ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 5. mája 2011 (*)
„Voľný pohyb osôb – Článok 21 ZFEÚ – Smernica 2004/38/ES – Pojem ‚oprávnená osoba‘ – Článok 3 ods. 1 – Štátny príslušník, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiaval v členskom štáte svojej štátnej príslušnosti – Vplyv štátnej príslušnosti ďalšieho členského štátu – Výlučne vnútorná situácia“
Vo veci C‑434/09,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Supreme Court of the United Kingdom, predtým House of Lords (Spojené kráľovstvo) z 5. mája 2009 a doručený Súdnemu dvoru 5. novembra 2009, ktorý súvisí s konaním:
Shirley McCarthyová
proti
Secretary of State for the Home Department,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory K. Lenaerts, sudcovia D. Šváby, R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), E. Juhász a J. Malenovský,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: L. Hewlett, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. októbra 2010,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– S. McCarthyová, v zastúpení: S. Cox, barrister, a K. Lewis, solicitor,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci T. Ward, barrister,
– dánska vláda, v zastúpení: C. Vang, splnomocnený zástupca,
– estónska vláda, v zastúpení: M. Linntam, splnomocnená zástupkyňa,
– Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan a D. Conlan Smyth, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Lennon, barrister,
– holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels a M. de Ree, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: D. Maidani a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 25. novembra 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 a článku 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi S. McCarthyovou a Secretary of State for the Home Department (minister vnútra, ďalej len „Secretary of State“) vo veci žiadosti o povolenie na pobyt podanej S. McCarthyovou.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa odôvodnení č. 1 až 3 smernice 2004/38:
„1. Občianstvo v Únii udeľuje každému občanovi Únie základné a individuálne právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov s výhradou obmedzení a podmienok uvedených v zmluve a opatrení prijatých na tento účel.
2. Voľný pohyb osôb predstavuje jednu zo základných slobôd vnútorného trhu, ktorý vytvára oblasť bez vnútorných hraníc, kde je sloboda zabezpečená v súlade s ustanoveniami zmluvy.
3. Občianstvo Únie by malo byť základným štatútom štátnych príslušníkov členských štátov, keď uplatňujú svoje právo na voľný pohyb a pobyt. Je preto potrebné, aby sa kodifikovali a preskúmali existujúce nástroje spoločenstva, ktoré sa oddelene zaoberajú pracovníkmi, samostatne zárobkovo činnými osobami a tiež študentmi a inými neaktívnymi osobami, aby sa zjednodušilo a posilnilo právo všetkých občanov Únie na voľný pohyb a pobyt.“
4 Kapitola I smernice 2004/38 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ obsahuje články 1 až 3.
5 Uvedený článok 1 s názvom „Predmet“ uvádza:
„Táto smernica stanovuje:
a) podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie práva voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov občanmi Únie a ich rodinných príslušníkov;
b) právo trvalého pobytu na území členských štátov pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov;
c) obmedzenia zavedené pre práva uvedené v a) a b) na základe dôvodov verejnej politiky, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.“
6 Článok 2 smernice 2004/38 s názvom „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
1) ‚Občan Únie‘ znamená akákoľvek osoba, ktorá má štátnu príslušnosť členského štátu;
2) ‚Rodinný príslušník‘ znamená:
a) manželský partner;
b) partner, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo na základe legislatívy členského štátu, ak legislatíva hostiteľského členského štátu považuje registrované partnerstvá za rovnocenné s manželstvom, a v súlade s podmienkami stanovenými v príslušnej legislatíve hostiteľského členského štátu;
c) priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov, alebo sú nezaopatrenými osobami a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v bode b);
d) závislí priami príbuzní po vzostupnej línii a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v bode b);
3) ‚Hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, do ktorého sa občan Únie presťahuje, aby vykonal svoje právo voľného pohybu a pobytu.“
7 Článok 3 smernice 2004/38 s názvom „Oprávnené osoby“ v odseku 1 uvádza:
„Táto smernica sa uplatňuje na všetkých občanov Únie, ktorí sa pohybujú alebo zdržiavajú v členskom štáte inom, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú [ktorí sa sťahujú do iného členského štátu, ako je členský štát, ktorého štátnymi príslušníkmi sú, alebo sa v takom členskom štáte zdržiavajú – neoficiálny preklad], a na ich rodinných príslušníkov, ako sú definovaní v bode 2 článku 2, ktorí ich sprevádzajú, alebo sa k nim pripájajú.“
8 Kapitola III tejto smernice s názvom „Právo pobytu“ obsahuje články 6 až 15.
9 Uvedený článok 6 stanovuje:
„1. Občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas.
2. Ustanovenia odseku 1 sa uplatňujú tiež na rodinných príslušníkov, čo sa týka vlastnenia platného pasu, ktorí nie sú štátni príslušníci členského štátu a ktorí sprevádzajú občana Únie alebo sa k nemu pripájajú.“
10 Článok 7 smernice 2004/38 uvádza:
„1. Všetci občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia dlhšieho ako tri mesiace, ak:
a) sú pracovníci alebo samostatne zárobkovo činné osoby v hostiteľskom členskom štáte; alebo
b) majú dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, a ak majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte; alebo
c) – sú zapísaní na súkromnej alebo verejnej inštitúcii, akreditovanej alebo financovanej hostiteľským členským štátom na základe jeho legislatívy alebo administratívneho postupu, s hlavným cieľom absolvovať študijný kurz, vrátane odborného vzdelávania, a
– majú komplexné krytie nemocenského poistenia v hostiteľskom členskom štáte a predložili príslušnému vnútroštátnemu úradu dôkaz prostredníctvom vyhlásenia alebo iným rovnocenným prostriedkom, podľa ich rozhodnutia, že majú dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov, aby sa nestali záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu počas obdobia ich pobytu, alebo
d) sú rodinnými príslušníkmi, ktorí sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie, ktorý spĺňa podmienky uvedené v bodoch a), b) alebo c).
2. Právo pobytu stanovené v odseku 1 sa rozširuje na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu, sprevádzajú alebo sa pripájajú k občanovi Únie v hostiteľskom členskom štáte, ak takýto občan Únie spĺňa podmienky uvedené v odseku 1a), b) alebo c).
3. Na účely odseku 1a) občan Únie, ktorý už nie je pracovníkom ani samostatne zárobkovo činnou osobou, si zachová štatút pracovníka alebo samostatne zárobkovo činnej osoby za nasledujúcich okolností:
…
4. Ako výnimka z odsekov 1d) a 2 vyššie, iba manželský partner, registrovaný partner stanovený v článku 2(2)b) a nezaopatrené deti majú právo pobytu ako rodinní príslušníci občana Únie, ktorý spĺňa požiadavky podľa bodu 1c) vyššie. článok 3(2) sa uplatňuje na jeho závislých priamych príbuzných po vzostupných líniách a na také isté osoby manželského partnera alebo registrovaného partnera.“
11 V kapitole IV smernice 2004/38 s názvom „Právo trvalého pobytu“ článok 16 nazvaný „Všeobecné pravidlo pre občanov Únie a ich rodinných príslušníkov“ uvádza:
„1. Občania Únie, ktorí sa legálne zdržiavali počas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostiteľskom členskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto členskom štáte. Toto právo nepodlieha podmienkam uvedeným v kapitole III.
2. Odsek 1 sa uplatňuje tiež na rodinných príslušníkov, ktorí nie sú štátnymi príslušníkmi členského štátu a legálne sa zdržiavali s občanom Únie v hostiteľskom členskom štáte počas nepretržitého obdobia piatich rokov.
…
4. Právo trvalého pobytu po jeho získaní sa môže odobrať iba v prípade neprítomnosti v hostiteľskej krajine počas obdobia dlhšieho ako dva za sebou idúce roky.“
12 Kapitola V tejto smernice s názvom „Ustanovenia spoločné pre právo pobytu a právo trvalého pobytu“ obsahuje článok 22, ktorý pod názvom „Územná pôsobnosť“ stanovuje:
„Právo pobytu a právo trvalého pobytu sa vzťahuje na celé územie hostiteľského členského štátu. Členské štáty môžu zaviesť územné obmedzenia práva pobytu a práva trvalého pobytu iba vtedy, ak sa rovnaké obmedzenia vzťahujú aj na jeho vlastných štátnych príslušníkov.“
Vnútroštátne právo
13 Podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva v oblasti imigrácie platí, že príslušníci tretích štátov, ktorým nebolo udelené povolenie na pobyt na území Spojeného kráľovstva na základe týchto právnych predpisov, nespĺňajú ani podmienky nevyhnutné na získanie povolenia na pobyt na základe týchto ustanovení ako manžel alebo manželka osoby usadenej v Spojenom kráľovstve.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 S. McCarthyová, štátna príslušníčka Spojeného kráľovstva, má aj írsku štátnu príslušnosť. Narodila sa a vždy sa zdržiavala v Spojenom kráľovstve; nikdy netvrdila, že by bola zamestnanou osobou, samostatne zárobkovo činnou osobou alebo ekonomicky sebestačnou osobou. S. McCarthyová poberá sociálne dávky.
15 Dňa 15. novembra 2002 sa S. McCarthyová vydala za jamajského štátneho príslušníka, ktorý nemal právo na pobyt v Spojenom kráľovstve na základe právnych predpisov tohto členského štátu v oblasti imigrácie.
16 Po uzavretí manželstva požiadala S. McCarthyová prvýkrát o vydanie írskeho pasu a získala ho.
17 Dňa 23. júla 2004 S. McCarthyová a jej manžel požiadali Secretary of State o povolenie na pobyt a oprávnenie na pobyt v súlade s právom Únie, S. McCarthyová ako občianka Únie a pán McCarthy ako manžel občianky Únie. Secretary of State zamietol ich žiadosť z dôvodu, že S. McCarthyová nie je „spôsobilou osobou“ (v zásade zamestnanou osobou, samostatne zárobkovo činnou osobou alebo ekonomicky sebestačnou osobou), čiže pán McCarthy nie je manželom „spôsobilej osoby“.
18 S. McCarthyová podala proti rozhodnutiu vydanému Secretary of State, ktorého bola adresátom, žalobu na Asylum and Immigration Tribunal (ďalej len „Tribunal“), ktorú Tribunal 17. októbra 2006 zamietol. Po tom, ako High Court of Justice (England & Wales) nariadil nové preskúmanie tejto žaloby, Tribunal svoje rozhodnutie 16. augusta 2007 potvrdil.
19 Odvolanie, ktoré podala S. McCarthyová proti rozhodnutiu Tribunal, bolo zamietnuté Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division). S. McCarthyová podala proti rozhodnutiu posledného uvedeného súdu kasačný opravný prostriedok na predkladajúci súd.
20 Pán McCarthy nepodal žalobu proti rozhodnutiu Secretary of State, ktorého bol adresátom, ale podal novú žiadosť, ktorá bola tiež zamietnutá. Pán McCarthy potom podal proti tomuto druhému rozhodnutiu žalobu na Tribunal, ktorý prerušil konanie dovtedy, kým sa s konečnou platnosťou nerozhodne o žalobe, ktorú podala S. McCarthyová.
21 Za týchto okolností Supreme Court of the United Kingdom rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je osoba s dvojitým írskym a britským občianstvom, ktorá mala celý život pobyt v Spojenom kráľovstve, ‚oprávnenou osobou‘ v zmysle článku 3 smernice 2004/38…?
2. ‚Zdržiavala sa legálne‘ takáto osoba na území hostiteľského štátu na účely článku 16 [tejto] smernice v prípade, že nespĺňala požiadavky článku 7 [uvedenej] smernice…?“
O prejudiciálnych otázkach
22 Ako vyplýva z bodov 14 až 19 tohto rozsudku, spor vo veci samej sa týka žiadosti o priznanie práva na pobyt na základe práva Únie, ktorú S. McCarthyová, občianka Únie, podala v členskom štáte, ktorého je štátnou príslušníčkou a v ktorom mala vždy pobyt.
23 Cieľom tejto žiadosti v skutočnosti je, aby bolo pánovi McCarthymu, štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, priznané právo na pobyt na základe smernice 2004/38 ako rodinnému príslušníkovi S. McCarthyovej, lebo z uplatnenia právnych predpisov Spojeného kráľovstva v oblasti imigrácie analogické právo nevyplýva.
O prvej otázke
24 Najskôr treba uviesť, že aj keď vnútroštátny súd z formálneho hľadiska obmedzil svoje otázky iba na výklad článku 3 ods. 1 a článku 16 smernice 2004/38, nebráni taká okolnosť Súdnemu dvoru, aby vnútroštátnemu súdu poskytol všetky aspekty výkladu práva Únie, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie vo veci, ktorá mu bola predložená, bez ohľadu na to, či ich tento súd v znení týchto otázok uviedol (pozri rozsudok z 8. novembra 2007, ING. AUER, C‑251/06, Zb. s. I‑9689, bod 38 a citovanú judikatúru).
25 V tomto ohľade treba konštatovať, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, zo spisu ani z pripomienok predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že by S. McCarthyová niekedy využila svoje právo na voľný pohyb na území členských štátov, či už individuálne, alebo ako rodinný príslušník občana Únie, ktorý také právo využil. Rovnako treba konštatovať, že S. McCarthyová sa domáha práva na pobyt na základe práva Únie, hoci netvrdí, že by bola zamestnanou osobou, samostatne zárobkovo činnou osobou či ekonomicky sebestačnou osobou.
26 Prvú otázku vnútroštátneho súdu teda treba chápať tak, že jej podstatou je, či sú článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 alebo článok 21 ZFEÚ uplatniteľné na situáciu občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
Úvodné pripomienky
27 Na úvod treba poznamenať, že občianstvo Únie udeľuje každému občanovi Únie základné a individuálne právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov s výhradou obmedzení a podmienok uvedených v Zmluvách a opatrení prijatých na účel ich vykonania, pričom slobodný pohyb osôb predstavuje jednu zo základných slobôd vnútorného trhu, čo bolo navyše potvrdené článkom 45 Charty základných práv Európskej únie (rozsudok zo 7. októbra 2010, Lassal, C‑162/09, Zb. s. I‑9217, bod 29).
28 Pokiaľ ide o smernicu 2004/38, Súdny dvor už mal príležitosť konštatovať, že jej cieľom je zjednodušiť výkon základného a individuálneho práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré je občanom Únie priamo priznané Zmluvou, a že má za cieľ posilniť toto právo (pozri rozsudky z 25. júla 2008, Metock a i., C‑127/08, Zb. s. I‑6241, body 82 a 59, ako aj Lassal, už citovaný, bod 30).
29 Súdny dvor už tiež konštatoval, že zásada medzinárodného práva, ktorá bola potvrdená v článku 3 Protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanému 4. novembra 1950 v Ríme, a o ktorej sa nemožno domnievať, že by ju právo Únie vo vzťahoch medzi členskými štátmi nerešpektovalo, bráni tomu, aby členský štát z akéhokoľvek dôvodu odoprel vlastným štátnym príslušníkom vstup na svoje územie alebo pobyt na ňom (pozri rozsudky zo 4. decembra 1974, van Duyn, 41/74, Zb. s. 1337, bod 22, a z 27. septembra 2001, Barkoci a Malik, C‑257/99, Zb. s. I‑6557, bod 81), pričom uvedená zásada bráni aj tomu, aby tento členský štát vyhostil svojich štátnych príslušníkov zo svojho územia, odoprel im právo na pobyt na svojom území alebo toto právo viazal na splnenie určitých podmienok (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. júla 1992, Singh, C‑370/90, Zb. s. I‑4265, bod 22, a z 11. decembra 2007, Eind, C‑291/05, Zb. s. I‑10719, bod 31).
O uplatniteľnosti smernice 2004/38
30 Prvá časť tejto otázky, ako ju preformuloval Súdny dvor, sa týka toho, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 vykladať v tom zmysle, že sa táto smernica uplatní na občana v takej situácii, v akej sa nachádza S. McCarthyová, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
31 Na základe gramatického, teleologického a systematického výkladu treba na túto otázku odpovedať záporne.
32 Po prvé totiž článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 stanovuje, že oprávnenou osobou je každý občan Únie, ktorý sa „sťahuje“ do „iného“ členského štátu, než ktorého je štátnym príslušníkom alebo sa v takom členskom štáte zdržiava.
33 Po druhé je síce pravda, ako bolo pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku, že cieľom smernice 2004/38 je uľahčiť a posilniť výkon základného a osobného práva na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov, ktoré je priznané priamo každému občanovi Únie, ale to nemení nič na tom, že jej predmetom je, ako vyplýva z jej článku 1 písm. a), stanovenie podmienok výkonu tohto práva.
34 Vzhľadom na to, že ako bolo uvedené v bode 29 tohto rozsudku, pobyt osoby bývajúcej v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, nemôže byť viazaný na nijaké podmienky, nemožno smernicu 2004/38 v otázke podmienok výkonu práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov uplatniť na občana Únie, ktorý požíva bezpodmienečné právo na pobyt preto, lebo sa zdržiava v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.
35 Po tretie zo smernice 2004/38 ako celku vyplýva, že pobyt, ktorý upravuje, je spojený s výkonom slobody pohybu osôb.
36 Článok 1 písm. a) tejto smernice tak predovšetkým definuje svoj predmet odkazom na výkon „práva“ občanov Únie na „voľný pohyb a pobyt“ na území členských štátov. Taká väzba medzi pobytom a voľným pohybom vyplýva aj z názvu uvedenej smernice a väčšiny jej odôvodnení, pričom odôvodnenie č. 2 okrem toho hovorí výlučne o voľnom pohybe osôb.
37 Ďalej práva na pobyt uvedené v smernici 2004/38, a to tak právo na pobyt upravené v jej článkoch 6 a 7, ako aj právo na trvalý pobyt upravené v jej článku 16, hovoria o pobyte občana Únie buď „v inom členskom štáte“, alebo v „hostiteľskom členskom štáte“ a upravujú tak právne postavenie občana Únie v členskom štáte, ktorého nie je príslušníkom.
38 Nakoniec, ako bolo pripomenuté v bode 32 tohto rozsudku, článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 síce označuje za „oprávnené osoby“ všetkých občanov Únie, ktorí sa sťahujú do členského štátu „alebo“ sa v ňom zdržiavajú, ale z jej článku 22 vyplýva, že územná pôsobnosť práva na pobyt a práva na trvalý pobyt, ktoré sú upravené touto smernicou, sa vzťahuje na celé územie „hostiteľského členského štátu“, ktorý je definovaný v článku 2 bode 3 uvedenej smernice ako členský štát, do ktorého sa občan Únie „sťahuje“ na účely výkonu „svojho“ práva na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov.
39 V takom kontexte, o aký ide vo veci samej, keď dotknutý občan Únie nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, sa teda na tohto občana nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38, takže sa naňho táto smernica neuplatňuje.
40 Na toto konštatovanie nemôže mať vplyv skutočnosť, že uvedený občan má aj štátnu príslušnosť iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom sa zdržiava.
41 Skutočnosť, že občan Únie je štátnym príslušníkom viacerých členských štátov, totiž ešte neznamená, že využil svoje právo na voľný pohyb.
42 Nakoniec tiež treba poukázať na to, že keďže sa na takého občana Únie, akým je S. McCarthyová, nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2004/38, nevzťahuje sa tento pojem ani na manžela či manželku tohto občana Únie, lebo právami priznanými touto smernicou rodinným príslušníkom oprávnenej osoby nie sú vlastné práva patriace týmto rodinným príslušníkom, ale práva odvodené, získané z dôvodu ich postavenia rodinného príslušníka oprávnenej osoby (pozri, pokiaľ ide o nástroje práva Únie pred prijatím smernice 2004/38, rozsudky z 8. júla 1992, Taghavi, C‑243/91, Zb. s. I‑4401, bod 7, a Eind, už citovaný, bod 23).
43 Z toho vyplýva, že článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
O uplatniteľnosti článku 21 ZFEÚ
44 Druhá časť tejto otázky, ako ju preformuloval Súdny dvor, sa týka toho, či sa článok 21 ZFEÚ uplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
45 V tomto ohľade treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pravidlá Zmluvy v oblasti voľného pohybu osôb a akty prijaté na ich vykonanie sa nemôžu uplatňovať na situácie, ktoré nemajú nijakú spojitosť s niektorou zo situácií, ktoré predpokladá právo Únie a v prípade ktorých sa všetky relevantné skutočnosti obmedzujú iba na územie jedného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 33, ako aj Metock a i., už citovaný, bod 77).
46 V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na to, že situáciu občana Únie, ktorý tak ako S. McCarthyová nevyužil právo na voľný pohyb, nemožno len na základe tejto skutočnosti považovať za výlučne vnútornú situáciu (pozri rozsudok z 12. júla 2005, Schempp, C‑403/03, Zb. s. I‑6421, bod 22).
47 Súdny dvor totiž už viackrát uviedol, že postavenie občana Únie má byť základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov (pozri rozsudok z 8. marca 2011, Ruiz Zambrano, C‑34/09, Zb. s. I‑1177, bod 41 a citovanú judikatúru). Súdny dvor okrem toho rozhodol, že článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie účinného požívania podstaty práv, ktoré im vyplývajú z ich postavenia občana Únie (pozri rozsudok Ruiz Zambrano, už citovaný, bod 42).
48 Ako štátny príslušník aspoň jedného členského štátu má taká osoba, akou je S. McCarthyová, postavenie občana Únie podľa článku 20 ods. 1 ZFEÚ, a môže sa teda aj voči členskému štátu svojho pôvodu domáhať práv, ktoré patria k tomuto postaveniu, najmä práva voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov, ktoré priznáva článok 21 ZFEÚ (pozri rozsudok z 10. júla 2008, Jipa, C‑33/07, Zb. s. I‑5157, bod 17 a citovanú judikatúru).
49 Opis situácie S. McCarthyovej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania však v nijakej časti nenasvedčuje tomu, že by v dôsledku vnútroštátneho opatrenia dotknutého v konaní vo veci samej bola zbavená možnosti skutočne využívať podstatné časti práv vyplývajúcich z postavenia občianky Únie alebo že by bol narušený výkon jej práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov podľa článku 21 ZFEÚ. Skutočnosť, že orgány Spojeného kráľovstva nezohľadnili írsku štátnu príslušnosť S. McCarthyovej na účely priznania jej práva na pobyt v Spojenom kráľovstve, totiž nemá nijaký vplyv na jej právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov a napokon ani na nijaké ďalšie právo, ktoré pre ňu vyplýva z jej postavenia občianky Únie.
50 V tomto ohľade treba uviesť, že na rozdiel od toho, čím sa vyznačovala vec, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Ruiz Zambrano, nevedie vnútroštátne opatrenie, o ktoré ide v konaní vo veci samej, k tomu, že by S. McCarthyová mala povinnosť opustiť územie Únie. Ako totiž vyplýva z bodu 29 tohto rozsudku, S. McCarthyová má na základe príslušnej zásady medzinárodného práva bezpodmienečné právo na pobyt v Spojenom kráľovstve, lebo je štátnou príslušníčkou Spojeného kráľovstva.
51 Prejednávaná vec sa odlišuje aj od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 2. októbra 2003, Garcia Avello (C‑148/02, Zb. s. I‑11613). V uvedenom rozsudku totiž Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie právnych predpisov členského štátu na štátnych príslušníkov tohto štátu, ktorí majú aj štátnu príslušnosť iného členského štátu, viedlo k tomu, že títo občania Únie boli v dôsledku dotknutých právnych poriadkov nositeľmi rôzneho priezviska, pričom táto situácia im mohla spôsobiť značné nevýhody v pracovnom aj súkromnom živote, ktoré vyplývali okrem iného z ťažkostí požívať v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, právne účinky aktov alebo dokumentov vydaných pod ich menom uznaným v inom členskom štáte, ktorého boli tiež štátnymi príslušníkmi.
52 Ako Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku zo 14. októbra 2008, Grunkin a Paul (C‑353/06, Zb. s. I‑7639), v kontexte, aký bol preskúmavaný v rámci už citovaného rozsudku Garcia Avello, nebola ani tak významná skutočnosť, že rozdielne priezviská boli dôsledkom dvojitej štátnej príslušnosti dotknutých osôb, ale skutočnosť, že tieto rozdiely mohli dotknutým občanom Únie privodiť značné nevýhody vedúce k narušeniu voľného pohybu, ktoré mohlo byť odôvodnené len vtedy, pokiaľ bolo založené na objektívnych úvahách a pokiaľ bolo primerané legitímne sledovanému cieľu (pozri v tomto zmysle rozsudok Grunkin a Paul, už citovaný, body 23, 24 a 29).
53 Vo veciach, ktoré viedli k vydaniu už citovaných rozsudkov Ruiz Zambrano a Garcia Avello, teda občania Únie boli v dôsledku dotknutého vnútroštátneho opatrenia zbavení možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z tohto postavenia alebo bol narušený výkon ich práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
54 Ako však už bolo pripomenuté v bode 49 tohto rozsudku, v kontexte veci samej nevedie okolnosť, že S. McCarthyová má popri štátnej príslušnosti Spojeného kráľovstva aj írsku štátnu príslušnosť, k uplatneniu opatrení členského štátu, v ktorých dôsledku by bola zbavená možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo v ktorých dôsledku by bol narušený výkon jej práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov. V takom kontexte teda táto okolnosť nestačí sama osebe na to, aby sa bolo možné domnievať, že na situáciu dotknutej osoby sa uplatní článok 21 ZFEÚ.
55 Za týchto okolností treba konštatovať, že situácia osoby, akou je S. McCarthyová, nevykazuje nijakú spojitosť s akoukoľvek situáciou upravenou právom Únie a že všetky jej relevantné prvky sa nachádzajú len vnútri jedného členského štátu.
56 Z toho vyplýva, že článok 21 ZFEÚ sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu, pokiaľ v situácii tohto občana nedošlo k uplatneniu opatrení členského štátu, v ktorých dôsledku by bol zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo v ktorých dôsledku by bol narušený výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
57 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú položenú otázku odpovedať nasledujúcim spôsobom:
– Článok 3 ods. 1 smernice 2004/38 sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
– Článok 21 ZFEÚ sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu, pokiaľ v situácii tohto občana nedošlo k uplatneniu opatrení členského štátu, v ktorých dôsledku by bol zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo v ktorých dôsledku by bol narušený výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
O druhej otázke
58 Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom nie je potrebné odpovedať na druhú položenú otázku.
O trovách
59 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu.
2. Článok 21 ZFEÚ sa neuplatní na občana Únie, ktorý nikdy nevyužil svoje právo na voľný pohyb, vždy sa zdržiaval v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom, a okrem toho má štátnu príslušnosť ďalšieho členského štátu, pokiaľ v situácii tohto občana nedošlo k uplatneniu opatrení členského štátu, v ktorých dôsledku by bol zbavený možnosti skutočne využívať podstatnú časť práv vyplývajúcich z postavenia občana Únie alebo v ktorých dôsledku by bol narušený výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov.
Podpisy