ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (desiata rozšírená komora)

z 22. júna 2022 (*)

„Štátna pomoc – Fínsky trh s leteckou dopravou – Pomoc, ktorú Fínsko poskytlo spoločnosti Finnair v rámci pandémie COVID‑19 – Rekapitalizácia leteckej spoločnosti jej verejnými a súkromnými akcionármi úmerne k už existujúcej vlastníckej štruktúre – Rozhodnutie o nevznesení námietok – Dočasný rámec pre opatrenia štátnej pomoci – Opatrenie určené na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu – Výnimka z určitých požiadaviek dočasného rámca – Nevyváženie priaznivých účinkov pomoci s jej nepriaznivými účinkami na podmienky obchodovania a zachovanie nenarušenej hospodárskej súťaže – Rovnosť zaobchádzania – Sloboda usadiť sa – Sloboda poskytovať služby – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑657/20,

Ryanair DAC, so sídlom vo Swords (Írsko), v zastúpení: F.‑C. Laprévote, V. Blanc, E. Vahida, S. Rating a I.‑G. Metaxas‑Maranghidis, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: L. Flynn, S. Noë a F. Tomat, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Francúzska republika, v zastúpení: T. Stéhelin a P. Dodeller, splnomocnení zástupcovia,

a

Fínska republika, v zastúpení: H. Leppo a A. Laine, splnomocnené zástupkyne,

vedľajší účastníci konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora),

v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia E. Buttigieg, K. Kowalik‑Bańczyk, G. Hesse (spravodajca) a D. Petrlík,

tajomník: I. Pollalis, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 8. decembra 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojou žalobou, podanou na základe článku 263 ZFEÚ, sa žalobkyňa, Ryanair DAC, domáha zrušenia rozhodnutia Európskej komisie C(2020) 3970 final z 9. júna 2020 o štátnej pomoci SA.57410 (2020/N) – Fínsko COVID‑19: Rekapitalizácia spoločnosti Finnair (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

 Okolnosti predchádzajúce sporu

2        Dňa 3. júna 2020 Fínska republika oznámila Komisii v súlade s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ opatrenie pomoci vo forme rekapitalizácie (právo upisovať akcie) vo výške, ktorá by sa v závislosti od konečných podmienok práva upisovať akcie mohla pohybovať od 499 miliónov eur do 512 miliónov eur (ďalej len „predmetné opatrenie“). Nové akcie boli ponúknuté všetkým akcionárom príjemcu, spoločnosti Finnair, Plc (ďalej len „príjemca“ alebo „Finnair“), a to úmerne k ich existujúcim podielom na kapitáli.

3        Predmetné opatrenie je založené na článku 107 ods. 3 ZFEÚ. Nadväzuje na poskytnutie štátnej záruky pre Finnair, ktorú Komisia v rozhodnutí C(2020) 3387 final z 18. mája 2020 o štátnej pomoci SA.56809 (2020/N) – Fínsko COVID‑19: Štátna záruka pre Finnair (ďalej len „rozhodnutie o štátnej záruke“) vyhlásila za zlučiteľnú s vnútorným trhom v zmysle oddielov 3.2 a 3.4 oznámenia Komisie z 19. marca 2020 s názvom Dočasný rámec pre opatrenia štátnej pomoci na podporu hospodárstva v súčasnej situácii spôsobenej nákazou COVID‑19 (Ú. v. EÚ C 91 I, 2020, s. 1), v znení zmien z 3. apríla a 8. mája 2020 (ďalej len „dočasný rámec“). Táto štátna záruka pokrývala 90 % pôžičky vo výške 600 miliónov eur, ktorú Finnair získala od penzijného fondu.

4        Dňa 9. júna 2020 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktorým sa rozhodla nevzniesť námietky proti predmetnému opatreniu z dôvodu, že bolo podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ zlučiteľné s vnútorným trhom. Komisia posúdila zlučiteľnosť každého opatrenia tvoriaceho súčasť celkovej transakcie, a to štátnej záruky a rekapitalizácie. Skúmala najmä to, či z kumulatívnej prítomnosti týchto dvoch opatrení vyplynuli nejaké účinky, a určila, či sú tieto možné kumulatívne účinky zlučiteľné s vnútorným trhom.

 Návrhy účastníkov konania

5        Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

6        Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako neprípustnú alebo nedôvodnú,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

7        Francúzska republika a Fínska republika navrhujú, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

 Právny rámec

8        Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, druhý na porušení zásady nediskriminácie, zásady slobodného poskytovania služieb a slobody usadiť sa, tretí na porušení jej procesných práv a štvrtý na nedostatku odôvodnenia.

 O prípustnosti

9        Komisia, podporovaná Francúzskou republikou, spochybňuje prípustnosť prvých troch žalobných dôvodov. Tvrdí, že žalobkyňa nie je oprávnená spochybňovať dôvodnosť napadnutého rozhodnutia, keďže nepreukázala, že jej konkurenčné postavenie na fínskom trhu s leteckou dopravou bolo podstatne ovplyvnené. Podľa nej žalobkyňa len uviedla, že počas leta 2020 poskytovala služby na leteckom spojení medzi Helsinkami (Fínsko) a Viedňou (Rakúsko), ale vyhlásila, že toto spojenie prestala zabezpečovať. Komisia má preto pochybnosti aj o tom, že žalobkyňa preukázala, že bola zainteresovanou stranou, keďže nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by preukázal, že bola v konkurenčnom vzťahu s príjemcom pomoci.

10      Žalobkyňa spochybňuje tieto námietky neprípustnosti.

11      Treba pripomenúť, že ak Komisia prijme rozhodnutie o nevznesení námietok na základe článku 4 ods. 3 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9) ako v prejednávanej veci, vyhlasuje nielen, že predmetné opatrenia sú zlučiteľné s vnútorným trhom, ale implicitne aj to, že odmieta začať konanie vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ a v článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia (pozri analogicky rozsudok z 27. októbra 2011, Rakúsko/Scheucher‑Fleisch a i., C‑47/10 P, EU:C:2011:698, bod 42 a citovanú judikatúru). Ak Komisia po predbežnom preskúmaní konštatuje, že oznámené opatrenie vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom, v zmysle článku 4 ods. 4 nariadenia 2015/1589 je povinná prijať rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ a článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia. Podľa posledného uvedeného ustanovenia sa takýmto rozhodnutím vyzve dotknutý členský štát a ostatné zainteresované strany, aby predložili pripomienky v stanovenej lehote, ktorá spravidla nesmie presiahnuť jeden mesiac (pozri analogicky rozsudok z 24. mája 2011, Komisia/Kronoply a Kronotex, C‑83/09 P, EU:C:2011:341, bod 46).

12      V prejednávanej veci Komisia na základe predbežného preskúmania rozhodla, že nevznesie námietky proti predmetnému opatreniu z dôvodu, že bolo podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ zlučiteľné s vnútorným trhom. Keďže sa nezačalo konanie vo veci formálneho zisťovania, zainteresované strany, ktoré mohli v tejto fáze predložiť pripomienky, túto možnosť stratili. Na účely nápravy majú možnosť napadnúť rozhodnutie Komisie o nezačatí konania vo veci formálneho zisťovania na súdoch Európskej únie. Žaloba podaná príslušnou stranou v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ o neplatnosť napadnutého rozhodnutia by teda bola prípustná v rozsahu, v akom by sa táto osoba domáhala ochrany svojich procesných práv, ktoré jej vyplývajú z tohto posledného uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, EU:C:2010:701, bod 56 a citovanú judikatúru).

13      S ohľadom na článok 1 písm. h) nariadenia 2015/1589 je podnik, ktorý konkuruje príjemcovi opatrenia pomoci, nepochybne „zainteresovanou stranou“ v zmysle článku 108 ods. 2 ZFEÚ (rozsudok z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 50; pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 18. novembra 2010, NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, EU:C:2010:701, bod 59).

14      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia a Francúzska republika, žalobkyňa právne postačujúcim spôsobom preukázala, že bola konkurentom spoločnosti Finnair. Vysvetlila, že už viac ako 17 rokov poskytuje služby osobnej leteckej dopravy do a z Fínska. Je takisto nesporné, že žalobkyňa mala už pred začiatkom pandémie COVID‑19 podiel na trhu týchto služieb, aj keď tento podiel bol malý. Žalobkyňa takisto uviedla, že v roku 2019 prepravila viac ako 100 000 cestujúcich do a z Fínska a že jej pôvodný letový plán pred začiatkom pandémie COVID‑19 na letnú sezónu 2020 zahŕňal šesť leteckých spojení z troch fínskych letísk. Ďalej vysvetlila, a to bez toho, aby to bolo spochybnené, že jej činnosť vo Fínsku bola pandémiou zasiahnutá viac ako činnosť príjemcu.

15      Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, toto zistenie nie je spochybnené skutočnosťou, že žalobkyňa prestala poskytovať svoje služby vo Fínsku z dôvodu pandémie COVID‑19. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 14 vyššie a na okolnosti, ktoré spôsobili ukončenie týchto služieb, treba konštatovať, že toto ukončenie služieb bolo s najväčšou pravdepodobnosťou dočasné a že konkurenčný vzťah medzi žalobkyňou a príjemcom nebol v čase podania žaloby ukončený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. septembra 2021, NeXovation/Komisia, C‑665/19 P, EU:C:2021:667, bod 63). Okrem toho žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že opäť prevádzkuje lety do a z Fínska.

16      Z toho vyplýva, že žalobkyňa, ktorá je konkurentom príjemcu, preukázala, že je zainteresovanou stranou v zmysle článku 1 písm. h) nariadenia 2015/1589, ktorá má záujem na zabezpečení ochrany procesných práv, ktoré má k dispozícii podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ.

17      V prejednávanej veci z bodov 33 až 39 žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa svojou žalobou usiluje výlučne o zabezpečenie dodržiavania procesných práv, ktoré má k dispozícii podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, hoci iba tretí žalobný dôvod výslovne odkazuje na zabezpečenie jej práv. Prípustnosť žaloby treba teda uznať v rozsahu, v akom sa žalobkyňa dovoláva porušenia svojich procesných práv. V dôsledku toho je potrebné určiť, ktoré žalobné dôvody môžu byť prípustné, pokiaľ smerujú k preukázaniu tohto porušenia.

18      Tretí žalobný dôvod, ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie procesných práv žalobkyne, je prípustný. Okrem toho treba pripomenúť, že žalobkyňa môže na preukázanie porušenia svojich procesných práv uviesť tvrdenia, ktorých cieľom je preukázať, že zistenie Komisie týkajúce sa zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom bolo nesprávne, čím a fortiori možno preukázať, že Komisia mala mať pochybnosti pri posudzovaní zlučiteľnosti uvedeného opatrenia s vnútorným trhom. V prejednávanej veci je teda Všeobecný súd oprávnený skúmať tvrdenia z hľadiska vecnej stránky, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojich prvých dvoch žalobných dôvodoch a na ktoré odkazuje vo svojom treťom žalobnom dôvode, s cieľom overiť, či môžu podporiť žalobný dôvod, ktorý žalobkyňa výslovne sformulovala, pokiaľ ide o existenciu pochybností odôvodňujúcich začatie konania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júna 2013, Ryanair/Komisia, C‑287/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:395, body 57 až 60, a zo 6. mája 2019, Scor/Komisia, T‑135/17, neuverejnený, EU:T:2019:287, bod 77).

19      Pokiaľ ide o štvrtý žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, treba uviesť, že nedodržanie povinnosti odôvodnenia sa týka otázky porušenia základných procesných požiadaviek a je otázkou verejného poriadku, ktorú musia súdy EÚ posúdiť z úradnej povinnosti a ktorá sa netýka materiálnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, body 67 až 72).

 O veci samej

20      Na úvod je potrebné pripomenúť, že zákonnosť takého rozhodnutia, akým je napadnuté rozhodnutie, nevzniesť námietky na základe článku 4 ods. 3 nariadenia 2015/1589 závisí od otázky, či posúdenie informácií a dôkazov, ktoré mala Komisia k dispozícii počas fázy predbežného preskúmania oznámeného opatrenia, malo objektívne vyvolať pochybnosti o zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom, pričom takéto pochybnosti musia viesť k začatiu konania vo veci formálneho zisťovania, na ktorých sa môžu zúčastniť zainteresované strany uvedené v článku 1 písm. h) uvedeného nariadenia (pozri analogicky rozsudky z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 80, a z 2. septembra 2021, Komisia/Tempus Energy a Tempus Energy Technology, C‑57/19 P, EU:C:2021:663, bod 38).

21      Zákonnosť rozhodnutia o nevznesení námietok na konci konania o predbežnom preskúmaní posudzujú súdy EÚ nielen s ohľadom na informácie, ktoré mala Komisia k dispozícii v čase prijatia rozhodnutia, ale aj na informácie, ktoré mohla mať k dispozícii (rozsudky z 29. apríla 2021, Achemos Grupė a Achema/Komisia, C‑847/19 P, neuverejnený, EU:C:2021:343, bod 41, a z 2. septembra 2021, Komisia/Tempus Energy a Tempus Energy Technology, C‑57/19 P, EU:C:2021:663, bod 42).

22      Dôkaz o existencii pochybností o zlučiteľnosti predmetnej pomoci s vnútorným trhom, ktorý si vyžaduje preskúmanie okolností, za ktorých bolo prijaté rozhodnutie nevzniesť námietky, ako aj jeho obsahu, musí predložiť osoba, ktorá žiada o zrušenie uvedeného rozhodnutia s odkazom na súbor súhlasných nepriamych dôkazov (rozsudky z 3. septembra 2020, Vereniging tot Behoud van Natuurmonumenten in Nederland a i./Komisia, C‑817/18 P, EU:C:2020:637, bod 82, a z 2. septembra 2021, Komisia/Tempus Energy a Tempus Energy Technology, C‑57/19 P, EU:C:2021:663, bod 40).

23      V prejednávanej veci je úlohou Všeobecného súdu pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia preskúmať tvrdenia žalobkyne, ktoré predložila s cieľom preukázať, že Komisia mala mať po predbežnom preskúmaní pochybnosti o zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení procesných práv žalobkyne

24      Tretí žalobný dôvod, v ktorom žalobkyňa odkazuje aj na svoj prvý a druhý žalobný dôvod, je rozdelený do šiestich častí založených na rôznych nepriamych dôkazoch, ktoré preukazujú, že Komisia mala mať pochybnosti v zmysle, ktorý tomuto pojmu dáva článok 4 nariadenia 2015/1589.

–       O dôkazoch týkajúcich sa porušenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ vzhľadom na to, že predmetné opatrenie nenapráva vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve

25      Žalobkyňa v podstate kritizuje Komisiu za to, že nepreukázala, že predmetné opatrenie slúžilo na nápravu vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve.

26      Komisia podporovaná Francúzskou republikou a Fínskou republikou túto argumentáciu spochybňuje.

27      Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ sa pomoc na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu môže považovať za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

28      Článok 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ predstavuje výnimku zo všeobecnej zásady stanovenej v článku 107 ods. 1 ZFEÚ, že štátna pomoc je nezlučiteľná s vnútorným trhom. Treba ho preto vykladať reštriktívne (pozri rozsudok z 9. apríla 2014, Grécko/Komisia, T‑150/12, neuverejnený, EU:T:2014:191, bod 146 a citovanú judikatúru). V článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa uvádza, že pomoc poskytovaná členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov „akoukoľvek formou“ je nezlučiteľná s vnútorným trhom. Článok 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ sa preto vzťahuje na individuálnu pomoc [rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, bod 32].

29      Podľa judikatúry môže Komisia vyhlásiť pomoc za zlučiteľnú podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ, iba ak môže konštatovať, že táto pomoc prispieva k dosiahnutiu niektorého zo stanovených cieľov, ktoré by podnik, ktorý je príjemcom pomoci, nemohol za obvyklých trhových podmienok dosiahnuť vlastnými prostriedkami. Inými slovami, predmetné opatrenie nemožno vyhlásiť za zlučiteľné s vnútorným trhom, ak prináša zlepšenie finančnej situácie podniku, ktorý je príjemcom pomoci, bez toho, aby bolo potrebné na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a teda na nápravu vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2009, Kronoply/Komisia, T‑162/06, EU:T:2009:2, bod 65 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle aj rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, bod 33].

30      V prvom rade treba poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ sa nevyžaduje, aby predmetná pomoc bola sama osebe schopná napraviť vážnu poruchu fungovania v hospodárstve príslušného členského štátu. Ak totiž Komisia konštatuje, že došlo k vážnej poruche fungovania v hospodárstve členského štátu, tento členský štát môže byť oprávnený, ak sú splnené ostatné podmienky stanovené v uvedenom článku, poskytnúť štátnu pomoc vo forme schém pomoci alebo individuálnej pomoci, ktoré prispievajú k náprave uvedenej vážnej poruchy fungovania. Mohlo by ísť teda o viaceré opatrenia pomoci, z ktorých každé prispieva na tento účel. Preto, aby bolo opatrenie pomoci platne založené na článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, nemožno vyžadovať, aby predmetná pomoc bola sama osebe spôsobilá napraviť vážnu poruchu fungovania v hospodárstve členského štátu [rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, bod 41].

31      Za týchto okolností žalobkyňa nemôže vytýkať Komisii, že vyhlásila, že predmetné opatrenie spĺňa podmienky stanovené v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ len z toho dôvodu, že toto opatrenie nie je samo osebe spôsobilé napraviť vážnu poruchu fungovania v hospodárstve Fínska spôsobenú vypuknutím pandémie COVID‑19.

32      Po druhé, keďže žalobkyňa tvrdí, že predmetné opatrenie nenapráva vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve, ale naopak ju zhoršuje tým, že zvýhodňuje len Finnair, Všeobecný súd musí overiť, či Komisia mala pravdu, keď uviedla, že toto opatrenie prispieva v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 29 vyššie k dosiahnutiu tohto cieľa uvedeného v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ.

33      V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje skutočnosť, že pandémia COVID‑19 spôsobila vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve ani že odvetvie leteckej dopravy ako celok bolo osobitne dotknuté krízou spôsobenou touto pandémiou.

34      Žalobkyňa nespochybňuje ani konštatovanie, že štátna záruka a predmetné opatrenie sú tak úzko spojené, že ich treba považovať za jeden zásah.

35      Účelom týchto dvoch opatrení je v podstate zabezpečiť spoločnosti Finnair dostatočnú likviditu na udržanie jej životaschopnosti a služieb leteckej dopravy počas obdobia, v ktorom pandémia COVID‑19 spôsobuje vážnu poruchu fungovania v celom fínskom hospodárstve, a zabrániť tomu, aby jej prípadná platobná neschopnosť ešte viac narušila hospodárstvo dotknutého členského štátu (bod 41 napadnutého rozhodnutia).

36      V tejto súvislosti Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že platobná neschopnosť alebo zlyhanie zo strany spoločnosti Finnair môžu spôsobiť vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve vzhľadom na jej významnú úlohu v národnom a medzinárodnom prepojení tejto krajiny, ako aj jej hospodárskeho a sociálneho významu pre mnohých dodávateľov a pracovníkov vo Fínsku. Komisia preto dospela k záveru, že opatrenia, z ktorých mala Finnair prospech, prispeli k dosiahnutiu jedného z cieľov uvedených v článku 107 ods. 3 ZFEÚ, a to k náprave vážnej poruchy fungovania v hospodárstve tejto krajiny (body 84 až 86 napadnutého rozhodnutia).

37      V tomto ohľade treba poznamenať, že Finnair prevádzkovala vnútornú a medzinárodnú sieť, ktorá zabezpečovala prepojenie Fínska. Finnair bola hlavným leteckým dopravcom vo Fínsku s takmer 15 miliónmi prepravených cestujúcich v roku 2019, čo predstavuje 67 % všetkých cestujúcich prepravených v uvedenom roku do Fínska, z Fínska a v rámci neho. Finnair poskytovala služby väčšine fínskych regionálnych letísk a mala rozsiahlu medzinárodnú sieť viac ako 100 leteckých spojení medzi Fínskom a hlavnými obchodnými centrami Európy a inými regiónmi sveta [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, body 45 a 57].

38      Okrem toho bola Finnair hlavným hospodárskym subjektom v oblasti nákladnej leteckej dopravy vo Fínsku a mala vybudovanú rozsiahlu ázijskú sieť. Hoci bola táto sieť podstatná pre obchod medzi fínskymi a ázijskými podnikmi, ešte významnejšia bola v rámci krízy spôsobenej pandémiou COVID‑19. Finnair každodenne prevádzkovala cesty nákladnej dopravy do Južnej Kórey, Číny a Japonska, aby uspokojila fínsky dopyt po farmaceutických výrobkoch a zdravotníckom vybavení potrebnom v boji s vírusom [rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, bod 47].

39      Ďalej treba poznamenať, ako to uviedla Komisia v napadnutom rozhodnutí, že Finnair mala vo Fínsku veľký hospodársky a sociálny význam. V roku 2017 bola totiž šestnástou najvýznamnejšou spoločnosťou vo Fínsku z hľadiska jej podielu na hrubom domácom produkte (HDP) tejto krajiny, s pridanou hodnotou 600 miliónov eur, pričom v roku 2019 mala približne 6 800 zamestnancov.

40      Žalobkyňa tvrdí, že na odôvodnenie predmetného opatrenia sú tieto čísla nedostatočné v porovnaní s HDP Fínska (približne 241 miliárd eur v roku 2019) alebo celkovým počtom zamestnaných osôb (2,5 milióna). Aj keď je pridaná hodnota od spoločnosti Finnair len časťou fínskeho HDP a zamestnanci Finnair predstavujú len zlomok počtu ľudí zamestnaných vo Fínsku, nemožno spochybňovať význam spoločnosti Finnair pre hospodárstvo tejto krajiny. Stačí zdôrazniť, že samotná Finnair prepravila 67 % všetkých cestujúcich do Fínska, z Fínska a v rámci Fínska a že bola jedinou leteckou spoločnosťou, ktorá počas celého roka pravidelne obsluhovala väčšinu fínskych regionálnych letísk. Približne 50 % cestujúcich prepravených spoločnosťou Finnair na týchto vnútroštátnych letoch cestovalo na služobné účely. Finnair preto zohráva významnú úlohu v leteckej preprave cestujúcich v krajine, v ktorej v dôsledku klimatických a geografických podmienok iné spôsoby dopravy nie sú vždy uspokojivou alternatívou leteckej dopravy. Okrem toho Finnair spolupracovala počas pandémie s Huoltovarmuuskeskus (Národná agentúra pre pohotovostné zásoby, Fínsko) a používala svoju medzinárodnú sieť na uspokojenie fínskeho dopytu po vybavení potrebnom na zvládanie pandémie COVID‑19. Zabezpečenie zásobovania uvedenými farmaceutickými výrobkami a zdravotníckym vybavením má strategickú úlohu tak v záujme ochrany zdravia ľudí žijúcich vo Fínsku, ako aj v záujme zmiernenia opatrení na obmedzenie pohybu a dosiahnutia rýchlej obnovy fínskeho hospodárstva. Mnohé fínske podniky počítali so službami nákladnej dopravy, ktoré poskytovala Finnair, a niektoré sa spoliehali aj na nákupy, ktoré táto spoločnosť robila. Nákupy spoločnosti Finnair od jej dodávateľov v skutočnosti predstavovali 1,9 miliardy eur v roku 2019, z čoho 40 % pochádzalo od fínskych podnikov [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, body 44 až 53].

41      Vzhľadom na tieto skutočnosti Komisia správne usúdila, že z dôvodu významnej úlohy spoločnosti Finnair v národnom a medzinárodnom prepojení Fínska, ako aj z dôvodu jej hospodárskeho a sociálneho významu pre mnohých dodávateľov a pracovníkov vo Fínsku predmetné opatrenie, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prispelo k dosiahnutiu cieľa uvedeného v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a to k náprave vážnej poruchy fungovania v hospodárstve tejto krajiny, a žiadnym spôsobom nezhoršilo narušenie fínskeho hospodárstva.

42      Ostatné tvrdenia, ktoré žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, nemôžu toto konštatovanie zmeniť.

43      Po prvé, pokiaľ ide o predchádzajúce rozhodnutia prijaté Komisiou podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutia, ktoré sa týkali jednotlivých podnikov, sa vzťahovali na banky a správcu železničnej siete jedného členského štátu. Žalobkyňa tvrdí, že zatiaľ čo banka môže mať systémový význam pre hospodárstvo a železničná sieť môže zohrávať významnú úlohu pre hospodárstvo a obyvateľstvo krajiny, v prípade spoločnosti Finnair to tak nie je.

44      Je však potrebné poznamenať, že zákonnosť napadnutého rozhodnutia sa musí posudzovať výlučne v kontexte článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a nie podľa údajnej skoršej rozhodovacej praxe Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2013, Nitrogénművek Vegyipari/Komisia, T‑387/11, neuverejnený, EU:T:2013:98, bod 126 a citovanú judikatúru). V každom prípade samotná skutočnosť, že Finnair nie je ani bankou, ani správcom železničnej siete, neznamená, že nie je dôležitá pre fínske hospodárstvo. Táto skutočnosť sama osebe nemôže ani preukázať, že predmetné opatrenie neprispelo k dosiahnutiu cieľa uvedeného v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ a že Komisia mala mať pochybnosti pri posudzovaní zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom.

45      Po druhé, pokiaľ ide o údajné finančné ťažkosti spoločnosti Finnair pred pandémiou COVID‑19, je potrebné uviesť, že žalobkyňa nepopiera, že pred pandémiou COVID‑19 táto letecká spoločnosť nebola podnikom v ťažkostiach v zmysle článku 2 ods. 18 nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 187, 2014, s. 1).

46      Okrem toho dokument s názvom „Finančné informácie za rok 2019, Finnair“, ktorý je pripojený k žalobe a na ktorý sa žalobkyňa odvoláva na podporu svojho tvrdenia, nepoukazuje na žiadne ťažkosti postihujúce Finnair pred začiatkom pandémie COVID‑19, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom. Naopak, aj keby zisky spoločnosti Finnair klesli v roku 2019 o 25 % v porovnaní s rokom 2018, uvedený dokument potvrdzuje, že napriek tomuto poklesu zostala Finnair pred pandémiou COVID‑19 ziskovým podnikom.

47      Po tretie, pokiaľ ide o význam spoločnosti Finnair pre prepojenie Fínska, žalobkyňa tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí sa tento význam preháňa, keďže dve tretiny leteniek predávaných touto leteckou spoločnosťou sú určené pre lety s prestupom. V tejto súvislosti stačí poznamenať, že počet cestujúcich na letoch bez prestupu prepravených spoločnosťou Finnair nie je jediným faktorom, ktorý Komisia zohľadnila pri konštatovaní, že predmetné opatrenie prispelo k dosiahnutiu jedného z cieľov uvedených v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ. Ako vyplýva z bodov 84 až 86 napadnutého rozhodnutia, Komisia skutočne zohľadnila prepravu cestujúcich, ale zohľadnila aj prepravu nákladu, pracovné miesta, nákupy od fínskych dodávateľov a podiel na HDP. Aj keby sa akceptovalo, že dve tretiny leteniek predaných spoločnosťou Finnair boli letenky s prestupom, faktom zostáva, že pred pandémiou COVID‑19 mala Finnair dôležitú úlohu v prepojení krajiny (pozri body 37 až 40 vyššie). Za týchto okolností tvrdenie žalobkyne nemôže preukázať, že predmetné opatrenie neprispelo k náprave vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve a že Komisia mala mať pochybnosti pri posudzovaní zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom.

48      Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia nepreukázala, že platobná neschopnosť spoločnosti Finnair by nevyhnutne ohrozila fínske hospodárstvo a prepojenie, žalobkyňa konkrétnejšie kritizuje Komisiu za to, že nepreukázala i) že Finnair by sa bez predmetného opatrenia nevyhnutne stala platobne neschopnou a že všetky jej činnosti by sa tak skončili a ii) že žiadna iná letecká spoločnosť by nebola schopná vykonať úpravy a prevádzkovať letecké spojenia, ktoré predtým prevádzkovala Finnair. Žalobkyňa tvrdí, že neúspechy leteckých spoločností Malev a Spanair v tejto súvislosti ukazujú, že platobná neschopnosť vlajkového dopravcu môže zvýšiť prepojenie krajiny a umožniť jej hlavnému letisku prosperovať.

49      V tejto súvislosti, aj keď Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že platobná neschopnosť alebo zlyhanie spoločnosti Finnair by mohli spôsobiť vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve, na základe posúdenia zlučiteľnosti predmetného opatrenia sa od Komisie nevyžadovalo, aby sa uistila, že bez zásahu štátu by Finnair nevyhnutne ukončila všetky svoje činnosti. Stačilo, aby konštatovala, že predmetné opatrenie bolo nevyhnutné vzhľadom na vážne ťažkosti, ktoré mala Finnair pri zachovaní svojej činnosti z dôvodu rizík súvisiacich s jej platobnou schopnosťou.

50      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že z dôvodu šírenia ochorenia COVID‑19 a z toho vyplývajúcich obmedzení letov značne utrpel dopyt po vnútorných aj medzinárodných letoch. Je nesporné, že prudký pokles dopytu mal okamžitý a dramatický negatívny účinok na peňažný tok spoločnosti Finnair. Na jar 2020 zrušila množstvo svojich letov a následne musela cestujúcim vrátiť peniaze (bod 81 napadnutého rozhodnutia). Finnair sa následne snažila získať financovanie z úverových trhov, ale z dôvodu neistej situácie a vyhliadok nemohla pokryť celú svoju potrebu likvidity. V čase prijatia rozhodnutia o štátnej záruke sa jej podarilo získať úverový nástroj a vyjednala nástroj na predaj a spätný prenájom svojich nezaťažených lietadiel s cieľom získať ďalšie finančné prostriedky. S cieľom zachovať peňažný tok zaviedla Finnair aj významné opatrenia na zníženie nákladov v rámci celej spoločnosti.

51      Napriek týmto opatreniam Komisia v napadnutom rozhodnutí na základe finančných prognóz spoločnosti Finnair na roky 2020 až 2022 konštatovala, že vlastné imanie spoločnosti výrazne poklesne v porovnaní so situáciou, ktorá existovala pred pandémiou COVID‑19. S prihliadnutím na tieto prognózy Komisia usúdila, že napriek štátnej záruke za úver, ktorú Finnair získala, chýbajúce navýšenie kapitálu a neexistencia možnosti požičiavať si na trhoch v rozsahu, ktorý by postačoval na pokrytie všetkých jej potrieb likvidity, mohlo viesť k tomu, že Finnair bude čeliť kríze likvidity, a teda riziku, že nebude schopná splniť svoje platobné záväzky a bude musieť vstúpiť do konkurzného konania (body 4, 80 a 81 napadnutého rozhodnutia).

52      Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, skutočnosť, že iné letecké spoločnosti mohli nájsť „alternatívne trhové riešenia“ prostredníctvom predaja a spätného prenájmu alebo zníženia počtu zamestnancov, nemôže spochybniť predchádzajúce úvahy.

53      Je potrebné konštatovať, že Finnair ešte pred podaním písomnej žiadosti Fínskej republike o rekapitalizáciu hľadala iné finančné riešenia, a to podobné tým, ktoré uvádza žalobkyňa vo svojich písomných podaniach, ale nepodarilo sa jej získať na trhoch finančné prostriedky, ktoré by jej umožnili pokryť všetky svoje potreby likvidity. Okrem toho Komisia uviedla, že predmetná rekapitalizácia mala pre Finnair dva hlavné dôsledky. Po prvé umožnila zvýšiť vlastné imanie spoločnosti Finnair, a tak zlepšiť jej finančnú páku a vyhliadky na opätovné získanie prístupu na finančné trhy za prijateľných podmienok. Po druhé to umožnilo vložiť do spoločnosti Finnair peňažné prostriedky. Z tohto dôvodu fínske orgány a Komisia usúdili, že likvidita získaná v dôsledku rekapitalizácie nemohla byť získaná inými prostriedkami (bod 42 napadnutého rozhodnutia). Naopak žiadna informácia v spise, najmä žiadny dôkaz predložený žalobkyňou, neumožňuje dospieť k záveru, že „alternatívne trhové riešenia“ by umožnili dosiahnuť cieľ predmetného opatrenia a zároveň zabezpečiť, aby boli obe zložky požadovaného výsledku dosiahnuté.

54      Vzhľadom na vyššie uvedené je teda potrebné konštatovať, že Komisia preukázala, že predmetné opatrenie bolo nevyhnutné vzhľadom na vážne ťažkosti, ktoré mala Finnair s udržaním svojej činnosti z dôvodu rizík súvisiacich s jej platobnou schopnosťou.

55      Okrem toho, aj keby príklady spoločností Malev a Spanair, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, mohli ukázať, že zlyhanie leteckej spoločnosti by nemuselo viesť k strate prepojenia pre dotknutý členský štát, stačí poznamenať, že význam spoločnosti Finnair pre prepojenie krajiny nebol jediným faktorom, ktorý sa bral do úvahy pri hodnotení významu tejto spoločnosti pre fínske hospodárstvo (pozri bod 47 vyššie). Okrem toho žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by mohol Všeobecnému súdu objasniť dôsledky, ktoré mala platobná neschopnosť týchto dvoch spoločností na zamestnanosť, dodávateľov a v konečnom dôsledku na pridanú hodnotu vytvorenú v hospodárstve oboch dotknutých členských štátov. Za týchto okolností analógia medzi touto platobnou neschopnosťou a prejednávanou vecou, na ktorú poukazuje žalobkyňa, nemôže mať vplyv na konštatovanie, že predmetné opatrenie napravilo vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve.

56      Podobne tvrdenie žalobkyne, že má veľkú flotilu lietadiel, ktorá mohla byť rýchlo premiestnená, aby nahradila Finnair v prípade, že by ukončila svoju činnosť, sa zameriava na prepojenie Fínska a nezohľadňuje ostatné faktory, ako je miestna zamestnanosť, miestni dodávatelia a pridaná hodnota vytvorená spoločnosťou Finnair v rámci fínskeho hospodárstva.

57      Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci predmetné opatrenie skutočne vedie k zlepšeniu finančnej situácie spoločnosti Finnair, je nevyhnutné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a to na nápravu vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve v súlade s judikatúrou citovanou v bode 29 vyššie. V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu nepredložila žiadny presvedčivý dôkaz o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589.

58      Túto časť žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

–       O dôkazoch týkajúcich sa porušenia oddielu 3.11 dočasného rámca

59      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia mala mať pochybnosti, keďže predmetné opatrenie sa odchyľovalo od niektorých požiadaviek stanovených v oddiele 3.11 dočasného rámca.

60      Komisia podporovaná Fínskou republikou túto argumentáciu spochybňuje.

61      Podľa ustálenej judikatúry má Komisia pri posudzovaní zlučiteľnosti opatrení pomoci s vnútorným trhom podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ diskrečnú právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 38 a citovanú judikatúru). V rámci výkonu tejto právomoci Komisia môže prijímať pravidlá postupu a stanoviť tak kritériá, na základe ktorých bude posudzovať zlučiteľnosť opatrení pomoci, ktorú členské štáty plánujú poskytnúť, s vnútorným trhom. Prijatím takýchto pravidiel a uverejnením oznámenia, že ich odteraz použije na prípady, na ktoré sa vzťahujú, sa Komisia sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa v zásade od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2016, Grécko/Komisia, C‑431/14 P, EU:C:2016:145, bod 69 a citovanú judikatúru, ako aj z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, body 39 a 40).

62      Aj keď je Komisia v oblasti štátnej pomoci viazaná usmerneniami, ktoré vydáva, prijatie takýchto usmernení ju nezbavuje povinnosti preskúmať konkrétne mimoriadne okolnosti, na ktoré sa odvoláva členský štát v konkrétnom prípade, aby mohol žiadať priame uplatnenie článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. marca 2016, Grécko/Komisia, C‑431/14 P, EU:C:2016:145, body 70 až 72, a z 19. júla 2016, Kotnik a i., C‑526/14, EU:C:2016:570, bod 41).

63      V prejednávanej veci fínske orgány oznámili predmetné opatrenie podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ. V napadnutom rozhodnutí Komisia preskúmala predmetné opatrenie v zmysle oddielu 3.11 dočasného rámca. Neuplatnila však niektoré požiadavky uvedeného rámca, aby zohľadnila osobitné prvky daného opatrenia, a to účasť súkromných investorov a skutočnosť, že štát ako historický akcionár nezvýšil svoj podiel na kapitáli príjemcu v porovnaní so svojím podielom pred pandémiou. Komisia uviedla, že v budúcnosti použije v porovnateľných situáciách s rovnakými vlastnosťami rovnaký prístup a začne postup zmeny dočasného rámca, aby do neho tento prístup začlenila.

64      Nezhoda účastníkov konania sa teda týka požiadaviek stanovených v oddiele 3.11 dočasného rámca, ktoré Komisia neuplatnila. Týka sa v prvom rade požiadavky, podľa ktorej jednotlivé rekapitalizačné opatrenia prijaté v súvislosti s krízou COVID‑19 majú zahŕňať mechanizmus stupňovania odmeny pre štát s cieľom stimulovať príjemcu, aby odkúpil štátne kapitálové injekcie, ďalej zákazu, aby príjemca nadobudol viac ako 10‑percentný podiel na majetku konkurentov, pokiaľ aspoň 75 % týchto opatrení nebolo splatených, a napokon zákazu pre príjemcov vyplácať dividendy, pokiaľ tieto opatrenia neboli úplne splatené. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým umelo vytvorila výnimku z dočasného rámca a porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, zásadu právnej istoty, ako aj zásadu oprávneného očakávania. Komisia a Fínska republika naopak tvrdia, že existovali špecifické okolnosti, ktoré v súlade s judikatúrou citovanou v bode 62 vyššie odôvodňovali priame uplatnenie článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ na skutkové okolnosti prejednávanej veci, a teda neuplatnenie vyššie uvedených požiadaviek.

65      V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že predmetné opatrenie bolo súčasťou právneho rámca, ktorý bol ovplyvnený mimoriadnymi okolnosťami spôsobenými pandémiou COVID‑19 a okrem toho sa vyznačoval veľmi osobitnými, jemu vlastnými prvkami.

66      Pokiaľ ide o právny rámec, do ktorého patrilo predmetné opatrenie, treba uviesť, že pandémia COVID‑19 priniesla mimoriadne okolnosti. Rôzne opatrenia na obmedzenie pohybu prijaté členskými štátmi, ako sú obmedzenia fyzického kontaktu, obmedzenia cestovania, karantény a izolácie, viedli k prudkému poklesu dopytu po leteckej doprave a priamo a veľmi vážne zasiahli podniky pôsobiace v tomto odvetví.

67      Hospodárske dôsledky týchto mimoriadnych okolností si vyžadovali okamžité opatrenia tak na úrovni členských štátov, ako aj na úrovni EÚ. Na tento účel Komisia prijala dočasný rámec 19. marca 2020, teda niekoľko dní po tom, čo členské štáty prijali prvé opatrenia na obmedzenie pohybu, aby mohli konať s naliehavosťou, ktorú si situácia vyžadovala. Z tohto hľadiska Komisia v dočasnom rámci stanovila podmienky, ktoré musia dočasné opatrenia štátnej pomoci spĺňať, aby sa považovali za zlučiteľné s vnútorným trhom na základe článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ a aby boli veľmi rýchlo schválené po ich oznámení dotknutým členským štátom. Tento rámec vzhľadom na mimoriadne naliehavé okolnosti, ktoré boli v čase jeho prijatia, nemohol obsiahnuť všetky opatrenia, ktoré členské štáty mohli prijať v prospech hospodárskych subjektov postihnutých krízou spôsobenou pandémiou COVID‑19. S cieľom zohľadniť vývoj situácie a jednotlivých typov opatrení, ktoré členské štáty plánovali použiť pri riešení nepriaznivých dôsledkov tejto pandémie, Komisia dočasný rámec niekoľkokrát zmenila. V dôsledku toho, okrem iného v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, sa Komisia chystala začať postup s cieľom ďalšej zmeny dočasného rámca, aby zohľadnila taký typ dočasných opatrení pomoci, ako je opatrenie v prejednávanej veci. K tejto zmene nakoniec došlo 29. júna 2020, približne 20 dní po prijatí napadnutého rozhodnutia.

68      Pokiaľ ide o osobitné prvky predmetného opatrenia, treba konštatovať, že toto opatrenie malo niekoľko veľmi osobitných vlastností, s ktorými Komisia v čase prijatia dočasného rámca nepočítala. Po prvé toto opatrenie nebolo zamerané na zvýšenie podielu štátu, ktorý je historickým akcionárom, keďže upísal nové akcie iba úmerne k svojmu existujúcemu podielu. Po druhé predmetným opatrením sa zabezpečila významná súkromnú účasť. Podiel súkromných investorov na rekapitalizácii spoločnosti Finnair predstavoval najmenej 30 % novovloženého kapitálu, pričom súkromné banky sa zaviazali upísať nové akcie, ktoré súčasní či budúci súkromní investori nekúpia. Ako spresnila Fínska republika, tento záväzok súkromných bánk zaručoval, že sa nezvýši podiel štátu. Metóda rekapitalizácie teda viedla k tomu, že výška štátnej pomoci bola oveľa nižšia, než by bola potrebná bez tejto súkromnej účasti. Rekapitalizácia spoločnosti Finnair teda zahŕňala súbežnú účasť verejného aj súkromného kapitálu za rovnakých podmienok, pričom pomer medzi podielmi, ktoré vlastnili verejní a súkromní akcionári, zostal nezmenený.

69      Práve vzhľadom na tieto mimoriadne okolnosti a veľmi osobitné vlastnosti predmetného opatrenia je potrebné overiť, či dôkazy predložené žalobkyňou na Všeobecnom súde mohli vyvolať pochybnosti o zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom.

70      Po prvé, pokiaľ ide o mechanizmus stupňovania odmeny pre štát s cieľom stimulovať príjemcu, aby odkúpil štátne kapitálové injekcie, žalobkyňa tvrdí, že podľa bodu 61 dočasného rámca „akékoľvek“ rekapitalizačné opatrenie bez výnimky musí tento mechanizmus zahŕňať. Komisia podľa jej názoru nesprávne zbavila Fínsku republiku povinnosti predložiť stratégiu ďalšieho predaja účasti štátu v spoločnosti Finnair vyplývajúcu z predmetného opatrenia, hoci sa takáto stratégia vyžaduje podľa oddielu 3.11.7 dočasného rámca s názvom Stratégia ukončenia angažovanosti štátu vyplývajúcej z rekapitalizácie a povinnosti podávania správ. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že nie je odôvodnené zaobchádzať rozdielne s podnikmi, v ktorých bol štát akcionárom pred pandémiou COVID‑19, v porovnaní s podnikmi, v ktorých akcionárom nebol. Rozdielne zaobchádzanie, ktorého sa Komisia údajne dopúšťa, sa odchyľuje od pravidla, ktorého cieľom je obmedzenie narušenia hospodárskej súťaže, a je v rozpore so zásadou neutrality medzi verejným a súkromným vlastníctvom stanovenou v článku 345 ZFEÚ. Ďalej žalobkyňa tvrdí, že je nesprávne sa domnievať, ako to údajne urobila Komisia v napadnutom rozhodnutí, že upustenie od požiadavky týkajúcej sa mechanizmu stupňovania je odôvodnené relatívne vysokou mierou oslabenia existujúcich akcionárov.

71      V tomto ohľade, ako uvádza žalobkyňa, sa v bode 61 dočasného rámca stanovuje, že „akékoľvek rekapitalizačné opatrenie musí zahŕňať mechanizmus stupňovania odmeny pre štát s cieľom stimulovať príjemcu, aby odkúpil štátne kapitálové injekcie“. Znenie bodu 61 ani obsah oddielu 3.11.7 uvedeného rámca, na ktorý sa žalobkyňa tiež odvoláva, však Komisiu nezbavuje povinnosti overiť, či je takýto mechanizmus stupňovania vhodný pre prejednávanú vec vzhľadom na veľmi osobitné vlastnosti predmetného opatrenia, a ak to tak nie je, priamo uplatniť článok 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ.

72      V tejto súvislosti Komisia v bode 74 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že stimuly stanovené v dočasnom rámci, aby štát predal svoju účasť nadobudnutú prostredníctvom pomoci v reakcii na pandémiu COVID‑19, neboli vhodné na rekapitalizáciu podnikov, ktoré už sčasti vlastnil štát a v ktorých štát a súkromní investori upísali podiely úmerne k svojim existujúcim podielom. Ďalej Komisia v bodoch 92 a 93 uvedeného rozhodnutia uviedla, že hoci sa v dočasnom rámci stanovil mechanizmus stupňovania odmeny pre štát v dvoch fázach, v predmetnom opatrení sa uvádzalo, že nové akcie, upísané najmä štátom, boli ponúknuté za cenu, ktorá bola minimálne o 20 % nižšia, než bola cena akcií spoločnosti Finnair v období 15 dní pred podaním žiadosti o rekapitalizáciu. Za týchto okolností Komisia konštatovala, že táto zľava postačovala na zabezpečenie dostatočnej odmeny pre Fínsku republiku, a dospela k záveru, že ďalšie stupňovanie odmeny pre štát nebolo z hľadiska bodov 60 až 62 dočasného rámca potrebné. Nakoniec v bode 111 uvedeného rozhodnutia Komisia konštatovala, že z dôvodu nenavýšenia podielu štátu na kapitáli spoločnosti Finnair po rekapitalizácii nebola potrebná taká stratégia ukončenia angažovanosti štátu, ako je stratégia stanovená v oddiele 3.11.7 dočasného rámca.

73      Žalobkyňa nespochybňuje zistenia Komisie, že keďže cena nových akcií upísaných štátom bola minimálne o 20 % nižšia ako cena akcií spoločnosti Finnair, táto zľava postačovala na to, aby zabezpečila Fínskej republike dostatočnú odmenu. Žalobkyňa naopak vytýka Komisii, že dospela k záveru, že stimul, aby štát ďalej predal svoju účasť nadobudnutú v rámci predmetného opatrenia, ktorý vyplýva z mechanizmov stupňovania stanovených v dočasnom rámci, nebol v prejednávanej veci vhodný.

74      V tejto súvislosti Všeobecný súd poznamenáva, že cieľom mechanizmov stupňovania, ktoré sú stanovené v bodoch 61 a 62 dočasného rámca, je obnovenie predchádzajúceho stavu.

75      Vo veci, akou je prejednávaná vec, keď štát nakúpi nové akcie úmerne k svojmu predchádzajúcemu podielu, uplatnenie bodov 61 a 62 dočasného rámca a požiadavka, aby tento štát predal svoju účasť nadobudnutú na základe predmetného opatrenia, by si v skutočnosti vyžadovali, aby znížil svoj podiel na úroveň nižšiu, ako bola pred vykonaním predmetného opatrenia, čo by viedlo k zmene kapitálovej štruktúry príjemcu. V takejto situácii je možné, že štát bude vytlačený z postavenia väčšinového akcionára, ktoré mal pred rekapitalizáciou. Takéto dôsledky by presahovali cieľ mechanizmov stupňovania stanovených v bodoch 61 a 62 dočasného rámca, ako je uvedené v bode 74 vyššie.

76      Vzhľadom na veľmi osobitné vlastnosti predmetného opatrenia je preto potrebné dospieť k záveru, že požiadavka týkajúca sa mechanizmu stupňovania, ktorý stimuluje príjemcu, aby odkúpil podiel vlastného imania nadobudnutý štátom, ako je stanovené v bodoch 61 a 62 dočasného rámca, bola, ako správne konštatovala Komisia, nevhodná.

77      Ostatné tvrdenia žalobkyne nemôžu tento záver spochybniť.

78      V prvom rade na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, prax Komisie, na ktorú sa v tomto ohľade odvoláva, nepreukazuje, že sa malo požadovať zníženie podielu štátu na kapitáli spoločnosti Finnair v porovnaní s podielom, ktorý mala pred pandémiou COVID‑19. Príklady uvedené žalobkyňou, a to dve predchádzajúce rozhodnutia Komisie týkajúce sa spoločností Crédit Lyonnais a Alstom, sa týkali situácie, v ktorej bola dotknutá banka jednoznačne určená na privatizáciu, resp. situácie, keď štát vstupoval do kapitálu dotknutého podniku. Tieto situácie sa pritom líšia od situácie uvedenej v bode 75 vyššie. Okrem toho v súlade s judikatúrou, na ktorú sa odkazuje v bode 44 vyššie, zákonnosť napadnutého rozhodnutia sa musí posudzovať v zmysle článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, a nie s ohľadom na údajnú predchádzajúcu prax.

79      Ďalej nemôže uspieť tvrdenie žalobkyne, že Komisia spôsobila rozdielne zaobchádzanie medzi podnikmi, ktoré už čiastočne vlastní štát, a podnikmi, ktoré ešte neboli čiastočne vlastnené štátom. Opatrenie, ktoré by zvýšilo celkový podiel štátu v podniku, ktorý čiastočne vlastnil pred pandémiou COVID‑19, a ktoré by zahŕňalo štátnu pomoc, nie je totiž porovnateľné s predmetným opatrením vzhľadom na jeho osobitné vlastnosti, a nemôže teda dôjsť k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi podnikmi, ktoré majú prospech z týchto dvoch kategórií opatrení.

80      Rovnako nemôže uspieť ani tvrdenie žalobkyne, že Komisia porušila článok 345 ZFEÚ, v ktorom je zakotvená zásada neutrality Zmlúv, pokiaľ ide o pravidlá upravujúce systém vlastníckych vzťahov v členských štátoch. Predmetné opatrenie sa totiž netýka pravidiel upravujúcich systém vlastníckych vzťahov v členských štátoch.

81      Napokon, pokiaľ ide o prípadnú interakciu medzi mierou oslabenia existujúcich akcionárov a požiadavkou týkajúcou sa mechanizmu stupňovania, ako sa uvádza v tvrdeniach žalobkyne (pozri bod 70 vyššie), stačí poznamenať, že v každom prípade z dôvodov už uvedených v bodoch 73 až 76 vyššie mechanizmus stupňovania nebol vhodný za špecifických okolností, ktoré charakterizovali predmetné opatrenie.

82      V dôsledku toho v konkrétnom prípade spoločnosti Finnair, v ktorom je opatrenie pomoci neutrálne z dôvodu jej kapitálovej štruktúry, existuje významná súbežná účasť súkromného sektora, dostatočná odmena pre štát, a preto je menšie riziko narušenia hospodárskej súťaže. Je preto potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala v súlade s judikatúrou citovanou v bode 62 vyššie, že sa prejednávaná vec odlišuje od situácií, na ktoré sa vzťahuje dočasný rámec. Preto skutočnosť, že predmetné opatrenie nezahŕňa stratégiu ukončenia angažovanosti štátu, najmä mechanizmus stupňovania, ktorý stimuluje príjemcu, aby odkúpil štátne kapitálové injekcie, nie je dôkazom o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589.

83      Po druhé, pokiaľ ide o zákaz, aby príjemca nadobudol podiel vyšší než 10 % v konkurenčných podnikoch alebo hospodárskych subjektoch v rámci tej istej skupiny činností, ako je stanovené v bode 74 dočasného rámca, žalobkyňa tvrdí, že Komisia protiprávne povolila Fínskej republike uplatňovať tento zákaz počas obdobia troch rokov. Komisia totiž podľa jej názoru nesprávne konštatovala, že takáto požiadavka, stanovená v bode 74 dočasného rámca, mala stimulovať súkromných investorov, aby nakúpili akcie, ktoré štát získal v súkromných spoločnostiach, ktorým bola poskytnutá pomoc počas pandémie COVID‑19, a teda nebola určená na situácie, v ktorých bol štát historickým akcionárom. Podľa tvrdenia žalobkyne bola táto požiadavka v skutočnosti určená na nápravu narušenia hospodárskej súťaže.

84      Je potrebné pripomenúť, že v bode 74 dočasného rámca sa uvádza, že „pokiaľ aspoň 75 % rekapitalizačných opatrení COVID‑19 nebolo splatených, príjemcom iným ako [malé a stredné podniky] sa musí zabrániť v nadobudnutí viac ako 10‑percentného podielu na majetku konkurentov alebo iných hospodárskych subjektov v rámci tej istej skupiny činností vrátane jej odberateľských alebo dodávateľských častí“.

85      V tejto súvislosti treba poznamenať, že tento zákaz nadobudnutia má dvojaký cieľ. Po prvé obmedzuje neprimerané narušenie hospodárskej súťaže tým, že bráni príjemcom využívať verejné zdroje na financovanie činností, ktoré môžu narúšať hospodársku súťaž, ako je nadobudnutie podielov v konkurenčných spoločnostiach alebo hospodárskych subjektoch v rámci tej istej skupiny činností. Po druhé, keďže bod 74 dočasného rámca spája zrušenie zákazu so splatením aspoň 75 % opatrenia pomoci, tento zákaz stimuluje príjemcu, aby pri najbližšej príležitosti odkúpil štátne kapitálové injekcie.

86      V prejednávanej veci, ako je uvedené v bodoch 73 až 76 vyššie a ako Komisia vysvetlila v bode 104 svojho rozhodnutia, však takáto požiadavka spojená so splatením 75 % predmetného opatrenia nie je vhodná, pretože takéto splatenie by viedlo k tomu, že dotknutý členský štát by bol povinný znížiť svoj podiel na kapitáli príjemcu na úroveň nižšiu, než akú mal pred pandémiou COVID‑19. Za týchto okolností Komisia oprávnene konštatovala, že zákaz nadobudnutia stanovený v bode 74 dočasného rámca nemožno v prejednávanej veci uplatniť.

87      Namiesto toho Fínska republika zakázala spoločnosti Finnair vykonávať nadobudnutia na obdobie troch rokov odo dňa navýšenia kapitálu (bod 25 napadnutého rozhodnutia). Komisia považovala toto obdobie za vhodné a primerané z hľadiska potreby obmedziť akékoľvek neprípustné narušenie hospodárskej súťaže (bod 105 napadnutého rozhodnutia).

88      Žalobkyňa nespochybňuje samotné obdobie zákazu, ktoré Fínska republika navrhla a Komisia prijala. Komisii len vytýka, že povolila tomuto členskému štátu odchýliť sa od zákazu nadobudnutia stanoveného v bode 74 dočasného rámca s odôvodnením, že narušenie hospodárskej súťaže by bolo obmedzujúcejšie, ak by príjemcom pomoci bol verejný podnik.

89      Je však potrebné konštatovať, že Komisia sa nespoliehala na verejný ani súkromný charakter príjemcu. Ako vyplýva z bodu 105 napadnutého rozhodnutia, Komisia na účely odôvodnenia výnimky zo zákazu nadobudnutia stanoveného v bode 74 dočasného rámca na základe veľmi špecifických okolností prejednávanej veci vychádzala výlučne z toho, že štát nezvyšuje úroveň svojho podielu v dotknutej spoločnosti, čo znamená, že túto požiadavku nemožno uplatniť ako takú bez toho, aby to viedlo k významnej zmene kapitálovej štruktúry príjemcu.

90      Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázala v súlade s judikatúrou citovanou v bode 62 vyššie, že sa prejednávaná vec odlišuje od situácií uvedených v bode 74 dočasného rámca. Preto skutočnosť, že Komisia prijala trojročný zákaz nadobudnutia, namiesto toho, aby tento zákaz spojila so splatením 75 % kapitálu vloženého štátom, nie je dôkazom o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589.

91      Po tretie, pokiaľ ide o zákaz vyplácať dividendy, žalobkyňa tvrdí, že Komisia od tohto zákazu upustila, pretože to znižuje záujem súkromných investorov o účasť na rekapitalizácii spoločnosti Finnair, pričom nezohľadňuje skutočnosť, že toto konštatovanie platilo aj pre súkromné podniky, do ktorých štát vložil kapitál prostredníctvom opatrenia pomoci po prvýkrát. Zákaz vyplácať dividendy má zabezpečiť, aby sa rekapitalizácia podniku štátom nepoužila na obohatenie jeho akcionárov. Zrušením zákazu vyplácania dividend Komisia údajne vytvorila diskrimináciu založenú na vlastníckej štruktúre dotknutého podniku.

92      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v bode 77 dočasného rámca sa stanovuje, že príjemca rekapitalizačného opatrenia nemôže vyplácať dividendy, kým toto opatrenie nebude úplne splatené.

93      Tu je potrebné konštatovať, že zákaz vyplácania dividend má za cieľ zabezpečiť dočasný charakter zásahov štátu, a to poskytnutím stimulácie pre príjemcu, aby odkúpil štátny podiel získaný v rámci opatrenia pomoci a posilnil kapitál príjemcu pomoci.

94      V prejednávanej veci, ako je uvedené v bodoch 73 až 76 vyššie, Komisia správne usúdila, že poskytnutie stimulácie pre príjemcu, aby odkúpil podiel na kapitáli nadobudnutom štátom v rámci predmetného opatrenia, nebola vhodná vzhľadom na osobitné vlastnosti uvedeného opatrenia.

95      Po druhé, aj keď je pravda, ako tvrdí žalobkyňa, že možnosť nezískania dividendy v každom prípade znižuje záujem súkromného investora zúčastniť sa na rekapitalizácii, treba uviesť, ako bolo pripomenuté v bodoch 73 a 94 napadnutého rozhodnutia, že dotknuté opatrenie je založené na značnej účasti súkromného sektora tak, aby podiel štátu na kapitáli spoločnosti Finnair zostal nezmenený.

96      Vzhľadom na túto osobitnú vlastnosť predmetného opatrenia bolo v prejednávanej veci dôležité, aby sa umožnila výplata dividend, pretože to pre súkromných akcionárov a investorov predstavovalo stimuláciu na upisovanie nových akcií, a tým na poskytnutie nového súkromného kapitálu spoločnosti Finnair. Keďže predmetné opatrenie bolo navrhnuté tak, aby čo najviac minimalizovalo výšku pomoci, na účely zabezpečenia značného príspevku súkromných investorov bolo logické poskytnúť im uistenie, že dostanú dividendy z nových akcií, ktoré upísali.

97      Platí to o to viac, že mimoriadne okolnosti spojené s pandémiou COVID‑19 nevyhnutne viedli k zhoršeniu investičného prostredia v sektore letectva. V čase prijatia napadnutého rozhodnutia bolo zhoršenie tohto investičného prostredia také, že viedlo Fínsku republiku k poskytnutiu štátnej záruky pre Finnair s cieľom zvýšiť šance verejného a súkromného sektora súčasne sa podieľať na rekapitalizácii spoločnosti Finnair, ako sa uvádza v bode 43 napadnutého rozhodnutia. Fínska republika teda nemohla očakávať výraznú účasť súkromných akcionárov a investorov bez zavedenia stimulov.

98      Preto treba konštatovať, že neexistencia zákazu vyplácania dividend je odôvodnená skutočnosťou, že štát nezvyšuje svoj podiel oproti stavu pred krízou spôsobenou pandémiou COVID‑19 z dôvodu, že súkromní akcionári a investori sa súčasne zúčastnili na rekapitalizácii spoločnosti Finnair, čím sa znížila výška pomoci. Dividendy vyplatené súkromným akcionárom a investorom sú teda iba odmenou za ich významnú investíciu do spoločnosti Finnair v krízových okolnostiach a v nepriaznivom investičnom prostredí.

99      Okrem toho žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že situácia, keď štát vstúpi do kapitálu súkromného podniku prostredníctvom opatrenia pomoci, ktoré v zásade zvyšuje podiel štátu na kapitáli tohto podniku, je porovnateľná so situáciou v prejednávanej veci, ktorá sa vyznačuje účasťou verejného aj súkromného kapitálu za rovnakých podmienok a úmerne k ich predchádzajúcemu podielu. Navyše z dôvodov uvedených v bode 95 vyššie je potrebné konštatovať, že tieto situácie sú odlišné a že napadnuté rozhodnutie neviedlo k diskriminácii. V dôsledku toho nemôže toto tvrdenie uspieť.

100    Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa v napadnutom rozhodnutí z právneho hľadiska dostatočne preukázalo, že sa prejednávaná vec odlišuje od situácií, na ktoré sa vzťahuje dočasný rámec, a to v súlade s judikatúrou citovanou v bode 62 vyššie. Preto skutočnosť, že Komisia zrušila zákaz vyplácania dividend, nie je dôkazom o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589.

101    Za týchto okolností samotná skutočnosť, že sa Komisia odchýlila od uplatňovania určitých požiadaviek dočasného rámca, aby v zmysle judikatúry citovanej v bode 62 vyššie zohľadnila špecifické okolnosti predmetného opatrenia, konkrétne to, že štát bol historickým väčšinovým akcionárom príjemcu a že upísal nové akcie iba úmerne k svojmu existujúcemu podielu, nestačí na preukázanie toho, že Komisia mala mať pochybnosti o zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom, ktoré malo viesť k prijatiu rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.

102    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania, zásadu právnej istoty ani zásadu oprávneného očakávania.

103    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nepredložila v rámci druhej časti tretieho žalobného dôvodu žiadny presvedčivý dôkaz o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589. Túto časť treba preto zamietnuť.

–       O dôkazoch založených na porušení údajnej povinnosti vyvážiť priaznivé účinky pomoci s jej nepriaznivými účinkami na podmienky obchodovania a na zachovanie nenarušenej hospodárskej súťaže

104    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že keď Komisia skúma zlučiteľnosť pomoci, je povinná porovnať očakávané pozitívne účinky, pokiaľ ide o dosiahnutie cieľov stanovených v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, s negatívnymi účinkami, pokiaľ ide o narušenie hospodárskej súťaže a vplyv pomoci na obchod medzi členskými štátmi. V dočasnom rámci, presnejšie v oddiele 1.2, sa podľa nej vyžaduje, aby Komisia vykonala takúto kontrolu vyváženosti. Subsidiárne žalobkyňa tvrdí, že ak by Všeobecný súd rozhodol, že na základe dočasného rámca je Komisia oslobodená od tejto povinnosti, plánuje vzniesť námietku nezákonnosti dočasného rámca podľa článku 277 ZFEÚ vzhľadom na to, že rámec porušuje povinnosť vykonať kontrolu vyváženosti.

105    Komisia podporovaná Francúzskou republikou a Fínskou republikou tieto tvrdenia spochybňuje.

106    V článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ sa stanovuje: „Za zlučiteľné s vnútorným trhom možno považovať:… pomoc… na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu“. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že jeho autori sa domnievali, že je v záujme celej Únie, aby niektorý z jej členských štátov bol schopný prekonať značnú alebo dokonca existenčnú krízu, ktorá môže mať závažné dôsledky na hospodárstvo všetkých alebo časti ďalších členských štátov, a teda na Európsku úniu ako takú. Tento doslovný výklad znenia článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ je potvrdený jeho porovnaním s článkom 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, pokiaľ ide o „pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodovania tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom“, keďže znenie posledného uvedeného ustanovenia obsahuje podmienku týkajúcu sa preukázania, že neexistujú žiadne účinky na podmienky obchodovania v rozsahu, ktorý je v rozpore so spoločným záujmom, ktorý nie je uvedený v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. septembra 2020, Rakúsko/Komisia, C‑594/18 P, EU:C:2020:742, body 20 a 39).

107    Pokiaľ sú teda splnené podmienky stanovené v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, čo v prejednávanej veci znamená, že dotknutý členský štát skutočne čelí vážnej poruche fungovania vo svojom hospodárstve a že opatrenia pomoci prijaté na nápravu tejto poruchy sú po prvé potrebné na tento účel a po druhé vhodné a primerané, pričom sa predpokladá, že tieto opatrenia boli prijaté v záujme Európskej únie, takže týmto ustanovením sa nevyžaduje, aby Komisia vyvážila priaznivé účinky pomoci s jej nepriaznivými účinkami na podmienky obchodovania a na zachovanie nenarušenej hospodárskej súťaže, na rozdiel od toho, čo je stanovené v článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ. Inými slovami takéto vyváženie by nemalo v zmysle článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ žiadne opodstatnenie, keďže sa predpokladá, že jeho výsledok je pozitívny. Ak sa totiž členskému štátu podarí napraviť vážnu poruchu fungovania jeho hospodárstva, môže z toho Únia vo všeobecnosti a vnútorný trh osobitne mať len prospech (rozsudok zo 17. februára 2021, Ryanair/Komisia, T‑238/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:91, bod 68).

108    V dôsledku toho Všeobecný súd zamieta tvrdenie žalobkyne, že povinnosť vykonať kontrolu vyváženosti vyplýva z výnimočnej povahy zlučiteľnej pomoci, vrátane pomoci vyhlásenej za zlučiteľnú podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ. Z rovnakých dôvodov nie je opodstatnené odvolávať sa na rozsudky zo 6. júla 1995, AITEC a i./Komisia (T‑447/93 až T‑449/93, EU:T:1995:130) a rozsudok z 19. septembra 2018, HH Ferries a i./Komisia (T‑68/15, EU:T:2018:563, body 210 až 214) [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. februára 2021, Ryanair/Komisia, T‑238/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:91, bod 69, a zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, body 70 a 71].

109    Žalobkyňa nepresvedčila ani tvrdením, že povinný charakter kontroly vyváženosti vyplýva z dočasného rámca, keďže v uvedenom rámci takáto povinnosť neexistuje. Konkrétne oddiel 1.2 rámca, na ktorý žalobkyňa odkazuje a ktorého predmetom je „potreba úzkej európskej koordinácie vnútroštátnych opatrení štátnej pomoci“, obsahuje jediný odsek, a to bod 10, ktorý v tejto súvislosti neobsahuje žiadne požiadavky.

110    Z toho vyplýva, že Komisia nebola povinná vykonať v napadnutom rozhodnutí žiadnu kontrolu vyváženosti, ktorú požaduje žalobkyňa. Aj keď žalobkyňa vzniesla námietku nezákonnosti, pokiaľ ide o dočasný rámec, v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ sa od Komisie nepožaduje, ako vyplýva z bodu 107 vyššie, aby zvážila priaznivé účinky pomoci s jej nepriaznivými účinkami na podmienky obchodovania a na zachovanie nenarušenej hospodárskej súťaže. Preto dočasný rámec, v ktorom nie je stanovená takáto kontrola vyváženosti, nemôže porušovať toto ustanovenie.

111    Po preskúmaní tvrdení žalobkyne v rámci tretej časti tretieho žalobného dôvodu je potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepredložila žiadny presvedčivý dôkaz o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589. Túto časť treba preto zamietnuť.

–       O dôkazoch týkajúcich sa nesprávneho posúdenia významnej trhovej sily spoločnosti Finnair

112    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nezohľadnila dočasný rámec, keďže trh letiskových služieb skúmala len pri posudzovaní významnej trhovej sily spoločnosti Finnair. Na určenie takejto významnej povahy je údajne potrebné použiť „prístup O&D“, teda preskúmať trhy služieb osobnej leteckej dopravy vymedzené dvojicami miest medzi miestom odletu a miestom určenia (ďalej len „trhy O&D“). Žalobkyňa sa v tejto súvislosti odvoláva na prax Komisie v oblasti práva zlučovania podnikov. Na preukázanie významnej trhovej sily spoločnosti Finnair na trhoch O&D žalobkyňa odkazuje na celkový podiel tejto leteckej spoločnosti na preprave cestujúcich na letisko Helsinki a z neho, ktorý v roku 2019 predstavoval 68,4 %. Žalobkyňa takisto tvrdí, že Komisia nepreskúmala iné prekážky vstupu ako preťaženie letiska.

113    Komisia podporovaná Fínskou republikou tieto tvrdenia spochybňuje.

114    Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa bodu 72 dočasného rámca, ak je príjemcom rekapitalizačného opatrenia COVID‑19 vo výške viac než 250 miliónov eur podnik s významnou trhovou silou aspoň na jednom z relevantných trhov, na ktorých pôsobí, členské štáty musia navrhnúť dodatočné opatrenia na zachovanie efektívnej hospodárskej súťaže na týchto trhoch. V dočasnom rámci sa nedefinuje pojem „významná trhová sila“ ani neposkytuje žiadne usmernenie, pokiaľ ide o prístup, ktorý treba uplatniť pri definovaní relevantných trhov.

115    V prejednávanej veci je potrebné mať na pamäti, že cieľom predmetného opatrenia je napraviť vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve spôsobenú pandémiou COVID‑19 a že na tento účel má predovšetkým umožniť spoločnosti Finnair udržať jej životaschopnosť a služby leteckej dopravy.

116    Ako však Komisia uviedla v bode 98 napadnutého rozhodnutia, predmetné opatrenie umožňuje spoločnosti Finnair zachovať si životaschopnosť a zároveň prevádzkové intervaly a iné aktíva, ktoré by si bez tejto podpory nevyhnutne nebola schopná ponechať. Tieto prevádzkové intervaly a iné aktíva môžu byť použité na všetkých leteckých spojeniach na letisko obsluhované spoločnosťou Finnair a z neho, v závislosti napríklad od dopytu, ale aj od rôznych opatrení na obmedzenie pohybu, ktoré štáty prijali.

117    Vzhľadom na to, že predmetné opatrenie malo za cieľ v čo najväčšej možnej miere zachovať všetky činnosti spoločnosti Finnair a nezameriavalo sa na konkrétne letecké spojenia, treba konštatovať, že mohlo mať rovnaké účinky na všetky kombinácie leteckých spojení, ktoré mohla Finnair prevádzkovať vďaka prevádzkovým intervalom a iným aktívam, ktoré sa jej podarilo udržať. Komisia teda správne konštatovala v bode 99 napadnutého rozhodnutia, že v záujme stanovenia trhovej sily spoločnosti Finnair mohla preskúmať existenciu alebo naopak neexistenciu konkurenčného tlaku na túto leteckú spoločnosť na letiskách, kde mala Finnair k dispozícii prevádzkové intervaly. Komisia vykonala uvedené posúdenie okrem iného podľa úrovne preťaženia na dotknutom letisku a na základe podielu prevádzkových intervalov, ktoré mala Finnair k dispozícii na tomto letisku.

118    V bode 100 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že Finnair poskytuje predovšetkým služby osobnej leteckej dopravy na svoju hlavnú základňu a uzol, ako aj z tejto hlavnej základne a uzla, a to letiska Helsinki.

119    Žalobkyňa neuvádza žiadne iné letiská okrem letiska Helsinki, ktoré mala Komisia preskúmať.

120    Podiel spoločnosti Finnair na prevádzkových intervaloch z celkového počtu prevádzkových intervalov na uvedenom letisku bol v roku 2019 nižší ako 25 % (bod 100 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho, ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, na uvedenom letisku nie je žiadne preťaženie, a to ani v dopravných špičkách, čo žalobkyňa nespochybňuje a čo Fínska republika potvrdila vo svojom vyjadrení vedľajšieho účastníka konania. Prevádzkové intervaly sú k dispozícii kedykoľvek počas dňa pre nových účastníkov, vrátane tých, ktorí chcú konkurovať spoločnosti Finnair na niektorom spojení.

121    Z týchto dôvodov Komisia dospela k záveru, že Finnair nemala na letisku Helsinki významnú trhovú silu (bod 101 napadnutého rozhodnutia).

122    Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne založenom na skutočnosti, že Finnair prepravila v roku 2019 celkovo 68,4 % všetkých cestujúcich, ktorí odleteli z letiska Helsinki a prileteli naň. Toto tvrdenie žalobkyne nestačí na preukázanie toho, že Finnair mala na tomto letisku významnú trhovú silu, keďže nebolo preťažené a prevádzkové intervaly tam boli široko dostupné pre existujúcich konkurentov a nových účastníkov kedykoľvek počas dňa, vrátane dopravnej špičky, v dôsledku čoho boli schopní vyvinúť skutočný konkurenčný tlak na Finnair, pokiaľ ide o ktorékoľvek z leteckých spojení z tohto letiska a na toto letisko.

123    Na spochybnenie tohto záveru sa žalobkyňa obmedzuje na tvrdenie, že úroveň preťaženia na letisku Helsinki a počet prevádzkových intervalov, ktoré má k dispozícii Finnair, nevypovedajú nič o existencii významnej trhovej sily, ktorú môže mať táto letecká spoločnosť v rôznych dvojiciach miest, ktoré obsluhuje.

124    Vzhľadom na úvahy uvedené v bode 120 vyššie je však potrebné konštatovať, že podiel prevádzkových intervalov, ktoré má Finnair k dispozícii, jej neumožňuje narúšať rôzne trhy O&D na letisko Helsinki alebo z neho, keďže zostáva k dispozícii veľký počet prevádzkových intervalov. Okrem toho žalobkyňa nepredložila žiadny konkrétny dôkaz na preukázanie neexistencie konkurenčného tlaku na rôznych leteckých spojeniach prevádzkovaných spoločnosťou Finnair.

125    Navyše a bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o tom, či bola Komisia povinná preskúmať aj možnú existenciu významnej trhovej sily zo strany spoločnosti Finnair na každom z leteckých spojení, ktoré prevádzkuje, treba pripomenúť, že v prípade sťažnosti vznesenej voči Komisii za to, že nezačala konanie vo veci formálneho zisťovania, je na žalobkyni, aby preukázala, že posúdenie informácií a dôkazov, ktoré mala Komisia k dispozícii alebo ktoré mohla mať k dispozícii v čase, keď prijala napadnuté rozhodnutie, malo vyvolať pochybnosti o zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 20 až 22 vyššie. V prejednávanej veci to znamená, že žalobkyňa bola prinajmenšom povinná identifikovať dotknuté trhy O&D a opísať konkurenčnú situáciu na týchto trhoch v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.

126    Žalobkyňa však nepredložila žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by mohol Všeobecnému súdu objasniť možnú existenciu významnej trhovej sily zo strany spoločnosti Finnair na ktoromkoľvek trhu O&D, na ktorom Finnair pôsobí.

127    Jedinými prekážkami, ktoré môžu odradiť nového účastníka konkurovať príjemcovi, na ktoré poukazuje žalobkyňa, je kontrola zo strany štátu nad spoločnosťami Finnair a Finavia (prevádzkovateľ letiska Helsinki), schopnosť spoločnosti Finnair predávať pod cenu a súvislosti spojené s pandémiou COVID‑19. Žiadne z týchto tvrdení však nie je dostatočne podložené na to, aby uspelo.

128    Na podporu prvého tvrdenia žalobkyňa uvádza, že kontrola zo strany štátu nad spoločnosťou Finavia odradila túto spoločnosť od spolupráce s nízkonákladovými leteckými spoločnosťami pri rozvoji regionálnych letísk. Žalobkyňa tiež tvrdí, že Finnair je na letisku Helsinki zvýhodnená, keďže jej letiskové poplatky sú nižšie ako poplatky iných leteckých spoločností. Na podporu tohto tvrdenia sa žalobkyňa odvoláva na rozhodnutie Komisie z 25. júla 2012 o opatrení SA.23324 – C 25/07 (ex NN 26/07) – Fínsko Finavia, Airpro a Ryanair na letisku Tampere‑Pirkkala (Ú. v. EÚ 2013 L 309, s. 27), ale bez toho, aby uviedla, prečo toto rozhodnutie, ktoré sa netýka letiska Helsinki, môže podporiť uvedené tvrdenie. V každom prípade sa tvrdenie žalobkyne týka správania prevádzkovateľa letiska Helsinki, Finavia, a nie správania príjemcu. Aj keby boli tvrdenia žalobkyne dôvodné, nápravné opatrenia, ktoré by museli byť prípadne prijaté, by sa týkali spoločnosti Finavia, a nie spoločnosti Finnair, takže tieto tvrdenia presahujú predmet tohto sporu.

129    Na podporu druhého tvrdenia sa žalobkyňa odvoláva na dokument s názvom Ryanair Holdings PLC – COVID‑19 Market Update pripojený k žalobe z 1. mája 2020, ktorý sama vypracovala. Uvedený dokument však neobsahuje žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že Finnair v dôsledku predmetného opatrenia predávala pod cenu.

130    Na podporu tretieho tvrdenia sa žalobkyňa obmedzuje na tvrdenie, že v súvislosti s pandémiou COVID‑19 je akýkoľvek nový vstup na fínsky trh leteckej dopravy alebo rozšírenie tohto trhu veľmi nepravdepodobné. Ako však Komisia poznamenáva, žalobkyňa nešpecifikuje, akým spôsobom mohli byť dôsledky pandémie zohľadnené ako prekážky vstupu. Toto tvrdenie je tiež v rozpore s tvrdením žalobkyne v bode 7 jej pripomienok k vyjadreniu Fínskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, že jej nedávne rozšírenie vo Fínsku dokazuje schopnosť iných leteckých spoločností ako spoločnosti Finnair pôsobiť a rozvíjať sa vo Fínsku počas krízy spôsobenej pandémiou COVID‑19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti musí byť toto tvrdenie zamietnuté.

131    So zreteľom na všetky tieto úvahy a vzhľadom na neexistenciu predložených alebo ponúknutých dôkazov, ktoré by mohli podporiť jej tvrdenia, je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa nepredložila v štvrtej časti tretieho žalobného dôvodu žiadne presvedčivé dôkazy o tom, že existujú pochybnosti v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589. Túto časť treba preto zamietnuť.

–       O dôkazoch týkajúcich sa porušenia zásady nediskriminácie

132    S cieľom preukázať existenciu pochybností, pokiaľ ide o zlučiteľnosť predmetného opatrenia s vnútorným trhom, žalobkyňa tvrdí, že toto opatrenie porušuje zásadu nediskriminácie. Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí sa zaobchádza s porovnateľnou situáciou leteckých spoločností obsluhujúcich letecké spojenia do a z Fínska odlišne, pričom bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu sa zvýhodňuje Finnair. Tvrdí, že Komisia nepreukázala ani potrebu poskytnúť pomoc výlučne spoločnosti Finnair, ani primeranosť rozdielneho zaobchádzania medzi touto spoločnosťou ostatnými leteckými spoločnosťami. Dodáva, že ak by sa pomoc pridelila všetkým leteckým spoločnostiam pôsobiacim vo Fínsku na základe ich podielu na trhu, cieľ opatrenia by sa dosiahol bez akejkoľvek diskriminácie. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že predmetné opatrenie je „opatrením zjavného hospodárskeho nacionalizmu“, ako to potvrdzuje tlačová správa fínskej vlády.

133    Komisia podporovaná Francúzskou republikou a Fínskou republikou tieto tvrdenia spochybňuje.

134    Prostredníctvom zásady nediskriminácie sa vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rôznym spôsobom a aby sa s rôznymi situáciami nezaobchádzalo rovnakým spôsobom, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, EU:C:2008:224, bod 66; pozri v tomto zmysle aj rozsudok z 5. júna 2018, Montero Mateos, C‑677/16, EU:C:2018:393, bod 49).

135    Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie, a tým ich porovnateľný charakter, je potrebné určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Takisto treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 26).

136    Okrem toho treba mať pamäti, že podľa zásady proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, sa vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou (rozsudok zo 17. mája 1984, Denkavit Nederland, 15/83, EU:C:1984:183, bod 25), pričom v situácii, keď existuje výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba zvoliť také opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom [rozsudok z 30. apríla 2019, Taliansko/Rada (Povolené výlovy stredomorského mečiara veľkého), C‑611/17, EU:C:2019:332, bod 55].

137    Je pravda, že k prepojeniu Fínska do určitej miery prispievajú iné letecké spoločnosti a že pandémia COVID‑19 a cestovné obmedzenia, ktoré z nej vyplývajú, ich postihujú rovnako ako Finnair. Faktom však zostáva, ako tvrdí Komisia, že neexistuje žiadna požiadavka, aby členské štáty poskytli pomoc na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve v zmysle článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2021, Ryanair a Laudamotion/Komisia (Austrian Airlines; Covid‑19), T‑677/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:465, bod 54]. Okrem toho, ako sa uvádza v bodoch 30 a 31 vyššie, pomoc môže byť určená na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu v súlade s článkom 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ bez ohľadu na to, že sama osebe nenapraví takúto poruchu. Fínska republika teda nemôže byť povinná poskytnúť pomoc všetkým podnikom, ktoré nejakým spôsobom prispievajú k prepojeniu jej územia.

138    Okrem toho treba uviesť, že taká individuálna pomoc, o akú ide v prejednávanej veci, zo svojej podstaty prináša prospech len jednému podniku – s vylúčením všetkých ostatných podnikov vrátane tých, ktoré sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou príjemcu tejto pomoci. Takáto individuálna pomoc tak svojou povahou zavádza rozdielne zaobchádzanie, či dokonca diskrimináciu, ktorá je však vlastná individuálnej povahe uvedeného opatrenia. Tvrdiť, ako to robí žalobkyňa, že predmetná individuálna pomoc je v rozpore so zásadou nediskriminácie, v podstate znamená systematické spochybňovanie zlučiteľnosti akejkoľvek individuálnej pomoci s vnútorným trhom z dôvodu jej vlastne výlučnej, a teda diskriminačnej povahy, aj keď právo EÚ umožňuje členským štátom poskytnúť individuálnu pomoc za predpokladu, že sú splnené všetky podmienky stanovené v článku 107 ZFEÚ [rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, bod 81].

139    V každom prípade, aj za predpokladu, ako tvrdí žalobkyňa, že by rozdielne zaobchádzanie zavedené predmetným opatrením mohlo byť v rozsahu, v akom prináša prospech len spoločnosti Finnair, považované za diskriminačné, je potrebné overiť, či je odôvodnené legitímnym cieľom a či je nevyhnutné, vhodné a primerané na jeho dosiahnutie. Podobne, pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na článok 18 prvý odsek ZFEÚ, treba zdôrazniť, že podľa uvedeného ustanovenia je zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti v rámci pôsobnosti Zmlúv „bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia“. Preto je dôležité overiť, či je toto rozdielne zaobchádzanie prípustné podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ktorý je právnym základom napadnutého rozhodnutia. Toto preskúmanie po prvé znamená, že cieľ predmetného opatrenia spĺňa požiadavky uvedeného ustanovenia a po druhé, že podrobné pravidlá na poskytovanie pomoci v rámci predmetného opatrenia, a to konkrétne v tejto veci skutočnosť, že z neho má prospech iba Finnair, sú také, aby umožnili dosiahnutie tohto cieľa a neprekročili rámec nevyhnutný na jeho dosiahnutie [rozsudok zo 14. apríla 2021, Ryanair/Komisia (Finnair I; Covid‑19), T‑388/20, vec v odvolacom konaní, EU:T:2021:196, bod 82].

140    Pokiaľ ide o cieľ predmetného opatrenia, je nesporné, že pandémia COVID‑19 viedla k vážnej poruche fungovania vo fínskom hospodárstve a že mala vážne nepriaznivé účinky na fínsky trh leteckej dopravy. V tejto súvislosti, z dôvodov uvedených v bodoch 39 až 41 vyššie, cieľ predmetného opatrenia, teda zachovanie životaschopnosti spoločnosti Finnair a jej služieb leteckej dopravy, mohol napraviť vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve.

141    Pokiaľ ide o podrobné pravidlá poskytovania pomoci v rámci predmetného opatrenia, ako Komisia uviedla v bodoch 84 a 85 napadnutého rozhodnutia a ako vyplýva z bodov 37 až 41 vyššie, Finnair prispievala významným spôsobom k hospodárskemu rozvoju a zahraničnému obchodu Fínska, a to svojou hlavnou úlohou v národnom a medzinárodnom prepojení krajiny a jej hospodárskym a sociálnym významom pre mnohých fínskych dodávateľov a pracovníkov.

142    Podľa žalobkyne tieto okolnosti neodôvodňujú rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z predmetného opatrenia. Toto opatrenie nie je podľa nej primerané, keďže poskytuje celú pomoc spoločnosti Finnair, hoci jej podiel na prepojení Fínska sa pohybuje v rozmedzí od 45 % do 67 %.

143    Vzhľadom na jej významnú úlohu v národnom a medzinárodnom prepojení, ako aj na jej hospodársky a sociálny význam vo Fínsku, ako už bolo preukázané v rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu, je však potrebné konštatovať, že bolo pravdepodobnejšie, že zabezpečenie kontinuity hospodárskych činností spoločnosti Finnair prispeje k náprave vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve viac než zachovanie prevádzky iných leteckých spoločností, ktoré pôsobili, v menšom rozsahu ako Finnair, vo Fínsku. Predovšetkým zo žiadneho dokumentu v spise pred Všeobecným súdom nevyplýva, že by žalobkyňa alebo iná letecká spoločnosť vzhľadom na svoju úlohu v národnom a medzinárodnom prepojení Fínska alebo na svoj hospodársky a sociálny význam pre túto krajinu mali porovnateľný význam ako Finnair pre fínske hospodárstvo a jeho obnovu.

144    Pokiaľ ide o otázku, či predmetné opatrenie ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, Komisia v bode 89 napadnutého rozhodnutia uviedla, že plánované navýšenie kapitálu, konkrétne účasť štátu, bolo nižšie ako očakávané straty. Na základe toho dospela k záveru, že predmetné opatrenie nepresahuje rámec obnovenia kapitálovej štruktúry spoločnosti Finnair v podobe, v akej existovala 31. decembra 2019, teda pred pandémiou COVID‑19.

145    Žalobkyňa tieto skutočnosti nespochybňuje. Tvrdí len, že predmetné opatrenie je neprimerané v tom, že je určené výlučne spoločnosti Finnair, a tvrdí, že ide o opatrenie „zjavného hospodárskeho nacionalizmu“.

146    V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že Komisia nemá žiadnu povinnosť posúdiť, či okrem zachovania spoločnosti Finnair mala Fínska republika rozšíriť okruh príjemcov pomoci, keďže rozhodnutie o štátnej záruke, ako aj napadnuté rozhodnutie z právneho hľadiska dostatočne preukazujú potrebu zachovať podiel spoločnosti Finnair na fínskom hospodárstve.

147    Po druhé je potrebné poznamenať, že pomoc, ktorá spĺňa podmienky stanovené v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ako je to v tejto veci, môže byť poskytnutá podniku, ktorého väčšinovým vlastníkom je dotknutý členský štát. Preto aj keby sa v tlačovej správe fínskej vlády, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa a ktorú pripojila k svojej žalobe, uvádzalo, že Fínska republika konala ako „zodpovedný vlastník“, nestačilo by to na preukázanie toho, že predmetné opatrenie je opatrením „hospodárskeho nacionalizmu“. Okrem toho je potrebné poznamenať, že v uvedenej tlačovej správe sa uvádza význam leteckých spojení prevádzkovaných spoločnosťou Finnair pre bezpečnosť zásobovania Fínska pre nákladnú a osobnú dopravu a vplyv tejto spoločnosti na národné hospodárstvo. Potvrdzuje teda skôr závery Komisie týkajúce sa významu spoločnosti Finnair, pokiaľ ide o nápravu vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve.

148    V každom prípade z toho vyplýva, že pokiaľ by rozdielne zaobchádzanie zavedené predmetným opatrením bolo možné považovať za diskrimináciu, priznanie výhody z predmetného opatrenia len spoločnosti Finnair bolo odôvodnené.

149    V dôsledku toho nie je preukázané, že Komisia mala mať pochybnosti v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589 pri posudzovaní zlučiteľnosti predmetného opatrenia s vnútorným trhom. Samotný odkaz žalobkyne na údajnú prax Komisie podľa článku 107 ods. 2 písm. b) ZFEÚ nemôže tento záver zmeniť.

–       O dôkazoch týkajúcich sa porušenia slobody poskytovať služby a slobody usadiť sa

150    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že predmetné opatrenie tým, že ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie stanoveného cieľa pomoci, neoprávnene obmedzuje slobodu poskytovať služby a slobodu usadiť sa, čo vyvoláva pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že poskytnutie predmetnej pomoci výlučne spoločnosti Finnair vedie k fragmentácii vnútorného trhu a v prípade leteckých spoločností obmedzuje ich práva na slobodné poskytovanie služieb leteckej dopravy na vnútornom trhu, ktoré im poskytuje Európsky systém prevádzkových licencií stanovený v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1008/2008 z 24. septembra 2008 o spoločných pravidlách prevádzky leteckých dopravných služieb v Spoločenstve (Ú. v. EÚ L 293, 2008, s. 3).

151    Komisia podporovaná Francúzskou republikou a Fínskou republikou túto argumentáciu spochybňuje.

152    Treba pripomenúť, že sloboda poskytovať služby bráni uplatňovaniu akýchkoľvek vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré majú za následok sťaženie poskytovania služieb medzi členskými štátmi v porovnaní s poskytovaním služieb výlučne v rámci jedného členského štátu, bez ohľadu na to, či existuje diskriminácia na základe štátnej príslušnosti alebo bydliska (rozsudok zo 6. februára 2003, Stylianakis, C‑92/01, EU:C:2003:72, bod 25). Je však potrebné zdôrazniť, že podľa článku 58 ods. 1 ZFEÚ sa na slobodu poskytovať služby v oblasti dopravy vzťahujú ustanovenia hlavy o doprave, konkrétne hlava VI Zmluvy o FEÚ. Sloboda poskytovať služby v oblasti dopravy sa teda v primárnom práve riadi osobitným právnym režimom (rozsudok z 18. marca 2014, International Jet Management, C‑628/11, EU:C:2014:171, bod 36). V dôsledku toho sa článok 56 ZFEÚ, v ktorom sa zakotvuje slobodné poskytovanie služieb, ako taký neuplatňuje na odvetvie leteckej dopravy (rozsudok z 25. januára 2011, Neukirchinger, C‑382/08, EU:C:2011:27, bod 22).

153    Opatrenia na liberalizáciu služieb leteckej dopravy sa preto môžu prijať iba podľa článku 100 ods. 2 ZFEÚ (rozsudok z 18. marca 2014, International Jet Management, C‑628/11, EU:C:2014:171, bod 38). Okrem toho normotvorca Únie prijal na základe uvedeného ustanovenia nariadenie č. 1008/2008, ktorého cieľom je práve vymedziť podmienky na uplatňovanie zásady slobodného poskytovania služieb v odvetví leteckej dopravy (pozri analogicky rozsudok zo 6. februára 2003, Stylianakis, C‑92/01, EU:C:2003:72, bod 24).

154    V prejednávanej veci treba poznamenať, že žalobkyňa v podstate tvrdí, že predmetné opatrenie predstavuje prekážku slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby, keďže zvýhodňuje iba Finnair.

155    Aj keď je pravda, že predmetné opatrenie sa týka individuálnej pomoci, z ktorej má prospech iba Finnair, žalobkyňa nepreukazuje, v čom je táto výlučná povaha taká, aby odradila leteckých dopravcov od usadenia sa vo Fínsku alebo od poskytovania služieb z tejto krajiny alebo do nej. Žalobkyňa najmä neidentifikuje skutkové ani právne prvky, ktoré by spôsobili, že toto opatrenie malo obmedzujúce účinky, ktoré by presahovali tie, ktoré vedú k zákazu podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Naopak, ako sa uvádza v bodoch 139 až 148 vyššie, tieto účinky sú potrebné a primerané na nápravu vážnej poruchy fungovania vo fínskom hospodárstve spôsobenej pandémiou COVID‑19 v súlade s požiadavkami článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ.

156    V dôsledku toho predmetné opatrenie nemôže predstavovať prekážku slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby. Z toho vyplýva, že žalobkyňa nie je oprávnená kritizovať Komisiu za to, že nepreskúmala zlučiteľnosť tohto opatrenia so slobodou usadiť sa a slobodou poskytovať služby, ani a fortiori tvrdiť, že Komisia mala mať v tejto súvislosti pochybnosti.

157    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa v rámci tretieho žalobného dôvodu nepredložila dôkaz o existencii pochybností v zmysle článku 4 ods. 3 a 4 nariadenia 2015/1589. Tretí žalobný dôvod preto treba v celom rozsahu zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

158    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia neposúdila niekoľko faktorov, ktoré boli rozhodujúce na stanovenie zlučiteľnosti pomoci s článkom 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ a dočasným rámcom. Po prvé, ako tvrdí, Komisia neurčila, ako by opatrenie zamerané na Finnair samo osebe mohlo napraviť vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve. Po druhé Komisia neodôvodnila, prečo Finnair nemala k dispozícii žiadne iné prostriedky rekapitalizácie ako predmetné opatrenie. Po tretie Komisia opomenula vysvetliť, prečo by vyššia miera oslabenia existujúcich akcionárov mohla byť náhradou za stimul na spätné odkúpenie účasti štátu spoločnosťou Finnair. Po štvrté Komisia nevykonala, a to ani len skrátene, kontrolu vyváženosti pozitívnych a negatívnych účinkov predmetného opatrenia. Po piate Komisia neuviedla dôvody, pre ktoré sa mala trhová sila spoločnosti Finnair posudzovať výlučne so zreteľom na úroveň preťaženia na letisku Helsinki, ani dôvody, pre ktoré takúto silu nemala. Po šieste Komisia neposúdila, či je predmetné opatrenie nediskriminačné a či je v súlade so zásadami slobody poskytovať služby a slobody usadiť sa.

159    Komisia podporovaná Fínskou republikou tieto tvrdenia spochybňuje.

160    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má byť odôvodnenie, ktoré sa vyžaduje podľa článku 296 ZFEÚ, prispôsobené povahe predmetného aktu, pričom má jasným a jednoznačným spôsobom uvádzať úvahy inštitúcie, ktorá je pôvodcom aktu, aby bolo umožnené dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatých opatrení a príslušnému súdu vykonávať svoje preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, na povahu uvádzaných dôvodov, ako aj na záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a individuálne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení konkrétne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky uvedeného článku, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj na všetky právne normy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudky z 15. apríla 2008, Nuova Agricast, C‑390/06, EU:C:2008:224, bod 79, a z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, EU:C:2011:551, bod 125).

161    Po prvé, pokiaľ ide o odôvodnenie týkajúce sa schopnosti predmetného opatrenia samo osebe napraviť vážnu poruchu fungovania vo fínskom hospodárstve, treba pripomenúť, že v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ sa nevyžaduje, aby bola predmetná pomoc schopná sama osebe napraviť vážnu poruchu fungovania v hospodárstve dotknutého členského štátu. V dôsledku toho Komisia nemusela v tejto súvislosti predložiť odôvodnenie.

162    Po druhé v súvislosti s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o iné prostriedky, ktorými môže Finnair zvýšiť svoj kapitál, Komisia vysvetlila dostatočne jasne a presne, ako vyplýva z bodov 49, 51 a 53 vyššie, prečo sa domnievala, že fínske orgány preukázali, že neexistujú žiadne iné spôsoby, ako získať v krátkodobom horizonte kapitál.

163    Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa prípadnej interakcie medzi mierou oslabenia existujúcich akcionárov a spätným odkúpením štátneho podielu spoločnosťou Finnair, je potrebné uviesť, že v každom prípade, ako vyplýva z bodu 72 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí dostatočne právne uviedla dôvody, pre ktoré predmetné opatrenie spĺňalo podmienky stanovené v článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, aj keď neobsahovalo mechanizmus stupňovania.

164    Po štvrté, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa kontroly vyváženosti pozitívnych a negatívnych účinkov predmetného opatrenia, stačí uviesť, že ako vyplýva z bodov 106 až 110 vyššie, kontrola vyváženosti sa nevyžaduje ani podľa článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ani podľa dočasného rámca. V dôsledku toho Komisia nemusela v tejto súvislosti predložiť odôvodnenie.

165    Po piate, pokiaľ ide o odôvodnenie týkajúce sa významnej trhovej sily spoločnosti Finnair, znenie bodov 98 až 102 napadnutého rozhodnutia podporuje konštatovanie, že Komisia dostatočne vysvetlila svoj prístup k tejto otázke, dôvody, pre ktoré zvolila tento prístup, ako aj dôvody, na ktorých je založený záver, že táto letecká spoločnosť nemala takú silu.

166    Po šieste, pokiaľ ide o odôvodnenie s ohľadom na zásadu nediskriminácie, zásadu slobody poskytovať služby a slobody usadiť sa, je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje informácie uvedené v bode 36 vyššie, čo umožňuje pochopiť osobitný význam spoločnosti Finnair pre prepojenie a hospodárstvo Fínska a dôvody, prečo si Fínska republika vybrala túto spoločnosť ako jediného príjemcu predmetného opatrenia.

167    Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je dostatočne odôvodnené a v dôsledku toho treba štvrtý žalobný dôvod zamietnuť.

168    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba žalobu zamietnuť v celom jej rozsahu.

 O trovách

169    Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v súlade s návrhom Komisie.

170    Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. Francúzska republika a Fínska republika teda znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (desiata rozšírená komora)

rozhodol takto:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Ryanair DAC znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

3.      Francúzska republika a Fínska republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Kornezov Buttigieg Kowalik‑Bańczyk

Hesse Petrlík

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. júna 2022.

Podpisy

*      Jazyk konania: angličtina.