Vec T‑395/22
Hypo Vorarlberg Bank AG
proti
Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií
Rozsudok Všeobecného súdu (ôsma rozšírená komora) z 29. mája 2024
„Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Rozhodnutie SRB o výpočte príspevkov ex ante na príspevkové obdobie 2022 – Určenie ročnej cieľovej úrovne SRF – Horná hranica ustanovená v prvom a štvrtom pododseku článku 70 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 806/2014 – Článok 291 ods. 2 ZFEÚ – Článok 70 ods. 7 nariadenia č. 806/2014 – Vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/81 – Vykonávacie právomoci vyhradené Rade – Osobitné, náležite odôvodnené prípady – Rozsah vykonávacích právomocí – Časové obmedzenie účinkov rozsudku“
1. Akty inštitúcií – Nariadenia – Základné nariadenia a vykonávacie nariadenia – Priznanie vykonávacej právomoci stanovenej v základnom nariadení Rade – Chýbajúce odôvodnenie v uvedenom nariadení – Nezákonnosť
(Článok 291 ods. 2 a článok 296 ZFEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 70 ods. 7; nariadenie Rady 2015/81)
(pozri body 27, 28, 32, 34, 37, 39 – 42)
2. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností – Príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) – Vykonávacie právomoci vyhradené Rade – Metóda výpočtu týchto príspevkov stanovená vo vykonávacom nariadení Rady – Zmena spôsobu výpočtu stanoveného v základnom nariadení, ktorá vyplýva z vykonávacieho nariadenia – Prekročenie hraníc právomoci – Nezákonnosť
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 70 ods. 1 a článok 70 ods. 2 druhý pododsek; nariadenie Rady 2015/81, článok 8 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/59, článok 103)
(pozri body 61, 65, 66, 69 – 72, 76, 77, 79, 82, 84)
3. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností – Príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) – Ročná horná hranica súhrnnej sumy individuálnych príspevkov do SRF stanovená na 12,5 % konečnej cieľovej úrovne – Pôsobnosť – Uplatnenie počas úvodného obdobia
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 70 ods. 2 prvý a štvrtý pododsek)
(pozri body 98, 106)
4. Hospodárska a menová politika – Hospodárska politika – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností – Príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) – Ročná horná hranica súhrnnej sumy individuálnych príspevkov do SRF stanovená na 12,5 % konečnej cieľovej úrovne – Rozsah – Neprekročenie tejto hornej hranice zo strany Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) – Kritériá posúdenia – Dynamický prístup ku konečnej cieľovej úrovni
(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 806/2014, článok 69 ods. 1 a článok 70 ods. 2 prvý a štvrtý pododsek)
(pozri body 109, 113 – 116)
Zhrnutie
Všeobecný súd, na ktorý bola podaná žaloba o neplatnosť rozhodnutia Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB), ktorým sa stanovujú príspevky ex ante do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (SRF) na rok 2022(1), ktorej tento súd vyhovel, prijal námietku nezákonnosti článku 70 ods. 7 nariadenia č. 806/2014(2) s odôvodnením, že toto nariadenie neuvádza dôvody, pre ktoré priznanie vykonávacej právomoci Rade Európskej únie stanovenej v tomto ustanovení, pokiaľ ide o postupy výpočtu uvedených príspevkov, predstavuje osobitný, náležite odôvodnený prípad v zmysle článku 291 ods. 2 ZFEÚ. Okrem toho Všeobecný súd objasnil rozsah uvedenej právomoci tým, že vyhovel námietke nezákonnosti článku 8 ods. 1 písm. g) vykonávacieho nariadenia 2015/81(3).
Žalobkyňa, Hypo Vorarlberg Bank AG, je úverová inštitúcia so sídlom v Rakúsku. Dňa 11. apríla 2022 prijala SRB napadnuté rozhodnutie, v ktorom stanovila(4) príspevky ex ante na rok 2022 do SRF vzťahujúce sa na úverové inštitúcie a určité investičné spoločnosti, vrátane žalobkyne. Žalobkyňa navrhla zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka.
Posúdenie Všeobecným súdom
Po prvé Všeobecný súd predovšetkým uviedol, že nariadenie č. 806/2014(5) neposkytuje žiadne odôvodnenie, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré sa normotvorca Únie rozhodol zveriť vykonávaciu právomoc týkajúcu sa uplatnenia metodiky výpočtu príspevkov ex ante Rade (ďalej len „dotknutá právomoc“). V skutočnosti sa v tomto nariadení uvádza len účel a obsah vykonávacích aktov, ktoré sa majú prijať, a rozhodnutie poveriť Radu ich prijímaním, bez toho, aby sa naznačilo, prečo bola táto právomoc priznaná práve Rade, a nie Komisii.
Všeobecný súd ďalej zdôraznil, že nariadenie č. 806/2014 neobsahuje iné prvky odôvodnenia, ktoré by mohli odhaliť osobitné dôvody opodstatňujúce toto priznanie právomoci. Okrem toho, hoci je za určitých okolností možné odôvodniť priznanie uvedenej právomoci kontextom, v ktorom sa uskutočňuje, Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že účastníci konania sa neopierali o žiadnu konkrétnu skutočnosť vyplývajúcu z kontextu prijatia nariadenia č. 806/2014, ktorá by mohla na takéto dôvody poukázať. Na druhej strane neexistuje nijaký prvok odôvodnenia uvedený v nariadení č. 806/2014 alebo v inom legislatívnom akte Únie, z ktorého by vyplývalo, že priznanie dotknutej vykonávacej právomoci Rade bolo odôvodnené osobitnou úlohou, ktorú má táto inštitúcia plniť v oblasti výpočtu príspevkov ex ante. Napokon Všeobecný súd zamietol tvrdenie uvádzajúce „politické dôvody“ ako odôvodnenie tohto priznania právomoci. Takéto odôvodnenie nevyplýva z nariadenia č. 806/2014 a vzhľadom na svoju všeobecnú povahu nespĺňa požiadavky vyplývajúce z judikatúry, keďže nie je ani podrobné, ani spojené s povahou alebo obsahom nariadenia č. 806/2014. Všeobecný súd preto dospel k záveru, že nariadenie č. 806/2014 neobsahuje nijaké odôvodnenie priznania dotknutej právomoci Rade, a nie Komisii, a vyhovel námietke nezákonnosti tým, že vyhlásil článok 70 ods. 7 nariadenia č. 806/2014 za neuplatniteľný na prejednávanú vec podľa článku 277 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa neuplatní ani vykonávacie nariadenie 2015/81, ktoré Rada prijala na základe tohto ustanovenia a ktorého vykonávacím opatrením je napadnuté rozhodnutie.
Po druhé, pokiaľ ide o námietku nezákonnosti článku 8 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81, Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že zo znenia nariadenia č. 806/2014(6) na jednej strane vyplýva, že metodika výpočtu základného ročného príspevku dotknutých inštitúcií je založená na pomere čistých pasív každej inštitúcie k celkovým čistým pasívam všetkých inštitúcií povolených „na území všetkých zúčastnených členských štátov“. Údaje všetkých týchto inštitúcií sa tak zohľadňujú pri výpočte príspevku ex ante každej inštitúcie, prinajmenšom pokiaľ ide o jeho prvú zložku, teda základný ročný príspevok. Na druhej strane sa metodika výpočtu zavedená nariadením č. 806/2014 a najmä pravidlo určujúce databázu, ktorá sa má zohľadniť na účely tejto metodiky, uplatňuje v celom rozsahu na každý rok úvodného obdobia, vrátane príspevkového obdobia 2022.
Samotným cieľom „upravenej metodiky“ zavedenej vykonávacím nariadením 2015/81(7) je stanoviť, že časť príspevkov ex ante sa vypočíta počas takmer celého úvodného obdobia na základe inej databázy, než je databáza stanovená v nariadení č. 806/2014. V súlade s vykonávacím nariadením 2015/81, v spojení so smernicou 2014/59(8), sa tak na účely výpočtu časti príspevkov ex ante na toto obdobie zohľadňujú len údaje oznámené inštitúciami, ktoré boli povolené na území dotknutého zúčastneného členského štátu, s výnimkou údajov oznámených inštitúciami povolenými na území iných zúčastnených členských štátov, zatiaľ čo v rámci metodiky výpočtu zavedenej nariadením č. 806/2014 sa pri výpočte základného ročného príspevku zohľadňujú práve posledné uvedené údaje. Z toho vyplýva, že vykonávacie nariadenie 2015/81 mení samotný základ metodiky výpočtu príspevkov ex ante stanovenej nariadením č. 806/2014 tým, že mení databázu, ktorá sa má zohľadniť v rámci tejto metodiky. Dôsledkom je, že sumy príspevkov ex ante inštitúcií vypočítané podľa „upravenej metodiky“ sú nevyhnutne odlišné od súm, ktoré by vyplynuli z uplatnenia metodiky podľa nariadenia č. 806/2014. Rozsah tejto zmeny zvýrazňuje skutočnosť, že sa týka siedmich z ôsmich rokov pôvodného obdobia, takže uvedená metodika je takmer v celom tomto období zbavená plného účinku.
Všeobecný súd v druhom rade zdôraznil, že ak dotknutá inštitúcia prijme vykonávacie opatrenia na základe článku 291 ods. 2 ZFEÚ, musí sa obmedziť na spresnenie základného aktu bez zmeny jeho normatívneho obsahu. Aj keď by Rada zavedením „upravenej metodiky“ sledovala cieľ spočívajúci v tom, aby zabránila narušeniu štruktúr bankových sektorov členských štátov,(9) bola povinná dodržiavať nevyhnutné hranice vykonávacej právomoci, ktorá jej bola priznaná, a obmedziť sa na spresnenie metodiky výpočtu vyplývajúcej z nariadenia 806/2014.
V treťom rade Všeobecný súd pripomenul, že výpočet príspevkov ex ante vytvárajúcich SRF sa riadi článkom 70 nariadenia č. 806/2014, a nie článkom 103 smernice 2014/59, ktorý sa týka príspevkov ex ante vytvárajúcich vnútroštátne mechanizmy financovania riešenia krízových situácií. Je pravda, že v súlade s uvedeným nariadením musí byť úprava podľa rizikového profilu príspevkov ex ante založená na základe kritérií určených v smernici 2014/59. Okrem toho podľa tohto nariadenia Rada prijíma vykonávacie akty „v rámci delegovaných aktov“ prijatých Komisiou podľa smernice 2014/59 s cieľom spresniť koncepciu prispôsobovania príspevkov podľa rizikového profilu inštitúcií. Nariadenie č. 806/2014 sa však týka len koncepcie prispôsobovania príspevkov ex ante úmerne k rizikovému profilu stanovenej v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59. V tomto kontexte, aj keby Rada mala zohľadniť túto koncepciu prispôsobovania príspevkov úmerne k rizikového profilu a delegované akty prijaté Komisiou na spresnenie tejto koncepcie, nevyplýva ani z nariadenia č. 806/2014, ani zo smernice 2014/59, ani z uvedených delegovaných aktov, že bola oprávnená zaviesť upravenú metodiku výpočtu, v rámci ktorej bola časť základných ročných príspevkov vypočítaná na vnútroštátnom základe,(10) teda na základe definovanom smernicou 2014/59.
Vo štvrtom rade Všeobecný súd konštatoval, že žiadne ustanovenie nariadenia č. 806/2014, a ani smernice 2014/59, nestanovuje zavedenie metodiky výpočtu príspevkov ex ante založenej na postupnom zrušení metodiky výpočtu na vnútroštátnom základe a jej postupnom nahradení metódou na základe únie(11) ani na to neoprávňuje Radu. Hoci Rada tak mohla sledovať legitímny cieľ smerujúci k zabráneniu narušeniam štruktúr bankových sektorov členských štátov a hoci nie je vylúčené, že upravená metodika je na tento účel potrebná, treba zdôrazniť, že postupné nahradenie metodiky výpočtu založenej na vnútroštátnom základe metodikou založenou na základe únie prináležalo normotvorcovi Únie, pričom v prípade potreby bolo možné splnomocniť Radu, aby spresnila podrobné pravidlá jej uplatňovania vo vykonávacom akte. Rada teda nemohla stanoviť takýto prechod a neprekročiť pritom medze svojej vykonávacej právomoci.
Všeobecný súd preto konštatoval, že vykonávacie nariadenie 2015/81 mení normatívny obsah nariadenia č. 806/2014, pokiaľ ide o metodiku výpočtu príspevkov ex ante, a uviedol, že prijatím článku 8 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2015/81 Rada prekročila vykonávacie právomoci priznané nariadením č. 806/2014 v spojení s článkom 291 ods. 2 ZFEÚ.
Vzhľadom na dôvody nezákonnosti poznačujúce napadnuté rozhodnutie Všeobecný súd zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týkalo žalobkyne. Za okolností prejednávanej veci však rozhodol, že treba zachovať účinky uvedeného rozhodnutia, až kým nenadobudnú účinnosť opatrenia potrebné na vykonanie tohto rozsudku, a to v primeranej lehote, ktorá nemôže presiahnuť dvanásť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.