ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 5. októbra 2020 (*)

„Štátna pomoc – Petrolejársky výskum – Schéma pomoci zavedená Francúzskom – Implicitná a neobmedzená štátna záruka poskytnutá IFPEN priznaním právneho postavenia EPIC – Výhoda – Domnienka existencie výhody – Proporcionalita“

V spojených veciach T‑479/11 RENV a T‑157/12 RENV,

Francúzska republika, v zastúpení: P. Dodeller, splnomocnený zástupca,

žalobkyňa vo veci T‑479/11 RENV,

IFP Énergies nouvelles, so sídlom v Rueil‑Malmaison (Francúzsko), v zastúpení: E. Lagathu a É. Barbier de La Serre, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑157/12 RENV,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Stromsky a D. Grespan, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorých predmetom je návrh na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie 2012/26/EÚ z 29. júna 2011 o štátnej pomoci C 35/08 (ex NN 11/08), ktorú Francúzsko poskytlo verejnej inštitúcii Institut Français du Pétrole (Ú. v. EÚ L 14, 2012, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia M. Kănčeva (spravodajkyňa) a G. De Baere,

tajomník: L. Ramette, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 28. novembra 2019,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyne, Francúzska republika a IFP Énergies nouvelles (ďalej len „IFPEN“), do 13. júla 2010 pod názvom Institut français du pétrole, svojimi žalobami navrhujú zrušiť v celom rozsahu rozhodnutie Komisie 2012/26/EÚ z 29. júna 2011 o štátnej pomoci C 35/08 (ex NN 11/08), ktorú Francúzsko poskytlo verejnej inštitúcii Institut Français du Pétrole (Ú. v. EÚ L 14, 2012, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2        IFPEN je verejná výskumná inštitúcia poverená tromi úlohami všeobecného záujmu, a to úlohou výskumu a vývoja v oblasti prieskumu nálezísk ropy a zemného plynu a v oblasti rafinérskych a petrochemických technológií, úlohou vzdelávania inžinierov a technických pracovníkov a úlohou informačných a dokumentačných činností súvisiacich s týmito odvetviami (odôvodnenie 14 napadnutého rozhodnutia).

3        IFPEN má okrem toho priamo alebo nepriamo kontrolu nad tromi obchodnými spoločnosťami, Axens, Beicip‑Franlab a Prosernat, s ktorými uzatvorila exkluzívne dohody o výskume a licenčné dohody.

4        IFPEN bola do roku 2006 založená vo forme právnickej osoby súkromného práva, ktorá podľa ustanovení francúzskeho vnútroštátneho práva podliehala hospodárskej a finančnej kontrole zo strany francúzskej vlády. Podľa zákona 2005‑781 z 13. júla 2005, ktorým sa ustanovujú smery energetickej politiky (JORF zo 14. júla 2005, s. 11570), sa IFPEN s účinnosťou od 6. júla 2006 pretransformovala na právnickú osobu verejného práva, konkrétne na verejnú inštitúciu priemyselnej a obchodnej povahy (ďalej len „EPIC“) (odôvodnenia 21 až 23 napadnutého rozhodnutia).

5        Zo spisu jednak vyplýva, že táto transformácia bola odôvodnená snahou francúzskych orgánov zosúladiť povahu a spôsob fungovania IFPEN so spôsobom jej financovania. Keďže IFPEN bola financovaná predovšetkým dotáciou zo štátneho rozpočtu, cieľom transformácie bolo minimalizovať rozpor medzi súkromným statusom tejto inštitúcie a verejným pôvodom významnej časti jej zdrojov. Táto transformácia bola tiež súčasťou procesu zjednocovania statusov francúzskych výskumných inštitúcií.

6        Pokiaľ ide o právne postavenie EPIC vo francúzskom práve, je potrebné spresniť, že tieto inštitúcie tvoria kategóriu právnických osôb verejného práva vykonávajúcich činnosť hospodárskej povahy. Majú právnu subjektivitu odlišnú od štátu, sú finančne nezávislé a majú aj osobitné právomoci, ktoré všeobecne zahŕňajú aj výkon jednej alebo viacerých úloh verejnej služby. Podľa francúzskeho práva sa na právnické osoby verejného práva nevzťahuje všeobecné právo v oblasti konaní vo veciach platobnej neschopnosti v zmysle všeobecnej zásady zákazu exekúcií na verejný majetok. Neuplatniteľnosť konaní vo veciach platobnej neschopnosti na EPIC potvrdila judikatúra francúzskeho kasačného súdu sformulovaná na základe zákona 85‑98 z 25. januára 1985 o vyrovnaní a súdnej likvidácii podnikov (JORF z 26. januára 1985, s. 1097).

7        Špecifiká právneho postavenia EPIC zaujali pozornosť Európskej komisie, ktorá v rozhodnutí 2010/605/EÚ z 26. januára 2010 o štátnej pomoci C 56/07 (ex E 15/05), ktorú Francúzsko poskytlo podniku La Poste (Ú. v. EÚ L 274, 2010, s. 1, ďalej len „rozhodnutie La Poste“), po prvýkrát preskúmala toto postavenie z hľadiska predpisov upravujúcich štátnu pomoc v Európskej únii. Komisia v tomto rozhodnutí dospela k záveru, že EPIC získali z dôvodu ich právneho postavenia implicitnú a neobmedzenú štátnu záruku na hospodárske činnosti, na ktoré využívajú verejné zdroje. Tento záver bol založený na týchto skutočnostiach (odôvodnenie 25 napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 20 až 37 rozhodnutia La Poste):

–        konania vo veciach platobnej neschopnosti podľa všeobecného práva sa nevzťahujú na EPIC,

–        EPIC naopak podliehajú ustanoveniam zákona 80‑539 zo 16. júla 1980 o pravidelnom penále ukladanom v správnych veciach a o výkone súdnych rozhodnutí právnickými osobami verejného práva (JORF zo 17. júla 1980, s. 1799) a ustanoveniam jeho vykonávacích predpisov. V týchto predpisoch je však štát výslovne označený za orgán príslušný na vymáhanie dlhov od verejných inštitúcií, udeľujú sa mu dôležité právomoci, akými sú napríklad príkaz na úhradu z úradnej moci a vytvorenie dostatočných prostriedkov, a upravuje sa zásada konečnej zodpovednosti štátu za dlhy právnických osôb verejného práva,

–        za predpokladu zrušenia EPIC je všeobecne uplatniteľná zásada prenosu dlhov na štát alebo iný verejný subjekt, takže každý veriteľ EPIC má istotu, že nikdy nepríde o pohľadávku, ktorú má voči verejnej inštitúcii,

–        inštitúcie so statusom EPIC by mohli mať prednostný prístup k preddavkovým účtom štátnej pokladnice“.

8        V rozhodnutí La Poste sa Komisia domnievala, že implicitná a neobmedzená záruka spojená s právnym postavením podniku La Poste ako inštitúcie EPIC predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v rozsahu, v akom umožnila podniku La Poste získať výhodnejšie úverové podmienky, než aké by získala, keby bola hodnotená iba na základe svojich zásluh (odôvodnenia 256 až 300 rozhodnutia La Poste).

9        V priebehu roka 2006 francúzske orgány informovali Komisiu o transformácii IFPEN na EPIC v kontexte konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia La Poste. Táto informácia bola zaslaná Komisii v rámci konania začatého v roku 2005, ktoré sa týkalo preskúmania verejného financovania, ktoré IFPEN poskytli francúzske orgány, z hľadiska predpisov upravujúcich štátnu pomoc (odôvodnenia 1 až 3 napadnutého rozhodnutia).

10      Komisia sa teda rozhodla oddeliť preskúmanie otázky, či transformácia IFPEN na EPIC môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, od preskúmania verejného financovania IFPEN. Dňa 16. júla 2008 tak ukončila preskúmanie verejného financovania poskytnutého IFPEN prijatím rozhodnutia 2009/157/ES o opatrení pomoci, ktoré zaviedlo Francúzsko v prospech skupiny IFP [C 51/05 (ex NN 84/05)] (Ú. v. EÚ L 53, 2009, s. 13). V ten istý deň rozhodnutím uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 259, 2008, s. 12, ďalej len „rozhodnutie o začatí formálneho zisťovania“) rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa neobmedzenej štátnej záruky v prospech IFPEN a vyzvala dotknuté osoby na predloženie pripomienok.

11      V rozhodnutí o začatí formálneho zisťovania Komisia predovšetkým uviedla, že IFPEN má zo svojej transformácie na EPIC výhodu najmä vďaka podmienkam financovania, ktoré má na finančných trhoch, považovaným za výhodnejšie. Podľa Komisie táto výhoda financovaná zo štátnych prostriedkov predstavuje štátnu pomoc v zmysle jej oznámenia o uplatňovaní článkov [107] a [108 ZFEÚ] na štátnu pomoc vo forme záruk (Ú. v. EÚ C 155, 2008, s. 10, ďalej len „oznámenie o zárukách“).

12      Francúzske orgány predložili svoje pripomienky k tomuto rozhodnutiu listom zo 14. októbra 2008. Následne ešte odpovedali na doplňujúce otázky Komisie a poskytli informácie týkajúce sa vzťahov medzi IFPEN a rôznymi skupinami veriteľov. Dňa 20. mája 2010 bolo taktiež zorganizované stretnutie medzi Komisiou a francúzskymi orgánmi.

13      Okrem toho jeden konkurent spoločnosti Axens, anglická spoločnosť UOP Limited so sídlom v Guilforde (Spojené kráľovstvo), predložil svoje vyjadrenia v reakcii na rozhodnutie o začatí formálneho zisťovania. Francúzske orgány mohli predložiť svoje pripomienky k týmto vyjadreniam.

14      Dňa 29. júna 2011 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.

15      Po prvé Komisia sa v napadnutom rozhodnutí na základe uplatnenia rovnakého odôvodnenia ako v rozhodnutí La Poste a taktiež s uvedením mnohých odkazov na toto rozhodnutie (pozri najmä odôvodnenie 98 a nasl. napadnutého rozhodnutia) domnievala, že transformáciou IFPEN na EPIC v júli 2006 sa jej poskytla výhoda neobmedzenej a implicitnej štátnej záruky. Komisia sa okrem toho domnievala, že uvedená záruka mala za následok prevod štátnych zdrojov v zmysle bodu 2.1 oznámenia o zárukách, keďže IFPEN neplatí nijaký poplatok za túto záruku. Podľa Komisie takýmto spôsobom dochádzalo k vzniku výhody pre podnik a k uvoľneniu štátnych zdrojov, lebo štát sa zriekal odmeny, ktorá je s poskytnutím záruk obvykle spojená. Na druhej strane záruka podľa Komisie vytvárala riziko možného a budúceho čerpania zo štátnych zdrojov, pričom štát by mohol byť nútený zaplatiť dlhy IFPEN (odôvodnenia 134 a 135 napadnutého rozhodnutia).

16      Naopak, pokiaľ ide o dcérske spoločnosti IFPEN, Komisia poznamenala, že ako obchodné spoločnosti podliehajú konaniam vo veciach platobnej neschopnosti podľa všeobecného práva a okrem toho ich veritelia nemôžu automaticky uplatniť zodpovednosť ich hlavného akcionára. Na základe toho dospela k záveru, že na tieto dcérske spoločnosti sa nevzťahuje neobmedzená štátna záruka, na ktorú má IFPEN nárok z dôvodu svojho právneho postavenia EPIC (odôvodnenia 176 a 177 napadnutého rozhodnutia).

17      Po druhé Komisia spresnila, že neobmedzená štátna záruka vyplývajúca z právneho postavenia IFPEN ako verejnej inštitúcie EPIC môže predstavovať štátnu pomoc, pokiaľ pokrýva jej hospodárske činnosti. Rozhodla sa teda obmedziť rozsah svojho preskúmania existencie štátnej pomoci len na činnosti hospodárskej povahy vykonávané IFPEN v protiklade jednak k činnostiam jej dcérskych spoločností, na ktoré sa uvedená záruka nevzťahuje, a jednak k činnostiam nehospodárskej povahy IFPEN. Komisia uviedla, že hospodárske činnosti IFPEN sa obmedzujú na činnosti zmluvného výskumu, ktoré vykonáva pre svoje dcérske spoločnosti a pre tretie osoby, na činnosti v oblasti prevodu technológií na dcérske spoločnosti Axens, Prosernat a Beicip‑Franlab vo výhradných oblastiach ich činnosti, ako aj na činnosti prenájmu infraštruktúr, dočasného pridelenia zamestnancov a poskytovania právnych služieb v prospech jej dcérskych spoločností (odôvodnenia 187 a 189 až 191 napadnutého rozhodnutia).

18      Po tretie Komisia preskúmala najmä otázku, či dotknutá implicitná a neobmedzená záruka poskytla selektívnu výhodu skupine tvorenej inštitúciou IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami (ďalej len „skupina IFPEN“).

19      Komisia sa v tejto súvislosti rozhodla v prvom rade preskúmať otázku, či mohla samotná IFPEN získať výhodu z implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky, a v druhom rade overiť, či mohla preniesť túto výhodu na svoje dcérske spoločnosti (odôvodnenie 192 napadnutého rozhodnutia).

20      Pokiaľ ide o výhodu, ktorú mala získať IFPEN, Komisia sa rozhodla preskúmať vzťahy tejto EPIC s bankovými a finančnými inštitúciami, dodávateľmi a zákazníkmi (odôvodnenia 193 a 194 napadnutého rozhodnutia).

21      V prvom rade, pokiaľ ide o vzťahy IFPEN s bankovými a finančnými inštitúciami, Komisia dospela k záveru, že táto inštitúcia nezískala skutočnú hospodársku výhodu zo štátnej záruky spojenej s jej právnym postavením EPIC počas obdobia od jej transformácie na EPIC v júli 2006 do konca roka 2010 (ďalej len „dotknuté obdobie“) (odôvodnenia 195 až 199 napadnutého rozhodnutia). Komisia však zdôraznila, že tento záver sa týka len minulosti, keďže nemôže predvídať budúce správanie trhových subjektov, ani vývoj ich vnímania vplyvu štátnej záruky na riziko neplatenia zo strany IFPEN (odôvodnenie 200 napadnutého rozhodnutia). V dôsledku toho sa Komisia rozhodla uložiť Francúzskej republike povinnosť poskytovať jej informácie týkajúce sa úrovne a podmienok zadlženia IFPEN a predložiť dôkaz o tom, že tieto pôžičky sú v súlade s trhovými podmienkami, alebo doplniť do odhadu maximálnej hodnoty vplyvu záruky informáciu o ekvivalente zodpovedajúcej pomoci. Komisia uviedla, že povinnosti uložené Francúzskej republike a ňou prijatý záväzok vložiť do zmluvy o financovaní pri každej transakcii písomnú poznámku o vylúčení zodpovednosti štátu za prevzatie finančných záväzkov IFPEN pri splácaní pohľadávok v prípade jej platobnej neschopnosti, bez toho, aby riešil všetky problémy záruky, umožní uplatniť výnimku prijatého rizika a obmedziť prípadný negatívny vplyv záruky (odôvodnenia 201 a 202 napadnutého rozhodnutia).

22      Ďalej, pokiaľ ide o vzťahy s dodávateľmi, Komisia dospela k záveru, že IFPEN získala skutočnú hospodársku výhodu, ktorá spočíva v nižších cenách uplatňovaných jej dodávateľmi. Tieto nižšie ceny boli dôsledkom priaznivejšieho posúdenia rizika neplatenia záväzkov zo strany IFPEN jej dodávateľmi z dôvodu neobmedzenej štátnej záruky, ktorú jej poskytlo jej právne postavenie EPIC (odôvodnenia 203 až 215 napadnutého rozhodnutia).

23      Napokon, pokiaľ ide o vzťahy IFPEN s jej zákazníkmi, Komisia sa domnievala, že vzhľadom na záruku, ktorú štát poskytol IFPEN, majú jej zákazníci istotu, že inštitúcia sa nikdy nedostane do situácie súdnej likvidácie, a teda bude vždy schopná plniť si svoje zmluvné záväzky, alebo pokiaľ tak neurobí, budú odškodnení za nesplnenie záväzkov z jej strany. Bez takejto záruky by však bol zákazník, ktorý by chcel získať rovnakú úroveň ochrany, nútený dohodnúť s finančným sprostredkovateľom záruku za riadne plnenie zmluvy. IFPEN teda získala skutočnú hospodársku výhodu, ktorá spočívala v neplatení poistného za záruku za riadne plnenie zmluvy, alebo prinajmenšom za záruku za najlepšiu snahu, ktorú poskytla svojim zákazníkom (odôvodnenia 216 až 237 napadnutého rozhodnutia).

24      Komisia sa domnievala, že hospodárska výhoda, ktorú IFPEN získala zo štátnej záruky, je selektívna, keďže konkurentom IFPEN, ktorí podliehajú konaniam vo veciach platobnej neschopnosti podľa všeobecného práva, nebola poskytnutá porovnateľná štátna záruka (odôvodnenia 215 a 238 napadnutého rozhodnutia).

25      Pokiaľ ide o prípadný prenos výhody vytvorenej v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti súkromného práva, Komisia s odkazom na analýzu vzťahov medzi IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami, ktorú vykonala v rozhodnutí 2009/157, dospela k záveru, že dcérske spoločnosti Axens a Prosernat mohli vo svojich vzťahoch so zákazníkmi v určitom rozsahu ťažiť z hospodárskej výhody, ktorú IFPEN získala vďaka svojmu právnemu postaveniu EPIC. Túto výhodu kvalifikovala ako selektívnu z dôvodu, že konkurenti spoločností Axens a Prosernat nemajú prístup k technológiám a ľudským a materiálnym prostriedkom IFPEN za rovnako výhodných podmienok (odôvodnenia 226 a 243 až 250 napadnutého rozhodnutia).

26      Po štvrté Komisia preskúmala otázku narúšania hospodárskej súťaže a ovplyvňovania obchodu. Komisia uviedla, že štátna záruka môže „…viesť k zníženiu prevádzkových nákladov [IFPEN] na služby, ktoré poskytuje tretím osobám (zmluvný výskum), a k zníženiu prevádzkových nákladov spoločností Axens a Prosernat na služby, ktoré si kupujú od svojej materskej spoločnosti (výskum vo výhradnej oblasti ich činnosti, zmluvný výskum, dočasné pridelenie personálu a zariadení, poskytovanie služieb v oblasti správy), čo má za následok zvýhodňovanie skupiny IFP[EN] a teda narúšanie hospodárskej súťaže v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“. Podľa Komisie, keďže trhy, na ktorých pôsobí skupina IFPEN, sú do veľkej miery otvorené obchodu v rámci Únie, poskytnutie štátnej záruky IFPEN môže mať nepriaznivý vplyv na konkurenčné podniky, ktoré rozvíjajú alebo chcú rozvíjať podobné hospodárske činnosti na príslušných trhoch, a teda narúšať hospodársku súťaž a ovplyvňovať obchod v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (odôvodnenia 251 až 253).

27      Komisia dospela k záveru, že táto záruka predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (odôvodnenie 255).

28      Po piate Komisia preskúmala zlučiteľnosť tejto pomoci, pričom rozlišovala na jednej strane pomoc v oblasti zmluvného výskumu a poskytovania služieb, ktoré IFPEN vykonáva tak pre tretie osoby, ako aj pre svoje dcérske spoločnosti, a na druhej strane pomoc skupine IFPEN vo výhradných oblastiach činnosti spoločností Axens a Prosernat. Dospela k záveru, že štátna pomoc poskytnutá skupine IFPEN je zlučiteľná s vnútorným trhom, s výhradou určitých podmienok konkretizovaných v napadnutom rozhodnutí.

29      Nasleduje uvedenie podstatných bodov výroku napadnutého rozhodnutia:

„Článok 1

1. Tým, že Francúzsko udelilo inštitúcii [IFPEN] od 7. júla 2006 status verejnej inštitúcie priemyselnej a obchodnej povahy, poskytlo jej neobmedzenú štátnu záruku (ďalej len ‚štátna záruka‘) na všetky jej činnosti.

2. Krytie štátnou zárukou nehospodárskych činností [IFPEN], osobitne jej vzdelávacích činností zameraných na zvýšenie počtu a kvalifikácie ľudských zdrojov, činností nezávislého výskumu a vývoja zameraných na získanie ďalších poznatkov a lepšie pochopenie know‑how a činností v oblasti šírenia výsledkov výskumu, nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

3. Pokrytie štátnou zárukou činností v oblasti prevodu technológií, ktoré vykonáva [IFPEN] v oblastiach stanovených vo výlučnej zmluve o vývoji, uvádzaní na trh a používaní, ktorú uzatvorila so svojou dcérskou spoločnosťou Beicip‑Franlab, nepredstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

4. Pokrytie štátnou zárukou činností v oblasti prevodu technológií, ktoré vykonáva [IFPEN] v oblastiach stanovených vo výlučných zmluvách o vývoji, uvádzaní na trh a používaní, ktoré uzatvorila so svojimi dcérskymi spoločnosťami [Axens a Prosernat – neoficiálny preklad], uvedených v článku 3 ods. 1 rozhodnutia [2009/157], predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

5. Pokrytie štátnou zárukou služieb v oblasti zmluvného výskumu a služieb vykonávaných [IFPEN] tak v mene tretích osôb, ako aj v mene dcérskych spoločností predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

…

Článok 3

Pokrytie hospodárskych činností uvedených v článku 1 ods. 4 a 5 tohto rozhodnutia štátnou zárukou v období od 7. júla 2006 do 31. decembra 2009 predstavovalo pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom.

Článok 4

Pokrytie hospodárskych činností uvedených v článku 1 ods. 4 tohto rozhodnutia štátnou zárukou od 1. januára 2010 až do skončenia exkluzívnych zmlúv medzi [IFPEN] a jej dcérskymi spoločnosťami Axens a Prosernat uvedených v článku 3 ods. 1 rozhodnutia [2009/157] predstavuje pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom, s výhradou dodržania podmienok ustanovených v článkoch 5 a 6 tohto rozhodnutia.

Článok 5

1. Výročná finančná správa uvedená v článku 4 ods. 2 rozhodnutia [2009/157] obsahuje okrem údajov, ktoré sa už uviedli v článku 5 ods. 1 uvedeného rozhodnutia, údaje vymenované v odsekoch 2, 3 a 4 tohto článku.

2. Výročná finančná správa obsahuje údaje o výške, úrokovej sadzbe a zmluvných podmienkach pôžičiek, ktoré si zobrala [IFPEN] v priebehu príslušného ročného obdobia, ako aj odhad hrubého grantového ekvivalentu prípadnej bonifikácie úrokov spojenej so štátnou zárukou, pokiaľ sa nepredloží dôkaz o tom, že tieto pôžičky sú v súlade s bežnými trhovými podmienkami, buď prostredníctvom porovnania ich podmienok s podmienkami, ktoré získala [IFPEN] pred zmenou svojho právneho postavenia, alebo na základe konkrétnejšej metodiky, ktorú vopred schválila Komisia.

3. Výročná finančná správa obsahuje údaj o hodnote tovarov a služieb, ktoré [IFPEN] získala od dodávateľov na účely vykonávania hospodárskych služieb uvedených v článku 1 ods. 4 a 5 tohto rozhodnutia v priebehu príslušného ročného obdobia, ako aj maximálny odhad hrubého grantového ekvivalentu pomoci vyplývajúceho z priaznivejšieho posúdenia dodávateľmi rizika neplnenia záväzkov zo strany podniku. Tento odhad sa uskutoční buď tak, že sa na hodnotu uskutočnených nákupov uplatní paušálna sadzba 2,5 %, alebo na základe konkrétnejšej metodiky, ktorú vopred schválila Komisia.

4. Výročná finančná správa obsahuje údaj o hodnote hospodárskych činností uvedených v článku 1 ods. 4 a 5 tohto rozhodnutia vykonaných [IFPEN] v priebehu príslušného ročného obdobia, ako aj maximálny odhad hrubého grantového ekvivalentu pomoci vyplývajúceho z nezaplatenia poplatku za záruku za plnenie, alebo aspoň najlepšej snahy, poskytnutej príjemcom uvedených hospodárskych služieb. Tento odhad sa uskutočňuje buď na základe uplatnenia paušálnej sadzby 5 % na hodnotu poskytnutých služieb, alebo na základe konkrétnejšej metodiky, ktorú vopred schválila Komisia.

Článok 6

1. Celková výška verejných prostriedkov poskytnutých na činnosti [IFPEN] vo výhradných oblastiach činnosti spoločností Axens a Prosernat vrátane maximálneho vplyvu štátnej záruky, ako je odhadnutý v článku 5 ods. 2, 3 a 4 tohto rozhodnutia, musí byť nižšia ako maximálna intenzita povolená Rámcom Spoločenstva pre štátnu pomoc na výskum, vývoj a inovácie.

2. V prípade prekročenia prahovej hodnoty uvedenej v odseku 1 tohto článku dotknutá dcérska spoločnosť Axens alebo Prosernat prípadne vráti prebytok pomoci [IFPEN].

Článok 7

Od 1. januára 2010 pokrytie hospodárskych činností uvedených v článku 1 ods. 5 štátnou zárukou predstavuje štátnu pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom, s výhradou dodržania podmienok stanovených v článku 8 tohto rozhodnutia.

Článok 8

1. Činnosti v oblasti zmluvného výskumu a poskytovania služieb vykonávané [IFPEN] uvedené v článku 1 ods. 5 tohto rozhodnutia musia byť vedľajšími činnosťami k jej hlavnej činnosti v oblasti nezávislého verejného výskumu.

…

3. Francúzsko každoročne odovzdáva Komisii správu o činnostiach zmluvného výskumu vykonávaného [IFPEN], v ktorej sa upresňuje ukazovateľ hodnoty týchto činností v rozpočte vyčlenenom [IFPEN] na nezávislý verejný výskum.

Článok 9

1. Francúzske orgány a [IFPEN] uvedú v zmluve o financovaní pri každej transakcii (pre každý nástroj, na ktorý sa vzťahuje zmluva) túto písomnú poznámku:

,Emisia/program/pôžička nie sú kryté žiadnou priamou alebo nepriamou štátnou zárukou. V prípade platobnej neschopnosti nie je štát povinný prevziať finančné záväzky [IFPEN] pri splácaní pohľadávok.‘

2. Francúzske orgány zabezpečia vloženie obdobnej doložky, ktorou sa vylúči zodpovednosť štátu, do každej zmluvy týkajúcej sa služieb v oblasti zmluvného výskumu alebo služieb uvedených v článku 1 ods. 5 tohto rozhodnutia.

3. Francúzske orgány zabezpečia vloženie obdobnej doložky, ktorou sa vylúči zodpovednosť [IFPEN] a štátu, do každej zmluvy zahŕňajúcej pohľadávku, ktorú uzatvoria akciové spoločnosti Axens, Beicip‑Franlab a Prosernat.

4. [IFPEN] sa zrieka vydania akejkoľvek formy ručenia, avalu, záruky, vyhlásenia o splnení záväzkov alebo odporúčajúceho listu v prospech akciových spoločností Axens, Beicip‑Franlab a Prosernat, ktorá by nebola v súlade s obvyklými trhovými podmienkami.

…“

 Predchádzajúce konania na Všeobecnom súde a Súdnom dvore

30      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 9. septembra 2011 Francúzska republika podala žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑479/11.

31      Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 5. apríla 2012 IFPEN podala žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑157/12.

32      Uznesením predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 2. decembra 2013 bolo po vypočutí účastníkov konania prerušené konanie vo veciach, v ktorých bol medzičasom vydaný rozsudok z 26. mája 2016, Francúzsko a IFP Énergies nouvelles/Komisia (T‑479/11 a T‑157/12, ďalej len „pôvodný rozsudok“, EU:T:2016:320), do vyhlásenia konečného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci, v ktorej bol medzičasom vydaný rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217).

33      Keďže Súdny dvor rozsudkom z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), zamietol odvolanie podané Francúzskou republikou proti rozsudku z 20. septembra 2012, Francúzsko/Komisia (T‑154/10, EU:T:2012:452), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu Francúzskej republiky proti rozhodnutiu La Poste, Všeobecný súd požiadal Francúzsku republiku, IFPEN a Komisiu, aby predložili svoje pripomienky k dôsledkom, ktoré je potrebné vyvodiť z rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), pre ich žaloby vo veciach, v ktorých bol medzičasom vydaný pôvodný rozsudok.

34      Listom z 5. mája 2014 Francúzska republika vzala späť žalobné dôvody, ktorými spochybnila existenciu implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky vyplývajúcej z právneho postavenia EPIC, ako aj súvislosť medzi údajnou výhodou poskytnutou IFPEN na základe uvedenej záruky a prevodom štátnych prostriedkov. Listom z toho istého dňa aj IFPEN vzala späť svoj žalobný dôvod, ktorým spochybnila existenciu implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky vyplývajúcej z právneho postavenia EPIC.

35      Rozhodnutím predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 8. septembra 2015 boli po vypočutí účastníkov konania veci, v ktorých bol medzičasom vydaný pôvodný rozsudok, spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia konečného rozhodnutia.

36      Prednesy účastníkov konania v spojených veciach a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. októbra 2015.

37      Pôvodným rozsudkom, ktorý bol vyhlásený 26. mája 2016, Všeobecný súd čiastočne vyhovel žalobám podaným Francúzskou republikou a IFPEN a zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom kvalifikovalo záruku vyplývajúcu z právneho postavenia IFPEN ako EPIC ako „štátnu pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a určilo dôsledky tejto kvalifikácie. Všeobecný súd v zostávajúcej časti žaloby zamietol.

38      Všeobecný súd konkrétne rozhodol, že pokiaľ ide o definíciu výhody v rámci vzťahu IFPEN s jej dodávateľmi a zákazníkmi, Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia, ako aj svoju povinnosť preukázať túto výhodu a dopustila sa nesprávneho právneho posúdenia, keď sa pri výpočte sumy predmetnej výhody rozhodla využiť faktoring a záruku za riadne plnenie zmluvy. Všeobecný súd tiež rozhodol, že na predloženie dôkazu o tejto výhode Komisia nemohla uplatniť domnienku existencie výhody poskytnutej EPIC implicitnou a neobmedzenou štátnou zárukou spojenou s jej právnym postavením, ktorú stanovil Súdny dvor v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217). Všeobecný súd totiž rozhodol, že jednak hypotéza, na ktorej je táto domnienka založená, nie je v súvislosti so vzťahom medzi IFPEN a jej dodávateľmi pravdepodobná, a jednak že vzhľadom na to, že Komisia nedefinovala výhodu, ktorá vyplýva zo záruky pre IFPEN v jej vzťahoch so zákazníkmi, domnienka, ktorej má v úmysle sa dovolávať, je bezpredmetná. Všeobecný súd navyše rozhodol, že táto domnienka existencie výhody sa obmedzuje na transakcie zahŕňajúce financovanie, pôžičku alebo v širšom slova zmysle úver, a teda sa nemôže vzťahovať na vzťahy EPIC s jej dodávateľmi a zákazníkmi. Všeobecný súd tiež rozhodol, že hoci sa Komisia mohla odvolávať na domnienku stanovenú Súdnym dvorom v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), aby predložila dôkaz o existencii výhody, ktorú IFPEN získala zo svojho právneho postavenia EPIC vo svojich vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami, táto domnienka bola v prejednávanej veci vyvrátená. Všeobecný súd totiž uviedol, že od transformácie IFPEN na EPIC v júli 2006 do konca obdobia skúmaného v napadnutom rozhodnutí, t. j. do konca roka 2010, IFPEN nemala zo svojho právneho postavenia EPIC nijakú skutočnú hospodársku výhodu vo forme výhodnejších úverových podmienok, ktoré by jej poskytli bankové a finančné inštitúcie. Všeobecný súd sa tiež domnieval, že vzhľadom na to, že domnienka bola pre posudzované obdobie vyvrátená, bez podstatnej zmeny okolností, za ktorých bola vyvrátená, sa jej nemožno znova dovolávať na účely predloženia dôkazu o tom, že predmetná záruka v budúcnosti poskytne IFPEN výhodu v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti domnieval, že Komisia sa nemôže dovolávať len stanovami uvedenej možnosti zadlžiť sa, aby sa mohla domnievať, že budúcu výhodu IFPEN je možné preukázať prostredníctvom domnienky.

39      V nadväznosti na odvolanie Komisie Súdny dvor svojím rozsudkom z 19. septembra 2018, Komisia/Francúzsko a IFP Énergies nouvelles (C‑438/16 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“, EU:C:2018:737), zrušil pôvodný rozsudok a vrátil vec Všeobecnému súdu.

40      Súdny dvor tak vyhovel druhému odvolaciemu dôvodu uplatnenému Komisiou, keď sa domnieval, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že možnosť dovolávať sa domnienky stanovenej v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), vychádza z existencie skutočných účinkov v prospech príjemcu záruky a že pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami, táto domnienka bola vyvrátená. Súdny dvor spresnil, že predmetná domnienka môže byť vyvrátená iba v prípade, že sa preukáže, že EPIC s prihliadnutím na hospodársky a právny kontext záruky spojenej s týmto postavením v minulosti nebola poskytnutá, a s najväčšou pravdepodobnosťou ani v budúcnosti nebude poskytnutá skutočná hospodárska výhoda z tejto záruky.

41      Súdny dvor vyhovel aj tretiemu odvolaciemu dôvodu Komisie. Súdny dvor tak rozhodol, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že domnienka stanovená v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), je obmedzená na vzťahy zahŕňajúce finančnú transakciu, pôžičku, alebo v širšom slova zmysle úver zo strany veriteľa EPIC, najmä na vzťahy medzi touto EPIC a bankovými a finančnými inštitúciami. Súdny dvor však spresnil, že vzhľadom na to, že domnienka stanovená v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), je založená na hypotéze, podľa ktorej dotknutá EPIC má alebo môže mať vďaka záruke spojenej s jej postavením výhodnejšie finančné podmienky, ako sú podmienky bežne k dispozícii na finančných trhoch, túto domnienku možno uplatniť na vzťahy EPIC s jej dodávateľmi a zákazníkmi iba v prípade, že sú takéto priaznivejšie podmienky na dotknutých trhoch dané aj vo vzťahoch s týmito dodávateľmi a zákazníkmi, čo prináleží overiť Komisii.

42      Okrem toho Súdny dvor zamietol prvý odvolací dôvod Komisie v celom rozsahu. Domnieval sa najmä, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že v rozsahu, v akom transformáciu IFPEN na EPIC možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“, predstavuje individuálnu pomoc v zmysle článku 1 písm. e) nariadenia č. 659/1999.

43      Súdny dvor tiež poznamenal, že na rozdiel od tvrdenia Komisie Francúzska republika a IFPEN viackrát a dostatočne podrobne spochybnili závery Komisie týkajúce sa existencie výhody pre IFPEN v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami.

 Konanie a návrhy účastníkov konania po vrátení veci na ďalšie konanie

44      Všeobecný súd rozhodnutím z 19. septembra 2018 spojil veci T‑479/11 RENV a T‑157/12 RENV na účely písomnej časti konania, prípadne ústnej časti konania a vyhlásenia konečného rozhodnutia. Tieto veci boli pridelené ôsmej komore Všeobecného súdu.

45      Francúzska republika, IFPEN, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky v súlade s článkom 217 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. IFPEN predložila pripomienky 28. novembra 2018, zatiaľ čo Francúzska republika a Komisia predložili pripomienky 29. novembra 2018.

46      V súlade s článkom 217 ods. 3 rokovacieho poriadku Francúzska republika a IFPEN, ako aj Komisia predložili 21. februára 2019 aj doplňujúce vyjadrenie.

47      Listom z 12. marca 2019 IFPEN požiadala o nariadenie pojednávania.

48      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania odpovedali v stanovenej lehote.

49      Dňa 28. novembra 2019 účastníci konania predniesli svoje ústne vyjadrenia a odpovedali na otázky Všeobecného súdu.

50      Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

51      IFPEN navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v prvom rade zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        subsidiárne zrušil časti výroku napadnutého rozhodnutia poznačené vadami,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

52      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal Francúzsku republiku a IFPEN na náhradu trov tohto konania.

 Právny stav

53      Vo veci T‑479/11 Francúzska republika v súčasnosti uvádza na podporu svojej žaloby dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu štátnej pomoci. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže Komisia nerešpektovala pojem selektívna výhoda. Francúzska republika týmto dôvodom, rozdeleným na dve časti, jednak tvrdí, že Komisia nesprávne rozhodla, že existencia záruky vytvorila zvýhodnenie v prospech IFPEN tak v jej vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, ako aj v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami. Subsidiárne tiež spochybňuje závery Komisie týkajúce sa prenosu uvedenej výhody na spoločnosti Axens a Prosernat, súkromnoprávne dcérske spoločnosti IFPEN.

54      Vo veci T‑157/12 IFPEN v súčasnosti uvádza na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody.

55      Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keďže Komisia nepreukázala existenciu skutočnej hospodárskej výhody pre IFPEN a jej dcérske spoločnosti. Týmto žalobným dôvodom, rozdeleným na tri časti, IFPEN predovšetkým tvrdí, že Komisii sa v súlade s dôkazným štandardom stanoveným judikatúrou nepodarilo preukázať existenciu skutočnej hospodárskej výhody pre IFPEN vyplývajúcej z dotknutej záruky, najmä pokiaľ ide o jej vzťahy s dodávateľmi a jej vzťahy so zákazníkmi. Ďalej tvrdí, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala prenos uvedenej hospodárskej výhody na jej súkromnoprávne dcérske spoločnosti Axens a Prosernat. Napokon sa domnieva, že medzi uvedenou hospodárskou výhodou a prevodom štátnych prostriedkov pochádzajúcich z dotknutej záruky neexistuje dostatočná súvislosť.

56      Druhý žalobný dôvod je založený na porušení oznámenia o zárukách alebo subsidiárne článku 107 ods. 1 ZFEÚ. IFPEN týmto žalobným dôvodom v podstate tvrdí, že bod 1.2 oznámenia o zárukách nemožno vykladať ako potvrdenie existencie automatickej súvislosti medzi skutočnosťou, že zo zákona a štatutárne nie je možné byť predmetom konania vo veci platobnej neschopnosti, na jednej strane a poskytnutím výhodnejších podmienok financovania na trhoch, ktoré zakladajú selektívnu výhodu, na druhej strane.

57      Tretí žalobný dôvod je založený na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie sumy výhody poskytnutej IFPEN. Týmto žalobným dôvodom, rozdeleným na dve časti, IFPEN jednak spochybňuje relevantnosť využitia faktoringu a záruk za riadne plnenie zmluvy alebo záruk najlepšej snahy na účely odhadu sumy výhody, ktorú mala získať z dotknutej záruky vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi. Tvrdí tiež, že Komisia nesprávne určila intenzitu štátnej pomoci identifikovanej tak v prípade IFPEN, ako aj v prípade jej dcérskych spoločností.

58      Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality. IFPEN týmto žalobným dôvodom v podstate tvrdí, že dôsledky vyplývajúce z uznania existencie implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky v prospech EPIC, ktorá predstavuje štátnu pomoc, najmä povinnosť predchádzajúceho oznámenia a ďalšie povinnosti uložené jej aj Francúzskej republike, sú neprimerané.

59      Na úvod treba poznamenať, že vzhľadom na to, že existencia implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky vyplývajúcej z právneho postavenia EPIC už nie je v rámci tohto sporu spochybnená, vzhľadom na žalobné dôvody uvedené Francúzskou republikou a IFPEN Všeobecnému súdu prináleží, aby v prvom rade preskúmal otázku, či sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že pokrytie touto zárukou jednak činností v oblasti prevodu technológií, ktoré IFPEN vykonáva v oblastiach stanovených vo výhradných zmluvách uzavretých s jej dcérskymi spoločnosťami Axens a Prosernat, a jednak služieb v oblasti zmluvného výskumu a služieb, ktoré IFPEN vykonáva tak v mene tretích osôb, ako aj v mene dcérskych spoločností, predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

60      V tomto rámci Všeobecný súd preskúma najprv otázku, či sa Komisia v prejednávanej veci správne domnievala, že IFPEN získala vo svojich vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami, so zákazníkmi a s dodávateľmi výhodu vyplývajúcu z implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky spojenej s jej právnym postavením, ako aj otázku, či Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že táto výhoda bola prenesená na dcérske spoločnosti IFPEN, konkrétne Axens a Prosernat. Úlohou Všeobecného súdu bude ďalej prípadne preskúmať žalobné dôvody, ktorými Francúzska republika a IFPEN spochybňujú, že táto výhoda zahŕňa prevod štátnych prostriedkov.

61      Za predpokladu, že by Všeobecný súd konštatoval, že Komisia v prejednávanej veci správne dospela k záveru o existencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, Všeobecnému súdu v druhom rade prináleží, aby overil, či podmienky zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom stanovené Komisiou porušujú zásadu proporcionality, ako tvrdí IFPEN.

 O žalobných dôvodoch založených na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré sa týkajú existencie a výpočtu výhody pre IFPEN

62      Prvá časť druhého žalobného dôvodu a štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑157/12, ako aj druhá časť prvého žalobného dôvodu a prvá časť tretieho žalobného dôvodu vo veci T‑479/11 sa týkajú najmä existencie výhody, ktorú mala IFPEN získať zo štátnej záruky spojenej s jej právnym postavením EPIC, a v menšom rozsahu odhadu sumy tejto výhody.

63      Tvrdenia Francúzskej republiky a IFPEN sa týkajú najmä preukázania existencie výhody vo vzťahoch IFPEN s jej zákazníkmi a dodávateľmi zo strany Komisie. Francúzska republika však tiež spochybňuje niektoré pripomienky Komisie týkajúce sa výhody, ktorá sa mohla uplatniť vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami.

64      Je teda potrebné preskúmať najskôr tvrdenia týkajúce sa výhody, ktorá vznikla vo vzťahoch medzi IFPEN a jej dodávateľmi a zákazníkmi, a potom výhody, ktorá mohla vzniknúť vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami.

 O výhode v súvislosti so vzťahmi medzi IFPEN a jej dodávateľmi a zákazníkmi

65      Po prvé Francúzska republika a IFPEN vo svojich žalobách tvrdia, že Komisii sa v súlade s dôkazným štandardom stanoveným judikatúrou nepodarilo preukázať existenciu skutočnej hospodárskej výhody pre IFPEN, pokiaľ ide o jej vzťahy s dodávateľmi a zákazníkmi. Tvrdia tak, že hoci analýza Komisie môže byť analýzou budúceho vývoja, nemôže byť úplne hypotetická, ale musí naopak umožniť definovať skutočnú hospodársku výhodu.

66      Podľa Francúzskej republiky a IFPEN však v prejednávanej veci preukázanie existencie výhody vo vzťahoch IFPEN s jej dodávateľmi a zákazníkmi bolo založené na hypotézach, ktoré neboli podložené nijakými dôkazmi. Francúzska republika a IFPEN predovšetkým zdôrazňujú, že Komisia nepredložila nijakú výpoveď dodávateľa alebo zákazníka a a fortiori nepreukázala, že dodávatelia a zákazníci obvykle a systematicky vopred počítajú s nemožnosťou začať voči EPIC konanie vo veci platobnej neschopnosti. Okrem toho, pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej zákazníkmi, Francúzska republika a IFPEN poukazujú na zmätočnosť, ba dokonca nepochopiteľnosť určitých pasáží odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Francúzska republika a IFPEN na základe toho dospeli k záveru, že Komisia nedodržala svoje povinnosti v oblasti prešetrovania, keď svoje odôvodnenie založila na predpoklade namiesto toho, aby u dodávateľov a zákazníkov IFPEN hľadala prípadné hmatateľné dôkazy o správaní, ktoré sa im pripisuje.

67      Francúzska republika a IFPEN vo svojich písomných pripomienkach k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku o odvolaní na účely rozhodnutia vo veci, tvrdia, že Komisia sa nemohla odvolávať na domnienku existencie výhody stanovenú Súdnym dvorom v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), aby preukázala existenciu výhody, ktorú IFPEN získala z neobmedzenej štátnej záruky vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, bez toho, aby najprv overila, že správanie subjektov na trhu odôvodňuje hypotézu o existencii výhody analogickej výhode, akú má IFPEN vo vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami. Podľa Francúzskej republiky a IFPEN takéto overenie v napadnutom rozhodnutí chýba.

68      Okrem toho podľa Francúzskej republiky preskúmanie hospodárskeho a právneho kontextu, do ktorého patrí trh dotknutý vzťahmi IFPEN s jej dodávateľmi a zákazníkmi, umožňuje vylúčiť pravdepodobnosť hypotézy o existencii výhody analogickej výhode, akú má IFPEN vo vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami. Francúzska republika a IFPEN vo svojich pripomienkach ďalej uvádzajú rôzne skutkové okolnosti s cieľom preukázať, že domnienka existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a jej dodávateľmi a zákazníkmi je v každom prípade vyvrátená.

69      Po druhé Francúzska republika a IFPEN namietajú metódu, ktorú Komisia zvolila na účely odhadu sumy výhody, ktorú dotknutá záruka poskytla IFPEN v jej vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi. Konkrétne tvrdia, že faktoring a záruky za riadne plnenie zmluvy alebo záruky najlepšej snahy, ktoré Komisia zvolila ako porovnávacie ukazovatele, nie sú pre vykonanie takéhoto odhadu relevantné.

70      Komisia vo svojich písomných pripomienkach k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku o odvolaní na účely rozhodnutia vo veci, tvrdí, že použitie domnienky bolo odôvodnené v záujme preukázania existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a jej zákazníkmi a dodávateľmi. Komisia poznamenáva, že pokiaľ ide o trh, na ktorom IFPEN pôsobí, hospodárske činnosti výskumných organizácií zahŕňajú najmä zmluvy o výskume a poskytovaní služieb podnikom alebo, ako je to v prípade IFPEN, činnosti prevodu technológií. Komisia tak zdôrazňuje, že výskumný orgán môže nakupovať nástroje, zariadenia a rôzne prostriedky na výskum pre svoje laboratóriá od dodávateľov. Pokiaľ ide o zákazníkov IFPEN, Komisia uvádza, že s touto inštitúciou uzatvárajú zmluvy o výskume. Podľa Komisie však samotná okolnosť, že výskumné projekty IFPEN sa vyznačujú vysokou úrovňou neistoty, a teda prijatím vysokého rizika obchodnými partnermi výskumného orgánu, neznamená, že pre týchto partnerov je riziko konkurzu ich zmluvného partnera bezvýznamné. Dlhá doba zmlúv o výskume a vývoji naopak poukazuje na prínos, ktorý môže pre zákazníkov IFPEN predstavovať ochrana proti úpadku ich zmluvného partnera, najmä ak sa dlhodobo zapájajú do komplexného výskumu. Podľa Komisie je potrebné rozlišovať medzi rizikom spojeným s výskumným projektom a rizikom vyhlásenia konkurzu voči zmluvnému partnerovi. Pokiaľ ide o dlhodobé zmluvy, záruka poskytnutá IFPEN môže teda predstavovať konkurenčnú výhodu v porovnaní s ostatnými výskumnými organizáciami. Okrem toho niektoré zmluvy o výskume a vývoji zahŕňajú značné množstvo služieb poskytovaných po predaji, takže obchodní partneri sú od seba naďalej omnoho závislejší ako v rámci nákupu štandardizovanejšieho produktu alebo služby. Podobne možno uvažovať v súvislosti so vzťahmi IFPEN s jej dodávateľmi Aj v tomto prípade platí, že aj keď je časť dodávok štandardizovaná, iné zmluvy o dodávkach sa môžu týkať veľmi špecializovaných nástrojov, ktoré možno dodať až po dlhšom období. Táto okolnosť by mohla podnecovať dodávateľov výskumnej organizácie k tomu, aby sa pokúsili chrániť sa pred rizikom vyhlásenia konkurzu voči ich zmluvnému partnerovi. Rovnako by podľa Komisie vysoká cena takýchto nástrojov mohla viesť k odloženiu platby v splátkach, ktorá by tiež znamenala riziko pre dodávateľa a viedla k rovnakej motivácii. Komisia z toho vyvodzuje, že použitie domnienky na preukázanie existencie výhody vyplývajúcej z neobmedzenej štátnej záruky poskytnutej IFPEN v jej vzťahoch so zákazníkmi a dodávateľmi bolo v plnom rozsahu odôvodnené.

71      Komisia vo svojich doplňujúcich pripomienkach spochybňuje aj tvrdenie Francúzskej republiky a IFPEN, podľa ktorého preskúmanie hospodárskeho a právneho kontextu trhu, na ktorom IFPEN pôsobí, viedlo k vyvráteniu pravdepodobnosti hypotézy, že neobmedzená štátna záruka umožňuje IFPEN využívať v rámci jej vzťahov s dodávateľmi a zákazníkmi výhodu analogickú výhode, akú má EPIC vo vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami. Komisia ďalej spochybňuje, že domnienka existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a jej dodávateľmi a zákazníkmi bola v prejednávanej veci vyvrátená.

72      Komisia okrem toho tvrdí, že použitie faktoringu a záruky za riadne plnenie zmluvy pri výpočte výhody, ktorú IFPEN získala z neobmedzenej štátnej záruky vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, je v protiklade s tvrdeniami Francúzskej republiky a IFPEN vhodné. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že použitie „odôvodnenia z hľadiska nákladov na pokrytie ekvivalentného rizika“ na účely odhadu hodnoty výhody, ktorú IFPEN mohla získať z dotknutej záruky, bolo odôvodnené ťažkosťami, ktoré musela prekonať pri vykonávaní tohto odhadu, vyplývajúcimi najmä zo skutočnosti, že na trhu neexistuje služba porovnateľná so zárukou proti riziku platobnej neschopnosti, ktorá by sa ako taká uvádzala na trh.

73      V prvom rade treba pripomenúť, že ak sa má opatrenie prijaté vo vzťahu k určitému podniku kvalifikovať ako štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, vyžaduje sa, aby boli splnené štyri podmienky. Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí byť spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí poskytovať výhodu výlučne v prospech určitých podnikov alebo určitých odvetví činnosti. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2006, Enirisorse, C‑237/04, EU:C:2006:197, body 38 a 39 a citovanú judikatúru, a z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T‑55/99, EU:T:2000:223, bod 39 a citovanú judikatúru).

74      Pojem pomoc nezahŕňa len pozitívne plnenia, ale aj zásahy, ktoré rôznymi formami znižujú náklady obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré tak, hoci nie sú dotáciami v úzkom zmysle slova, majú rovnakú povahu a rovnaké účinky. Za pomoc sa považujú aj všetky zásahy štátu, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by podnik príjemca za normálnych trhových podmienok nedosiahol (pozri rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 94 a citovanú judikatúru).

75      Ďalej treba pripomenúť, že je povinnosťou Komisie predložiť dôkaz o existencii štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. septembra 2007, Olympiaki Aeroporia Ypiresies/Komisia, T‑68/03, EU:T:2007:253, bod 34 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti je podľa judikatúry Komisia povinná vykonať úplnú analýzu všetkých relevantných zložiek spornej transakcie a jej kontextu, vrátane situácie prijímajúceho podniku a relevantného trhu, aby overila, či prijímajúci podnik dostáva ekonomickú výhodu, ktorú by nezískal za obvyklých trhových podmienok (rozsudky zo 6. marca 2003, Westdeutsche Landesbank Girozentrale a Land Nordrhein‑Westfalen/Komisia, T‑228/99 a T‑233/99, EU:T:2003:57, bod 251, a z 3. marca 2010, Bundesverband deutscher Banken/Komisia, T‑163/05, EU:T:2010:59, bod 37).

76      Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov v odvetví štátnej pomoci, z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia je povinná uskutočniť konanie o preskúmaní inkriminovaných opatrení nestranne a s náležitou starostlivosťou, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia, ktorým sa potvrdzuje existencia a prípadne nezlučiteľnosť alebo protiprávnosť pomoci, mala na tento účel k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy (pozri rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 63 a citovanú judikatúru).

77      Ako však rozhodol Súdny dvor, v rámci uvedeného preskúmania sa Komisia môže dovolávať vyvrátiteľnej domnienky, podľa ktorej poskytnutie implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky v prospech podniku, ktorý nepodlieha bežným konaniam súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie, spôsobí zlepšenie jeho finančného postavenia znížením nákladov, ktoré obvykle zaťažujú jeho rozpočet. V rámci konania týkajúceho sa existujúcich schém pomoci tak stačí, aby na preukázanie výhody vyplývajúcej z takejto záruky v prospech prijímajúceho podniku Komisia preukázala len samotnú existenciu tejto záruky bez toho, aby musela dokazovať jej skutočné účinky, ktoré spôsobila od okamihu svojho poskytnutia (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, body 98 a 99, a rozsudok o odvolaní, bod 110).

78      Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania napadnutého rozhodnutia s ohľadom na článok 107 ods. 1 ZFEÚ, z judikatúry vyplýva, že pojem štátna pomoc, ako je definovaný v tomto ustanovení, má právnu povahu a má sa vykladať na základe objektívnych skutočností. Z tohto dôvodu musí súd Únie v zásade a so zreteľom tak na konkrétne okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, ako aj na technickú povahu alebo zložitosť hodnotení uskutočnených Komisiou vykonať celkové preskúmanie, pokiaľ ide o otázku, či opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok z 2. marca 2012, Holandsko a ING Groep/Komisia, T‑29/10 a T‑33/10, EU:T:2012:98, bod 100 a citovanú judikatúru).

79      Z judikatúry tiež vyplýva, že súdne preskúmanie je obmedzené, pokiaľ ide o otázku, či určité opatrenie patrí do pôsobnosti článku 107 ods. 1 ZFEÚ, keď posúdenia uskutočnené Komisiou sú technickej povahy alebo sa vyznačujú zložitosťou. Prináleží však Všeobecnému súdu, aby určil, či ide o takýto prípad (pozri rozsudok z 2. marca 2012, Holandsko a ING Groep/Komisia, T‑29/10 a T‑33/10, EU:T:2012:98, bod 101 a citovanú judikatúru)

80      V tejto súvislosti hoci Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorej výkon zahŕňa posúdenia ekonomickej povahy, ktoré sa musia vykonať v kontexte Únie, neznamená to, že súd Únie nesmie preskúmať výklad Komisie týkajúci sa údajov ekonomickej povahy. Podľa tejto judikatúry totiž súd Únie musí nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súlad, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú celok relevantných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (pozri rozsudok z 2. marca 2012, Holandsko a ING Groep/Komisia, T‑29/10 a T‑33/10, EU:T:2012:98, bod 102 a citovanú judikatúru).

81      Na jednej strane pritom, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku o odvolaní, dotknuté opatrenie, teda transformácia IFPEN na EPIC, nespadá pod pojem schéma pomoci uvedený v článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999, ale v rozsahu, v akom ho možno kvalifikovať ako „štátnu pomoc“, predstavuje individuálnu pomoc v zmysle článku 1 písm. e) nariadenia č. 659/1999. Z toho vyplýva, že Komisia sa na účely preukázania, že toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc, nemohla obmedziť len na preskúmanie jeho všeobecných znakov (rozsudok o odvolaní, body 64 až 73 a bod 82).

82      Na druhej strane treba uviesť, že domnienka existencie výhody stanovená v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), uvedená v bode 77 tohto rozsudku, vychádza z predpokladu, že dotknutá EPIC má alebo môže mať vďaka záruke spojenej s jej postavením výhodnejšie finančné podmienky, ako sú podmienky bežne k dispozícii na finančných trhoch. Uplatnenie uvedenej domnienky na vzťahy EPIC s dodávateľmi a zákazníkmi je tak odôvodnené iba v prípade, že sú takéto priaznivejšie podmienky na dotknutých trhoch dané aj vo vzťahoch s týmito dodávateľmi a zákazníkmi (rozsudok o odvolaní, bod 150).

83      Z toho vyplýva, že ak Komisia zamýšľa uvedenú domnienku uplatniť, musí preskúmať hospodársky a právny kontext trhu dotknutého predmetnými vzťahmi. Komisia musí konkrétne overiť, či správanie účastníkov na relevantnom trhu odôvodňuje hypotézu o existencii výhody analogickej výhode, akú má EPIC vo vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami (rozsudok o odvolaní, bod 150).

84      Výhrady uvádzané Francúzskou republikou a IFPEN treba preskúmať s prihliadnutím na tieto úvahy.

–       O výhrade založenej na neexistencii dôkazu o výhode vo vzťahoch medzi IFPEN a jej dodávateľmi

85      Je potrebné uviesť, že z odôvodnení 203 a 214 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa Komisie existuje jav uplatňovania nižších cien, ktorý vyplýva z priaznivejšieho posúdenia zmluvnými partnermi, pokiaľ ide o riziko neplatenia zo strany subjektu, o ktorom vedia, že je svojím právnym postavením verejnej inštitúcie chránený pred rizikom súdnej likvidácie.

86      V odôvodnení 204 napadnutého rozhodnutia Komisia vysvetlila metódu, ktorú použila na účely odhadu rozsahu zníženia cien, týmto spôsobom:

„Na účely posúdenia nižších cien následkom priaznivejšieho posúdenia rizika neplatenia zo strany inštitúcie so statusom EPIC jej dodávateľmi má Komisia v úmysle vychádzať pri úvahách z nákladov na krytie prípadného rizika. Pri neexistencii štátnej záruky by totiž dodávateľ IFPEN, ktorý by chcel získať porovnateľnú záruku (čiže získať úplné krytie rizika neplatenia zo strany zmluvného partnera), mohol využiť služby peňažného ústavu alebo špecializovanej poisťovne. Takéto prevzatie rizika neplatenia predovšetkým bežne navrhujú spoločnosti, ktoré sa špecializujú na faktoring.“

87      Pripomienky uvedené v odôvodneniach 203 a 204 napadnutého rozhodnutia v spojení s odôvodnením 214 napadnutého rozhodnutia zdôrazňujú skutočnosť, že Komisia vyslovila predpoklad o existencii nižších cien, ktoré sú dôsledkom priaznivejšieho posúdenia rizika neplatenia zo strany IFPEN dodávateľmi, bez toho, aby overila odôvodnenosť tohto predpokladu, a následne sa snažila odhadnúť rozsah tohto zníženia cien prostredníctvom ukazovateľa, ktorý nemeria samotné zníženie cien, ale len hodnotu záruky, ktorú považovala za porovnateľnú so zárukou poskytnutou IFPEN. Tento záver je umocnený skutočnosťou, že v napadnutom rozhodnutí chýba akákoľvek štúdia týkajúca sa vývoja cien skutočne uplatňovaných dodávateľmi IFPEN pred a počas posudzovaného obdobia.

88      Komisia bola prostredníctvom opatrenia na zabezpečenie priebehu konania vyzvaná, aby spresnila, či sa tvrdenie, podľa ktorého výhoda, ktorú IFPEN získala vo svojich vzťahoch s dodávateľmi, spočívala v nižších cenách uplatňovaných dodávateľmi, zakladalo na takomto preskúmaní, a prípadne v akej časti napadnutého rozhodnutia bolo toto preskúmanie vykonané.

89      Komisia v odpovedi na toto opatrenie na zabezpečenie priebehu konania spresnila, že v odôvodneniach 203 a 204 napadnutého rozhodnutia „predpokladala, že existencia implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky môže mať vplyv na spôsob, akým dodávatelia IFP[EN] vnímajú riziko platobnej neschopnosti [tejto inštitúcie], čo sa logicky musí prejaviť viacerými výhodami, ktoré na oplátku získa príjemca záruky (a najmä znížením cien)“. Komisia vo svojej odpovedi tiež uviedla, že „záver o existencii skutočnej hospodárskej výhody vyplývajúcej z dotknutej záruky pre IFPEN v jej vzťahoch s dodávateľmi, ktorá spočíva v znížení cien uplatňovaných týmito dodávateľmi, sa nezakladá na empirickej a konkrétnej analýze určenia cien dodávateľmi IFP[EN] na tomto trhu, ale na domnienke doplnenej určitými empirickými pozorovaniami“ a že „inak povedané, ide o nepriamy dôkaz do značnej miery založený na logických prvkoch“. Komisia na záver uviedla, že jej útvary práve preskúmavajú odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vzhľadom na požiadavky stanovené v rozsudku o odvolaní.

90      Treba tiež uviesť, že samotná Komisia na pojednávaní vyhlásila, že pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej dodávateľmi a zákazníkmi, napadnuté rozhodnutie obsahuje prvky, ktoré naznačujú, že pri odôvodnení vychádzala z domnienky, ako aj z niektorých trhových faktorov, neobsahuje však úplné, správne a náležité preukázanie toho, čo Súdny dvor považoval v rámci rozsudku o odvolaní za nevyhnutné. Podľa Komisie práve táto okolnosť vysvetľuje záver jej odpovede na otázku Všeobecného súdu, citovaný v bode 89 vyššie.

91      Treba teda konštatovať, ako Komisia uznala vo svojich písomných podaniach pred Všeobecným súdom a následne vyhlásila na pojednávaní, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje preukázanie, že správanie účastníkov na dotknutom trhu odôvodňovalo hypotézu o existencii výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a jej dodávateľmi analogickej výhode, ktorá existuje vo vzťahoch medzi EPIC a bankovými a finančnými inštitúciami, ktoré Súdny dvor vyžaduje v rozsudku o odvolaní.

92      Komisia tak v odôvodneniach 203 a 214 napadnutého rozhodnutia nesprávne dospela k záveru, že IFPEN získala skutočnú hospodársku výhodu, ktorá spočíva v nižších cenách uplatňovaných dodávateľmi v jej prípade a ktorá je dôsledkom ich priaznivejšieho posúdenia rizika neplnenia záväzkov z jej strany.

93      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že nie je potrebné preskúmať tvrdenia, ktorými Francúzska republika a IFPEN namietajú relevantnosť použitia faktoringu na účely odhadu sumy výhody poskytnutej IFPEN prostredníctvom dotknutej záruky v jej vzťahoch s dodávateľmi. Komisia totiž nemohla vykonať odhad výhody, ktorej existencia nebola vôbec preukázaná.

–       O výhrade založenej na neexistencii dôkazu o výhode vo vzťahoch medzi IFPEN a jej zákazníkmi

94      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia definovala výhodu, ktorú IFPEN mohla získať zo štátnej záruky spojenej s jej právnym postavením EPIC vo svojich vzťahoch so zákazníkmi, ako neplatenie poistného za záruku za riadne plnenie zmluvy, alebo prinajmenšom za najlepšiu snahu, ktorú mohla poskytnúť svojim zákazníkom.

95      Táto definícia je založená na konštatovaní, ktoré je podporené len pripomienkami spoločnosti UOP, podľa ktorých v oblasti prevodu technológií sú nadobúdatelia technológií osobitne citliví na záruky, ktoré sú im schopní poskytnúť ich poskytovatelia z hľadiska krytia zmluvnej, ako aj mimozmluvnej zodpovednosti (odôvodnenie 216 napadnutého rozhodnutia). Vychádzajúc z tohto konštatovania a s vylúčením otázky neexistencie krytia mimozmluvnej zodpovednosti IFPEN dotknutou zárukou ako irelevantnej Komisia uviedla:

„(220)      … so zreteľom na záruku, ktorú poskytol štát [IFPEN], majú jej zákazníci istotu, že sa inštitúcia nikdy nedostane do situácie súdnej likvidácie, a teda bude vždy schopná plniť si svoje zmluvné záväzky, alebo pokiaľ tak neurobí, budú odškodnení za nesplnenie záväzkov z jej strany…

(221)      Podobne ako pri úvahách… v odôvodnení 204 a v nasledujúcich odôvodneniach, sa Komisia domnieva, že pokiaľ ide o vzťahy so zákazníkmi, pri neexistencii štátnej záruky je zákazník, ktorý chce získať rovnakú úroveň ochrany, nútený uzatvoriť u finančného sprostredkovateľa (napríklad banky alebo poisťovne) záruku splnenia zmluvy (anglicky ‚performance bond‘), aby získal istotu o riadnom splnení zmluvy, ktorá ho viaže s [IFPEN]. Cieľom takejto ochrany je zaistiť tomuto zákazníkovi finančnú náhradu v prípade škody, ktorá vznikla následkom (úplného alebo čiastočného) nesplnenia zmluvy.“

96      V nasledujúcich odôvodneniach napadnutého rozhodnutia Komisia vykonala odhad nákladov na záruku za riadne plnenie zmluvy alebo záruku najlepšej snahy a domnievala sa, že takáto záruka zahŕňa maximálnu sadzbu 5 % obratu dosiahnutého v rámci služby krytej poistením (odôvodnenia 223 až 225 napadnutého rozhodnutia). Taktiež sa snažila vymedziť v rámci hospodárskych činností IFPEN plnenia, ktoré sú kryté „takouto zárukou“ (odôvodnenia 226 až 235 napadnutého rozhodnutia). V odôvodnení 236 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla:

„… [IFPEN] bola na účely vykonávania jej hospodárskych činností poskytnutá skutočná hospodárska výhoda, ktorá spočívala v neplatení poistného za záruku splnenia zmluvy, [alebo] prinajmenšom za najlepšiu snahu, ktorú mohla poskytnúť svojim zákazníkom vrátane dcérskych spoločností Axens a Prosernat na výskumné činnosti vo výhradnej oblasti ich činnosti. So zreteľom na osobitosť krytého rizika sa Komisia domnieva bez toho, aby bola schopná číselne vyjadriť presnú sumu tejto výhody, že táto suma v každom prípade nemôže presiahnuť pri jednotlivých službách a v jednotlivých rokoch sumy uvedené v Tabuľka 5, ktoré sa nachádzajú v tomto odôvodnení…“

97      Z odôvodnení napadnutého rozhodnutia citovaných v bodoch 95 a 96 vyššie vyplýva, že výhoda, ktorú IFPEN získala vo svojich vzťahoch so zákazníkmi, vyplýva zo skutočnosti, že vzhľadom na neobmedzenú štátnu záruku spojenú s jej právnym postavením EPIC im ponúka záruku, že nebude predmetom súdnej likvidácie, a v dôsledku toho bude vždy schopná plniť svoje zmluvné záväzky, alebo v prípade, že tak neurobí, budú odškodnení za toto neplnenie, zatiaľ čo pri neexistencii takejto záruky by uvedení zákazníci museli uzatvoriť u finančného sprostredkovateľa záruku za riadne plnenie zmluvy.

98      Ako uvádza Francúzska republika a IFPEN, odôvodnenie uplatnené Komisiou na účely definovania výhody, ktorú IFPEN získala vo svojich vzťahoch so zákazníkmi, sa zakladá na predpoklade, že za obvyklých trhových podmienok zákazníci výskumnej inštitúcie, akou je IFPEN, využívajú záruky za riadne plnenie zmluvy alebo záruky najlepšej snahy, aby sa chránili proti riziku platobnej neschopnosti svojho zmluvného partnera, a v prípade záruky, akou je záruka poskytnutá IFPEN, už jej zákazníci nepotrebujú využiť takúto záruku za riadne plnenie zmluvy alebo záruku najlepšej snahy.

99      S výnimkou pripomienok spoločnosti UOP Limited uvedených v odôvodnení 216 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorých „… v oblasti prevodu technológií sú nadobúdatelia technológií osobitne citliví na záruky, ktoré sú im schopní poskytnúť ich poskytovatelia z hľadiska krytia zmluvnej, ako aj mimozmluvnej zodpovednosti“, Komisia neuvádza nijaký trhový faktor, ktorý by mohol odôvodniť opodstatnenosť hypotéz zhrnutých v bode 98 vyššie.

100    Hoci napadnuté rozhodnutie obsahuje v odôvodneniach 221 až 236 úvahy týkajúce sa záruky najlepšej snahy alebo záruky za riadne plnenie zmluvy, treba konštatovať, že ich cieľom bolo len číselne vyjadriť sumu údajnej výhody, ako vyplýva z odkazu na odôvodnenie uvedené v odôvodnení 204 a nasl. napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú kvantifikácie údajnej výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a jej dodávateľmi. V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že záruku najlepšej snahy a záruku za riadne plnenie zmluvy nemožno zamieňať s neobmedzenou štátnou zárukou poskytnutou IFPEN, ktorá pokrýva oveľa širší rozsah než tieto dve záruky, a že z napadnutého rozhodnutia veľmi jasne vyplýva, že tieto typy záruk použila ako nástroje porovnania s cieľom získať čo najpresnejší odhad hodnoty výhody, ktorú IFPEN poskytla štátna záruka v jej vzťahoch so zákazníkmi. Komisia tak spresňuje, že v odôvodnení 236 napadnutého rozhodnutia uzavrela túto časť svojho odôvodnenia o možnej kvantifikácii už získanej výhody, a nie o schopnosti opatrenia poskytnúť výhodu.

101    Treba teda konštatovať, že Komisia použila hypotetické odôvodnenie. Treba však uviesť, že Komisia v prejednávanej veci nemôže odôvodniť takéto odôvodnenie odvolaním sa na domnienku existencie výhody stanovenú Súdnym dvorom v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217).

102    Je totiž potrebné uviesť, že rozhodnutie Komisie neobsahuje predchádzajúce preskúmanie hospodárskeho a právneho kontextu relevantného trhu v zmysle judikatúry citovanej v bode 83 vyššie, ktoré by umožnilo pripustiť pravdepodobnosť hypotézy o existencii výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a jej zákazníkmi, ktorá je analogická výhode existujúcej vo vzťahoch medzi EPIC a bankovými a finančnými inštitúciami, čo Komisia navyše výslovne uznala na pojednávaní, ako Všeobecný súd pripomenul v bode 90 vyššie.

103    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o definíciu výhody, ktorú IFPEN získala vo svojich vzťahoch so zákazníkmi z implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky, ktorú jej poskytuje jej právne postavenie EPIC, Komisia porušila svoju povinnosť preukázať existenciu tejto výhody v súlade s judikatúrou citovanou v bode 75 vyššie. Komisia teda v odôvodnení 236 napadnutého rozhodnutia nesprávne dospela k záveru, že IFPEN bola vďaka dotknutej záruke poskytnutá skutočná hospodárska výhoda, ktorá spočívala v neplatení poistného za záruku za riadne plnenie zmluvy, alebo prinajmenšom za najlepšiu snahu, ktorú mohla poskytnúť svojim zákazníkom, vrátane dcérskych spoločností Axens a Prosernat, na výskumné činnosti vo výhradnej oblasti ich činnosti.

104    Z toho vyplýva, že nie je potrebné preskúmať tvrdenia, ktorými Francúzska republika a IFPEN spochybňujú relevantnosť využitia záruk za riadne plnenie zmluvy alebo záruk najlepšej snahy na účely odhadu sumy výhody poskytnutej IFPEN prostredníctvom dotknutej záruky v jej vzťahoch so zákazníkmi.

105    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že pokiaľ ide o existenciu výhody, ktorú mohla IFPEN získať z dotknutej záruky vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, Komisia neuniesla dôkazné bremeno, ako je definované judikatúrou citovanou v bode 75 vyššie.

 O výhode v súvislosti so vzťahmi medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami

106    IFPEN v žalobe vo veci T‑157/12 tvrdila, že zo štátnej záruky nezískala nijakú výhodu, pokiaľ ide o jej vzťahy s bankovými a finančnými inštitúciami, čo Komisia sama uznala v odôvodnení 199 napadnutého rozhodnutia. Preto uviedla, že nie je potrebné vracať sa k tejto otázke.

107    Vo veci T‑479/11 Francúzska republika tiež uviedla, že Komisia v odôvodnení 199 napadnutého rozhodnutia uznala, že v období od zmeny svojho právneho postavenia do roku 2010 IFPEN nezískala na základe svojho právneho postavenia EPIC nijakú hospodársku výhodu vo svojich vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami.

108    Francúzska republika okrem toho uviedla, že tvrdenie Komisie v odôvodnení 200 napadnutého rozhodnutia, ktoré navyše spochybňuje a podľa ktorého skutočná hospodárska výhoda vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami sa môže prejaviť v budúcnosti, sa nezakladá na nijakom dôkaze.

109    Francúzska republika v tejto súvislosti spochybnila tvrdenie Komisie uvedené vo vyjadrení k žalobe, podľa ktorého francúzskym orgánom prináležalo preukázať, že od 1. januára 2011 sú podmienky pôžičiek IFPEN stále porovnateľné s podmienkami, ktoré IFPEN získala pred zmenou svojho právneho postavenia. Francúzska republika tvrdila, že takýto dôkaz nemožno predložiť z dôvodu nepredvídateľnej povahy hospodárskej konjunktúry. Francúzska republika zdôraznila, že samotná Komisia pripustila, že nemôže predpokladať budúce správanie trhových subjektov.

110    Na pojednávaní 8. októbra 2015 Francúzska republika poukázala na článok 12 zákona 2010/1645 z 28. decembra 2010 o plánovaní verejných financií na roky 2011 až 2014 (JORF z 29. decembra 2010, s. 22868), podľa ktorého „bez ohľadu na akékoľvek odporujúce ustanovenie uplatniteľných predpisov francúzske orgány, ktoré patria do kategórie ústredných orgánov verejnej správy v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 2223/96 z 25. júna 1996 o Európskom systéme národných a regionálnych účtov v spoločenstve, iné ako štát, Caisse d’amortissement de la dette sociale [Fond na úhradu dlhu sociálneho zabezpečenia], Caisse de la dette publique [Fond na zabezpečenie verejného dlhu] a Société de prises de participation de l’État [Štátna kapitálová investičná spoločnosť], nemôžu získať pôžičku od úverovej inštitúcie so splatnosťou dlhšou ako dvanásť mesiacov ani vydať dlhový nástroj, ktorého splatnosť presahuje túto dobu“ a „spoločný výnos ministra hospodárstva a ministra pre rozpočet stanoví zoznam orgánov, na ktoré sa tento zákaz vzťahuje“. Podľa Francúzskej republiky z tohto ustanovenia vyplývalo, že IFPEN nemôže získať od úverovej inštitúcie pôžičku so splatnosťou dlhšou ako dvanásť mesiacov, čo v každom prípade vylučuje možnosť, že by sa výhoda vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami prejavila v budúcnosti. Komisia sa odvolávala na neprípustnosť tohto tvrdenia, pričom uviedla, že francúzske orgány nepoukázali na znenie tohto zákona v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania.

111    Francúzska republika v rámci svojich pripomienok k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku o odvolaní, tvrdí, že judikatúra, na ktorú sa Komisia odvolala na účely namietania prípustnosti tvrdenia založeného na článku 12 zákona z 28. septembra 2010, je vzhľadom na objektívnu a verejnú povahu uvedeného zákona irelevantná. Francúzska republika navyše tvrdí, že v súlade s judikatúrou sa preskúmanie vykonané Všeobecným súdom musí vzťahovať na všetky relevantné údaje predložené žalobkyňou, bez ohľadu na to, či nastali pred alebo po prijatí rozhodnutia, či boli predtým predložené v rámci správneho konania alebo prvýkrát v rámci konania o žalobe podanej na Všeobecný súd. V tejto súvislosti Francúzska republika najmä zdôrazňuje, že vzhľadom na to, že ani jestvujúca domnienka existencie výhody, ani potreba vyvrátiť túto domnienku do budúcnosti neboli predmetom diskusie počas správneho konania, nemožno jej vytýkať, že neoboznámila Komisiu s článkom 12 zákona z 28. septembra 2010.

112    Francúzska republika dodáva, že zákaz stanovený článkom 12 zákona z 28. septembra 2010 bol prevzatý do zákona 2014‑1653 z 29. decembra 2014 o plánovaní verejných financií na roky 2014 až 2019 (JORF z 30. decembra 2014, text č. 1), ako aj do zákona 2018‑32 z 22. januára 2018 o plánovaní verejných financií na roky 2018 až 2022 (JORF z 23. januára 2018, text č. 1). Francúzska republika poukazuje aj na výnos zo 4. septembra 2018, ktorým sa stanovuje zoznam rôznych ústredných správnych orgánov, ktoré majú zákaz uzavrieť s úverovou inštitúciou pôžičku so splatnosťou dlhšou ako dvanásť mesiacov alebo vydať dlhový nástroj, ktorého splatnosť presahuje túto dobu (JORF č. 230 z 5. októbra 2018, text č. 22).

113    IFPEN vo svojich pripomienkach k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku o odvolaní, tvrdí, že samotná Komisia vylúčila uplatnenie domnienky existencie výhody, ktorú Súdny dvor stanovil v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), a to aj do budúcnosti. Vyplýva to z odôvodnenia 200 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia uzavrela svoje preskúmanie prípadnej výhody pre IFPEN v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami, pričom spresnila, že pokiaľ ide o vzťahy po prijatí napadnutého rozhodnutia, Komisia „nemôže predvídať budúce správanie trhových subjektov, ani vývoj, pokiaľ ide o ich vnímanie vplyvu štátnej záruky na riziko neplatenia záväzkov zo strany verejnej inštitúcie IFP“. Podľa IFPEN tento záver týkajúci sa neuplatnenia domnienky platí o to viac, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nedospela k nijakému jasnému záveru, pokiaľ ide o existenciu výhody v jej prospech. Hoci teda článok 107 ZFEÚ ukladá Komisii, na ktorej spočíva dôkazné bremeno, preukázať výhodu a nie možnosť výhody, Komisia sa uspokojila s tým, že v odôvodnení 199 napadnutého rozhodnutia spomenula v súvislosti s minulosťou potenciálnu výhodu, ktorá sa neprejavila, a v odôvodnení 200 tohto rozhodnutia spomenula v súvislosti s budúcnosťou nemožnosť predpokladať budúce správanie relevantných subjektov na trhu.

114    IFPEN sa v každom prípade domnieva, že vyvrátiteľná domnienka existencie výhody je vyvrátená nielen pokiaľ ide o minulosť, ako to preukazuje analýza nákladov na pôžičky, ktoré získala od zmeny svojho právneho postavenia do novembra 2018, ale aj pokiaľ ide o budúcnosť.

115    IFPEN v tejto súvislosti tvrdí, že nepravdepodobnosť budúcej výhody v jej prospech potvrdzujú všetky skutočnosti týkajúce sa kontextu, ktoré francúzske orgány predložili Komisii počas správneho konania. IFPEN tak odkazuje na tri osobitné skutočnosti. Po prvé neexistencia vplyvu jej transformácie na EPIC na jej finančnú situáciu alebo podmienky jej financovania v súlade so zásadou všeobecnej kontinuity, ktorá je zakotvená v článku 95‑VI zákona z 13. júla 2005. Po druhé vynikajúce finančné riadenie IFPEN, ktoré sa prejavuje neustálym zvyšovaním jej vlastných zdrojov. Po tretie skutočnosť, že za posledných päť rokov nemá pôžičku so splatnosťou dlhšou ako jeden rok a má jedinú pôžičku v zanedbateľnej výške so splatnosťou kratšou ako jeden rok, čo je uvedené v odôvodneniach 197 a 198 napadnutého rozhodnutia.

116    IFPEN uvádza podobnú argumentáciu ako Francúzska republika a tvrdí, že nepravdepodobnosť budúcej výhody v prospech IFPEN preukazuje navyše aj článok 12 zákona z 28. septembra 2010.

117    Okrem toho podľa IFPEN nemožno tvrdiť, že Francúzska republika a ona sama mali počas správneho konania mnoho príležitostí informovať Komisiu o existencii tohto predpisu, keďže tento zákon bol uverejnený 29. decembra 2010, teda viac ako mesiac po odpovedi francúzskych orgánov na poslednú žiadosť o informácie, ktorá im bola zaslaná v rámci správneho konania, ani že nepredloženie tohto predpisu počas správneho konania možno vysvetliť vôľou použiť ho v rámci sporového konania.

118    IFPEN napokon uvádza, že tvrdenie Komisie, podľa ktorého článok 12 zákona z 28. decembra 2010 napriek tomu, že štrukturálne znižuje jej úverové možnosti, nebráni možnosti, aby jej pôžička vo vysokej sume poskytovala počas jedného roka výhodu, je vyvrátené údajmi predloženými tromi bankovými inštitúciami.

119    Komisia vo svojich pripomienkach k záverom, ktoré treba vyvodiť z rozsudku o odvolaní, tvrdí, že Súdny dvor potvrdil, že nie je povinná preukázať skutočný vplyv záruky vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami v prípade, že existuje vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej táto záruka predstavuje výhodu v uvedených vzťahoch. Podľa Komisie z rozsudku o odvolaní vyplýva, že na účely vyvrátenia tejto domnienky nestačilo konštatovať, že záruka nemala v minulosti nijaký skutočný vplyv na vzťah medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami, ale bolo tiež potrebné preukázať, že vzhľadom na hospodársky a právny kontext záruky spojenej s právnym postavením dotknutej EPIC táto inštitúcia v budúcnosti s najväčšou pravdepodobnosťou nezíska nijakú skutočnú hospodársku výhodu vyplývajúcu z tejto záruky.

120    Komisia na pojednávaní spochybnila tvrdenie IFPEN, podľa ktorého v napadnutom rozhodnutí nepoužila domnienku týkajúcu sa výhody súvisiacej so vzťahmi medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami.

121    Okrem toho Komisia uvádza, že v súlade s judikatúrou treba tvrdenia Francúzskej republiky a IFPEN smerujúce k vyvráteniu tejto domnienky do budúcnosti zamietnuť ako neprípustné, keďže sú založené na skutkových okolnostiach, ktoré nastanú po prijatí napadnutého rozhodnutia alebo ktoré jej Francúzska republika a IFPEN počas správneho konania neoznámili, hoci v rámci tohto konania došlo k mnohým výmenám informácií týkajúcich sa vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej na IFPEN.

122    Okrem toho Komisia spochybňuje argumentáciu Francúzskej republiky a IFPEN, za predpokladu jej prípustnosti, podľa ktorej článok 12 zákona z 28. decembra 2010 môže vyvrátiť domnienku existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami v budúcnosti.

123    V tejto súvislosti treba uviesť, že ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku o odvolaní, samotná okolnosť, že IFPEN získala štátnu záruku, umožnila, aby sa Komisia dovolávala domnienky existencie výhody, ktorú Súdny dvor stanovil v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), keďže táto domnienka vychádza z myšlienky, že EPIC majú alebo môžu mať vďaka záruke spojenej s ich postavením výhodnejšie finančné podmienky, ako sú podmienky bežne k dispozícii na finančných trhoch (rozsudok o odvolaní, bod 116).

124    Treba tiež uviesť, že na rozdiel od tvrdenia IFPEN Komisia v prejednávanej veci použila odôvodnenie založené na domnienke týkajúcej sa existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami.

125    Komisia teda najprv po tom, čo v odôvodneniach 196 až 198 napadnutého rozhodnutia preskúmala údaje poskytnuté Francúzskou republikou, dospela v odôvodnení 199 tohto rozhodnutia k záveru, že takáto výhoda sa v období od zmeny právneho postavenia IFPEN do roku 2010 neprejavila.

126    Komisia následne v odôvodnení 200 napadnutého rozhodnutia spresnila, že záver, podľa ktorého v posudzovanom období štátna záruka neposkytla IFPEN výhodu v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami, platí iba pre minulosť, keďže „nemôže predvídať budúce správanie trhových subjektov, ani vývoj, pokiaľ ide o ich vnímanie vplyvu štátnej záruky na riziko neplatenia záväzkov zo strany [IFPEN]“.

127    Komisia v tom istom odôvodnení 200 napadnutého rozhodnutia spresnila, že „v rámci ročných správ, ktoré sú francúzske orgány povinné odovzdávať Komisii, bude potrebné, aby [tieto]… orgány poskytli informácie týkajúce sa úrovne a podmienok zadlženia [IFPEN] a predložili dôkaz o tom, že jej pôžičky sú v súlade s trhovými podmienkami, alebo aby v odhade maximálnej hodnoty vplyvu záruky doplnili informáciu o hrubom ekvivalente zodpovedajúcej pomoci pomocou podobnej metodiky ako je tá, ktorá je opísaná v [napadnutom rozhodnutí]“.

128    Z odôvodnenia 200 napadnutého rozhodnutia tak vyplýva, že Komisia implicitne, ale nevyhnutne predpokladala existenciu výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami, keď sa domnievala, že nemôže vylúčiť takúto výhodu v budúcnosti, a v dôsledku toho stanovila povinnosť francúzskych orgánov preukazovať, že táto výhoda nevznikla, a v prípade, ak vznikla, že zostala v medziach maximálneho povoleného vplyvu záruky.

129    Treba pripomenúť, že ako spresnil Súdny dvor v rozsudku o odvolaní, na vyvrátenie takej domnienky je potrebné preukázať, že dotknutej EPIC s prihliadnutím na hospodársky a právny kontext záruky spojenej s týmto postavením v minulosti nebola poskytnutá, a s najväčšou pravdepodobnosťou ani v budúcnosti nebude poskytnutá skutočná hospodárska výhoda z tejto záruky (rozsudok o odvolaní, bod 117).

130    V prejednávanej veci treba uviesť, že samotná Komisia v odôvodnení 199 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že v období od transformácie IFPEN na EPIC do roku 2010 sa výhoda vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami neuplatnila, a teda pripustila, že pokiaľ ide o minulosť, domnienka existencie výhody bola vyvrátená.

131    Treba teda overiť, či tvrdenia predložené Francúzskou republikou a IFPEN môžu vyvrátiť domnienku existencie výhody do budúcnosti za podmienok stanovených Súdnym dvorom v rozsudku o odvolaní, ktoré sú pripomenuté v bode 129 vyššie.

132    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že zákonnosť rozhodnutia v oblasti štátnej pomoci sa musí posudzovať v závislosti od informácií, ktoré Komisia mohla mať k dispozícii v okamihu, keď toto rozhodnutie prijala (pozri rozsudok z 23. novembra 2017, SACE a Sace BT/Komisia, C‑472/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:885, bod 76 a citovanú judikatúru).

133    Tvrdenia IFPEN založené na analýze podmienok financovania, ktoré jej poskytli bankové inštitúcie v rokoch 2011 až 2018, ako aj na postupe, ktorý IFPEN uplatnila pri bankách s cieľom preukázať, že v roku 2016 jej bola poskytnutá krátkodobá úverová linka za komerčných trhových podmienok, treba preto zamietnuť ako neprípustné, keďže tieto tvrdenia sa zakladali na informáciách z obdobia po prijatí napadnutého rozhodnutia. To isté platí o tvrdení Francúzskej republiky, podľa ktorého zákaz niektorých verejných orgánov uzavrieť s úverovou inštitúciou pôžičku so splatnosťou presahujúcou dvanásť mesiacov, zavedený článkom 12 zákona z 28. decembra 2010, bol systematicky preberaný do zákonov o plánovaní verejných financií prijatých po napadnutom rozhodnutí.

134    Pokiaľ ide o tvrdenie Francúzskej republiky založené na článku 12 zákona z 28. decembra 2010, treba pripomenúť, že podľa judikatúry je Komisia povinná uskutočniť konanie o preskúmaní inkriminovaných opatrení s náležitou starostlivosťou a nestranne, aby pri prijímaní konečného rozhodnutia mala na tento účel k dispozícii čo najúplnejšie a najspoľahlivejšie dôkazy (pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑53/16, EU:T:2018:943, body 223 a 224 a citovanú judikatúru).

135    Treba však tiež pripomenúť, že podľa judikatúry nie je možné vytýkať Komisii, že nezohľadnila prípadné skutkové alebo právne okolnosti, ktoré jej mohli byť predložené počas správneho konania, ale predložené neboli, lebo Komisia nie je povinná z úradnej moci a na základe domnienok skúmať, ktoré okolnosti jej mohli byť predložené (pozri rozsudok z 13. decembra 2018, Ryanair a Airport Marketing Services/Komisia, T‑53/16, EU:T:2018:943, bod 223 a citovanú judikatúru).

136    V prejednávanej veci treba uviesť, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že Francúzska republika a IFPEN neoznámili tento predpis Komisii počas konania vo veci formálneho zisťovania a zo spisu nevyplýva, že by Komisia v čase prijatia napadnutého rozhodnutia vedela o predmetnom predpise.

137    Preto treba konštatovať, že tvrdenie Francúzskej republiky založené na článku 12 zákona z 28. decembra 2010 treba zamietnuť ako neprípustné.

138    Toto konštatovanie nemôžu spochybniť ani tvrdenia uvádzané Francúzskou republikou.

139    Po prvé treba uviesť, že judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38), citovaná Francúzskou republikou, je v prejednávanej veci irelevantná.

140    Je totiž pravda, že Súdny dvor v bode 72 rozsudku z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38), rozhodol, že rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ sa vzťahuje na všetky časti rozhodnutia Komisie týkajúce sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých hĺbkové právne aj vecné preskúmanie vykonáva Všeobecný súd s ohľadom na dôvody predložené odvolateľkami, a to s ohľadom na všetky skutočnosti predložené odvolateľkami bez ohľadu na to, či nastali pred alebo po prijatí rozhodnutia, či boli predtým predložené v rámci správneho konania alebo prvýkrát v rámci konania o žalobe podanej na Všeobecný súd, ak sú tieto skutočnosti relevantné na účely preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia Komisie (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 72).

141    Zo samotného znenia bodu 72 rozsudku z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia (C‑603/13 P, EU:C:2016:38), uvedeného vyššie, však vyplýva, že táto judikatúra sa týka preskúmania zákonnosti rozhodnutí prijatých na základe článkov 101 a 102 ZFEÚ a nie preskúmania zákonnosti rozhodnutí prijatých na základe článku 107 ZFEÚ.

142    Po druhé Francúzska republika nemôže tvrdiť, že by mala byť oprávnená odvolávať sa pred Všeobecným súdom na znenie článku 12 zákona z 28. januára 2010 s cieľom vyvrátiť domnienku existencie výhody IFPEN v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami len preto, že sa na ňu nemohla odvolávať v štádiu konania vo veci formálneho zisťovania, lebo v tomto konaní sa o uvedenej domnienke vôbec nediskutovalo.

143    Treba totiž uviesť, že v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania Komisia uviedla, že bez ohľadu na vysvetlenia poskytnuté francúzskymi orgánmi nemôže vzhľadom na povahu štátnej záruky, ktorú IFPEN získala na základe svojho právneho postavenia EPIC, vylúčiť skutočnosť, že IFPEN získala hospodársku výhodu spojenú s možnosťou, že v krajnom prípade bude konať štát. Komisia tiež spresnila, že táto výhoda vyplýva z priaznivejšieho posúdenia rizika splatenia úverov veriteľmi vďaka existencii neobmedzenej štátnej záruky a môže sa prejaviť lepšími úverovými podmienkami. Z toho vyplýva, že Francúzskej republike, ktorá sa zúčastnila konania vo veci formálneho zisťovania, prináležalo predložiť informácie, o ktorých sa domnievala, že môžu spochybniť posúdenie Komisie v rozhodnutí o začatí uvedeného konania, týkajúce sa existencie hospodárskej výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami, prípadne vrátane znenia článku 12 zákona z 28. decembra 2010.

144    V každom prípade za predpokladu, že by sa Francúzska republika mohla v rámci tohto konania odvolávať na znenie článku 12 zákona z 28. decembra 2010, treba konštatovať, že tento článok sám osebe nemohol vyvrátiť domnienku existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami v čase, keď Komisia prijala napadnuté rozhodnutie.

145    Článok 12 ods. 1 zákona z 28. decembra 2010 totiž stanovoval, že „bez ohľadu na akékoľvek odporujúce ustanovenie uplatniteľných predpisov francúzske orgány, ktoré patria do kategórie ústredných orgánov verejnej správy v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 2223/96 z 25. júna 1996 o Európskom systéme národných a regionálnych účtov v spoločenstve, iné ako štát, Caisse d’amortissement de la dette sociale [Fond na úhradu dlhu sociálneho zabezpečenia], Caisse de la dette publique [Fond na zabezpečenie verejného dlhu] a Société de prises de participation de l’État [Štátna kapitálová investičná spoločnosť], nemôžu získať pôžičku od úverovej inštitúcie so splatnosťou dlhšou ako dvanásť mesiacov ani vydať dlhový nástroj, ktorého splatnosť presahuje túto dobu“ a „spoločný výnos ministra hospodárstva a ministra pre rozpočet stanoví zoznam orgánov, na ktoré sa tento zákaz vzťahuje“.

146    Treba teda uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdila Francúzska republika na pojednávaní, samotný odkaz na kategóriu ústredných orgánov verejnej správy v zmysle nariadenia Rady (ES) č. 2223/96 z 25. júna 1996 o Európskom systéme národných a regionálnych účtov v spoločenstve (Ú. v. ES L 310, 1996, s. 1; Mim. vyd. 10/002, s. 3) nemohol umožniť dospieť k záveru, že toto ustanovenie sa uplatňuje na IFPEN, keďže samotné uvedené ustanovenie stanovovalo, že zoznam subjektov, na ktoré sa má uplatniť, bude stanovený ministerskou vyhláškou.

147    Okrem toho treba zdôrazniť, že Francúzska republika v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom spresnila, že IFPEN je zaradená na zoznam francúzskych orgánov patriacich do kategórie ústredných orgánov verejnej správy uvedených v článku 12 zákona z 28. decembra 2010 pripojený k vyhláške z 28. septembra 2011, ktorým sa stanovuje zoznam uvedených orgánov, ktoré majú zákaz uzavrieť s úverovou inštitúciou pôžičku so splatnosťou dlhšou ako dvanásť mesiacov alebo vydať dlhový nástroj, ktorého splatnosť presahuje túto dobu (JORF č. 232 zo 6. októbra 2011, s. 16907).

148    Pokiaľ ide o tvrdenie IFPEN, že skutočnosti týkajúce sa kontextu, ktoré francúzske orgány predložili Komisii počas správneho konania a ktoré boli pripomenuté v bode 115 vyššie, boli dostatočné na vyvrátenie domnienky existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami do budúcnosti, treba podobne ako Komisia uviesť, že tieto skutočnosti, ktoré sa týkali minulosti, neboli dostatočné na vylúčenie existencie výhody v budúcnosti, keďže stanovy IFPEN obsahovali ustanovenie upravujúce možnosť tejto inštitúcie uzatvárať pôžičky bez obmedzenia doby splatnosti alebo sumy.

149    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Francúzskej republike a IFPEN sa nepodarilo vyvrátiť domnienku existencie výhody vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami v budúcnosti.

150    Treba teda dospieť k záveru, že Komisia sa správne domnievala, že štátna záruka, ktorú IFPEN získala na základe svojho právneho postavenia EPIC, poskytuje tejto inštitúcii hospodársku výhodu.

151    Preto napriek konštatovaniu uvedenému v bode 105 vyššie, podľa ktorého Komisia neuniesla dôkazné bremeno v súvislosti s existenciou výhody, ktorú IFPEN mohla získať z implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, treba žalobné dôvody založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré sa týkajú existencie a výpočtu výhody v prospech IFPEN, zamietnuť ako nedôvodné.

 O žalobných dôvodoch založených na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré sa týkajú prenosu výhody na spoločnosti Axens a Prosernat, dcérske spoločnosti IFPEN

152    Tvrdenia týkajúce sa prenosu výhody, ktorú IFPEN získala vďaka implicitnej a neobmedzenej štátnej záruke vyplývajúcej z jej postavenia EPIC, na jej súkromnoprávne dcérske spoločnosti Axens a Prosernat sú uvedené v druhej časti druhého žalobného dôvodu vo veci T‑157/12 a v druhej časti tretieho žalobného dôvodu vo veci T‑479/11.

153    IFPEN a Francúzska republika tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala prenos hospodárskej výhody, ktorú IFPEN údajne získala vďaka predmetnej štátnej záruke, na jej súkromnoprávne dcérske spoločnosti Axens a Prosernat.

154    IFPEN v tejto súvislosti poukazuje na nedostatok odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Okrem toho tvrdí, že vzhľadom na to, že Komisia je povinná v každom zo svojich rozhodnutí preskúmať osobitné skutkové okolnosti prejednávanej veci, jej postup spočívajúci v založení odôvodnenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí na analógii s odôvodnením uplatneným v rozhodnutí Komisie K(2005)5412 v konečnom znení z 21. decembra 2005 týkajúcom sa štátnej pomoci N 531/2005, Francúzsko – Opatrenia spojené so zriadením a fungovaním Banque postale (ďalej len „rozhodnutie Banque postale“), je nevhodný a neopodstatnený. V tejto súvislosti uvádza, že toto rozhodnutie zohľadňovalo osobitnú štruktúru fungovania skupiny La Poste, ktorá sa líši od fungovania skupiny IFPEN, a že vedecká povaha činností IFPEN a jej dcérskych spoločností nie je vôbec porovnateľná s poštovými činnosťami. IFPEN okrem toho tvrdí, že z odôvodnenia 246 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že keďže Komisia nenašla v jej účtovníctve nijaké stopy po prenose výhody, založila preukázanie tohto prenosu iba na domnienke, že k prenosu výhody došlo tým, že IFPEN neúčtovala dcérskym spoločnostiam náklady spojené s krytím služieb, ktoré poskytovala v ich mene, štátnou zárukou.

155    Francúzska republika tvrdí, že Komisia sa jednak dopustila nesprávneho výkladu rozhodnutia Banque postale a jednak nezohľadnila skutočnosť, že služby a služby v oblasti výskumu, ktoré IFPEN poskytuje, sú fakturované na základe nákladov, ktoré vznikli IFPEN, navýšených o maržu, a teda že obchodné vzťahy medzi IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami sú uzatvorené za obvyklých trhových podmienok. Francúzska republika tiež tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a skutkového omylu, keď sa domnievala, že odôvodnenie, ktoré uviedla vo svojom rozhodnutí 2009/157/ES, je možné preniesť na všetky vzťahy medzi IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami, hoci sa mala obmedziť len na vzťahy nadviazané v rámci výhradných zmlúv dojednaných medzi IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami Axens a Prosernat.

156    Okrem toho Francúzska republika uvádza, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, že otázka prenosu výhody na dcérske spoločnosti je neoddeliteľná od zvyšku uvedeného rozhodnutia.

157    Komisia tvrdí, že otázka prenosu výhody je subsidiárna na účely preukázania existencie štátnej pomoci v prospech IFPEN, vyplývajúcej z právneho postavenia EPIC, a môže smerovať len k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a to časti týkajúcej sa prevodu pomoci na dcérske spoločnosti. Podľa Komisie je otázka prípadného prenosu výhody na dcérske spoločnosti IFPEN oddeliteľná od predbežnej otázky existencie výhody v prospech IFPEN.

158    Komisia okrem toho spochybňuje argumentáciu Francúzskej republiky a IFPEN a navrhuje zamietnuť tieto žalobné dôvody.

159    Na úvod treba pripomenúť, že článok 1 ods. 4 napadnutého rozhodnutia sa týka krytia štátnou zárukou, ktoré sa vzťahuje na činnosti v oblasti prevodu technológií, ktoré vykonáva IFPEN v oblastiach stanovených vo výhradných zmluvách uzavretých so spoločnosťami Axens a Prosernat.

160    Treba uviesť, že ako vyplýva z odôvodnení 249 a 250 napadnutého rozhodnutia, hospodárska výhoda vo výhradných oblastiach činnosti dcérskych spoločností Axens a Prosernat, plynúca z krytia štátnou zárukou poskytnutou IFPEN, je selektívnou výhodou, keďže umožňuje dcérskym spoločnostiam využívať prístup k technológiám a ľudským a materiálnym prostriedkom IFPEN za výhodnejších podmienok ako ich konkurenti.

161    Z toho vyplýva, že preukázanie prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat je nevyhnutné na účely kvalifikácia opatrenia uvedeného v článku 1 ods. 4 napadnutého rozhodnutia ako štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

162    Treba tiež pripomenúť, že článok 1 ods. 5 napadnutého rozhodnutia sa týka krytia štátnou zárukou, ktoré sa vzťahuje na služby v oblasti zmluvného výskumu a služby vykonávané IFPEN tak v mene tretích osôb, ako aj v mene dcérskych spoločností.

163    Treba uviesť, že kvalifikácia tohto opatrenia ako štátnej pomoci zo svojej podstaty neznamená preukázanie prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat, pokiaľ ide o služby v oblasti zmluvného výskumu a služby vykonávané IFPEN v mene tretích osôb, ako aj v mene jej dcérskych spoločností mimo oblastí stanovených vo výhradných zmluvách.

164    Naopak, je potrebné zdôrazniť, že preukázanie prenosu výhody IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat je rozhodujúce pre kvalifikáciu krytia štátnou zárukou, ktoré sa vzťahuje na služby v oblasti zmluvného výskumu a služby vykonávané IFPEN v mene uvedených dcérskych spoločností v oblastiach stanovených vo výhradných zmluvách uzatvorených s týmito dcérskymi spoločnosťami, ako štátnej pomoci. V takom prípade sú totiž príjemcami pomoci práve dcérske spoločnosti IFPEN, teda Axens a Prosernat, lebo na základe výhradných zmlúv môže IFPEN vykonávať uvedené služby len v ich mene.

165    Z toho vyplýva, ako v podstate tvrdí Komisia, že žalobný dôvod založený na nepreukázaní prenosu výhody treba zamietnuť ako neúčinný v rozsahu, v akom smeruje k spochybneniu kvalifikácie opatrenia uvedeného v článku 1 ods. 5 napadnutého rozhodnutia ako štátnej pomoci, keďže toto opatrenie sa týka krytia štátnou zárukou, ktoré sa vzťahuje na služby v oblasti zmluvného výskumu a služby vykonávané IFPEN tak v mene tretích osôb, ako aj v mene dcérskych spoločností nad rámec pôsobnosti výhradných zmlúv.

166    Výhrady uvádzané Francúzskou republikou a IFPEN treba preskúmať s prihliadnutím na tieto úvahy.

167    Po prvé, pokiaľ ide o výhradu IFPEN, podľa ktorej Komisia nesprávne založila svoj dôkaz o prenose výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat na nevhodnej analógii s odôvodnením použitým v rozhodnutí Banque postale, a teda nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia, treba uviesť, že táto výhrada vychádza z nesprávneho predpokladu.

168    Komisia v odôvodnení 240 napadnutého rozhodnutia spresnila, že „so zreteľom na neexistenciu vo francúzskom práve všeobecnej zodpovednosti akcionára za konanie dcérskych spoločností, sa netreba domnievať, že verejná inštitúcia IFPEN a následne francúzsky štát môžu byť zodpovedné za splatenie pohľadávok tretích osôb z hospodárskych činností spoločnosti Axens a Prosernat, najmä za predpokladu, že tieto spoločnosti vstúpili do likvidácie“.

169    Komisia tak vylúčila, že by spoločnosti Axens a Prosernat mohli mať prospech z priameho prenosu výhody, ktorú IFPEN údajne získala vo svojich vzťahoch s veriteľmi.

170    Komisia sa však v odôvodneniach 241 až 247 napadnutého rozhodnutia domnievala, že spoločnosti Axens a Prosernat mali prospech z nepriameho prenosu predmetnej výhody, a to na základe tohto odôvodnenia:

„(241)      Treba však poznamenať, že hoci spoločnosť La Banque Postale bola v uvedenom rozhodnutí [Banque postale] považovaná za akciovú spoločnosť, ktorá naďalej podlieha všeobecnému právu v oblasti vyrovnania a súdnej likvidácie, a teda sa na ňu samotnú nevzťahuje neobmedzená štátna záruka, Komisia sa v ňom vôbec nezaoberala otázkou prípadného prenosu na dcérsku spoločnosť vplyvu štátnej záruky poskytnutej jej jedinému akcionárovi.

(242)      Komisia doslova usúdila, že štruktúra fungovania skupiny má za následok priestupnosť medzi akcionárom (La Poste) a dcérskou spoločnosťou (La Banque Postale) spôsobenú kombinovaným účinkom i) využívania dcérskou spoločnosťou ľudských a materiálnych prostriedkov, ktoré jej poskytla materská spoločnosť, a ii) odmeny za tieto prostriedky odvíjajúcej sa od nákladov, ktoré znáša materská spoločnosť, takže v prípade hospodárskej výhody spôsobujúcej zníženie nákladov spoločnosti La Poste by sa odmena, ktorú vypláca spoločnosť La Banque Postale svojej materskej spoločnosti, znížila na príslušnú sumu, čo by malo za následok (prinajmenšom čiastočný) prenos tejto hospodárskej výhody na dcérsku spoločnosť.

(243)      Podobne v uvedenom rozhodnutí C‑51/05 Komisia usúdila, že existuje určitá priestupnosť najmä vo voľbe systému sadzieb, ktoré uplatňuje verejná inštitúcia IFP za služby poskytnuté spoločnostiam Axens a Prosernat vo výhradnej oblasti ich činnosti, takže obchodné vzťahy v rámci skupiny spoločností sa neriadia logikou trhu, ale naopak poskytujú možnosť krížového financovania hospodárskych činností dcérskych spoločností zo štátnych prostriedkov poskytnutých materskej spoločnosti. …

(244)      V uvedenej veci týkajúcej sa La Banque Postale Komisia považovala za nevyhnutné, aby francúzske orgány prijali záväzky umožňujúce zaviesť mechanizmus, ktorý by u dcérskej spoločnosti neutralizoval prípadné existujúce výhody pre materskú spoločnosť. …

(245)      V tomto prípade sa francúzske orgány zaviazali, pokiaľ ide o podmienky poskytovania pôžičiek dcérskym spoločnostiam verejnej inštitúcie IFP (Axens, Beicip‑Franlab, Prosernat), uviesť v zmluve o financovaní (pre každý nástroj, na ktorý sa vzťahuje zmluva) pri každej transakcii písomnú poznámku, že,,v súlade s francúzskym právom (najmä s nutnosťou výslovného povolenia každej záruky zákonným ustanovením) štát neposkytne na túto transakciu financovania žiadnu priamu alebo nepriamu záruku‘.

(246)      Pokiaľ ide o využívanie dcérskymi spoločnosťami ľudských a materiálnych zdrojov, ktoré im poskytla dcérska spoločnosť, ako Komisia poznamenala v uvedenom rozhodnutí C‑51/05, ,[ak] existuje grant na financovanie hospodárskych činností, vyplýva z úrovne odmien, ktoré vyplatili dotknuté dcérske spoločnosti materskej spoločnosti a premietne sa v účtoch IFP‘…. Lenže pri kontrole účtov verejnej inštitúcie IFP boli nákladové položky týkajúce sa úhrady služieb, ktoré poskytla verejná inštitúcia IFP svojim dcérskym spoločnostiam pomocou neobmedzenej záruky, jedinými nákladovými položkami, ktoré ešte neboli zohľadnené Komisiou v uvedenom rozhodnutí C‑51/05 v súvislosti s rokom 2006 a v súvislosti s nasledujúcimi rokmi neboli zahrnuté v ročných správach zaslaných francúzskymi orgánmi. Keďže štátu nebol vyplatený poplatok za záruku za plnenie, alebo aspoň najlepšej snahy, nemohol sa ani premietnuť do sadzieb za služby poskytnuté dcérskym spoločnostiam.

(247)      V dôsledku toho treba usúdiť, že hospodárska výhoda, ktorá vznikla verejnej inštitúcii vďaka jej štatutárnej záruke, bola z tohto dôvodu prenesená na jej dcérske spoločnosti súkromného práva Axens a Prosernat.“

171    Komisia navyše v odôvodnení 269 napadnutého rozhodnutia spresnila, že „systém úhrad služieb zmluvného výskumu [IFPEN] je stanovený na základe celkových obstarávacích nákladov, na ktoré sa uplatní marža, ktorej sadzba sa mení v závislosti od výsledku rokovania so zákazníkom…“ a že „na základe toho jediná nákladová položka, ktorá podľa všetkého nebola zohľadnená [IFPEN], zodpovedá práve poplatku za krytie záruky za plnenie (alebo najlepšej snahy) [IFPEN]“.

172    Z vyššie citovaných odôvodnení vyplýva, že preukázanie prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat sa zakladá na konštatovaní účtovania nižších cien za služby IFPEN uvedeným dcérskym spoločnostiam, ktoré vyplýva jednak z rozhodnutia 2009/157, v ktorom Komisia konštatovala v súvislosti s rokom 2006 existenciu priepustnosti najmä vo výhradných oblastiach spoločností Axens a Prosernat, ktorá umožnila krížové financovanie, a jednak z okolnosti, že ročné správy predložené francúzskymi orgánmi za roky 2007 až 2009 na účely preukázania, že účtovanie služieb poskytovaných inštitúciou IFPEN v mene jej dcérskych spoločností bolo v súlade s trhovými cenami, nezohľadnilo skutočnosť, že IFPEN nefakturovala svojim dcérskym spoločnostiam ako zákazníkom krytie uvedených služieb štátnou zárukou, ktorú IFPEN získala vďaka svojmu právnemu postaveniu EPIC.

173    Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí IFPEN, Komisia nezaložila svoje preukázanie prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat iba na analógii s odôvodnením uplatneným v rozhodnutí Banque postale, ale zohľadnila osobitné okolnosti vnútorných vzťahov v rámci skupiny IFPEN.

174    V tejto súvislosti treba tiež zamietnuť ako neúčinnú výhradu Francúzskej republiky, podľa ktorej Komisia nesprávne vykladala rozhodnutie Banque postale.

175    Po druhé vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 172 vyššie, týkajúce sa odôvodnenia, o ktoré sa Komisia opierala na účely preukázania prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat, treba tiež zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie IFPEN, podľa ktorého Komisia založila uvedený dôkaz len na domnienke prenosu výhody neúčtovaním nákladov spojených s krytím štátnou zárukou vzťahujúcim sa na služby, ktoré IFPEN vykonáva v mene svojich dcérskych spoločností.

176    Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie Francúzskej republiky, podľa ktorého v podstate Komisia na preukázanie prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti v rámci služieb v oblasti zmluvného výskumu a služieb, ktoré IFPEN poskytuje v mene uvedených dcérskych spoločností mimo výhradných oblastí ich činnosti, nemohla vychádzať z rozhodnutia 2009/157, je potrebné sa domnievať, že vzhľadom na to, že toto tvrdenie sa netýka prenosu výhody vo výhradných oblastiach ich činnosti, z dôvodu uvedeného v bode 165 vyššie je potrebné zamietnuť ho ako neúčinné.

177    Po štvrté Francúzska republika vytýka Komisii, že nezohľadnila okolnosť, že IFPEN fakturuje svojim dcérskym spoločnostiam služby a služby v oblasti zmluvného výskumu podľa trhových podmienok.

178    V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že Komisia zohľadnila túto okolnosť v súvislosti s preukázaním prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat nad rámec ich výhradných činností. Ako poznamenáva Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe, z odôvodnenia 269 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že hoci opis spôsobu stanovenia cien IFPEN, ktorý poskytli francúzske orgány, preukazuje, že systém účtovania služieb IFPEN v oblasti zmluvného výskumu nad rámec jej výhradných vzťahov s jej dcérskymi spoločnosťami bol stanovený na základe celkových obstarávacích nákladov, na ktoré sa uplatnila marža, neobjavuje sa v ňom poplatok za riziko platený štátu ako odmena za jeho neobmedzenú záruku.

179    Na druhej strane, ako uvádza aj Komisia, z odôvodnenia 246 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia vychádzala pri preukázaní prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat vo výhradnej oblasti ich činnosti z rozhodnutia 2009/157, z ktorého odôvodnení 146 a 147 vyplýva, že odmeny, ktoré spoločnosti Axens a Prosernat platili IFPEN za služby vykonávané v ich výhradných oblastiach, boli nižšie ako ich obstarávacie náklady a viedli k prevodu štátnej pomoci. Treba pritom poznamenať, že Francúzska republika nespochybnila rozhodnutie 2009/157 a nespochybnila ani závery tohto rozhodnutia týkajúce sa odmien, ktoré spoločnosti Axens a Prosernat platia IFPEN za služby v ich výhradných oblastiach, v rámci tohto konania.

180    Výhradu Francúzskej republiky založenú na tom, že Komisia nezohľadnila okolnosť, že IFPEN fakturuje svojim dcérskym spoločnostiam služby a služby v oblasti zmluvného výskumu za trhovú cenu, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

181    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť žalobné dôvody založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktoré sa týkajú prenosu výhody v prospech IFPEN na jej dcérske spoločnosti Axens a Prosernat, ako nedôvodné.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa týka existencie prevodu štátnych prostriedkov

182    IFPEN tvrdením uvedeným v tretej časti druhého žalobného dôvodu vo veci T‑157/12 navyše tvrdí, že neexistuje dostatočná súvislosť medzi výhodou, ktorú získala, a prevodom štátnych prostriedkov pochádzajúcich z neobmedzenej záruky. Či už ide o vzťah s jej dodávateľmi alebo s jej zákazníkmi, súvislosť medzi údajnými nižšími cenami alebo údajným využitím záruky za riadne plnenie zmluvy na jednej strane a prevodom štátnych prostriedkov na druhej strane je objektívne umelá a postavená v celom rozsahu na hypotetických konštrukciách, ktoré sa nezakladajú na nijakých objektívnych údajoch.

183    V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci IFPEN predložila tieto tvrdenia v časti svojej žaloby týkajúcej sa existencie výhody, vzťahujú sa na inú podmienku existencie štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a to vynakladanie štátnej pomoci.

184    Okrem toho treba poznamenať, že tieto tvrdenia sa týkajú len vzťahov medzi IFPEN a jej dodávateľmi a zákazníkmi.

185    Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že Všeobecný súd v bode 105 vyššie konštatoval, že Komisia nepreukázala, že implicitná a neobmedzená štátna záruka v prospech IFPEN poskytla alebo mohla poskytnúť výhodu výlučne v prospech IFPEN v jej vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, tento žalobný dôvod treba zamietnuť ako neúčinný.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality

186    IFPEN uvádza tvrdenia týkajúce sa porušenia zásady proporcionality v piatom žalobnom dôvode svojej žaloby vo veci T‑157/12.

187    Tieto tvrdenia sú uvedené v dvoch častiach. V prvej časti IFPEN v podstate tvrdí, že vzhľadom na to, že Komisii sa nepodarilo predložiť objektívny dôkaz o existencii implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky v prospech EPIC, a teda založila svoje odôvodnenie na sérii neoverených hypotéz, požiadavka, aby bol vznik EPIC systematicky podriadený povinnosti predchádzajúceho oznámenia a následne sérii administratívnych správ z dôvodu zlučiteľnosti, je neprimeraná. Porušenie zásady proporcionality je o to zjavnejšie, že jednak zásady uplatniteľné na EPIC predchádzali Rímskej zmluve a francúzska vláda sa na preukázanie nesprávnosti tézy Komisie odvolávala na pevnú právnu argumentáciu a jednak francúzska vláda poskytla dostatočný prostriedok na rozptýlenie pochybností Komisie týkajúcich sa existencie záruky v prospech EPIC, keď navrhla zmeniť vykonávací dekrét k zákonu zo 16. júla 1980.

188    V druhej časti IFPEN tvrdí, že napadnuté rozhodnutie ukladá francúzskym orgánom a v dôsledku toho aj jej samej plnenie viacerých povinností, ktoré sú zjavne neprimerané tak vo vzťahu k sledovanému cieľu, ako aj k veľmi malému rozsahu vplyvu postavenia EPIC v jej prípade.

189    IFPEN tak v prvom rade poznamenáva, že napadnuté rozhodnutie ukladá francúzskym orgánom, a teda aj jej samej, povinnosť od 1. januára 2010 až do skončenia výhradných zmlúv každoročne predložiť výročnú finančnú správu obsahujúcu údaje uvedené v článku 5 uvedeného rozhodnutia. Podľa IFPEN pritom jednak postup požadovaný Komisiou, aby do výročnej správy zahrnula horný odhad vplyvu údajnej neobmedzenej záruky, ktorý zodpovedá priaznivejšiemu posúdeniu rizika neplnenia záväzkov IFPEN zo strany dodávateľov a neplateniu poplatku za údajnú záruku za riadne plnenie zmluvy, vedie k plytvaniu jej vlastných zdrojov, hoci takýto postup je úplne umelý a vôbec nezodpovedá hospodárskej realite. Skutočnosť, že takýto „horný odhad“ v účtovníctve IFPEN neexistuje a Komisia nie je ani po niekoľkých rokoch schopná nájsť prijateľné porovnávacie sadzby, potvrdzuje, že akýkoľvek návrh „hrubého odhadu“ je prehnane umelý, ak nie vymyslený. IFPEN tiež uvádza, že v období od dátumu prijatia napadnutého rozhodnutia do dátumu podania tejto žaloby francúzske orgány v súlade s článkom 3 ods. 2 rozhodnutia 2009/157 oznámili obnovenie zmlúv o priemyselnom výskume medzi IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami Axens a Prosernat vo výhradných oblastiach ich činnosti. Podľa IFPEN napadnuté rozhodnutie výslovne podmieňuje pozitívne preskúmanie zlučiteľnosti obnovenia uvedených zmlúv rešpektovaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Napadnuté rozhodnutie však v praxi ukladá francúzskym orgánom povinnosť predkladať výročnú správu až do skončenia výhradných zmlúv, teda po dobu desiatich rokov, čo je zjavne neprimerané vzhľadom na cieľ kontroly štátnej pomoci, o existencii ktorej možno oprávnene pochybovať.

190    V druhom rade IFPEN vytýka Komisii, že uložila francúzskym orgánom povinnosť vložiť do zmlúv IFPEN doložky uvedené v článku 9 napadnutého rozhodnutia, čo predstavuje mimoriadne obmedzujúce opatrenie, ktoré je tým menej odôvodnené, že Komisia dospela k záveru o existencii štátnej pomoci na základe viacerých nepodložených hypotéz a zjavne nesprávnych posúdení.

191    Pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu, treba uviesť, že vychádza z predpokladu, že Komisia nepreukázala, že právne postavenie EPIC poskytuje IFPEN výhodu implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky.

192    Na jednej strane však treba pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), rozhodol, že s cieľom preukázať existenciu takej záruky, ktorá výslovne nevyplýva z nijakého právneho predpisu či zmluvného vzťahu, môže Komisia uplatniť metódu súboru spoľahlivých, presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, aby overila, či vo vnútroštátnom práve existuje skutočná povinnosť štátu vynaložiť vlastné prostriedky na krytie strát platobne neschopného podniku so statusom EPIC, a teda ako vyplýva z ustálenej judikatúry, dostatočne konkrétne ekonomické riziko výdavkov zaťažujúcich štátny rozpočet (rozsudok z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 65).

193    Na druhej strane treba tiež pripomenúť, že IFPEN vo svojom liste z 5. mája 2014 v odpovedi na otázku Všeobecného súdu týkajúcu sa dôsledkov rozsudku z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217), pre tento spor spresnila, že považuje úvahu uvedenú v bode 192 vyššie za uplatniteľnú v prejednávanej veci a v dôsledku toho berie späť svoj prvý žalobný dôvod založený na nesprávnom právnom posúdení, podľa ktorého Komisia prekročila hranice svojho oprávnenia pri výklade vnútroštátneho práva v rámci právnej úpravy štátnej pomoci.

194    Z toho vyplýva, že prvú časť tohto žalobného dôvodu v rozsahu, v akom ju IFPEN nevzala späť, treba zamietnuť ako nedôvodnú.

195    Pokiaľ ide o druhú časť tohto žalobného dôvodu, IFPEN tvrdí, že povinnosti, ktoré článok 5 a článok 9 ods. 1 až 3 napadnutého rozhodnutia uložili Francúzskej republike a nepriamo aj jej samej, sú neprimerané.

196    Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných danou právnou úpravou, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok z 24. mája 2007, Maatschap Schonewille‑Prins, C‑45/05, EU:C:2007:296, bod 45).

197    V prejednávanej veci treba uviesť, že z článku 4 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že opatrenie uvedené v článku 1 ods. 4 tohto rozhodnutia predstavuje od 1. januára 2010 až do skončenia výhradných zmlúv medzi IFPEN a jej dcérskymi spoločnosťami Axens a Prosernat štátnu pomoc zlučiteľnú s vnútorným trhom, s výhradou dodržania podmienok ustanovených v článkoch 5 a 6 uvedeného rozhodnutia.

198    Podľa článku 5 ods. 1 napadnutého rozhodnutia „výročná finančná správa uvedená v článku 4 ods. 2 rozhodnutia C‑51/05 obsahuje okrem údajov, ktoré sa už uviedli v článku 5 ods. 1 uvedeného rozhodnutia, údaje vymenované v odsekoch 2, 3 a 4 tohto článku“.

199    Článok 5 ods. 2 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že „výročná finančná správa obsahuje údaje o výške, úrokovej sadzbe a zmluvných podmienkach pôžičiek, ktoré si zobrala [IFPEN] v priebehu príslušného ročného obdobia, ako aj odhad hrubého grantového ekvivalentu prípadnej bonifikácie úrokov spojenej so štátnou zárukou, pokiaľ sa nepredloží dôkaz o tom, že tieto pôžičky sú v súlade s bežnými trhovými podmienkami, buď prostredníctvom porovnania ich podmienok s podmienkami, ktoré získala [IFPEN] pred zmenou svojho právneho postavenia, alebo na základe konkrétnejšej metodiky, ktorú vopred schválila Komisia“.

200    Článok 5 ods. 3 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že „výročná finančná správa obsahuje údaj o hodnote tovarov a služieb, ktoré [IFPEN] získala od dodávateľov na účely vykonávania hospodárskych služieb uvedených v článku 1 ods. 4 a 5 tohto rozhodnutia v priebehu príslušného ročného obdobia, ako aj maximálny odhad hrubého grantového ekvivalentu pomoci vyplývajúceho z priaznivejšieho posúdenia dodávateľmi rizika neplnenia záväzkov zo strany podniku“ a „tento odhad sa uskutoční buď tak, že sa na hodnotu uskutočnených nákupov uplatní paušálna sadzba 2,5 %, alebo na základe konkrétnejšej metodiky, ktorú vopred schválila Komisia“.

201    Podľa článku 5 ods. 4 napadnutého rozhodnutia „výročná finančná správa obsahuje údaj o hodnote hospodárskych činností uvedených v článku 1 ods. 4 a 5 tohto rozhodnutia vykonaných [IFPEN] v priebehu príslušného ročného obdobia, ako aj maximálny odhad hrubého grantového ekvivalentu pomoci vyplývajúceho z nezaplatenia poplatku za záruku za plnenie, alebo aspoň najlepšej snahy, poskytnutej príjemcom uvedených hospodárskych služieb“ a „tento odhad sa uskutočňuje buď na základe uplatnenia paušálnej sadzby 5 % na hodnotu poskytnutých služieb, alebo na základe konkrétnejšej metodiky, ktorú vopred schválila Komisia“.

202    Z týchto ustanovení vyplýva, že článok 5 napadnutého rozhodnutia v podstate ukladá IFPEN povinnosti s cieľom overiť zlučiteľnosť pomoci, ktorú jej poskytol štát, s vnútorným trhom. Uvedený článok ukladá tomuto subjektu povinnosť každoročne predložiť Komisii údaje o podmienkach pôžičiek, ktoré si zobrala, o hodnote tovarov a služieb, ktoré získala od dodávateľov na účely vykonávania svojich hospodárskych činností, spolu s maximálnym odhadom grantového ekvivalentu pomoci, a napokon o hodnote hospodárskych činností, ktoré vykonala, spolu s maximálnym odhadom grantového ekvivalentu pomoci.

203    V tejto súvislosti treba uviesť, že v prípade, že štátne opatrenie možno kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, podlieha oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Povinnosť oznámiť Komisii informácie potrebné na posúdenie zlučiteľnosti pomoci teda nemožno považovať za povinnosť, ktorá je ako taká v rozpore so zásadou proporcionality.

204    Okrem toho treba uviesť, že ako tvrdí Komisia, povinnosti uložené IFPEN plynule nadväzujú na povinnosti, ktoré jej ukladá rozhodnutie 2009/157, ktoré nespochybnila IFPEN ani Francúzska republika.

205    Navyše treba poukázať na to, že ako uvádza aj Komisia, predloženie výročnej správy v rámci schémy pomoci je bežnou praxou, ktorá je primeraná cieľu kontroly štátnej pomoci.

206    V prejednávanej veci však treba uviesť, že hoci povinnosť uložená článkom 5 ods. 2 napadnutého rozhodnutia súvisí s domnienkou existencie výhody v prospech IFPEN v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami, o ktorej Všeobecný súd konštatoval, že ju Komisia oprávnene použila na účely kvalifikácie opatrenia uvedeného v článku 1 ods. 4 toho istého rozhodnutia ako štátnej pomoci, v prípade povinností uložených článkom 5 ods. 3 a 4 toho istého rozhodnutia to neplatí.

207    Treba totiž konštatovať, že povinnosti uložené týmito ustanoveniami sa týkajú výhody, ktorú IFPEN získala vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi, v súvislosti s ktorou Všeobecný súd v bode 105 vyššie konštatoval, že Komisia nepreukázala jej existenciu. Z toho vyplýva, že takéto povinnosti zo svojej podstaty nemožno považovať za primerané a nevyhnutné v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 196 vyššie.

208    Okrem toho treba uviesť, že článok 9 ods. 1 až 3 napadnutého rozhodnutia v podstate ukladá francúzskym orgánom povinnosť zahrnúť do zmlúv uzatváraných IFPEN doložku o vylúčení zodpovednosti štátu a do zmlúv uzatváraných dcérskymi spoločnosťami IFPEN doložku o vylúčení zodpovednosti IFPEN, ako aj zodpovednosti štátu.

209    IFPEN sa však v tejto súvislosti obmedzuje len na tvrdenie, že povinnosť vkladať doložky o vylúčení zodpovednosti je pre ňu osobitne obmedzujúca, pričom nevysvetľuje, prečo jednotlivé doložky uvedené v článku 9 napadnutého rozhodnutia nie sú v prejednávanej veci nevyhnutné alebo primerané.

210    Takúto výhradu je teda potrebné zamietnuť ako neprípustnú vzhľadom na judikatúru, podľa ktorej na základe článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu, a na základe článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať stručné zhrnutie žalobných dôvodov. Toto zhrnutie dôvodov musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť jeho vyjadrenie k žalobe a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií. V žalobe musí byť preto jasne uvedené, v čom spočíva žalobný dôvod, na ktorom sa žaloba zakladá, takže iba abstraktná formulácia tohto dôvodu nespĺňa požiadavky rokovacieho poriadku. Podobné požiadavky sa uplatnia aj vtedy, ak sa na podporu žalobného dôvodu uvádza výhrada (pozri rozsudok zo 7. júna 2018, Winkler/Komisia, T‑369/17, neuverejnený, EU:T:2018:334, bod 53 a citovanú judikatúru).

211    Preto je potrebné vyhovieť druhej časti tohto žalobného dôvodu založeného na porušení zásady proporcionality v rozsahu, v akom sa týka článku 5 ods. 3 a 4 napadnutého rozhodnutia, a v zostávajúcej časti ju zamietnuť ako neprípustnú.

212    Z toho vyplýva, že žalobe IFPEN vo veci T‑157/12 je potrebné čiastočne vyhovieť.

213    Keďže všetky žalobné dôvody uvedené Francúzskou republikou boli zamietnuté, je potrebné žalobu vo veci T‑479/11 zamietnuť.

 O rozsahu zrušenia

214    IFPEN navrhuje v prvom rade zrušiť napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a subsidiárne zrušiť vadou poznačené časti výroku uvedeného rozhodnutia.

215    V tejto súvislosti treba uviesť, že prijatý žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality sa týka výlučne podmienok zlučiteľnosti opatrení kvalifikovaných ako štátna pomoc v článku 1 ods. 4 napadnutého rozhodnutia.

216    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné zrušiť článok 5 ods. 3 a 4 napadnutého rozhodnutia, ako aj článok 6 ods. 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka maximálneho vplyvu štátnej záruky, ako je odhadnutý v článku 5 ods. 3 a 4 uvedeného rozhodnutia, a žaloby v zostávajúcej časti zamietnuť.

 O trovách

217    V súlade s článkom 219 rokovacieho poriadku v rozhodnutiach Všeobecného súdu vydaných po zrušení a vrátení veci Všeobecný súd rozhodne jednak o trovách konania na Všeobecnom súde a jednak o trovách odvolacieho konania na Súdnom dvore.

218    V rozsahu, v akom Súdny dvor v rozsudku o odvolaní zrušil pôvodný rozsudok a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr, Všeobecnému súdu prináleží rozhodnúť v rámci tohto rozsudku o všetkých trovách konania pred týmto súdom, vrátane konania na prvom stupni, ako aj o trovách odvolacieho konania vo veci C‑438/16 P.

219    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Odsek 3 tohto článku stanovuje, že ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka konania.

220    Keďže Francúzska republika, IFPEN a Komisia mali úspech len v časti konania na prvom stupni, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania v rámci tohto konania.

221    Francúzska republika, IFPEN a Komisia znášajú každá svoje vlastné trovy konania, ktoré im vznikli v rámci odvolacieho konania.

222    Keďže Francúzska republika nemala vo veci T‑479/11 RENV úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou v rámci tohto konania v súlade s jej návrhmi.

223    Keďže IFPEN a Komisia nemali úspech vo veci T‑157/12 RENV, Všeobecný súd čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie a v zostávajúcej časti žalobu zamietol, IFPEN a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania v rámci tohto konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol takto:

1.      Článok 5 ods. 3 a 4, ako aj článok 6 ods. 1 rozhodnutia Komisie 2012/26/EÚ z 29. júna 2011 o štátnej pomoci C 35/08 (ex NN 11/08), ktorú Francúzsko poskytlo verejnej inštitúcii Institut Français du Pétrole, v rozsahu, v akom sa týka maximálneho vplyvu štátnej záruky, ako je odhadnutý v článku 5 ods. 3 a 4, sa zrušujú.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloby zamietajú.

3.      Európska komisia, Francúzska republika a IFP Énergies nouvelles znášajú svoje vlastné trovy konania vo veciach T‑479/11 a T‑157/12.

4.      Francúzska republika, IFP Énergies nouvelles a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania vo veci C‑438/16 P.

5.      Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou vo veci T‑479/11 RENV.

6.      IFP Énergies nouvelles a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania vo veci T‑157/12 RENV.

Collins Kănčeva De Baere

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 5. októbra 2020.

Podpisy

Obsah

*      Jazyk konania: francúzština