Language of document : ECLI:EU:T:2021:925

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 21. decembra 2021 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté s ohľadom na situáciu na Ukrajine – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zoznam osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov – Ponechanie mena žalobcu na zozname – Povinnosť Rady preveriť, že rozhodnutie orgánu tretieho štátu bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu“

Vo veci T‑195/21,

Oleksandr Viktorovyč Klymenko, bydliskom v Moskve (Rusko), v zastúpení: M. Phelippeau, advokátka,

žalobca,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: S. Lejeune a A. Vitro, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Rady (SZBP) 2021/394 zo 4. marca 2021, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 77, 2021, s. 29), a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) 2021/391 zo 4. marca 2021, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 77, 2021, s. 2), v rozsahu, v akom tieto akty ponechávajú meno žalobcu na zozname osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa vzťahujú tieto reštriktívne opatrenia,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory D. Spielmann, sudcovia R. Mastroianni (spravodajca) a M. Brkan,

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Táto vec patrí do rámca sporov týkajúcich sa reštriktívnych opatrení prijatých voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine v dôsledku potlačenia demonštrácií na Námestí nezávislosti v Kyjeve (Ukrajina) vo februári 2014.

2        Žalobca, pán Olexandr Viktorovyč Klymenko, zastával funkciu ukrajinského ministra pre príjmy a dane.

3        Dňa 5. marca 2014 prijala Rada Európskej únie rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 66, 2014, s. 26). V ten istý deň Rada prijala nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 66, 2014, s. 1).

4        Odôvodnenia 1 a 2 rozhodnutia 2014/119 spresňujú:

„(1)      Rada 20. februára 2014 dôrazne odsúdila akékoľvek použitie násilia na Ukrajine. Vyzvala na okamžité ukončenie násilia na Ukrajine a na úplné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Vyzvala vládu Ukrajiny, aby zachovala maximálnu zdržanlivosť, a vedúcich predstaviteľov opozície, aby sa dištancovali od osôb, ktoré sa prikláňajú k radikálnemu konaniu vrátane násilia.

(2)      Rada sa 3. marca 2014 dohodla, že s cieľom upevniť a podporiť právny štát a dodržiavanie ľudských práv na Ukrajine zameria sankcie na opatrenia na zmrazenie a vymáhanie aktív osôb identifikovaných ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osôb zodpovedných za porušovanie ľudských práv.“

5        Článok 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia 2014/119 stanovuje:

„1.      Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám identifikovaným ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osobám zodpovedným za porušovanie ľudských práv na Ukrajine, a fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb, subjektov alebo orgánov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.

2.      Fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohe sa priamo ani nepriamo nesprístupnia žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje, a to ani v ich prospech.“

6        Podrobnosti tohto zmrazenia finančných prostriedkov sú uvedené v článku 1 ods. 3 až 6 rozhodnutia 2014/119.

7        V súlade s rozhodnutím 2014/119 ukladá nariadenie č. 208/2014 povinnosť prijať opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov a zdrojov stanovené v tomto rozhodnutí (ďalej len „predmetné reštriktívne opatrenia“) a definuje podmienky tohto zmrazenia v podstate rovnakým spôsobom ako uvedené rozhodnutie.

8        Mená osôb, na ktoré sa vzťahuje rozhodnutie 2014/119 a nariadenie č. 208/2014, sú zapísané na zozname nachádzajúcom sa v prílohe uvedeného rozhodnutia a v prílohe I uvedeného nariadenia (ďalej len „zoznam“), okrem iného s odôvodnením ich zápisu. Meno žalobcu nebolo na tomto zozname pôvodne uvedené.

9        Rozhodnutie 2014/119 a nariadenie č. 208/2014 boli zmenené vykonávacím rozhodnutím Rady 2014/216/SZBP zo 14. apríla 2014, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 111, 2014, s. 91), a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 381/2014 zo 14. apríla 2014, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 111, 2014, s. 33) (ďalej spolu len „akty z apríla 2014“).

10      Aktmi z apríla 2014 bolo meno žalobcu doplnené do zoznamu spolu s identifikačnými údajmi „bývalý minister pre príjmy a dane“ a s týmto odôvodnením:

„Osoba, proti ktorej sa na Ukrajine vedie vyšetrovanie pre účasť na trestných činoch v súvislosti so spreneverou ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a ich protiprávnym prevodom mimo Ukrajinu.“

11      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júna 2014 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑494/14, ktorou sa domáhal predovšetkým zrušenia aktov z apríla 2014 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

12      Dňa 29. januára 2015 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/143, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 24, 2015, s. 16), a nariadenie (EÚ) 2015/138, ktorým sa mení nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 24, 2015, s. 1).

13      Rozhodnutie 2015/143 spresnilo od 31. januára 2015 kritériá zapisovania osôb, ktorých sa týka zmrazenie finančných prostriedkov, pričom znenie článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/119 bolo nahradené nasledujúcim znením:

„1.      Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám identifikovaným ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov a osoby zodpovedné za porušovanie ľudských práv na Ukrajine, a fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb, subjektov alebo orgánov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.

Na účely tohto rozhodnutia patria medzi osoby identifikované ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských štátnych finančných prostriedkov osoby, proti ktorým vedú ukrajinské orgány vyšetrovanie z dôvodu:

a)      sprenevery ukrajinských verejných finančných prostriedkov alebo aktív alebo spolupáchateľstva pri takejto sprenevere, alebo

b)      zneužívania právomoci verejného činiteľa s cieľom získať pre seba alebo tretiu stranu neoprávnenú výhodu a tým spôsobiť škodu, pokiaľ ide o ukrajinské verejné finančné prostriedky alebo aktíva, alebo spolupáchateľstva pri takomto zneužívaní.“

14      Nariadenie 2015/138 podobným spôsobom zmenilo nariadenie č. 208/2014.

15      Dňa 5. marca 2015 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2015/364, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 62, 2015, s. 25), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2015/357, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 62, 2015, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2015“). Rozhodnutie 2015/364 na jednej strane nahradilo článok 5 rozhodnutia 2014/119, pričom uplatňovanie reštriktívnych opatrení týkajúcich sa žalobcu bolo predĺžené do 6. marca 2016, a na druhej strane nahradilo prílohu k tomuto poslednému uvedenému rozhodnutiu. Vykonávacie nariadenie 2015/357 následne zmenilo prílohu I nariadenia č. 208/2014.

16      Aktmi z marca 2015 bolo meno žalobcu ponechané na zozname spolu s identifikačnými údajmi „bývalý minister pre príjmy a dane“ a s týmto novým odôvodnením:

„Osoba, voči ktorej ukrajinské orgány vedú trestné konanie za spreneveru verejných finančných prostriedkov alebo aktív a za zneužívanie právomoci verejného činiteľa s cieľom poskytnúť neoprávnenú výhodu pre seba alebo pre tretiu stranu, a tým spôsobiť škodu, pokiaľ ide o ukrajinské verejné finančné prostriedky alebo aktíva.“

17      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 15. mája 2015 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑245/15, v ktorej sa domáhal okrem iného zrušenia aktov z marca 2015 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

18      Dňa 4. marca 2016 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2016/318, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 60, 2016, s. 76), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2016/311, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 60, 2016, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2016“).

19      Aktmi z marca 2016 bolo uplatňovanie reštriktívnych opatrení, a to aj pokiaľ ide o žalobcu, predĺžené do 6. marca 2017, pričom odôvodnenie jeho označenia nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

20      Dňa 28. apríla 2016 žalobca v súlade s článkom 86 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu upravil svoje návrhy v rámci veci T‑245/15 tak, že sa domáhal aj zrušenia aktov z marca 2016 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

21      Uznesením z 10. júna 2016, Klymenko/Rada (T‑494/14, EU:T:2016:360), prijatým na základe článku 132 rokovacieho poriadku, Všeobecný súd vyhovel žalobe uvedenej v bode 11 vyššie a vyhlásil ju za zjavne dôvodnú, a zrušil teda akty z apríla 2014 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

22      Dňa 3. marca 2017 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2017/381, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 58, 2017, s. 34), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2017/374, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 58, 2017, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2017“).

23      Aktmi z marca 2017 bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení, a to aj pokiaľ ide o žalobcu, predĺžené do 6. marca 2018, pričom odôvodnenie označenia žalobcu nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

24      Dňa 27. marca 2017 žalobca opäť upravil svoje návrhy v rámci veci T‑245/15 tak, že sa domáhal aj zrušenia aktov z marca 2017 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

25      Rozsudkom z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, EU:T:2017:792), Všeobecný súd v celom rozsahu zamietol návrhy žalobcu uvedené v bodoch 17, 20 a 24 vyššie.

26      Dňa 5. januára 2018 podal žalobca proti rozsudku z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, EU:T:2017:792), odvolanie na Súdny dvor, ktoré bolo zapísané do registra pod číslom veci C‑11/18 P.

27      Dňa 5. marca 2018 Rada prijala rozhodnutie (SZBP) 2018/333, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 48), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2018/326, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 63, 2018, s. 5) (ďalej spolu len „akty z marca 2018“).

28      Aktmi z marca 2018 bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení, a to aj pokiaľ ide o žalobcu, predĺžené do 6. marca 2019, pričom odôvodnenie označenia žalobcu nebolo v porovnaní s tým, ktoré bolo uvedené v aktoch z marca 2015, zmenené.

29      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. apríla 2018 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑274/18, ktorou sa domáhal zrušenia aktov z marca 2018 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

30      Dňa 4. marca 2019 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2019/354, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 64, 2019, s. 7), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2019/352, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 64, 2019, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2019“).

31      Aktmi z marca 2019 bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2020 a meno žalobcu bolo ponechané na zozname s rovnakým odôvodnením, aké bolo pripomenuté v bode 16 vyššie, spolu so spresnením týkajúcim sa dodržiavania jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala.

32      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. mája 2019 podal žalobca žalobu zapísanú do registra pod číslom veci T‑295/19, smerujúcu k zrušeniu aktov z marca 2019 v rozsahu, v akom sa ho týkali.

33      Rozsudkom z 11. júla 2019, Klymenko/Rada (T‑274/18, EU:T:2019:509), Všeobecný súd zrušil akty z marca 2018 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

34      Rozsudkom z 26. septembra 2019, Klymenko/Rada (C‑11/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:786), Súdny dvor zrušil na jednej strane rozsudok z 8. novembra 2017, Klymenko/Rada (T‑245/15, neuverejnený, EU:T:2017:792) (pozri bod 25 vyššie), a na druhej strane akty z marca 2015, z marca 2016 a z marca 2017 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

35      Dňa 5. marca 2020 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2020/373, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 10), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2020/370, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 71, 2020, s. 1) (ďalej spolu len „akty z marca 2020“).

36      Aktmi z marca 2020 bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení predĺžené do 6. marca 2021 a meno žalobcu bolo ponechané na zozname s rovnakým odôvodnením, aké bolo pripomenuté v bode 16 vyššie, spolu so spresnením týkajúcim sa dodržiavania jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala.

37      V období od novembra 2020 do januára 2021 si Rada a žalobca vymenili viaceré listy týkajúce sa možnosti predĺženia predmetných reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobcovi. Rada konkrétne zaslala žalobcovi viaceré listy kancelárie Generálnej prokuratúry Ukrajiny (ďalej len „GP“), ktoré sa týkali najmä trestných konaní vedených voči nemu a z ktorých Rada vychádzala pri zvažovaní uvedeného predĺženia.

38      Rozsudkom z 3. februára 2021, Klymenko/Rada (T‑258/20, EU:T:2021:52), Všeobecný súd zrušil akty z marca 2020 v rozsahu, v akom sa týkali žalobcu.

39      Dňa 4. marca 2021 prijala Rada rozhodnutie (SZBP) 2021/394, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119 (Ú. v. EÚ L 77, 2021, s. 29), a vykonávacie nariadenie (EÚ) 2021/391, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 208/2014 (Ú. v. EÚ L 77, 2021, s. 2) (ďalej spolu len „napadnuté akty“).

40      Napadnutými aktmi bolo uplatňovanie predmetných reštriktívnych opatrení predĺžené, pokiaľ ide o žalobcu, do 6. septembra 2021 a meno žalobcu bolo ponechané na zozname s rovnakým odôvodnením, aké bolo pripomenuté v bode 16 vyššie. Okrem toho príloha rozhodnutia 2014/119 a príloha I nariadenia č. 208/2014 boli rozdelené na dva oddiely, pričom druhý z nich bol nazvaný „Právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu“. V tomto oddiele sa nachádza, pokiaľ ide o žalobcu, nasledujúci údaj:

„Trestné konanie vo veci sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo majetku stále prebieha. Z informácií zo spisu Rady vyplýva, že v trestnom konaní, z ktorého Rada vychádzala, bolo dodržané právo pána Klymenka na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu vrátane základného práva na to, aby bola jeho vec v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Dokazujú to najmä rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a 5. októbra 2018, ktorými sa udeľuje súhlas na osobitné vyšetrovanie v neprítomnosti. Rada poznamenáva, že obhajobe bolo oznámené ukončenie predsúdneho vyšetrovania v roku 2017 a v roku 2018 a následne jej bolo umožnené, aby sa oboznámila s materiálmi trestného konania. Obhajoba stále preskúmava a posudzuje veľké množstvo materiálov, ktoré sú k dispozícii v súvislosti s predsúdnym vyšetrovaním v rámci trestného konania. Rada sa domnieva, že dlhé obdobie venované oboznamovaniu sa so spisom treba pripísať obhajobe.“

41      Rada listom z 5. marca 2021 informovala žalobcu o zachovaní predmetných reštriktívnych opatrení prijatých voči nemu. Odpovedala na pripomienky žalobcu uvedené v jeho listoch z 11. decembra 2020, ako aj z 22. a 27. januára 2021 a zaslala mu napadnuté akty. Okrem toho mu určila lehotu, v ktorej mohol predložiť pripomienky pred prijatím rozhodnutia o prípadnom ponechaní jeho mena na zozname.

 Skutková okolnosť po podaní prejednávanej žaloby

42      Rada listom zo 14. septembra 2021 informovala Všeobecný súd o skončení platnosti predmetných reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobcovi a o tom, že jeho meno preto už nie je zapísané na zozname.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

43      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. apríla 2021 podal žalobca žalobu o neplatnosť napadnutých aktov.

44      Rada predložila vyjadrenie k žalobe 25. júna 2021.

45      Vzhľadom na prekážku na strane jedného člena piatej komory predseda Všeobecného súdu určil iného sudcu na doplnenie komory.

46      Žalobca v určenej lehote nepredložil repliku.

47      Písomná časť konania sa skončila 31. augusta 2021.

48      Podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže v prípade nepodania žiadosti účastníkmi konania o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov odo dňa, keď bolo účastníkom konania doručené oznámenie o skončení písomnej časti konania, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, a preto rozhodol, keďže takáto žiadosť nebola podaná, že o žalobe sa rozhodne bez ústnej časti konania.

49      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté akty v rozsahu, v akom sa ho týkajú,

–        uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania.

50      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        subsidiárne, ak by mali byť napadnuté akty zrušené v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, nariadil zachovanie účinkov rozhodnutia 2021/394 až do nadobudnutia účinnosti čiastočného zrušenia vykonávacieho nariadenia 2021/391,

–        uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

51      Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza štyri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia, druhý na zjavne nesprávnom posúdení a na zneužití právomoci, tretí v podstate na porušení základných práv pri prijímaní napadnutých aktov a štvrtý na neexistencii právneho základu.

52      Najprv treba preskúmať druhý žalobný dôvod v rozsahu, v akom sa Rade vytýka, že dobre neoverila, či ukrajinské orgány dodržali právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu, čo malo viesť k zjavne nesprávnemu posúdeniu pri prijímaní napadnutých aktov.

53      V rámci tohto žalobného dôvodu žalobca predovšetkým tvrdí, že Rada opomenula overiť, či trestné konania vedené proti nemu s referenčným číslom 42017000000000113 (ďalej len „konanie 113“) a referenčným číslom 42014000000000521 (ďalej len „konanie 521“), z ktorých vychádzala, keď rozhodla o zachovaní reštriktívnych opatrení voči nemu, boli vedené pri dodržaní jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu.

54      Podľa žalobcu odpovede GP na otázky Rady týkajúce sa dodržania jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, vrátane dodržania primeranej lehoty zo strany ukrajinských orgánov, stavu trestných konaní vedených proti nemu, ako aj právomoci jednotlivých dotknutých vyšetrovacích orgánov, vzťahov medzi nimi a postúpenia vyšetrovaní z jedného orgánu na druhý neboli uspokojivé. Z tohto dôvodu Rade v podstate vytýka, že vykonala nedostatočné overenia a nezohľadnila dôkazy, ktoré jej predložil, týkajúce sa procesných pochybení, ktorých sa dopustili ukrajinské orgány, a nedostatku nezávislosti týchto orgánov.

55      Po prvé tvrdí, že jeho meno nebolo uvedené na zozname medzinárodne hľadaných osôb vytvorenom Medzinárodnou organizáciou kriminálnej polície (Interpol) (ďalej len „zoznam osôb hľadaných Interpolom“), ako to konštatoval odvolací senát vyššieho súdu Ukrajiny pre boj proti korupcii v rozsudku z 13. mája 2020 (ďalej len „rozsudok z 13. mája 2020“), ktorým zrušil preventívne opatrenie o vzatí žalobcu do väzby z dôvodu nesplnenia jednej z podmienok, ktoré musia byť splnené podľa ukrajinského trestného poriadku (ďalej len „trestný poriadok“) na účely prijatia takéhoto rozhodnutia, a to, že meno dotknutej osoby musí byť zapísané v zozname medzinárodne hľadaných osôb. Tento rozsudok je podľa žalobcu tiež dôležitý vzhľadom na posúdenie rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu obvodného súdu Pečersk v Kyjeve (ďalej len „súd Pečersk“) vydaného 5. októbra 2018 (ďalej len „rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 5. októbra 2018“), ktorým bolo povolené začatie osobitného vyšetrovania v neprítomnosti voči žalobcovi, keďže podmienkou prijatia tohto rozhodnutia bol tiež okrem iného zápis mena žalobcu v zozname medzinárodne hľadaných osôb.

56      Po druhé žalobca sa domnieva, že dĺžka jeho trestného stíhania na Ukrajine nie je primeraná v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a že neobvykle dlhé trvanie trestných konaní, z ktorých Rada vychádzala bez toho, aby vykonala akékoľvek overenie, možno pripísať len orgánom povereným ich vedením, ktoré podľa žalobcu neprijali žiadne rozhodnutie o postúpení veci súdu s cieľom predĺžiť zmrazenie finančných prostriedkov.

57      Po tretie žalobca Rade vytýka, že nevykonala žiadne overenie, pokiaľ ide o dodržiavanie jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v súvislosti s postúpením predbežných vyšetrovaní, ktoré už boli ukončené, ukrajinskému národnému úradu pre boj proti korupcii, a to viac než šesť rokov po ich začatí, hoci tento úrad fungoval od apríla 2015.

58      Po štvrté žalobca tvrdí, že rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 5. októbra 2018 nebolo prijaté pri dodržaní jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu.

59      Po piate žalobca tvrdí, že vzhľadom na pochybenia, ktorých sa dopustili ukrajinské orgány, neexistuje nijaká záruka, že vyšetrovanie bolo vedené pri dodržaní uvedených práv, a že z tohto dôvodu Rada nemohla vychádzať len z informácií pochádzajúcich od GP, ktorú menuje vláda a ktorá sa v rámci atmosféry politického vyrovnávania účtov podľa jeho názoru verejne dopustila opakovaných porušení jeho základných práv.

60      Napokon podľa žalobcu Rada porušila svoju povinnosť overiť dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, a to napriek skutočnosti, že žalobca opakovane uvádzal ich porušenie.

61      Rada uvádza, že z korešpondencie so žalobcom vyplýva, že zohľadnila jeho pripomienky, overila ich opodstatnenosť, pričom tiež položila presné otázky a získala vysvetlenia od ukrajinských orgánov, a že vzhľadom na informácie, ktoré od nich získala, bola oprávnená domnievať sa, že jednak právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu neboli porušené a jednak existovali dostatočné dôvody na ponechanie jeho mena na zozname.

62      Napokon žalobca využil svoje právo byť zastúpený advokátom v konaniach na Ukrajine, ktoré sa ho týkali, a využil svoju neprítomnosť v krajine, aby mohol namietať procesné pochybenia a vyhnúť sa osobnej účasti na konaní na príslušných súdoch. Okrem toho trestný poriadok poskytuje žalobcovi opravné prostriedky alebo námietky a zo spisu vyplýva, že žalobca ich účinne využíval, pričom jeho opravným prostriedkom sa občas vyhovelo.

63      Pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu založené na údajne neprimeranej dĺžke predbežného vyšetrovania a na tom, že voči nemu nebolo vznesené obvinenie, Rada uvádza, že požiadala ukrajinské orgány o vysvetlenie a aj ho dostala a že vyšetrovania týkajúce sa konaní 113 a 521 boli ukončené v príslušnom poradí v roku 2017 a v októbri 2018 a že obhajoba žalobcu sa oboznamuje so spisom, čo svedčí o posune v konaní. V tejto súvislosti tvrdí, že tento proces oboznamovania sa s obsahom spisu bol spomalený z dôvodu zložitosti veci, veľkého počtu dokumentov obsiahnutých v spise, zdravotnej krízy, ako aj neprítomnosti žalobcu na území Ukrajiny. Rada ďalej tvrdí, že ustanovenia trestného poriadku neukladajú ukrajinským orgánom povinnosť ukončiť predmetné trestné konania vzhľadom na to, že novela trestného poriadku z roku 2017, ktorou bola zavedená maximálna dĺžka vedenia predbežného vyšetrovania, bola prijatá po zápise mena žalobcu do zoznamu podozrivých, a preto sa neuplatní na uvedené konania.

64      Pokiaľ ide napokon o rozsudok z 13. mája 2020, Rada tvrdí že tento rozsudok sa netýka konania 113 a že preventívne opatrenie väzby bolo prijaté aj v rámci konania 521, aj keď ho nemožno vykonať, keďže žalobca opustil krajinu. V každom prípade uvedený rozsudok potvrdzuje, že práva žalobcu sú zaručené.

65      Na úvod treba poukázať na to, že druhý žalobný dôvod treba považovať za žalobný dôvod založený na nesprávnom posúdení, a nie na zjavne nesprávnom posúdení. Rada totiž nemala nijakú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či mala k dispozícii dostatok informácií na to, aby mohla posúdiť, či ukrajinské orgány dodržali právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu, a či tieto informácie boli spôsobilé vyvolať oprávnené pochybnosti, pokiaľ ide o dodržanie týchto práv (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 9. júna 2021, Janukovyč/Rada, T‑303/19, neuverejnený, EU:T:2021:334, bod 73 a citovanú judikatúru).

66      Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že súdy Európskej únie majú pri preskúmaní reštriktívnych opatrení v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie z hľadiska základných práv, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho poriadku Únie, medzi ktorými sú uvedené okrem iného právo na účinnú súdnu ochranu a právo na obhajobu, ako sú zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 64 a citovanú judikatúru).

67      Účinnosť súdneho preskúmania zaručeného článkom 47 Charty vyžaduje, aby sa súd Únie pri preskúmaní zákonnosti dôvodov, o ktoré sa opiera rozhodnutie zaradiť meno určitej osoby do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, alebo ho tam ponechať, uistil o tom, či sa toto rozhodnutie, ktoré má v prípade tejto osoby individuálny dosah, opiera o dostatočne silný skutkový základ. To predpokladá overenie skutočností uvádzaných v zhrnutí dôvodov, o ktoré sa uvedené rozhodnutie opiera, tak, aby súdne preskúmanie nebolo obmedzené len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti uvádzaných dôvodov, ale aby sa týkalo otázky, či sú tieto dôvody, alebo aspoň jeden z nich, ktorý je sám osebe dostatočný na odôvodnenie uvedených aktov, podložené (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 65 a citovanú judikatúru).

68      Prijatie a zachovanie reštriktívnych opatrení, akými sú opatrenia stanovené v rozhodnutí 2014/119 a v nariadení č. 208/2014 v znení zmien, prijatých voči osobe identifikovanej ako osoba zodpovedná za spreneveru finančných prostriedkov patriacich tretiemu štátu, v zásade vychádza z rozhodnutia orgánu tohto štátu, ktorý je v tejto súvislosti príslušný začať a viesť trestné vyšetrovanie týkajúce sa tejto osoby a trestného činu sprenevery verejných finančných prostriedkov (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 66 a citovanú judikatúru).

69      Aj keď podľa kritéria zápisu, akým je kritérium pripomenuté v bode 13 vyššie, Rada môže založiť reštriktívne opatrenia na rozhodnutí tretieho štátu, z povinnosti tejto inštitúcie dodržiavať právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu vyplýva, že sa musí uistiť o dodržiavaní uvedených práv orgánmi tretieho štátu, ktoré prijali uvedené rozhodnutie (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 67 a citovanú judikatúru).

70      Požiadavka, aby Rada overila, či rozhodnutia tretích štátov, z ktorých má v úmysle vychádzať, boli prijaté pri dodržaní uvedených práv, má za cieľ zabezpečiť, že prijatie alebo zachovanie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov sa uskutoční len na dostatočne pevnom skutkovom základe, a chrániť tak dotknuté osoby a subjekty. Rada tak môže konštatovať, že prijatie alebo zachovanie takýchto opatrení je založené na dostatočne pevnom skutkovom základe len po tom, čo sama overí, či sa pri prijatí rozhodnutia dotknutého tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať, dodržalo právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 68 a citovanú judikatúru).

71      Navyše, aj keď je pravda, že skutočnosť, že tretí štát je jedným zo štátov, ktoré pristúpili k EDĽP, predpokladá, že ESĽP vykoná preskúmanie základných práv zaručených EDĽP, ktoré sú v súlade s článkom 6 ods. 3 ZEÚ súčasťou práva Únie a predstavujú všeobecné zásady práva Únie, táto skutočnosť nemôže spôsobiť, že potreba overenia pripomenutá v bode 70 vyššie bude nadbytočná (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 69 a citovanú judikatúru).

72      Podľa judikatúry je Rada povinná v zhrnutí dôvodov týkajúcich sa prijatia alebo zachovania reštriktívnych opatrení voči určitej osobe alebo určitému subjektu uviesť – hoci len stručne – dôvody, pre ktoré sa domnieva, že rozhodnutie tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať, bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu. Na to, aby Rada splnila svoju povinnosť odôvodnenia, jej tak prislúcha uviesť v rozhodnutí ukladajúcom reštriktívne opatrenia, že overila, či rozhodnutie tretieho štátu, na ktorom zakladá tieto opatrenia, bolo prijaté pri dodržaní týchto práv (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 70 a citovanú judikatúru).

73      Napokon, pokiaľ Rada pri prijatí alebo zachovaní reštriktívnych opatrení, o ktoré ide vo veci samej, vychádza z rozhodnutia tretieho štátu začať a viesť trestné konanie z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív dotknutou osobou, musí sa jednak uistiť, že v čase prijatia uvedeného rozhodnutia orgány tohto tretieho štátu dodržali právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu osoby, voči ktorej sa vedie predmetné trestné konanie, a jednak musí v rozhodnutí, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia, uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieva, že uvedené rozhodnutie tretieho štátu bolo prijaté pri dodržaní týchto práv (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 71 a citovanú judikatúru).

74      V prejednávanej veci sa tieto povinnosti zdajú o to záväznejšie, že ako vyplýva z odôvodnenia 2 rozhodnutia 2014/119, toto rozhodnutie a následné rozhodnutia boli prijaté v rámci politiky, ktorej cieľom je upevniť a podporiť právny štát a dodržiavanie ľudských práv na Ukrajine (pozri bod 4 vyššie) v súlade s cieľmi uvedenými v článku 21 ods. 2 písm. b) ZEÚ. Z tohto dôvodu by účel týchto rozhodnutí, ktorým je najmä uľahčiť ukrajinským orgánom zistiť spreneveru verejných finančných prostriedkov a zachovať možnosť týchto orgánov vymôcť späť výnos z tejto sprenevery, s prihliadnutím na tieto ciele nebol relevantný, ak by toto zistenie bolo postihnuté odmietnutím spravodlivosti alebo dokonca arbitrárnosťou (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 28. októbra 2020, Ben Ali/Rada, T‑151/18, EU:T:2020:514, bod 95).

75      Vzhľadom na tieto zásady vyplývajúce z judikatúry je potrebné určiť, či si Rada splnila tieto svoje povinnosti v rámci prijímania napadnutých aktov v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu.

76      V tejto súvislosti treba uviesť, že Rada v napadnutých aktoch uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že rozhodnutie ukrajinských orgánov začať a viesť trestné konania z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív voči žalobcovi bolo prijaté pri dodržaní jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu (pozri bod 40 vyššie). Je však potrebné overiť, či Rada správne dospela k záveru, že to bolo tak.

77      Preskúmanie dôvodnosti odôvodnenia, ktoré je preskúmaním materiálnej zákonnosti napadnutých aktov a v prejednávanej veci spočíva v overení, či skutočnosti uvádzané Radou sú preukázané a či môžu preukázať overenie toho, že ukrajinské orgány tieto práva dodržali, je totiž potrebné odlišovať od otázky odôvodnenia, ktorá sa týka podstatnej formálnej náležitosti a je len dôsledkom povinnosti Rady vopred sa uistiť o dodržaní uvedených práv (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 74 a citovanú judikatúru).

78      Predtým prijaté reštriktívne opatrenia boli pritom prostredníctvom napadnutých aktov predĺžené a zachované vo vzťahu k žalobcovi na základe kritéria zápisu uvedeného v článku 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/119, tak ako bolo spresnené v rozhodnutí 2015/143, a v článku 3 nariadenia č. 208/2014, tak ako bolo spresnené v nariadení 2015/138 (pozri body 13 a 14 vyššie). Toto kritérium sa týka osôb identifikovaných ako osoby zodpovedné za spreneveru ukrajinských verejných finančných prostriedkov vrátane osôb, voči ktorým ukrajinské orgány vedú vyšetrovanie.

79      Z odôvodnenia napadnutých aktov, pripomenutého v bode 40 vyššie, a z listu z 5. marca 2021 vyplýva, že Rada pri rozhodnutí o ponechaní mena žalobcu na zozname vychádzala zo skutočnosti, že žalobca bol osobou, voči ktorej ukrajinské orgány vedú trestné konania za trestné činy spočívajúce v sprenevere verejných finančných prostriedkov alebo aktív a súvisiace so zneužitím postavenia, čo bolo preukázané najmä listami GP, ako aj určitými súdnymi rozhodnutiami.

80      Zachovanie reštriktívnych opatrení prijatých voči žalobcovi bolo teda rovnako ako vo veciach, v ktorých bol vydané rozsudky z 26. septembra 2019, Klymenko/Rada (C‑11/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:786), z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287), a z 3. februára 2021, Klymenko/Rada (T‑258/20, EU:T:2021:52), založené na rozhodnutí ukrajinských orgánov začať a viesť trestné vyšetrovania týkajúce sa trestného činu sprenevery finančných prostriedkov Ukrajiny.

81      Treba tiež uviesť, že Rada pri zmene prílohy rozhodnutia 2014/119 a prílohy I nariadenia č. 208/2014 prostredníctvom napadnutých aktov doplnila, tak ako to už urobila pri prijatí aktov z marca 2019 a z marca 2020, nový oddiel venovaný výlučne právu na obhajobu a právu na účinnú súdnu ochranu, ktorý sa delí na dve časti.

82      V prvej časti sa uvádza len všeobecné pripomenutie práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu podľa trestného poriadku. V prvom rade sú pripomenuté jednotlivé procesné práva, ktoré má podľa článku 42 trestného poriadku každá osoba podozrivá alebo obvinená v trestnom konaní. Ďalej je spomenutý článok 303 trestného poriadku, ktorý zavádza rozlišovanie medzi rozhodnutiami a opomenutiami, ktoré možno napadnúť počas predsúdneho konania, a rozhodnutiami, úkonmi a opomenutiami, ktoré možno preskúmať na súde počas prípravného konania. Okrem toho sa na jednej strane pripomína, že podľa článku 306 trestného poriadku akúkoľvek sťažnosť proti rozhodnutiam, úkonom alebo opomenutiam vyšetrovateľa alebo prokurátora musí posúdiť vyšetrujúci sudca alebo miestny súd v prítomnosti sťažovateľa, jeho obhajcu alebo právneho zástupcu. Na druhej strane sa predovšetkým uvádza, že článok 309 trestného poriadku stanovuje, ktoré rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu možno napadnúť opravným prostriedkom. Napokon sa spresňuje, že niektoré procesné vyšetrovacie úkony, akými sú zaistenie majetku a väzobné opatrenia, možno vykonať len na základe rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu alebo súdu.

83      Druhá časť oddielu sa týka dodržiavania práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu jednotlivých osôb, ktorých meno je uvedené na zozname. Pokiaľ ide konkrétne o žalobcu, v tejto časti sa uvádza, že podľa informácií zo spisu Rady v trestných konaniach, z ktorých Rada vychádzala, bolo dodržané jeho právo na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu vrátane základného práva na to, aby bola jeho vec v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, čo dokazujú najmä „rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a 5. októbra 2018, ktorými sa udeľuje súhlas na osobitné vyšetrovanie v neprítomnosti“. Rada navyše poznamenáva, že „obhajobe bolo oznámené ukončenie predsúdneho vyšetrovania v roku 2017 a v roku 2018 a následne jej bolo umožnené, aby sa oboznámila s materiálmi trestného konania“, že obhajoba žalobcu sa ešte stále oboznamuje s obsahom spisu a že jej treba pripísať dĺžku tohto obdobia venovanému oboznamovaniu sa so spisom (pozri bod 40 vyššie).

84      V liste z 5. marca 2021 adresovanom žalobcovi (pozri bod 41 vyššie) Rada v prvom rade uviedla, že informácie pochádzajúce od GP a informácie vyplývajúce zo spisu týkajúceho sa predmetnej veci preukazujú, že voči žalobcovi sa na Ukrajine naďalej vedú trestné konania z dôvodu sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív. Rada ďalej na jednej strane uviedla, že rozsudkom z 13. mája 2020 bolo potvrdené, že oznámenie o podozrení bolo v rámci konania 113 platne doručené a že žalobca mal teda postavenie podozrivého. Na druhej strane, pokiaľ ide o údajne neprimeranú dĺžku predbežného vyšetrovania, Rada uviedla, že ustanovenia trestného poriadku, ktoré ukladajú prokurátorovi povinnosť ukončiť konanie, ak uplynula doba týkajúca sa vyšetrovania, nadobudli účinnosť 3. októbra 2017, teda po zápise mena žalobcu do zoznamu podozrivých, a preto sa neuplatnili v rámci konaní 113 a 521. Okrem toho Rada spresnila, že fáza oboznamovania obhajoby so spisom nie je súčasťou lehoty na uskutočnenie predbežného vyšetrovania, takže prípadné prieťahy v tejto fáze konania nemožno pripísať ukrajinským orgánom povereným vedením vyšetrovania. Napokon Rada dospela k záveru, že jej neprináleží overovať, či trestné vyšetrovania boli dôvodné, ale len overiť, či existoval dostatočný dôvod na uloženie reštriktívneho opatrenia vzhľadom na dokumenty, na ktorých bolo toto opatrenie založené.

85      Z výkladu odôvodnení uvedených v napadnutých aktoch a v liste z 5. marca 2021 vo vzájomnej súvislosti teda vyplýva, že Rada výslovne potvrdzuje, že overila dodržiavanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v dvoch konaniach uvedených v bode 84 vyššie.

86      V tomto smere treba na úvod uviesť, že Rada nepreukázala, v akej miere rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu súdu Pečersk, spomenuté v bode 83 vyššie, svedčia o dodržaní práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v priebehu konania 113 alebo konania 521. Ako bolo pripomenuté v bodoch 67 až 69 vyššie, Rada bola totiž v prejednávanej veci povinná pred rozhodnutím o zachovaní predmetných reštriktívnych opatrení overiť, či rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov začať a viesť voči žalobcovi trestné vyšetrovania týkajúce sa trestných činov sprenevery verejných finančných prostriedkov alebo aktív a zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorých sa údajne dopustil žalobca, bolo prijaté pri dodržaní uvedených práv žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 83 a citovanú judikatúru).

87      Z tejto perspektívy súdne rozhodnutia spomenuté v bode 83 vyššie nemožno označiť za rozhodnutia o začatí a vedení vyšetrovania, ktoré odôvodňujú zachovanie predmetných reštriktívnych opatrení. Napriek tomu je možné pripustiť, že z vecného hľadiska Rada tieto rozhodnutia skutočne zohľadnila ako skutkový základ odôvodňujúci zachovanie predmetných reštriktívnych opatrení, keďže boli prijaté súdom, konkrétne vyšetrujúcim sudcom súdu Pečersk (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 84 a citovanú judikatúru).

88      Treba preto overiť, či sa Rada mohla oprávnene domnievať, že také rozhodnutia, ako aj okolnosť, že fáza oboznamovania sa obhajcu so spisom prebiehala v okamihu prijatia napadnutých aktov a že dĺžku tejto fázy bolo v podstate možné pripísať žalobcovi, svedčili o dodržaní práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu.

89      Pokiaľ ide v prvom rade o rozhodnutia vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a 5. októbra 2018 týkajúce sa začatia osobitného vyšetrovania v neprítomnosti v rámci konania 113 a konania 521, treba konštatovať, že prvé uvedené rozhodnutie bolo prijaté štyri roky a druhé dva a pol roka pred prijatím napadnutých aktov. Vyplýva z toho, že tieto rozhodnutia nemôžu stačiť na preukázanie toho, že uvedené konania, o ktoré sa Rada opiera na účely zachovania predmetných reštriktívnych opatrení voči žalobcovi počas obdobia od marca do septembra 2021, sa uskutočnili pri dodržaní jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu.

90      Všeobecný súd mal už navyše príležitosť rozhodnúť tak v súvislosti s rozhodnutím vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017, ako aj v súvislosti s rozhodnutím z 5. októbra 2018 v rámci vecí, v ktorých boli vydané rozsudky z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287, body 78 až 91), a z 3. februára 2021, Klymenko/Rada (T‑258/20, EU:T:2021:52, body 83, 93 a 94), ktoré neboli napadnuté odvolaním na Súdnom dvore, pričom konštatoval, že tieto rozhodnutia neboli spôsobilé preukázať dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu v rámci predmetných konaní. Treba pritom zdôrazniť, že Všeobecný súd nemôže úplne prehliadnuť úvahy, ktoré uviedol v týchto dvoch rozsudkoch, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov konania a vyvolávajú v podstate tie isté právne otázky.

91      Pokiaľ ide konkrétne o rozhodnutie vyšetrujúceho sudcu z 5. októbra 2018 prijaté v rámci konania 521, treba pripomenúť, že po prvé Všeobecný súd poukázal na to, že Rada neoverila, do akej miery toto rozhodnutie, ktoré nebolo možné napadnúť odvolaním, bolo v súlade s ustanoveniami trestného poriadku spomenutými v prvej časti oddielu napadnutých aktov venovaného právu na obhajobu a právu na účinnú súdnu ochranu (pozri bod 82 vyššie). Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že z listín založených v spise nevyplývali dôvody, pre ktoré žalobca nebol zastúpený advokátmi, ktorých si sám určil, a že Rada sa v tejto súvislosti nezbavila povinnosti uistiť sa o dodržiavaní práva žalobcu na obhajobu. Po tretie Všeobecný súd konštatoval, že napriek všetkým dokumentom, ktoré jej zaslal žalobca a ktoré preukazovali, že jeho meno sa nenachádzalo na zozname osôb hľadaných Interpolom, Rada sa uspokojila s jednoduchými tvrdeniami GP a vyšetrujúceho sudcu uvedenými v tejto súvislosti, hoci zápis mena v medzištátnom alebo medzinárodnom zozname hľadaných osôb bol jednou z dvoch podmienok, ktorých splnenie musel prokurátor preukázať, ak žiadal o povolenie na konanie v neprítomnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júna 2020, Klymenko/Rada, T‑295/19, EU:T:2020:287, body 82 až 88).

92      To isté platí pre konanie 113. V rámci tohto konania Všeobecný súd totiž tiež uviedol, že Rada nevysvetlila dôvody, pre ktoré sa uspokojila s jednoduchými tvrdeniami GP a vyšetrujúceho sudcu týkajúcimi sa zápisu mena žalobcu do zoznamu medzinárodne hľadaných osôb, a to napriek dokumentom preukazujúcim, že jeho meno sa nenachádzalo na zozname osôb hľadaných Interpolom. Podľa Všeobecného súdu informácie, ktoré mala Rada k dispozícii, jej neumožnili overiť splnenie podmienky týkajúcej sa tohto zápisu prokurátorom a na základe toho dodržanie práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu zo strany vyšetrujúceho sudcu pri prijatí jeho rozhodnutia. V tejto súvislosti Všeobecný súd tiež poznamenal, že z rozsudku z 13. mája 2020, ktorý bol však vydaný po prijatí aktov z marca 2020, ale nie po prijatí napadnutých aktov, na jednej strane vyplýva, že samotné prijatie procesného rozhodnutia prokurátorom vo forme uznesenia o zápise osoby do zoznamu osôb hľadaných Interpolom nestačí, keďže sa tiež vyžaduje prijatie všetkých potrebných opatrení na vykonanie tohto uznesenia, čo prokurátor nijako nepreukázal, a na druhej strane, že takýto výklad článku 193‑6 trestného poriadku už podal odvolací senát vyššieho súdu Ukrajiny pre boj proti korupcii v rámci viacerých súdnych rozhodnutí prijatých medzi septembrom 2019 a februárom 2020 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, body 86 až 92), a teda prokurátor mal o tomto výklade tým skôr vedieť.

93      V prejednávanej veci treba konštatovať, že hoci rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada (T‑258/20, EU:T:2021:52), bol vyhlásený pred prijatím napadnutých aktov, Rada v rámci svojich podaní neuviedla nijakú skutočnosť, ktorá by umožnila Všeobecnému súdu dospieť k iným záverom, než sú závery, ku ktorým dospel v rozsudkoch z 25. júna 2020, Klymenko/Rada (T‑295/19, EU:T:2020:287), a z 3. februára 2021, Klymenko/Rada (T‑258/20, EU:T:2021:52), pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu rozhodnutí vyšetrujúceho sudcu z 1. marca 2017 a z 5. októbra 2018.

94      V každom prípade treba tiež uviesť, že súdne rozhodnutia spomenuté v bode 83 vyššie patria do rámca trestných konaní, ktoré odôvodnili zápis a ponechanie mena žalobcu na zozname a majú vo vzťahu k nim len incidenčný charakter, keďže majú procesnú povahu. Takéto rozhodnutia, ktoré môžu slúžiť nanajvýš na preukázanie existencie dostatočne pevného skutkového základu z dôvodu, že v súlade s uplatniteľným kritériom zápisu boli voči žalobcovi vedené trestné konania, ktoré sa týkali najmä trestného činu sprenevery finančných prostriedkov alebo aktív Ukrajiny, nie sú zo svojej podstaty samy osebe spôsobilé preukázať, že rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov začať a viesť uvedené trestné konania, z ktorého v podstate vychádza zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobcovi, bolo prijaté pri dodržaní práva žalobcu na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, čo musí overiť Rada v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 70 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 94 a citovanú judikatúru).

95      Rada navyše neuvádza žiadnu listinu nachádzajúcu sa v spise týkajúcom sa konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutých aktov, z ktorej by vyplývalo, že preskúmala uvedené súdne rozhodnutia a že na ich základe mohla dospieť k záveru, že procesné práva žalobcu boli vo svojej podstate dodržané.

96      Samotný odkaz Rady na listy a opakované stanoviská ukrajinských orgánov, v ktorých tieto orgány vysvetlili, ako boli základné práva žalobcu dodržané, a poskytli v tejto súvislosti uistenia, nemôže stačiť na odôvodnenie záveru, že rozhodnutie o ponechaní jeho mena na zozname sa opiera o dostatočne silný skutkový základ v zmysle judikatúry citovanej v bode 70 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2020, Saleh Thabet a i./Rada, C‑72/19 P a C‑145/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:992, bod 44).

97      V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že Rada bola povinná vykonať také overenie nezávisle od akéhokoľvek dôkazu, ktorý predložil žalobca s cieľom preukázať, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a jeho práva na účinnú súdnu ochranu, pričom samotná možnosť namietať porušenie týchto práv na ukrajinských súdoch na základe ustanovení trestného poriadku ako taká nepostačuje na preukázanie, že ukrajinské justičné orgány dodržali uvedené práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2021, Janukovyč/Rada, T‑303/19, neuverejnený, EU:T:2021:334, bod 121 a citovanú judikatúru).

98      Tento záver nemožno spochybniť tvrdením Rady, podľa ktorého žalobca nepredložil dôkazy spôsobilé preukázať, že jeho konkrétna situácia bola ovplyvnená údajnými problémami ukrajinského súdneho systému. Podľa ustálenej judikatúry je totiž v prípade pochybností úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal, či sú dôvody uplatňované proti dotknutej osobe podložené, pričom táto osoba nie je povinná predložiť dôkazy o opaku svedčiace o nepodloženosti uvedených dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2020, Saleh Thabet a i./Rada, C‑72/19 P a C‑145/19 P, neuverejnený, EU:C:2020:992, bod 45 a citovanú judikatúru).

99      Pokiaľ ide v druhom rade o proces oboznamovania sa obhajoby s obsahom spisu, ktorý ešte prebiehal v rámci oboch konaní v čase prijatia napadnutých aktov, zo spisu týkajúceho sa predmetnej veci vyplýva, že Rada sa uspokojila so stručnými vysvetleniami GP, ktorá dospela k záveru, že dĺžka obdobia oboznamovania sa so spisom závisí výlučne od obhajoby, pričom neposkytla nijaké podložené informácie týkajúce sa povahy a maximálnej dĺžky tohto procesu, hoci tento proces prebiehal od 21. apríla 2017, čo je dátum ukončenia predbežného vyšetrovania v rámci konania 113, a od 3. decembra 2018, čo je dátum ukončenia predbežného vyšetrovania v rámci konania 521.

100    Na rozdiel od toho, čo tvrdí, Rada nepreukázala, do akej miery jej informácie, ktorými disponovala v súvislosti s daným procesom oboznamovania sa obhajoby v rámci uvedených konaní, a súdne rozhodnutia súvisiace s nimi umožnili domnievať sa, že právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu boli dodržané, pričom, ako uviedla, uvedené konania, ktoré sa týkali skutkov údajne spáchaných v rokoch 2011 až 2014, sa ešte nachádzali v štádiu predbežného vyšetrovania a navyše boli v novembri 2019, keď už boli ukončené, postúpené iným vyšetrovacím orgánom, takže predmetné veci ešte neboli predložené ukrajinskému súdu na rozhodnutie vo veci samej.

101    Článok 47 druhý odsek Charty, ktorý predstavuje parameter, z hľadiska ktorého Rada posudzuje dodržanie práva na účinnú súdnu ochranu (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 98 a citovanú judikatúru), pritom stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

102    V rozsahu, v akom Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, akými sú práva stanovené v článku 6 EDĽP, ich zmysel a rozsah sú podľa článku 52 ods. 3 Charty rovnaké ako tie, ktoré im priznáva EDĽP.

103    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ESĽP pri výklade článku 6 EDĽP uviedol, že cieľom zásady primeranej lehoty je najmä chrániť obvineného pred nadmernými prieťahmi v konaní a zabrániť tomu, aby zostal príliš dlho v neistote o svojom osude, a že uvedená zásada zdôrazňuje význam vydania súdneho rozhodnutia bez omeškaní, ktoré by mohli ohroziť účinnosť a dôveryhodnosť výkonu spravodlivosti (pozri rozsudok ESĽP, 7. júla 2015, Rutkowski a i. v. Poľsko, CE:ECHR:2015:0707JUD007228710, bod 126 a citovanú judikatúru). ESĽP navyše konštatoval, že porušenie tejto zásady možno určiť okrem iného vtedy, ak sa trestné konanie v štádiu vyšetrovania vyznačuje niekoľkými fázami nečinnosti, ktoré možno pripísať orgánom príslušným na vedenie tohto vyšetrovania (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 6. januára 2004, Rouille v. Francúzsko, CE:ECHR:2004:0106JUD005026899, body 29 až 31; 27. septembra 2007, Reiner a i. v. Rumunsko, CE:ECHR:2007:0927JUD000150502, body 57 až 59, a 12. januára 2012, Borisenko v. Ukrajina, CE:ECHR:2012:0112JUD002572502, body 58 až 62).

104    Okrem toho z judikatúry vyplýva, že ak sa voči osobe uplatňujú reštriktívne opatrenia už niekoľko rokov, a to z dôvodu existencie v podstate tých istých predbežných vyšetrovaní, ako je to v prejednávanej veci, Rada je povinná uistiť sa pred prijatím rozhodnutia, ktorým sa predĺži uplatňovanie týchto opatrení, o dodržaní práva tejto osoby na prejednanie jej veci v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 101, a z 9. júna 2021, Janukovyč/Rada, T‑303/19, neuverejnený, EU:T:2021:334, bod 127; pozri tiež v tomto zmysle analogicky rozsudok z 28. októbra 2020, Ben Ali/Rada, T‑151/18, EU:T:2020:514, bod 114 a citovanú judikatúru).

105    V tejto súvislosti, ako bolo uvedené v bode 74 vyššie, treba pripomenúť preventívnu povahu zmrazenia majetku žalobcu a jeho cieľ, a síce – ako Rada zdôrazňuje vo svojich podaniach – uľahčiť ukrajinským orgánom zistenie sprenevery verejných finančných prostriedkov, ku ktorej došlo, na konci súdnych konaní a zachovať možnosť týchto orgánov vymôcť prospech z tejto sprenevery späť. Prislúcha teda Rade, aby zabránila zbytočnému predlžovaniu takého opatrenia, ktoré je odôvodnené práve na základe svojej dočasnej povahy, v neprospech práv a slobôd žalobcu, na ktoré má významný negatívny dopad, len preto, že súdne konanie, o ktoré sa opiera a ktoré sa ešte nachádza v štádiu predbežného vyšetrovania, prebiehalo v podstate trvale, a to bez skutočného odôvodnenia (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 28. októbra 2020, Ben Ali/Rada, T‑151/18, EU:T:2020:514, bod 115 a citovanú judikatúru).

106    Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa výkladu uvedeného článku 6 EDĽP tiež vyplýva, že prieťahy spôsobené prerušením konania zo strany orgánov, rozhodnutiami o spojení jednotlivých trestných konaní a vylúčení veci na samostatné trestné konanie, ako aj rozhodnutiami o vrátení veci na doplnenie vyšetrovania v rámci toho istého konania možno považovať za okolnosti, ktoré svedčia o vážnom zlyhaní vo fungovaní systému trestného súdnictva (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 23. júna 2016, Krivošej v. Ukrajina, CE:ECHR:2016:0623JUD000743305, bod 97 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci vzhľadom na dlhé trvanie predbežných vyšetrovaní a neexistenciu pokroku v týchto vyšetrovaniach z toho, čo bolo uvedené v bode 104 vyššie, vyplýva, že Rada bola povinná uistiť sa pred prijatím napadnutých aktov, že neprimeraná dĺžka týchto predbežných vyšetrovaní bola odôvodnená. Rada sa teda nemohla oprávnene uspokojiť s dôvodom, ktorý uviedla GP, založeným na tom, že nové ustanovenia trestného poriadku týkajúce sa ukončenia trestných konaní sa neuplatnia z dôvodu, že nemajú spätnú účinnosť, keďže nie je preukázané a dokonca sa ani netvrdí, že ustanovenia trestného poriadku uplatniteľné na predmetné konania neumožnili ukončiť predbežné vyšetrovania súvisiace s týmito konaniami.

107    Tento záver nemožno spochybniť argumentáciou Rady založenou na veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 5. októbra 2017, Mabrouk/Rada (T‑175/15, EU:T:2017:694) a v ktorej bolo trestné vyšetrovanie niekoľko rokov prerušené. V tejto súvislosti treba po prvé konštatovať, že rozsudok z 5. októbra 2017, Mabrouk/Rada (T‑175/15, EU:T:2017:694), bol vydaný pred vyhlásením rozsudku z 19. decembra 2018, Azarov/Rada (C‑530/17 P, EU:C:2018:1031), v ktorom boli poskytnuté dôležité vysvetlenia týkajúce sa povinnosti Rady overiť najmä to, či právo na prejednanie veci v primeranej lehote, ktoré – ako bolo zdôraznené v bode 101 vyššie – je jednou zo zložiek práva na účinnú súdnu ochranu, bolo dodržané v rámci trestných konaní, na základe ktorých boli prijaté reštriktívne opatrenia. Po druhé vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 5. októbra 2017, Mabrouk/Rada (T‑175/15, EU:T:2017:694), išlo o inú situáciu než v prejednávanej veci, keďže dokumenty, ktoré mala Rada k dispozícii, svedčili o existencii účinnej procesnej aktivity v rámci vyšetrovania veci, ktorá sa týkala žalobcu, a zároveň najmä procesných úkonov uskutočnených dotknutými orgánmi v rámci medzinárodných dožiadaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júna 2021, Janukovyč/Rada, T‑303/19, neuverejnený, EU:T:2021:334, bod 130 a citovanú judikatúru).

108    Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci mala Rada prinajmenšom posúdiť všetky dôkazy, ktoré GP a žalobca predložili, a uviesť dôvody, pre ktoré mohla na základe samostatného a podrobného preskúmania týchto dôkazov dospieť k záveru, že právo žalobcu na účinnú súdnu ochranu pred ukrajinskými justičnými orgánmi, pokiaľ ide o jeho právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote, bolo dodržané (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 102).

109    Vzhľadom na dokumenty v spise teda nemožno dospieť k záveru, že informácie, ktoré mala Rada k dispozícii pri prijímaní napadnutých aktov, jej umožnili overiť, či rozhodnutie ukrajinských justičných orgánov o začatí a vedení predmetných trestných konaní bolo prijaté a vykonané pri dodržaní práva žalobcu na účinnú súdnu ochranu a konkrétne na prejednanie jeho veci v primeranej lehote.

110    V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade prijatia rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, akým je rozhodnutie prijaté vo vzťahu k žalobcovi v rámci napadnutých aktov, neprináleží Rade ani súdu Únie overovať dôvodnosť vyšetrovaní vedených na Ukrajine proti osobe, ktorej sa týkali tieto reštriktívne opatrenia, ale len dôvodnosť rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov vo vzťahu k dokumentu alebo dokumentom, ktoré boli základom tohto rozhodnutia, nemožno vykladať v tom zmysle, že Rada nie je povinná overiť, či rozhodnutie tretieho štátu, z ktorého má v úmysle vychádzať pri prijímaní uvedených reštriktívnych opatrení, bolo prijaté pri dodržaní práva na obhajobu a práva na účinnú súdnu ochranu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. februára 2021, Klymenko/Rada, T‑258/20, EU:T:2021:52, bod 104 a citovanú judikatúru).

111    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy nie je preukázané, že Rada sa pred prijatím napadnutých aktov uistila o tom, že ukrajinské justičné orgány dodržali v rámci trestných konaní, z ktorých Rada vychádzala, právo žalobcu na obhajobu a jeho právo na účinnú súdnu ochranu. Z toho vyplýva, že Rada sa tým, že rozhodla o ponechaní mena žalobcu na zozname, dopustila nesprávneho posúdenia.

112    Za týchto okolností treba zrušiť napadnuté akty v rozsahu, v akom sa týkajú žalobcu, pričom nie je potrebné skúmať ostatné žalobné dôvody a tvrdenia uvádzané žalobcom.

113    Pokiaľ ide o subsidiárny návrh Rady (pozri bod 50 druhú zarážku vyššie), ktorý v podstate smeruje k zachovaniu účinkov rozhodnutia 2021/394 až do uplynutia lehoty stanovenej na podanie odvolania proti tomuto rozsudku, pokiaľ by sa ním vykonávacie nariadenie 2021/391 zrušilo v rozsahu, v akom sa týka žalobcu, a v prípade, ak by sa v tejto súvislosti podalo odvolanie, až do rozhodnutia o tomto odvolaní, stačí uviesť, že rozhodnutie 2021/394 bolo účinné len do 6. septembra 2021. V dôsledku toho nemá zrušenie uvedeného rozhodnutia týmto rozsudkom vplyv na obdobie po tomto dátume, takže o otázke zachovania účinkov tohto rozhodnutia nie je potrebné rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2020, Arbuzov/Rada, T‑289/19, neuverejnený, EU:T:2020:445, bod 98 a citovanú judikatúru).

 O trovách

114    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Rada nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobcu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Rady (SZBP) 2021/394 zo 4. marca 2021, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/119/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, a vykonávacie nariadenie Rady (EÚ) 2021/391 zo 4. marca 2021, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 208/2014 o reštriktívnych opatreniach voči určitým osobám, subjektom a orgánom s ohľadom na situáciu na Ukrajine, sa zrušujú v rozsahu, v akom bolo meno Oleksandra Viktorovyča Klymenka ponechané na zozname osôb, subjektov a orgánov, na ktoré sa tieto reštriktívne opatrenia vzťahujú.

2.      Rada Európskej únie je povinná nahradiť trovy konania.

Spielmann

Mastroianni

Brkan

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 21. decembra 2021.

Podpisy


*      Jazyk konania: francúzština.