Vec C‑94/18
Nalini Chenchooliah
proti
Minister for Justice and Equality
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Írsko)]
Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 10. septembra 2019
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Článok 21 ZFEÚ – Právo občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členského štátu – Smernica 2004/38/ES – Článok 3 ods. 1 a články 15, 27, 28, 30 a 31 – Pojem ‚oprávnená osoba‘ – Štátny príslušník tretieho štátu, ktorý je manželským partnerom občana Únie, ktorý vykonával svoju slobodu pohybu – Návrat občana Únie do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a v ktorom si odpykáva trest odňatia slobody – Požiadavky na hostiteľský členský štát podľa smernice 2004/38/ES pri prijímaní rozhodnutia o vyhostení uvedeného štátneho príslušníka tretieho štátu“
1. Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Oprávnené osoby – Manželský partner, štátny príslušník tretej krajiny, sprevádzajúci alebo pripájajúci sa k občanovi Únie, ktorý sa zdržiava v inom členskom štáte, ako je členský štát jeho štátnej príslušnosti – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý zostal v hostiteľskom členskom štáte po tom, čo sa občan Únie vrátil do členského štátu svojej štátnej príslušnosti – Vylúčenie
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 3 ods. 1, článok 6 ods. 2 a článok 7 ods. 2)
(pozri body 59 – 63)
2. Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z iných dôvodov, než je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie – Procedurálna ochrana – Pôsobnosť – Rozhodnutie o vyhostení štátneho príslušníka tretej krajiny, manželského partnera občana Únie, ktorý využil svoju slobodu pohybu, po tom, čo sa uvedený občan vrátil do členského štátu svojej štátnej príslušnosti bez uvedeného štátneho príslušníka – Zahrnutie – Rozhodnutie, ktoré môže obsahovať zákaz vstupu na územie – Neexistencia
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, články 15, 30 a 31)
(pozri body 73, 74, 77 – 79, 88 a výrok)
3. Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z iných dôvodov, než je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie – Procedurálna ochrana – Analogické uplatnenie procedurálnej ochrany uplatniteľnej v prípade obmedzenia práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia – Rozsah
(Charta základných práv Európskej únie, článok 47 a článok 51 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, články 15, 27, 28, 30 a 31)
(pozri body 80 – 87)
Zhrnutie
Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku sa môže uplatniť na štátneho príslušníka tretieho štátu – manželského partnera občana EÚ, ktorý využil svoju slobodu pohybu – ktorý po tom, čo sa jeho manželský partner vrátil do svojho členského štátu pôvodu, už nemá právo zdržiavať sa v členskom štáte, v ktorom so svojím manželským partnerom žil
V rozsudku Chenchooliah (C‑94/18), vydanom 10. septembra 2019, Súdny dvor zasadajúci ako veľká komora podal výklad článku 15 smernice 2004/38(1), ktorý najmä upravuje, že niektoré postupy stanovené v kapitole VI uvedenej smernice, nazvanej „Obmedzenia práva vstupu a práva pobytu z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia“(2), sa uplatňujú analogicky na všetky rozhodnutia obmedzujúce voľný pohyb občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov z dôvodov iných, ako je verejný poriadok, verejná bezpečnosť alebo verejné zdravie. Súdny dvor rozhodol, že tento článok sa uplatňuje na rozhodnutie o vyhostení prijaté voči štátnemu príslušníkovi tretieho štátu z dôvodu, že tento štátny príslušník už nemá právo na pobyt na základe tejto smernice, a to v takej situácii, keď sa tento štátny príslušník zosobášil s občanom Únie v čase, keď tento občan využil svoju slobodu pohybu tým, že prišiel do hostiteľského členského štátu a zdržiaval sa v ňom spolu s uvedeným štátnym príslušníkom, pričom tento občan sa následne vrátil do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom. Súdny dvor ďalej uviedol, že z toho vyplýva, že niektoré záruky, ktoré stanovuje smernica v rámci rozhodnutí obmedzujúcich voľný pohyb občana Únie alebo jeho rodinných príslušníkov, ktoré boli prijaté z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia(3), treba uplatniť v rámci prijímania takého rozhodnutia o vyhostení, o aké ide vo veci samej, ktoré v žiadnom prípade nemôže obsahovať zákaz vstupu na územie.
Tento rozsudok patrí do rámca sporu medzi štátnou príslušníčkou Maurícia s bydliskom v Írsku na jednej strane a Minister for Justice and Equality (minister pre spravodlivosť a rovnosť) na druhej strane vo veci rozhodnutia o deportácii, ktoré bolo voči nej prijaté podľa článku 3 írskeho zákona z roku 1999 o prisťahovalectve po tom, čo sa jej manžel, ktorý je občanom Únie, vrátil do členského štátu svojej štátnej príslušnosti, a to Portugalska, kde si odpykáva trest odňatia slobody. Rozhodnutie o deportácii podľa vnútroštátneho práva obsahovalo ex offo zákaz vstupu na územie na dobu neurčitú.
Súdny dvor najskôr konštatoval, že v takej situácii, keď sa občan Únie vrátil do členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a v hostiteľskom členskom štáte už nevykonáva svoje právo na voľný pohyb na základe práva Únie, manželský partner uvedeného občana Únie nemá viac postavenie „oprávnenej osoby“ v zmysle tejto smernice(4), pokiaľ zostal v hostiteľskom členskom štáte a viac sa v ňom so svojím manželským partnerom nezdržiava.
Súdny dvor následne rozhodol, že aj keď strata tohto postavenia má za následok, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny už nepožíva právo na pohyb a právo na pobyt na území hostiteľského členského štátu, ktoré mal počas určitého obdobia, pretože už nespĺňa podmienky, ktorým tieto práva podliehajú, táto strata neznamená, že smernica 2004/38 sa viac neuplatňuje na prijatie rozhodnutia o vyhostení tohto štátneho príslušníka hostiteľským členským štátom z takéhoto dôvodu. Článok 15 smernice 2004/38(5), ktorý sa nachádza v jej kapitole III, nazvanej „Právo pobytu“, totiž stanovuje režim, ktorý sa uplatní v prípade, že právo na prechodný pobyt na základe tejto smernice zanikne, a to najmä vtedy, ak občan Únie alebo jeho rodinný príslušník, ktorý v minulosti využíval právo na pobyt do troch mesiacov alebo na viac ako tri mesiace, už nespĺňa dané podmienky práva na pobyt a hostiteľský členský štát ho teda v zásade môže vyhostiť.
Okrem toho Súdny dvor uviedol, že článok 15 smernice 2004/38 odkazuje iba na analogické uplatnenie niektorých ustanovení jej kapitoly VI, ktoré sa týkajú najmä oznámenia o rozhodnutiach, ako aj prístupu k súdnemu preskúmaniu(6). Naopak iné ustanovenia uvedenej kapitoly(7) sa neuplatňujú v rámci prijímania rozhodnutia podľa článku 15 uvedenej smernice. Tieto iné ustanovenia sa totiž uplatňujú len vtedy, ak dotknutá osoba má v súčasnosti na základe tejto smernice právo na pobyt v hostiteľskom členskom štáte, ktorý je buď prechodný, alebo trvalý.
Napokon Súdny dvor uviedol, že podľa článku 15 ods. 3 smernice 2004/38 rozhodnutie o vyhostení, ktoré možno prijať vo veci samej, nemôže v žiadnom prípade obsahovať zákaz vstupu na územie(8).