Language of document : ECLI:EU:C:2020:77

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MICHAL BOBEK

prednesené 6. februára 2020(1)

Vec C581/18

RB

proti

TÜV Rheinland LGA Products GmbH,

Allianz IARD SA

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zdravotnícke pomôcky – Chybné prsníkové implantáty – Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním zdravotníckych pomôcok – Územné obmedzenie – Výlučne vnútorná situácia – Článok 18 ZFEÚ – Uplatniteľnosť práva Únie“






I.      Úvod

1.        Nemeckej pacientke boli v Nemecku voperované chybné prsníkové implantáty vyrobené francúzskou spoločnosťou Poly Implant Prothèse SA (ďalej len „PIP“), ktorá je v súčasnosti insolventná. Pacientka sa domáha náhrady škody na nemeckých súdoch od spoločnosti Allianz IARD SA, francúzskeho poistiteľa spoločnosti PIP. Vo Francúzsku majú výrobcovia zdravotníckych pomôcok zákonnú povinnosť byť poistení proti zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám v dôsledku ich činnosti. Táto povinnosť viedla PIP k uzatvoreniu poistnej zmluvy so spoločnosťou Allianz, ktorá obsahovala územnú doložku obmedzujúcu krytie škôd spôsobených iba na francúzskom území. Na zdravotnícke pomôcky spoločnosti PIP, ktoré sa vyvážali do iného členského štátu a tam sa používali, sa teda poistná zmluva nevzťahovala.

2.        V tomto kontexte sa Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) pýta, či skutočnosť, že PIP bola zo strany spoločnosti Allianz poistená pre prípad spôsobenia škody jej zdravotníckymi pomôckami iba na francúzskom území s vylúčením možnosti jej zapríčinenia v iných členských štátoch, je zlučiteľná s článkom 18 ZFEÚ a zásadou zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti v ňom uvedenej.

II.    Právny rámec

A.      Právo Únie

3.        Článok 18 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že:

„V rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.“

4.        V zmysle článku 34 ZFEÚ:

„Množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnocenným účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“

5.        Podľa článku 35 ZFEÚ:

„Množstevné obmedzenia vývozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom sú medzi členskými štátmi zakázané.“

6.        Článok 56 prvý odsek ZFEÚ stanovuje toto:

„V rámci nasledujúcich ustanovení sú zakázané obmedzenia slobody poskytovať služby v Únii vo vzťahu k štátnym príslušníkom členských štátov, ktorí sa usadili v niektorom inom členskom štáte ako príjemca služieb.“

B.      Francúzske právo

7.        Článok L.1142‑2 Code de la santé publique (Zákonník verejného zdravia)(2) stanovuje, že:

„Zdravotnícki pracovníci v súkromnej praxi, zdravotníckych zariadeniach, zdravotníckych službách a subjektoch uvedených v článku L.1142‑1 a všetky ostatné právnické osoby iné ako štát, ktoré vykonávajú preventívne, diagnostické alebo zdravotnícke činnosti, ako aj výrobcovia, prevádzkovatelia a dodávatelia zdravotníckych výrobkov v ich dokončenom stave, ako sa uvádza v článku L.5311‑1 s výnimkou bodu 5°, s výhradou ustanovení článku L.1222‑9 a bodov 11°, 14° a 15°, používaných pri týchto činnostiach sú povinní udržiavať poistenie určené na krytie ich zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám alebo administratívnej zodpovednosti, ktorá môže vzniknúť v dôsledku ujmy spôsobenej tretím osobám v dôsledku ujmy na zdraví, by mohla vzniknúť tretím osobám v dôsledku ujmy na zdraví spôsobenej v súvislosti s touto činnosťou.

Minister zodpovedný za zdravotníctvo môže na základe vyhlášky udeliť výnimku z povinnosti poistiť sa stanovenej v prvom odseku zdravotníckym zariadeniam, ktoré majú k dispozícii dostatočné finančné prostriedky, ktoré im umožnia nahradiť spôsobenú škodu rovnakým spôsobom ako poistná zmluva.

Poistné zmluvy uzavreté v súlade s prvým odsekom môžu stanoviť, že ich záruky sú obmedzené stropom…

V prípade nesplnenia povinnosti poistiť sa uvedenej v tomto článku je príslušný disciplinárny orgán oprávnený uložiť disciplinárne sankcie.“

8.        V zmysle článku L.252‑1 Code des assurances (Zákonník o poisťovníctve):(3)

„Akýkoľvek subjekt, ktorý podlieha povinnosti poistiť sa uvedenej v článku L.1142‑2 code de la santé publique [Zákonník verejného zdravia], ktorému bolo po pokuse uzatvoriť poistnú zmluvu s poisťovacou spoločnosťou vo Francúzsku, ktorá pokrýva riziká tretích strán uvedené v tomto článku, dvakrát zamietnuté poskytnutie poistného krytia, môže podať žiadosť na Bureau central de tarification [Ústredný orgán na stanovenie výšky poistného; ďalej len ‚BCT‘], ktorého kritériá zriadenia a pravidlá činnosti ustanoví dekrét prijatý Conseil d’État [Štátna rada].

[BCT] má výlučnú úlohu pri určovaní výšky poistného, pri ktorom je príslušná poisťovňa povinná zaručiť riziko, ktoré jej bolo navrhnuté. Za podmienok stanovených dekrétom Conseil d'État [Štátna rada] môže určiť výšku spoluúčasti, ktorú je poistený povinný znášať.

[BCT] bude informovať štátneho zástupcu ministerstva, keď bude osoba podliehajúca povinnosti poistiť sa v zmysle článku L.1142‑2 code de la santé publique [Zákonník verejného zdravia] predstavovať mimoriadne vysoké poistné riziko. Informuje o tom zapojeného odborníka. V takom prípade stanoví výšku poistného na zmluvu, ktorej trvanie nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Akákoľvek podmienka v zaisťovacej zmluve, ktorej cieľom je vylúčiť určité riziká zo záruky vyplývajúcej zo zaistenia v dôsledku výšky poistného stanoveného [BCT], je neplatná.“

III. Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

9.        PIP bola výrobcom prsníkových implantátov so sídlom vo Francúzsku. Holandská spoločnosť Rofil Medical Nederland BV (ďalej len „Rofil“) tieto implantáty uvádzala na trh. Balila ich a opatrila ich príbalovým letákom. Spoločnosť TÜV Rheinland LGA Products GmbH (ďalej len „TÜV Rheinland“), vykonávajúca činnosť „notifikovaného orgánu“ v zmysle smernice 93/42/EHS(4), bola od októbra 1997 poverená spoločnosťou PIP vykonávaním posudzovania zhody podľa nemeckých, európskych a iných medzinárodných noriem. V rámci toho TÜV Rheinland v období od roku 1997 do roku 2010 vykonala viaceré dozorné audity v spoločnosti PIP.

10.      Odvolateľka vo veci samej podstúpila na jeseň roku 2006 operáciu v Nemecku, pri ktorej jej boli voperované prsníkové implantáty uvedené na trh spoločnosťou Rofil. Následne bolo potvrdené, že namiesto materiálu „NuSil“ opísaného v dokumentácii produktu a špecifikovaného a schváleného v rámci povolenia uvedenia na trh boli tieto implantáty naplnené neschváleným priemyselným silikónom.

11.      V marci 2010 francúzske zdravotnícke orgány pri jednej z inšpekcií prvý raz zistil, že PIP neprípustným spôsobom používala priemyselný silikón. V apríli 2010 bolo lekárom, ktorí aplikovali silikónové implantáty spoločnosti PIP zo strany nemeckých orgánov, odporúčané, aby dotknuté pacientky iba informovali a aby tieto prsníkové implantáty viac nenasadzovali. V roku 2012 sa odporúčalo kompletné odstránenie týchto implantátov.

12.      PIP sa stala insolventnou a v roku 2011 bola zlikvidovaná. Zakladateľa podniku francúzsky súd v decembri 2013 za výrobu a predaj zdraviu škodlivých výrobkov odsúdil na štyri roky odňatia slobody.

13.      Odvolateľka podala žalobu na nemecký súd proti lekárovi, ktorý jej implantáty voperoval, proti spoločnosti TÜV Rheinland a proti spoločnosti Allianz.

14.      Argumentovala, že podľa francúzskeho práva jej patrí priamy nárok voči spoločnosti Allianz. V zmysle článku L.1142‑2 Zákonníka verejného zdravia sú výrobcovia medicínskych produktov povinní uzatvoriť poistnú zmluvu s poisťovňou (ďalej len „povinnosť poistiť sa“). Toto poistenie zodpovednosti za škodu poskytuje poškodeným tretím stranám priamy nárok (Direktanspruch) voči poisťovni.

15.      V zmysle článku L.252‑1 Zákonník o poisťovníctve sa akákoľvek osoba podliehajúca povinnosti poistiť sa, ktorá sa pokúsila uzatvoriť poistnú zmluvu s poisťovňou vo Francúzsku, ktorá kryje riziká tretích strán uvedené v tomto článku a ktorej bolo poistenie dvakrát odmietnuté, môže obrátiť s nárokom na BCT. BCT potom stanoví výšku poistného, na základe ktorého je príslušná poisťovňa povinná poistiť predmetné riziko.

16.      V roku 2005 zaviazala BCT spoločnosť AGF IARD, predchodkyňu spoločnosti Allianz, aby spoločnosti PIP poskytla poistné krytie. BCT stanovil výšku poistného na základe obratu spoločnosti PIP na francúzskom území. V osobitných zmluvných podmienkach poistnej zmluvy bolo pod nadpisom „Geografický dosah“ dojednané, že poistné krytie sa týka výlučne škodových udalostí, ktoré nastanú v metropolitnej časti Francúzska a na francúzskych zámorských územiach (ďalej len „územné obmedzenie“). BCT proti územnému obmedzeniu nenamietal. Okrem toho bolo stanovené, že v prípade sériových škôd je najvyššia suma poistného krytia pre jednu škodovú udalosť 3 000 000 eur a najvyššia suma poistného krytia pre jeden poistný rok je 10 000 000 eur.

17.      Súd prvého stupňa žalobu odvolateľky zamietol. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie na Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom), vnútroštátny súd, pokiaľ ide o zistenia v rozsudku súdu prvého stupňa týkajúce sa spoločností TÜV Rheinland a Allianz, ale nie pokiaľ ide o zodpovednosť lekára, ktorý operáciu vykonal. Na vnútroštátnom súde sa odvolateľka domáha zrušenia rozsudku v súvislosti so spoločnosťami TÜV Rheinland a Allianz. Tiež žiada, aby bolo spoločnostiam TÜV Rheinland a Allianz nariadené nahradiť jej spôsobenú škodu.

18.      Podľa odvolateľky sa súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že územné obmedzenie poistného krytia na francúzske územie bolo zákonné, a keď vylúčil akéhokoľvek porušenie voľného pohybu tovaru.

19.      Otázky položené vnútroštátnym súdom Súdnemu dvoru sa týkajú iba prípadnej zodpovednosti spoločnosti Allianz. Vnútroštátny súd spochybňuje zlučiteľnosť napadnutého územného obmedzenia s článkom 18 ZFEÚ. Podľa tohto súdu má územné obmedzenie cezhraničný aspekt, ktorý nastane, keď dôjde k ujme mimo územia Francúzska. Článok 18 prvý odsek ZFEÚ je uplatniteľný, pretože osobitné zákazy týkajúce sa zákazu diskriminácie stanovené v iných ustanoveniach ZFEÚ sa v prejednávanej veci neuplatňujú. Územné obmedzenie na základe štátnej príslušnosti je nepriamo diskriminačné, pretože zvyčajne ovplyvňuje zahraničných pacientov, rovnako ako by to bolo v prípade bydliska. Na článok 18 prvý odsek ZFEÚ sa okrem toho možno odvolávať v sporoch medzi súkromnými osobami. BCT možno tiež vytýkať to, že nevzniesol námietku proti územnému obmedzeniu.

20.      V tomto skutkovom a právnom kontexte Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

„1.      Sú adresátmi zákazu diskriminácie podľa [článku 18 prvého odseku ZFEÚ] nielen členské štáty EÚ a orgány Únie, ale aj súkromné osoby (priamy horizontálny účinok [článku 18 prvého odseku ZFEÚ])?

2.      Ak je odpoveď na prvú otázku záporná a [článok 18 prvý odsek ZFEÚ] nie je možné uplatniť vo vzťahu medzi súkromnými osobami: Má sa [článok 18 prvý odsek ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že toto ustanovenie bráni obmedzeniu poistnej ochrany na škodové udalosti, ktoré nastali v metropolitnej časti Francúzska a na francúzskych zámorských [departementoch a] územiach, z dôvodu, že príslušný francúzsky orgán, [BCT], nenamietal proti príslušnej zmluvnej podmienke, hoci táto podmienka odporuje [článku 18 prvý odsek ZFEÚ] tým, že obsahuje nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti?

3.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Za akých predpokladov môže byť v prípadoch účinku na tretie osoby nepriama diskriminácia odôvodnená? Konkrétne, môže potom teritoriálne obmedzenie poistnej ochrany na škodové udalosti, ktoré nastanú v rámci jedného konkrétneho členského štátu EÚ, byť odôvodnené argumentom obmedzenia povinnosti poistného krytia poisťovne a výšky poistného, ak príslušné poistné zmluvy súčasne ustanovujú, že v prípade série škôd je poistné krytie pre jednu poistnú udalosť a poistné krytie pre jeden poistný rok obmedzené na určitú sumu?

4.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku: Má sa [článok 18 prvý odsek ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že poistiteľovi sa v prípade, že v rozpore s [článkom 18 prvým odsekom ZFEÚ] začal likvidáciu poistných udalostí iba v prípadoch škodových udalostí, ktoré nastali v metropolitnej časti Francúzska a na francúzskych zámorských [departementoch a] územiach, odoprie námietka toho, že platba sa nemôže uskutočniť, pretože sa už dosiahla najvyššia suma poistného krytia, ak škodová udalosť nastala mimo týchto území?“

21.      Písomné pripomienky v tomto konaní boli doručené zo strany spoločnosti Allianz (odporca v odvolacom konaní), dánskej vlády, fínskej vlády a Európskej komisie. Odporca v odvolacom konaní, francúzska vláda a Komisia prezentovali svoje tvrdenia ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. októbra 2019.

IV.    Posúdenie

22.      Vnútroštátny súd kladie štyri otázky zamerané na právne následky, ktoré by mohli vyplývať z porušenia článku 18 ZFEÚ za okolností prejednávanej veci. V rámci prvej a druhej otázky sa vnútroštátny súd pýta, či sa odvolateľka môže priamo odvolávať na horizontálny účinok článku 18 ZFEÚ voči spoločnosti Allianz alebo vertikálny (alebo skôr diagonálny) účinok voči Francúzskej republike, pokiaľ ide o BCT, ktorý ako orgán štátnej moci nebol proti územnému obmedzeniu poistného krytia. Tretia a štvrtá otázka sa týkajú presného dosahu článku 18 ZFEÚ v takom prípade, ako je ten v prejednávanej veci, keď napadnutá zmluva okrem územného obmedzenia stanovuje obmedzenie maximálneho poistného krytia (na škodovú udalosť a na poistný rok).

23.      Všetky štyri otázky majú spoločný nevyslovený predpoklad, že predmetné územné obmedzenie nielenže spadá do pôsobnosti práva Únie, ale že je aj diskriminačné na základe štátnej príslušnosti a je v rozpore s článkom 18 ZFEÚ.

24.      Pred začatím rozpravy o dôsledkoch porušenia je však potrebné v procese zdôvodňovania urobiť krok, alebo skôr dva, späť a predovšetkým zistiť, či došlo v skutočnosti k porušeniu. Aká konkrétna povinnosť alebo ustanovenie práva Únie bolo porušené povolením takéhoto územného obmedzenia poistného krytia pre potenciálne chybné zdravotnícke pomôcky? Na vyriešenie tejto otázky je potrebné najskôr preskúmať i) či vec patrí do pôsobnosti práva Únie, to znamená, či je Súdny dvor príslušný odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu, a v prípade kladnej odpovede ii) aké ustanovenie práva Únie by mohlo viesť k zisteniu (ne‑)zlučiteľnosti vo vzťahu k predmetnému územnému obmedzeniu.

25.      Uznávam, že body i) a ii) sa v judikatúre Súdneho dvora zvyčajne neskúmajú osobitne. To je pochopiteľné vzhľadom na skutočnosť, že z určenia konkrétnej povinnosti podľa práva Únie v zmysle bodu ii) vyplýva, že bod i) je splnený bez toho, aby bolo potrebné sa ním osobitne zaoberať. Táto vec je však trochu neobvyklá. Zatiaľ čo sa zdá, že vzhľadom na tradične dosť rozsiahlu judikatúru v oblasti základných slobôd spadá predmetná vec do pôsobnosti práva Únie (časť A), existuje výrazný problém s identifikáciou ustanovenia práva Únie, ktoré by bránilo územnému obmedzeniu povinnosti poistiť sa (časť B).

A.      V pôsobnosti práva Únie?

26.      Odporca v odvolacom konaní a francúzska vláda sa domnievajú, že táto vec nespadá do pôsobnosti práva Únie. Podľa odporcu v odvolacom konaní je prejednávaná vec z pohľadu nemeckej pacientky, ktorá podstúpila operáciu v Nemecku, čisto vnútornou záležitosťou. Zdá sa, že Komisia dospela k rovnakému záveru, najmä pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 18 ZFEÚ. Naopak, fínska vláda sa domnieva, že hoci sa poistenie, o ktoré ide v prejednávanej veci, osobitne nespravuje právom Únie, predmetná situácia spadá do pôsobnosti práva Únie. Je to preto, lebo situácia súvisí s cezhraničným pohybom tovaru a poskytovaním služieb a preto, lebo sekundárne právo Únie upravuje tak zdravotnícke pomôcky, ako aj zodpovednosť za chybné výrobky.

27.      Z veľkej časti súhlasím s názorom fínskej vlády. Podľa môjho názoru napriek nejasnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti in concreto článku 18 ZFEÚ – alebo akéhokoľvek iného ustanovenia práva Únie – vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora je jednoducho nemožné konštatovať, že situácia, o akú ide v prejednávanej veci, nepatrí do pôsobnosti práva Únie na účely stanovenia právomoci Súdneho dvora.

28.      Na to, aby bola daná právomoc Súdneho dvora, musí existovať dostatočne jasná a priama súvislosť medzi prejednávanou vecou a jednou zo základných slobôd (voľný pohyb tovaru, osôb, služieb alebo kapitálu) (časť 1) a/alebo musí existovať potenciálne uplatniteľné ustanovenie (sekundárneho) práva Únie, ktoré si v danej veci vyžaduje výklad (časť 2).

1)      Základné slobody a voľný pohyb

29.      V rámci základných slobôd závisí uplatniteľnosť práva Únie na konkrétnych skutkových okolnostiach sporu: na začatie uplatňovania práva Únie je potrebná skutočná existencia cezhraničného prvku. Inak sa situácia zvyčajne považuje za „čisto internú“.(5) Právo Únie v oblasti základných slobôd sa nemá uplatňovať na situáciu, ktorá je vo všetkých ohľadoch obmedzená na jeden členský štát.(6) Právna úprava členského štátu, ktorá sa uplatňuje bez rozdielu na štátnych príslušníkov daného členského štátu a štátnych príslušníkov iných členských štátov, „môže vo všeobecnosti patriť medzi ustanovenia týkajúce sa základných slobôd zaručených Zmluvou len vtedy, ak sa uplatňuje na situácie, ktoré súvisia s obchodom medzi členskými štátmi [EÚ]“(7).

30.      Je pravda, že v priebehu rokov judikatúra o ustanoveniach o základných slobodách rozšírila ich pôsobnosť. Judikatúra sa začala vzťahovať nielen na skutočné (v zmysle už zhmotnené) prekážky, ale aj na odrádzanie alebo znižovanie príťažlivosti výkonu slobôd.(8) Rovnako postačuje obyčajný cezhraničný potenciál, ktorý nemusí nevyhnutne byť v individuálnom prípade naplnený.(9) Cezhraničný potenciál zostáva na úrovni primerane koncipovanej hypotézy: preto v súvislosti so službami je skutočnosť, že napríklad niektorí príjemcovia služieb pravdepodobne prídu z iného členského štátu, postačujúca na to, aby sa zapojili do pravidiel Zmluvy o službách.(10)

31.      Tieto druhy prípadov prirodzene vyvolávajú otázku, do akej miery je možné rozšíriť logiku potenciality, aby sa na všetky otázky týkajúce sa napríklad tovaru alebo osôb nakoniec vzťahovalo právo Únie. Pokiaľ ide o tovar, odpoveďou bol rozsudok vo veci Keck(11). Pokiaľ ide o ďalšie slobody, odpoveď je možno stále nedoriešená,(12) jedna vec je však jasná: diskusia sa zvyčajne zameriava na hodnotenie (ne‑)zlučiteľnosti opatrení členských štátov s právom Únie, to znamená v rámci právomoci Súdneho dvora. Nestáva sa často, že by Súdny dvor zistil, že nemá právomoc, ak existuje primerane koncipovaný (a nie úplne hypotetický)(13) cezhraničný prvok prípadu týkajúceho sa ktorejkoľvek zo štyroch slobôd.

32.      V nedávnom rozsudku vo veci Ullens de Schooten(14) Súdny dvor skonsolidoval svoju judikatúru o neexistencii cezhraničnej situácie (čisto vnútorné situácie), čo vedie k tomu, že prípad nespadá do pôsobnosti práva Únie. Tento rozsudok zopakoval, že bez ohľadu na akýkoľvek skutočný cezhraničný prvok patrí konkrétna situácia do pôsobnosti práva Únie, po prvé, keď „nebolo možné vylúčiť, že štátni príslušníci s bydliskom v iných členských štátoch mali alebo by mohli mať záujem na využívaní týchto slobôd pri vykonávaní činností na území členského štátu, ktorý dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu prijal“; po druhé, keď „rozhodnutie, ktoré uvedený súd prijme po vydaní rozsudku Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní, bude mať účinky aj voči štátnym príslušníkom iných členských štátov“; po tretie, „ak vnútroštátne právo ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť, aby vlastnému štátnemu príslušníkovi umožnil využívanie tých istých práv, aké v rovnakej situácii požíva štátny príslušník iného členského štátu na základe práva Únie“; a po štvrté keď „ustanovenia tohto práva sa uplatňujú prostredníctvom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá k riešeniu situácií za okolností obmedzujúcich sa len na vnútroštátnu sféru jedného členského štátu pristupuje rovnako ako právo Únie“(15).

33.      Je však zrejmé, že scenáre zachytené v rozsudku vo veci Ullens de Schooten  nevyčerpávajú všetky situácie, na ktoré sa môže vzťahovať právo Únie.(16) Táto vec sa týkala iba možností existencie cezhraničného potenciálu na účely uplatnenia ustanovení Zmluvy týkajúcich sa voľného pohybu v súvislosti s nárokom na zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie. Súdny dvor teda poskytol odpoveď, pokiaľ ide o uplatnené ustanovenia Zmluvy.

34.      Ďalšou situáciou, ktorá obvykle patrí do pôsobnosti práva Únie, je tá, že aj keď neexistuje žiadny cezhraničný prvok, predmetnú oblasť upravuje ustanovenie práva Únie.

2)      (Harmonizačné) opatrenie (sekundárneho) práva Únie?

35.      Existuje ustanovenie práva Únie (zvyčajne harmonizačné ustanovenie sekundárneho práva), ktoré by sa mohlo vzťahovať na daný prípad a ktoré by si mohlo vyžadovať výklad? Vzťahuje sa ustanovenie práva Únie na právnu oblasť, v ktorej sa odohráva spor vo veci samej? Existuje v tomto ustanovení pravidlo, ktoré by sa mohlo vykladať tak, že sa týka situácie vo veci samej? Ak je to tak, potom prípad pravdepodobne spadá do pôsobnosti práva Únie na účely výkladu tohto ustanovenia.

36.      Tento scenár je do značnej miery nezávislý od existencie akéhokoľvek cezhraničného prvku. Niekoľko harmonizačných opatrení sekundárneho práva Únie sa uplatňuje na čisto vnútorné situácie, aj keď ich základom v Zmluve sú ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu a vytvorenia vnútorného trhu.(17)Na účely právomoci Súdneho dvora je teda irelevantné, či je situácia skutočne čisto vnútorná, to znamená, či sú všetky skutkové okolnosti obmedzené na jeden členský štát.

37.      Ak neexistuje žiadny skutočný alebo potenciálny cezhraničný prvok, je prepájajúcim faktorom postačujúcim na uplatňovanie práva Únie existencia relevantných, potenciálne uplatniteľných právnych pravidiel stanovených v (sekundárnom) práve Únie, ktoré nerozlišujú medzi činnosťami, ktoré majú cudzí prvok, a činnosťami, ktoré takýto prvok nemajú.(18) Pokiaľ teda nie je pôsobnosť opatrenia výslovne obmedzená na situácie, ktoré majú cezhraničný rozmer, môže existencia harmonizačných opatrení a potreba ich výkladu vo vzťahu k predmetnému prípadu predstavovať dostatočné prepojenie na začatie uplatňovania práva Únie.(19)

38.      Podľa môjho názoru na to, aby vec spadala do pôsobnosti práva Únie, postačuje, aby existovali pravidlá sekundárneho práva Únie, ktoré všeobecne upravujú daný predmet alebo otázky. Preto nie je potrebné v štádiu zisťovania právomoci Súdneho dvora jasne a jednoznačne určiť konkrétne pravidlo alebo povinnosť podľa práva Únie, ktorá sa uplatňuje na danú vec.

39.      Tento príklad by mohla ilustrovať nedávna vec pochádzajúca z inej oblasti práva Únie. Rozsudok vo veci Moro(20) sa týkal otázky, či právo Únie odporuje ustanoveniu talianskeho práva stanovujúcemu, že nie je možné žiadať o uplatnenie dohodnutého trestu po priznaní obvineného, ktoré nastalo po začatí súdneho konania. Táto otázka nastala v súvislosti s výkladom smernice 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní,(21) najmä v súvislosti s článkom 6 (právo na informácie o obvinení). Nebolo pochýb o tom, že by sa smernica mohla všeobecne uplatňovať ratione materiae na danú situáciu. To, či táto smernica upravila pre členské štáty osobitné povinnosti v osobitnom kontexte sporu vo veci samej tak, bolo predmetom diskusie vo veci samej na rozdiel od prípustnosti alebo právomoci Súdneho dvora.(22)

40.      V návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Moro(23), som sa tiež snažil zdôrazniť trochu zvláštny dôsledok, ktorý by vyplynul z toho, že by sa jasne nerozlišovalo medzi pôsobnosťou práva Únie (a jurisdikcie Súdneho dvora) a diskusiou o určení konkrétnej povinnosti vyplývajúcej z jeho ustanovení (posúdenie veci samej) v podobných prípadoch. Ak by sa týmto dvom problematikám umožnilo zhrnúť sa do jednej, potom by sa celá diskusia o veci samej konala počas posudzovania právomoci Súdneho dvora.

41.      Súhrnne možno konštatovať, že Súdny dvor odmieta právomoc, ak je sporná situácia vo všetkých ohľadoch obmedzená na jeden členský štát(24) alebo ak je zrejmé, že sa nemôže uplatniť žiadne ustanovenie práva Únie, najmä nie tie, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru na výklad.(25) Aj keď sa tieto dve situácie niekedy môžu v jednotlivých prípadoch prekrývať (napríklad v prípade, že existuje nástroj sekundárneho práva Únie upravujúci cezhraničnú situáciu), je potrebné v konečnom dôsledku poznamenať, že logika, na ktorej sú založené, sa líši. Existencia cezhraničného prvku (a neexistencia čisto vnútornej situácie) závisí na posúdení okolností skutkového stavu každej veci. Naproti tomu (ne‑)existencia harmonizačného opatrenia Únie je normatívnym posúdením danej právnej oblasti: existujú opatrenia práva Únie, ktoré sú potenciálne uplatniteľné na danú vec?

3)      O prejednávanej veci

42.      Prejednávaná vec, ktorá sa posudzuje na základe práve načrtnutých úvah, spadá do pôsobnosti práva Únie minimálne z troch dôvodov, ktorými sú: i) cezhraničný prvok v kontexte voľného pohybu tovaru a jeho dôsledky z hľadiska zodpovednosti; ii) možnosti týkajúce sa slobody prijímať (poisťovacie) služby z iného členského štátu a; iii) normatívny predmet veci, konkrétne zodpovednosť výrobcov za chybné výrobky a zdravotnícke pomôcky ako tovary na vnútornom trhu, ktoré sú čiastočne harmonizované sekundárnym právom Únie.

43.      Po prvé, zdravotnícke pomôcky, ktoré údajne spôsobili škodu odvolateľke, boli uvedené na trh v celej Európskej únii: vyrábali sa vo Francúzsku a potom sa predávali v Holandsku holandskému podniku, ktorý ich nakoniec predal v Nemecku. Otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú tak či onak následnej škody, ktorú tieto zjavne chybné tovary spôsobili v jednom členskom štáte rezidentovi tohto členského štátu. Nedá sa však poprieť, že škoda bola svojím spôsobom dôsledkom obchodu s tovarom v rámci Únie. Rovnako otázky položené vnútroštátnym súdom sa konkrétne týkajú zodpovednosti výrobcu so sídlom v inom členskom štáte a účasti verejných orgánov v režime zodpovednosti a povinného poistenia.

44.      Po druhé, rovnako, ako bol nepopierateľne voľný pohyb medzi členskými štátmi po línii smerom nahor (keďže sa pohyboval tovar, ktorý spôsobil škodu), existuje aj údajný potenciálny cezhraničný prvok po línii smerom nadol. Ak by sa doložka o územnom obmedzení skutočne považovala za nezlučiteľnú s právom Únie, odvolateľka s bydliskom v Nemecku by sa mohla hypoteticky domáhať náhrady škody od odporcu v súdnom konaní so sídlom vo Francúzsku, čím by ako poškodená strana žiadala o prístup k cezhraničnému poisteniu.(26) Aj keď musím pripustiť, že tento prepájajúci faktor považujem, na rozdiel od prvého, za pomerne vlažný, je tiež potrebné povedať, že vo svojej predchádzajúcej judikatúre o voľnom pohybe Súdny dvor zaujal dosť veľkorysý prístup k zahrnutiu vzdialených scenárov v rámci štyroch slobôd.

45.      Po tretie, predmet prejednávanej veci sa týka záležitostí, ktoré boli predmetom určitej harmonizácie, vrátane zodpovednosti za chybný tovar alebo zdravotnícke pomôcky. Smernica 85/374/EHS(27) stanovila zásadu zodpovednosti bez zavinenia výrobcov chybných výrobkov. Pokiaľ ide o ňu, smernica 93/42 harmonizovala vnútroštátne ustanovenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pacientov a používateľov zdravotníckych pomôcok. Táto smernica upravuje uvádzanie týchto pomôcok na trh a stanovuje normy na ochranu pred rizikami spojenými s navrhovaním, výrobou a balením zdravotníckych pomôcok.

46.      Vzťahuje sa na ktorékoľvek z ustanovení týchto nástrojov sekundárneho práva (alebo mohli by sa, posudzované samostatne alebo spolu, vykladať ako vzťahujúce sa) na poistenie zodpovednosti za škodu pri používaní zdravotníckych pomôcok pacientmi? Je možné pripomenúť, že posúdenie sa na účely určenia právomoci Súdneho dvora týka predmetu úpravy predmetných nástrojov, najmä ich pôsobnosti ratione materiae v porovnaní s predmetom sporu. Naopak, existencia alebo neexistencia osobitných povinností je vecou výkladu týchto nástrojov.(28)

47.      V dôsledku toho je potrebné dospieť k záveru, že Súdny dvor má právomoc prejednávať tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

48.      Tento záver neovplyvňuje ani skutočnosť, ktorú opakovane zdôraznil odporca v odvolacom konaní a francúzska vláda, že odvolateľka, ktorá žiada o poistné plnenie vo vzťahu k prsníkovým implantátom, o ktoré ide vo Francúzsku, sama nevykonávala voľný pohyb. Je nemeckou štátnou príslušníčkou, ktorá dostala prsníkové implantáty v Nemecku. Preto nedošlo ani k voľnému pohybu osôb (odvolateľka sa nepohybovala), ani k voľnému pohybu (lekárskych) služieb (operácia sa uskutočnila v Nemecku u nemeckého rezidenta).

49.      Tieto tvrdenia nevyvracajú právomoc Súdneho dvora, ktorá už bola založená na základe troch vyššie uvedených skutočností, ale sú príznakom odlišného problému, ktorý sa v prejednávanej veci vyskytuje. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd odvoláva výlučne na článok 18 ZFEÚ bez toho, aby výslovne určil, ktoré ďalšie ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva Únie mohlo byť územným obmedzením poistenia porušené. Týmto spôsobom sa teda ponecháva na predstavivosť, ktorá z konkrétnych slobôd (tovaru, služieb alebo osôb) by sa mohla prípadne uplatniť, a v akej konkrétnej konštelácii, pričom by rôzne strany v skutočnosti predkladali argumenty týkajúce sa rôznych základných slobôd. To na druhej strane vyvoláva skutočnú otázku v tejto veci: vylučuje akékoľvek konkrétne ustanovenie práva Únie takéto územné obmedzenie? Ak nie, môže také ustanovenie predstavovať článok 18 ZFEÚ sám osebe?

B.      Ktoré konkrétne ustanovenie práva Únie?

50.      Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami dovoláva iba článku 18 ZFEÚ. Podľa tohto ustanovenia „v rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná“. Podľa ustálenej judikatúry sa článok 18 ZFEÚ, ktorý zakotvuje všeobecnú zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, „môže samostatne uplatniť len v situáciách upravených právom Únie, pre ktoré Zmluva nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie“(29).

51.      Úloha článku 18 ZFEÚ je teda reziduálna. Ako uviedol generálny advokát Jacobs, úlohou tohto ustanovenia je „odstraňovať všetky medzery, ktoré zostávajú v konkrétnych ustanoveniach Zmluvy“(30). Článok 18 ZFEÚ sa uplatňuje iba vtedy, ak sa neuplatňuje žiadne osobitné ustanovenie (lex specialis) zakazujúce diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.

52.      Okrem takejto funkcie odstránenia medzier, reziduálnej funkcie, má článok 18 ZFEÚ aj nezávislú úlohu? Vzhľadom na to, že článok 18 ZFEÚ sa definuje vo vzťahu k iným ustanoveniam („bez toho, aby boli dotknuté… osobitné ustanovenia [Zmlúv]“), je potrebné preskúmať ďalšie potenciálne relevantné ustanovenia práva Únie, ktoré obsahujú osobitné zákazy diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, a to aj bez toho, aby ich vnútroštátny súd výslovne uviedol,(31) a to predtým, ako bude pristúpené k posúdeniu článku 18 ZFEÚ.(32) Pri výbere potenciálne relevantných základných slobôd Súdny dvor nerozhoduje abstraktne, ale vzhľadom na vec, ktorá mu bola predložená.(33)

53.      Predtým, ako sa budem venovať pôsobnosti článku 18 ZFEÚ ako samostatnému ustanoveniu (časť 4) najskôr preskúmam, či existujú relevantné osobitné ustanovenia sekundárneho práva (časť 1), dôsledky a dosah pravidiel voľného pohybu tovaru v tomto prípade (časť 2) a možnosť pacientov poškodených v iných členských štátoch domôcť sa poisťovacích služieb (časť 3).

1.      Sekundárne právo: zodpovednosť za výrobky a zdravotnícke pomôcky

54.      Podľa článku 1 smernice 85/374 o zodpovednosti za výrobky „výrobca je zodpovedný za škodu spôsobenú chybou svojho výrobku“. Ak chybný výrobok spôsobí škodu spotrebiteľovi, výrobca môže niesť zodpovednosť aj bez nedbanlivosti alebo zavinenia. Hoci smernica 85/374 zavádza prísny (alebo objektívny) režim zodpovednosti výrobcov, mlčí o povinnom poistení. Ako už bolo potvrdené v súvislosti s inými záležitosťami, ktoré by mohli potenciálne vyplývať z tejto smernice, ale nie sú v nej výslovne stanovené, cieľom smernice nie je harmonizovať oblasť zodpovednosti za chybné výrobky nad rámec záležitostí, ktoré sú výslovne upravené touto smernicou.(34)

55.      Pokiaľ ide o ustanovenia smernice 93/42 o zdravotníckych pomôckach, odsek 6 prílohy XI tejto smernice vyžaduje iba to, že notifikovaný orgán „musí podpísať občianske poistenie proti povinnému ručeniu, ak túto zodpovednosť nemá podľa vnútorného práva štát, alebo ak kontroly nevykonáva priamo členský štát“. Dané ustanovenie bolo vyložené Súdnym dvorom v rozsudku vo veci Schmitt(35), kde Súdny dvor uviedol, že pri súčasnom stave práva Únie je vecou členských štátov, aby stanovili podmienky, na základe ktorých zavinené porušenie povinností notifikovaného orgánu v rámci postupu vzťahujúceho sa na vyhlásenie ES o zhode stanoveného v smernici 93/42 môže byť takej povahy, že mu vznikne voči konečným príjemcom zdravotníckych pomôcok zodpovednosť.

56.      Toto stanovisko sa zjavne veľmi nezmenilo so súčasnou právnou úpravou vo forme nariadenia (EÚ) 2017/745 o zdravotníckych pomôckach.(36) Aj keď sa to samozrejme neuplatňuje ratione temporis v tomto prípade, malo by sa uviesť aj to, že aj keď bolo prijaté po škandále so spoločnosťou PIP,(37) toto nariadenie obsahuje ďalšie požiadavky týkajúce sa iba zodpovednosti notifikovaného orgánu.(38) O povinnosti poistiť sa výrobcov mlčí. V zmysle článku 10 ods. 16 nariadenia 2017/745 sú výrobcovia povinní „bez toho, aby boli dotknuté opatrenia podľa vnútroštátneho práva, ktoré poskytujú lepšiu ochranu,… mať zavedené opatrenia s cieľom poskytnúť dostatočné finančné krytie pre svoju prípadnú zodpovednosť podľa smernice 85/374/EHS“. Dané ustanovenie ďalej stanovuje, že „fyzické alebo právnické osoby si môžu v súlade s uplatniteľným právom Únie a vnútroštátnym právom uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej chybnou pomôckou“.

57.      Aj keby sa článok 10 ods. 16 mohol vykladať v širšom zmysle, ako potenciálne zahŕňajúci aj poistenie zodpovednosti, existujú aj iné spôsoby, ako zabezpečiť, aby mali výrobcovia k dispozícii „dostatočné finančné krytie ich prípadnej zodpovednosti“ ako povinnosť poistiť sa. Z odkazu na vnútroštátne právo v článku 10 ods. 16 okrem toho vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle v tomto ohľade ustanoviť jedno harmonizované riešenie, akým je povinné poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré musia uzatvoriť všetci výrobcovia zdravotníckych pomôcok.

58.      Žiadna z týchto smerníc teda neobsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú konečnému užívateľovi zdravotníckych pomôcok, čo je osobitná otázka nastolená v prejednávanej veci. Na rozdiel od napríklad sektoru poistenia motorových vozidiel,(39) kde bola stanovená povinnosť poistiť sa pre vozidlá pokrývajúca celé územie Európskej únie, zjavne nebolo zámerom normotvorcu Únie harmonizovať právne predpisy členských štátov týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním zdravotníckych pomôcok. Keďže táto otázka bola úmyselne ponechaná sekundárnym právom Únie ako neregulovaná, je potrebné preskúmať túto vec z hľadiska primárneho práva Únie.(40)

2.      Voľný pohyb tovaru

59.      V judikatúre o voľnom pohybe Súdny dvor neváhal kvalifikovať vnútroštátne opatrenia ako obmedzenia voľného pohybu, na ktoré sa vzťahuje článok 34 ZFEÚ(41) (alebo článok 35 ZFEÚ). No aj pri tomto extenzívnom prístupe k určovaniu pravidiel, ktoré by mohli brániť voľnému pohybu tovaru medzi členskými štátmi (časť 1) stále považujem za nemožné kvalifikovať vnútroštátne opatrenie členského štátu pôvodu alebo domovského členského štátu (v tomto prípade Francúzsko), ktoré sa netýka pohybu tovaru v akomkoľvek konvenčnom zmysle, ale podmienok následného použitia, ako opatrenie brániace voľnému pohybu tohto tovaru (časť 2).

1)      Výstup, vstup a prístup: voľný pohyb tovaru v Európskej únii

60.      Pokiaľ ide o prekážky výstupu, ktoré sa zvyčajne týkajú pravidiel domovského členského štátu, Súdny dvor rozhodol, že na vnútroštátne opatrenie uplatniteľné na všetky subjekty pôsobiace v tuzemsku, ktoré v skutočnosti postihuje výstup výrobkov z trhu členského štátu vývozu viac ako uvádzanie výrobkov na vnútroštátny trh uvedeného členského štátu, sa vzťahuje zákaz stanovený článkom 35 ZFEÚ.(42)

61.      Pokiaľ ide o prekážky vstupu na trh, ktoré sú zvyčajne stanovené v predpisoch hostiteľského členského štátu, článok 34 ZFEÚ postihuje širokú škálu opatrení od diskriminačných prekážok(43) až po fyzické prekážky obchodu(44) a požiadavky na výrobky (ako sú požiadavky týkajúce sa označenia, formy, veľkosti, hmotnosti, zloženia, prezentácie, označovania alebo balenia), aj keď sa tieto požiadavky vzťahujú na všetky podobné výrobky a ich cieľom nie je regulovať obchod s tovarom medzi členskými štátmi.(45)

62.      Posledné prepracovanie tejto naposledy uvedenej línie judikatúry prišlo v rozsudku vo veci Komisia/Taliansko a Mickelsson a Roos(46), pokiaľ ide o vnútroštátne opatrenia týkajúce sa používania výrobkov v hostiteľskom členskom štáte. Súdny dvor uviedol, že okrem právnej úpravy, ktorej cieľom alebo účinkom je zaobchádzanie s výrobkami pochádzajúcimi z iných členských štátov menej priaznivo, sa na všetky opatrenia uvedené v právnej úprave, ktoré bránia prístupu výrobkov s pôvodom v iných členských štátoch na trh členského štátu, vzťahuje aj článok 34 ZFEÚ, pretože „obmedzenie používania výrobku, ktoré z nej na území členského štátu vyplýva, môže v závislosti od jeho rozsahu mať významný dosah na správanie spotrebiteľov, ktoré môže následne ovplyvniť prístup k tomuto výrobku na trhu uvedeného členského štátu“(47).

63.      Identifikácia spoločného vlákna v bohatej judikatúre Súdneho dvora o voľnom pohybe tovaru nie je ľahká úloha.(48) Na účely tejto veci je však potrebné zdôrazniť tri prvky.

64.      Po prvé, voľný pohyb tovaru sa týka cezhraničných tokov a pravidiel, ktoré bránia výstupu alebo vstupu. Ide teda o mobilitu alebo voľný pohyb tovaru, zvyčajne pokiaľ ide o schopnosť tovaru preniknúť na trh hostiteľského členského štátu. Články 34 a 35 ZFEÚ sa vzťahujú na vnútroštátne ustanovenia, ktoré bránia vstupu alebo výstupu tovaru.

65.      Pravidlá voľného pohybu však neslúžia na reguláciu následného použitia alebo spotreby tovaru v hostiteľskom členskom štáte. Teda hneď ako tovar opustí jeden členský štát a vstúpi do iného, došlo k „cezhraničnému pohybu“. Keď tento tovar voľne cirkuluje na území hostiteľského členského štátu, musí spĺňať pravidlá tohto členského štátu vykonávajúceho jeho regulačnú autonómiu.

66.      Po druhé, malo by sa pripustiť, že hoci pravidlá voľného pohybu tovaru nie sú určené na reguláciu následného použitia v hostiteľskom členskom štáte, existuje určitý stupeň presahu. Judikatúra o voľnom pohybe tovaru sa jednoznačne dotýka určitých podmienok použitia, spotreby alebo iných uplatniteľných vnútroštátnych predpisov hostiteľského členského štátu. Stále by som však navrhoval, aby sa tieto prípady presahov týkali iba úplného zákazu určitých činností alebo postupov, ktoré (takmer) úplne bránia použitiu a komercializácii určitých výrobkov alebo ich účinnému prístupu na trh.(49)

67.      Po tretie, práve preto, aby sa obmedzili takéto nežiaduce presahy, bol vydaný rozsudok vo veci Keck(50), ako aj obmedzenie dosahu článkov 34 a 35 ZFEÚ požiadavkou blízkosti.

68.      Na jednej strane Súdny dvor obmedzil dosah článku 34 ZFEÚ tým, že z jeho pôsobnosti vylúčil určité režimy predaja. Podľa línie judikatúry, akou je aj rozsudok vo veci Keck(51), vnútroštátne ustanovenia obmedzujúce alebo zakazujúce dohody o predaji nebránia obchodu v rámci EÚ, pokiaľ sa uplatňujú na všetkých príslušných obchodníkov pôsobiacich na vnútroštátnom území pokiaľ rovnakým spôsobom z právneho hľadiska a v skutočnosti ovplyvňujú marketing domácich výrobkov a výrobkov z iných členských štátov.

69.      Na druhej strane Súdny dvor obmedzuje dosah článkov 34 a 35 ZFEÚ kritériom vzdialenosti. Podľa ustálenej judikatúry tieto články nezachytávajú opatrenie, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu a ktorého účelom nie je regulovať obchod s tovarom s inými členskými štátmi a ktorého obmedzujúce účinky na voľný pohyb tovaru sú príliš neisté a nepriame vo vzťahu k povinnosti, ktorú stanovuje na to, aby to mohlo predstavovať bránenie obchodu medzi členskými štátmi.(52)

70.      Napriek tomu, že rozsudok vo veci Keck a požiadavka blízkosti (alebo neexistencia vzdialenosti) sú uvedené pod rôznymi nadpismi, majú rovnakú logiku: z dosahu článku 34 ZFEÚ vylučujú najmä všetky vnútroštátne pravidlá, ktoré sa netýkajú ani pohybu tovaru, ani okamžitých následných alebo korelujúcich krokov, ktoré majú jasný vplyv na prístup, čím bránia samotnému prístupu.

2)      Neexistencia poistného krytia a „významný dosah na správanie spotrebiteľov“

71.      Vzhľadom na tento analytický rámec sa zdá, že pravidlá voľného pohybu tovaru neposkytujú základ pre pokus o kompenzáciu neexistencie pravidiel v hostiteľskom členskom štáte o povinnom poistení zodpovednosti výrobcov zdravotníckych pomôcok prostredníctvom importu takých pravidiel, ktoré existujú v domovskom členskom štáte, z ktorého sa tovar premiestnil.

72.      Tento záver ďalej zdôrazňujú dve osobitné črty tejto veci.

73.      Po prvé žaloba v prejednávanej veci nebola podaná osobou, ktorá by za normálnych okolností bola žalobcom v takomto druhu sporov: výrobca príslušného tovaru, dovozca alebo obchodník. Žiadny výrobca zdravotníckych pomôcok netvrdil, že príslušná povinnosť poistiť sa by predstavovala prekážku pre výstup (pre francúzskych výrobcov) alebo pre vstup (pre zahraničných výrobcov).(53) To samozrejme nie je ani tvrdenie odvolateľky. Netvrdí, že sporné pravidlá by bránili výstupu zdravotníckych pomôcok vyrobených vo Francúzsku, čo by malo dosah na (nemeckých) používateľov týchto výrobkov. Namiesto toho tovar, keď bol prevezený z Francúzska cez Holandsko do Nemecka, spôsobil odvolateľke škodu ako pacientke, t. j. ako konečnej užívateľke výrobku.

74.      Po druhé vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci je súd hostiteľského členského štátu (Nemecko), ktorý zisťuje právne predpisy domovského členského štátu (Francúzsko), čo je nezvyčajné v rámci pravidiel voľného pohybu.(54) Zvyčajne v tejto súvislosti, bez ohľadu na to, či ide o údajné prekážky vstupu alebo výstupu, sú opatrenia domovského štátu (ktoré údajne bránia výstupu) napádané pred súdmi domovského štátu, zatiaľ čo opatrenia hostiteľského štátu (ktoré údajne bránia vstupu) sú napádané skôr na súdoch hostiteľského štátu. Preto, ak by táto vec bola „obvyklým“ prípadom voľného pohybu, vnútroštátny súd by bol francúzskym súdom, ktorý by bol vyzvaný, aby posúdil, či francúzske pravidlá predstavujú prekážku pre výstup z trhu, alebo by (nemecký) vnútroštátny súd položil otázky týkajúce sa zlučiteľnosti nemeckého práva s právom Únie.

75.      To znamená, že v prejednávanej veci nemecký súd napriek tomu žiada Súdny dvor o usmernenie vo veci týkajúcej sa francúzskych pravidiel v prípade, ktorý inicioval konečný užívateľ tovaru. Podľa logiky pravidiel o voľnom pohybe tovaru v podstate otázka stojí tak, či skutočnosť, že povinné poistenie pripadajúce na zdravotnícke pomôcky vyrábané vo Francúzsku „necestuje“ s týmto tovarom, predstavuje prekážku voľného pohybu tovaru z pohľadu koncového užívateľa s bydliskom v inom členskom štáte.

76.      Na túto otázku by moja odpoveď bola jasné „nie“. Skutočnosť, že poistenie „necestuje“ s tovarom, aj napriek tomu, že je v domovskom členskom štáte povinné na jeho následné použitie v tomto členskom štáte, nepredstavuje záležitosť, na ktorú sa vzťahuje článok 34 alebo článok 35 ZFEÚ.

77.      Uznávam, že by mohla byť vytvorená pomerne dlhá reťaz hypotetickej príčinnej súvislosti, aby sa také vnútroštátne pravidlá (alebo skôr neexistencia takýchto pravidiel) stali problematickými z hľadiska voľného pohybu tovaru. Odvolávajúc sa napríklad na rozsudok vo veci Mickelsson a Roos, mohlo by sa argumentovať, že by mohla mať skutočnosť, že poistenie je obmedzené iba na územie domovského členského štátu, „významný dosah na správanie spotrebiteľov“ v hostiteľskom členskom štáte, a teda by pôsobila ako prekážka prístupu na trh.(55) Zdravotnícke pomôcky samozrejme nie sú bežným tovarom. Spotrebitelia sa budú pravdepodobne do značnej miery informovať pred zakúpením zdravotníckej pomôcky a jej voperovaním do svojho tela. Mohlo by sa teda byť argumentovať, že nemecká spotrebiteľka sa mohla dozvedieť, že výrobca týchto špecifických zdravotníckych pomôcok je poistený pre prípad vzniku zodpovednosti iba na francúzskom území a že ak by zdravotnícke pomôcky boli chybné a ak by výrobca zbankrotoval, vedela by, že by sa nevedela domôcť náhrady škody, pretože v zmluve, ktorú má francúzsky výrobca uzatvorenú so svojím poistiteľom vo Francúzsku, existuje klauzula o územnom obmedzení. Pri takomto scenári vyčerpávajúcich vedomostí, ktorý hraničí s prozreteľnosťou, by nemecká spotrebiteľka mohla byť odradená od nákupu takéhoto produktu z Francúzska a mohol by byť skutočne ovplyvnený cezhraničný tok tovaru.

78.      No počet výrazov „ak“ v týchto tvrdeniach ukazuje, prečo je taký scenár príliš vzdialený a hypotetický na to, aby súvisel s pravidlami voľného pohybu tovaru. Keby sa táto logika mala prijať, quod non, akékoľvek vnútroštátne pravidlo domovského členského štátu – prinajmenšom tie, ktoré sú výhodnejšie ako pravidlá hostiteľského členského štátu – by sa mohlo potenciálne uplatniť.

79.      Súčasná situácia je teda ešte vzdialenejšia a hypotetickejšia, pokiaľ ide o prístup na trh hostiteľského členského štátu (alebo dokonca výstup z domáceho trhu), ako (ne‑)slávne prípady týkajúce sa problematiky „nedeľného obchodovania“(56), na základe čoho bol vydaný rozsudok vo veci Keck. V prípadoch nedeľného obchodovania mal všeobecne platný zákaz otvorenia obchodov v nedeľu jasný vplyv na celkový objem predaja tovaru, vrátane predaja tovaru z iných členských štátov. V tomto prípade je reťazec výrazov „ak“ podstatne dlhší.

80.      Z toho vyplýva, že pravidlá Zmluvy o voľnom pohybe tovaru sa neuplatňujú na podmienky týkajúce sa následného použitia tovaru v hostiteľskom členskom štáte za predpokladu, že tieto podmienky priamo a okamžite nebránia prístupu na trh tohto členského štátu. Z hľadiska koncového užívateľa sa povinnosť výrobcu uzatvoriť poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú chybnými výrobkami alebo neexistencia takejto povinnosti týka výlučne podmienok následného použitia tovaru na území hostiteľského členského štátu a priamo a bezprostredne sa netýka ani výstupu tovaru z domovského členského štátu, ani prístupu na trh hostiteľského členského štátu.

3.      Sloboda prijímať (poisťovacie) služby z iného členského štátu

81.      Slobodné poskytovanie služieb sa v prejednávanej veci nezdá byť relevantné. Po prvé, vo veci samej nie je fakticky dotknuté, pretože odvolateľka je koncovou užívateľkou zdravotníckej pomôcky a nie poskytovateľkou služieb. Po druhé pravidlá, o ktoré ide vo veci samej, nemajú vplyv na slobodu poskytovať služby, či už ide o lekárske alebo poisťovacie služby. Pokiaľ ide o slobodu poskytovať poisťovacie služby, ako uviedla francúzska vláda, územné obmedzenie povinnosti poistiť sa v tejto veci nebráni poisťovacím spoločnostiam v tom, aby pokrývali zdravotnícke pomôcky vyrobené vo Francúzsku, ale používané v inom členskom štáte. Výrobcovia a poisťovacie spoločnosti sa v rámci svojej zmluvnej slobody môžu skutočne rozhodnúť o územnom rozsahu poistnej zmluvy nad zákonné minimum požadované francúzskym právom, konkrétne o poistení na francúzskom území.

82.      Podľa Súdneho dvora však sloboda poskytovať služby zahŕňa slobodu príjemcov ísť do iného členského štátu na účely prijatia služby. Odvolateľka mohla hypoteticky prijímať dva druhy služieb: lekársku starostlivosť a poisťovacie služby. Súdny dvor už potvrdil, že osoby, ktorým je poskytovaná lekárska starostlivosť, sa môžu považovať za príjemcov služieb.(57)

83.      Odvolateľka však dostávala lekárske služby v Nemecku, nie vo Francúzsku. Pokiaľ sa nanovo nenadefinuje judikatúra o príjemcoch služieb tak, aby zahŕňala „cestovanie bez pohybu“, neexistuje v tomto prípade jednoducho žiadny cezhraničný prvok.

84.      Jediným zostávajúcim scenárom by bolo pochopiť postavenie odvolateľky ako potenciálnej príjemkyne poisťovacích služieb. Takéto služby by skutočne mali cezhraničný charakter v tom zmysle, že by nemecký rezident požiadal o náhradu škody ako poškodená strana vo Francúzsku od francúzskeho poistiteľa. Existencia územného obmedzenia by teda predstavovala prekážku slobodného prijímania poisťovacích služieb zo zahraničia.

85.      V súvislosti s takouto konštrukciou existuje množstvo problémov. Tieto problémy by spoločne posunuli slobodu prijímať služby nad jej logické limity.

86.      Je pravda, že tu je ešte rozsudok vo veci Cowan(58). Táto vec sa týkala britského občana, ktorý žiadal francúzsky štát o náhradu škody spôsobenej útokom, ktorý utrpel ako turista počas pobytu v Paríži. Francúzske právne predpisy obmedzili kompenzáciu na francúzskych štátnych príslušníkov a cudzincov s bydliskom vo Francúzsku. Súdny dvor konštatoval, že „ak právo Spoločenstva zaručuje fyzickej osobe slobodu ísť do iného členského štátu, ochrana tejto osoby pred ujmou v dotknutom členskom štáte, na rovnakom základe ako ochrana štátnych príslušníkov a osôb s bydliskom v danom štáte, je dôsledkom tejto slobody pohybu. Z toho vyplýva, že zákaz diskriminácie sa uplatňuje na príjemcov služieb v zmysle Zmluvy pokiaľ ide o ochranu pred rizikom napadnutia a uplatňuje sa aj právo na získanie finančnej náhrady stanovené vnútroštátnym právom, keď sa toto riziko zhmotní“(59).

87.      Medzi týmito vecami však existujú zásadné rozdiely. Po prvé pán Cowan v skutočnosti vykonával voľný pohyb (zo Spojeného kráľovstva do Francúzska), hoci ako obyčajný turista. Súdny dvor výslovne uviedol, že pán Cowan bol v „dôsledku“ tohto pohybu oprávnený prijímať služby v členskom štáte, v ktorom bol návštevníkom. Z tohto dôvodu úspešne napadol právne predpisy hostiteľského členského štátu na súde tohto hostiteľského členského štátu. Po druhé logika, na ktorej sa zakladá rozsudok Cowan, bola nastolená v čase, keď neexistovalo občianstvo Únie(60) s cieľom zabezpečiť, aby „cestujúci spotrebiteľ“ mohol mať v hostiteľskom členskom štáte rovnaké výhody a služby ako štátny príslušník tohto štátu alebo rezident v tomto štáte.

88.      Súčasná situácia je iná. Jednak sa odvolateľka nepresunula. Jednak nespochybňuje právne predpisy svojho členského štátu (Nemecko), ale (nepriamo) právne predpisy Francúzska pred súdom iného členského štátu.

89.      Navyše, intelektuálne ťažkosti s takouto konštrukciou súvisia opäť s jej vzdialeným a hypotetickým vzťahom k akejkoľvek jasnej norme práva Únie. Perspektíva voľného pohybu služieb vrhá na skutočný problém tejto veci ostrý kontrast: neexistencia jasného pravidla práva Únie, ktoré by bránilo predmetnému územnému obmedzeniu, čo vedie k množstvu hypotéz a domnienok o tom, ako vytvoriť také pravidlo. To, že toto tvrdenie stavia koč pred koňa, je ešte zjavnejšie, pokiaľ ide o potenciálne poskytovanie služieb: keďže odvolateľka by mohla prípadne požadovať náhradu škody od odporcu v odvolacom konaní, ak by sa z poistnej zmluvy odstránila doložka o územnom obmedzení, a preto by mohla byť príjemcom poistných služieb ako poškodená strana, územné obmedzenie poistného krytia musí byť nezlučiteľné s právom Únie. Na základe tejto argumentácie by sa (požadovaný) výsledok mohol riadiť touto analýzou, aj keby neexistovalo uplatniteľné pravidlo práva Únie.

90.      Podľa môjho názoru nie je možné zaujať takýto prístup. Preto je potrebné dospieť k záveru, že za okolností prejednávanej veci sa odvolateľka nemôže dovolávať slobody poskytovať služby.

4.      Článok 18 ZFEÚ

91.      Považoval som za potrebné v predchádzajúcich častiach týchto návrhov do istej miery podrobne spracovať všetky ostatné hmotnoprávne ustanovenia Zmluvy alebo sekundárneho práva, ktoré by prípadne mohli obsahovať zákaz, ktorý by sa uplatnil v prejednávanej veci. Zdá sa však, že neexistuje žiadne iné ustanovenie práva Únie, na ktoré by bolo v priebehu tohto konania na Súdnom dvore určite upozornené a ktoré by mohlo brániť územnému obmedzeniu v poistnej zmluve uzatvorenej výrobcom zdravotníckych pomôcok, ak sa na ňu odvolá pacient poškodený v inom členskom štáte.

92.      Táto podrobná diskusia o iných potenciálne uplatniteľných predpisoch EÚ, najmä o voľnom pohybe, nebola odôvodnená iba vzťahovou, subsidiárnou povahou článku 18 ZFEÚ;(61) bola tiež potrebná na účely úplného pochopenia toho, ako ďaleko by mohol článok 18 ZFEÚ siahať, ak by sa vykladal v tom zmysle, že stanovuje ako taký všeobecný a samostatný zákaz diskriminácie v rámci uplatňovania Zmlúv.

93.      V tejto záverečnej časti najskôr vysvetlím, prečo Súdny dvor (vo väčšine) svojej nedávnej judikatúry nevykonal taký ďalekosiahly výklad článku 18 ZFEÚ (časť 1). Ďalej načrtnem spôsob, akým by sa mohol článok 18 ZFEÚ v kontexte tejto veci chápať a uplatňovať ako samostatné ustanovenie, čo by malo za následok vznik vynútiteľných povinností bez ohľadu na iné ustanovenia práva Únie (časť 2). Na záver vysvetlím, prečo sa domnievam, že napriek tomu, že mám v prípade odvolateľky veľký morálny súcit, chápanie článku 18 ZFEÚ takýmto spôsobom by bolo štrukturálne veľmi problematické. Z článku 18 ZFEÚ by sa urobilo neobmedzené harmonizačné ustanovenie, čo by viedlo k narušeniu rozdelenia právomocí medzi Európskou úniou a členskými štátmi a k vytvoreniu problematických konfliktov medzi právnymi režimami v rámci vnútorného trhu (časť 3).

1)      Článok 18 ZFEÚ a prípad občana EÚ uplatňujúceho voľný pohyb

94.      Článok 18 ZFEÚ sa uplatňuje „v akejkoľvek situácii, ktorá patrí do oblasti vecnej pôsobnosti práva Únie“. V rámci takejto „situáci[‑e], ktorá patrí do oblasti vecnej pôsobnosti práva Únie“ Súdny dvor uviedol, že „situácia občana Únie, ktorý využil slobodu pohybu, spadá do pôsobnosti článku 18 ZFEÚ, v ktorom je zakotvená zásada nediskriminácie na základe štátnej príslušnosti“(62).

95.      Je pravda, že v rámci uplatňovania článku 18 ZFEÚ nie je Súdny dvor príliš prísny, pokiaľ ide o posúdenie skutočnej existencie pohybu. Existujú prvky judikatúry, najmä tie najnovšie, ktoré sa týkajú občianstva Únie, v ktorých nie je zrejmé skutočné uplatnenie voľného pohybu dotknutou stranou.(63) Vo všeobecnosti je však určitý pohyb občana Únie, alebo vo viacerých takýchto prípadoch osôb úzko prepojených s občanom Únie naďalej podmienkou. Samotný pobyt v členskom štáte nestačí na uplatnenie článku 18 ZFEÚ.(64) Toto ustanovenie môžu využiť iba osoby, ktoré skutočne využili možnosť slobodného pohybu.(65)

96.      Okrem občianstva Únie, v súvislosti s ktorým sa článok 18 ZFEÚ zvyčajne uplatňuje, Súdny dvor v niektorých prípadoch uznal, že článok 18 ZFEÚ možno uplatniť, keď sa dotknutá situácia týka vnútroštátneho opatrenia, ktorým sa preberá nástroj sekundárneho práva Únie;(66) alebo vzhľadom na účinky predmetu veci na obchod s tovarom a službami v rámci EÚ v prípade, že ide o slobodu obchodovania;(67) alebo ak je situácia osobitne upravená harmonizačnými opatreniami EÚ, napríklad ako v rozsudku vo veci International Jet Management(68).

97.      Posledný uvedený rozsudok, podľa ktorého sa článok 18 ZFEÚ uplatňuje na základe existencie harmonizačných opatrení EÚ, je však potrebné dať do perspektívy. Na rozdiel od voľného a široko definovaného posúdenia predmetu sekundárneho práva Únie na účely určenia právomoci Súdneho dvora(69) na to, aby bol článok 18 ZFEÚ uplatniteľný ako hmotná a vykonateľná povinnosť, musí byť sporná otázka (alebo predmet v užšom slova zmysle) harmonizovaná osobitne, aby sa považovala za vec spadajúcu do vecnej pôsobnosti práva Únie, a teda vyvolala uplatniteľnosť článku 18 ZFEÚ.

2)      Článok 18 ZFEÚ ako samostatný článok, ktorým sa vytvára hmotnoprávna povinnosť

98.      V článku 18 prvom odseku ZFEÚ sa stanovujú tri podmienky jeho uplatňovania v danom prípade: po prvé situácia musí patriť do pôsobnosti Zmlúv, po druhé bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek osobitné ustanovenia v nich uvedené, a po tretie musí existovať diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.

99.      Pokiaľ ide o prvú podmienku, vzhľadom na veľkorysý prístup k voľnému pohybu v judikatúre, je potrebné považovať predmetnú vec za spadajúcu do pôsobnosti práva Únie.(70) No bolo by možné argumentovať, že ak by sa po podrobnom preskúmaní primárneho a sekundárneho práva Únie ukázalo, že v skutočnosti neexistuje žiadne osobitné ustanovenie práva Únie, ktoré by vyžadovalo povinné poistenie výrobcov zdravotníckych pomôcok v súvislosti so zodpovednosťou a vzhľadom na to, že v kontexte prejednávanej veci nemožno takúto povinnosť odvodiť ani zo žiadnej zo základných slobôd, potom vec úplne spadá mimo pôsobnosť práva Únie a jurisdikcie Súdneho dvora. Mám pochybnosti o intelektuálnej čestnosti takéhoto konštruktu,(71) ale mohol by tiež mať zaujímavé následky na uplatniteľnosť samotného článku 18 ZFEÚ.

100. Pokiaľ ide o druhú podmienku, v Zmluvách ani v sekundárnom práve neexistujú žiadne osobitné ustanovenia týkajúce sa osobitného predmetu povinnosti poistiť sa a jej pôsobnosti.

101. Pokiaľ ide o tretiu podmienku, zdá sa, že existencia priaznivejších podmienok zodpovednosti výrobcov v niektorých členských štátoch, a nie iných je na prvý pohľad učebnicovým scenárom nepriamej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Predmetná diskriminácia sa samozrejme netýka prístupu k lekárskym službám: ako opakovane a správne uviedla francúzska vláda, ak by sa nemeckým ženám vo Francúzsku poskytla lekárska starostlivosť, malo by sa na ne tiež vzťahovať povinné poistenie.

102. V prejednávanej veci nejde o prístup k lekárskym službám. Diskriminácia by namiesto toho spočívala v rozdielnom zaobchádzaní v prístupe k odškodneniu podľa poistnej zmluvy. Napriek tomu, že škoda bola spôsobená tým istým chybným tovarom, ktorý voľne cirkuluje v Európskej únii, prístup k odškodneniu sa líši v závislosti od toho, kde sa daný pacient podrobil operácii. Nie je pochýb o tom, že väčšina francúzskych štátnych príslušníkov pravdepodobne podstúpi takúto operáciu vo Francúzsku a väčšina nemeckých štátnych príslušníkov v Nemecku. Nemeckí pacienti sú preto vystavení oveľa menšej pravdepodobnosti odškodnenia z poistného krytia.

103. Okrem toho by mohlo byť Francúzsku v dôsledku nepriamej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti tiež vytýkané, že nepriamo podporuje poskytovanie zdravotníckych služieb na svojom území, pretože sťažuje štátnym príslušníkom iných členských štátov získať výhody z poistenia, pretože na tento účel by museli cestovať do Francúzska, aby sa podrobili operácii. Naopak, francúzske ženy by mohli získať plnenie z poistnej zmluvy ľahšie ako zahraničné ženy, pretože s väčšou pravdepodobnosťou sa operácii podrobia na francúzskom území.(72)

104. Dalo by sa teda potenciálne tvrdiť, že sa zdá, že sú splnené všetky tri podmienky, na základe ktorých sa uplatňuje článok 18 ZFEÚ. Existujú tri ďalšie argumenty, ktoré možno predniesť na podporu uplatnenia článku 18 ZFEÚ v prípade, ako je tento.

105. Po prvé, ak právo Únie stanovuje a vynucuje voľný pohyb tovaru, možno tvrdiť, že musí tiež ustanoviť a vynucovať rovnakú zodpovednosť v prípadoch, keď sa tento tovar ukáže ako vadný. Tovary často so sebou nesú riziká a voľný obchod umožňuje ich šírenie a potenciálne spôsobenie ujmy kdekoľvek. Zdá sa spravodlivé, aby mali všetci pacienti kdekoľvek v Európskej únii, ktorí trpia nepriaznivými následkami chybných výrobkov vyrobených v členskom štáte, možnosť získať primerané odškodnenie.

106. Po druhé a to čiastočne súvisí s prvým bodom, ochrana spotrebiteľa bola v posledných rokoch v popredí tvorby politiky EÚ. V článku 12 ZFEÚ sa požiadavky na ochranu spotrebiteľa uplatňovali prierezovo, aby sa zohľadnili pri definovaní a vykonávaní ďalších politík EÚ. Voľný pohyb musí teda odrážať a usilovať sa o vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, ako to je uložené v článku 38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

107. Po tretie je potrebné zvážiť občianstvo Únie. Staršia judikatúra týkajúca sa článku 18 ZFEÚ, minimálne určite tá, ktorá sa týka voľného pohybu osôb,(73) môže byť určitým spôsobom považovaná za predchodcu občianstva Únie. Nástup občianstva Únie, ktorý je podľa právnych predpisov EÚ nevyhnutne spojený s rovnakou dôstojnosťou (články 1 a 20 Charty), vedie k tomu, že presné určovanie, kto sa premiestnil, kam a na ako dlho sa stalo nadbytočným.

108. Všetky tieto argumenty posudzované spoločne v spojení s nepopierateľne negatívnymi dôsledkami, ktoré mali predmetné chybné výrobky pre odvolateľku, môžu viesť k tvrdeniu, že požiadavka rovnakej ochrany všetkých občanov Únie spotrebiteľov bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá obmedzuje poistné krytie na osoby, ktoré sa podrobili operácii na území členského štátu, čím nepriamo obmedzuje poistné krytie len na štátnych príslušníkov tohto členského štátu.

3)      Rešpektovanie regulačnej logiky vnútorného trhu

109. Aj keď by takéto tvrdenie mohlo byť z morálneho hľadiska úplne zrozumiteľné v konkrétnom kontexte tohto individuálneho prípadu, bolo by celkom nesprávne zo štrukturálneho hľadiska. Z článku 18 ZFEÚ by sa tak stalo neobmedzené ustanovenie, na základe ktorého by sa akákoľvek otázka, aj keď vzdialene spojená s ustanovením práva Únie, mohla harmonizovať súdnymi prostriedkami. Okrem toho by obrátila regulačnú právomoc v rámci vnútorného trhu na hlavu a vytvorila by nezlučiteľné budúce konflikty právomocí medzi členskými štátmi.

110. Východiskovou zásadou pre reguláciu vnútorného trhu je dodržiavanie rozmanitosti právnych predpisov v záležitostiach, ktoré nie sú výslovne harmonizované právnymi predpismi Únie. Implicitná harmonizácia sa do tejto oblasti môže niekedy dostať. Niektoré pravidlá členských štátov, ktoré neboli predtým harmonizované právnymi predpismi, by sa mohli vyhlásiť za nezlučiteľné s niektorou zo štyroch slobôd.

111. Čo jasne vyplýva z diskusie o voľnom pohybe tovaru(74) a služieb(75), je to, že rozsah týchto slobôd je už značný. Z diskusie v prejednávanej veci však tiež vyplýva, že ak by článok 18 ZFEÚ mohol fungovať ako slobodná, hmotnoprávna povinnosť spôsobom, ktorý implicitne uvádza vnútroštátny súd vo svojich otázkach, jeho dosah by prekračoval všetko, čo judikatúra o slobodnom pohybe kedy stanovila, vrátane judikatúry týkajúcej sa tovaru v rozsudkoch pred rozhodnutím vo veci Keck. Pri takomto výklade by pôsobnosť článku 18 ZFEÚ nebola nijako obmedzená: toto ustanovenie by sa zmenilo v zmysle formulácie rozsudku Dassonville o steroidoch. V dnešnom vzájomne prepojenom svete, skôr či neskôr, nevyhnutne existuje nejaká interakcia s tovarom, službami alebo osobami z iných členských štátov. Keby to stačilo na nezávislú uplatniteľnosť článku 18 ZFEÚ, toto ustanovenie by sa vzťahovalo na každé pravidlo členského štátu.

112. Uvediem iba jeden príklad:(76) predstavme si, že pri príprave týchto návrhov utrpím zranenie – dúfajme, že iba mierne – výbuchom počítača, na ktorom píšem. Rôzne časti počítača alebo celá súprava boli pravdepodobne vyrobené v inom členskom štáte ako v Luxembursku, s väčšou pravdepodobnosťou dokonca vo veku integrovaných dodávateľských reťazcov vo viacerých členských štátoch, ak nie aj v tretích krajinách. Keďže neexistujú žiadne osobitné zmluvné podmienky týkajúce sa rozhodného práva a jurisdikcie medzi mnou a výrobcom tohto počítača, a teda za predpokladu, že by sa mali uplatňovať bežné pravidlá o nárokoch na náhradu škody (delikty), bude uplatniteľným právom upravujúcim akýkoľvek nárok na náhradu škody pravdepodobne luxemburské právo, ako právo štátu, v ktorom k nehode došlo. Mal by som potom, ak by som zistil, že luxemburské právo v mojom prípade náhrady škody neprináša uspokojivé riešenie, možnosť odvolať sa na článok 18 ZFEÚ, aby som sa mohol dovolávať práva uplatňujúceho sa v mieste výroby počítača alebo prípadne v mieste výroby ktoréhokoľvek z komponentov počítača a domáhať sa výkonu práv z neho vyplývajúcich na luxemburskom súde?

113. Tento scenár zdôrazňuje spoločnú tému, ktorá už vychádza z diskusie o potenciálnom voľnom pohybe tovaru a služieb: pravidlá voľného pohybu, ako aj článok 18 ZFEÚ sa logicky vzťahujú iba na voľný pohyb tovaru alebo služieb cez hranice, vrátane výstupu a vstupu. Pokiaľ túto záležitosť normotvorca Únie výslovne neharmonizuje, pravidlá ich následného použitia sú vecou členských štátov, v ktorých sa používajú. Zahŕňa to aj potenciálne otázky náhrady škody vrátane záležitostí povinného poistenia, pokiaľ táto oblasť ešte nie je výslovne harmonizovaná.(77)

114. Inými slovami, skutočnosť, že tovar kedysi pochádzal z iného členského štátu, nie je dostatočným dôvodom na preukázanie toho, že na každú neskoršiu otázku týkajúcu sa tohto tovaru sa vzťahuje aj právo Únie. Ak by sa mala táto logika prijať, sporným výkladom článku 18 ZFEÚ by sa pohyb tovaru v Európe (opäť) stal pripomienkou stredovekého právneho individualizmu,(78) na základe ktorého by si každý tovar, ako človek, niesol so sebou vlastné zákony. Tovary by boli ako slimáky, ktoré by so sebou nosili svoje domovy vo forme právnych predpisov svojej krajiny pôvodu, ktoré by sa na ne vzťahovali od ich výroby až po ich zničenie.

115. Tento dôsledok by nielen vytlačil akúkoľvek (bežnú) teritorialitu pri uplatňovaní zákonov, ale spôsobil by tiež konflikty regulačných režimov medzi členskými štátmi. Takýto expanzívny výklad článku 18 ZFEÚ by v skutočnosti mohol spôsobiť, že právne predpisy ktoréhokoľvek z členských štátov by boli potenciálne uplatniteľné na rovnakom území bez akýchkoľvek jasných a objektívnych kritérií, ktoré právne predpisy by mali mať v danom spore prednosť, pričom poškodený by si mohol zvoliť najpriaznivejšie právne predpisy.(79)

116. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť ďalšiu osobitosť tejto veci, a to, že zatiaľ čo štát pôvodu tovaru alebo domovský členský štát (Francúzsko) prijali pravidlá týkajúce sa jeho následného použitia na jeho území (povinné poistenie pre operácie vykonávané na ich území), štát, v ktorom bol tovar použitý, hostiteľský členský štát (Nemecko), zrejme v tejto súvislosti neprijal žiadne pravidlá.(80)

117. Ale čo ak by pravidlá v tejto oblasti v Nemecku boli prijaté? V takom prípade je spravodlivé predpokladať, že by nikto nepochyboval o tom, že uplatniteľnými pravidlami týkajúcimi sa možnej ujmy spôsobenej na jeho území by boli úplne a výlučne nemecké pravidlá. Nikto by sa nesnažil o to, aby sa takéto nemecké pravidlá nahradili potenciálne výhodnejšími francúzskymi v prípade, ktorý v danej fáze nemá nič spoločné s francúzskym právom.

118. To opäť zdôrazňuje, že článok 18 ZFEÚ nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni obmedzeniu povinnosti poistiť sa voči zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním zdravotníckych pomôcok na domáce územie. Toto ustanovenie nemožno a fortiori vykladať v tom zmysle, že odporcovi v odvolacom konaní alebo Francúzskej republike ukladá povinnosť poskytnúť náhradu škody odvolateľke na základe priameho účinku.

119. Súhrnne treba konštatovať, že článok 18 ZFEÚ nemožno vykladať tak, že vytvára samostatný, nezávislý hmotnoprávny záväzok, ktorý už nie je obsiahnutý v žiadnej z ďalších štyroch slobôd alebo ktorý nie je osobitne upravený v žiadnom inom právnom akte Únie. Konkrétne by sa toto ustanovenie nemalo uplatňovať spôsobom, ktorý siaha ešte ďalej ako už dosť komplexný dosah štyroch slobôd pohybu.

120. Na záver poznamenávam, že táto vec je dôsledkom skutočnosti, že právo Únie neharmonizovalo otázku poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním zdravotníckych pomôcok a že nemecké právo zjavne neobsahuje žiadne ustanovenia v tomto zmysle. Je možné pripomenúť, že v nie veľmi odlišnom kontexte Súdny dvor už rozhodol v rozsudku vo veci Schmitt, že je na vnútroštátnom práve, aby rozhodlo o podmienkach zodpovednosti notifikovaných orgánov voči koncovým používateľom zdravotníckych pomôcok.(81) Vzhľadom na súčasné právne predpisy Únie je tiež na členských štátoch, aby regulovali poistné zmluvy uplatniteľné na zdravotnícke pomôcky používané na ich území, aj keď sa tieto pomôcky dovážajú z iného členského štátu.

121. V tejto súvislosti sa členské štáty určite môžu, vzhľadom na absenciu harmonizácie, rozhodnúť zaviesť vyššiu ochranu pacientov a používateľov zdravotníckych pomôcok prostredníctvom výhodnejších poistných zmlúv uplatňovaných na ich území.(82) Územné obmedzenie, o ktoré ide v prejednávanej veci, teda predstavuje legitímnu legislatívnu voľbu Francúzska.(83) Túto skutočnosť potom možno len ťažko prekrútiť alebo skôr použiť proti tomuto členskému štátu tým, že bude navrhované, aby sa táto legislatívna voľba potom rozšírila na územie ktoréhokoľvek iného členského štátu, ktorý neustanovil podobné pravidlá.

V.      Návrh

122. Navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) takto:

–        Článok 18 ZFEÚ sám osebe nevylučuje obmedzenie povinnosti poistiť sa voči zodpovednosti za škodu spôsobenú používaním zdravotníckych pomôcok na územie členského štátu.


1      Jazyk prednesu: angličtina.


2      Zmenený zákonom č. 2002‑1577 z 30. decembra 2002.


3      Stanoveného zákonom č. 2002‑303 zo 4. marca 2002.


4      Smernica Rady zo 14. júna 1993 o zdravotníckych pomôckach (Ú. v. ES L 169, 1993, s. 1; Mim. vyd. 13/012, s. 82).


5      Pozri napríklad starší rozsudok z 28. marca 1979, Saunders (175/78, EU:C:1979:88, bod 11).


6      Pozri napríklad rozsudok z 30. júna 2016, Admiral Casinos & Entertainment (C‑464/15, EU:C:2016:500, bod 21).


7      Pozri napríklad rozsudky z 11. septembra 2003, Anomar a i. (C‑6/01, EU:C:2003:446, bod 39 a citovaná judikatúra); z 19. júla 2012, Garkalns (C‑470/11, EU:C:2012:505, bod 21), a z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i. (C‑98/14, EU:C:2015:386, bod 24). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


8      Pozri napríklad rozsudok z 30. novembra 1995, Gebhard (C‑55/94, EU:C:1995:411, bod 37 a tam citovaná judikatúra).


9      Pozri napríklad v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 1995, Alpine Investments (C‑384/93, EU:C:1995:126, body 23 až 28); z 15. decembra 1995, Bosman (C‑415/93, EU:C:1995:463, body 88 až 91); z 9. septembra 2004, Carbonati Apuani (C‑72/03, EU:C:2004:506, body 22 až 26), a z 10. februára 2009, Komisia/Taliansko (C‑110/05, EU:C:2009:66, bod 58).


10      Pozri napríklad rozsudok z 11. júna 2015, Berlington Hungary a i. (C‑98/14, EU:C:2015:386, bod 27); alebo, pokiaľ ide o podobnú logiku v súvislosti s voľným pohybom pracovníkov, pozri nedávny rozsudok z 10. októbra 2019, Krah (C‑703/17, EU:C:2019:850, body 42 až 54).


11      Rozsudok z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard (C‑267/91 a C‑268/91, EU:C:1993:905).


12      Pre kritický pohľad pozri v kontexte pracovníkov návrhy, ktoré som predniesol vo veci Krah (C‑703/17, EU:C:2019:450) a pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, návrhy vo veci Hornbach‑Baumarkt (C‑382/16, EU:C:2017:974).


13      Pozri v tomto zmysle v kontexte služieb uznesenie zo 4. júna 2019, Pólus Vegas (C‑665/18, neuverejnené, EU:C:2019:477, body 16 až 24).


14      Rozsudok z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten (C‑268/15, EU:C:2016:874).


15      Tamže, body 50 až 53 (s odkazmi na rôzne druhy judikatúry, ktoré rozsudok zhrnul).


16      Pozri kritické názory na rozsudok vo veci Ullens de Schooten a všeobecnejšie na kategóriu „výlučne vnútroštátnych situácií“ napríklad DUBOUT, É.: Voyage en eaux troubles: vers une épuration des situations „purement“ internes. CJUE, gde ch., 15 novembre 2016, Ullens de Schooten, aff. C‑268/15. In: Revue des affaires européennes, 4, 2016, s. 679; a IGLESIAS SÁNCHEZ, S.: Purely Internal Situations and the Limits of EU Law: A Consolidated Case‑Law or a Notion to be Abandoned. In: European Constitutional Law Review, zväzok 14, 2018, vydanie 1, s. 7.


17      Pozri napríklad rozsudok z 20. mája 2003, Österreichischer Rundfunk a i. (C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01, EU:C:2003:294, bod 41 a citovaná judikatúra), ako aj rozsudok zo 6. novembra 2003, Lindqvist (C‑101/01, EU:C:2003:596, body 40 a 41).


18      Pozri napríklad v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2018, X a Visser (C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2018:44, body 98 až 110).


19      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2019, Moro (C‑646/17, EU:C:2019:489, body 29 až 37).


20      Rozsudok z 13. júna 2019 (C‑646/17, EU:C:2019:489).


21      Smernica Európskeho parlamentu a Rady (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1).


22      Rozsudok z 13. júna 2019, Moro (C‑646/17, EU:C:2019:489, body 29 až 37).


23      C‑646/17, EU:C:2019:95, body 29 a 76 až 81, vrátane poznámky pod čiarou 29.


24      Pozri analogicky rozsudok z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda (C‑212/06, EU:C:2008:178, bod 33 a citovaná judikatúra).


25      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júna 2016, Admiral Casinos & Entertainment (C‑464/15, EU:C:2016:500, body 19 až 22 a citovaná judikatúra).


26      V písomných pripomienkach a na ústnom pojednávaní sa odohrala určitá diskusia o skutočnosti, že odvolateľka nie je ani poistiteľ, ani poistený, a teda nie je skutočne zmluvnou stranou poistnej zmluvy, a preto sa nezúčastňuje na žiadnych poisťovacích službách. Zastávam názor, že tento argument nie je úplne presvedčivý, pretože záležitosti týkajúce sa poistenia, bez ohľadu na ich dogmatickú štruktúru, sa z definície vždy týkajú viacerých strán ako len poistiteľa a poisteného, napríklad (alebo najmä) poškodeného alebo oprávneného alebo poistníka (ak ide o rôzne osoby) – pozri napríklad analogicky článok 13 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).


27      Smernica Rady z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (Ú. v. ES L 210, 1985, s. 29; Mim. vyd. 15/001, s. 257).


28      Body 35 až 40 vyššie.


29      Pozri napríklad rozsudky z 18. júla 2017, Erzberger (C‑566/15, EU:C:2017:562, bod 25 a citovaná judikatúra); z 26. októbra 2017, I (C‑195/16, EU:C:2017:815, bod 70), a z 18. júna 2019, Rakúsko/Nemecko (C‑591/17, EU:C:2019:504, bod 39). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


30      Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs v spojených veciach Phil Collins a i. (C‑92/92 a C‑326/92, EU:C:1993:276, bod 12).


31      Ktoré by bez ohľadu na osobitný kontext výkladu článku 18 ZFEÚ v skutočnosti neboli problémom – pozri napríklad rozsudok z 29. októbra 2015, Nagy (C‑583/14, EU:C:2015:737, bod 20).


32      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 1994, Peralta (C‑379/92, EU:C:1994:296, bod 18).


33      Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudky z 22. júna 1999, ED (C‑412/97, EU:C:1999:324, body 13 až 14), a z 21. júna 2016, New Valmar (C‑15/15, EU:C:2016:464, bod 31).


34      Rozsudky z 20. novembra 2014, Novo Nordisk Pharma (C‑310/13, EU:C:2014:2385, bod 24 a citovaná judikatúra), a z 21. júna 2017, W a i. (C‑621/15, EU:C:2017:484, bod 21).


35      Rozsudok zo 16. februára 2017 (C‑219/15, EU:C:2017:128, body 56 a 59).


36      Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 5. apríla 2017, ktorou sa mení smernica 2001/83/ES, nariadenia (ES) č. 178/2002 a nariadenia (ES) č. 1223/2009 a rušia smernice Rady 90/385/EHS a 93/42 (Ú. v. EÚ L 117, 2017, s. 1).


37      Pozri návrh nariadenia Komisie o zdravotníckych pomôckach [COM(2012) 0542 final]. Pozri tiež uznesenie Európskeho parlamentu zo 14. júna 2012 o chybných silikónových prsníkových implantátoch vyrobených francúzskou spoločnosťou PIP [2012/2621(RSP)].


38      Bod 1.4.2 prílohy VII nariadenia 2017/745 znie: „Rozsah a celková finančná hodnota poistenia zodpovednosti zodpovedá úrovni a geografickému rozsahu činností notifikovanej osoby a je úmerná rizikovému profilu pomôcok certifikovaných notifikovanou osobou.“


39      Články 3 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, 2009, s. 11).


40      Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudky z 11. júla 2002, Carpenter (C‑60/00, EU:C:2002:434, bod 36); z 10. júla 2014, Komisia/Belgicko (C‑421/12, EU:C:2014:2064, bod 63 a citovaná judikatúra), a zo 14. júla 2016, Promoimpresa a i. (C‑458/14 a C‑67/15, EU:C:2016:558, body 59 až 62).


41      Počnúc rozsiahlym výpočtom „všetkých obchodných pravidiel prijatých členskými štátmi, ktoré sú schopné priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne, brániť obchodu v rámci Spoločenstva…“ Rozsudok z 11. júla 1974, Dassonville (8/74, EU:C:1974:82, bod 5).


42      Pozri napríklad v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 2008, Gysbrechts a Santurel Inter (C‑205/07, EU:C:2008:730, body 40 až 43), a z 21. júna 2016, New Valmar (C‑15/15, EU:C:2016:464, bod 36).


43      Pozri napríklad rozsudok z 24. novembra 1982, Komisia/Írsko (249/81, EU:C:1982:402, body 28 až 29).


44      Napríklad požiadavka na osvedčenie o pravosti vydaná vyvážajúcim členským štátom posudzovaná v staršom rozsudku z 11. júla 1974, Dassonville (8/74, EU:C:1974:82).


45      Pozri napríklad rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien (C‑244/06, EU:C:2008:85, bod 27 a citovaná judikatúra).


46      Rozsudok z 10. februára 2009, Komisia/Taliansko (C‑110/05, EU:C:2009:66), ktorý sa týkal zákazu spoločného používania motocykla a prívesu v Taliansku, a rozsudok zo 4. júna 2009, Mickelsson a Roos (C‑142/05, EU:C:2009:336), ktorý sa týkal švédskych právnych predpisov obmedzujúcich používanie vodných skútrov vo Švédsku.


47      Rozsudky z 10. februára 2009, Komisia/Taliansko (C‑110/05, EU:C:2009:66, body 37 a 56), a zo 4. júna 2009, Mickelsson a Roos (C‑142/05, EU:C:2009:336, body 24 a 26).


48      Pozri napríklad BARNARD, C.: Fitting the Remaining Pieces into the Goods and Persons Jigsaw? In: European Law Review, zväzok 26, 2001, s. 35; SNELL, J.: The Notion of Market Access: A Concept or A Slogan? In: Common Market Law Review zväzok 47, 2010, s. 437; RITLENG, D.: L’accès au marché est‑il le critère de l’entrave aux libertés de circulation? In: DUBOUT, É., MAITROT de la MOTTE, A., (dir.): L’unité des libertés de circulation. In varietate concordia, Coll. Droit de l’Union européenne, Bruylant, Bruxelles, 2013, s. 159 – 183; NIC SHUIBHNE, N.: The Coherence of EU Free Movement Law. Studies in European Law, Oxford University Press, Oxford, 2013, s. 210 – 256.


49      Známymi príkladmi v tejto kategórii sú úplný zákaz reklamy na alkoholické nápoje, rozsudok z 8. marca 2001, Gourmet International Products (C‑405/98, EU:C:2001:135, body 21 a 25), alebo zákaz predaja kontaktných šošoviek mimo obchodov špecializovaných na zdravotnícke pomôcky, najmä prostredníctvom internetu, rozsudok z 2. decembra 2010, Ker‑Optika (C‑108/09, EU:C:2010:725, body 54 a 55). Pozri tiež rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien (C‑244/06, EU:C:2008:85, body 31 až 34).


50      Rozsudok z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard (C‑267/91 a C‑268/91, EU:C:1993:905).


51      Rozsudok z 24. novembra 1993, Keck a Mithouard (C‑267/91 a C‑268/91, EU:C:1993:905, bod 16). Pozri tiež rozsudky z 15. decembra 1993, Hünermund a i. (C‑292/92, EU:C:1993:932, bod 21); z 28. septembra 2006, Ahokainen a Leppik (C‑434/04, EU:C:2006:609, bod 19), a zo 14. februára 2008, Dynamic Medien (C‑244/06, EU:C:2008:85, bod 29).


52      Pozri napríklad rozsudky zo 7. marca 1990, Krantz (C‑69/88, EU:C:1990:97, bod 11); z 13. októbra 1993, CMC Motorradcenter (C‑93/92, EU:C:1993:838, bod 12), a zo 14. júla 1994, Peralta (C‑379/92, EU:C:1994:296, bod 24). Pozri ale rozsudok z 21. júna 2016, New Valmar (C‑15/15, EU:C:2016:464, body 45 až 46).


53      Napríklad, ak by obchodník mal napadnúť pravidlo hostiteľského členského štátu, podľa ktorého by dovoz tovaru podliehal povinnému poisteniu, bol by to veľmi odlišný prípad, ktorý pravdepodobne spadá priamo do pôsobnosti článku 34 ZFEÚ.


54      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 1981, Foglia (244/80, EU:C:1981:302, bod 30), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že „Súdny dvor… musí preukázať osobitnú ostražitosť, ak je v priebehu konania medzi jednotlivcami položená otázka s cieľom umožniť vnútroštátnemu súdu rozhodnúť, či je právna úprava iného členského štátu v súlade s právom [Únie]“. Pozri tiež rozsudok z 21. januára 2003, Bacardi‑Martini a Cellier des Dauphins (C–318/00, EU:C:2003:41).


55      Bod 62 vyššie.


56      Pozri najmä rozsudok zo 16. decembra 1992, B & Q (C‑169/91, EU:C:1992:519, body 9 až 10). Pozri novší rozsudok z 23. februára 2006, A‑Punkt Schmuckhandel (C‑441/04, EU:C:2006:141, bod 21), v ktorom sa Súdny dvor nezaoberal zákazom podomového predaja ako opatrením s rovnakým účinkom, aj keď je pravdepodobné, že obmedzí celkový objem predaja príslušných výrobkov v príslušnom členskom štáte, a preto môže ovplyvniť objem predaja týchto výrobkov z iných členských štátov.


57      Pozri rozsudok z 31. januára 1984, Luisi a Carbone (286/82 a 26/83, EU:C:1984:35, bod 16), v ktorom Súdny dvor výslovne zahrnul osoby, ktoré sú liečené, ako príjemcov služieb.


58      Rozsudok z 2. februára 1989, Cowan (186/87, EU:C:1989:47).


59      Tamže, bod 17.


60      V súčasnosti by scenáre typu Cowan prirodzene patrili pod občianstvo Únie. Pozri napríklad rozsudok z 26. októbra 2017, I (C‑195/16, EU:C:2017:815, body 69 až 72). Pozri tiež návrhy, ktoré som v danej veci predniesol (EU:C:2017:374, body 64 až 75).


61      Vymedzenou v bodoch 50 až 52 vyššie.


62      Pozri napríklad rozsudky z 24. novembra 1998, Bickel a Franz (C‑274/96, EU:C:1998:563, bod 26); z 10. apríla 2018, Pisciotti (C‑191/16, EU:C:2018:222, bod 34); z 13. novembra 2018, Raugevicius (C‑247/17, EU:C:2018:898, bod 27), a z 13. júna 2019, TopFit a Biffi (C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 29). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


63      Pozri napríklad v tomto zmysle rozsudky z 2. októbra 2003, Garcia Avello (C‑148/02, EU:C:2003:539); z 19. októbra 2004, Zhu a Chen (C‑200/02, EU:C:2004:639), a z 2. marca 2010, Rottmann (C‑135/08, EU:C:2010:104) keď sa uplatňuje článok 18 ZFEÚ, aj keď ide o pohyb iného člena rodiny, napríklad rodičov, keď sú občanmi EÚ deti.


64      Z hľadiska možného kritického pohľadu pozri napríklad návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Ruiz Zambrano (C‑34/09, EU:C:2010:560, body 77 až 90).


65      To isté platí pre článok 45 ZFEÚ, ktorého pravidlá sa „neuplatňujú na pracovníkov, ktorí nikdy nevyužili svoje právo voľne sa pohybovať v rámci Únie a ani nezamýšľajú toto právo využiť“. Rozsudok z 18. júla 2017, Erzberger (C‑566/15, EU:C:2017:562, bod 28).


66      Pozri napríklad rozsudok z 5. septembra 2012, Lopes Da Silva Jorge (C‑42/11, EU:C:2012:517, bod 39).


67      Rozsudok z 20. októbra 1993, Phil Collins a i. (C‑92/92 a C‑326/92, EU:C:1993:847, bod 24). Zdá sa, že v bodoch 17 až 28 tohto rozsudku bol Súdny dvor pripravený založiť uplatňovanie vtedajšieho článku 7 Zmluvy o EHS na abstraktnej hypotéze a uspokojil ho zoznam ustanovení Zmluvy, podľa ktorých je možné spochybniť otázku ochrany literárneho a umeleckého vlastníctva, hoci táto oblasť nie je harmonizovaná právnymi predpismi EHS.


68      Pozri napríklad rozsudok z 18. marca 2014 (C‑628/11, EU:C:2014:171, body 34 až 62), v ktorom Súdny dvor konkrétne konštatoval, že „letecké dopravné služby poskytované medzi tretími krajinami a členským štátom leteckým dopravcom, ktorý je držiteľom prevádzkovej licencie vydanej iným členským štátom, sú predmetom právnej úpravy sekundárneho práva“.


69      Rozoberané v bodoch 35 až 41 vyššie.


70      Body 28 až 49 vyššie.


71      Bod 40 vyššie.


72      Pozri napríklad v tomto zmysle rozsudok z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda (C‑212/06, EU:C:2008:178, body 49 až 50 a citovaná judikatúra), vo vzťahu k podmienkam pobytu.


73      Rozsudok z 2. februára 1989, Cowan (186/87, EU:C:1989:47).


74      Body 59 až 80 vyššie.


75      Body 81 až 90 vyššie.


76      Prirodzene čisto fiktívne a zjednodušene, bez úmyslu vstúpiť do otázok rozhodného práva podľa článku 5 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) (Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40).


77      Body 54 až 58 vyššie.


78      Práve moderná právna úprava iba postupne presadzovala územnú výlučnosť nad stredovekým právnym individualizmom – pozri napríklad LESAFFER, R.: European Legal History: A Cultural and Political Perspective.  Cambridge University Press, Cambridge, 2009, s. 168–9, 269 a nasl. a 277 a nasl., alebo ROMANO, S.: L’Ordre juridique. Dalloz, 1975, s. 77 a nasl..


79      Čim by došlo k pridaniu ďalšej úrovne zložitosti a (ne‑)predvídateľnosti do režimu, ktorý, pokiaľ ide o výber rozhodného práva a súdneho orgánu pre spotrebiteľa, teda nie je príkladom jasnosti alebo priamočiarosti – s ohľadom na nedávne posúdenie pozri napríklad, RISSO, G.: Product liability and protection of EU consumers: is it time for a serious reassessment? In: Journal of Private International Law, zväzok 15, 2019, vydanie 1, s. 210.


80      Prinajmenšom neboli dané na vedomie Súdnemu dvoru, pretože vnútroštátny súd v tejto veci mlčí a nemecká vláda v tejto otázke nepredložila pripomienky.


81      Rozsudok zo 16. februára 2017 (C‑219/15, EU:C:2017:128).


82      Pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. februára 1969, Wilhelm a i. (14/68, EU:C:1969:4, bod 13); zo 14. júla 1981, Oebel (C‑155/80, EU:C:1981:177, bod 9), a zo 14. júla 1994, Peralta (C‑379/92, EU:C:1994:296, body 48 a 52).


83      Pozri analogicky rozsudok z 18. júla 2017, Erzberger (C‑566/15, EU:C:2017:562, body 36 až 40), o obmedzení nemeckého práva týkajúceho sa práva voliť a byť volený ako zástupca zamestnancov v dozornom orgáne spoločnosti na nemecké územie.