NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 22. januára 2015 (1)
Spojené veci C‑317/13 a C‑679/13
Európsky parlament
proti
Rade Európskej únie
Vec C‑540/13
Európsky parlament
proti
Rade Európskej únie
„Žaloba o neplatnosť – Právny základ – Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach – Vykonávacie opatrenia – Neporadenie sa s Parlamentom – Vplyv nadobudnutia platnosti Zmluvy o fungovaní Európskej únie – Prechodné ustanovenia – Článok 9 Protokolu č. 36 – Cieľ – Právne účinky“
1. Nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy prinieslo významné zmeny inštitucionálneho rámca Európskej únie, ktorý je právnym pozadím na prijímanie opatrení týkajúcich sa policajnej a súdnej spolupráce EÚ v trestných veciach (bývalá hlava VI Zmluvy EÚ) (tiež „tretí pilier“). Pre tretí pilier bolo tradične typické medzivládne rozhodovanie a Európsky parlament mal len okrajový význam. „Lisabonizáciou“ však bol tretí pilier začlenený do nadnárodného rámca EÚ, v dôsledku čoho sa platné rozhodovacie postupy zosúladili s postupmi uplatňovanými v ďalších oblastiach politiky EÚ. Rozšírením riadneho legislatívneho postupu (predtým „spolurozhodovací postup“) do tejto oblasti sa tak vo všeobecnosti posilnilo postavenie Parlamentu ako spolunormotvorcu, ktorého právomoci v tomto smere sú teraz na rovnakej úrovni ako právomoci Rady.
2. Prejednávané žaloby o neplatnosť podané Parlamentom sú odrazom zložitosti uvedeného procesu transformácie. Prejednávané veci sa konkrétne týkajú samotnej stavby článku 9 Protokolu č. 36(2) o prechodných ustanoveniach, ktorý je pripojený k Zmluvám. Podľa uvedeného ustanovenia sú právne účinky opatrení prijatých v rámci tretieho piliera pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy zachované, pokým sa príslušné akty nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia a nedoplnia. Z hľadiska prijatého výkladu má Súdny dvor príležitosť určiť parametre preskúmania zákonnosti opatrení prijatých Radou pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy na základe aktov patriacich do pôsobnosti článku 9 Protokolu č. 36.
I – Právny rámec
A – Protokol č. 36
3. Článok 9 Protokolu č. 36 stanovuje:
„Právne účinky aktov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie prijatých na základe Zmluvy o Európskej únii pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, sú zachované tak dlho, pokým sa tieto akty uplatňovaním zmlúv nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia a nedoplnia. To isté platí aj pre dohovory uzavreté medzi členskými štátmi na základe Zmluvy o Európskej únii.“
B – Relevantné rozhodnutia
1. Rozhodnutie z roku 2005(3)
4. Rozhodnutie z roku 2005 bolo prijaté na základe Zmluvy o EÚ pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy a najmä na základe článku 29, článku 31 ods. 1 písm. e) a článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ. Inými slovami, rozhodnutie bolo prijaté na základe tretieho piliera a týka sa oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach.
5. Článok 1 rozhodnutia z roku 2005 stanovuje, že rozhodnutím sa vytvára mechanizmus umožňujúci výmenu informácií o nových psychoaktívnych látkach. Zavádza sa ním aj mechanizmus hodnotenia rizík na určenie potreby uplatnenia kontrolných opatrení v súvislosti s týmito látkami. Všeobecnejšie povedané, rozhodnutie z roku 2005 zavádza mechanizmus určený na zabezpečenie rýchlej a koordinovanej reakcie členských štátov na nové psychoaktívne látky, ktoré sa považujú za rizikové (pre verejné zdravie alebo iným spôsobom).
6. Článok 8 rozhodnutia z roku 2005 upravuje postup uplatnenia kontrolných opatrení, ktoré už členské štáty uplatňujú v súvislosti s omamnými a psychotropnými látkami, na určité nové psychoaktívne látky. Článok 8 ods. 3 stanovuje, že rozhodnutie o uplatnení kontrolných opatrení na novú psychoaktívnu látku prijme Rada kvalifikovanou väčšinou na základe článku 34 ods. 2 písm. c) EÚ.
7. Článok 9 rozhodnutia z roku 2005 stanovuje, že keď Rada prijme rozhodnutie na tento účel, členským štátom prináleží prijať v súlade s vnútroštátnym právom potrebné opatrenia na zabezpečenie uplatnenia kontrolných opatrení a trestných postihov v súvislosti s novými látkami.
8. Žaloby podané v spojených veciach C‑317/13 a C‑679/13 sa týkajú rozhodnutí,(4) ktoré Rada prijala na základe článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005.
2. Vykonávacie rozhodnutie 1
9. Vykonávacie rozhodnutie 1 sa týka 4‑metylamfetamínu, ktorý je syntetickým derivátom amfetamínu s metylovou skupinou naviazanou v polohe 4 na benzénové jadro. V odôvodneniach rozhodnutia je uvedené, že bolo prijaté na základe Zmluvy FEÚ a článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005.
3. Vykonávacie rozhodnutie 2
10. Vykonávacie rozhodnutie 2 sa týka syntetického derivátu indolu, ktorý má preukázateľné halucinogénne účinky. Ako v prípade vykonávacieho rozhodnutia 1, aj v odôvodneniach tohto rozhodnutia je uvedené, že bolo prijaté na základe Zmluvy FEÚ a článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005.
4. Rozhodnutie o VIS(5)
11. Rozhodnutie o VIS(6) bolo prijaté na základe Zmluvy o EÚ pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy a najmä na základe článku 30 ods. 1 písm. b) Zmluvy EÚ a článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ. Podobne ako rozhodnutie z roku 2005, aj rozhodnutie o VIS bolo teda prijaté na základe tretieho piliera a týka sa oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach.
12. VIS je systém na výmenu vízových údajov medzi členskými štátmi. Jedným z výslovne uvedených cieľov systému je posilnenie vnútornej bezpečnosti a boj proti terorizmu. Rada usúdila, že na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutné poskytnúť prístup k údajom dostupným vo VIS určeným orgánom členského štátu zodpovedným za vnútornú bezpečnosť, ako aj Europolu. Na tento účel bolo prijaté rozhodnutie o VIS, ktoré malo doplniť nariadenie o VIS.(7)
13. Vzhľadom na zložité nastavovanie prístupu do systému sa rozhodlo, že rozhodnutie o VIS nadobudne účinnosť k neskoršiemu dátumu, ktorý určí Rada. Článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS tak stanovuje, že rozhodnutie nadobúda účinnosť odo dňa, ktorý určí Rada po tom, čo jej Komisia oznámi, že nariadenie o VIS nadobudlo účinnosť a plne sa uplatňuje.
5. Rozhodnutie o dátume
14. Žaloba podaná vo veci C‑540/13 sa týka rozhodnutia,(8) ktorým Rada určila dátum uplatňovania rozhodnutia o VIS.
15. Keď Komisia Rade oznámila, že nariadenie o VIS sa plne uplatňuje, Rada prijala rozhodnutie o dátume na základe Zmluvy FEÚ a článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS. Podľa článku 1 rozhodnutia o dátume malo rozhodnutie o VIS nadobudnúť účinnosť 1. septembra 2013.
II – Konanie a návrhy účastníkov konania
16. Uzneseniami predsedu Súdneho dvora z 8. októbra 2013 a z 28. apríla 2014 bolo Rakúskej republike umožnené vstúpiť do konania vo veciach C‑317/13 a C‑679/13 ako vedľajší účastník na podporu návrhov Rady. Uznesením predsedu Súdneho dvora z 27. marca 2014 boli tieto dve veci spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.
A – Spojené veci C‑317/13 a C‑679/13
17. Parlament svojimi žalobami navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil predmetné vykonávacie rozhodnutia,
– zachoval účinky týchto rozhodnutí, kým ich nenahradia nové akty prijaté predpísaným spôsobom, a
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
18. Rada – podporovaná Rakúskou republikou – navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol žaloby,
– zamietol námietku nezákonnosti(9) týkajúcu sa rozhodnutia z roku 2005 ako neprípustnú alebo prinajmenšom nedôvodnú,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania a
– subsidiárne, pokiaľ by Súdny dvor zrušil predmetné vykonávacie rozhodnutia, aby zachoval účinky uvedených rozhodnutí, kým ich nenahradia nové akty.
B – Vec C‑540/13
19. Parlament svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil rozhodnutie o dátume,
– zachoval účinky rozhodnutia, kým ho nenahradí nový akt prijatý predpísaným spôsobom, a
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
20. Rada navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol žalobu ako neprípustnú alebo prinajmenšom nedôvodnú,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania a
– subsidiárne, pokiaľ by Súdny dvor zrušil rozhodnutie o dátume, aby zachoval účinky uvedeného rozhodnutia, kým ho nenahradí nový akt.
C – Spojené veci C‑317/13 a C‑679/13 a vec C‑540/13
21. Parlament a Rada predniesli ústne prednesy na spoločnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 5. novembra 2014 pre všetky tri prejednávané veci.
III – Analýza
A – Predbežné otázky
1. Hlavné tvrdenia účastníkov konania
22. V spojených veciach C‑317/13 a C‑679/13 Parlament spochybňuje zákonnosť predmetných vykonávacích rozhodnutí a tvrdí, že Rada v každom prípade použila nesprávny právny základ. Vec C‑540/13 sa na druhej strane týka rozhodnutia, ktorým Rada v súlade s článkom 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS určuje dátum nadobudnutia účinnosti uvedeného rozhodnutia. Parlament aj v tomto prípade spochybňuje zákonnosť rozhodnutia a opäť sa odvoláva na použitie nesprávneho právneho základu.
23. Všetky tri veci sú napriek zjavným rozdielom úzko prepojené. Dôvodom nie je len to, že vo všetkých troch prípadoch napadnuté rozhodnutie vychádza z rozhodnutia prijatého na základe bývalého tretieho piliera. Obe strany tiež uviedli vo všetkých troch prípadoch takmer totožné tvrdenia.
24. Tu musím poukázať na to, že najmä písomné pripomienky Parlamentu sú nedostatočne jasné a presné. Z písomných pripomienok a tvrdení prednesených na pojednávaní však usudzujem, že Parlament svoje žaloby zakladá najmä na dvoch žalobných dôvodoch. Po prvé tvrdí, že Rada použila na prijatie predmetných vykonávacích rozhodnutí, ako aj rozhodnutia o dátume nesprávny právny základ. Parlament sa domnieva, že Rada použila zrušený právny základ alebo subsidiárne neplatný sekundárny právny základ. Po druhé tvrdí, že Rada tým uplatnila rozhodovací postup, pre ktorý v Zmluve FEÚ neexistuje nijaké ustanovenie.(10)
25. Parlament v tomto smere tvrdí, že rozhodnutia 2013/129, 2013/496 a 2013/392 (spolu „napadnuté rozhodnutia“) síce uvádzajú svoj právny základ prostredníctvom všeobecného odkazu na Zmluvu FEÚ a konkrétneho odkazu na článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 v prvých dvoch prípadoch a na článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS v treťom prípade, no v skutočnosti sú napadnuté rozhodnutia založené na článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ.(11) Vzhľadom na to, že článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ bol nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy zrušený, napadnuté rozhodnutia vychádzajú podľa názoru Parlamentu z neprávneho právneho základu. Parlament konkrétne tvrdí, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 ani článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS nemožno použiť ako právny základ nijakého z napadnutých rozhodnutí.
26. Podľa názoru Parlamentu je logickým následkom zrušenia článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ skutočnosť, že opatrenia sekundárneho práva, ktoré na základe uvedeného ustanovenia upravujú prijímanie vykonávacích rozhodnutí, sa už nemôžu uplatňovať. Parlament sa domnieva, že článok 9 Protokolu č. 36 nemá vplyv na toto stanovisko. Keďže toto prechodné ustanovenie je výnimkou zo všeobecných pravidiel stanovených v Zmluve FEÚ, treba ho vykladať reštriktívne.
27. Rada podporovaná vládou rakúska v spojených veciach C‑317/13 a C‑679/13 nesúhlasí. Tvrdí, že napadnuté rozhodnutia mohli byť právoplatne založené na článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005, prípadne článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS, vykladaných z hľadiska článku 9 Protokolu č. 36.
28. Na konci písomnej časti konania okrem toho panoval značný zmätok, pokiaľ ide o otázku, či Parlament subsidiárne uplatnil aj námietku nezákonnosti v súvislosti s článkom 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a článkom 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS. Tento zmätok bol živený zdĺhavou diskusiou týkajúcou sa prípustnosti i podstaty tejto námietky figurujúcou v písomných pripomienkach oboch účastníkov konania.(12) Na pojednávaní však Parlament záležitosť objasnil, keď uviedol, že nespochybňuje zákonnosť základných rozhodnutí (alebo ich častí) ako takých. Tvrdil len to, že v dôsledku zrušenia článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ a článku 39 Zmluvy EÚ už pri prijímaní napadnutých rozhodnutí nemožno vychádzať z článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a z článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS: použitie týchto ustanovení na uvedený účel znamenalo podľa neho použitie neplatného sekundárneho právneho základu, ktorý nie je upravený v Zmluve FEÚ.
2. Hlavné otázky v prejednávaných veciach
29. Súdny dvor má v prejednávaných veciach rozhodnúť o otázkach nepochybného ústavného významu. Tieto otázky sa týkajú inštitucionálneho systému EÚ a zásady inštitucionálnej rovnováhy, ktorá je základným kameňom ústavnej architektúry EÚ.(13) Prejednávané veci konkrétne vyvolávajú bezprecedentnú inštitucionálnu otázku, ktorá vyplýva z komplexnosti vlastnej „lisabonizácii“ starého medzivládneho tretieho piliera, ktorým sa riadila policajná a súdna spolupráca v trestných veciach.
30. Na rozdiel od schengenského acquis, ktoré bolo do právneho a inštitucionálneho rámca Európskej únie začlenené bez osobitných prechodných opatrení,(14) mala „lisabonizácia“ tretieho piliera o desaťročie neskôr prebehnúť postupne. Jasne to ilustruje skutočnosť, že Zmluva FEÚ teraz obsahuje osobitné prechodné pravidlá týkajúce sa aktov prijatých v rámci tretieho piliera. Jedno z týchto pravidiel je upravené v článku 9 Protokolu č. 36.
31. Kľúčom k vyriešeniu prejednávanej veci je určenie pôsobnosti článku 9 Protokolu č. 36. Žaloby podané Parlamentom totiž závisia od výkladu uvedeného ustanovenia. Parlament najmä tvrdí, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS nemôžu bez podpory článku 34 ods. 2 písm. c) EÚ slúžiť ako právne základy napadnutých rozhodnutí. Podľa jeho názoru sa mal použiť všeobecný rámec ZFEÚ a v dôsledku toho boli len dve možnosti právoplatného prijatia týchto rozhodnutí.
32. Prvá možnosť spočíva v tom, že pokiaľ by sa vychádzalo z toho, že napadnuté rozhodnutia upravujú zásadný prvok regulovanej oblasti, mali byť prijaté riadnym legislatívnym postupom v súlade s článkom 83 ods. 1 ZFEÚ v prípade predmetných vykonávacích rozhodnutí a v súlade s článkom 87 ZFEÚ a článkom 88 ZFEÚ v prípade rozhodnutia o dátume. Alternatívna možnosť spočíva v tom, že pokiaľ by sa vychádzalo z toho, že napadnuté rozhodnutia upravujú prvky, ktoré nie sú zásadné, základné rozhodnutia mali byť zmenené a doplnené (v súlade s postupmi stanovenými vo vyššie uvedených ustanoveniach Zmluvy FEÚ) tak, aby v nich bolo uvedené, či sa má na prijatie napadnutých rozhodnutí použiť podľa potreby delegovaný alebo vykonávací akt v súlade s článkami 290 ZFEÚ a 291 ZFEÚ.(15) Bez ohľadu na to, či by sa uplatnila prvá alebo alternatívna možnosť, Parlament by konal ako spolunormotvorca.
33. Rada na druhej strane tvrdí, že práve článok 9 Protokolu č. 36 jej dáva právomoc naďalej prijímať (vykonávacie) opatrenia na základe aktov, na ktoré sa má uplatniť článok 9 Protokolu č. 36, a že toto postavenie si zachová, kým sa uvedené akty nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia a nedoplnia.
34. V tomto štádiu je potrebné dôležité objasnenie. Parlament tvrdí, že napadnuté rozhodnutia v skutočnosti nemôžu byť vykonávacími opatreniami, lebo možno vychádzať z toho, že uvedené rozhodnutia upravujú zásadné prvky regulovanej oblasti.(16) Z dôvodov uvedených v bodoch 52 až 55 týchto návrhov s týmto stanoviskom nesúhlasím.
35. Nech je to akokoľvek, rozlíšenie medzi zásadnými a nezásadnými prvkami(17) v judikatúre Súdneho dvora v každom prípade nie je v prejednávaných veciach relevantné. Dôvodom je to, že v dôsledku nižšie uvedeného navrhnutého výkladu článku 9 Protokolu č. 36 sa všeobecný rámec ZFEÚ neuplatní v súvislosti s napadnutými rozhodnutiami. Z toho vyplýva, že nie je potrebné preskúmať dve vyššie uvedené možnosti.
36. Pokiaľ teda ide o otázky vyvolané prejednávanými vecami, najprv podrobne preskúmam článok 9 Protokolu č. 36. Na základe navrhnutého výkladu článku 9 Protokolu č. 36 následne stručne preskúmam tvrdenia účastníkov konania vo všetkých troch veciach. Ako sa pokúsim ukázať, výklad článku 9 Protokolu č. 36 by sa mal riadiť potrebou zabezpečiť hladký a usporiadaný prechod na nový inštitucionálny rámec.
B – Význam článku 9 Protokolu č. 36
1. Reštriktívny alebo široký výklad?
37. Ako som sa už zmienil vyššie, článok 9 Protokolu č. 36 upravuje prechodný režim pre akty prijaté na základe hlavy V a VI Zmluvy o EÚ pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy. Podľa tohto pravidla sú právne účinky uvedených aktov zachované, pokým sa príslušné akty nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia a nedoplnia v súlade so Zmluvami. Účastníci konania zhodne tvrdia, že vo vzťahu k základným rozhodnutiam treba uplatniť článok 9. Tým sa však ich zhoda končí.
38. Parlament tvrdí, že článok 9 Protokolu č. 36 nemá vplyv na zákonnosť aktov prijatých po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, akými sú napadnuté rozhodnutia. Domnieva sa, že náležitý právny základ na prijatie takých rozhodnutí je potrebné určiť odkazom na všeobecné pravidlá upravené v Zmluve FEÚ.
39. Parlament má teda reštriktívny postoj (hoci on sám tvrdí niečo iné) k výkladu článku 9 Protokolu č. 36, keď uvádza, že toto ustanovenie sa má ako výnimka zo všeobecného pravidla vykladať reštriktívne. Konkrétne tvrdí, že článok 9 Protokolu č. 36 má zabezpečiť len to, že akty prijaté v rámci bývalého tretieho piliera nebudú napriek nadobudnutiu platnosti Lisabonskej zmluvy automaticky zrušené. Tieto akty (akými sú rámcové rozhodnutia) sú pre členské štáty naďalej záväzné, pokiaľ ide o sledované ciele, nemajú však priamy účinok. Parlament však odmieta názor, že ustanovenia aktov patriacich do pôsobnosti článku 9, ktoré Rade priznávajú vykonávacie právomoci (ako v prípade článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS), by sa v rámci nového ústavného rámca naďalej uplatňovali.
40. Rada, naopak, vykladá článok 9 Protokolu č. 36 širšie. Tvrdí, že všetky ustanovenia aktov patriacich do pôsobnosti článku 9 si zachovávajú právne účinky vrátane tých, ktoré upravujú prijímanie vykonávacích opatrení.
41. Je pravda, že článok 9 Protokolu č. 36 zďaleka nie je jednoznačný. V skutočnosti nič a priori definitívne nevylučuje reštriktívny výklad navrhnutý Parlamentom alebo širší výklad presadzovaný v tejto súvislosti Radou. Oba majú určité silné stránky. Vzhľadom na to, že z výkladu obhajovaného Parlamentom by vyplynul rýchly prechod na nový systém, sa však domnievam, že by mal neprimerané následky.
2. Hladký prechod na nový právny rámec
42. Článok 9 Protokolu č. 36 treba podľa môjho názoru vykladať vzhľadom na jeho kontext a konkrétne s prihliadnutím na jeho najdôležitejší cieľ. Prechodné pravidlá totiž síce môžu sledovať množstvo rozličných cieľov, ja však tvrdím, že vo všeobecnosti sú určené na zabezpečenie usporiadaného a konzistentného prechodu na nový systém.(18) V osobitnom kontexte prejednávanej veci sa domnievam, že článok 9 Protokolu č. 36 treba chápať ako nástroj určený na zabezpečenie hladkého prechodu z jedného systému na druhý.
43. Hoci nové pravidlá môžu nepochybne priniesť významné zmeny ktoréhokoľvek právneho systému, samotná existencia prechodných pravidiel v tomto kontexte podľa môjho názoru naznačuje, že autori Lisabonskej zmluvy nezabudli na ťažkosti, ktoré môžu nastať počas procesu zosúlaďovania. Jasne to ilustruje vyhlásenie č. 50 pripojené k Zmluvám.(19) Uvedené vyhlásenie vyzýva inštitúcie, aby sa snažili podľa možností v lehote piatich rokov uvedenej v článku 10 ods. 3 Protokolu č. 36 prijať právne akty, ktorými by sa zmenili a doplnili alebo nahradili existujúce akty tretieho piliera.(20)
44. Vyhlásenie teda jasne vyzýva normotvorcu, aby podnikol kroky potrebné na zosúladenie opatrení bývalého tretieho piliera s novým právnym rámcom. Ja sa však domnievam, že uvedené vyhlásenie v spojení s článkom 9 Protokolu č. 36, ktorý zachováva právne účinky aktov prijatých v rámci tretieho piliera (bez konkrétnych lehôt), znamená, že článok 9 Protokolu č. 36 má zabezpečiť čo najrýchlejší prechod zo starého medzivládneho systému na všeobecný rámec EÚ s prijatím obmedzení a osobitných čŕt legislatívneho procesu. Pokiaľ by totiž autori Lisabonskej zmluvy chceli zabezpečiť úplné ukončenie procesu prechodu v určitej lehote, v článku 9 (podobne ako napríklad v článku 10) by na tento účel boli bezpochyby stanovené časové lehoty.
45. V dôsledku toho sa domnievam, že pri náležitom výklade článku 9 Protokolu č. 36 treba zohľadniť osobitné okolnosti vedúce k lisabonizácii tretieho piliera a začleneniu policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach do širšieho rámca EÚ. Prechodné pravidlá sú totiž pravdepodobne ešte dôležitejšie, pokiaľ dochádza k zmenám v ústavnej architektúre. V tejto súvislosti je logické, že také prechodné opatrenia, aké sú stanovené v Protokole č. 36, majú zabezpečiť hladký prechod na nový systém (a určitý stupeň kontinuity). Domnievam sa teda, že základným dôvodom takého ustanovenia, akým je článok 9, je zabrániť nežiaducemu prerušeniu uplatňovania právnych aktov prijatých v rámci, ktorý už neexistuje.
46. Aby som bol konkrétnejší, článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 priznáva Rade právomoc podrobiť nové psychoaktívne látky kontrolným opatreniam. Článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS Radu oprávňuje určiť dátum, ku ktorému rozhodnutie o VIS nadobudne účinnosť. Obe ustanovenia tak Rade priznávajú (výkonné) právomoci. V čase prijatia základných rozhodnutí bolo toto priznanie právomocí – ako zhodne tvrdia obaja účastníci konania – založené na článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ. Tvrdenie Parlamentu, že pojem „právne účinky“(21) uvedený v článku 9 Protokolu č. 36 sa vzťahuje len na niektoré, no nie na všetky právne účinky vyplývajúce z predmetných aktov, je síce prípustné, no javí sa byť nelogické. Podľa tohto výkladu by sa pojem „právne účinky“ nevzťahoval na účinky týkajúce sa možnosti prijímať vykonávacie opatrenia potrebné na zabezpečenie zachovania účinnosti aktov prijatých v rámci bývalého tretieho piliera alebo dokonca na zabezpečenie ich uplatňovania, ako je to v prípade rozhodnutia o VIS.
47. Je potrebné poukázať na to, že článok 9 takto nerozlišuje medzi rozličnými druhmi právnych účinkov. V tejto súvislosti tiež považujem za zvlášť presvedčivé tvrdenie Rady. Pokiaľ by bol prijatý reštriktívny (a v istom zmysle selektívny) výklad článku 9 Protokolu č. 36 presadzovaný Parlamentom, vyplynula by z toho paralyzácia mnohých aktov prijatých pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktoré je potrebné neustále aktualizovať, ak majú plniť svoju funkciu. Nastalo by to najmä, pokiaľ by článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 automaticky prestal vyvolávať účinky po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy. Výrazne by sa oneskoril aj začiatok uplatňovania rozhodnutia o VIS.
48. Je dôležité pamätať aj na to, že normotvorca má len obmedzené možnosti, pokiaľ ide o prijímanie nových právnych predpisov (alebo zmenu a doplnenie existujúcich právnych predpisov). Rozhodnutie zmeniť a doplniť akty prijaté na základe bývalého tretieho piliera je politické a takým by malo zostať. Reštriktívny výklad článku 9 Protokolu č. 36 by v tomto smere znamenal neopodstatnený tlak na legislatívny proces a obmedzenie možností voľby normotvorcu, pokiaľ ide o to, ktoré návrhy chce predložiť. Jednoducho by to vyústilo do plytvania zdrojmi.(22)
49. Zásada inštitucionálnej rovnováhy sa určite často používa na posilnenie (pôvodne len poradnej) úlohy Parlamentu v rámci legislatívneho procesu.(23) Je však samozrejmé, že uvedenú zásadu nemožno vykladať v tom zmysle, že Parlamentu automaticky priznáva viac právomocí na úkor ďalších inštitúcií.(24) Najdôležitejšie je uplatňovať zásadu tak, aby sa zabezpečilo dodržiavanie rozdelenia právomocí medzi inštitúcie upraveného Zmluvou (a článkom 9 Protokolu č. 36, ako je to v tomto prípade).
50. Napriek tomu je ťažké nepodporiť myšlienku posilnenia účasti Parlamentu na prijímaní aktov spojených s bývalým tretím pilierom. Je totiž v súlade so všeobecnejším cieľom procesu lisabonizácie, ktorý spočíva v podpore demokratickej zodpovednosti v tejto oblasti.(25)
51. Pokým sa však predmetný akt nezruší, nevyhlási za neplatný alebo nezmení a nedoplní, článok 9 Protokolu č. 36 sa uplatňuje ako lex specialis v porovnaní so všeobecnými pravidlami Zmluvy FEÚ. To isté platí, pokiaľ ide o priznanie právomoci prijímať rozhodnutia na základe uvedených aktov Rade.
3. Čo predstavuje zmenu a doplnenie?
52. Dalo by sa, samozrejme, tvrdiť (ako to mimochodom robí Parlament bez uvedenia ďalších podrobností v tomto smere), že napadnuté rozhodnutia – a najmä rozhodnutie o dátume – predstavujú zmeny a doplnenia základných rozhodnutí. Keby to bola pravda, vyplynulo by z toho uplatnenie všeobecných pravidiel Zmluvy FEÚ.
53. Predpokladom tohto stanoviska je mimoriadne veľkorysé chápanie významu pojmu zmena a doplnenie. V podstate by to znamenalo, že každé (vykonávacie) opatrenie – ktoré z hľadiska svojej zákonnosti vychádza z aktu bývalého tretieho piliera a na ktoré sa a priori uplatní článok 9 – prijaté po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, možno vykladať ako zmenu a doplnenie predmetného základného aktu.(26)
54. Po prvé, pokiaľ ide o predmetné vykonávacie rozhodnutia, uvedené rozhodnutia podľa môjho názoru nemajú vplyv na politické rozhodnutia prijímané pri zavádzaní systému na výmenu informácií a hodnotenie rizík súvisiacich s novými psychoaktívnymi látkami, ktorý je upravený v rozhodnutí z roku 2005. Tieto rozhodnutia skôr zabezpečujú účinné uplatňovanie rozhodnutia z roku 2005 vo vzťahu k novoobjaveným látkam. Hoci predmetné vykonávacie rozhodnutia rozširujú uplatňovanie rozhodnutia z roku 2005 na nové látky, nijako nemenia a nedopĺňajú systém vytvorený uvedeným rozhodnutím.
55. Po druhé, pokiaľ ide o rozhodnutie o dátume, chcem poukázať na to, že určenie dátumu uplatňovania rozhodnutia o VIS nemá vplyv na podstatný obsah rozhodnutia o VIS alebo na skutočné nadobudnutie účinnosti uvedeného rozhodnutia. Toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť už v roku 2008 ako súčasť balíka opatrení, do ktorého patrí aj nariadenie o VIS. V tomto zmysle určenie dátumu uplatňovania predstavuje na rozdiel od dátumu nadobudnutia účinnosti len čisto vykonávacie opatrenie, ktoré má zabezpečiť jeho úplné uplatňovanie v celej Európskej únii.
56. S prihliadnutím na tieto pripomienky teraz preskúmam tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa právnych základov napadnutých rozhodnutí.
C – Právne základy napadnutých rozhodnutí
57. Je trochu neobvyklé, že účastníci konania majú odlišný názor nielen na platnosť použitých právnych základov, ale aj na skutočné právne základy napadnutých rozhodnutí. Preto skôr než posúdim platnosť právnych základov napadnutých rozhodnutí, musím najprv určiť, na akom právnom základe boli napadnuté rozhodnutia v skutočnosti prijaté.
58. Hlavné tvrdenie Parlamentu spočíva v tom, že právnym základom napadnutých rozhodnutí je v skutočnosti zrušený článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ. Hoci Rada s ním v tomto smere nesúhlasí, obaja účastníci konania zhodne tvrdia, že článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ nemôže byť platným právnym základom napadnutých rozhodnutí, lebo bol zrušený pri nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy v súlade článkom 1 bodom 51 Lisabonskej zmluvy. Súčasný ústavný rámec totiž neobsahuje prechodné opatrenie, ktoré by zachovávalo účinky uvedeného zrušeného ustanovenia počas prechodného obdobia. Účastníci konania však z tejto preukázanej skutočnosti vyvodzujú prekvapivo odlišné závery.
59. V prvom rade treba poukázať na to, že Súdny dvor systematicky skúma platnosť právneho základu aktu na základe skutočností, ktoré možno z predmetného aktu vyvodiť. Pokiaľ ide ďalej o povinnosť jasne uviesť právny základ opatrenia EÚ, Súdny dvor uznal, že opomenutie odkazu na konkrétne ustanovenie Zmluvy nemusí automaticky predstavovať nedodržanie základných procesných požiadaviek, pokiaľ možno právny základ opatrenia určiť na základe iných častí opatrenia.(27)
60. V napadnutých rozhodnutiach nie je uvedený článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ ani bývalá Zmluva EÚ (táto problematika je dosť odlišná od otázky, či je toto ustanovenie uvedené v základných rozhodnutiach a aké následky to môže mať na zákonnosť uvedených rozhodnutí).(28) Napadnuté rozhodnutia odkazujú len na príslušné ustanovenia základných rozhodnutí (článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005, prípadne článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS) a na Zmluvu FEÚ ako celok.
61. Vzhľadom na vyššie uvedený prístup Súdneho dvora, pokiaľ ide o platnosť právneho základu aktu, a s prihliadnutím na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia odkazujú len na príslušné ustanovenia základných rozhodnutí a na Zmluvu FEÚ, nevidím dôvod, prečo by mal byť článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ relevantný v prejednávanej veci. Toto ustanovenie len priznalo Rade pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy právomoc prijímať opatrenia na zabezpečenie vykonávania rozhodnutí prijatých na základe toho istého ustanovenia v celej Európskej únii. Je pravda, že článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 skutočne odkazuje na uvedené ustanovenie (zatiaľ čo článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS naň neodkazuje). Po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy však tento odkaz (alebo jeho neexistencia) stráca v kontexte tejto analýzy akýkoľvek význam. Keďže všetky tri napadnuté rozhodnutia boli prijaté po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, som presvedčený, že Zmluva FEÚ je jediným relevantným rámcom na posúdenie ich zákonnosti (a právomoci Rady prijať ich).
62. V tomto smere podľa všetkého nie sú nijaké pochybnosti v súvislosti so skutočne použitým právnym základom na prijatie napadnutých rozhodnutí: ako je uvedené v odôvodneniach jednotlivých rozhodnutí, predmetné vykonávacie rozhodnutia boli prijaté na základe článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a Zmluvy FEÚ a rozhodnutie o dátume na základe článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS a Zmluvy FEÚ.
63. Na tomto mieste sa musím zaoberať tvrdením Parlamentu, že odkaz na Zmluvu FEÚ (ako celok) je v každom prípade príliš všeobecný na to, aby mohol predstavovať primeraný právny základ. Taký vágny odkaz by bol zdrojom právnej neistoty.
64. Pravidlo je také, že na základe takého nepresného odkazu na Zmluvu, aký je predmetom prejednávanej veci, by som musel konštatovať, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť. Opomenutie jasne uviesť použitý právny základ – ako to Súdny dvor v zásade požaduje – sa dá ťažko zosúladiť so zásadou zverenia právomocí.(29) V osobitnom kontexte prejednávaných vecí však s Parlamentom nemôžem súhlasiť. Zdá sa, že okrem článku 9 Protokolu č. 36 v tejto súvislosti nie je relevantné nijaké iné ustanovenie Zmluvy FEÚ.
65. Rada síce určite mohla uviesť odkaz na článok 9 Protokolu č. 36, no užitočnosť takého odkazu je otázna: uvedené prechodné ustanovenie totiž neupravuje podstatné pravidlo, ktoré by sa dalo použiť ako právny základ. Naopak, len zachováva účinky aktov sekundárneho práva patriacich do bývalého tretieho piliera, pokým sa tieto akty nezrušia, nenahradia alebo nevyhlásia za neplatné. V tomto konkrétnom kontexte možno všeobecný odkaz na Zmluvu akceptovať práve z dôvodu „sekundárnych“ právnych základov – konkrétne článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS –, ktoré opodstatňujú uvedený všeobecný odkaz na Zmluvu FEÚ.
66. Ako som už uviedol, rozhodnutie z roku 2005 ani rozhodnutie o VIS neboli doteraz zmenené a doplnené. Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia výslovne odkazujú na článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005, resp. článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS, a na Zmluvu FEÚ vo všeobecnosti, preto podľa môjho názoru predstavuje postačujúci odkaz na právny základ napadnutých rozhodnutí.
67. Vzhľadom na toto konštatovanie bude vyššie uvedený výklad článku 9 Protokolu č. 36 rozhodujúci pri určovaní toho, či mohla Rada právoplatne prijať napadnuté rozhodnutia na uvedenom základe.
68. Vzhľadom na výklad navrhnutý v bode 51 týchto návrhov nemôžem súhlasiť so stanoviskom, ktoré Parlament presadzuje v súvislosti s neplatnosťou právnych základov použitých na prijatie napadnutých rozhodnutí. Keďže sa domnievam, že výklad článku 9 Protokolu č. 36 sa má riadiť myšlienkou hladkého prechodu, uvedené ustanovenie treba chápať v tom zmysle, že zachováva všetky účinky ustanovení aktov patriacich do jeho pôsobnosti. Keďže teda základné rozhodnutia neboli zmenené a doplnené, právomoc prijímať vykonávacie opatrenia priznaná Rade si zachováva plný účinok. Inak povedané, zmena a doplnenie základných rozhodnutí by boli nevyhnutné na to, aby vstúpili do hry všeobecné pravidlá EÚ. Právomoc navrhnúť zmenu a doplnenie – prípadne nahradenie alebo zrušenie – uvedených aktov však zostáva výsadou Komisie. Ako som už vysvetlil, som presvedčený, že napadnuté rozhodnutia nepredstavujú zmenu a doplnenie základných rozhodnutí v zmysle článku 9 Protokolu č. 36.
69. Z tohto dôvodu konštatujem, že napadnuté rozhodnutia boli prijaté na správnom právnom základe.
70. Samotný takýto záver by postačoval na to, aby boli žaloby podané Parlamentom v prejednávaných veciach zamietnuté ako nedôvodné. Pre úplnosť však uvediem tieto pripomienky v súvislosti s dvoma otázkami, o ktorých účastníci konania viedli rozsiahle diskusie v rámci tohto konania: použitie sekundárneho právneho základu a neporadenie sa s Parlamentom.
D – Ďalšie otázky: použitie sekundárneho právneho základu a porada s Parlamentom
71. Parlament sa počas konania opakovane sťažoval na to, že nebol zapojený do rozhodovacieho procesu tak, ako by mal byť v rámci režimu platného pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ako aj vo všeobecnom rámci Zmluvy FEÚ. Na pojednávaní sa však ukázalo, že Parlament sa neusiloval byť konzultovaný v rámci postupu vedúceho k prijatiu napadnutých rozhodnutí ako takých. Tvrdenie týkajúce sa neporadenia sa malo len preukázať, že rozhodovací postup uplatnený Radou pri prijímaní napadnutých rozhodnutí sa líši od postupu existujúceho pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorý sa mal podľa názoru Parlamentu použiť, aby sa zabezpečilo správne uplatnenie všeobecného rámca Zmluvy FEÚ.(30)
72. V tomto štádiu je nevyhnutné stručne pripomenúť, že nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy sa zrušil článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ a článok 39 Zmluvy EÚ. Ako konštatujú obaja účastníci konania, uvedené ustanovenia tak prestali vyvolávať právne účinky a nemožno ich použiť ako vzor na vytýčenie náležitého postupu na prijatie napadnutých rozhodnutí. Z tohto dôvodu – a najmä vzhľadom na zásadu tempus regit actum – sotva možno tvrdiť, že vďaka článku 39 Zmluvy EÚ by naďalej existovala povinnosť poradiť sa s Parlamentom.(31) Zdá sa to byť úplne jasné. Podstatná nezhoda však pretrváva, pokiaľ ide o otázku, či zrušenie bývalej Zmluvy EÚ znamená alebo neznamená, že článok 8 ods. 2 rozhodnutia z roku 2005 a článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS teraz predstavujú neplatné sekundárne právne základy(32) najmä vzhľadom na to, že tieto ustanovenia si nevyžadujú poradu s Parlamentom.(33)
73. Ako som už niekoľkokrát uviedol, zrušenie článku 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ nemá vplyv na zverenie vykonávacích právomocí podľa článku 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a článku 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS. Dôvodom je článok 9 Protokolu č. 36. Uvedené ustanovenie zachováva účinky týchto ustanovení zverujúcich právomoci napriek zrušeniu ústavného rámca, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie z roku 2005 a rozhodnutie o VIS.
74. Aj za cenu rizika, že by som uviedol zjavnú vec, musím konštatovať, že tento rámec bol nahradený Zmluvou FEÚ. Článok 9 Protokolu č. 36 je však neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, teda nového ústavného rámca.(34) Práve toto ustanovenie primárneho práva umožňuje plynulé používanie vykonávacích právomocí zverených Rade pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, keďže počas prechodného obdobia zachováva účinky všetkých existujúcich zverených vykonávacích právomocí. Vzhľadom na existenciu článku 9 sa článok 8 ods. 3 rozhodnutia z roku 2005 a článok 18 ods. 2 rozhodnutia o VIS nijako neodchyľujú od pravidiel stanovených v Zmluve FEÚ v tom zmysle, že by predstavovali neplatné sekundárne právne základy.
75. Je pravda, že by sa dalo, samozrejme, tvrdiť, že povinnosť poradiť sa s Parlamentom na základe článku 39 Zmluvy EÚ existujúca pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy jednoducho nezanikne len z dôvodu zmeny ústavného rámca. Zachovanie tejto povinnosti by bolo v súlade s cieľom procesu lisabonizácie, ktorý spočíva v posilnení účasti Parlamentu v oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach.
76. Domnievam sa však, že zvláštny význam treba pripísať článku 9 Protokolu č. 36, ktorý jednoducho zachováva právne účinky existujúcich nástrojov sekundárneho práva prijatých na základe bývalého tretieho piliera. Vzhľadom na to, že nielen toto ustanovenie primárneho práva, ale aj Zmluva FEÚ vo všeobecnosti nič neuvádza v súvislosti s povinnosťou poradiť sa s Parlamentom, pokiaľ ide o vykonávacie opatrenia prijaté na základe skôr priznaných právomocí, nepovažujem za vhodné vyvodiť takú povinnosť zo súčasnej Zmluvy FEÚ. Platí to tým viac, že článok 34 ods. 2 písm. c) Zmluvy EÚ a článok 39 Zmluvy EÚ boli zrušené v súlade s článkom 1 bodom 51 Lisabonskej zmluvy.(35) Vykonávacie rozhodnutia prijaté na dvojitom základe aktov tretieho piliera a článku 9 Protokolu č. 36 teda v prechodnom období predstavujú osobitný druh opatrení, na ktorých prijatie nie je potrebná účasť Parlamentu.
77. Preto konštatujem, že všetky tri žaloby podané Parlamentom v spojených veciach C‑317/13 a C‑679/13 a vo veci C‑540/13 je potrebné zamietnuť ako nedôvodné. Vzhľadom na tento záver nie je potrebné zaoberať sa návrhom oboch účastníkov konania, ktorý sa týka zachovania účinkov napadnutých rozhodnutí, kým ich nenahradia nové akty.
E – O trovách
78. Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je potrebné účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, nariadiť náhradu trov konania, ak to v tomto zmysle navrhol účastník konania, ktorý vo veci mal úspech. Rada vo všetkých troch veciach požiadala o náhradu trov konania a Parlament nemal úspech.
79. V súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku znášajú členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, vlastné trovy konania. Rakúska republika musí preto znášať vlastné trovy konania v spojených veciach C‑317/13 a C‑679/13.
IV – Návrh
80. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol žaloby podané Parlamentom v spojených veciach C‑317/13 a C‑679/13 a vo veci C‑540/13,
– zaviazal Parlament na náhradu trov konania a
– nariadil Rakúskej republike znášať vlastné trovy konania.