu a zabezpečiť riadny priebeh vyšetrovania. Skutočnosť, že iné možnosti, a to prijatie návrhu žalobcu čerpať dovolenku alebo ho poveriť služobnou cestou, mohli byť tiež v súlade so záujmom služby, hoci by viac rešpektovali záujmy dotknutej osoby, sama osebe nepostačuje, aby sa uvedené opatrenie o preložení stalo neprimerané.

143    Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení zásady prezumpcie neviny, je potrebné konštatovať, že opatrenie o preložení žalobcu do Bruselu nemá za cieľ ho sankcionovať, ale je ochranným opatrením, ktorého trvanie bolo obmedzené na dobu vyšetrovania OLAF-u v priestoroch zastúpenia Komisie v Paríži.

144    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry môžu ťažkosti týkajúce sa interných alebo externých vzťahov v prípade, ak spôsobujú škodlivé tlaky na riadne fungovanie služby, odôvodniť preloženie úradníka v záujme služby. Takéto opatrenie možno rovnako prijať nezávisle od otázky zodpovednosti za predmetné udalosti (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 12. júla 1979, List/Komisia, 124/78, Zb. s. 2499, bod 13, a Ojha/Komisia, už citovaný, bod 41). Je však potrebné zastávať názor, že ak záujem služby odôvodňuje, že dôjde k premiestneniu úradníka, aby sa ukončil čisto interný konflikt narušujúci riadne fungovanie služby, a to bez preukázania akejkoľvek zodpovednosti preloženého úradníka, ten istý záujem rovnako odôvodňuje prijatie opatrenia, ktorého cieľom je umožniť, aby vyšetrovanie prebiehalo v pokoji, a to bez toho, aby sa preloženému úradníkovi pripísala akákoľvek zodpovednosť v súvislosti s otázkami, ktoré sú predmetom vyšetrovania (rozsudky Clotuche/Komisia, už citovaný, bod 71, a Caló/Komisia, už citovaný, bod 109).

145    Nakoniec je potrebné rovnako zdôrazniť, že zákonnosť individuálneho aktu sa musí posúdiť podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase prijatia aktu (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júna 2003, Del Vaglio/Komisia, T‑124/01 a T‑320/01, Zb. VS s. I‑A‑157 a II‑767, bod 77). Okrem toho skutočnosti, ktoré vyšetrovanie odhalilo po prijatí rozhodnutia o preložení a ktoré zbavili žalobcu obvinenia, nemohli ovplyvniť zákonnosť uvedeného rozhodnutia, samotného predmetu vyšetrovania, ako aj prijatých opatrení na zabezpečenie jeho pokojného a riadneho priebehu, ktorého cieľom je určiť, či pôvodné podozrenia boli dôvodné.

146    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že Komisia neprekročila medze svojej širokej voľnej úvahy, keď dospela k záveru, že pokojný a riadny priebeh vyšetrovania OLAF-u, a najmä vypočúvanie členov personálu zastúpenia Komisie v Paríži, je lepšie zabezpečené, ak sa žalobca neponechá vo svojej funkcii počas tohto vyšetrovania v rámci uvedeného zastúpenia. Keďže Komisia konštatovala, že dovtedajšia situácia mohla narušiť riadny priebeh vyšetrovaní, o ktorých rozhodol OLAF, bola oprávnená posúdiť na základe svojej širokej voľnej úvahy, či záujem služby odôvodňoval opatrenie o preložení žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. apríla 2002, Fronia/Komisia, T‑51/01, Zb. VS s. I‑A‑43 a II‑187, bod 55, Clotuche/Komisia, už citovaný, bod 76, a Caló/Komisia, už citovaný, bod 114).

147    Výhrady, podľa ktorých rozhodnutie o spornom preložení porušilo záujem služby, zásadu proporcionality a zásadu prezumpcie neviny, sú teda nedôvodné.

–       O výhrade založenej na porušení povinnosti starostlivosti pri opätovnom preložení žalobcu na jeho pracovné miesto v Paríži

148    Pokiaľ ide o konanie Komisie, ktoré nemá charakter rozhodnutia a ktoré sa týka podmienok opätovného preloženia žalobcu na jeho pracovné miesto v zastúpení v Paríži, je potrebné konštatovať, že sa žalobca o zrušení ochranného opatrenia, ktoré sa týkalo jeho preloženia, v prvom rade dozvedel prostredníctvom tlače. Skutočnosť, že už nič nebránilo zrušeniu uvedeného opatrenia bola totiž verejne oznámená na tlačovej konferencii, ktorú zorganizoval pán F. ako hovorca Komisie 20. decembra 2002, a to predtým, než to osobne oznámil žalobcovi 6. januára 2003 na stretnutí, ktoré si s ním pán F. dohodol, tentoraz ako generálny riaditeľ GR pre „Tlač a komunikáciu“. Medzičasom francúzska tlač zverejnila zrušenie tohto ochranného opatrenia. Rozhodnutie o preložení žalobcu z jeho pracovného miesta na zastúpení Komisie v Paríži bolo podpísané generálnym riaditeľom GR pre „Tlač a komunikáciu“ až 20. januára 2003, a to so spätnou účinnosťou od 19. decembra 2002. Odôvodnenie, ktoré poskytla Komisia, vedie k názoru, že žalobcovi stačilo si prečítať tlač, aby sa dozvedel, že MO už nič nebránilo v tom, aby zrušil ochranné opatrenie, ktoré sa ho týkalo.

149    Týmto konaním Komisia neuznala legitímny záujem žalobcu byť informovaný priamo zo strany MO, a nie prostredníctvom tlače o rozhodujúcom vývoji jeho profesijného postavenia. Z tohto dôvodu toto konanie nedodržalo rovnováhu vzájomných práv a povinností stanovených služobným poriadkom medzi verejným orgánom a zamestnancami verejnej služby a má za následok porušenie povinnosti starostlivosti Komisie voči žalobcovi.

150    Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod sa musí prijať, pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení povinnosti starostlivosti pri opätovnom preložení žalobcu na jeho pracovné miesto v Paríži, a v zostávajúcej časti zamietnuť ako nedôvodný.

c)     O druhom žalobnom dôvode založenom na nedodržaní dôvernosti vyšetrovania

 Tvrdenia účastníkov konania

151    Žalobca sa domnieva, že Komisia porušila zásadu dôvernosti vyšetrovaní OLAF-u a neprimeraným spôsobom zverejnila jeho preloženie vo svojom tlačovom komuniké z 21. novembra 2002 a vo vyhláseniach svojho hovorcu na tlačovej konferencii, ktorá sa konala v ten istý deň. Okrem toho tvrdí, že uvedený hovorca uskutočnil na tej istej tlačovej konferencii verejné vyhlásenia spôsobilé poškodiť jeho povesť.

152    Podľa žalobcu tlačové komuniké z 21. novembra 2002, ktoré bolo poskytnuté niekoľkým stovkám novinárov, bolo bezprecedentné a umožnilo adresátom veľmi rýchlo identifikovať dotknutých úradníkov, vzhľadom na zviditeľnenie ich funkcií. Táto neobvyklá medializácia porušila zásadu dôvernosti vyšetrovaní OLAF-u, ktorá je stanovená v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999.

153    Žalobca rovnako tvrdí, že hovorca Komisie tým, že na tlačovej konferencii, ktorá sa konala 21. novembra 2002 nesprávne tvrdil, že riadenie sporných grantov Európskych domov záviselo od zastúpení, rozšíril osočujúce a hanlivé tvrdenie spôsobilé uznať jeho zodpovednosť ako šéfa zastúpenia Komisie v Paríži a dokonca jeho spoluúčasť na uvádzaných podvodoch.

154    Podľa žalobcu tieto rôzne informácie mali za následok uverejnenie pre neho zdrvujúceho článku v denníku Le Monde 23. novembra 2002.

155    Komisia spochybňuje, že porušila zásadu dôvernosti vyšetrovaní OLAF-u a tvrdí, že jej zástupcovia nikdy nezverejnili meno žalobcu, ale že sú to novinári, ktorí to iniciovali. Upresňuje, že tlačové komuniké z 21. novembra 2002 bolo uverejnené najmä v záujme žalobcu s cieľom urobiť koniec možným špekuláciám a fámam, ktoré mohli vzniknúť z dôvodu záujmu novinárov, ktorí poukazovali na sporné skutočnosti.

156    Komisia okrem toho popiera existenciu akéhokoľvek vyhlásenia, ktoré by mohlo poškodiť povesť žalobcu, a upresňuje, že jej hovorca na tlačovej konferencie, ktorá sa konala 21. novembra 2002, ani raz zneužívajúcim spôsobom neuviedol, že žalobca bol zodpovedný za všetky náklady vynaložené Francúzsku a najmä za náklady týkajúce sa Európskeho domu v Avignone a vo Vaucluse.

157    Všeobecnejšie Komisia tvrdí, že jej zástupcovia nemôžu založiť zodpovednosť inštitúcie, keď sa vyjadrujú k verejným skutočnostiam, ktoré sú predmetom otázok, pokiaľ to robia s primeranou zdržanlivosťou, čo bol prípad na tlačových konferenciách, ktoré sa konali v novembri a decembri 2002.

158    Komisia nakoniec zdôrazňuje, že žalobca mal prospech z primeraného zverejnenia na tlačových konferenciách, ktoré sa konali 20. decembra 2002 a 17. júna 2003, tak pri jeho preložení do Paríža, ako aj po predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u.

 Posúdenie Súdom pre verejnú službu

159    V rámci argumentácie rozvinutej v druhom žalobnom dôvode žalobca v podstate uplatňuje tri výhrady založené na porušení povinnosti dôvernosti vyšetrovaní OLAF-u, neprimeranej povahe zverejnenia jeho preloženia a existencii osočujúcich a hanlivých výrokov voči nemu zo strany hovorcu Komisie na tlačovej konferencie, ktorá sa konala 21. novembra 2002. V rámci prvého žalobného dôvodu žalobca okrem toho tvrdí, že Komisia porušila svoju povinnosť starostlivosti pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u.

160    Je potrebné preskúmať všetky výhrady založené na porušení povinnosti dôvernosti vyšetrovaní OLAFU-u, neprimeranej povahe zverejnenia o preložení žalobcu, ako aj výhradu založenú na porušení povinnosti starostlivosti pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u, keďže sú veľmi úzko spojené.

–       O výhradách založených na porušení povinnosti dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑u, neprimeranej povahe zverejnenia o preložení žalobcu a porušení povinnosti starostlivosti pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u

161    Článok 8 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999 extenzívnym spôsobom definuje pravidlo dôvernosti vyšetrovaní OLAF-u. Toto pravidlo sa má vykladať vo svojom kontexte a najmä s ohľadom na odôvodnenie č. 10 toho istého nariadenia, ktoré stanovuje, že vyšetrovania OLAF-u sa musia vykonávať pri plnom rešpektovaní základných slobôd. Z tohto dôvodu sa toto pravidlo nemôže vykladať tak, že smeruje len k ochrane dôvernosti informácií, aby sa zistila pravda, ale musí sa chápať tak, že má rovnako za cieľ chrániť prezumpciu neviny, a teda povesť úradníkov alebo zamestnancov, ktorých sa tieto vyšetrovania týkajú.

162    Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že riadny priebeh vyšetrovania môže predpokladať, že jeho podrobné pravidlá zostanú dôverné a že samotná jeho existencia neprihliada k osobám, ktorých sa vyšetrovania týkajú. Článok 4 prvý odsek rozhodnutia 1999/396 teda stanovuje, že úradník nemusí byť oboznámený s jeho možnou účasťou na skutkových okolnostiach, ktorých sa vyšetrovanie týka, ak to mohlo toto vyšetrovanie ohroziť. Okrem osobitnej ochrany, ktorá je zaručená v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 1073/1999, tak zásada riadnej správy vecí verejných, ako aj povinnosť starostlivosti a rešpektovanie výhod vyšetrovania zverených nezávislému orgánu, akým je OLAF, odôvodňujú, že inštitúcia, pod ktorú spadá dotknutý úradník, preukazuje najväčšiu obozretnosť, ktorú zvolila pri zverejnení tvrdení alebo podozrení z podvodu. Tieto úvahy platia o to viac, osobitne vzhľadom na právo každej osoby na prezumpciu neviny, v prípade, ak ešte nijaký záver nebol založený na vyšetrovaní OLAF-u.

163    Povinnosť starostlivosti predpokladá, že keď orgán prijíma rozhodnutie týkajúce sa postavenia úradníka, mal by zobrať do úvahy všetky faktory, ktoré môžu ovplyvniť jeho rozhodnutie, a že keď tak postupuje, mal by zohľadniť nielen záujmy služby, ale aj záujmy dotknutého úradníka (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 2003, Chawdhry/Komisia, T‑133/02, Zb. VS s. I‑A‑329 a II‑1617, bod 107, a z 3. marca 2004, Vainker/Parlament, T‑48/01, Zb. VS s. I‑A‑51 a II‑197, bod 125).

164    Judikatúra upresňuje, že v prípade závažných obvinení vznesených voči cti úradníka správnemu orgánu prináleží zabrániť uverejneniu obvinení, ktoré nie sú striktne nevyhnutné (rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1974, Guillot/Komisia, 53/72, Zb. s. 791, body 3 až 5). Bolo rovnako rozhodnuté, že dotknutá inštitúcia je na základe svojej povinnosti starostlivosti a zásady riadnej správy vecí verejných povinná zabrániť tomu, aby úradník bol predmetom vyhlásení, ktoré by mohli poškodiť jeho profesijnú česť. To má v zásade za následok, že správny orgán na jednej strane musí zabrániť tomu, aby sa tlači poskytli informácie, ktoré by mohli predmetnému úradníkovi spôsobiť ujmu, a na druhej strane prijať všetky potrebné opatrenia, aby sa v rámci inštitúcie predišlo akejkoľvek forme šírenia informácií, ktoré by mohli byť voči nemu hanlivé (pozri uznesenie predsedu Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1995, Connolly/Komisia, T‑203/95 R, Zb. s. II‑2919, bod 35).

165    Je teda potrebné konštatovať, že kultúra zodpovednosti bola potvrdená v rámci inštitúcií Spoločenstva, ktorá zodpovedá snahe verejnosti na informácie a na zabezpečenie, že nedostatky a podvody budú identifikované a prípadne náležite eliminované a sankcionované. Táto požiadavka má za následok, že úradníci a vedúci zamestnanci v rámci správneho orgánu, ako je Komisia, musia zohľadniť možnú existenciu odôvodnenej potreby oznamovať verejnosti určité informácie.

166    Následne je potrebné zdôrazniť, že hneď po začatí vyšetrovania, ktoré je založené na podozreniach z podvodu, môže dôjsť k určitému poškodeniu povesti, najmä ak sa toto vyšetrovanie koná verejne mimo inštitúcie. Zbavenie dotknutej osoby obvinenia po skončení vyšetrovania, ktoré bolo predmetom takéhoto zverejnenia zriedka postačuje celkovému odstráneniu zásahu do povesti, ktorý utrpela. V rámci mimozmluvnej zodpovednosti Komisie škoda, ktorá vznikla začatím a vykonávaním vyšetrovania, môže byť nahradená len v prípade, ak sa predmetná inštitúcia dopustila pochybenia, ktoré založí jej zodpovednosť, hoci môže byť pre jednotlivca prípadne zbaveného obvinenia po skončení tohto vyšetrovania poľutovaniahodná. Okrem toho, pokiaľ popri tejto morálnej ujme je choroba z povolania v zmysle článku 73 služobného poriadku spôsobená vyšetrovaním, toto posledné uvedené ustanovenie umožňuje úradníkovi získať jednorazovú náhradu bez toho, aby musel preukázať akékoľvek pochybenie zo strany inštitúcie.

167    Vzhľadom na možnú existenciu odôvodnenej potreby oznámiť určité informácie verejnosti sa intenzita povinnosti starostlivosti, ktorá prináleží správnemu orgánu voči jeho zamestnancom, musí zvýšiť. Toto posilnenie povinnosti starostlivosti v osobitnom rámci vyšetrovania sa zdá byť o to viac nevyhnutné v kontexte, v ktorom médiá môžu verejne spochybniť česť alebo profesijnú povesť jednotlivcov, čo zväčšuje ujmu, ktorú už títo jednotlivci utrpeli, čím by sa táto ujma stala nenapraviteľná.

168    S ohľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné preskúmať opatrenia o zverejnení prijaté Komisiou, ktoré sa týkajú začatia vyšetrovania OLAF‑u a preloženia žalobcu.

169    Keďže sa v prejednávanej veci MO pri legitímnom výkone svojej voľnej úvahy rozhodol počas doby vyšetrovania preložiť žalobcu do Bruselu, inštitúcia bola oprávnene toho názoru, že záujem služby odôvodnil prijatie opatrení informovať verejnosť o tomto preložení. Vzhľadom na jednej strane na skutočnosť, že žalobca bol v pravidelnom kontakte s tlačou z dôvodu jeho funkcie ako šéfa zastúpenia Komisie v Paríži a na druhej strane na záujem, ktorý novinári už prejavili voči podozreniam z nezrovnalostí v Európskom dome v Avignone a vo Vaucluse, niektorí z novinárov nevyhnutne konštatovali jeho neprítomnosť v rámci uvedeného zastúpenia, aj keď inštitúcia neposkytla žiadne informácie. Zistenie o tejto neprítomnosti udržovalo rôzne špekulácie tlače, spôsobilé poškodiť tak záujmy žalobcu, ako aj Komisie.

170    Toto nevyhnutné upustenie od dôvernosti týkajúce sa nielen prijatia opatrenia o preložení, ale rovnako aj totožnosti žalobcu, ktorá bola jednoznačná u jedného z dvoch úradníkov, ktorých sa uvedené opatrenie týkalo, vyplývalo z povahy funkcie, ktorú žalobca zastával, a nie z vôle Komisie, a vyvolalo zrejmý záujem služby využiť náležité zverejnenie, aby sa predišlo fámam, ktoré by poškodzovali oboch úradníkov, ako aj inštitúciu. Za osobitných okolností prejednávanej veci sa teda zverejnenie v tlači o existencii vyšetrovania OLAFU-u, ako aj o preložení oboch dotknutých úradníkov nemôže samo osebe považovať za porušujúce požiadavky dôvernosti, ktoré sú vlastné vyšetrovaniam OLAF-u.

171    Zostáva však určiť, či zverejnenie, ktoré poskytla v tejto oblasti Komisia, zostalo v medziach, ktoré boli odôvodnené záujmom služby.

172    Je však nutné konštatovať, že informácia, ktorú Komisia poskytla tlači počas vyšetrovania OLAF-u, nerešpektovala náležitú rovnováhu medzi záujmami žalobcu a záujmami inštitúcie. Pôvodný cieľ Komisie urobiť koniec fámam a špekuláciám, ktoré vznikli v dôsledku neexistencie akejkoľvek informácie o preložení žalobcu, bol síce legitímny, avšak zverejnenie z jej strany, a to od začatia vyšetrovania OLAF-u až do predloženia jeho záverečnej správy, sa vo viacerých ohľadoch zdá byť napadnuteľné.

173    Na jednej strane skutočnosť, že Komisia iniciovala zverejnenie svojho vlastného tlačového komuniké a navyše správy uverejnenej OLAF-om, ktorá oznamovala začatie vyšetrovania, predstavuje relatívne výnimočnú prax, ako to Komisia upresnila na pojednávaní v odpovedi na otázku, ktorú jej položil Súd pre verejnú službu. Tento dosť neobvyklý výber, ktorý mohol upozorniť len na sporné skutočnosti, teda ukladal Komisii povinnosť venovať osobitnú pozornosť záujmom žalobcu a zaviesť osobitné záruky smerujúce k ochrane jeho záujmov.

174    Na druhej strane z formulácie tlačového komuniké, ktoré Komisia uverejnila, vyplývalo, že obe dotknuté osoby, ktoré boli preložené do Bruselu, sa osobne zúčastnili na možných protiprávnych konaniach, ktoré boli predmetom vyšetrovania OLAF-u. Aj keď predmetní úradníci neboli v uvedenom tlačovom komuniké menovaní, kontext ľahko umožňoval každému novinárovi, ktorý bol primerane informovaný, ich identifikovať. Skutočnosť, ktorú uvádza Komisia, že predmetných úradníkov menovite necitovala, sa teda zdá byť v tejto súvislosti irelevantná.

175    Nakoniec, tlačové komuniké obsahovalo nepresnosť. Bolo v ňom totiž vedené, že Komisia požiadala OLAF, aby preskúmal možnosť začať vyšetrovanie, zatiaľ čo v deň uverejnenia uvedeného komuniké, t. j. 21. novembra 2002, Komisia náležite vedela, že vyšetrovanie už prebiehalo, keďže začalo 15. novembra 2002.

176    Na tlačovej konferencii, ktorá sa konala 21. novembra 2002, sa hovorca Komisie síce vyjadril s určitými výhradami. Obozretne totiž zdôraznil najmä to, že nikto nebol obvinený a že rozhodnutia o preložení v inej službe v rámci toho istého generálneho riaditeľstva boli prijaté preto, aby sa zabránilo akémukoľvek konfliktu záujmu a aby sa zabezpečil riadny priebeh vyšetrovania. No relatívna obozretnosť, s akou sa uvedený hovorca vyjadril na tejto tlačovej konferencii, nebola postačujúca, aby sa odstránila ujma spôsobená žalobcovi pri zverejnení tlačového komuniké z 21. novembra 2002, ktoré obvinilo dvoch úradníkov a vyvolalo neskoršie otázky novinárov.

177    Je rovnako potrebné konštatovať, že Komisia z vlastnej iniciatívy v žiadnom prípade nezverejnila záverečnú správu z vyšetrovania OLAF-u zo 6. mája 2003, ktorej závery zbavujú žalobcu obvinenia, pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré viedli k začatiu tohto vyšetrovania. K samotnému verejnému stanovisku Komisie po tejto správe došlo pri odpovedi na otázku, ktorú položil jeden novinár 17. júna 2003 na pravidelnej tlačovej konferencii zorganizovanej hovorcom Komisie, ktorý v súvislosti s touto otázkou vyjadril svoje sympatie, ako aj sympatie inštitúcie voči žalobcovi.

178    Prijatie tohto stanoviska, ku ktorému došlo relatívne neskoro, nie je porovnateľné, a to ani svojimi podmienkami, ani svojou intenzitou so zverejním preloženia žalobcu v rámci začatia vyšetrovania. Existuje teda jasná nerovnováha medzi zverejnením preloženia žalobcu v rámci začatia vyšetrovania a zverejnením po predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u. Významné zverejnenie Komisiou, ku ktorému došlo pri preložení žalobcu, malo zjavný neblahý dopad na jeho povesť a nebolo vyvážené žiadnym nápravným opatrením Komisie, keď OLAF uverejnil svoju správu z vyšetrovania.

179    Tvrdenie Komisie, podľa ktorého žalobca bol rehabilitovaný na tlačovej konferencii, ktorá sa konala 20. decembra 2002 a počas ktorej hovorca Komisie verejne oznámil zrušenie ochranného opatrenia o preložení žalobcu, nemôže tento záver vyvrátiť. Vyšetrovanie totiž ešte v tento deň prebiehalo a podozrenia z podvodu, o ktorých bola tlač informovaná prostredníctvom tlačového komuniké z 21. novembra 2002, teda ešte existovalo. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, sa teda oznámenie o zrušení ochranného opatrenia, ktoré sa týkalo žalobcu, nemohlo považovať za uznávajúce rehabilitáciu žalobcu.

180    Komisia tým, že zverejnila tlačové komuniké, z obsahu ktorého vyplývalo, že žalobca preložený do Bruselu sa osobne zúčastnil na možných protiprávnych konaniach, ktoré boli predmetom vyšetrovania OLAF-u, a že opomenula prijať ochranné opatrenia, ktoré by mohli vyvážiť negatívnu abnormálnu publicitu v dôsledku zverejnenia tohto tlačového komuniké, nedostatočne zohľadnila záujmy žalobcu vo vzťahu k jej vlastným záujmom a neznížila na prísne minimum ujmu, ktorá mu bola spôsobená začatím vyšetrovania. Z tohto dôvodu Komisia porušila povinnosť starostlivosti, ktorá jej prináleží voči jej zamestnancom.

–       O výhrade založenej na osočujúcich a hanlivých vyjadreniach

181    Pokiaľ ide o výhradu, podľa ktorej hovorca rozšíril osočujúce a hanlivé tvrdenie, keď počas tlačovej konferencie, ktorá sa konala 21. novembra 2002, tvrdil, že riadenie grantov udelených Komisiou Európskym domom záviselo od zastúpení, je potrebné pripomenúť, že aj keď takéto tvrdenie nebolo v niektorých ohľadoch presné, hovorca sa vyjadril s relatívnou obozretnosťou, keď mienil najmä, že na riadení týchto grantov sa podieľalo viacero subjektov. Okrem toho sa musí zohľadniť skutočnosť, že tieto vyhlásenia boli ústne, čo neoprávňuje požadovať rovnaký stupeň presnosti a jemných odchýlok ako v prípade písomných tvrdení. Tieto vyhlásenia teda nemajú dosah, aký uvádza žalobca.

182    V dôsledku toho výhrada, podľa ktorej hovorca Komisie uskutočnil osočujúce a hanlivé vyjadrenia, je nedôvodná.

d)     Záver Súdu pre verejnú službu o existencii pochybenia Komisie

183    Súd pre verejnú službu dospel teda na jednej strane k záveru, že Komisia tým, že neuznala legitímny záujem žalobcu byť oboznámený o jeho opätovnom preložení na jeho pracovné miesto priamo do Paríža zo strany MO a nie prostredníctvom tlače, a na druhej strane tým, že dala preloženiu žalobcu v rámci vyšetrovania OLAF-u vysoký stupeň zverejnenia bez toho, aby primeraným spôsobom nahradila ujmu, ktorá mu bola spôsobená týmto abnormálnym zverejnením, porušila povinnosť starostlivosti, ktorá jej prináleží voči jej zamestnancom, a dopustila sa pochybenia, ktoré môže založiť jej zodpovednosť.

184    Z tohto dôvodu je potrebné preskúmať existenciu uvádzanej ujmy a existenciu príčinnej súvislosti medzi pochybeniami, ktoré konštatoval Súd pre verejnú službu, a ujmami.

2.     O ujmách

a)     Tvrdenia účastníkov konania

185    Podľa žalobcu pochybenia, ktorých sa Komisia dopustila, vyvolali u neho ťažkú traumu, majúcu za následok hlbokú a dlhotrvajúcu depresiu, ktorá viedla k vzniku jeho invalidity od 1. mája 2004. Z dôvodu vzniku tejto invalidity utrpel materiálnu ujmu, ktorú tvorí rozdiel medzi sumou jeho základného platu a sumou jeho invalidného dôchodku, za obdobie odo dňa vzniku jeho invalidity až do dňa, kedy by mohol uplatniť nárok na starobný dôchodok, teda obdobie 55 mesiacov. Jeho materiálna ujma teda dosiahla sumu 264 000 eur.

186    Okrem toho pochybenia Komisie závažným spôsobom poškodili jeho česť a jeho povesť a zapríčinili koniec jeho kariéry. Utrpel teda morálnu ujmu, ktorá značne vzrástla tým, že MO zamietol uznať pochybenia, ku ktorým došlo, takže ju bolo potrebné vyčísliť na sumu 500 000 eur.

187    V písomnej časti konania Komisia tvrdila, že ujma žalobcu a príčinná súvislosť s údajnými pochybeniami sa nemohli preskúmať, pokiaľ sa konanie začaté na základe článku 73 služobného poriadku ešte neskončilo. Osobitne zdôraznila, že škoda žalobcu sa mala posúdiť so zreteľom na dávky vyplatené na základe tohto ustanovenia, v súlade s už citovaným rozsudkom Lucaccioni/Komisia.

188    Vo svojich pripomienkach, ktoré boli faxom doručené do kancelárie Súdu pre verejnú službu 10. novembra 2006 (originál bol následne predložený 13. novembra 2006), a ktoré nasledovali po upustení žalobcu od konania, ktoré začal na základe článku 73 služobného poriadku, je Komisia toho názoru, že táto posledná uvedená okolnosť nemohla zmeniť rozsah sporu. Tvrdí, že ujma sa musí posúdiť objektívne a že nemá dispozitívnu povahu. Z tohto dôvodu žalobca nemôže na základe uvedeného upustenia zvýšiť rozsah požadovanej náhrady na náhradu utrpenej ujmy. Okrem toho naznačuje, že žalobca má záujem zrušiť svoje upustenie a požadovať pokračovanie v konaní, ktoré začal na základe článku 73 služobného poriadku.

189    Vo svojom vyjadrení k žalobe Komisia subsidiárne zdôrazňuje neprimeranú výšku súm, ktoré požaduje žalobca z dôvodu jeho morálnej ujmy.

b)     Posúdenie Súdom pre verejnú službu

190    Na úvod je potrebné upresniť, že tak materiálnu, ako aj morálnu škodu, ktoré boli spôsobené pochybeniami uvádzanými žalobcom, avšak ktorých existenciu Súd pre verejnú službu nekonštatoval, najmä tie, ktoré sa týkajú oznámenia informácií OLAF-u Komisiou, pokiaľ ide o údajné nezrovnalosti v rámci Info-Pointu Europe v Avignone a rozhodnutie o preložení do Bruselu, nemožno vziať do úvahy.

191    V zostávajúcej časti je potrebné rozlíšiť medzi materiálnou a morálnou ujmou, ktoré uvádza žalobca.

 O materiálnej ujme

192    Žalobca uvádza, že materiálna ujma spočíva v strate odmeny z dôvodu vzniku jeho invalidity spôsobenej chorobou, ktorou trpí a ktorá má, ako tvrdí, profesijnú povahu, a to pri podaní návrhu na postup podľa článku 73 služobného poriadku.

193    Je však potrebné pripomenúť, že Súd pre verejnú službu nemá právomoc rozhodovať o príčinnom vzťahu existujúcom medzi služobnými podmienkami úradníka a chorobou, ktorú uvádza. Článok 19 poistných pravidiel totiž stanovuje, že rozhodnutie o uznaní choroby ako choroby z povolania prijíma MO na základe záverov jedného alebo viacerých lekárov vymenovaných inštitúciami, a ak to úradník požaduje, po porade s lekárskym konzíliom stanovenej v článku 23 uvedených podmienok. Článok 12 ods. 1 poistných podmienok stanovuje, že v prípade úplnej trvalej invalidity následkom úrazu alebo choroby z povolania sa úradníkovi vyplatí paušálna čiastka stanovená v článku 73 ods. 2 písm. b) služobného poriadku, vyplatí sa mu teda paušálna čiastka, rovnajúca sa osemnásobku jeho ročného základného platu, vypočítaného na základe mesačných čiastok, ktoré prijal počas 12 mesiacoch pred úrazom.

194    Režim zavedený podľa článku 73 služobného poriadku teda stanovuje v prípade úrazu alebo choroby z povolania paušálne odškodnenie bez toho, aby bolo pre dotknutú osobu nevyhnutné preukázať akékoľvek pochybenie zo strany inštitúcie. Judikatúra upresňuje, že len za okolností, v ktorých je zjavné, že služobný poriadok neumožňuje náležité odškodnenie utrpenej škody, je úradník oprávnený požadovať ďalšiu náhradu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. októbra 1986, Leussink a i./Komisia, 169/83 a 136/84, Zb. s. 2801, bod 13, a z 9. septembra 1999, Lucaccioni/Komisia, C‑257/98 P, Zb. s. I‑5251, bod 22; rozsudky Súdu prvého stupňa Lucaccioni/Komisia, už citovaný, bod 74, a z 15. decembra 1999, Latino/Komisia, T‑300/97, Zb. VS s. I‑A‑259 a II‑1263, bod 95).

195    Z toho vyplýva, že závery žalobcu smerujúce k náhrade údajne utrpenej materiálnej škody z dôvodu choroby, ktorou trpí, a následného vzniku jeho invalidity, sa musia zamietnuť.

196    Tento záver nemôže vyvrátiť okolnosť, že žalobca upustil od postupu, ktorý začal na základe článku 73 služobného poriadku. Uvedené upustenie totiž nemá nijaký dopad na uplatnenie právneho pravidla, podľa ktorého uznanie choroby ako choroby z povolania je v právomoci MO.

 O morálnej ujme

197    Žalobca tvrdí, že pochybenia, ktorých sa dopustila Komisia, mu spôsobili morálnu ujmu, ktorá spočívala najmä v zásahu do jeho cti a jeho profesijnej povesti, ako aj v dlhotrvajúcej zmene jeho zdravia.

198    Na úvod je potrebné pripomenúť, že postup stanovený podľa článku 73 služobného poriadku má za cieľ paušálne nahradiť tak materiálnu ujmu, ako aj morálnu ujmu, ktoré sú spôsobené chorobou z povolania.

199    Z toho vyplýva, že závery žalobcu smerujúce k náhrade morálnej ujmy, ktorú utrpel v súvislosti so svojou chorobou, a k následnému vzniku invalidity, sa musia rovnako zamietnuť.

200    Osobitne škoda spôsobená porušením zásady starostlivosti, ktorej sa dopustila Komisia pri opätovnom preložení žalobcu na jeho pracovné miesto v Paríži, konštatovaná v bode 163 tohto rozsudku, nemôže viesť k náhrade v rámci tejto žaloby o náhradu škody. Je totiž potrebné sa domnievať, že takéto porušenie zásady starostlivosti môže u žalobcu vyvolať stres a neistotu, a teda zväčšiť ujmu spojenú s jeho chorobou. Postup, ktorý je stanovený v súlade s článkom 73 služobného poriadku, v zásade umožňuje náhradu škody tejto povahy.

201    Naopak, morálna ujma uvádzaná žalobcom, ktorá spočíva v zásadu do jeho cti a povesti, nemá súvislosť s jeho chorobou, a teda ju nemožno jednorázovo nahradiť na základe článku 73 služobného poriadku.

202    V dôsledku toho je potrebné preskúmať existenciu tejto morálnej ujmy, ktorú uvádza žalobca.

203    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zo zverejnenia, ku ktorému došlo po začatí vyšetrovania OLAF-u, vyplýva, že na strane žalobcu existovalo podozrenie z účasti na nezrovnalostiach a podvodoch, ktoré boli predmetom tohto vyšetrovania. Keďže sa viacero článkov, ktoré sa objavili vo francúzskej tlači a ktoré menovite citovali žalobcu, týkalo jeho preradenia v rámci tohto vyšetrovania a všeobecnejšieho kontextu podozrivých podvodov v Európskom dome v Avignone a vo Vaucluse, došlo k poškodeniu žalobcovej profesijnej povesti nielen v rámci inštitúcie, ale rovnako aj v širšom rozsahu vo verejnom duchu. Táto ujma nebola odstránená oznámením Komisie o zrušení ochranného opatrenia, ktoré sa ho týkalo, ani prejavom sympatie hovorcu Komisie na tlačovej konferencii, ktorá sa konala 17. júna 2003.

204    V dôsledku toho prináleží Súdu pre verejnú službu, aby preskúmal, či existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym služobným postupom, ktorý konštatoval, a touto morálnou ujmou, ktorú žalobca utrpel.

3.     O príčinnej súvislosti

205    Na to, aby existovala príčinná súvislosti, je potrebné, aby žalobca predložil dôkaz o priamej a určitej príčinnej súvislosti medzi pochybením, ktorého sa dopustila dotknutá inštitúcia, a uvádzanou škodou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 1999, Hautem/EIB, T‑140/97, Zb. VS s. I‑A‑171 a II‑897, bod 85).

206    V prejednávanej veci sa Komisia rozhodla zverejniť preloženie žalobcu do Bruselu najmä prostredníctvom tlačového komuniké z 21. novembra 2002, ktoré nielen uľahčilo identifikáciu žalobcu zo strany každého primerane informovaného novinára, ale rovnako z neho vyplýva, že sa žalobca zúčastnil na nezrovnalostiach, ktoré boli predmetom vyšetrovania. Táto iniciatíva mala za priamy a predvídateľný následok to, že sa vo francúzskej tlači, najmä v článku v denníku Le Monde, zverejnili podozrenia žalobcu z podvodu, čím sa poškodila jeho česť a povesť, a presiahla mieru ujmy, ktorú nevyhnutne utrpí úradník, ktorého sa vyšetrovanie OLAF-u týka. Tento zásah do cti a povesti žalobcu Komisia následne nenahradila. Komisia osobitne porovnateľným spôsobom nezverejnila záverečnú správu z vyšetrovania OLAF-u, ktorá zbavila žalobcu obvinenia, pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré viedli k začatiu uvedeného vyšetrovania, ako to urobila v prípade preloženia dotknutej osoby v rámci začatia tohto vyšetrovania. Existuje teda priamy a určitý príčinný vzťah medzi nesprávnym úradným postupom, ktorého sa dopustila inštitúcia, konštatovaným v bode 183 tohto rozsudku, a morálnou ujmou, ktorú utrpel žalobca, ktorá spočívala v zásahu do jeho cti a povesti.

207    V dôsledku toho je potrebné zaviazať Komisiu zaplatiť žalobcovi náhradu škody za túto morálnu ujmu, ktorú utrpel z dôvodu nesprávneho služobného postupu, ktorý konštatoval Súd pre verejnú službu. S ohľadom na okolnosti prejednávanej veci Súd pre verejnú službu stanovuje ex aequo a bono sumu tohto odškodnenia na 15 000 eur.

 O trovách

208    Ako rozhodol Súd pre verejnú službu vo svojom rozsudku z 26. apríla 2006, Falcione/Komisia (F‑16/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, body 77 až 86) dovtedy, kým nenadobudne účinnosť Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu a predovšetkým osobitné ustanovenia týkajúce sa trov konania, treba uplatniť Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa.

209    Podľa článku 87 ods. 3 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa môže Súd pre verejnú službu rozdeliť náhradu trov konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, pričom podľa článku 88 toho istého rokovacieho poriadku v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami, znášajú inštitúcie vlastné trovy konania.

210    Keďže v prejednávanej veci sa žalobe čiastočne vyhovelo, predmetné okolnosti prejednávanej veci sa správne posúdia, keď sa rozhodne, že Komisia znáša okrem svojich vlastných nákladov dve tretiny trov konania žalobcu.

Z týchto dôvodov

SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (tretia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Komisia Európskych spoločenstiev je povinná zaplatiť pánovi Giraudymu sumu 15 000 eur ako náhradu škody nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do jeho povesti a cti.

2.      Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta.

3.      Komisia Európskych spoločenstiev znáša svoje vlastné trovy konania a dve tretiny trov konania pána Giraudyho.

4.      Pán Giraudy znáša jednu tretinu svojich trov konania.

Mahoney Kanninen Gervasoni

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 2. mája 2007.

Tajomník       Predseda

W. Hakenberg       P. Mahoney

Obsah

Právny rámec

A –  Ustanovenia o vyšetrovaniach v oblasti boja proti podvodom

B –  Ustanovenia týkajúce sa poistenia pre prípad choroby z povolania

C –  Ustanovenia o invalidných dôchodkoch

D –  Všeobecné ustanovenia služobného poriadku

Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O prípustnosti

1.  O nedostatku náležitého konania pred podaním žaloby

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

2.  O nedostatku záujmu na konaní

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

3.  O predčasnosti žaloby

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

B –  O návrhu na prerušenie konania

1.  Tvrdenia účastníkov konania

2.  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

C –  O veci samej

1.  O pochybeniach vytýkaných Komisii

a)  O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnosti výhrad voči žalobcovi a pochybeniach, ktorých sa dopustili jeho nadriadené orgány

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–  O informovaní OLAF-u

–  O nedostatkoch v internom komunikačnom systéme Komisie

b)  O prvom žalobnom dôvode založenom na zneužívajúcej povahe a neodôvodnenosti rozhodnutia o preložení do Bruselu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–  O výhrade založenej na nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia o preložení do Bruselu

–  O výhradách založených na porušení záujmu služby, zásady proporcionality a zásady prezumpcie neviny

–  O výhrade založenej na porušení povinnosti starostlivosti pri opätovnom preložení žalobcu na jeho pracovné miesto v Paríži

c)  O druhom žalobnom dôvode založenom na nedodržaní dôvernosti vyšetrovania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Súdom pre verejnú službu

–  O výhradách založených na porušení povinnosti dôvernosti vyšetrovaní OLAF‑u, neprimeranej povahe zverejnenia o preložení žalobcu a porušení povinnosti starostlivosti pri predložení záverečnej správy z vyšetrovania OLAF-u

–  O výhrade založenej na osočujúcich a hanlivých vyjadreniach

d)  Záver Súdu pre verejnú službu o existencii pochybenia Komisie

2.  O ujmách

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Súdom pre verejnú službu

O materiálnej ujme

O morálnej ujme

3.  O príčinnej súvislosti

O trovách

Znenie tohto rozhodnutia, ako aj rozhodnutí súdov Spoločenstva citovaných v ňom, ktoré zatiaľ neboli uverejnené v Zbierke, sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora www.curia.europa.eu

* Jazyk konania: francúzština.