ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(druhá komora)
z 11. septembra 2008 (*)
„Verejná služba – Úradníci – Prijímanie do zamestnania – Zaradenie do platovej triedy a platového stupňa – Neplatné zaradenie – Späťvzatie nezákonného aktu – Legitímna dôvera – Primeraná lehota – Právo na obranu – Právo na riadnu správu vecí verejných“
Vo veci F‑51/07,
ktorej predmetom je žaloba podaná podľa článkov 236 ES a 152 AE,
Philippe Bui Van, úradník Komisie Európskych spoločenstiev, s bydliskom v Hettange‑Grande (Francúzsko), v zastúpení: S. Rodrigues a R. Albelice, advokáti,
žalobca,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. Currall a G. Berscheid, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora),
v zložení: predseda komory S. Van Raepenbusch (spravodajca), sudcovia I. Boruta a H. Kanninen,
tajomník: R. Schiano, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 5. júna 2008,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Žalobou podanou do kancelárie Súdu pre verejnú službu 30. mája 2007 faxom (podanie originálu sa uskutočnilo 4. júna 2007) pán Bui Van navrhuje zrušiť rozhodnutie generálneho riaditeľa Spoločného výskumného centra (ďalej len „SVC“) Komisie Európskych spoločenstiev zo 4. októbra 2006, ktorým bol žalobca preradený do platovej triedy AST 3, platového stupňa 2, hoci bol pôvodne zaradený do platovej triedy AST 4, platového stupňa 2 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), a rozhodnutie menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) z 5. marca 2007 zamietajúce jeho sťažnosť, ako aj priznanie symbolického 1 eura ako náhradu za údajne utrpenú morálnu ujmu.
Právny rámec
2 Článok 85 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:
„Každá neoprávnená platba musí byť nahradená, ak príjemca vedel, že neexistuje dostatočný dôvod pre platbu, alebo ak neoprávnenosť platby bola taká zjavná, že o nej musel vedieť.
Žiadosť o vrátenie sa musí predložiť najskôr päť rokov [najneskôr do piatich rokov – neoficiálny preklad] odo dňa, keď príslušná čiastka bola zaplatená. Ak [MO] môže dokázať, že príjemca úmyselne zavádzal administratívu, aby získal príslušnú čiastku, žiadosť o vrátenie nestráca platnosť ani po uplynutí tohto obdobia.“
3 Podľa článku 13 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku, nazvanej „Prechodné opatrenia uplatniteľné na zamestnancov Spoločenstiev“, doplnenej nariadením Rady (ES, Euratom) č. 723/2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, s. 1; Mim. vyd. 01/002, s. 130), ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2004, zamestnanci, ktorí boli zaradení do zoznamu vhodných uchádzačov pred 1. májom 2006 a prijatí do zamestnania po tomto dni, sú zaradení, pokiaľ ide o úspešných uchádzačov verejného výberového konania pre platové triedy B 5 a B 4, do platovej triedy AST 3.
4 Oznámenie o verejnom výberovom konaní EPSO/B/23/04 na účely vytvorenia skupiny úspešných uchádzačov o pracovné miesta technických zamestnancov (B 5/B 4) vo výskumnej a technickej oblasti (Ú. v. ES C 81 A, z 31. marca 2004, s. 17, ďalej len „oznámenie o výberovom konaní“) obsahuje poznámku pod čiarou v tomto znení:
„Toto výberové konanie bolo uverejnené pre platovú triedu B 5/B 4 v súlade s ustanoveniami súčasného služobného poriadku. Komisia však formálne zaslala Rade návrh na zmenu služobného poriadku. Tento návrh obsahuje najmä nový systém riadenia služobného postupu. Úspešným uchádzačom tohto výberového konania môže byť preto ponúknuté prijatie do zamestnania na základe ustanovení zmeneného a doplneného služobného poriadku po ich prijatí Radou. Podľa podmienok stanovených v článkoch 11 a 12 oddielu 2 prílohy XIII zmeneného a doplneného služobného poriadku sa platové triedy B 5 a B 4 počas prechodného obdobia od 1. mája 2004 do 30. apríla 2006 nahradzujú platovou triedou B*3 a po tomto dátume platovou triedou AST 3.“ [neoficiálny preklad]
Skutkové okolnosti
5 Žalobca je úspešným uchádzačom výberového konania EPSO/B/23/04.
6 Po zapísaní do zoznamu vhodných uchádzačov, ktorý v decembri 2005 vyhotovila výberová komisia výberového konania EPSO/B/23/04, bol žalobca prijatý do zamestnania na základe rozhodnutia MO z 28. júna 2006 ako úradník v skúšobnej lehote funkčnej skupiny AST, platovej triedy 4, platového stupňa 2, s účinnosťou od 16. septembra 2006, a pridelený k SVC v rámci Inštitútu pre transuránové prvky v Karlsruhe (Nemecko). Dňa 18. júla 2006 žalobca potvrdil prijatie tohto rozhodnutia, o ktorom tvrdí, že sa s ním oboznámil elektronickou cestou 6. júla 2006.
7 Žalobca nenastúpil do funkcie 16. septembra 2006, ale 1. októbra 2006.
8 Napadnutým rozhodnutím, ktoré zrušilo a nahradilo rozhodnutie z 28. júna 2006, bol žalobca od 1. októbra 2006 zaradený do funkčnej skupiny AST, platovej triedy 3, platového stupňa 2. Tento akt mu bol doručený do vlastných rúk 19. októbra 2006.
9 Listom zo 7. novembra 2006, ktorý bol v ten istý deň zaregistrovaný v oddelení „Žaloby“ GR „Zamestnanci a správa“ podal žalobca proti napadnutému rozhodnutiu sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V tejto sťažnosti žalobca v podstate tvrdil, že jeho preradenie, ku ktorému došlo tri dni po tom, čo nastúpil do funkcie, ho postavilo „pred hotovú vec“ a že podal výpoveď zo svojho predchádzajúceho zamestnania, aby bol vymenovaný do platovej triedy AST 4, platového stupňa 2.
10 Dňa 15. decembra 2006 traja ďalší úradníci, páni B., H. a L., ktorí boli prijatí do zamestnania v rámci Inštitútu pre transuránové prvky a ktorých sa rovnako týkalo opatrenie o preradení z platovej triedy AST 4 do platovej triedy AST 3, tiež podali sťažnosť proti rozhodnutiam o preradení, ktoré sa ich týkali.
11 Rozhodnutím z 5. marca 2007 MO zamietol sťažnosť žalobcu. Sťažnostiam troch ďalších vyššie uvedených úradníkov naopak vyhovel.
Návrhy účastníkov konania
12 Žalobca navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– vyhlásil žalobu za prípustnú,
– zrušil rozhodnutie z 5. marca 2007 zamietajúce jeho sťažnosť,
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– oznámil MO účinky, ktoré sú spojené so zrušením napadnutého rozhodnutia, najmä v súvislosti s jeho zaradením, s retroaktívnosťou vymenovania od nastúpenia do služobného pomeru, s rozdielom v odmene, s úrokmi z omeškania a s povýšením,
– priznal mu symbolické 1 euro z dôvodu náhrady utrpenej morálnej ujmy,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
13 Komisia navrhuje, aby Súd pre verejnú službu:
– zamietol žalobu,
– rozhodol o trovách konania v zmysle práva.
Právny stav
A – O návrhoch smerujúcich na jednej strane k zrušeniu rozhodnutia z 5. marca 2007 a na druhej strane k tomu, aby Súd pre verejnú službu oznámil účinky, ktoré sú spojené so zrušením napadnutého rozhodnutia
14 Aj keď návrhy žalobcu smerujú najmä k zrušeniu rozhodnutia MO z 5. marca 2007, ktorým bola zamietnutá sťažnosť podaná 7. novembra 2006 na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, v súlade s ustálenou judikatúrou bol touto žalobou na Súde pre verejnú službu napadnutý akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému bola podaná sťažnosť (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Súdneho dvora zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, Zb. s. 23, bod 8; rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 14. novembra 2006, Chatziioannidou/Komisia, F‑100/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 24). Z toho vyplýva, že táto žaloba smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia prijatého 4. októbra 2006, ktorým bol žalobca preradený do platovej triedy AST 3, platového stupňa 2, hoci bol pôvodne zaradený do platovej triedy AST 4, platového stupňa 2.
15 V dôsledku toho sa návrh, ktorý sa formálne týka rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, musí považovať za smerujúci aj proti napadnutému rozhodnutiu a zhoduje sa s hlavným návrhom na zrušenie, ktorý smeruje proti tomuto napadnutému rozhodnutiu.
16 Po druhé žalobca žiada, aby Súd pre verejnú službu uviedol účinky, ktoré sú prípadne spojené so zrušením napadnutého rozhodnutia.
17 V tejto súvislosti postačuje pripomenúť, že Súdu pre verejnú službu neprislúcha ukladať príkazy inštitúcii Spoločenstva (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. júna 1991, Valverde Mordt/Súdny dvor, T‑156/89, Zb. s. II‑407, bod 150; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. decembra 2006, De Brito Sequeira Carvalho/Komisia, F‑17/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 134) nezávisle od všeobecnej povinnosti uvedenej v článku 233 ES, ktorú má inštitúcia, ktorá vydala zrušený akt, prijať opatrenia nevyhnutné na to, aby vyhovela rozsudku o zrušení.
18 V dôsledku toho návrh smerujúci k uloženiu príkazu, ktorý je uvedený v žalobe, je neprípustný, a teda sa musí zamietnuť.
1. O prípustnosti žaloby o neplatnosť
a) Tvrdenia účastníkov konania
19 Komisia uvádza, že hlavným argumentom, ktorý je uvedený v sťažnosti žalobcu je, že žalobca prijal ponuku na vymenovanie do platovej triedy AST 4. Výraz „legitímna dôvera“ tam nie je uvedený, avšak inštitúcia uznala, že žalobca ho mal v úmysle uplatniť.
20 V sťažnosti nejde ani o údajné porušenie rovnosti zaobchádzania. Komisia však priznáva, že žalobca sa mohol na tento aspekt odvolávať až po tom, čo dostal odpoveď na svoju sťažnosť a mohol ju porovnať s odpoveďami, ktoré boli poskytnuté trom ďalším osobám, ktoré podali podobné sťažnosti. Za týchto podmienok Komisia zastáva názor, že žalobca by mohol byť dôvodne oslobodený od striktného dodržiavania pravidla súladu medzi sťažnosťou a žalobou.
21 Podľa žalobcu z judikatúry vyplýva, že cieľom článku 91 ods. 2 služobného poriadku nie je striktne a definitívne viazať prípadnú fázu súdneho konania, pokiaľ žaloba nemení ani dôvod, ani predmet sťažnosti (rozsudok Súdneho dvora zo 7. mája 1986, Rihoux a i./Komisia, 52/85, Zb. s. 1555, bod 12). Spochybniť akt na súde Spoločenstva teda možno predložením dôvodov a tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne uvedené v sťažnosti, ale sú s ňou úzko spojené (rozsudok Rihoux a i./Komisia, už citovaný, bod 13).
22 Žalobca rovnako pripomína, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 14. marca 1989, Del Amo Martinez/Parlament (133/88, Zb. s. 689, bod 11), zdôraznil, že vzhľadom na to, že konanie má pred podaním žaloby neformálnu povahu a že dotknuté osoby vo všeobecnosti konajú v tomto štádiu bez konzultácie s advokátom, správny orgán nemôže vykladať sťažnosti reštriktívne, ale naopak ich musí preskúmať v duchu otvorenosti.
23 V prejednávanej veci však žalobca uvádza, že podal svoju sťažnosť bez konzultácie s advokátom a že na jej podporu sa odvolával na nesprávne preradenie, keď bol postavený pred hotovú skutočnosť a nebol zaradený do platovej triedy, na základe ktorej ukončil svoj predchádzajúci služobný pomer. Dôvody, ktoré sú uplatňované na podporu žaloby, sa majú považovať za prípustné, keďže sú úzko spojené s týmito spochybneniami.
b) Posúdenie Súdom pre verejnú službu
24 Podľa ustálenej judikatúry musia mať návrhy v žalobách úradníkov nielen rovnaký predmet ako návrhy uvedené v predchádzajúcej správnej sťažnosti, ale musia obsahovať aj spochybnenia, ktoré sú založené na tom istom právnom základe, aký má sťažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1998, Rasmussen/Komisia, T‑193/96, Zb. VS s. I‑A‑495 a II‑1495, bod 47; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 21. februára 2008, Putterie‑De‑Beukelaer/Komisia, F‑31/07, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, ktorý je predmetom odvolania, ktoré prejednáva Súd prvého stupňa, vec T‑160/08 P, bod 43). Tieto spochybnenia však môžu byť rozvinuté predložením dôvodov a tvrdení, ktoré nie sú nevyhnutne uvedené v sťažnosti, ale sú s ňou úzko spojené (rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia, C‑62/01 P, Zb. s. I‑3793, bod 34; rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. marca 1993, Booss a Fischer/Komisia, T‑58/91, Zb. s. II‑147, bod 83, a z 8. júna 1995, Allo/Komisia, T‑496/93, Zb. VS s. I‑A‑127 a II‑405, bod 26; uznesenie Súdu prvého stupňa z 9. septembra 2003, Vranckx/Komisia, T‑293/02, Zb. VS s. I‑A‑187 a II‑947, bod 41; rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 2006, Vounakis/Komisia, T‑165/04, Zb. VS s. II‑A‑2‑735, bod 27).
25 V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom sťažnosti a žaloby bolo rozhodnutie o preradení žalobcu do platovej triedy AST 3, platovej skupiny 2, so spätným účinkom, hoci pri nástupe do zamestnania bol zaradený do platovej triedy AST 4, platovej skupiny 2. Navyše spochybnenia obsiahnuté v žalobe sú založené na tých istých právnych základoch, ako sú tie, na ktorých je založená sťažnosť, a to na skutočnosti, že žalobcovi bola odňatá platová trieda, kvôli ktorej údajne podal výpoveď zo svojho predchádzajúceho zamestnania, a bol postavený pred hotovú vec. Žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení zásady legitímnej dôvery, je teda úzko spojený s týmito spochybneniami.
26 Navyše, ako uznala Komisia, práve odpoveď MO na sťažnosť žalobcu v porovnaní s tým, ako MO odpovedal na sťažnosti pánov B., H. a L., viedla žalobcu k tomu, aby v žalobe uviedol dôvod, ktorý je založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie.
27 Z predchádzajúceho vyplýva, že námietka neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia proti návrhom na neplatnosť, alebo prinajmenšom pochybnosti, ktoré v tejto súvislosti vyjadrila, sa musia zamietnuť.
2. O podstate žaloby o neplatnosť
28 Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza dva žalobné dôvody, ktoré sú založené na jednej strane na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie a na druhej strane na zjavne nesprávnom posúdení, ako aj porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
29 Najskôr je potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod.
a) O druhom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení, ako aj na porušení zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery
Tvrdenia účastníkov konania
30 V rámci svojho druhého žalobného dôvodu žalobca na úvod pripomína, že podľa ustálenej judikatúry späťvzatie nezákonného aktu je prípustné, ak k nemu dôjde v primeranej lehote a ak inštitúcia, ktorá ho vydala, dostatočne zohľadní rozsah, v akom sa adresát aktu prípadne mohol spoliehať na zákonnosť tohto aktu. Ak tieto podmienky nie sú splnené, toto späťvzatie porušuje zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery a musí byť zrušené (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1987, Consorzio Cooperative d’Abruzzo/Komisia, 15/85, Zb. s. 1005, body 12 a 17).
31 V prejednávanej veci sa MO podľa žalobcu na jednej strane dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď stanovil ako začiatok plynutia primeranej lehoty dátum oznámenia aktu o vymenovaní, teda 6. júl 2006, a nie dátum prijatia pôvodného aktu o vymenovaní, teda 28. jún 2006.
32 Ak relevantným okamihom na posúdenie vzniku legitímnej dôvery je skutočne okamih oznámenia aktu alebo oboznámenia sa s týmto aktom, nemôže to podľa žalobcu platiť, keď ide o posúdenie lehoty, ktorú má správny orgán na späťvzatie nezákonného aktu. Táto posledná uvedená lehota je totiž nezávislá od oznámenia nezákonného aktu dotknutej osobe a uplynie medzi prijatím tohto aktu a jeho späťvzatím, a to bez ohľadu na jeho oznámenie, keďže toto oznámenie je formálnou náležitosťou vo vzťahu k adresátovi aktu.
33 V dôsledku toho obdobie, ktoré sa má vziať do úvahy pri výpočte primeranej lehoty, je v prejednávanej veci obdobie, ktoré uplynulo medzi dátumom prijatia pôvodného aktu o vymenovaní (t. j. 28. júnom 2006) a dátumom späťvzatia tohto aktu (t. j. 4. októbrom 2006), čiže obdobie troch mesiacov a siedmich dní.
34 Na druhej strane žalobca vytýka MO, že v zmysle judikatúry považoval lehotu presahujúcu tri mesiace, v ktorej došlo k späťvzatiu rozhodnutia z 28. júna 2006, za primeranú.
35 Podľa judikatúry sa totiž primeranosť lehoty musí posúdiť v závislosti od okolností vlastných každej veci a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, od zložitosti veci a od správania prítomných účastníkov konania (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 187; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, Zb. s. II‑3381, bod 66).
36 V prejednávanej veci prijala administratíva pred vymenovaním žalobcu 28. júna 2006 tri akty o vymenovaní pánov B., H. a L., a to 7. apríla, 2. mája a 12. mája 2006, ktoré obsahujú tú istú chybu pri zaradení, takže lehota presahujúca tri mesiace medzi aktom o vymenovaní žalobcu z 28. júna 2006 a jeho späťvzatím, ku ktorému došlo 4. októbra 2006, je zjavne neprimeraná vzhľadom na predmetné okolnosti a najmä význam, ktorý pre dotknutú osobu predstavuje zaradenie do nižšej platovej triedy.
37 Žalobca rovnako žiada, aby Komisia vysvetlila, prečo vzala späť rozhodnutie o preradení pána L., hoci zastávala názor, že primeranou lehotou v prejednávanej veci boli štyri mesiace. V súlade s úvahami Komisie, podľa ktorých primeraná lehota na späťvzatie nezákonného aktu trvá od oznámenia aktu do oznámenia o jeho späťvzatí, vzal totiž MO späť pôvodný akt o vymenovaní pána L. v primeranej lehote 4 mesiacov, keďže od oznámenia uvedeného aktu do jeho späťvzatia uplynuli 3 mesiace a 23 dní. Z toho vyplýva, že administratíva zaobchádzala rozdielne so žalobcom a s jeho kolegom, pánom L.
38 Nakoniec sa žalobca odvoláva na porušenia zásady ochrany legitímnej dôvery z dôvodu, že keď sa oboznámil s rozhodnutím o vymenovaní z 28. júna 2006, mohol sa legitímne spoliehať na zdanlivú zákonnosť tohto aktu a domáhať sa jeho zachovania. Ak je pravda, že oznámenie o výberovom konaní poukazovalo v poznámke pod čiarou na „návrh [Komisie] na zmenu služobného poriadku“ zavádzajúci „nový systém riadenia služobného postupu“, použité výrazy (t. j. „úspešným uchádzačom tohto výberového konania môže byť ponúknuté prijatie do zamestnania na základe ustanovení zmeneného a doplneného služobného poriadku…“) sa mohli podľa žalobcu vykladať v tom zmysle, že existovala len možnosť prijatia do zamestnania na základe ustanovení zmeneného a doplneného služobného poriadku.
39 Komisia na úvod uvádza, že pozornosť uchádzačov sporného výberového konania bola na základe oznámenia o výberovom konaní osobitne upriamená na skutočnosť, že v prípade vymenovania by boli zaradení do platovej triedy B*3 alebo do platovej triedy AST 3. O vymenovaní do platovej triedy AST 4 bolo pôvodne rozhodnuté len z dôvodu chyby Inštitútu pre transuránové prvky, ktorú na konci septembra 2006 zistilo oddelenie ľudských zdrojov SVC. Táto chyba bola zjavná. Po zistení tejto chyby generálny riaditeľ SVC urýchlene prijal 4. októbra 2006 opravné rozhodnutie, ktoré bolo žalobcovi oznámené 19. októbra 2006 počas pohovoru, v priebehu ktorého bol žalobca informovaný o finančných dôsledkoch, ako aj o možnostiach podania žaloby.
40 Komisia pripomína, že podľa judikatúry, pokiaľ je akt nezákonný, inštitúcia, ktorá ho vydala, je oprávnená vziať ho späť v primeranej lehote so spätným účinkom (rozsudky Súdneho dvora z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, Zb. s. 749, bod 10; Consorzio Cooperative d’Abruzzo/Komisia, už citovaný, bod 12; z 20. júna 1991, Cargill/Komisia, C‑248/89, Zb. s. I‑2987, bod 20; rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2000, Gooch/Komisia, T‑197/99, Zb. VS s. I‑A‑271 a II‑1247, bod 53).
41 V prejednávanej veci je však nezákonnosť, ktorú, ako sa zdá, žalobca nespochybňuje, zjavná zo samotného znenia článku 13 prílohy XIII služobného poriadku.
42 Pokiaľ ide o primeranú lehotu, Komisia tvrdí, že podľa judikatúry rozhodujúcim okamihom pri posúdení získania legitímnej dôvery u adresáta správneho aktu je dátum oznámenia aktu, a nie dátum jeho prijatia (rozsudok Súdneho dvora zo 17. apríla 1997, De Compte/Parlament, C‑90/95 P, Zb. s. I‑1999, bod 35; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. novembra 1997, Pascall/Komisia, T‑20/96, Zb. VS s. I‑A‑361 a II‑977, bod 79). V dôsledku toho takáto dôvera nemôže existovať, ak samotný žalobca nevie o existencii aktu, o ktorom sa predpokladá, že ju zakladá. V tom istom zmysle okamih, v ktorom sa dôvera začína, by mal byť okamih oznámenia druhého aktu, ktorým sa vezme späť prvý akt.
43 Komisia rovnako zastáva názor, že lehota na späťvzatie pôvodného aktu o vymenovaní začala v každom prípade plynúť 18. júla 2006, t. j. od dátumu potvrdenia prijatia prvého aktu o vymenovaní zo strany žalobcu (alebo 6. júla 2006, t. j. od dátumu zaslania aktu elektronickou cestou). Obdobie, v rámci ktorého mohlo dôjsť k späťvzatiu, uplynulo 19. októbra 2006 v súvislosti s oznámením rozhodnutia o späťvzatí prvého nezákonného aktu.
44 Tento stav je v súlade s riešením, ktoré je uvedené v článku 90 ods. 2 druhej zarážke služobného poriadku, pokiaľ ide o určenie začiatku plynutia lehoty na podanie sťažnosti, čo sa týka individuálnych aktov, keďže táto lehota plynie „odo dňa ich oznámenia adresátovi, a v každom prípade najneskôr odo dňa, keď sa dotknutá osoba s nimi oboznámila, ak ide o opatrenie individuálneho charakteru“.
45 Okrem toho Komisia zastáva názor, že lehota troch mesiacov a jedného dňa je primeraná. Komisia tvrdí, že primeranosť lehoty sa musí posúdiť vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci a že lehota na podanie sťažnosti alebo žaloby v rámci sporov týkajúcich sa verejnej služby by mohla v tejto súvislosti platne slúžiť ako základ na posúdenie primeranosti alebo neprimeranosti lehoty v prípade späťvzatia aktu, ktorý zakladá práva.
46 Ak niektoré rozsudky v iných oblastiach súdnej agendy Spoločenstva stanovujú skôr dvojmesačnú lehotu, podľa Komisie to je preto, lebo vychádzajú z dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, ktorá je stanovená v článku 230 ES. Komisia z tejto judikatúry vyvodzuje, že primeraná lehota na späťvzatie by mala byť trochu dlhšia než lehota na podanie žaloby.
47 V oblasti verejnej služby existuje ďalšia, ešte relevantnejšia lehota, a to lehota na odpoveď MO na sťažnosť, ktorá je v článku 90 ods. 2 in fine služobného poriadku stanovená na štyri mesiace. Táto lehota, ktorá je dlhšia pre MO ako pre úradníka, zohľadňuje skutočnosť, že na rozdiel od každého jednotlivého úradníka musí inštitúcia čeliť veľkému počtu prípadov, ktorými sa má súčasne zaoberať a ktoré vyžadujú množstvo interných konzultácií (pozri v tomto zmysle rozsudok Alpha Steel/Komisia, už citovaný, bod 12).
48 Komisia hlavne vyvodzuje, že lehota, ktorá sa má zohľadniť, musí plynúť od 18. júla 2006 (alebo od 6. júla 2006) do 19. októbra 2006 a je z hľadiska judikatúry primeraná. Dodáva, že lehota stanovená v prípade pána L. vôbec nie je 3 mesiace a 23 dní (od potvrdenia prijatia pôvodného aktu), ale 4 mesiace a 5 dní (odo dňa jeho oznámenia), a je teda dlhšia, než je lehota 4 mesiacov, ktorá slúži ako referenčná lehota. Podľa samotného žalobcu však táto lehota bola v jeho prípade len 3 mesiace a 13 dní. Tvrdenie je teda skutkovo nepodložené.
49 Komisia subsidiárne zastáva názor, že aj keď by sa lehota, ktorá je trochu dlhšia než tri mesiace, mala považovať za neprimeranú, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že rozhodnutie o vymenovaní sa spravidla prijíma k danému dátumu, ale nadobúda účinnosť k inému dátumu, ako to vyplýva z článku 3 služobného poriadku.
50 Komisia z toho vyvodzuje, že uplatnením výnimky z uvedeného všeobecného pravidla, podľa ktorého sa zohľadňuje dátum oznámenia aktu, legitímna dôvera vzniká až v okamihu nadobudnutia účinnosti rozhodnutia, keďže takáto dôvera môže existovať, len ak sa dotknutá osoba skutočne nachádza v situácii, ktorú vyvolalo rozhodnutie o vymenovaní. Táto situácia začala v prejednávanej veci existovať až 1. októbra 2006, t. j. od dátumu skutočného nástupu žalobcu do funkcie. Podľa tejto analýzy lehota medzi vznikom legitímnej dôvery a dňom oznámenia o späťvzatí bola iba dva týždne a päť dní (od 1. do 19. októbra 2006). Takáto lehota by bola omnoho kratšia než lehota, ktorá sa považuje za primeranú.
Posúdenie Súdom pre verejnú službu
51 Na úvod je potrebné pripomenúť, že späťvzatie priaznivého správneho aktu so spätnou účinnosťou vo všeobecnosti podlieha veľmi prísnym podmienkam (pozri rozsudky Súdneho dvora z 9. marca 1978, Herpels/Komisia, 54/77, Zb. s. 585, bod 38, a De Compte/Parlament, už citovaný, bod 35). Podľa ustálenej judikatúry, ak je teda potrebné priznať akejkoľvek inštitúcii Spoločenstva, ktorá určí, že ňou prijatý akt je nezákonný, právo zrušiť tento akt v primeranej lehote so spätným účinkom, toto právo môže byť obmedzené nevyhnutnosťou rešpektovať legitímnu dôveru adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť (rozsudky Alpha Steel/Komisia, už citovaný, body 10 až 12; Consorzio Cooperative d’Abruzzo/Komisia, už citovaný, body 12 až 17; Cargill/Komisia, už citovaný, bod 20; rozsudky Súdneho dvora z 20. júna 1991, Cargill, C‑365/89, Zb. s. I‑3045, bod 18, a De Compte/Parlament, už citovaný, bod 35; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Kontouli/Rada, T‑416/04, Zb. VS s. II‑A‑2‑897, bod 161).
52 Táto judikatúra si vyžaduje nasledujúce spresnenia.
– O legitímnej dôvere
53 Po prvé, pokiaľ ide o rešpektovanie legitímnej dôvery, z judikatúry vyplýva, že rozhodujúcim okamihom pri posúdení získania takejto dôvery u adresáta správneho aktu je oznámenie aktu, a nie dátum jeho prijatia alebo späťvzatia (rozsudok De Compte/Parlament, už citovaný, bod 36; rozsudok Kontouli/Rada, už citovaný, bod 162).
54 Navyše príjemca sa nemôže odvolávať na legitímnu dôveru, ak podnietil prijatie aktu na základe nesprávnych alebo neúplných informácií (rozsudky Súdneho dvora z 22. marca 1961, Snupat/Vysoký úrad, 42/59 a 49/59, Zb. s. 99, 160; z 12. júla 1962, Koninklijke Nederlandsche Hoogovens en Staalfabrieken/Vysoký úrad, 14/61, Zb. s. 485, 516, a De Compte/Parlament, už citovaný, bod 37; rozsudok Kontouli/Rada, už citovaný, bod 163).
55 Konkrétne v súvislosti so späťvzatím so spätnou účinnosťou aktu, ktorý úradníkovi priznal subjektívne práva alebo podobné výhody, je potrebné dodať, že podmienka existencie legitímnej dôvery u adresáta uvedeného aktu sa musí považovať za nesplnenú v prípade, ak nezákonnosť, ktorá odôvodňuje späťvzatie, nemohla uniknúť pozornosti úradníka, ktorý postupuje s obvyklou starostlivosťou, pokiaľ ide o jeho schopnosť vykonať potrebné overenia bez toho, aby tým bol oslobodený od akéhokoľvek úsilia uvažovať a vykonať kontrolu.
56 V tejto súvislosti je potrebné vychádzať z judikatúry týkajúcej sa podmienok odôvodňujúcich nárok na vrátenie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu zo strany administratívy, ktoré sú uvedené v článku 85 prvom odseku služobného poriadku, najmä podmienku zjavnej neoprávnenosti platby, ktorá bola taká zjavná, že o nej musel príjemca vedieť (rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. februára 1994, Stahlschmidt/Parlament, T‑38/93, Zb. VS s. I‑A‑65 a II‑227, bod 19; z 5. novembra 2002, Ronsse/Komisia, T‑205/01, Zb. VS s. I‑A‑211 a II‑1065, bod 47; z 15. júla 2004, Gouvras/Komisia, T‑180/02 a T‑113/03, Zb. VS s. I‑A‑225 a II‑987, bod 110, a zo 16. mája 2007, F/Komisia, T‑324/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 142). Tieto podmienky totiž vyjadrujú práve potrebu rešpektovať legitímnu dôveru adresáta aktu, keďže sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť.
57 V prejednávanej veci obsahovalo oznámenie o výberovom konaní poznámku pod čiarou, ktorá je uvedená v bode 4 tohto rozsudku.
58 Samotné znenie tejto poznámky pod čiarou muselo viesť každého úradníka postupujúceho s obvyklou starostlivosťou, ktorý bol úspešným uchádzačom výberového konania EPSO/B/23/04, aby si položil otázku o platnosti jeho zaradenia pri prijímaní do zamestnania v prípade, ak toto zaradenie nezodpovedalo platovej triede B*3 alebo platovej triede AST 3. Platí to o to viac, že Rada Európskej únie 22. marca 2004 schválila zmenený a doplnený služobný poriadok, ktorý bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie 27. apríla 2004, zatiaľ čo oznámenie o výberovom konaní, ktoré bolo uverejnené 31. marca 2004, stanovovalo podávanie prihlášok najneskôr do 30. apríla 2004. To znamená, že k tomuto dátumu nemohla pri prijímaní úspešných uchádzačov uvedeného výberového konania do zamestnania pretrvávať žiadna neistota, pokiaľ ide o uplatniteľnosť zmeneného a doplneného služobného poriadku a osobitne jeho prílohy XIII.
59 Za týchto podmienok a aj za predpokladu, že žalobca nemohol presne určiť rozsah chyby, ktorej sa dopustila administratíva, mal za normálnych okolností preukázať pochybnosti o dôvodnosti predmetného rozhodnutia tak, že mal prinajmenšom požiadať administratívu, aby vykonala potrebné overenia (pozri analogicky rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. januára 2001, Kraus/Komisia, T‑14/99, Zb. VS s. I‑A‑7 a II‑39, bod 41, a F/Komisia, už citovaný, bod 157).
60 Navyše, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa samotná administratíva štyrikrát dopustila nezákonnosti, ktorá sa rovnako týkala pánov B., H. a L., je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci nejde o určenie, či sa administratíva mohla alebo nemohla dopustiť chyby, ale o overenie, či sa dotknutá osoba mohla alebo nemohla spoliehať na zákonnosť jej pôvodného zaradenia. Okrem toho situáciu, v ktorej sa nachádza administratíva, ktorá je zodpovedná za tisícky správnych rozhodnutí akéhokoľvek druhu, nemožno porovnať so situáciou úradníka, ktorý má osobný záujem, aby sa overilo jeho zaradenie do platovej triedy a platového stupňa pri jeho prijímaní do zamestnania (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1979, Broe/Komisia, 252/78, Zb. s. 2393, bod 11).
61 Z toho vyplýva, že žalobca, ak sa oboznámil s rozhodnutím z 28. júna 2006, sa 6. júla 2006 nemohol spoliehať na zdanlivú zákonnosť tohto aktu. Nemohol sa teda len z tohto dôvodu domáhať existencie legitímnej dôvery v prípade takejto zákonnosti.
– O zvážení záujmov
62 Po druhé aj v prípade existencie legitímnej dôvery u adresáta nezákonného aktu z judikatúry vyplýva, že dôležitý verejný záujem, akým je najmä verejný záujem týkajúci sa riadnej správy a ochrany finančných zdrojov inštitúcie, môže prevažovať nad záujmom príjemcu o zachovanie situácie, ktorú mohol považovať za stabilnú (pozri v tomto zmysle rozsudky Snupat/Vysoký úrad, už citovaný, s. 159; Koninklijke Nederlandsche Hoogovens en Staalfabrieken/Vysoký úrad, už citovaný, s. 518; De Compte/Parlament, už citovaný, bod 39, a rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Affish, C‑183/95, Zb. s. I‑4315, bod 57 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Kontouli/Rada, už citovaný, bod 167). Toto zváženie záujmov sa musí rovnako zohľadniť pri posúdení primeranosti lehoty na späťvzatie, ako to vyplýva z bodu 67 tohto rozsudku.
– O primeranej lehote
63 Po tretie z ustálenej judikatúry vyplýva, že späťvzatie nezákonného správneho aktu sa musí uskutočniť v primeranej lehote (rozsudok De Compte/Parlament, už citovaný, bod 35; rozsudky Pascall/Komisia, už citovaný, body 72 a 77; Gooch/Komisia, už citovaný, bod 53, a Kontouli/Rada, už citovaný, bod 161).
64 Na úvod je dôležité zdôrazniť, že po zmene služobného poriadku článok 85 druhý odsek služobného poriadku stanovuje, že „žiadosť o vrátenie sa musí predložiť najskôr päť rokov [najneskôr do piatich rokov – neoficiálny preklad] odo dňa, keď príslušná čiastka bola zaplatená“, okrem prípadu, ak administratíva môže preukázať existenciu podvodu zo strany príjemcu.
65 Článok 85 druhý odsek služobného poriadku však nemožno vykladať v tom zmysle, že administratíva by v prípade existencie určitých podmienok mohla vziať späť akýkoľvek nezákonný akt, na ktorom je založené bezdôvodné vyplatenie a ktorý bol prijatý aj pred viac ako piatimi rokmi.
66 Článok 85 služobného poriadku sa totiž týka len podmienok, za ktorých môže byť suma, ktorú administratíva neoprávnene vyplatila úradníkovi, vrátená bez ohľadu na pôvod neoprávneného vyplatenia, nemá však za cieľ upravovať späťvzatie takých nezákonných aktov, ktoré nevyhnutne predchádzajú akémukoľvek prípadnému vráteniu bezdôvodne vyplatenej sumy.
67 Pokiaľ ide o späťvzatie správneho aktu, z judikatúry vyplýva, že primeranosť lehoty na späťvzatie sa musí posúdiť v závislosti od okolností vlastných každej veci a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, od zložitosti veci a od správania prítomných účastníkov konania (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný, bod 187; rozsudok Eagle a i./Komisia, už citovaný, bod 66). Rovnako je potrebné zohľadniť, či predmetný akt zakladá alebo nezakladá subjektívne práva, ako aj zváženie záujmov (pozri v tomto zmysle rozsudky Snupat/Vysoký úrad, už citovaný, s. 159, a Koninklijke Nederlandsche Hoogovens en Staalfabrieken/Vysoký úrad, už citovaný, s. 520), v prejednávanej veci záujem príjemcu na zachovaní situácie, ktorú mohol považovať za stabilnú a záujem administratívy uprednostniť zákonnosť individuálnych aktov, ako aj chrániť finančné zdroje inštitúcie.
68 Vzhľadom na predchádzajúce je potrebné vo všeobecnosti považovať lehotu na späťvzatie, ktorá zodpovedá trojmesačnej lehote na podanie žaloby uvedenej v článku 91 ods. 3 služobného poriadku, za primeranú.
69 Pokiaľ ide o spôsob výpočtu lehoty na späťvzatie na účely posúdenia jej primeranosti alebo neprimeranosti, keďže túto lehotu musí dodržiavať samotná administratíva, je opodstatnené ako začiatok plynutia lehoty zohľadniť dátum prijatia aktu, ktorý chce správny orgán vziať späť.
70 V prejednávanej veci uplynuli medzi 28. júnom 2006, t. j. dátumom prijatia pôvodného rozhodnutia o zaradení, a 19. októbrom 2006, t. j. dátumom, kedy bol žalobca informovaný, že administratíva považovala uvedené rozhodnutie za nezákonné, 3 mesiace a 21 dní. Viacero okolností si zaslúži, aby boli zohľadnené:
– po prvé, ako vyplýva z bodov 57 až 61 tohto rozsudku, žalobca nepreukázal, že postupoval obzvlášť starostlivo, keď nepožadoval, aby administratíva vykonala potrebné overenia vzhľadom na obsah poznámky pod čiarou v oznámení o výberovom konaní,
– po druhé rozhodnutie o zaradení v štádiu prijímania do zamestnania predstavuje základné rozhodnutie pre celý služobný postup dotknutej osoby, čo posilňuje potrebu dodržiavať zásadu zákonnosti vo vzťahu k zásade právnej istoty, ktorá sa nemôže uplatňovať absolútne,
– po tretie článok 13 ods. 1 prílohy XIII služobného poriadku, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, je osobitne jasný a jednoznačný,
– po štvrté pôvodné rozhodnutie o zaradení v skutočnosti nadobudlo účinnosť až 1. októbra 2006, takže jeho účinnosť trvala len počas veľmi krátkeho obdobia 19 dní.
71 Za týchto okolností lehota, v rámci ktorej Komisia konala od prijatia rozhodnutia z 28. júna 2006 na účely jeho späťvzatia, sa musí považovať za primeranú, aj keď táto lehota je trochu dlhšia než lehota na podanie žaloby, ktorá je uvedená v článku 91 ods. 3 služobného poriadku.
– O práve na obranu
72 Nakoniec, podľa ustálenej judikatúry, rešpektovanie práv na obranu v akomkoľvek konaní začatom proti určitej osobe, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu jej ujmu, predstavuje základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá musí byť zaručená aj vtedy, ak neexistuje žiadna právna úprava tohto konania (pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 1986, Belgicko/Komisia, 234/84, Zb. s. 2263, bod 27; z 5. októbra 2000, Nemecko/Komisia, C‑288/96, Zb. s. I‑8237, bod 99, a z 9. novembra 2006, Komisia/De Bry, C‑344/05 P, Zb. s. I‑10915, bod 37; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. marca 2005, Vlachaki/Komisia, T‑277/03, Zb. VS s. I‑A‑57 a II‑243, bod 64).
73 Táto zásada, ktorá zodpovedá požiadavkám na riadnu správu vecí verejných, vyžaduje, aby dotknutá osoba mohla účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, ktoré jej môžu byť vytýkané v akte, ktorý má byť prijatý (pozri v tomto zmysle rozsudok Belgicko/Komisia, už citovaný, bod 27; rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000, Industrie des poudres sphériques/Rada, C‑458/98 P, Zb. s. I‑8147, bod 99, a Komisia/De Bry, už citovaný, bod 38; rozsudky Súdu prvého stupňa z 23. apríla 2002, Campolargo/Komisia, T‑372/00, Zb. VS s. I‑A‑49 a II‑223, bod 31, a Vlachaki/Komisia, už citovaný, bod 64).
74 V tomto ohľade článok 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1), stanovuje, že právo na riadnu správu vecí verejných „zahŕňa najmä:
– právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať,
…“.
75 Ako však vyplýva z preambuly uvedenej charty, jej hlavným cieľom je opätovné potvrdenie „práv vyplývajúcich najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty, Zmluvy o Európskej únii, zo zmlúv Spoločenstva, z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zo sociálnych chárt prijatých Spoločenstvom a Radou Európy, ako aj z judikatúry Súdneho dvora… a Európskeho súdu pre ľudské práva“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C‑540/03, Zb. s. I‑5769, bod 38).
76 Navyše Európsky parlament, Rada a Komisia tým, že slávnostne vyhlásili Chartu základných práv Európskej únie, sa nevyhnutne usilovali o to, aby jej bol priznaný osobitný význam, ktorý je potrebné v prejednávanej veci zohľadniť pri výklade ustanovení služobného poriadku a podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Spoločenstiev (rozsudok Súdu pre verejnú službu z 26. októbra 2006, Landgren/ETF, F‑1/05, Zb. VS s. II‑A‑1‑459, bod 72, ktorý je predmetom odvolania, ktoré prejednáva Súd prvého stupňa, vec T‑404/06 P).
77 Je rovnako potrebné zdôrazniť, že rešpektovanie práv na obranu a konkrétnejšie práva byť vypočutý v súvislosti so skutočnosťami, ktoré môžu byť úradníkovi vytýkané na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré mu spôsobuje ujmu, predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorej porušenie je možné skúmať ex offo (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora zo 7. mája 1991, Interhotel/Komisia, C‑291/89, Zb. s. I‑2257, bod 14, a z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 67; rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. mája 2001, Kaufring a i./Komisia, T‑186/97, T‑187/97, T‑190/97 až T‑192/97, T‑210/97, T‑211/97, T‑216/97 až T‑218/97, T‑279/97, T‑280/97, T‑293/97 a T‑147/99, Zb. s. II‑1337, bod 134; pozri rovnako rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 487).
78 Súd pre verejnú službu môže teda preskúmať ex offo, či v prejednávanej veci Komisia rešpektovala práva na obranu žalobcu v rámci správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia.
79 Je však nutné konštatovať, ako to Komisia uznala v priebehu pojednávania, že žalobca nemohol predložiť svoje pripomienky a poskytnúť vysvetlenia pred prijatím napadnutého rozhodnutia.
80 V dôsledku toho je potrebné zastávať názor, že Komisia porušila právo žalobcu na obranu.
81 Z judikatúry však rovnako vyplýva, že každé porušenie práva na obranu nie je sankcionované zrušením napadnutého aktu. Je to tak v prípade, ak nezákonnosť nemohla mať vplyv na obsah napadnutého aktu (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia, C‑301/87, Zb. s. I‑307, bod 31; z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 48; Nemecko/Komisia, už citovaný, bod 101, a Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný, body 318 a 324).
82 V prejednávanej veci je však nepochybné, že pripomienky, ktoré žalobca predložil na Súde pre verejnú službu, neobsahujú žiadnu dodatočnú informáciu vo vzťahu k informáciám, ktoré už Komisia mala a o ktorých žalobca vedel. Za týchto podmienok okolnosť, že žalobca nemohol predložiť svoje pripomienky pred prijatím napadnutého rozhodnutia, nemohla mať vplyv na jeho obsah, ktorý okrem toho, ako to vyplýva z vyššie uvedených úvah, nemohol byť odlišný.
83 V dôsledku toho je potrebné dospieť k záveru, že porušenie práva žalobcu byť vypočutý pred prijatím napadnutého rozhodnutia nemôže samo osebe odôvodniť jeho zrušenie.
84 To nič nemení na skutočnosti, že administratíva sa z toho istého dôvodu dopustila nezákonnosti, ktorú predstavuje porušenie služobného postupu a ktorá môže odôvodniť náhradu škody. Táto otázka bude preskúmaná v bodoch 92 až 94 tohto rozsudku.
85 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné druhý žalobný dôvod zamietnuť.
b) O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie
86 Žalobca uvádza, že jeho situácia a situácie pánov B., H. a L. sa nevyznačujú podstatnými odlišnosťami:
– všetci sú úspešnými uchádzačmi výberových konaní EPSO/B/23/04 (pokiaľ ide o žalobcu a pánov H. a L.) a EPSO/B/21/04 (pokiaľ ide o pána B.), ktoré boli uverejnené pre platovú triedu B 5/B 4,
– všetci boli nesprávne zaradení do novej platovej triedy AST 4 (pokiaľ ide o žalobcu a pána L.) alebo do prechodnej platovej triedy B*4, teraz platovej triedy AST 4 (pokiaľ ide o pánov B. a H.) a pridelení k Inštitútu pre transuránové prvky,
– akty o ich vymenovaní boli zrušené a nahradené rozhodnutím generálneho riaditeľa SVC zo 4. októbra 2006, ktoré stanovuje pre každého zaradenie do funkčnej skupiny AST 3, platového stupňa 2.
87 Za týchto podmienok sa páni B., H., L. a žalobca nachádzajú v porovnateľnej situácii. Žalobca však bol v porovnaní s tromi ďalšími úradníkmi diskriminovaný tým, že rozhodnutie o jeho preradení do platovej triedy AST 3 bolo zachované, zatiaľ čo rozhodnutia o preradení pánov B., H. a L. do tej istej platovej triedy boli vzaté späť a nahradené tromi rozhodnutiami, ktorými boli zaradení do platovej triedy AST 4. Rozdielne zaobchádzanie je osobitne očividné medzi žalobcom a pánom L., keďže vzhľadom na úvahy Komisie týkajúce sa druhého žalobného dôvodu MO zastával v odpovedi na sťažnosť pána L. názor, že lehota 3 mesiacov a 23 dní medzi oznámením pôvodného aktu o zaradení a oznámením napadnutého rozhodnutia o späťvzatí prekročila primeranú lehotu.
88 V tejto súvislosti, ako správne uviedla Komisia, aj za predpokladu, že jeden z úradníkov, ktorých uvádza žalobca, sa v podstate nachádzal v rovnakej situácii ako on a MO tým, že nevzal späť pôvodný akt o zaradení žalobcu, porušil podmienky vyplývajúce z judikatúry, ktorým podlieha späťvzatie nezákonného administratívneho aktu so spätnou účinnosťou, táto okolnosť nemôže ako taká odôvodniť rovnaké zaobchádzanie v prospech žalobcu, keďže nikto nemôže vo svoj prospech uplatňovať protiprávny postup, ku ktorému došlo v prospech inej osoby (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. marca 1994, Cortes Jimenez a i./Komisia, T‑82/92, Zb. VS s. I‑A‑69 a II‑237, bod 43; z 22. februára 2000, Rose/Komisia, T‑22/99, Zb. VS s. I‑A‑27 a II‑115, bod 39, a z 13. septembra 2005, Pantoulis/Komisia, T‑290/03, Zb. VS s. I‑A‑241 a II‑1123, bod 56; rozsudok Súdu pre verejnú službu z 28. júna 2006, Grünheid/Komisia, F‑101/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑55 a II‑A‑1‑199, bod 140).
89 V dôsledku toho musí byť druhý žalobný dôvod zamietnutý.
B – O žalobe o náhradu škody
90 Žalobca žiada o náhradu morálnej ujmy, ktorú údajne utrpel v dôsledku jeho preradenia do platovej triedy AST 3 po tom, čo bol pôvodne zaradený do platovej triedy AST 4, a to v dôsledku chyby, ktorej sa dopustila administratíva. Navyše tvrdí, že toto zaradenie do nižšej platovej triedy bolo zachované, zatiaľ čo rozhodnutia o preradení troch ďalších kolegov, ktorí sa nachádzali v podobnej situácii, boli vzaté späť.
91 Žalobca ohodnotil náhradu svojej morálnej ujmy na symbolické 1 euro.
92 V tejto súvislosti z bodu 84 tohto rozsudku vyplýva, že Komisia sa dopustila nesprávneho služobného postupu, pretože nevypočula žalobcu pred prijatím napadnutého rozhodnutia, pričom však návrhy na zrušenie, ktoré predložil žalobca, boli zamietnuté.
93 Je nesporné, že žalobca utrpel morálnu ujmu vyplývajúcu z pocitu, že bol postavený pred hotovú vec, pokiaľ sa použijú výrazy, ktoré sú uvedené v sťažnosti zo 7. novembra 2006. Tieto výrazy presne vyjadrujú dôsledky porušenia práva každého byť vypočutý pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
94 Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Súd pre verejnú službu, ktorý ohodnotil utrpenú ujmu ex aequo et bono, zastáva názor, že priznanie sumy 1 500 eur predstavuje primeranú náhradu škody žalobcu.
95 Okrem toho je potrebné zamietnuť návrh na náhradu škody, ktorá bola ohodnotená na symbolické 1 euro v rozsahu, v akom sa týka údajných nezákonností, ktoré neboli sankcionované týmto rozsudkom.
O trovách
96 Podľa článku 122 rokovacieho poriadku ustanovenia ôsmej kapitoly hlavy II tohto poriadku o trovách konania a súdnych výdavkoch sa uplatnia až na konania začaté na Súde pre verejnú službu po nadobudnutí účinnosti tohto poriadku, a to od 1. novembra 2007. Na konania prebiehajúce na Súde pre verejnú službu pred nadobudnutím účinnosti tohto poriadku sa budú uplatňovať mutatis mutandis príslušné ustanovenia Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.
97 Podľa článku 87 ods. 2 a ods. 3 prvého pododseku Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Ak však niekoľko účastníkov konania nemalo vo veci úspech, Súd prvého stupňa medzi nich rozdelí náhradu trov konania. Súd prvého stupňa môže rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania nemali úspech v jednom alebo vo viacerých svojich návrhoch, alebo z výnimočných dôvodov. Okrem toho podľa článku 88 toho istého rokovacieho poriadku v sporoch medzi Spoločenstvami a ich zamestnancami znášajú inštitúcie svoje vlastné trovy konania.
98 Keďže žalobca vo veci čiastočne uspel, Súd pre verejnú službu zastáva názor, že je potrebné zaviazať Komisiu, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila tretinu trov konania žalobcu.
Z týchto dôvodov
SÚD PRE VEREJNÚ SLUŽBU (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Komisia Európskych spoločenstiev je povinná zaplatiť pánovi Bui Van sumu vo výške 1 500 eur ako náhradu škody.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Pán Bui Van znáša dve tretiny svojich vlastných trov konania.
4. Komisia Európskych spoločenstiev znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania pána Bui Van.
Van Raepenbusch | Boruta | Kanninen |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. septembra 2008.
W. Hakenberg | | S. Van Raepenbusch |
Znenie tohto rozhodnutia, ako aj znenia v ňom citovaných rozhodnutí súdnych orgánov Spoločenstva zatiaľ neuverejnených v Zbierke sú k dispozícii na internetovej stránke Súdneho dvora www.curia.europa.eu