ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
zo 17. mája 2011 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s chlorečnanom sodným – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Právo na obhajobu – Povinnosť odôvodnenia – Zásada individualizácie trestov a sankcií – Zásada zákonnosti trestov – Prezumpcia neviny – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zásada právnej istoty – Zneužitie právomoci – Pokuty – Priťažujúca okolnosť – Odstrašenie – Poľahčujúca okolnosť – Spolupráca počas správneho konania – Významná pridaná hodnota“
Vo veci T‑299/08,
Elf Aquitaine SA, so sídlom v Courbevoie (Francúzsko), v zastúpení: É. Morgan de Rivery a S. Thibault‑Liger, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: X. Lewis, É. Gippini Fournier a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 2626 v konečnom znení z 11. júna 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (vec COMP/38.695 – Chlorečnan sodný) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokút uložených žalobkyni v uvedenom rozhodnutí,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa) a S. Soldevila Fragoso,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 2. júna 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Rozhodnutím Komisie K(2008) 2626 v konečnom znení z 11. júna 2008 týkajúcim sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (vec COMP/38.695 – Chlorečnan sodný) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia Európskych spoločenstiev sankcionovala okrem iných podnikov žalobkyňu – spoločnosť Elf Aquitaine SA –, ktorá bola až do roku 2006 materskou spoločnosťou spoločnosti Arkema France (predtým Atochem SA, neskôr Elf Atochem SA a následne Atofina SA a Arkema SA), z dôvodu ich účasti na súbore dohôd a zosúladených postupov týkajúcich sa trhu s chlorečnanom sodným v EHP za obdobie od 11. mája 1995 do 9. februára 2000, pokiaľ ide o žalobkyňu a spoločnosť Arkema France (odôvodnenia č. 12 až 15 a článok 1 napadnutého rozhodnutia).
2 Chlorečnan sodný je silné oxidačné činidlo, ktoré sa získava prostredníctvom elektrolýzy vodného roztoku chloridu sodného v elektrolytických článkoch bez diafragmy. Chlorečnan sodný sa môže vyrábať buď v kryštalickej forme, alebo vo forme zmesi. Používa sa predovšetkým na výrobu oxidu chloričitého používaného v drevospracujúcom priemysle na bielenie buničiny. Ďalej sa využíva, ale v podstatne menšej miere, pri čistení pitnej vody, bielení textilu, v herbicídoch a pri rafinácii uránu (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).
3 Hlavnými súťažiteľmi na trhu s chlorečnanom sodným v EHP boli v roku 1999 tieto podniky: v prvom rade podiel spoločnosti EKA Chemicals AB (ďalej len „EKA“), ktorej celé základné imanie vlastnila skupina Akzo Nobel, na uvedenom trhu predstavoval 49 %. Podiel spoločnosti Finnish Chemicals Oy, ktorej celé základné imanie nepriamo vlastnila Erikem Luxembourg SA (ďalej len „ELSA“), na uvedenom trhu predstavoval 30 %. Podiel spoločnosti Arkema France, ktorej 97,55 % základného imania vlastnila od roku 1992 do roku 2000 žalobkyňa, na tomto trhu predstavoval 9 %. Napokon podiel spoločnosti Aragonesas Industrias y Energia SAU (ďalej len „Aragonesas“), ktorej celé alebo väčšinu základného imania priamo alebo nepriamo vlastnila od roku 1992 do roku 2000 Uralita SA, na tomto trhu, rovnako ako v prípade spoločnosti Solvay SA/NV, predstavoval 5 %, zatiaľ čo celkový podiel iných výrobcov na uvedenom trhu predstavoval 2 % (odôvodnenia č. 13, 14, 25 až 30, 42 a 46 napadnutého rozhodnutia).
4 Dňa 28. marca 2003 EKA požiadala Komisiu o oslobodenie od pokút na základe oznámenia Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) v súvislosti s existenciou kartelu na trhu s chlorečnanom sodným (ďalej len „kartel“). EKA túto žiadosť podložila listinnými dôkazmi a ústnym vyhlásením (odôvodnenia č. 54 a 55 napadnutého rozhodnutia).
5 Dňa 30. septembra 2003 prijala Komisia rozhodnutie, ktorým v súlade s bodom 15 oznámenia o spolupráci z roku 2002 priznala spoločnosti EKA podmienečné oslobodenie od uloženia pokuty (odôvodnenie č. 55 napadnutého rozhodnutia).
6 Komisia 10. septembra 2004 zaslala spoločnostiam Finnish Chemicals, Arkema France a Aragonesas žiadosti o informácie v súlade s článkom 18 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (odôvodnenie č. 56 napadnutého rozhodnutia).
7 Dňa 18. októbra 2004 Arkema France v rámci svojej odpovede na žiadosť Komisie o informácie uvedenú v bode 6 vyššie podala žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenie č. 57 napadnutého rozhodnutia).
8 Dňa 29. októbra 2004 Finnish Chemicals predložila Komisii žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 a poskytla jej ústne informácie týkajúce sa kartelu. Finnish Chemicals túto žiadosť potvrdila listom z 2. novembra 2004 a zároveň predložila listinné dôkazy týkajúce sa jej účasti na predmetnom porušení (odôvodnenie č. 58 napadnutého rozhodnutia).
9 Od 4. novembra 2004 Komisia zaslala žiadosti o informácie v súlade s článkom 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 okrem iného spoločnostiam Arkema France, Aragonesas, EKA a Finnish Chemicals. Komisia sa tiež stretla s týmito dvoma poslednými uvedenými podnikmi. Pokiaľ ide o žalobkyňu, Komisia jej zaslala žiadosť o informácie po prvý raz 11. apríla 2008 (odôvodnenia č. 59 až 65 napadnutého rozhodnutia).
10 Listom z 11. júla 2007 Komisia informovala spoločnosť Arkema France o tom, že má v úmysle zamietnuť jej žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenie č. 563 napadnutého rozhodnutia).
11 Listom z toho istého dňa Komisia tiež informovala spoločnosť Finnish Chemicals o tom, že má v úmysle priznať jej v súlade s oznámením o spolupráci z roku 2002 zníženie pokuty, ktorá jej mohla byť uložená, o 30 až 50 % (odôvodnenie č. 583 napadnutého rozhodnutia).
12 Dňa 27. júla 2002 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo určené okrem žalobkyne spoločnostiam EKA, Akzo Nobel NV, Finnish Chemicals, ELSA, Arkema France, Aragonesas a Uralita. Tieto spoločnosti naň odpovedali v stanovenej lehote (odôvodnenia č. 66 a 67 napadnutého rozhodnutia).
13 Dňa 20. novembra 2007 okrem iných podnikov Arkema France a žalobkyňa využili svoje právo byť vypočuté pred vyšetrovateľom (odôvodnenie č. 68 napadnutého rozhodnutia).
14 Dňa 11. júna 2008 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo oznámené žalobkyni 16. júna 2008.
15 V napadnutom rozhodnutí Komisia v podstate uvádza, že Arkema France, EKA, Finnish Chemicals a Aragonesas uplatňovali stratégiu stabilizácie trhu s chlorečnanom sodným s cieľom rozdeliť si objemy predaja tohto výrobku, koordinovať cenovú politiku voči svojim zákazníkom a tým optimalizovať svoj zisk. Fungovanie kartelu spočívalo údajne v častých kontaktoch medzi konkurentmi v podobe dvojstranných alebo mnohostranných stretnutí a telefonických rozhovorov, pričom však nevychádzalo z vopred určenej schémy. Podľa Komisie k týmto kartelovým praktikám došlo od 21. septembra 1994, pokiaľ ide o spoločnosti EKA a Finnish Chemicals, od 17. mája 1995, pokiaľ ide o spoločnosť Arkema France, od 16. decembra 1996, pokiaľ ide o spoločnosť Aragonesas, a od 13. februára 1997, pokiaľ ide o spoločnosť ELSA. Uvedené praktiky pretrvávali až do 9. februára 2000, aspoň pokiaľ ide o spoločnosti Arkema France, EKA, Finnish Chemicals a Aragonesas (odôvodnenia č. 69 až 71 napadnutého rozhodnutia).
16 Pokiaľ ide konkrétne o protiprávne správanie spoločnosti Arkema France, Komisia uvádza, že skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí preukazujú, že táto spoločnosť sa na predmetných protisúťažných praktikách zúčastnila priamo. Komisia tiež uvádza, že počas celého trvania porušovania vlastnila žalobkyňa viac ako 97 % základného imania spoločnosti Arkema France. Z tohto dôvodu sa Komisia domnieva, že odôvodnene možno vychádzať z toho, že Arkema France musela konať v súlade s politikou, ktorú určovala jej materská spoločnosť, a teda že nemohla konať samostatne. Komisia preto dospela k záveru, že sa možno domnievať, že žalobkyňa mala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema France, čo potvrdzujú doplňujúce dôkazy, ktoré Komisia vymenúva (odôvodnenia č. 384 a 386 napadnutého rozhodnutia).
17 Pokiaľ ide o výpočet výšky pokuty uloženej okrem iného spoločnosti Arkema France a žalobkyni, Komisia vychádzala z usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia“) (odôvodnenie č. 498 napadnutého rozhodnutia).
18 Komisia v prvom rade uvádza, že na stanovenie základnej výšky pokuty uloženej spoločnosti Arkema France je potrebné zohľadniť sumu, ktorá zodpovedá 19 % hodnoty predaja výrobkov dotknutých predmetným kartelom. Komisia sa na jednej strane domnieva, že vzhľadom na to, že Arkema France sa na porušovaní zúčastňovala aspoň štyri roky a osem mesiacov, táto suma musí byť vynásobená piatimi, aby sa zohľadnila dĺžka trvania porušenia. Na druhej strane s cieľom odradiť predmetné podniky a najmä spoločnosť Arkema France od účasti na horizontálnych dohodách o určovaní cien považuje Komisia za potrebné uložiť dodatočnú sumu pokuty, ktorá zodpovedá 19 % hodnoty uvedeného predaja. Dospela preto k záveru, že spoločnosti Arkema France a žalobkyni treba uložiť spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 22 700 000 eur (odôvodnenia č. 510 a 521 až 523 napadnutého rozhodnutia).
19 Okrem toho, pokiaľ ide o úpravy základnej výšky pokuty, Komisia vzhľadom na priťažujúce okolnosti uvádza, že ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia už spoločnosti Arkema France uložila sankcie v troch rozhodnutiach, v ktorých jej bola pripísaná zodpovednosť za predchádzajúce kartelové praktiky. Komisia na jednej strane v podstate konštatuje, že opakované porušovanie zo strany spoločnosti Arkema France je dôvodom na to, aby sa jej zvýšila základná výška pokuty o 90 %. Na druhej strane Komisia v prospech spoločnosti Arkema France a žalobkyne neuvádza žiadnu poľahčujúcu okolnosť, ktorá by odôvodňovala zníženie pokuty. Osobitne sa Komisia domnieva, že vzhľadom na všetky predmetné skutočnosti „žiadna výnimočná okolnosť“ nie je takej povahy, aby odôvodňovala zníženie pokuty uloženej spoločnosti Arkema France nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenia č. 525, 526, 538 a 544 napadnutého rozhodnutia).
20 Komisia ďalej v podstate uvádza, že s cieľom ubezpečiť sa, že pokuty budú mať dostatočne odstrašujúci účinok, a vzhľadom na skutočnosť, že obrat žalobkyne je zvlášť vysoký, pričom presahuje predaj tovaru, na ktorý sa vzťahuje porušenie, a napokon že tento obrat v absolútnom vyjadrení značne presahuje obrat ostatných dotknutých podnikov, je potrebné, aby sa základná výška pokuty uložená žalobkyni zvýšila o 70 % (odôvodnenia č. 545, 548 a 559 napadnutého rozhodnutia).
21 Komisia navyše konštatuje, že pokuty, ktoré majú byť uložené najmä spoločnosti Arkema France a žalobkyni, sú nižšie ako 10 % ich celkových obratov v roku 2007 a že pokuty, ktoré im možno uložiť pred uplatnením oznámenia o spolupráci z roku 2002, dosahujú, pokiaľ ide o spoločnosť Arkema France, 43 130 000 eur, a pokiaľ ide o žalobkyňu, 38 590 000 eur (odôvodnenia č. 551 a 552 napadnutého rozhodnutia).
22 Nakoniec Komisia konštatuje, že spoločnosti Arkema France nemožno vôbec znížiť pokutu podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže informácie, ktoré jej poskytla, vôbec nemali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia. Naproti tomu Komisia konštatovala, že Finnish Chemicals jej v zmysle bodu 21 toho istého oznámenia poskytla dôkazy s významnou pridanou hodnotou. Preto jej priznala zníženie pokuty, ktorá by jej bola inak uložená, o 50 % (odôvodnenia č. 580, 588 a 591 napadnutého rozhodnutia).
23 Články 1 a 2 výroku napadnutého rozhodnutia znejú:
„Článok 1
Tieto podniky tým, že sa v uvedených obdobiach zúčastňovali na súbore dohôd a zosúladených postupov s cieľom rozdeliť si objemy predaja, stanoviť ceny, vymieňať si citlivé obchodné informácie týkajúce sa cien a objemov predaja a monitorovať uskutočňovanie protisúťažných dohôd týkajúcich sa chlorečnanu sodného na trhu EHP, porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP:
a) [EKA] od 21. septembra 1994 do 9. februára 2000;
b) Akzo Nobel… od 21. septembra 1994 do 9. februára 2000;
c) Finnish Chemicals… od 21. septembra 1994 do 9. februára 2000;
d) [ELSA] od 13. februára 1997 do 9. februára 2000;
e) Arkema France… od 17. mája 1995 do 9. februára 2000;
f) [žalobkyňa] od 17. mája 1995 do 9. februára 2000;
g) Aragonesas… od 16. decembra 1996 do 9. februára 2000;
h) Uralita… od 16. decembra 1996 do 9. februára 2000.
Článok 2
Za porušenie uvedené v článku 1 sa ukladajú tieto pokuty:
a) EKA… a Akzo Nobel… spoločne a nerozdielne: 0 eur;
b) Finnish Chemicals…: 10 150 000 eur, z toho spoločne a nerozdielne s [ELSA] (v likvidácii): 50 900 eur;
c) Arkema France… a [žalobkyňa] spoločne a nerozdielne: 22 700 000 eur;
d) Arkema France…: 20 430 000 eur;
e) [žalobkyňa]: 15 890 000 eur;
f) Aragonesas… a Uralita… spoločne a nerozdielne: 9 900 000 eur.
…“
24 V článku 3 výroku napadnutého rozhodnutia Komisia nariaďuje podnikom uvedeným v článku 1 uvedeného rozhodnutia jednak, pokiaľ tak ešte neurobili, ukončiť predmetné porušovanie a jednak zdržať sa akejkoľvek činnosti alebo konania opísaného v článku 1 uvedeného rozhodnutia, ako aj akejkoľvek činnosti alebo konania, ktoré majú rovnaký alebo podobný cieľ alebo účinky.
25 Článok 4 výroku napadnutého rozhodnutia vymedzuje adresátov napadnutého rozhodnutia, ktorými sú podniky uvedené v článku 1 uvedeného rozhodnutia.
Konanie a návrhy účastníkov konania
26 Žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 1. augusta 2008 podala žalobkyňa návrh na začatie tohto konania.
27 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania. Všeobecný súd položil žalobkyni a Komisii určité otázky. Tiež požiadal Komisiu o predloženie určitých dokumentov. S výnimkou prepisu ústnej žiadosti spoločnosti EKA o oslobodenie od pokút, ktorý Komisia odmietla predložiť, účastníci konania odpovedali na tieto žiadosti v stanovenej lehote.
28 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 2. júna 2010.
29 Uznesením z 11. júna 2010, Elf Aquitaine/Komisia (T‑299/08, neuverejnené v Zbierke), Všeobecný súd jednak nariadil Komisii, aby predložila prepis ústnej žiadosti spoločnosti EKA o oslobodenie od pokút, a jednak povolil, aby bol tento dokument sprístupnený advokátom žalobkyne na nahliadnutie v kancelárii Všeobecného súdu. Komisia tento dokument predložila v stanovenej lehote a advokáti žalobkyne doň nahliadli v kancelárii Všeobecného súdu. V reakcii na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobkyňa uviedla, že hoci nie je schopná potvrdiť, že tento dokument je totožný s dokumentom, ktorý jej bol sprístupnený v rámci správneho konania pred Komisiou, nemá nijaký dôvod pochybovať o tom, že ide o ten istý dokument.
30 Ústna časť konania bola ukončená 16. júla 2010.
31 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade zrušil na základe článku 230 ES napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,
– subsidiárne zrušil alebo znížil na základe článku 229 ES výšku pokút, ktoré jej boli uložené v článku 2 písm. c) a e) napadnutého rozhodnutia,
– v každom prípade uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
32 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
1. O hlavných návrhoch smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
33 Žalobkyňa na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie týka, uvádza desať žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení pravidiel upravujúcich pripísanie zodpovednosti za porušenie v rámci skupín spoločností. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení šiestich základných zásad v dôsledku pripísania zodpovednosti za predmetné protiprávne konanie žalobkyni. Tretí žalobný dôvod je založený na skreslení súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa. Štvrtý žalobný dôvod je založený na rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Piaty žalobný dôvod je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných. Šiesty žalobný dôvod je založený na porušení zásady právnej istoty. Siedmy žalobný dôvod je založený na zneužití právomoci. Ôsmy žalobný dôvod je založený na neopodstatnenosti uloženia pokuty, ktorá bola uložená žalobkyni osobne. Deviaty žalobný dôvod je založený na porušení zásad a pravidiel, ktorými sa riadil výpočet pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni. Desiaty žalobný dôvod je založený na porušení ustanovení oznámenia o spolupráci z roku 2002.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel upravujúcich pripísanie zodpovednosti za porušenie v rámci skupín spoločností
34 Prvý žalobný dôvod žalobkyne, podľa ktorého Komisia v napadnutom rozhodnutí porušila pravidlá upravujúce pripísanie zodpovednosti za porušenie v rámci skupín spoločností, sa delí na päť častí.
O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení pri pripísaní zodpovednosti za predmetné protiprávne konanie žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
35 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodnení č. 369 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že nie je povinná potvrdiť konkrétnymi dôkazmi domnienku, podľa ktorej v podstate materská spoločnosť, ktorá vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, skutočne uplatňuje na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv (ďalej len „domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu“).
36 Po prvé tak z rozsiahlej judikatúry, ako aj z predchádzajúcej rozhodovacej praxe Komisie vyplýva, že Komisia je povinná potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu konkrétnymi dôkazmi, ktoré svedčia o tomto vplyve. Tieto dôkazy musia buď preukazovať, že materská spoločnosť sa podieľala na porušení, alebo že o ňom vedela, alebo že vnútorná organizácia skupiny jej umožňovala konkrétne zasahovať do obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti. Žalobkyňa osobitne tvrdí, že Komisia takmer štyridsať rokov pred prijatím rozhodnutia K(2004) 4876 v konečnom znení z 19. januára 2005 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E-1/37.773 – MCAA) (Ú. v. EÚ L 353, 2006, s. 12, ďalej len „rozhodnutie MCAA“) vychádzala z konkrétnych dôkazov potvrdzujúcich domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. Žalobkyňa ďalej uvádza, že v odôvodnení č. 574 rozhodnutia z 1. októbra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C.39181 – Sviečkové vosky) (Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 17, ďalej len „rozhodnutie Sviečkové vosky“) Komisia uznala, že do roku 2005 nepripisovala zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti bez predloženia konkrétnych dôkazov potvrdzujúcich uvedenú domnienku.
37 Po druhé žalobkyňa poznamenáva, že v rozhodnutí z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Prípad COMP/E-2/37.857 – Organické peroxidy) (Ú. v. EÚ L 110, 2005, s. 44, ďalej len „rozhodnutie Organické peroxidy“) Komisia žalobkyni nepripísala zodpovednosť za porušenie sankcionované v tomto rozhodnutí, keďže dospela k záveru, že Arkema France vystupovala na trhu úplne samostatne.
38 Po tretie žalobkyňa v podstate tvrdí, že povinnosť Komisie predložiť doplňujúce dôkazy potvrdzujúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu v rámci uplatňovania článku 81 ES potvrdzuje judikatúra týkajúca sa pripísania opatrenia prijatého verejným podnikom štátu v oblasti pravidiel štátnej pomoci. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, Zb. s. I‑4397), a na rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. júna 2008, SIC/Komisia (T‑442/03, Zb. s. II‑1161). Podľa názoru žalobkyne v súlade s článkom 295 ES so súkromným akcionárom skupiny spoločností na základe zásady rovnosti zaobchádzania nemožno zaobchádzať menej priaznivo ako s verejným akcionárom.
39 Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 369 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Komisia nie je povinná potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu doplňujúcimi dôkazmi, ktoré preukazujú, že materská spoločnosť ovláda svoju dcérsku spoločnosť, je v rozpore s riešeniami uplatňovanými vo väčšine členských štátov Únie, napríklad v Belgicku, Francúzsku, Taliansku a Spojenom kráľovstve, ako aj v Spojených štátoch, ktorých vplyv na právo Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže je nepopierateľný. Na jednej strane vo všetkých týchto štátoch vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže využívajú súbor dôkazov na preukázanie nezávislosti správania dcérskej spoločnosti vo vzťahu k jej materskej spoločnosti. Na druhej strane, hoci je pravda, že Komisia nie je viazaná riešeniami uplatňovanými vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov, Komisia by ich mala brať do úvahy vzhľadom na mechanizmy posilnenej spolupráce, ktorými sa riadia jej vzťahy s uvedenými orgánmi v rámci európskej siete hospodárskej súťaže.
40 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
41 V prvom rade je potrebné poukázať na to, že po tom, čo Komisia v odôvodneniach č. 369 až 372 napadnutého rozhodnutia pripomenula judikatúru týkajúcu sa pripísateľnosti protiprávneho konania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti, v odôvodneniach č. 386 a 387 uvedeného rozhodnutia konštatovala:
„(386) Počas celého trvania porušenia [žalobkyňa] vlastnila viac ako 97 % akcií [spoločnosti Arkema France]. Vzhľadom na to, že za týchto okolností je opodstatnené domnievať sa, že dcérska spoločnosť musí dodržiavať politiku určovanú jej materskou spoločnosťou (a teda nemôže konať samostatne) a že materskej spoločnosti nič nebráni v určovaní tejto politiky jej dcérskej spoločnosti, možno predpokladať [že žalobkyňa] uplatňovala rozhodujúci vplyv na [spoločnosť Arkema France]. Existujú navyše iné okolnosti, ktoré potvrdzujú domnienku, podľa ktorej vplyv uplatňovaný [žalobkyňou] bol skutočne rozhodujúci. V prvom rade všetkých členov správnej rady [spoločnosti Arkema France] menovala [žalobkyňa]. Okrem toho od roku 1994 do roku 1999 bol pán [P.] členom predstavenstva [spoločnosti Arkema France] a [žalobkyne] a zároveň členom správnej rady [spoločnosti Arkema France]. Rovnako to bolo v prípade pána [I.], ktorý bol od roku 1994 do roku 1998 členom správnej rady [spoločnosti Arkema France] a od roku 1994 do roku 1997 členom predstavenstva [žalobkyne]. Rovnako pán [W.] bol členom správnej rady [spoločnosti Arkema France] od roku 1994 do roku 1999 a v roku 1999 bol vymenovaný za člena predstavenstva [žalobkyne]. Okrem toho viaceré ďalšie osoby, ako napríklad pán [D.] (1994-2000) a pán [R.] (1994-1997), boli súčasne členmi správnej rady [spoločnosti Arkema France] a správnej rady [žalobkyne]. Vzhľadom na tieto personálne prepojenia riadiacich a kontrolných orgánov [spoločnosti Arkema France], ktorých členov (pokiaľ ide o riadiace orgány) menovala – a treba predpokladať, že tiež mohla odvolať – [žalobkyňa], je zrejmé, že [žalobkyňa] bola informovaná o všetkých rozhodnutiach prijatých [spoločnosťou Arkema France] a mohla ich kedykoľvek ovplyvniť. Okrem toho neexistoval iný významný akcionár, ktorý by mohol uplatňovať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti.
(387) Vzhľadom na domnienku vyplývajúcu z podielu [žalobkyne] v [spoločnosti Arkema France] v čase porušenia (viac ako 97 %) a na organizačné prepojenia sa Komisia domnieva, že [žalobkyňa] uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti [Arkema France].“
42 Okrem toho v odôvodneniach č. 396 až 415 napadnutého rozhodnutia Komisia zamietla tvrdenia, ktoré Arkema France a žalobkyňa uviedli vo svojich pripomienkach v nadväznosti na oznámenie o výhradách a ktorými sa usilovali spochybniť pripísanie zodpovednosti za predmetné porušenie žalobkyni.
43 Z odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedených v bodoch 41 a 42 vyššie teda vyplýva, že Komisia pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie žalobkyni na základe domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť, ktorá vlastní viac ako 97 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, má na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv. Komisia tiež jednak konštatovala, že táto domnienka je podporená doplňujúcimi dôkazmi, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí, a jednak že tvrdenia, ktoré Arkema France a žalobkyňa uviedli vo svojich pripomienkach v nadväznosti na oznámenie o výhradách, neumožňujú vyvrátiť uvedenú domnienku.
44 Je teda potrebné skúmať, či sa Komisia, ako tvrdí žalobkyňa, dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že samotná skutočnosť, že žalobkyňa vlastnila viac ako 97 % základného imania spoločnosti Arkema France, postačovala na pripísanie zodpovednosti za predmetné porušenie žalobkyni.
45 Vo svojom rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54), Súdny dvor pripomenul, že právo hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov (rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59) a že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci ekonomickú činnosť bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 112; z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, Zb. s. I‑289, bod 107, a z 11. júla 2006, FENIN/Komisia, C‑205/03 P, Zb. s. I‑6295, bod 25).
46 Súdny dvor tiež uviedol, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru).
47 Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušovanie zodpovedá (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).
48 Porušenie práva hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe. Tiež je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú uvádzané skutočnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).
49 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď si dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvomi právnymi subjektmi (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 58 a tam citovanú judikatúru).
50 Je to tak totiž preto, lebo v takej situácii sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 45 a 46 vyššie. Skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, teda Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty, materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 59 a tam citovanú judikatúru).
51 V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).
52 Na domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní podiel zodpovedajúci celému základnému imaniu dcérskej spoločnosti. V dôsledku toho môže Komisia voči materskej spoločnosti vyvodiť solidárnu zodpovednosť za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátiť túto domnienku, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).
53 Hoci je pravda, že Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia (C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, body 28 a 29), uviedol okrem vlastníctva stopercentného podielu na základnom imaní dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastupovanie oboch spoločností počas správneho konania, nič to nemení na skutočnosti, že Súdny dvor poukázal na tieto okolnosti len s cieľom uviesť všetky okolnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, a nie preto, aby použitie uvedenej domnienky podmienil predložením doplňujúcich dôkazov o skutočnom uplatňovaní vplyvu materskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 62 a tam citovanú judikatúru).
54 Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru).
55 Z judikatúry Súdu prvého stupňa navyše vyplýva, že ak materská spoločnosť vlastní takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, možno z toho opodstatnene vyvodiť záver, že uvedená dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle a že v dôsledku toho tvorí so svojou materskou spoločnosťou ten istý podnik v zmysle článok 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 290 a tam citovanú judikatúru).
56 V prejednávanej veci je potrebné na jednej strane konštatovať, že ako Komisia uviedla v odôvodnení č. 386 napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa nepopiera, že v relevantnom období vlastnila viac ako 97 % základného imania spoločnosti Arkema France a konkrétne že vlastnila 97,55 % základného imania tejto spoločnosti, ako je uvedené v odôvodnení č. 13 napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane, hoci žalobkyňa tvrdí, že neexistencia iného akcionára spoločnosti Arkema France okrem nej nemôže potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, neuvádza nijaké tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení č. 396 napadnutého rozhodnutia, že prípad, keď materská spoločnosť vlastní takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, možno posudzovať rovnako ako prípad, keď materská spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, keďže v zásade „menšinoví akcionári v tomto prípade nemajú okrem svojho nároku na podiel na zisku dcérskej spoločnosti nijaké osobitné právo“.
57 V dôsledku toho Komisia v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 45 až 55 vyššie v napadnutom rozhodnutí správne predpokladala, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema France na základe konštatovania, že žalobkyňa vlastnila takmer celé základné imanie tejto spoločnosti.
58 Žiadne z tvrdení žalobkyne nespochybňuje tento záver.
59 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenia, podľa ktorých na jednej strane tak z judikatúry, ako aj z rozhodovacej praxe Komisie pred prijatím rozhodnutia MCAA vyplýva, že Komisia je povinná potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu konkrétnymi dôkazmi, je potrebné zamietnuť ich ako nedôvodné. Ako totiž vyplýva bodov 45 až 55 vyššie, Súdny dvor v rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia (už citovanom v bode 45 vyššie) v súlade s ustálenou judikatúrou pripomenul, že Komisia nie je povinná potvrdiť uvedenú domnienku doplňujúcimi dôkazmi. Okrem toho, aj keby – ako Komisia uviedla vo svojom rozhodnutí Sviečkové vosky – jej rozhodovacia prax pred prijatím rozhodnutia MCAA spočívala v potvrdzovaní domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu doplňujúcimi dôkazmi, toto konštatovanie nemá vplyv na záver uvedený v bode 57 vyššie, že Komisia bola oprávnená v napadnutom rozhodnutí predpokladať, že žalobkyňa uplatňovala na spoločnosť Arkema France rozhodujúci vplyv, len na základe toho, že žalobkyňa vlastnila takmer celé základné imanie tejto spoločnosti.
60 Po druhé je potrebné zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď pripísala zodpovednosť za predmetné protiprávne konanie žalobkyni, hoci v rozhodnutí Organické peroxidy jej nepripísala zodpovednosť týmto spôsobom. Na jednej strane vzhľadom na to, že ako vyplýva bodov 45 až 55 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie žalobkyni na základe správneho výkladu pojmu podnik v zmysle článku 81 ods. 1 ES, samotná skutočnosť, že Komisia nepripísala zodpovednosť týmto spôsobom v predchádzajúcom rozhodnutí, ktorým bola sankcionovaná Arkema France, nemôže v tomto smere spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane, keďže Komisia je oprávnená, avšak nie povinná pripísať zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 82, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 331), samotná skutočnosť, že Komisia nepripísala zodpovednosť týmto spôsobom v rozhodnutí Organické peroxidy, neznamená, že je povinná vykonať v neskoršom rozhodnutí rovnaké posúdenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, nazývaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 990).
61 Po tretie, pokiaľ žalobkyňa v podstate tvrdí, že rozsudok Francúzsko/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie (body 50 až 52, 55 a 56), a rozsudok SIC/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie (body 94, 95, 98, 99, 101 až 105 a 107), potvrdzujú, že Komisia je povinná predložiť doplňujúce dôkazy potvrdzujúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, z ktorej vychádza pri uplatňovaní článku 81 ES, toto tvrdenie sa musí zamietnuť ako irelevantné. Predmetné body, ktoré sa týkajú otázky, či možno opatrenie prijaté verejným podnikom pripísať štátu, a teda či takéto opatrenie možno kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, totiž jednak vôbec nesúvisia s podmienkami pripísania zodpovednosti za porušenie článku 81 ES materskej spoločnosti a jednak nebránia existencii domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu v súvislosti s porušením článku 81 ES, ktorej zákonnosť súdy Únie výslovne uznali, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 45 až 55 vyššie.
62 Po štvrté je potrebné zamietnuť ako irelevantné tvrdenie, podľa ktorého sa v podstate podľa judikatúry vo viacerých členských štátoch Európskej únie a v Spojených štátoch vyžaduje, aby uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej dcérsku spoločnosť bolo potvrdené konkrétnymi dôkazmi. Okrem toho, že judikatúra uvedených štátov nie je pre Komisiu záväzná a nepredstavuje relevantný právny rámec, podľa ktorého sa musí skúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia, neuznanie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu judikatúrou uvedených štátov by aj za predpokladu, že by bolo preukázané, v každom prípade neznamenalo nezákonnosť tejto domnienky v práve Spoločenstva.
63 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa prvá časť musí zamietnuť sčasti ako nedôvodná a sčasti ako neúčinná.
O druhej časti založenej na porušení zásad právnej a hospodárskej samostatnosti spoločností
– Tvrdenia účastníkov konania
64 Žalobkyňa tvrdí, že keď domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu nie je potvrdená – ako to bolo v prípade rozhodovacej praxe Komisie pred prijatím rozhodnutia MCAA – doplňujúcimi dôkazmi, ktoré potvrdzujú zasahovanie materskej spoločnosti do činnosti jej dcérskej spoločnosti na trhu dotknutom porušením, takáto domnienka je nezlučiteľná so zásadou samostatnosti právnickej osoby, keďže vedie k automatickej zodpovednosti materskej spoločnosti za porušenia, ktorých sa dopustila jej dcérska spoločnosť.
65 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že iba v prípade náležite odôvodnenej výnimky zo zásady hospodárskej samostatnosti právnickej osoby možno uznať, že materská spoločnosť je podnikom v zmysle článku 81 ES. V takom výnimočnom prípade by teda bolo možné pripísať materskej spoločnosti zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, a uložiť jej povinnosť zaplatiť pokutu uloženú uvedenej dcérskej spoločnosti spoločne a nerozdielne s ňou, avšak nemožno jej uložiť povinnosť zaplatiť pokutu osobne.
66 Žalobkyňa poznamenáva, že právo spoločností v členských štátoch Únie zakotvuje zásadu právnej samostatnosti právnických osôb, a to aj v prípade dcérskych spoločností, ktorých celé základné imanie vlastní ich materská spoločnosť. Táto zásada je dôsledkom znakov právnej subjektivity právnickej osoby a vyplýva z nej najmä úplná spôsobilosť na právne úkony a samostatné vlastníctvo majetku každej spoločnosti, ktorá je v celom rozsahu zodpovedná za svoje vlastné konanie, vrátane dôsledkov svojej hospodárskej činnosti na trhu. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza, že zásada hospodárskej samostatnosti dcérskej spoločnosti, ktorá vyplýva z právnej samostatnosti dcérskej spoločnosti, bola uznaná judikatúrou. Táto zásada tiež predstavuje základný prvok riadneho fungovania moderných ekonomík. V dôsledku toho sú žalobkyňa a Arkema France ako samostatné právnické osoby právne a hospodársky samostatné.
67 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že zásada hospodárskej samostatnosti dcérskej spoločnosti je konkrétnym prejavom skutočnosti, že dcérska spoločnosť využíva všetky právne dôsledky svojej právnej subjektivity. Na jednej strane analýza práva väčšiny členských štátov Únie svedčí o tom, že zásada samostatnosti právnickej osoby je súčasťou právneho základu, na ktorom spočíva organizácia spoločností, a ako vyplýva z judikatúry jednotlivých členských štátov, od tejto zásady sa možno odchýliť len za výnimočných okolností. Na druhej strane je Komisia pri uplatňovaní práva hospodárskej súťaže povinná zohľadniť judikatúru súdov členských štátov Únie, keďže v opačnom prípade by ohrozila nevyhnutnú konvergenciu jednotlivých systémov práva hospodárskej súťaže v rámci európskej a medzinárodnej siete hospodárskej súťaže.
68 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
69 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia tým, že jej pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, porušila zásady právnej a hospodárskej samostatnosti spoločností.
70 Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o pôsobnosti zásad právnej a hospodárskej samostatnosti spoločností alebo o existencii druhej z týchto zásad, stačí konštatovať, že tieto zásady v každom prípade nemôžu znamenať, že spoločnosť, ktorej celé alebo takmer celé základné imanie vlastní iná spoločnosť, koná na trhu nevyhnutne samostatne iba preto, lebo má vlastnú právnu subjektivitu alebo vlastné hospodárske prostriedky. Takáto domnienka by totiž vôbec nezohľadňovala mnohé praktické možnosti materskej spoločnosti, ktorá vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, formálne alebo neformálne ovplyvňovať správanie tejto spoločnosti.
71 Komisia teda neporušila údajné zásady právnej a hospodárskej samostatnosti, na ktoré sa žalobkyňa v prejednávanej veci odvoláva.
72 Tvrdenia, ktoré žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, nemôžu uspieť. Na jednej strane, pokiaľ ide o tvrdenia, podľa ktorých domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu odporuje právu uplatniteľnému v niektorých členských štátoch Únie, je potrebné zamietnuť ich ako nedôvodné z dôvodov uvedených v bode 62 vyššie, čiže najmä preto, lebo právo uvedených štátov nepredstavuje relevantný právny rámec, podľa ktorého sa musí posudzovať zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na druhej strane, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že jej pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, porušila právo spoločností uplatniteľné v členských štátoch Únie, a teda zásadu subsidiarity, je potrebné konštatovať, že v prípade, ak hospodársky subjekt poruší pravidlá hospodárskej súťaže, je v súlade s článkom 81 ods. 1 ES povinný niesť zodpovednosť za toto porušenie, ktoré je Komisia oprávnená sankcionovať na základe článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.
73 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné zamietnuť druhú časť ako nedôvodnú.
O tretej časti založenej na pochybení týkajúcom sa skutočnosti, že dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, nepotvrdzujú domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu
– Tvrdenia účastníkov konania
74 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že tri doplňujúce okolnosti uvedené v odôvodnení č. 386 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 41 vyššie) potvrdzujú domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. V tejto súvislosti žalobkyňa v podstate tvrdí, že jednak skutočnosť, že menovala členov správnej rady svojej dcérskej spoločnosti, a jednak skutočnosť, že piati členovia predstavenstva alebo správnej rady spoločnosti Arkema France boli členmi jej predstavenstva alebo jej správnej rady, neumožňujú potvrdiť uvedenú domnienku.
75 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
76 Podľa judikatúry uvedenej v bodoch 52 až 55 vyššie Komisia nie je povinná potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ktorú je oprávnená uplatniť, doplňujúcimi dôkazmi, keď materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti, ale naopak prináleží žalobkyni, aby na vyvrátenie tejto domnienky predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť konala na trhu samostatne.
77 Preto aj za predpokladu, že ako tvrdí žalobkyňa, Komisia v odôvodnení č. 386 napadnutého rozhodnutia nesprávne vychádzala z dôkazov, ktoré neboli spôsobilé potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, takéto pochybenie by v každom prípade nemohlo spochybniť skutočnosť, že Komisia bola oprávnená predpokladať, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, len na základe toho, že žalobkyňa vlastnila takmer celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti.
78 Preto sa tretia časť musí zamietnuť ako neúčinná bez toho, aby bolo potrebné skúmať tvrdenia žalobkyne, ktorými sa žalobkyňa v podstate usiluje spochybniť relevantnosť dôkazov, z ktorých Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádzala na účely potvrdenia domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
O štvrtej časti založenej na tom, že Komisia nesprávne konštatovala, že žalobkyňa nepredložila súbor dôkazov vyvracajúci domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu
– Tvrdenia účastníkov konania
79 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala, že žalobkyňa nepredložila súbor zhodných dôkazov, ktorý by vyvracal domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu a preukazoval jednak samostatnosť konania spoločnosti Arkema France na trhu a jednak nezasahovanie žalobkyne do obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti. Žalobkyňa uvádza, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, súbor dôkazov, ktorý predložila, sa neobmedzuje na preukázanie skutočnosti, že žalobkyňa sa nepodieľala na karteli alebo že o ňom nevedela.
80 V prvom rade žalobkyňa tvrdí, že súborom zhodných dôkazov preukázala samostatnosť konania spoločnosti Arkema France na trhu.
81 Po prvé žalobkyňa na úvod pripomína, že ako poznamenala v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu (pozri bod 37 vyššie), Komisia v rozhodnutí Organické peroxidy uznala samostatnosť konania spoločnosti Arkema France na trhu. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že ak sa Komisia vo svojom rozhodnutí z 3. mája 2006, Peroxid vodíka a perboritan (vec COMP/F/38.620) (Ú. v. EÚ L 353, s. 54, ďalej len rozhodnutie „Peroxid vodíka“), vôbec neusilovala potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu akoukoľvek konkrétnou okolnosťou, bolo to preto, lebo vtedy sa domnievala, že neexistuje nijaký dôkaz, ktorý by umožnil potvrdiť uvedenú domnienku. Napokon vzhľadom na to, že chlorečnan sodný patrí do skupiny výrobkov, ktorých sa týkalo rozhodnutie Organické peroxidy a rozhodnutie Peroxid vodíka, a vzhľadom na to, že v rámci skupiny Elf Aquitaine sa s ním zaobchádzalo rovnako ako s výrobkami, ktorých sa týkali tieto dve rozhodnutia, Komisia nemôže v prejednávanej veci oprávnene tvrdiť, že žalobkyňa zasahovala do obchodnej stratégie spoločnosti Arkema France.
82 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Arkema France patrila do skupiny, ktorá sa vyznačovala decentralizovaným riadením svojich dcérskych spoločností, a že v dôsledku toho žalobkyňa pôsobila na čele skupiny len ako holdingová spoločnosť, ktorá nevykonávala prevádzkovú činnosť, a nijako nezasahovala do prevádzkového riadenia svojich dcérskych spoločností. Z tohto dôvodu jej Komisia nemala pripísať zodpovednosť za predmetné porušenie, rovnako ako z toho istého dôvodu nepripísala zodpovednosť vo vzťahu k jednej z materských spoločností sankcionovaných vo svojom rozhodnutí z 20. októbra 2004 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] (Prípad COMP/C.38.238, Surový tabak – Španielsko) (Ú. v. EÚ L 102, 2007, s. 14, ďalej len „rozhodnutie Surový tabak Španielsko“).
83 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Arkema France vždy určovala svoju obchodnú stratégiu samostatne.
84 Na jednej strane na rozdiel od toho, čo Komisia uviedla v bode 324 oznámenia o výhradách, a ako Komisia uznala na vypočutí pred vyšetrovateľom, žalobkyňa nikdy neprijala ani neschválila plán činnosti alebo rozpočet činností spoločnosti Arkema France, ktoré osobitne súviseli s chlorečnanom sodným. Naopak Arkema France v relevantnom období disponovala všetkými prostriedkami a organizačnými, právnymi a finančnými zdrojmi nevyhnutnými na určovanie obchodnej stratégie činností súvisiacich s chlorečnanom sodným a na riadenie týchto činností.
85 Na druhej strane žalobkyňa uvádza viaceré tvrdenia, ktorými sa usiluje preukázať, že Arkema France konala na trhu samostatne. V prvom rade Arkema France bola v celom rozsahu oprávnená uzatvárať zmluvy bez predchádzajúceho schválenia svojej materskej spoločnosti, čo jej umožňovalo úplne samostatne riadiť svoju obchodnú politiku. Arkema France navyše vždy slobodne určovala rozsah výrobkov alebo služieb, ktoré ponúkala na trhu s chlorečnanom sodným, keďže žalobkyňa nikdy nedala svojej dcérskej spoločnosti nijaký pokyn alebo usmernenie týkajúce sa jej výroby, uplatňovaných cien a odbytísk pre jej výrobky. Okrem toho Arkema France mohla úplne slobodne a bez zásahu svojej materskej spoločnosti určovať ciele predaja a svoje hrubé ziskové marže, keďže ani jeden zo zamestnancov žalobkyne nemohol zasahovať do takýchto rozhodnutí. Žalobkyňa navyše nikdy nepôsobila na trhoch, na ktorých pôsobila jej dcérska spoločnosť, ani na predchádzajúcich alebo nadväzujúcich trhoch. Napokon Arkema France konala na trhu s chlorečnanom sodným vo svojom mene na vlastný účet, a nie ako splnomocnenec alebo obchodný zástupca žalobkyne.
86 Po štvrté podľa žalobkyne bola Arkema France finančne úplne samostatná. Takéto konštatovanie vyplýva z úvah uvedených v bodoch 81 až 85 vyššie, ako aj z veľmi obmedzeného rozsahu jej činnosti týkajúcej sa chlorečnanu sodného v rámci skupiny v spornom období. Žalobkyňa dodáva, že finančná kontrola, ktorú vykonávala vo vzťahu k spoločnosti Arkema France, bola veľmi všeobecná, a preto sa nemohla vzťahovať na činnosť týkajúcu sa chlorečnanu sodného.
87 Po piate žalobkyňa tvrdí, že Arkema France ju neinformovala o svojej činnosti na trhu a že Arkema France jej predkladala svoje účtovné záznamy iba v nevyhnutnom rozsahu povinností holdingovej spoločnosti z hľadiska príslušných účtovných pravidiel a pravidiel finančného dohľadu. Tieto predkladané účtovné záznamy boli teda veľmi všeobecné a netýkali sa obchodnej politiky spoločnosti Arkema France.
88 Po šieste žalobkyňa poznamenáva, že vzhľadom na všetky úvahy uvedené v bodoch 81 až 87 vyššie na jednej strane Komisia mala konštatovať, že činnosť spoločnosti Arkema France nepodliehala pokynom jej materskej spoločnosti. Na druhej strane tak z judikatúry, ako aj z rozhodovacej praxe Komisie vyplýva, že všetky dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, sú relevantné na účely preukázania samostatnosti jej dcérskej spoločnosti. Komisia tým, že odmietla nepriame dôkazy, ktoré jej žalobkyňa predložila, fakticky znemožnila žalobkyni vyvrátiť uvedenú domnienku týmto dôkazným prostriedkom.
89 V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia v odôvodnení č. 370 napadnutého rozhodnutia nesprávne odmietla dôkaznú hodnotu jej neúčasti na porušení, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, a jej nevedomosti o uvedenom porušení na účely vylúčenia jej zodpovednosti, a to aj napriek tomu, že Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne uznala, že žalobkyňa sa na predmetnom porušení nikdy priamo alebo nepriamo nepodieľala. Komisia a súdy Únie pritom považujú účasť na porušení alebo vedomosť o porušení za relevantný dôkaz v rámci pripísania zodpovednosti za toto porušenie materskej spoločnosti.
90 V treťom rade žalobkyňa poukazuje na to, že Komisia v odôvodnení č. 403 napadnutého rozhodnutia nesprávne konštatovala, že skutočnosť, že žalobkyňa nepôsobila na trhu s chlorečnanom sodným v EHP, ani na predchádzajúcom alebo nadväzujúcom trhu vo vzťahu k tomto výrobku, nie je dôkazom o jej nezávislosti. Takéto stanovisko je nezlučiteľné s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia (T‑30/05, neuverejnený v Zbierke).
91 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
92 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že predložila súbor dôkazov, ktorý preukazuje samostatnosť konania spoločnosti Arkema France na trhu s chlorečnanom sodným a nezasahovanie žalobkyne do obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti.
93 Je potrebné pripomenúť, že na jednej strane, ako vyplýva z judikatúry uvedenej najmä v bodoch 52 až 55 vyššie, keď Komisia pripíše zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, prináleží materskej spoločnosti, aby túto domnienku vyvrátila predložením dostatočných dôkazov, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne. Na druhej strane na účely preukázania samostatnosti svojej dcérskej spoločnosti na trhu, a teda na vyvrátenie uvedenej domnienky musí materská spoločnosť predložiť všetky okolnosti týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou, ktoré preukazujú, že materská spoločnosť a dcérska spoločnosť netvoria jeden hospodársky subjekt.
94 V prejednávanej veci je teda potrebné skúmať, či Komisia správne konštatovala, že okolnosti uvedené v súbore dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila, neumožnili preukázať samostatnosť konania spoločnosti Arkema France na trhu a vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
95 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že stanovisko, ktoré Komisia zaujala v rozhodnutí Organické peroxidy a v rozhodnutí Peroxid vodíka, svedčí o tom, že Arkema France konala na trhu samostatne, toto tvrdenie sa musí zamietnuť ako nedôvodné. V prvom rade je potrebné poukázať na jednej strane na to, že žalobkyňa si nesprávne vykladá uvedené rozhodnutia, keďže Komisia vôbec nedospela k záveru, že Arkema France konala samostatne, či už osobitne na trhu s chlorečnanom sodným, alebo všeobecne na ostatných trhoch s výrobkami, ktoré predávala. Ako totiž vyplýva najmä z článku 1 rozhodnutia Organické peroxidy, Komisia sankcionovala iba spoločnosť Arkema France (predtým Atofina) bez toho, aby rozhodla, či je potrebné pripísať zodpovednosť za toto porušenie žalobkyni. Na druhej strane je potrebné konštatovať, že v rozhodnutí Peroxid vodíka Komisia v podstate, najmä v odôvodnení č. 427 uvedeného rozhodnutia, dospela k záveru, že zodpovednosť za predmetné porušenie v tomto rozhodnutí sa má pripísať žalobkyni. Preto ani jedno z týchto rozhodnutí neumožňuje dospieť k záveru, že Komisia za okolností podobných okolnostiam prejednávanej veci konštatovala, že Arkema France konala na trhu samostatne.
96 Vzhľadom na to, že ako bolo uvedené v bode 60 vyššie, Komisia má možnosť, ale nie povinnosť pripísať zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti, a vzhľadom na to, že v prejednávanej veci pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie žalobkyni na základe správneho výkladu článku 81 ES, navyše prípadné konštatovanie, že Komisia v predchádzajúcich veciach buď dospela k záveru, že nie je potrebné pripísať zodpovednosť týmto spôsobom, alebo potvrdila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu doplňujúcimi dôkazmi, v každom prípade neumožňuje dospieť v prejednávanej veci k záveru, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie žalobkyni.
97 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých samostatnosť spoločnosti Arkema France potvrdzuje decentralizované riadenie skupiny Elf Aquitaine a skutočnosť, že žalobkyňa bola len „holdingovou spoločnosťou, ktorá nevykonávala prevádzkovú činnosť“ a ktorá nezasahovala do prevádzkového riadenia svojich dcérskych spoločností, a preto jej Komisia nemala pripísať zodpovednosť za porušenie, ako to navyše urobila vo vzťahu k inej materskej spoločnosti v rozhodnutí Surový tabak Španielsko, tiež je potrebné zamietnuť ich ako nedôvodné.
98 V prvom rade je potrebné poukázať na jednej strane na to, že tvrdenie, že žalobkyňa je „holdingovou spoločnosťou, ktorá nevykonáva prevádzkovú činnosť,“ nie je podložené nijakou konkrétnou skutočnosťou, ktorá by mohla preukázať, že žalobkyňa vôbec neuplatňovala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť. Na druhej strane, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 60 vyššie, skutočnosť, že Komisia v rozhodnutí Surový tabak Španielsko nepripísala zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti, v každom prípade nemôže spochybniť konštatovanie, že podmienky takého pripísania zodpovednosti v napadnutom rozhodnutí boli splnené.
99 Okrem toho v kontexte skupiny spoločností je v každom prípade poslaním holdingovej spoločnosti zoskupovať podiely v rôznych spoločnostiach a jej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia. Preto nemožno vylúčiť, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti najmä koordinovaním finančných investícií v rámci skupiny Elf Aquitaine. Okrem toho vnútorné rozdelenie rôznych činností žalobkyne, ktoré má znaky decentralizovaného riadenia, medzi rôzne divízie alebo oddelenia je obvyklým javom v rámci takých skupín spoločností, na čele akej je žalobkyňa. Preto toto tvrdenie vôbec nevyvracia domnienku, že žalobkyňa a Arkema France tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES.
100 Po tretie, pokiaľ žalobkyňa jednak tvrdí, že Arkema France vždy určovala svoju obchodnú stratégiu na trhu s chlorečnanom sodným samostatne, keďže žalobkyňa nikdy neprijala ani neschválila plán činnosti a rozpočet činností spoločnosti Arkema France, ktoré osobitne súviseli s týmto výrobkom, a že Arkema France mohla v podstate konať na trhu samostatne, a jednak že Arkema France bola finančne úplne samostatná, keďže kontrola, ktorú žalobkyňa vykonávala vo vzťahu k svojej dcérskej spoločnosti, bola veľmi všeobecná, tieto tvrdenia sa tiež musia zamietnuť ako nedôvodné.
101 Okrem skutočnosti, že tvrdenia žalobkyne nie sú podložené nijakou konkrétnou okolnosťou, je totiž potrebné v prvom rade poukázať na to, že skutočnosť, že žalobkyňa nikdy neprijala ani neschválila plán činnosti a rozpočet činností spoločnosti Arkema France, neumožňuje preukázať, že ich nemohla zmeniť, odmietnuť ani kontrolovať ich uplatňovanie.
102 Okrem toho nemožno vylúčiť, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti najmä tým, že koordinovala finančné investície v rámci skupiny Elf Aquitaine.
103 Napokon, ak žalobkyňa kontrolovala najdôležitejšie záväzky svojej dcérskej spoločnosti, ako navyše žalobkyňa uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách (pozri stranu 71 tejto odpovede) a ako vyplýva z odôvodnenia č. 392 napadnutého rozhodnutia, táto skutočnosť iba potvrdzuje záver Komisie, že uvedená dcérska spoločnosť nebola od žalobkyne nezávislá.
104 Po štvrté tvrdenie žalobkyne, že Arkema France ju neinformovala o svojej činnosti na trhu a predkladala jej len veľmi všeobecné účtovné záznamy v súlade s francúzskym právom a svojimi stanovami, sa musí zamietnuť ako nedôvodné. V tejto súvislosti okrem toho, že je potrebné poukázať na to, že toto tvrdenie nie je podložené nijakou konkrétnou okolnosťou, skutočnosť, že žalobkyňa uznala, ako je uvedené v bode 103 vyššie, že kontrolovala najdôležitejšie záväzky svojej dcérskej spoločnosti, tomuto tvrdeniu odporuje.
105 Po piate, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že sa na porušení nikdy nepodieľala, že o ňom nevedela a že nepôsobila na trhu s chlorečnanom sodným, ani na predchádzajúcom alebo nadväzujúcom trhu, pričom trh s chlorečnanom sodným mal pre ňu menší význam, je potrebné konštatovať, že takéto okolnosti nie sú spôsobilé preukázať samostatnosť spoločnosti Arkema France. V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry, skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie o uložení pokút adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale skutočnosť, že tvoria jeden podnik (rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 290). Okrem toho tiež nemožno vyvodiť nijaký záver zo skutočnosti, že žalobkyňa a Arkema France pôsobili na odlišných trhoch alebo že trh s chlorečnanom sodným mal pre žalobkyňu menší význam. Je totiž potrebné konštatovať, že v takej skupine, na čele akej je žalobkyňa, je rozdelenie úloh obvyklým javom, ktorý neumožňuje vyvrátiť domnienku, že žalobkyňa a Arkema France tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES. Preto sa tieto tvrdenia musia zamietnuť ako irelevantné.
106 Po šieste, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Komisia jej fakticky odňala právo vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu tým, že konštatovala, že dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila, neumožňujú preukázať samostatnosť spoločnosti Arkema France, je potrebné zamietnuť ho ako nedôvodné. Komisia totiž v napadnutom rozhodnutí nielenže nespochybnila právo žalobkyne predložiť dôkazy vyvracajúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ale ako vyplýva z konštatovaní uvedených v bodoch 95 až 105 vyššie, až po preskúmaní súboru dôkazov, ktorý jej žalobkyňa predložila, Komisia dospela k správnemu záveru, že okolnosti obsiahnuté v tomto súbore dôkazov neumožňujú vyvrátiť uvedenú domnienku.
107 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že Komisia dospela k správnemu záveru, že žalobkyňa nepredložila dôkazy vyvracajúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
108 Preto je potrebné zamietnuť štvrtú časť prvého žalobného dôvodu sčasti ako nedôvodnú a sčasti ako neúčinnú.
O piatej časti založenej na zmene domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na nevyvrátiteľnú domnienku
– Tvrdenia účastníkov konania
109 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že odmietla súbor dôkazov, ktoré jej žalobkyňa predložila, zmenila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ktorá by mala byť vyvrátiteľnou domnienkou, na nevyvrátiteľnú domnienku.
110 V prvom rade žalobkyňa tvrdí, že zmena vyvrátiteľnej domnienky na nevyvrátiteľnú domnienku predstavuje porušenie zásady prezumpcie neviny. Po prvé táto zmena predstavuje probatio diabolica, čiže dôkaz, ktorý nemožno spochybniť, a teda dôkaz, ktorý je z hľadiska judikatúry neprípustný. Žalobkyňa ďalej na pojednávaní uviedla, že takáto domnienka je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny, ktorá je zakotvená jednak v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísanom v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) v zmysle jeho výkladu, ktorý podal Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku Salabiaku v. Francúzsko zo 7. októbra 1988 (séria A č. 141-A, bod 28), a jednak v Charte základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), ktorá má podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku ZEÚ rovnakú právnu silu ako zmluvy. Napokon v nadväznosti na otázky, ktoré jej Všeobecný súd položil na pojednávaní, žalobkyňa uviedla, že sa domnieva, že rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, je nezlučiteľný s uvedenými ustanoveniami.
111 V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia znemožnila vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ktorú stanovila v napadnutom rozhodnutí.
112 Po prvé z odôvodnení č. 396 a 412 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uznáva, že vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu je prakticky nemožné, keďže Komisia v týchto odôvodneniach okrem iného uvádza, že „táto domnienka je takmer vo všetkých prípadoch pravdivá“.
113 Po druhé Komisia odmietla zohľadniť dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, hoci v prípade, ak sa na ne odvoláva Komisia, takéto dôkazy Komisii umožňujú potvrdiť uvedenú domnienku.
114 Po tretie z odôvodnenia č. 401 napadnutého rozhodnutia in fine vyplýva, že Komisia sa nesprávne domnieva, že je nevyhnutné vyvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti za porušenie bez ohľadu na to, či zasahovala do činnosti svojej dcérskej spoločnosti, či jej umožnila konať slobodne a či vedela o porušeniach, ktorých sa táto dcérska spoločnosť dopustila.
115 Po štvrté Komisia nevyvodila zodpovedajúce dôsledky zo svojho nesprávneho výkladu – ktorý uznala počas vypočutia pred vyšetrovateľom – pripomienok, ktoré predložila Arkema France 18. októbra 2004 v nadväznosti na žiadosť o informácie, ktorú jej Komisia zaslala 10. septembra 2004, a v ktorých si pomýlila spoločnosť Elf Atochem a žalobkyňu.
116 Po piate Komisia sa v napadnutom rozhodnutí neopierala o konkrétne okolnosti preukazujúce uplatňovanie skutočného rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na obchodné riadenie spoločnosti Arkema France, ale len o nepodložené tvrdenia, ktoré predstavujú ďalšie domnienky a predpoklady, ktoré Komisia nikdy neoverila.
117 Po šieste z odmietnutia všetkých súčastí súboru dôkazov, ktorý žalobkyňa predložila, treba vyvodiť záver, že Komisia vyžaduje negatívne listinné dôkazy o nezasahovaní materskej spoločnosti do obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti.
118 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
119 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia tým, že odmietla dôkazy, ktoré jej žalobkyňa predložila, zmenila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na nevyvrátiteľnú domnienku. Takáto domnienka je však protiprávna z hľadiska EDĽP a Charty základných práv Európskej únie, ako aj z hľadiska judikatúry súdov Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.
120 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa judikatúry citovanej v bode 52 vyššie sa od žalobkyne nevyžaduje, aby predložila dôkaz o svojom nezasahovaní do riadenia svojej dcérskej spoločnosti, ale len aby predložila dostatočné dôkazy na preukázanie toho, že jej dcérska spoločnosť konala na predmetnom trhu samostatne.
121 Skutočnosť, že ako vyplýva z preskúmania štvrtej časti prvého žalobného dôvodu (pozri body 95 až 106 vyššie), žalobkyňa v prejednávanej veci nepredložila dôkazy spôsobilé vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, neznamená, že uvedenú domnienku nemožno v nijakom prípade vyvrátiť.
122 Z tohto dôvodu je po prvé potrebné zamietnuť ako irelevantné tvrdenie žalobkyne uvedené v bode 110 vyššie, podľa ktorého je v podstate domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, ktorú Komisia stanovila v napadnutom rozhodnutí a ktorej zákonnosť Súdny dvor uznal v rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, už citovanom v bode 45 vyššie, v rozpore so zásadou prezumpcie neviny tak, ako bola jednak uznaná v Charte základných práv Európskej únie a v EDĽP a ako ju jednak vyložil Európsky súd pre ľudské práva a súdy Únie. Po druhé je potrebné zamietnuť ako nedôvodné tvrdenia uvedené v bodoch 111 až 117 vyššie, podľa ktorých v podstate Komisia nesprávne konštatovala, že dôkazy, ktoré jej žalobkyňa predložila, preukazujú, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema France, keďže ako bolo uvedené v rámci preskúmania štvrtej časti prvého žalobného dôvodu (pozri body 95 až 106 vyššie), Komisia v napadnutom rozhodnutí pripísala žalobkyni zodpovednosť za porušenie z dôvodu, že ani jeden z dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila, neumožňoval dospieť v prejednávanej veci k záveru o samostatnosti konania spoločnosti Arkema France na trhu.
123 Preto je potrebné zamietnuť piatu časť prvého žalobného dôvodu a v dôsledku toho prvý žalobný dôvod ako celok, a to sčasti ako nedôvodné a sčasti ako neúčinné.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení šiestich základných zásad v dôsledku pripísania zodpovednosti za predmetné protiprávne konanie žalobkyni
124 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia tým, že jej pripísala protiprávne konanie spoločnosti Arkema France. porušila šesť základných zásad. Tento žalobný dôvod sa teda delí na šesť častí.
O prvej časti založenej na porušení práva žalobkyne na obhajobu
– Tvrdenia účastníkov konania
125 Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že pred doručením oznámenia o výhradách a po jeho doručení bolo porušené jej právo na obhajobu.
126 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že posúdenie Komisie uvedené v odôvodnení č. 406 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Komisia pred doručením oznámenia o výhradách nebola povinná vykonať vo vzťahu k žalobkyni nijaké osobitné opatrenia, spochybňuje judikatúra vyplývajúca z rozsudkov Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia (C‑194/99 P, Zb. s. I‑10921), a z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia (C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725). Žalobkyňa sa totiž domnieva, že Komisia mala pred odoslaním oznámenia o výhradách využiť svoje vyšetrovacie právomoci na účely zhromaždenia dôkazov potvrdzujúcich domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu v prípade žalobkyne a neuspokojiť sa len s dôkazmi predloženými spoločnosťou Arkema France. Na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že takáto povinnosť vyplýva aj z rozsudku Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia (T‑99/04, Zb. s. II‑1501), a z kódexu osvedčených postupov Komisie týkajúceho sa článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ (ďalej len „kódex osvedčených postupov“), ktorý bol v čase konania pojednávania dostupný na internetovej stránke Komisie.
127 Vzhľadom na to, že neboli vykonané vyšetrovacie opatrenia vo vzťahu k žalobkyni, bolo žalobkyni odňaté jej právo vysvetliť pred prijatím oznámenia o výhradách spôsob fungovania skupiny Elf Aquitaine, svoje vzťahy so spoločnosťou Arkema France a svoju výlučne pasívnu úlohu pri riadení jej činnosti týkajúcej sa chlorečnanu sodného. Žalobkyňa tiež nemohla overiť pravdivosť informácií poskytnutých spoločnosťou Arkema France, v súvislosti s ktorými táto spoločnosť požiadala o dôverné zaobchádzanie, ako napríklad obrat žalobkyne, ktorý Arkema France poskytla Komisii v nadväznosti na žiadosť o informácie.
128 Okrem toho, keďže vyšetrovanie sa týkalo obdobia po odchode spoločnosti Arkema France zo skupiny Elf Aquitaine 18. mája 2006, Komisia nemohla získať úplné odpovede na otázky, ktoré položila tejto spoločnosti. Žalobkyňa preto stratila možnosť jednak dosiahnuť zmenu výhrad vznesených voči nej tým, že by už v štádiu vyšetrovania preukázala, že jej nemožno pripísať porušenie, ktorého sa dopustila Arkema France, a jednak zabrániť uloženiu dvoch samostatných pokút. Žalobkyňa na pojednávaní dodala, že vzhľadom na to, že oznámenie o výhradách jej bolo doručené v čase, keď Arkema France už nebola súčasťou skupiny Elf Aquitaine, a vzhľadom na to, že od začatia vyšetrovania uplynuli štyri roky, žalobkyňa už nemala k dispozícii dôkazy, ktoré by jej umožnili účinne sa brániť v čase doručenia uvedeného oznámenia.
129 Napokon vplyv na schopnosť žalobkyne brániť sa bol ešte závažnejší v dôsledku nekoherentnosti a rozpornosti stanoviska, ktoré Komisia zaujala v rozhodnutí MCAA, v rozhodnutí K(2006) 2098 v konečnom znení z 31. mája 2006 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Prípad č. COMP/F/38.64 – Metakryláty) (Ú. v. EÚ L 322, 2006, s. 20, ďalej len „rozhodnutie Metakryláty“), v rozhodnutí Peroxid vodíka a v napadnutom rozhodnutí.
130 Okrem toho žalobkyňa na pojednávaní jednak poznamenala, že Súdny dvor uznal trestnoprávny charakter pokút v oblasti hospodárskej súťaže vo svojich rozsudkoch z 8. júla 1999, Hüls/Komisia (C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287), z 22. mája 2008, Evonik Degussa/Komisia a Rada (C‑266/06 P, neuverejnený v Zbierke), a z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck (C‑45/08, Zb. s. I‑12073), a jednak uviedla, že Charta základných práv Európskej únie, ktorá nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, sa priamo uplatňuje na spory, o ktorých rozhoduje Všeobecný súd. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu jej základných práv, keďže Komisia nesprávne konštatovala, že „základné práva prináležia podniku, a nie každej z právnických osôb posudzovaných samostatne“.
131 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že z odôvodnení č. 402 až 406 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v rozpore s požiadavkami stanovenými judikatúrou dôkladne neskúmala všetky súčasti súboru dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, keďže Komisia jednoducho odmietla tieto dôkazy neodôvodnenými tvrdeniami, predpokladmi a čisto teoretickými domnienkami, ktoré nezodpovedajú skutočnému fungovaniu skupiny Elf Aquitaine v relevantnom období.
132 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
133 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila jej právo na obhajobu jednak tým, že pred doručením oznámenia o výhradách vo vzťahu k nej nevykonala nijaké vyšetrovacie opatrenie, a jednak tým, že po doručení uvedeného oznámenia dôkladne nepreskúmala všetky súčasti súboru dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
134 Podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu vyžaduje, aby podnik, proti ktorému sa vedie vyšetrovanie, mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porušenia Zmluvy (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10, a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 21).
135 Rovnako ako nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie implementujúce články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením č. 1/2003, toto posledné uvedené nariadenie v článku 27 ods. 1 upravuje zaslanie oznámenia o výhradách dotknutým osobám, v ktorom musia byť jasne uvedené všetky podstatné skutočnosti, o ktoré sa Komisia v tomto štádiu konania opiera (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 67), aby sa dotknuté osoby skutočne mohli oboznámiť s konaním, ktoré im Komisia vytýka, a účinne uplatniť svoje právo na obhajobu pred prijatím konečného rozhodnutia Komisie. Toto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá vyžaduje dodržiavanie práva na obhajobu v každom konaní (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 35).
136 Táto zásada okrem iného vyžaduje, aby oznámenie o výhradách určené podniku, ktorému Komisia zamýšľa uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti svedčiace proti tomuto podniku, akými sú vytýkané skutočnosti, ich kvalifikácia a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby tento podnik mohol účinne uplatniť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré bolo voči nemu začaté (pozri rozsudok Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 36 a tam citovanú judikatúru).
137 V oznámení o výhradách musí byť najmä jednoznačne určená právnická osoba, ktorej môžu byť uložené pokuty, musí byť určené tejto osobe a musí v ňom byť uvedené, na základe akého postavenia sa tejto osobe vytýkajú namietané skutočnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, body 37 a 38).
138 Práve prostredníctvom oznámenia o výhradách je totiž dotknutý podnik informovaný o všetkých podstatných skutočnostiach, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. V dôsledku toho dotknutý podnik môže úplne uplatniť svoje právo na obhajobu až po zaslaní uvedeného oznámenia (pozri rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Dalmine/Komisia, C‑407/04 P, Zb. s. I‑829, bod 59 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 126 vyššie, bod 48).
139 Pokiaľ ide o prvú výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila jej právo na obhajobu tým, že pred doručením oznámenia o výhradách vo vzťahu k nej nevykonala nijaké vyšetrovacie opatrenie, je potrebné poukázať na to, že hoci účastníci konania Všeobecnému súdu nepredložili uvedené oznámenie o výhradách, z pripomienok žalobkyne z 27. septembra 2007 predložených v nadväznosti na uvedené oznámenie jednoznačne vyplýva, že Komisia ju informovala o tom, že jej zamýšľa pripísať protiprávne správanie spoločnosti Arkema France na základe domnienky o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu. Žalobkyňa teda vedela o výhrade vznesenej voči nej v uvedenom oznámení a mala možnosť odpovedať na uvedené oznámenie a skutočne naň písomne odpovedala. Okrem toho žalobkyňa nepopiera, že mala možnosť predložiť svoje pripomienky k uvedenému oznámeniu počas vypočutia pred vyšetrovateľom a že ich skutočne predložila.
140 Skutočnosť, že Komisia pred doručením oznámenia o výhradách nevykonala voči žalobkyni nijaké vyšetrovacie opatrenie, alebo že ako žalobkyňa navyše poznamenáva, Komisia jej v predchádzajúcich rozhodnutiach pripísala alebo nepripísala zodpovednosť za iné porušenia, ktorých sa dopustila jej dcérska spoločnosť, nemôže spochybniť záver, že Komisia bola oprávnená informovať ju o výhradách vznesených voči nej po prvý raz v uvedenom oznámení. Žalobkyňa totiž mala možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k správnosti a relevantnosti skutkových zistení a okolností uvedených Komisiou v jej oznámení o výhradách, a to tak vo svojich pripomienkach k oznámeniu o výhradách, ako aj počas vypočutia pred vyšetrovateľom.
141 Komisia preto neporušila právo žalobkyne na obhajobu tým, že pred doručením oznámenia o výhradách nevykonala vo vzťahu k nej nijaké vyšetrovacie opatrenie.
142 Ostatné tvrdenia uvádzané žalobkyňou nespochybňujú tento záver.
143 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie vznesené žalobkyňou na pojednávaní, že Komisia porušila jej základné práva tak, ako sú uznané judikatúrou Spoločenstva a Chartou základných práv Európskej únie, tým, že nesprávne konštatovala, že tieto základné práva prináležia podniku, a nie každej z právnických osôb posudzovaných samostatne, je potrebné zamietnuť ho ako nedôvodné. Okrem toho, že z napadnutého rozhodnutia ani z písomných podaní Komisie nevyplýva, že Komisia uviedla takéto konštatovanie, je potrebné uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 66 napadnutého rozhodnutia a z článku 4 výroku uvedeného rozhodnutia, Komisia adresovala oznámenie o výhradách a napadnuté rozhodnutie žalobkyni a spoločnosti Arkema France samostatne, takže Komisia počas správneho konania, ako aj po jeho skončení dodržala právo na obhajobu každej z týchto dvoch spoločností.
144 Po druhé tvrdenie, že z judikatúry citovanej v bode 126 vyššie vyplýva, že Komisia v prejednávanej veci nesprávne konštatovala, že nie je povinná vykonať osobitné opatrenia vo vzťahu k žalobkyni, treba tiež zamietnuť ako nedôvodné.
145 V prvom rade v rozsudku Thyssen Stahl/Komisia, už citovanom v bode 126 vyššie (bod 31), Súdny dvor rozhodol, že je potrebné konštatovať, že Komisia porušila právo na obhajobu podniku, keď existuje možnosť, že z dôvodu pochybenia Komisie mohlo správne konanie viesť k odlišnému výsledku. Súdny dvor v uvedenom bode tiež konštatoval, že podnik preukáže, že k takému porušeniu došlo, nie vtedy, keď dostatočne preukáže, že rozhodnutie Komisie by malo odlišný obsah, ale že pokiaľ by nedošlo k pochybeniu, mohol by lepšie zabezpečiť svoju obhajobu, napríklad v dôsledku toho, že by mohol na svoju obhajobu využiť dokumenty, ktoré mu počas správneho konania neboli sprístupnené. V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že na základe toho, že Komisia pred doručením oznámenia vo vzťahu k nej nevykonala nijaké vyšetrovacie opatrenie, Komisia mohla v napadnutom rozhodnutí dospieť k odlišnému výsledku. Žalobkyňa totiž na rozdiel od toho, čo tvrdí, mala príležitosť vyjadriť na základe oznámenia o výhradách svoje pripomienky týkajúce sa spôsobu fungovania skupiny Elf Aquitaine, svojich vzťahov so spoločnosťou Arkema France a svojej údajne výlučne pasívnej úlohy pri riadení jej činnosti týkajúcej sa chlorečnanu sodného.
146 Okrem toho v rozsudku Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, už citovanom v bode 126 vyššie (body 48 až 50 a 56), Súdny dvor okrem iného rozhodol, že je potrebné zabrániť tomu, aby mohlo dôjsť k nenapraviteľnému porušeniu práva na obhajobu z dôvodu neprimeranej dĺžky fázy vyšetrovania a aby táto dĺžka mohla brániť zabezpečeniu dôkazov s cieľom vyvrátiť existenciu takých konaní, pre ktoré by voči dotknutým podnikom mohla byť vyvodzovaná zodpovednosť. V prejednávanej veci je však potrebné poukázať na to, že žalobkyňa neuviedla nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by preukazovala, že dĺžka fázy vyšetrovania v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, bola neprimeraná a z tohto dôvodu jej zabránila v predložení dôkazov, ktoré by mohli vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
147 Napokon v rozsudku AC‑Treuhand/Komisia, už citovanom v bode 126 vyššie (bod 56), Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia je povinná informovať dotknutý podnik vo fáze prvého opatrenia prijatého vo vzťahu k nemu, vrátane žiadostí o informácie, ktoré mu adresovala v zmysle článku 11 nariadenia č. 17, najmä o predmete a cieli vyšetrovania. V bode 58 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa tiež pripomenul, že z judikatúry vyplýva, že iba v prípade, ak pochybenie Komisie bolo takej povahy, že mohlo konkrétne ovplyvniť právo dotknutého podniku na obhajobu v správnom konaní, takéto pochybenie môže viesť k zrušeniu konečného rozhodnutia Komisie. V prejednávanej veci však okrem toho, že z uvedeného rozsudku nemožno vyvodiť záver, že ako tvrdí žalobkyňa, Komisia je povinná prijať vyšetrovacie opatrenia vo vzťahu k podniku pred zaslaním oznámenia o výhradách, keď sa domnieva, že inak má informácie, ktoré odôvodňujú zaslanie takého oznámenia, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa neuviedla nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by preukazovala, že jej tým bola odňatá možnosť predložiť dôkaz o tom, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema France.
148 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia porušila kódex osvedčených postupov tým, že vo vzťahu k žalobkyni neprijala nijaké vyšetrovacie opatrenie, na jednej strane je potrebné konštatovať, že uvedený kódex, ktorý sa podľa bodu 5 tohto kódexu má uplatňovať len na prebiehajúce konania a na konania začaté po jeho uverejnení Úradnom vestníku Európskej únie, bol prijatý po prijatí napadnutého rozhodnutia, a preto sa nevzťahuje na skutkové okolnosti prejednávanej veci. Na druhej strane je v každom prípade potrebné poukázať na to, že bod 14 uvedeného kódexu s poukazom na rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 126 vyššie (bod 56), stanovuje, že „pri postúpení prvého vyšetrovacieho opatrenia (zvyčajne žiadosť o informácie alebo inšpekciu) adresátom sú títo informovaní o tom, že sú predmetom predbežného vyšetrovania a o veci a účele tohto vyšetrovania [pri prijatí prvého vyšetrovacieho opatrenia (zvyčajne žiadosť o informácie alebo inšpekcia) vo vzťahu k adresátom sú títo informovaní o tom, že sa proti nim vedie predbežné vyšetrovanie, a o predmete a účele tohto vyšetrovania – neoficiálny preklad]“. Preto bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o právnom význame uvedeného kódexu, je potrebné v každom prípade konštatovať, že z tohto kódexu nevyplýva pre Komisiu nijaká povinnosť prijať vo vzťahu k podnikom vyšetrovacie opatrenia pred prijatím oznámenia o výhradách.
149 Preto je potrebné zamietnuť prvú výhradu žalobkyne ako nedôvodnú.
150 Pokiaľ ide o druhú výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila jej právo na obhajobu, keďže dôkladne nepreskúmala všetky súčasti súboru dôkazov, ktorý žalobkyňa predložila s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovaniu rozhodujúceho vplyvu, je potrebné po prvé konštatovať, že ako poznamenáva Komisia, žalobkyňa neoznačila nijakú skutkovú alebo právnu okolnosť uvedenú v napadnutom rozhodnutí, ku ktorej sa nemohla vyjadriť v odpovedi na oznámenie o výhradách. Po druhé s poukazom na odôvodnenia č. 397 až 415 napadnutého rozhodnutia je potrebné konštatovať, že Komisia odôvodneným a vyčerpávajúcim spôsobom odpovedala na tvrdenia, ktoré Arkema France a žalobkyňa uviedli vo svojich pripomienkach predložených v nadväznosti na oznámenie o výhradách. V dôsledku toho Komisii nemožno vytýkať, že v tomto smere porušila právo žalobkyne na obhajobu.
151 Preto sa druhá výhrada žalobkyne, ako aj prvá časť ako celok musia zamietnuť ako nedôvodné.
O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zbraní
– Tvrdenia účastníkov konania
152 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zbraní. Toto porušenie v prejednávanej veci vyplýva z toho, že Komisia namiesto toho, aby uviedla konkrétne okolnosti, ktoré by umožnili objasniť skutkové okolnosti prejednávanej veci v inom svetle, vyplývajúce zo súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa, Komisia uviedla len ďalšie predpoklady a domnienky, hoci žalobkyňa v súlade s judikatúrou predložila iné vierohodné vysvetlenie skutočností, ktoré sa odlišuje od vysvetlenia, z ktorého vychádzala Komisia.
153 Na pojednávaní žalobkyňa dodala, že skutočnosť, že Komisia nevykonala vo vzťahu k nej vyšetrovanie, mala za následok porušenie zásady rovnosti zbraní, keďže žalobkyňa by si mohla „ponechať dôkazy“ a „zabezpečiť sa pred obvinením zo zasahovania do svojej dcérskej spoločnosti“.
154 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
155 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zbraní, keďže vzhľadom na to, že žalobkyňa predložila súbor dôkazov, ktoré predstavovali vierohodné vysvetlenie skutočnosti, že Arkema France vykonávala svoju činnosť samostatne, Komisia bola povinná uviesť konkrétne okolnosti potvrdzujúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
156 Je potrebné pripomenúť, že zásada rovnosti zbraní, rovnako ako najmä zásada kontradiktórnosti, je len logickým dôsledkom samotného pojmu spravodlivý proces (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 26. júna 2007, Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., C‑305/05, Zb. s. I‑5305, bod 31; z 2. decembra 2009, Komisia/ Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 50, a zo 17. decembra 2009, M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, I‑12033, body 39 a 40). Vyplýva z nej najmä povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uplatniť svoje tvrdenia za podmienok, ktoré ho značne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane (pozri rozsudky ESĽP, Dombo Beheer BV v. Holandsko z 27. októbra 1993, séria A č. 274, bod 33; Ernst a i. v. Belgicko z 15. júla 2003, bod 60, a Vezon v. Francúzsko z 18. apríla 2006, bod 31).
157 Na rozdiel od toho, čo tvrdí, žalobkyňa v prejednávanej veci nebola značne znevýhodnená vo vzťahu ku Komisii v dôsledku toho, že Komisia voči nej uplatnila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu založenú na existencii kapitálového prepojenia so spoločnosťou Arkema France.
158 Keďže ako bolo uvedené v bode 57 vyššie, Komisia jednak správne predpokladala uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na spoločnosť Arkema France na základe toho, že žalobkyňa vlastnila takmer celé jej základné imanie, a jednak ako vyplýva z konštatovaní uvedených v bodoch 139 a 140 vyššie, žalobkyňa mohla vo svojich pripomienkach predložených v nadväznosti na oznámenie o výhradách a počas vypočutia pred vyšetrovateľom uviesť všetky skutkové a právne okolnosti s cieľom vyvrátiť túto domnienku, totiž Komisia v prejednávanej veci neporušila zásadu rovnosti zbraní.
159 Tvrdenie žalobkyne uvedené na pojednávaní, že Komisia porušila zásadu rovnosti zbraní v tom, že ak by sa proti žalobkyni začalo vyšetrovanie, mohla by si „ponechať dôkazy“ o tom, že Arkema France konala samostatne, a tým „sa zabezpečiť pred obvinením zo zasahovania do svojej dcérskej spoločnosti“, sa musí zamietnuť ako nedôvodné. V prvom rade totiž treba pripomenúť, že žalobkyňa, ktorá bola materskou spoločnosťou spoločnosti Arkema France, keď jej Komisia 10. septembra 2004 adresovala žiadosť o informácie, mohla už od tohto dňa zhromažďovať prípadné dôkazy o samostatnosti svojej dcérskej spoločnosti. Okrem toho tvrdenie žalobkyne v tomto smere nie je podložené nijakou konkrétnou okolnosťou, ktorá by preukazovala, že dôkazy, ktoré by boli užitočné pre jej obhajobu, sa stratili alebo že napadnuté rozhodnutie by mohlo byť odlišné, ak by pred oznámením o výhradách bolo voči nej prijaté vyšetrovacie opatrenie. Napokon uvedené tvrdenie v každom prípade nespochybňuje záver uvedený v bode 158 vyššie, že žalobkyňa mohla v rámci svojich pripomienok predložených v nadväznosti na oznámenie o výhradách a počas vypočutia pred vyšetrovateľom uviesť všetky právne a skutkové okolnosti spôsobilé vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.
160 Preto je potrebné zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.
O tretej časti založenej na porušení prezumpcie neviny
– Tvrdenia účastníkov konania
161 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila prezumpciu neviny, ktorá je základným právom zaručeným Zmluvou ES a článkom 6 ods. 2 EDĽP.
162 Po prvé žalobkyňa poznamenáva, že v odôvodneniach č. 409 až 411 napadnutého rozhodnutia ju Komisia sankcionovala za porušenie článku 81 ES na základe domnienky, ktorá nebola podložená nijakou konkrétnou okolnosťou a v dôsledku ktorej Komisia nezohľadnila opačné dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa. Takéto formálne konštatovanie zodpovednosti spočíva len na náznakoch, ktoré Súd prvého stupňa označil za neprípustné v rozsudku zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia (T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, bod 106).
163 V prvom rade Komisia mala osobitne a samostatne preukázať jednak vinu spoločnosti Arkema France a jednak vinu žalobkyne. Vina žalobkyne v každom prípade nebola preukázaná, keďže jej zodpovednosť bola konštatovaná jednak v rozpore s pravidlami upravujúcimi pripísanie zodpovednosti za porušenie materskej spoločnosti a jednak v rozpore s jej právom na obhajobu.
164 Napokon na pojednávaní žalobkyňa poznamenala, že nevykonanie vyšetrovania vo vzťahu k nej svedčí o zaujatosti Komisie. Žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je založené na tejto zaujatosti, „ktorá trvala vzhľadom na konanie pred Komisiou, ktoré [je] v súčasnosti vzhľadom na požiadavky Charty základných práv Európskej únie úplne neprijateľné“, keďže konečné rozhodnutie prijíma inštitúcia, ktorá je súčasne „poverená vyšetrovaním, stíhaním a vydaním rozhodnutia“.
165 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že v jej prípade automaticky uplatnila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, uložila jej nevyvrátiteľnú domnienku zavinenia, ktorá predstavuje probatio diabolica a je neprípustná. Žalobkyňa poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť každá domnienka obmedzená v súlade s právom na obhajobu (pozri rozsudky ESĽP, Salabiaku v. Francúzsko, už citovaný v bode 110 vyššie, bod 28, a Janosevic v. Švédsko z 23. júla 2002, č. 34619/97, bod 101). Okrem toho podľa judikatúry Spoločenstva by malo byť akékoľvek systematické uplatňovanie domnienok zavinenia vylúčené a osoba, na ktorú sa vzťahuje akákoľvek domnienka, by mala mať možnosť túto domnienku skutočne vyvrátiť.
166 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
167 Žalobkyňa v podstate namieta porušenie prezumpcie neviny vzhľadom na to, že Komisia ju sankcionovala za porušenie, ktorého sa dopustila Arkema France, jednak bez toho, aby potvrdila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, a bez toho, aby zohľadnila súbor dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa a ktorý podľa jej názoru mohol vyvrátiť uvedenú domnienku, a jednak tým, že porušila jej právo na obhajobu.
168 Podľa judikatúry zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby akákoľvek obvinená osoba bola považovaná za nevinnú, až kým jej vina nie je zákonným spôsobom preukázaná. Tejto zásade teda odporuje akékoľvek formálne konštatovanie a dokonca aj akékoľvek naznačenie zodpovednosti osoby obvinenej z daného porušenia v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie, bez toho, aby táto osoba mohla využiť všetky záruky bežne poskytované pri výkone práva na obhajobu v rámci konania, ktoré riadne prebieha a v rámci ktorého je vydané rozhodnutie o veci samej (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, Zb. s. II‑4225, bod 76).
169 V prejednávanej veci je nesporné, že dcérska spoločnosť žalobkyne priznala predmetné porušenie. Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 57 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí správne predpokladala, že žalobkyňa bola zodpovedná za konanie svojej dcérskej spoločnosti, keďže vlastnila viac ako 97 % jej základného imania. Vzhľadom na to, že ako bolo uvedené v bode 107 vyššie, žalobkyňa nevyvrátila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, Komisia jej správne pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie.
170 Okrem toho, ako bolo uvedené v rámci skúmania prvej časti druhého žalobného dôvodu založeného na údajnom porušení práva žalobkyne na obhajobu (pozri body 139 a 140 vyššie), žalobkyňa mala možnosť účinne vyjadriť počas správneho konania svoje stanovisko k správnosti a relevantnosti skutkových zistení a okolností uvedených Komisiou v oznámení o výhradách, a to tak vo svojich pripomienkach k oznámeniu o výhradách, ako aj počas vypočutia pred vyšetrovateľom, takže jej boli poskytnuté všetky záruky, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou výkonu práva na obhajobu v rámci riadne prebiehajúceho konania, ktorého výsledkom je rozhodnutie vo veci samej.
171 Napokon, ako bolo uvedené v rámci skúmania piatej časti prvého žalobného dôvodu (pozri bod 121 vyššie), skutočnosť, že žalobkyňa v prejednávanej veci nepredložila dôkazy spôsobilé vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, neznamená, že uvedenú domnienku nemožno v nijakom prípade vyvrátiť, a že ako žalobkyňa tiež poznamenáva, Komisia jej uložila nevyvrátiteľnú domnienku zavinenia, ktorá predstavuje probatio diabolica, alebo že ju sankcionovala na len na základe „zaujatosti“, ktorú žalobkyňa nemala možnosť vyvrátiť.
172 Z toho vyplýva, že Komisia tým, že predpokladala, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, neporušila prezumpciu neviny.
173 Okrem toho, pokiaľ žalobkyňa na pojednávaní v podstate uviedla, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu prezumpcie neviny tak, ako je uznaná v Charte základných práv Európskej únie, keďže Komisia je inštitúciou, ktorá je poverená „vyšetrovaním, stíhaním a vydaním rozhodnutia“, je potrebné konštatovať, že ako Komisia uviedla vo svojich ústnych prednesoch, táto výhrada bola vznesená oneskorene, keďže bola uvedená po prvý raz až v štádiu pojednávania a nemožno ju považovať za rozšírenie tohto žalobného dôvodu tak, ako bol uvedený v návrhu, podľa ktorého domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, z ktorej Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, odporuje prezumpcii neviny. Túto výhradu je teda potrebné zamietnuť ako neprípustnú v súlade s článkom 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
174 Preto sa tretia časť druhého žalobného dôvodu musí zamietnuť sčasti ako nedôvodná a sčasti ako neprípustná.
O štvrtej časti založenej na porušení zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov
– Tvrdenia účastníkov konania
175 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu osobnej zodpovednosti a zásadu individualizácie trestov, ktorá je dôsledkom tejto zásady, jednak tým, že konštatovala existenciu a zodpovednosť údajného podniku tvoreného ňou a spoločnosťou Arkema France, a jednak tým, že žalobkyni uložila povinnosť zaplatiť po prvé pokutu, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France, a po druhé pokutu, ktorá jej bola uložená osobne, hoci vzhľadom na neexistenciu konkrétnych okolností spôsobilých potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu Komisia mala uznať existenciu dvoch samostatných hospodárskych subjektov. Porušenie uvedených zásad potvrdzujú odôvodnenia č. 313 a 315 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazujú na pojmy spolupáchateľ a páchateľ porušenia. Komisia teda nesprávne kvalifikovala žalobkyňu ako spolupáchateľa predmetného porušenia.
176 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
177 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia tým, že jej pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, porušila zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov.
178 Podľa zásady individualizácie trestov a sankcií možno fyzickú alebo právnickú osobu sankcionovať len za skutky, ktoré sa jej individuálne vytýkajú (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 63), pričom táto zásada je uplatniteľná v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k sankciám podľa pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 118).
179 Ako však vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 45 až 50 vyššie, túto zásadu je potrebné zosúladiť s pojmom podnik v zmysle článku 81 ES. Keď teda hospodársky subjekt poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti musí niesť zodpovednosť za toto porušenie.
180 Ako však už bolo uvedené v bode 105 vyššie, skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie o uložení pokút adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, nie je podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale skutočnosť, že tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 292). Preto bola žalobkyňa osobne sankcionovaná za porušenie, v prípade ktorého sa predpokladá, že sa tohto porušenia dopustila sama, vzhľadom na jej hospodárske a právne väzby so spoločnosťou Arkema France, ktoré jej umožňovali určovať správanie tejto spoločnosti na trhu.
181 Z toho vyplýva, že pripísanie zodpovednosti za predmetné porušenie žalobkyni nie je v rozpore so zásadou individualizácie trestov a sankcií.
182 V tejto súvislosti je potrebné zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobkyne, že z odôvodnení č. 313 a 315 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia nesprávne považovala žalobkyňu za spolupáchateľa alebo páchateľa porušenia. Okrem toho, že Komisia v uvedených odôvodneniach neuviedla takéto konštatovania vo vzťahu k žalobkyni, totiž najmä z výkladu odôvodnení č. 367 až 375, 386, 387, 396 a 415 napadnutého rozhodnutia ako celku vyplýva, že Komisia dospela k záveru, že vzhľadom na to, že žalobkyňa uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema France, a vzhľadom na to, že žalobkyňa a Arkema France z tohto dôvodu tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES, je potrebné vyvodiť zodpovednosť týchto spoločností tvoriacich podnik v zmysle článku 81 ES, ktorý sa dopustil porušenia, za toto porušenie.
183 Preto je potrebné zamietnuť štvrtú časť druhého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.
O piatej časti založenej na porušení zásady zákonnosti trestov
– Tvrdenia účastníkov konania
184 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že porušila zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov, porušila zásadu zákonnosti trestov. Žalobkyňa tvrdí, že bola sankcionovaná napriek neexistencii akéhokoľvek zákonného ustanovenia, ktoré by sankcionovalo porušenie, ktoré nebolo preukázané vo vzťahu k podniku. Po prvé článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 oprávňuje Komisiu sankcionovať iba podniky, „ktoré sa podieľajú na porušení“. Po druhé usmernenia stanovujú, že sankčná právomoc Komisie by sa mala vykonávať len „v rámci limitov stanovených [nariadením č. 1/2003]“.
185 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
186 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásadu zákonnosti trestov tým, že ju sankcionovala napriek tomu, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a usmernenia nestanovujú takúto sankciu.
187 Podľa judikatúry zásada zákonnosti trestov vyžaduje, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ právny subjekt môže zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdy, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jeho trestnú zodpovednosť (rozsudok Evonik Degussa/Komisia a Rada, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 39).
188 Je potrebné poukázať na to, že podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť pokuty podnikom, ktoré porušia okrem iného článok 81 ES.
189 V prejednávanej veci vzhľadom na ustanovenia citované v bode 188 vyššie a vzhľadom na to, že bolo konštatované, že žalobkyňa a jej dcérska spoločnosť Arkema France tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisia bola oprávnená bez toho, aby porušila zásadu zákonnosti trestov, v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 50 vyššie uložiť pokutu právnickým osobám, ktoré boli súčasťou uvedeného podniku.
190 Preto je potrebné zamietnuť piatu časť druhého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.
O šiestej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
– Tvrdenia účastníkov konania
191 Žalobkyňa tvrdí, že v prejednávanej veci došlo k dvojakému porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej v zmysle judikatúry porovnateľné situácie nemožno posudzovať rozdielne.
192 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže v rozhodnutí Organické peroxidy žalobkyni nebola pripísaná zodpovednosť za porušenie, na ktorom sa podieľala Arkema France, hoci v čase skutkových okolností posudzovaných v tomto rozhodnutí skupina Elf Aquitaine bola riadená rovnako ako v čase skutkových okolností posudzovaných v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa v tejto súvislosti dodáva, že Komisia tým tiež porušila zásadu právnej istoty.
193 Žalobkyňa osobitne poukazuje na to, že je potrebné zamietnuť tvrdenia Komisie, že skutočnosť, že Komisia predtým žalobkyni nepripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, jej nebránila v tom, aby žalobkyni pripísala takúto zodpovednosť v napadnutom rozhodnutí, že disponuje širokou mierou voľnej úvahy v oblasti pokút a že nie je viazaná svojou vlastnou rozhodovacou praxou. Na jednej strane je nekoherentné, aby jej Komisia v totožných prípadoch mohla pripísať alebo nepripísať zodpovednosť za porušenie. Na druhej strane takáto možnosť nepatrí do diskrečnej právomoci, ktorá Komisii prináleží na účely zabezpečenia účinného uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže, a je úplne arbitrárna a vylúčená z preskúmania súdov Únie.
194 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania s ňou na jednej strane a so spoločnosťami Akzo Nobel a ELSA na druhej strane. V tejto súvislosti žalobkyňa poznamenáva, že hoci Komisia v odôvodneniach č. 378 až 382 a 481 až 483 napadnutého rozhodnutia potvrdila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu vo vzťahu k spoločnostiam EKA a ELSA na základe súboru konkrétnych dôkazov, neuviedla konkrétne dôkazy, na základe ktorých žalobkyni pripísala porušenie, ktorého sa dopustila Arkema France. Pritom nič neodôvodňuje takýto rozdiel v zaobchádzaní.
195 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
196 Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, bod 56 a tam citovanú judikatúru).
197 Pokiaľ ide o prvú výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila tak zásadu rovnosti zaobchádzania, ako aj zásadu právnej istoty, keďže v rozhodnutí Organické peroxidy jej nepripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. Po prvé totiž vzhľadom na to, že v období od prijatia rozhodnutia Organické peroxidy do prijatia napadnutého rozhodnutia Komisia už pripísala žalobkyni zodpovednosť za porušenia konštatované v troch rozhodnutiach, konkrétne v rozhodnutí MCAA, v rozhodnutí Peroxid vodíka a v rozhodnutí Metakryláty, žalobkyňa musela vedieť o podmienkach pripísania tejto zodpovednosti. Po druhé treba pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 60 vyššie, vzhľadom na to, že Komisia je oprávnená, avšak nie povinná pripísať zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti, a vzhľadom na to, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pripísania takejto zodpovednosti, samotná skutočnosť, že Komisia nepripísala zodpovednosť týmto spôsobom v rozhodnutí Organické peroxidy, neznamená, že bola povinná vykonať v napadnutom rozhodnutí rovnaké posúdenie.
198 Okrem toho tvrdenie žalobkyne, že skutočnosť, že Komisia disponuje voľnou úvahou, ktorá ju oprávňuje pripísať porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti, je arbitrárna, sa musí zamietnuť ako nedôvodné. Hoci totiž Komisia v súlade s judikatúrou citovanou v bode 60 vyššie disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní, či treba zodpovednosť za porušenie pripísať materskej spoločnosti, nič to nemení na skutočnosti, že rozhodnutie o pripísaní tejto zodpovednosti podlieha – ako je to v prejednávanej veci – preskúmaniu súdov Únie, ktorým prináleží overiť, či sú podmienky pripísania tejto zodpovednosti splnené.
199 Preto sa prvá výhrada žalobkyne musí zamietnuť ako nedôvodná.
200 Pokiaľ ide o druhú výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia v napadnutom rozhodnutí zaobchádzala so žalobkyňou odlišne ako so spoločnosťami Akzo Nobel a ELSA, keďže na rozdiel od týchto spoločností Komisia neuviedla konkrétne dôkazy, na základe ktorých žalobkyni pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú.
201 Po prvé táto výhrada je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozhodnutia. Rovnako ako Komisia uviedla doplňujúce dôkazy s cieľom potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Akzo Nobel na jej dcérsku spoločnosť EKA (odôvodnenie č. 378 napadnutého rozhodnutia) a spoločnosti ELSA na jej dcérsku spoločnosť Finnish Chemicals (odôvodnenie č. 481 napadnutého rozhodnutia), Komisia totiž uviedla dôkazy na účely potvrdenia domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na spoločnosť Arkema France (odôvodnenie č. 386 napadnutého rozhodnutia).
202 Po druhé, aj keby Komisia v napadnutom rozhodnutí potvrdila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu len vo vzťahu k spoločnosti Akzo Nobel a jej dcérskej spoločnosti EKA a vo vzťahu k spoločnosti ELSA a jej dcérskej spoločnosti Finnish Chemicals, ale nie vo vzťahu k žalobkyni a jej dcérskej spoločnosti, nemalo by to vplyv na zákonnosť uvedeného rozhodnutia. Ako totiž vyplýva z posúdenia uvedeného v bode 77 vyššie, Komisia nebola povinná potvrdiť uvedenú domnienku vzhľadom na to, že Elf Aquitaine vlastnila takmer celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti. Preto aj za predpokladu, že uvedené podniky by sa nachádzali v porovnateľnej situácii, skutočnosť, že Komisia sa rozhodla potvrdiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu len vo vzťahu k niektorým z nich, by nemohla viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.
203 Preto je potrebné zamietnuť druhú výhradu žalobkyne, ako aj šiestu časť ako celok ako nedôvodné.
204 Vzhľadom na to, že všetkých šesť častí druhého žalobného dôvodu je potrebné zamietnuť sčasti ako nedôvodné, sčasti ako neprípustné a sčasti ako neúčinné, je potrebné zamietnuť tento žalobný dôvod ako celok.
O treťom žalobnom dôvode založenom na skreslení súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa
Tvrdenia účastníkov konania
205 Žalobkyňa tvrdí, že dôvody, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach č. 400 až 404 napadnutého rozhodnutia na účely odmietnutia súčastí súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa, svedčia o tom, že Komisia skreslila niektoré z týchto dôkazov tým, že použila nepreukázané dedukcie, predpoklady a domnienky. Okrem toho tvrdenie Komisie uvedené v odôvodnení č. 404 napadnutého rozhodnutia, že skutkové okolnosti veci zodpovedajú takýmto domnienkam, podporuje skutočnosť, že Komisia skreslila uvedené dôkazy.
206 Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí.
Posúdenie Všeobecným súdom
207 V prvom rade je potrebné konštatovať, že na podporu tohto žalobného dôvodu žalobkyňa neuvádza nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by podporovala jej tvrdenie, že Komisia skreslila súbor dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa na účely vyvrátenia domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. Pokiaľ ďalej žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala, že súbor dôkazov, ktorý predložila, nevyvrátil domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, je potrebné konštatovať, že tento žalobný dôvod je preformulovaním štvrtej časti prvého žalobného dôvodu, a preto ho treba zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 95 až 107 vyššie, v ktorých bolo rozhodnuté, že súbor dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa, neumožnil vyvrátiť uvedenú domnienku.
208 Preto je potrebné zamietnuť tretí žalobný dôvod ako nedôvodný.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
209 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie obsahuje tri rozpory, ktoré spôsobujú jeho neplatnosť. V reakcii na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní žalobkyňa potvrdila, že v tejto súvislosti namieta nedostatok odôvodnenia. Tento žalobný dôvod sa delí na tri časti.
O prvej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia, pokiaľ ide o uplatnenie pojmu podnik v zmysle článku 81 ods. 1 ES
– Tvrdenia účastníkov konania
210 Žalobkyňa tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o uplatnenie pojmu podnik v zmysle článku 81 ods. 1 ES, je rozporné.
211 V prvom rade žalobkyňa poznamenáva, že hoci z odôvodnení č. 1 a 320 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia konštatovala, že subjekty, ktorým bolo uvedené rozhodnutie určené, sú sankcionované z dôvodu svojej účasti na predmetnom porušení, Komisia v rozpore s tým v odôvodneniach č. 69, 384 a 385 tohto rozhodnutia súčasne uviedla, že žalobkyňa sa na predmetnom porušení nikdy nepodieľala.
212 V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa „rozsahu“ podniku v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ktorý Komisia uplatnila, je rozporné.
213 Po prvé Komisia v odôvodneniach č. 16 a 385 napadnutého rozhodnutia vymedzila spoločnosť Arkema France ako jediný podnik zodpovedný za porušenie, zatiaľ čo v odôvodneniach č. 375 a 415 uvedeného rozhodnutia konštatovala, že je opodstatnené pripísať žalobkyni porušenie, ktorého sa dopustila Arkema France.
214 Po druhé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa výpočtu dvoch pokút, ktoré boli uložené žalobkyni, obsahuje rozpory. Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že Komisia jej v napadnutom rozhodnutí uložila osobnú pokutu, hoci sa nepodieľala na porušení a nevedela o ňom, a že obidve pokuty, ktoré jej boli uložené, boli vypočítané na základe osobitných parametrov spoločnosti Arkema France, ktoré žalobkyňa nemohla nijako ovplyvniť.
215 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
216 Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Hoek Loos/Komisia, už citovaný v bode 178 vyššie, bod 58).
217 Z judikatúry tiež vyplýva, že ak sa rozhodnutie o uplatnení článku 81 ES týka viacerých subjektov a ide o otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým z nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1994, AWS Benelux/Komisia, T‑38/92, Zb. s. II‑211, bod 26). Aby bolo rozhodnutie Komisie dostatočne odôvodnené vo vzťahu k materským spoločnostiam dcérskych spoločností, ktoré sa dopustili porušenia, musí teda obsahovať podrobné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich pripísateľnosť porušenia týmto spoločnostiam (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 80).
218 V prejednávanej veci bez toho, aby bolo potrebné skúmať každé z odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, treba konštatovať, že z odôvodnení č. 386 a 387 napadnutého rozhodnutia uvedených v bodoch 41 a 42 vyššie jednoznačne vyplýva, že Komisia sa rozhodla pripísať žalobkyni porušenie, ktorého sa dopustila Arkema France, a uložiť jej pokuty na základe konštatovania, že žalobkyňa a Arkema France predstavovali jeden podnik v zmysle článku 81 ES.
219 Aj keby sa preukázali rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobkyňa, nič to nemení na skutočnosti, že odôvodnenie uvedené v tomto rozhodnutí jednak umožnilo žalobkyni oboznámiť sa s dôvodmi konštatovania jej zodpovednosti a pokút, ktoré jej boli uložené, čo preukazuje skutočnosť, že žalobkyňa najmä vo svojich prvých dvoch žalobných dôvodoch spochybňuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom jej Komisia pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, a v ôsmom a deviatom žalobnom dôvode napáda skutočnosť, že jej bola uložená pokuta spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France a osobne, a jednak umožnilo Všeobecného súdu vykonať jeho posúdenie.
220 Okrem toho, pokiaľ žalobkyňa namieta rozpornosť odôvodnenia, ktorá vyplýva z toho, že pokuty, ktoré jej boli uložené v článku 2 písm. c) a e) napadnutého rozhodnutia, boli vypočítané na základe „osobitných parametrov“ spoločnosti Arkema France, toto tvrdenie sa musí zamietnuť ako nedôvodné. V tejto súvislosti totiž treba poukázať na to, že okrem skutočnosti, že žalobkyňa neuviedla, v čom spočíva rozpornosť tohto výpočtu pokút, uloženie osobnej pokuty a skutočnosť, že táto pokuta je vypočítaná na základe osobitných parametrov spoločnosti Arkema France, priamo vyplývajú z uplatnenia usmernení, a preto si nevyžadujú nijaké osobitné odôvodnenie v napadnutom rozhodnutí. Za týchto okolností je potrebné zamietnuť prvú časť piateho žalobného dôvodu ako nedôvodnú.
O druhej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o predmetnom porušení
– Tvrdenia účastníkov konania
221 Žalobkyňa tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa jej prípadnej vedomosti o porušení, ktorého sa dopustila Arkema France, je rozporné. Komisia totiž v uvedenom rozhodnutí najprv uvádza, že žalobkyňa bola nevyhnutne informovaná o činnosti spoločnosti Arkema France v dôsledku toho, že medzi zamestnancami žalobkyne a spoločnosti Arkema France boli tie isté osoby, a následne v rozpore s tým v odôvodnení č. 401 napadnutého rozhodnutia uvádza, že žalobkyňa nemusela vedieť o protisúťažnom konaní svojej dcérskej spoločnosti.
222 Komisia spochybňuje argumentáciu žalobkyne.
– Posúdenie Všeobecným súdom
223 Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že niektoré časti napadnutého rozhodnutia sú rozporné, pokiaľ ide o jej vedomosť o predmetnom porušení, je potrebné konštatovať, že aj keby sa takéto rozpory preukázali, nemalo by to vplyv na skutočnosť, že vzhľadom na to, že Arkema France a žalobkyňa tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ods. 1 ES, Komisia bola v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 45 až 55 vyššie oprávnená pripísať žalobkyni zodpovednosť za predmetné porušenie bez ohľadu na to, či žalobkyňa vedela o uvedenom porušení alebo či sa na ňom priamo podieľala, čo Komisia nebola povinná preukázať. Preto by prípadná rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tomto smere v každom prípade nemala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
224 Preto sa druhá časť štvrtého žalobného dôvodu musí zamietnuť ako neúčinná.
O tretej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia, pokiaľ ide o povahu kontroly, ktorú materská spoločnosť uplatňuje vo vzťahu k svojej dcérskej spoločnosti, na účely pripísania zodpovednosti materskej spoločnosti za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť
– Tvrdenia účastníkov konania
225 Žalobkyňa namieta dvojakú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
226 Po prvé žalobkyňa poukazuje na to, že Komisia v odôvodnení č. 407 napadnutého rozhodnutia správne uvádza, že pripísanie zodpovednosti za porušenie materskej spoločnosti je podmienené preukázaním skutočnej kontroly materskej spoločnosti týkajúcej sa obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti. Z preskúmania súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa, zo strany Komisie vyplývajúceho z odôvodnení č. 403 a 404 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že Komisia rozšírila rozsah tejto skutočnej kontroly žalobkyne nad rámec obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti.
227 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že odôvodnenia č. 403 a 404 napadnutého rozhodnutia sú v rozpore s odôvodnením č. 413 uvedeného rozhodnutia, v ktorom Komisia uviedla, že v rozhodnutí Peroxid vodíka vychádzala len z domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu žalobkyne na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti.
228 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
229 Žalobkyňa v rámci dvoch výhrad, ktoré uviedla, v podstate tvrdí, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia existujú rozpory týkajúce sa povahy kontroly, ktorú musí materská spoločnosť vykonávať vo vzťahu k svojej dcérskej spoločnosti, na to, aby jej Komisia mohla pripísať zodpovednosť za porušenie.
230 V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že aj keby sa rozpory v odôvodnení napadnutého rozhodnutia preukázali, nemali by vplyv na konštatovanie, že Komisia v tomto smere neporušila svoju povinnosť odôvodnenia, keďže ako vyplýva z preskúmania štvrtej časti prvého žalobného dôvodu (pozri body 95 až 107 vyššie), žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa dôvodmi, na základe ktorých Komisia dospela k záveru, že dôkazy, ktoré žalobkyňa predložila, neumožnili vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, a teda napadnúť ich zákonnosť, a jednak Všeobecný súd bol schopný vykonať svoje preskúmanie.
231 Preto je potrebné zamietnuť tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu ako nedôvodnú a zamietnuť štvrtý žalobný dôvod ako celok sčasti ako nedôvodný a sčasti ako neúčinný.
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných
Tvrdenia účastníkov konania
232 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.
233 Po prvé Komisia dôkladne a nestranne nepreskúmala všetky relevantné skutkové okolnosti, a najmä informácie, ktoré jej poskytla žalobkyňa vo svojich pripomienkach predložených v nadväznosti na oznámenie o výhradách, ktoré jednoznačne a presne preukazovali hospodársku samostatnosť spoločnosti Arkema France na trhu. Okrem toho Komisia nevykonala individuálne a konkrétne posúdenie situácie žalobkyne.
234 Po druhé na základe zásady riadnej správy vecí verejných je Komisia povinná uplatňovať na podniky pravidlá, ktoré uplatňuje sama na seba. V odôvodnení č. 358 napadnutého rozhodnutia však Komisia pripomenula, že je oprávnená preukázať porušenie na základe súboru nepriamych dôkazov, zatiaľ čo žalobkyni v prejednávanej veci takýto dôkazný prostriedok fakticky odoprela. Žalobkyňa v tejto súvislosti odkazuje na štvrtú a piatu časť prvého žalobného dôvodu.
235 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia v odôvodnení č. 314 napadnutého rozhodnutia, ako žalobkyňa uviedla vo svojich pripomienkach predložených v nadväznosti na oznámenie o výhradách, zásada riadnej správy vecí verejných vyžaduje, aby Komisia odložila prijatie napadnutého rozhodnutia, kým Všeobecný súd nerozhodne o žalobách, ktoré žalobkyňa podala proti rozhodnutiu MCAA, proti rozhodnutiu Peroxid vodíka a proti rozhodnutiu Metakryláty. Žalobkyňa v tejto súvislosti poznamenáva, že skutočnosť, že žalobca musí podať proti rozhodnutiu Komisie novú žalobu o neplatnosť, môže byť v rozpore s požiadavkou hospodárnosti konania, ako rozhodol Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 21. októbra 2004, Lenzig/Komisia (T‑36/99, Zb. s. II‑3597).
236 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
Posúdenie Všeobecným súdom
237 Podľa ustálenej judikatúry v prípadoch, keď inštitúcie Únie disponujú diskrečnou právomocou, aby boli schopné plniť svoje funkcie, má rešpektovanie záruk vyplývajúcich z právneho poriadku Spoločenstva v správnych konaniach ešte zásadnejší význam. Medzi tieto záruky patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie dôkladne a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14; rozsudky Súdu prvého stupňa z 24. januára 1992, La Cinq/Komisia, T‑44/90, Zb. s. II‑1, bod 86, a z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 99).
238 V prejednávanej veci je potrebné preskúmať každú z troch výhrad žalobkyne, ktorými sa žalobkyňa usiluje preukázať, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných.
239 Po prvé, pokiaľ ide o výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia dôkladne a nestranne nepreskúmala dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, a nepreskúmala jej konkrétnu situáciu, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. Okrem skutočnosti, že žalobkyňa neuviedla nijaké konkrétne tvrdenie alebo dôkaz na podporu tejto výhrady, z odôvodnení č. 396 až 415 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia preskúmala a výslovne zamietla tvrdenia, ktoré uviedla žalobkyňa s cieľom vyvrátiť uvedenú domnienku.
240 Po druhé, pokiaľ ide o výhradu žalobkyne, podľa ktorej v podstate Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných vzhľadom na to, že v prejednávanej veci fakticky odmietla ako dôkazný prostriedok súbor nepriamych dôkazov na vyvrátenie domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, hoci Komisia použila takýto dôkazný prostriedok, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. V tejto súvislosti je totiž potrebné konštatovať, že ako bolo uvedené v rámci štvrtej časti prvého žalobného dôvodu (pozri body 95 až 107 vyššie), až po preskúmaní súčastí súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa, Komisia konštatovala, že tento súbor dôkazov nie je spôsobilý vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. Komisia teda v tejto súvislosti neporušila zásadu riadnej správy vecí verejných.
241 Po tretie, pokiaľ ide o výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia v súlade so zásadami riadnej správy vecí verejných a hospodárnosti konania mala prerušiť konanie začaté proti nej v prejednávanej veci, kým Všeobecný súd nerozhodne o žalobách, ktoré žalobkyňa podala proti rozhodnutiu MCAA, proti rozhodnutiu Peroxid vodíka a proti rozhodnutiu Metakryláty, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. V prvom rade je totiž potrebné konštatovať, že okrem skutočnosti, že na rozhodnutia Komisie sa vzťahuje prezumpcia platnosti, pokiaľ neboli zrušené alebo vzaté späť (rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C‑137/92 P, Zb. s. I‑2555, bod 48), nijaké právne ustanovenie neukladá Komisii povinnosť odložiť prijatie rozhodnutí vo veciach týkajúcich sa rozdielnych skutkových okolností. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, navyše z rozsudku Lenzing/Komisia, už citovaného v bode 235 vyššie (bod 56), nevyplýva, že Komisia bola v prejednávanej veci z dôvodov hospodárnosti konania povinná odložiť prijatie napadnutého rozhodnutia, kým Všeobecný súd nerozhodne o žalobách, ktoré žalobkyňa podala proti iným rozhodnutiam, ktorými bola sankcionovaná. V bode 56 uvedeného rozsudku totiž Súd prvého stupňa v podstate konštatoval, že keď došlo k zmene rozhodnutia, ktoré je predmetom žaloby, môžu byť účastníci konania oprávnení upraviť svoje žalobné návrhy z dôvodu tejto novej skutočnosti, keďže za takých okolností „by bolo v rozpore so správnym úradným postupom a požiadavkou hospodárnosti konania vyžadovať od žalobcu, aby podal novú žalobu o neplatnosť na Súd prvého stupňa“.
242 Preto je potrebné zamietnuť tretiu výhradu žalobkyne a piaty žalobný dôvod ako celok ako nedôvodné.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty
Tvrdenia účastníkov konania
243 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie vážne ohrozuje právnu istotu, ktorú mohla žalobkyňa legitímne očakávať vzhľadom na ustálenú judikatúru, ktorú uviedla v rámci prvého žalobného dôvodu.
244 Po prvé pripísanie zodpovednosti za predmetné porušenie žalobkyni v napadnutom rozhodnutí je založené na novom a tiež nezrozumiteľnom kritériu, ktoré závisí od dobrej vôle Komisie, bez akéhokoľvek konkrétneho dôkazu o prípadnom zasahovaní materskej spoločnosti do obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti.
245 Po druhé Komisia v napadnutom rozhodnutí po prvý raz a bez akéhokoľvek právneho základu uložila žalobkyni za tie isté skutočnosti dve samostatné, ale kumulatívne pokuty, z ktorých jedna jej bola uložená osobne.
246 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že ako už uviedla v rámci prvej časti štvrtého žalobného dôvodu, vzhľadom na to, že jej prepojenia so spoločnosťou Arkema France sú v prejednávanej veci a vo veci, v ktorej Komisia vydala rozhodnutie Organické peroxidy, totožné, je nepochopiteľné, že Komisia v týchto dvoch veciach zaujala úplne rozdielne stanoviská.
247 Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.
Posúdenie Všeobecným súdom
248 Pokiaľ ide po prvé o výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu právnej istoty, keďže sa rozhodla pripísať jej zodpovednosť za predmetné porušenie podľa „nového“ a „nezrozumiteľného“ kritéria, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. Ako totiž bolo uvedené v bode 197 vyššie, Komisia na jednej strane pred prijatím napadnutého rozhodnutia pripísala žalobkyni zodpovednosť za sankcionované porušenia v troch rozhodnutiach, konkrétne v rozhodnutí MCAA, v rozhodnutí Peroxid vodíka a v rozhodnutí Metakryláty. Preto žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že podmienky pripísania zodpovednosti za porušenie materskej spoločnosti jej neboli známe. Na druhej strane, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bodoch 45 až 55 vyššie, domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, na základe ktorej Komisia sankcionovala žalobkyňu v napadnutom rozhodnutí, v každom prípade nie je „nová“ ani „nezrozumiteľná“.
249 Pokiaľ ide po druhé o výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu právnej istoty tým, že jej po prvý raz a bez akéhokoľvek právneho základu uložila za tie isté skutočnosti dve samostatné, ale kumulatívne pokuty, z ktorých jedna jej bola uložená osobne, je potrebné v prvom rade konštatovať, že v súlade so sankciami stanovenými v článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť pokuty podnikom, ktoré sa dopustia porušenia článku 81 ES. Je nesporné, že cieľom sankcií stanovených v článku 15 nariadenia č. 17 a v článku 23 nariadenia č. 1/2003 je potláčať protiprávne správanie a tiež zabrániť jeho opakovaniu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 218 a tam citovanú judikatúru).
250 Podľa judikatúry za porušenie zodpovedá v zásade fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase, keď došlo k porušeniu, aj keď v čase prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie za prevádzkovanie podniku zodpovedala iná osoba (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 78).
251 Rozhodnutia prijaté na základe článku 81 ES však na účely ich uplatňovania a vykonávania musia byť adresované subjektom, ktoré majú právnu subjektivitu (pozri v tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 59, a PVC II, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 978). Ak teda Komisia prijme rozhodnutie na základe článku 81 ods. 1 ES, musí identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu či fyzické alebo právnické osoby, ktoré možno uznať za zodpovedné za správanie predmetného podniku, ktoré môžu byť z tohto dôvodu sankcionované a ktorým bude toto rozhodnutie určené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 1984, Hydrotherm Gerätebau, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11).
252 Okrem toho je potrebné pripomenúť, že usmernenia, ktoré Komisia prijme na stanovenie výšky pokút, zabezpečujú právnu istotu podnikov, keďže stanovujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovovaní výšky pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora Danone“, bod 23). Správny orgán sa od týchto usmernení v konkrétnom prípade nemôže odkloniť bez udania dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (rozsudok Súdneho dvora z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, bod 91).
253 Podľa bodov 9 až 11 usmernení sa výška pokút stanovuje v dvoch fázach. Komisia musí najprv podľa bodov 12 až 26 uvedených usmernení stanoviť základnú sumu pokuty, ktorá sa vypočíta na základe percentuálneho podielu na hodnote predaja predmetných podnikov vynásobeného dĺžkou trvania účasti na karteli, ku ktorému sa pripočíta suma zodpovedajúca percentuálnemu podielu na hodnote tohto predaja s cieľom odstrašiť ich od účasti na karteloch. Komisia následne podľa bodov 27 až 29 uvedených usmernení môže vziať do úvahy okolnosti, ktoré majú za následok zníženie alebo zvýšenie pokuty. Bod 28 uvedených usmernení v podstate najmä stanovuje, že opakované porušenie možno sankcionovať zvýšením základnej sumy pokuty o 100 % za každé totožné alebo podobné porušenie, ktoré bolo predtým konštatované. Okrem toho body 30 a 31 uvedených usmernení stanovujú za určitých okolností dodatočnú sumu zvýšenia. Osobitne podľa bodu 30 uvedených usmernení „Komisia bude venovať osobitnú pozornosť zabezpečeniu odstrašujúceho účinku pokút“ a „na tento účel môže zvýšiť pokutu uloženú podnikom, ktoré majú zvlášť vysoký obrat mimo tovarov alebo služieb, ktoré sú spojené s porušením“. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súd prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na to, že podnik, ktorý má oveľa vyšší celkový obrat, ako je celkový obrat ostatných členov kartelu, je schopný ľahšie získať prostriedky potrebné na zaplatenie pokuty, ktorá mu bola uložená, Komisia je oprávnená zvýšiť z tohto dôvodu uvedenú pokutu s cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok tejto pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 241).
254 V prejednávanej veci je na jednej strane potrebné poukázať na to, že ako vyplýva bodov 18 až 23 vyššie, Komisia v napadnutom rozhodnutí v súlade s ustanoveniami usmernení, ktorých obsah je zhrnutý v bode 253 vyššie, uložila po prvé spoločnosti Arkema France a žalobkyni spoločne a nerozdielne pokutu vo výške 22 700 000 eur, ktorá zodpovedá základnej sume pokuty [pozri článok 2 písm. c) uvedeného rozhodnutia], po druhé len spoločnosti Arkema France pokutu vo výške 20 430 000 eur, ktorá zodpovedá zvýšeniu základnej sumy pokuty o 90 % z dôvodu opakovaného porušenia [pozri článok 2 písm. d) uvedeného rozhodnutia], a po tretie len žalobkyni pokutu vo výške 15 890 000 eur [pozri článok 2 písm. e) uvedeného rozhodnutia], ktorá zodpovedá zvýšeniu základnej sumy pokuty o 70 % súvisiaceho s výškou jej obratu mimo predaja tovaru, ktorého sa porušenie týka.
255 Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že hoci žalobkyňa a Arkema France tvorili v čase predmetného porušenia jeden podnik v zmysle článku 81 ES, tento podnik ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia už neexistoval, keďže ako bolo uvedené v bode 1 vyššie, Arkema France od roku 2006 už nebola ovládaná žalobkyňou.
256 Za týchto okolností bola Komisia v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 oprávnená jednak uložiť pokutu spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France, ktoré boli v období sporných skutočností dvoma spoločnosťami tvoriacimi podnik v zmysle článku 81 ES a museli zodpovedať za predmetné porušenie, a jednak s cieľom zohľadniť okolnosť uvedenú v bode 255 vyššie uložiť zvýšenie základnej sumy pokuty na základe bodu 30 usmernení len žalobkyni, ktorej mimoriadne vysoký obrat v porovnaní s ostatnými sankcionovanými subjektmi v čase prijatia napadnutého rozhodnutia umožnil ľahšie získať prostriedky potrebné na zaplatenie pokuty, ako Komisia správne konštatovala v odôvodneniach č. 548 a 549 napadnutého rozhodnutia.
257 Preto Komisia tým, že spoločnosti Arkema France a žalobkyni uložila spoločne a nerozdielne pokutu, ktorú následne zvýšila o 70 % iba v prípade žalobkyne, konala v súlade s právomocou stanoviť výšku pokút, ktorá jej prináleží podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a ktorú sa zaviazala uplatňovať v súlade s ustanoveniami usmernení. Výhrada žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu právnej istoty tým, že jej bez akéhokoľvek právneho základu uložila dve samostatné, ale kumulatívne pokuty, sa teda musí zamietnuť ako nedôvodná.
258 Pokiaľ ide po tretie o výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu právnej istoty z dôvodu „premenlivej argumentácie“, ktorú Komisia použila v napadnutom rozhodnutí a v rozhodnutí Peroxid vodíka, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. Okrem toho, že Komisia v týchto dvoch rozhodnutiach pripísala žalobkyni zodpovednosť za predmetné porušenia rovnakým spôsobom – na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu –, je totiž potrebné v každom prípade pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 60 vyššie, aj keby Komisia nepripísala zodpovednosť týmto spôsobom v predchádzajúcom rozhodnutí, vôbec jej to nebránilo pripísať zodpovednosť týmto spôsobom v neskoršom rozhodnutí.
259 Preto sa šiesty žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.
O siedmom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci
Tvrdenia účastníkov konania
260 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že jej pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie a uložila jej dve kumulatívne pokuty, zneužila právomoc, ktorá jej prináleží podľa nariadenia č. 1/2003. Sankcie, ktoré boli uložené žalobkyni, totiž nezodpovedajú svojmu legitímnemu cieľu podľa uvedeného nariadenia, keďže Komisia sa usilovala maximalizovať sankciu podniku odlišného od žalobkyne, konkrétne jej dcérskej spoločnosti, ktorá priznala svoju zodpovednosť za predmetné porušenie.
261 Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí.
Posúdenie Všeobecným súdom
262 Podľa ustálenej judikatúry je rozhodnutie poznačené zneužitím právomoci iba v prípade, ak z relevantných a zhodných objektívnych dôkazov vyplýva, že bolo prijaté na dosiahnutie iných ako stanovených cieľov (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1998, IECC/Komisia, T‑133/95 a T‑204/95, Zb. s. II‑3645, bod 188 a tam citovanú judikatúru).
263 Po prvé, pokiaľ žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila zneužitia právomoci tým, že jej pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie, je potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v rámci preskúmania piatich častí prvého žalobného dôvodu, Komisia bola oprávnená pripísať zodpovednosť týmto spôsobom, keďže Arkema France a žalobkyňa predstavovali jeden podnik v zmysle článku 81 ES.
264 Po druhé, pokiaľ žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila zneužitia právomoci tým, že jej v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia uložila osobnú pokutu, je potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v rámci preskúmania druhej výhrady šiesteho žalobného dôvodu (pozri body 249 až 257 vyššie), Komisia uložila zvýšenie základnej sumy pokuty len žalobkyni podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v súlade s bodom 30 usmernení.
265 Preto sa siedmy žalobný dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.
O ôsmom žalobnom dôvode založenom na neopodstatnenosti uloženia osobnej pokuty žalobkyni
Tvrdenia účastníkov konania
266 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že pokuta, ktorá jej bola uložená v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia, je z právneho hľadiska neopodstatnená.
267 Žalobkyňa sa v prvom rade domnieva, že pokuta vo výške 15 890 000 eur, ktorá jej bola uložená, nemá právny základ a porušuje viaceré ustanovenia a zásady práva Spoločenstva.
268 Po prvé uloženie osobnej pokuty žalobkyni je v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES a článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Na jednej strane vzhľadom na neexistenciu hospodárskej jednoty so spoločnosťou Arkema France osobná pokuta uložená žalobkyni nemôže byť odôvodnená, keďže žalobkyňa sa nepodieľala na predmetnom porušení. Na druhej strane je protirečivé tvrdiť, že žalobkyňa a Arkema France tvoria jeden a ten istý podnik, a osobne sankcionovať žalobkyňu, čo znamená uznať existenciu dvoch podnikov v rámci tej istej skupiny. Iba priama účasť na porušení má navyše za následok zodpovednosť, ktorá si vyžaduje osobnú sankciu. Na pojednávaní žalobkyňa tiež poznamenala, že takáto pokuta vedie k dvojnásobnému uloženiu sankcie za to isté porušenie, čo odporuje Charte základných práv Európskej únie.
269 Po druhé uloženie osobnej pokuty žalobkyni je v rozpore s bodom 30 usmernení, keďže v tomto bode je uvedená iba možnosť zvýšiť „pokutu uloženú podnikom“ a v prejednávanej veci je jediným „relevantným“ podnikom v rámci skupiny Elf Aquitaine spoločnosť Arkema France.
270 Po tretie žalobkyňa sa domnieva, že osobná pokuta, ktorá jej bola uložená, vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek právneho základu porušuje prezumpciu neviny, zásady samostatnosti právnickej osoby, zákonnosti, osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov. Okrem toho sa Komisia v tejto súvislosti dopustila ďalšieho porušenia zásady zákonnosti, keďže bod 30 usmernení nestanovuje parametre výpočtu „osobitného zvýšenia pokuty z hľadiska odstrašujúcej povahy“. Zvýšenie pokuty o 70 % uložené žalobkyni teda nemá nijaký právny základ, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby bola sankčná norma formulovaná dostatočne presne. Na pojednávaní žalobkyňa tiež poznamenala, že uvedené usmernenia v každom prípade nemajú právnu silu právneho predpisu.
271 V druhom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že v odôvodneniach č. 545 až 549 napadnutého rozhodnutia odôvodnila osobnú pokutu uloženú spoločnosti Arkema France údajnou potrebnou zabezpečiť odstrašujúci charakter „z dôvodu výšky celkového obratu podniku mimo predaja tovarov alebo služieb, ktorých sa porušenie týka“, dvakrát porušila právo Spoločenstva.
272 Po prvé na jednej strane je nespravodlivé uložiť osobnú pokutu žalobkyni z dôvodu odstrašenia, hoci uvedená pokuta sa vypočítava na základe základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Arkema France, ktorá už zahŕňa osobitné zvýšenie z dôvodu odstrašenia. Na druhej strane uloženie osobnej pokuty žalobkyni je irelevantné, keďže podnik, ktorý bol podľa Komisie tvorený spoločnosťou Arkema France a žalobkyňou, od roka 2006 už neexistuje. Okrem toho, hoci odstrašenie je faktorom, ktorý Komisia môže zohľadniť pri výpočte výšky pokuty, tento faktor nepredstavuje samotný právny základ pokuty.
273 Po druhé žalobkyňa sa domnieva, že Komisia jej nemohla uložiť osobnú pokutu len na základe jej celkového obratu a pri stanovení výšky pokuty mala zohľadniť len nízky podiel obratu na trhu s príslušným výrobkom na celkovom obrate podniku. Žalobkyňa v tejto súvislosti pripomína, že podľa judikatúry výška celkového obratu podniku predstavuje len približné a nedokonalé kritérium na stanovenie výšky pokuty. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepôsobí na trhu s chlorečnanom sodným v EHP, jej hospodárska schopnosť spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži je nulová.
274 V treťom rade žalobkyňa tvrdí, že Komisia nemohla odôvodniť potrebu pokuty, ktorá jej bola osobne uložená, s poukazom na rozhodnutie Metakryláty, keďže uvedené rozhodnutie je predmetom konania o neplatnosť vedeného na Všeobecnom súde.
275 V štvrtom rade žalobkyňa tvrdí, že je nespravodlivé, aby pokuta, ktorá jej bola osobne uložená, bola vypočítaná na základe faktorov závažnosti, dĺžky trvania a odstrašujúcich účinkov uvedených v odôvodneniach č. 511 až 523 napadnutého rozhodnutia, ktorých parametre sa jej netýkajú, keďže nevedela o predmetnom porušení a nemohla ovplyvniť uvedené parametre.
276 V piatom rade Komisia pri výpočte pokuty, ktorá bola osobne uložená žalobkyni, dostatočne nezohľadnila štyri faktory. Komisia mala po prvé vziať do úvahy skutočnosť, že účasť spoločnosti Arkema France na predmetnom porušení trvala kratšie ako účasť spoločností EKA a Finnish Chemicals. Komisia mala tiež zohľadniť poľahčujúcu okolnosť uvedenú v odôvodnení č. 401 napadnutého rozhodnutia týkajúcu sa jej prípadnej nedbanlivosti vo vzťahu k svojej dcérskej spoločnosti. Okrem toho je potrebné zohľadniť procesné pochybenia, ktoré predstavujú porušenia základných práv uvedených v jej druhom žalobnom dôvode. Komisia napokon mala vziať do úvahy spoluprácu, ktorú Arkema France poskytla v priebehu správneho konania.
277 V šiestom rade uloženie osobnej pokuty žalobkyni porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania z dvoch dôvodov.
278 Po prvé žalobkyňa je jediná materská spoločnosť spomedzi materských spoločností dotknutých napadnutým rozhodnutím, konkrétne spoločností Akzo Nobel, ELSA a Uralita, ktorej bola uložená osobná pokuta z dôvodu odstrašujúceho účinku, hoci táto pokuta je nespravodlivá v tom zmysle, že je založená na dvojnásobnom zohľadnení odstrašujúceho účinku.
279 Po druhé žalobkyňa poznamenáva, že z odôvodnenia č. 524 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zaokrúhlila smerom nadol základnú sumu pokuty uloženú spoločnosti Arkema France a žalobkyni len o 54 000 eur, zatiaľ čo základné sumy pokút uložených spoločnostiam Finnish Chemicals a EKA boli zaokrúhlené smerom nadol o 660 000 eur a o 213 500 eur. Pokuta, ktorá bola osobne uložená žalobkyni, bola pritom vypočítaná na základe tejto prvej základnej sumy.
280 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
Posúdenie Všeobecným súdom
281 Žalobkyňa v podstate spochybňuje pokutu vo výške 15 890 000 eur, ktorú jej Komisia uložila v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti žalobkyňa uvádza šesť výhrad.
282 V rámci svojej prvej výhrady žalobkyňa uvádza tri tvrdenia týkajúce sa neexistencie právneho základu, ktorý by umožnil Komisii uložiť jej osobnú pokutu.
283 Po prvé, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že pokuta vo výške 15 890 000 eur, ktorá jej bola uložená v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na neexistenciu hospodárskej jednoty so spoločnosťou Arkema France nemá nijaký právny základ a porušuje článok 81 ods. 1 ES a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, a že uloženie tejto pokuty je v rozpore s bodom 30 usmernení, keďže v tomto bode je uvedená iba možnosť zvýšiť „pokutu uloženú podnikom“ a v prejednávanej veci je jediným „relevantným“ podnikom v rámci skupiny Elf Aquitaine spoločnosť Arkema France, je potrebné konštatovať, že toto tvrdenie je preformulovaním druhej výhrady šiesteho a siedmeho žalobného dôvodu, ktoré je potrebné zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 249 až 257 a 264 vyššie. Komisia totiž zvýšila základnú sumu pokuty žalobkyne o 70 % v súlade so svojou právomocou stanoviť výšku pokút, ktorá jej prináleží podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a ktorú sa zaviazala uplatňovať v súlade s ustanoveniami usmernení, vzhľadom na skutočnosť, že jej mimoriadne vysoký obrat v čase prijatia napadnutého rozhodnutia jej umožnil ľahšie získať prostriedky potrebné na zaplatenie pokuty.
284 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že uloženie pokuty vo výške 15 890 000 eur vo vzťahu k nej predstavuje porušenie prezumpcie neviny, zásady samostatnosti právnickej osoby, osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov, je potrebné poukázať na to, že okrem toho, že porušenia, ktoré žalobkyňa namieta, nie sú podložené nijakou konkrétnou argumentáciou, toto tvrdenie sa musí zamietnuť z dôvodov uvedených v rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu (pozri body 69 až 73 vyššie) a v rámci tretej (pozri body 167 až 174 vyššie), štvrtej (pozri body 177 až 183 vyššie) a piatej (pozri body 186 až 190 vyššie) časti druhého žalobného dôvodu. Vzhľadom na to, že Arkema France a žalobkyňa predstavovali jeden podnik v zmysle článku 81 ES, totiž Komisia bola oprávnená uložiť zvýšenie základnej sumy pokuty iba žalobkyni z dôvodu jej mimoriadne vysokého obratu v čase prijatia napadnutého rozhodnutia bez toho, aby porušila zásady samostatnosti právnickej osoby, prezumpcie neviny, osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov.
285 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že porušenie zásady zákonnosti v prejednávanej veci je ešte očividnejšie vzhľadom na to, že bod 30 usmernení s dostatočnou mierou presnosti nestanovuje, že za týchto okolností možno zvýšiť základnú sumu pokuty o 70 %, je potrebné pripomenúť, že usmernenia jednak nepredstavujú právny základ na stanovenie výšky pokuty, ale len spresňujú uplatňovanie článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 252 vyššie, bod 28), a jednak zatiaľ čo základná suma pokuty sa stanovuje v závislosti od porušenia, jeho závažnosť sa určuje na základe mnohých iných faktorov, v súvislosti s ktorými Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora Danone, už citovaný v bode 252 vyššie, bod 25). Komisia teda bola oprávnená zvýšiť základnú sumu pokuty žalobkyne o 70 % podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v súlade s bodom 30 usmernení, ktoré sa Komisia zaviazala uplatňovať pri výkone svojej diskrečnej právomoci, vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa vďaka svojmu mimoriadne vysokému obratu mohla získať prostriedky na zaplatenie pokuty ľahšie ako ostatné subjekty sankcionované v prejednávanej veci.
286 Komisia teda v prejednávanej veci postupovala bez toho, aby porušila zásadu zákonnosti. Preto je potrebné zamietnuť prvú výhradu žalobkyne ako nedôvodnú.
287 Svojou druhou výhradou žalobkyňa v podstate napáda výšku osobnej pokuty, ktorá jej bola uložená v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia.
288 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého je v podstate „nespravodlivé“ uložiť jej osobnú pokutu z dôvodu odstrašenia, hoci uvedená pokuta je vypočítaná na základe základnej sumy pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni a už zahŕňa osobitné zvýšenie z dôvodu odstrašenia, je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 523 napadnutého rozhodnutia, pokuta vo výške 22 700 000 eur uložená spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France zodpovedá základnej sume pokuty, ktorá zahŕňa dodatočnú sumu vo výške 19 % hodnoty predaja spoločnosti Arkema France (pozri bod 18 vyššie), ktorú Komisia uplatnila v súlade s bodom 25 usmernení, „aby podniky odradila od akejkoľvek účasti na horizontálnych dohodách o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie“. Naproti tomu pokuta vo výške 15 890 000 eur uložená len žalobkyni zodpovedá 70 % základnej sumy pokuty a v súlade s bodom 30 uvedených usmernení má „zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok pokút“ pre podniky, ktoré majú zvlášť vysoký obrat okrem tovarov alebo služieb, ktoré sú spojené s porušením.
289 Preto je potrebné konštatovať, že dodatočná suma vo výške 19 % hodnoty predaja spoločnosti Arkema France zohľadnená pri výpočte základnej sumy pokuty v súlade s bodom 25 usmernení na jednej strane a osobitné zvýšenie uložené žalobkyni podľa bodu 30 uvedených usmernení na druhej strane zodpovedajú dvom rozdielnym cieľom odstrašenia, ktoré bola Komisia oprávnená vziať do úvahy pri stanovení pokuty uloženej žalobkyni. Tvrdenie žalobkyne v tejto súvislosti sa teda musí zamietnuť ako nedôvodné.
290 Po druhé, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia mala pri stanovení výšky osobnej pokuty, ktorá jej bola uložená, zohľadniť len nízky podiel obratu na trhu s príslušným výrobkom na celkovom obrate podniku, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú. Ako totiž vyplýva z bodu 30 usmernení, Komisia je oprávnená uložiť dodatočnú sumu z dôvodu odstrašenia práve v prípade, ak je celkový obrat predmetného podniku „zvlášť vysoký“ v porovnaní s predajom tovarov dotknutých kartelom.
291 Preto je potrebné zamietnuť druhú výhradu žalobkyne ako nedôvodnú.
292 V rámci svojej tretej výhrady žalobkyňa tvrdí, že Komisia nemohla odôvodniť potrebu uložiť jej osobnú pokutu s poukazom na rozhodnutie Metakryláty, keďže uvedené rozhodnutie je v súčasnosti predmetom konania o neplatnosť vedeného na Všeobecnom súde. V tejto súvislosti je po prvé potrebné poukázať na to, že ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 241 vyššie, predpokladá sa, že rozhodnutia Komisie sú platné, pokiaľ neboli zrušené alebo vzaté späť. Preto nijaké právne ustanovenie nebráni tomu, aby Komisia v napadnutom rozhodnutí na podporu svojich úvah poukázala na rozhodnutie Metakryláty. Po druhé, aj keby rozhodnutie Metakryláty bolo zrušené súdmi Únie, v každom prípade by to nemalo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže ako bolo uvedené v bodoch 256 a 257 vyššie, Komisia v prejednávanej veci uložila žalobkyni osobnú pokutu podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v súlade s bodom 30 usmernení.
293 Preto sa tretia výhrada žalobkyne musí zamietnuť ako nedôvodná.
294 V rámci svojej štvrtej výhrady žalobkyňa tvrdí, že je nespravodlivé, aby jej osobná pokuta bola vypočítaná na základe faktorov závažnosti, dĺžky trvania a odstrašujúcich účinkov vzťahujúcich sa na spoločnosť Arkema France, ktorých parametre sa žalobkyne netýkajú, a to napriek tomu, že žalobkyňa nevedela o predmetnom porušení a nemohla ovplyvniť uvedené parametre.
295 V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobkyňa neuviedla nijaké tvrdenie alebo dôkaz s cieľom spochybniť konštatovanie uvedené v bodoch 256 a 257 vyššie, že Komisia uložila žalobkyni osobnú pokutu podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a v súlade s bodom 30 usmernení. Okolnosť, či žalobkyňa vedela alebo nevedela o predmetnom porušení, a skutočnosť, že osobná pokuta, ktorá jej bola uložená, je založená na údajoch týkajúcich sa spoločnosti Arkema France, nemôže spochybniť tento záver.
296 Preto sa štvrtá výhrada musí zamietnuť ako nedôvodná.
297 V rámci svojej piatej výhrady žalobkyňa tvrdí, že Komisia pri výpočte osobnej pokuty, ktorá jej bola uložená, nezohľadnila štyri faktory. Podľa žalobkyne mala Komisia vziať do úvahy po prvé skutočnosť, že účasť spoločnosti Arkema France na predmetnom porušení trvala kratšie ako účasť spoločností EKA a Finnish Chemicals; po druhé poľahčujúcu okolnosť, ktorú Komisia uznala v odôvodnení č. 401 napadnutého rozhodnutia, založenú na prípadnej nedbanlivosti žalobkyne vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti; po tretie procesné pochybenia, ktoré predstavujú porušenia základných práv žalobkyne uvedených v druhom žalobnom dôvode, a po štvrté spoluprácu, ktorú Arkema France poskytla v priebehu správneho konania.
298 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v bode 254 vyššie, pokuta vo výške 15 890 000 eur uložená žalobkyni zodpovedá výlučne zvýšeniu základnej sumy pokuty o 70 % v zmysle bode 30 usmernení. Aj keby sa však okolnosti uvedené v bode 297 vyššie preukázali, Komisia nebola na základe uvedeného bodu vôbec povinná vziať ich do úvahy pri stanovení takejto sadzby zvýšenia.
299 Preto je potrebné zamietnuť piatu výhradu ako nedôvodnú.
300 V rámci svojej šiestej výhrady žalobkyňa tvrdí, že skutočnosť, že jej bola uložená osobná pokuta, porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania z dvoch hľadísk.
301 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, keďže žalobkyňa je jediná materská spoločnosť spomedzi ostatných materských spoločností dotknutých napadnutým rozhodnutím, konkrétne spoločností Akzo Nobel, ELSA a Uralita, ktorej bola uložená osobná pokuta podľa bodu 30 usmernení, hoci táto pokuta je nespravodlivá v tom zmysle, že je založená na dvojnásobnom zohľadnení odstrašujúceho účinku.
302 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Advocaten voor de Wereld, už citovaný v bode 196 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).
303 V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že ako Komisia uviedla v odôvodneniach č. 548 a 549 napadnutého rozhodnutia, pričom žalobkyňa toto konštatovanie nespochybnila, žalobkyňa má veľmi vysoký obrat v porovnaní s podnikmi, ktorým bola v napadnutom rozhodnutí uložená pokuta, keďže jej obrat predstavuje 139 389 miliónov eur, zatiaľ čo obraty spoločností EKA, ELSA a Uralita predstavujú 550 miliónov eur, 509 000 eur a 1 095 miliónov eur. Preto sa žalobkyňa z dôvodu jej obratu, ktorý je oveľa vyšší ako obraty ostatných sankcionovaných podnikov, nenachádzala v situácii porovnateľnej so situáciou týchto podnikov, v dôsledku čoho bola Komisia oprávnená zaobchádzať s ňou inak ako s uvedenými podnikmi.
304 V dôsledku toho Komisia tým, že zvýšila pokuta uloženú žalobkyni podľa bodu 30 usmernení, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania. Preto sa prvé tvrdenie žalobkyne musí zamietnuť ako nedôvodné.
305 Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že z odôvodnenia č. 524 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zaokrúhlila pokutu, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France, smerom nadol len o 54 000 eur, zatiaľ čo pokuty uložené spoločnostiam Finnish Chemicals a EKA boli zaokrúhlené smerom nadol o 666 000 eur a o 213 500 eur, je potrebné na úvod pripomenúť, že podľa bodu 26 usmernení „Komisia pri stanovení základnej výšky pokuty použije zaokrúhlené údaje“.
306 Ako ďalej vyplýva z odpovede Komisie na písomné otázky Všeobecného súdu a z interného dokumentu, ktorý Komisia predložila v tejto súvislosti na účely objasnenia metódy, ktorú použila pri zaokrúhľovaní pokút uložených predmetným podnikom v napadnutom rozhodnutí smerom nadol, je potrebné po prvé konštatovať, že Komisia znížila pokutu spoločností EKA a Akzo Nobel zo 116 243 541 eur na 116 000 000 eur, pokutu spoločnosti Finnish Chemicals zo 68 773 445 eur na 68 000 000 eur, pokutu spoločnosti ELSA zo 42 322 120 eur na 42 000 000 eur, pokutu spoločnosti Arkema France a žalobkyne z 22 754 400 eur na 22 700 000 eur a napokon pokutu spoločností Aragonesas a Uralita z 9 969 300 eur na 9 900 000 eur. Po druhé, ako Komisia v podstate uvádza v uvedenom dokumente, z týchto zaokrúhlení smerom nadol vyplýva, že Komisia zaokrúhlila každú z predmetných pokút na najbližší celý milión eur, pokiaľ zaokrúhlenie smerom nadol nemalo za následok zníženie uvedenej pokuty o viac ako 2 %, a na najbližších stotisíc eur v prípadoch, keď by zaokrúhlenie smerom nadol na najbližší celý milión eur malo za následok zníženie uvedenej pokuty o viac ako 2 %.
307 Preto napriek tomu, že spoločnostiam EKA a Akzo Nobel a spoločnostiam Finnish Chemicals a ELSA boli v dôsledku uplatnenia bodu 26 usmernení priznané zníženia pokuty, a to o 43 541 eur, o 773 445 eur a o 322 120 eur, ktoré sú v absolútnom vyjadrení vyššie ako zníženia pokuty priznané na jednej strane spoločnosti Arkema France a žalobkyni a na druhej strane spoločnostiam Aragonesas a Uralita, a to o 54 400 eur a o 69 300 eur, nič to nemení na skutočnosti, že metóda, ktorú Komisia použila, bola uplatnená koherentne v prípade každého zo sankcionovaných podnikov a že uvedená metóda je objektívne odôvodnená vzhľadom na to, že Komisia bola v súlade so svojou diskrečnou právomocou v rámci stanovenia pokút oprávnená konštatovať, že zaokrúhlenie uvedených pokút smerom nadol by v každom prípade nemalo mať za následok zníženie pokuty o viac ako 2 %.
308 Preto je potrebné konštatovať, že Komisia pri zaokrúhľovaní pokuty uloženej spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France smerom nadol neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa ôsmy žalobný dôvod ako celok musí zamietnuť ako nedôvodný.
O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad a pravidiel, ktorými sa spravoval výpočet pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni
309 Žalobkyňa v podstate napáda výšku pokuty, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia. Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti.
O prvej časti založenej na pochybeniach pri výpočte pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
310 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia pri výpočte pokuty, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia, nevzala do úvahy niektoré okolnosti.
311 Po prvé žalobkyňa napáda výšku pokuty, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia, pričom odkazuje na štyri tvrdenia, ktoré uviedla v rámci piatej výhrady ôsmeho žalobného dôvodu, v rámci ktorej napáda pokutu, ktorá jej bola uložená v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia (pozri bod 297 vyššie). Žalobkyňa teda tvrdí, že Komisia mala po prvé vziať do úvahy skutočnosť, že účasť spoločnosti Arkema France na predmetnom porušení trvala kratšie ako účasť spoločností EKA a Finnish Chemicals. Po druhé Komisia mala zohľadniť poľahčujúcu okolnosť, ktorú uviedla v odôvodnení č. 401 napadnutého rozhodnutia, týkajúcu sa prípadnej nedbanlivosti žalobkyne vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti. Po tretie Komisia mala zohľadniť procesné pochybenia, ktoré predstavujú porušenia základných práv uvedených v druhom žalobnom dôvode. Po štvrté žalobkyňa zastáva názor, že Komisia mala vziať do úvahy spoluprácu, ktorú Arkema France poskytla v priebehu správneho konania.
312 Po druhé žalobkyňa odkazuje na prvé tvrdenie, ktoré uviedla v rámci šiestej výhrady ôsmeho žalobného dôvodu (pozri bod 278 vyššie), v rámci ktorého tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že iba žalobkyni uložila osobnú pokutu, zatiaľ čo ostatným materským spoločnostiam bola v napadnutom rozhodnutí uložená iba solidárna pokuta s ich dcérskymi spoločnosťami.
313 Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
314 Po prvé, pokiaľ ide o štyri tvrdenia, ktorými sa žalobkyňa usiluje spochybniť výpočet pokuty uloženej v článku 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia, po prvé je potrebné zamietnuť ako nedôvodné jej tvrdenie, že uvedená pokuta by sa mala znížiť vzhľadom na to, že jej účasť na predmetnom porušení trvala kratšie ako účasť spoločností EKA a Finnish Chemicals. V tejto súvislosti je totiž potrebné konštatovať, že ako výslovne vyplýva z odôvodnenia č. 522 napadnutého rozhodnutia, Komisia v súlade v bodom 24 usmernení zohľadnila v prípade spoločnosti Arkema France a žalobkyne násobný faktor 5 zodpovedajúci jej účasti na karteli v trvaní štyroch rokov a ôsmich mesiacov, zatiaľ čo v prípade spoločnosti EKA a jej materskej spoločnosti a v prípade spoločnosti Finnish Chemicals a jej materskej spoločnosti použila násobný faktor 5,5 z dôvodu ich účasti na predmetnom porušení v trvaní piatich rokov a štyroch mesiacov. Preto sa tvrdenie žalobkyne v tejto súvislosti musí zamietnuť ako nedôvodné.
315 Po druhé, pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na poľahčujúcu okolnosť, ktorú Komisia v jej prípade údajne uznala v odôvodnení č. 401 napadnutého rozhodnutia, vyplývajúcu z „prípadnej nedbanlivosti“ žalobkyne vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti, na jednej strane je potrebné konštatovať, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom výklade uvedeného odôvodnenia. V uvedenom odôvodnení totiž Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, neuviedla, že nedbanlivosť žalobkyne týkajúca sa kontroly činností jej dcérskej spoločnosti predstavuje poľahčujúcu okolnosť, ale naopak že „nedostatočná obozretnosť vedenia [spoločnosti Arkema France] a vedenia [žalobkyne] pri výkone ich úloh, ktorá sa prejavila v tom, že štatutárne a riadiace orgány obidvoch spoločností údajne nevedeli o činnosti svojich zamestnancov, nemôže slúžiť ako odôvodnenie zbavenia sa zodpovednosti za ich konanie“. Na druhej strane žalobkyňa v každom prípade neuviedla nijaké tvrdenie na podporu svojho tvrdenia, že Komisia nesprávne konštatovala, že jej „prípadná nedbanlivosť“ pri dohľade nad jej dcérskou spoločnosťou mohla odôvodňovať zníženie pokuty. Preto sa toto tvrdenie musí zamietnuť ako nedôvodné.
316 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Komisia mala zohľadniť porušenia jej základných práv, ktoré uviedla vo svojom druhom žalobnom dôvode, a z tohto dôvodu jej mala priznať zníženie pokuty, ktorú jej uložila spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France, je potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v rámci skúmania uvedeného žalobného dôvodu (pozri bod 204 vyššie), Komisia sa nedopustila žiadneho z porušení, ktoré žalobkyňa namieta. Preto sa toto tvrdenie musí tiež zamietnuť ako nedôvodné.
317 Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia mala zohľadniť spoluprácu, ktorú Arkema France poskytla v priebehu správneho konania, je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu neuviedla nijaké konkrétne tvrdenie, ktorým by spochybnila konštatovania Komisie uvedené v odôvodneniach č. 543 a 544 a 561 až 580 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých v podstate spolupráca, ktorú poskytla Arkema France, neodôvodňovala zníženie pokuty v rámci alebo mimo uplatňovania oznámenia o spolupráci z roku 2002. Preto je potrebné zamietnuť toto tvrdenie ako nedôvodné.
318 V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania vzhľadom na to, že iba žalobkyni bola spomedzi ostatných sankcionovaných materských spoločností uložená osobná pokuta, je potrebné zamietnuť ho ako nedôvodné. Je totiž potrebné pripomenúť, že ako bolo uvedené v rámci šiesteho žalobného dôvodu (pozri bod 254 vyššie), pokuta uložená žalobkyni v článku 2 písm. e) napadnutého rozhodnutia zodpovedá zvýšeniu základnej sumy pokuty, ktorá bola uložená žalobkyni spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France v článku 2 písm. c) uvedeného rozhodnutia, o 70 % vzhľadom na skutočnosť, že mimoriadne vysoký obrat žalobkyne v čase prijatia napadnutého rozhodnutia v porovnaní s ostatnými sankcionovanými subjektmi jej umožnil ľahšie získať prostriedky na zaplatenie uvedenej pokuty. Vzhľadom na to, že je nesporné, že ostatné materské spoločnosti sankcionované v napadnutom rozhodnutí nemali obrat, ktorý by odôvodňoval takéto zvýšenie, je potrebné konštatovať, že žalobkyňa sa nenachádzala v situácii porovnateľnej so situáciou uvedených spoločností, na základe ktorej by s nimi Komisia mala zaobchádzať rovnako.
319 Preto je potrebné zamietnuť prvú časť deviateho žalobného dôvodu ako nedôvodnú.
O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v súvislosti s pokutou uloženou spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
320 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže pokuta, ktorá bola uložená spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France, je najvyššia spomedzi pokút uložených podnikom sankcionovaným v napadnutom rozhodnutí.
321 Po prvé, ako žalobkyňa navyše uviedla v rámci šiestej výhrady svojho ôsmeho žalobného dôvodu (pozri bod 279 vyššie), základná suma pokuty uloženej spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France bola zaokrúhlená smerom nadol v oveľa menšom rozsahu ako základné sumy pokút uložených spoločnostiam Finnish Chemicals a EKA.
322 Po druhé pokuta uložená spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni nedostatočne zohľadňuje dva faktory podľa usmernení. Po prvé Komisia nedostatočne zohľadnila nízky obrat spoločnosti Arkema France na trhu EHP s chlorečnanom sodným v porovnaní s obratom spoločnosti EKA, ktorá bola oslobodená od pokuty, a spoločnosti Finnish Chemicals, ktorej bola uložená pokuta, ktorá je štyrikrát nižšia ako pokuta uložená spoločnosti Arkema France. Po druhé Komisia nedostatočne zohľadnila nízky trhový podiel spoločnosti Arkema France, ktorý na trhu s chlorečnanom sodným predstavuje 9 %, v porovnaní jednak s trhovým podielom spoločnosti EKA, ktorý je päťkrát vyšší, a jednak s trhovým podielom spoločnosti Finnish Chemicals, ktorý je trikrát vyšší. Žalobkyňa v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že trhové podiely spoločnosti Arkema France a spoločností Aragonesas a Solvay sa líšia len o štyri percentuálne body.
323 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že pokuta, ktorá jej bola uložená spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France, nedostatočne zohľadňuje nižšiu mieru účasti spoločnosti Arkema France na predmetnom porušení v porovnaní s mierou účasti spoločností EKA a Finnish Chemicals.
324 Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
325 Pokiaľ ide po prvé o výhradu žalobkyne, podľa ktorej základná suma pokuty uloženej spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France bola zaokrúhlená smerom nadol v oveľa menšom rozsahu ako základné sumy pokút uložených spoločnostiam Finnish Chemicals a EKA, je potrebné konštatovať, že táto výhrada sa úplne zhoduje so šiestou výhradou ôsmeho žalobného dôvodu (pozri bod 279 vyššie). Je teda potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú z dôvodov uvedených v bodoch 305 až 308 vyššie, v ktorých bolo v podstate uvedené, že metóda zaokrúhlenia sumy uvedenej pokuty smerom nadol bola uplatnená koherentne v prípade každého z podnikov sankcionovaných v napadnutom rozhodnutí a že uvedená metóda bola objektívne odôvodnená.
326 Pokiaľ ide po druhé o výhradu žalobkyne, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže nedostatočne zohľadnila jednak nízky obrat spoločnosti Arkema France na trhu EHP s chlorečnanom sodným v porovnaní so spoločnosťami EKA a Finnish Chemicals a jednak nízky trhový podiel spoločnosti Arkema France na uvedenom trhu, je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú.
327 Na jednej strane je potrebné konštatovať, že žalobkyňa neuviedla nijaké tvrdenie ani dôkaz s cieľom preukázať, že Komisia vzhľadom na okolnosti, ktoré vzala do úvahy pri stanovení pokuty uloženej spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France, v napadnutom rozhodnutí uplatnila ustanovenia usmernení diskriminačným spôsobom. Na druhej strane, hoci existuje značný rozdiel medzi výškou pokuty uloženej spoločnosti Arkema France a žalobkyni a výškami pokút uložených spoločne a nerozdielne spoločnostiam EKA a Akzo Nobel a spoločnostiam ELSA a Finnish Chemicals napriek tomu, že Arkema France mala na trhu s chlorečnanom sodným v EHP nižší trhový podiel ako EKA a Finnish Chemicals, je to odôvodnené tým, že spoločnostiam EKA a Akzo Nobel bolo priznané úplné oslobodenie od pokuty a že maximálna hranica vo výške 10 % obratu spoločnosti Finnish Chemicals, ktorej bolo priznané zníženie pokuty o 50 % na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, bola takmer o polovicu nižšia ako maximálna hranica v prípade žalobkyne (pozri tabuľky uvedené v odôvodneniach č. 524 a 552 napadnutého rozhodnutia).
328 Pokiaľ ide po tretie o výhradu žalobkyne, že pokuta, ktorú jej Komisia uložila spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema France, nedostatočne zohľadňuje nižšiu mieru účasti tejto spoločnosti na porušení v porovnaní s mierou účasti spoločností EKA a Finnish Chemicals, je potrebné poukázať na to, že okrem toho, že žalobkyňa vo svojich písomných podaniach neuviedla nijaké tvrdenie alebo dôkaz na podporu tejto výhrady, žalobkyňa nenapáda dôvody, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení č. 536 napadnutého rozhodnutia a na základe ktorých zamietla tvrdenia žalobkyne uvedené v tejto súvislosti, podľa ktorých okrem iného „[žalobkyňa] udržiavala časté kontakty so svojimi konkurentmi počas celého trvania svojej účasti na karteli“, „už tieto počiatočné kontakty preukazujú jej aktívnu účasť na [predmetných] protisúťažných dohodách“ alebo že tvrdenie žalobkyne, že „z dôvodu svojho obmedzeného podielu na trhu nemohla plniť funkciu sprostredkovateľa medzi spoločnosťami EKA a Finnish Chemicals, jednoznačne vyvracajú dôkazy uvedené [v napadnutom rozhodnutí]“.
329 Preto je potrebné zamietnuť tretiu výhradu, a teda aj deviaty žalobný dôvod ako celok ako nedôvodné.
O desiatom žalobnom dôvode založenom na porušení ustanovení oznámenia o spolupráci z roku 2002
330 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, keďže jej nepriznala zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti.
O prvej časti založenej na odmietnutí priznania zníženia pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002
– Tvrdenia účastníkov konania
331 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila oznámenie o spolupráci z roku 2002 tým, že neznížila pokutu uloženú spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France z dôvodu, že dôkazy, ktoré táto spoločnosť predložila, boli nedostatočné. Žalobkyňa sa v tejto súvislosti domnieva, že vzhľadom na to, že Komisia je viazaná ustanoveniami uvedeného oznámenia, nebola oprávnená odmietnuť akékoľvek zníženie obidvoch pokút uložených žalobkyni bez odôvodnenia alebo abstraktným a „kapricióznym“ spôsobom.
332 Po prvé, ako vyplýva z odôvodnení č. 554, 561, 581 a 584 napadnutého rozhodnutia, je nesporné, že Arkema France ako prvý podnik po spoločnosti EKA poskytla Komisii dôkazy o karteli.
333 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že ako vyplýva zo samotných odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na rozdiel od konštatovaní, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach č. 568 až 580 napadnutého rozhodnutia, Komisia sa opierala o dôkazy predložené spoločnosťou Arkema France pri preukazovaní predmetného porušenia. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenia č. 38 a 46 a na poznámku pod čiarou č. 63, na odôvodnenie č. 76 a na poznámku pod čiarou č. 116, na odôvodnenie č. 94 a na poznámku pod čiarou č. 136, na odôvodnenie č. 98 a na poznámku pod čiarou č. 142, na odôvodnenia č. 243 a 251 a na poznámku pod čiarou č. 302, na odôvodnenia č. 254, 255, 259, 260, 273, 314, 344, 355, 589, 593 a 594 a na poznámky pod čiarou č. 118, 259, 293, 337, 540 a 542 napadnutého rozhodnutia. Okrem toho sa žalobkyňa domnieva, že ako vyplýva z odôvodnení č. 568, 569, 571 až 573, 575 a 576 napadnutého rozhodnutia, dôkazy predložené spoločnosťou Arkema France umožnili potvrdiť viacero skutočností týkajúcich sa predmetného porušenia. Z odôvodnenia č. 344 napadnutého rozhodnutia in limine navyše vyplýva, že Aragonesas konštatovala, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France mali významnú pridanú hodnotu.
334 Komisia s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
335 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila ustanovenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 tým, že nepriznala spoločnosti Arkema France zníženie pokuty vo výške 30 až 50 %, hoci táto spoločnosť ako prvý podnik po spoločnosti EKA, ktorej bolo priznané oslobodenie od pokuty, poskytla Komisii dôkazy s významnou pridanou hodnotou.
336 Na základe bodu 20 oznámenia o spolupráci z roku 2002 „podniky, ktoré nespĺňajú podmienky [na získanie oslobodenia od pokuty], môžu byť oprávnené pre využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená.“
337 Bod 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, že „s cieľom oprávnenia [na zníženie pokuty podľa bodu 20 tohto oznámenia] podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].“
338 V bode 23 písm. b) prvom odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 sú uvedené tri pásma zníženia pokuty. Prvý podnik, ktorý splní podmienku uvedenú v bode 21 uvedeného oznámenia, má totiž nárok na zníženie pokuty o 30 až 50 %, druhý podnik na zníženie pokuty o 20 až 30 % a ďalšie podniky majú nárok na zníženie pokuty maximálne o 20 %.
339 Bod 23 písm. b) druhý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, že „s cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21 [tohto oznámenia], a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu,“ a že „môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.“
340 Podľa judikatúry Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu výpočtu pokút, a v tejto súvislosti môže zohľadniť viaceré skutočnosti, ku ktorým patrí aj spolupráca dotknutých podnikov počas vyšetrovania vedeného jej oddeleniami. V tejto súvislosti musí Komisia vykonať komplexné skutkové posúdenie, akým je posúdenie týkajúce sa spolupráce jednotlivých podnikov (rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 81, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 2010, Gütermann a Zwicky/Komisia, T‑456/05 a T‑457/05, Zb. s. II‑1443, bod 219).
341 Okrem toho v rámci posudzovania spolupráce členov kartelu možno Komisii vytknúť len zjavne nesprávne posúdenie, keďže Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri hodnotení kvality a užitočnosti spolupráce podniku, a to najmä v porovnaní s prínosmi iných podnikov (rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 340 vyššie, bod 88). V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že hoci Komisia je povinná odôvodniť príčiny, pre ktoré sa domnieva, že dôkazy predložené podnikom v rámci oznámenia o spolupráci predstavujú prínos odôvodňujúci alebo neodôvodňujúci zníženie uloženej pokuty, podnikom, ktoré chcú v tejto súvislosti spochybniť rozhodnutie Komisie, naopak prislúcha preukázať, že Komisia by bez takýchto informácií dobrovoľne poskytnutých týmito podnikmi nebola schopná preukázať podstatu porušenia, a teda prijať rozhodnutie ukladajúce pokuty (rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 297).
342 Základom zníženia pokút v prípade spolupráce podnikov podieľajúcich sa na porušeniach práva hospodárskej súťaže je navyše domnienka, podľa ktorej takáto spolupráca uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v zistení existencie porušenia a v jeho prípadnom ukončení (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 399, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Finnboard/Komisia, T‑338/94, Zb. s. II‑1617, bod 363). Vzhľadom na dôvod existencie zníženia Komisia nemôže nezohľadniť užitočnosť poskytnutej informácie, ktorá nevyhnutne závisí od dôkazov, ktoré už mala k dispozícii (rozsudok Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 340 vyššie, bod 220).
343 Okrem toho z judikatúry vyplýva, že pokiaľ podnik v rámci spolupráce iba potvrdí, a to menej presne a výslovne, určité informácie, ktoré už poskytol iný podnik v rámci spolupráce, nemožno mieru spolupráce tohto podniku, akokoľvek je nepopierateľné, že bola do istej miery pre Komisiu užitočná, považovať za porovnateľnú so spoluprácou podniku, ktorý uvedené informácie poskytol ako prvý. Vyhlásenie, ktoré sa obmedzuje na to, že v určitom rozsahu potvrdí vyhlásenie, ktoré už Komisia mala k dispozícii, totiž neuľahčuje úlohu Komisie výrazným spôsobom. Takéto vyhlásenie teda nemôže postačovať na odôvodnenie zníženia pokuty z dôvodu spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 301; z 25. októbra 2005, Skupina Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, ďalej len „rozsudok Súdu prvého stupňa Danone“, bod 455, a Gütermann a Zwicky/Komisia, už citovaný v bode 340 vyššie, bod 222).
344 Napokon spolupráca podniku v rámci vyšetrovania vôbec nezakladá nárok na zníženie pokuty, ak táto spolupráca neprekročila rámec povinností, ktoré mu vyplývali z článku 18 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, body 341 a 342, a Danone, už citovaný v bode 343 vyššie, bod 451).
345 V prejednávanej veci je potrebné na úvod poukázať na to, že je nesporné, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 561 napadnutého rozhodnutia, Arkema France podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 ako druhý podnik po spoločnosti EKA. Je teda potrebné skúmať, či ako tvrdí žalobkyňa, z jednotlivých odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobkyňa a ktoré sú uvedené v bode 333 vyššie, vyplýva, že Arkema France poskytla Komisii dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.
346 V prvom rade, pokiaľ ide o výhradu žalobkyne, podľa ktorej jej v podstate malo byť priznané zníženie pokuty v súlade s oznámením o spolupráci z roku 2002 vzhľadom na to, že ako prvý podnik poskytla informácie uvedené v odôvodneniach č. 38, 46, 344, 355 a 589 napadnutého rozhodnutia a v súvisiacej poznámke pod čiarou č. 63, je potrebné konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že takéto informácie nemali významnú pridanú hodnotu.
347 Po prvé, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 38 a 46 napadnutého rozhodnutia a o súvisiacu poznámku pod čiarou č. 63, je potrebné poukázať na to, že ich predmetom sú informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France týkajúce sa jej výrobných kapacít, ako aj hodnoty predaja a trhových podielov podnikov pôsobiacich na trhu EHP s chlorečnanom sodným. Vzhľadom na to, že uvedené informácie v zmysle judikatúry citovanej v bode 344 vyššie neprekračujú rámec povinností, ktoré vyplývali spoločnosti Arkema France z článku 18 nariadenia č. 1/2003, je potrebné konštatovať, že nemajú významnú pridanú hodnotu.
348 Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 344 napadnutého rozhodnutia, je potrebné poznamenať, že Komisia v tomto odôvodnení poukázala na tvrdenie spoločnosti Aragonesas, že „dôkazy predložené Komisiou sa opierajú prevažne o žiadosti [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] podané spoločnosťami EKA, Finnish Chemicals a [Arkema France]“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že Komisia v uvedenom odôvodnení iba poukázala na tvrdenie spoločnosti Aragonesas, toto tvrdenie nemožno vykladať v tom zmysle, že Komisia ním uznala, že Arkema France jej poskytla informácie s významnou pridanou hodnotou, alebo že preukazuje, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France nemajú významnú pridanú hodnotu.
349 Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 355 napadnutého rozhodnutia, Komisia v ňom v podstate uviedla, že „vyhlásenia, ktoré smerujú proti záujmom podniku, ktorý ich podal, treba v zásade považovať za mimoriadne spoľahlivé dôkazy“. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že z takého všeobecného konštatovania Komisie nemožno vyvodiť záver, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France v prejednávanej veci významne uľahčili Komisii jej úlohu tým, že jej umožnili preukázať skutkové okolnosti porušenia, a že z tohto dôvodu mali významnú pridanú hodnotu.
350 Po štvrté, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 589 napadnutého rozhodnutia, Komisia v ňom poukázala na to, že „na účely posúdenia hodnoty dôkazov poskytnutých spoločnosťou Finnish Chemicals je potrebné zdôrazniť, že v čase, keď [Finnish Chemicals] kontaktovala Komisiu, [Komisia] už mala k dispozícii dôkazy, ktoré jej predložili EKA, Finnish Chemicals (vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie z 10. septembra 2004 v rozsahu, v akom [Finnish Chemicals] neprekročila rámec uvedenej žiadosti) a [Arkema France]“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že hoci znenie uvedeného odôvodnenia možno vykladať v tom zmysle, že Komisia konštatovala, že Arkema France predložila „dôkazy“, takýto výklad nemožno v prejednávanej veci uznať vzhľadom na kontext, v ktorom Komisia toto konštatovanie uviedla, a na iné konštatovania, ktoré uviedla v napadnutom rozhodnutí. V prvom rade vzhľadom na to, že toto konštatovanie Komisie bolo uvedené v kontexte hodnotenia pridanej hodnoty informácií predložených spoločnosťou Finnish Chemicals, totiž toto konštatovanie má zdôrazniť, že Komisia je povinná skúmať, či informácie poskytnuté spoločnosťou Finnish Chemicals majú významnú pridanú hodnotu, vzhľadom na informácie, ktoré sú už dostupné v jej spise, ale nie že Arkema France poskytla informácie s významnou pridanou hodnotou. Okrem toho uvedené konštatovanie nespochybňuje konštatovania, ktoré Komisia uviedla v odôvodneniach č. 561 až 580 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých je potrebné zamietnuť všetky tvrdenia žalobkyne a spoločnosti Arkema France uvedené v napadnutom rozhodnutí, v rámci ktorých žalobkyňa a Arkema France tvrdili, že Arkema France poskytla informácie s významnou pridanou hodnotou. Napokon konštatovanie, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení č. 589 napadnutého rozhodnutia, v každom prípade nemôže preukázať, že vzhľadom na informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že uvedené informácie nemali významnú pridanú hodnotu.
351 Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 76, 254, 255, 259 a 273 napadnutého rozhodnutia a súvisiace poznámky pod čiarou č. 116 a 337, na ktoré poukazuje žalobkyňa, je potrebné konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že nemali významnú pridanú hodnotu.
352 Po prvé, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 76 napadnutého rozhodnutia a súvisiacu poznámku pod čiarou č. 116, Komisia v nich opisuje všeobecné fungovanie kartelu, ktoré sa vyznačovalo najmä „častými kontaktmi v podobe dvojstranných alebo mnohostranných stretnutí a telefonických rozhovorov, avšak bez dodržiavania osobitnej schémy.“ Komisia tiež uviedla, že „podľa [spoločnosti Arkema France] zoznam spoločných zákazníkov a objemov predaja, ktoré im bol každý z výrobcov chlorečnanu sodného, ktorí boli členmi kartelu, oprávnený dodávať, bol zostavený na samotnom začiatku kartelu“ a že „[Arkema France] však predmetný zoznam Komisii nepredložila“ V tejto súvislosti okrem toho, že z ústnej žiadosti spoločnosti EKA o oslobodenie od pokuty vyplýva, že táto spoločnosť už informovala Komisiu o povahe kontaktov, ktoré existovali medzi predmetnými podnikmi, táto informácia, ktorú Arkema France nepodložila nijakým listinným dôkazom, nemala v zmysle judikatúry citovanej v bode 343 vyššie významnú pridanú hodnotu.
353 Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 254 a poznámku pod čiarou č. 305 napadnutého rozhodnutia, Komisia v nich uviedla, že Arkema France vyhlásila, že „[jej zástupcovi, pánovi L.] sa zdá, že si spomína na jedno stretnutie medzi spoločnosťou Finnish Chemicals a [spoločnosťou Arkema France] uskutočnené s cieľom zistiť, prečo sa prestali dodržiavať pravidlá o rozdelení uplatňované na [zákazníka] MODO“, a že „počas tohto stretnutia, o ktorom si [pán L.] myslí, že sa uskutočnilo v prvom štvrťroku 1999 vo Fínsku, Finnish Chemicals vyhlásila, že v nadväznosti na dohodu svojej materskej spoločnosti so spoločnosťou MODO sa stala výhradným dodávateľom [spoločnosti MODO], čím došlo k ukončeniu dohody existujúcej medzi spoločnosťami EKA, Finnish Chemicals a [Arkema France] v súvislosti s týmto zákazníkom“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Komisia v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia dodáva, že „vzhľadom na to, že zmluva medzi spoločnosťami MODO a Finnish Chemicals bola uzavretá až v septembri 1999, sa však Komisia domnieva, že [pán L.] si zmýlil dátumy a miesta a že v skutočnosti poukazuje na stretnutie z 9. novembra 1999 v Kodani.“ Preto okrem toho, že ústna informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France je, ako táto spoločnosť sama uznáva, neistá („[pánovi L.] sa zdá, že si spomína“), a tiež nepresná, je v každom prípade potrebné konštatovať, že Komisia v odôvodnení č. 255 napadnutého rozhodnutia výslovne uviedla, že táto informácia je nesprávna, čo žalobkyňa navyše nespochybňuje. Preto sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že táto informácia nemá významnú pridanú hodnotu.
354 Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 259 napadnutého rozhodnutia, Komisia v ňom spomenula cestovné príkazy zástupcu spoločnosti Arkema France, pána L., ktoré sa vzťahujú na obdobie od októbra do decembra 1999 a ktoré jej poskytla Arkema France. V tomto odôvodnení sa tiež uvádza, že tieto dokumenty obsahujú záznam „15/12 EKA Roissy“ a že Arkema France z toho vyvodzuje, že „tento záznam by sa mohol týkať stretnutia so zástupcami spoločnosti EKA na letisku Roissy-Charles-de-Gaulle v Paríži 15. decembra 1999“. Je potrebné konštatovať, že v tomto odôvodnení Komisia uviedla, že EKA si na takéto stretnutie nespomína. Preto sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že táto informácia, o ktorej si Arkema France nie je istá a ktorá nebola potvrdená, nemá významnú pridanú hodnotu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že skutočnosť, že Komisia vzhľadom na neexistenciu dostatočných dôkazov na potvrdenie tejto informácie nezahrnula stretnutie, ktoré sa údajne konalo na letisku Roissy-Charles-de-Gaulle, do zoznamu stretnutí a telefonických rozhovorov týkajúcich sa kartelu (pozri prílohu 1 napadnutého rozhodnutia), potvrdzuje, že táto informácia nemá významnú pridanú hodnotu.
355 Po štvrté, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 273 napadnutého rozhodnutia, Komisia v ňom uviedla, že Arkema France poukazuje na stretnutie spoločností EKA, Finnish Chemicals a Arkema France „na jar 2000“. Je však potrebné poukázať na to, že Komisia v uvedenom odôvodnení tiež konštatovala, že EKA ani Finnish Chemicals nepotvrdili, že toto stretnutie sa konalo. Okrem toho Komisia v tomto odôvodnení uviedla, že na základe informácií poskytnutých spoločnosťou EKA, uvedených v odôvodnení č. 283 napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať že v skutočnosti ide o stretnutie, ktoré sa konalo 9. februára 2000. Preto okrem toho, že táto informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France je nepresná, Komisia uviedla, že táto informácia nebola potvrdená inými skutočnosťami, ktoré by umožnili Komisii preukázať ju, pričom žalobkyňa toto konštatovanie Komisie nespochybnila. Preto sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že táto informácia nemá významnú pridanú hodnotu.
356 Po piate, pokiaľ ide o poznámku pod čiarou č. 337 napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že Komisia v nej spresnila obsah odôvodnenia č. 284 tohto rozhodnutia, v ktorom Komisia okrem iného uviedla, že „hoci sa medzi konkurentmi v januári a vo februári 2000 uskutočnilo ešte niekoľko telefonických rozhovorov a stretnutí…, [obvyklá] miera spolupráce, ktorá zahŕňala predovšetkým úsilie o rozdelenie objemu predaja a stanovenie cien, nebola [v roku 2000] obnovená z dôvodu straty vzájomnej dôvery a zo všetkých súvisiacich dôvodov, ktoré konkurenti uviedli vo svojich jednotlivých vyhláseniach.“ V poznámke pod čiarou č. 337 uvedeného rozhodnutia Komisia v súvislosti s dátumom ukončenia kartelu uviedla, že „EKA a [Arkema France] odkazujú na svoje programy [dodržiavania práva hospodárskej súťaže], ktoré boli zavedené v rokoch 1999 a 2000,“ a že „Finnish Chemicals uvádza, že kontakty s konkurentmi zanikli po uzatvorení zmluvy so [zákazníkom] MODO.“ V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že Komisia v odôvodnení č. 575 napadnutého rozhodnutia uviedla, že zástupca spoločnosti Arkema France, pán L., „iba potvrdil vyhlásenie spoločnosti EKA týkajúce sa účinku prijatia programov [dodržiavania práva hospodárskej súťaže] bez toho, aby v tejto súvislosti uviedol nové dôkazy.“ Okrem toho v odôvodnení č. 593 napadnutého rozhodnutia a v poznámke pod čiarou č. 540 Komisia poukázala na to, že „v čase, keď dostala odpoveď na žiadosť o informácie a žiadosť o [spoluprácu] spoločnosti Finnish Chemicals, v jej spise už boli uvedené informácie pochádzajúce z dvoch nezávislých zdrojov [EKA a Arkema France], z ktorých vyplývalo, že protiprávne konanie sa skončilo až na jar 2000.“ Napokon v odôvodnení č. 594 napadnutého rozhodnutia a v poznámke pod čiarou č. 542 Komisia uviedla, že „z informácií predložených [spoločnosťou EKA] už vyvodila,“ že EKA sa na jar 2000 dištancovala od kartelu.
357 Vzhľadom na konštatovania Komisie v odôvodneniach napadnutého rozhodnutia uvedené v bode 356 vyššie je potrebné konštatovať, že informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France v tejto súvislosti nemala v čase, keď bola poskytnutá Komisii, významnú pridanú hodnotu. Okrem toho, že informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France, podľa ktorej kartel ukončil svoju činnosť po zavedení programov dodržiavania práva hospodárskej súťaže, nie je presná, pokiaľ ide o správnosť dátumu, z ktorého Komisia vychádzala na účely preukázania skončenia porušenia, čiže 9. februára 2000 [článok 1 písm. e), napadnutého rozhodnutia], totiž Komisia práve na základe spresnení, ktoré poskytla EKA, ako vyplýva z odôvodnenia č. 290 napadnutého rozhodnutia, bola schopná preukázať, že k skončeniu porušenia došlo uskutočnením stretnutia obchodného združenia CEFIC, ktoré sa konalo 9. februára 2000.
358 Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 94 a poznámku pod čiarou č. 196, odôvodnenie č. 98 a poznámku pod čiarou č. 142, odôvodnenie č. 243 a poznámku pod čiarou č. 293, odôvodnenie č. 251 a poznámku pod čiarou č. 302, odôvodnenie č. 260 a odôvodnenie č. 593 a poznámku pod čiarou č. 540, odôvodnenie č. 594 a poznámku pod čiarou č. 542, ako aj poznámky pod čiarou č. 118 a 259 napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že sú v nich spomenuté buď informácie, ktoré Komisia podľa napadnutého rozhodnutia už mala dispozícii v čase, keď Arkema France podala svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, alebo informácie, ktoré neboli dostatočne presné alebo podložené na to, aby Komisii umožnili preukázať skutkové okolnosti porušenia, alebo napokon informácie, ktoré Komisia získala v súlade s článkom 18 nariadenia č. 1/2003.
359 Po prvé, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 94 a poznámku pod čiarou č. 136 napadnutého rozhodnutia, Komisia v nich uviedla, že „podľa spoločnosti Finnish Chemicals sa 17. mája [1995] v hoteli SAS Royal v Kodani konalo stretnutie, na ktorom sa zúčastnili [EKA, Finnish Chemicals a Arkema France].“ Komisia tu ďalej uviedla, že cestovné príkazy zástupcu spoločnosti Arkema France, pána D., potvrdili jeho účasť na tomto stretnutí. V tejto súvislosti je na jednej strane potrebné poukázať na to, že z odôvodnení č. 95 a 96 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia preukázala existenciu tohto stretnutia na základe dôkazov predložených spoločnosťou Finnish Chemicals, čo žalobkyňa nespochybňuje. V odôvodnení č. 96 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia uviedla, že zápisy, ktoré na stretnutí zo 17. mája 1995 zhotovil zástupca spoločnosti Finnish Chemicals, pán S., „preukazujú účasť [spoločnosti Arkema France] na karteli“. Na druhej strane je v každom prípade potrebné poukázať na to, že predloženie samotných cestovných príkazov zástupcu spoločnosti Arkema France, ktoré umožňujú potvrdiť jeho účasť na predmetnom stretnutí, predstavuje spoluprácu, ktorá v zmysle judikatúry uvedenej v bode 344 vyššie neprekračuje rámec povinností, ktoré tejto spoločnosti vyplývali z článku 18 nariadenia č. 1/2003. Preto sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že Arkema France nepredložila v tejto súvislosti dôkazy s významnou pridanou hodnotou.
360 Po druhé, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 98 a poznámku pod čiarou č. 142 napadnutého rozhodnutia, Komisia v nich okrem iného uviedla, že „EKA takisto tvrdí, že okolo roku 1995 sa so spoločnosťami Finnish Chemicals a [Arkema France] rozhodli ‚pristúpiť k významnému zvýšeniu cien, ktoré sa podarilo uskutočniť,‘ pokiaľ ide o Portugalsko, vzhľadom na oslabovanie escuda,“ a že „dôkazy, ktoré poskytla EKA, preukazujú, že v roku 1995 tento podnik zvýšil ceny, ktoré uplatňoval voči svojim portugalským zákazníkom, o 31 % a o 44 % v porovnaní s cenami uplatňovanými v roku 1993.“ Okrem toho Komisia uviedla, že „[Arkema France] tiež potvrdila úspešné zvýšenie cien.“ Zo znenia napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že toto zvýšenie cien v roku 1995 bolo preukázané na základe ústnych informácií a dokumentov, ktoré poskytla EKA, čo žalobkyňa nespochybňuje. Preto napriek tomu, že ústna informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France potvrdzuje informáciu spoločnosti EKA, je potrebné konštatovať, že ako uviedla Komisia, túto informáciu podľa judikatúry citovanej v bode 343 vyššie nemožno považovať za informáciu s významnou pridanou hodnotou, keďže Arkema France neposkytla údaje o uvedenom zvýšení cien nad rámec údajov poskytnutých spoločnosťou EKA.
361 Po tretie, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 243 a poznámku pod čiarou č. 293 napadnutého rozhodnutia, Komisia v nich poukázala na to, že „EKA a [Arkema France] vo svojich vyhláseniach uviedli, že vo februári alebo v marci 1999 sa konalo stretnutie ich zástupcov“ a že „[Arkema France] potvrdila, že pán [W.] na tomto stretnutí zastupoval spoločnosť EKA.“ V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Komisia v uvedenom odôvodnení výslovne uvádza ústne informácie poskytnuté spoločnosťou EKA. Okrem toho je potrebné konštatovať, že Komisia v odôvodnení č. 245 napadnutého rozhodnutia tiež poukázala na to, že „hoci nebolo možné s úplnou istotou preukázať, že stretnutie sa konalo, Komisia sa domnieva, že je pravdepodobné, že diskusie medzi konkurentmi pokračovali tak, ako ich opísala EKA.“ Okrem toho, že Komisia sa dozvedela o uvedenom stretnutí a o jeho obsahu len na základe ústnych informácií poskytnutých spoločnosťou EKA, sa teda Komisia domnieva, pričom žalobkyňa túto domnienku nespochybňuje, že táto informácia neumožňuje s istotou preukázať skutkové okolnosti porušenia. Preto je potrebné konštatovať, že Komisia nepochybila, keď rozhodla, že informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France v tejto súvislosti nemá významnú pridanú hodnotu.
362 Po štvrté, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 251 napadnutého rozhodnutia a súvisiacu poznámku pod čiarou č. 302, Komisia v nich poukázala na to, že „Finnish Chemicals informovala Komisiu o stretnutí, ktoré sa konalo 9. novembra 1999 v Kodani“ za účasti zástupcov spoločností Arkema France a Finnish Chemicals. Komisia tu tiež uviedla, že Arkema France „potvrdila, že toto stretnutie sa skutočne konalo [a že] predložila Komisii cestovné príkazy [svojho zástupcu, pána L.], ktoré preukazujú, že toto stretnutie sa konalo 9. novembra 1999 v Kodani.“ V tejto súvislosti je potrebné na jednej strane poukázať na to, že predloženie samotných cestovných príkazov zástupcu spoločnosti Arkema France, ktoré umožňujú potvrdiť jeho účasť na predmetnom stretnutí, predstavuje spoluprácu, ktorá v zmysle judikatúry uvedenej v bode 344 vyššie neprekračuje rámec povinností, ktoré tejto spoločnosti vyplývali z článku 18 nariadenia č. 1/2003. Na druhej strane Komisia v odôvodnení č. 252 napadnutého rozhodnutia doslovne reprodukuje presné informácie poskytnuté spoločnosťou Finnish Chemicals, ktorých predmetom bol obsah diskusií, ktoré sa uskutočnili na tomto stretnutí, zatiaľ čo v odôvodnení č. 254 napadnutého rozhodnutia sú uvedené nepresné vyhlásenia spoločnosti Arkema France týkajúce sa tohto stretnutia. Napokon z uvedených odôvodnení vyplýva, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France v čase ich poskytnutia neumožnili potvrdiť skutočnosti uvedené v spise Komisie, ale že práve informácie poskytnuté spoločnosťou Finnish Chemicals umožnili Komisii preukázať tieto skutočnosti. Preto sa Komisia nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France v tejto súvislosti nemali významnú pridanú hodnotu.
363 Po piate, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 260 napadnutého rozhodnutia, Komisia v ňom uviedla, že „Finnish Chemicals [prostredníctvom svojho zástupcu, pána S.] vyhlásila, že zástupcovia [spoločnosti Arkema France] a spoločnosti Finnish Chemicals sa opäť stretli 21. decembra 1999… v Štokholme“ a že „toto stretnutie tiež potvrdzujú cestovné príkazy pána [L.] predložené [spoločnosťou Arkema France].“ V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že okrem toho, že ako vyplýva z uvedeného odôvodnenia, Komisia preukázala toto stretnutie len na základe informácií poskytnutých spoločnosťou Finnish Chemicals, predloženie samotných cestovných príkazov zástupcu spoločnosti Arkema France, ktoré umožňujú potvrdiť jeho účasť na predmetnom stretnutí, predstavuje spoluprácu, ktorá v zmysle judikatúry uvedenej v bode 344 vyššie neprekračuje rámec povinností, ktoré tejto spoločnosti vyplývali z článku 18 nariadenia č. 1/2003.
364 Po šieste, pokiaľ ide o poznámku pod čiarou č. 118 napadnutého rozhodnutia, Komisia v nej uviedla, že „[Arkema France] potvrdila existenciu mechanizmu rozdelenia trhu a systému náhrad, ktoré opísala EKA.“ V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že okrem toho, že z tohto odôvodnenia vyplýva, že Komisia sa na účely preukázania skutkových okolností porušenia opierala o ústne vyhlásenia spoločnosti EKA, čo žalobkyňa nespochybňuje, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 343 vyššie, nemožno konštatovať, že samotné ústne a nepresné potvrdenie tejto informácie má významnú pridanú hodnotu.
365 Po siedme, pokiaľ ide o odôvodnenie č. 207 napadnutého rozhodnutia a súvisiacu poznámku pod čiarou č. 259, Komisia v nich uviedla, že „treba poznamenať, že v rámci diskusií medzi spoločnosťou Finnish Chemicals a [spoločnosťou Arkema France] týkajúcich sa [zákazníka] MODO sa pán [L., zástupca spoločnosti Arkema France] telefonicky skontaktoval s pánom [B.] (zástupcom spoločnosti Quadrimex, dovozcom výrobkov spoločnosti Finnish Chemicals vo Francúzsku) s cieľom prediskutovať objemové straty, ktoré vznikli [spoločnosti Arkema France],“ a že „v rámci týchto telefonických rozhovorov z 2. a 5. októbra 1998 sa [pán L.] sťažoval na škandinávsku agresivitu a žiadal pre [spoločnosť Arkema France] náhradu v objemoch.“ V tejto súvislosti z dokumentov citovaných v poznámke pod čiarou 257 napadnutého rozhodnutia a z bodu 4.3.1.20 s názvom „1998 – spor v súvislosti so zákazníkom MODO“ v odôvodneniach č. 205 až 216 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že na účely preukázania presnej povahy uskutočnených kontaktov medzi konkurentmi v súvislosti s uskutočňovaním dodávok zákazníkovi MODO, dátumov týchto kontaktov a rozdelených objemov Komisia v celom rozsahu vychádzala z presných informácií, ktoré jej poskytla Finnish Chemicals. Komisia sa teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla, že informácia poskytnutá spoločnosťou Arkema France v tejto súvislosti nemôže mať významnú pridanú hodnotu.
366 Po štvrté, pokiaľ ide o odôvodnenia č. 568, 569, 571 až 573, 575 a 576 napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalobkyňa, je potrebné poznamenať, že z uvedených odôvodnení vyplýva, že Komisia mala k dispozícii tieto informácie „pochádzajúce z dvoch zdrojov“ v čase, keď jej ich Arkema France poskytla (odôvodnenie č. 568 napadnutého rozhodnutia), že Arkema France „vo všeobecnosti potvrdila existenciu systému rozdelenia, ale nepredložila nijaký písomný dôkaz pochádzajúci z obdobia, na ktoré sa vzťahujú skutkové okolnosti, ktorý by posilnil schopnosť Komisie preukázať predmetné skutočnosti“ (odôvodnenie č. 569 napadnutého rozhodnutia), že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France týkajúce sa kontaktov s jej konkurentmi boli „veľmi všeobecné a neumožnili [Komisii] preukázať predmetné skutočnosti“ (odôvodnenie č. 571 napadnutého rozhodnutia), že informácie týkajúce sa zvýšení cien v rokoch 1993 až 1995 „veľmi všeobecne“ potvrdili informácie, ktoré Komisia už mala k dispozícii (odôvodnenie č. 572 napadnutého rozhodnutia), že informácie týkajúce sa dodávok zákazníkovi MODO boli „už dostatočne potvrdené dokumentmi predloženými spoločnosťou EKA“ (odôvodnenie č. 573 napadnutého rozhodnutia), že Arkema France „len potvrdila vyhlásenie spoločnosti EKA týkajúce sa účinku prijatia programov dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže, avšak v tejto súvislosti nepredložila nové dôkazy“ (odôvodnenie č. 575 napadnutého rozhodnutia), ako aj konštatovanie Komisie, že „hoci [Arkema France] veľmi všeobecne potvrdila niektoré aspekty fungovania kartelu, nepotvrdila ich spôsobom, ktorý by mohol posilniť schopnosť Komisie preukázať porušenie“ (odôvodnenie č. 579 napadnutého rozhodnutia). Preto je potrebné konštatovať, že žiadne z týchto odôvodnení nepreukazuje, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema France mali významnú pridanú hodnotu.
367 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď spoločnosti Arkema France nepriznala zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Preto sa prvá časť desiateho žalobného dôvodu musí zamietnuť ako nedôvodná.
O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
– Tvrdenia účastníkov konania
368 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že spoločnosti Arkema France na rozdiel od spoločnosti Finnish Chemicals nepriznala nijakú „zásluhu“, pokiaľ ide o informácie, ktoré jej Arkema France poskytla a v súvislosti s ktorými Komisia v odôvodneniach č. 568, 569, 571, 572, 573, 575 a 576 napadnutého rozhodnutia uznala, že umožnili potvrdiť skutkové okolnosti porušenia. Toto rozdielne zaobchádzanie malo za následok „navýšenie“ pokút uložených žalobkyni, ktorej malo byť spolu so spoločnosťou Arkema France priznané zníženie pokuty o 30 až 50 % v porovnaní s pokutami uloženými predmetným podnikom a osobitne spoločnosti Finnish Chemicals.
369 Komisia s touto argumentáciou nesúhlasí.
– Posúdenie Všeobecným súdom
370 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže spoločnosti Finnish Chemicals priznala zníženie pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, ale nepriznala ho spoločnosti Arkema France.
371 Podľa judikatúry uvedenej v bode 196 vyššie zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali rozdielne a rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto posudzovanie nie je objektívne odôvodnené.
372 Vzhľadom na to, že na jednej strane, ako bolo konštatované na základe preskúmania prvej časti desiateho žalobného dôvodu (pozri bod 367 vyššie), Komisia sa v prejednávanej veci nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Arkema France nemajú významnú pridanú hodnotu, a na druhej strane žalobkyňa v tejto súvislosti nespochybňuje konštatovanie Komisie, že informácie poskytnuté spoločnosťou Finnish Chemicals skutočne mali významnú pridanú hodnotu, je potrebné konštatovať, že Arkema France a Finnish Chemicals sa nenachádzali v rovnakej situácii, pokiaľ ide o priznanie zníženia pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.
373 Je teda potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že spoločnosti Arkema France nepriznala zníženie pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002.
374 Preto je potrebné zamietnuť druhú časť desiateho žalobného dôvodu a v dôsledku toho desiaty žalobný dôvod ako celok, ako aj prvý žalobný návrh žalobkyne ako nedôvodné.
2. O subsidiárnych návrhoch smerujúcich k úprave výšky pokút
Tvrdenia účastníkov konania
375 V rámci svojho jedenásteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že v prípade, ak by Všeobecný súd nezrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka, pokuty, ktoré jej boli uložené, by sa mali zrušiť alebo znížiť.
376 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že by bolo nespravodlivé uložiť jej najvyššiu pokutu spomedzi pokút uložených podnikom, ktorých sa týka napadnuté rozhodnutie, hoci zodpovednosť spoločnosti Arkema France za porušenie je oveľa menšia ako zodpovednosť spoločností EKA a Finnish Chemicals. Žalobkyňa v tejto súvislosti poznamenáva, že ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, dvoma hlavnými aktérmi kartelu boli EKA a Finnish Chemicals a že najmä v reakcii na boj medzi týmto dvoma konkurentmi o rozdelenie severských trhov boli ostatní členovia kartelu, vrátane spoločnosti Arkema France, nútení reagovať a chrániť si svoje trhy vo svojich oblastiach.
377 Po druhé žalobkyňa sa domnieva, že Všeobecný súd musí v rámci svojej všeobecnej diskrečnej právomoci zohľadniť jednak menšiu zodpovednosť spoločnosti Arkema France za predmetné porušenie v porovnaní so zodpovednosťou spoločností EKA a Finnish Chemicals a jednak faktory, ktoré žalobkyňa uviedla v prvej a druhej výhrade ôsmeho žalobného dôvodu (pozri body 267 až 273 vyššie), v prvej a druhej časti deviateho žalobného dôvodu (pozri body 310 až 312 a 320 až 323 vyššie) a v desiatom žalobnom dôvode (pozri body 331 až 333 a 368 vyššie).
378 Komisia s argumentáciou žalobkyne nesúhlasí.
Posúdenie Všeobecným súdom
379 Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry, pokiaľ ide o preskúmanie rozhodnutí Komisie v oblasti hospodárskej súťaže vykonávané súdmi Únie, okrem samotného preskúmania zákonnosti, ktoré umožňuje len zamietnuť žalobu o neplatnosť alebo zrušiť napadnutý akt, z neobmedzenej právomoci, ktorú Všeobecnému súdu priznáva na základe článku 229 ES článok 31 nariadenia č. 1/2003, vyplýva oprávnenie tohto súdu zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zmeniť napríklad výšku pokuty (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 86 a tam citovanú judikatúru).
380 Pokiaľ ide po prvé o návrh na úpravu výšky pokuty uloženej spoločne a nerozdielne žalobkyni a spoločnosti Arkema France z dôvodu, že nedostatočne zohľadňuje menšiu účasť spoločnosti Arkema France v karteli v porovnaní so spoločnosťami EKA a Finnish Chemicals, Všeobecný súd sa domnieva, že nie je opodstatnené tomuto návrhu vyhovieť, keďže ako bolo uvedené v bode 328 vyššie, žalobkyňa neuviedla nijaké tvrdenie alebo dôkaz, ktorý by preukazoval, že Arkema France plnila v karteli menej významnú funkciu, ktorá by odôvodňovala priznanie zníženia pokuty z tohto dôvodu.
381 Pokiaľ ide po druhé o návrh na úpravu pokút uložených spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni a tiež osobne žalobkyni vzhľadom na tvrdenia uvedené v prvej a druhej výhrade ôsmeho žalobného dôvodu, v prvej a druhej časti deviateho žalobného dôvodu a v desiatom žalobnom dôvode, Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody a vzhľadom na to, že žalobkyňa v tejto súvislosti neuviedla iné tvrdenia, nič neodôvodňuje takéto zníženie.
382 Druhý žalobný návrh žalobkyne sa preto musí zamietnuť a žaloba sa musí zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
383 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Elf Aquitaine SA je povinná nahradiť trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. mája 2011.
Podpisy
Obsah
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
1. O hlavných návrhoch smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel upravujúcich pripísanie zodpovednosti za porušenie v rámci skupín spoločností
O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení pri pripísaní zodpovednosti za predmetné protiprávne konanie žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhej časti založenej na porušení zásad právnej a hospodárskej samostatnosti spoločností
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O tretej časti založenej na pochybení týkajúcom sa skutočnosti, že dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí, nepotvrdzujú domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O štvrtej časti založenej na tom, že Komisia nesprávne konštatovala, že žalobkyňa nepredložila súbor dôkazov vyvracajúci domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O piatej časti založenej na zmene domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na nevyvrátiteľnú domnienku
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení šiestich základných zásad v dôsledku pripísania zodpovednosti za predmetné protiprávne konanie žalobkyni
O prvej časti založenej na porušení práva žalobkyne na obhajobu
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zbraní
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O tretej časti založenej na porušení prezumpcie neviny
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O štvrtej časti založenej na porušení zásady osobnej zodpovednosti a individualizácie trestov
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O piatej časti založenej na porušení zásady zákonnosti trestov
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O šiestej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O treťom žalobnom dôvode založenom na skreslení súboru dôkazov, ktorý predložila žalobkyňa
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
O prvej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia, pokiaľ ide o uplatnenie pojmu podnik v zmysle článku 81 ods. 1 ES
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o vedomosť žalobkyne o predmetnom porušení
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O tretej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia, pokiaľ ide o povahu kontroly, ktorú materská spoločnosť uplatňuje vo vzťahu k svojej dcérskej spoločnosti, na účely pripísania zodpovednosti materskej spoločnosti za porušenie, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O siedmom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O ôsmom žalobnom dôvode založenom na neopodstatnenosti uloženia osobnej pokuty žalobkyni
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad a pravidiel, ktorými sa spravoval výpočet pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni
O prvej časti založenej na pochybeniach pri výpočte pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v súvislosti s pokutou uloženou spoločne a nerozdielne spoločnosti Arkema France a žalobkyni
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O desiatom žalobnom dôvode založenom na porušení ustanovení oznámenia o spolupráci z roku 2002
O prvej časti založenej na odmietnutí priznania zníženia pokuty podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
2. O subsidiárnych návrhoch smerujúcich k úprave výšky pokút
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O trovách