NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
YVES BOT
prednesené 1. decembra 2016 (1)
Vec C‑499/15
W,
V
proti
X
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius, Litva)]
„Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Vyživovacia povinnosť – Nariadenie (ES) č. 4/2009 – Obvyklý pobyt dieťaťa – Najlepší záujem dieťaťa – Právomoc súdov členského štátu, v ktorom má pobyt jeden z rodičov, na preskúmanie otázok týkajúcich sa práva na starostlivosť, práva styku, ako aj vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu – Zmena rozhodnutia, ktoré sa stalo právoplatným“
1. Vec, ktorá je predložená Súdnemu dvoru, má pôvod v spore týkajúcom sa práva na starostlivosť, práva styku, ako aj určenia vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu.
2. Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius, Litva) sa od Súdneho dvora snaží získať vysvetlenia v súvislosti s konkrétnym uplatnením nariadenia (ES) č. 2201/2003(2) a nariadenia (ES) č. 4/2009(3) na účely určenia, ktorý súd má právomoc rozhodnúť o týchto otázkach. Litovské súdne orgány totiž vydali rozhodnutie vo veci samej, ktoré sa stalo právoplatným, o práve na starostlivosť, práve styku, ako aj o vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Otec tohto dieťaťa podal následne nový návrh na litovské súdne orgány v snahe zmeniť toto rozhodnutie. Keďže však dotknuté dieťa malo svoj obvyklý pobyt na území Holandska u svojej matky, vniká tu otázka, či litovské súdy ešte môžu mať právomoc rozhodnúť o tomto návrhu.
3. V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, na základe ktorých sa domnievam, že článok 8 nariadenia č. 2201/2003 a článok 3 písm. d) nariadenia č. 4/2009 treba vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu vydal rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným, týkajúce sa práva na starostlivosť, práva styku, ako aj vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu, tento súd už nie je príslušný rozhodovať o návrhu na zmenu tohto rozhodnutia, pokiaľ toto dieťa nemá svoj obvyklý pobyt na území tohto členského štátu. Spresním, prečo je podľa môjho názoru a v súlade s týmito ustanoveniami, ako aj so zásadou sledujúcou zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa, súdom príslušným rozhodnúť o tomto návrhu súd členského štátu, na území ktorého má dieťa svoje obvyklé miesto pobytu.
I – Právny rámec
A – Nariadenie č. 2201/2003
4. Cieľom nariadenia (ES) č. 2201/2003 je zjednotiť vnútri priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti kritériá medzinárodnej súdnej právomoci vo veciach rozvodu, rozluky a anulovania manželstva, ako aj vo veciach rodičovských práv a povinností.
5. Odôvodnenie 12 tohto nariadenia stanovuje:
„Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.“
6. Článok 3 tohto nariadenia stanovuje všeobecnú právomoc vo veciach rozvodu, rozluky a anulovania manželstva. Tento článok uvádza:
„1. Vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu
a) na ktorého území:
– majú manželia obvyklý pobyt, alebo
– manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
– má odporca obvyklý pobyt, alebo
– v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo
– má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo
– má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má ‚domicil‘;
b) ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam majú obaja manželia ‚domicil‘.
…“
7. Pokiaľ ide o právomoc súdov vo veciach rodičovských práv a povinností, článok 8 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje túto zásadu všeobecnej právomoci:
„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
8. Článok 12 nariadenia č. 2201/2003 znie takto:
„1. Súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak:
a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu
a
b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
2. Právomoc založená podľa odseku 1 zanikne, akonáhle:
a) rozsudok o návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva sa stal právoplatným;
b) v prípade, že k dátumu uvedenému v písm. a) sa konanie o rodičovských právach a povinnostiach neskončilo, rozsudok v tomto konaní sa stáva právoplatným;
c) konania uvedené v písm. a) a b) sa skončili z iného dôvodu.
…“
9. Podľa článku 14 tohto nariadenia, „ak žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 8 až 13, právomoc v každom členskom štáte sa určí podľa práva tohto štátu“.
10. Článok 19 uvedeného nariadenia stanovuje:
„…
2. Ak sa vedú konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom konania na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
3. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.
V takom prípade účastník, ktorý podal návrh súdu, ktorý začal konať ako druhý, môže podať svoj návrh na súd, ktorý začal konať ako prvý.“
11. Podľa článku 21 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, „rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.“
12. Existuje okrem toho zoznam dôvodov neuznania rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností. Predovšetkým podľa článku 23 písm. a) tohto nariadenia sa takýto rozsudok neuzná, „ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada“.
B – Nariadenie č. 4/2009
13. Cieľom nariadenia č. 4/2009 je uľahčiť dosiahnutie vydania rozhodnutia, ktoré sa týka pohľadávky na výživné, v inom členskom štáte, a to bez akejkoľvek ďalšej formality.(4)
14. Toto nariadenie sa na základe jeho článku 1 ods. 1 vzťahuje „na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva“.
15. Na tento účel nariadenie zavádza systém spoločných noriem, najmä v oblasti konfliktov právomoci, keď stanovuje pravidlá o všeobecnej právomoci vo veciach vyživovacej povinnosti.
16. Článok 3 nariadenia č. 4/2009 stanovuje:
„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo
d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.“
II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej
17. W, litovský štátny príslušník, a X, holandská a argentínska štátna príslušníčka, uzatvorili manželstvo 9. decembra 2003 v Portlande, v Oregone (Spojené štáty). V, ktorý má litovskú a taliansku štátnu príslušnosť, sa týmto manželom narodil 20. apríla 2006 v Holandsku.
18. V období od roku 2004 do roku 2011 žili W a X čiastočne v Holandsku, v Taliansku a Kanade. V novembri 2011 sa X presťahovala s V do Holandska. Podľa vnútroštátneho súdu je nesporné, že V nikdy nežil v Litve, ani ju nikdy nenavštívil.
19. Od decembra 2010 žijú W a X oddelene. Je preukázané, že W má obvyklý pobyt v Litve, zatiaľ čo X a V majú obvyklý pobyt v Holandsku.
20. X podala návrh na rozvod manželstva na kanadskom súde. Tento súd vydal niekoľko rozhodnutí v období od mája 2011 do apríla 2012, týkajúcich sa návrhu na rozvod, určenie miesta pobytu V, ako aj stanovenia dohody týkajúcej sa výkonu práva styku a vyživovacej povinnosti voči V. Kanadský súd vyhovel návrhu na rozvod medzi manželmi rozhodnutím zo 17. apríla 2012 a zveril V do starostlivosti X.
A – Konanie pred litovskými a holandskými súdmi
21. Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd v Litve) na návrh W odmietol uznať rozhodnutia kanadského súdu.
22. W podal na Vilniaus miesto 1 apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius, Litva) návrh na rozvod manželstva z viny X a na určenie, aby mal V miesto pobytu u neho. Tento súd vydal na návrh W 28. apríla 2011 uznesenie o nariadení predbežného opatrenia a určil, že V bude dočasne bývať u W. Súd konajúci vo veci rozvodu toto uznesenie zrušil rozhodnutím z 12. apríla 2013 s okamžitou vykonateľnosťou. Na základe odvolania, ktoré 19. júla 2013 podal W, Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd Vilnius, Litva) potvrdil rozhodnutie Vilniaus miesto 1 apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius, Litva) z 12. apríla 2013. W podal kasačný opravný prostriedok, ktorý bol však vyhlásený za neprípustný.
23. Rozhodnutím z 8. októbra 2013 Vilniaus miesto 1 apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) rozhodol o návrhu na rozvod manželstva a rozhodol, že V bude bývať u X, ako aj o podmienkach styku s W a určil výšku výživného, ktoré mal W platiť na dieťa.
24. W sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd Vilnius), ktorý ho potvrdil rozhodnutím z 30. mája 2014. W podal kasačný opravný prostriedok, ktorý bol vyhlásený za neprípustný.
25. Súbežne s konaním v Litve podala X návrh na holandské súdne orgány. Rechtbank Overijssel (Súd v Overijssel, Holandsko) tak rozhodnutím z 29. januára 2014 určil vyživovaciu povinnosť W vo vzťahu k X vo výške 4 323,16 eura mesačne od 8. mája 2012 a voči V vo výške 567,01 eura mesačne za obdobie od 27. júna 2011 do 1. novembra 2011 a potom od 2. novembra 2011 vo výške 790 eur mesačne.
26. Tento súd rozhodnutím z 22. augusta 2014 zrušil spoločné právo na starostlivosť o V a priznal X výlučné právo na starostlivosť o dieťa. Podľa holandského práva sa výlučné právo na starostlivosť prizná jednému z rodičov, pokiaľ existuje neprijateľné riziko, že dieťa bude trpieť v dôsledku nezhôd medzi jeho rodičmi a nádej na akékoľvek zlepšenie je nepravdepodobná, alebo ak je zmena dohody o starostlivosti nutná z iných dôvodov s prihliadnutím na záujmy dieťaťa.
27. Rozhodnutím z 31. októbra 2014 Rechtbank Overijssel (Súd v Overijssel) odmietol uznať a vykonať v Holandsku časť rozsudku Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) z 8. októbra 2013, ktorá sa týkala rozvodu na základe spoločnej viny manželov, určenia obvyklého pobytu V u X, určenia vyživovacej povinnosti voči V a náhrady trov konania. Naproti tomu uznal a pripustil vykonateľnosť v Holandsku tej časti tohto rozhodnutia z 8. októbra 2013, ktorá určuje právo styku W s dieťaťom.
28. Rozhodnutím z 2. februára 2015, na návrh W, odmietol Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd v Litve) vykonať v Litve rozsudok z 29. januára 2014 vydaný Rechtbank Overijssel (Súd v Overijssel) a odmietol uznať a vykonať v Litve rozhodnutie tohto súdu z 22. augusta 2014 týkajúce sa práva na starostlivosť o dieťa. Lietuvos apeliacinis teismas (Odvolací súd v Litve) okrem toho rozhodol o ukončení sporu vo veci neuznania rozsudku, ktorý vydal Rechtbank Overijssel (Súd v Overijssel), v Litve.
B – Konanie pred vnútroštátnym súdom
29. Dňa 28. augusta 2014 podal W na Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) návrh o zmenu miesta pobytu V, výšky výživného na dieťa a príslušnej dohody o styku s dieťaťom.
30. Tento súd rozhodnutím z 25. septembra 2014 vyhlásil tento návrh za neprípustný z dôvodu, že W nepreukázal, ktoré okolnosti sa konkrétne zmenili po vyhlásení rozsudku z 8. októbra 2013.
31. W sa odvolal proti rozhodnutiu z 25. septembra 2014 na Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd Vilnius). Tento súd rozhodnutím zo 16. decembra 2014 vyhovel odvolaniu, ktoré podal W, čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie a rozhodol o vrátení veci späť súdu nižšieho stupňa na nové rozhodnutie.
32. Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) rozhodnutím z 23. decembra 2014 vyhlásil návrh za neprípustný, domnievajúc sa, že nie je príslušný rozhodnúť, keďže V má svoj obvyklý pobyt u X v Holandsku. Podľa tohto súdu návrhy, ktoré mu predložil W, nepatrili do právomoci litovských súdov. Tento súd oznámil W, že sa môže obrátiť na príslušný súd v Holandsku.
33. Rozhodnutím z 31. marca 2015 Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd Vilnius) na základe návrhu podaného zo strany W zrušil rozhodnutie z 23. decembra 2014 a vec týkajúcu sa prípustnosti návrhu vrátil späť súdu prvého stupňa, teda Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) na nové rozhodnutie.
34. So zreteľom na rozpory medzi vnútroštátnymi súdmi o otázke právomoci Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Ktorý členský štát – to znamená Litovská republika alebo Holandské kráľovstvo – má na základe článkov 8 až 14 [nariadenia č. 2201/2003] právomoc rozhodovať o návrhu na zmenu pobytu maloletého dieťaťa V, ktoré má obvyklý pobyt v Holandsku, na určenie výšky výživného na toto dieťa a o návrhu na právo styku vo vzťahu k danému dieťaťu?“
III – Analýza
35. V prvom rade by som rád uviedol, že na pojednávaní žalobca vo veci samej najmä tvrdil, že dieťa V nemá svoj obvyklý pobyt v Holandsku, ale v Litve. Zastáva názor, že v momente, ako je pobyt dieťaťa stanovený súdnym rozhodnutím u jedného z rodičov, práve toto miesto „právne určeného“ pobytu treba považovať za miesto obvyklého pobytu. Podľa ustálenej judikatúry však „pojem ‚obvyklý pobyt‘ v zmysle článku 8 ods. 1 [tohto] nariadenia zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Toto miesto musí stanoviť vnútroštátny súd s prihliadnutím na všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“(5). Súdny dvor dodal, že „medzi kritériami, vo svetle ktorých má vnútroštátny súd stanoviť obvyklý pobyt dieťaťa, treba uviesť najmä podmienky a dôvody pobytu dieťaťa na území členského štátu, ako aj jeho štátnu príslušnosť… Ako už Súdny dvor okrem iného zdôraznil v bode 38 [rozsudku z 2. apríla 2009, A(6)], na účely určenia obvyklého pobytu dieťaťa musia byť okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa v členskom štáte zohľadnené ďalšie faktory, z ktorých možno vyvodiť, že táto prítomnosť vôbec nemá dočasný alebo príležitostný charakter“.(7)
36. V prejednávanom prípade vnútroštátny súd presne stanovil obvyklý pobyt dieťaťa v Holandsku, pričom dokonca uviedol, že dieťa nikdy nežilo v Litve. Preto neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že obvyklý pobyt dieťaťa V je na holandskom území.
37. Pochybnosť týkajúca sa právomoci litovských súdov prijať rozhodnutie z 8. októbra 2013 je oprávnená. Spresním však, že v predmetnej veci nejde o vyjadrenie sa k otázke, či tieto súdy mali právomoc prijať toto rozhodnutie podľa zásad stanovených nariadením č. 2201/2003, ani o vyjadrenie sa ohľadom uznania tohto rozhodnutia holandskými súdmi. V predmetnej veci sa nekladie táto otázka.
38. Hoci vnútroštátny súd svojou otázkou smeruje len voči ustanoveniam nariadenia č. 2201/2003, treba uviesť, že v otázke položenej Súdnemu dvoru sa pýta aj na právomoc litovských súdov rozhodnúť o vyživovacej povinnosti. Podľa článku 1 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia sa však toto nariadenie nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť. Naproti tomu, otázky súvisiace so súdnou právomocou vo veciach vyživovacej povinnosti sú upravené nariadením č. 4/2009.
39. Nemožno však pochybovať o tom, že tieto dva aspekty, teda rodičovské práva a povinnosti a vyživovacia povinnosť voči dotknutému dieťaťu, sú neoddeliteľné. Veď napokon rozhodnutie, ktoré prijal Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) 8. októbra 2013, sa týka práve týchto dvoch aspektov. Nepochybujem preto o tom, že návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti vo vzťahu k dieťaťu V je spojený s návrhom týkajúcim sa práva na starostlivosť o toto dieťa a práva styku s ním.
40. Podľa článku 3 písm. d) nariadenia č. 4/2009 je však právomoc rozhodnúť vo veciach vyživovacej povinnosti daná súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním.
41. Preto pravidlo právomoci, ktoré bude uplatnené vo vzťahu k rodičovským právam a povinnostiam, bude podľa tohto ustanovenia platiť rovnako aj na vyživovaciu povinnosť.
42. Z tohto dôvodu navrhujem preformulovať prejudiciálnu otázku vnútroštátneho súdu takto: vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či sa nariadenie č. 2201/2003 a nariadenie č. 4/2009 majú vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu vydal rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným, týkajúce sa práva na starostlivosť, práva styku, ako aj vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu, tento súd má právomoc rozhodnúť aj o návrhu na zmenu tohto rozhodnutia, hoci toto dieťa nemá svoj obvyklý pobyt na území tohto členského štátu.
43. V skutočnosti sa v predmetnej veci kladie otázka, či sa na litovské súdy, ktoré prijali rozhodnutie z 8. októbra 2013, ktoré sa stalo právoplatným a týka sa práva na starostlivosť, práva styku, ako aj vyživovacích povinností vo vzťahu k dieťaťu V, vzťahuje dohoda o právomoci, na základe ktorej môžu rozhodnúť znovu o tom istom predmete, hoci podľa všeobecného pravidla právomoci stanoveného nariadením č. 2201/2003 sú to holandské súdy, ktoré majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, keďže dieťa V má svoj obvyklý pobyt v Holandsku.
44. Podľa môjho názoru neexistuje žiaden dôvod, ktorý by mohol založiť právomoc litovských súdov na účely rozhodovania o tomto návrhu.
45. Súdny dvor rozhodol, že právomoc súdu vo veci rodičovských práv a povinností sa musí v každom jednotlivom prípade overiť a určiť v okamihu, keď je začaté konanie na súde, čo znamená, že nepretrváva nad rámec prebiehajúceho konania.(8)
46. Iste, W sa svojím návrhom snaží dosiahnuť zmenu podmienok výkonu práva na starostlivosť, práva styku, ako aj súvisiacej vyživovacej povinnosti stanovených v rozhodnutí z 8. októbra 2013. Tento typ návrhu nie je okrem toho vôbec výnimočný. Je bežné, že jeden z rodičov sa obráti na súd s návrhom o zmenu týchto podmienok, pretože sa zmenila jeho osobná alebo finančná situácia.
47. Toto rozhodnutie sa však stalo právoplatným a návrh podaný zo strany W 28. augusta 2014 na Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) treba preto považovať za nový návrh.
48. Pravidlá právomoci stanovené nariadením č. 2201/2003 sú jasné. Podľa článku 8 tohto nariadenia majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností v prvom rade súdy členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt v čase začatia konania, to znamená v „moment[e] podania písomnosti, ktorou sa začína konanie... na súde“.(9) Vnútroštátny súd v predmetnej veci spresňuje, že dieťa V má od novembra 2011 svoj obvyklý pobyt v Holandsku a že nikdy nežilo v Litve. Z tohto dôvodu k dátumu, keď W podal návrh na litovský súd, čiže, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, 28. augusta 2014, to boli holandské súdy, ktoré mali právomoc rozhodnúť o všetkých otázkach týkajúcich sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu.
49. Okolnosť, že W sa svojím návrhom snaží zmeniť podmienky stanovené rozhodnutím z 8. októbra 2013, ktoré bolo prijaté litovskými súdmi, nemôže mať za následok odchýlenie sa od všeobecného pravidla a založenie právomoci týchto súdov.
50. Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti.(10) Preto podľa článku 8 tohto nariadenia je právomoc v tejto oblasti priznaná v prvom rade súdom členského štátu, v ktorom má dieťa svoj obvyklý pobyt v čase začatia konania. Z dôvodu geografickej blízkosti sa totiž tieto súdy vo všeobecnosti považujú za viac spôsobilé na posúdenie opatrení, ktoré treba prijať v záujme dieťaťa.(11)
51. Hoci je pravda, že z tohto všeobecného pravidla právomoci existuje niekoľko výnimiek, tieto výnimky sú však vymedzené taxatívne v článkoch 9 až 15 nariadenia č. 2201/2003 a musia sa vykladať reštriktívne.(12)
52. Článok 9 tohto nariadenia sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa dieťa oprávnene presťahuje z členského štátu. Článok 10 tohto nariadenia sa týka prípadov únosu dieťaťa. Článok 12 tohto nariadenia sa týka dohody o súdnej právomoci umožňujúcej súdom iného členského štát než je štát, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt, rozhodovať o návrhoch v oblasti rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu, pokiaľ majú tieto súdy právomoc rozhodovať na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, alebo ak má dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu. V obidvoch prípadoch musí byť právomoc súdov prijatá výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom manželmi a nositeľmi rodičovských práv a povinností.(13)
53. Pokiaľ ide o článok 14 tohto nariadenia, treba ho vziať do úvahy v prípade, keď žiadny súd členského štátu nemá právomoc podľa článkov 8 až 13 tohto nariadenia. Napokon článok 15 tohto nariadenia stanovuje možnosť pre súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, postúpiť vec na súdy iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, pokiaľ sú vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
54. Treba konštatovať, že na prípad, ktorý je tu predložený, sa nevzťahuje žiadna z výnimiek stanovených v uvedenom nariadení.
55. Dohoda o súdnej právomoci alebo zachovanie právomoci by mohli byť odôvodnené iba vtedy, ak by šlo o najlepší záujem dieťaťa. Článok 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie v tomto smere uvádza, že „pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa“.
56. Bolo by skutočne možné uviesť, že vzhľadom na to, že rozhodnutie stanovujúce podmienky týkajúce sa práva na starostlivosť, práva styku a vyživovacej povinnosti bude zmenené prijatím nového rozhodnutia, bolo by vhodné, aby toto nové rozhodnutie bolo prijaté rovnakým súdom.
57. Takáto výnimka zo všeobecného pravidla existuje, pokiaľ ide o právo styku. Článok 9 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje, v prípade oprávneného presťahovania dieťaťa a nadobudnutia nového obvyklého pobytu, zachovanie právomoci súdov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa, vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte, počas trojmesačného obdobia po presťahovaní.
58. Normotvorca Únie odôvodnil túto výnimku zo všeobecného pravidla skutočnosťou, že je vhodnejšie, aby to bol „súd, ktorý bol najbližšie k dieťaťu v čase zmeny, ktorý zmení svoje skoršie rozhodnutie, berúc ohľad na presťahovanie dieťaťa, čo zaručí určitú kontinuitu bez toho, aby došlo k zmene definície pojmu ‚obvyklý pobyt‘ [neoficiálny preklad]“.(14)
59. Okrem toho, že sa vzťahuje iba na právo styku, existuje základný rozdiel medzi situáciou uvedenou v článku 9 tohto nariadenia a situáciou vo veci samej. Litovské súdne orgány, ktoré prijali rozhodnutie z 8. októbra 2013, ktorého zmenu sa snaží dosiahnuť W, nemohli nikdy založiť svoju právomoc podľa miesta pobytu dieťaťa, keďže pripomínam, že toto dieťa nikdy nežilo v Litve. Zdá sa, podľa údajov uvedených v spise, že litovské súdne orgány, ktoré prijali toto rozhodnutie, sa mohli považovať za príslušné na základe článku 14 daného nariadenia, vzhľadom na zostatkovú právomoc, ako sa uvádza v bode 53 týchto návrhov. Právomoc týchto súdov teda nebola určená podľa kritéria blízkosti, a teda ani podľa najlepšieho záujmu dieťaťa.
60. Dohoda o súdnej právomoci, ktorá neslúži najlepšiemu záujmu dieťaťa, by bola v úplnom rozpore so systémom stanoveným nariadením č. 2201/2003 a základnou zásadou uvedenou v článku 24 Charty základných práv vyžadujúcimi, aby pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, boli v prvom rade brané do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
61. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 8 nariadenia č. 2201/2003 a článok 3 písm. d) nariadenia č. 4/2009 sa majú vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu vydal rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným a ktoré sa týka práva na starostlivosť a práva styku vo vzťahu k maloletému dieťaťu, tento súd už nemá právomoc rozhodnúť o návrhu na zmenu tohto rozhodnutia, pokiaľ toto dieťa nemá na území tohto členského štátu obvyklý pobyt. Súdom príslušným rozhodnúť o tomto návrhu je v súlade s týmito ustanoveniami, ako aj zásadou sledujúcou zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa súd členského štátu, na území ktorého má dieťa svoj obvyklý pobyt.
IV – Návrh
62. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) takto:
Článok 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje naradenie (ES) č. 1347/2000, a článok 3 písm. d) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti sa majú vykladať v tom zmysle, že ak súd členského štátu vydal rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným a ktoré sa týka práva na starostlivosť a práva styku, ako aj vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu, tento súd už nemá právomoc rozhodnúť o návrhu na zmenu tohto rozhodnutia, pokiaľ toto dieťa nemá na území tohto členského štátu obvyklý pobyt.
Súdom príslušným rozhodnúť o tomto návrhu je v súlade s týmito ustanoveniami, ako aj zásadou sledujúcou zachovanie najlepšieho záujmu dieťaťa súd členského štátu, na území ktorého má dieťa svoj obvyklý pobyt.